Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, August 20, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/52/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119205854
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7119205854.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.
AnnySlovinskejaJUDr.ZuzanyMatyiovejvsporežalobcov:1/A.B.,nar.X.X.XXXX,C.,D.XX/XXa2/E.
F., nar. XX.XX.XXXX, G., C. XXXX/XX, obaja zastúpení HODOR, advokátska kancelária, s.r.o., Košice,
Vrátna 40, IČO: 47 240 849 proti žalovanému Ministerstvu vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, IČO:
00 151 866, o určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (antidiskriminačná žaloba), uloženie

povinnostizdržaťsadiskriminačnéhokonania,zaplatenieprimeranéhozadosťučineniaanáhraduškody,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp .zn. 34C/15/2019 zo 7. decembra
2022

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v napadnutých zaväzujúcich výrokoch II. a III. a súvisiacich výrokoch ohľadne náhrady
trov konania VI. a VII. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (v ďalšom aj „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom
zastavil konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa do budúcna diskriminačného
konania voči žalobcom 1/ a 2/ pri vyplácaní príspevku na bývanie podľa § 141a zák. č. 73/1998 Z.z.
a v časti o uloženie povinnosti žalovanému vyplatiť každému zo žalobcov 1/ a 2/ titulom primeraného
zadosťučinenia 2.000 eur (výrok I.), uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/ 2.090 eur titulom

náhrady škody (výrok II.), uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 2/ 2.185 eur titulom náhrady
škody (výrok III.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok IV.) a rozhodol o trovách konania tak, že
žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania o uloženie povinnosti zdržať sa do
budúcna diskriminačného konania voči žalobcom 1/ a 2/ pri vyplácaní príspevku na bývanie podľa §
141a zákona č. 73/1998 Z.z. a konania o zaplatenie primeraného zadosťučinenia, nepriznal (výrok V.),
priznal žalobcovi 1/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu škody v rozsahu 46,16

% (výrok VI.) a priznal žalobcovi 2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o náhradu škody
v rozsahu 46,16 % (výrok VII.).

2. V odôvodnení uviedol o.i., že sa žalobcovia podanou žalobou domáhali proti žalovanému poskytnutia
ochrany pred diskriminačným konaním skutkovo dôvodiac, že sú príslušníci Policajného zboru SR,
ktorému žalobcovi 1/ personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ v Košiciach č. 798 bol podľa § 141a ods. 1

zák.č.73/1998Z.z.ačl.18ods.1,ods.5písm.c/aods.9nariadeniaMinistravnútraSRč.17/2008dňom
1.7.2017 priznaný príspevok na bývanie 60 eur a personálnym rozkazom riaditeľa KR PZ v Košiciach
č. 716 žalobcovi 2/ bol o.i. na základe tej istej, resp. totožnej právnej úpravy dňom 1.7.2017 priznaný
príspevok na bývanie 55 eur, pričom podľa znenia § 141a ods. 1 a ods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z. policajtovi
v stálej štátnej službe možno priznať príspevok na bývanie do výšky 232,36 eura mesačne, ktorý určuje
minister v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a charakteru činnosti útvaru. Argumentovali, že

v súlade s § 141a ods. 2 zákona vydal minister vnútra Nariadenie č. 64/2017, ktorým sa mení nariadenie
č.17/2008ovybratýchplatovýchnáležitostiach, zmyslektoréhopríspevoknabývaniepatrípolicajtoviaždo výšky 232,36 eura mesačne v závislosti od jeho zaradenia v rámci útvarov ministerstva, organizácií
a zariadení ministerstva, útvarov policajného zboru a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného
a správneho usporiadania Slovenskej republiky a v závislosti od podmienok už uvedených sa policajt

zaraďuje do skupín príspevku na bývanie A, B, C a D s tým, že bod 10. nariadenia obsahuje tabuľku
s uvedením konkrétnej výšky príspevku na bývanie stanovenej v závislosti od miesta výkonu služby
a útvaru policajného zboru, a to od najvyššej sumy 232 eur až po žiaden príspevok. Žalobcovi 1/ bol
priznaný príspevok na bývanie v zmysle uvedených kritérií a bodu 10. nariadenia ministra vo výške 60
eur a žalobcovi 2/ vo výške 55 eur z dôvodu ich zaradenia do skupiny B, resp. C. Mali za to, že ak by

tieto skupiny neboli vytvorené, výška ich príspevku by bola 90 eur a 140 eur. Argumentovali, že priznanie
príspevku na bývanie nie je závislé, resp. nemôže byť závislé na druhu a typu služobného zaradenia.
Tvrdili, že nariadenie v článku 18 bod 2. a nasl. tým, že príslušníkov PZ zaraďuje do skupín A, B, C, D,
a to podľa konkrétnej služobnej pozície a nie iba podľa útvarov, fakticky zaviedlo ďalšie kritérium, ktoré
nemá oporu v zákone a ani v bode 1. samotného nariadenia. Rozdelením príslušníkov PZ do skupín
A, B, C, D, ide o neprípustné rozdielne zaobchádzanie podľa § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona.

Vykonávaním čl. 18 bod 2 a nasl. nariadenia Ministra vnútra SR č. 64/2017, účinného od 1.7.2017 došlo
k diskriminácii príslušníkov PZ zaradených do skupín B, C a D v porovnaní s príslušníkmi zaradenými
do skupiny A. Žalobcovia 1/ a 2/ v podaní doručenom súdu 21.8.2019, na základe uznesenia, ktorými
ich súd vyzval na odstránenie vád žaloby, špecifikovali výšku škody tak, že žiadali priznať žalobcovi 1/
náhradu škody vo výške 2.860 eur a žalobcovi 2/ vo výške 2.990 eur.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil, vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Košice
I, žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu jej zjavnej nedôvodnosti a tiež vzniesol námietku litispendencie
dôvodiac, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha súdny spor vo veci podanej antidiskriminačnej
žalobypodsp.zn.12C/87/2016,vktoromvystupujeon-žalovanýnastranežalovanejaobajažalobcovia
1/ a 2/ vystupujú na strane viacerých žalobcov, ktorí v podanej žalobe poukazujúc na § 141a zákona

č. 73/1998 Z.z. a na článok 18 nariadenia Ministra vnútra SR č. 17/2008 tvrdia, že nariadenie Ministra
vnútra SR č. 17/2018 nestanovilo bližšie kritériá, za ktorých by vznikol nárok na príspevok na bývanie
a mali za to, že dochádza k dlhodobému diskriminovaniu príslušníkov PZ, keďže nariadenie Ministra
vnútra SR č. 17/2008 robí neodôvodnené rozdiely medzi príslušníkmi PZ s miestom výkonu práce
v hlavnom meste a mimo neho. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže o tom istom spore už

prebiehakonanie,žiadalžalovanýkonanienaOkresnomsúdeKošiceIpodsp.zn.34C/15/2019zastaviť.
Taktiež žalovaný uviedol, že žalobcom 1/ a 2/ bol z dôvodu ich odlišného služobného (funkčného)
zaradenia na odlišných typoch útvarov priznaný príspevok na bývanie v odlišnej výške. Táto skutočnosť
dokumentuje diametrálne odlišné služobné zaradenie oboch policajtov vykonávajúcich kvalitatívne
odlišné policajné činnosti na rozdielom type útvarov, na okresnej a krajskej úrovni. Žalovaný mal za to,

