Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 18, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4422204405
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4422204405.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu
JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Mareka Janigloša, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, C.
D. XXXX/XX, E. F., 2/ Limestone SK, s.r.o., Považská 5186/40, Nové Zámky, IČO: 46 818 405, 3/
Limestonereal s.r.o., Považská 40, Nové Zámky, IČO: 53 039 785, zastúpených právnym zástupcom:
Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., Pribinova 9, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, proti

žalovanému: Dataplan s.r.o., Podhájska 8, Nové Zámky, IČO: 50 486 969, zastúpenému právnym
zástupcom: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, IČO: 47 232 765,
o ochranu osobnosti fyzickej osoby a o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, v konaní o odvolaní
žalovaného zo dňa 08. 11. 2023 proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 4C/126/2022-267
zo dňa 31. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) vyššie označeným rozsudkom
rozhodol v predmetnej veci takto:

„ I. Žalovaný je povinný v lehote 15 dní po právoplatnosti rozsudku zaslať na adresu bydliska žalobcu

v 1) rade - A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F., C. D. XXXX/XX a na adresu sídla žalobcu v 2) rade
- Limestone SK, s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Považská 5186/40, IČO: 46 818 405 a žalobcu v 3)
rade - Limestonereal s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Považská 40, IČO: 53 039 785 doporučeným
listom písomné ospravedlnenie s overeným podpisom a ospravedlnenie zároveň zverejniť v nezávislom
týždenníku na stránke G., a to v nasledovnom znení:

Ospravedlnenie za nepravdivé a pravdu skresľujúce výroky o A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXXX/XX, E. F., spoločnosti Limestone SK, s.r.o., so sídlom Považská 5186/40, Nové Zámky, IČO: 46
818 405 a spoločnosti Limestonereal s.r.o., so sídlom Považská 40, Nové Zámky, IČO: 53 039 785:
Spoločnosť Dataplan s.r.o., so sídlom Podhájska 8, Nové Zámky, IČO: 50 486 969 ako vydavateľ
nezávislého týždenníka na internetovej stránke G. sa týmto ospravedlňuje za nepravdivé a pravdu
skresľujúce informácie zverejnené v nezávislom týždenníku v článku v názvom „Anatómia jedného

podvodu - časť 1”, ktorý je uverejnený pod internetovým odkazom:

H.,

ktorými došlo k zásahu do osobnostných práv A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, E. F. a do
práva na ochranu dobrej povesti právnických osôb Limestone SK, s.r.o., so sídlom Považská 5186/40,

Nové Zámky, IČO: 46 818 405 a Limestonereal s.r.o., so sídlom Považská 40, Nové Zámky, IČO: 53
039 785.II. Žalobcovia v 1) až v 3) rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Napadnutý rozsudok súd odôvodnil citáciou ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 19b ods. 2, 3 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako Občiansky zákonník), čl. 19
ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ust. § 2 ods.

3, § 8 ods. 1, 2 zákona č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o publikáciách) a odkazom na ust. § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

3. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobou zo dňa 21. 10. 2022 sa žalobca v 1. rade domáhal
ochrany osobnosti fyzickej osoby v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a žalobcovia v 2. a 3.

rade sa domáhali ochrany dobrej povesti právnickej osoby v zmysle ust. § 19b Občianskeho zákonníka,
a to formou doporučeného listu od žalovaného na adresu žalobcu v 1. rade a zároveň žalobcovia žiadali
ospravedlnenie zverejniť v nezávislom týždenníku na stránke G., a to v znení uvedenom v 1. bode tohto
rozsudku.

3.1 Žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že žalobca v 1. rade ako fyzická osoba dlhodobo podnikal v
oblasti stavebníctva aj ako živnostník a v súčasnosti podniká prostredníctvom obchodných spoločností
Limestone SK, s.r.o. - žalobca v 2. rade a spoločnosti Limestonereal s.r.o. - žalobca v 3. rade, pričom
v dôsledku ich korektného a spoľahlivého plnenia svojich zákaziek majú vybudovanú povesť, ktorej
predmetným článkom objektívne hrozí ujma.

V zverejnenom článku žalovaný opisuje údajný podvod za 600.000,- eur, pričom v tomto článku sa
v úvode uvádza: „V programe júnového zastupiteľstva sa objavil čudný bod - návrh stavebnej firmy
Limestone podnikateľa A. B. uzavrieť s mestom zmluvu o spolupráci.” Je zrejmé, že uvedením mena a
priezviska žalobcu v 1. rade v spojení so stavebnou firmou Limestone je žalobca v 1. rade jednoznačne

identifikovateľný ako fyzická osoba, ktorej bolo predmetným článkom zasiahnuté do jeho osobnostných
práv už samotným názvom uvedeného článku.

Pokiaľideožalobcuv2.a3.rade,takvobochspoločnostiachjejedinýmspoločníkomakonateľompráve
žalobca v 1. rade a obe predmetné firmy majú rovnaký základ svojho obchodného mena, a to v časti

Limestone, pričom zo zverejneného článku nie je bezpochyby zrejmé, ktorú spoločnosť mal žalovaný,
resp. autor článku na mysli, avšak v dôsledku konania žalobcovi a obom jeho spoločnostiam objektívne
hrozí ujma. Článok určený verejnosti, tak ako bol zverejnený, môže byť spájaný s oboma spoločnosťami,
teda aj so žalobcom v 2. a 3. rade a je objektíve spôsobilý privodiť žalobcom ujmu.

V súvislosti s ochranou osobnosti žalobcu v 1. rade a ochranou dobrej povesti žalobcu v 2. a 3.
rade žalobcovia uviedli, že na poskytnutie ochrany podľa príslušných vyššie uvedených ustanovení
Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby existovali aj konkrétne následky zásahu do ich práv. Pre
poskytnutie ochrany je v tomto prípade postačujúce, že nepravdivé tvrdenia žalovaného sú objektívne
spôsobilé privodiť im ujmu. Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR

v konaní pod sp. zn. 1 Cdo 113/2009 zo dňa 31. 01. 2011 a vo vzťahu k žalobcom 2. a 3. rade poukázali
na právny názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v uznesení v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 212/2007
zo dňa 23. 09. 2009.

Žalobcovia namietali samotný názov článku „Anatómia jedného podvodu - časť 1.“, nakoľko z významu

nadpisu tohto článku, ako aj uvedením mena žalobcu v 1. rade a obchodného mena žalobcu v 2. rade
bežnému čitateľovi napadne ako prvé, že žalobcovia spáchali trestný čin, podvod, z ktorého malo mesto
Nové Zámky škodu 600.000,- eur. Uviedli, že v článku prezentované tvrdenia 1 až 8 sa zakladajú na
nepravdivých skutočnostiach a sú zavádzajúce.

Jedná sa o tieto tvrdenia prezentované v článku:
- tvrdenie č. 1: „A keďže Limestone zhodou okolností práve potreboval niekam umiestniť 40 tisíc ton
kontaminovanej zeminy zo stavby Strediska technicko-hygienickej údržby ZSSK na Detvianskej ulici,
vyviezol ju rovno na bývalé smetisko.“- tvrdenie č. 2: „A potom ich spoločne a náhle osvietilo, že mesto urýchlene potrebuje nechať nanovo
skolaudovať starú skládku.“
-tvrdenieč.3:„Aešteimp.podnikateľoznámil,žeodterazsúmupovinníplatiťpresne27tisícnájomného

ročne.“
- tvrdenie č. 4: „Konkurenčná firma, ktorá sa takisto zaoberá likvidáciou stavebného odpadu, ale kvôli
drobnému maléru s p. primátorom je aktuálne vylúčená z jeho kombinácií, poslala prostredníctvom
bratislavskej právnej kancelárie mestskému úradu list, v ktorom informovala o podvode za cca 600 tisíc
eur, ktorého sa mesto stalo obeťou.“

- tvrdenie č. 5: „Limestone si kúpil tento pozemok, ale netušil, že to nie je obyčajná orná pôda, keďže
v katastri nebola o skládke ani zmienka.“
- tvrdenie č. 6: prezentované v článku pod fotografiou vrátnice spoločnosti Brantner Nové Zámky a
čerpacej stanici, s popisom: „Vpravo od hlavného vchodu do Brantnera vidíme nejaký kopec - nie je to
uložený stavebný odpad ?“
- tvrdenie č. 7: prezentované v článku pod fotografiou: „Nákladné auto s ďalšími 20 tonami odpadu

smeruje na skládku - a to priamo cez vrátnicu Brantnera! Áno nákladiaky Limestone chodia na skládku
cez areál mestskej firmy! Zdá sa, že A. I. má k tejto veci oveľa hlbší vzťah, než prezentoval na júnovom
zastupiteľstve...“

