Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-2S/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8023200172
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:8023200172.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a z

členovsenátuJUDr.Ing.LenkyFigulovejaMgr.MichalaMaguravprávnejvecižalobcu:Rímskokatolícka
farnosť sv. A., so sídlom Lemešany 80, 082 03 Lemešany, IČO: 42 088 151, právne zast. Sýkorová
- advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Úrad pre
územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, IČO:
54 669 464 (pôvodne Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky, Námestie mieru 3, 080
01 Prešov), za účasti ďalšieho účastníka: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14,
841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, právne zast. Garaj & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so

sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: OU-PO-
OVBP2-2018/12576/42503/ŠSS-DA zo dňa 24. apríla 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

III. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov

kasačného konania.

IV. Ďalšiemu účastníkovi p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania, ktoré vznikli
v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

V. Ďalšiemu účastníkovi p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania, ktoré vznikli
v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu kasačný súd uložil.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OVBP2-2018/12576/42503/ŠSS-DA zo dňa 24. apríla 2018 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol v bode I. výroku o vyvlastnení podľa § 13 ods. 2 písm. b) bod 1.
zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho
práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „zákon
o vyvlastňovaní“), v spojení s § 17a a 24e zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný

zákon) v platnom a účinnom znení (ďalej aj „cestný zákon“), vo verejnom záujme, v prospech Národnej
diaľničnej spoločnosti, a. s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001 (ďalej
aj „vyvlastniteľ“ alebo „ďalší účastník“), nasledovné nehnuteľnosti v k. ú. B., odčlenené geometrickým
plánom GP č. 1/14 zo dňa 25. júla 2014 (ďalej aj „GP“), zapísané na LV č. XXXX:- z parcely KNE č. 554 o výmere 12 659 m2 - orná pôda, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. B., v GP odčlenený
diel č. 22 o výmere 337 m2 a diel č. XXX o výmere 22 m2, spolu ako novovytvorená parcela KN - C
1225/2 o výmere 359 m2 - zastavané plochy a nádvoria;

- z parcely KNE č. 554 o výmere 12 659 m2 - orná pôda, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. B., v GP odčlenený
diel č. 62 o výmere 251 m2 a diel č. 124 o výmere 22 m2, spolu ako novovytvorená parcela KN C
1238/17 o výmere 308 m2 - zastavané plochy a nádvoria;
- z parcely KNE č. 555 o výmere 17 982 m2 - orná pôda, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. B., v GP odčlenený
diel č. 59 o výmere 1368 m2 a diel č. 135 o výmere 49 m2, spolu ako novovytvorená parcela KN-C

1238/14 o výmere 1417 m2 - zastavané plochy a nádvoria;
- z parcely KNE č. 556 o výmere 5 666 m2 - trvale trávne porasty, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. B., v
GP odčlenený diel č. 61 o výmere 3926 m2, diel č. 136 o výmere 17 m2 a č. 137 o výmere 27 m2, spolu
ako novovytvorená parcela KN-C 1238/16 o výmere 3 970 m2 zastavané plochy a nádvoria;
- z parcely KNE č. 556 o výmere 5666 m2 - trvalé trávne porasty, zapísanej na LV č. XXXX k.ú. B., v GP
odčlenený diel č. 3 o výmere 32 m2 a diel č. XXX o výmere 2 m2, spolu ako novovytvorená parcela KN-

C 1223/7 o výmere 34 m2 zastavané plochy a nádvoria.

2. Vyvlastňovanou osobou je žalobca zapísaný na LV č. XXXX k.ú. B. v časti B1 v podiele 1/1. Predmetné
nehnuteľnosti boli vyvlastnené na účel majetkoprávneho vysporiadania už užívaného úseku líniovej
stavby „Diaľnica Dl Ličartovce - Budimír“.

3. Podľa § 15 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia o
vyvlastnení prechádza vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na vyvlastniteľa.

4. V ďalšej časti žalovaný rozhodol o námietkach žalobcu podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona

o vyvlastňovaní. V námietke č. 1 žalobca uviedol, že nikdy nevyjadril nesúhlas s prevodom vlastníckeho
práva zo žalobcu ako vyvlastňovaného na vyvlastniteľa. Prostredníctvom Košickej arcidiecézy, ako
nadriadeného orgánu žalobcu, schvaľujúceho prevody cirkevného majetku vo vlastníctve farností,
nachádzajúcich sa na jej území, jednoznačne niekoľkokrát písomne vyjadril svoj súhlas s predajom
predmetných nehnuteľností a požadoval rokovať o kúpnej cene ako jednej z podstatných náležitostí

kúpnej zmluvy, pričom svoj protinávrh kúpnej ceny podložil znaleckým posudkom č. 2/2017 zo
dňa 17. júna 2017, ktorý stanovoval diametrálne odlišnú všeobecnú hodnotu nehnuteľností a v
nadväznosti na to požiadali vyvlastniteľa o osobné stretnutie, ktoré ostalo bez akejkoľvek reakcie a
vyvlastniteľ podal návrh na vyvlastnenie. Túto námietku žalovaný zamietol. V námietke č. 2 žalobca
uviedol, že kúpna cena predmetných nehnuteľností má byť primeraná, spravodlivá, zodpovedajúca

všeobecnej hodnote nehnuteľností a mala by zohľadňovať to, že vybudovaním stavby diaľnice došlo
k zasiahnutiu do vlastníckych oprávnení vyvlastňovaného bez akéhokoľvek predchádzajúceho súhlasu
a bez akéhokoľvek právneho titulu k nehnuteľnostiam, ktoré boli zastavané prakticky neodstrániteľnou
stavbou, čo však v danom prípade splnené nebolo. Túto námietku žalovaný zamietol. V námietke
č. 3 žalobca opätovne vyjadril svoj súhlas s nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam vyvlastniteľom, avšak namietal výšku náhrady v zmysle návrhu na vyvlastnenie v sume
14,60 €/m2, celkovo 88 884,80 Eur za 6 088,00 m2, stanovenú znaleckým posudkom č. 17/2015 zo
dňa 14. februára 2015 v znení jeho doplnenia č. 1 a požadoval určiť výšku náhrady v sume 29,04 €/
m2, celkovo 176 795,52 Eur za 6 088,00 m2, v zmysle jeho znaleckého posudku č. 2/2017 zo dňa
17. júna 2017. Žalovaný námietku zamietol a podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní

(pozn. nesprávne uvedený zákon č. 285/2015 Z. z.), s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie
odkázal vyvlastneného na príslušný súd. V námietke č. 4 žalobca namietal správnosť znaleckého
posudku č. 17/2015 zo dňa 14. februára 2015 v znení jeho doplnenia č. 1 a uviedol, že má za to, že
nakoľko uvedený znalecký posudok trpí závažnými vadami, pretože podľa jeho názoru znalec, určený
vyvlastniteľom, nebol na mieste nehnuteľností a použil nesprávne koeficienty pri výpočtoch všeobecnej

hodnoty nehnuteľností, čo vyplýva z ním predloženého znaleckého posudku č. 2/2017 zo dňa 17. júna
2017, nie je možné znalecký posudok č. 17/2015 zo dňa 14. februára 2015 v znení jeho doplnenia
č. 1 použiť pre stanovenie náhrady za vyvlastnenie predmetných nehnuteľností. Námietku žalovaný
zamietol.

5. Následne v bode II. výroku žalovaný určil náhradu za vyvlastnenie podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona
o vyvlastňovaní nasledovne:

Parcela registra CKNDruh pozemku
Výmera parcely v m2
Vyvlastňovací podiel

Cena v €/m2
Výmera podielu pozemku v m2
Náhrada za podiel v EUR
1225/2
Zastavané plochy a nádvoria

359
1/1
14,60
359,00
5241,40
1238/17

Zastavané plochy a nádvoria
308
1/1
14,60
308,00

4496,98
1238/14
Zastavané plochy a nádvoria
1417
1/1

14,60
1417,00
20688,20
1238/16
Zastavané plochy a nádvoria

3970
1/1
14,60
3970,00
57962,00

1223/7
Zastavané plochy a nádvoria
34
1/1
14,60

34,00
496,40
Spolu:
6 088,00
88 884,80

Náhrada za vyvlastnenie: 88 884,80 €
Slovom: osemdesiatosemtisíc osemstoosemdesiatštyri eur osemdesiat centov

6. Náhrada za vyvlastnenie bola určená podľa § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní znaleckým posudkom
č. 17/2015 zo dňa 14. februára 2015 a doplnenia č. 1 znaleckého posudku č. 17/2015, znalecký úkon

číslo 70/2017, ktoré vypracoval Ing. Karol Jančok, Antona Prídavku 20, 080 01 Prešov, evidenčné číslo
znalca 914 664 (ďalej spoločne aj „znalecký posudok č. 17/2015 a doplnenie č. 1“). Jednotková hodnota
predmetných pozemkov bola stanovená v sume 14,60 €/m2. Podľa § 6 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní
vyvlastniteľ poskytne uvedenú finančnú náhradu za vyvlastnenie vyvlastnenému jednorazovo, v lehote
30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia o vyvlastnení, spôsobom dohodnutým

s vyvlastneným.