že výška priznaného príspevku na bývanie zodpovedala služobnému zaradeniu dotknutých policajtov
v útvare na príslušnej úrovni riadenia na teritóriu Košického kraja. Každý z nich mal priznaný rovnaký
príspevok na bývanie ako všetci jeho bezprostrední kolegovia v rovnakom funkčnom zaradení, ktorí
boli služobne zaradení na rovnakej pozícii a v rovnakom type útvaru, a to aj v podmienkach ostatných
okresných riaditeľstiev PZ, resp. krajských riaditeľstiev PZ zriadených na území SR. Argumentoval, že

pri posudzovaní správnosti určenia výšky príspevku na bývanie sa nemožno obmedziť iba na teritoriálny
faktor, t.j. miesto výkonu služby, ale je nutné ho vnímať neoddeliteľne so zaradením policajta v útvare
vrátane služobných činností, ktoré policajt vykonáva. Žalovaný zdôraznil, že príspevok nie je nárokovou
zložkou služobného príjmu policajta. Žalovaný mal za to, že ustanovenia interného predpisu upravujúce
diferencované určenie výšky príspevku na bývanie policajtom rozdelením do štyroch príspevkových

skupín zohľadňujú oprávnené ciele zamestnávateľa v oblasti rezortnej politiky zamestnanosti, pričom
uplatnenérozdielnezaobchádzaniesazásadneodlišujeodrozdielnehozaobchádzaniadiskriminačného
charakteru. Rozdielne zaobchádzanie zo strany zamestnávateľa má povahu prípustného rozdielneho
zaobchádzania v zmysle § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona. Namietol tiež, že žalobcovia 1/ a 2/
nijako nevymedzili ani len obdobie, počas ktorého mali byť údajne diskriminovaní, v čom konkrétne malo

diskriminačné konanie žalovaného voči každému zo žalobcov spočívať. Žalovaný tiež argumentoval,
že podstata a zmysel § 141a zákona č. 73/1998 Z.z. boli premietnuté do nariadenia Ministra vnútra
SR č. 17/2018, ktoré slúži na zabezpečenie jednotného postupu pri odmeňovaní príslušníkov PZ.
K žalobcami uplatnenej náhrade škody nanietol, že antidiskriminačný zákon neumožňuje poškodenej
osobe domáhať sa náhrady vecnej či inej škody, jedine náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a aj

to len za podmienok daných týmto zákonom. Mal preto uplatnenú náhradu škody žalobcami v druhom
petite, navyše nekonkretizovanú, za celkom neopodstatnenú a nemajúcu oporu v Antidiskriminačnom
zákone.Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a výsluchom žalobcu 1/
a zistený skutkový stav následne právne posúdil podľa ustanovení § 11 písm. c/ a § 35 ods. 1, 2 zák.
č. 575/2001 Z.z., § 6 ods. 1, § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z., § 2a ods. 1 a ods. 3, § 141a ods. 1, ods.

2 zák. č. 73/1998 Z.z., § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1, 2 zák.
č. 365/2004 Z.z., § 420 ods. 1, 2, 3 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nariadenia ministra vnútra
SR č. 17/2008, § 307, § 311, § 312, § 151 ods. 1 a 2 CSP.
V súvislosti s námietkami žalovaného, že spor nespadá do právomoci a kompetencie civilného súdu
konajúceho a rozhodujúceho podľa Civilného sporového poriadku, ale patrí do právomoci správneho

súdu konajúceho a rozhodujúceho podľa Správneho súdneho poriadku, súd vo vzťahu k tejto námietke
uviedol, že aj keď Civilný sporový poriadok a Správny súdny poriadok predstavujú dve samostatné
procesné úpravy, inštitucionálne usporiadanie súdnej ochrany napriek odlišnému mechanizmu jej
uplatnenia v civilnom súdnom konaní a v správnom konaní zostalo zachované vo všeobecnom
súdnictve, a preto medzi civilnými súdmi a správnymi súdmi nemôže vzniknúť spor o právomoc a
prípadný kompetenčný konflikt medzi civilným a správnym súdom je potrebné riešiť ako spor o vecnú

príslušnosť. Citujúc § 2 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku („SSP“), § 6 ods. 1, 2 a § 7 SSP a §
3 CSP uviedol, že podľa § 307 CSP je antidiskriminačným spor, ktorý sa týka porušenia zásad rovnakého
zaobchádzania podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou. Mal za
zrejmézobsahužaloby,najmäzjejpetituakoajzpripojenýchpríloh,žežalobcoviasadomáhalipodanou
žalobou ochrany svojich práv z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v súlade s § 9 a

nasl. Antidiskriminačného zákona v súvislosti s vyplácaním príspevku na bývanie, ktorý im bol priznaný
podľa § 141a zák. č. 73/1998 Z.z. Uzavrel, že ide o antidiskriminačný spor vychádzajúci zo služobného
pomeru žalobcov, ktorého existenciu Civilný sporový poriadok predpokladá, a ktorý prejednávajú a
rozhodujú súdy v civilnom sporovom konaní.
Vsúvislostisovznesenounámietkoulitispendencie,súdlustráciouvsúdnomregistri,zpodanísporových

strán a z rozhodnutí, ktoré mu boli na základe jeho výzvy doručené Okresným súdom Bratislava I vo
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 12C/87/2016 zistil, že žalobca 1/ (označený v predmetnej žalobe
poradovým číslom 10) a žalobca v 2/ (označený v predmetnej žalobe poradovým číslom 86) vystupujú
v predmetnom konaní ako žalobcovia a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystupuje v procesnej
pozícii žalovaného, podanou žalobou sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že priznávanie príspevku

na bývanie príslušníkom PZ podľa čl. 18 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 je v rozpore so
zásadourovnakéhozaobchádzania,aabyuložilžalovanémupovinnosťupustiťodpriznávaniapríspevku
na bývanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, a aby zaviazal žalovaného zaplatiť
každému zo žalobcov 5.000 eur ako reštitučný nárok (náprava protiprávneho stavu) alebo alternatívne
ako satisfakčný nárok (primerané zadosťučinenie). Citujúc § 161 ods.1, 2 a § 159 CSP právne uzavrel,

že skôr začaté konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp .zn. 12C/87/2016 predstavuje vo
vzťahu ku konaniu 34C/15/2019 v časti I. petitu žalobného návrhu, t.j. uloženia povinnosti žalovanému
zdržať sa do budúcna diskriminačného konania voči žalobcom 1/ a 2/ pri vyplácaní príspevku na bývanie
a v časti III. petitu žalobného návrhu, t.j. priznania primeraného finančného zadosťučinenia 2.500 eur
každému z nich, prekážku skôr začatého konania o tej istej veci a nakoľko sa jedná o nedostatok

podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd neskôr začaté konanie v prípade žalobných petitov
I. a III. podanej žaloby zastavil podľa § 161 ods. 2 CSP.
Predmetom konania zostal nárok žalobcov na náhradu škody spôsobom doplatenia príspevku na
bývanie, a to v prípade žalobcu 1/ vo výške 110 eur a v prípade žalobcu 2/ vo výške 115 eur po dobu
26 mesiacov, počas ktorých diskriminácia trvá, a počas ktorej žalovaný porušoval zásadu rovnakého

zaobchádzania tým, že im nevyplatil príspevok na bývanie v plnej výške 170 eur.
Za podstatné v konaní súd vymedzil určiť/určenie, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady
rovnaného zaobchádzania vo vzťahu ku žalobcom spôsobom, že im bol priznaný nižší príspevok na
bývanie podľa čl. 18 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008. V konaní nebolo sporné, že príslušníkovi
Policajného zboru s výkonom služby v mieste Košice bolo možné priznať príspevok na bývanie od 20 eur

