Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 14Saz/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101042
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101042.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu:

A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, E. F. C., G. H.: I., A. G. C. A. D., J. D., zastúpeného: Liga za ľudské práva,
občianske združenie, so sídlom Michalská 372/9, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu
proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024 v časti
o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi: Tomas Jeronimo Pinto Rodriguez, číslo
cestovného pasu I., a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, 2) neposkytol doplnkovú
ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny
podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel
zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Rozhodnutie odôvodnil tým, že
na základe žiadosti žalobcu o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany zo dňa 08.02.2024
bol so žalobcom dňa 22.02.2024 vykonaný vstupný pohovor, v ktorom uviedol, že v krajine pôvodu nebol

členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity. V súvislosti s dôvodmi jeho
žiadosti poukázal na dve roviny. Prvá sa týkala jeho sexuálnej orientácie, kvôli ktorej sa necíti v Kolumbii
v bezpečí. Pri účasti na diskotéke ho niekedy v roku 2022, počas toho, ako tancoval s priateľom,
zbili opaskom. Uviedol, že nevie, prečo bol napadnutý, avšak domnieva sa, že kvôli svojej sexuálnej
orientácii. Kvôli svojej sexuálnej orientácii musel čeliť občasným posmeškom zo strany spolužiakov
a profesorov a ľudia na neho na ulici niekedy „krivo“ pozerali. Hlavným dôvodom jeho žiadosti boli
problémy s povstaleckou skupinou ELN (Ejercito de liberacion nacional). Jeho otec pracoval ako rodinný

komisár a pri riešení jedného z prípadov bolo na jeho podnet vznesené obvinenie na jedného zo šéfov
tamojšej bunky ELN za znásilnenie neplnoletého dievčaťa, ktoré bolo spáchané ešte v roku 2015. Tento
obvinený šéf povstalcov sa chodil jeho otcovi vyhrážať, aby svoj podnet stiahol. Otec to však vždy
odmietol. V roku 2017 našli otcove telo utopené v nádrži s vodou na dvore. Oficiálna verzia, o ktorejinformovaliajtamojšiemédiábola,žesautopil,avšakžalobcajetohonázoru,žebolutopenýpríslušníkmi
ELN za to, že odmietol stiahnuť svoj podnet voči ich šéfovi. V nadväznosti na tieto okolnosti sa obáva, že
by mohlo hroziť nebezpečenstvo aj jemu, z toho dôvodu, že príslušníci ELN zabíjajú aj deti osôb, ktoré

ich udali. K tomu dodal, že príslušníci ELN chodili v meste, odkiaľ pochádzal, pravidelne navštevovať
dom od domu a v civilnom odeve neozbrojení milo prosili obyvateľov o akúkoľvek finančnú podporu,
bez nátlaku. Matka žalobcu im pravidelne prispela nejakými finančnými prostriedkami. Naposledy, asi
v roku 2022 alebo 2023, nevie presne kedy, však prišli ozbrojení, oblečení ako vojaci a pýtali od matky
žalobcu sumu 50 miliónov pesos, ktorú ak im nezaplatí, žalobcu zabijú. Žalobca počas ich návštevy

akurát nebol doma. Matka im na mieste dala 10 miliónov pesos, ktoré mala k dispozícii, a zvyšok si
musela požičať v banke. Pri ich ďalšej návšteve ešte peniaze nemala, avšak pri tretej návšteve im už
zvyšných 40 miliónov vyplatila. Príslušníci skupiny sa potom viac neozvali. Z obavy o svoju bezpečnosť
sa však rodina menovaného presídlila do obce Palermo-Boyaca, kde menovaný do kontaktu s útočníkmi
už neprišiel, avšak napriek tomu sa po ročnom pobyte v tejto obci rozhodol krajinu pôvodu opustiť. Iné
dôvody svojej žiadosti neuviedol.

2. K neudeleniu azylu žalovaný v rozhodnutí uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že jedným
z dôvodov jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR bola obava o vlastnú bezpečnosť
kvôli jeho sexuálnej orientácii. Žalovaný poukázal na článok 10 ods. 1 písm. d) kvalifikačnej smernice,
z ktorého vyplýva, že sexuálna menšina môže byť považovaná za určitú sociálnu skupinu. Obvykle

prostá príslušnosť k sexuálnej menšine, a teda k určitej sociálnej skupine, nepostačuje na preukázanie
opodstatnenostižiadostiopriznanieštatútuutečenca.Zosamotnejpodstatyazylovéhoprávavyplýva,že
sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej
osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. V prvom rade musí byť preukázané, že osoba bola
prenasledovaná tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. V súlade s § 2 písm. d) zákona o azyle, za

prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne
závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá
ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu. V prípade žalobcu však v súvislosti s jeho sexuálnou
orientáciou žiadne takéto akty preukázané neboli. Nasvedčujú tomu aj jeho vyjadrenia počas vstupného
pohovoru, z ktorých je zrejmé, že okrem jediného incidentu na diskotéke sa s inými prejavmi nenávisti

v tomto smere nikdy nestretol. Takýto ojedinelý incident, ale ani občasné posmešky od spolužiakov či
profesorov, či krivé pohľady okoloidúcich nemožno subsumovať pod pojem prenasledovania. K takýmto
ojedinelým napadnutiam dochádza aj v tých najvyspelejších a najtolerantnejších krajinách, vrátane
Slovenska, kde žiada o azyl. Ako poukazujú informácie z verejne dostupných zdrojov, na Slovensku
je riziko podobného napadnutia ešte vyššie, ako v jeho krajine pôvodu. Krajiny B. K. sú známe svojím

rešpektom voči sexuálnym menšinám či už zo strany štátu, ktorý im uznáva vysokú mieru práv, alebo
spoločenskou toleranciou naprieč populáciou. Kolumbia patrí v oboch ukazovateľoch medzi krajiny
s najvľúdnejším prostredím pre život osôb z LGBTI+ komunity, a to nielen v rámci B. K., ale aj v kontexte
celého sveta. Podľa LGBT equality indexu, ktorý je výsledkom rozsiahleho monitorovania aktuálneho
stavu práv, zákonov a slobôd LGBTI+ komunity v konkrétnych krajinách, ako aj postoja verejnosti

k LGBTI+ osobám v týchto krajinách, patrí Kolumbia ku krajinám s najvyššou mierou tolerancie v oboch
skúmaných ukazovateľoch. Pokiaľ sa týka miery uznaných práv zo strany štátu voči príslušníkom LGBTI
+ komunity, nachádza sa Kolumbia spolu s Chile, Maltou a Islandom na vrchole medzi krajinami,
v ktorých vlády uznávajú zo všetkých krajín sveta najširší balík práv ľudí z LGBTI+ komunity. V prípade
uznania zo strany verejnej mienky je postavenie Kolumbie o niečo nižšie, avšak stále patrí medzi

25% krajín s najvyššou mierou tolerancie v spoločnosti. Slovensko sa pre porovnanie nachádza
v oboch kategóriách výrazne nižšie. Celkový LGBT equality index má Kolumbia na úrovni 75, zatiaľ
čo Slovenská republika na úrovni 52. Pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou je teda Kolumbia
jednou z najvhodnejších krajín na život. Incidentom podobným tomu, ktorému musel čeliť žalobca na
diskotéke, sa nevyhne v žiadnej krajine na svete. Ide o bežný prejav jednorazovej drobnej priestupkovej

aktivity, ktorej riešenie majú zabezpečiť tamojšie poriadkové orgány a voči útočníkom vyvodiť adekvátne
následky. Takéto aktivity nie sú kolumbijskými štátnymi orgánmi tolerované a tieto majú snahu ich riešiť.
Výpoveď žalobcu spolu s informáciami o krajine pôvodu dokazujú, že inštitúcie a bezpečnostné zložky
v meste Sogamoso, kde žalobca v čase napadnutia žil, na prijímanie a riešenie podobných podnetov
fungujú. Dôkazom je obvinenie a odsúdenie vysokopostaveného člena ELN, ktorý si od roku 2018

odpykáva test za znásilnenie. Tomuto procesu predchádzalo nahlásenie radovej občianky, starej mamy
zneužitého dievčaťa, ktorá tento trestný čin nahlásila otcovi žalobcu, rodinnému komisárovi. Jedná sa
ocharakterovoodlišnýtypporušeniazákona,avšakdokazuje,žepokiaľobčaniavmesteSogamosocítia
porušenie ich práv, majú sa na koho obrátiť. V rovnakom duchu mohol ísť žalobca na príslušný policajnýútvar nahlásiť útok, ku ktorému došlo na diskotéke. Okrem spomínaných problémov kvôli príslušnosti
k sexuálnej menšine poukázal žalobca v priebehu konania aj na problémy s povstaleckou skupinou
ELN, ktorej príslušníci vtrhli ozbrojení k žalobcovi domov a pýtali od jeho matky finančné prostriedky,

ktoré ak nezaplatí, žalobcu zabijú. Žalovaný na základe detailnej analýzy situácie v krajine pôvodu
nevylúčil, že k takýmto praktikám žiadania finančných prostriedkov pod hrozbou únosov alebo vrážd
rodinných príslušníkov sa povstalecké skupiny, a konkrétne skupina ELN, uchyľujú a reálne sa tieto veci
v Kolumbii dejú. Bezpečnostné zložky v mnohých prípadoch nemajú dosah na to, aby potlačili ich aktivity.
Zároveň konštatoval, že samotné vydieranie spojené s vyhrážkami, môže svojím psychickým nátlakom

napĺňať kritériá prenasledovania, avšak bez priamej súvislosti s § 8, ktorého splnenie je základnou
podmienkou pre udelenie azylu. Žalovaný mal za to, že žiadosť o výpalné pod hrozbou zabitia tak,
ako ju opísal žalobca, nie je nijako naviazaná na jeho rasu, národnosť alebo náboženstvo, zastávanie
alebo uplatňovanie politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine.
Ide výlučne o snahu militantných ozbrojených skupín získať finančné prostriedky na zabezpečenie ich
chodu, ktorá spĺňa charakteristiky trestného činu, avšak nie perzekúcie. Ako uviedol sám žalobca počas