7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že vyvlastniteľ podal dňa 16. februára
2018 na vyvlastňovací orgán návrh na vyvlastnenie, v ktorom navrhol prechod vlastníckeho práva knehnuteľnostiam v k. ú. B. vyvlastnením, v rozsahu a pre účel tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

8. Nevyhnutnosť miery vyvlastnenia vyplývajúcu z § 2 ods. 1 písm. a) zákona o vyvlastňovaní
posudzoval vyvlastňovací orgán na podklade geometrického plánu GP č. 1/14 zo dňa 25. júla 2014,
ktorý vypracoval C. C. D., E.- F., G. XX, XXX XX H., a úradne overil Okresný úrad Prešov, katastrálny
odbor dňa 07. októbra 2014 pod č. E./XXXX. Verejný záujem je vyjadrený účelom vyvlastnenia, ktorým
je majetkoprávne vysporiadanie nehnuteľností, patriacich k užívanému úseku líniovej stavby „Diaľnica

Dl Ličartovce - Budimír“.

9. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na to, že z predloženého spisového
materiálu vyplýva, že je preukázaná bezvýslednosť pokusu o nadobudnutie vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom v zmysle § 2 ods. 1 písm. d) v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) a b)
zákona o vyvlastňovaní, keď vyvlastnenému zaslal ponuku na uzatvorenie kúpnej zmluvy, obsahujúcu

zákonom predpísané náležitosti podľa § 3 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní, vrátane návrhu náhrady za
odpredaj predmetných nehnuteľností, stanovený znaleckým posudkom. Žalobca v rámci komunikácie,
prebiehajúcej medzi ním a vyvlastniteľom v priebehu celého procesu uzatvárania kúpnej zmluvy, jej
podpísanie síce výslovne neodmietol a vždy uvádzal, že s odpredajom súhlasí, žiadal však odpredaj
predmetných nehnuteľností za značne vyššiu sumu, určenú ním predloženým znaleckým posudkom.

Nakoľko vyvlastniteľ ponúkol vyvlastnenému náhradu stanovenú znaleckým posudkom v súlade § 3 ods.
3 písm. d) zákona o vyvlastňovaní, neakceptovanie tejto ceny možno považovať za odmietnutie dohody.

10. Vyvlastniteľ preukázal súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania v zmysle § 2 ods. 2 zákona o
vyvlastňovaní rozhodnutím č.: Dopr. 414/88/KK zo dňa 14. decembra 1988 o povolení trvalého užívania

samostatných ucelených častí stavby „Dl Ličartovce - Budimír“, v k. ú. I., J., I., B., K., G., L. G., M. N.,
O., N., H., G. P. Q.“ (kolaudačné rozhodnutie), vydaným Okresným národným výborom Košice - Vidiek,
odboromdopravy,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa15.decembra1988.Zobsahutohtokolaudačného
rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané na základe územného rozhodnutia č. Výst. 6623/79-SB zo dňa 18.
októbra 1979 a rozhodnutia o prípustnosti stavby (stavebného povolenia) č. OD XXXX/XX-XXX zo dňa

07.februára1984,vydanéhoONVKošice-Vidiek,odboromdopravyvsúladesoschválenouprojektovou
dokumentáciou a dohodnutými zmenami v priebehu výstavby.

11. Z dôvodu námietky, vznesenej vyvlastneným na ústnom pojednávaní, žalovaný požiadal Ing. Karola
Jančoka o odborné vyjadrenie, resp. vysvetlenie žalobcom namietaných skutočností, smerujúcich

proti ním vypracovanému znaleckému posudku č. 17/2015 a doplneniu č. 1. Ing. Karol Jančok v
odbornom vyjadrení zo dňa 15. apríla 2018 uviedol, že v spracovanom znaleckom posudku č. 17/2015
a doplnení č. 1 bola stanovená všeobecná hodnota pozemkov, ktoré boli zabraté diaľničnou stavbou D
1 Ličartovce – Budimír, pričom zohľadňoval aktuálnosť realitného trhu, všeobecnú situáciu umiestnenia
pozemkov, ich polohu k centru obcí, spôsob a intenzitu ich využitia, ďalej o aký druh pozemku sa

jedná a v akej lokalite sa nachádzajú, aká je možnosť vybavenia pozemkov technickou a dopravnou
infraštruktúrou a inžinierskymi sieťami a zohľadnil ich polohu v zónach podľa územného plánu obce. Na
základe hodnotenia jednotlivých faktorov stanovil koeficienty a konečnú hodnotu pozemkov. Hodnotenie
všetkýchfaktorovmajúcichvplyvnahodnotupozemkovpopísalvanalýzachpolohyavyužitiapozemkov.
Stanovené koeficienty sú objektívne, zodpovedajú vlastnostiam a podmienkam užívania pozemkov

a sú stanovené v rozsahu a v súlade s vyhláškou č. 492/2014 Z. z. Znalec vo vyjadrení ďalej
uviedol, že hodnotené parcely sú v severovýchodnej časti katastrálneho územia, vzdušne vzdialené
400 m od zastavaného územia obce, bez obecnej technickej a dopravnej infraštruktúry. V najbližšom
okolí hodnotených parciel sú len trvalé trávne porasty a poľnohospodárska pôda. Pri zohľadnení
všetkých špecifických podmienok pozemkov ponúkaných na realitnom trhu a v porovnaní s hodnotenými

pozemkami je hodnota pozemkov vo výške 14,60 Eur/m2 stanovená v znaleckom posudku reálna a
zodpovedá realitnému trhu. Z uvedeného dôvodu sú preto všetky námietky k stanoveniu koeficientov
polohovej diferenciácie v znaleckom posudku č. 17/2015 a doplnení č. 1 na stanovenie odhadu
všeobecnej hodnoty pozemkov v katastrálnom území B. neopodstatnené.

12. Žalovaný sa ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal námietkami žalobcu tak, ako sú
uvedené aj vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

II.Konanie pred Krajským súdom v Prešove

13. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného č. OU-PO-OVBP2-2018/12576/42503/

ŠSS-DA zo dňa 24. apríla 2018 správnu žalobu podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“) doručenú na Krajský súd v Prešove ako
v tom čase vecne a miestne príslušný správny súd dňa 30. mája 2018, pričom navrhol, aby správny súd
zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného vo výroku II. o určení náhrady za vyvlastnenie a vrátil mu vec
na ďalšie konanie. Žalobca tiež žiadal priznať právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

14. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§191 ods. 1 písm. c) SSP), je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov
(§191 ods. 1 písm. d) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci (§191 ods. 1 písm. e) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy
za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v

nich nemá oporu (§191 ods. 1 písm. f) SSP) a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej (§191 ods. 1 písm. g) SSP).

15. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný pri stanovení výšky náhrady za vyvlastnenie nepostupoval v

intenciách zákona, nakoľko k vyvlastneniu nedošlo za primeranú náhradu. Náhrada za vyvlastnenie
uvedená vo výroku II. napadnutého rozhodnutia podľa názoru žalobcu nie je primeraná, spravodlivá
a nezodpovedá všeobecnej hodnote nehnuteľností. Stanovená náhrada za vyvlastnenie nezohľadňuje
to, že vybudovaním diaľnice došlo k zásahu do vlastníckych práv žalobcu bez akéhokoľvek
predchádzajúceho súhlasu a bez akéhokoľvek právneho titulu k nehnuteľnostiam, ktoré boli zastavané

prakticky neodstrániteľnou stavbou.

16. Žalobca ďalej poukázal na to, že znalecký posudok č.17/2015 a doplnenie č. 1 trpí závažnými
vadami, nakoľko znalec nebol na mieste nehnuteľností a použil nesprávne koeficienty pri výpočtoch
všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Žalobca svoje námietky voči náhrade za vyvlastnenie predniesol

žalovanému aj písomne podaním zo dňa 20. marca 2018 na ústnom pojednávaní a podložil ich
znaleckým posudkom č. 2/2017 zo dňa 17. júna 2017, ktorý stanovoval diametrálne odlišnú všeobecnú
hodnotu nehnuteľností vo výške 176 795,52 Eur. Žalovaný sa však náležitým spôsobom nevysporiadal
s námietkami žalobcu v rámci vyvlastňovacieho konania a len konštatoval, že peňažná náhrada za
vyvlastnenie je určená znaleckým posudkom č. 17/2015 a doplnením č.1. Pokiaľ ide o vyjadrenie C.

K. ku skutočnostiam namietaných žalobcom proti ním vypracovanému znaleckému posudku, znalec
len v plnom rozsahu potvrdil správnosť a objektívnosť znaleckého posudku a jeho doplnenia, avšak
nijakým spôsobom nevysvetlil rozpory medzi jednotlivými znaleckými posudkami, ktoré sa týkali odlišne
stanovených koeficientov a následne aj výšky všeobecnej hodnoty pozemkov.

17. Podľa názoru žalobcu, je povinnosťou žalovaného vo vyvlastňovacom konaní zistiť skutočný stav
veci týkajúci sa primeranej náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, čo však v danom prípade splnené
nebolo. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých
pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán môže ustanoviť znalca, pričom v tomto
prípade na objasnenie nezrovnalostí pri zisťovaní navrhovanej ceny mal žalovaný postupovať v súlade s

ustanovením § 36 zákona č. 71/67 Zb. správnom konaní (správny poriadok) v platnom a účinnom znení
(ďalej aj „správny poriadok“) a vo veci nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie.

18. Žalobca v podanej žalobe tiež namietal, že ho žalovaný neoboznámil s vyjadrením vypracovaným C.
K., čím žalobcovi odňal možnosť vyjadriť sa k tomuto dokumentu, ktorý slúžil ako podklad pre vydanie

napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu je žalobca toho názoru, že išlo o podstatnú procesnú
vadu, ktorá mohla mať priamy vplyv na meritórne rozhodnutie vo veci stanovenia výšky náhrady za
vyvlastnenie.

19. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,

nakoľko z neho nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu si žalovaný osvojil závery znalca C. K., ale
len konštatoval, že peňažná náhrada za vyvlastnenie je určená znaleckým posudkom č. 17/2015 a
doplnením č. 1. Z uvedeného dôvodu žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za svojvoľné, náhradaza vyvlastnenie určená vo výroku II. napadnutého rozhodnutia bola žalovaným určená nezákonne a bez
akéhokoľvek odôvodnenia.

20. Žalobca žiadal vo veci nariadiť pojednávanie.

21. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 30. júla 2018, v ktorom uviedol, že vyvlastnenie,
ako krajný inštitút zásahu štátnej moci do absolútneho vlastníckeho práva, sa riadi režimom zákona
o vyvlastňovaní, podľa ktorého vyvlastnenie možno uskutočniť len v nevyhnutnej miere, vo verejnom

záujme, na účel ustanovený zákonom, za primeranú náhradu a vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno
dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Podkladom pre určenie náhrady za vyvlastnenie je podľa
§ 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní všeobecná hodnota pozemku, ktorá sa určí na základe znaleckého
posudku nie staršieho ako 2 roky, pričom náhrada za vyvlastnenie nesmie byť nižšia ako všeobecná
hodnota určená znaleckým posudkom. V danom prípade bola všeobecná hodnota vyvlastňovaných
nehnuteľností určená znaleckým posudkom č. 17/2015 a doplnením č. 1, ktoré vypracoval C. K..

Jednotková hodnota predmetných pozemkov bola stanovená v sume 14,60 Eur/m2.

22. Žalovaný v ďalšom poukázal na § 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní, v zmysle ktorého ak najneskôr
pri prerokovaní návrhu vyvlastniteľa na vyvlastnenie na ústnom pojednávaní účastník konania alebo
iná oprávnená osoba namietne skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku priloženého k

návrhu podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o vyvlastňovaní, vyvlastňovací orgán zabezpečí odborné
vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca na účel posúdenia skutočností, ktoré sú dôležité na rozhodnutie o
sume náhrady za vyvlastnenie. Vzhľadom na obsah písomných námietok predložených žalobcom na
ústnom pojednávaní, žalovaný výzvou č.OU-PO-OVBP2-2018/12576/31463/ŠSS-DA zo dňa 23. marca
2018 vyzval znalca C. K., aby sa v lehote 7 dní odo dňa doručenia tejto výzvy vyjadril k namietaným

skutočnostiam smerujúcim proti znaleckému posudku. Dňa 16. apríla 2018 bolo žalovanému doručené
odborné vyjadrenie C. K. zo dňa 15. apríla 2018, v ktorom uviedol, že pri stanovení všeobecnej
hodnoty pozemkov zohľadňoval aktuálnosť realitného trhu, všeobecnú situáciu umiestnenia pozemkov,
ich polohu k centru obce, spôsob a intenzitu ich použitia, ďalej o aký druh pozemkov ide a v akej lokalite
sa nachádzajú, aká je možnosť vybavenia pozemkov technickou a dopravnou infraštruktúrou a zohľadnil

ich polohu v zónach podľa územného plánu obce. Na základe hodnotenia jednotlivých faktorov stanovil
koeficient a konečnú hodnotu pozemkov, hodnotenie všetkých faktorov majúcich vplyv na hodnotu
pozemku popísal v analýzach polohy a využitia pozemkov, všetky stanovené koeficienty sú objektívne
a zodpovedajú vlastnostiam a podmienkam užívania pozemkov. Koeficienty boli stanovené v súlade s
vyhláškou č. 492/2004 Z. z., preto Ing. Jančok považuje námietky k stanoveniu koeficientov polohovej

diferenciácie za neopodstatnené a potvrdil správnosť a objektívnosť ním spracovaného znaleckého
posudku ako aj jeho doplnenia.

23. Nakoľko nedošlo medzi žalobcom a vyvlastniteľom k dohode o náhrade za vyvlastnenie, žalovaný
postupom podľa § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona o vyvlastňovaní

určil náhradu za vyvlastnenie na základe znaleckého posudku č. 17/2015 a doplnenia č. 1, ktorých
správnosť bola znalcom potvrdená. Žalovaný ďalej poukázal na to, že odborné vyjadrenie znalca C.
K. nevnieslo do konania nové skutočnosti, o ktorých by vyvlastňovací orgán mal žalobcu oboznámiť.
Navyše je potrebné uviesť, že prípadné námietky žalobcu voči vyjadreniu znalca by nemali vplyv na
rozhodnutie vo veci samej, nakoľko postup pri nedosiahnutí dohody o náhrade za vyvlastnenie určuje

zákon o vyvlastňovaní tak, že vyvlastňovací orgán určí náhradu na základe znaleckého posudku, ktorý
je prílohou návrhu na vyvlastnenie a s požiadavkou na vyššiu náhradu odkáže vyvlastneného na súd
bez prerušenia konania tak, ako to v konaní žalovaný urobil.

24. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazuje na to, že žalovaný mal použiť postup podľa § 36 správneho

poriadku a vo veci nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie znalcom na zistenie všeobecnej hodnoty
vyvlastňovaných nehnuteľností, žalovaný uviedol, že v zmysle § 18 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní sa na
vyvlastňovacie konanie vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje
inak, z čoho vyplýva, že všeobecný predpis sa použije v prípadoch, kedy absentuje úprava špeciálnym
zákonom. Avšak postup, ktorý žalobca popisuje, by bol v rozpore so zákonom o vyvlastňovaní, nakoľko

tento podrobne rieši postup pri určení náhrady za vyvlastnenie a právomoc rozhodovať o výške náhrady
v prípade, že nedôjde k vzájomnej dohode, zveruje výlučne súdu.25. Vzhľadom na uvedené žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu a je toho názoru,
že žalobca žiadnym spôsobom nekonkretizoval, na ktorých svojich právach bol rozhodnutím a postupom
žalovaného ukrátený. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby správny súd žalobu zamietol.

26. V replike č. 1 zo dňa 10. septembra 2018 žalobca k vyjadreniu žalovaného k žalobe uviedol, že z
obsahu podanej žaloby a predložených listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaný pri stanovení výšky
náhrady za vyvlastnenie v danom prípade nepostupoval v intenciách ustanovení zákona o vyvlastňovaní
a správneho poriadku a nedostatočne zistil skutkový stav. Správny orgán je pritom povinný rešpektovať

základné zásady správneho konania, ku ktorým nepochybne patrí aj zásada materiálnej pravdy, teda
presného a úplného zistenia skutkového stavu veci za splnenia podmienky zaobstarania si potrebných
dôkazov, pričom táto zásada je obsiahnutá nielen v ustanovení § 3 ods. 5 správneho poriadku, ale je
premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach, napríklad § 32 ods. ods. 1 a § 46 správneho poriadku.

27. Žalobca v konaní vznášal vážne a odôvodnené námietky proti navrhovanej náhrade za vyvlastnenie,

podložené znaleckým posudkom vypracovaným znalcom Ing. Oetterom, pričom týmto znaleckým
posudkom bola všeobecná hodnota stanovená na takmer dvojnásobok v porovnaní so znaleckým
posudkom vypracovaným vyvlastniteľom. Za uvedených okolností bolo preto opodstatnené, aby
žalovaný v konaní dôkladne preskúmal zistené nesúlady v znaleckých posudkoch a vo veci nariadil
kontrolné dokazovanie. Zistený nesúlad v znaleckých posudkoch nebolo možné podľa názoru žalobcu

odstrániť iba zabezpečením vyjadrenia znalca C. K.. Znalec C. K. vo svojom vyjadrení nepoukazuje na
žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala správnosť jeho záverov a nesprávnosť znaleckého
posudku Ing. Oettera, nevysvetľuje zistený nesúlad a diametrálne odlišnosti v záveroch znalcov pri
určení všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ani bližšie neobjasňuje nezrovnalosti pri určení jednotlivých
koeficientov v zmysle vyhlášky č. 492/2014 Z. z. Navyše, žalovaný s týmto vyjadrením žalobcu pred

vydaním napadnutého rozhodnutia neoboznámil, preto konal v rozpore so zákonom, nakoľko nekonal
v úzkej súčinnosti so žalobcom.

28. Žalobca v ďalšom uviedol, že náhrada stanovená žalovaným je zjavne neprimeraná, postup
jej stanovenia je nezákonný a žalovaný sa vo vyvlastňovacom konaní preskúmateľným spôsobom

nevysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými v rámci vyvlastňovacieho konania.

29. V replike č. 2 zo dňa 23. novembra 2018 žalobca poukázal na Základnú zmluvu uzatvorenú medzi
Slovenskou republikou a Svätou stolicou, v zmysle ktorej Slovenská republika uznáva právo Katolíckej
cirkvi v Slovenskej republike a jej členov, vrátane žalobcu, na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré

zahŕňa okrem iného aj vykonávanie vlastníckeho práva k jej finančným a materiálnym prostriedkom a
spravovaniejejvnútornýchvecíagarantujeochranuichmajetkuasloboduichpôsobenia.Žalobcamáza
to, že vyvlastnením nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu žalovaným v zmysle napadnutého rozhodnutia
došlo k porušeniu ustanovení Základnej zmluvy a to k zásahu do práva na vykonávanie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam žalobcu a nerešpektovaniu práva žalobcu na ochranu jeho majetku.