do 170 eur, pričom príspevok v sume 170 eur bolo možné priznať iba policajtovi zaradenému do skupiny
A podľa čl. 18 ods. 4 nariadenia, t.j. vo funkcii vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ a starší vyšetrovateľ
špecialista, zaradenému na útvare ministerstva. Príspevok na bývanie v sume 170 eur bolo možné
priznať policajtovi zaradenému do skupiny A podľa čl. 18 ods. 4 nariadenia zaradenému na útvar Krajské
riaditeľstvo PZ. Ostatným príslušníkom Policajného zboru napriek podmienkam poskytovania príspevku

na bývanie podľa § 141a zák. č. 73/1998 Z.z. bol nariadením ministra vnútra SR č. 17/2008 v znení
účinnom o 1.7.2017 priznaný nižší príspevok na bývanie, čím dochádzalo ku diskriminácii policajtov u
konkrétneho útvaru. Preto pri hodnotení žalobcami namietaného konania žalovaného súd posudzoval,
či konanie žalovaného spadá do oblasti Antidiskriminačného zákona, t.j. do problematiky, na ktorú savzťahuje antidiskriminačný zákon. Konštatoval, že v danom prípade ide o oblasť pracovnoprávnych
vzťahov, konkrétne štátnu službu príslušníkov PZ. Podmienky ochrany pred diskrimináciou upravuje
§ 2a zák. č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého sa práva ustanovené týmto zákonom zaručujú rovnako

všetkým policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou antidiskriminačným zákonom. V
súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu iného postavenia.
Konštatoval, že podľa § 141a zák. č. 73/1998 Z.z. policajtovi v stálej štátnej službe možno priznať
príspevok na bývanie vo výške 232,36 eura, pričom podľa znenia zákona platného a účinného

do 30.1.2019 príspevok na bývanie určoval minister v závislosti od miesta výkonu štátnej služby
a charakteru činnosti útvaru. Ustanovenie § 141a zák. č. 73/1998 Z.z. bolo novelou zákona účinnou
od 1.2.2019 zmenené tak, že príspevok na bývanie určuje minister v závislosti od miesta výkonu
štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia. T.z.
do 31.1.2019 zákon o štátnej službe policajtov ustanovoval len dve podmienky, za akých bolo možné
policajtovi v štátnej službe priznať príspevok na bývanie: prvou bolo miesto výkonu štátnej služby

a druhou bol charakter činnosti útvaru. Žiadne iné podmienky, za akých možno policajtovi v stálej štátnej
službe priznať príspevok na bývanie zákon neuvádzal.
Pri posúdení nároku žalobcov 1/ a 2/ vychádzal preto súd z právnych predpisov upravujúcich príspevok
na bývanie, a to zákona č. 73/1998 Z.z. a z nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008. Súd konštatoval,
že znenie § 141a zákona č. 73/1998 bolo novelizované zákonom č. 6/2019 Z.z. s účinnosťou od 1.2.2019

tak, že podľa § 141a ods. 2 príspevok na bývanie určuje minister v závislosti od miesta výkonu štátnej
služby, služobných činnosti, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia. Do prijatia
novely § 141a ods. 2 príspevok na bývanie určoval minister len v závislosti od miesta výkonu štátnej
služby a charakteru činnosti útvaru. Podľa článok 18 ods. 1 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2018,
policajtovi, ktorý spĺňa podmienky podľa § 141a zákona patrí príspevok na bývanie až do výšky 232,36

eura mesačne v závislosti od jeho zaradenia v rámci útvarov ministerstva, organizácii a zariadení
ministerstva, útvarov Policajného zboru a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného a správneho
usporiadania Slovenskej republiky. Aj zo znenia článku 18 ods. 1 nariadenia ministra vnútra SR mal za
zrejmé, že podmienky, za ktorých možno policajtovi v stálej štátnej službe priznať príspevok na bývanie,
sú zaradenie v útvare Policajného zboru a miesto výkonu štátnej služby podľa územného a správneho

usporiadania SR. Rozlišovacie kritéria určené zákonom č. 73/1998 Z.z. a nariadením Ministra vnútra
SR pre priznanie príspevku na bývanie konštatoval, že sú totožné, a to: rozdielnosť charakteru činnosti
medzi jednotlivými rozdielnymi útvarmi a v prípade rovnakých útvarov ich sídlo v rámci územného
a správneho usporiadania SR.
Avšak konštatoval, že v nadväznosti na článok 18 nariadenia ministra vnútra SR sú policajti zaradení

do štyroch skupín príspevku na bývanie A, B, C, D. Ustanovenie článku 18 ods. 9 interného predpisu
obsahuje tabuľku s určením výšky príspevku na bývanie, ktorý sa priznáva policajtovi v eurách mesačne
v závislosti od jeho zaradenia podľa článku 18 ods. 1 a 2. V zmysle uplatnenej kategorizácie boli
jednotlivé skupiny príspevku na bývanie A, B, C a D ďalej rozčlenené, a to nielen s prihliadnutím na
zaradenie policajta v útvare na príslušnej úrovni riadenia, ale aj so súčasným zohľadnením umiestnenia

útvaru z teritoriálneho, resp. územnosprávneho hľadiska. Interná právna úprava však riešila aj situácie,
keď na jednom útvare boli vykonávané odlišné činnosti.
Súd zdôraznil, že až novela zákona č. 6/2019 Z.z. s účinnosťou od 1.2.2019 rozšírila podmienky, za
akých možno policajtovi v stálej štátnej službe priznať príspevok na bývanie, a to nielen v závislosti
od miesta výkonu štátnej služby, útvaru jeho služobného zaradenia, ale aj od služobných činností,

ktoré policajt vykonáva. Až do prijatia zákona č. 6/2019 Z.z., ktorým bolo novelizované ust. § 141a ods.
2 zákona č. 73/1998 Z.z., nariadenie ministra vnútra SR č. 17/2008 ako podzákonný právny predpis
bez akéhokoľvek zákonného splnomocnenia, diskriminačne znevýhodňovalo žalobcov, keď viacerým
policajtomsmiestomvýkonuštátnejslužbynatomistommiesteanatomistomútvare,bolpriznanýrôzny
príspevok na bývanie s ohľadom na charakter vykonávaných činností a ich odlišné funkčné zaradenie.

Nariadenie ministra vnútra SR č. 17/2008 ako podzákonný právny predpis nebolo do prijatia novely
zákona o štátnej službe príslušníkov, konkrétne do novelizácie § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (do
31.1.2019) v súlade so zákonom a v kontexte s antidiskriminačným zákonom a zákonom o štátnej službe
príslušníkov PZ bez zákonného splnomocnenia nedôvodne zvýhodňovalo príslušníkov Policajného
zboru na základe ich pracovného zaradenia (funkcie) pracujúcich na tom istom útvare. Diskriminácia

spočívala v rozdielnej výške priznaných príspevkov na bývanie podľa článku 18 nariadenia. Nariadenie
ministra ako podzákonný právny predpis muselo byť v súlade s platným a účinným znením zákona a ako
také môže vykonávať iba to a tak, ako zákon rámcovo upravuje.Na základe skutkových tvrdení strán sporu a vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že
žalobcovia v čase od priznania príspevku na bývanie personálnym rozkazom dňa 1.7.2017 do
novelizácie zákona č. 73/1998 Z.z. s účinnosťou od 1.2.2019 boli v postavení, ktoré im spôsobilo