vstupného pohovoru (čo potvrdzujú aj informácie o krajine pôvodu), takéto skutky sa v Kolumbii dejú
rôznymrodinám,pravidelne,rôznymľuďom,kedysapovstaleckéskupinyvyhrážajú,žezabijúrodinného
príslušníka, pokiaľ za neho rodina nezaplatí, prípadne danú osobu unesú a po zaplatení výkupného
prepustia. Osoby napojené na ELN chodia po domoch a vyberajú si ľudí, najmä zo strednej vrstvy.
V takomto duchu sa niesol aj incident, ktorý popísal žalobca, bez prepojenia na akýkoľvek zo zákonom

stanovených dôvodov prenasledovania. Žalobca sa domnieva, že sa na neho ELN pre realizácii tohto
incidentu zameralo pre prácu jeho otca, rodinného komisára, ktorý sa podieľal na obvinení jedného
z vysokopostavených členov ELN, ktorý bol pre spáchanie trestného činu následne súdmi odsúdený
a uväznený. Otca našli v roku 2017 mŕtveho a aj keď išlo oficiálne o utopenie, žalobca sa domnieva,
že nešlo o náhodné úmrtie, ale o vraždu, ktorú má na svedomí ELN, za to, že sa podieľal na obvinení

ich šéfa. Žalovaný však konštatoval, že k smrti otca došlo v roku 2017 a k spomínanému incidentu so
žiadosťou o finančné prostriedky pod hrozbou smrti došlo až o 5 rokov neskôr, koncom roka 2022. Ak
by mali príslušníci ELN naozaj záujem o útok na rodinu rodinného komisára pre jeho prácu, určite by
s aktivitami namierenými proti jeho rodine nečakali niekoľko rokov, ale útočili by na rodinu komisára
hneď po tom, ako bolo vznesené obvinenie. Žalobca však po smrti otca žil 5 rokov bez akýchkoľvek

problémov a bez akéhokoľvek kontaktu s touto skupinou a jej prívržencami. Nedáva preto zmysel, že
by otcovi oponenti čakali tak dlhý čas so svojou pomstou voči jeho rodine. Rovnako nedáva zmysel
prečo by príslušníci ELN z pomsty k osobe otca útočili na jeho syna po tom, ako on sám už nežije.
Voči osobe žalobcu (syna) nemali absolútne žiadne dôvody prechovávať nenávisť, ani pocit pomsty
a prenasledovať ho. Ak by chceli potrestať jeho otca kvôli jeho práci tým, že mu siahnu na rodinu, urobili

by tak počas toho, ako ich nepriateľ (otec) ešte žil. Po jeho smrti takéto cielenie a zameriavanie sa
na syna nedáva žiadny zmysel. Ak by aj príslušníci ELN mali na svedomí aj otcovu vraždu tak, ako
sa domnieva žalobca, svojho nepriateľa už potrestali tým, že ho pripravili o život, čím dokonali svoju
pomstu. Incident so žiadosťou o výkupné teda s prácou otca nemal nič spoločné a nemožno ho s ňou
spájať a navyše ho ani nemožno subsumovať pod pojem prenasledovania. Počas vstupného pohovoru

žalobca tiež uviedol, že počas štúdia na univerzite ho na parkovisku zastavil neznámy muž v kapucni a v
„kanadách“, pričom mu oznámil, že je synom svojho otca a kvôli tomu sa musí do dvoch dní vysťahovať
z mesta. Po tom, ako mu to oznámil, žalobca od neho odišiel a už ho nikdy nevidel. Aj toto tvrdenie
žalovanýspochybnil,pretoženedávalogiku,prečobysamukvôliotcovivyhrážalisodstupomniekoľkých
rokov, a zároveň po tom, ako už otec nežije. Žalobca ani nevedel presne uviesť, o koho sa jedná, ani

nevedel, či sa jedná o príslušníka ELN, bol to pre neho neznámy muž, ktorého videl prvý a poslednýkrát.
Takúto jednorazovú interakciu taktiež nemožno považovať za prenasledovanie.

3. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca mohol svoju situáciu riešiť aj tzv. vnútroštátnym presídlením,
presťahovaním sa do inej časti krajiny. Problémy, ktoré žalobca uviedol sa týkajú len lokálnych incidentov

v meste, v ktorom žil, a pokiaľ by zmenil svoje bydlisko v rámci okolitých oblastí v Kolumbii, vyriešil by
tým všetky svoje problémy. Ako sám uviedol, po tom, ako došlo k vymáhaniu finančných prostriedkov
od matky žalobcu pod hrozbou vyhrážania sa smrťou žalobcu, odišiel spolu s matkou bývať do
dedinky Palermo-Boyaca, kde jeho matka vlastní a prevádzkuje hotel. Tu sa zdržal približne jeden
rok, až do odchodu do Európy. Počas obdobia pobytu v Palermo-Boyaca nemal žiadne problémy so

žiadnymi povstaleckými skupinami, ani so žiadnymi neznámymi osobami, ktoré by sa mu vyhrážali,
ani nedošlo k nijakým incidentom súvisiacim s jeho sexuálnou orientáciou. Žiadne nebezpečenstvo mu
tu nehrozilo. Svoju situáciu teda mohol bez problémov vyriešiť v rámci krajiny pôvodu a nebol nútený
zKolumbieodísť.Žalobcaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcudoložildokonaniadňa28.02.2024niekoľko dôkazných prostriedkov, menovite Rozsudok lokálneho súdu, ktorým bol na podnet otca
žalobcu odsúdený vysokopostavený člen ELN, potvrdenie o rezervácii leteniek, výstrižok z miestnych
internetových novín, ktoré informovali o smrti otca žalobcu, úmrtný list otca žalobcu a potvrdenie

z banky o tom, že si matka žalobcu zobrala pôžičku, peniaze z ktorej boli použité na vyplatenie
požadovanej sumy povstalcom z ELN. Týmito dôkazmi sa pokúšal dokázať, že k smrti otca za zvláštnych
okolností naozaj došlo, a že žalobcov otec naozaj pracoval ako rodinný komisár, ktorý inicioval
obvinenie spomínaného vysokopostaveného člena ELN. Výpisom z banky sa zasa pokúšal dokázať, že
k návšteve ELN naozaj došlo a matka žalobcu musela naozaj povstalcom zaplatiť výpalné. Žalovaný

tieto skutočnosti nespochybňoval a pri vyhodnocovaní žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu a pri
hodnotení dôveryhodnosti výpovede bral všetky dôkazy do úvahy. Žalovaný pri posudzovaní akceptoval
všetky vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu k predloženým dôkazom, až na jedno. Pri dôkaze č.
4 právny zástupca konštatoval, že kolumbijská vláda sa snažila všetko o smrti otca žalobcu utajiť.
Takéto konštatovanie je však podľa názoru žalovaného v rozpore s objektívnymi skutočnosťami, pretože
neexistuje dôvod, pre ktorý by kolumbijská vláda, zamestnancom ktorej bol aj otec žalobcu, usilovala

o marenie vyšetrovania smrti „svojho človeka“ a spolupracovala s povstalcami z ELN. Vysokopostavený
člen ELN bol režimom objektívne obvinený a odsúdený. Ak by kolumbijská vláda naozaj mala záujem
o ututlanie vraždy otca žalobcu, a teda ak by spolupracovala s ELN, k obvineniu a odsúdeniu jednej
z ich vedúcich osobností by nedošlo. Štátny aparát a režim ako taký preto nemá dôvod mariť
vyšetrovanie vraždy otca žalobcu. Na základe uvedenej skutočnosti považoval žalovaný tvrdenie

právneho zástupcu o tom, že sa kolumbijská vláda snažila smrť otca žalobcu utajiť, za zavádzajúce
a z hľadiska posúdenia dôvodov žiadosti žalobcu aj irelevantné. Na základe komplexného posúdenia
žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný k záveru, že krajinu pôvodu opustil
bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo

za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto mu azyl na území SR v zmysle § 8 zákona o azyle
neudelil.

4.Kneposkytnutiudoplnkovejochranyžalovanýuviedol,ževkolumbijskomprávejetrestsmrtizakázaný
od roku 1910. Keďže takýto inštitút v Kolumbii neexistuje, je teda zrejmé, že trest smrti, ani jeho výkon

žalobcovi s istotou nehrozí. Žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí ani mučenie alebo
neľudské či ponižujúce zaobchádzanie, nakoľko z jeho výpovede vyplynulo, že nikdy nebol zo strany
kolumbijských štátnych orgánov vystavený takémuto konaniu a v Kolumbii nevykonával ani žiadnu
činnosť, ktorá by v prípade jeho návratu viedla oficiálne kolumbijské orgány k takýmto neprimeraným
opatreniam voči jeho osobe. V súvislosti s jeho obavou pred povstalcami z frakcie ELN, ktorí prišli

pýtať od jeho matky výpalné, žalovaný poznamenal, že vzhľadom na dátum poskytnutia pôžičky matke
žalobcu, ktorý je uvedený na priloženom potvrdení z banky, možno dedukovať, že k incidentu došlo
niekedy koncom roka 2022. Žalobca po tomto incidente odišiel spolu so svojou matkou do obce
Palermo-Boyaca, kde žil približne rok a nemal žiadne problémy s povstalcami, ani so žiadnymi inými
osobami. Objasňujúc dôvody svojej žiadosti počas vstupného pohovoru uviedol, že po pol roku života

v obci Palermo-Boyaca cestoval dňa 04.07.2023 spolu so svojou matkou a jej manželom do mesta
Sogamoso, kde žil a kde došlo k problémom, ktoré opísal. Na ceste do mesta prebiehala kontrola,
ktorá zastavovala autá na ceste. Mysleli si, že sa jedná o armádu, avšak počas kontroly zistili, že
sa jednalo o príslušníkov ELN, čo neskôr potvrdil aj článok v miestnych médiách. Kontrola trvala 2
hodiny, pričom od všetkých členov posádky (žalobca, matka a jej manžel) si príslušníci ELN vypýtali

