Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/156/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200785
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200785.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková a členov

senátu: Mgr. Roman Die (sudca spravodajca) a Mgr. Bc. Marián Haladej, v právnej veci žalobcu: HCP -
čerpacia technika s.r.o., so sídlom Szakkayho 1, 040 01 Košice, IČO: 36 217 166, právne zastúpeného:
Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Kupeckého 320/33, Košice - mestská časť
Juh 040 01, IČO: 47 240 482, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Martin Vasiľ, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101414974/2020
z 09.09.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou doručenou 19.10.2020 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach, sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101414974/2020 z 09.09.2020 (ďalej len ako
„napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Rožňava (ďalej

len ako „správca dane“) č. 100915857/2020 z 19.05.2020 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“),
ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
aozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenako„Daňovýporiadok“)
vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 16 492,04 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
marec 2018. Žalobca zároveň navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové
rozhodnutie správcu dane, vrátiť vec správcovi dane na ďalšie konanie a uložiť povinnosť žalovanému
uhradiť žalobcovi náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva v
správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej
tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o správnej žalobe žalobcu, v zmysle
rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, náhodným
výberom pridelené senátu správneho súdu 6S.

II. Administratívne konanie3. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
marec 2018 (celkovo za zdaňovacie obdobia január 2018 až september 2018), z ktorej bol vyhotovený
protokol č. 100640346/2020 zo dňa 09.03.2020 a následne vydané prvostupňové rozhodnutie, ktorým

správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 16 492,04 Eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie marec 2018, a to z dôvodu porušenia ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Zákon o DPH“)
v spojení s § 19 ods. 1 a 2 Zákona o DPH.

4. Žalobca si v zdaňovacom období marec 2018 okrem iného uplatnil nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty (ďalej len ako „DPH“) - z faktúr č. 181000109, č. 181000110, č. 181000112 a č.
181000115, vystavených dodávateľom SETLOS, s.r.o. (aktuálne od 24.04.2019 v likvidácii), so sídlom
Sedmokrásková 6, Košice (od 24.04.2019), IČO: 47 580 194 (ďalej len ako „SETLOS, s.r.o.“), za dodanie
tovaru obruč gumenná D48-50E, čerpadlo as 35 400 V + prísl. + QTD, 50-NVDW-125-16-OC060-01,
účtovnícke práce a z faktúry č. 180017 vystavenej dodávateľom Družstvo Trentin, so sídlom Dúhová

40, 040 01 Košice, IČO: 51 339 439 [(od 23.11.2018 Manula družstvo, so sídlom Trieda SNP 70, 040
11 Košice, ďalej v texte len ako „Družstvo Trentin“)], za vysielanie reklamného spotu na LED obrazovke
v období od 01.03.2018 do 31.03.2018 s názvom „HCP“.

5. V rámci daňovej kontroly žalobca predložil odberateľské faktúry F18/0001-F18/0780, dodávateľské

faktúry DF18/0001-DF18/0713, pokladňu P18/002-P18/171, bankové výpisy za obdobie 01-09/2018
a evidenciu DPH 01-09/2018, Zmluvu o poskytnutí reklamného priestoru zo dňa 01.03.2018 medzi
žalobcom ako objednávateľom a Družstvo Trentin ako poskytovateľom a uviedol, že predmetom
jeho činnosti je veľkoobchod s čerpacou technikou, má zriadené kancelárske priestory, má dvoch
zamestnancov na trvalý pracovný pomer a účtovníctvo je vedené externým spôsobom.

6. Dňa 22.07.2019 vykonal správca dane miestne zisťovanie na adrese sídla Družstvo Trentin,
v rámci ktorého zistil, že na uvedenej adrese sa nachádza bytový dom, na ktorom nebolo žiadne
označenieDružstvoTrentin.NáslednesprávcadanezaslalDružstvoTrentinvýzvuzodňa23.07.2019na
predloženie daňových dokladov za obdobie marec 2018, apríl 2018, júl 2018 a september 2018. Zásielka

sa správcovi dane vrátila neprevzatá s oznámením poštového doručovateľa „zásielka neprevzatá v
odbernej lehote“.

7. Správca dane zaslal spoločnosti SETLOS, s.r.o. výzvu zo dňa 29.07.2019 na predloženie daňových
dokladov za zdaňovacie obdobia január 2018 až september 2018. Na základe informácií z Informačného

systému finančnej správy bolo zistené, že splnomocneným zástupcom za uvedený subjekt je A. B. C.,
ktorému bola zásielka doručená, a ktorý správcovi dane doručil dňa 02.09.2019 oznámenie, že všetka
účtovná dokumentácia spoločnosti bola riadne odovzdaná novému majiteľovi pri predaji spoločnosti.
Správca dane následne zaslal výzvu novému konateľovi C. D. na adresu v Českej republike, odkiaľ sa
zásielka vrátila správcovi dane neprevzatá s oznámením poštového doručovateľa „adresát neznámy“.

8. Na ústnom pojednávaní dňa 17.02.2020 správca dane oboznámil žalobcu s tým, že v priebehu
daňovej kontroly zistil, že dodávatelia žalobcu SETLOS, s.r.o. a Družstvo Trentin sú daňové subjekty,
ktoré so správcom dane nespolupracujú, jedná sa o spoločnosti, ktoré ukončili svoju činnosť zlúčením,
sú v likvidácii, konateľmi spoločností sú osoby s trvalým pobytom v Rumunsku a Českej republike.

