Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8418201984
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8418201984.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C. XXX/XX, XXX XX B., zastúpeného: Mgr. Adrián Bobko, advokát, so sídlom Námestie sv. Egídia
78, 058 01 Poprad, IČO: 37747371, proti žalovanému: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava – mestská časť Nové
Mesto, IČO: 00166073, o náhradu škody vo forme náhrady mzdy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. KK-10C/41/2018-436 z 23.2.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 68.789,- eur.

Mení rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 68.789,- eur tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 68.789,- eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu (po čiastočnom späťvzatí žaloby) vo výške 88.028,- eur. Určil, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že za nespornú skutočnosť súd prvej inštancie považoval okolnosť, že
uznesením Okresného súdu Prešov z 3.11.2015 č. k. 3Nt/2/2012-153, podľa § 400 ods. 1 Trestného
poriadku za použitia § 394 ods. 1 Trestného poriadku, bola povolená obnova konania vo vyššie
označenej trestnej veci a zároveň bol zrušený výrok o vine a o treste rozsudku bývalého Vojenského
obvodového súdu Prešove sp. zn. 3T/3/07 z 10.9.2007 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského
súdu Trenčín z 31.1.2008 sp. zn. 5To/25/07.

3. Nespornou medzi sporovými stranami bola i skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Prešov
z 5.12.2017 č. k. 5Tv/1/2016 podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, bol žalobca v celom
rozsahu oslobodený spod obžaloby prokurátora bývalej Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp.
zn. OPv/203/06 vedená na Okresnej prokuratúre Prešov pod sp. zn. 1PV/58/2017 zo 14.2.2007
doručenej na bývalý Vojenský obvodový súd Prešov 14.2.2007 pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin
neoznámenia trestného činu podľa § 168 ods. neuvedený Trestného zákona účinného do 31.12.2015.

4. Nespornou medzi sporovými stranami považoval súd skutočnosť, podľa ktorej z uznesenia Okresného
súdu Prešov z 3.11.2015 č. k. 3Nt/2/2012-153, z rozsudkov Okresného súdu Prešov z 5.12.2017 č.
k. 5Tv/1/2016 je zrejmé, že bol zrušený výrok o vine a o treste v rozsudku bývalého Vojenskéhoobvodového súdu Prešov sp. zn. 3T/3/07 z 10.9.2007 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu
Trenčín z 31.1.2008 sp. zn. 5To/25/07, a že žalobca bol v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby
prokurátora bývalej Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. OPv/203/06 vedená na Okresnej

prokuratúre Prešov pod sp. zn. 1PV/58/2017 zo 14.2.2007 doručenej na bývalý Vojenský obvodový súd
Prešov dňa 14.2.2007 pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin neoznámenia trestného činu podľa § 168
Trestného zákona účinného do 31.12.2015.

5. Spornou skutočnosťou bolo, či žalobca preukázal splnenie zákonných predpokladov potrebných pre

vznik nároku na náhradu škody vo forme ušlej mzdy.

6. Dôkazy navrhnuté žalobcom v žalobe, konkrétne rozsudok bývalého Vojenského obvodového súdu
Prešov sp. zn. 3T/3/07 z 10.9.2007, uznesenie Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 31.1.2008 sp.
zn. 5To/25/07, uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 3.11.2015 č. k. 3Nt/2/2012-153 a rozsudok
Okresného súdu Prešov z 5.12.2017 č. k. 5Tv/1/2016 ako i Žiadosť žalobcu o zaradenie do funkcie v

stálej štátnej službe z 30.1.2018 boli vykonané podľa ustanovenia § 204 CSP, doručením žalovanej.
Žalovaný obsah týchto listinných dôkazov nerozporoval.

7. Na dôkazy navrhnuté žalobcom na pojednávaní 7.7.2021 (13 ks výplatných pások, ktoré sú súčasťou
prílohovej obálky na čl. 141 spisu) ako aj na dôkazy navrhnuté v podaní doručenom 8.7.2022 (Pracovné

hodnotenie z OR PZ Poprad, Záznam o odmenách a trestoch MV SR, Odpis z registra trestov a Správu
o povesti od Mesta B.) súd podľa ust. § 153 ods. 2 CSP neprihliadol, keďže ako prostriedky procesného
útoku neboli žalobcom predložené včas a ich prípadné vykonanie by vyžadovalo ďalšie úkony súdu a
nariadenie ďalšieho pojednávania.

8. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo
dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné (Pozri Števček, M., Ficová, S. Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, 2. vydanie. Komentár.
Praha : C. H. Beck, 2022, s. 1752., na strane č. 625, marginália č. 2).

9. Uvedené platí vo vzťahu k prostriedkom procesného útoku uplatneným žalobcom na pojednávaní
7.7.2021 i tým, ktoré boli navrhnuté podaním doručeným 8.7.2022.

10. Vo vzťahu k výplatným páskam je potrebné prisvedčiť právnemu názoru žalovaného, podľa ktorého
jenepochybné,žežalobcaichmoholpredložiťužspodanímžaloby,apretojelogickénatietoprostriedky

procesného útoku predložené nie včas neprihliadať. Ide pritom o listinné dôkazy pre posúdenie nároku
uplatneného žalobou kľúčové, a preto bolo v záujme žalobcu, aby ich súdu predložil včas.

11. Uvedený záver je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného
v uznesení z 26.2.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 3Obdo/43/2018, podľa ktorého: ,,Účelom

sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť
tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich
nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v
skoršom štádiu konania), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto
skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a

dôsledky sudcovskej koncentrácie konania a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil,
že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu
sporu na strane svojho klienta.“

12. Taktiež je potrebné prisvedčiť názoru žalovaného, podľa ktorého účelom sudcovskej koncentrácie

konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými útokmi. Je
neželateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní,
čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie
ďalšieho pojednávania. Sudcovská koncentrácia je v diskrečnej právomoci súdu a je preto na strane
súdu, či prípadné omeškanie procesného útoku a obrany ospravedlní alebo či príjme procesnú sankciu

(Pozri Števček, M., Ficová, S. Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok, 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1540., na strane č. 578, marginália
č. 2).13. Rovnako to konštatuje i Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 15.11.2018 v konaní
vedenom pod sp. zn. II. ÚS 530/2018, keď vyslovil: ,,Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje
príslušný sudca podľa vlastnej úvahy spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok

procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“

14. K prostriedkom procesného útoku (listinné dôkazy navrhnuté žalobcom v podaní z 8.7.2022)
odvolací súd v uznesení č. k. 1Co/7/2023-339 z 26.9.2023 konštatoval nesúhlas s uvedeným

hodnotenímsúduprvejinštancie,keďžetaktopredloženédôkazybolireakciounavyjadreniežalovaného
v konaní a ich vykonanie na pojednávaní si nevyžadovalo odročenie pojednávania.

15. Rešpektujúc istú funkčnú a inštančnú nadriadenosť súdu druhej inštancie je k uvedenému potrebné
uviesť, že z takto formulovaného názoru odvolacieho súdu nie je zrejmé, na ktoré konkrétne prostriedky
procesnej obrany žalovaného žalobca reagoval a na podklade akej normy procesného práva by mal súd

prvej inštancie tieto dôkazy vykonať.

16. Okrem toho je potrebné poukázať na ust. § 188 ods. 1 a na ust. § 204 CSP, podľa ktorých súd
vykonáva dôkazy na pojednávaní s tým, že dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť
prečíta alebo oznámi jej obsah, to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu

konania doručený a ak listinu alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.