aj mobilné telefóny, ktoré podrobili kontrole. Po tom, ako kontrola prebehla, auto s posádkou bez
akýchkoľvek poznámok, nátlakov a problémov pustili ďalej, aby pokračovali v ceste. Žalovaný mal
za to, že tento incident je dôkazom toho, že aj keď ELN od žalobcovej matky mohla pod hrozbou
zabitia jej syna žiadať finančné prostriedky, po ich uhradení boli všetky požiadavky povstalcov naplnené.
Nebezpečenstvo, ktoré žalobcovi malo hroziť pri nezaplatení výpalného už teda nie je aktuálne, keďže

peniaze boli povstalcom odovzdané. Iný dôvod na vytváranie nátlaku, ako peňažný, príslušníci ELN
nemali, a preto po jeho pominutí už žalobcovi žiadne nebezpečenstvo nehrozí. V podobnom duchu sa
počas vstupného pohovoru vyjadril aj sám žalobca, ktorý si myslí, že ich pustili, pretože už im jeho matka
v minulosti zaplatila veľký obnos peňazí, a preto im nemajú dôvod ublížiť. Navyše, matka žalobcu im
okrem tohto obnosu peňazí v minulosti pravidelne prispievala menšími sumami. Ak by žalobca a jeho

rodina boli v hľadáčiku militantov z ELN a ak by im z ich strany hrozilo reálne nebezpečenstvo vo forme
mučenia alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania aj po zaplatení peňazí, určite by ich počas
takejto kontroly a po dvojhodinovom dôkladnom legitimovaní a preverovaní bez akýchkoľvek problémov
nepustili pokračovať ďalej v ceste.5. Žalovaný, poukazujúc na informácie o krajine pôvodu, príručku Úradu Vysokého komisára pre
utečencov (ďalej len „UNHCR“) „Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu osôb z Kolumbie“

z augusta 2023 a príručku Agentúry Európskej únie pre azyl (ďalej len „EUAA“) „Zameranie na
krajinu Kolumbia“ z decembra 2022, podľa ktorej je ELN prítomná v 16 provinciách z celkového počtu
32 provincií, dospel k záveru, že existujú rozsiahle časti krajiny, kde táto frakcia neoperuje. Keďže
vnútroštátne presídlenie, pokiaľ je možné, má vždy prednosť pred alternatívou medzinárodnej ochrany,
mal žalobca svoju situáciu riešiť presídlením do bezpečnejšej časti krajiny. Žalovaný tiež poukázal na

mapky dostupné v informačných zdrojoch, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, ktoré dokazujú, že
v Kolumbii existuje množstvo pre život žalobcu bezpečnejších lokalít, presťahovaním sa do ktorých by
vyriešil všetky svoje problémy.

6. V súvislosti s treťou formou vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho

ozbrojeného konfliktu, žalovaný konštatoval, že ani táto v prípade žalobcu neprichádza do úvahy.
V Kolumbii v súčasnej dobe neprebieha žiaden medzinárodný konflikt, ani vnútroštátny konflikt takého
charakteru, že by pre neho v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia.
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-285/12 zo dňa 30.01.2014 definoval vnútroštátny konflikt ako
„jav, kedy ozbrojené sily štátu konfrontujú jednu alebo viacero ozbrojených skupín alebo dve alebo

viac ozbrojených skupín sa konfrontuje navzájom.“ Pod túto definíciu by bolo možné subsumovať aj
dianie v niektorých provinciách Kolumbie, kde dochádza k stretom medzi rôznymi neštátnymi frakciami
bojujúcimi o sféru vplyvu. Strety medzi povstalcami a kolumbijskou armádou sa už podľa príručky
EUAA „Zameranie na krajinu: Kolumbia“ nedejú na takej úrovni, aby bolo v ich súvislosti možné hovoriť
o vnútroštátnom konflikte. Informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že provincia Boyaca, z ktorej žalobca

pochádza, nie je miestom takýchto stretov. Provincie, v ktorých možno evidovať náznaky vnútroštátneho
konfliktu (v akejkoľvek forme) sú podľa príručky EUAA Antioquia, Arauca, Bolívar, Cauca, Córdoba,
Chocó, Norte de Santander, Narino, Valle de Cauca, Caquetá, Putumayo a Guaviare. Bezpečnosť
provincie Boyaca z hľadiska vnútroštátneho konfliktu dokazuje aj UNHCR, ktorý vo svojej príručke
„Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu osôb z Kolumbie“ informuje, že boje o moc medzi

povstaleckými skupinami možno evidovať v provinciách Antioquia, Arauca, Bolívar, Cauca, Chocó,
Narino a Valle de Cauca. V regióne, odkiaľ žalobca prišiel, podľa dostupných informácií o krajine
pôvodu teda neexistuje riziko vystavenia tretej forme vážneho bezprávia. Žalovaný dodal, že rovnako
existuje dostatok ďalších provincií, kde k žiadnym stretom nedochádza a kam sa môže žalobca presídliť.
Žalovaný na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca by v prípade nedobrovoľného návratu

do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia, a preto ani nie je dôvod na poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR.

7. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba
stručne konštatoval, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom,

resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok
zlúčiť.

8. Záverom žalovaný poukázal na rozpor medzi zhrnutím právneho zástupcu žalobcu, v ktorom
poskytol svoje právne posúdenie administratívneho spisu, a informáciami, ktoré poskytol žalobca

počas vstupného pohovoru. Právny zástupca uviedol, že ELN môže preniesť svoju animozitu aj na
zvyšok rodiny, a to najmä na syna, pretože sa obáva, že rodina môže zverejniť ďalšie nezákonné
postupy konkrétnych členov ELN. O takejto obave, ani o tom, že rodina má k dispozícii nejaké
kompromitujúce materiály na iných členov ELN, ani o tom, že by príslušníci ELN mali informácie
o tom, že rodina prechováva takéto materiály, sa žalobca počas vstupného pohovoru, ani počas celého

azylového konania nijako nezmienil. Žalovaný sa, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sža/21/2009 zo dňa 11.08.2009, zaoberal len dôvodmi, ktoré žalobca uviedol počas pohovoru. Právny
zástupca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že po tom, čo sa žalobca ukryl v malej obci, ho príslušníci
ELN opäť vyhľadali, znova sa ho snažili zastrašiť a vydierali ho, že pokiaľ nezaplatí požadovanú sumu,
zabijú ho. Toto konštatovanie je v rozpore s vyjadrením žalobcu, ktorý sa počas vstupného pohovoru

jasne vyjadril, že do obce Palermo-Boyaca odišiel až po incidente so žiadaním výpalného a po tom, ako
povstalcom matka zaplatila požadované finančné prostriedky. V obci Palermo-Boyaca žil približne rok,
od tohto incidentu až do odchodu z krajiny. Počas pobytu v tejto obci ku žiadnym konfrontáciám nedošlo
a žiadne problémy počas pobytu nemal. Právny zástupca tiež poznamenal, že po smrti otca žalobcačelil opakovaným vyhrážkam zo strany ELN, ktorí sa mu vyhrážali smrťou alebo únosom. Žalobca jasne
uviedol, že k stretnutiu s neznámym mužom pred univerzitou a k incidentu, kedy príslušníci ELN pýtali
od matky žalobcu výpalné došlo až 5 rokov po tom, ako zomrel žalobcov otec. Počas tohto obdobia

žil žalobca vo svojom rodnom meste bez akýchkoľvek problémov a vyhrážok od povstalcov z ELN.
Taktiež právny zástupca dodal, že po smrti otca sa zmenil spôsob, akým ELN vyberala od rodiny žalobcu
peniaze. Rodinu žalobcu už nemali vydierať osoby v civile, ale ozbrojenci, pričom žiadaná suma sa
nepomerne zvýšila. Aj toto konštatovanie sa líši od výpovede menovaného, nakoľko osoby v civile chodili
k žalobcovej matke mierumilovne aj po smrti otca. Matka im podľa slov žalobcu pravidelne dobrovoľne

prispievala určité malé čiastky. K ozbrojenej návšteve došlo len raz, 5 rokov po smrti otca. Ozbrojenci sa
na miesto opakovane vrátili, kým matka nazhromaždila peniaze, avšak po uhradení tejto prvej a jedinej
požiadavky už žalobca žiadne ďalšie problémy nemal. Žalovaný mal za to, že právny zástupca sa snaží
navodiť dojem, že smrť žalobcovho otca bola ten zlomový moment, od ktorého začali vyhrážky a zmenila
sa stratégia vyberania finančných prostriedkov, avšak realita je taká, že ešte vyše 5 rokov po smrti
otca žalobca nemal žiadne problémy a ani sa nijako nezmenili stratégie vyberačov peňazí. Na základe

uvedenej skutočnosti žalovaný vylúčil, že by žalobca bol v krajine pôvodu prenasledovaný alebo že by
v prípade návratu do Kolumbie čelil hrozbe vážneho bezprávia.