Konateľ žalobcu - E. F. na otázku správcu dane, kedy a za akých okolností začala obchodná spolupráca
medzi žalobcom a spoločnosťami SETLOS, s.r.o. a Družstvo Trentin, uviedol, že nevie, nepamätá
si. Predmetom obchodov so spoločnosťou SETLOS, s.r.o. bol nákup tovaru, predmetom obchodu
s Družstvo Trentin bola reklama. Nepamätal si mená osôb, s ktorými za uvedené subjekty jednal. Za
žalobcu obchody vybavovali zamestnanci. V sídle spoločností nebol, nepreveroval si ich, nevedel uviesť,

čimalikancelárskeaskladovaciepriestory.Prepravunakupovanéhotovaruzabezpečovalidodávateľské
spoločnosti, k vozidlám vykonávajúcim prepravu sa vyjadriť nevedel. Tovar mal byť vyložený v sklade
prenajatom od spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. Šaca. Tovar mal byť uhrádzaný bankovým prevodom a
ďalejžalobcomdodávanýspoločnostiU.S.SteelKošice.KspoluprácisDružstvoTrentinkonateľžalobcu
uviedol, že nemá vedomosť o vysielaní reklamných spotov. Nepreveroval to na miestach uvedených

na faktúre. Nevedel sa vyjadriť akým spôsobom, na akom mieste a akými osobami Družstvo Trentin
vykonalo zdaniteľné plnenie pre jeho spoločnosť. Na otázku, či reklamné služby zrealizovalo Družstvo
Trentin vo svojej réžii alebo prostredníctvom subdodávok, konateľ žalobcu uviedol, že nevie, ako bolislužby vykonávané. Na otázku, či bol v sídle Družstvo Trentin, alebo v iných jeho priestoroch, konateľ
žalobcu uviedol, že si nepamätá, asi nebol, stretli sa v Košiciach.

9. Po oboznámení právneho zástupcu žalobcu so zisteniami z predmetnej daňovej kontroly dňa
02.03.2020 správca dane vydal protokol č. 100640346/2020 zo dňa 09.03.2020, v ktorom zhrnul zistenia
zdaňovejkontroly.Kprotokolusavyjadrilžalobca,ktorývrámcisvojhovyjadreniaargumentovalobsahov
obdobne ako neskôr v podanom odvolaní a správnej žalobe, ktorej obsah je zhrnutý v ďalšom texte
tohto rozhodnutia.

10. Správca dane následne vydal prvostupňové rozhodnutie, v ktorom poukázal na zistenia uvedené v
protokole z daňovej kontroly a uviedol, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom o
tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, je len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením
faktúry je splnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania DPH. Faktúra musí byť odrazom
reálneho plnenia, čo v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak si daňový subjekt uplatní

nárok na odpočítanie DPH, musí preukázať nielen to, že k zdaniteľnému obchodu reálne došlo, ale aj to,
že dodanie tovaru alebo služby skutočne zrealizovala osoba uvedená na faktúre ako dodávateľ, avšak
žalobca túto skutočnosť nepreukázal.

11. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, v ktorom zopakoval

argumentáciu z písomného vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly.

12. Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Úvodom
žalovaný zhrnul skutkový stav, všeobecne opísal účel daňového konania, niektoré z jeho základných
zásad, dokazovanie v daňovom konaní a poukázal na ust. § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1

písm. a/ Zákona o DPH. Skonštatoval, že správca dane dospel k záveru o neoprávnenosti odpočítania
DPH z vyššie uvedených faktúr nielen na základe nesplnenia dôkaznej povinnosti žalobcu, ale za týmto
účelom správca dane vykonal dokazovanie. K predloženým faktúram a dokladom uviedol, že faktúry
samé o sebe nepreukazujú reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. V súvislosti s odpočítaním DPH
z faktúr od spoločnosti SETLOS, s.r.o. žalovaný uviedol, že žalobca predložil len faktúry a príjemky

k tovaru, žiadne ďalšie doklady nepredložil a konateľ žalobcu nevedel uviesť konkrétne skutočnosti
týkajúce sa deklarovaných zdaniteľných obchodov, nepamätal si s kým za spoločnosť SETLOS, s.r.o.
jednal, vyjadril sa, že v sídle spoločnosti SETLOS, s.r.o. nebol a dodávateľa si nepreveroval uviedol,
že prepravu tovaru mal zabezpečovať dodávateľ, tovar bol skladovaný v prenajatých skladových
od spoločnosti BUBI GOLD s.r.o. Žiadne ďalšie informácie o obchodoch daňového subjektu so

spoločnosťou SETLOS, s.r.o. sa správcovi dane nepodarilo zistiť, pretože účtovné doklady spoločnosti
SETLOS, s.r.o. neboli k dispozícii, splnomocnený zástupca spoločnosti tvrdil, že doklady odovzdal
novému konateľovi, ktorý si však zásielku správca dane neprevzal. Spoločnosť SETLOS, s.r.o. navyše
tým, že za rok 2018 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, nedeklarovala
vykonávanie ekonomickej činnosti.

13. Nárok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa Družstvo Trentin žalobca preukázal len
predložením faktúry, tabuliek opečiatkovaných pečiatkou deklarovaného dodávateľa s nečitateľným
podpisom (v týchto tabuľkách sú uvedené údaje o mieste umiestnenia LED obrazovky, o čase vysielania
dĺžke reklamného spotu a počte odvysielaní) a zmluvy o poskytnutí reklamného priestoru zo dňa

01.03.2018, ktorá neobsahuje ani mená štatutárnych zástupcov jednotlivých zmluvných strán. Žiadne
objednávky, ani ďalšie vysvetlenia žalobca správcovi dane ohľadom reklamných služieb neposkytol,
nespomínal si kedy a za akých okolností spolupráca s uvedeným dodávateľom začala, nevedel uviesť
s kým jednal, nemal nijakú vedomosť o vysielaní reklamných spotov, ani o ich realizácii, nepamätal sa,
či bol v sídle dodávateľa. Žiadne ďalšie informácie o obchodoch s týmto dodávateľom sa nepodarilo

zistiť ani dokazovaním vykonaným správcom dane, pretože spoločnosť bola nekontaktná jej účtovné
doklady správcovi dane neboli k dispozícii daňovú kontrolu v spoločnosti za zdaňovacie obdobie marec,
apríl, máj, jún, júl a september 2018 z dôvodu nespolupráce nebolo možné vykonať. V tejto súvislosti
žalovaný k tvrdeniu o predložení ďalších dokladov, napr. fotodokumentácie, uviedol, že z predloženého
spisového materiálu vyplýva, že toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti a takéto dôkazy správcovi dane

predložené neboli.

