Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/109/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1219200683
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1219200683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: Ž. B., N.. XX.XX.XXXX, A.
Š. XXX/.XX, V. W. A., zastúpenej: Mgr. Mag. Monika Korbášová, advokátka, so sídlom Nám. SNP13,
Bratislava, IČO: 41 909 895, proti žalovanému: Letisko M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a. s. (BTS),
so sídlom Letisko M.R. Štefánika, Bratislava, IČO: 35 884 916, zastúpenému: Advokátska kancelária
MCL, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO: 50 074 369, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02.05.2022 č. k. 52C/8/2019
- 625, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je v rozsahu podielu 1/2 v pomere k
celku vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území M., Y.: A. - V.. Č.. M., Okres:
Bratislava II, zapísaných na liste vlastníctva XXXX ako parcely registra „E.“ evidovaných na katastrálnej
mape s parcelnými číslami: XXXX/.XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 8629 m2, XXXX/.X,
zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2, XXXX/.XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere

379 m2 a priznal žalobkyni proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodol
tak podľa § 34, § 37 ods. 1, § 43, 46 ods. 1, 2, § 47 ods. 1, § 49 a, § 51, § 126 ods. 1, § 129 ods.
1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2 nariadenia č.
104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945
Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané,
že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k podielu 1/2 v pomere k celku na základe dedičského
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava - vidiek zo dňa 14.11.1994 sp. zn. 1D/893/91, právoplatného

dňa 26.06.1995 bolo zapísané vlastnícke právo žalobkyne o veľkosti 1/2 k celku na LV č. XXXX pre k.
ú. M.; jej právni predchodcovia nadobudli toto vlastnícke právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy
č. XXXX/.XX - X zo dňa 18.10.1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
v Bratislave, predtým tieto nehnuteľnosti nadobudol štát konfiškáciou na základe nariadenia vlády č.
104/1945 Sb.n. SNR. Uviedol, že nebolo preukázané, že by došlo právne relevantným spôsobom ku
zrušeniu, resp. zmene tohto výmeru a nedošlo ani k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností štátom
v r. 1959, preto štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom. Poukázal aj na

právoplatne skončené konanie a rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.
zn. 18C/48/2002, najmä na rozsudok zo dňa 25.01.2019, ktorý bol rozhodnutím odvolacieho súdu zo
dňa 13.11.2010 č. k. 16Co/224/2019 - 1200 potvrdený, z ktorých vyplýva, že nebol predložený žiadny
dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa štát stal vlastníkom sporných pozemkov v období od r. 1948, kedyboli pridelené do vlastníctva právnym predchodcom žalobkyne do r. 1982, resp. 1985, kedy mal štát
tieto nehnuteľnosti previesť do správy Výstavby letísk Bratislava, resp. Československých aerolínií,
letisko Ruzyň, Praha, na základe Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, ako aj na

to, že tieto zmluvy neboli právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátom; jednalo sa iba o
hospodárske zmluvy o prevode správy, nie vlastníctva národného majetku. Uzavrel, že nadobudnutie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkyne a žalobkyňou nebolo
ničím relevantne spochybnená. Pokiaľ žalovaný odvodzoval svoje vlastnícke právo k spornému podielu
na nehnuteľnostiach, ku ktorému mu v súčasnosti svedčí zápis v katastri nehnuteľností aj poukazom na

Dohodu na odstránenie duplicitného vlastníctva uzatvorenú medzi stranami dňa 20.01.2009, uviedol,
že predmetom dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k jej podielu, táto skutočnosť z
predmetnej dohody ani nevyplýva, pričom obe strany sporu v konaní tvrdili, že nebolo ich vôľou
previesť vlastnícke právo žalobkyne k jej podielu v prospech žalovaného. V čase uzatvorenia predmetnej
dohody neexistovalo duplicitné vlastníctvo k nehnuteľnostiam a nebola preukázaná ani existencia
duplicitného zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností; preto nemohlo ísť

v uzatvorenej dohode ani o odstránenie duplicitného vlastníckeho práva, ani o odstránenie duplicity
zápisu vlastníckeho práva, nakoľko ako vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX žalobkyňa bola v čase
uzatvorenia predmetnej dohody vlastníčkou sporného podielu na nehnuteľnostiach. Vlastnícke právo
žalovaného nebolo dané ani na základe Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, pretože
sa nejednalo o hospodárske zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ale iba o hospodárske zmluvy o

prevode správy. Pokiaľ strany sporu zhodne tvrdia, že predmetom dohody zo dňa 20.01.2009 nebol
prevod vlastníckeho práva žalobkyne k jej podielu v prospech žalovaného, nemohlo ísť o uzatvorenie
zmluvy o prevode vlastníckeho práva a to z dôvodu absencie vôle zmluvných strán uzatvoriť takúto
zmluvu o prevode vlastníckeho práva k podielu vo vlastníctve žalobkyne. Dohodou na odstránenie
duplicitného vlastníctva zo dňa 20.01.2009 nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k podielu

žalobkyne v rozsahu 1/2 v pomere k celku na predmetných nehnuteľnostiach v prospech žalovaného
a k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného. Nakoľko zápis v
katastri nehnuteľností v súčasnosti nekorešponduje s touto skutočnosťou, určil, že vlastníčkou podielu
v 1/2 v pomere k celku je žalobkyňa. Ďalej sa súd prvej inštancie nestotožnil s tvrdením žalovaného,
že vlastnícke právo k podielu žalobkyne na nehnuteľnostiach nadobudol na základe vydržania, nakoľko

nebol v čase uzatvorenia dohody zo dňa 20.1.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný.
V čase uzatvorenia predmetnej dohody mal vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul a ako
uvádzal aj v konaní, predmetom tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne v prospech
žalovaného, ale odstránenie duplicity vlastníckeho práva, ktorá však v čase uzatvorenia predmetnej
dohody neexistovala. Preto žalovaný nespĺňa základnú podmienku vydržania a to objektívne existujúcu

dobromyseľnosť, pretože dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec
mohlovlastníckeprávovzniknúť,tedaajkprávnemudôvodu(titulu)vznikuvlastníctva.Nakoľkoprávnym
dôvodom vzniku vlastníctva žalovaného vydržaním bola ním tvrdená dohoda zo dňa 20.01.2009,
ktorá však ako sám tvrdí, nebola zmluvou o prevode vlastníckeho práva k spornému podielu na
nehnuteľnostiach, nemohol byť žalovaný so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný držiteľom.

