Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/137/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621201383
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1621201383.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: D.. Q. U. G., Z..
XX.XX.XXXX, B. V. XX, B., zastúpená MALICH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Dunajská
25, Bratislava, IČO: 47 256 991, proti žalovanému: D.. U. U., Z.. XX.XX.XXXX, B. D. B. XX, B., o
zrušeniebezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovzatrvaniamanželstva,naodvolaniežalobkyneproti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 29.06.2022 č.k. 4C/39/2021-52 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanému zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva z dôvodu, že
žalovaný nadobudol dňa 13.01.2021 obchodný podiel v obchodnej spoločnosti Clean Pro s.r.o., so
sídlom Panónska cesta 17, Bratislava, IČO: 31 392 121. Rozhodol tak podľa § 148 a ods. 2 Obč.
zákonníka, § 2 ods. 1, 2, § 106 prvá a druhá veta, § 135 a) ods. 2 Obch. zákonníka, § 2, § 5 ods.
1 zákona č. 455/1991 Zbierky o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) s odôvodnením, že v
konaní nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný sú manželia, nebolo však preukázané, že žalovaný

získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Poukázal na definíciu podnikania v § 2 ods. 1 Obch.
zákonníka a konštatoval, že táto je v zásade identická s definíciou živnosti v zmysle § 2 živnostenského
zákona a vyplýva z nej, že podnikaním je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom
vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Mal za preukázané, že
žalovaný je jediným spoločníkom (t. j. patrí mu obchodný podiel) a konateľom (t.j. štatutárnym orgánom)
v spoločnosti s ručením obmedzeným a dospel k záveru, že len na základe toho nemožno žalovaného
považovať za podnikateľa, nakoľko nespĺňa jeho zákonnú definíciu v zmysle § 2 ods. 2 Obch. zákonníka.

Žalovaný nie je osobou zapísanou v obchodnom registri, keďže touto je samotná obchodná spoločnosť
ako právnická osoba. V tomto smere poukázal aj na § 27 ods. 2 Obch. zákonníka, ktorý vymedzuje
osoby zapísané do obchodného registra a za ktorú teda nemožno považovať osobu spoločníka, resp.
štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti. Rovnako v zmysle § 5 ods. 1 živnostenského zákona
sa podnikateľom rozumie buď právnická osoba spĺňajúca podmienky ustanovené týmto zákonom,
alebo fyzická osoba-živnostník, ktorým ale žalovaný nie je. Nebolo preukázané, že žalovaný vykonáva
podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene. Uviedol, že za podnikanie v zmysle § 148 a) Obč. zákonníka

nie je podľa súdnej praxe možné považovať nadobudnutie obchodného podielu v obchodnej spoločnosti.
Spoločník nie je z dôvodu svojej majetkovej účasti v spoločnosti podnikateľom (k tomu porovnaj Števček,
M., Dulák, A., Bajánková, J. a kol. Obč. zákonník I. Komentár. 2. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2019,
str. 1184). Uviedol, že žalovaný ako spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným v zmysle § 106Obch. zákonníka neručí za záväzky tejto spoločnosti, nakoľko jeho vklad do spoločnosti bol už splatený
v celom rozsahu, čo vyplýva zo zápisu v obchodnom registri. Negatívne dôsledky podnikateľského
rizika teda postihujú len samotnú obchodnú spoločnosť ako právnickú osobu, ktorá za porušenie svojich

záväzkov zodpovedá celým svojím majetkom. Splnenie predpokladov na zrušenie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov z dôvodu podnikania nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani zo skutočnosti,
že v zmysle § 135 a ods. 2 Obch. zákonníka konateľ zodpovedá za škodu spôsobenú spoločnosti v
dôsledku porušenia jeho povinnosti pri výkone pôsobnosti konateľa, keďže výkon funkcie konateľa nie
je podnikaním na základe živnostenského alebo iného oprávnenia. Poukázal na to, že k rovnakému

záveru o nedôvodnosti podanej žaloby na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle
§ 148 a ods. 2 Obč. zákonníka za obdobných skutkových okolností dospel Krajský súd v Bratislave aj v
rozsudkoch zo dňa 14.02.2017 sp. zn. 8Co/128/2016 a zo dňa 17.04.2013 sp. zn. 2Co/416/2012.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne žiadala napadnutý

rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať jej náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Odvolanieodôvodnilatým,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla,
že dôvodnosť a účelnosť podanej žaloby odôvodňovala tým, že podnikateľskou činnosťou v zmysle
Obch. zákonníka je aj činnosť realizovaná právnickou osobou, zapísanou v príslušnom obchodnom

registri, ktorej jediným spoločníkom a konateľom je jej manžel. Uviedla, že podľa ustálenej súdnej
praxe obchodný podiel manžela v spoločnosti s ručením obmedzeným je predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva manželov za predpokladu, že bol nadobudnutý jedným z manželov za trvania ich
manželstva a z prostriedkov, patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázala v tejto
súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.2020 sp. zn. 8Cdo/196/2018. Uviedla, že

žalovaný nadobudol jeho obchodný podiel v spoločnosti počas trvania manželstva s ňou a z prostriedkov
patriacich do ich bezpodielového spoluvlastníctva, tzn., že obchodný podiel žalovaného v spoločnosti
patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva a v prípade ich zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva,
by bol predmetom jeho vyporiadania, pričom žalobkyňa by mala nárok na jej prislúchajúci podiel z
tohto obchodného podielu, ktorý by v prípade zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov

pripadol do výlučného vlastníctva žalovaného. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ČR, ktorá
je akceptovaná všeobecnými súdmi SR sa v súčasnosti prikláňa k právnemu názoru, že v prípade
vyhlásenia konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti, v ktorej je jeden z manželov spoločníkom,
je potrebné, aby aktíva bezpodielového spoluvlastníctva manželov neboli rozdelené medzi manželov
rovnomerne, ale aby tieto aktíva boli prikázané iba jednému z manželov, a to úpadcovi. Tento postup je

konajúcimi súdmi odôvodňovaný princípom ochrany veriteľov a všeobecným záujmom na dodržiavaní
platne uzatvorených záväzkov. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
22Cdo/1725/2006 zo dňa 31.10.2007 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/70/2018 zo dňa
05.02.2019.Uviedla,ževzmysleuvedenejsúdnejjudikatúry,akbypočastrvaniamanželstvastránsporu
došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok spoločnosti, tak konkurzný správca by zahrnul do konkurznej

podstaty úpadcu (t.j. spoločnosti), všetky aktíva viažuce sa na tento obchodný podiel v spoločnosti, a
teda aj hodnotu obchodného podielu, na ktorú by mala žalobkyňa nárok z dôvodu, že obchodný podiel
patrídobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov.Tzn.,ževprípade,akbyvčasevyhláseniakonkurzu
na majetok v spoločnosti bezpodielové spoluvlastníctvo manželov naďalej existovalo, žalobkyňa by bola
ukrátená na svojich majetkových právach, keďže všetky aktíva, ktoré boli počas manželstva vynaložené

na nadobudnutie obchodného podielu žalovaného v spoločnosti zo spoločných prostriedkov manželov,
by pripadli v prospech veriteľov spoločnosti, a to napriek tomu, že predstavujú súčasť bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Aktuálna prax všeobecných súdov podľa prvoinštančného súdu nereflektuje
na prípady, v ktorých obchodný podiel jedného z manželov bol nadobudnutý za trvania manželstva, zo
spoločných prostriedkov manželov a na ktorého podiel pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

má druhý manžel legitímny nárok, keďže aj on sa zaslúžil o jeho nadobudnutie počas trvania manželstva.
Súdna prax, na ktorú poukázal prvoinštančný súd, je v súčasnosti iba na úrovni všeobecných súdov a
neexistuje (zatiaľ) žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by potvrdilo správnosť takéhoto
výkladu. Vzhľadom k tomu, že súdna judikatúra sa prikláňa k právnemu názoru, že aktíva v obchodnej
spoločnosti je, v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti, potrebné zaradiť do konkurznej

