Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/64/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119328126
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6119328126.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu, členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: PV Solarsys, s.r.o., sídlo: 415
Ruskov 044 19, IČO: 44 294 972, zastúpený advokátom: JUDr. František Kočka, sídlo: Timonova 13,
040 01 Košice - Staré mesto, IČO: 30 665 981, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s.,
sídlo: Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpený advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ
& PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., sídlo: Apollo Business Center II, blok A, Prievozská 4, Bratislava -
mestská časť Ružinov 821 09, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 4.969,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 30Cb/103/2019 - 420 zo dňa 6. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 30Cb/103/2019 - 420 zo dňa 6. októbra 2021.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom
rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. žalobu zamietol a 2, vo výroku II. žalovanému priznal náhradu trov
konania voči žalobcovi v plnej výške 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 17.07.2019, ktorou sa žalobca voči žalovanému

domáhal zaplatenia sumy 4.969,65 eur spolu s príslušenstvom. Svoj nárok žalobca odôvodnil tvrdeniami
uvedenými v odsekoch 2.1. až 2.4. tohto odôvodnenia.

2.1. Žalobca je vlastníkom a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov -
fotovoltickej elektrárne, nachádzajúcej sa v k. ú. A., s celkovým inštalovaným výkonom 0,0999 MW s EIC
kódom 24ZVS00006710639 (ďalej len „Fotovoltická elektráreň“), ktorú prevádzkuje od 23.6.2011. Tiež
uviedol, že ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, Východoslovenská energetika, a.s.,

IČO 44483767 ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy,
uzatvorili dňa 09.12.2014 zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č.
PDS OZE_292_2011_15 (ďalej len „Zmluva o dodávke elektriny“), pričom táto zmluva v zmysle článku
VII bodu 18 nadobudla účinnosť dňa 1.1.2015 a predmetom Zmluvy o dodávke elektriny, podľa článku I
bod 1 písm. f), je okrem iného aj záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi doplatok.

2.2.Žalobcaďalejpoukázalnato,žežalovanémuvyúčtovalcenudoplatkuzaelektrickúenergiuvyrobenú

v predmetnej Fotovoltickej elektrárni a dodanú do distribučnej siete v mesiaci jún 2015 faktúrou č.
VF/20150162, zo dňa 3.7.2015, splatnou 17.7.2015 v sume 4.969,65 EUR, pričom žalovaný mu túto
jeho pohľadávku odmietol uhradiť a to s odôvodnením, že vo vzťahu k zdroju - predmetnej Fotovoltickej
elektrárni podľa žalovaného nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré súnevyhnutným predpokladom na to, aby elektrina vyrobená vo Fotovolitckej elektrárni požívala podporu
v kalendárnom roku 2015.

2.3. Žalobca tiež uviedol, že svojim listom 18.12.2014 oznámil žalovanému, že s jeho oznámením
nesúhlasí a trvá na tom, že splnil všetky podmienky stanovené v § 4 Zákona o podpore, načo žalovaný
reagoval svojim listom zo dňa 13.2.2015, ktorým konkretizoval, že podľa jeho názoru si žalobca
nesplnil povinnosť uvedenú v § 4 ods. 2 písm. c) Z.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie (ďalej „Zákon o podpore“) a to tak, že neoznámil Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c),
vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny
rok 2015.

2.4. Žalobca k tomuto stanovisku žalovaného (nesplnenie zákonných povinností žalobcu) dodal, že si
povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore splnil, keď uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1

písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, na rok 2015 vo vzťahu k predmetnej
Fotovoltickej elektrárni oznámil ÚRSO aj prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy riadne a
včas. V tejto súvislosti žalobca poukázal na stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovej stránke (pre
splneniepovinnostipodľa§4ods.2písm.c)Zákonaopodpore,postačí,abyboloOznámenieouplatnení
podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok najneskôr

dňa 15. augusta podané na poštovú prepravu) a dodal, že Oznámenie o uplatnení podpory vrátane
predpokladaného množstva dodanej elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa 15.8.2014
a tiež uviedol, že skutočnosť, že si vo vzťahu k predmetnej Fotovoltickej elektrárni uplatňuje právo na
podporu aj na rok 2015 i predpokladané množstvá dodanej elektriny v tomto roku boli žalovanému aj
ÚRSO známe aj z iných úkonov.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že neuznáva nárok žalobcu v celom rozsahu a žiada ho zamietnuť,
pričom na svoju obranu uviedol nasledovné tvrdenia uvedené v odsekoch 3.1 až 3.6. tohto odôvodnenia.