II.
Správna žaloba

9. Správnou žalobou zo dňa 04.07.2024 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:
MU-PO-21-25/2024-Ž zo dňa 28.05.2024 a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobu
odôvodnil tým, že dňa 08.02.2024 požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na
území SR. Žalobcove dôvody žiadosti o azyl možno rozdeliť do dvoch rovín. Žalobca sa obáva o svoj

život, pretože sa mu opakovane vyhrážali smrťou členovia povstaleckej skupiny Ejército de Liberción
Nasional (ELN). Domnieva sa, že toto prenasledovanie zo strany ELN súvisí s pracovnou minulosťou
jeho otca. Žalobca sa taktiež necíti v Kolumbii bezpečne z dôvodu svojej odlišnej sexuálnej orientácie.
Žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej
republiky bližšie odôvodnil počas vstupného pohovoru, ktorý bol vykonaný dňa 22.02.2024. V rámci

pohovoru uviedol, že po úspešnom ukončení základnej a strednej školy najskôr študoval jeden rok právo
a neskôr zmenil študijný odbor na vojenské inžinierstvo na vysokej škole Uniboyaca v Sogamoso. Toto
štúdium musel predčasne ukončiť, pretože sa mu kvôli pracovnej minulosti jeho otca vyhrážal smrťou
člen povstaleckej skupiny ELN. Kvôli týmto vyhrážkam bol žalobca nútený nie len ukončiť štúdium,
ale aj presťahovať sa z mesta Sogamoso do obce Palermo-Boyaca, kde žila jeho matka s vtedajším

manželom. Tu býval až do svojho odchodu z Kolumbie. Žalobca uviedol, že jeho otec, E. L. C. J.,
bol právnikom zameriavajúcim sa na rodinné právo a pôsobil vo verejnej správe ako Comisario de
familia, teda tzv. rodinný komisár. Ide o akúsi ombudsmanskú inštitúciu, ktorej poslaním je hájiť práva
rodín, v ktorých sa vyskytlo násilie. Otec žalobcu zomrel, keď mal žalobca iba 13 rokov. Žalobca sa
domnieva, že za smrť otca je zodpovedná povstalecká skupina ELN. Žalobca uviedol, že jeho otec

ako rodinný komisár vyšetroval podnet podaný príbuznými 14-ročného dievčaťa, ktoré bolo sexuálne
napadnuté svojím strýkom M. K. C. dňa 23.02.2015, ktorý bol jedným z vrchných predstaviteľov ELN.
V súdnom konaní mal otec žalobcu dokonca aj svedčiť proti tomuto predstaviteľovi ELN, avšak v čase
konaniasúduužnežil.Žalobcasadomnieva,žeskupinaELNtakýmtospôsobomumlčalajehootca,ktorý
z pozície rodinného komisára hájil práva maloletej obete sexuálneho zneužívania a viedol konanie proti

príslušníkovi ELN. Žalobca dodal, že príčiny smrti otca neboli nikdy transparentne vyšetrené. Obáva sa,
že po smrti otca príslušníci ELN zabijú aj jeho. Jeho strach pramení najmä z vyhrážok z pred univerzity,
kedy príslušník ELN najskôr zisťoval, či je žalobca synom E. L. C. J. a následne ukázal na svoju zbraň
a povedal mu, aby do dvoch dní odišiel z mesta. Žalobca tiež uviedol, že členovia ELN chodili do jeho
domu pravidelne a vydierali jeho rodinu, aby platila tzv. „vacunas“, teda akési poplatky za ochranu

pred tým, aby žalobcu neuniesli do džungle. Po smrti otca žalobcu už neprišli členovia ELN v civilnom
oblečení, ale ako ozbrojení vojaci a žiadali o zaplatenie násobne vyššej sumy ako ostatné razy. Zároveň
sa vyhrážali, že ak im nebude táto suma zaplatená, zabijú žalobcu. Žalobca taktiež uviedol incident
z minulosti, kedy ELN uniesli otca spolu s dvoma mužmi a nezákonne ich zadržiavali dva dni. Domov
sa mohli vrátiť až potom, čo ich vyslobodili iné vojská. Žalobca počas vstupného pohovoru uviedol, že

sa necíti v krajine pôvodu bezpečne aj preto, že je LGBTI+ osobou a počas celého života kvôli svojej
sexuálnejorientáciičelildiskriminácii.Taktiežbolzdôvodusvojejsexuálnejorientácieobeťounenávistne
motivovaného fyzického napadnutia. Útok sa odohral na diskotéke, kde tancoval so svojím snúbencom,
začo boli obaja fyzicky napadnutí a bití opaskom.10. Žalobca napadnuté rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov podľa § 191 ods.
1 písm. d) SSP, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za
základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich
nemá oporu podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP.

11. Jedným z dôvodov, pre ktorý sa žalobca rozhodol požiadať o udelenie azylu na území SR,
bola jeho obava z prenasledovania z dôvodu jeho odlišnej sexuálnej orientácie. Žalobca v žalobe
uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí najskôr poukázal na čl. 10 ods. 1 písm. d) smernice
č. 2011/95/EÚ (kvalifikačná smernica) a konštatoval, že sexuálna menšina môže byť považovaná za
určitú sociálnu skupinu. Dospel však k záveru, že žalobca opustil krajinu pôvodu bez toho, že by

tam bol prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a preto mu neudelil azyl
podľa § 8 zákona o azyle. Žalovaný zastáva názor, že „pre osoby s odlišnou sexuálnou orientáciou
je teda Kolumbia jednou z najvhodnejších krajín na život“, pričom vychádza predovšetkým z LGBT
equality indexu, ktorý monitoruje aktuálny stav práv, zákonov a slobôd LGBTI+ komunity v konkrétnych
krajinách. V tomto hodnotení patrí Kolumbia ku krajinám s najvyššou mierou tolerancie v oboch

skúmaných ukazovateľoch. Žalovaný taktiež poukázal na niekoľko verejne dostupných zdrojov, ktoré
popisujú dôležité rozsudky miestnych súdov v prospech práv LGBTI+ osôb. Žalobca mal však za to, že
žalovaný flagrantným spôsobom opomenul zohľadniť, ako (nie)sú tieto práva a ochrana LGBTI+ osôb
vymáhané v praxi. Žalobca poukázal aj na vyjadrenie právneho zástupcu pred vydaním rozhodnutia
zo dňa 29.04.2024, v ktorom citovali Správu UNHCR s názvom International Protection Considerations

with Regard to People Fleeing Colombia (v preklade Odporúčania k medzinárodnej ochrane ľudí
utekajúcich z Kolumbie) z augusta 2023 a najnovšiu správu organizácie Human Rights Watch (ďalej
len „HRW“) s názvom World Report 2024 – Columbia zo dňa 11.01.2024. Zároveň žalobca zdôraznil,
že od januára do novembra 2023 zaznamenala Generálna prokuratúra 134 vrážd LGBTI+ osôb. Ďalej
poukázal na objektívne informácie o krajine pôvodu, podľa ktorých kolumbijský právny poriadok síce

priznáva LGBTI+ osobám relatívne rozsiahle práva, avšak v praxi dochádza k tomu, že tieto zákony
sú zriedkavo vynucované. Žalobca namietal, že žalovaný považoval za dostatočné zistiť iba to, aké
práva sú v Kolumbii LGBTI+ osobám garantované v zákonoch, avšak sa už vôbec nezaoberal tým,
aká je skutočná situácia týchto ľudí v krajine. Žalobca počas azylového konania uviedol, že sa on
a jeho snúbenec stali obeťami fyzického útoku, keď ich napadli na diskotéke a zbili ich opaskom.

Žalobca sa domnieval, že útok bol motivovaný práve nenávisťou voči LGBTI+ osobám. Žalobca
poukázal na správy UNHCR, EUAA a HRW, ktoré preukazujú, že LGBTI+ osoby musia v Kolumbii čeliť
rozsiahlemu vydieraniu, psychologickému, fyzickému a sexuálnemu násiliu, zabíjaniu a diskriminácii,
ktorébolisúčasťouadministratívnehospisuaprávnyzástupcanatietorelevantnéinformácieajexplicitne
poukázal vo svojom vyjadrení. Žalobca namietal, že žalovaný sa s týmito informáciami o krajine pôvodu

v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal a pri posudzovaní postavenia LGBTI+ osôb v Kolumbii
vychádzal iba zo zdrojov, ktoré si zaobstaral on sám, a ktoré svedčia v neprospech udelenia azylu
žalobcovi.

12. Ďalším dôvodom, pre ktorý požiadal žalobca o udelenie azylu na území SR, bola jeho obava,

že ho zabijú príslušníci povstaleckej skupiny ELN. Žalobca mal problémy s touto skupinou dlhodobo.
Pravidelne vydierali jeho rodinu, aby im platili peniaze. Situácia sa zhoršila potom, čo v roku 2017 zabili
otca žalobcu, ktorý pôsobil ako rodinný komisár a podieľal sa na obvinení šéfa povstalcov ELN, M. K.
C., ktorý spáchal trestný čin znásilnenia maloletého dievčaťa. Tento čin sa stal približne v roku 2015
a odvtedy sa začali príslušníci ELN opakovane otcovi vyhrážať, až ho nakoniec zabili. Dňa 06.06.2017

bolo nájdené telo otca žalobcu. Dňa 05.09.2019 vydal Nadriadený súd súdneho obvodu Santa Rosa
De Vitebro (Tribunal Superior Del Distrito Judicial Santa Rosa de Vitebro) rozsudok, v ktorom súd
odsúdil obvineného M. K. C. zo spáchania trestného činu násilného sexuálneho zneužitia maloletého
dievčaťa s priťažujúcimi okolnosťami. Približne na prelome rokov 2022 a 2023 prišli členovia ELN
do domu žalobcu a so zbraňami vydierali mamu žalobcu, že pokiaľ im nezaplatí 50 miliónov pesos,

zabijú žalobcu. Neverbálne vyhrážky smrťou zo strany príslušníka ELN dostal žalobca aj v čase, keď
študoval na univerzite. Ozbrojený muž na parkovisku pred školou sa žalobcu najskôr opýtal, či je
synom jeho otca a následne ukázal pištoľ, ktorú mal pod sakom. Potom mu povedal, že má do dvoch
dní odísť. Na základe týchto skutočností sa žalobca obáva, že by príslušníci ELN mohli ublížiť ajjemu, tak ako ublížili jeho otcovi. Žalobca poukázal na závery žalovaného, že tieto incidenty nemožno
považovať za prenasledovanie podľa § 8 zákona o azyle, a že žalobcovi v prípade návratu do krajiny
pôvodu prenasledovanie nehrozí. Žalovaný argumentoval, že incident so žiadosťou o výkupné, ako aj

vyhrážka na parkovisku pred univerzitou nemali s prácou otca nič spoločné, čo zdôvodnil tým, že medzi
smrťou otca a kontaktom s príslušníkmi ELN ubehlo 5 rokov. Žalobca namietal, že sa jedná o obyčajnú
domnienku žalovaného. Žalovaný nepoukázal na žiadne informácie, ktoré by vierohodne vyvracali
tvrdenia žalobcu o tom, že vyhrážky smrťou zo strany povstaleckej skupiny ELN súviseli s prácou jeho
otca, ani neponúkol žiadne iné logické vysvetlenie toho, prečo pri kontakte s príslušníkom ELN pred

univerzitou sa tento najskôr pýtal na otca žalobcu. Žalobca mal za to, že žalovaný nemôže opierať svoje
rozhodnutie o vlastnú hypotézu, v dôsledku ktorej znevierohodňuje výpoveď žalobcu. V prípade, že
neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili, že tieto vyhrážky smrťou súviseli s prácou
otca žalobcu, napríklad ako pomsta za to, že otec napomohol odsúdeniu ich vedúceho predstaviteľa,
žalovaný mal uplatniť zásadu vlastnú azylovému konaniu – v pochybnostiach v prospech žiadateľa
o azyl. O tom, že povstalecká skupina ELN má stále záujem o osobu žalobcu svedčí aj fakt, že potom čo