podstaty úpadcu, potom druhému nepodnikajúcemu manželovi nie je poskytnutá žiadna ochrana pred
veriteľmi a títo sa môžu domáhať uspokojenia svojich pohľadávok aj z majetku druhého manžela.
Nevidí preto žiaden zákonný dôvod, ktorý by legitímne odôvodňoval odlišný prístup v prípade zrušenia
bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu nadobudnutia živnostenského oprávnenia druhéhomanžela a v prípade zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu nadobudnutia
obchodného podielu manžela v spoločnosti. Ak účelom zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva
manželov za trvania manželstva z dôvodu nadobudnutia živnostenského oprávnenia druhým manželom,

je ochrana nepodnikajúceho manžela pred negatívnymi dôsledkami neúspešného podnikania manžela
na spoločný majetok, potom nevidí žiaden dôvod na odlišný prístup k ochrane spoločného majetku
nepodnikajúceho manžela, ktorého manžel je spoločníkom obchodnej spoločnosti a ktorého obchodný
podiel v tejto spoločnosti patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázala aj na § 107
a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého, ak sa niektorý z manželov dopustí

trestnej činnosti a bude mu právoplatne uložený trest prepadnutia majetku, dôjde k vyhláseniu konkurzu
na majetok tohto manžela a v zmysle rozhodovacej praxe súdov, správca konkurznej podstaty zapíše
do konkurznej podstaty úpadcu aj aktíva tvoriace bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Namietala,
že v danom prípade opätovne absentuje ochrana spoločného majetku druhého manžela, ktorý nebol
postihnutý uloženým trestom prepadnutia majetku. S poukazom na § 60 ods. 4 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu (manžela) z dôvodu uloženia trestu

prepadnutia majetku je konkurzný správca oprávnený odporovať ukracujúcemu právnemu úkonu až
po dobu desiatich rokov pred vyhlásením konkurzu. Aj v tomto prípade je právne postavenie manžela
neisté vzhľadom na to, že nemá vedomosť o všetkých právnych úkonoch uskutočnených druhým
manželom. S poukazom na § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii namietala, že ak by
žalovaný ako štatutárny orgán spoločnosti porušil svoju zákonnú povinnosť podať návrh na vyhlásenie

konkurzu včas, je štatutárny orgán spoločnosti povinný uhradiť do konkurznej podstaty zmluvnú pokutu
a súčasne by došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok spoločnosti, správca konkurznej podstaty by sa
domáhal jej zaplatenia do konkurznej podstaty z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a teda aj
z majetku žalobkyne. Nepovažovala za správny právny názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého sa
neposkytuje ochrana druhému manželovi, ktorý je manželom konateľa spoločnosti, a to len z dôvodu,

že tento sám nie je podnikateľom, hoci tu existuje dôvodná obava týkajúca sa zmenšenia spoločného
majetku. Aj v prípade, ak ide o bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, v ktorom je jeden z manželov
jediným štatutárnym orgánom spoločnosti, je daná existencia dôvodnej a legitímnej obavy druhého
manžela z potenciálneho rizika zadĺženia sa. Z tohto dôvodu prvoinštančný súd nesprávne interpretoval
príslušné zákonné ustanovenia, týkajúce sa zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov za

trvania manželstva. Takýmto arbitrárnym a nezákonným postupom došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu, čo zakladá dôvodnosť odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) v spojení s písm. d)
C.s.p. S poukazom na § 95 ods. 2, 3, § 9 ods. 1 písm. a), b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii
namietala, že ak by po poskytnutí peňažnej pôžičky spoločníkom (manželom) došlo k vyhláseniu
konkurzu na majetok spoločnosti, druhý z manželov stráca oprávnenie domáhať sa voči manželovi, resp.

voči spoločnosti toho, čo mu zo spoločného majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov patrí. Takýto manžel by bol považovaný za osobu spriaznenú s úpadcom a jeho pohľadávka
by mohla byť v konkurze uspokojená až po uspokojení všetkých ostatných pohľadávok. Z tohto dôvodu
nevidí žiaden zákonný dôvod, pre ktorý nepodnikajúcemu manželovi živnostníka môže byť poskytnutá
ochrana v podobe oprávnenia domáhať sa zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov za

trvania manželstva, ale manželovi spoločníka, resp. konateľa obchodnej spoločnosti už takáto ochrana
nemôže byť poskytnutá, napriek tomu, že ich spoločný majetok je ohrozený rovnakým spôsobom.