3.1. Faktúra, z ktorej žalobcom uplatnená pohľadávka vyplýva, bola žalovanému doručená, avšak

vzhľadom na jej neoprávnenosť a neexistenciu žalobcom fakturovaného nároku, bola táto žalobcovi
vrátená, preto žalovaný predmetnú faktúru neeviduje vo svojom účtovníctve. Žalovaný si nesplnil svoje
Zákonom č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie stanovené povinnosti v súvislosti s
poskytovaním podpory elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie.

3.2. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným a s ním súvisiace poskytovanie podpory sa síce
uskutočňuje prostredníctvom uzatvorených súkromnoprávnych obchodných zmlúv medzi stranami
sporu ako podnikateľskými subjektmi, avšak je potrebné zdôrazniť, že oblasť energetiky je oblasťou, v
ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s tým spojený verejnoprávny prvok, ktorý
v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v tejto oblasti. Žalovaný má pri plnení svojich

povinností na úseku podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie rovnako ako žalobca
postavenie regulovaného subjektu a je povinný pri plnení svojich povinností postupovať v súlade s
aktuálne platnými právnymi predpismi.

3.3. Podmienkou vzniku nároku žalobcu na podporu na elektrinu vyrobenú v jeho zariadení v zmysle § 3

ods.1písm.b)ac)Zákonaopodporeprenasledujúcikalendárnyrok,jesplneniepovinnostižalobcuvoči
žalovanému v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, ktoré žalobcovi ako výrobcovi
elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore a
predpokladanémnožstvododanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok.Žalobcasi

v dôsledku vlastnej nedbanlivosti svoju vyššie uvedenú zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore v zákonom stanovenej lehote nesplnil, preto mu v dôsledku jeho vlastnej
pasivity nárok na uplatnenie podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu v zmysle § 3 ods. 1
písm. b) a c) zákona o OZE v jednotlivých kalendárnych mesiacoch kalendárneho roku 2015 nevznikol.

3.4. Žalovaný splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
v zákonom stanovenej lehote neeviduje a toto nebolo ani zo strany samotného žalobcu preukázané.
Žalobca uvádza, že svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore si
splnil riadne a včas na vzorovom tlačive údajne vyplnenom žalobcom dňa 12.08.2014, ktorú skutočnosťsa žalobca snaží preukázať predložením vyplneného tlačiva s dátumom vyplnenia 12.08.2014 a
predložením podacieho hárku bez čitateľnej pečiatky pošty o zaslaní poštovej zásielky neznámeho
obsahu žalobcom na adresu žalovaného, ktorá mala byť odoslaná podľa žalobcom uvedených údajov

dňa 15.08.2014. Skúmanie obsahu tejto zásielky v danom prípade považuje žalovaný za nepotrebné,
vzhľadom na skutočnosť, že aj v prípade, ak by sa žalobcovi v priebehu konania podarilo preukázať
pravdivosťjehotvrdeníoobsahunímodosielanejzásielky,žalobcovibynároknapodporuvkalendárnom
roku 2015 nevznikol, pretože zásielka, na ktorú žalobca poukazuje (bez ohľadu na jej obsah), nebola
žalovanému doručená včas v zákonom stanovenej lehote. Žalobca sám vo svojom žalobnom návrhu

uvádza, že spornú zásielku podal dňa 15.08.2014 len do pošty. Z poštových podmienok je zrejmé,
že doporučená zásielka je dodávaná v lehote prepravy D+2 (dodanie druhý pracovný deň po dni
podania). Keďže deň podania 15.08.2014 bol piatok, dňom, kedy zásielka mohla byť najskôr doručená
žalovanému, t.j. druhým pracovným po dni podania, bol utorok 19.08.2014, t.j. štyri dni po zákonom
stanovenej lehote.