žalobcaopustilKolumbiu,príslušníciskupinyELNnavštívilimatkužalobcuvmestePalermo-Boyacaešte
tri razy, a to konkrétne 23.12.2023, 16.02.2024 a 06.05.2024. Vydierači žiadali pri týchto prepadnutiach
o výpalné v celkovej sume 5 miliónov pesos a tiež sa pýtali na osobu žalobcu. Matka im povedala, že
odišiel z krajiny, na čo zareagovali tým, že odchod z Kolumbie bol pre žalobcu najlepším riešením, keďže
ak by ho uvidel ich veliteľ, „rodina vie ako by to dopadlo“. Žalobca považoval za pochybenie žalovaného,

ktoré mohlo mať zásadný vplyv na zákonné posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl, keď v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že otec žalobcu vďaka svojej práci spadal do rizikového profilu a v zmysle správy
UNHCR s názvom International Protection Considerations with Regard to People Fleeing Colombia
z augusta 2023 sa môže jednať o osobu v núdzi medzinárodnej ochrany. Zároveň však dodal, že táto
správa neobsahuje zmienky o tom, že by mali byť v núdzi aj rodinní príslušníci takýchto osôb s rizikovým

profilom. Žalobca bol presvedčený, že pokiaľ by žalovaný nespochybnil, že vyhrážky smrťou adresované
žalobcovi zo strany ozbrojenej skupiny ELN súviseli s prácou jeho otca ako rodinného komisára a pokiaľ
by zohľadnil, že podľa dostupných informácií o Kolumbii môžu byť v núdzi medzinárodnej ochrany aj
rodinní príslušníci osôb s rizikovým profilom, dospel by k záveru, že žalobcove obavy z prenasledovania
z dôvodu imputovaných politických názorov zo strany skupiny ELN sú opodstatnené.

13. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia videl žalobca v nedostatočnom odôvodnení, na
základe akých skutočností považoval žalovaný alternatívu vnútroštátneho presídlenia v prípade žalobcu
za relevantnú a primeranú. Jedným z argumentov žalovaného, pre ktorý nebol žalobcovi udelený
azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana bolo, že žalobca mohol údajne svoju situáciu riešiť

aj tzv. vnútroštátnym presídlením, a síce presťahovaním sa do inej časti krajiny, čím by sa podľa
žalovaného vyriešili všetky problémy žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že skupina ELN je prítomná
iba v 16 z 32 provincií Kolumbie, a preto mal žalobca prednostne riešiť svoju situáciu presídlením do
bezpečnejšejčastikrajinypredalternatívoumedzinárodnejochrany.Žalobcatentoargumentžalovaného
odmietal a považoval žalovaného zhodnotenie možností vnútroštátneho presídlenia za formalistické

a povrchné bez toho, aby žalovaný skúmal individuálne okolnosti žalobcu a zaoberal sa otázkami, či
je alternatíva vnútroštátneho presídlenia spôsobilá ochrániť žalobcu pred existujúcimi hrozbami a či je
možnosť presídlenia v jeho prípade aj prakticky možná. Žalobca síce súhlasil s tvrdením žalovaného,
že skupina ELN nie je aktívna vo všetkých regiónoch Kolumbie, avšak poukázal na skutočnosť, že
v poslednom období dochádza k postupnému rozširovaniu aktivít tejto skupiny a nárastu jej sily.

Neexistujú teda dostatočné záruky toho, že v najbližšej dobe ELN nezačne operovať aj v oblastiach,
kde momentálne aktívna nie je. Možnosť vnútroštátneho presídlenia bolo potrebné vyhodnotiť aj vo
vzťahu k prenasledovaniu na základe sexuálnej orientácie žiadateľa. Ako žalobca poukázal, pôvodcami
prenasledovania LGBTI+ osôb v Kolumbii nie sú len ozbrojené skupiny, ale je ním aj štát. Žalobca preto
zastávla názor, že navrhovaná alternatíva vnútroštátneho presídlenia by v jeho prípade neprešla testom

relevancie. Žalobca tiež vyjadril pochybnosti nad tým, či je možnosť vnútroštátneho presídlenia preňho
primeraná, pričom namietal, že žalovaný nezohľadnil mladý vek žalobcu, ani skutočnosť, že on ani jeho
rodina nevlastní žiadnu nehnuteľnosť v inej provincii ako Boyacá, kam by sa mohol presťahovať. Žalobca
má jednu vzdialenú príbuznú (sestra jeho starého otca), ktorá žije v meste Yopal, provincia Casanare,
avšak jeho rodina nie je s ňou v žiadnom kontakte. Preto sa žalobca domnieval, že nie je primerané od

neho požadovať, aby sa ako mladý dospelý sám presťahoval do neznámeho mesta, kde nemá žiadnych
príbuzných a bez vlastného príjmu si tam zaobstaral ubytovanie.14. Nesprávne právne posúdenie veci, konkrétne vo vzťahu k podmienkam na poskytnutie doplnkovej
ochrany, videl žalobca v tom, že žalovaný posudzoval praktiky príslušníkov ELN iba v kontexte udelenia
azylu podľa § 8 zákona o azyle. Žalovaný uviedol, že samotné vydieranie spojené s vyhrážkami, môže

svojím psychickým nátlakom napĺňať kritériá prenasledovania, avšak toto prenasledovanie nie je podľa
jehonázorunaviazanénažalobcovurasu,národnosťalebonáboženstvo,zastávaniealebouplatňovanie
politickýchnázorov,právaslobôdalebopríslušnostikurčitejsociálnejskupine.Žalobcapočasvstupného
pohovoru poukázal na opakované problémy s povstaleckou skupinou ELN, ktorí pravidelne chodievali
do domu žalobcu a vydierali jeho rodinu, aby im platili rôzne sumy pesos. Ako uviedol žalobca, toto sa

dialo pravidelne každý mesiac. Jedná sa o zaužívanú prax a takto vydierajú aj iné rodiny. Vyhrážajú
sa, že pokiaľ tieto rodiny nezaplatia požadovanú sumu, unesú ich do džungle. Žalobca má prirodzený
strach z týchto vydieračov, keďže v minulosti takto jeho otca a ďalších kamarátov počas osláv uniesli
a nezákonne zadržiavali dva dni. Po smrti otca žalobcu sa situácia zhoršila, keď raz prišli za nimi
ozbrojení vojaci a žiadali od rodiny 50 miliónov pesos. Vyhrážali sa, že pokiaľ im nebude zaplatené,
zabijú žalobcu. On sa v tom čase nenachádzal doma. Žalovaný počas azylového konania zaobstaral

informácieokrajinepôvodu,zktorýchvyplýva,ževKolumbiižiadajúpríslušníciELNodobyvateľovrôzne
sumy peňazí, ako aj to, že únosy civilistov sú v krajine bežnou praxou. Žalobca uviedol, že vydieranie zo
strany príslušníkov ELN pod hrozbou zabitia alebo únosu, ktorému žalobca čelil pravidelne počas jeho
života v Kolumbii, a ktorému by s vysokou pravdepodobnosťou musel čeliť znova, ak by sa do krajiny
vrátil, predstavuje pre neho reálnu hrozbu vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského

a ponižujúceho zaobchádzania. Podľa objektívnych informácií o krajine pôvodu existuje reálne riziko,
že pokiaľ žalobca alebo jeho rodina nebude schopná zaplatiť vydieračom požadovanú sumu peňazí,
žalobca bude vystavený hrozbe únosu alebo zabitia. Takéto praktiky žalobca považoval za neľudské
a ponižujúce zaobchádzanie a predstavujú priamy zásah do základného práva žalobcu na život a práva
nebyť mučený alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

III.
Vyjadrenie žalovaného

15. Vo vyjadrení, doručenom súdu dňa 12.08.2024, označil žalovaný napadnuté rozhodnutie za

vecne správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že v prípade žalobcu nebolo
preukázané, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu musel znášať alebo obávať sa takých aktov,
ktoré by mu bránili v Kolumbii žiť. Žalovaný pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie azylu
vychádzal z výpovede žalobcu, správ o krajine pôvodu a tiež z informácií z verejne dostupných
zdrojov. Žalobca pochádza, a aj po presťahovaní žil v departmente Boyaca. Tento department je podľa

Ministerstva zahraničných vecí a obchodu austrálskej vlády (DFAT) a Úradu Spojeného kráľovstva pre
zahraničné veci, spoločenstvo a rozvoj (FCDO) v súvislosti s cestovnými odporúčaniami zaradený medzi
departmenty s najnižším rizikom. Žalovaný zastával názor, že je potrebné rozlišovať medzi jednotlivými
departmentmi. Najviac násilia je zameraných v departmentoch, v ktorých pôsobia organizácie ako FARC
a ELN, čo je evidentné zo správ o krajine pôvodu, ako aj z materiálov, ktoré predložil do konania