30. K žalobe sa vyjadril ďalší účastník podaním zo dňa 10. mája 2019, v ktorom v prvom rade namietal,
že správny súd nie je oprávnený konať a rozhodovať v danej veci. V tejto súvislosti poukázal na § 7
písm. a) SSP, v zmysle ktorého správne súdy nepreskúmava právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej
správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal

všetkyriadneopravnéprostriedky,ktorýchpoužitieumožňujeosobitnýpredpis.Nakoľkožalobcanepodal
voči napadnutému rozhodnutiu riadne a včas odvolanie v zmysle § 53 správneho poriadku v spojení
s ustanovením § 14 ods. 2 prvá veta zákona o vyvlastňovaní, je možné jednoznačne konštatovať,
že správny súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie žalovaného. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/91/2014.

31. K samotným žalobným námietkam ďalší účastník uviedol, že tieto mal žalobca uplatňovať v
odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu a nie správnou žalobou. Postup žalovaného ďalší účastník
považuje za správny a zákonný, pričom z administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaný stanovil
peňažnú náhradu za vyvlastnenie na základe znaleckého posudku č. 17/2015 a doplnenia č. 1 tak,

ako to vyžaduje zákon o vyvlastňovaní. Žalobca na ústnom pojednávaní vo vyvlastňovacom konaní
vzniesol námietky voči záverom znaleckého posudku C. K., pričom žalovaný následne požiadal C. K.
v súlade s § 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní o odborné vyjadrenie, respektíve vysvetlenie skutočností
namietaných žalobcom. C. K. sa k námietkam žalobcu vyjadril dňa 15. apríla 2018. Podľa názoruďalšieho účastníka preto žalovaný postupoval správne, keď riadne zabezpečil podklady pre napadnuté
rozhodnutie, požiadal znalca Ing. Jančoka o odborné vyjadrenie k znaleckému posudku a vo veci ďalej
neustanovil ďalšieho znalca za účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku.

32. Z obsahu správnej žaloby jednoznačne vyplýva, že jediným cieľom žalobcu bolo dosiahnutie vyššej
náhrady za vyvlastnenie, pričom ďalší účastník v tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/35/2017 zo dňa 10. októbra 2017.
Vzhľadom na uvedené je ďalší účastník toho názoru, že správny súd by mal v danom prípade žalobu

posudzovať podľa jej obsahu a zrejmého sledovaného cieľa žalobcu, z čoho jednoznačne vyplýva, že
na konanie o obsahu žaloby nie je vecne príslušný správny súd, ale príslušný súd v zmysle ustanovení
Civilného sporového poriadku. Požiadavka žalobcu, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie vo
výroku II. o určení náhrady za vyvlastnenie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie je v rozpore s
ustanovením § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní a takýmto postupom by došlo k obchádzaniu
zákona, nakoľko správny orgán nemá právomoc rozhodovať o požiadavke žalobcu na vyššiu náhradu na

vyvlastnenie. Ďalší účastník v tejto súvislosti poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu o vyvlastňovaní,
z ktorej vyplýva záver, že prax ukázala, že rozhodovanie vo veciach náhrady je v sporných prípadoch
nad rámec možností vyvlastňovacieho orgánu.

33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno dospieť k záveru, že v zmysle ustanovenia § 7 písm.

a) SSP nie je daná právomoc správneho súdu, nakoľko žalobca nevyčerpal v rámci administratívneho
konania všetky opravné prostriedky; v prípade, ak by správny súd i napriek vyššie uvedenému svoju
právomoc založil, nie je daná vecná, miestna a funkčná príslušnosť správneho súdu, žalovaný nie je vo
veci pasívne legitimovaný, nakoľko z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca sa chce domôcť
vyššej náhrady za vyvlastnenie voči vyvlastniteľovi a zároveň petit správnej žaloby je nevykonateľný a

nezákonný.

34. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10. septembra 2018 ďalší účastník uviedol, že žalobca
v žalobe, ako aj vo svojich vyjadreniach účelovo poukazuje len na ustanovenia správneho poriadku,
ktorý upravuje správne konanie len v prípade, že osobitný predpis neustanovuje inak. V danom prípade

však osobitný predpis existuje a je ním zákon o vyvlastňovaní, preto je potrebné ho aplikovať ako lex
specialis pred ustanoveniami správneho poriadku. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný mal postupovať
v súlade s § 36 správneho poriadku a vo veci nariadiť znalecké dokazovanie, s uvedeným tvrdením
nemožnosúhlasiť,pričomďalšíúčastníkpoukázalnanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa
17. februára 2009 sp. zn. III. ÚS 58/09-18, z ktorého okrem iného vyplýva, že výsledok znaleckej činnosti

nemožno spochybniť, ak ho na základe relevantných právnych noriem vypracovala spôsobilá osoba
s požadovanými odbornými znalosťami. Bolo na rozhodnutí správneho orgánu, ako sa so získanými
dôkazmi vysporiada a ako ich vyhodnotí. Na základe uvedeného možno konštatovať, že správny orgán
nie je povinný nariaďovať kontrolné znalecké dokazovanie v prípade, že v rámci vyvlastňovacieho
konania sú predložené dva znalecké posudky.

35. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu zo dňa 23. novembra 2018 ďalší účastník uviedol, že skutočnosti
uvedené žalobcom v tomto vyjadrení považuje za irelevantné k prejednávanej veci. Základná zmluva
má síce prednosť pred zákonom, avšak nie pred Ústavou Slovenskej republiky. Tvrdenie žalobcu, že
vyvlastnenímnehnuteľnostívjehovlastníctvedošlokporušeniuustanoveníZákladnejzmluvyjeúčelové,

nakoľko Ústava Slovenskej republiky priamo zakotvuje za splnenia určených podmienok možnosť
vyvlastniť majetok osôb. Navyše Ústava Slovenskej republiky ani zákon o vyvlastňovaní neobsahuje
právnu úpravu, ktorá by vylučovala vyvlastnenie vo vzťahu k určitým subjektom, respektíve priznávala
im osobitné postavenie, na ktoré by bolo potrebné v rámci vyvlastňovacieho konania prihliadať.

III.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove

36. Krajský súd v Prešove vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 2S/50/2018 - 134 zo dňa 23. mája 2019
tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vo výroku II., v ktorom bola určená náhrada za vyvlastnenie

zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň priznal žalobcovi úplnú náhradu trov konania
voči žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 169 SSP
nepriznal.37. Krajský súd v Prešove rozsudok odôvodnil tým, že výška náhrady bola určená znaleckým posudkom
č. 17/2015 a dodatkom č. 1, avšak žalobca zároveň predložil žalovanému znalecký posudok C. J., na
základe čoho žalovaný síce vyvinul v zmysle § 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní snahu zabezpečiť

vyjadrenie znalca k námietkam žalobcu k obsahu jeho znaleckého posudku a tento postup Krajský
súd v Prešove vzhliadol ako súladný so zákonom, avšak nie ako dostačujúci pre naplnenie účelu
§ 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní. Podľa názoru Krajského súdu v Prešove výsledok tejto snahy
žalovaného neposkytol žalovanému taký podklad, na základe ktorého by bolo vyhodnotenie situácie
možné v súlade so zásadou spoľahlivého zistenia skutkového stavu. Nakoľko námietky žalobcu boli

prezentovanéformouznaleckéhoposudku,užlenpretobyodbornévyjadreniealebovysvetleniepodané
znalcom malo obsahovo precízne reagovať na podané námietky. Odpoveď C. K. však obsahovala
len informáciu o doterajšom postupe, ale neobsahovala žiadne konkrétne protiargumenty vo vzťahu k
záverom vyplývajúcim zo znaleckého posudku Ing. Oettera. Preto, ak sa žalovaný s takto ukončeným
zisťovanímstavuveciuspokojil,nepostupovalvsúladesozásadouspoľahlivozistenéhostavuvecipodľa
§ 3 ods. 5 správneho poriadku.

38. Krajský súd v Prešove dodal, že bližšie vysvetlenie odlišností v skutkových zisteniach neobsahuje
ani samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného.

39. Krajský súd v Prešove ďalej zdôraznil, že nebolo chybou nedosiahnutie súhlasu strán s určenou

hodnotou vyvlastňovaných nehnuteľností, pretože tento stav skutočne rieši § 13 ods. 3 písm. a) zákona
o vyvlastňovaní tak, že s vyššími cenovými nárokmi odkazuje na súd (myslí sa tým civilné sporové
konanie). Predmetom prieskumu správneho súdu bol postup žalovaného len v takom rozsahu, v akom
ku konečnej a aplikovanej cene predmetu vyvlastnenia dospel a či v tomto postupe a rozhodovaní boli
dodržané zásady správneho konania.

40. V súvislosti so žalobným dôvodom smerujúcim k procesnej vade majúcej za následok nezákonnosť
rozhodnutia spočívajúcej v nedostatočnom oboznámení žalobcu s vyjadrením C. K. týkajúcim sa
zistených rozdielov medzi jeho znaleckými závermi a závermi Ing. Oettera Krajský súd v Prešove
konštatoval, že nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,

ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, pretože
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia spočinula v inej okolnosti, navyše samotné vyjadrenie znalca ani
neobsahovalo nové skutočnosti.