3.5. Oznámenie o uplatnení podpory a predpokladanej charakteristike dodávky elektriny, ktorým si
žalobca mal splniť svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore,
je hmotnoprávnym jednostranným adresným právnym úkonom jedného súkromnoprávneho subjektu
voči druhému súkromnoprávnemu subjektu, ktorý musí byť žalobcom ako výrobcom uskutočnený
každoročne v zákonom stanovenej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon

neumožňuje odpustiť. V nadväznosti na závery Ústavného súdu SR máme jednoznačne za to, že sa v
prípade lehoty obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore jedná o lehotu hmotnoprávnu, a táto
zostáva zachovaná, ak je adresátovi oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu, v stanovenej lehote
aj reálne doručené do jeho dispozičnej sféry, nakoľko nie je možné, aby sa jednostranný adresný právny
úkon stal perfektným a nadobudol zákonom predpokladané účinky pred jeho doručením adresátovi. Je

teda zrejmé, že predmetná zásielka nebola žalovanému doručená včas v zákonom stanovenej lehote, a
teda povinnosť žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nebola splnená riadne a včas, z
ktorého dôvodu žalobcovi v zmysle sankcie obsiahnutej v § 4 ods. 3 Zákona o podpore dočasne zanikol
nárok na uplatnenie podpory na vyrobenú elektrinu v jeho výrobných zariadeniach v kalendárnom roku
2015.

3.6. Žalobca sa snaží nahradiť nesplnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti účelovým odkazom
na uzatvorenú zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku. V súvislosti
s uvedeným žalovaný uviedol, že existencia predmetnej ako ani akejkoľvek inej zmluvy nezbavuje
žiadnu zo zmluvných strán plniť si zákonom stanovené povinnosti, ktoré sú pre všetky subjekty v

postavení výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie stanovené jednotne. Znenie a formulácia
zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore neposkytuje žalobcovi možnosť voľby
plnenia resp. neplnenia zákonom stanovenej povinnosti a rovnako ani § 4 ods. 3 Zákona o podpore,
neposkytuje žalovanému možnosť voľby, či v prípade nesplnenia povinnosti žalobcom pripustí vznik
zákonom predpokladaného následku alebo nie.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil skutkovými a právnymi závermi
uvedenými v nasledovných odsekoch 4.1. až 4.7. tohto odôvodnenia.

4.1. Žalobca ako výrobca elektriny z OZE s právom na podporu a Východoslovenská energetika

ako odberateľ elektrickej energie a žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy dňa 9.12.2014
uzatvorili Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č.PDS
OZE-292-2011-15.Vzmysleboduč.18článokVIIzmluvyododávkeelektrinyzmluvanadobúdaúčinnosť
dňa 1.1.2015. Cena za dodávku elektriny na straty na základe rozhodnutia ÚRSO č.0008/2015/E z
27.11.2014 vydaného pre žalovaného je stanovená na rok 2015 vo výške 44,0150 €/MWh.

4.2. Žalobca vystavil dňa 3.7.2015 v súlade so zmluvou o dodávke elektriny žalovanému
fa.č.VF/20150162, ktorou vyúčtoval žalovanému doplatok celkom vo výške 4.969,65 € splatný dňa
17.7.2015. Dňa 16.12.2014 bolo žalobcovi listom žalovaného z 15.12.2014 doručené oznámenie o
nemožnosti uplatnenia podpory na elektrinu vyrobenú z OZE pre kalendárny rok 2015, pretože v roku

2014 si žalobca nesplnil všetky zákonné náležitosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby
takto vyrobená elektrina požívala podporu v kalendárnom roku 2015.4.3. Zásielka pod č. RP865750433k zo strany žalobcu (oznámenie uplatnenia podpory podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok
2015) podaná dňa 15.8.2014 na poštovú prepravu, bola žalovanému doručená až dňa 18.8.2014, t.j.

až niekoľko dní po zákonom stanovenej lehote (k 15. augustu).