žalobca. Department Boyaca tieto zdroje nezaraďujú medzi departmenty, v ktorých pôsobia spomínané
organizácie, ani medzi departmenty, v ktorých dochádza k vysokým počtom obetí násilia na LGBTI+
osobách. Do úvahy je potrebné brať aj skutočnosť, že v mnohých prípadoch nemusí byť jasné, či násilie
voči LGBTI+ osobe bolo spáchané kvôli jej statusu alebo ide o dôsledok ozbrojeného konfliktu. Ďalej
sa žalovaný zaoberal námietkou prenasledovania žalobcu zo strany povstaleckej skupiny ELN, pričom

na základe jednotlivých skutočností dospel k záveru, že žiadosti o „výpalné“ nesúviseli s prácou otca
žalobcu ako rodinného komisára. Skutočnosti uvádzané žalobcom tak nie je možné subsumovať pod
pojem prenasledovanie, nakoľko nemajú priamu súvislosť s § 8 zákona o azyle. Čo sa týka azylového
príbehu žalobcu, žalovaný nespochybnil tvrdenie žalobcu, že jeho otec sa podieľal na vyšetrovaní
trestného činu znásilnenia 14-ročného dievčaťa vysokopostaveným členom ELN, hoci žiadny novinový

článok v správach o krajine pôvodu, ani rozsudok Najvyššieho súdu obvodu Santa Rosa de Viterbo,
ktorý žalobca predložil do konania neuvádzajú, že páchateľom bol vysokopostavený člen ELN. To
znamená, že žalovaný v tomto prípade uplatnil zásadu „benefit of doubt“. Žalovaný sa však nemôže
stotožniťstvrdeniamižalobcu,žejehootecmalzomrieťnásilnousmrťou,ktoráboladôsledkomvyhrážok
zo strany ELN v minulosti, nakoľko články založené v administratívnom spise toto tvrdenie žalobcu

vyvracajú, nakoľko sa v nich uvádza, že smrť p. E. L. C. mala súvisieť s epileptickými záchvatmi,
ktorými rodinný komisár trpel a nešťastnou náhodou spôsobili jeho utopenie. Žalobca na podporu svojich
tvrdení do konania predložil aj dokument, ktorý mal byť spísaný jeho otcom. Ide o rozsudok Najvyššieho
súdu obvodu Santa Rosa de Viterbo vydaný dňa 05.09. 2019. Z uvedeného vyplýva, že dokumentnemohol spísať otec žalobcu, nakoľko ten bol v tom čase už 2 roky po smrti. Žalovaný považoval
tvrdenie žalobcu, že jeho otec napomohol odsúdeniu vedúceho predstaviteľa ELN za zavádzajúce,
nakoľko jeho otec zomrel pol roka pred tým, ako bol páchateľ zadržaný a postavený pred súd. Žalovaný

tiež poukázal na rozpor tvrdení žalobcu v správnej žalobe, že situácia sa po smrti jeho otca zhoršila,
a počas pohovoru, kedy v bode 39 dotazníka žiadateľa o udelenie azylu uviedol, že: „Po smrti otca
už bol väčší pokoj.“ Žalovaný mal za to, že žalobcovi nehrozí prenasledovanie ani z dôvodu rodinnej
príslušnosti k osobe s rizikovým profilom. Žalovaný zotrval na svojom vyjadrení, že incident so žiadosťou
o výkupné nesúvisí s prácou otca žalobcu. Nedáva zmysel, aby príslušníci ELN z pomsty k osobe otca

útočili na žalobcu po tom, ako on sám už nežije. Ak by totiž chceli potrestať otca kvôli jeho práci, na
syna by sa zamerali už počas jeho života a nie po 5 rokoch od jeho smrti. Žalovaný teda považuje
námietku žalobcu, že žalovaný neuplatnil zásadu „benefit of doubt“ v súvislosti s tvrdením žalobcu, že
vyhrážky smrťou adresované žalobcovi zo strany ozbrojenej skupiny ELN súviseli s prácou otca žalobcu
ako rodinného komisára, za neopodstatnenú. Žalovaný tiež uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa
zaoberá alternatívou vnútroštátneho presídlenia iba v kontexte skutočnosti, ktorú uviedol žalobca počas

pohovoru, a to, že jeho mama vlastní v dedine, v ktorej on sám žil cca rok pred odchodom z Kolumbie
malý dom a hotel, ktorý aj prevádzkuje. Žalobca sa po presťahovaní k mame nestretol so žiadnymi
problémami s členmi ELN, ani s problémami v súvislosti s jeho sexuálnou orientáciou. V prípade jeho
návratu do Kolumbie by tak žalobca mohol ďalej žiť na tomto mieste. Žalovaný ďalej skúmal, či v prípade
žalobcu existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený

reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Žalovaný mal za to, že v napadnutom rozhodnutí dôkladne odôvodnil
všetky formy vážneho bezprávia a zotrval na svojich tvrdeniach. Žalovaný znova poukázal na rozpor
v tvrdení žalobcu, ktorý v správnej žalobe v súvislosti s posúdením poskytnutia doplnkovej ochrany
opätovne uviedol, že situácia sa po smrti jeho otca zhoršila, pričom počas pohovoru tvrdil opak. Za
rozpor v tvrdeniach žalobcu považoval žalovaný aj jeho vyjadrenie, že jeho rodina musí čeliť vymáhaniu

peňazí a vydieraniu aj naďalej a tieto praktiky neskončili potom, čo matka zaplatila príslušníkom ELN
násobne vyššiu sumu na prelome rokov 2022 a 2023, pretože počas pohovoru mal žalobca za to, že po
uhradení uvedenej sumy sa títo ľudia už viac neozvali.

IV.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

16. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 13.09.2024 uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného,
ktoré uviedol aj v napadnutom rozhodnutí, že „obvyklé prostá príslušnosť k sexuálnej menšine, a teda
k určitej sociálnej skupine, nepostačuje na preukázanie opodstatnenosti žiadosti o priznania štatútu

utečenca. ... V prvom rade musí byť preukázané, že osoba bola prenasledovaná tak, ako to vyplýva zo
zákona o azyle.“, a považuje ho za nesprávne a v rozpore s princípmi medzinárodného utečeneckého
práva. Žalobca poukázal na bod 34. rozsudku Najvyššieho správneho súdu (ďalej len „NSS SR“)
z 23.06.2023, sp. zn. 1Sak/10/2023: „V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní
statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov

strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal
pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by
bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene
podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom
alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny.“ Žiadateľ o azyl teda nemusel mať priamu

skúsenosť s prenasledovaním v krajine pôvodu na to, aby spĺňal podmienky na udelenie azylu podľa
§ 8 zákona o azyle. Zákonným predpokladom je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania.
Žalobca opätovne zdôraznil, že z verejne dostupných zdrojov a správ, na ktoré poukázal v správnej
žalobe vyplýva, že pôvodcom prenasledovania LGBTI+ osôb v Kolumbii sú nielen ozbrojené skupiny,
ale aj štát, resp. štátne zložky. V takom prípade argument žalovaného, že k násiliu voči tejto sociálnej

skupine dochádza iba v regiónoch s vysokou prítomnosťou násilia spôsobeného konfliktmi medzi
ozbrojenýmiskupinaminemôžeobstáť.Kolumbijskávládajestáleprítomnáaovládaúzemiecelejkrajiny
a v prípade návratu žalobcu do departmentu Boyaca by mohol čeliť policajnému násiliu alebo inej forme
prenasledovania práve zo strany štátu. Aj v prípade, že by žalobca pristúpil k tvrdeniu, že LGBTI+ osoby
sú v Kolumbii vystavené prenasledovaniu iba v regiónoch, kde dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi

militantnými skupinami, žalovaný opätovne prehliadol pre toto konanie absolútne kľúčovú informáciu,
podľa ktorej majú ozbrojené skupiny schopnosť vykonávať svoje aktivity aj v tých oblastiach, ktoré nie
sú pod ich kontrolou. V takomto prípade teda nemožno s istotou vylúčiť, že by žalobca ako LGBTI
+ osoba nebol v prípade návratu do departementu Boyaca vystavený policajnej brutalite, vyhrážkam,smrti či inej forme prenasledovania. Čo sa týka prenasledovania zo strany povstaleckej skupiny
ELN, žalobca poukázal na internetový článok, predložený dňa 28.02.2024 prostredníctvom právneho
zástupcu, s názvom „Komisár pre rodinu zomrel za zvláštnych okolností“, v ktorom sa uvádza, že „podľa