17. Uvedené súd prvej inštancie akcentuje najmä z toho dôvodu, že z obsahu samotného podania
z 8.7.2022 je zrejmé, že jeho súčasťou dôkazy označené v závere podania pod poradovými číslami
1. - 4. neboli, a preto objektívne ani nemohol postupovať pri ich vykonaní podľa ust. § 204 CSP

tak ako to v uvedenom podaní navrhol žalobca a dokonca ani podľa ust. § 188 ods. 1 CSP. O tejto
nespornej skutočnosti svedčí aj vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní 15.12.2023 ako
i ďalší priebeh konania pred súdom prvej inštancie po zrušení pôvodného rozsudku, kedy uvedené
listinné dôkazy žalobca mimo pojednávania predložil do spisu až 16.1.2024 podaním označeným
ako ,,Vyjadrenie ku konštatovaniu súdu na pojednávaní vo vzťahu k návrhu žalobcu zo dňa 7.7.2022

na vykonanie dokazovania listinami“.

18. Z posledne uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť na citované dôkazy
hneď z dvoch dôvodov. Po prvé preto, lebo neboli riadne predložené (žalobca v kritickom podaní na
ne iba poukázal, ale reálne ich do konania nepredložil), čo je postup, ktorý je o. i. i v rozpore s ust. §

132 ods. 2 CSP a po druhé preto, lebo boli nepochybne ako prostriedky procesného útoku uplatnené
neskoro (nie včas).

19.Okremuvedenýchdôvodovjepotrebnékonštatovať,želistinnédôkazynavrhnutéžalobcomvpodaní
z 8.7.2022 by k objasneniu existencie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu ušlého platu

žalobcu ako štátneho zamestnanca neprispeli. Skutočnosti tvrdené žalobcom v kritickom podaní sú tak
skutočnosťami, ku ktorým k overeniu boli navrhnuté dôkazy bez relevantnej súvislosti s predmetom
konania, pričom zároveň ide o dôkazy nedisponujúce vypovedacou potenciou (pozri obdobne Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.3.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019).

20. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné prisvedčiť právnemu názoru žalovaného, podľa ktorého v
rozpore zo zásadou koncentrácie konania žalobca postupoval i v štádiu po zrušení pôvodného rozsudku
súdu prvej inštancie odvolacím súdom.

21. Na pojednávaní 15.12.2023 predložil opäť ďalší nový prostriedok procesného útoku - Znalecký

posudok č. X/XXXX zo 14.12.2023, keďže tým po viac ako piatich rokoch od začiatku konania pred
súdom a po šiestich rokoch od prvého uplatnenia nároku žiadosťou o predbežné prerokovanie vyslovene
nerešpektoval ust. § 153 ods. 1 CSP. Žalobcovi nič nebránilo objednať si vypracovanie znaleckého
posudku pred podaním žaloby, ktorej súčasťou vo forme jej prílohy mohol byť. Žalobca však napriek
tomu, že bol od začiatku konania právne zastúpený nebol schopný v žalobe ani v replike svoj nárok

riadne preukázať.22. Keďže Znalecký posudok znalkyne D. E. F. č. X/XXXX zo 14.12.2023, ako prostriedok procesného
útoku, neuplatnil včas tak ako mu táto povinnosť vyplýva z ust. § 153 ods. 1 CSP, súd naň neprihliadol
(ust. § 153 ods. 2 CSP).

23. V danom prípade tak súd prvej inštancie diskrečné právo neuplatnil, keďže, prihliadnuc na objektívne
kritérium (právna zložitosť sporu), ako aj na subjektívne kritérium spočívajúce v schopnosti žalobcu
a hlavne jeho právneho zástupcu rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti a navrhovať na ich
preukázanie dôkazné prostriedky, zastáva právny názor, podľa ktorého k vypracovaniu znaleckého

posudku mohol žalobca pristúpiť už v štádiu predbežného prerokovania nároku pred Ministerstvom
spravodlivosti SR, prípadne najneskôr, tak ako to tvrdí i žalovaná, v čase podania žaloby vo veci samej
alebo v rámci repliky.

24. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie zmenu žaloby, ktorú žalobca navrhol na
pojednávaní 23.2.2024, zrejme na podklade spomínaného znaleckého posudku, nepripustil, keďže

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe (ust. § 143 ods.
1 CSP). Uvedené uznesenie nebolo potrebné vyhotoviť písomne ani doručiť stranám sporu, keďže pre
takýto postup boli splnené zákonné podmienky (ust. § 235 ods. 2 CSP).

25. Na tomto mieste je potrebné prisvedčiť i námietke žalovaného, podľa ktorej ust. § 16 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z. z. veta druhá ustanovuje, že pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol
predbežne prerokovaný. Z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú
žalobca doručil Ministerstvu spravodlivosti SR 19.2.2018, ako aj z oznámenia o výsledku predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody z 26.7.2018 vyplýva, že podľa ust. § 15 zákona č. 514/2003

Z. z. bol predbežne prerokovaný nárok na náhradu majetkovej škody v časti ušlej mzdy len vo výške
106.200,- eur (ktorý žalobca v ďalšom priebehu konania pred súdom znížil na sumu 88.028,- eur).

26.Vnadväznostinauvedenéžalovanýdôvodnenamietolvýškunáhradymajetkovejškodyprevyšujúcej
sumu 106.200,- eur, keďže túto žalobca uplatnil v rozpore s ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Ak

totiž právna úprava požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť
splnená, ak požaduje iný rozsah nároku voči príslušnému orgánu a iný rozsah uplatní v rámci konania
pred súdom.

27. K otázke nezákonnosti ako jednému zo zákonných predpokladov vzniku nároku žalobcu na náhradu

škody v podobe ušlého platu štátneho zamestnanca, aplikujúc vyššie citovanú judikatúru Najvyššieho
súduSR,taksúdprvejinštanciemuselprisvedčiťprávnejargumentáciižalovanej,podľaktorejzdoposiaľ
uvedeného vyplýva, že vznik zodpovednosti štátu za škodu predpokladá: i) zistenie príslušného orgánu
o nezákonnosti rozhodnutia, ii) jeho zrušenie alebo iii) jeho zmenu práve pre túto zistenú nezákonnosť.
S prihliadnutím na osobitosti konania o povolení obnovy konania a následne obnoveného konania je

možné prijať záver, že v prejednávanom prípade k takémuto konštatovaniu príslušným orgánom, ani k
následnému zrušeniu pôvodného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť nedošlo.

28. Rozhodnutie nahradené novým rozhodnutím vydaným v obnovenom konaní nemožno kvalifikovať
ako rozhodnutie nezákonné podľa ust. § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Pôvodné rozhodnutie bývalého

Vojenského obvodového Prešov z 10.9.2007, sp. zn. 3T/3/2007 nebolo vydané v rozpore s objektívnym
právom, právnym poriadkom Slovenskej republiky ani nebolo zrušené pre svoju nezákonnosť z dôvodu
nesprávnehoprávnehoposúdenia,zdôvodunesprávnealebonedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu
ani z dôvodu vady konania. Kritické rozhodnutie bolo nahradené novým rozhodnutím Okresného súdu
Prešov z 5.12.2017, sp. zn. 5Tv/1/2016 v dôsledku existencie nových skutočností a dôkazov, ktoré neboli

súdu známe v pôvodnom konaní.

29. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody z titulu ušlého platu štátneho zamestnanca spôsobenej
nezákonným rozhodnutím nemožno vychádzať len z konečného výsledku konania bez zreteľa na
osobitné okolnosti sporu. Dôvodom, pre ktorý Okresný súd Prešov uznesením č. k. 3Nt/2/2012-153 z

3.11.2015 povolil obnovu konania vedeného pod sp. zn. 3T/3/2007 bolo, že sa v konaní vyskytli nové
právne významné skutočnosti, konkrétne závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vedeného pod sp. zn. 6To/8/2009 zo 4.11.2010, ktoré boli podľa názoru súdu skutočnosťou
skôr neznámou, ktorou súd v čase právoplatného rozhodnutia vo veci neoznámenia trestného činunedisponoval. Súd tieto dôkazy vyhodnotil ako dôkazy nové, o existencii ktorých súd, v pôvodnom
konaní, nemal ani nemohol mať vedomosť. S prihliadnutím na tieto nové skutočnosti došlo k vydaniu
Rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5Tv/1/2016 z 5.12.2017 ako nového rozhodnutia vo veci,

ktorým žalobcu spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil.

30. Je potrebné prisvedčiť i právnej argumentácii žalovaného, podľa ktorej, ak súd zistí, že sú tu (v
konaní po povolení obnovy konania) dôvody na zmenu pôvodného rozhodnutia, vydá nové rozhodnutie
vo veci samej, ktorým nahrádza rozhodnutie pôvodné. Z dikcie ,,nové rozhodnutie nahradí pôvodné

rozhodnutie“ možno vyvodiť, že pôvodné rozhodnutie sa neruší, ale je nahradené novým rozhodnutím.
Na pôvodné rozhodnutie sa preto neprihliada.

31. V zmysle uvedeného tak vydaním nového Rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5Tv/1/2016
z 5.12.2017 došlo k nahradeniu pôvodného rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov
sp. zn. 3T/3/2007 z 10.9.2007, nie však k jeho zrušeniu, prípadne zmene pre jeho nezákonnosť. Túto

skutočnosť potvrdzuje i fakt, že v uznesení, ktorým bola povolená obnova konania Okresný súd Prešov
nezákonnosť pôvodného rozhodnutia nekonštatoval. Obnovu konania povolil z dôvodu výskytu nových
dôkazov, ktoré sú ostatne jedným zo zákonných dôvodov aplikácie tohto mimoriadneho procesného
inštitútu trestného práva zasahujúceho do formálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí.

32. Spornou medzi stranami bola i skutočnosť, či medzi rozhodnutiami vojenských súdov a tvrdenou
ušlou mzdou ako formou škody na strane žalobcu je splnený ďalší z troch zákonných predpokladov
vzniku nároku na náhradu škody (ušlej mzdy), spočívajúceho v príčinnej súvislosti medzi nimi.

33. Žalovaný poukázal na tvrdenie žalobcu, že podľa ust. § 196 ods. 1 Zákona o štátnej službe platí,

že ak sa rozhodnutie o skončení služobného pomeru zruší, služobný pomer trvá. Za čas neplatného
skončenia služobného pomeru patrí policajtovi služobný príjem podľa § 84 ods. 1 písm. a) až m) a písm.
s) a ak ide o príslušníka Policajného zboru podľa § 84 ods. 2 písm. a) až m), ktorý mu patril v čase pred
skončením služobného pomeru.

34. Už aj zo samotnej argumentácie žalobcu spočívajúcej v právnom názore, že povolením obnovy
konania došlo k zrušeniu personálneho rozkazu ako rozhodnutia obsahovo nadväzujúceho na pôvodný
odsudzujúci rozsudok a ním citovaných ustanovení vyplýva, že žalobca považuje skončenie služobného
pomeru za neplatné, v dôsledku čoho má za to, že jeho služobný pomer naďalej trvá a že za čas
neplatného skončenia služobného pomeru má nárok na služobný príjem.

35. Žalobca sám tak dáva vznik svojho nároku na náhradu mzdy podľa § 196 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.
z.dosúvislostipriamosneplatnýmskončenímpracovnéhopomeru(nazákladevydanéhoPersonálneho
rozkazu), čím sám skutkovo vymedzil existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi
týmito zložkami.

36. Personálny rozkaz nebol nikdy zrušený. Zároveň práve toto rozhodnutie v celom slede príčin malo
za následok stratu nároku žalobcu na výplatu služobného príjmu - platu štátneho zamestnanca. V
tejto súvislosti je preto namieste prisvedčiť procesnej obrane žalovaného, podľa ktorej si mal žalobca
uplatňovať nárok na náhradu ušlého platu (za obdobie neplatného skončenia služobného pomeru) práve

od služobného úradu, v pôsobnosti ktorého vykonával stálu štátnu službu ako príslušník Policajného
zboru SR.

37. Príčinná súvislosť nie je daná tam, kde do deja vstúpila iná, od právne kvalifikovanej okolnosti na
strane štátu (v tomto prípade iného orgánu štátu) nezávislá skutočnosť (v danom prípade vydanie

personálneho rozkazu), ktorá je pre vznik prípadnej škody rozhodujúca.

38. Z uvedeného dôvodu je tak potrebné prisvedčiť právnemu názoru žalovaného, podľa ktorého
ju nemožno zaviazať na náhradu ušlého platu žalobcu len preto, že uplatnenie tohto nároku voči
správnemu subjektu by v súčasnosti bolo spojené s rizikom uplatnenia námietky premlčania. Zároveň

platí, že na námietku premlčania súd prihliadne len v prípade, ak by bola reálne vznesená (v danom
prípade Krajským riaditeľstvom PZ SR). Žalobcovi preto nič nebránilo už skôr (aj mimosúdne) uplatniť
nárok práve vo vzťahu k uvedenému orgánu, pričom zároveň platí, že v prípade dobrovoľného
uznania (resp. mimosúdneho vyrovnania medzi žalobcom a uvedeným štátnym orgánom) žalobcanemusel od počiatku nárok uplatňovať voči Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom SR, ale
priamo voči Krajskému riaditeľstvu PZ v Prešove. V prípade, ak by tento orgán štátu nepristúpil k
mimosúdnemu riešeniu nároku žalobcu a vzniesol by (čisto hypoteticky) námietku premlčania, táto môže

byť, aplikujúc príslušnú judikatúru najvyšších súdnych autorít v prípadnom súdnom spore príslušným
súdom vyhodnotená ako námietka v rozpore s dobrými mravmi.

39. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah i recentnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
a Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu

zákonného titulu vzniku nároku na náhradu škody v podobe ušlej mzdy/platu štátneho zamestnanca
podľa ust. §§ 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ani existenciu kauzálneho nexu (priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti) medzi vyššie uvedenými rozsudkami príslušných vojenských súdov a škodou ani
existenciu škody a jej výšky. Takéto skutkové okolnosti z riadne a včas uplatnených prostriedkov
procesného útoku žalobcu, vrátane jeho výpovede na pojednávaní 13.10.2021 a výpovede svedka, otca
žalobcu G. B., ktoré súd vykonal, nevyplývajú.

40. V konaní pred súdom tak žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných predpokladov pre
vznik nároku na náhradu škody v podobe ušlého platu štátneho zamestnanca, a preto bola žaloba ako
nedôvodná zamietnutá (výrok I.).

41. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.

42. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 150.239,41 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

43. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
právanaspravodlivýproces,ust.§365ods.1písm.d)CSP,t.j.,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j., že súd prvej inštancie

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ust. § 365 ods. 1 písm.
f) CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP, t. j., že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoky, ktoré neboli uplatnené
a ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

44. Poukázal na to, že po vrátení veci na súd prvej inštancie, po predchádzajúcom zrušení pôvodného
rozsudku, nedošlo k zmene skutkového stavu a vo veci nebolo tvrdené alebo preukázané žalovaným,
aby tu existoval iný dôvod pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, ako napríklad porušenie

služobnej prísahy. Nebolo tvrdené, ani preukázané žalovaným, aby žalobca bol disciplinárne riešený
a sankcionovaný v rámci výkonu služobného pomeru tak, aby to zakladalo dôvod na prepustenie zo
služobného pomeru.