4.4. Predmetom tohto sporu je, či žalobca si splnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c)
Zákona o podpore, a teda, či vykonal voči žalovanému jednostranný právny úkon obsahujúci prejav
vôle, ktorým si uplatňuje podporu na rok 2015. Uvedené konštatoval aj vo svojom rozhodnutí NS SR

sp.zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27. augusta 2019 v bode 52., kde uviedol „výrobca elektriny s právom
na podporu je povinný oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie
podpory podľa § 3 ods.1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15.
augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je
zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne
uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená
porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory
avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu ( alebo naopak ),
nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne.“

4.5. Za moment oznámenia zákonom požadovaných povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore je teda nevyhnutné považovať moment, kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry
spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy a tento sa
objektívne mohol s jej obsahom oboznámiť. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o neurčitosti lehoty
súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR v uznesení 2Obdo/18/2018 uvádza, že lehota „k 15. augustu“

obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE je: „..výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená
číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta...“

4.6. Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR k predmetnej otázke povahy a charakteru lehoty
„k 15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore zaujali jednotný ustálený

právny názor, že lehota je určená dostatočne a táto je lehotou hmotnoprávnou, ktorý právny názor
plne zohľadňuje povahu strán sporu, povahu dotknutej právnej normy ako aj samotnej povinnosti
a s tým spojených hmotnoprávnych následkov. Taktiež Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení
2Obdo/18/2018 konštatuje, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu,
nie je právne a v zmysle vyššie uvedeného za správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko

nemožno úspešne dovolávať. Taktiež ako vyplýva z doložených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Obdo/72/2019 zo dňa 20.11.2019, sp.zn. 3Obdo/116/2019 z 24.6.2020 je ustálenou praxou potvrdené
týmito rozhodnutiami posudzovať charakter tejto lehoty ako hmotnoprávny a stavať sa k výkladu pojmu
k 15.8., t.j. ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, v danom
prípade 15. augusta, za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa § 4 ods.2 písm. c) Zákona

o podpore.

4.7. Nakoľko žalobca svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nesplnil voči
žalovanému v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), jeho právo na podporu v nasledujúcom
kalendárnomroku-vovzťahukžalovanémunadanýnasledujúcikalendárnyrokzaniklo-nemôžesiteda

na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a
c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Žalobcovi teda nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej
sumy s príslušenstvom voči žalovanému a preto súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania
súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), t.j. plne
úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonnej lehote podal odvolanie neúspešný žalobca. Navrhol,
aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zmení tak, že žalobe bude
v plnom rozsahu vyhovené a žalovaný bude zaviazaný nahradiť trovy konania žalobcu v konaní pred
súdom prvej inštancie a tiež aj v odvolacom konaní. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil odvolacími

dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Konkrétne dôvody jeho odvolania sú uvedené
v nasledovných odsekoch 5.1. až 5.6. tohto odôvodnenia.5.1. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol bez toho, aby skúmal skutkový
stav v predmetnej veci iba s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS
50/2015 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/18/2018, 3Obdo/72/2019

a 6Obdo/116/2019, hoci v predmetnej veci existuje aj odlišný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 2Obdo/82/2019, podľa ktorého je povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c)
Zákona o podpore splnená aj odovzdaním zásielky na poštovú prepravu. Zamietnutie žaloby odôvodnil
iba s odkazom na citovaný nález Ústavného súdu SR (PL.ÚS 50/2015) a tiež aj na uznesenia
Najvyššieho súdu SR (2Obdo/18/2018, 3Obdo/72/2019 a 6Obdo/116/2019), pričom sa obmedzil iba

na právne posúdenie charakteru lehoty uvedenej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, keď za
rozhodujúci považoval moment „kedy sa zásielka dostala do dispozičnej sféry“ žalovaného. Takýto
právny záver o účinnosti doručenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore považuje odvolateľ
za nesprávny. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tiež považuje za nedostatočné, pretože sa súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu.

5.2. Žalobca vo svojom odvolaní opätovne prezentoval svoj gramatický výklad príslušného zákonného
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, podľa ktorého slovné spojenie s predložkou „k 15.
augustu“ nie je možné stotožniť so slovným spojením „do 15. augusta“, t.j. podľa žalobcu svoju povinnosť
podľa citovaného zákonného ustanovenia splnil včas, keď dňa 15.8.2014 podal na pošte svoju zásielku
adresovanúžalovanému,ktoroumuoznámiluplatneniepodporypodľa§3ods.1písm.b)ac)citovaného

zákona, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok 2015.