Preto neexistuje na jeho strane ani titul na nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne na
nehnuteľnostiach titulom vydržania. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C s tak, že žalobkyni
proti žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, navrhol, aby odvolací

súd žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal žalovaného na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania žalovaného v rozsahu 100%. Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa
bola pôvodne žalovanou súdnom konaní 18C/48/2002, v ktorom sa žalovaný (ako 1 zo žalobcov)
domáhal určenia vlastníckeho práva k sporným pozemkom a to nielen k spornému podielu, ktorý
je predmetom určenia v tomto konaní; žalobkyňa pristúpila na mimosúdne riešenie sporu, ktorý bol

predmetom konania 18C/48/2002, a v tejto súvislosti uzatvorila s ním dohodu, pričom jej brat obdobnú
dohodu so žalovaným neuzatvoril; článok III. Dodatku č. 1 k dohode je označený ako „Mimosúdne
vysporiadanie“, čo zároveň potvrdzuje (správne) skutkové zistenie súdu; po uzatvorení dohody bola
žaloba v súdnom konaní 18C/48/2002 vzatá voči žalobkyni späť a bola jej vyplatená suma v zmysle
uvedeného dodatku k dohode. Z týchto nesporných skutočností je nepochybné, že dohoda uzatvorená

medzi stranami dňa 20.01.2009 má priamy súvis so súdnym konaním 18C/48/2002, ktorý fakt súd
prvej inštancie pri rozhodovaní v tejto veci opomenul. S poukazom na tvrdenia žalobkyne v konaní
namietal, že žalobkyňa považuje dohodu zo dňa 20.01.2009 za zmluvu o prevode vlastníckeho práva,
avšak napriek tomu súd skonštatoval zhodné tvrdenie strán sporu o tom, že dohoda nie je zmluvou oprevodevlastníctva,čojevrozporesobsahomsúdnehospisuatvrdenímžalobkyne;žiadnymspôsobom
neprihliadol na nespornú skutočnosť, že medzi stranami sporu na základe predmetnej dohody došlo
k zastaveniu súdneho konania 18C/48/2002 voči žalobkyni, ktorá skutočnosť je podstatná pre právne

posúdenie veci. Z týchto dôvodov súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Ďalej namietal, že napriek vzájomne rozporným tvrdeniam žalobkyne a žalovaného ohľadom
platnosti, resp. neplatnosti predmetnej dohody, sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku touto
otázkou žiadnym spôsobom nezaoberal, ani neuviedol žiadne úvahy, prečo nepovažoval za potrebné
sa touto otázkou zaoberať, nepodáva žiadny právny názor na existenciu alebo neexistenciu predmetnej

dohody, na jej právny charakter a právne následky jej existencie (alebo neexistencie) na vzťah
medzi stranami sporu. Odôvodnenie rozsudku nedáva odpoveď na základnú právnu otázku nastolenú
stranami sporu, najmä žalobkyňou, ktorá je rozhodná pre právne posúdenie veci, pričom konštatovanie
súdu, že dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu duplicity vlastníctva k sporným pozemkom, pretože
táto neexistovala, nie je dostatočným právnym posúdením dohody súdom. Vzhľadom na uvedené je
rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný, pričom rozsudok môže s ohľadom na zásadné nedostatky jeho

odôvodnenia predstavovať základ množstva súdnych sporov v budúcnosti medzi rozličnými subjektmi,
ktorý sa o rozsudku dozvedia. Poukázal na súvis predmetnej dohody so súdnym konaním vedeným pod
sp. zn.18C/48/2002; na časti jeho ústneho prednesu na pojednávaní dňa 26.10.2021, ktoré považuje
za podstatné pre právne posúdenie charakteru a platnosti dohody, aj s ohľadom na § 36a ods. 1
zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, § 35 ods. 2, § 51, § 853 ods. 1 a § 585 až 587

Občianskeho zákonníka a na právne názory najvyšších súdnych autorít Českej a Slovenskej republiky.
Namietal, že citované právne názory súdov a odbornej právnej praxe sa podľa jeho názoru aplikujú aj
na urovnania spornosti vlastníctva k pozemkom z dôvodu, že svojím charakterom predstavujú dohodu
o urovnaní, a preto je ich potrebné vziať do úvahy pri posudzovaní dohody medzi ním a žalobkyňou.
Dohoda uzavretá medzi stranami zákon neobchádza, zákon ju výslovne pripúšťa; v tejto dohode môžu

jej účastníci práva iba potvrdiť, čo je aj daný prípad. Bod 6. 1 dohody podporuje skutočnosť, že sa
jedná o dohodu o urovnaní, pretože z neho vyplýva, že dohoda súvisí s urovnaním sporu, ktorý je
predmetom súdneho konania 18C/48/2002. Z obsahu dohody a skutočností, ktoré medzi stranami
nie sú sporné, možno dospieť k záveru o platnosti dohody a skutočnosti, že žalobkyňa ňou potvrdila
vlastnícke právo k spornému podielu k sporným pozemkom a teda dohodou došlo k odstráneniu

spornosti ohľadom (duplicity) vlastníctva strán k spornému podielu a zároveň k urovnaniu súdneho
konania sp. zn. 18C/48/2002 medzi stranami. Namietal, že súd sa s touto jeho právnou argumentáciou
uvedenou na pojednávaní dňa 26.10.2021 a podporujúcou závery o odstránení duplicity vlastníctva
sporného podielu prostredníctvom dohody žiadnym spôsobom nevysporiadal. Poukázal na to, že zo
zákonaokatastrinehnuteľnostíanizinéhoprávnehopredpisunevyplýva,žeduplicitavlastníckehopráva