41. S poukazom na uvedené dospel Krajský súd v Prešove k záveru, že zistenie skutkového stavu

orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, čo bol dôvod, pre ktorý
napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie žalovanému s tým, že v ďalšom konaní tak
bude musieť otázku ustálenia ceny predmetu vyvlastnenia nanovo posúdiť, predtým zabezpečiť odborné
vyjadrenie, vysvetlenie znalca k namietaným skutočnostiam, ktoré sú obsahom znaleckého posudku a
vo veci opätovne rozhodnúť.

IV.
Argumentácia účastníkov a rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v kasačnom
konaní

42. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal žalovaný kasačnú sťažnosť zo dňa 24. júna 2019,
v ktorej primárne namietal, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve
a preto bolo potrebné konanie o správnej žalobe podľa § 99 písm. b) SSP zastaviť. V tejto súvislosti dal
do pozornosti ustanovenia § 7 písm. a) SSP, § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní a správneho poriadku
a uviedol, že v prejednávanej veci nebol naplnený zákonný predpoklad na podanie správnej žaloby,

resp. že podaná žaloba nemala byť posúdená ako správna žaloba, pretože v rámci administratívneho
konania neboli vyčerpané všetky riadne opravné prostriedky dovolené správnym poriadkom. Zdôraznil,
že nadobudnutím právoplatnosti napadnutého rozsudku, vydaného na základe toho, že na rozhodnutie
vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, by správne súdy rozhodovali vo veci o
správnejžalobebeztoho,abybolivrámciadministratívnehovyvlastňovaciehokonaniavyčerpanévšetky

riadne opravné prostriedky a zároveň, ak by správny súd v tejto veci založil svoju právomoc, konal by
ako vecne, miestne a funkčne nepríslušný súd okrem iného aj z dôvodu, že žalovaný v predmetnej
veci nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko zo žaloby vyplýva, že žalobca sa chce domôcť vyššej
náhrady za vyvlastnenie a v tomto prípade mal žalovať vyvlastniteľa. Zároveň na základe nesprávnehoposúdenia veci Krajským súdom v Prešove by správne orgány konajúce vo veci vyvlastnenia v prvom
stupni bez akejkoľvek zákonom danej právomoci boli povinné rozhodovať o požiadavkách žalobcu na
vyššiu náhradu za vyvlastnenie aj napriek striktne stanovenej dikcii ust. § 13 ods. 3 písm. a) zákona o

vyvlastňovaní, ktorý výslovne upravuje, že s takouto požiadavkou správny orgán odkáže vyvlastneného
bez prerušenia na súd. Ďalej poukázal na to, že v rámci vyvlastňovacieho konania postupoval v rámci
ustanovení zákona o vyvlastňovaní a správneho poriadku, neporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu
zo zákona a vydal zákonné rozhodnutie, pričom sa riadne a zákonne vysporiadal s námietkami žalobcu.
So znaleckým posudkom žalobcu sa vysporiadal tak, že naň neprihliadol a s požiadavkou na vyššiu

náhradu odkázal žalobcu na súd. Uviedol, že postupoval podľa § 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní,
ktoré neumožňuje ani vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania. Záverom požiadal o priznanie
odkladného účinku kasačnej sťažnosti a zrušenie rozsudku Krajského súdu v Prešove.

43. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal kasačnú sťažnosť zo dňa 02. júla 2019 aj ďalší
účastník konania. V dôvodoch kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal, že na rozhodnutie vo

veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, nakoľko žalobca v administratívnom konaní
nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky a krajský súd uvedené opomenul skúmať v rozpore
s § 7 písm. a) SSP i napriek jeho námietke. Mal za to, že na konanie a rozhodovanie o podanej
správnej žalobe žalobcu nie je príslušný správny súd, ale civilný súd v zmysle ust. § 13 ods. 3 písm.
a) zákona o vyvlastňovaní, nakoľko z obsahu žaloby jednoznačne vyplývala snaha žalobcu domôcť sa

vyššej náhrady za vyvlastnenie. Mal za to, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP, nakoľko neprihliadol na špecifický postup upravený
v zákone o vyvlastňovaní, súvisiaci s uplatňovaním požiadaviek vyvlastnených na vyššiu náhradu za
vyvlastnenie, nesprávne aplikoval § 13 ods. 3 písm. a) a § 14 ods. 2 veta druhá zákona o vyvlastňovaní.
Krajský súd v Prešove poprel účel a zmysel zákona o vyvlastňovaní, najmä zámer zákonodarcu, aby

o požiadavkách na vyššiu náhradu za vyvlastnenie rozhodovali civilné súdy a nie správne orgány a
ani správne súdy, nakoľko podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu uvedené je nad rámec možnosti
vyvlastňovacieho správneho orgánu. Tým, že Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie žalovaného
v napadnutej časti, došlo k obchádzaniu § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní. Zároveň sa
Krajský súd v Prešove v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačnéhosúdupoukazujúcnajehorozhodnutiesp.zn.1KO/35/2017zodňa10.októbra2017.Záverom
požiadal o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti s dôvodu, že za daného stavu, kedy došlo
k vydaniu nezákonného rozsudku Krajského súdu v Prešove a k nezákonnému zrušeniu rozhodnutia
žalovaného, môže žalobca v rámci ďalšieho konania v predmetnej veci s ohľadom na vyslovený právny
názor dospieť k vyššej náhrade za vyvlastnenie, ako bola pôvodne určená v rozhodnutí, čím môže

v konečnom dôsledku rozsudkom Krajského súdu v Prešove dôjsť k vzniku závažnej ujmy na strane
ďalšieho účastníka spočívajúcej práve v priznaní vyššej náhrady za vyvlastnenie a to v sume vyššej
takmer o 50% oproti náhrade za vyvlastnenie priznanej na základe znaleckého posudku č. 17/2015
a doplnenia č. 1 a pôvodného nezákonne zrušeného rozhodnutia správneho orgánu.

44. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka zo dňa 15. júla 2019 sa stotožnil s
argumentáciouvnejuvedenouažiadal,abykasačnýsúdnapadnutýrozsudokKrajskéhosúduvPrešove
zrušil.

45. Ďalší účastník vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného zo dňa 30. júla 2019 sa stotožnil s

argumentáciou v nej uvedenou a žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil.

46. Žalobca vo vyjadrení ku kasačným sťažnostiam žalovaného a ďalšieho účastníka zo dňa 10. augusta
2019 zotrval na svojich právnych názoroch prezentovaných v konaní pred Krajským súdom v Prešove
majúc za to, že Krajsky súd v Prešove postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, žiadal návrh na

priznanie odkladného účinku i samotné kasačné sťažnosti ako nedôvodné zamietnuť.

47. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný rozhodol o kasačnej sťažnosti
žalovaného a ďalšieho účastníka rozsudkom sp. zn. 8Sžk/28/2019 zo dňa 30. septembra 2021 tak, že
rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/50/2018-134 zo dňa 23. mája 2019 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd v odôvodnení v prvom rade konštatoval, že ustanovenie § 14
zákona o vyvlastňovaní upravuje odlišným spôsobom postup pri prieskume rozhodnutia o vyvlastnení
v závislosti od povahy jednotlivých výrokov, pričom § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní nemožno
interpretovať tak, že zakladá prípustnosť opravného prostriedku proti výroku o náhrade za vyvlastnenievo forme odvolania, ale je potrebné ho vnímať ako prostriedok na urýchlenie majetkovoprávneho
vysporiadania, aby prípadné podanie opravného prostriedku nemalo vplyv na účinky rozhodnutia/výroku
o vyvlastnení. Kasačný súd preto dospel k záveru, že správnou žalobou sa možno na príslušnom

správnom súde domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia v časti výroku o náhrade za vyvlastnenie
v zmysle § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní bez toho, aby bolo nutné toto rozhodnutie/výrok preskúmať
v odvolacom v administratívnom konaní.

48. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa zákonnosti postupu žalovaného pri rozhodovaní

o vyvlastnení kasačný súd nepovažoval za logicky správnu a ústavne konformnú argumentáciu
Krajského súdu v Prešove, že bolo povinnosťou správneho orgánu riešiť v konaní o vyvlastnení
správnosť výšky náhrady za vyvlastnenie určenej znaleckým posudkom. Kasačný súd mal v tejto
súvislosti za preukázané, že žalovaný postupoval v súlade s ustanovením § 4 ods. 4 zákona o
vyvlastňovaní, keď vyzval na znalca C. K. dňa 23. marca 2018 na podanie odborného vyjadrenia alebo
vysvetlenia rozdielov vo všeobecnej hodnote nehnuteľností medzi jeho znaleckým posudkom č.17/2015

a doplnenia č. 1 a znaleckým posudkom čí. 2/2017 C. J.. „V odbornom vyjadrení doručenom žalovanému
dňa16.04.2018znalecpopísalspôsob,akýmdospelkurčeniuvýškynáhradyzavyvlastneniedotknutých
nehnuteľností s tým, že námietky vznesené proti ním určenej výške náhrady považoval za nepodstatné.
Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že orgán verejnej správy rozhodujúci o výške náhrady
za vyvlastnenie nemá možnosť zasahovať do odborného vyjadrenia/vysvetlenia znalca, ktorému je

zákonom zverené posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie o sume náhrady za vyvlastnenie.
Pre orgán verejnej správy sú závery znaleckého posúdenia podkladom pre rozhodnutie vo veci a nie
je oprávnený do výpočtov v nich uvedených akokoľvek zasahovať, robiť si o nich vlastný úsudok, či
meniť ich. V súvislosti s právnym názorom krajského súdu o potrebe odstrániť nedostatky v skutkovom
stave je potrebné dať do pozornosti i vzájomný vzťah medzi Správnym poriadkom a zákonom č.