14. Podľa žalovaného bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že si nárok na odpočítanie DPH uplatnil
odôvodnene. Žalobca však okrem vyššie uvedených dokladov nepredložil žiadne ďalšie dôkazy bezpochybností preukazujúce, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak a tým dodávateľom, ako je
to uvedené na preverovaných faktúrach. Žalobca nevedel poskytnúť žiadne konkrétne informácie o
zdaniteľných obchodoch. Konateľ žalobcu si nespomenul na okolnosti obchodovania s deklarovanými

dodávateľmi, s kým konkrétne konal, dodávateľov si nepreveroval. Žalovaný zdôraznil, že dôkazná
povinnosť je pre žalobcu nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré žalobca nevyužil tým, že
nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na predmetných
faktúrach. V danom prípade teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že splnil
podmienky na vznik nároku na odpočítanie DPH vyplývajúcej z ustanovení § 49 a § 51 Zákona o DPH,

preto nemohol byť úspešný pri uplatnení nároku na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľov SETLOS,
s.r.o. a Družstvo Trentin. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod
kontrolou žalobcu, vzhľadom na to mal žalobca možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré by
vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečili preukázateľnosť ich reálneho uskutočnenia.
Túto možnosť žalobca nevyužil, napriek tomu, že v rámci daňovej kontroly aj vyrubovacieho konania na
to mal dostatočný priestor.

15. Rozhodujúcim dôvodom nepriznania nároku daňovému subjektu na odpočítanie DPH teda neboli
skutočnosti, ktoré nastali na strane dodávateľov uvedených na faktúrach (napr. nekontaktnosť,
skutočnosť, že neboli k dispozícii účtovné doklady), ako to tvrdí žalobca, ale dôvodom bola práve
skutočnosť, že žalobca nevedel vierohodným a nespochybniteľným spôsobom preukázať, že dodania

boli uskutočnené tak, ako to bolo deklarované preverovanými faktúrami, a teda, že nárok na odpočet
dane z faktúr, na ktorých sú ako dodávatelia uvedené subjekty SETLOS, s.r.o. a Družstvo Trentin si
žalobca uplatnil oprávnene. Malo byť v záujme žalobcu prijať opatrenia, ktoré by zabezpečili, aby jeho
zdaniteľný obchod nebol poznačený podozrením z neoprávneného uplatnenia práva na odpočítanie
DPH, ich prijatie však žalobca nepreukázal. Žalovaný v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu

uviedol, že fakturácia tovarov konkrétnemu odberateľovi žalobcu ešte nepreukazuje, že k dodaniu
týchto tovarov došlo práve dodávateľom uvedeným na faktúre a že zákonné podmienky pre odpočítanie
dane tak boli splnené. Právo na odpočítanie DPH si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ. V danom prípade však takýto deň vzniku daňovej povinnosti u deklarovaných

dodávateľov nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že žalobca skutočne
nadobudol tovar a služby od deklarovaných dodávateľov tak, ako to bolo uvedené na predložených
faktúrach. Daňový subjekt nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi a dôkazy
o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, neboli získané ani dokazovaním
vykonaným správcom dane. Nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena

žalobcu s príslušnými hmotnoprávnymi následkami. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a
zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítanie dane.

16. Záverom žalovaný uviedol že správca dane zistil porušenie ustanovení Zákona o DPH nezaložil
svoje závery na účasti žalobcu na daňovom podvode, preto mu ani nevznikla povinnosť preukazovať,

či žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie DPH sú súčasťou
daňového podvodu. Podľa § 24 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na daňovom subjekte
a v danom prípade neboli splnené podmienky na presun dôkazného bremena na správcu dane.
Správca dane preveril skutočnosti týkajúce sa preverovaných faktúr, pričom nadobudol opodstatnené
pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti preverovaných faktúr, ktoré žalobca neodstránil.

III. Súdne konanie

17. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia
žalovaného a toto rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane navrhol zrušiť, vec

vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie a uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania.
Dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalobca videl v tom, že podľa neho vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok (ďalej len ako „SSP“). Žalobca mal za to, že predloženými faktúrami a ďalšími dokladmi (najmä
fotodokumentácia) k nim preukázal skutočné zrealizovanie a dodanie služieb. V tejto súvislosti poukázal

na výpoveď konateľa žalobcu, ktorý v rámci ústneho pojednávania dňa 17.02.2020 uviedol, že tovar
bol ďalej dodávaný pre spoločnosť U.S. Steel Košice, s.r.o., ktorý je prioritným zmluvným odberateľom
žalobcu(vrozsahucca90%),čomoholsprávcadaneutohtoodberateľapreveriť.Podľažalobcusprávca
dane nemôže založiť nepriznanie práva na odpočítanie DPH na limitoch ľudskej pamäte konateľažalobcu, ktorý si nevedel spomenúť na podrobnosti súvisiace s jednotlivými realizovanými obchodmi.
Rovnako tak nekontaktnosť a neexistencia daňovej evidencie obchodných partnerov žalobcu nemôže
byť pripisovaná na ťarchu žalobcu. Žalobca všeobecne vyjadril nesúhlas so závermi žalovaného na str.