k nehnuteľnosti znamená jej evidovanie v katastri nehnuteľností, a ani to, že takáto duplicita musí byť
evidovaná v katastri nehnuteľností. Z uvedeného je zrejmé, že spornosť dvoch subjektov ohľadom ich
vlastníckeho práva k totožnej nehnuteľnosti, t. j. duplicita vlastníctva, môže existovať bez ohľadu na jej
evidovanie v katastri nehnuteľností, čo potvrdzuje aj postup stanovený § 36 a ods. 1 zákona o katastri
nehnuteľností. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku je evidentné, že: súd v rámci svojich úvah hodnotil

dohodu výlučne formalistickým výkladom založeným na jej názve (označenie) a jazykovom vyjadrení jej
jednotlivých ustanovení, bez jej priameho prepojenia so súdnym konaním 18C/42/2002, ktoré žiadna
strana sporu nepopiera; záver súdu o nemožnosti odstránenia duplicity vlastníctva k spornému podielu
prostredníctvom dohody z dôvodu, že táto nebola zapísaná v katastri nehnuteľností je svojvoľným
a neodôvodneným záverom bez opory v zákone, pretože súd neuviedol žiadnu vlastnú úvahu a

právny záver, z ktorých by vyplývalo, že na odstránenie spornosti vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
existujúcej medzi dvoma subjektami musí táto spornosť vyplývať z katastra nehnuteľností; predstavuje
nesprávne právne posúdenie, pretože dohoda predstavuje právom aprobovaný spôsob odstránenia
duplicity vlastníctva k spornému podielu medzi žalobkyňou a žalovaným; nemôže obstáť, keďže dohoda
predstavuje právom dovolený spôsob odstránenia sporu žalobkyne a žalovaného ohľadom (duplicity)

vlastníckeho práva k spornému podielu. K záverom súdu prvej inštancie, týkajúcim sa vydržania,
poukázal na právne názory Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých „Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ
je ohľadne existencie svojho práva v omyle.“ a „Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa,
ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného práva.“ uviedol, že
medzi stranami sporu nie je sporné, že sa v súdnom konaní 18C/48/2002 domáhal určenia vlastníckeho

práva k sporným pozemkom, ktoré odvodzoval od ich nadobudnutia od jeho právneho predchodcu a
predchádzajúceho nadobudnutia právnym predchodcom žalovaného na základe hospodárskych zmlúv;
a že k uzatvoreniu dohody medzi stranami sporu dňa 20.01.2009 došlo viac ako 10 rokov pred dňom
vydaniarozsudkuvkonaní18C/48/2002,vnadväznosti,naktorébolasnímsúvisiacažalobažalovanéhovoči žalobkyni vzatá späť. Z uvedeného je zrejmé, že bol vnútorne presvedčený o jeho vlastníckom
práve k sporným pozemkom a z toho dôvodu sa domáhal určenia jeho vlastníckeho práva voči
žalobkyni, pričom tento vnútorný stav existoval aj v čase uzavretia dohody. Už zo samotného uvedeného

súvisiacehokonaniavyplývajehodobromyseľnosťojehovlastníctvekspornýmpozemkom.Skutočnosť,
že sa v konaní 18C/48/2002 nakoniec preukázalo, že jeho právny predchodca nenadobudol sporné
pozemky do jeho vlastníctva a preto sa ich vlastníkom nemohol stať ani žalovaný, predstavuje jeho
omyl o jeho vlastníckom práve k sporným pozemkom, z ktorého vychádzal pri uzatvorení dohody, ktorý
nemôže mať s ohľadom na právne názory Najvyššieho súdu za následok absenciu jeho dobromyseľnosti

v čase uzatvorenia dohody. Záver súdu, že si mal byť vedomý skutočnosti, že mu nesvedčí žiadny
vlastnícky titul k sporným pozemkom, je v rozpore s obsahom spisu v tejto veci ako aj spisu vedeného
v súvisiacom konaní.

3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Uviedla, že argumentácia žalovaného o arbitrárnosti rozhodnutia z dôvodu, že sa súd prvej inštancie
nevenoval otázke platnosti dohody o odstránení duplicitného vlastníctva, nie je odvolacím dôvodom
podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., keď žalovaný ňou nepoukazuje na žiadnu vadu konania, ktorá by
mohlamaťvplyvnasprávnosťnapadnutéhorozhodnutia.Nedostatkyodôvodneniasúdnehorozhodnutia
sú podľa ustálenej judikatúry odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. v prípade, ak

dosiahnu takú intenzitu, že by tým súd znemožnil sporovej strane uplatňovať jej procesné práva v
takej miere, ktorá by bolo porušením práva na spravodlivý proces, čo nie je daný prípad. Poukázala
na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, II. ÚS 253/2015),
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997),
čl. 7 ods. 1 C.s.p., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo120/2017 zo dňa 28.03.2019) a

uviedla, že predmet konania vymedzila žalobným návrhom, ktorým sa domáhala určenia vlastníckeho
práva a skutkovými okolnosťami nevyhnutnými na posúdenie tohto nároku. Predmetom konania nebolo
určenie neplatnosti dohody o odstránení duplicitného vlastníctva a pokiaľ vyjadrila svoj právny názor,
z akých dôvodov považuje túto dohodu za absolútne neplatný právny úkon, súd ním viazaný nebol.
Pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné preukázanie nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva a súd

prvej inštancie sa preto správne zaoberal tým, ktorá zo sporových strán uniesla dôkazné bremeno
tvrdení o svojom vlastníctve. Strany v konaní zhodne tvrdili, a vyplýva to aj z obsahu samotnej
dohody, že jej predmetom bolo odstránenie duplicity vlastníctva, no žalovaný žiadny nadobúdací titul,
na základe ktorého mala údajná duplicita vôbec vzniknúť, nepreukázal. Súd prvej inštancie konštatoval,
že duplicita vlastníctva v čase uzavretia dohody neexistovala, z čoho implicitne vyplýva, že predmet