nedôvodnú a nelegitímnu nevýhodu tým, že na útvare, na ktorom vykonávali štátnu službu pôsobili
príslušníci (zaradení do skupiny A), ktorým mohol byť priznaný príspevok na bývanie až do výšky 170
eur, ktorú skutočnosť žalovaný ani nerozporoval.
Súd mal za to, že okrem v antidiskriminačnom zákone uvedených prostriedkov ochrany voči diskriminácii
možno využiť aj všeobecné prostriedky ochrany podľa civilného práva. Podľa generálnej prevenčnej

povinnosti je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám. Ak niekto poruší danú
povinnosť, je povinný vzniknutú škodu nahradiť. Osoba, ktorej vznikla škoda konaním v rozpore so
zásadourovnakéhozaobchádzaniamáprávo(okremprávuvedenýchv§9antidiskriminačnéhozákona)
na náhradu škody. Náhrada škody ak má plniť reparačnú funkciu má zabezpečiť poškodenému plnú
kompenzáciu spôsobenej ujmy. V dôsledku diskriminačného konania žalovaného vznikla žalobcom ujma
v ich majetkovej sfére nepriznaním príspevku na bývanie za obdobie od 1.7.2017 do 31.1.2019 vo výške

rozdielu medzi priznanou výškou príspevku na bývanie a výškou príspevku 170 eur, ktorú by mali v
prípade, ak by nedochádzalo k diskriminačnému konaniu žalovaného. Z týchto dôvodov súd priznal
žalobcovi 1/ náhradu škody vo výške 2.090 eur (110 eur za 19 mesiacov diskriminačného konania
žalovaného) a žalobcovi 2/ náhradu škody 2.185 eur (115 eur za 19 mesiacov diskriminačného konania
žalovaného) a vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu škody za obdobie od 1.2.2019 žalobu

ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol vo vzťahu ku každému z nárokov samostatným výrokom. V prípade dvoch
nárokov - uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa diskriminačného konania voči žalobcom 1/ a 2/
a nároku na zaplatenie sumy 2.500 eur každému zo žalobcov titulom primeraného zadosťučinenia,
o ktorých konanie pre prekážku už začatej veci zastavil, vychádzajúc zo zavinenia zastavenia konania

žalobcami,keďžepodaližalobudvakrátvtejistejveci,atedamalibyžalovanémunahradiťtrovykonania,
avšak žalovaný náhradu trov konania si neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu nejaké
trovy vznikli, a preto súd rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1/
a 2/ v časti zastaveného konania nepriznal. V prípade uplatneného nároku, resp. nárokov žalobcov 1/
a 2/ na náhradu škody konštatoval čiastočný úspech žalobcovi 1/ a 2/, a to pri priznaní nároku 2.090 eur

žalobcovi 1/, resp. 2.185 eur žalobcovi 2/ boli žalobcovia 1/ a 2/ úspešní v rozsahu 73,08 % a neúspešní
v rozsahu 26,92 %, v ktorej časti súd žalobu zamietol. Podľa § 255 ods. 2 CSP čiastočne úspešným
žalobcom 1/ a 2/ priznal súd nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,16 %. Dodal taktiež, že ohľadne
všetkých troch uplatnených nárokov nezistil žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, či už na strane
žalobcov alebo žalovaného, ktoré by výnimočne odôvodňovali náhradu trov konania, či už žalobcom 1/

a 2/ alebo žalovanému nepriznať.

3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/
CSP. Mal za to, že rozhodnutie súdu vo výrokoch, ktorými súd určil, že je povinný zaplatiť žalobcovi
1/ 2.090 eur a žalobcovi 2/ 2.185 eur titulom náhrady škody preto, lebo porušoval zásadu rovnakého

zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom (výroky II. a III.) trpí takými vadami, ktoré majú za následok
závažné porušenia práva, závery súdu nie sú správne a súdne rozhodnutie porušuje právo žalovaného
na spravodlivý proces.
Žalovaný argumentoval, že u žalobcov by mohlo dôjsť k diskriminácii v oblasti výkonu zamestnania
a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania napríklad vtedy, keby mali ako jediní

príslušníci PZ na danom útvare priznanú odlišnú výšku príspevku na bývanie, pokým ich ostatní
kolegovia na tom istom útvare vykonávajúci rovnaké alebo obdobné činnosti, by mali priznanú inú
výšku tohto príspevku, pričom dôvodom tejto odlišnej výšky by bol napríklad manželský stav a rodinný
stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie alebo iné postavenie alebo z dôvodu oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Argumentoval, že žalobcovia v predmetnej žalobe

o svojej osobe neuviedli ani jeden z vyššie uvedených zákonných dôvodov, ktorý by mohol zakladať ich
prípadnú diskrimináciu v služobnom zaradení, preto ich podnet nevykazuje podstatnú náležitosť na to,
aby mohol byť posudzovaný ako porušenie ustanovení antidiskriminačného zákona zamestnávateľom.
K určeniu diferencovanej výšky príspevku na bývanie policajtom podľa platnej právnej úpravy
argumentoval, že ho určuje v zmysle § 141a zákona č. 73/1998 Z.z. minister v závislosti od miesta

výkonu štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia,
a to formou internej právnej úpravy, konkrétne v čl. 18 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008.
V ustanovení čl. 18 ods. 1 nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 sa adresnosť priznania odlišnej výšky
príspevku na bývanie precizuje slovným vyjadrením „v závislosti od jeho zaradenia v rámci útvarovministerstva, organizácií a zariadení ministerstva, útvarov Policajného zboru, Úradu inšpekčnej služby
a od miesta výkonu štátnej služby podľa územného a správneho usporiadania Slovenskej republiky.“ V
nadväznosti na toto ustanovenie sú policajti zaradení do štyroch skupín príspevku na bývanie A, B, C

a D. Článok 18 v ods. 9 obsahuje tabuľku s určením výšky príspevku na bývanie priznávanú policajtovi
v eurách mesačne v závislosti od jeho zaradenia podľa odsekov 1 a 2 v súlade so zákonnou úpravou.
Jednotlivé skupiny príspevku na bývanie A, B, C a D sú ďalej rozčlenené. Táto interná právna úprava
zohľadňuje aj situácie, keď na jednom útvare sú vykonávané odlišné činnosti. Vychádzajúc zo zvolenej
metodiky, tvrdil, že priznanie príspevku na bývanie v určenej výške je u oboch žalobcov správne.

U žalobcu 1/ podľa čl. 18 ods. 1 a ods. 5 písm. c/ a u žalobcu 2/ podľa čl. 18 ods. 1 a ods. 6 písm.
c/ interného predpisu. Výška priznaného príspevku na bývanie zodpovedala služobnému zaradeniu
dotknutých policajtov v útvare na príslušnej úrovni riadenia (OR PZ, resp. KR PZ) na teritóriu Košického
kraja. Každý z nich mal priznaný rovnaký príspevok na bývanie ako všetci jeho bezprostrední kolegovia v
rovnakom funkčnom zaradení, ktorí boli služobne zaradení na rovnakej pozícii a v rovnakom type útvaru,
a to aj v podmienkach ostatných okresných, resp. krajských riaditeľstiev PZ na území SR. Tvrdil, že pri

posudzovaní správnosti určenia výšky príspevku na bývanie nie je možné obmedziť sa iba na teritoriálny
faktor (t.j. miesto výkonu služby), ale je nutné vnímať aj zaradenie policajta v útvare vrátane služobných
činností, ktoré policajt vykonáva.
Argumentoval, že príspevok na bývanie predstavuje motivačný a stabilizačný nástroj a nie je nárokovou
zložkou služobného príjmu policajta, čo vyplýva z dikcie zákonnej úpravy § 141a ods. 1 zákona