3. Žalovaný sa v odvolacom konaní nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v medziach
dôkazných návrhov sporových strán, na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti
žalobkyňou uplatneného nároku na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu za trvania ich
manželstva; výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.). Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený
skutkový stav aplikoval ust. § 148 a ods. 2 Obč. zákonníka, § 2 ods. 1 a 2, § 106 Obch. zákonníka a §
2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), ktoré aj správne vyložil a
dospel tak k správnemu právnemu záveru, že v danom prípade neboli splnené predpoklady pre zrušeniebezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu podnikania niektorého z manželov. Svoje zistenia
aj riadne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď s poukazom na
zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil po skutkovej aj právnej stránke a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci.

6. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu
sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods.

2 C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje.

7. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobkyne, uvedené v jej odvolaní, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozsudok prvoinštančného súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorom zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciouprávanazistenýskutkovýstav;dochádzaknejvtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je akékoľvek
pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nezahŕňajú ostatné odvolacie dôvody, v prípade, ak takéto
pochybenie mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Zákonom stanovenou podmienkou pre zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za
trvania ich manželstva súdom v zmysle § 148 a ods. 2 Obč. zákonníka je získanie oprávnenia
na podnikateľskú činnosť jedným z manželov. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade s
uvedeným ustanovením, keď skúmal, či žalovaný získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť, pričom
vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1 Obch. zákonníka a § 2 živnostenského zákona, podľa ktorých

podnikaním je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Na základe zistenia, že žalovaný je jediným spoločníkom
a konateľom v spoločnosti s ručením obmedzeným, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru,
že žalovaného nemožno považovať za podnikateľa, keď nie je osobou zapísanou v obchodnom
registri (§ 2 ods. 2 Obch. zákonníka); nebolo preukázané, že vykonáva podnikateľskú činnosť vo

vlastnom mene, pričom za podnikanie v zmysle uvedeného ustanovenia nie je možné považovať
nadobudnutie obchodného podielu v obchodnej spoločnosti; spoločník nie je z dôvodu svojej majetkovej
účasti v spoločnosti podnikateľom, ktorý záver vyplýva aj z komentára k Obč. zákonníku. Správne
poukázal aj na to, že žalovaný ako spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným v zmysle §
106 Obch. zákonníka neručí za záväzky tejto spoločnosti, keďže jeho vklad do spoločnosti už bol

splatený v celom rozsahu a teda negatívne dôsledky podnikateľského rizika postihujú len samotnú
obchodnú spoločnosť ako právnickú osobu, ktorá za porušenie svojich záväzkov zodpovedá celým
svojím majetkom. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že z ustanovenia
§ 135 a Obch. zákonníka nemožno vyvodzovať splnenie predpokladov pre zrušenie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov z dôvodu podnikania, pretože výkon funkcie konateľa nie je podnikaním

na základe živnostenského alebo iného oprávnenia. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súdna prax
všeobecných súdov, na ktorú poukázal prvoinštančný súd, nereflektuje na prípady, v ktorých obchodný
podiel jedného z manželov bol nadobudnutý za trvania manželstva, zo spoločných prostriedkov
manželov a na ktorého podiel pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva má druhý manžel
legitímny nárok a poukázala na to, že táto súdna prax je v súčasnosti na úrovni všeobecných

súdov a neexistuje zatiaľ žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by potvrdilo správnosť
takéhoto výkladu. Zároveň tvrdila, že súdna judikatúra sa prikláňa k právnemu názoru, že aktíva v
obchodnej spoločnosti je, v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti, potrebné zaradiť do
konkurznej podstaty úpadcu, a potom druhému nepodnikajúcemu manželovi nie je poskytnutá žiadna
ochrana pred veriteľmi a títo sa môžu domáhať uspokojenia svojich pohľadávok aj z majetku tohto