ľudí blízkych komisárovi trpel epileptickými záchvatmi, takže úrady predpokladajú, že mohol dostať
záchvat a spadnúť.“ Vzhľadom na titulok článku ani v ňom uvedené informácie nemožno jednoznačne
tvrdiť, čo bolo príčinou smrti otca žalobcu. Ani sám žalobca nevie s istotou, čo spôsobilo smrť otca,
keďže jeho smrť sa nikdy podrobne neprešetrila a záver bol, že sa utopil. Vzhľadom na všetky ostatné
okolnosti sa však žalobca domnieva, že jeho smrť súvisela s jeho prácou ako rodinný komisár. Do

azylového konania bol predložený aj úmrtný list č. 5287858 a protokol o obhliadke tela. Na strane 3
predloženéhodokumentusauvádza,žeosobazomrelanásilnousmrťou.Naďalšíchstranáchsauvádza,
že telo bolo nájdené nahé a končatiny boli rotované. Na žiadnom mieste sa neuvádza ako potencionálne
príčina smrti epileptický záchvat. Pokiaľ by príčinou pádu do nádrže s vodou bol naozaj epileptický
záchvat, obhliadajúca osoba by s veľkou pravdepodobnosťou túto informáciu v príslušnom protokole
uviedla, keďže epileptické záchvaty môžu byť sprevádzané napr. potrhaním svalových tkanín alebo

poškodením zubov – teda zraneniami, ktoré by boli viditeľné aj po smrti. Z predloženého úmrtného listu
a protokolu nič nenasvedčuje tomu, že otec zomrel prirodzenou smrťou. Naopak z týchto dokumentov
vyplývajú indície, že bol zabitý, tak ako žalobca konzistentne uvádzal počas celého konania. Žalobca
vôbec nerozumel tomu, prečo žalovaný pri spochybňovaní príčiny smrti otca žalobcu vychádzal výlučne
z novinových článkov (v ktorých sa ani neuvádza presná príčina), ale nepristúpil k prekladu úmrtného

listu a protokolu o obhliadke tela, ktoré by mali byť primárnym zdrojom informácií, a z ktorého je zrejmé,
že sa nejednalo o prirodzenú smrť. K návštevám matky žalobcu príslušníkmi ELN dňa 23.12.2023,
16.02.2024 a 06.05.2024 žalobca uviedol, že sa o týchto prepadnutiach dozvedel dňa 06.05.2024, keď
telefonoval so svojou matkou pri príležitosti svojich narodenín. Matka najskôr nechcela synovi o týchto
prepadnutiach vôbec povedať, pretože je z celej situácie vystresovaná, veľmi sa bojí o žalobcu, nechcela

ho vystrašiť, nakoniec mu však povedala, že príslušníci ELN pokračujú vo vydieračských praktikách
aj po jeho odchode a vypytujú sa na jeho osobu. Žalobca sa teda dozvedel o týchto prepadnutiach
až potom, čo sa uskutočnil vstupný pohovor (22.02.2024) a zároveň aj jediný pohovor so žiadateľom
o azyl. Zároveň sa o týchto skutočnostiach žalobca dozvedel až potom, čo mal jeho právny zástupca
možnosť vyjadriť sa k podkladom spisu, keďže správnym orgánom určená lehota na vyjadrenia uplynula

29.04.2024, kedy právny zástupca zaslal žalovanému predmetné vyjadrenie. Žalobca zotrval na svojom
názore, že v prípade návratu do Kolumbie by bol opätovne vystavený vydieraniu zo strany príslušníkov
ELN pod hrozbou zabitia alebo únosu, a teda existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade
návratu do krajiny vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Toto riziko je znásobené tým, že ELN
pokračuje vo vydieraní jeho matky aj po odchode žalobcu z krajiny pôvodu. Žalobca preto zotrval na

názore, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, aj vo vzťahu
k podmienkam na poskytnutie doplnkovej ochrany.

17. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

V.
Konanie na správnom súde

18. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§

10 a § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), vo veci nariadil
ústne pojednávanie na deň 21.10.2024 a 06.11.2024. Na pojednávaní dňa 06.11.2024 žalobca resp.
jeho zástupca predložil nový dôkaz – list od ELN zo dňa 02.09.2024, adresovaný matke žalobcu,
s neoficiálnym prekladom, podľa neho získaný deň pred pojednávaním s tým, že tento dôkaz potvrdzuje,
že ozbrojená skupina má stále záujem o žalobcu. Navrhol preto zrušiť napadnuté rozhodnutiu podľa

§ 206 ods. 5 SSP. Žalovaný navrhol na tento dôkaz neprihliadať, keďže žalobca sám neprišiel na
pojednávanie vypovedať, pričom tento dôkaz je v rozpore s jeho doterajšími tvrdeniami.
19. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
20. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase

vydania jeho rozhodnutia.
21. Podľa § 206 ods. 5 SSP správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne
zmenili okolnosti veci.22. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

VI.
Právne posúdenie správneho súdu

23. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné

alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití
fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za

odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
24. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
25. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,
ktorý
a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
26. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho

bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
27. Podľa § 13c zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
28. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“)
definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred

prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k
určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku
uvedenýchobávodmietaochranusvojhoštátu;aleboosobabezštátnehoobčianstva,ktorásanachádza
mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené
obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj

základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov
najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním
za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom
hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement).
29. V správnej žalobe žiadal žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátiť na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie
azylu dňa 08.02.2024. V zápisnici zo dňa 22.02.2024 žalobca uviedol, že z Kolumbie vycestoval dňa
17.11.2023 letecky z Bogoty do Paríža. Hneď prestupoval do Viedne a pokračoval autobusom do
Bratislavy, kde zostal takmer mesiac. Potom cestoval do Talianska a následne do Turecka. Z Turecka
letel do Viedne, potom do Bratislavy znova autobusom. O azyl na území SR žiada z dôvodu, že sa vo

svojej krajine necíti bezpečne. Cíti sa ohrozený, nemôže vyjsť v Kolumbii spokojne na ulicu, nemôže
ísť na žiadnu oslavu vonku s kamarátmi. Obáva sa, že sa mu môže niečo stať a cíti sa byť ohrozený
a diskriminovaný. Žalobca uviedol, že raz na diskotéke, počas jeho pobytu na vysokej škole, asi v roku
2022, jeho a jeho snúbenca zbili. Uviedol, že nevie prečo ich bili, ale myslí si, že to bol útok kvôli jeho
orientácii. So žiadnymi ďalšími útokmi súvisiacimi s jeho orientáciou sa už nestretol, možno mal pocit,

že naňho nejako krivo niekto pozrel na ulici. Ďalej uviedol, že na vysokej škole mal iného priateľa, tam
zažili, že sa z nich spolužiaci aj profesori vysmievali. S inými prejavmi sa v tomto smere nikdy nestretol.
Najviac sa však žalobca cíti ohrozený, že ho môžu zabiť ľudia, ktorí sa mu vyhrážali kvôli otcovi. Bojí
sa, že by mu mohli ublížiť ľudia, ktorí ho ohrozovali na parkovisku pri škole, kedy sa mu po skončenívyučovania večer jeden ozbrojený muž oblečený v kanadách a kapucni vyhrážal. Prišiel k nemu, vravel
mu, že je Pinto, tak sa volal aj jeho otec, následne mu ukázal, že má pod sakom pištoľ a povedal mu,
že má dva dni na to, aby odišiel z mesta. Potom od neho žalobca odišiel preč. Žalobca tvrdil, že sú to

tí istí ľudia, ktorí zabili jeho otca. Je to skupina ELN, zabila jeho otca, je to skupina elenos. Oni zabíjajú
deti tých, ktorí udávajú členov povstaleckej skupiny. Keďže otec písal podania na členov skupiny, a on
je jeho syn, tak sa cíti byť ohrozený. Keď je tu, cíti sa bezpečnejšie, aj rodina ho ubezpečuje v tom, že
je tu v bezpečí. Žalobca dodal, že členovia ELN k nim chodili pravidelne domov a mama im stále platila
milión alebo 2 milióny pesos. Stále chodili milo, žiadali peniaze od celého mesta, chodili po domoch.

Poslednýkrát, keď prišli za mamou žalobcu, boli už ozbrojení, predtým nevraveli, koľko im má prispieť.
Vtedy keď prišli, asi v roku 2022 alebo 2023, žalobca nebol doma, avšak uviedol, že to boli tí istí ľudia,
ale teraz boli oblečení ako vojaci a so zbraňami. Predtým chodili milo, v civile, bez zbraní. Spomenuli
žalobcovo meno, vraveli len, že keď im nezaplatí 50 miliónov, že ho zabijú. Mama im dala 10 miliónov,
ktoré mala doma a musela ísť do banky, aby vybrala zvyšné peniaze. Požiadala v banke o úver, banka
mala zopár dní, aby to poslala na účet. Keď prišli znova po štyroch dňoch za mamou, povedala im, že

ešte nemá peniaze, povedali jej, že ich musí zohnať. Potom prišli znova po pár dňoch a mama im už
dala peniaze a viac sa neozvali. Žalobca dodal, že o niekoľko dní odišli do Palerma a už o nich nepočuli,
ani on ani mama. Žalobca ešte spomenul jednu udalosť, keď minulý rok, 04. júla, mama, jej manžel
a žalobca prišli do Sogamoso. Cestou bola kontrola, zastavovali všetky autá. Mysleli si, že je to vojsko,
keď ich zastavili, žiadali od nich mobilné telefóny. Mama s manželom boli vpredu, žalobca bol vzadu.

Povedali im, aby zaparkovali vedľa cesty a vyzvali mamu, aby vyšla von a presadla si k žalobcovi. Boli
tam asi dve hodiny a počas toho zistili, že to nebolo vojsko, ale skupina ELN, keďže tam mali svoju vlajku.
Nič sa nestalo, vrátili im mobily a pustili ich ďalej. Nič od nich nechceli, ale boli jediní, koho zastavili.
Žalobca si myslí, že nič s nimi nerobili, pretože im mama už predtým dala veľa peňazí. Žalobca uviedol,
že sa s týmito problémami neobrátil na štátne orgány, políciu, pretože polícia pracuje s týmito skupinami.