č. 73/1998 Z.z., z ktorého je zrejmé, že policajtovi v štátnej službe „možno priznať“ príspevok na
bývanie do výšky 232,36 eura mesačne. Poukázal aj na to, že motivačný a stabilizačný charakter
predmetného inštitútu je zrejmý aj z jeho zaradenia (ustanovenia o príspevku na bývanie) do siedmej
časti zákona o štátnej službe „Starostlivosť o policajtov“ a nie do jeho piatej časti „Platové náležitosti
a ďalšie náležitosti“. Ustanovenia interného predpisu, ktoré upravili diferencované určenie výšky

príspevku na bývanie policajtom rozdelením do štyroch príspevkových skupín, zohľadňujú oprávnené
ciele zamestnávateľa v oblasti rezortnej politiky zamestnanosti. Uplatnené rozdielne zaobchádzanie
sa zásadne odlišuje od rozdielneho zaobchádzania diskriminačného charakteru. Rozdielnosť v určení
výšky príspevku na bývanie (napr. vyšetrovateľom PZ), hoci aj v tom istom mieste výkonu štátnej
služby nezakladá diskrimináciu v intenciách čl. 1 Smernice Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje

všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti. Nie je v rozpore ani
s vnútroštátnou právnou úpravou, do ktorej boli zásady rovnakého zaobchádzania implementované,
konkrétne s § 2a zákona o štátnej službe. Rozdielne zaobchádzanie zo strany zamestnávateľa má
povahu prípustného rozdielneho zaobchádzania v zmysle § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona.
Žalovaný mal za to, že žalobcovia neuviedli žiadne zákonné dôvody svojej údajnej diskriminácie v oblasti

platových náležitostí a sociálneho zabezpečenia, ktoré by mohli byť posudzované v kontexte príslušných
ustanovení Antidiskriminačného zákona, t.j. v žalobe nie je náznak takého druhu ich diskriminácie v
oblasti platového ohodnotenia, ku ktorému by malo dochádzať na základe tam uvedených kritérií.
V čl. VII. odvolania uviedol žalovaný dôvody, pre ktoré považuje žalobu žalobcov za neopodstatnenú
a nedôvodnú. Keďže z obsahu žaloby mu vyplynulo, že žalobcovia považujú ustanovenie čl. 18

nariadenia ministra č. 17/2008 za nezákonné, mal v tej súvislosti za to, že žalobcovia mali a aj majú
možnosť dať podnet Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 513/2017 Z.z., ktorým bol doplnený do zákona č. 73/1998 Z.z.
príspevok na bývanie. V dôvodovej správe v bode 7, citoval, že sa návrhom zákona zavádza možnosť
priznaťpríslušníkomPZpríspevoknabývanie,ktorýmámotivačnýcharakter.Vosobitnejčastidôvodovej

správy bolo uvedené tiež, že príspevok bude súčasne slúžiť ako motivačný faktor na zabezpečenie
doplnenia útvarov a ich stabilizácie, a preto ho možno priznať len príslušníkom policajného zboru
zaradenýmvstálejštátnejslužbe,súčasnesanavrhlo,abyministerurčilpodrobnostipriznaniapríspevku
(diferenciácia výšky príspevku v závislosti od miesta výkonu štátnej služby a zaradenia príslušníkov
Policajného zboru v útvare, spôsob a lehotu preukazovania nároku na príspevok a podobne). Z

uvedeného vyplýva, že príspevok na bývanie je ex lege nenárokovateľnou položkou. Mal za to, že v čl.18
nariadenia ministra č. 17/2008 je premietnutý účel a úmysel zákonodarcu vyjadrený v § 141a zákona
č. 17/1998 Z.z. Toto ustanovenie nejde nad rozsah § 141a zákona, nie je ani v rozpore s ním, práve
naopak, je s ním súladné.
Citujúc § 8 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačný zákon konštatoval žalovaný, že prípustné je

také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou zamestnania alebo povahou jednotlivých
činnostívňomvykonávaných,pričommusíbyťprimeranéanevyhnutnénadosiahnutiecieľa,kuktorému
smeruje.Dovolenérozdielnezaobchádzaniejetakprípustnézasplneniadvochpodmienok:1/existencielegitímneho cieľa a 2/ existencie primeraného vzťahu medzi použitými prostriedkami a sledovaným
cieľom.
Podľažalovaného,osobamivporovnateľnejsituáciimôžubyťlenosobyzaradenénatomistomoddelení.

Príslušníci PZ iného oddelenia vykonávajúci inú činnosť, resp. s odlišným popisom služobnej činnosti,
nie sú osobami v porovnateľnej situácii. Žalobcovia sú policajti zaradení v rôznych platových triedach,
na rôznych útvaroch, majú rôznu náplň práce a aj z uvedeného dôvodu bol každému z nich priznaný
príspevok na bývanie v závislosti od podmienok nastavených v predmetnom nariadení ministra vnútra.
Uzavrel, že príspevok na bývanie nie je platovou náležitosťou, netvorí ani zložku služobného príjmu

policajta a zdôraznil jeho motivačný a stabilizačný charakter. Poprel, že by porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania vo vzťahu k žalobcom a akýkoľvek zásah do práva žalobcov na priznanie rovnakého
príspevku na bývanie, keďže príspevok na bývanie je ex lege nenárokovateľný.
Citoval § 9 ods. 3 vetu prvú Antidiskriminačného zákona a tvrdil, resp. argumentoval, že
Antidiskriminačný zákon umožňuje poškodenej osobe domáhať sa jedine náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Neumožňuje poškodenej osobe domáhať sa náhrady vecnej či inej škody. Mal za to, že

právna ochrana v antidiskriminačných sporoch poskytnutím finančného zadosťučinenia je viazaná na
zníženie dôstojnosti značným spôsobom, zníženie spoločenskej vážnosti značným spôsobom alebo
zníženie spoločenského uplatnenia značným spôsobom. Považoval preto uplatnenú náhradu škody za
nekonkretizovanú a za neopodstatnenú, bez opory v Antidiskriminačnom zákone.
Dôvodil, že ak mali žalobcovia za to, že priznanie príplatku na bývanie vo výške uvedenej v príslušných

rozhodnutiach bolo nezákonné, mali postupovať podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku a
podať žalobu na správny súd, ktorý jediný je oprávnený v tomto prípade prejednať a rozhodnúť
zákonnosť priznaného príplatku na bývanie. V prípade, že žalobcovia nevyužili svoje oprávnenie,
nemôže byť táto skutočnosť pričítaná na zodpovednosť žalovanému. Personálny rozkaz nadriadeného
(teda aj rozhodnutie o priznaní príspevku na bývanie) je individuálnym právnym aktom, rozhodnutím o

verejnom subjektívnom práve, ktorému sa poskytuje ochrana v správnom súdnictve podaním návrhu na
preskúmanie právoplatného rozhodnutia. Preto ak mali žalobcovia za to, že postupom a rozhodnutím
služobného úradu boli ich práva porušené, mali postupovať uvedeným spôsobom. O zákonnosti postupu
a rozhodnutia nadriadeného vo veci priznania príspevku na bývanie má právomoc rozhodnúť jedine
príslušný správny súd. Ak žalobcovia nepodali žalobu na správny súd, rozhodnutie nadriadeného o

priznaní príspevku na bývanie je potrebné považovať za správne a zákonné.
Namietol aj neunesenie dôkazného bremena s tým, že žalobcovia presne nedefinujú konania, kedy
malo dôjsť za rovnakej situácie k inému postupu zo strany žalovaného voči žalobcom. Len samotné
tvrdenia žalobcov odvodené výlučne zo znenia nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 nepreukazujú
skutočnosti, z ktorých by bolo možné usúdiť, že došlo k diskriminácii ich osoby, či priamej alebo

nepriamej. Okrem toho tvrdil, že nevie o tom, že by ktorékoľvek z rozhodnutí o priznaní príspevku na
bývanie žalobcom boli zrušené alebo zmenené pre ich nezákonnosť, a teda sú zákonné a správne.
Opakovane poukázal na to, že príspevok na bývanie sa priznáva len v závislosti od zaradenia policajta
v rámci útvarov MV SR a miesta výkonu štátnej služby, t.j. posudzuje sa činnosť, ktorú vykonáva policajt
v rámci útvaru so zohľadnením miesta výkonu štátnej služby.