282/2015 Z. z., ktorý je špeciálnou právnou úpravou a ktorý zakotvuje osobitný procesný mechanizmus
uplatňujúci sa v prípade namietania skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku. Konkrétne ide
o ust. § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z. z., ktorý v prípade nesúhlasu so stanovením výšky náhrady
za vyvlastnenie znaleckým posudkom neupravuje prehodnocovanie týchto odborných záverov ďalším
dokazovaním (napr. tak, ako je tomu v ust. § 36 Správneho poriadku), ale zakotvuje povinnosť orgánu

verejnej správy zabezpečiť odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca, ktorú povinnosť žalovaný
rešpektoval. Ak by orgán verejnej správy postupoval pri vysporiadaní sa s námietkou smerujúcou voči
náhrade za vyvlastnenie štandardným spôsobom ako pri každom inom dôkaze, či námietke, došlo by
k popretiu zmyslu a účelu § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z. z., keď by nebolo zrejmé, čo by malo
byť predmetom civilného sporového konania, nakoľko celé dokazovanie vo vzťahu k otázke správnosti

určeniavýškynáhradyzavyvlastnenie,bybolorealizovanévadministratívnom-vyvlastňovacomkonaní.
Pri uplatnení takéhoto procesného postupu by sa právna úprava § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z. z. stala
obsolétnou. Pokiaľ teda žalobca ako vyvlastnený predložil vo vyvlastňovacom konaní znalecký posudok,
nestotožňujúc sa so závermi pôvodného znaleckého posudku, z ktorého vychádzal žalovaný pri určení
výšky náhrady za vyvlastnenie, jediným zákonným a do úvahy prichádzajúcim postupom bolo uplatnenie

§ 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z. z., resp. v súlade s § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 282/2015 Z. z. s
požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkázať žalobcu ako vyvlastneného na civilný súd.“

49. K posúdeniu námietky žalobcu, ktorou s poukazom na ním predložený znalecký posudok
spochybňoval výšku náhrady za vyvlastnenie, resp. sa domáhal jej navýšenia, a ktorú vyhodnotil Krajský

súd v Prešove v kontexte nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako dôvodnú, kasačný súd
poukázal na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní, z ktorého vyplýva, že správny orgán
nebol oprávnený túto otázku riešiť v administratívnom - vyvlastňovacom konaní spôsobom uvedeným
v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove. Vzhľadom na uvedené sa preto kasačný súd nestotožnil s
názorom Krajského súdu v Prešove, že postup správneho orgánu vo vyvlastňovacom konaní a jeho

rozhodnutie malo také vady, ktoré by spôsobovali nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Žalovaný podľa
názoru kasačného súdu postupoval v konaní presne v súlade s ustanoveniami zákona o vyvlastňovaní
ako aj čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

50. O návrhu žalovaného ako aj ďalšieho účastníka na priznanie odkladného účinku kasačnej žalobe

kasačný súd rozhodol tak, že tento zamietol, nakoľko ho nevzhliadol ako dôvodný. Stav vyvolaný
napadnutým rozhodnutím a to predovšetkým s prihliadnutím na to, že bol napadnutý len výrok
II., nemožno považovať za bezprostredné ohrozenie dôležitého verejného záujmu, hrozba vydania
nezákonného rozhodnutia, či existencia dvoch protichodných rozhodnutí v tej istej veci nemôžepredstavovať ujmu dosahujúcu takú intenzitu, ktorá je požadovaná pre priznanie odkladného účinku.
V opačnom prípade by bolo nutné vyhovieť každej žiadosti o priznanie odkladného účinku kasačnej
sťažnosti.

51. Záverom kasačný súd konštatoval, že v ďalšom konaní bude povinnosťou Krajského súdu v Prešove
postupovať v intenciách ním prezentovaného právneho názoru, vo veci znova rozhodnúť a svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť.

V.
Konanie pred Krajským súdom v Prešove po rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, rozhodnutie
Kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky

52. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2S/64/2021-35 zo dňa 03. marca 2022 rozhodol o postúpení
veci sp. zn 2S/64/2021 (spisová značka pre konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 2S/50/2018 po
vrátení veci z Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky) Okresnému súdu Bratislava IV. Postup
odôvodnil tým, že v prejednávanej veci nie je daná vecná právomoc Krajského súdu v Prešove,

vychádzajúc z rozsahu a obsahu žaloby ako žaloby proti určenej výške náhrady za vyvlastnenie
nehnuteľností postupom podľa zákona o vyvlastňovaní a preto ju tento postúpil Okresnému súdu
Bratislava IV ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie.

53. Po postúpení veci na Okresný súd Bratislava IV bola vec zaradená na prejednanie a rozhodnutie

do oddelenia 84S a následne na základe reklamácie vyššej súdnej úradníčky bola vec zapísaná do
registra 11C.

54. Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. 11C/27/2022-45 zo dňa 14. júla 2022 vyzval žalobcu, aby
v lehote 30 dní opravil a doplnil žalobu zo dňa 30. mája 2018 tak, aby obsahovala:

- označenie žalovaného resp. žalovaných tak, aby žalobca presne identifikoval žalovaného (či žaluje
Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky alebo Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s., resp.
oboch), nakoľko z označenia žalobcu to nie je zreteľné,
- presný (jasný), určitý a zrozumiteľný petit žaloby (žalobný návrh) - zo žaloby musí byť zrejmé a presne
špecifikované čoho sa žalobca domáha a čo sa žalobou sleduje tak, aby bol žalobný návrh presný, určitý,

zrozumiteľný a aby rozhodnutie mohlo byť vykonateľné,
- pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k žalobnému petitu, k tomu čo žiada, čoho sa
predmetné podanie týka a čo sa ním sleduje, vo vzťahu k žalovanému a ktorému,
- označenie dôkazov, na ktoré sa žalobca odvoláva a ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny, ktoré je potrebné aspoň označiť.

55. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť zo dňa 30. júla 2022, v ktorej namietal, že
ním podaná žaloba zo dňa 30. mája 2018 je správnou žalobou, na ktorej prejednanie je vecne a
miestne príslušný Krajský súd v Prešove podľa SSP. Uvedený záver jednoznačne vyplýva aj z rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/28/2019 zo dňa 30. septembra 2021,

ktorý vec vrátil na konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Žalobca v žalobe zo dňa 30.
mája 2018 nenamietal iba nezákonnosť a výšku určenej náhrady za vyvlastnenie, ale poukazoval aj na
ďalšie nedostatky v postupe a rozhodnutí žalovaného, o ktorých môže rozhodnúť jedine vecne príslušný
správny súd. Zároveň poukázal tiež na to, že žalobca podal aj civilnú žalobu o určenie primeranej
náhrady za vyvlastnenie na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 10C/35/2018, v ktorej žalobca

žaluje toho, v prospech koho došlo k vyvlastneniu a to Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. Predmetnou
žalobou sa žalobca domáha výlučne vyššej náhrady za vyvlastnenie.

56. Okresný súd Bratislava IV vyslovil nesúhlas s postúpením veci dňa 26. septembra 2022, následne
vec bola predložená Kompetenčnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho

správnehosúduSlovenskejrepubliky,ktorývovecirozhodoluznesenímsp.zn.18SKomp9/2022zodňa
25. januára 2023 tak, že na prejednanie veci je daná právomoc správneho súdu. V odôvodnení uviedol,
že pre posúdenie právomoci je predovšetkým rozhodná vôľa vyvlastneného, ktorý spôsob súdneho
uplatnenia alebo kontroly tohto nároku si zvolí, pričom je potrebné vychádzať z obsahu žaloby a na jejzáklade ustáliť, či jeho cieľom je, aby súd priamo zaviazal vyvlastniteľa na zaplatenie vyššej náhrady
než vyvlastniteľovi priznal vyvlastňovací orgán podľa § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní alebo len
preskúmanie a zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, a či žalovaným je priamo vyvlastniteľ, ktorý je

podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o vyvlastňovaní povinným (dlžníkom) z vyvlastňovacej náhrady alebo len
vyvlastňovací orgán, prípadne odvolací orgán. V prejednávanej veci pritom žalobca označil žalobu
vyslovene ako „Správna žaloba“ podľa § 177 SSP, ktorá smerovala proti vyvlastňovaciemu orgánu,
a v ktorej sa vyslovene domáhal zrušenia výroku II. napadnutého rozhodnutia. Navyše Krajský súd
v Prešove túto žalobu najskôr prejednal ako správnu žalobu a ani Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky nijako nespochybnil, že by sa táto žaloba mala posudzovať ako žaloba, ktorá by patrila do
právomoci súdov v civilnom sporovom konaní.

VI.
Konanie pred správnym súdom

57. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) je počnúc 01. júnom 2023 súdom konajúcim v
správnych veciach, na ktorý v tomto rozsahu prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a
Krajského súdu v Prešove (v zmysle § 7a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom a účinnom znení v spojení s § 1, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení
správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne vedená

na Krajskom súde v Prešove a bola jej pridelená sp. zn. 2S/18/2023. Od 01. júna 2023 je na konanie
v tejto veci príslušný Správny súd v Košiciach, vec bola náhodným výberom pridelená senátu 3S a je
vedená pod sp. zn. PO-2S/18/2023.