plnenia podľa dohody bol nemožný. Pre posúdenie jej nároku o určenie jej vlastníckeho práva bol potom
v súvislosti s dohodou postačujúci záver, že táto nadobúdacím titulom vlastníckeho práva žalovaného
byť nemohla, pretože prevod vlastníckeho práva nezodpovedal vôli zmluvných strán v nej vyjadrenej,
čo potvrdzovali aj zhodné tvrdenia strán v konaní. V nadväznosti na to súd prvej inštancie správne
odmietol aj procesnú obranu žalovaného o vydržaní vlastníckeho práva na základe dohody. Podľa

jej názoru z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva logický vzťah medzi skutkovými zisteniami
súdu prvej inštancie a jeho úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej. Odôvodnenie rozhodnutia považuje za presvedčivé a dostatočne vyčerpávajúce,
spĺňajúce všetky náležitosti podľa § 220 ods. 2 C.s.p. Námietku žalovaného o arbitrárnosti rozsudku
súdu prvej inštancie preto považuje za neopodstatnenú. Uviedla, že nikdy netvrdila, že by dohoda

mala predstavovať zmluvu o prevode vlastníckeho práva, ako to žalovaný podsúva citovaním jej
vyjadrení vytrhnutých z kontextu. Opakovane poukazovala na obsah dohody, podľa ktorého sa mala
odstraňovať duplicita vlastníctva tak, že ona uznáva vlastnícke právo žalovaného, no v skutočnosti
došlo k jeho prevodu na žalovaného, ktorý vlastníkom nikdy nebol a až na základe dohody bol
ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaný. Poukázala na jej tvrdenie, že nikdy nemala v úmysle

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného previesť, ako aj na skutočnosť, že žalovaný nikdy
netvrdil, že by predmetom dohody bol prevod vlastníckeho práva. Z napadnutého rozsudku nevyplývajú
také skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktoré by nemali oporu vo výsledkoch dokazovania, čomu
zodpovedá aj záver súdu prvej inštancie o chýbajúcej vôli strán previesť dohodou vlastnícke právo
žalobkyne na žalovaného, aj o neexistencii duplicity či duplicitného zápisu vlastníctva. Preto dôvod,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
považuje za nedôvodný. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci uviedla, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo v konaní to, že
žalovaný nevedel preukázať nadobudnutie vlastníckeho práva, o ktorom tvrdil, že mu v čase uzavretiadohody patrilo, tzn. neuniesol bremeno tvrdení o svojom vlastníctve. V dôsledku toho nemohol mať súd
za preukázanú ani duplicitu vlastníctva, či duplicitný zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností,
ani akúkoľvek spornosť vlastníckeho práva, ktorá by sa mala odstraňovať dohodou. Platnosť dohody

ako právneho úkonu nebola predmetom konania a jej právne posúdenie spočívajúce v tom, že nemohla
byť nadobúdacím titulom vlastníckeho práva žalovaného bolo pre rozhodnutie vo veci postačujúce. súd
sa nezaoberal právnymi názormi žalovaného, pretože vychádzajú z premisy, že existovala duplicita
vlastníctva,ktorúvšakžalovanýnepreukázal.Nemožnopripustiťnesprávneprávneposúdenieokolností,
ktoré súd logicky právne nehodnotil, keďže ich nemal za preukázané. Hodnotil len skutkový stav,

ktorý mal za zistený, pričom žalovaný ani v rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f)
C.s.p. nenamietal nesprávnosť skutkového zistenia o neexistencii duplicity vlastníctva. K právnemu
posúdeniu vydržania súdu prvej inštancie uviedla, že žalovaný nemohol byť dobromyseľný v tom, že na
základedohodynadobudolvlastníckeprávo,keďprevodvlastníckehoprávapodľajehovlastnýchtvrdení
predmetom dohody ani nebol. Navyše v konaní vedenom pod sp. zn. 18C/48/2002 vyšli najavo už pred
uzavretím dohody so žalobkyňou skutočnosti vylučujúce ospravedlniteľný omyl žalovaného v tom, že

by bol vlastníkom predmetných nehnuteľností, čo potvrdzuje aj samotné znenie dohody, podľa ktorého
žalovaný iba užíval nehnuteľnosti na základe hospodárskych zmlúv. Niet preto pochýb o vedomosti
žalovaného, že vlastníkom nebol, a teda nemohol byť ani dobromyseľný.

4.Žalovanývosvojomvyjadreníkvyjadreniužalobkynezotrvalnasvojomodvolaníaargumentáciivňom

uvedenej. S poukazom na dlhodobú a ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a väčšinového
názoru senátov Ústavného súdu SR namietal, že nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť
súdnych rozhodnutí predstavujú taký nedostatok ich odôvodnenia, ktorý zakladá vadu zmätočnosti
súdnych rozhodnutí; nepreskúmateľnosť súdnych rozhodnutí zakladá inú vadu konania, t. j. odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. Uviedol, že žalobkyňa sa pred vydaním rozsudku súdu

prvej inštancie dovolávala neplatnosti dohody z rozličných dôvodov a posúdenie neplatnosti dohody
súdom považovala za prejudiciálnu otázku a po vydaní napadnutého rozsudku poukazuje na to, že
žalobou vymedzený predmet konania vo veci nie je neplatnosť dohody a uvádza, že súd nebol viazaný
jej právnym názorom o neplatnosti dohody a tvrdí, že pre posúdenie ňou uplatneného nároku má
byť postačujúcim záver súdu o tom, že dohoda nemohla byť nadobúdacím titulom vlastníckeho práva

