Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/122/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116218511
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1116218511.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: D. P., Z.. XX.X.XXXX,
Q. X, B., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a
žalovanéhoprotirozsudkuMestskéhosúduBratislavaIVč.k.B1-19C/99/2016-461zodňa26.septembra

2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ( výrok I.),v zamietajúcej
časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 6.920,- € (výrok II.) a vo výroku o nároku na náhradu trov
konania (výrok III. ) p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.080,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 30
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta. III. Žalobca má nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 80,46%.

1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou (v znení jej opravy) domáhal náhrady škody
v sume 1.615,16,- € a nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- € titulom nezákonného trestného stíhania,

nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia o väzbe. Vo veci samej súd rozhodol rozsudkom sp. zn.
19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 tak, že žalovaného zaviazal na zaplatenie náhrady škody vo výške
276,66,- € spolu s príslušenstvom a vo zvyšnej časti, t.j. v časti majetkovej škody v sume 1.338,50,-
€ s príslušenstvom a v časti nemajetkovej ujmy v sume 19.000,- € s príslušenstvom žalobu zamietol.
Úspešnému žalovanému súd nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd žalobu v časti nemajetkovej
ujmy zamietol z dôvodu nepreukázania nemajetkovej ujmy žalobcom, neunesenia dôkazného bremena.
Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obe strany sporu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom

č. k. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej
časti a v zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody vo výške 1.338,50,- € s príslušenstvom potvrdil
a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo
potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie, keďže žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu,

že skutok nebol trestným činom. Podľa odvolacieho súdu preto nemôžu v žiadnom prípade obstáť
námietky žalovaného, podľa ktorých v prípade žalobcu nebolo trestné konanie ukončené štandardne a
na osobitosť trestnej veci žalobcu, a to s poukazom na duševný stav žalobcu, nebolo možné vychádzaťz ustálenej judikatúry. Rovnako za správny považoval záver súdu prvej inštancie, že nezákonným
rozhodnutím bolo aj rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal, že si žalobca väzbu zavinil sám. Odvolací súd uzavrel, že samotná skutočnosť, že

žalobca bol v minulosti viackrát súdne trestaný, sama osebe neznamená, že žalobca väzbu zavinil, keď
neboli preukázané žiadne ďalšie skutočnosti, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Krajský súd
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie aj ohľadom odôvodnenia o neprihliadnutí na vznesenú
námietku premlčania. Ohľadom žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom
trestného stíhania, rozhodnutia o väzbe a prieťahov odvolací súd uviedol, že trestné stíhanie trvajúce

9 rokov a 5 mesiacov za trestnú činnosť s výkonom väzby v trvaní 77 dní, ktoré bolo skončené
oslobodením spod obžaloby, pretože skutok sa nestal alebo nebol trestným činom, predstavuje veľmi
závažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je nevyhnutné, aby bol
za taký závažný zásah odškodnený. Krajský súd odkázal na článok 46 ods. 3 Ústavy SR a uviedol,
že použitím zákona č. 514/2003 Z. z. v prípadoch zodpovednosti štátu za škodu nesmie dôjsť priamo
ani nepriamo k obmedzeniu rozsahu základného práva zaručeného v článku 46 ods. 3 ústavy, t.j. je

nutné kompenzovať všetku ujmu, ktorú by bolo možné namietať podľa článku 46 ods. 3 ústavy. Podľa
uvedeného rozhodnutia za nesplniteľné dôkazné bremeno odvolací súd označil požiadavky súdu prvej
inštancie na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných,
rodinných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože sa nemajetková ujma nepreukazuje.
Vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky.
Podľa odvolacieho súdu za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,
nemôže súd prvej inštancie rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná alebo že medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. Po vrátení veci súdu

prvej inštancie zostal predmetom sporu žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
celkovej sume 19.000,- € s príslušenstvom.

1.2. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vychádzalzlistinnýchdôkazov,zktorýchustálilskutkovýstavvecipodľaktorého UznesenímOkresného

riaditeľstva PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania,
Oddelenie skráteného vyšetrovania F., Č.: H.-XXXX/X-H.-F.-XXXX zo dňa 24.12.2005 bolo voči
žalobcovi a ďalšej osobe vznesené obvinenie pre trestný čin poškodzovania cudzej veci vykonaný
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 257 ods. 1 Trestného zákona. Okresná
prokuratúra Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. XPv/XXXX/XX podala dňa 25.12.2005 návrh na

vzatie žalobcu do väzby podľa § 77 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.
b) a c). Z odôvodnenia uvedeného v návrhu vyplýva, že obaja obvinení popierali spáchanie skutku a
hrozilo u nich, že v prípade ponechania ich na slobode by na seba navzájom pôsobili ako spoluobvinení,
u žalobcu hrozila aj obava z pokračovania v trestnej činnosti vzhľadom na predchádzajúce konflikty
s poškodeným a vzhľadom na lekárske správy z 7.11.2005, podľa ktorých žalobca je 12 rokov v

sústavnej psychiatrickej starostlivosti s klinickou diagnózou schizoafektívna psychóza. Z uvedeného
návrhu bolo tiež zistené, že si žalobca zvolil obhajcu. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp.
zn. K. XXX/XXXX zo dňa 27.12.2005 boli obvinení, t. j. aj žalobca vzatí do väzby podľa § 68 ods. 1
Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) (obava z pokračovania v páchaní
ďalšej trestnej činnosti) s tým, že väzba u oboch začala plynúť dňa 23.12.2005 o 21.15 hod. Z

odôvodnenia uznesenia vyplýva, že sa žalobca priznal, že v minulosti mal konflikt s poškodeným, za
ktorý bol právoplatne odsúdený. Žalobca bol liečený pre psychiatrické ochorenie. Okresné riaditeľstvo
PZ Bratislava IV, Úrad justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod Č.V.: H.-XX/OVK-F.-XXXX
O. vydalo dňa 27.2.2006 upozornenie o zmene právnej kvalifikácie, podľa ktorého sa skutok, pre ktorý
bolo aj žalobcovi vznesené obvinenie, bude v ďalšom konaní posudzovať vo vzťahu k žalobcovi ako

pomoc k pokusu trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 10 ods. 1 písm. c), § 8 ods. 1, §
257 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Uznesením Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. XTpo/XX/XX zo dňa 9.3.2006 sa zrušilo sťažnosťou napadnuté uznesenie Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 31.1.2006 v celom rozsahu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žiadosť
žalobcu o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub, a žalobca sa ihneď prepustil z

väzby na slobodu. Podľa odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave bol odvolaciemu súdu
dňa 2.3.2006 doručený znalecký posudok znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, z
ktorého vyplývalo, že žalobca netrpí duševným ochorením v pravom slova zmysle, ale ide o zmiešanú
poruchu osobnosti, pričom v čase spáchania činu mal rozpoznávacie aj ovládacie schopnosti plnezachované. Pobyt žalobcu na slobode nebol nebezpečný a znalci nenavrhli u žalobcu uložiť ochranné
psychiatrické liečenie. Odvolací súd zistil, že obvinený bol trestne stíhaný pre trestný čin, u ktorého v
zmysle nových trestnoprávnych kódexov ide o prečin a u prečinov je podľa nových ustanovení možná

väzba len do 12 mesiacov, z ktorých jedna polovica pripadá na prípravné konanie. Vzhľadom na túto
skutočnosť odvolací súd konštatoval, že žalobca je vo väzbe od 23.12.2005, väzba nie je primeraná
okolnostiam prípadu, ani právnej kvalifikácii a neexistujú skutočnosti odôvodňujúce záver, že žalobca
bude pokračovať v trestnej činnosti. Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. XT/XX/XXXX zo
dňa 29.7.2009 rozhodol o prerušení trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že obvinený nebol schopný

chápať zmysel trestného stíhania pre duševnú chorobu, ktorá nastala po spáchaní činu. Okresný súd
Bratislava IV uznesením sp. zn. XT/XX/XXXX zo dňa 8.10.2012 rozhodol o pokračovaní v trestnom
stíhaní žalobcu z dôvodu pominutia dôvodu na prerušenie. Okresný súd Bratislava IV dňa 29.5.2015
vydal rozsudok č. k. XT/XX/XXXX-XXX, ktorým žalobcu oslobodil spod obžaloby, pretože skutok nie je
trestným činom. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.5.2015. Zo žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2.3.2016 súd prvej inštancie zistil, že sa žalobca titulom

trestného stíhania (uznesenia o vzatí do väzby) a rozhodnutia o väzbe domáhal nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy obdobne, ako opísal v žalobe. Z podania Generálnej prokuratúry SR zo dňa
12.4.2016 vyplýva, že odmietla žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
pretože nespĺňala zákonné požiadavky pre jej vyhovenie. Poukázala na to, že vyšetrovateľ OR PZ
Malacky začal proti žalobcovi a ďalšej osobe trestné stíhanie, následne obaja obvinení boli trestným

rozkazom Okresného súdu Bratislava IV uznaní vinnými zo žalovaných trestných činov. U žalobcu bolo
následne nariadené znalecké dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že žalobca trpí vážnym duševným
ochorením, nechápe zmysel trestného konania, súd preto trestné stíhanie prerušil. Po troch rokoch
súd pokračoval v trestnom stíhaní žalobcu a z nového znaleckého posudku vyplynulo, že žalobca
trpí duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu, stav je trvalý, nechápe zmysel

trestného konania. Prokurátor vzhľadom na zdravotný stav žalobcu a odstup času, ktorý uplynul od
skutku, ako i na podiel žalobcu na spáchaní skutku, navrhol žalobcu oslobodiť spod obžaloby z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom. Z oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného
prerokovanianárokunanáhraduškodyzodňa15.8.2016súdzistil,žežiadostižalobcunebolovyhovené,
a to pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci titulom nezákonného rozhodnutia a pre nesplnenie podmienok vzniku nároku na náhradu škody
podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa Ministerstva spravodlivosti SR žalobca sám zavinil
väzbu. Z odpisu registra trestov žalobcu zo dňa 16.8.2011 bolo zistené, že žalobca mal vykázaných 5
záznamov - rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Bratislava z 15.5.1985 (zahladenie odsúdenia),
rozhodnutie Okresného súdu Nitra z 1.11.1985 (zahladenie odsúdenia), rozhodnutie Okresného súdu

Bratislavavidiekz12.4.1988(zahladenieodsúdenia),rozhodnutieOkresnéhosúduMalackyz23.7.2002
(zahladenieodsúdenia),rozhodnutieNajvyššiehosúduSRz27.4.2009(ochrannéliečeniepsychiatrické,
ústavné).