45. Súd prvej inštancie nesprávnym záverom v otázke predpokladu vzniku nároku na náhradu

škody, spočívajúcom v existencii nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, vybočil od ustálenej
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a ústavného súdu.

46. Súd opomenul ustanovenia Trestného poriadku, ktoré určujú výroky trestných súdov, ktoré pokiaľ
rozhodujú o podstate obžaloby, teda o vine a nevine rozsudkom podľa § 284 Trestného poriadku,

rozhodujú len o tom, či sa obžalovaný uznáva za vinného alebo či sa spod obžaloby oslobodzuje. Iný
výrok Trestný poriadok nepripúšťa, teda úvahy súdu o rozhodnutí, v ktorom budú vo výroku takého
rozhodnutia uvedené slová o nezákonnosti alebo zrušení, sú nesprávne. Treba zdôrazniť, že výroky
súdov v trestnom konaní, a to tak súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu (Vojenského obvodového
súdu Prešov sp. zn. 3T/3/2007 z 10.9.2007 a Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 5To/25/2007

z 31.1.2008), boli plne v súlade so zákonom.47. Je však bez akýchkoľvek pochybností, že dotknuté rozhodnutie bývalého vojenského súdu bolo
v konaní o povolení obnovy konania, najskôr ako nezákonné, zrušené a následne v konaní po obnove
konania bol žalobca spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený.

48. Personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove z 18.3.2008,
ktorý jednoznačne a nezameniteľne špecifikuje ako dôvod prepustenia žalobcu práve skutočnosť, že
bol rozhodnutiami vojenských súdov právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, bol žalobca
prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Toto bol jediný dôvod uvedený

v personálnom rozkaze.

49. Súdu prvej inštancie žalobca v predchádzajúcom konaní predložil listinné dôkazy, a to výplatné
pásky, podľa ktorých upravoval žalobný petit, nakoľko nedisponoval potrebnými listinami – personálnymi
dokumentmi s údajmi o služobnom pomere, keďže tieto sa nachádzali v štátnom archíve vzhľadom
na skutočnosť, že služobný pomer žalobcu zanikol v roku 2008. Žalobca nemohol listiny – personálne

dokumenty súdu predložiť skôr a navrhovať iné dokazovanie k preukázaniu výšky jeho ušlého
služobného príjmu.

50. Keď sa žalobcovi v novembri 2023 podarilo tieto listiny – personálne dokumenty získať, oslovil
znalkyňu D. E. F., aby vypracovala znalecký posudok, pričom znalkyňa tento posudok vypracovala

bezodkladne a doručila žalobcovi pod č. X/XXXX, pričom žalobca ho doručil súdu prvej inštancie
v zmysle zápisnice o pojednávaní z 15.12.2023.

51. Súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalobca k preukázaniu ušlého príjmu od samého začiatku
konania navrhoval dôkazy, a to v žalobe, kde pod bodom 7. navrhol zabezpečiť potvrdenie o mzde

žalobcu za obdobie rokov 2007 a 2008 a tiež navrhol, aby konajúci súd požiadal Krajské riaditeľstvo
policajného zboru v Prešove o zaslanie prehľadu vymeriavacích základov a spriemerovanie mesačných
platov, teda potvrdenie o mzde žalobcu za obdobie rokov 2007 a 2008. Ušlý príjem žalobca dokazoval
výplatnými páskami za posledných 6 mesiacov s tým, že pre znalca nemal ďalšie podklady. Následne po
ich získaní zo štátneho archívu, všetky podklady doručil znalcovi a tento vypracoval súkromný znalecký

posudok. S poukazom na uvedené sa žalobcovi nedá vytýkať nečinnosť.

52. Z predmetného znaleckého posudku jednoznačne vyplýva deklarovaný ušlý príjem vo výške
150.239,41 eur, a preto na pojednávaní 15.12.2023 žalobca takto žalobný petit upravil.

53.Ajinédôkazy–PracovnéhodnoteniezORPZPoprad,ZáznamoodmenáchatrestochMVSR,Odpis
z registra trestov a Správa o povesti od mesta B. boli súčasťou spisového materiálu v prejednávanej
veci (10C/41/2018 Okresného súdu Poprad), a to ako súčasť trestného spisu, ktorý bol k veci pripojený.
Všetky tieto dôkazy preukazovali, že žalovaný bol prepustený zo služobného pomeru len z uvedeného
jedinéhodôvodu,tedapreodsúdeniepreúmyselnýtrestnýčinapredprepustenímakopolicajtdosahoval

dobré služobné výsledky.

54.Trebazdôrazniť,žepôvodnérozhodnutiavojenskýchsúdovvtrestnomkonaníbolivkonaníoobnove
konania zrušené, žalobca bol v celom rozsahu spod obžaloby oslobodený, zanikol dôvod zakladajúci
prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru a Personálny rozkaz riaditeľa

Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove z 18.3.2008 stratil svoj podklad.

55. Žalobca sa nemôže úspešne domáhať nároku na náhradu mzdy v zmysle § 196 ods. 1 zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe, keďže k oslobodeniu spod obžaloby došlo až v čase, kedy bolo už
po lehotách na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré by viedli k uplatneniu

nároku žalobcu na náhradu služobného príjmu v zmysle § 196 ods. 1 zákona o štátnej službe.

56. Žalobca si teda uplatňuje podobný nárok, avšak na inom skutkovom a právnom základe, a to nárok
na náhradu škody za stratu na zárobku spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami bývalých vojenských
súdov, pričom ide o nárok podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a nie o nárok na náhradu

služobného príjmu podľa § 196 ods. 1 zákona o štátnej službe.

57. Zo žiadosti žalobcu o zaradenie do funkcie v stálej štátnej službe z 30.1.2018 vyplýva, že nakoľko
zanikol dôvod jeho prepustenia zo služobného pomeru, keďže personálny rozkaz bol zrušený akorozhodnutie obsahovo nadväzujúce na pôvodný odsudzujúci výrok o vine a treste, požiadal o zaradenie
do pôvodnej funkcie v stálej štátnej službe, keďže mal za to, že jeho služobný pomer naďalej trvá.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v odpovedi z 23.2.2018 oznámilo, že jeho žiadosti nemôže

vyhovieť, pretože zrušenie rozhodnutí sa vzťahuje len na konanie v trestných veciach, avšak nie
na rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, teda na právoplatný
Personálny rozkaz z 18.3.2008. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným

orgánom. V tomto kontexte treba konštatovať, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. V tejto
súvislosti treba vychádzať z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to 7Cdo/27/2011
a 4Mcdo/20/2009, z ktorých vyplýva, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky.

58. Bývalé vojenské súdy na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu dospeli k rozhodnutiu
o vine žalobcu, avšak v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu boli tieto rozhodnutia
zrušené ako nezákonné a bola nariadená obnova konania, pričom žalobca bol spod obžaloby
oslobodený. Súčasne s povolením obnovy konania uznesením Okresného súdu Prešov, č. k.

3Nt/2/2012-153 z 3.11.2015, bol zrušený výrok o vine a treste v rozsudku Vojenského obvodového súdu
Prešov, sp. zn. 3T/3/2007 z 10.9.2007 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín, sp.
zn. 5To/25/2007 z 31.1.2008.