58. Ďalší účastník podal dňa 12. júna 2024 na správny súd ďalšie podanie, v ktorom uviedol, že

podľa jeho názoru správny orgán postupoval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia pri určovaní výšky
náhrady za vyvlastnenie správne, keď si riadne zabezpečil všetky zákonom požadované podklady pre
vydanie svojho rozhodnutia a dodržal aj zákonom stanovený postup, keď požiadal znalca Ing. Jančoka
o odborné vyjadrenie/vysvetlenie k jeho znaleckému posudku. Ďalší účastník ďalej uviedol, že žalovaný
sa s námietkami žalobcu vysporiadal tak, ako to požaduje zákon o vyvlastňovaní, námietky žalobcu

na základe získaných podkladov zamietol a správne podľa ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) zákona
o vyvlastňovaní odkázal žalobcu s jeho požiadavkou na vyššiu náhradu na príslušnú civilný súd. Ďalší
účastník vo vyjadrení ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.
februára 2009, sp. zn. III. ÚS 58/09-18, na základe ktorého možno konštatovať, že správny orgán nie
je povinný nariaďovať kontrolné znalecké dokazovanie v prípade, ak v rámci vyvlastňovacieho konania

sú predložené dva znalecké posudky. Vo vzťahu k administratívnemu konaniu vedenému v súvislosti
s napadnutým rozhodnutím ďalší účastník poukázal na to, že v tejto súvislosti vyjadril svoj záväzný
právny názor aj Najvyšší (pozn. správny) súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku, ktorý vydal v
predmetnej veci pod spisovou značkou 8Sžk/28/2019 zo dňa 30. septembra 2020 a ktorého právnym
záverom je správny súd viazaný.

59. K vyjadreniu ďalšieho účastníka sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 04. júla 2024, v ktorom
uviedol, že s vyjadrením ďalšieho účastníka nesúhlasí, pričom podľa jeho názoru správny prieskum
výroku o náhrade za vyvlastnenie nemôže byť bezobsažný, orgán verejnej správy pri zabezpečovaní
podkladov vo vyvlastňovacom konaní vo vzťahu k určeniu primeranej náhrady za vyvlastnenie má

dbať nielen o formálne dodržanie postupu podľa všeobecne záväzných právnych predpisov (napr.
zabezpečiť vyjadrenie znalca pod.), ale aj z materiálneho hľadiska usilovať o ich vecné obsahové
naplnenie. Žalobca ďalej uviedol, že znalecký posudok, resp. odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie
znalca by mali byť vyhotovené v súlade so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a rešpektovať podmienky obsiahnuté

vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. Žalobca je toho názoru, že znalecký
posudok č. 17/2015 a doplnenie č. 1 trpia závažnými vadami, pretože znalec určený ďalším účastníkom
konania nebol na mieste nehnuteľností a použil nesprávne koeficienty pri výpočtoch všeobecnej hodnoty
nehnuteľností. Všeobecná hodnota dotknutých nehnuteľností určená znalcom ďalšieho účastníka
konania je diametrálne odlišná od tej, ktorá bola určená znaleckým posudkom predloženým žalobcom.

Vzhľadom na tieto nedostatky mal preto správny orgán zabezpečiť kontrolné znalecké dokazovanie.
Záverom žalobca navrhol, aby v prípade, ak by správny súd žalobe nevyhovel, správny súd ďalšiemu
účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu doposiaľ nebola uložená žiadna povinnosť, vsúvislosti s plnením ktorej by mu trovy boli vznikli a v danom prípade neexistujú žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa pre priznanie náhrady trov konania.

60. Ďalší účastník urobil vo veci ďalšie podanie zo dňa 11. septembra 2024, v ktorom poukázal na závery
vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/28/2019 zo dňa
30. septembra 2021, zopakoval svoje doterajšie tvrdenia v reakcii na ďalšie podanie žalobcu zo dňa 04.
júla 2024, pričom zdôraznil, že vyvlastniteľ musí pred podaním návrhu na vyvlastnenie obstarať znalecký
posudok, na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti a práve tento znalecký posudok je následne

podkladom vo vyvlastňovacom konaní a ak by správny orgán určil náhradu za vyvlastnenie na základe
iného znaleckého posudku, nepostupoval by v súlade so zákonom o vyvlastňovaní.

61. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24. októbra 2024. Právna zástupkyňa žalobcu
zotrvala v celom rozsahu na podanej žalobe a námietkach tam uvedených. Zástupkyňa žalovaného
poukázala na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/28/2019, s ktorými sa

žalovaný stotožňuje a taktiež odkázala na písomné podania žalovaného v konaní. Právna zástupkyňa
ďalšieho účastníka taktiež poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/28/2019,
predovšetkým bod 32, z ktorého vyplýva, že vyvlastňovacie konanie žalovaného nemá také vady, ktoré
by zakladali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca založil žalobnú argumentáciu na tvrdení,
že zo strany žalovaného nedošlo k vyhotoveniu nejakého kontra posudku a vychádzal iba zo znaleckého

posudku predloženého ďalším účastníkom. Uvedený postup však vyplýva ďalšiemu účastníkovi priamo
zo zákona o vyvlastňovaní a je preto v súlade so zákonom. V prípade, ak sú predložené dva posudky,
ktoré si odporujú, nemá dôjsť zo strany žalovaného k nariadeniu kontrolného dokazovania, pretože
by to bolo v rozpore s účelom zákona, ktorého cieľom je urýchliť vyvlastňovacie konanie. Právomoc
preskúmania výšky náhrady za vyvlastnenie je prenesená do civilného konania a teda žalovaný

postupoval správne, ak v tomto rozsahu odkázal žalobcu na uplatnenie tohto nároku civilnou žalobou.
Pokiaľ ide o nesúhlas žalobcu s koeficientami uplatnenými na určenie náhrady, uvedené je odbornou
činnosťou a žalovaný nemal možnosť ich meniť alebo preskúmať. Preto žalovaný postupoval správne,
ak vyzval znalca na vyjadrenie, tento vyjadrenie k námietkam žalobcu dal a toto vyjadrenie nemožno
považovať za bezobsažné. Znalecký posudok mal všetky náležitosti, znalec sa k nemu vyjadril v súlade

s § 4 zákona o vyvlastňovaní, preto bol postup žalovaného v súlade so zákonom a žaloba nedôvodná.

VII.
Aplikované ustanovenia právnych predpisov

62. Podľa § 2 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní, vyvlastnenie možno uskutočniť len:
a) v nevyhnutnej miere,
b) vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí
preukázať vo vyvlastňovacom konaní,
c) za primeranú náhradu, a

d) ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.

63. Podľa § 4 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní, vyvlastnenému patrí za vyvlastnenie primeraná náhrada,
ktorá sa poskytuje v peniazoch.

64. Podľa § 4 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní, podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je
všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva
roky. Náhrada za vyvlastnenie nesmie byť nižšia ako všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom.

65. Podľa § 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní, ak najneskôr pri prerokovaní návrhu vyvlastniteľa na
vyvlastnenienaústnompojednávaníúčastníkkonaniaaleboináoprávnenáosobanamietneskutočnosti,
ktoré sú obsahom znaleckého posudku priloženého k návrhu podľa § 9 ods. 2 písm. f), vyvlastňovací
orgán zabezpečí odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca na účel posúdenia skutočností, ktoré sú
dôležité na rozhodnutie o sume náhrady za vyvlastnenie. Náklady spojené s vyhotovením odborného

vyjadrenia alebo vysvetlenia znalca sú trovami konania, ktoré znáša vyvlastniteľ.66. Podľa § 13 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní, ak sú splnené podmienky vyvlastnenia ustanovené týmto
zákonom, vyvlastňovací orgán rozhodne samostatnými výrokmi o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku
stavbe a o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.

67. Podľa § 13 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní, výrokmi o náhrade za vyvlastnenie vyvlastňovací
orgán určí primeranú náhradu za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu
podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods. 3 a spôsob jej zaplatenia, ak nedôjde medzi vyvlastniteľom a
vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu za vyvlastnenie

v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnote
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe znaleckého posudku [§ 9 ods. 2 písm. f)]; s
požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd.

68. Podľa § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní, na preskúmanie výrokov podľa § 13 ods. 3 je príslušný
súd. Žaloba, ktorou sa účastník konania domáha preskúmania výroku podľa § 13 ods. 3 v súdnom

konaní,musíbyťpodanávlehote30dníododňanadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutiaovyvlastnení;
zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

69. Podľa § 181 ods. 1 SSP, fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote
dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej

správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

70. Podľa § 183 SSP, žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

71. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v platnom a účinnom znení
(ďalej aj „zákon o územnom plánovaní“) orgánmi územného plánovania sú Úrad pre územné plánovanie
a výstavbu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“).

72. Podľa § 7 ods. 1 prvá veta zákona o územnom plánovaní, úrad je ústredným orgánom štátnej správy

pre územné plánovanie, výstavbu a vyvlastnenie.

73. Podľa § 43 zákona o územnom plánovaní, tento zákon nadobúda účinnosť 15. júna 2023 okrem §
1 až 7, § 9 ods. 1 písm. a) až o) a ods. 2, § 10 až 23, § 24 ods. 3 až 5 a ods. 9 až 12, § 25 až 34, § 36
až 39, § 40 ods. 1, 3 a 5 až 14, § 40a až 40c, § 41 bodov 3 až 7 a 9 a § 42, ktoré nadobúdajú účinnosť

1. apríla 2024, a § 9 ods. 1 písm. p), § 24 ods. 1 a 2, ods. 6 až 8, § 35, § 40 ods. 2 a 4 a § 41 bodov
1, 2, 8, 10 a 11, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. apríla 2025.