V článku je tiež zverejnená fotografia z portálu environmentálnych záťaží, ktorou chcel zrejme autor

poukázať na skutočnosť, že sa má podľa jeho názoru jednať o ukončenú a skolaudovanú skládku.
Takéto čiastkové informácie sú však zavádzajúce a pravdu skresľujúce. Uvedený portál umožňuje
zobraziť a získať úplne podrobné informácie o uvedenej skládke, pričom z ďalších informácií, ktoré sú
verejne dostupné a čitateľ si ich vie na spomínanom portáli dohľadať vyplýva, že ide o skládku, kde
sa vyvážanie odpadu ukončilo v roku 1994 a rekultivácia sa začala v roku 1995. V článku však nie

je žiadna zmienka o tom, že by bola skládka skolaudovaná, čomu bráni to, že je potrebné niektoré
stavebné objekty, potrebné pre kolaudáciu dobudovať. Rovnako na uvedenom portáli je možné zobraziť
si záznamový list uvedenej skládky, kde sú dostupné ďalšie informácie o vnútornej skladbe skládky, v
rámci ktorých informácií je tiež údaj o tom, že sú pochybnosti o účinnosti prekrytia uvedenej skládky.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že uvedená skládka nielenže nie je skolaudovaná, ale ani práce,

ktoré boli doposiaľ realizované nie sú zrejme dostatočne účinné, za čo však nenesú zodpovednosť
žalobcovia, ale prípadný investor, či zhotoviteľ stavby a so žalobcami nemá táto skutočnosť žiaden súvis.
V zmysle vyššie uvedených skutočností žalovaný zverejnil nepravdivé a pravdu skresľujúce vyjadrenia
a informácie, ktoré sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu v 1. rade, ako aj do
práva na ochranu dobrej povesti žalobcu v 2. a 3. rade. Žalobcovia požiadali o zverejnenie vyjadrenia

žalobcu k uvedenému článku, vyjadrenie bolo zverejnené dňa 14. 10. 2022 v zmysle zákona č. 265/2022
Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie a o zmene a doplnení niektorých
zákonov(zákonopublikáciách).Vuvedenejžiadostizároveňžiadaliajzverejnenieospravedlnenia,ktoré
by následne nadväzovalo na vyjadrenie žalobcu. Žalovaný sa však neospravedlnil.

3.2 Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09. 01. 2023 so žalobou nesúhlasil a považoval ju v celom
rozsahu za nedôvodnú.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu uvedenom v 11. bode jeho rozsudku, z ktorého
zistil skutkový stav, ktorý podrobne popísal v 12. až 40. bode svojho rozsudku.

4.1 Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že skutočnosti uvádzané žalovaným v publikovanom
článku nemajú hodnoverný skutkový základ. Úlohou médií je informovať širokú verejnosť o dianí v
spoločnosti, o verejnom dianí, ale tieto informácie musia vychádzať z relevantných podkladov tak,
aby bola overená pravdivosť ich skutkového základu a nie z ničím nepodložených dedukcií. Nie je

možné vytvoriť príspevok len na podklade dedukcií a neoverených informácií, ktoré sa následne spájajú,
aby vznikol článok podobného obsahu, ako napísal žalovaný, ktorý na pojednávaní ozrejmil tvorbu
takýchto príspevkov. Žalobca v 1. rade nie je verejne činnou osobou, ale vo svojej profesijnej oblasti
je verejne známy. Nepatrí teda do okruhu osôb, ktoré musia zniesť väčší verejný záujem médií o jeho
osobu a činnosť, ako i určitý stupeň kritiky v danom smere. Uvedená kritika musí však vychádzať

z pravdivých skutočností. Súd nepovažoval obsah článku, ktorý publikoval žalovaný na internetovom
portáli za kritiku, pretože vykonaným dokazovaním bolo zistené, že autor článku vychádzal z informácií,
ktoréboliverejneznámeapublikovanéamalipravdivýzáklad,aletietofaktysiprispôsobilapremeniltak,
aby to v čitateľovi vyvolalo dojem, že žalobca ako fyzická osoba a jeho firmy sa voči mestu Nové Zámkydopustili podvodného konania. Podstatné je, ako samotný obsah tohto článku zapôsobil v celkovom
kontexte na čitateľa, ktorý si daný článok prečítal. Zo skutkového deja predmetného článku si bežný
čitateľ mohol vytvoriť záver, že žalobca sa obohacuje na úkor mesta, bez právneho titulu zaobchádza

a manipuluje s odpadom, dokonca na cudzích pozemkoch a porušuje zákony a Ústavu SR. Uvedený
obsah článku vykreslil žalobcu, ako aj jeho firmy vo veľmi negatívnom svetle, pričom keby sa preukázala
hodnovernosť týchto tvrdených skutočností, žalobca by sa dopúšťal trestného činu. Za daného stavu,
žalovaný uverejnením vyššie uvedených informácií o osobe žalobcu a o jeho firmách, neoprávnene
zasiaholdojehoosobnostnýchprávadobréhomenaprávnickýchosôb,atozvlášťzávažnýmspôsobom.

4.2 Vzhľadom na tieto skutočnosti súd priznal žalobcom právo na zadosťučinenie, vo forme
ospravedlnenia, ktoré ospravedlnenie je žalovaný povinný zaslať doporučeným listom s overeným
podpisom žalobcom v 1. až 3. rade a zároveň ospravedlnenie zverejniť v nezávislom týždenníku na
stránke G., a to v znení uvedenom vo výroku rozsudku, ktoré súd považoval za primerané morálne
zadosťučinenie vzhľadom na zásah do profesionálneho postavenia žalobcu v 1. rade ako konateľa
spoločností žalobcov v 2. a 3. rade, ako aj do postavenia žalobcu v 1. rade ako fyzickej osoby

v profesionálnom a súkromnom živote. Žalobcovia sa nedomáhali finančného zadosťučinenia, len
ospravedlnenia,pretosúdžalobcomnepriznalpeňažnúsatisfakciuzostranyžalovaného,ajkeďvkonaní
bolo preukázané, že došlo k zásahu tak do osobnostných práv žalobcu v 1. rade ako aj k zásahu do
dobrej povesti právnickej osoby žalobcov v 2. a 3. rade.

4.3 V závere svojho rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že zo samotného vykonaného
dokazovania vyplynulo, že v tomto konkrétnom prípade sa jednalo o skutkové tvrdenia uvádzané
autorom článku, ktorých pravdivosť nebola preukázaná. Žalobca síce nie je verejne činnou osobou, ale
vo svojej profesii a vo svojom obore dosiahol určité výsledky, ktoré sú známe, preto došlo k poškodeniu
jeho dobrého mena a žalovaný v konaní neuniesol dôkaznú povinnosť, že tvrdenia publikované v článku

súpravdivé(tzv.dôkazpravdy)ažeskutočnostiuvádzanéžalovanýmmajúhodnovernýskutkovýzáklad.

4.4 Súd o trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešným
žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust.

§ 262 ods. 1, 2 CSP.

5. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný cestou splnomocneného právneho zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie zo dňa 08. 11. 2023, a to z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/, b/, e/ zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj CSP).

5.1 V I. časti odvolania (Všeobecne k napadnutému rozsudku a doktrína testu proporcionality) uviedol,
že s rozsudkom ako aj s dôvodmi jeho vydania nesúhlasí. Úmyslom žalovaného nebolo akýmkoľvek
spôsobom nepravdivo informovať o žalobcovi v 1. až 3. rade, alebo ho nejakým spôsobom očierniť,
či zasiahnuť do jeho osobnej integrity. Mal v úmysle pravdivo informovať o dianí v novozámockom

regióne, pričom rovnako chcel realizovať ústavné právo verejnosti na informácie o životnom prostredí
a rozhodne nezverejnil predmetný článok s tým zámerom, aby tým vyvolával určité senzácie. V článku
„Anatómia jedného podvodu časť 1.“ žalovaný informoval objektívne, vecne, pravdivo, zrozumiteľne a
rozhodne nezverejňoval nepravdivé, či pravdu skresľujúce informácie. Informácie, z ktorých vychádzal
pri tvorbe článku, pochádzajú z dôveryhodného zdroja, pričom advokátska kancelária, ktorá je uvádzaná

v texte článku a na ktorú odkazuje je URBAN STENECKER GAŠPEREC BOŠANKSÝ s.r.o. Uvedená
skutočnosť potvrdzuje, že žalovaný by si nikdy nedovolil zverejniť niečo, čoho autenticitu by si predtým
neoveril. Žalovaný je zároveň presvedčený, že verejnosť má právo byť informovaná o všetkých
okolnostiach a súvislostiach nakladania s verejným majetkom, osobitne ak ide o skládku odpadov.
Taktiež uviedol, že podnikateľský subjekt, ktorý do obchodného vzťahu so samosprávou dobrovoľne

vstupuje, musí počítať so zvýšenou mierou verejnej kontroly.

Domnieval sa, že napadnutý rozsudok je nezákonný a nespravodlivý aj v tom, že žalovanému uprel
ústavné právo na slobodu prejavu a verejnosti právo na informácie o činnosti samosprávy a informácie
o životnom prostredí. Ak sa na území mesta Nové Zámky nachádza nelegálna skládka alebo iná

environmentálna záťaž, ide o závažnú vec, o ktorej má verejnosť právo byť informovaná, nakoľko ide
o vec verejného záujmu. Žalovaný vo svojom článku spomínal žalobcu v 1. až 3. rade iba v miere, v
akej sa objektívne na transakcii so samosprávou podieľal. O nepochopení obsahu článku svedčí i fakt,
že žalobca jedno z namietaných tvrdení (č. 8) žaluje z dôvodu, že sa ho ani netýka. Článok sa v tomtoprípade týkal verejného záujmu a vecí verejných, v žiadnom prípade sa netýkal súkromných osôb alebo
súkromnej sféry. Z tohto dôvodu akýkoľvek nárok žalobcu na ochranu osobnosti alebo dobrej povesti
právnickej osoby možno považovať za neodôvodnený a značne irelevantný.