č. 9, 11 a 12 napadnutého rozhodnutia s tým, že žalovaný sa len stotožnil so závermi správcu dane. Ďalej
citoval ust. § 44 a § 46 ods. 5 Daňového poriadku a právnu vetu z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ako „NS SR“) sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 ohľadne zásady voľného
hodnotenia dôkazov. Podľa žalobcu má daňový subjekt v rámci daňového konania dve povinnosti, t. j.
povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na

následnú verifikáciu skutočností a dokladov predložených daňovým subjektom. Opierajúc sa o závery
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9Afs/30/2008-86 zo dňa 22.10.2008 žalobca
uviedol, že správca dane môže namietať, že účtovníctvo nie je vierohodné, úplné, preukázateľné, či
správne, v takom prípade však musí svoje tvrdenia dokázať. Žalobca citoval právne vety z rozsudkov NS
SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp. zn. 3Sžf/66/2007 a sp. zn. 8Sžf/9/2013, a to v súvislosti
s dôkazným bremenom správcu dane pri identifikovaní podvodného konania, dôkazným bremenom

v súvislosti s právnymi vzťahmi týkajúcimi sa dodávateľov daňového subjektu, preukazovaním nákladov
vynaloženýchnareklamu,čispochybňovanímexistenciedodanýchprác,akžalobcadisponujevydanými
faktúrami a príjmovými pokladničnými dokladmi a dôkazným bremenom daňového subjektu, ktoré nie je
absolútne. K zdaniteľným obchodom so spoločnosťou SETLOS, s.r.o. uviedol, že dôkazy o realizovaní
obchodov sa nachádzajú v účtovníctve tejto spoločnosti. K obchodným vzťahom s Družstvom Trentin

žalobca uviedol, že reklamná kampaň bola zameraná na upevňovanie a zvyšovanie pozície na trhu
smerom k novým aj potenciálnym zákazníkom, pričom vzhľadom na rôznorodé spektrum cieľovej
skupiny bola vedená širokou škálou komunikačných kanálov, a to internetom (webstránky, sociálne
siete, vyhľadávacie nástroje), prieskumami spokojnosti, spoločenskými a športovými podujatiami
a prostredníctvom vonkajšej vizuálnej kampane, ktorá bola predmetom kontrolovaných zdaniteľných

obchodov. K ekonomickej opodstatnenosti uvedených obchodov uviedol, že pri výbere obchodného
partnera, ktorý zabezpečoval požadovaný druh vonkajšej reklamy, bolo pre neho kľúčové umiestnenie
plochy a možnosť interaktívne meniť obsah spolu s objemom informácií a práve tieto požiadavky
spĺňajú interaktívne LED obrazovky umiestnené na strategických miestach, a preto sa žalobca zameral
nielen na miesta s vysokou koncentráciou obyvateľstva, ale aj na oblasti, ktoré sú v blízkosti jeho

výrobných a logistických centier, vzhľadom na optimálnu polohu a nízke dopravné náklady. Podľa
žalobcu nebolo jeho zákonnou povinnosťou preverovať odberateľské vzťahy svojich dodávateľov a
nemôže niesť zodpovednosť za to, že správcovi dane sa nepodarilo zabezpečiť dokumentáciu od jeho
dodávateľov, či subdodávateľov. O problémoch dodávateľov, resp. subdodávateľov nemal žalobca v
čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov žiadnu vedomosť, pretože plnenia, na ktoré sa dodávatelia

v uzatvorených zmluvách zaviazali, sa riadne uskutočnili. Záverom žalobca opätovne poukázal na
judikatúru NS SR a Súdneho dvora EÚ súvisiacu s dôkazným bremenom pri preukazovaní podvodného
konania a skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v rozpore so základnými
zásadami správneho konania, keďže zo strany žalovaného nebol spoľahlivo zistený skutkový stav veci,
neboli správne aplikované právne predpisy a žalovaný sa svedomito nezaoberal argumentmi žalobcu,

preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, žalobca
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho zistenia skutkového stavu navrhol
zrušiť.

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe v krátkosti zhrnul skutkový stav, ciele sledované

pri výkone daňovej kontroly, ako aj podmienky úspešného uplatnenia nároku na odpočítanie DPH.
K preukázaniu práva na odpočítanie DPH žalovaný uviedol, že nestačí predložiť len faktúru, prípadne
nejaké doklady k nej, ale musí byť nepochybné, že skutočnosti v nich uvedené majú reálny a pravdivý
podklad. V danom prípade žalobca síce predložil faktúry, ale nepredložil žiadne ďalšie relevantné
doklady a nevedel ani uviesť žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa obchodov s deklarovanými

dodávateľmi SETLOS s.r.o. a Manula družstvo (do 23.11.2018 Družstvo Trentin). Tvrdenia o predložení
ďalších dôkazov, ako napr. fotodokumentácie, podľa žalovaného nemajú oporu v predloženom spisovom
materiáli, ktorý žiadne takéto dôkazy neobsahuje. Žalovaný tiež nesúhlasil s argumentáciou žalobcu,
že správca dane založil svoje závery na limitoch ľudskej pamäte konateľa žalobcu a zdôraznil, že
daňový subjekt musí byť schopný preukázať nielen dokladmi, ale aj inými dôkazmi, že reálne došlo

k fakturovaným obchodom, a to osobou uvedenou ako dodávateľ. Daňový subjekt je povinný viesť
evidenciu, uskutočňovať činnosť a preverovať si obchodných partnerov tak, aby v každej situácii
mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v
zmysle daňových zákonov. Daňový subjekt je zodpovedný za ochranu svojich záujmov v obchodnomstyku (v súvislosti s podnikateľským rizikom), čo ho oprávňuje v obchodnom styku vyžadovať doklady
preukazujúce povinnosti, ktoré má voči správcovi dane. Žiadne takéto dôkazy ohľadom zdaniteľných
obchodov preukazovaných faktúrami od deklarovaných dodávateľov SETLOS, s.r.o. a Družstvo Trentin

však žalobca nepredložil. Ak si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie DPH, bolo jeho povinnosťou
preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Bolo v záujme
žalobcu, aby nad rámec bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy schopné preukázať, že
k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, keďže je to on, kto si uplatňuje nárok na
odpočítanie DPH. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/43/2019,

v ktorom súd zdôraznil, že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno (napr. § 135a Obchodného
zákonníka v spojení s § 24 ods. 1 Daňového poriadku) v spojení so zásadou poctivého obchodného
styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská obozretnosť a primeraná starostlivosť o získanie
všetkých dostupných informácií, vrátane právnych a daňových, týkajúcich sa zdaniteľného obchodu,
pozitívne pôsobí na odstránenie rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého
plnenie podlieha dani. Preto je rozumné očakávať, že si daňový subjekt zabezpečí od druhej zmluvnej

strany nielen dostatok hodnoverných (t. j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného
obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na
zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a
to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti,
či samotné dodanie tovaru a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre.