1.3. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a), c) § 3 ods. 1,2, §

5 ods. 1 , § 6 ods. 1 , § 8 ods. 5 , § 9 ods. 1,4, § 15 ods. 1 , § 16 ods. 4 , § 17 ods. 1 , 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č.
514/2003 Z. z."), § 17 ods. 3,4 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinného v čase podania žaloby) , čl. 46 ods.
3 Ústavy SR , § 232 ods. 3 C.s.p. keď poukázal nato, že súd v predmetnej veci rozsudkom sp. zn.
19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/35/2019

zo dňa 30.01.2020 právoplatne rozhodol o tom, že všetky predpoklady na vznik zodpovednosti štátu
za škodu sú splnené. Rovnako bola v danej veci vyriešená otázka premlčania, či zavinenie žalobcu na
vzatí do väzby. Preto spornou otázkou, a to aj s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým
je súd prvej inštancie viazaný, zostala už len výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca
špecifikoval ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej sume 19.000,- € tak, že si

sumu vo výške 7.667,66,- € (99,58 €/deň) uplatnil za dobu strávenú vo väzbe (77 dní), sumu vo výške
10.000,- € (1.000,- €/rok) si uplatnil za dĺžku trestného stíhania (10 rokov) a sumu vo výške 1.332,34,-
€ si uplatnil titulom odškodnenia za prieťahy v konaní.

1.4. Ako uviedol aj odvolací súd v rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019 zo dňa 30.01.2020, väzobné trestné

stíhanie predstavuje zásah do základných práv jedinca, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
patrí poškodenému za splnenia toho predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, ktorú nemožno
uspokojiť inak. V predmetnom spore nebolo preukázané, že by sa žalobcovi štát ospravedlnil zavykonanú väzbu v rozsahu 77 dní a ani za bezdôvodne vedené trestné stíhanie v trvaní celkom 9 rokov
a 5 mesiacov. Podľa názoru odvolacieho súdu výkon väzby predstavoval tak závažnú ujmu zasahujúcu
do ľudských práv žalobcu, že uvedené nebolo možné kompenzovať žiadnou formou nepeňažnej

kompenzácie, a to aj s ohľadom na značný odstup času od výkonu väzby, kedy na reparáciu nie je
postačujúce ani samotné konštatovanie porušenia práva, či ospravedlnenie, pretože ujmu žalobcu za
výkon väzby nemožno odčiniť inak, ako poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň
v prípade náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej za väzbu nie je možné opomenúť ani skutočnosť,
že pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca porušenie čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska
vnútroštátnej úpravy nezákonnou a zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému
obžalovanému vykonanou väzbou (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/177/2005 z 31.5.2007).
V súvislosti s požadovanou náhradou nemajetkovej ujmy za výkon väzby súd prvej inštancie podporne
poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/122/2021-287 zo dňa
31.10.2022, v ktorom krajský súd rovnako konštatoval, že vzatie do väzby samo osebe predstavuje

a má za následok vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, do jeho práva na súkromie, práva
na ochranu súkromného života, pričom má bezpochyby vplyv na jeho osobný, rodinný, sociálny život,
keďže obvinený nemôže žiť svoj bežný život, stretávať sa so svojimi blízkymi. Je teda nepochybné,
že výkon väzby realizovanej naviac v rozpore so zákonom je spôsobilý vyvolať popri materiálnej
škode aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Tento následok nastáva bez ohľadu

na to, či ide o osobu, ktorá sa dovtedy nedopustila žiadnej trestnej činnosti alebo ide o osobu už
súdne trestanú, pričom ho v zmysle príslušnej judikatúry netreba osobitne preukazovať. Preto, aj keď
žalobca svojou výpoveďou, prípadne ani inými dôkaznými prostriedkami nepreukázal dopady vykonanej
väzby na svoj život, je nepochybné, že pobyt vo väzbe predstavoval sám osebe mimoriadne stresujúci
faktor a mohol mať dopad na žalobcu ako v tom čase obvineného, najmä na jeho psychický stav

a vnútorné prežívanie, ktoré sa v tejto výsostne subjektívnej rovine napokon ani nedá preukázať, a
preto sa v určitej miere prezumuje. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019
zo dňa 27.08.2019 "za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v takej situácii najvyšší
súd označuje požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy
žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov či psychického stavu,

pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje (porov. 4Cdo/34/2018, bod 4.1.vi.). Nemajetková ujma
vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky,
pravda za predpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného
človeka; a to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ, nepodarilo, lebo aj oni postavili

žalobcu do úlohy púheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov
činných v trestnom konaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí
podrobovať excesívnym úkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný,
čiže aj uznesenie o vznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej
dôstojnosti musí byť v právnom štáte odškodniteľné. Škodu teda treba chápať ako ujmu na chránenom

statku, ako je majetok, osoba, alebo iný chránený záujem, pričom najvyššiu mieru ochrany požívajú
ľudský život, integrita človeka, ľudská dôstojnosť a sloboda. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé
bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od
začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci

samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia."

1.4.1. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby odôvodnil
tým, že samotné držanie vo väzbe negatívne zasiahlo jeho osobnostné práva, minimálne právo na

slobodu pohybu, právo na súkromie a právo na rodinný život, teda výkonom väzby došlo k obmedzeniu
jeho súkromného a rodinného života, bol obmedzovaný vo svojom pohybe a v kontakte s blízkymi
osobami. Poukázal na to, že výkon väzby vo všeobecnosti spôsobuje ujmu na základných právach a
slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje stres, neistotu, úzkosť a vylučuje možnosť kontaktu
s okolím a rodinnými príslušníkmi. Tvrdil, že významná je aj psychická kondícia, t.j. či ide o zdravú osobu

alebo osobu postihnutú psychickou poruchou ovplyvňujúcou jej myslenie, správanie a emócie. Uviedol,
že od začiatku vyšetrovania poukazoval na nezákonnosť postupu policajných orgánov, nakoniec bol
spod obžaloby oslobodený. Zdôraznil, že bol trestne stíhaný 9 rokov a 158 dní pre skutok, ktorý sa
nestal. Uviedol, že tento stav negatívne ovplyvnil kvalitu jeho života, bol každým dňom konfrontovanýs faktom, že čelí trestnému stíhaniu. Poukázal na to, že obmedzenie osobnej slobody a jeho trestné
stíhanie malo o to závažnejší negatívny dopad do jeho osobnostných práv, pretože trpí závažným
psychickým ochorením od roku 1995, je držiteľom preukazu ZŤP a je na starobnom dôchodku. Pri

odškodňovaní ujmy vzniknutej väzbou v danom prípade súd vychádzal zo skutočnosti, že väzba má
za následok zásah do ústavou garantovaného práva osobnej slobody, slobody pohybu a pobytu, práva
na súkromie. V zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v
rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie

je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej
slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti
s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou
v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Súd v predmetnej
veci pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu,
ako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Zistil, že žalobca má nepriaznivý zdravotný stav od

roku 1995, ktorý sa zhoršuje, disponuje preukazom zdravotne ťažko postihnutej osoby, ktorá vyžaduje
sprievodcu a v zmysle znaleckých posudkov vypracovaných v priebehu trestného stíhania žalobca trpí
duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu, pričom jeho stav je trvalý, nechápe
zmysel trestného konania. Inak tomu nebolo ani v roku 2005, kedy bol žalobca vzatý do väzby, v ktorej
bol držaný 77 dní. Napriek znaleckému posudku z roku 2006 bolo neskôr zistené, že žalobca trpí

duševnou chorobou, a to už dlhšiu dobu. Súd prvej inštancie tak považoval za zrejmé, že okrem toho,
že väzba predstavuje závažný zásah do základných ľudských práv, žalobca má zároveň poškodené
zdravie, ktorému výkon väzby v trvaní 77 dní neprospel, práve naopak. Zároveň súd podotýka, že
výkon väzby v trvaní čo i len 3 dni za predpokladu, že napokon osoba, ktorá bola trestne stíhaná,
je oslobodená spod obžaloby, nie je ospravedlniteľný, pretože dochádza k zásahu do práv osoby a

negatívne ovplyvňuje aj psychické zdravie. Bez ohľadu na život žalobcu pred vzatím do väzby a po
prepustení z väzby predstavuje väzba násilné pretrhnutie vzťahov s rodinou a okolím, obmedzenie styku
žalobcu s vonkajším prostredím, čo malo bez pochyby vplyv na jeho už i tak podlomené psychické
zdravie. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania uvádzal, že žalobca už bol vo výkone väzby, a to 2 roky,
súd poukazuje na to, že sa s uvedenou procesnou obranou žalovaného zaoberal aj Najvyšší súd SR

v uznesení sp. zn. 9Cdo/30/2021 z 20.04.2023, ktorý mal za to, že samotná skutočnosť, že žalobca
v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal totožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú
bol právoplatne odsúdený), sama osebe neznamená automaticky zánik jeho práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z.

1.4.2. Pri zohľadnení uvedených skutočností a za situácie, že väzba nepochybne predstavuje vážny
zásahdoživotakaždéhojedinca,doosobnejintegrity,pričomvtomtoprípadenespornetrvala77dní,súd
rozhodol aj vzhľadom na judikatúru v obdobných prípadoch (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/57/2016 z 26.03.2019, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/26/2018 z 04.07.2019) tak, že žalobcovi priznal za jeden

deň väzby sumu 40,- €, t.j. za 77 dní predstavuje náhrada nemajetkovej ujmy sumu 3.080,- €. Výšku
nemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou, vychádzal pritom zo skutočnosti, že väzba predstavuje
najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Pri
nej je potrebné dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti, primárne využiť opatrenia, ktoré najlepšie
vedú k dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv

a slobôd osoby, voči ktorej sa uplatňujú. Vo vzťahu k žalobcovi súd prihliadol aj na jeho nepriaznivý
zdravotnýstav,kedyjehopsychickýstavneboloptimálnyužanivčasevzatiadoväzby(aleanivpriebehu
celého trestného stíhania), ale v neposlednom rade aj na skutočnosť, že väzba u žalobca v žiadnom
prípade nebola primeraná skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Krajský súd v Bratislave totiž v uznesení
sp. zn. XTpo/XX/XX zo dňa 9.3.2006 konštatoval, že väzba nebola primeraná okolnostiam prípadu

a ani právnej kvalifikácii a neexistovali skutočnosti odôvodňujúce záver, že žalobca bude pokračovať
v trestnej činnosti. Hoci sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 99,58,- €/
deň, súdu sa ako primerané a spravodlivé vzhľadom na daný prípad (kedy sa každý prípad posudzuje
individuálne) javilo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40,- €/ deň. Žalobca bol obmedzený
na svojich právach, okrem toho trpel duševnou chorobou a aj toho času je ťažko zdravotne postihnutý,

no iné významné okolnosti, ktoré by jeho prípad individualizovali od ostatných nezákonných väzieb,
neuviedol. Súd nespochybňuje závažnosť zásahu držania žalobcu vo väzbe, dokonca za situácie, kedy
väzba nebola primeraná, avšak výška nemajetkovej ujmy závisí od viacerých okolností, aj od dopadu
väzby do osobnostnej sféry žalobcu. Súd poukazuje na to, že široká komparácia rozhodovacej praxeESĽP uvedená v rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 z 11.januára 2012 uverejneného v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod č. J. XX/XXXX považovala za primerané odškodnenie väzby
vovýške1.000,-€zamesiacjejtrvania(viďrozhodnutieKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.6Co/74/2021

zo dňa 29.06.2023). Súd tak žalobu vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za výkon
väzby zamietol.