žalovaného k podielu na sporných pozemkoch. Vzhľadom na to, že žalobkyňa mení svoje tvrdenia o
potrebe posúdenia neplatnosti dohody podľa toho, čo je pre ňu v konkrétnom štádiu súdneho konania
vhodnejšie a priaznivejšie tvrdiť, možno jej tvrdenia považovať za účelové. Namietal, že tvrdenie
žalobkyne o neplatnosti dohody a jej konanie spočívajúce v nevrátení mu peňažných plnení, ktoré
jej poskytol na základe dohody, sú vo vzájomnom rozpore, čo podporuje jeho tvrdenie o šikanóznosti

a účelovosti žaloby. Poukázal na to, že rozsudkom bolo určené, že vlastníkom sporného podielu je
žalobkyňa a bez rozhodnutia o neplatnosti dohody nie je možné vyvodiť prípadný vznik povinnosti
žalobkyne vrátiť mu peňažné plnenie, ktoré jej poskytol na základe dohody. Bez vyriešenia tejto právnej
otázky vzniknú pochybnosti o vzájomných právach a povinnostiach strán sporu z nej vyplývajúcich,
vrátane pochybností o právnom dôvode a charaktere peňažných plnení ním poskytnutých žalobkyni

na základe dohody a o práve žalobkyne tieto prijať od žalovaného, ktoré pochybnosti založia stav
právnej neistoty medzi nimi. Z tohto dôvodu je odôvodnenie rozsudku nedostatočné, nepreskúmateľné a
zmätočné. Zotrval na svojom názore, že žalobkyňa považuje dohodu za zmluvu o prevode vlastníckeho
práva. K tvrdeniu žalobkyne, že nenamietal nesprávnosť skutkového zistenia o neexistencii duplicity
vlastníctva, uviedol, že toto je v rozpore s obsahom jeho odvolania, v ktorom namietal, že súd ignoroval

súdny spor o určenie vlastníctva, ktorý bol predmetom konania 18C/48/2002. Poukázal na ďalšie
názory odbornej právnej praxe podporujúce jeho tvrdenia o právnom charaktere dohody, ktorou došlo
k odstráneniu spornosti medzi stranami sporu ohľadom vlastníctva a sporného podielu, ako aj o jej
dovolenosti a platnosti. S ohľadom na uvedené podľa jeho názoru dohoda nie je neplatným právnym
úkonom, a pre prípad, ak by aj bola, predstavovala by právny úkon, resp. titul, ktorý by bol spôsobilý

založiť jeho dobromyseľnosť vo vzťahu k držbe a vydržaniu sporného podielu.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvala na svojej argumentácii uvedenej
v predchádzajúcom vyjadrení. K tvrdeniam žalovaného, že bez vyriešenia otázky platnosti dohody
vzniknúokreminéhopochybnostiajoprávnomdôvodeacharakterepeňažnýchplnenínímposkytnutých

žalobkyni na základe tejto dohody, poukázala na to, že ani vyriešením tejto otázky v odôvodnení
rozhodnutia by sa právne postavenie sporových strán nijakým spôsobom nezmenilo, keďže záväzný je
výlučne výrok súdneho rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, pričom súd nemohol vysloviť neplatnosť
dohody ultra petitum vo výrokovej časti rozhodnutia. Tieto úvahy žalovaného sú aj mimo merita tohtoodvolacieho konania a nesúvisia ani s tvrdenou arbitrárnosťou napadnutého rozsudku. V súvislosti s
peňažným plnením jej poskytnutým na základe dohody poukázala aj na to, že žalovaný, resp. jeho
právni predchodcovia, po desaťročia obmedzujú jej vlastnícke právo a jej právnych predchodcov a

žalovaný naďalej užíva sporné pozemky bez akéhokoľvek titulu a bez akejkoľvek náhrady žalobkyni.
Ďalej namietala, že tvrdenie o nesprávnosti skutkového zistenia o neexistencii duplicity uviedol žalovaný
prvýkrát až v odvolacej republike a keďže odvolacie dôvody možno dopĺňať iba do uplynutia odvolacej
lehoty, nemôže byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní. Námietka nesprávneho skutkového
zistenia súdu prvej inštancie o neexistencii duplicity vlastníctva nijako nevyplýva z odvolacej námietky,

že súd prvej inštancie neprihliadol na súdny spor vedený pod sp. zn. 18C/48/2002.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

nie je dôvodné.

7. Žalobkyňa sa v konaní domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v rozsahu podielu
1/2 v pomere k celku, proti žalovanému z dôvodu, že Dohoda na odstránenie duplicitného vlastníctva
uzavretá medzi stranami dňa 20.01.2009, na základe ktorej došlo k zápisu spoluvlastníckeho podielu

žalobkyneoveľkosti1/2kcelkunaLVč.XXXXnažalovaného,jeabsolútneneplatnýmprávnymúkonom,
pretože svojím účelom obchádza zákon, je neurčitá a predmet plnenia od počiatku nebol možný.
Poukázala na to, že predmetom dohody bolo odstránenie duplicitného vlastníctva, aj keď duplicita z
obsahu dohody nevyplýva. Žalovaný vo svojich vyjadreniach uviedol, že nehnuteľnosti boli v
dohode špecifikované ako parcely reg. „E. na základe geometrických plánov, ktorými boli vytvorené,

avšak LV bol založený v čase podpisu dohody iba pre pozemky reg. „Z., ako boli špecifikované
vo vlastníctve žalobkyne; k dôvodu, pre ktorý nebol LV uvádzaný v dohode, uviedol, že v čase jej
podpisu nebol LV k nehnuteľnostiam založený, ako boli vedené v reg. „E.“, avšak žalovaný disponoval
dôkazmi, že nehnuteľnosti, resp. pôvodné nehnuteľnosti reg. „Z.“ boli prevedené do vlastníctva štátu.
Uviedol, že duplicitu v katastri nehnuteľností je možné odstrániť aj dohodou o urovnaní, alebo inou

inominátnu dohodou; pri zapísanom duplicitnom vlastníctve ide o stav, pri ktorom vlastnícke právo
svedčí v prospech dvoch alebo viacerých osôb. Tvrdil, tiež že zmluvné strany boli obe zapísané v
katastri nehnuteľností (ako duplicitní vlastníci). Predmetom dohody nebol prevod vlastníckeho práva ako
taký; prejavy vôle oboch zmluvných strán nesmerovali k prevodu vlastníckeho práva, ale smerovali k
odstráneniu duplicity zápisu v katastri nehnuteľností. K namietanej neplatnosti dohody uviedol, že už