Ako uviedol súd, ide o nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných
vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva. Podľa žalovaného boli závery rozsudku
NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 prekonané, a to s poukazom na už spomenutý rozsudok NS SR sp. zn.
1Sžfk/43/2019. Podľa žalovaného žalobca nielenže nevedel predložiť žiadne dôkazné prostriedky bez
pochybností preukazujúce dodanie tovaru a služieb tak, ako je uvedené na faktúrach, ale nevedel ani

poskytnúť konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch. Povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať
a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je
povinnosťou správcu dane tieto nároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu
nároku dôkazmi. Preukazovanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, je v kompetencii
daňového subjektu. Daňový subjekt si nemôže vysvetľovať túto svoju povinnosť ako právo požadovať od

správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. Žalovaný
ďalej zdôraznil, že správca dane zistil porušenie ustanovení Zákona o DPH a svoje závery nezaložil
na účasti žalobcu na daňovom podvode, preto mu ani nevznikla povinnosť preukazovať, či žalobca
vedel alebo mal vedieť, že plnenia zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou daňového
podvodu. NS SR vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sžfk/74/2017 podľa žalovaného konštatoval, že judikatúra

NS SR zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie
uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa
jasne ustálila v tom, že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol s položkami v prílohe,
ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto
zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Žalovaný uviedol, že

žalobca v danej veci pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných obchodov s deklarovanými
dodávateľmi SETLOS, s.r.o. a Družstvo Trentin neodstránil predložením dôkazov bez pochybností
preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval. Žalovaný nesúhlasil ani s
tvrdením žalobcu o nesprávne zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalovaný záverom navrhol správnu žalobu zamietnuť.

19. Žalobca vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaného (replika) v zásade zopakoval argumenty
uvedené v správnej žalobe, opätovne všeobecne poukázal na to, že predložil všetky potrebné
doklady preukazujúce skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov, že predložené faktúry spĺňajú všetky
náležitosti vyžadované zákonom, že od správcu dane sa nedozvedel aké ďalšie dôkazy mal predložiť

ažetovarnakúpenýodspoločnostiSETLOS,s.r.o.bolnáslednedodanýjehodlhoročnémuobchodnému
partnerovi spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o. a toto dodanie bolo potvrdené viacerými spôsobmi.

20. Žalovaný sa po výzve súdu k replike žalobcu duplikou nevyjadril.

21. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“)
následne už konal vo veci senát správneho súdu 6S.22. Po nariadení pojednávania na deň 31.07.2024, ešte pred týmto pojednávaním dňa 25.07.2024
žalobca doručil správnemu súdu písomné podanie, ktorého prílohou boli kópie rozsudkov správneho
súdu č. k. KE-7S/68/2020-158 zo dňa 11.07.2024, č. k. KE-7S/67/2020-159 zo dňa 22.02.2024 a č. k.

KE-8S/39/2020-177 zo dňa 26.03.2024, v ktorom v krátkosti všeobecne poukázal na závery, ktoré by
z týchto rozsudkov mali vyplývať vo vzťahu k argumentácii správcu dane deklarovaným dodávateľom, na
základe ktorej správca dane neprizná právo na odpočítanie DPH. Odkazujúc na závery správneho súdu
a judikatúru Súdneho dvora EÚ podľa žalobcu nie je možné odmietnuť odpočítanie DPH len z dôvodu,
že žalobca nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie služby prostredníctvom

subdodávateľských subjektov.

23. Správny súd po vykonaných prvotných procesných úkonov v danej veci nariadil pojednávanie
na 31.07.2024, na ktoré boli riadne predvolaní účastníci konania, pričom pojednávania sa zúčastnil
len právny zástupca žalobcu, žalovaný podaním doručeným správnemu súdu dňa 19.07.2024 svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnil s tým, že súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti. Právna

zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že žalobca zotrváva na svojich písomných vyjadreniach a
súčasne zdôraznila a poukázala na posun v judikatúre, ktorý nastal v dôsledku rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci Vikingo, ktorého závery boli zhmotnené aj do rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 3Sžf/15/2022. V zmysle tejto judikatúry nie je možné nepriznať nárok na odpočítanie
dane v tom prípade, ak správca dane spochybňuje subdodávateľa daňového subjektu bez súvislosti s

konštatovaním daňového podvodu. Podľa právnej zástupkyne žalobcu správca dane nekoncipoval svoje
úvahy a ani dokazovanie smerom k daňovému podvodu. Právna zástupkyňa žalobcu tiež poukázala na
rozhodnutiavobdobnýchveciachanapredloženújudikatúruavzhľadomnauvedenýrozsudokSúdneho
dvora EÚ, ako aj na judikatúru súdov v obdobných veciach mala za to, že správnou žalobou napadnuté
rozhodnutiežalovanéhojenezákonné.Podobnosťprejednávanejvecisuvedenýmirozhodnutiamividela

v tom, že v prípade žalobcu správca dane rovnako spochybnil dodanie tovaru subdodávateľom.

IV. Relevantná právna úprava

24. V súvislosti s plnením úloh správneho súdnictva v spojení so súdnym prieskumom napadnutého

rozhodnutia a predmetnej správnej žaloby podanej žalobkyňou správny súd na tomto mieste poukazuje
na prislúchajúce ustanovenia Správneho súdneho poriadku, konkrétne na ustanovenia § 2, § 6 ods. 1,
§ 6 ods. 2 písm. a/, § 177 a nasl. SSP.

25. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

26. Podľa § 190 SSP v znení účinnom do 30.06.2023, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo
opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

27. Podľa § 140 SSP v znení účinnom do 30.06.2023, vo veciach toho istého žalobcu a totožného
predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého
ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho
dôvody.

28. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá Zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

29. Podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

30. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

31.Podľa§49ods.2písm.a/ZákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

33. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

V. Právne závery správneho súdu

34. Úvodom správny súd považuje za nevyhnutné uviesť, že ako vyplynulo z administratívneho konania,

správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty spolu za deväť zdaňovacích
období január 2018 až september 2018. Vlastnou činnosťou správny súd zistil, že na základe tejto
daňovej kontroly správca dane vydal aj rozhodnutie č. 100915904/2020 zo dňa 19.05.2020 o vyrubení
rozdieludanezazdaňovacieobdobieapríl2018,totorozhodnutiežalobcanapadolodvolanímažalovaný
ho potvrdil svojim rozhodnutím č. 101415337/2020 zo dňa 09.09.2020, ktoré žalobca napadol správnou

žalobou na Krajskom súde v Košiciach, ktorý túto správnu žalobu rozsudkom sp. zn. 8S/158/2020
zo dňa 28.07.2022 zamietol. Voči tomuto rozsudku bola žalobcom podaná kasačná sťažnosť, ktorá
bola následne rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo
dňa 25.04.2024 zamietnutá. Z obsahu uvedeného rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky vyplynulo, že sa jednalo o takmer totožnú vec ako v prejednávanom prípade, a to tak po

stránke skutkovej, ako po stránke právnej, kedy žalobcovi nebolo zo strany správcu dane priznané
právo na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti SETLOS s.r.o., Družstvo Trentin a navyše aj od
spoločnosti RSD SYSTEM s.r.o. a rovnako žalobná argumentácia žalobcu bola obsahovo rovnaká
ako v prejednávanom prípade. Rovnakým záverom, teda zamietnutím kasačnej sťažnosti žalobcu proti
rozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachč.k.6S/20/2020-89zodňa23.02.2023ač.k.6S/21/20220-72zo

dňa 23.03.2023 skončili konania viažuce sa k vyššie uvedenej daňovej kontrole u daňového subjektu za
zdaňovacie obdobia august 2018 (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sfk/3/2023 zo dňa 30.05.2024) a september 2018 (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sfk/63/2023 zo dňa 28.05.2024).

35. Ak sa vo všeobecnosti možno pri argumentácii, či už v rámci správnej žaloby, odôvodnenia
rozhodnutí orgánov verejnej správy alebo odôvodnenia rozsudkov súdov, odvolávať na určitú ustálenú
rozhodovaciu prax súdov v právnych veciach iných účastníkov konania, ako to v konečnom dôsledku
vo všeobecnej rovine urobil aj žalobca vo svojich písomných podaniach, správny súd považoval za
viac ako významné zohľadniť určitým spôsobom rozhodovaciu prax súdov vo veciach majúcich svoj

základ v daňovom konaní, v ktorom bolo vydané aj napadnuté rozhodnutie žalovaného. Správny súd
má za to, že rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa
25.04.2024, sp. zn. 8Sfk/3/2023 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 4Sfk/63/2023 zo dňa 28.05.2024, s ohľadom
na ich počet, obsahovú totožnosť veci a totožnosť účastníkov konania možno považovať pre predmetnú
právnu vec za ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej by sa správny súd v zásade mohol odkloniť len

výnimočne, nepochybne len po zistení zásadných rozdielov, či po prijatí iného právneho záveru, ktorý
by musel v zmysle § 139 ods. 3 SSP dôkladne odôvodniť.

36. Správny súd po dôslednom vyhodnotení jednak obsahu administratívneho spisu, ako aj jednotlivých
písomných podaní účastníkov konania dospel k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na odklon od

vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. V tejto súvislosti správny súd dopĺňa, že
pokiaľ žalobca poukazoval na iné rozsudky správneho súdu vydané v roku 2024, je potrebné zdôrazniť,
že správny súd nimi nie je viazaný, no tiež je potrebné uviesť, že vzhľadom na nespornú jedinečnosť
každého prípadu, kedy sa počas daňového konania kontrolované daňové subjekty správajú rôzne
(aktívnejšie či pasívnejšie), predkladajú rôzne doklady na preukázanie nároku na odpočítanie dane,

rovnako tak je rôzne správanie dodávateľov týchto kontrolovaných daňových subjektov a v neposlednom
rade je tu značná rozmanitosť obsahu zdaniteľných obchodov, ktorých reálne uskutočnenie možno
preukazovať viacerými spôsobmi, zovšeobecnený záver prijatý v tom ktorom prípade bez toho, aby bol
podrobne previazaný na žalobcovu právnu vec jednoducho neobstojí.37. Pokiaľ sa jedná o vyhodnotenie žalobnej argumentácie, resp. žalobných bodov, správny súd
v predmetnej správnej žalobe identifikoval jediný, ktorým je žalobcom uvádzané nesprávne právne

posúdenie veci. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že v zmysle § 134 SSP je v rámci predmetného
konania viazaný žalobnými bodmi a v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia
nie je jeho úlohou nachádzať prípadné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ak
ich žalobca nenamietal v podanej správnej žalobe.