K vytknutej tzv. inej vade konania uviedol žalovaný, že neboli splnené ani základné predpoklady,
ktoré musia byť splnené pri antidiskriminačných žalobách, nebol splnený predpoklad pre prenesenie
dôkazného bremena a taktiež chýbalo porovnanie s inou osobou, ktorá by bola v porovnateľnej
situácii. Z týchto dôvodov žalovaný mal žalobu za neopodstatnenú a poukázal na možnosti žalobcov
postupovať podľa príslušných ustanovení zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, čo

žalobcovia neurobili, aj keď mali možnosť domáhať sa svojich subjektívnych práv na správnom súde
podaním správnej žaloby s ohľadom na skutočnosť, že rozhodnutie o priznaní príspevku na bývanie
je individuálnym právnym aktom. Nakoľko ani jeden zo žalobcov takúto žalobu nepodal, je potrebné
rozhodnutia nadriadeného žalobcov považovať za správne a zákonné.
Žalovaný s ohľadom na vyššieuvedené žiadal, aby sa odvolací súd vyporiadal so súvisiacou otázkou,

či je potrebné pod pojmom „charakter činnosti útvaru“ v širšom zmysle chápať aj výkon služobných
činností, ktoré policajt vykonáva v rámci útvaru jeho služobného zaradenia.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobu zamietol.

4. Žalobcovia vo vyjadrení na odvolanie žalovaného, ktorý v odvolaní tvrdil, že by u nich mohlo dôjsť

k diskriminácií vtedy, keby mali ako jediní príslušníci PZ na danom útvare priznanú odlišnú výšku
príspevku na bývanie, pokým ich ostatní bezprostrední kolegovia na tom istom útvare vykonávajúci
rovnaké alebo obdobné činnosti by mali priznanú inú výšku tohto príspevku, pričom dôvodom tejto
odlišnej výšky by bol napr. rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný alebosociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej
protispoločenskej činnosti, . odkázali v súvislosti s týmto na bod 72. a nasl. odôvodnenia napadnutého
rozsudku s tým, že o.i. pojem „iné postavenie“ uvedený v § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona

ako dôvod zákazu diskriminácie nemožno stotožniť s nijakou jednoznačne určenou hodnotou alebo
záujmom. Iné postavenie má povahu ústavného splnomocnenia na rozlíšenie dôvodov ochrany pred
diskrimináciou. Ustanovenie § 141a zákona č. 73/1998 Z.z. bolo s účinnosťou od 1.2.2019 zmenené
tak, že príspevok na bývanie určuje minister v závislosti od miesta výkonu štátnej služby, služobných
činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia. Znenie § 141a zákona č. 73/1998

Z.z. do 31.1.2019 ustanovovalo len dve podmienky za akých bolo možné priznať policajtovi v stálej
štátnej službe príspevok na bývanie. Prvou podmienkou bolo miesto výkonu štátnej služby a druhou
podmienkou bol charakter činnosti útvaru. Žiadne iné podmienky zákon neuvádza čo do diferenciácie
medzi policajtmi, rozlišujúcim faktorom bol charakter činnosti útvaru, kde policajt vykonáva štátnu
službu. Útvar bol základnou rozlišovacou jednotkou na účely príspevku na bývanie. Ak išlo o viacerých
policajtov s miestom výkonu štátnej služby v tom istom mieste a na tom istom útvare, ktorým bol takto

priznaný príspevok na bývanie, zákon neobsahoval žiadnu možnosť diferenciácie medzi nimi. Súd prvej
inštancie mal za to, že až do prijatia, resp. novelizácie § 141a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. bolo
nariadenie ministra vnútra SR č. 17/2008 ako podzákonný právny predpis bez akéhokoľvek zákonného
splnomocnenia, diskriminačne znevýhodňovalo žalobcov, keď viacerým policajtom s miestom výkonu
štátnej služby na tom istom mieste a na tom istom útvare bol priznaný príspevok na bývanie v rôznej

výške, a to s ohľadom na charakter vykonávaných činností a ich odlišné funkčné zaradenie, teda
v rozpore s § 141a zákona č. 73/1998 Z.z. v znení do 31.1.2019. Žalobcovia dôvodili, že zásadou
rovnakého zaobchádzania sa musí v zmysle § 6 ods. 1 Antidiskriminačného zákona a § 2a ods.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. riadiť aj žalovaný, keďže štátna služba policajtov je obdobným právnym
vzťahom ako pracovnoprávny vzťah. Žalovaný, resp. jeho služobný úrad v týchto vzťahoch plní funkciu

zamestnávateľa. Služobný plat a príspevky podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sa priznávajú príslušníkom PZ,
teda aj žalobcom personálnym rozkazom. Z personálnych rozkazov žalobcov mal súd preukázané, že
žalobcovia majú podľa § 141a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. nárok na príspevok na bývanie, ktorý im bol
aj vyplácaný, a to nielen na základe cit. zákona, ale aj na základe čl. 18 ods. 1, ods. 6 písm. c/ a ods. 9
nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 v znení účinnom od 1.7.2017, ktorý okrem zákonných kritérií podľa

zákona č. 73/1998 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2019, naviac rozlišoval policajtov vrátane žalobcov
pre účely priznania príspevku na bývanie v konkrétnej výške aj podľa ďalšieho kritéria, a to zaradenia
policajta v rámci útvaru do konkrétnej funkcie (vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ, starší vyšetrovateľ
špecialista a iné). Podľa tabuľky obsiahnutej v čl. 18 ods. 9 nariadenia rozlišovali sa skupiny policajtov
A, B, C a D vytvorené pre účely vyplatenia príspevku na bývanie vo výške určenej pre danú skupinu

v závislosti od kraja, v ktorom bola služba policajta vykonávaná a ďalším rozlišovacím kritériom boli
jednotlivé útvary Policajného zboru a aj funkcie, v ktorých boli policajti zaradení. Namietali, že tá
skutočnosť, že príspevok na bývanie má motivačný charakter ešte nezakladá dôvod na jeho vyplácanie
určeným adresátom v rozdielnej, resp. ľubovoľnej výške a v rozpore s kritériami uvedenými v zákone,
ktorý podmienky jeho vyplácania upravuje.

Žalobcovia mali za to, že v konaní preukázali diskrimináciu pri vyplácaní predmetného príspevku na
bývanie. Dôvodili, že účelom novely § 141a bolo práve odstránenie rozporu (a teda aj fakticky dôvodu
diskriminácie)medzi§141azákonavznenído31.1.2019anariadenímministra.Stvrdenímžalovaného,
že úpravou znenia § 141a zákona č. 73/1998 Z.z. doplnením ďalšieho kritéria na vyplatenie príspevku
na bývanie v konkrétnej výške „služobných činností, ktoré policajt vykonáva“ prišlo iba k sprecizovaniu

pojmu „charakter činnosti útvaru“, nesúhlasili, nakoľko sa fakticky jedná o ďalšie kritérium, resp.
podmienkuvyplácaniatohtopríspevku,čomalizazrejmétakzobsahového,akoajgramatickéhovýkladu
§ 141a.
Navrhli preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov
odvolacieho konania.