5.3. Podľa žalobcu ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore pripúšťa rôzny a protichodný
výklad, o čom svedčia viaceré obdobné spory. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že viacerí výrobcovia

(konkrétne 394) si príslušné zákonné ustanovenie vykladali inak ako súd prvej inštancie. Žalobca takúto
situáciu označil za rozpornú s princípom právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR, čo podľa neho potvrdzuje
aj stanovisko Ústavného súdu v jeho Náleze PL. ÚS 19/98. Ďalej dodal, že v zmysle ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať na ťarchu adresáta právnej
normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. K tomuto stanovisku žalobca na svoju podporu označil

viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR. Tiež poukázal aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej zákony
obmedzujúce základné práva a slobody musia byť prístupné a dostatočne presné a predvídateľné.
Žalobca s ohľadom na uvedené konštatoval, že pokiaľ by súd pri svojom rozhodovaní a výklade
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vzal do úvahy neurčitosť tejto normy a možnosť
jej rozličného výkladu, tak by tento sporný obsah normy vyložil v prospech žalobcu, t.j. považoval by

povinnosť žalobcu za splnenú odovzdaním príslušnej zásielky na poštovú prepravu dňa 15.8.2014.

5.4. Žalobca v súvislosti s judikatúrou na základe ktorej súd prvej inštancie založil svoje právne
posúdenie veci (uvedené v odseku 5.1 tohto odôvodnenia) poukázal na inú judikatúru, ktorá si dodržanie
povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vyložila takým spôsobom, že na riadne splnenie

povinnosti postačí podanie zodpovedajúcej zásielky na poštu dňa 15. augusta. K tomuto poukázal
na nasledovné judikáty: Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27.3.2019 sp. zn. 2Cob/171/2018,
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 31.8.2019 sp. zn. 2Cob/19/2018 a Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach z 28.6.2017 sp. zn. 4Cob/11/2017.

5.5. Žalobca sa pri uplatnení svojho nároku na doplatok v súvislosti s povinnosťou podľa § 4 ods.
2 písm. c) Zákona o podpore riadil stanoviskom ÚRSO, podľa ktorého je príslušná povinnosť riadne
splnená odovzdaním príslušnej zásielky na poštovú prepravu najneskôr dňa 15.augusta. Ďalej žalobca
argumentoval, že so žalovaným ešte v decembri roka 2014 podpísal Zmluvu o dodávke elektriny účinnej
od 1.1.2015, ktorú mu žalovaný na podpis zaslal spolu s listom zo dňa 10.12.2014 a v ktorom žalobcu

ubezpečil, že má nárok na doplatok aj za rok 2015. Za takejto situácie žalobca považuje konanie
žalovaného za konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nemôže požívať
právnu ochranu. Takýto stav veci by podľa žalobcu mal byť zohľadnený minimálne pri rozhodovaní
o náhrade trov konania.

5.6.Žalobcatiežnamietal,žeksplneniujehopovinnostipodľa§4ods.2písm.c)Zákonaopodporedošlo
aj iným spôsobom. Toto odôvodnil tvrdením, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej
sústavy mal už skôr vedomosť o vôli žalobcu uplatniť si nárok na doplatok za rok 2015 a tiež mal
vedomosť aj o predpokladanom množstve vyrobenej elektrickej energie. Túto vedomosť musel žalovanýpodľa žalobcu získať z Potvrdenia o pôvode elektriny z OZE a z cenového rozhodnutia ÚRSO, ktoré
mal prevádzkovateľ distribučnej sústavy k dispozícii. V tejto súvislosti žalobca namietal, že súd prvej
inštancie sa s týmto jeho tvrdením nevysporiadal dostatočne.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že s odvolaním a argumentáciou žalobcu nesúhlasí,
pričom navrhol, aby odvolací súd vydal rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdí a žalobcu zaviaže na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného v rozsahu 100 %.
Konkrétne odôvodnenie stanoviska žalovaného je uvedené v nasledovných odsekoch 6.1. až 6.7.

6.1. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje žalovaný za zrozumiteľný, jasný a riadne
odôvodnený. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre
rozhodnutie vo veci samej a právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil. Právo na spravodlivý proces
nie je možné vykladať takým výkladom, žeby sa súd vysporiadal s každým argumentom ktorejkoľvek
zo strán sporu, pretože všeobecný súd musí dať odpoveď iba na otázky, ktoré majú pre vec podstatný

význam. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na obsah viacerých judikátov Ústavného súdu SR (napr.
sp. zn.: III. ÚS 199/09, II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09, II. ÚS 193/06 a III. ÚS 198/07). Na
základe uvedeného žalovaný konštatoval, že právo žalobcu na spravodlivý proces nebolo porušené.