V ďalšom žalovaný v odvolaní poukazoval na test proporcionality, ktorý vytvorila súdna prax v prípade
sporov o ochranu osobnosti, na rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 25/01 a na
rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovenská republika. Pri teste proporcionality v užšom zmysle slova
súd porovnáva závažnosť oboch v kolízii stojacich základných práv tak, že vyhodnocuje otázky:

1. kto informáciu zverejnil,
2. koho sa informácia týka,
3. akých záležitostí sa informácia týka,
4. kde došlo k zverejneniu informácie,
5. kedy došlo k zverejneniu informácie,
6. ako došlo k zverejneniu informácie.

Bol toho názoru, že súd pri rozhodovaní v predmetnej veci test proporcionality nepoužil a dotknutý článok
tak nepodrobil jednotlivým kritériám (kto, o kom, čo, kde, kedy, ako). Žalovaný je prevádzkovateľom
portálu, ktorého úlohou je informovanie verejnosti o dianí v okrese Nové Zámky. Informoval verejnosť o
tých najzávažnejších skutočnostiach, akými je nakladanie s verejnými financiami a ochrana životného

prostredia. Článok napísal vecnými, slušnými jazykovými prostriedkami, nie vulgárnym, útočným, ani
inak osočujúcim štýlom a vnímal ho ako kritiku postupu mesta Nové Zámky a mestského zastupiteľstva
ako orgánu územnej samosprávy. Pri písaní článku pritom vychádzal z informácií, ktoré odzneli na
zasadnutí mestského zastupiteľstva mesta Nové Zámky.

Ďalej žalovaný poukázal na jednotlivé kritériá (kto, o kom, čo, kde, kedy, ako) v kontexte testu
proporcionality a ich podstatu.

5.2. V II. časti odvolania (K nesprávnemu právnemu posúdeniu jednotlivých tvrdení v článku) žalovaný
uviedol osem tvrdení, ktoré boli predmetom žaloby.

K tvrdeniu č. 1 žalovaný uviedol, že v prípade tohto tvrdenia žalobca nerozporuje samotný fakt vyvážania
materiálu na uzavretú a zrekultivovanú mestskú skládku bez povolenia stavebného úradu a vedomia
majiteľa skládky. Žalovaný dôkazmi doložil, že išlo o kontaminovanú zeminu a dokonca z časti o taký
odpad, ktorý ani nesmel byť ukladaný na skládku odpadov. Podľa jeho názoru sa súd nevysporiadal

s dôkazmi a svojvoľne zmenil závery Protokolu o skúške č. AR-22-KT-006551-02, ktorý dokumentoval
jednu z dvoch skúšok, teda reprezentoval polovicu zo 40 tisíc ton vyvezeného materiálu. Taktiež
nevyhodnotil správne konanie žalobcu vo vzťahu k cudzej skládke, akoby ho vlastníctvo pozemku
oprávňovalo na ňu čokoľvek vyvážať, či ukladať a taktiež nevyhodnotil ani správne konanie žalobcu voči
stavebnému úradu, keď ten nepožiadal o súhlas stavebného úradu s terénnymi úpravami a nepožiadal

ani inšpekciu životného prostredia o súhlas so zriadením dočasného úložiska (depónie) na telese
skládky.
V prípade tvrdenia č. 2 uvedeného v článku žalovaný uviedol, že článok sa pozastavuje nad tým, že
na zastupiteľstve dňa 30. 06. 2022 neodzneli žiadne dôvody vysvetľujúce, prečo by malo mesto ako
majiteľ skládky začať kolaudačné konanie na dávno uzavretú, zrekultivovanú a monitorovanú skládku.

Nerozumel, ako by sa mohlo tvrdenie o novej kolaudácii starej skládky dotknúť žalobcu, keďže sa
tam hovorí o tom, či mesto má, alebo nemá potrebu kolaudovať dávno uzavretú skládku. Autor článku
netvrdil, že skládku treba kolaudovať, ale naopak, spochybňoval to.

V prípade tvrdenia č. 3 uvedeného v článku, autor netvrdil, že mesto je povinné žalobcovi platiť 27

tisíc eur nájomného ročne. Naopak, tento argument používal žalobca voči mestu v snahe presvedčiť
ho uzavrieť dohodu.

V prípade tvrdenia č. 4 uvedeného v článku, žalovaný uviedol, že článok neobsahuje žiadne tvrdenia
spájajúce žalobcu s prípadným podvodom a uvádzané informácie neprekračujú rámec listu-výzvy,

ktorú bratislavská advokátska kancelária oficiálne doručila primátorovi mesta a všetkým poslancom
mestského zastupiteľstva. Taktiež upozornil, že žalobca nežaloval pôvodcu listu, o ktorom autor v článku
informoval. Bol toho názoru, že súd nesprávne uviedol, že autor tvrdil, že by mesto malo platiť žalobcovi
sumu 27 tisíc eur nájomného ročne – tak argumentoval práve žalobca a autor článku to spochybňoval.Zmluva žalobcu s mestom spomínaná v rozsudku bola v skutočnosti podpísaná až 10. 07. 2023, teda
takmer rok po napísaní článku a vyvezení materiálu na skládku.

V prípade tvrdenia č. 5 uvedeného v článku, súd nesprávne interpretoval zmysel uvedeného tvrdenia.
Ten nebol v tom, či žalobca kúpil ornú pôdu, alebo ostatné plochy, ale v tom, či vedel alebo nevedel o
tom, že kúpil pozemky pod bývalou mestskou skládkou, ktoré majú vadu a s ktorými nemôže disponovať.
Žalobca najprv na zastupiteľstve tvrdil, že nevedel o skládke, lebo o nej nebola zmienka na LV, neskôr
vo vyjadrení pre súd tvrdil, že o nej napriek chýbajúcej zmienke v LV vedel, len nemal ako zistiť, o akú

skládku ide.

V prípade tvrdenia č. 6 uvedeného v článku, žalovaný konštatoval, že tvrdí to isté ako súd, t. j., že
uvedená fotografia nemá žiadnu súvislosť so žalobcami, a preto žalobca nemá aktívnu legitimáciu
žalovať uvedené tvrdenie.

V prípade tvrdenia č. 7 uvedeného v článku žalovaný konštatoval, že netvrdil iné, než že mestská
spoločnosť Brantner od začiatku vedela o vyvážaní materiálu na mestskú skládku, keďže nákladné autá
prechádzali cez jej rampu. Žalovaný nikdy netvrdil, že žalobcovia využívajú mestskú firmu Brantner na
uskladnenie stavebného odpadu a rozhovor s vrátnikom spomínaný v rozsudku sa netýkal vyvážania
odpadu na skládku, ale susedného pozemku a nehral v článku žiadnu úlohu.

V prípade posledného tvrdenia č. 8 uvedeného v článku, bola v skutočnosti uverejnená kompletná
stránka z enviroportálu a slúžila na preukázanie faktu, že informácie o skládke i jej majiteľovi
boli od začiatku známe a dohľadateľné vo verejných registroch. Fotografia reagovala na vyjadrenie
predstaviteľa Limestone SK na zastupiteľstve 30. 06. 2022 o tom, že v čase kúpy nevedeli o tom, že

na pozemku leží skládka.

5.3 V tretej časti odvolania (K ďalším nesprávnostiam napadnutého rozsudku) žalovaný konštatoval, že
nikdy netvrdil, že žalobca a jeho firmy sa mali dopustiť podvodu tým, že mali spracovať odpad, ďalej
ho predať ako stavebný materiál. V článku bolo uvedené vyjadrenie advokátskej kancelárie o tom, že

oprávneným na inkasovanie úložného vo výške 600 tisíc eur za ukladanie materiálu na mestskú skládku
je majiteľ skládky, t.j. mesto Nové Zámky a nie žalobca.

Dokumentácia, na ktorú súd v 25. bode svojho rozsudku poukazuje spolu s priloženou stranou so
Záverečnej správy inžinierskogeologického prieskumu preukazuje, že časť odpadu (vzorka č. 46) bola

kontaminovaná ropnými látkami. Podľa jeho názoru je 32. bod napadnutého rozsudku mätúci tým, že
podľa vyjadrení žalobcu recyklácia materiálu mala prebehnúť už na stavbe a vykonávala ju tretia firma
a teda uvedené recyklačné stredisko žalobcu nijako nesúviselo s vyvážaním materiálu na skládku.