v preambule dohody je uvedené, že jej účelom je uznanie vlastníckeho práva žalobkyne v prospech
žalovaného a následné odstránenie duplicitného zápisu v katastri nehnuteľností. Tvrdenie o neurčitosti
dohody poprel a namietal, že v dohode je vymedzené, čo je predmetom sporu, resp. duplicity. Dohoda
spĺňa náležitosti určitosti, najmä uvedenie, v čom spočíva duplicita zápisu. Súd prvej inštancie z
predmetnej dohody na odstránenie duplicitného vlastníctva č. D./.XX/.XX/.XXXX/.X zo dňa 20.01.2009

zistil, že účelom dohody je odstránenie duplicitného vlastníctva a uznanie vlastníckeho práva žalobkyne
k predmetu duplicitného vlastníctva v prospech žalovaného a následné odstránenie zápisu v katastri
nehnuteľností. Podľa dohody žalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom parc. reg. „Z. K. pozemkov
zapísaných na LV XXXX pre K.. Ú.. M.. Žalovaný na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy
č. A. XX/.XX zo dňa 25.11.1982 a č. Č.XX/.XX - W.- XX zo dňa 20.06.1985 užíva pozemky, ktoré sú

predmetom žaloby. Žalobkyňa podľa dohody nadobudla pozemky dedením, pričom právny predchodca
žalobkyne získal vlastnícke právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/.XX - X zo dňa
18.10.1948. Žalovaný podľa dohody odôvodňuje užívanie pozemkov od hospodárskych zmlúv, ako
aj na tom podklade, že prešli na štát bez právneho dôvodu. Žalobkyňa podľa dohody bezvýhradne
uznáva vlastnícke právo účastníka dohody - žalovaného - k predmetu duplicitného vlastníctva a to

vo veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku. Z listu vlastníctva pre k. ú M. Č.. XXXX
zistil, že vlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým určenia vlastníckeho práva v podiele 1/2 k celku sa
domáha žalobkyňa, sú J.. Q. T. a žalovaný, každý v podiele 1/2 v pomere k celku. Vykonaným
dokazovaním mal ďalej za preukázané, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k podielu 1/2 pomere
k celku na základe dedičského rozhodnutia Okresného súdu Bratislava - vidiek zo dňa 14.11.1994

sp. zn. 1D/893/91, právoplatného dňa 26.06.1995, na základe ktorého bolo zapísané vlastnícke právo
žalobkyne o veľkosti 1/2 k celku na LV č. XXXX pre K.. Ú.. M.; jej právni predchodcovia nadobudli
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/.XX -
X zo dňa 18.10.1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave;tieto nehnuteľnosti predtým nadobudol štát konfiškáciou na základe nariadenia vlády č. 104/1945 Sb.
n. SNR. Žalovaným nebolo preukázané, že by došlo právne relevantným spôsobom k zrušeniu, resp.
zmene predmetného výmeru; taktiež nedošlo k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností štátom v r.

1959, preto štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom. Poukázal na právoplatne
skončené konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18C/48/2002 a rozsudok
zo dňa 25.01.2019, ktorý bol rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 13.11.2010 č. k. 16Co/224/2019 -
1200 potvrdený, z ktorých rozhodnutí vyplýva, že nebol predložený žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval,
že štát sa stal vlastníkom sporných pozemkov v období od r. 1948, kedy boli pridelené do vlastníctva

právnym predchodcom žalobkyne do r. 1982, resp. 1985, kedy mal štát tieto nehnuteľnosti previesť do
správy Výstavby letísk Bratislava, resp. Československých aerolínií, letisko Ruzyň, Praha, na základe
Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985. Poukázal tiež na to, že tieto zmluvy neboli
právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátom; jednalo sa iba o hospodárske zmluvy o
prevode správy, nie vlastníctva národného majetku. Na základe uvedeného uzavrel, že nadobudnutie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkyne a žalobkyňou nebolo

ničím relevantne spochybnené. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k
správnym záverom, že Dohodou na odstránenie duplicitného vlastníctva uzatvorenou medzi stranami
sporu dňa 20.01.2009 nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k podielu žalobkyne v rozsahu
1/2 v pomere k celku na predmetných nehnuteľnostiach v prospech žalovaného; keď z predmetnej
dohody ani nevyplýva, že by jej predmetom bol prevod vlastníckeho práva žalobkyne k jej podielu

a zároveň obe strany sporu v konaní tvrdili, že nebolo ich vôľou vlastnícke právo žalobkyne k jej
podielu previesť; a že v uzatvorenej dohode ani nemohlo ísť o odstránenie duplicitného vlastníckeho
práva, ani o odstránenie duplicity zápisu vlastníckeho práva. Nedôvodne žalovaný vo svojom odvolaní
namietal, s poukazom na tvrdenia žalobkyne v prvoinštančnom konaní, že považovala predmetnú
dohodu za zmluvu o prevode vlastníckeho práva. Žalovaný v odvolaní poukázal na tvrdenia žalobkyne,

vytrhnuté z kontextu, o tom, že podstatou dohody bol prevod vlastníckeho práva a že na základe
nej došlo namiesto tvrdeného odstránenia duplicitného zápisu vlastníctva k sporným pozemkom k
jeho prevodu. Týmito tvrdeniami však žalobkyňa odôvodňovala ňou namietanú absolútnu neplatnosť
predmetnej dohody z dôvodu, že svojím účelom obchádza zákon, pričom poukazovala na to, že
predmetom dohody je odstránenie duplicitného vlastníctva, aj keď duplicita z obsahu dohody nevyplýva

a že žalovaný sa uzavretím dohody vyhol zaplateniu odplaty; zároveň v konaní výslovne uviedla, že
nikdy nemala v úmysle previesť na žalovaného vlastnícke právo k jej podielu. Správne sú aj závery
súdu prvej inštancie, že v čase uzatvorenia predmetnej dohody neexistovalo duplicitné vlastníctvo k
nehnuteľnostiam ani duplicitný zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného v
katastri nehnuteľností; že žalobkyňa bola v čase uzatvorenia predmetnej dohody vlastníčkou sporného