6.2. Súd prvej inštancie spoľahlivo a dostatočne zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo

veci. Z konania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že žalovaný k 15. augustu 2015
nedisponoval jednostranným právnym úkonom žalobcu obsahujúcim uplatnenie podpory podľa § 3 ods.
1 písm. b) a c) Zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci
kalendárny rok. Žalovaný tiež v tejto súvislosti dodal, že tento skutkový stav je medzi stranami nesporný
a na tomto skutkovom základe súd prvej inštancie pristúpil k právnemu posúdeniu veci, pričom zohľadnil

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom
uplatnený odvolací dôvod nedostatočného zistenia skutkového stavu veci nie je opodstatnený.

6.3. Medzi stranami nebolo sporné, že zásielka žalobcu, obsahom ktorej mala byť predpokladaná
charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a uplatnenie podpory pre zariadenia žalobcu

sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného až dňa 18.8.2014. Sporným bolo právne posúdenie tohto
skutkového stavu, t.j. konkrétne bola sporná interpretácia a aplikácia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore a § 4 ods. 3 tohto zákona. Touto spornou otázkou sa zaoberali Najvyšší súd SR a tiež aj
Ústavný súd SR, ktoré obdobne ako súd prvej inštancie uzavreli, že oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o podpore ako jednostranný právny úkon sa v zmysle § 45 ods. 1 OZ považuje za vykonané,

ak žalovaný má objektívnu možnosť zistiť jeho doručenie a oboznámiť sa s jeho obsahom, t.j. momentom
doručeniasamotnejzásielkyžalovanémualebomomentomoznámeniaouloženípredmetnejzásielkyna
príslušnej pobočke pošty. Z obsahu relevantnej judikatúry vyplýva jednoznačný záver, že výklad lehoty „k
15. augustu“ obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore má hmotnoprávny charakter. Žalovaný
(obdobne ako aj súd prvej inštancie) v tomto smere poukázal na nasledovnú judikatúru: 1, rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2019, sp. zn. 3Obdo/116/2019 a sp. zn.
1Obdo/27/2020 a 2, rozhodnutia Ústavného súdu SR: sp. zn. II. ÚS 52/2020 a I. ÚS 487/2020.

6.4. Žalovaný tiež nesúhlasil s námietkou žalobcu, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) Zákona
o podpore nie je dostatočne určité a preto by ako verejnoprávna norma malo byť vykladané v prospech

žalobcu, ktorý je súkromnoprávnym subjektom. K tomuto žalovaný jednak uviedol, že nejde o neurčité
ustanovenie a tiež dodal, že vzťah medzi stranami sporu je súkromnoprávny, hoci aj vznikol v súvislosti
s verejnoprávnou normou - Zákon o podpore. Ďalej žalovaný dodal, že verejnoprávny charakter podľa
tohto zákona spočíva v úprave vzťahov medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a príslušným štátnym
orgánom - ÚRSO.

6.5. Žalovaný k argumentácii žalobcu v súvislosti s charakterom lehoty k 15. augustu a jeho odkazom
na existujúcu judikatúru (rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 4Cob/11/2017, 2Cob/19/2018,
2Cob/171/2018)poukázalnato,žetietorozsudkybolineskôrzrušenéuzneseniamiNajvyššiehosúduSR
(2Obdo/18/2018, 3Obdo72/2019 a 3Obdo/16/2019) a tiež Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS

491/2018. K tomuto žalovaný tiež uviedol, že citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR uzavreli predmetnú zákonnú lehotu ako lehotu, ktorá má hmotnoprávny charakter.6.6. Žalovaný nesúhlasil so stanoviskom žalobcu, že konanie žalovaného (neposkytnutie podpory) je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. K tomuto žalovaný uviedol, že v danej veci nie je
relevantné posudzovať akýkoľvek postulačný poctivý obchodný styk, nakoľko meritum veci spočívalo

v posúdení splnenia zákonnej povinnosti, t.j. jednalo sa usporiadanie práv a povinností na základe
zákona, pričom je nepochybné, že zákonné vymedzenie práv a povinností je nadradené posudzovaniu
záväzkových práv a povinností cez prizmu poctivého obchodného styku. K tomuto ešte dodal, že
neposkytnutie podpory inak vyplývajúcej zo zákona o poskytovaní podpory z obnoviteľných zdrojov je
zákonom predpokladaným následkom omisívneho konania žalobcu, ktorý si nesplnil povinnosť v súlade

s § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore.