1.5. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj za trestné stíhanie
za obdobie od prepustenia žalobcu z výkonu väzby do nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho

rozsudku. Pri hodnotení následkov trestného stíhania žalobcu súd vychádzal z dĺžky trestného konania
(približne 9 rokov, keďže za väzbu bol žalobca samostatne odškodnený), zo skutku, ktorý sa žalobcovi
kládol za vinu a z výšky hroziaceho trestu odňatia slobody za trestný čin. Súd aj v prípade rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na právny názor odvolacieho súdu v predmetnej veci
a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých nielen väzba, ale aj trestné stíhanie, ktoré
bolo skončené oslobodením spod obžaloby, pretože skutok sa nestal alebo nebol trestným činom,

predstavuje veľmi závažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je
nevyhnutné, aby bol za taký závažný zásah odškodnený. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške
9.000,- €, pričom pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo sumy 1.000,- € na
rok trestného stíhania. Takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa súdu predstavuje dostatočné

zadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity
žalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu z výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od
roku 2005. Podľa názoru súdu žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom
tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto obdobie trestne
stíhaný pre skutok, o ktorom bolo dokázané, že nie je trestným činom. Pokiaľ ide o primeranosť výšky

nemajetkovej ujmy a kritériá jej spravodlivého určenia, súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017, v ktorom sa ústavný súd okrem iného zaoberal aj otázkou
ústavnej akceptovateľnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného
stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením. Ústavný súd skonštatoval, že priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa skončilo inak než

odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou
predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe. Vedenie trestného stíhania na
základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona
č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46
ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej

táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Z uvedených záverov ústavného súdu
je zrejmé, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné
trestné stíhanie, pričom primeranosť výšky jej náhrady je potrebné posudzovať bez ohľadu na to, či
trestné konanie bolo realizované väzobne, resp. či už bolo odškodnenie za nezákonnú väzbu uplatnené,
príp. bolo priznané a voči ktorému subjektu, ktorý koná v mene štátu (viď rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.06.2023). Súd vzhľadom na vyššie uvedené považoval za
primeraný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,- € za 9 rokov (a nie 10 rokov,
ako žalobca uviedol) trvajúce trestné stíhanie a tento nárok žalobcovi priznal ako formu zadosťučinenia
za nezákonné trestné stíhanie. Súd tak žalobu vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie zamietol.

1.5.1. Pokiaľ ide o žiadosť žalovanej prihliadnuť na zákon č. 215/2006 Z. z. vo vzťahu k maximálnej
sume odškodnenia, súd prvej inštancie poukázal na to, že obmedzenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy zohľadnením práve uvedeného zákona č. 215/2006 Z. z. bolo zavedené až novelou zákona č.
514/2003 Z. z. účinnou od 1.1.2013. Súd v danom prípade, kedy nebol obmedzený žiadnou zákonnou

úpravou pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, vychádzal z voľnej úvahy, ako aj zo súdnej praxe.
Výška konkrétnej priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy by mala plniť satisfakčnú funkciu a musí
vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti a
požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Napriek tomu, že odvolací súd v bode 33.
svojho rozhodnutia konštatoval, že boli splnené všetky predpoklady pre priznanie vzniku zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a súdu prvej inštancie uložil povinnosť zaoberať sa
už len výškou náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaný zotrval na svojej procesnej obrane o nepreukázaní
príčinnej súvislosti vzniku nemajetkovej ujmy s nezákonným rozhodnutím. Súd preto na záver opätovne
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 z 27.08.2019, podľa ktoréhonemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje
spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda je spôsobilé

bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od
začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci
samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení
obvinenia. Aj keď žalovaný tvrdil, že žalobca bol v minulosti trestne stíhaný, uvedené tvrdenie nevie
ovplyvniť rozhodnutie súdu o tom, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za

dané konkrétne trestné stíhanie, keďže sa uznesenie o vznesení obvinenia považuje za nezákonné
rozhodnutie. Rovnako nie je možné bagatelizovať nemajetkovú ujmu žalobcu, prípadne tvrdiť, že mu
žiadna nevznikla alebo priznať len symbolickú sumu náhrady nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že podľa
znaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní žalobca nebol schopný vnímať zmysel trestného
stíhania, pretože trpí duševnou chorobou spojenou s organickým poškodením mozgu a jeho stav je
trvalý. Psychická choroba nevylučuje vznik nemajetkovej ujmy, najmä nie vtedy, keď sa preukáže, že

takáto osoba bola nezákonne vzatá do väzby a trestné stíhanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom,
pretože skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, nebol trestným činom. Pokiaľ by aj prípadne boli vedené
voči žalobcovi súčasne iné trestné stíhania, súd považoval za dôležité a pre spor rozhodujúce, že dané
konkrétne trestné stíhanie, za ktoré si žalobca uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy, sa skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom.

1.6. Žalobca sa nakoniec domáhal náhrady nemajetkovej ujmy aj v sume 1.332,34 €, ktorú si uplatnil
titulom odškodnenia za prieťahy v konaní. Súd predmetnú sumu žalobcovi nepriznal, keďže v rámci
trestného konania neboli konštatované žiadne prieťahy. Odškodnenie za dĺžku trestného stíhania je
odzrkadlené práve v priznanej sume náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, keďže

súd priznal žalobcovi náhradu za 9 rokov trvajúce trestné stíhanie. Samostatný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy titulom prieťahov si žalobca neuplatnil. Prieťahy, ktoré by mohli predstavovať
nesprávny úradný postup, nikým neboli konštatované, a preto súd žalobu aj v tejto časti zamietol.

1.7. Súd prvej inštancie určil žalovanému lehotu na plnenie 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,

pretože žalovaný žiadal v prípade úspechu žalobcu v konaní o určenie 30-dňovej lehoty na splnenie
povinnosti s odôvodnením administratívno-časovej náročnosti úhrady a potrebou schvaľovacieho
procesu úhrady u žalovaného. Súd na základe žiadosti žalovaného uložil žalovanému dlhšiu lehotu na
splnenie uloženej povinnosti (30 dní), túto považoval za primeranú vzhľadom na dôvody ním uvádzané.

1.8. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, t.j. nad súdom priznanú sumu 12.080,-
€ spolu s príslušenstvom súd prvej inštancie žalobu zamietol. V súvislosti so žalobcom uplatneným
úrokom z omeškania z uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy súd poukazuje na vznik povinnosti
žalovaného zaplatiť náhradu v peniazoch až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia, t.j. až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/20011), preto z priznaného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy súd úrok z omeškania nepriznal.

1.9. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania prvoinštančný súd rozhodol
jedným výrokom podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že žalobca bol v predmetnom konaní sčasti úspešný.

Žaloba bola sčasti zamietnutá (aj rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018), predmetnom
zamietnutia bola časť uplatneného nároku na náhradu škody a časť nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Pretože výška plnenia v časti náhrady nemajetkovej ujmy závisela výlučne od úvahy súdu, súd
za základ sporu (za žalovanú sumu) považoval sumu 13.695,16,- €,- (1.615,16,- € náhrada škody a
12.080,- € náhrada nemajetkovej ujmy), z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 80,46%

(zo žalovanej sumy vo výške 13.695,16,- € súd priznal žalobcovi sumu 12.356,66,- € [t.j. priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v sume 12.080,- € a rozsudkom sp. zn. 19C/99/2016 zo dňa 03.09.2018
právoplatne priznaná suma vo výške 276,66,- €], t.j. čiastočný úspech žalobcu je 90,23%, čiastočný
úspech žalovaného 9,77%, celkový úspech žalobcu je 80,46%). Vzhľadom na uvedené súd za procesne
úspešného považoval žalobcu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené v poslednej výrokovej vete tohto

rozsudku. O výške náhrady trov konania potom rozhodne súd samostatným uznesením v lehote do 60
dní po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom pri určení výšky náhrady trov konania bude vychádzať z
prisúdenej istiny.2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobcu odvolaním napadol rozsudok len v zamietajúcej časti ( suma 6.920,- € ) uvedenej v II.

výrokovej vete a v časti nepriznanej náhrady trov konania uvedenej v III. výrokovej vete ( 19,54 % ),
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C.s.p., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;

a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V základe priznaného nároku
vníma pozitívne vydané rozhodnutie, avšak vo výsledku sa s vydaným rozsudkom nestotožňuje v časti
priznanej výšky nemajetkovej ujmy za dobu strávenú vo výkone väzby, za dĺžku trestného konania
vrátane prieťahov, ani s rozhodnutím o náhrade trov konania.

3.1. Z odôvodnenia v bode 24. nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi

odškodnenie za jeden deň väzby v sume 40,- € oproti požadovanej sume 99,58,- €/deň. Ide o rozdiel
59,58,- € oproti uplatnenému nároku, teda viac ako o polovicu. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v sume 40,- € za jeden deň väzby je zo všetkých uhlov pohľadu len symbolická, nevystihuje všetky
súvisiace okolnosti objektívneho a subjektívneho charakteru. Predovšetkým nezohľadňuje vnútorné
prežívanie žalobcu za čas strávený vo väzbe, ani zhodnotenie väzby ako nezákonnej ako konštatuje

Krajský súd v Bratislave v Uznesení sp. zn. XTpo XX/XX zo dňa 9.3.2006, že : obvinený je vo
väzbe už od 23.12.2005 a väzba nie je primeraná okolnostiam prípadu ani právnej kvalifikácii. Ide
o podstatnú okolnosť pre posúdenie uplatneného nároku, ktorú súd prvej inštancie síce konštatuje,
ale závažnosť konštatovania sa v jeho rozhodnutí nijak zásadne neodzrkadlilo, ktoré konštatovanie
má veľký význam pre posúdenie uplatneného nároku. Napadnutý rozsudok dôsledne nezohľadňuje

skutočnosť, že ide o osobu so psychiatrickou diagnózou s preukazom zdravotne ťažko postihnutej
osoby so sprievodom, ktorá citlivejšie ako zdravé osoby vníma akýkoľvek zásah do svojej integrity.
Nezohľadňuje, že bol vzatý do väzby a stíhaný za skutok, ktorý nespáchal, že väzba bola neprimeraná
skutkovým a právnym okolnostiam a že namietal porušenie práva na obhajobu. Vzniknutá nemajetková
ujma spočíva v znížení dôstojnosti a vážnosti jeho osoby v spoločnosti, v sťažení jeho obvyklého

života, v zásahu do jeho práva na súkromie, v narušení jeho rodinného života. Základ nemajetkovej
ujmy je preukázaný nespornými skutočnosťami, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a následne do
právoplatného zastavenia trestného stíhania vedené trestné stíhanie, v rámci ktorého boli vypočutí aj
niektorí členovia jeho rodiny, ďalší svedkovia a že bolo porušené jeho právo na obhajobu. V bode 24.
odôvodnenia sa neodzrkadľujú úvahy uvedené v bode 23. odôvodnenia a rozhodnutie v zamietajúcej