59. Pokiaľ ide o judikatúru, o ktorú sa oprel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (Krajský súd

v Košiciach, č. k. 11Co/384/2019-337 z 31.3.2021, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.
IV. ÚS 296/2014-33 zo 6.5.2015, č. k. III. ÚS 91/2021-43 z 28.10.2021 a uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/112/2017 z 31.7.2018), táto mala skutkový základ v personálnom
rozkaze podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. a išlo o dôvod spočívajúci v porušení
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. V prípade žalobcu však

k prepusteniu zo služobného pomeru došlo výlučne z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia pre
úmyselný trestný čin podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z.

60. Žalobca poukázal na to, že v priamej súvislosti s odsudzujúcim rozsudkom stratil zamestnanie
a bol prepustený predmetným personálnym rozkazom zo služobného pomeru z dôvodu predmetného

právoplatného odsúdenia pre úmyselný trestný čin.

61. Zrušené rozhodnutia bývalých vojenských súdov z dôvodu ich nezákonnosti priamo spôsobili stratu
zamestnania a stratu na zárobku (služobného príjmu) žalobcu. Žalobca sa nemohol zamestnať ako
policajt alebo nájsť si iné zamestnanie zodpovedajúce jeho vzdelaniu a praxou vrátane zreteľa na

získané pracovné skúsenosti, keďže v obdobných zamestnaniach sa vyžadujú bezúhonnosť.

62. Pokiaľ ide o dôkazy na podporu svojich tvrdení treba poukázať na Znalecký posudok č. X/XXXX
znalkyne D. E. F. a na fotokópie výplatných pások, ktoré boli predložené 7.7.2021, z čoho vyplýva, že je
nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca tvrdenú ušlú mzdu nepreukázal a neuniesol

v tomto smere dôkazné bremeno.

63. Nesprávny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania, nakoľko ide o súvisiaci výrok,
ktorý v prípade zmeny výroku vo veci samej má byť taktiež zmenený a o trovách konania by malo byť
rozhodnuté v prospech žalobcu.

64. V každom prípade v prejednávanej veci treba konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces,
nakoľko bez vážneho dôvodu súd prvej inštancie neprihliadol na dôkazy predložené žalobcom v konaní
a tak mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

65. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.66. Poukázal na to, že súd prvej inštancie dôsledne dodržal a aplikoval ust. § 153 ods. 1 CSP, keď
nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie navrhnuté na pojednávaní 7.7.2021, teda výplatné pásky
žalobcu a ďalšie dôkazy z 8.7.2022 v podobe Pracovného hodnotenia, Záznamu o odmenách a trestoch,

Odpisu z registra trestov a Správy o povesti mesta B., ktoré sú zjavne neúčelné, nehospodárne
a nadbytočné. Pokiaľ ide o znalecký posudok predložený na pojednávaní na súde prvej inštancie
15.12.2023, tento bol predložený po viac ako 5 rokoch od začiatku súdneho konania. Žalobcovi nič
nebránilo, ak nie v žalobe, tak aspoň v replike, k vyjadreniu žalovaného, navrhnúť dôkazy, ktoré
navrhoval po niekoľkých rokoch od začatia konania a žalovaným identifikované nedostatky odstrániť.

Žalobca však napriek tomu, že bol od začiatku konania právne zastúpený, nebol schopný v žalobe
a v replike svoje nároky riadne preukázať.

67. V následnom vyjadrení (§ 374 ods. 1 CSP) zotrval žalobca na svojich doterajších stanoviskách.

68. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to po nariadení odvolacieho

pojednávania, doplnil dokazovanie oboznámením znaleckého posudku D. E. F., správy Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Kežmarok o priebehu nezamestnanosti žalobcu, správ Sociálnej poisťovne,
pobočka Poprad, o priebehu zamestnaní žalobcu a o výške dosiahnutých príjmov žalobcu v žalovanom
období, štatistických údajov Štatistického úradu SR a Portálu Verejná správa o výške minimálnej
a priemernej mzdy v žalovanom období a zistil, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.

69. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.) tento zákon upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci.

70. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. na účely tohto zákona je výkon verejnej moci
rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb s tým, že orgánom verejnej moci je štátny orgán
(písm. b) citovaného zákonného ustanovenia).

71. Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím (§ 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.).

72. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v

mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom, alebo, ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu (§ 4 ods. 1
písm. a) bod. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

73. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému

vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

74. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.).

75. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že rozsudkom bývalého Vojenského
obvodového súdu Prešov, č. k. 3T/3/2007-262 z 10.9.2007 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského
súdu v Trenčíne, č. k. 5To/25/2007-284 z 31.1.2008 bol žalobca uznaný za vinného z trestného
činu neoznámenia trestného činu podľa § 168 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005,
za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečné

odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 29.2.2008. Na
tieto odsúdenia nadväzoval Personálny rozkaz riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Prešove č. XXX
z 18.3.2008, na základe ktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného
zboru s účinnosťou ku dňu doručenia tohto rozhodnutia v zmysle § 194 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.
Dôvodom pre tento postup bola okolnosť, že žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný

čin neoznámenia trestného činu podľa § 168 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený na podmienečný
trest odňatia slobody. Následne uznesením Okresného súdu Prešov, č. k. 3Nt/2/2012-153 z 3.11.2015
bola v predmetnej veci povolená obnova konania so zreteľom na zistenie nových okolností a dôkazov
vo veci a následným rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5Tv/1/2016 z 5.12.2017, bol žalobcaoslobodený spod obžaloby, za ktorú bol pôvodne v zmysle predchádzajúcich rozhodnutí vojenských
súdov odsúdený. Tento oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov nadobudol právoplatnosť
5.12.2017.

76. Listom z 30.1.2018 žalobca požiadal o zaradenie do funkcie stálej štátnej službe prostredníctvom
Krajského riaditeľstva PZ v Prešove, avšak tejto žiadosti vyhovené nebolo. Žalobca podal proti
Personálnemu rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Prešove č. XXX z 18.3.2008 odvolanie, ktoré
bolo rozhodnutím odvolacieho orgánu, sp. zn. H./C. z 19.6.2008, zamietnuté, pričom toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 25.6.2008. Žalobca sa domáhal nápravy aj v správnom súdnictve, a to na
Krajskom súde v Bratislave, kde napadol vyššie uvedené rozhodnutia policajných orgánov, avšak
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/239/2008-48 zo 4.5.2010, bola jeho žaloba zamietnutá
a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23.6.2010.

77. V uznesení Okresného súdu Prešov, č. k. 3Nt/2/2012-153 z 3.11.2015, ktorým bola povolená

obnova konania v trestnej veci žalobcu, súd zároveň rozhodol o zrušení výrokov o vine a treste
v predchádzajúcom rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 3T/3/2007 z 10.9.2007
v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín, sp. zn. 5To/25/2007 z 31.1.2008, a zároveň
aj ďalších rozhodnutí na tento výrok obsahovo nadväzujúcich, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad.

78. V tejto súvislosti treba konštatovať, že práve pôvodné odsúdenie žalobcu vojenskými súdmi bolo
dôvodom pre vydanie personálneho rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstvo Policajného zboru, na
základe ktorého bol zo služobného pomeru policajta prepustený a tieto rozhodnutia v trestnom konaní
boli zrušené, aj keď nebolo zrušené samotné rozhodnutie – personálny rozkaz o prepustení žalobcu

z policajného zboru. Za týchto okolností však treba konštatovať, že bola splnená podmienka zrušenia
rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože v skutočnosti rozhodnutia vojenských
súdov boli dôvodom vzniku škody na strane žalobcu spočívajúcej v ušlom zárobku.