6.7. Podľa žalovaného z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a tiež aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR je
zrejmé, že tieto kladú dôraz na dôsledné, určité a zrozumiteľné splnenie oboch zákonných povinností
výrobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, preto z uvedeného vyplýva, že riadnym
a včasným splnením jednej z povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore nie je možné

automaticky považovať za splnenú aj druhú zákonnú povinnosť. Žalovaný tiež dodal, že opačným
výkladom a aplikáciou § 4 ods. 2 Zákona o podpore ako aj § 4 ods. 3 Zákona o podpore by bol
popretý právny názor Ústavného súdu, ale aj samotný účel dotknutých právnych noriem. K žalobcom
prezentovanej potrebe skúmania nesplnenia prevenčnej povinnosti žalovaného podľa Občianskeho
a Obchodného zákonníka žalovaný uviedol, že toto nie je potrebné skúmať, pretože predmetom konania

nie je nárok žalobcu na nahradenie škody.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas,
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 CSP a §

380 CSP a dospel k záveru, že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

8.Vprvomradesaodvolacísúdzaoberalskutočnosťou,čidôvodyuvádzanéodvolateľomsúprípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza dôvod
uvedený v § 365 ods. 1 písm. b), t.j. že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby

uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; v § 365 ods. 1 písm. d), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; v § 365 ods. 1 písm. e), t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené;
v § 365 ods. 1 písm. f), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a v § 365 ods. 1 písm. h), t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že
dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť
súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré

z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS
132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane

poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane
bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície ako protistranu.10. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza,
že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok
napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno

podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku
konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

11. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke,

a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde

logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ustanovení CSP o vykonávaní dokazovania.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.1.2024 o 10:30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 200/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli

zverejnené na Úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.

14. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na pre rozhodnutie
vo veci samej zásadné argumenty vznesené v spore a odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa kritéria
vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia.

Právne závery odvolaním napadnutého rozhodnutia sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami.
Napadnuté rozhodnutie pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil závery súdu prvej
inštancie, na ktoré odkazuje a na jeho doplnenie a k odvolacím námietkam navyše udáva (§ 387 ods.
2 CSP) nasledovné:

16. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si žalobou uplatňuje ako výrobca elektriny s právom na

podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore nárok na podporu s odôvodnením, že si
splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona (resp. zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu). Súd
prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia
zákonných podmienok a osobitne zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy Zákona o
podpore.

17. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobcu, čo
je nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči žalovanému(prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy), pretože podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore,

vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny
rok. Ak by si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore malo by to
za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo
na doplatok za rok 2015.

18. V konaní pred súdom prvej inštancie a rovnako aj v konaní pred odvolacím súdom bola nespornou
tá skutočnosť, že žalovaný svoju zásielku (ktorou mienil splniť svoju povinnosť voči žalovanému na rok
2015 podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore) podal na pošte dňa 15. augusta 2014 a táto zásielka
sa do dispozičnej pôsobnosti žalovaného dostala dňa 18. augusta 2014. Žalobca počas celého konania
prezentoval svoj právny názor, že lehota k 15. augustu je tzv. procesnou lehotou, t.j. že pre splnenie
príslušnej zákonnej povinnosti dôjde včas aj v prípade, keď je predmetná zásielka s oznámeniami

odovzdaná pošte. Takýto právny výklad žalobcu ohľadom zákonom stanovenej lehoty je však nesprávny,
pretože charakter tejto lehoty je hmotnoprávny. To znamená, že pokiaľ si výrobca elektriny podľa § 3
ods. 1 písm. b) Zákona o podpore mienil uplatniť nárok na doplatok za nasledujúci kalendárny rok, tak
oznámenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore museli byť ich adresátom doručené (respektíve
musí byť zabezpečená ich dispozícia s týmito oznámeniami) už k dňu 15. augusta predchádzajúceho

roka.Vsúvislostishmotnoprávnymcharakterompríslušnejzákonnejlehotysaodvolacísúdvychádzajúc
z príslušnej judikatúry stotožňuje a poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (viď ods.
28 až 31) ako aj na stanovisko žalovaného uvedené v predchádzajúcom odseku 6.3. tohto odôvodnenia.