podielu na nehnuteľnostiach, ako vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX; že Hospodárske zmluvy zo
dňa 25.11.1982 a 20.06.1985 neboli hospodárskymi zmluvami o prevode vlastníckeho práva, ale iba
hospodárskymi zmluvami o prevode správy; a že tieto zmluvy neboli právnym titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva štátom; nesprávnosť ktorých záverov žalovaný v jeho odvolaní ani nenamietal.
Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že námietka nesprávneho skutkového zistenia súdu

prvej inštancie o neexistencii duplicity vlastníctva, nevyplýva z odvolacej námietky, že súd prvej inštancie
neprihliadol na súdny spor vedený pod sp. zn. 18C/48/2002. Dôvodne žalovaný namietal nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nezaoberal ani
nevysporiadal s platnosťou resp. neplatnosťou dohody na odstránenie duplicitného vlastníctva a ani s
jeho argumentáciou, ktorou odôvodňoval platnosť tejto dohody. V tejto súvislosti žalovaný s poukazom

na súvis predmetnej dohody so súdnym konaním vedeným pod sp. zn.18C/48/2002, ako aj na § 36a
ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, § 35 ods. 2, § 51, § 853 ods. 1 a § 585 až 587
Občianskeho zákonníka a na právne názory najvyšších súdnych autorít Českej a Slovenskej republiky
namietal, že dohoda uzavretá medzi stranami zákon neobchádza, zákon ju výslovne pripúšťa; v tejto
dohode môžu jej účastníci práva iba potvrdiť, čo je aj daný prípad; a že z obsahu dohody a skutočností,

ktoré medzi stranami nie sú sporné, možno dospieť k záveru o platnosti dohody a skutočnosti, že
žalobkyňa ňou potvrdila vlastnícke právo k spornému podielu k sporným pozemkom a teda dohodou
došlo k odstráneniu spornosti ohľadom (duplicity) vlastníctva strán k spornému podielu a zároveň k
urovnaniu súdneho konania sp. zn. 18C/48/2002 medzi stranami.

8. Odvolací súd dospel k záveru, že ustanoveniami § 585 až 587 Občianskeho zákonníka, upravujúcimi
dohodu o urovnaní záväzkového právneho vzťahu, sa nemôžu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho
zákonníka spravovať vlastnícke vzťahy a to vzhľadom na odlišnú právnu úpravu vzniku a zániku
záväzkov v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, súčasťou ktorej je aj urovnanie, odprávnej úpravy nadobúdania vlastníctva v prvej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka, a to v
ustanovení § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe

iných skutočností ustanovených zákonom. Zároveň posúdením predmetnej Dohody na odstránenie
duplicitného vlastníctva uzavretej medzi stranami dňa 20.01.2009, z hľadiska jej určitosti dospel k
záveru, že touto dohodou nemohlo dôjsť k odstráneniu spornosti ohľadom vlastníctva strán sporu ani
duplicity ich vlastníctva k spornému podielu, vzhľadom na to, že sa nestotožnil s názorom žalovaného,
že v predmetnej dohode je vymedzené, čo je predmetom sporu, resp. duplicity a že táto dohoda

spĺňa náležitosti určitosti, najmä uvedenie, v čom spočíva duplicita zápisu. Právny úkon je určitý len
vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom,
pričom výkladom nie je možné dopĺňať a nahrádzať prejav, ktorý nebol v samotnom úkone vyjadrený.
Právny úkon musí byť určitý aspoň v jeho podstatných náležitostiach, za ktoré vo všeobecnosti možno
považovať dostatočné označenie účastníkov daného vzťahu a dostatočné označenie jeho predmetu.
Právny úkon, pri ktorom nemožno zistiť, čo je jeho predmetom, je neurčitý. Z obsahu predmetnej dohody,

ustáleného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vyplýva, že jej účelom bolo
odstránenie duplicitného vlastníctva a uznanie vlastníckeho práva žalobkyne k predmetu duplicitného
vlastníctva v prospech žalovaného a následné odstránenie zápisu v katastri nehnuteľností; ďalej v
dohode strany uviedli, že žalobkyňa je podielovým spoluvlastníkom parc. reg. „Z. K. zapísaných na LV
XXXX pre K.. Ú.. M., pozemky nadobudla dedením, pričom jej právny predchodca získal vlastnícke

právo na základe Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 18.10.1948; žalovaný užíva predmetné pozemky na
základe hospodárskych zmlúv o prevode správy zo dňa 25.11.1982 a 20.06.1985, užívanie pozemkov
žalovaný odôvodňuje od hospodárskych zmlúv a na tom podklade, že prešli na štát bez právneho
dôvodu.Keďževpredmetnejdohodeniejeuvedenážiadnazmienkaovlastníctvežalovanéhopozemkov
v dohode uvedených, nie je z obsahu tejto dohody zrejme v čom má spočívať spornosť ohľadom

vlastníctva medzi stranami alebo duplicita vlastníctva, resp. duplicita zápisu vlastníctva strán sporu
týchto pozemkov. Len zo samotného podielového spoluvlastníctva žalobkyne k týmto pozemkom a
ich užívania žalovaným na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, ktorými aj svoje užívanie
týchto pozemkov odôvodňoval, žiadna spornosť ani duplicita vlastníctva strán k týmto pozemkom
nevyplýva. Pokiaľ predmetné pozemky mali prejsť na štát bez právneho dôvodu, táto skutočnosť by

mohla byť dôvodom spornosti vlastníctva medzi žalobkyňou a štátom alebo duplicity vlastníctva, resp.
duplicity zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností žalobkyne a štátu, nie však duplicity alebo spornosti
medzi žalobkyňou a žalovaným. Spornosť ohľadom vlastníctva strán tejto dohody k spoluvlastníckemu
podielu žalobkyne pritom nemožno vyvodzovať len zo samotného vedenia konania o určenie vlastníctva
vedeného pod sp. zn. 18C/48/2002, ale musí vyplývať zo subjektívnych presvedčení strán. Obsah