V 33. bode rozsudku, súd neprávne vybral iba časť textu z Protokolu o skúške č. AR-22-KT-006551

zo dňa 15. 03. 2022. Podanie advokátskej kancelárie spomínané v 56. bode rozsudku v skutočnosti
poukazuje na nevýhodnosť uzatvorenej dohody, ktorú mesto Nové Zámky schválilo uznesením
mestského zastupiteľstva dňa 30. 06. 2022, avšak štatutár mesta ju podpísal až dňa 10. 07. 2023. Podľa
jeho názoru išlo zo strany súdu o nepochopenie nevýhodnosti predmetnej dohody a nesprávny výklad,
nakoľko neporovnáva značnú nevýhodnosť záložného práva mesta Nové Zámky na pozemky žalobcu

v porovnaní s úložným, ktorého sa mesto zrieklo v prospech Limestonereal, pričom jeho hodnota podľa
tohto listu môže dosahovať hodnotu až 3 mil. eur.

S tvrdeniami súdu uvedenými v 58. bode napadnutého rozsudku žalovaný nesúhlasil, nakoľko
opakovane aj na pojednávaní vysvetlil, že pracuje s overenými zdrojmi a spája informácie z overených

zdrojov.

Záverom odvolania žalovaný uviedol, že je toho názoru, že všetky informácie v jeho článku sú
hodnoverne preukázané, resp. preukázateľné v prípade vykonania navrhnutých dôkazov. Súd žiadny
z ním navrhnutých dôkazov nevykonal a ani mu nedovolil, aby vysvetlil, čoho sa týkajú. Predmet

tohto konania nezapríčinil žalovaný, ale žalobca svojim konaním, keď na cudziu skládku uzatvorenú a
zrekultivovanú pred takmer tridsiatimi rokmi začal navážať materiál bez súhlasu majiteľa a bez povolenia
stavebného úradu a následne navrhol mestu Nové Zámky dohodu, ktorá mala jeho konanie spätne
legalizovať a z pohľadu bežného čitateľa sa zdá byť veľmi nevýhodná pre mesto.Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil podľa ust. § 388 CSP tak, že v plnom
rozsahu žalobu žalobcov v 1. až 3. zamietne a zaviaže ich na náhradu trov v rozsahu 100 % voči

žalovanému.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu žalobcovia
v 1. až 3. rade, a to v podaní zo dňa 27. 11. 2023. S odvolaním sa nestotožnili a boli toho názoru,
že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým a právnym

záverom. Výsluch strán sporu a listiny predložené do spisu boli dostačujúcim podkladom pre prijatie
záveru súdu o dôvodnosti žaloby, pričom dôkazy, ktoré navrhoval žalovaný a ktoré vykonané neboli,
smerovali k preukázaniu skutočností, ktoré boli mimo rámca predmetu konania. Tieto dôkazy sa dotýkali
iných obchodných aktivít žalobcu alebo sa týkali konania mesta Nové Zámky. Žalobcovia boli vtiahnutí
uvedeným článkom do problémov, ktoré nezapríčinili.

Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, keď vychádzal z toho, aký úsudok si
o článku urobí široká verejnosť a keďže z obsahu článku je jednoznačné spájanie kritizovaného konania
mesta Nové Zámky so žalobcom, potom každá jedna myšlienka, ktorá sa v texte článku objavila bola
priamoviazanánažalobcu.Nazdôraznenietakejtospojitostižalovanýpoužiliróniualebonainommieste
naznačoval nedovolené prepojenie žalobcu s mestskou spoločnosťou Brantner a pod..

Žalobca je podnikateľom podnikajúcim v súkromnoprávnej sfére, nie verejnej a ak sa žalovanému
nepozdával postup mesta Nové Zámky, potom bolo z hľadiska verejného záujmu namieste poukazovať
na konanie mesta a nie na konanie žalobcu. Informácie, ktoré zverejnil žalovaný navyše nie sú
objektívne, ako o nich žalovaný tvrdí, ale vychádzajú z informácii, ktoré si žalovaný neoveril, keď sám

uviedol, že čerpal len z listu bratislavskej advokátskej kancelárie.

Na inom mieste žalovaný poukazuje na to, že žalobca ani nepodal žalobu na pôvodcu listu, o
ktorom žalovaný v článku informoval. Do práv žalobcu pre účely tejto žaloby, ktorá je smerovaná voči
žalovanému, však neprišlo tým, že bratislavská advokátska kancelária zaslala list mestu Nové Zámky

ale tým, že informácie z tohto listu žalovaný zverejnil, hoci sa nepresvedčil o ich pravdivosti. Pokiaľ by
žalovaný koncipoval článok tak, že by smeroval ku kritike postupu mesta a nespájal by s tým žalobcu,
neuvádzal jeho meno, resp. obchodné meno, voči tomuto by žalobca nemohol mať žiadne výhrady.

Žalobca sa odôvodnene bráni, že nie je verejne činnou osobou, ktorá by nevyhnutne musela zniesť

kritiku a osočovanie, vyplývajúce z článku, nehovoriac o tom, že spájanie žalobcu s podvodom sa ho
priamo dotýka a je spôsobilé mu v rámci podnikania ako aj v jeho osobnom živote privodiť ujmu.

V podanom odvolaní žalovaný zároveň vytýkal súdu, že nepodrobil testu proporcionality právo
žalovaného na zverejnenie informácii s právom žalobcu na ochranu osobnosti, resp. dobrého mena.

Žalovaný tvrdil, že jeho úlohou je informovať verejnosť o skutočnostiach, ktoré sa týkajú nakladania s
verejnými financiami a ochranou životného prostredia. Ak bolo úmyslom žalovaného kritizovať postup
samosprávy alebo tento podrobiť verejnej kontrole, najmä vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, nebol
dôvod do tohto priamo zaťahovať žalobcu, a to dokonca v súvislosti s poukazom na podvod, ktorého
sa mal niekto dopustiť. Zodpovednosť za verejné financovanie a správu verejného majetku nesie

samospráva, nie žalobca. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj test proporcionality, keď z článku
jednoznačne vyplývalo, že je nielen o verejnej správe alebo mestskej samospráve ale aj o žalobcovi, a
v tomto smere prevažuje právo žalobcu nad právom žalovaného na slobodu prejavu.

Žalobcaniejeosobou,ktorábymalaznášaťvyššiumieruzáujmuverejnosti,vdôsledkučohobymalabyť

znížená hranica ochrany jeho práv. Stále však platí, že základným problémom je skutočnosť, že tvrdenia
žalovaného v článku neboli preukázané a žalovaný ich zverejnil bez toho, aby si s potrebnou dávkou
obozretnosti zabezpečil objektívne informácie. Žalobca nie je povinný vyvracať tvrdenia žalovaného, ale
naopak, žalovaný je povinný preukázať, že jeho tvrdenia sú pravdivé a toto bolo potrebné si uvedomiť už
pri zverejnení uvedeného článku. Navyše ani v priebehu konania sa žalovanému nepodarilo preukázať

pravdivosť žiadneho z jeho tvrdení.

Jednotlivé tvrdenia, ktoré žalobca v článku prostredníctvom podanej žaloby napádal, považoval zo
svojej strany za vysvetlené a zdôvodnené, pričom produkoval dôkazy, ktorými preukázal, že tvrdeniažalovaného uvedené v článku nie sú pravdivé, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno na preukázanie
pravdivosti tvrdení je na žalovanom.
Pri jednotlivých tvrdeniach žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Pri tvrdení č. 1 uviedol, že súd prvej inštancie svojvoľne zmenil dôkaz predložený žalovaným. Malo
ísť o protokol o skúške, ktorý mal preukazovať, že je vo vzorke zeminy prekročená povolená hodnota
jedného z parametrov. Žalobca však predložil listiny, z ktorých vyplývalo, že na predmetnej skládke
boli vykonané kontroly kompetentnými orgánmi, avšak všetky boli s výsledkom, z ktorého nevyplývalo

porušenie žiadnych predpisov na strane žalobcu v súvislosti so skládkou, naopak preukázalo sa, že
žalobca vozil na skládku zhodnotenú výkopovú zeminu a že sa na uvedenej skládke nenachádza žiadna
kontaminovaná zemina, ako to žalovaný tvrdí v článku. Žalovaný aj v odvolaní tvrdil, že predložil dôkaz
o tom, že sa na skládke nachádza kontaminovaná zemina, a to aj napriek vykonanému dokazovaniu,
pričom poukazoval na inžinierskogeologický prieskum stavby z roku 2014, z ktorého nie je zrejmé, že
sa týka pozemkov žalobcu, naopak žalobca vyššie uvedenými závermi z kontrol vykonaných štátnymi

orgánmi preukázal opak.

K tvrdeniu č. 2 žalovaný v odvolaní uviedol, že súd nesprávne vec posúdil po právnej stránke z dôvodu,
že si zrejme zle vysvetlil uvedené tvrdenie, pričom žalovaný uviedol, že on netvrdil, že skládku treba
skolaudovať, naopak, spochybňoval to. Práve na túto skutočnosť poukazoval žalobca, a to v kontexte

ironického podtónu žalovaného pri uvedenom tvrdení, keď je v článku uvedené, že „ich spoločne
osvietilo že skládku treba nechať nanovo skolaudovať“. Výraz „osvietilo“ je zosmiešňujúci a urážajúci,
navyše práve na to poukazoval žalobca, že v rozpore s tvrdením žalovaného skládku netreba nanovo
skolaudovať, ale skolaudovať, pretože ešte skolaudovaná nebola. Z textu žalovaného však vyplynulo,
akoby si žalobca vymyslel aktivitu - kolaudáciu, ktorá nebola potrebná. Neskolaudovaná skládka ako

stavba mesta navyše nie je problémom žalobcu, ale majiteľa skládky, ktorým je mesto.