19. Nie je opodstatnené ani tvrdenie žalobcu, že svoje povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona

o podpore splnil aj iným spôsobom. Podľa jeho vyjadrení k splneniu týchto povinností malo dôjsť takým
spôsobom, že žalovaný získal vedomosť o žalobcovom uplatnení podpory na doplatok za rok 2015,
pretože so žalobcom uzavrel novú Zmluvu o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015 a vedomosť
o predpokladanom množstve vyrobenej elektriny za rok 2015 žalovaný mal získať doručením cenového
rozhodnutia ÚRSO. K takto tvrdenému oznámeniu (uzavretie zmluvy), že žalobca si uplatňuje nárok

na doplatok aj za rok 2015 odvolací súd poznamenáva, že táto zmluva bola uzavretá v čase po 15.
auguste roka 2014 (t.j. jednoznačne po uplynutí zákonnej lehoty) a tiež dodáva, že z obsahu zmluvy
takéto uplatnenie priamo nevyplýva, pretože zmluva v tomto smere iba všeobecne odkazuje na príslušné
zákonné normy. Pokiaľ žalobca zaslal žalovanému ním predložené cenové rozhodnutie ÚRSO zo dňa
9.9.2013 a jeho dodatok zo dňa 27.11.2014, tak je pravdou, že tieto obsahujú predpokladané množstvá

vyrobenej elektrickej energie, ale zároveň je potrebné dodať, že ide o rozhodnutia orgánov v správnom
konaní a nie o právny úkon žalobcu, ktorým oznamuje žalovanému svoje uplatnenie podpory na rok
2015 a tiež predpokladané množstvo vyrobenej elektriny na obdobie roka 2015 v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) Zákona o podpore.

20. Žalobca svoje stanovisko o opodstatnenosti svojho nároku voči žalovanému tiež odôvodnil tvrdeným
konaním žalovaného v rozpore s poctivým obchodným stykom. Odvolací súd tento procesný útok
žalobcu (obdobne ako žalovaný) nepovažuje za opodstatnený, pretože je potrebné vziať do úvahy
skutočnosť, že žalobcov nárok voči žalovanému zanikol nesplnením si zákonných povinnosti žalobcu
vo vzťahu k žalovanému a to zo zákona (§ 4 ods. 3 Zákona o podpore).

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že nie je daný ani jeden z odvolacích
dôvodov, ktoré vo svojom odvolaní žalobca deklaroval. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP: Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový a právny stav veci, t.j. zistil, že žalobca nedoručil
žalovanému oznámenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore včas (k 15. augustu 2014), čo

malo za následok, že mu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore zanikol nárok na podporu (doplatok) na
kalendárny rok 2015, ktorý by mu inak po riadnom splnení jeho povinností patril podľa § 3 ods. 1 písm.
c) Zákona o podpore.

22. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a e) CSP: Je pravdou, že súd prvej inštancie

svoje rozhodnutie s ohľadom na rozsiahlejšiu argumentáciu žalobcu neodôvodnil celkom dostatočne,
avšak ako je z vyššie uvedeného zrejmé, tak rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
Z uvedeného dôvodu v danej veci nie je možné konštatovať, žeby boli procesné práva žalobcu porušené
v takej miere, žeby došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Navyše je potrebné dodať, žesúdne konanie ako na súde prvej inštancie, tak aj na odvolacom súde tvorí jeden celok, preto prípadné
nedostatky (v danom prípade nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie) môžu byť
náležite odstránené v odvolacom konaní. Odvolací súd v konaní nezistil žiadnu inú vadu konania (§ 365

ods. 1 písm. d) CSP) a ani existenciu vady konania v tom zmysle, žeby nebol vykonaný navrhnutý dôkaz
potrebný na zistenie rozhodujúcej skutočnosti (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP).

23. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správny. Rovnako potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov

konaniaakovecnesprávny,pretožežalovanýmalvoveciplnýúspechavovecinebolizistenéanidôvody
umožňujúceuplatnenie§257CSP(zadôvodhodnýosobitnéhozreteľaniejemožnépovažovaťvnútorné
presvedčenie žalobcu o správnosti jeho výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore).

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. T.j. žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,

priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).