30. Žalobca žiadal o udelenie azylu v zásade z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bolo, že má obavy
z prenasledovania v krajine pôvodu z dôvodu sexuálnej orientácie, vychádzajúc jednak z informácií
o krajine pôvodu, podľa ktorých osoby patriace do LGBTI+ komunity čelia v Kolumbii vysokej miere
násilia a diskriminácie, ako aj z vlastnej skúsenosti, keď bol obeťou fyzického útoku na diskotéke, kde
tancoval so svojim snúbencom a tiež terčom výsmechu zo strany spolužiakov a profesorov na vysokej

škole.
31. Druhým dôvodom, pre ktorý sa žalobca domáhal udelenia azylu, bolo prenasledovanie zo strany
povstaleckej skupiny ELN. Uvádzal, že jeho otec pôsobil ako rodinný komisár, ktorý sa podieľal na
obvinení šéfa povstalcov ELN z trestného činu znásilnenia, pričom mal za to, že príslušníci ELN jeho
otca zabili. Poukázal na to, že jeho otec vďaka svojej práci spadal do rizikového profilu podľa správy

UNHCR a mohlo sa jednať o osobu v núdzi medzinárodnej ochrany s tým, že v závislosti od konkrétnych
okolností môžu byť rodinní príslušníci alebo členovia domácností osôb s týmito profilmi taktiež v núdzi
medzinárodnej ochrany na základe prepojenia s ohrozenými osobami. Žalobca popísal aj incident, kedy
sa mu po skončení vyučovania večer jeden ozbrojený muž oblečený v kanadách a kapucni vyhrážal.
Prišiel k nemu, vravel mu, že je Pinto, tak sa volal aj jeho otec, následne mu ukázal, že má pod

sakom pištoľ a povedal mu, že má dva dni na to, aby odišiel z mesta. Taktiež žalobca poukázal na
to, že na prelome rokov 2022 a 2023 prišli členovia ELN do jeho domu so zbraňami a vydierali jeho
mamu, že pokiaľ im nezaplatí 50 miliónov pesos, tak žalobcu zabijú. Žalovaný v zásade nespochybnil,
že k takýmto incidentom mohlo dôjsť, mal však za to, že sa nejedná o prenasledovanie z niektorého
z azylovo relevantných dôvodov, pričom dospel k záveru, že tieto incidenty nemajú súvis s otcom

žalobcu, vzhľadom na veľký časový odstup od jeho smrti. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu a z toho, akým
spôsobom ich žalovaný vyhodnotil, súd dospel k záveru, že nie je možné neprihliadnuť na nový dôkaz,
ktorý žalobca predložil súdu na pojednávaní. Najmä časti týkajúce sa toho, že žalobca bol už niekoľko
rokov vyhlásený za vojenský cieľ a „ideme po ľuďoch, ktorí prišli prerušiť náš boj, a po všetkých tých,
korí s nimi majú spojenie“ by totiž mohli svedčiť o tom, že žalobca by mohol v prípade návratu do krajiny

pôvodu čeliť prenasledovaniu, a to aj z azylovo relevantných dôvodov, prípadne by mohol byť vystavený
hrozbe vážneho bezprávia.
32. Vo veciach azylu môže dôjsť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia aj vtedy, ak
správny súd dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Pod podstatnou
zmenou okolností veci je nutné rozumieť nastúpenie takého stavu, ktorý by bol spôsobilý privodiť

iné rozhodnutie alebo opatrenie vo veci. Podstatná zmena okolností sa môže týkať objektívnych
i subjektívnych okolností. V prvom prípade pôjde najmä o zvrat v bezpečnostnej a politickej
situácii krajiny, kde príslušný cudzinec pôvodne žil alebo odkiaľ prišiel, čo má vplyv napríklad pre
posudzovanie splnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany. V druhom prípade pôjdeozistenieapreukázanietakýchskutočnostínastranecudzinca,ktorésabudútýkaťnapr.jehopolitického
presvedčenia, náboženstva, bezpečnostnej hrozby, identity a pôvodu, čo môže mať vplyv napr. na
preukázanie dôvodov prenasledovania podľa § 8 a 9 ZA. Z logiky veci pritom vyplýva, že musí ísť

o takú podstatnú zmenu, ktorá je pre žalobcu výhodná, t. j. na základe ktorej by mohlo dôjsť k vydaniu
nového, pre žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Najčastejšie
pritom podstatnú zmenu okolností pred správnym súdom preukazuje žalobca prostredníctvom nových
dôkazných prostriedkov, napríklad v prípade azylových vecí predložením nových informácií o krajine
pôvodu, uvedením nových skutočností o prenasledovaní v krajine pôvodu a pod. (viď Baricová, J., Fečík,

M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2018, 1076
– 1077 s.).
33. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite
objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny

orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac
zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie
azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť
žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových
tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o

azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti
úsudku správneho orgánu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). Zároveň
platí, že „nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval
inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.(...) Pokiaľ je možno výpovede
žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam

označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z
takejto výpovede vychádzať (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013).“
34. Žalovaný nespochybňoval, že vydieranie spojené s vyhrážkami zo strany ELN by mohlo napĺňať
kritériá prenasledovania, avšak mal za to, že v danom prípade to nemá súvis s azylovo relevantnými
dôvodmi uvedenými v § 8 zák. o azyle (str. 4, posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

Žalovaný tiež nespochybňoval skutočnosti vyplývajúce zo správy UNHCR, že otec žalobcu, vzhľadom
na jeho prácu, spadal do rizikového profilu osôb, ktoré môžu byť v núdzi medzinárodnej ochrany (str. 9,
posledný odsek odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), ani to, že za určitých okolností môžu aj rodinní
príslušníci týchto osôb byť v núdzi medzinárodnej ochrany, avšak dospel k záveru, že problémy žalobcu
nemali súvis s prácou jeho otca. A práve nový dôkaz predložený žalobcom by mohol preukazovať

doterajšie tvrdenia žalobcu, že prenasledovanie má súvis s otcom žalobcu, resp. jeho činnosťou. Tiež
to, že rodina žalobcu musí čeliť vydieraniu resp. vyhrážaniu aj naďalej a tieto praktiky neskončili po tom,
čo matka zaplatila príslušníkom ELN sumu 50 miliónov pesos a žalobca opustil krajinu. Súd sa pritom
nestotožňuje s názorom žalovaného, že tento dôkaz je v rozpore s doterajšími tvrdeniami žalobcu, keďže
tento už vo vstupnom pohovore poukázal na incident, keď sa mu po skončení vyučovania mal vyhrážať

jeden muž. Ako už bolo uvedené vyššie špecifikom konania v azylových veciach je to, že sa môže
prihliadať aj na skutočnosti, ktoré nastali alebo vyšli najavo až po vydaní napadnutého rozhodnutia,
aby tak bol naplnený účel inštitútu medzinárodnej ochrany. Žalovaný spochybňoval tvrdenia uvedené
v žalobe, že aj po odchode žalobcu z krajiny príslušníci skupiny ELN viackrát navštívili matku žalobcu
so žiadosťou o výpalné, a pýtali sa na osobu žalobcu, a to z dôvodu, že žalobca tieto skutočnosti

nespomenul počas pohovoru (toto zdôvodnil zástupca žalobcu tým, že žalobca o týchto skutočnostiach
v čase vykonania pohovoru nevedel). K tomu však súd uvádza, že skutočnosť, že prenasledovanie zo
strany skupiny ELN na istú dobu ustalo, neznamená, že k nemu nemôže neskôr znovu dôjsť. Žalobca
nemusí svoje tvrdenia preukazovať vlastnou výpoveďou, pokiaľ vie predložiť na ich preukázanie iné
dôkazy.

35.Budesamozrejmevecoužalovaného,akovyhodnotítentonovýdôkazjednotlivo,akoajvovzájomnej
súvislosti s ostatnými dôkazmi, avšak súd je toho názoru, že tento dôkaz by mohol mať (zásadný)
význam jednak pre posúdenie, či u žalobcu je opodstatnená obava z prenasledovania v krajine pôvodu
z niektorého z dôvodov uvedených v § 8 zák. o azyle, alebo či sú tu vážne dôvody domnievať sa,
že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ktorého

pôvodcom môžu byť aj neštátni pôvodcovia (za splnenie podmienok uvedených v § 2 písm. e) bod 3.
zák. o azyle), a teda, či u žalobcu nie je daný dôvod aspoň na poskytnutie doplnkovej ochrany. Preto
súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné v časti o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany žalobcovi zrušiť podľa § 206 ods. 5 SSP, keďže je naplnená podmienka podstatnejzmeny okolností (viď ods. 32 odôvodnenia). Zároveň platí, že v azylových veciach je pre súd rozhodujúci
stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní
bude vyhodnotiť nový dôkaz predložený žalobcom v kontexte všetkých okolností, ktoré sú podstatné pre

posúdenie žiadosti žalobcu a po prípadnom doplnení dokazovania napr. o aktuálne správy o krajine
pôvodu zaoberajúce sa stavom ľudských práv Kolumbii a priamo uvádzajúce okolnosti rozhodné pre
posúdenie reálnosti hrozby neľudského či krutého zaobchádzania, venujúce sa otázkam posudzovaným
v danom konaní (viď rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sak/15/2022 zo dňa 28.11.2022) opätovne posúdiť
žiadosť žalobcu o poskytnutie medzinárodnej ochrany.

36. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozhodnutia v časti o neudelení azylu za účelom zlúčenia rodiny a
neposkytnutí doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny, žalobca netvrdil, že by na území SR mal
rodinných príslušníkov v zmysle § 10 ods. 1 a § 13b ods. 1 zák. o azyle, ktorým bol udelený azyl alebo
poskytnutá doplnková ochrana, a nevyplýva to ani z administratívneho spisu, napriek tomu žalobca
žiadal zrušiť celé napadnuté rozhodnutie, preto súd žalobu v tejto časti zmietol.
37. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 167 a § 168 SSP. Napadnuté rozhodnutie v podstate

obsahovalo štyri výroky. Súd napadnuté rozhodnutie zrušil v časti dvoch výrokov a vo zvyšku (ďalšie
dva výroky) žalobu zamietol. Obidvaja účastníci konania teda mali v konaní čiastočný úspech aj
neúspech (približne v rovnakom rozsahu), preto by súd mal náhradu trov konania pomerne rozdeliť.
V časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, mal síce žalobca úspech, avšak súd zrušil napadnuté rozhodnutie
z dôvodu podľa § 206 ods. 5 SSP, preto mu náhrada trov konania nepatrí. Z tohto dôvodu súd

náhradu trov konania pomerne nerozdelil, ani nerozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania (keďže u žalobcu by dôvodom pre nepriznanie práva na náhradu trov konania
nebol jeho čiastočný neúspech v konaní, ale to, že súd zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodu podľa
§ 206 ods. 5 SSP), ale rozhodol iba o trovách konania čiastočne úspešného žalovaného. Tomu
však náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne

vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu
spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného
sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada
trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.02.2018 sp. zn.
7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7

SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP).

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa

podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v
zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.