38. Na tomto mieste správny súd považuje za nevyhnutné tiež uviesť, že rešpektuje právo žalobcu zvoliť
si spôsob a smerovanie svojej žalobnej argumentácie, zároveň však žalobca musí mať na zreteli, že
nie je úlohou správneho súdu nachádzať v jeho všeobecnej argumentácii dôvody, ktoré by v konečnom
dôsledku mali správny súd priviesť k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby. V zmysle uvedeného
citácia právnych viet z rozsudkov a citácia zákonných ustanovení bez obsahového prepojenia tohto
textu na predmetnú právnu vec, teda napr. na konkrétne skutkové okolnosti, konkrétny postup orgánov

verejnej správy, ich prípadné procesné pochybenia a podobne, nie je podľa správneho súdu spôsobilá
vyvolať povinnosť správneho súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia v konkrétnostiach prejednávanej veci
reflektovať na takúto argumentáciu a svojim odôvodnením nahrádzať činnosť žalobcu, ktorý sa domáha
súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy a mal by vedieť a uviesť konkrétne dôvody,
na základe ktorých je presvedčený o nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré napadol

správnou žalobou.

39. Vo svetle uvedeného musí správny súd konštatovať, že celá žalobná argumentácia žalobcu je
vedená všeobecným spôsobom. Z tejto argumentácie správny súd vyabstrahoval tri okruhy, medzi ktoré
možno zaradiť tvrdenia žalobcu, že predloženými dokladmi preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných

obchodov, že uniesol dôkazné bremeno, ktoré prešlo na správcu dane a že činnosť a status jeho
dodávateľov a ich subdodávateľov mu nemôžu byť kladené na ťarchu. Obdobnú argumentáciu žalobca
použil aj v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu a správny súd dospel k záveru,
že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu dostatočným spôsobom vysporiadal v napadnutom
rozhodnutí, ktorého obsah je zhrnutý v bodoch č. 12 až 16 tohto rozsudku.

40. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno a jeho prenos, táto problematika je podrobne obsiahnutá v početnej
judikatúre, správny súd v tejto súvislosti , obdobne ako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25.04.2024, poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS

401/09 zo dňa 16.12.2009, ktorý k dôkaznému bremenu uviedol, že: „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne
sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom

konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“

41. Po predložení dokladov žalobcom v rámci daňovej kontroly a presunu dôkazného bremena správca

dane preveroval reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov u dodávateľov žalobcu. Keďže títo boli
nekontaktní, evidentne to vzbudilo pochybnosti u správcu dane, ktorý sa ich snažil odstrániť výsluchom
konateľa žalobcu. Na tomto mieste je nevyhnutné uviesť, že aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora
EÚ by nekontaktnosť dodávateľov sama o sebe nemala znamenať odopretie práva na odpočítanie
DPH, preto správca dane celkom očakávane a logicky v tomto bode preniesol opätovne dôkazné

bremeno na žalobcu, aby tento pochybnosti správcu dane vyvrátil. V rámci svojej výpovede mal
konateľ žalobcu jedinečnú možnosť preniesť dôkazné bremeno späť na správcu dane, a to uvedením
konkrétnych skutočností súvisiacich s realizáciou zdaniteľných obchodov, po uvedení ktorých by bolo
opäť na správcovi dane, či žalobcom tvrdené skutočnosti vyhodnotí ako postačujúce, alebo sa ich budesnažiť vlastnou činnosťou spochybniť. Ak však žalobca prostrednítctvom svojho konateľa neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti s relevantnou výpovednou hodnotou, ktoré by bolo možné zo strany
správcu dane overiť, neuniesol tak svoje dôkazné bremeno a toto nemohlo prejsť na správcu dane.

Pokiaľ žalobca poukazoval v rámci svojej argumentácie na výpoveď svojho konateľa a to, že žalovaný
založil svoje rozhodnutie len na limitoch ľudskej pamäte a že konateľ si nemôže pamätať všetky
podrobnosti (konkrétne dátumy a pod.), správny súd k tomuto uvádza, že výpoveď konateľa nebola
vyhodnotená v neprospech žalobcu len z dôvodu, že nevedel uviesť podrobnosti, ale nepochybne
bola vyhodnotená v neprospech žalobcu z dôvodu, že konateľ nedokázal uviesť absolútne žiadne

podrobnosti o zdaniteľných obchodoch, ktoré by však v prípade skutočnej realizácie týchto obchodov
bolo od konateľa spoločnosti rozumné očakávať a ktoré by nemal mať problém za žiadnych okolností
uviesť. Pokiaľ žalobca namietal, že dôkazné bremeno nie je absolútne, správny súd k tomuto uvádza,
že z obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, že by správca dane žalobcu nadmerne zaťažoval
výzvami na predkladanie dokladov po tom, čo žalobca opakovane predložil doklady žiadané správcom
dane.

42. Daňové orgány založili svoju argumentáciu vo svojich rozhodnutiach primárne na spochybnení
reálneho dodania tovarov a služieb žalobcovi a nie na podvodom konaní žalobcu, preto správny súd
argumentáciužalobcu,odôkaznombremenenastranesprávcudanezdôvoduidentifikáciepodvodného
konania, vyhodnotil ako neopodstatnenú.

43. K tvrdeniam žalobcu o preukázaní reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov správny súd
uvádza, že žalobca počas celého daňového konania a ani počas súdneho konania neuviedol jednu
konkrétnu skutočnosť súvisiacu s realizáciou zdaniteľných obchodov, obmedzil sa len na všeobecné
tvrdenia. Správny súd má za to, že či už z obsahu prvostupňového rozhodnutia správcu dane,

napadnutého rozhodnutia žalovaného, spomenutého rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo dňa 25.04.2024, rozsiahlej judikatúry správnych súdov Slovenskej
republiky a Súdneho dvora EÚ a v konečnom dôsledku aj zo samotnej správnej žaloby je nesporné, že
v prípade uplatnenia nároku na odpočítanie DPH, je to daňový subjekt, v danom prípade žalobca, ktorý
je povinný preukázať splnenie podmienok na odpočítanie DPH a dôkazné bremeno je v prvom rade na