časti nezohľadňuje ďalšie významné okolnosti. Žalobca bol zadržaný a vzatý do väzby v nočných
hodinách jeden deň pred vianočnými sviatkami, ktoré patria k najvýznamnejším kresťanským sviatkom.
Žalobca sa nedokázal pre svoje postihnutie efektívne brániť a ani pri jeho zadržaní a vzatí do väzby
mu nebola poskytnutá právna pomoc, o ktorú žiadal. Ním určený advokát nebol prítomný pri úkone,
a napriek tomu bol vzatý do väzby. Tým došlo k porušeniu práva na obhajobu a práva na spravodlivý

proces. Vzatie do väzby malo negatívny dopad aj na prežívanie všetkých rodinných príslušníkov a
narušenie sviatočnej atmosféry. Trestná vec súvisí aj s civilnou vecou o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, skončená v prospech žalobcu s tým, že žalovaný, ktorý bol synom poškodeného v
trestnom konaní a neoprávnene pozemok zabral, ho bol povinný vydať na základe súdneho rozhodnutia
žalobcovi. I keď súd prvej inštancie poukazuje okrem rozhodnutia NS ČR aj na rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave, existuje medzi nimi rozdiel v náhľade na výšku odškodnenia za jeden deň väzby ( 34,-
€ : 130,- € ). V zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.05.2023,
na ktoré odkazuje v bode 24. odôvodnenia, žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume
40,- € za jeden deň väzby oproti požadovanej 99,58,- € je v porovnaní s odškodnením v sume 130,- €
za jeden deň väzby priznaným advokátovi v inom konaní, u ktorého sa neuvádzajú žiadne zdravotné

obtiaže, v zjavnom nepomere. Je tiež rozdiel, či niekto strávi čas vo väzbe len 10 dní alebo 77 dní;
čím dlhšie trvá nezákonná väzba, tým je zásah do práv dotknutej osoby závažnejší, pretože dôsledky
nezákonného rozhodnutia trvajú dlhšie. Žalobca poukázal na úvahy súdu prvej inštancie v bode 25.
odôvodnenia v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy za dobu trestného stíhania, ktoré sa rovnako
vzťahujú aj na odškodnenie za nezákonnú väzbu a tiež na odôvodnenia Krajského súdu v Bratislave č.k

9Co/35/2019-297 a mal zato, že teda nielen s trestným stíhaním, ale aj s nezákonným výkonom väzby
je spojené utrpenie žalobcu po všetkých stránkach; predovšetkým predstavuje obmedzenie slobody,
ktoré bráni v obvyklom spôsobe života, kontaktom v rodinnom kruhu, čo sa prejavuje frustráciou,
vyvoláva stres, stav bezmocnosti a beznádeje pri uplatňovaní práv. U žalobcu došlo k závažnémuzásahu do jeho osobnostných práv, pretože po dobu 9 rokov a 158 dní od začatia trestného stíhania
do vydania oslobodzujúceho rozsudku bol dennodenne konfrontovaný s tým, že je trestne stíhaný a že
bola na neho podaná obžaloba za skutok, ktorý nespáchal. Trestné stíhanie a výkon väzby negatívne

ovplyvňovalo jeho osobný a rodinný život. Pre žalobcu so závažnou psychiatrickou diagnózou, ktorý je
rodinnezaložený,tentostavpredstavovalenormnúpsychickúzáťaž,očomsvedčiaajzáveryznaleckých
posudkov vypracované na účely trestného konania, že jeho zdravotný stav sa počas konania zhoršil.
Neprimeraná dĺžka trestného konania, v ktorej čelil obvineniu a následne obžalobe, a čas strávený vo
väzbe po dobu 77 dní vo svojom súhrne zvýšili intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv. Súd prvej

inštancie nevyslovil žiadne úvahy a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil v otázke, z akého dôvodu
nemôže priznať žalobcovi požadovanú sumu za jeden deň väzby, teda z akého dôvodu nemožno
vyhovieť žalobe v plnom rozsahu v zmysle uplatneného nároku.

3.2. Ani rozhodnutie v časti náhrady nemajetkovej ujmy za dobu trestného stíhania nezodpovedá
zisteným skutkovým okolnostiam. Súd prvej inštancie ustálil, že ide o 9 rokov konania, ktoré

zistenie nezodpovedá ani konštatovaniu odvolacieho súdu v bode 30.1 odôvodnenia rozsudku sp. zn.
9Co/35/2019-297, že ide o dĺžku 9 rokov a päť mesiacov, teda viac ako 9 rokov. To znamená, že
správne by v zmysle úvahy súdu prvej inštancie žalobcovi mala byť priznaná suma 9.500,- € a nie suma
zaokrúhlená smerom nadol na 9.000,- €. Mohla zostať zaokrúhlená aj smerom nahor na sumu 10.000,-
€ v zmysle návrhu. Žalobca bol preukázateľne stíhaný po dobu 9 rokov a 6 kalendárnych mesiacov od

decembra 2005 do mája 2015. Samotná dĺžka trestného konania nezodpovedá všeobecne kladeným
požiadavkám na spravodlivé súdne konanie. V zmysle rozhodovacej praxe ESĽP sa dĺžka konania
prevyšujúca 6 rokov považuje za výnimočnú. Vedením trestného konania voči žalobcovi a opatreniami
neadekvátnymi skutkovým a právnym okolnostiam prípadu došlo k zásahu do jeho osobnostných práv.
Požadovaná výška odškodnenia je primeraná intenzite ujmy danej dĺžkou trvania zásahu vo všetkých

oblastiach jeho života s prihliadnutím na osobu žalobcu a okolnosti zásahu. Pre posúdenie jeho nároku
sa za rozhodujúce považuje objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu na svojich právach takto
v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Uplatnená výška náhrady nemajetkovej
ujmy rešpektuje ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého výška priznanej nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2) nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným

násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

3.3. Žalobca namietal aj rozhodnutie v časti o trovách konania, ktoré vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci.Krátenienáhradytrovkonaniavzávislostinačiastočnomúspechužalobcunezodpovedá
ustálenej súdnej praxi, keď poukázal na Uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/34/2018 zo dňa 30.07.2018,

v ktorom okrem iného bol vyslovený právny názor, žalobca nemôže byť v rámci náhrady trov konania
sankcionovaný za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. Rozhodnutie
o výške primeraného zadosťučinenia, na rozdiel od posudzovania existencie ujmy, totiž predstavuje
iba úvahu súdu. Súd prvej inštancie sa od vysloveného právneho názoru NS SR odklonil, keď pri
rozhodovaní o náhrade trov aplikoval ust. § 255 ods. 1 C.s.p. s odôvodnením, že žaloba bola v časti

zamietnutá. Rozhodnutím o náhrade trov dochádza k neprípustnému sankcionovaniu žalobcu za to,
že žalobca nežaloval súdom priznanú sumu 12.356,66,- €, ktorej určenie však záviselo na úvahe
súdu. Avšak súd prvej inštancie zamietnutú časť vyčíslenej nemajetkovej ujmy nevyhodnotil ani ako
nadsadenú, ani ako neprimeranú. Odôvodnenie o náhrade trov konania sa javí ako nepreskúmateľné
a je aj v rozpore s Uznesením sp. zn. 9Cdo/30/2021 zo dňa 20.04.2023 o dovolaní žalovaného, ktorým

Najvyšší súd SR rozhodol tak, že : Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v plnom rozsahu. Pre súd prvej inštancie je tento výrok záväzný, teda je neprípustné, aby
toto rozhodnutie akýmkoľvek spôsobom menil. Výrok rozsudku o náhrade trov konania je nesúladný
s odôvodnením v bode 33. rozsudku kde sa v poslednej vete uvádza : O výške náhrady trov konania
potom rozhodne súd samostatným uznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom

pri určení výšky náhrady trov konania bude vychádzať z prisúdenej istiny. V tom istom odseku ustálil, že :
súd za základ sporu považoval istinu 13.695,16,- € ( 1.615,16,- € náhrada škody a 12.080,- € náhrada
nemajetkovej ujmy ) z nej potom určil celkový úspech žalobcu v rozsahu 80,46 %. ( zo žalovanej sumy
vo výške 13.695,16,- € súd priznal žalobcovi sumu 12.356,66,- € ). Rozhodnutie o trovách konania nie
je ani v súlade s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/74/2021 zo dňa 29.05.2023, na

ktorý súd prvej inštancie poukazuje v bode 23. odôvodnenia.

3.4. Na základe vyššie uvedeného žalobca mal za to, že napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti je
nepreskúmateľný, nakoľko nedáva odpovede na rozhodujúce otázky a znamená odklon od ustálenejsúdnej praxe. Nemá preto náležitosti vyžadované v ust. § 220 ods. 2 C.s.p., aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo spravodlivé a presvedčivé. Návrh žalobcu v zamietnutej časti je dôvodný, a preto žalobca
navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Žalobca navrhuje, aby mu

odvolací súd priznal aj rozdiel medzi sumou priznanou týmto rozsudkom a uplatneným nárokom v sume
19.000,- € v štruktúre 7.667,66,- € za väzbu 77 dní ( 99,58,- € / 1 deň väzby) namiesto priznanej sumy
3.080,- € ( 40,- € / 1 deň väzby ); 10.000,- € za dĺžku trestného stíhania 10 rokov ( za každý aj začatý
rok ) namiesto priznanej sumy 9.000,- € za 9 rokov trestného stíhania; 1.332,34,- € za prieťahy v konaní.
Súčasne, aby mu priznal náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku, a preto žalobca
navrhuje, aby súd uložil žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v lehote 10 dní, nie 30.

4. Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúcu časť ( výrok I.) a výrok o o náhrade trov konania ( výrok III.)
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p., nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žiadal aby odvolací súd v časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
12.080,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok rozsudku) a
v časti výroku, ktorým súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 80,46% (III. výrok rozsudku

zmenil a žalobu (z dôvodu nepreukázania vzniku a výšky nemajetkovej ujmy) ako nedôvodnú zamietol
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4.1. Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške uviedol, že súd prvej inštancie však
bez výsluchu žalobcu a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku a

výšky nemajetkovej ujmy dospel k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy a následne priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.080,- €, a to napriek
tomu, že niekoľkokrát poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený podľa zák.
č. 514/2003 Z. z. nevzniká automaticky. Týmto nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Súd prvej inštancie sa

otázke vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy venuje v bodoch 23. až 25. odôvodnenia rozsudku.
Súd prvej inštancie nepristúpil k riadnemu zdôvodneniu svojho rozhodnutia v časti, v ktorej žalobcovi
priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné vyvodiť
záver o tom, na základe akých konkrétnych vykonaných dôkazov, súd prvej inštancie dospel k záveru
o nevyhnutnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40,- € za deň väzby, resp. v sume

1.000,- € za rok vedenia trestného stíhania. Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie tak spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b)
C.s.p.. Záver prijatý súdom prvej inštancie o konštatovaní vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy bez akéhokoľvek dokazovania preukazujúceho vznik konkrétnych následkov (a ich závažnosti) v
jednotlivých oblastiach života žalobcu, považuje aj za nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod

podľa 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (nedokazovanie
vzniku nemajetkovej ujmy z dôvodu vedenia trestného a väzobného stíhania) je rozhodnutie súdu prvej
inštancie poznačené aj vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo zakladá aj odvolací dôvod
podľa 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.. Žalovaný zotrval a na tom, že ani v prípade uplatňovania nárokov z
titulu vykonanej väzby, resp. trestného stíhania nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

automatické.. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré je konaním sporovým, žalobca ktorý sa
náhrady nemajetkovej ujmy domáha, pritom musí uniesť jednak bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné
bremeno, že mu nemajetková ujma v jednotlivých oblastiach života vznikla, a že na jej uspokojenie
nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Žalobca však nenavrhol ani
jeden relevantný dôkaz, ktorým by domnelú existenciu nemajetkovej ujmy preukazoval. Hoci výkon

väzby, resp. vedenie trestného stíhania nepochybne predstavuje zásah do súhrnu osobnostných práv
poškodeného, to na jednej strane nezbavuje poškodeného povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania
peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života. Na druhej strane to
ani neodbremeňuje súd od povinnosti náležite zistiť skutkový stav, teda zistiť, či v prípade žalobcu
vôbec došlo k takému zásahu, ktorý je nevyhnutné saturovať formou poskytnutia peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy (aplikácia § 17 ods. 3 a 4), resp. zistiť, či v prípade žalobcu nie je s prihliadnutím
na skutkové okolnosti prípadu dostatočným zadosťučinením samotné konštatovanie porušenia práva
(aplikácia § 17 ods. 2). Nakoľko samotné oslobodenie spod obžaloby nezbavuje žalobcu povinnosti
preukázať vznik nemajetkovej ujmy, a zo strany žalobcu (ktorý v konaní ani nebol vypočutý) nebolprodukovaný jediný dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy,
je záver súdu prvej inštancie o „automatickom“ vzniku nemajetkovej ujmy založený na nesprávnom
právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Na podporu svojej

argumentácie žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 16Co/16/2021-259
vktoromprípade odvolacísúdzáveromkonštatoval,žebolonutnédospieťkzáveru,žežalobcavlastnou
procesnou pasivitou neumožnil súdu prvej inštancie prijať iný záver ako ten, že pokiaľ sa domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, neuniesol dôkazné bremeno vzniku a rozsahu spôsobenej
ujmy ani len čiastočne.

4.2. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej primeranosti žalovaný poukázal na body
23. až 27. odôvodnenia rozsudku a považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti priznania
konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, resp. za trestné stíhania za nedostatočne
odôvodnené a nepreskúmateľné, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Z
rozhodnutia súdu prvej inštancie však nijakým spôsobom nevyplýva odôvodnenosť a nevyhnutnosť pre

priznanie práve sumy 40,- € za deň výkonu väzby (zo súdnou praxou ustáleného rozpätia 20,- € až 60,-
€), ani nevyhnutnosť a odôvodnenosť priznania práve sumy 1.000,- € za rok vedenia trestného stíhania.
K prezumovaným následkom samotného výkonu väzby a vedenia trestného stíhania žalovaný zotrval na
tom, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je automatické, a že konštatovanie vzniku
nárokunanáhradunemajetkovejujmybezakéhokoľvekdokazovaniapreukazujúcehovznikkonkrétnych

následkov (a ich závažnosti) v jednotlivých oblastiach života žalobcu, predstavuje nesprávne právne
posúdenie veci. Vo vzťahu k prihliadaniu na nepriaznivý zdravotný stav žalobcu, žalovaný poukázal na
to, že zhoršenie zdravotného stavu žalobcu, resp. následky na zdravotnom stave žalobcu, nemajú v
zmysle právnej úpravy náhrady nemajetkovej ujmy (najmä § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) na vznik
takejto ujmy žiaden vplyv, a teda pri riadnom posúdení takéhoto nároku by nemali byť súdom vôbec

zohľadňované v rámci kritérií pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy na strane poškodeného. Pod
nemajetkovú ujmu totiž nemožno subsumovať prípadný vznik ujmy na zdraví, nakoľko takýto zásah si
žalobca nemôže uplatňovať z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ale výlučne ako škodu na zdraví.

4.3. Vo vzťahu ku konštatovaniu dĺžky trestného konania žalovaný poukázal, že trestné konanie bolo

prerušené, a to na dobu 3 rokov 2 mesiacov a 9 dní. Uvedená skutočnosť - prerušenie trestného stíhania,
však nebola súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie a
jeho dĺžku nijakým spôsobom zohľadnená, keď žalobcovi priznal náhradu za obdobie 9 rokov. Je pritom
nepochybné, že počas prerušenia trestného stíhania nemohla byť žalobcovi spôsobovaná žiadna ujma.
Akým spôsobom zohľadňoval súd prvej inštancie skutok, ktorý sa kládol žalobcovi za vinu, resp. výšku

trestu, a akým spôsobom tieto skutkové okolnosti mali ovplyvniť priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie, súd prvej inštancie nijakým spôsobom neodôvodňuje. Z napadnutého rozsudku
nevyplýva ani len to, aký trest mal žalobcovi hroziť, zároveň je však zrejmé, že žalobca bol stíhaný za
prečin (viď. bod 15.8. odôvodnenia rozsudku), čo potom ale znamená, že intenzita prípadných následkov
trestného stíhania musela byť minimálna. V prípade žalobcu došlo v priebehu trestného konania už dňa

27.02.2006 k vydaniu upozornenia o zmene právnej kvalifikácie, podľa ktorého sa skutok, pre ktorý bol
žalobcovi vznesené obvinenie posudzoval ako pomoc k pokusu trestného činu poškodzovania cudzej
veci (k tomu bod 15.7. odôvodnenia rozsudku). Uvedená skutočnosť mala byť bezpochyby zohľadnená
súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy a posudzovaní jej výšky, pričom
bez ďalšieho odôvodňovala nepriznanie, resp. zníženie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za trestné

stíhanie. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie teda súd prvej inštancie pochybil,
ak nezohľadnil skutočnosť, že trestné stíhanie sa voči žalobcovi neviedlo po dobu tvrdených 9 rokov
(viac ako 3 roky bolo prerušené) a zároveň už 2 mesiace po vznesení obvinenia bol žalobca stíhaný len
pre pomoc k pokusu trestného činu, ktorý bol zároveň prečinom. Vo vzťahu k priznanej výške náhrady
nemajetkovej ujmy žalovaný opätovne zdôraznil, že hoci výkon väzby a trestné stíhanie nepochybne

predstavujú zásah do súhrnu osobnostných práv poškodeného, to ho nezbavuje povinnosti preukázať, v
prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života.
Inými slovami, nemajetková ujma, musí byť preukázaná konkrétnymi prejavmi a následkami tohto
zásahu v živote dotknutej osoby. Z odôvodnenia rozsudku sa javí, že súd prvej inštancie svojvoľne
zohľadňuje len všeobecné tvrdenia ohľadom výkonu väzby, resp. trestného stíhania bez toho, aby ich

relevantným spôsobom konfrontoval s konkrétnymi okolnosťami daného prípadu. Vo vzťahu k potrebe
prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, žalovaná
poukázala na to, že žalobca je osobou viackrát trestne stíhanou a odsúdenou. Prihliadnuc k trestnej
činnosti žalobcu nie je možné s poukazom na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, vktorom žije a pracuje, považovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 12.080,- €
za primeranú, ktorá by predstavovala spravodlivé zadosťučinenie. Žalovaný je toho názoru, že ak aj
súd nezohľadnil predchádzajúce trestné stíhania a odsúdenia žalobcu, a ani výkon predchádzajúcej

väzby ako okolnosť vylučujúcu vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 8 ods. 6 zák. č.
514/2003Z.z.,maltietoskutkovéokolnostibezpochybyzohľadniťpriurčovaníprimeranejvýškynáhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z napadnutého rozsudku však žiadna úvaha v tomto smere nevyplýva.
Vo vzťahu k potrebe prihliadať na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
a v spoločenskom uplatnení žalovaný uviedol, že s poukazom na osobu žalobcu, trestné stíhania a

odsúdenia (pre rôznu úmyselnú trestnú činnosť, predchádzajúci výkon väzby v trvaní 2 rokov), výkon
predmetnej väzby nemohol mať na jeho postavenie v spoločnosti závažné následky. S prihliadnutím na
trestné stíhania a odsúdenia žalobcu bola jeho povesť už v značnej miere narušená, a rovnako bolo
sťažené i jeho spoločenské uplatnenie, a preto nie je možné jednoznačne konštatovať, že uvedené
obmedzenia mu boli spôsobené práve v dôsledku väzby, resp. trestného stíhania, ktoré sú predmetom
tohto konania. Podľa názoru žalovaného teda neexistovala ani príčinná súvislosť medzi tvrdenou

nemajetkovou ujmou a vykonanou väzbou, resp. trestným stíhaním. Uvádzané skutkové okolnosti mali
bez pochybností odôvodňovať nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. minimálne
podstatné zníženie výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcovi priznanú náhradu však za
spravodlivé zadosťučinenie považovať nemožno.

4.4. Napriek tomu, že žalobca neuniesol procesné bremeno riadneho skutkového odôvodnenia
a preukázania vzniku akejkoľvek nemajetkovej ujmy, a teda ním uplatňovaný nárok je v celosti
nedôvodný, žalovaný považuje za vhodné stručne sa vyjadriť i k výške požadovanej a súdom priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. S prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, nepreukázanie vzniku, ani
výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy (nevykonané žiadne dokazovanie), s poukazom na

predchádzajúce trestné stíhania a odsúdenia žalobcu (vrátane výkonu väzby) nebol podľa jeho názoru
v danom prípade dôvod ani pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20,- €/ za deň väzby.
Zároveň zohľadniac závažnosť skutku (pomoc k pokusu trestného činu; prečin) nebol podľa názoru
žalovanej v danom prípade dôvod pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume vyššej ako 500,-
€/ za rok trestného stíhania, pri súčasnom zohľadnení skutočnej dĺžky trestného stíhania žalobcu, ktoré

bolo po dobu 3 rokov prerušené.