5. Žalovaný v odvolacej replike len zopakoval obsah ním podaného odvolania.

6. Žiadne iné podania v odvolacom konaní neboli podané.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací na základe odvolania žalovaného, ktoré bolo podané včas a
oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario,) v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, písm. f/ a písm. h/ CSP) preskúmal napadnutérozhodnutie súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na jeho potvrdenie (§ 387
CSP) ani na zmenu (§ 388 CSP), preto rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Odvolateľ v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. mal
za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Odvolateľ odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie len čo do výrokov II., III., VI. a VII. Výrok
I., ktorým súd konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa do budúcna diskriminačného
konania voči žalobcom 1/ a 2/ pri vyplácaní príspevku na bývanie podľa § 141a zákona č. 73/1998 Z.z.
a v časti o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť každému zo žalobcov 1/ a 2/ titulom primeraného
zadosťučinenia sumu 2.000 eur zastavil, nebol predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudol

právoplatnosť. Rovnako tak neboli predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudli právoplatnosť výrok
IV., ktorým súd v prevyšujúcej časti (t.z. nad rozsah výrokmi II. a III. prisúdenej sumy) žalobu zamietol
a výrok V., ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania v tej časti, v ktorej bolo konanie
výrokom I. zastavené a to tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

10. Predmetom konania tak po právoplatnom zastavení konania v časti o uloženie povinnosti
žalovanému zdržať sa do budúcna diskriminačného konania voči žalobcom 1/ a 2/ pri vyplácaní
príspevku na bývanie a v časti o zaplatenie 2.000 eur každému zo žalobcov 1/ a 2/ titulom primeraného
zadosťučinenia a to z dôvodu danosti prekážky litispendencie, zostal nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu
škody, ktorá tvrdili žalobcovia, že im bola spôsobená nevyplatením príspevku na bývanie vo výške,

v ktorej by im patril, ak by výška príspevku nebola určená diskriminačne. Diskriminačné konanie
žalovaného videli v priznaní im personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ, resp. KR PZ príspevku na
bývanie podľa čl. 18 nariadenia ministra č. 17/2008 diferencovane v závislosti od zaradenia do skupín
A, B, C, D podľa charakteru vykonávaných činností na útvaroch, v dôsledku ktorého ich zaradenia (nie
do skupiny A, v ktorej patril príspevok v najvyššej možnej výške 170 eur) im bol priznaný príspevok

v nižšej výške než bolo možné priznať príslušníkovi PZ s výkonom služby v mieste Košice zaradenému
do skupiny A vo výške 170 eur. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcov o danosti
diskriminačného konania žalovaného na uvedenom základe, keď príspevok na bývanie bolo možné
podľa čl. 18 ods. 4 nariadenia ministra priznať len policajtovi zaradenému do skupiny A na útvare
krajského riaditeľstva PZ a ostatným policajtom napriek úprave poskytovania príspevku na bývanie

podľa § 141a zákona č. 78/1998 Z.z, bol nariadením ministra priznaný nižší príspevok na bývanie, čím
dochádzalo k diskriminácii policajtov na konkrétnom útvare. Súd na základe záveru o diskriminačnom
konaní žalovaného pri priznaní príspevku na bývanie žalobcom 1/ a 2/ podľa nariadenia ministra č.
17/2008, priznal titulom náhrady škody žalobcovi 1/ sumu 2.090 eur a žalobcovi 2/ sumu 2.185 eur.

11.Odvolateľnamietal,žeby jehokonaním,resp.postupom pripriznanípríspevkunabývaniežalobcom
1/ a 2/ personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ, resp. KR PZ podľa § 141a zákona č. 73/1998 Z.z. a čl.
18 nariadenia ministra č. 17/2008 došlo k diskriminačnému konaniu. Dôvodil, že ustanovenia nariadenia
ministra č. 17/2008 určujú diferencovane výšku príspevku na bývanie v závislosti od miesta výkonu
štátnej služby, služobných činností, ktoré policajt vykonáva a útvaru jeho služobného zaradenia, čo

je v súlade s účelom a úmyslom zákonodarcu aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 513/2017 Z.z.,
ktorým bol príspevok s tým, že má slúžiť ako motivačný faktor na zabezpečenie doplnenia útvarov a ich
stabilizácie,zavedenýdozákonač.73/1998Z.z.Tvrdil,žepretoideoprípustnérozdielnezaobchádzanie
zo strany zamestnávateľa v zmysle § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona, odôvodnené existenciou
legitímnych cieľov zamestnávateľa v oblasti rezortnej politiky zamestnanosti. Namietal, že ak podľa

žalobcov priznanie príspevku na bývanie vo výške podľa personálnych rozkazov bolo nezákonné, mali
postupovať podľa Správneho súdneho poriadku a podať žalobu na správny súd. Dodal, že predmetné
personálne rozkazy priznávajúce príspevok na bývanie žalobcom 1/ a 2/ neboli ani zrušené ani zmenené
pre ich nezákonnosť a sú teda zákonné a správne. Napokon namietal, že antidiskriminačný zákon
neumožňuje dotknutej osobe domáhať sa náhrady vecnej či inej škody a teda mal žalobu, ktorej

predmetom zostala náhrada škody, za neopodstatnenú.12. Pokiaľ ide, resp. sa týka otázky náhrady škody, len ktorý nárok zostal predmetom konania,
odvolateľ namietal proti uplatneným nárokom žalobcov s tým, že Antidiskriminačný zákon neumožňuje
poškodenej osobe domáhať sa náhrady vecnej/materiálnej škody

Takáto námietka však nie je dôvodná a súd prvej inštancie sa s ňou správne vyporiadal.
Antidiskriminačným zákonom ustanovené spôsoby ochrany osoby na súde voči osobe porušujúcej jej
právo na rovnaké zaobchádzanie sú len demonštratívne uvedené a okrem nich je možné uplatniť aj
všeobecné prostriedky ochrany podľa civilného práva. ako napríklad neodkladné opatrenie, vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale i náhradu škody, ak v dôsledku nerovnakého zaobchádzania dotknutej

osobe škoda vznikla.

13. Ak teda v dôsledku diskriminačného konania vznikne poškodenému škoda, je oprávnený si takto
vzniknutú škodu uplatniť na súde. Právo na náhradu škody je samostatný nárok, ktorý je nezávislý
od prostriedkov ochrany podľa § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného zákona, no v zmysle objektívnej
kumulácie procesných nárokov, resp. spojenia vecí je poškodený oprávnený si právo na náhradu škody

uplatniť v jednej žalobe. Treba však zdôrazniť, že oproti nárokom z § 9 ods. 2 a 3 Antidiskriminačného
zákona musí právo na náhradu škody poškodený riadne preukázať, t.j. dôkazné bremeno je na
poškodenom, neplatí tzv. obrátené dôkazné bremeno, ako je to pri klasických diskriminačných nárokoch.

14. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

15. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: i/ protiprávny úkon, ii/ spôsobenie
škody a iii/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. V niektorých prípadoch sa vyžaduje
aj zavinenie. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva v zavinení škodcu, pričom

zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).

16. Súd prvej inštancie správne v súvislosti s nárokom na náhradu škody vymedzil za podstatné v konaní
určiť/určenie, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnaného zaobchádzania vo vzťahu
ku žalobcom spôsobom, že im bol priznaný nižší príspevok na bývanie podľa čl. 18 nariadenia ministra

vnútra SR č. 17/2008.