druhého manžela. V tejto súvislosti poukázala v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
22Cdo/1725/2006 zo dňa 31.10.2007 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/70/2018 zo
dňa 05.02.2019, ktoré taktiež nie sú rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít (ktorými sú Najvyšší
súd SR a Ústavný súd SR), potvrdzujúcimi správnosť právnych názorov uvedených žalobkyňou.Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na účel zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania
manželstva z dôvodu nadobudnutia živnostenského oprávnenia druhým manželov, ktorým je ochrana
nepodnikajúceho manžela pred negatívnymi dôsledkami neúspešného podnikania manžela na spoločný

majetok, odvolací súd poukazuje na to, že tento účel nemožno dosiahnuť rovnakým prístupom k ochrane
spoločného majetku nepodnikajúceho manžela, ktorého manžel je spoločníkom obchodnej spoločnosti,
a to z dôvodu, že nadobudnutie obchodného podielu v obchodnej spoločnosti nie je podnikaním a preto
zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v takom prípade by nebolo prostriedkom ochrany
nepodnikajúceho manžela pred negatívnymi dôsledkami neúspešného podnikania manžela na spoločný

majetok, ale pred negatívnymi dôsledkami majetkovej účasti manžela v obchodnej spoločnosti, ktorá
však neumožňuje aplikáciu § 148 a Obč. zákonníka. Pokiaľ žalobkyňa s poukazom na § 107 a ods.
1 a § 60 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poukazuje na možnosť zahrnutia spoločného
majetku tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo manželov do konkurznej podstaty úpadcu aj v prípade
vyhlásenia konkurzu na majetok jedného z manželov z dôvodu uloženia mu trestu prepadnutia majetku
podľa trestného zákona z dôvodu, že sa tento manžel dopustil trestnej činnosti, tieto sú podľa názoru

odvolacieho súdu irelevantné z hľadiska aplikácie § 148 a ods. 2 Obč. zákonníka, pretože z nich nie
je zrejmá súvislosť medzi negatívnymi dôsledkami na spoločný majetok a podnikateľskou činnosťou
manžela, na ktorého môže byť vyhlásený konkurz, ktorá je zákonným dôvodom aplikácie § 148
a ods. 2 Obč. zákonníka, keď príčinou vyhlásenia konkurzu z dôvodu uloženia trestu prepadnutia
majetku je skutočnosť, že sa tento manžel dopustil trestnej činnosti. Ďalej poukázala na § 11 ods. 2

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého, ak dôjde k vyhláseniu konkurzu na majetok
obchodnej spoločnosti a štatutárny orgán spoločnosti porušil svoju zákonnú povinnosť podať včas návrh
na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti, je štatutárny orgán spoločnosti povinný uhradiť do
konkurznej podstaty zmluvnú pokutu a namietala, že aj v prípade, ak ide o bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov, v ktorom je jeden z manželov jediným štatutárnym orgánom spoločnosti, je daná existencia

dôvodnej a legitímnej obavy druhého manžela z potenciálneho rizika zadĺženia sa a taktiež s poukazom
na § 95 ods. 3, ods. 2, § 9 ods. 1 písm. a), b), d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii namietala
možnosť ohrozenia spoločného majetku. Tieto námietky nemožno považovať za dôvodné, keďže
samotná existencia rizika zadĺženia sa alebo ohrozenia spoločného majetku neodôvodňuje v zmysle §
148 a ods. 2 Obč. zákonníka zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva,

ale predpokladom aplikácie uvedeného ustanovenia je to, že jeden z manželov získal oprávnenie na
podnikateľskú činnosť, ktorá v danom prípade nie je splnená, ako správne konštatoval aj súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že ust. § 148 a ods. 2 Obč.
zákonníka zohľadňuje to, že spoločník ani konateľ obchodnej spoločnosti nezodpovedajú za záväzky
spoločnosti celým ich majetkom.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd zotrval na svojich právnych záveroch uvedených v rozsudku zo
dňa 14.02.2017 sp. zn. 8Co/128/2016 a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods.1 C.s.p. tak, že
žalovanému,ktorýmalúspechvodvolacomkonaní,náhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,pretože
mu trovy v odvolacom konaní nevznikli.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).