V rovnakom tóne sa žalovaný vyjadroval voči žalobcovi aj pri výroku č. 3, pričom žalovaný sa
domnieval, že takéto vyjadrenie žalobcu malo byť snahou presvedčiť mesto na uzavretie dohody. Takéto
myšlienkové pochody sú však opätovne len domýšľaním si zo strany žalovaného takých skutočností,

ktoré nie sú pravdivé.

K tvrdeniu č. 4 žalovaný uviedol, že malo prísť k podvodu vo výške 600.00,- eur, kde sa doslovne
uvádza dokonca, že mesto malo byť obeťou podvodu. Žalovaný na jednej strane tvrdil, že pranieruje
hospodárenie mesta a verejnosť informuje o verejnom dianí sa v meste, avšak z doslovného znenia

uvedeného výroku vyplýva, že sa mesto malo stať obeťou tohto podvodu, preto v súvislosti s týmto
tvrdenímužvôbecnemôžežalovanýtvrdiť,ženechcelpoškodiťsvojimčlánkompriamožalobcu.Naopak
z tohto tvrdenia si každý bežný čitateľ vyvodí záver o tom, že žalobca sa mal dopustiť podvodu vo vzťahu
k mestu. Ako k tomuto podvodu malo prísť, však nie zrejmé a toto už žalovaný nevysvetľuje. Žalovaný
tvrdil, že v tomto výroku nespája žalobcu s prípadným podvodom, avšak opak je pravdou, urobil to

celkom jednoznačne a nad všetky pochybnosti.

K tvrdeniu č. 5 žalovaný uviedol, že je bez právneho významu, aký druh pozemku označil v článku vo
vzťahu k uzavretej kúpnej zmluve pod skládkou. Podstata tohto tvrdenia bola však rovnako ironizujúca
a navyše nepravdivá. Žalobca nekúpil obyčajnú ornú pôdu, ako to tvrdil žalovaný, ale kúpil pozemok,

ktorý je ostatnou plochou. Sám žalovaný však vysvetľoval, že tým chcel povedať, že žalobca vedel o
skládke, pričom žalovaný v článku uvádzal kontaminovanú skládku. V odvolaní žalovaný tvrdil, že súd
nesprávne interpretoval zmysel tohto tvrdenia. Práve v tomto sú však tvrdenia žalovaného zavádzajúce,
pravdu skresľujúce a neobjektívne, keď sám tvrdí, že mu nešlo o podanie informácie o druhu pozemku,
hoci to z doslovného znenia tohto výroku vyplýva.

K tvrdeniu č. 6 žalovaný uviedol, že sa nemá týkať žalobcu. Z jeho odvolacích námietok vyplýva, že
súd, rovnako ako on, poukazuje na to, že toto tvrdenie nemá so žalobcom nič spoločné. Žalovaný však
toto tvrdenie zverejnil v súvislosti so žalobcom a jednoznačne ním naznačoval vzťahy medzi žalobcom
a zástupcami mestskej spoločnosti Brantner.

Toto je úplne jednoznačné aj z nadväzujúceho tvrdenia č. 7, kde žalovaný uviedol, že žalobca má mať
blízky vzťah s A. I.. Na toto reagoval žalobca, ale aj súd, že sa žalovaný mýli, keď svojimi tvrdeniami chce
preukázať vzťah žalobcu so štatutárom C.. Súd k tomuto tvrdeniu uviedol, že tieto tvrdenia nepreukazujúnič v súvislosti so žalobcom, resp. jeho vzťahom k mestskej spoločnosti, pretože vrátnica je jeho
a pozemok, o ktorom hovorí žalovaný patrí spoločnosti STAVMAT STAVEBNINY s.r.o. Z tvrdenia č. 7 a
dokonca z vysvetľovania žalovaného v odvolaní pritom celkom jednoznačne vyplýva, že žalovaný ním

mienil poukázať na blízky vzťah žalobcu k uvedenej mestskej spoločnosti, ktoré tvrdenie však rovnako
ako ostatné nepreukázal.

Napokon aj tvrdenie č. 8 sa ukázalo byť ako nepravdivé a priamo smerovalo k ostatným tvrdeniam,
viažucim sa k charakteru skládky a k jej kolaudácii, inak by ho žalovaný nebol v kontexte celého článku

zverejňoval. Pravdou je, že z tohto tvrdenia nevyplýva pravdivosť vyššie uvedených ostatných tvrdení
žalovaného, ako sa žalovaný domnieval.

Žalobca je teda na základe vykonaného dokazovania toho názoru, že jeho žaloba je dôvodná a že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny.

Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nepoužil pri svojom rozhodnutí test proporcionality. Žalobca je
však toho názoru, že rozhodnutie súdu je práve výsledkom správne vyhodnoteného testu proporcionality
tak, ako vyplýva napríklad aj z nálezu v konaní pod sp. zn. I. ÚS SR 152/08, v zmysle ktorého je namieste
pri hodnotení zásahu do práv žalobcu zverejneným článkom žalovaného skúmať vhodnosť, potrebnosť
a primeranosť zásahu.

Pokiaľ žalovaný tvrdí, že mu išlo skutočne o verejný záujem a o informovanie o veciach verejných
a upozornenie na nakladanie s majetkom verejným, potom na dosiahnutie tohto cieľa vôbec nebolo
potrebné menovať v článku osoby žalobcov a v tomto smere zásah do práv žalobcov bol v zmysle účelu,
ktorý sledoval žalovaný celkom nevhodný a neprimeraný. Nebolo nevyhnutné k tomu, aby žalovaný

upozornil na veci verejné vôbec žalobcov v článku spomínať, nie to ešte ich priamo spájať s podvodom.

Bez ohľadu na uvedené je žalovaný však vždy povinný informovať verejnosť pravdivo, a teda overiť si
informácie, ktoré verejnosti ponúka. Toto však žalovaný neurobil v žiadnom rozsahu. Následne v konaní
bol povinný preukázať, že ním uvádzané skutočnosti sú pravdivé. V tomto smere žalovaný neuniesol

dôkazné bremeno v žiadnom rozsahu.

Žalobca k otázke dôkazného bremena opätovne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR v konaní
pod sp. zn. II. ÚS 456/2018, na nález ÚS SR v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 284/2012, ako aj na rozhodnutie
NS SR v konaní pod sp. zn. 4Cdo/212/2007, z ktorého vyplýva nasledovné: „Neoprávneným zásahom

je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b
ods. 2 a 3 OZ. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna
sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe,
teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak
zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť

tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak
preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy).“

Napriek skutočnosti, že žalovaný znáša dôkazné bremeno pravdy, pravdivosť svojich tvrdení
nepreukázal.

Každý výrok, ktorý je predmetom žaloby je spôsobilý zasiahnuť do dobrého mena a dobrej povesti
žalobcov. Celý článok je potrebné hodnotiť v celkových súvislostiach a v kontexte s nadpisom tohto
článku, ktorý môže byť pre úsudok čitateľa výrazne zavádzajúci a môže mať pre neho určujúcu hodnotu.

Ak teda v celom článku žalovaný spomínal žalobcu v 1. rade a jeho spoločnosti, článok sa nazýva
„Anatómia jedného podvodu“ a ak sa ďalej v článku uvádza, že tento podvod mal byť v sume 600 tisíc
eur, potom sa žalobcovi javí, že jediným cieľom žalovaného nebolo objektívne hodnotenie vzniknutej
situácie, ale práve výslovné poškodenie dobrého mena žalobcov.

Žalovaný s trochou právneho vedomia musel mať totiž vedomosť o tom, že pokiaľ v súvislosti s
mestskou skládkou vznikol problém, potom ho s určitosťou nemohol spôsobiť žalobca. Nezodpovedá
preto skutočnosti ani tvrdenie, že žalovaný mienil poukázať na veci verejné.Na základe všetkých uvedených skutočností a vykonaného dokazovania je preto žalobca toho názoru,
že jeho žaloba je dôvodná v plnom rozsahu.

Súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol a konanie ako také netrpelo žiadnymi procesnými vadami,
ktoré by bolo možné podradiť pod nesprávny procesný postup, ktorým by súd znemožnil žalovanému
realizovať jeho procesné práva a zároveň sú žalobcovia toho názoru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je rovnako riadne zdôvodnený, preskúmateľný a obsahuje odpoveď na všetky námietky každej
zo strán sporu.

Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd na základe uvedených skutočností a vykonaných dôkazov
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 31. 10. 2023 ako vecne správny potvrdil a žalobcom
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 18. 12. 2023 k vyjadreniu žalobcov nesúhlasil s ich tvrdením,

že súd správne vyhodnotil test proporcionality, nakoľko článok nepodrobil kritériám, ktoré bol povinný
sledovať. Predmetný článok žalovaný vnímal ako kritiku postupu mesta Nové Zámky a netýkal sa
primárne osoby žalobcu a ani jeho spoločností. Pokiaľ sa žalobca v tomto článku identifikoval, ide
výhradne iba o jeho subjektívny pocit, za ktorý žalovaný logicky nemôže byť zodpovedný. Článok bol
písaný vecne, slušne, nie útočne, s cieľom informovať verejnosť o veciach verejných, pričom rozhodne

nebolo úmyslom žalovaného nejakým spôsobom šíriť nepravdivé informácie o žalobcovi, či zasiahnuť
do jeho osobnostných práv.
Žalobca vo svojom vyjadrení tvrdil, že žalovaným navrhnuté a nevykonané dôkazy nesmerovali k
potvrdeniu alebo vyvráteniu jeho tvrdení. K tomu žalovaný uviedol, že tieto dôkazy boli navrhnuté na
preukázanie sporných skutočností. Žalobca podal žalobu, uviedol v nej i počas pojednávaní faktické

tvrdenia o svojich aktivitách v súvislosti s mestskou skládkou, ale tieto nepodložil dôkazmi a doklady
preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení prehlásil za obchodné tajomstvo. Ako príklad žalovaný uviedol
navrhnutý listinný dôkaz – kúpnu zmluvu na pozemky pod skládkou (na ustálenie právneho stavu a
vyriešenia rozporov v tvrdeniach žalobcu, či o skládke vedel alebo nevedel, resp. že skládka de jure
neexistuje), prílohu k zápisnici z kontroly okresného úradu odboru životného prostredia na skládke

zo dňa 15. 02. 2022, ktorou bola obchodná zmluva medzi Limestone SK s.r.o. a Limestonereal
s.r.o. (zápisnicu z kontroly predložil žalobca ako dôkaz toho, že vyvážaný materiál nebol odpad, ale
zhodnotená zemina, pričom žalovaným navrhnutý dôkaz by ozrejmil, že k uvedenému záveru okresný
úrad dospel nie na základe skúmania materiálu, ale z textu obchodnej zmluvy uzavretej medzi dvomi
firmami žalobcu) a navrhnutý výsluch hlavného kontrolóra ohľadom rozporov v jeho vyjadrení, ktoré

žalobca predložil ako dôkaz.

Žalobca vo svojom vyjadrení opakovane tvrdil, že bol uvedeným článkom vtiahnutý do problémov, ktoré
on nezapríčinil a že nebol dôvod ho zaťahovať do kauzy. V skutočnosti však jeho problémy nevyvolal
článok, ale jeho konanie, keď na cudziu skládku uzatvorenú a zrekultivovanú pred takmer tridsiatimi

rokmi začal niekedy pred 26. 01. 2022 navážať materiál zo stavby ŽSSK bez súhlasu majiteľa skládky
a bez povolenia stavebného úradu a vo vyvážaní materiálu pokračoval napriek výzve majiteľa skládky
mesta Nové Zámky zo dňa 17. 02. 2022. Následne 07. 04. 2022 poslal list mestu s návrhom dohody,
ktorá mala jeho konanie spätne legalizovať a z pohľadu bežného obyvateľa sa javila, vtedy rovnako ako
aj dnes, veľmi nevýhodná pre mesto.

K tvrdeniu žalobcu, že článok, pokiaľ sa mal týkať kritiky samosprávy, nemal menovať podnikateľský
subjekt, s ktorým kritizovaná obchodná transakcia prebehla, žalovaný uviedol, že vo svojom článku
spomínal žalobcu v 1. až 3. rade iba v miere, v akej sa objektívne na transakcii so samosprávou podieľal.
Úvaha žalobcu o tom, že článok spojil jeho firmy s kritizovaným konaním samosprávy je chybná v tom, že

žalobcu s konaním samosprávy spojil nie článok, ale samotná obchodná transakcia do ktorej dobrovoľne
vstúpil. Išlo o spoločné konanie samosprávy a žalobcu a výsledkom malo byť poškodenie obyvateľov
mesta a mestského rozpočtu, preto nie je o ňom možné informovať inak, než s uvedením všetkých
aktérov.

Žalobca skresľuje skutkový stav, keď píše, že „kúpil pozemky, pričom v dôsledku kúpy vznikli vzťahy
medzi ním a mestom, ktoré bolo potrebné riešiť, to bol však následok kúpy nehnuteľností, nie primárny
cieľ a účel žalobcu”. V skutočnosti jeho vzťahy s mestom nevznikli v dôsledku kúpy pozemkov pod
mestskou skládkou 07. 04. 2021, ale fakticky až potom, keď na ňu niekedy pred 26. 01. 2022 začalnavážať materiál bez súhlasu majiteľa skládky a bez povolenia stavebného úradu a pokračoval vo
svojom konaní aj po výzve majiteľa skládky mesta Nové Zámky 17. 02. 2022 zdržať sa takého konania.
De jure legalizoval svoj vzťah s mestom až uzatvorením dohody 10. 07. 2023, takmer rok po napísaní

článku a vyvezení 40 tis. ton materiálu na bývalú skládku.

K tvrdeniu žalobcu, že informácie zverejnené žalovaným z listu bratislavskej advokátskej kancelárie nie
sú objektívne a tieto si žalovaný neoveril, žalovaný uviedol, že v skutočnosti je v uvedenom liste iba
jedna podstatná a merateľná informácia - hodnota úložného inkasovaného žalobcom vo výške 600 tis.

eur (vypočítaná ako množstvo uloženého materiálu 40 tis. ton násobené cenou za uloženie materiálu
18 eur/tonu uvádzanou na webstránke žalobcu, pričom tieto čísla žalobca nespochybňoval, len tvrdil,
že v skutočnosti neúčtoval cenníkovú cenu, o čom ale žiadny dôkaz neposkytol). K ďalšiemu tvrdeniu
žalobcu, že v súvislosti s listom bratislavskej advokátskej kancelárie nemalo byť uverejnené jeho meno,
žalovaný uviedol, že to je ťažko predstaviteľné, lebo práve jeho uvádzal list ako subjekt, ktorý inkasoval
úložné(namiestomajiteľaskládky-mestaNovéZámky)aajcenavovýpočtebolapoužitázjehocenníka.

Žalobca sa na jednej strane dovoláva zverejnenia „objektívnych informácií” zo strany žalovaného, na
druhej strane tú časť z nich, ktorá je v jeho držbe prehlasuje za obchodné tajomstvo a vec nesúvisiacu
s prípadom.

V závere svojho vyjadrenia zo dňa 08. 12. 2023 žalovaný reagoval na jednotlivé tvrdenia žalobcu č. 1
až 8 v žalobe a vo vyjadrení žalobcu zo dňa 27. 11. 2023.

Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil podľa ust. § 388 CSP tak, že v plnom
rozsahu zamietne žalobu žalobcov v 1. až 3. rade a zaviaže ich na náhradu trov konania v rozsahu 100

% voči žalovanému.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov – ďalej aj CSP) prejednal odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej
inštancie ako prípustné, podané oprávnenou stranou sporu (žalovaným, v neprospech ktorého bolo

rozhodnuté), v zákonom stanovenej lehote (ust. § 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, pričom musel prihliadnuť na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj
keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné zrušiť v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

9. Odvolací súd sa pri rozhodovaní o podanom odvolaní žalovaného riadil týmito zákonnými
ustanoveniami.

10. Podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj CSP) účinnom do 30. 11. 2022 (teda i v čase podania žaloby na súd), do 31. 05. 2023, na konanie v
prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 13 CSP, na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak nie

je ustanovené inak.

Podľa § 15 ods. 1 CSP, všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v ktorého obvode má právnická
osoba adresu sídla.

Podľa § 25 ods. 1, 2 CSP, na konanie v sporoch z priemyselného vlastníctva je príslušný Okresný súd
Banská Bystrica; jeho územným obvodom je celé územie Slovenskej republiky.
Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní v sporoch podľa odseku 1 je príslušný
Krajský súd v Banskej Bystrici.
Podľa § 36 ods. 1, 2 CSP, konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.

Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do
skončenia konania.

Podľa § 37 CSP, ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania.

Podľa § 41 CSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri
prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na začiatku
konania.

Podľa § 43 ods. 1, 3 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne
postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí
len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.
Právne účinky spojené s podaním žaloby alebo iného podania zostávajú pri postúpení sporu zachované.

11.Podľa§12ods.1,2CSPvzneníúčinnomod01.06.2023do30.06.2024(tedaivčaserozhodovania

súdu prvej inštancie), na konanie v prvej inštancii je príslušný okresný súd, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie v prvej inštancii je pre obvod Mestského súdu Bratislava
IV miestne príslušný Mestský súd Bratislava IV.

Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba
do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.

Podľa § 43 ods. 1, 2, 3 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne

postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí
len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená.
Ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez
rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu
príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané.

Právne účinky spojené s podaním žaloby alebo iného podania zostávajú pri postúpení sporu zachované.

Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na
to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

Podľa § 380 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené.

Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak

a/ neboli splnené procesné podmienky.

12. Podanou spoločnou žalobou sa žalobcovia v 1. až 3. rade (ďalej aj žalobcovia) domáhali proti
žalovanému ochrany osobnosti a ochrany dobrej povesti, pričom žalobca v 1. rade ako fyzická osoba sa
domáhal ochrany osobnosti podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobcovia v 2. a 3. rade sa

ako právnické osoby domáhali ochrany dobrej povesti právnickej osoby podľa ust. § 19b Občianskeho
zákonníka. Tvrdili, že do ich práv bolo zo strany žalovaného zasiahnuté zverejnením článku s názvom
„Anatómia jedného podvodu – časť 1.“, ktorý bol zverejnený na internetovej stránke H.). Žalovaný je
držiteľom domény G., na ktorej ako vydavateľ prevádzkuje svoj nezávislý týždenník, v ktorom bol dňa
15. 09. 2022 zverejnený predmetný článok obsahujúci nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie,

ktoré neoprávnene zasiahli do práv žalobcov. Tieto informácie sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do
osobnostných práv žalobcu v 1. rade ako aj do práva na ochranu dobrej povesti žalobcov v 2. a 3. rade.
Žalobcovia žiadali žalovaného o zverejnenie ich vyjadrenia k uvedenému článku a zároveň žiadali aj
o ospravedlnenie zo strany žalovaného, ktoré by nadväzovalo na ich vyjadrenie. Žalovaný vyjadrenie
zverejnil dňa 14. 10. 2022 v zmysle zákona č. 265/2022 Z. z., ale neospravedlnil sa.

13. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobe žalobcov vyhovel a rozsudkom rozhodol tak,
ako je to uvedené v 1. bode tohto uznesenia. Žalovaný podal proti rozsudku odvolanie zo dňa 08. 11.
2023 a domáhal sa zrušenia rozsudku.14. Zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom prichádza do úvahy len z taxatívne vymedzených dôvodov
(ust. § 389 ods. 1 písm. a, b/, c/, d/ CSP). Jedným z týchto dôvodov je aj dôvod uvedený v ust. §

389 ods. 1 písm. a/ CSP, teda nesplnenie procesných podmienok na vydanie rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Z vyššie citovaného ust. § 161 odsek 1 CSP vyplýva pre súd povinnosť kedykoľvek počas
konania prihliadať na to, či sú splnené procesné podmienky, teda podmienky, za ktorých môže konať
arozhodnúť.Nasplnenieprocesnýchpodmienoktedasúdprihliadakedykoľvekpočaskonania.Rovnakú
povinnosťmáiodvolacísúdprirozhodovaníoodvolaníprotirozhodnutiusúduprvejinštancie,atoivtedy,

ak nedostatok procesných podmienok nebol odvolateľom výslovne uplatnený ako odvolací dôvod. Ide
zároveň o jediný prípad, keď odvolací súd nie je viazaný odvolacími dôvodmi (ust. § 380 ods. 2 CSP).

15. Odvolací súd ešte predtým ako pristúpil k prejednaniu samotného odvolania žalovaného skúmal, či
sú splnené procesné podmienky konania, predmetom ktorého bola žaloba o ochranu osobnosti fyzickej
osoby (žalobca v 1. rade) a o ochranu dobrej povesti právnických osôb (žalobcovia v 2. a 3. rade).

Dospel k záveru, že súd prvej inštancie opomenul v predmetnom konaní ex offo počas celého konania
skúmať procesné podmienky tak, ako mu to ukladalo ust. § 40 CSP v znení účinnom v čase podania
žaloby, t. j. do 30. 11. 2022, resp. aj v znení od 01. 06. 2023, nakoľko medzi stranami sporu sa nejedná
o obchodnoprávny spor. V prípade predmetného konania mal súd postupovať podľa ust. § 40 veta
pred bodkočiarkou CSP a kauzálnu príslušnosť na konanie o ochrane dobrej povesti právnickej osoby

skúmať počas celého konania, nakoľko neboli žiadne pochybnosti o tom, že vzhľadom na charakter
sporu (ochrana osobnosti a ochrana dobrej povesti právnických osôb) sa medzi jeho stranami nejedná
o obchodnoprávny spor. V prípade obchodnoprávnych sporov súd podľa ust. § 40 veta za bodkočiarkou
CSP skúma kauzálnu príslušnosť iba do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.
O takýto spor sa však v predmetnej veci nejedná.

Otázkou kauzálnej príslušnosti súdu na konanie o ochrane dobrej povesti právnickej osoby sa zaoberal
i Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí v konaní pod sp,. zn. 4Ndob/12/2020 zo dňa 30. 09. 2020,
v ktorom okrem iného uviedol, že „ochrana dobrej povesti právnickej osoby je v praktickej rovine
spájaná s právnickou osobou prostredníctvom jej názvu alebo obchodného mena. Právo k obchodnému

menu, s ktorým nevyhnutne súvisí právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, zaraďuje právna
teória medzi práva priemyselného vlastníctva. Vzhľadom na to, že ochrana dobrej povesti patrí medzi
práva obdobné právam priemyselného vlastníctva a je spájaná s právnickou osobou prostredníctvom
obchodného mena, kauzálne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie sporu o ochrane dobrej
povesti právnickej osoby je v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 Civilného sporového poriadku Okresný

súd Banská Bystrica.“

K definovaniu kauzálnej príslušnosti sa Najvyšší súd SR vyjadril už aj skôr, a to v uznesení pod sp. zn.
5Ndob/2/2019 zo dňa 29. 01. 2019 tak, že osobitná úprava kauzálnej príslušnosti v ust. §§ 22 až 33 CSP
je úprava obsahujúca kritériá určenia príslušného súdu, ktoré s ohľadom na predmet konania určujú

ako jediný oprávnený vo veci konať takto vymedzený súd aj pre prípad, že by bola inak založená podľa
všeobecných ustanovení týkajúcich sa miestnej príslušnosti, príslušnosť iného súdu prvej inštancie.
Má tak povahu prioritnej príslušnosti voči všetkým ostatným do úvahy prichádzajúcim vymedzeniam
príslušnosti. Ani prioritná povaha kauzálnej príslušnosti voči ostatným druhom príslušnosti však ešte
neznamená, že ju treba vnímať ako poddruh inej príslušnosti (vecnej alebo miestnej). Každý z vyššie

uvedených druhov príslušnosti má svoj vlastný účel, samostatné kritériá určovania a aj osobitnú úpravu,
čomu zodpovedá aj systematické členenie tretej hlavy prvej časti CSP na jednotlivé diely.

Ani jedna zo strán tohto sporu (ani žalovaný v odvolaní) nenastolila procesnú otázku kauzálnej
príslušnosti, resp. nepríslušnosti Okresného súdu Nové Zámky na konanie v predmetnej veci týkajúce

sa ochrany dobrej povesti žalobcov v 2. a 3. rade. Napriek tomu bolo povinnosťou súdu v každom
štádiu konania (počas celého konania), teda aj v odvolacom konaní, aj bez námietky strán sporu skúmať
kauzálnu príslušnosť súdu prvej inštancie na konanie v predmetnej veci (ust. § 40 CSP). Po zistení,
že v súdenej veci neboli splnené procesné podmienky na konanie o časti žaloby týkajúcej sa ochrany
dobrej povesti právnických osôb, t. j. žalobcov v 2. a 3. rade a že o tejto časti žaloby rozhodol kauzálne

nepríslušný súd, odvolací súd musel postupovať podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, teda musel
odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.16. Odvolací súd je toho názoru, že v ďalšom konaní bude potrebné uznesením vylúčiť na samostatné
konanie žalobu žalobcov v 2. a 3. rade proti žalovanému v časti o ochrane ich dobrej povesti
(nakoľko žalobcovia do jednej žaloby spojili žalobu o ochranu osobnosti a ochranu dobrej povesti

právnickej osoby, ktoré sa na spojenie nehodia z dôvodu rôznej kauzálnej príslušnosti) a po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o vylúčení veci na samostatné konanie, súd prvej inštancie postúpi žalobu
v tejto časti (v časti o ochranu dobej povesti právnických osôb) súdu kauzálne príslušnému, t. j.
Okresnému súdu Banská Bystrica.

17. Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o vylúčení žaloby v časti týkajúcej sa ochrany dobrej
povesti právnických osôb (žalobcov v 2. a 3. rade) a po postúpení veci vo vylúčenej časti žaloby
Okresnému súdu Banská Bystrica ako kauzálne príslušnému súdu na konanie o ochrane dobrej povesti
právnických osôb, bude súd prvej inštancie pokračovať v konaní o žalobe o ochrane osobnosti fyzickej
osoby, t. j. žalobcu v 1. rade.

Vzhľadom na zostávajúci predmet sporu (t. j. ochrana osobnosti žalobcu v 1. rade) po vylúčení žaloby
v časti o ochranu dobrej povesti právnických osôb na samostatné konanie bude potrebné opätovne
posúdiť, či zverejnenie článku „Anatómia jedného podvodu – časť 1.“ na internetovej stránke H.
bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu ako fyzickej osoby a či vzhľadom na okolnosti
vzniku sporu došlo ku kolízii práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu (a práva na informácie), ako

dvoch navzájom konkurujúcich si práv.