dohody nemožno dopĺňať poukazom na súvisiace konanie 18C/48/2002 o taký prejav strán dohody,
ktorý v nej nie je vyjadrený. Z uvedeného vyplýva rozpor v obsahu dohody medzi skutočnosťami v nej
uvedenými a jej účelom, keď v nej nie je uvedené v čom spočíva rozpor ohľadom vlastníctva pozemkov
medzi stranami alebo duplicita vlastníctva strán sporu, ktorá mala byť touto dohodou odstránená.
Vzhľadom na tento rozpor, ako aj neurčitosť predmetu dohody, je predmetná dohoda neurčitá a z

toho dôvodu absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj z týchto dôvodov je
správny záver súdu prvej inštancie, že v uzatvorenej dohode nemohlo ísť ani o odstránenie duplicitného
vlastníckeho práva, ani o odstránenie duplicity zápisu vlastníckeho práva.

9. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné aj námietky žalovaného, že záver súdu o nemožnosti

odstránenia duplicity vlastníctva k spornému podielu prostredníctvom dohody z dôvodu, že táto nebola
zapísaná v katastri nehnuteľností, predstavuje nesprávne právne posúdenie. Súd prvej inštancie svoj
záverotom,žedohodounemohlodôjsťkodstráneniuduplicityvlastníctvaspornéhopodieluneodôvodnil
tým, že táto nebola zapísaná v katastri nehnuteľností; z odôvodnenia napadnutého rozsudku je
zrejmé, že súd prvej inštancie rozlišoval duplicitu vlastníctva a duplicitu zápisu vlastníctva v katastri

nehnuteľností a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neexistovala duplicita vlastníctva a ani duplicitný
zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností.

10. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nebol v čase uzatvorenia
dohody dňa 20.01.2009 so zreteľom na všetky skutočnosti dobromyseľný; v čase uzatvorenia

predmetnej dohody mal vedomosť, že mu nesvedčí žiadny vlastnícky titul, ako aj o tom, že predmetom
tejto dohody nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne v prospech žalovaného a preto nespĺňa
zákonom stanovenú podmienku pre nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu žalobkyne vydržaním.
Pri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaného odvolací súd vychádzal aj z právnych záverov uvedenýchv rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. mája 2024 sp. zn. 1 VCdo/1/2024, zverejnenom
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že
právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto

jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim
vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. V uvedenom
rozhodnutí najvyšší súd pri zodpovedaní otázky „či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez
existencie písomného nadobúdacieho úkonu (v okolnostiach danej veci na základe ústnej kúpnej

zmluvy)“ vychádzal predovšetkým z ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníkaavodôvodnenírozhodnutiaokreminéhouviedol,že„neexistenciaaleboneplatnosťprávneho
titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu
vec alebo právo patrí, a teda, že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere
t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj
naďalej zotrvať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ

preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace
o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R
45/1986).“ Najvyšší súd poukázal na to, že z § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby
nevyplýva. V súlade s názorom Ústavného súdu SR uvedeným v náleze zo 14. novembra 2018 sp.

zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod č. 48/2018) najvyšší súd uviedol, že „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je

preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Následne v danej veci; v ktorej
nadobúdacím úkonom bola ústna kúpna zmluva, na základe ktorej právni predchodcovia žalobcov
uhradili za nehnuteľnosti sumu 12 000 Kčs, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov; najvyšší
súd dospel k záveru, že právny záver odvolacieho súdu, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli

nehnuteľnosti v dobrej viere ako kúpu, ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im
nehnuteľnosti patria, nemožno považovať za právne nekonformný. Zároveň konštatoval, že skutočnosť,
že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to
nemalo podstatný vplyv.

11. Z vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu vyplýva, že aj keď nedostatok právneho
titulu (platného) sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, pre záver o tom, že držiteľ
konal poctivo, je potrebná existencia určitého domnelého titulu. Na základe skutkového stavu
zisteného v prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že nemožno považovať za preukázanú
dobromyseľnosť žalovaného, keď z dohody uzatvorenej medzi stranami dňa 20.01.2009 nevyplýva ani

žiadny domnelý titul, na základe ktorého by žalovaný mohol z dobrej viere nehnuteľnosti nadobudnúť
a užívať vo viere, že mu patria. Naopak, z predmetnej dohody je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť
že pozemky neužíva ako vlastník, ale len na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy (ktorými
navyše ani neboli odovzdané do správy žalovanému, ale iným preberajúcim organizáciám), predmetom
dohody ani nebol prevod nehnuteľností a ich hodnotu žalobkyni nezaplatil; zaplatil jej len plnenie z

iného titulu, ktoré nebolo odplatou za nadobudnutie vlastníctva týchto pozemkov. Z okolností v dohode
uvedených vyplýva, že žalovaný ani pred jej uzavretím a ani po jej uzavretí nemohol byť objektívne
presvedčený o tom, že pozemky nadobudol poctivým spôsobom. Nedôvodne žalovaný namietal v
odvolaní, že skutočnosť, že v súdnom konaní 18C/48/2002 sa nakoniec preukázalo, že jeho právny
predchodca nenadobudol sporné pozemky do jeho vlastníctva, a preto sa ich vlastníkom nemohol

stať ani žalovaný, predstavuje omyl žalovaného o jeho vlastníckom práve k sporným pozemkom, z
ktorého vychádzal žalovaný pri uzatvorení dohody. Samotný obsah dohody nenasvedčuje tomu, že pri
jej uzatváraní by žalovaný vychádzal z omylu o jeho vlastníctve spoluvlastníckeho podielu žalobkyne,
keď o jeho vlastníctve tohto spoluvlastníckeho podielu nie je v dohode žiadna zmienka, ale je v nej
výslovne uvedené, že nehnuteľnosti užíva na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy, a práve

týmito hospodárskymi zmluvami odôvodňoval užívanie týchto pozemkov a nie ich vlastníctvom.

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
C.s.p. ako vecne správny potvrdil.13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyňa, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané

včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.
1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).