79. V tomto zmysle treba konštatovať, že ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno vykladať

tak úzko, že podmienkou pre úspešné uplatnenie nárokov na náhradu ušlého zárobku by malo byť
len zrušenie predmetného personálneho rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru
z 18.3.2008. Žalobca podnikol v zmysle vyššie uvedeného všetky právne kroky, aby sa bránil aj proti
tomuto personálnemu rozkazu, nakoľko podal voči nemu odvolanie v správnom konaní a domáhal sa
nápravy aj v správnom súdnictve (konanie o správnej žalobe žalobcu na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. 3S/239/2008 skončené rozhodnutím zo 4.5.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.6.2010),
avšak jeho návrhom v tomto smere nebolo vyhovené a správna žaloba bola zamietnutá. Je nepochybné,
že skutočnou príčinou vzniku škody v podobe ušlého zárobku na strane žalovaného boli odsúdenia
vojenskými súdmi v trestnom konaní a medzi týmito odsúdeniami a vznikom škody na strane žalobcu
je nepochybná príčinná súvislosť. Treba totiž vziať do úvahy, že žalobca bol zo služobného pomeru

policajta Policajného zboru Slovenskej republiky prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona č.
73/1998 Z. z., teda v dôsledku toho, že spáchal a bol odsúdený pre úmyselný trestný čin, čo však
v následnom konaní bolo preukázané ako nezákonné.

80. Za týchto okolností je odvolací súd toho názoru, že boli splnené všetky podmienky pre náhradu

škody žalobcu spôsobenej nezákonným rozhodnutím (odsúdením v trestnom konaní vojenskými súdmi),
za ktorý by mal podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedať štát v zastúpení žalovaného. Žalobcovi
nepochybne vznikla škoda v podobe ušlého zárobku, ktorú písomne vyčíslil a podporil aj Znaleckým
posudkom znalkyne D. E. F. č. XX/XX zo 14.12.2003 (č.l. 361 a nasl. spisu). Boli teda splnené všetky
podmienky pre posudzovanie nárokov žalobcu ako náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.,

teda pokiaľ ide o existenciu nezákonných rozhodnutí, ktoré boli v následnom konaní zrušené, vznik
škody v podobe ušlého zárobku a nepochybná príčinná súvislosť medzi týmito nezákonnými a neskôr
zrušenými rozhodnutiami vojenských súdov v trestnom konaní a vznikom škody na strane žalobcu.

81. Takéto závery odôvodňuje judikatúra, ktorú je potrebné v prejednávanej veci aplikovať, a to

predovšetkým 7Cdo/27/2011 z 20.3.2012, 4Mcdo/20/2009 z 30.5.2011, ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 540/2016, z ktorých vyplýva, že pokiaľ určité nezákonné rozhodnutie
bolo zrušené z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak stalo
jedine z dôvodu rozporu s platnými právnymi predpismi, pričom pod nezákonným rozhodnutím sadá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky (7Cdo/27/2011, 4Mcdo/20/2009 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).
Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 540/2016 vyplýva, že rozhodujúcim meradlom

opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania. Tento záver pod podporený aj ďalšou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (III.
ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016, I. ÚS 395/2016). Ústavný súd v tomto smere konštatoval, že ak sa trestné
stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý
sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať vždy za

nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Táto judikatúra je podľa názoru odvolacieho
súdu plne analogicky aplikovateľná aj v prejednávanej veci, kde boli zrušené odsudzujúce rozhodnutia
vojenských súdov, aj keď nedošlo k zrušeniu samotného personálneho rozkazu o prepustení žalobcu
zo služieb Policajného zboru Slovenskej republiky. Podporne možno poukázať aj ďalšiu judikatúru
odvolacích súdov (najmä 12Co/563/2015 Krajského súdu v Banskej Bystrici), ktorá vychádza z toho,
že je daný dôvod na vyhovenie nárokov na náhradu škody v prípade, ak bola dotknutá osoba

právoplatne oslobodená spod obžaloby. Taktiež je potrebné poukázať na to, že žalobca bol prepustený
zo služieb Policajného zboru Slovenskej republiky v dôsledku dôvodu právne kvalifikovaného podľa §
192 ods. 1 písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z., pričom judikatúra, o ktorú sa oprel súd prvej inštancie
a ktorou argumentoval žalovaný, v tomto konaní riešila prípady prepustenia zo služobného pomeru
v dôsledku aplikácie § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., teda pre porušenie služobnej

prísahy, čo však nie je prípad žalobcu. Preto v prejednávanej veci nemožno vychádzať z judikatúry,
o ktorú sa opieral žalovaný, teda najmä IV. ÚS 296/2014, III. ÚS 91/2021 Ústavného súdu Slovenskej
republiky, 2Cdo/112/2017 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prípadne 11Co/384/2019 Krajského
súdu v Košiciach. Táto judikatúra, ktorá podporovala stanovisko žalovaného v tomto konaní vychádza
z dôvodu prepustenia príslušníka policajného zboru z dôvodu porušenia služobnej prísahy.

82. Nemožno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa toho, že žalobca nepredkladal
v prejednávanej veci dôkazy včas na preukázanie svojich nárokov tak, aby vyhovel aj zásadám
sudcovskej koncentrácie v konaní.

83. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o sudcovskej koncentrácii konania (§ 153 CSP a nasl.)
nemožno vykladať tak úzko, ako to v prejednávanej veci aplikoval súd prvej inštancie.

84. Z ust. § 153 ods. 1 CSP totiž vyplýva, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie

sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania.

85. V tejto súvislosti treba konštatovať, že už v samotnej žalobe žalobca navrhol vykonanie dokazovania
potvrdením o mzde za obdobie rokov 2007 až 2008 a v tomto smere navrhol takýto dôkaz zabezpečiť.

Súd prvej inštancie však tento dôkaz nezabezpečil a za týchto okolností nemožno konštatovať, že pokiaľ
žalobca predložil výplatné pásky dokumentujúce jeho služobný príjem na prvom pojednávaní vo veci
7.7.2021 (č.l. 135 spisu), ide o dôkaz a prostriedok procesného útoku, ktorý nebol uplatnený včas.
Rovnako nemožno konštatovať, že ak žalobca predložil znalecký posudok, dokumentujúci výšku jeho
ušlého zárobku, vypracovaný D. E. F. až v neskoršom štádiu konania (na pojednávaní na súde prvej

inštancie 15.12.2023 (č.l. 355 a nasl. spisu), stalo sa tak v dôsledku porušenia zásady sudcovskej
koncentrácie. Treba v tomto smere prisvedčiť odvolacej argumentácii žalobcu spočívajúcej v tom, že
zadováženie potrebných podkladov, ich vyhľadanie v archívoch i samotné vypracovanie znaleckého
posudkutrvaloistýčas,anaviac,vpredchádzajúcomštádiukonaniasúdprvejinštanciezaujalzamietavé
stanovisko k nárokom, ktoré sú uplatňované v tomto konaní, nevykonal prakticky žiadne dokazovanie

v smere preukázania výšky nárokov a žalobca si potrebné podklady takto zabezpečoval sám čo
je taktiež okolnosť, ktorá mohla spôsobiť isté zdržanie pri predložení tohto rozhodujúceho dôkazu
dokumentujúceho výšku spôsobenej škody v podobe ušlého zárobku na strane žalobcu.