17. Súd teda pre účely nároku na náhradu škody posudzoval či žalobcami namietaným spôsobom, resp.
konaním žalovaného dochádzalo k diskriminačnému konaniu, ktoré je zakázané a to ako predbežnú/
prejudiciálnu otázku so záverom, že konanie žalovaného pri priznávaní príspevku na bývanie žalobcom

1/ a 2/ vykazovalo znaky diskriminačného konania.

18. Súd však opomenul, že rovnaká otázka, je predmetom samostatného konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 12C/87/2016, v ktorom sa žalobca 1/ (označený v predmetnej
žalobe poradovým číslom 10) a žalobca 2/ (označený v predmetnej žalobe poradovým číslom

86) spolu s ďalšími žalobcami domáhajú proti totožnému žalovanému určenia, že priznávanie
príspevku na bývanie príslušníkom PZ podľa čl. 18 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008 je v
rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ako aj okrem požadovaného určenia sa domáhajú
uloženia povinnosti žalovanému upustiť od priznávania príspevku na bývanie v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania, a nároku proti žalovanému zaplatiť každému zo žalobcov 5.000 eur ako

reštitučný nárok (náprava protiprávneho stavu) alebo alternatívne ako satisfakčný nárok (primerané
zadosťučinenie).

19. Pojem „ prejudicialita“ v najširšom ponímaní znamená determináciu určitej právnej otázky inou
právnou otázkou, od ktorej vyriešenia je priamo závislý výrok o spore, pričom túto prejudiciálnu

otázku si môže v istých prípadoch posúdiť konajúci orgán sám. Klasická prejudicialita, však znamená
rešpektovanie rozhodnutia iného orgánu o predbežnej otázke.

20. Aj keď je súd oprávnený vyriešiť si prejudiciálnu/predbežnú otázku vo vlastnej jurisdikcii, vzhľadom
nato,žeotázka,ktorúsúdprvejinštancieriešilakoprejudiciálnubola,resp.je predmetomsamostatného

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/87/2016 (o.i.) o určenie, že
priznávanie príspevku na bývanie príslušníkom PZ podľa čl. 18 nariadenia ministra vnútra SR č. 17/2008
je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania (v ktorom konaní si žalobcovia 1/ a 2/ uplatnili aj
ďalšie nároky z titulu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania podľa úpravy Antidiskriminačnéhozákona) bolo by za takej situácie vhodné v záujme naplnenia princípu právnej istoty, toto (tunajšie)
konanie prerušiť podľa § 164 CSP prerušiť. Nie je žiadúci stav, ak sa rozhodnutia dvoch súdov o tej
istej otázke líšia, resp. sú rozdielne. V (tu) posudzovanej veci súd prvej inštancie priznal žalobcom

1/ a 2/ nárok na náhradu škody na základe predbežného posúdenia konania žalovaného a prijatia
záveru, že konanie žalovaného pri priznaní príspevku na bývanie žalobcom 1/ a 2/ nebolo v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania. Mohla by vzniknúť nežiadúca paradoxná situácia ak by súd
rozhodujúci meritórne o otázke, či to isté/totožné konanie žalovaného (vo vzťahu aj k tunajším žalobcom
1/ a 2/ ako sporovým stranám) je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, návrhu na také

požadované určenie nevyhovel a žalobu by zamietol. Výrokom rozsudku by teda bolo rozhodnuté, že
konanie žalovaného nie jej diskriminačné, pričom v tomto konaní súd prvej inštancie napadnutým
rozsudkom priznal žalobcom 1/ a 2/ náhradu škody na základe posúdenia toho istého konania ako
diskriminačného.

21. Odvolací súd dopytom na Mestskom súde Bratislava IV zistil (č.l. 336), že ku dňu 6. augusta 2024

nebolo konanie vedené na Mestskom súde Bratislava IV skončené, dňa 7.3.2023 bolo dané odvolanie
žalobcov proti rozhodnutiu súdu a spis sa nachádza na Krajskom súde Bratislava.

22. Súd prvej inštancie pri svojich úvahách, či konaním žalovaného došlo alebo nie k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania dospel k záveru, že išlo o diskriminačné konanie. Vôbec sa však nevyporiadal

s námietkou žalovaného, že ide, resp. išlo z jeho strany o prípustné rozdielne zaobchádzanie v zmysle
§ 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona vzhľadom na dôvody zavedenia príspevku na bývanie do zákona
č. 73/2008 Z.z. doplnením § 141a.

23. Taktiež sa súd nezoberal ani ďalšou námietkou žalovaného, že personálne rozkazy, ktorými boli

žalobcom 1/ a 2/ priznané príspevky na bývanie vo výške 60 eur, resp. 55 eur mesačne, žalobcovia
nenapadli opravným prostriedkom – odvolaním v zmysle poučenia o možnosti podať proti rozhodnutiu
odvolanie a rozhodnutia sú tak právoplatné.
Keďže prvým a základným predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody je protiprávny úkon,
resp. protiprávne konanie, bolo, resp. je potrebné vyporiadať sa s existenciou právoplatných, žalobcami

1/ a 2/ opravným prostriedkom nenapadnutých právnych aktov – personálnych rozkazov a vo vzťahu k
prijatým záverom o diskriminačnom konaní žalovaného.

24. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v súlade s § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

25. Po vrátení veci súd prvej inštancie najmä zváži, či za situácie, keď o otázke, ktorá má zásadný, resp.
podstatný význam pre rozhodnutie o nároku žalobcov na náhradu škody uplatnenom žalobcami 1/ a 2/
v tomto konaní, prebieha súdne konanie na Okresnom súde Bratislava I (v súčasnosti na Mestskom súde

Bratislava IV) pod sp. zn. 12C/87/2016 o určenie, že priznávanie príspevku na bývanie príslušníkom
PZ podľa nariadenia ministra vnútra č. 17/2008 je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania
(ktorého stranami sporu sú i žalobcovia 1/ a 2/), nie je vhodné toto konanie prerušiť do právoplatného
skončenia predmetného označeného konania, v ktorom sa meritórne rozhodne o tzv. základe tu
uplatneného nároku, t.z. o otázke či namietané konanie žalovaného bolo v rozpore s ustanoveniami

Antidiskriminačného zákona. Naviac, v označenom konaní si žalobcovia uplatňujú i iné nároky v zmysle
§ 9 Antidiskriminačného zákona.
V novom rozhodnutí súd posúdi procesnú obranu žalovaného a vyporiada sa s námietkami, resp.
obranou žalovaného uplatnenou v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorým námietkam však súd
nevenoval pozornosť a vôbec sa s nimi nevyporiadal, posúdiac napádané konanie žalovaného za

diskriminačné. Súd sa vyjadrí k námietke žalovaného, či napádané konanie pri priznávaní príspevku
na bývanie podľa čl 18 nariadenia ministra č., 17/1998 je, resp. prečo nie je prípustným rozdielnym
zaobchádzaním v zmysle § 8 ods. 1 Antidiskriminačného zákona. Zároveň sa vyporiada s otázkou
naplnenia predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody najmä v súvislosti s existenciou
právoplatných personálnych rozkazov, ktorými boli žalobcom 1/ a 2/ priznané príspevky na bývanie bez

toho, aby voči týmto uplatnili akýkoľvek opravný prostriedok.26. Podľa § 396 ods. 3 CSP, keďže odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec
na ďalšie konanie, rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci aj o náhrade trov odvolacieho
konania.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 hlasy za (§ 393
ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).