4.5. K rozhodnutiu o náhrade trov konania žalovaný uviedol, že vo vzťahu k aplikácii zásady úspechu,
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čo napĺňa odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p.. Súd prvej inštancie vo výroku III. napadnutého rozsudku priznal žalobcovi nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 80,46%, pričom súd prvej inštancie v tomto smere prihliadol len na
úspech žalobcu „čo do základu nároku“, keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu a nie na pomer
žalobcom požadovanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a náhrady majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy žalobcovi súdom priznanej. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu
je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal priznania náhrady majetkovej škody vo výške

1.615,16,- € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,- €. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 276,66,- € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.080,-
€. Zákonné ustanovenie, ktoré by súdu v rámci rozhodovania o trovách konania súvisiacich s priznaným
plnením, ktorého výška bola určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie vychádzať zo
sumy priznanej súdom (a nie zo sumy uplatnenej žalobcom), sa v C.s.p. nikde nenachádza. Nová právna

úprava zaznamenala zásadnú zmenu, keď pôvodný § 142 O.s.p. našiel svoj odraz v § 255 C.s.p.. Pre
rozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu. Za základ
pre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia o trovách konania, aj v súvislosti s
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, má súd v zmysle C.s.p. brať výšku nároku uplatneného v
žalobe, resp. v konaní na súde prvej inštancie. Pokiaľ sa súd prvej inštancie takouto úvahou neriadil,

je nutné jeho postup a rozhodnutie vyhodnotiť ako contra legem. Sumarizujúc doposiaľ uvedené má
žalovaný za to, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa zásady
úspechu, a to s ohľadom na celkový výsledok konania (§ 255 ods. 2 C.s.p.) tak, že od úspechu víťaznej
strany, t. j. žalobcu (žalobca celkovo požadoval sumu 20.615,16,- €, z ktorej bola žalobcovi priznaná
suma 12.356,66,- €, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 59,94%) mal odpočítať jeho neúspech,

resp. mieru úspechu žalovaného (40,06%), čím by dospel k záveru, že čistý úspech žalobcu bol iba
19,88 %.5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca ktorý uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania a
zároveň uviedol, že s odvolacím návrhom žalovaného, ani s jeho odôvodnením nesúhlasí a navrhuje,
aby žalovanému odvolací súd pre neexistenciu relevantných dôvodov nevyhovel. Žalovaný v odvolaní

nerešpektuje právny názor súdov vyšších stupňov, ktorým je súd prvej inštancie v zmysle § 391
ods. 2 C.s.p. viazaný. Žalovaný namieta nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v nevykonaní
dokazovania ( aj výsluchom žalobcu, aj vo vzťahu k preukázaniu vzniku a výšky nemajetkovej ujmy ).
Jeho odvolacia námietka je v rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v Rozsudku
sp. zn. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020 v bode 33. odôvodnenia. Odvolacia námietka žalovaného

ohľadom výsluchu žalobcu je irelevantná z hľadiska ust. § 154 C.s.p. o zákonnej koncentrácii konania,
nakoľko takýto dôkaz vykonať nikdy ani nenavrhol. Celkovo obranná argumentácia žalovaného nie je
konzistentná. Ťažiskom jeho negujúcich vyjadrení je zakaždým niečo iné, a v tomto smere vykazujú jeho
podania vysoký stupeň kreativity keď v tomto smere poukázal na oznámenie o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 15.08.2016, vyjadrenie zo dňa 12.10.2016, dupliku
zo dňa 05.12.2016, odvolanie zo dňa 12.10.2018, dovolanie žalovaného. Tvrdenie žalovaného, že

„žalobca však nenavrhol ani jeden relevantný dôkaz, ktorým by domnelú existenciu nemajetkovej ujmy
preukazoval“, nezodpovedá dôkaznej situácii a je v rozpore s ustálenou súdnou praxou, ( na ktorú
poukazuje odvolací súd ), nakoľko takáto požiadavka sa považuje za nesplniteľné dôkazné bremeno a je
v rozpore s čl. 46 ods. 3) Ústavy SR a tiež s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. K námietke žalovaného odvolací súd zaujal jednoznačný postoj v bode 3.2, 30.3, 30.4., 30.5

odôvodnenia Rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.01.2020.

5.1. Žalovaný v odvolaní rozporoval priznanú nemajetkovú ujmu a zásah do práv žalobcu zo
všetkých uhlov pohľadu bagatelizuje, aby sa zbavil zodpovednosti, ktorá je však objektívna, a tej
sa zbaviť nemôže. Opätovne svojvoľne prekračuje pomyslenú hranicu danú vysloveným právnym

názorom odvolacieho súdu v bode 25.2 a 25.3 odôvodnenia Rozsudku sp. zn. 9Co/35/2019-297 zo
dňa 30.01.2020 a tiež v bode 31.2.. Polemizovanie žalovaného o zdravotnom stave žalobcu, ktorý sa
preukázateľne neustále zhoršuje, je bez významu, nakoľko ide o fakty založené na dôkazoch, akými
sú znalecké posudky vypracované v trestnom konaní a tiež preukaz ŤZP so sprievodcom. Zľahčovanie
následkov trestného stíhania na postavenie žalobcu v spoločnosti a jeho vnútorné prežívanie v spojení

s právnou kvalifikáciou skutku ako prečinu popiera vo svojej podstate význam trestného konania z
hľadiska základných zásad Trestného poriadku s cieľom eliminovať následky neprimeraného zásahu
do osobnostných práv žalobcu. Väzba je tak závažným zásahom do osobnej slobody a integrity, že
sa spomína aj v Ústave SR v oddiely základné ľudské práva a slobody, čl. 17 ods. 5. Žalovaný tiež
špekulatívnym spôsobom vyvodzuje závery o možnej výške odškodnenia s poukazom na rozsudok NS

ČR z roku 2012 pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy ani 20,- € / za 1 deň väzby a pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy nie vyššej ako 500,- € / za jeden rok trestného stíhania pri súčasnom
zohľadnení prerušenia pričom túto argumentáciu považuje síce za nadbytočnú, ale aj za vhodnú. Čo
sa týka Rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010 zo dňa 11.01.2012 mal za to, že za dobu, ktorá
uplynula od vydania uvedeného rozhodnutia, sa na Slovensku zmenila ekonomická situácia v takej

miere, že vyžaduje prieskum vyslovených postulátov. Teda objektívne zhodnotenie môže vychádzať
zo súdnej praxe len vtedy, ak zohľadňuje časový posun aj mieru inflácie, ktorá je dôležitým faktorom
pri posudzovaní otázky, či táto suma zodpovedá súčasným pomerom. Inflácia má dopad do všetkých
oblastí spoločenského života, teda má význam aj pre výšku priznaného odškodnenia. V zmysle ust. §
217 ods. 1 Civilného sporového poriadku je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, a

teda nie je namieste sa pridržiavať stroho rozhodnutia, ktoré vychádza z pomerov existujúcich v tom
čase. Prispôsobovanie sa záverom českého súdu spred 12 rokov a nezdá presvedčivým vysvetlením.

5.2. K otázke náhrady trov konania žalovaný vyvodil vlastné závery o pomere úspechu a neúspechu,
ktoré sú nesprávne z hľadiska ustanovení C.s.p. a súdnej praxe ( Uznesenie NS SR sp. zn. 4

Cdo/34/2018 zo dňa 30.07.2018 ) a v zmysle vysloveného právneho názoru NS SR, žalobcovi prislúcha
plná náhrada trov konania bez ohľadu na výšku priznaného zadosťučinenia oproti uplatnenému nároku.

6. Žalovaný nevyužil svoje právo a vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a ani repliku nepodal.

7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379, 380 ods. 1
C.s.p. v napadnutom rozsahu (výroky I., II. - zamietajúca časť týkajúca sa zaplatenia sumy 6.920,- €,
III.) beznariadeniaodvolaciehopojednávania (rozsudokbolodvolacímsúdomverejnevyhlásenýpodľa§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ani žalovaného
nie je dôvodné.

8. Predmetom konania po vrátení veci súdu prvej inštancie bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 19.000,- € s príslušenstvom tak, že suma vo výške 7 667,66,- € predstavovala náhradu
nemajetkovej ujmy za dobu strávenú vo väzbe (77 dní t.j. 99,58 €/deň), suma vo výške 10.000,- €
náhradu nemajetkovej umy za dĺžku trestného stíhania (10 rokov t.j. 1.000,- €/rok) a sumu vo výške
1.332,34,- € náhradu nemajetkovej umy titulom odškodnenia za prieťahy v konaní.

8.1. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na odvolanie žalobcu a žalovaného je vyhovujúci
výrok I., zamietajúci výrok II. týkajúci sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6.920,- €
( zamietajúci výrok v časti príslušenstva nebol napadnutý ) a závislý výrok III. o nároku náhrady trov
konania.

9. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného do 31.8.2007 ( ďalej len „zákon č. 514/2003
Z.z.“) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

9.1. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

9.2 Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.1.2009 výška nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

9.3 Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.1.2009 výška nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.

9.4. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že po zrušení v poradí prvého rozsudku
č.k. 19C/99/2016-193 zo dňa 03.09.2018 v časti náhrady nemajetkovej ujmy rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 9Co/35/2019-297 zo dňa 30.1.2020 súd prvej inštancie viazaný právnym názorom
podľa ktorého spornou otázkou zostala už len výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dospel

k správnemu záveru o dôvodnosti žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12.080,- €,
ktorá suma pozostáva náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.080,- € za dobu strávenú vo väzbe a
náhrady nemajetkovej umy suma vo výške 9.000,- € za dĺžku trestného stíhania. Odvolací súd má
zato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z., ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho

rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom
na vykonané dokazovanie odôvodnil prečo považoval nárok žalobcu len v časti náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 3.080,- € (77 dní t.j. 40,- €/deň) za dobu strávenú vo väzbe za dôvodný, keď podrobnea detailne uviedol ( pozri odsek 20. až 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku) akými úvahami sa
riadil keď mal zato, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40,- € za deň sa javí ako primeraná a
spravodlivá vzhľadom na prípad týkajúci sa žalobcu. Rovnako primerane vysvetlil čo sa týka náhrady

nemajetkovej umy za dĺžku trestného stíhania ( pozri odsek 25. až 38. odôvodnenia napadnutého
rozsudku) prečo priznal náhradu za trestné stíhanie za obdobie od prepustenia žalobcu z výkonu väzby
do nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku (približne 9 rokov t.j. 1.000,- €/rok, keďže
za väzbu bol žalobca samostatne odškodnený) len vo výške 9.000,- €, keď takto priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy predstavuje dostatočné zadosťučinenie za utrpenie žalobcu na tých nehmotných

hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity žalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu
z výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od roku 2005. Náležite súd prvej inštancie odôvodnil aj svoj
záver o nedôvodnosti žaloby v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej umy za prieťahy v konaní výške
1.332,34,- € ( pozri odsek 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď mal zato že v rámci trestného
konania neboli konštatované žiadne prieťahy, ktoré by mohli predstavovať nesprávny úradný postup.
Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil
( § 220 ods. 2,3 C.s.p. ) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na
ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na závery v predchádzajúcom

odseku potom považuje za nedôvodné odvolací súd námietky žalobcu ( pozri odsek 3.4. ) a žalovaného
( pozri odsek 4.1., 4.2.), že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný v
zamietajúcej časti resp. v časti priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za výkon väzby, resp. za
trestné stíhania

11. Právne irelevantné sú aj ďalšie námietky žalovaného že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
poznačenévadounedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu(pozriodsek4.1.).Odvolacísúdkonštatuje,
že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na
základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok

hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení §
192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie
je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku nemožno

vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval

nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

11.1. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci ( pozri odsek 4.1., 4.2.) je potrebné uviesť,
že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona,
ani procesné práva strany sporu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti
majú sporové strany podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci
(odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne

vyložil,príp.zoskutočnostídostatočnepreukázanýchvyvodilnezodpovedajúceprávnezáveryoprávach
a povinnostiach sporových strán. Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací
súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazyprodukovanéstranamivprvoinštančnomkonaníavychádzazosprávneaplikovanýchainterpretovaných
právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

11.2. K nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol,
že neexistovala ani príčinná súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a vykonanou väzbou, resp.
trestným stíhaním. Namietal, že ani v prípade uplatňovania nárokov z titulu vykonanej väzby, resp.
trestného stíhania nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch automatické a zo strany
žalobcu (ktorý v konaní ani nebol vypočutý) nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorým by preukázal svoje

tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a teda žaloba neuniesol dôkazné bremeno.