ňom. Zároveň na základe uvedeného tiež platí, že len predloženie faktúry, bez ďalšieho, na preukázanie
splnenia podmienok na odpočítanie DPH nestačí. Pomerne zmätočnou a nevierohodnou sa v tejto
súvislosti javí argumentácia žalobcu ohľadne predloženia fotodokumentácie, ktorá však, ako uviedol
už žalovaný v napadnutom rozhodnutí, predložená nebola. Ako aj všeobecné zdôvodnenie reklamných
služiebbezakýchkoľvekdôkazov,navyšestvrdením,žeLEDobrazovkysreklamoumalibyťumiestnené

v blízkosti výrobných a logistických centier žalobcu, ktorý má sídlo v Košiciach a LED obrazovky sa
podľa faktúry mali nachádzať na troch miestach v Bratislave a v rámci daňového ani súdneho konania
žalobca žiadne svoje výrobné, či logistické centrá v Bratislave ani na inom mieste neoznačil. V súvislosti
so žalobcom tvrdeným dodaním tovaru spoločnosti U.S. Steel Košice, s.r.o. správny súd uvádza, že
s touto námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal, správny súd k tomu

poukazujúc na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/141/2022 zo
dňa 25.04.2024 v zhode so závermi tohto rozsudku dopĺňa, že samotná materiálna existencia tovaru a
jehoďalšiepoužitienapodnikateľskéúčelyeštenezakladáprávonaodpočetDPH,takžeargumentáciao
tom, že tovary boli ďalej dodané spoločnosti U. S. Steel Košice, s.r.o., nie je v tomto kontexte relevantná.

44. Správny súd nemohol dospieť ani k opodstatnenosti žalobcovej argumentácie súvisiacej s tým,
že mu malo byť prikladané na ťarchu správanie jeho dodávateľov a ich subdodávateľov. Z obsahu
administratívneho spisu nevyplynulo, že by správca dane vôbec nejakých subdodávateľov preveroval
a ako už bolo uvedené, v neprospech žalobcu bola vyhodnotená primárne jeho neschopnosť preukázať
realizáciu zdaniteľných obchodov, z ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorých mal byť

priamo účastný, teda jeho vlastných obchodných vzťahov.

45. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.06.2018 v spojených
veciach C-459/17 a C-460/17 (SGI, Valériane SNC), v ktorom súdny dvor v bodoch č. 34, 35, 36,
37, 39, 40 a 47 uviedol, že: „34. Podľa článku 17 ods. 1 šiestej smernice právo na odpočítanie dane

vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť. K tomu podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice dochádza
vtedy, keď sa dodá tovar alebo poskytnú služby. 35. Z toho vyplýva, že v rámci systému DPH je právo
na odpočítanie spojené so skutočným dodaním predmetného tovaru alebo poskytnutím predmetných
služieb (pozri analogicky uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 4. júla 2013, Menidžerski biznesrešenia, C-572/11, neuverejnené, EU:C:2013:456, bod 19 a citovanú judikatúru). 36. Naopak, ak k
skutočnému dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služieb nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie
dane. 37. V tejto súvislosti už Súdny dvor spresnil, že výkon práva na odpočítanie dane sa nevzťahuje na

daň, ktorá je splatná výlučne len z toho dôvodu, že je uvedená na faktúre (uznesenie predsedu Súdneho
dvora zo 4. júla 2013, Menidžerski biznes rešenia, C-572/11, neuverejnené, EU:C:2013:456, bod 20 a
citovaná judikatúra). 39. V tomto kontexte je potrebné pripomenúť, že je úlohou toho, kto sa domáha
odpočítania DPH, preukázať, že spĺňa podmienky na jeho získanie (rozsudok z 26. septembra 1996,
Enkler, C-230/94, EU:C:1996:352, bod 24). 40. Z toho vyplýva, že existencia práva na odpočítanie DPH

závisí na splnení podmienky, že skutočne došlo k poskytnutiu zodpovedajúcich plnení. 47. Vzhľadom
na predchádzajúce úvahy je na položenú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 17 šiestej smernice
sa má vykladať v tom zmysle, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry,
na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia
zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté.“

46. Na základe uvedeného a s ohľadom na závery z daňového konania, v ktorom nebolo preukázané,
že plnenia zodpovedajúce faktúram č. 181000109, č. 181000110, č. 181000112 a č. 181000115,
vystavenýchdodávateľomSETLOS,s.r.o.afaktúreč.180017vystavenejdodávateľomDružstvoTrentin,
z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie, boli skutočne dodané, právne posúdenie veci správcom dane,
ktorý konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona o DPH v spojení s § 19 ods. 1 a 2

Zákona o DPH, a žalovaným ktorý potvrdil závery správcu dane v napadnutom rozhodnutí, v ktorom
žalovaný uviedol, že: „Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na
odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť, pričom daňová pomoc vzniká dňom dodania tovaru, respektíve služby. To znamená,
že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k

dodaniuzdaniteľnéhoobchoduatentozdaniteľnýobchodpoužijenaúčelysvojhopodnikaniaakoplatiteľ.
V danom prípade však takýto deň vzniku daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov nenastal,
pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že daňový subjekt skutočne nadobudol tovar
a služby od deklarovaných dodávateľov tak, ako to bolo uvedené na predložených faktúrach. Daňový
subjekt nepreukázal dodanie tovaru a služieb deklarovanými dodávateľmi a dôkazy o uskutočnení

zdaniteľnýchobchodovtak,akobolideklarované,nebolizískanéanidokazovanímvykonanýmsprávcom
dane. Nepreukázania tvrdených skutočností a neunesenie dôkazného bremena daňového subjektu s
príslušnými hmotnoprávnymi následkami.“, vyhodnotil správny súd ako správne a súladné so zákonom.

47.Správnysúdvychádzajúczobsahupodanejsprávnejžalobyažalobnýchbodovvnejuvedenýchana

základe vyššie uvedeného odôvodnenia dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky
na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, na základe čoho
správnu žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní

ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené
trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich
náhradu voči žalobcovi nepriznal.

49. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému

správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.