18. V tejto súvislosti bude potrebné si vyjasniť tvrdenia žalovaného (pokiaľ ide o ich počet a obsah),
ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu v 1. rade ako fyzickej osoby (žalobca
v žalobe uvádza sedem tvrdení a zverejnená fotografia, žalovaný vo vyjadrení k žalobe uvádzal osem

rozporovaných tvrdení, žalobca vo vyjadrení zo dňa 20. 01. 2023 uviedol sedem tvrdení, súd na 4. strane
svojho zrušeného rozsudku uviedol, že v článku sú prezentované tvrdenia 1 až 8), posúdiť, či sa všetky
tieto tvrdenia aj po vylúčení časti žaloby týkajú žalobcu v 1. rade a ďalej vychádzať najmä z judikatúry
Ústavného súdu SR ako i Najvyššieho súdu SR, ktoré vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi viackrát
zdôraznili, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich

spravodlivej rovnováhy. V prípade stretu subjektívneho práva a práva slobody prejavu je predpokladom
správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách.
V takýchto prípadoch je nutné vyhodnocovať a v zásade skúmať, kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí,
pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda
má byť uprednostnená (rozhodnutia pod sp. zn. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS

492/2012).

Testom proporcionality sa posudzuje, ktoré právo má v okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu,
a teda prednosť. Vzhľadom na princíp spravodlivej rovnováhy sa prednosť bez ďalšieho nepriznáva ani
jednému z týchto práv. To však neplatí v prípade zjavne difamačných nepravdivých skutkových tvrdení,

pri ktorých je už na prvý pohľad evidentné, že predstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti. V prípade, ak dôjde k posudzovaniu vzájomného stretu práva na slobodu prejavu a práva na
ochranu osobnosti, súd môže rozhodnúť až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo zistený ohľadne
oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd.

Test proporcionality sa skladá z troch zložiek, a to: z testu vhodnosti, z testu nevyhnutnosti a z testu
primeranosti (resp. testu proporcionality v užšom zmysle slova).

Pri teste vhodnosti ide o odpoveď na otázku, či inštitút obmedzujúci určité základné právo umožňuje
dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým je ochrana iného základného práva.

V rámci testu nevyhnutnosti sa porovnáva legislatívny prostriedok, ktorý obmedzuje základné právo,
resp. slobodu, s inými opatreniami, umožňujúcimi dosiahnuť rovnaký cieľ, avšak nezasahujúcimi do
základných práv a slobôd. Zisťuje sa teda, či v danom prípade ide o nevyhnutný zásah.

19. Pri teste proporcionality v užšom zmysle slova súd porovnáva závažnosť oboch v kolízii stojacich
základných práv tak, že vyhodnocuje otázky: kto informáciu zverejnil (KTO), koho sa informácia týka
(O KOM), akých záležitostí sa informácia týka (ČO), kde došlo k zverejneniu informácie (KDE), kedy
došlo k zverejneniu informácie (KEDY), ako došlo k zverejneniu informácie (AKO). Pri strete práva naslobodu prejavu a osobnostných práv súd zodpovedaním otázok KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO
vyhodnocuje, či bolo zverejnenie určitej informácie spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv.

20. Test proporcionality predstavuje určité vodítko, ktoré pomáha rozhodovať vo veciach konfliktu medzi
slobodou prejavu a ochranou osobnostných práv. Formálne, teda mechanické uplatnenie kritérií môže
viesť k záverom, ktoré odporujú podstate ochrany základných práv a slobôd v materiálnom právnom
štáte. Ako už odvolací súd vyššie uviedol, testom proporcionality sa posudzuje, ktoré právo má v
okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu, a teda prednosť. Vzhľadom na princíp spravodlivej

rovnováhy sa prednosť bez ďalšieho nepriznáva ani jednému z týchto práv. To však neplatí v prípade
zjavne difamačných nepravdivých skutkových tvrdení, pri ktorých je už na prvý pohľad evidentné, že
predstavujú neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti.

Po vykonaní testu proporcionality tak bude jednému z dvoch oproti sebe stojacich základných práv a
slobôd priznaná väčšia dôležitosť, v dôsledku čoho však to druhé s menšou dôležitosťou nestráca svoju

platnosť. V prípade, ak dôjde k posudzovaniu vzájomného stretu práva na slobodu prejavu a práva na
ochranu osobnosti, súd môže rozhodnúť až na skutkovom základe, ktorý je spoľahlivo zistený ohľadne
oboch konkurujúcich si základných práv a slobôd.

Z relevantnej judikatúry ESĽP je možné vyabstrahovať isté východiská (typové problémy, faktory), na

ktorých posúdení by mali všeobecné súdy v takýchto prípadoch založiť svoje rozhodnutia. Predovšetkým
by malo byť vzaté do úvahy: l. povaha výroku (t. j., či ide o skutkové tvrdenia, či hodnotiaci úsudok),
2. obsah výroku (napr. či ide o prejav „politický“, či „komerčný“), 3. forma výroku (najmä nakoľko je
predmetný výrok expresívny, či dokonca vulgárny), 4. postavenie kritizovanej osoby (napr. či ide o osobu
verejne činnú, či o osobu aktívnu v politickom živote, prípadne o osobu verejne známu), 5. či sa výrok

(kritika) dotýka súkromnej alebo verejnej sféry tejto kritizovanej osoby, 6. chovanie kritizovanej osoby
(napr. či kritiku sama „vyprovokovala“ a ako následne sa ku kritike postavila), 7. kto výrok predniesol
(oznámil, napísal, napr. či sa jedná o novinára, bežného občana, politika a pod.), 8. kedy tak urobil (čo
znamená napr. aké mal, či mohol mať jeho autor v daný okamih k dispozícii konkrétne údaje, z ktorých
vychádzal a v akej situácii tak urobil). Tento výpočet relevantných faktorov nie je taxatívny, z hľadiska

celkového kontextu veci môžu byť v osobitných prípadoch významné aj okolnosti, ktoré nie je možné
zaradiť ani do jedného z vyššie vymenovaných faktorov.

Taktiež bude relevantné, či obsah posudzovaného článku je formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo
ako hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok a tvrdenie skutočnosti sa zásadným spôsobom líšia, lebo

kým existencia skutočnosti môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná,
keďže tie nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju (viac alebo menej) voľne interpretujú (napr. sp. zn.
4Cdo/34/2020, resp. 8Cdo/185/2020). Aj Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody
prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,
zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z

roku 1986, obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 27. februára 2001). Aj keď hodnotiaci
úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného
faktického základu.

21. Úlohou súdu pri opätovnom rozhodovaní v predmetnej veci bude vymedziť žalobcom namietané

tvrdenia, vyporiadať sa s tvrdeniami žalobcu ako fyzickej osoby o zásahu do jeho osobnostných
práv, reagovať na námietky žalovaného v priebehu konania (ako i v podanom odvolaní), a to v
intenciách vyššie zmienených orientačných kritérií, zohľadniť všetky relevantné okolnosti daného
prípadu, resp. konflikt medzi osobnostnými právami žalobcu a slobodou prejavu žalovaného a následne
rozhodnúťvduchupožiadavkyspravodlivejrovnováhypriprimeranomzohľadneníkonštantnejjudikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR týkajúcej sa konfliktu
medzi slobodou prejavu a právom na súkromie v spojení s konkrétnymi okolnosťami v posudzovanej
veci.

22. Súd prvej inštancie dôsledne vyhodnotí a zodpovie otázky tvoriace v zmysle požiadaviek ustálenej

judikatúry test proporcionality, a to vo vzťahu k okolnostiam uverejnenia sporného článku, v dôsledku
čoho malo dôjsť k tvrdenému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Jednotlivé
napadnuté výroky súd podrobí posúdeniu, či išlo o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky týkajúce
sa osobnostných práv žalobcu ako fyzickej osoby, pričom následne vyhodnotí pravdivosť vyslovenýchskutkových tvrdení a zároveň spôsobilosť každého z výrokov (vrátane hodnotiacich úsudkov) privodiť
ujmu na osobnostných právach žalobcu ako fyzickej osoby. Následne predmetné výroky posúdi aj
z hľadiska celého kontextu, v akom boli uverejnené, a vyhodnotí, či v kontexte celého článku jeho

uverejnením došlo alebo nedošlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu ako fyzickej osoby pri
posudzovaní kolízie práva žalobcu a práva žalovaného. Následne súd prvej inštancie rozhodne o žalobe
žalobcu o ochrane osobnosti fyzickej osoby.

23. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Jeho

úlohou bude v ďalšom konaní postupovať vo vyššie naznačenom smere a vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom vo svojom novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne i o nároku na náhradu trov konania podľa
ust. § 396 ods. 1, 3 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP, teda i o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

24.Odvolacísúdtaktorozhodolpomeromhlasov3:0(ust.§3ods.10poslednávetazákonač.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 1, 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 1, 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)