11.2.1. K uvedeným námietkam sa odvolací súd sa vyjadril už vo svojom rozsudku č.k. 9Co/35/2019-297
zo dňa 30.01.2020 v tom zmysle, že sú splnené všetky predpoklady pre priznanie vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobené nezákonným rozhodnutím t.j. aj príčinná súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou
ujmou a vykonanou väzbou, resp. trestným stíhaním. Zároveň vyslovil právny názor, že nemajetková

ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Za nesplniteľné dôkazné bremeno t.j. dôkaznú povinnosť v
takej situácii sú požiadavky na preskúmanie finančného ocenenia nehmotnej ujmy žalobcu, najmä v
oblasti osobných, rodinných, sociálnych vzťahov či psychického stavu, pretože nemajetková ujma sa
nepreukazuje.Zasituácie,kedyžalobcaniejeschopnýpresneurčiťapreukázaťvýškuškodyspôsobenú

nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, má určiť súd
výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu. a to s poukazom
na kritéria v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže po vrátení veci súdu prvej inštancie
nenastali žiadne zásadné rozhodné skutočnosti odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od uvedeného
vyslovenéhoprávnehonázoruapretopovažujetietonámietkyžalovanéhozanedôvodné,keďodvolacím

súdom vyslovený právny názor je v súlade z ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR
( pozri rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/34/2018, 4Cdo/125/2019, 4Cdo/130/2020, 9Cdo/17/2022 ).

11.2.2. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal a odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy
(pozriodsek22.odôvodnenianapadnutého rozsudku),súdutedaposkytoldostatoktakýchrelevantných

tvrdení, vrátane podmienky ich hodnoverného preukázania. Žalobca tvrdil, že bol nezákonne trestne
stíhaný 9 rokov a 158 dní pre skutok, ktorý sa nestal, keď od začiatku vyšetrovania poukazoval na
nezákonnosť postupu policajných orgánov, nakoniec bol spod obžaloby oslobodený. Uviedol, že tento
stav negatívne ovplyvnil kvalitu jeho života, bol každým dňom konfrontovaný s faktom, že čelí trestnému
stíhaniu. Poukázal na to, že obmedzenie osobnej slobody a jeho trestné stíhanie malo o to závažnejší

negatívny dopad do jeho osobnostných práv, pretože trpí závažným psychickým ochorením od roku
1995, je držiteľom preukazu ZŤP a je na starobnom dôchodku. Samotné držanie vo väzbe negatívne
zasiahlo jeho osobnostné práva, minimálne právo na slobodu pohybu, právo na súkromie a právo
na rodinný život, teda výkonom väzby došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, bol
obmedzovaný vo svojom pohybe a v kontakte s blízkymi osobami a rodinnými príslušníkmi. Neobstojí

preto tvrdenie žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a priznanie náhrady nemajetkovej
ujmyvpeniazochneboloautomatické,keďžetvrdeniažalobcuozásahudojehoosobnostnejsféryneboli
len všeobecné a už len samotné tvrdenie žalobcu o zásahu do jeho osobnostných práv bolo dôvodom
pre priznanie finančného zadosťučinenia - nemajetkovej ujmy (pozri rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2. septembra 2010, sťažnosť č. XXXX/XX).

11.3. Vo vzťahu ku konštatovaniu dĺžky trestného konania žalovaný poukázal, že trestné konanie bolo
prerušené, a to na dobu 3 rokov 2 mesiacov a 9 dní a uvedená skutočnosť - prerušenie trestného
stíhania, však nebola súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie a jeho dĺžku nijakým spôsobom zohľadnená, keď žalobcovi priznal náhradu za obdobie 9 rokov

( pozri odsek 4.3.). K uvedenému odvolací súd poukazuje nato, že každé trestné stíhanie negatívne
ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, keďže už samotný fakt trestného stíhania
je záťažou pre každého obvineného a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho
vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné
čo je aj tento prípad. Náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej

bol poškodený v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvrhnutý a v ktorej bol udržiavaný. Pri
úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie
trvalo ( 24.12.2005 do 29.5.2015), bez ohľadu nato, že bolo trestné stíhanie na určitý čas prerušené
alebo nie, keďže prerušenie trestného stíhania nemalo vplyv na stav neistoty žalobcu ako poškodeného,ktorý stav objektívne pretrvával aj počas prerušenie trestného konania a skončil až momentom, kedy
bol žalobca právoplatne oslobodený. S ohľadom na uvedené pri posudzovaní intenzity negatívneho
prežívania hrozby žalobcom spôsobenej trestným stíhaním sú právne irelevantné námietky žalovaného,

že prerušenie trestného stíhania malo byť súdom pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie a jeho dĺžku zohľadnené.

11.4. K námietke žalovaného, že žalobca je osobou viackrát trestne stíhanou a odsúdenou a prihliadnuc
k jeho trestnej činnosti nie je možné považovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú,

ktorá by predstavovala spravodlivé zadosťučinenie odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie
poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že žalobca v predchádzajúcom období preukázateľne spáchal
totožnú alebo obdobnú trestnú činnosť (za ktorú bol právoplatne odsúdený) sama osebe neznamená
bez ďalšieho automaticky zánik jeho práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o
väzbe ani samotným trestným stíhaním.

11.5. Za nedôvodné odvolací súd v celom rozsahu považuje aj námietky žalovaného týkajúce sa výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy ( pozri odsek 4.4.) a nároku náhrady trov konania ( pozri odsek
4.5.) a to s poukazom na závery odvolacieho súdu uvedené nižšie ( pozri odsek 12. až 12.2.1. a odsek
15. až 15.3).

12. Žalobca v odvolaní ( pozri odsek 3.1.) nesúhlasil s výškou priznanej náhrady odškodnenie za jeden
deň väzby v sume 40,- €, keď priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v je zo všetkých uhlov pohľadu len
symbolická, nevystihuje všetky súvisiace okolnosti objektívneho a subjektívneho charakteru a trval na
priznaní náhrady vo výške 99,58,- € za deň. Žalovaný taktiež nesúhlasil s výškou priznanej náhrady
( pozri odsek 4.4.) a navrhoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20,- €/ za deň väzby.

12.1. Odvolací súd nepovažuje námietky strán sporu čo sa týka priznanej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy za väzbu za dôvodné. Ako už bolo viackrát uvedené väzba žalobcu trvala 77 dní od 24.12.2005
do 9.3.2006. Odvolací súd zastáva názor, že pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu
spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu je potrebné prihliadnuť k

okolnostiam ako sú celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej
osoby. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z
toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky
odškodnenia. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej
osoby je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky

(dopad) do slobody pohybu či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe
pôsobí (spôsobuje) ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Zákon č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.8.2007 ( t.j. v čase trvania väzby) pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre

určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009
vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri
určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila
spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom
pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Súd prvej inštancie uviedol, že

pri určení výšky náhrady nemajetkovej prihliadol aj na výšku odškodnenia priznávaného v obdobných
prípadoch. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v zmysle 186 ods. 1 C.s.p. známe, že v
iných v iných európskych štátoch - signatárov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
s poukazom na čl. 5 ods. 5, ktorý možno na prejednávanú vec vzhľadom na absenciu kritérií stanovenia
výšky náhrady nemajetkovej ujmy podporne aplikovať je stanovená sadzba náhrady za deň obmedzenia

osobnej slobody a to v Rakúsku je rozpätie sadzby za deň obmedzenia osobnej slobody 20,- € až 50,-
€, v Taliansku to predstavuje sumu 235,83,- €, vo Fínsku 100,- €, v Holandsku 80,- € až 105,- € (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010). V poslednej dobe je snaha štátov pri odškodňovaní
sťažovateľov za obmedzenie osobnej slobody výkonom väzby vychádzať zo sadzby stanovenej za 1
deň výkonu väzby. ESĽP však neposkytuje žiadne pevné pravidlá, ani referenčný rámec čo do výšky

peňažného odškodnenia.

12.1.1.VychádzajúctakzospoločenskýchaekonomickýchpodmienokSlovenskejrepubliky(napr.výšky
životnej úrovne), v porovnaní s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, a aj vzhľadomna neskoršie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky ( v období po rozhodnutí odvolacieho súdu )
odvolací súd má zato, že podobne ako sa ustálila súdna prax v Českej republike, je dôvodné predbežne
ustáliť sadzbu stanovenú za 1 deň výkonu väzby v rozsahu od 20,- € do 60,- €. Odvolací súd v súlade

so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto rozmedzí bolo potom dôvodné priznať náhradu
nemajetkovej ujmy aj v danej prejednávanej veci, vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, keď súd
prvej inštancie správne prihliadol na jeho nepriaznivý zdravotný stav, kedy jeho psychický stav nebol
optimálny a na skutočnosť, že väzba nebol primeraná skutku, ktorý sa žalobcovi kládol na vinu. Odvolací
súd nespochybňuje, že samotným výkonom väzby došlo nepochybne k výraznému obmedzeniu

súkromného a rodinného života väzobne stíhanej osoby, k jej odčleneniu od najbližších ale v konaní
neboli zistené iné významne okolnosti, resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný
nárok odôvodňovali v plnej uplatnenej výške a ktoré by jeho prípad individualizovali od ostatných
nezákonných väzieb. Za takúto okolnosť nie je možné považovať žalobcom tvrdenú skutočnosť, že bol
zadržaný a vzatý do väzby v nočných hodinách jeden deň pred vianočnými sviatkami, ktoré patria k
najvýznamnejším kresťanským sviatkom. súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

vo výške 3.080,- € (40 € za deň väzby), je rozumne primeraná i v súlade s požiadavkou spravodlivosti
a závermi ustálenými v rozhodovacej praxi a judikatúre Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Suma žalobcovi prisúdenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
je porovnateľná s už judikovanými prípadmi odškodnenia za väzbu, ktoré súdy priznali v iných skutkovo
porovnateľných prípadoch ( pozri rozhodnutia Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/166/2021, Krajského

súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/144/2015, Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/26/2020, sp. zn.
8Co/11/2017, sp.zn.9Co/26/2018,Najvyššiehosúdu SRsp.zn.2Cdo/249/2021,sp.zn. 1Cdo/86/2022,
sp. zn. 4Cdo/143/2020).