86. Preto je odvolací súd toho názoru, že nedošlo k takému porušeniu zásad uvedených v § 153 CSP,

ktoré by negovali a znemožnili uplatnenie týchto dôkazov pri ustálené celkovej výšky náhrady škody na
strane žalobcu.87.Zatýchtookolnostimožno,tedavzásade,zpredmetnéhoznaleckéhoposudkuvychádzaťauzavrieť,
že žalobcovi v dôsledku prepustenia zo služieb policajného zboru, ktoré sa neskôr ukázalo ako
nedôvodné a teda nezákonné, vznikla škoda v podobe ušlého príjmu za obdobie od 20.3.2008 do

30.1.2018 v celkovej sume 150.239,41 eur. Treba tiež konštatovať, že nebolo možné zohľadniť námietky
žalovanéhovočiuvedenémuznaleckémuposudkuprezentovanénaodvolacompojednávaní19.11.2024
týkajúce sa absencie vysvetlenia použitej metodológie znalkyňou pri vypracovaní predmetného
znaleckého posudku ako aj údajných pochybení pri výpočte hodnostného a osobitného príplatku
pri určovaní ušlého zárobku žalobcu. Predmetný znalecký posudok bol totiž žalovanému doručený

v priebehu prvoinštančného konania (č. l. 356 spisu), avšak vo vyjadrení zaoberajúcom sa aj týmto
znaleckým posudkom zo 14.2.2024 (č. l. 410 spisu) nevzniesol žalovaný voči tomuto posudku žiadne
vecné výhrady týkajúce sa jeho obsahu tak, ako to urobil v zmysle vyššie uvedeného na odvolacom
pojednávaní. Preto tento prostriedok procesnej obrany žalovaného odvolací súd nemohol v tomto štádiu
konania akceptovať (§ 153 CSP).

88. Je však potrebné sa zaoberať aj tým, či tento ušlý zárobok predstavuje skutočnú škodu, ktorá
žalobcovi vznikla a v akej výške je možno túto škodu žalobcovi priznať. V tejto súvislosti odvolací súd
doplnil dokazovanie o zabezpečenie správy Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, z 11.9.2024, z ktorej
vyplýva, že v rozhodnom období žalobca bol zamestnaný, a to v pracovnom pomere alebo na dohodu
o pracovnej činnosti v rôznych firmách, kde dosiahol aj zárobok, ktorý treba zvážiť pri ustálení celkovej

výšky škody, ktorá žalobcovi v skutočnosti vznikla.

89. Takýmto spôsobom žalobca pracoval vo firme AV GAST s.r.o., a to od 1.4.2008 do 23.9.2008,
kde dosiahol celkový zárobok 92.634,- Sk, čo predstavuje sumu 3.075,- eur. V období od 2.7.2008 do
16.9.2008 pracoval u podnikateľa E. I., kde dosiahol zárobok 7.000,- Sk, čo predstavuje sumu 232,-

eur. V období od 2.10.2008 do 31.12.2008 pracoval u podnikateľa G. B. – Pekáreň – B., kde dosiahol
zárobok 7.500,- Sk, čo predstavuje sumu 249,- eur. V ďalšom období od 1.1.2009 do 23.2.2009 pracoval
taktiež u G. B. - Pekáreň – B., kde dosiahol zárobok 145,- eur. V ďalšom období od 24.2.2009 do
31.10.2012 pracoval ako zamestnanec u podnikateľa G. B. – Pekáreň – B., kde dosahoval pravidelný
príjem v celkovej sume 17.852,13 eur. Ďalej pracoval u podnikateľa A. B. R-mont v období od 8.11.2012

do 31.12.2012, kde dosiahol zárobok 148,38 eur. V období od 1.1.2013 do 14.5.2013 pracoval taktiež
u podnikateľa A. B. R-mont, kde dosiahol zárobok 372,38 eur. V ďalšom období od 15.5.2013 do
16.9.2013 pracoval ako zamestnanec s pravidelným príjmom u podnikateľa A. B. R-mont, kde dosiahol
príjem 347,56 eur. Následne v období od 13.11.2013 do 31.10.2014 pracoval vo firme MAJER POD
LESOMs.r.o.akodlhodobonezamestnanýsodvodovouúľavou,kdevuvedenomobdobídosiaholpríjem

4.191,56 eur. Vo firme MAJER POD LESOM s.r.o. pracoval aj v období od 1.11.2014 do 31.8.2018 ako
zamestnanec s pravidelným príjmom, kde dosiahol príjem 19.226,07 eur. V období od 22.2.2016 do
30.9.2016 pracoval vo firme KÁVOMATY, s.r.o. na základe dohody o pracovnej činnosti, kde dosiahol
príjem 18,25 eur, čo spolu predstavuje sumu 45.857,33 eur, ktorá bola žalobcovi vyplatená vyššie
uvedenými firmami v rozhodnom období na mzde a odmene za pracovnú činnosť.

90. Naviac zo správy Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad, z 30.8.2024 vyplýva, že žalobca bol
poberateľom dávky v nezamestnanosti v období od 1.11.2012 do 30.4.2013, kde mu bola vyplatená
celková suma 1.198,20 eur. Celkove takto v sledovanom období, ktoré je predmetom tohto konania,
žalobca po zohľadnení mzdy, odmeny za pracovnú činnosť a dávok v nezamestnanosti dosiahol príjem

vo výške 47.055,53,- eur. Túto sumu je potrebné odpočítať od sumy ustálenej znalkyňou D. E. F.
(150.239,41 eur – 47.055,53 eur), čo predstavuje sumu 103.183,88 eur, t. j. po zaokrúhlení 103.184,-
eur,ktorámôžepredstavovaťreálnuškodužalobcuvdôsledkuušléhopríjmuakopríslušníkapolicajného
zboru.

91. Pri ustálení celkovej výšky škody, ktorú je však možno v tomto konaní priznať, je potrebné
obrátiť pozornosť na to, akú výšku škody žalobca procesne uplatňuje (88.028,- eur po čiastočnom
späťvzatí žaloby) ako aj na ust. § 450 Občianskeho zákonníka, ktorý je aplikovateľný aj na náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z.

92. Z ust. § 450 Občianskeho zákonníka vyplýva, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu
škody primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné amajetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá
bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

93. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že sú splnené všetky podmienky pre aplikáciu tohto
ustanovenia Občianskeho zákonníka a na redukciu náhradu škody, ktorú by mal žalovaný žalobcovi
zaplatiť v dôsledku ušlého príjmu.

94. Treba totiž konštatovať, že žalobca počas celého rozhodného obdobia pracoval v zamestnaniach,

kde dosahoval nízky príjem, alebo len na dohodu. Len vo firme AV GAST s.r.o. dosiahol príjem, ktorý
zodpovedal úrovni priemernej mzdy, ktorá podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky v roku
2007 predstavovala 21.782,- Sk, pričom vo firme AV GAST s.r.o. žalobca dosahoval po zvážení jeho
príjmov približne úroveň tejto priemernej mzdy (priemerná mzda v roku 2008 predstavovala sumu
21.782,- Sk, teda 723,03 eur). V nasledujúcom období však u podnikateľov E. I. a G. B., pracoval len
na dohodu a dosahoval veľmi nízky príjem pohybujúci sa od 1.000,- Sk do 3.000,- Sk alebo okolo 62,-

eur, prípadne 83,- eur. Následne v období od 24.2.2009 do 31.10.2012, kedy pracoval u podnikateľa
G. B. – Pekáreň – B. ako zamestnanec s pravidelným príjmom, dosahoval taktiež spravidla veľmi nízky
príjem, nižší ako priemerná mzda, ktorá v rokoch 2009 až 2012 bola na úrovni 744,- eur až 805,- eur
a dosahoval zárobok prakticky na úrovni minimálnej mzdy (podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej
republiky bola minimálna mzda v roku 2009 – 295,50 eur a v roku 2012 – 327,20 eur). Žalobca v tomto

období, t. j. od 24.2. do 31.10.2012 dosahoval mzdu spravidla okolo 400,- eur. Podobne veľmi nízke
príjmy dosahoval žalobca aj v období od 8.11.2012 do 16.9.2013, kedy pracoval na dohodu o pracovnej
činnosti u podnikateľa A. B. R-mont, kde sa jeho zárobky pohybovali od 44,52 eur do 85,- eur, teda
pod úrovňou minimálnej mzdy. V období od 13.11.2013 do 31.10.2014, kedy pracoval ako dlhodobo
nezamestnaný vo firme MAJER POD LESOM s.r.o., sa pohybovali jeho príjmy v rozmedzí od 222,86 eur

do 362,79 eur, teda prakticky na úrovni minimálnej mzdy, ktorá v roku 2013 predstavovala sumu 337,70
eur a v roku 2014 352,- eur. Podobne tomu bolo v období od 1.11.2014 do 31.8.2018, kde dosahoval
príjem od 351,05 eur do 482,45 eur, pričom minimálna mzda v roku 2014 predstavovala sumu 352,-
eur a v roku 2018 - 480,- eur. Stále teda išlo o zárobok na úrovni minimálnej mzdy a rovnako nízky bol
zárobok vo firme KÁVOMATY, s.r.o., kde nedosahoval ani zárobok na úrovni minimálnej mesačnej mzdy.

95. Túto okolnosť teda predmetný nízky zárobok a sústavné zapájanie sa do pracovnej činnosti len
na úrovni minimálnej mzdy nemožno hodnotiť len ako objektívnu situáciu na strane žalobcu, ale aj
ako okolnosť, ktorá je odrazom jeho iniciatívy a skutočného záujmu o prácu. Totiž žalované obdobie
je skutočne dlhé, je to obdobie prakticky 10-tich rokov od 20.3.2008 do 30.1.2018, za ktoré žalobca

požaduje náhradu škody. V celom tomto období však podľa názoru odvolacieho súdu neprejavil
opravdivý záujem zlepšiť vlastnou iniciatívou svoju príjmovú a sociálnu situáciu a dosahovať vyšší
zárobokakoten,ktorýdosiaholaktorýpohybovalvdrvivejväčšinevzamestnanínalenúrovniminimálnej
mzdy. Táto iniciatíva nebola prejavená ani v eventuálnej rovine vyhľadania práce v rámci Slovenska
mimo svojho bydliska, alebo nebola preukázaná iniciatíva zaujímať sa o prácu v zahraničí. V tomto

kontexte nemožno vychádzať z obrany žalovaného, ktorú produkoval v priebehu prvoinštančného
konania a ktorá spočívala v tom, že nemal možnosť si nájsť výhodnejšie zamestnanie, nakoľko bol
osobou, ktorá bola odsúdená a takýmto spôsobom vlastne znevýhodnená pri nájdení si zamestnania.

96. Treba totiž vychádzať z toho, že pôvodné odsúdenie Vojenským obvodovým súdom v Prešove

v konaní pod sp. zn. 3T/3/2007 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 5To/25/2007 z 31.1.2008, nadobudlo právoplatnosť 29.2.2008 a takto doba podmienečného
odsúdenia žalobcovi uplynula 29.8.2009. Od tohto momentu sa na žalobcu hľadelo ako na osobu,
ktorá nebola odsúdená. Naviac, nemožno mať za to, že by odsúdenie na podmienečný trest odňatia
slobody mohlo mať za následok negatívne dôsledky v podobe znemožnenie nájdenia si vhodného

zamestnania, ako to opísal žalobcu vo svojich vyjadreniach v priebehu konania, predovšetkým na súde
prvej inštancie. Ďalšie trestné stíhanie prebiehalo až v roku 2015, teda po tom, čo uznesením č. k.
3Nt/2/2012-153 z 3.11.2015 bola povolená obnova konania v pôvodných trestných veciach a v zmysle
vyššie uvedeného bol žalobca právoplatne oslobodený z pod obžaloby rozsudkom Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 5Tv/1/2016 z 5.12.2017, ktorý toho istého dňa, t. j. 5.12.2017, nadobudol právoplatnosť.

Táto okolnosť však nemohla privodiť žiadne negatívne dôsledky na možnosť riadneho zamestnania
žalobcu. Všetky tieto okolnosti, najmä obdobie po uplynutí skúšobnej doby podmienečného odsúdenia,
teda zhruba od mesiaca september 2009 až do konca obdobia, ktoré je predmetom tohto konania,
teda do 30.1.2018, hodnotí odvolací súd ako nedostatok iniciatívy na strane žalobcu nájsť si riadnezamestnanie, ktoré by zodpovedalo jeho schopnostiam bývalého príslušníka policajného zboru a ktoré
bypriniesloajadekvátnejšieodmeňovanieakovyplývazpredloženýchlistinnýchdôkazov.Akovyplynulo
z dokazovania na súde prvej inštancie, žalobca je absolventom SOU poľnohospodárskeho, má

stredoškolské vzdelanie získané na Strednej policajnej škole v Pezinku a pred prepustení zo služieb
policajného zboru po dobu 12 rokov pracoval ako policajt. Všetky tieto okolnosti svedčia pre záver, že
žalobca mal dostatočné vzdelanie i prax, a to v rôznych odvetviach spoločenskej práce, ktoré poskytovali
dostatočný priestor pre to, aby po prejavení rozumnej iniciatívy (vrátane vycestovania za prácou mimo
svojho bydliska, vrátane zahraničia, čo je u mladých ľudí bežné) získal zamestnanie, v ktorom by

dosahoval lepšie a výhodnejšie odmeňovanie než len minimálnu mzdu.

97. Zároveň treba hodnotiť, že v priebehu prvoinštančného konania žalobca neuviedol všetky
zamestnania, v ktorých pôsobil, nešpecifikoval riadne zárobok, ktorý tam dosiahol, neuviedol okolnosť,
že bol poberateľom dávok v nezamestnanosti a jedinú organizáciu, v ktorej pracoval, spomenul firmu
MAJER POD LESOM s.r.o., avšak nie už ďalšie firmy.

98. Táto okolnosť nesvedčí o serióznom prístupe žalobcu k ustáleniu skutočnej škody, ktorá mu
v dôsledku nezákonných rozhodnutí vznikla.

99. Všetky tieto okolnosti vedú potom odvolací súd k záveru o vyššie spomínanej dôvodnosti aplikácie

§ 450 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci, v dôsledku ktorej odvolací súd mal za to, že škodu
po odrátaní príjmov, ktoré žalobca v rozhodnom období dosiahol, teda v sume 103.184,- eur, je potrebné
krátiť o 30 %, t. j. na dve tretiny, t. j. na sumu 68.789,- eur.

100. Táto suma so zreteľom na vyššie uvedené okolnosti a pri aplikácii § 450 Občianskeho zákonníka

je podľa názoru súdu primeraná ako odškodnenie žalobcu za nároky uplatňované v tomto konaní.
V závislosti od toho odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny, čo do sumy prevyšujúcej 68.789,- eur a v časti do tejto sumy, t. j. 68.789,-
eur, postupom podľa § 388 CSP rozsudok zmenil a žalobe v tomto rozsahu vyhovel.

101. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého bola žalobcovi priznaná plná náhrada trov konania ako úspešnej sporovej strany, a to
z prisúdenej sumy v dôsledku toho, že v základe veci mal žalobca úspech a celková výška plnenia, ktorej
sa v tomto konaní domohol, závisela od úvahy súdu.

102. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).