12.2. Žalobca v odvolaní poukazoval nato, že rozhodnutie v časti náhrady nemajetkovej ujmy za dobu

trestného stíhania nezodpovedá zisteným skutkovým okolnostiam, keď súd prvej inštancie ustálil, že
ide o 9 rokov konania, ktoré zistenie nezodpovedá skutočnosti, keďže dĺžka trestného konania trvala 9
rokov a päť mesiacov, teda viac ako 9 rokov. To znamená, že správne by v zmysle úvahy súdu prvej
inštancie žalobcovi mala byť priznaná suma 9.500,- € a nie suma zaokrúhlená smerom nadol na 9.000,-
€, keď naviac táto mohla zostať zaokrúhlená aj smerom nahor na sumu 10.000,- € v zmysle návrhu

( pozri odsek 3.2.).

12.2.1. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že trestné stíhanie trvalo 9 rokov a 5 mesiacov
a to od 24.12.2005 do 29.5.2015 keď v období od 24.12.2005 do 9.3.2006 bol žalobca vo väzbe. Ako
vyplýva z odôvodnenia súdu prvej inštancie ( odsek 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku) súd prvej

inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj za trestné stíhanie za obdobie od
prepustenia žalobcu z výkonu väzby t.j. od 9.3.2006 do nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku do 29.5.2015, keďže náhrada za väzbu bola priznaná osobitne. Vzhľadom na uvedené potom
je zrejmé, že súd prvej inštancie priznával náhradu za trestné stíhanie ktoré trvalo 9 rokov a 3 mesiace.
Ak teda v konečnom dôsledku priznal náhradu nemajetkovej ujmy len za 9 mesiacov vo výške 9.000,- €

nie je jeho záveru nič vytknúť a neobstojí námietka, že súd mohol náhradu nemajetkovej ujmy zaokrúhliť
aj smerom nahor na sumu 10.000,- €. Odvolací súd pripomína, že trestné stíhanie a v rámci neho aj
výkonväzbypredstavujúvážnyzásahdoosobnejintegrityaústavouchránenejosobnejslobodyčloveka,
ktorý stráca možnosť žiť nezávislý život autenticky podľa vlastných túžob. Trestné stíhanie samotné
prináša negatívne dopady nielen na jeho osobný, ale aj na rodinný a profesijný život a spoločenské

postavenie. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a do jeho povesti, je spôsobilé okrem
porušenia práva na osobnú slobodu, ktoré je garantované článkom 17 ods. 1 ústavy, obmedziť či porušiť
aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1, 2 ústavy. Bez akýchkoľvek pochybností je trestné stíhanie
spôsobilé vyvolať okrem vzniku majetkovej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných

práv jednotlivca. Súd prvej inštancie v rozsudku ako už bolo uvedené vyššie podrobne uviedol ( pozri
odsek 25. až 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku), akým spôsobom sa už len dĺžka trestného
stíhania prejavila v živote žalobcu, na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity
žalobcu, taktiež pokiaľ ide o stres, neistotu a frustráciu z výsledku trestného stíhania, ktoré trvalo od roku
2005 pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto obdobie

trestnestíhanýpreskutok,oktorombolodokázané,ženiejetrestnýmčinomktoréskončiloprávoplatným
oslobodením spod obžaloby. Odvolací súd aj vzhľadom na judikatúru citovanú súdom prvej inštancie
považoval záver súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- € za rok
trestného stíhania za vecne správny a námietky žalovaného, ktorý navrhoval náhradu výške 500,- € zarok trestného stíhania v tomto smere ( pozri odsek 4.4.) za právne irelevantné a odôvodnenie určenia
konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy za riadne, dostatočné, akceptovateľné a tiež presvedčivé.
Odvolacísúzáveromlendodáva,žepriznanávýškanáhradynemajetkovejujmyvpeniazochneporušuje

princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje osobitosť daného prípadu, nevytvára priestor na
obohatenie sa žalobcu, ale znamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie.

12.3. Vo vzťahu k lehote na plnenie žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť dlžnú sumu v
lehote 10 dní, nie 30 dní ( pozri odsek 3.4.).

12.3.1. V zmysle ustanovenie § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, súd môže v odôvodnených
prípadoch určiť na plnenie dlhšiu lehotu ako tri dni. Za správne považoval odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť priznanú sumu do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie pre určení dlhšej patričnej lehoty vyhovel žiadosti
žalovaného o určenie dlhšej lehoty na plnenie z dôvodu administratívno časovej náročnosti úhrady

vzhľadom na potrebu schvaľovacieho procesu úhrady u žalovaného, pričom prvoinštančný súd svoje
rozhodnutie v tejto časti dostatočne odôvodnil ( pozri odsek 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Odvolací súd zastáva názor, že tatko predlžená lehota umožní väčší priestor žalovanému aby svoju
povinnosť splnil dobrovoľne a efektívne, čo je v konečnom dôsledku aj v záujme žalobcu.

12.4. Žalobca odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti týkajúcej sa
nepriznania sumy 6.920,- €, t.j. aj v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy titulom odškodnenia
za prieťahy v konaní vo výške 1.332,34,- €. Žalobca však v odvolaní neuviedol žiadne dôvody, z akých
považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku náhrady nemajetkovej umy titulom
odškodnenia za prieťahy v konaní vo výške 1.332,34,- € za nesprávne. Odvolací súd je podľa § 380

ods.1 C.s.p. viazaný odvolacími dôvodmi a ak žalobca neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu k tejto
zamietajúcej časti rozhodnutia, v tomto rozsahu sa odvolací súd nemal na akom podklade zaoberať
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom v zmysle zákonnej dikcie § 373 ods. 1 in fine
C.s.p. platí, že na doplnenie odvolacích dôvodov súd odvolateľa nevyzýva.

13. Ďalšími námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne
nezaoberal, keď v odvolaní strany sporu len zotrvali na všetkých argumentoch ako v konaní pred
súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine
úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku
súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ústavný súd vo svojich

rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie
(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok

vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že strany sporu sa nestotožňujú s právnymi
závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani
oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len
preto, že nezodpovedajú predstavám stranám sporu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť.

14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej
t.j. v napadnutej vyhovujúcej časti ( výrok I.) a v zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy
6.920,- € (výrok II.) podľa § 387 ods.1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o nároku
na náhradu trov konania (výrok III. ).

15. V časti výroku rozsudku o nároku náhrady trov konania na súde prvej inštancie ( výrok II. ) odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v tejto časti nedôvodné a len čiastočne je dôvodné
odvolanie žalobcu ( pozri nižšie odsek 15.2.).15.1. Predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody náhrady škody v sume 1.615,16€ a
nemajetkovej ujmy vo výške 19 000,- €. V posudzovanej veci ide o prípad, kedy rozhodnutie závisí
od znaleckého dokazovania, resp. od úvahy súdu. Spoločným menovateľom situácií, keď rozhodnutie

o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo od znaleckého posudku, je z pozície strán
sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o výške uplatneného nároku, čo zároveň tieto
situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy, keď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku
svojho nároku. Z uvedeného vyplýva, že kritérium predvídateľnosti výsledku rozhodnutia všeobecného
súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady úspechu v jej všeobecnom

význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k
žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej redukovanej významovej podobe,
keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku. Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné
ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by výslovne upravovalo spôsob
rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania

úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého
posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy
( pozri II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky pod č. XX/XXXX, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019,
sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020 ). Odvolací súd

vzhľadom na uvedené zastáva názor, že aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú
náhradu trov konania. V prípade uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne
vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna výška závisí od odborných znalostí alebo od úvahy súdu), je potrebné
posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca preukázal danosť svojho nároku čo do

základu ( pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021, rozhodnutia Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020). V posudzovanej veci preto úspech žalobcu nemožno hodnotiť
porovnanímvýškysúdompriznanéhoplnenianáhradynemajetkovejujmyažalobcomnárokovanejsumy
náhrady nemajetkovej ujmy a v prípade priznanej náhrady nemajetkovej ujmy možno konštatovať plný
úspech žalobcu v tejto časti konania.

15.2. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel
k záveru, že žalobca bol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. plne procesne úspešný čo
do základu uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z
tohto jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Zároveň je ale potrebné prihliadnuť,

že žalobca nebol plne úspešný v časti náhrady škody. Vzhľadom na uvedené potom predmet konania
predstavoval sumu 13.695,16,- € ( náhrada škody v sume 1.615,16,- € + náhrada nemajetkovej ujmy
12.080,- €). Z tohto predmetu konania je vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu potom potrebné
určiť pomer úspechu strán sporu. Súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. dospel k správnemu
záveru, že pomer úspechu žalobcu predstavuje 80,46%. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny

13.695,16,- €, v konaní dosiahol úspech v časti istiny 12.356,66,- € ( náhrada škody 276,66,- € +
náhrada nemajetkovej ujmy 12.080,- €), teda v rozsahu 90,23 %. Žalovaný dosiahol úspech v časti
istiny 1.338,50,- € ( zamietnutá náhrada škody) , teda v rozsahu 9,77 %. Vzájomný pomer úspechu tak
dosahuje80,46%(90,23%-9,77%)vprospechžalobcu.Ovýškenáhradytrovkonaniapotomrozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom

pri určení výšky náhrady trov konania bude potrebné vyhádzať z predmetu konania 13.695,16,- € a nie
z prisúdenej istiny tak ako to uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, keď nezohľadnil,
že predmetom konania bola aj náhrada škody vo výške náhrady škody v sume 1.615,16,- €, ktorá
skutočnosť ale nebol súčasťou výroku rozsudku.

15.3. Záverom súd prvej inštancie považuje za potrebné dodať, že neobstojí námietka žalobcu, že
odôvodnenie o náhrade trov konania sa javí ako nepreskúmateľné a je aj v rozpore s Uznesením sp.
zn. 9Cdo/30/2021 zo dňa 20.04.2023 o dovolaní žalovaného, ktorým Najvyšší súd SR rozhodol tak,
že : „Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu“. Súd
prvej inštancie nerozhodovala opätovne o trovách dovolacieho konania, ktoré bolo vedené pod sp.

zn. 9Cdo/30/2021 ale len o trovách nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
vedeného pod sp. zn. 9Co/35/2019 a preto výrok o nároku na náhrady trov dovolacieho konania zostáva
nedotknutý a aj o výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255
ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní

( žalobca úspešný v časti odvolania žalovaného, neúspešný v časti svojho odvolania; žalovaný úspešný
v časti odvolania žalobcu, neúspešný v časti svojho odvolania ) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo
strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania
v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).