VIII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

74.Správnysúdvďalšomkonanípovráteníveciopakovanepreskúmalzákonnosťžalobounapadnutého
rozhodnutia a administratívneho konania žalovaného v intenciách záväzného právneho názoru (§
469 SSP) vysloveného Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku
sp. zn. 8Sžk/28/2019, prihliadal pritom na závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

a Kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, že napadnuté rozhodnutie v časti výroku o náhrade za vyvlastnenie v zmysle § 13
ods. 3 zákona o vyvlastňovaní tak, ako je predmetom žaloby žalobcu je preskúmateľné správnym súdom
(ktorého vecná príslušnosť bola taktiež potvrdená) a to bez potreby tomu predchádzajúceho uplatnenia
riadneho opravného prostriedku v administratívnom konaní, a následne dospel k záveru, že žaloba nie

je dôvodná a preto ju v súlade s § 190 SSP zamietol.

75. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci, teda že žalovaný
si nezadovážil dostatočne kvalifikované podklady pre vydanie napadnutého rozhodnutia v časti výroku
o náhrade za vyvlastnenie, pretože znalecký posudok č. 17/2015 a doplnenie č. 1, ktoré vzal žalovaný

za základ trpeli vadou (znalec nebol na mieste nehnuteľností a použil nesprávne koeficienty pre
určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností) a určovali podstatne nižšiu sumu náhrady za vyvlastnenie,
ako následne určil Ing. Oetter, znalec požiadaný o vypracovanie znaleckého posudku žalobcom.
Napriek uvedeným podstatným nedostatkom žalovaný rozpory v určení náhrady za vyvlastnenie nijakoneodstránil a to predovšetkým nariadením kontrolného dokazovania, iba vyzval znalca Ing. Jančoka na
vyjadrenie/vysvetlenie k námietkam vzneseným žalobcom k jeho znaleckému posudku. Z uvedeného
dôvodu považoval žalobca znalecký posudok č. 17/2017 a doplnenie č. 1 ako podklady nedostačujúce

pre riadne a úplné posúdenie skutkového stavu veci a následné rozhodnutie o náhrade za vyvlastnenie.

76. Správny súd v súvislosti s touto námietkou v plnom rozsahu poukazuje na záver, ktorý Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky vyslovil v tejto veci v rozsudku sp. zn. 8Sžk/28/2019 zo dňa
30. septembra 2019, kde konštatoval, že: „Podstatou názorových rozporov medzi účastníkmi bola

zákonnosť postupu žalovaného orgánu verejnej správy rozhodujúceho o vyvlastnení v súvislosti s
aplikáciou zákona č. 282/2015 Z.z. na rozhodovanie vo veci náhrady za vyvlastnené pozemky, resp.
vymedzenie rozsahu povinnosti aplikácie príslušných ustanovení Správneho poriadku na rozhodovací
proces týkajúci sa náhrady za vyvlastnenie. Právna úprava - zákon č. 282/2015 Z.z. predstavuje v
otázke rozhodovania o vyvlastnení a náhrade zaň pomerne komplexnú právnu úpravu, na základe
ktorej príslušný orgán verejnej správy, po zistení nemožnosti dohody na sume náhrady za vyvlastnené

pozemky, stanovenej postupom súdneho znalca v zmysle vyhlášky MS SR č. 492/2002 Z.z. odkáže
pôvodného vlastníka vyvlastnenej nehnuteľnosti v súlade s § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z.
spožiadavkounavyššiunáhraduzavyvlastnenienasúd.Vcivilnomsporovomkonanísamôžedomáhať
navýšenia ceny určenej znalcom, napríklad aj na základe spochybnenia správnosti záverov znaleckého
posudku. Takýmto postupom sa dosiahne vyváženie verejného záujmu na vysporiadaní vlastníckych

vzťahov a záujmu a práva pôvodného vlastníka vyvlastňovaného pozemku na primeranú náhradu za
odňatie vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.“

77. „...žalovaný orgán verejnej správy postupoval v súlade s citovaným ust. § 4 ods. 4 zákona č.
282/2015 Z.z. keď vyzval znalca Ing. Jančoka dňa 23.03.2018 na podanie odborného vyjadrenia

alebo vysvetlenia rozdielov vo všeobecnej hodnote nehnuteľností medzi jeho Znaleckým posudkom
č. 17/2015 v spojení s Doplnením č. 1 a Znaleckým posudkom č. 2/2017 C. R. J.. V odbornom
vyjadrení (doručenom žalovanému dňa 16.04.2018) znalec popísal spôsob, akým dospel k určeniu
výšky náhrady za vyvlastnenie dotknutých nehnuteľností s tým, že námietky vznesené proti ním určenej
výške náhrady považoval za neopodstatnené. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že orgán

verejnej správy rozhodujúci o výške náhrady za vyvlastnenie nemá možnosť zasahovať do odborného
vyjadrenia/vysvetlenia znalca, ktorému je zákonom zverené posúdenie skutočností dôležitých pre
rozhodnutieosumenáhradyzavyvlastnenie.Preorgánverejnejsprávysúzáveryznaleckéhoposúdenia
podkladom pre rozhodnutie vo veci a nie je oprávnený do výpočtov v nich uvedených akokoľvek
zasahovať, robiť si o nich vlastný úsudok, či meniť ich. V súvislosti s právnym názorom krajského

súdu o potrebe odstrániť nedostatky v skutkovom stave je potrebné dať do pozornosti i vzájomný
vzťah medzi Správnym poriadkom a zákonom č. 282/2015 Z.z., ktorý je špeciálnou právnou úpravou
a ktorý zakotvuje osobitný procesný mechanizmus uplatňujúci sa v prípade namietania skutočnosti,
ktoré sú obsahom znaleckého posudku. Konkrétne ide o ust. § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z.z., ktorý
v prípade nesúhlasu so stanovením výšky náhrady za vyvlastnenie znaleckým posudkom neupravuje

prehodnocovanie týchto odborných záverov ďalším dokazovaním (napr. tak, ako je tomu v ust. § 36
Správneho poriadku), ale zakotvuje povinnosť orgánu verejnej správy zabezpečiť odborné vyjadrenie
alebo vysvetlenie znalca, ktorú povinnosť žalovaný rešpektoval. Ak by orgán verejnej správy postupoval
pri vysporiadaní sa s námietkou smerujúcou voči náhrade za vyvlastnenie štandardným spôsobom
ako pri každom inom dôkaze, či námietke, došlo by k popretiu zmyslu a účelu § 4 ods. 4 zákona

č. 282/2015 Z.z., keď by nebolo zrejmé čo by malo byť predmetom civilného sporového konania,
nakoľko celé dokazovanie vo vzťahu k otázke správnosti určenia výšky náhrady za vyvlastnenie,
by bolo realizované v administratívnom - vyvlastňovacom konaní. Pri uplatnení takéhoto procesného
postupu by sa právna úprava § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015 Z.z. stala obsolétnou. Pokiaľ teda žalobca
ako vyvlastnený predložil vo vyvlastňovacom konaní znalecký posudok, nestotožňujúc sa so závermi

pôvodného znaleckého posudku, z ktorého vyhádzal žalovaný pri určení výšky náhrady za vyvlastnenie,
jediným zákonným a do úvahy prichádzajúcim postupom bolo uplatnenie § 4 ods. 4 zákona č. 282/2015
Z.z., resp. v súlade s § 13 ods. 3 písm. a/ zákona č. 282/2015 Z.z. s požiadavkou na vyššiu náhradu
za vyvlastnenie odkázať žalobcu ako vyvlastneného na civilný súd.“ Vzhľadom na vyššie uvedené preto
správny súd posúdil námietku neúplného zistenia skutkového stavu za nedôvodnú.

78. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle, že žalovaný
nepostupoval v intenciách zákona, nakoľko k vyvlastneniu nedošlo za primeranú náhradu, pretože
náhrada za vyvlastnenie uvedená vo výroku II. napadnutého rozhodnutia nezodpovedá všeobecnejhodnote nehnuteľností, správny súd aj v kontexte vyššie uvedeného konštatuje, že námietka smerujúca
vočisprávnostivýškynáhradyniejepredmetomsúdnehoprieskumuvsprávnomsúdnictve.Vychádzajúc
z ustanovenia § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní, je posúdenie takto vznesenej námietky

výslovne prenesené do civilného sporového konania, teda orgán verejnej správy (a z uvedeného
dôvodu následne ani správny súd) nemá možnosti, schopnosti a predovšetkým ani oprávnenie riešiť túto
otázku v administratívnom konaní. Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžp/23/2013 zo dňa 11. februára 2014, na ktorý poukazoval aj kasačný súd vo
svojom rozhodnutí a v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že ,,nárok na vyššiu

vyvlastňovaciu náhradu pre účely výstavby diaľnice - tak, ako táto výška vyplýva z výroku právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve - sa
vyníma z právomoci správnych orgánov, a tým nepriamo i z právomoci súdov v správnom súdnictve o
preskúmanie zákonnosti vyvlastňovacích rozhodnutí (§ 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých
opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších
predpisov). Tieto nároky si vlastník uplatňuje v civilnom sporovom konaní žalobou proti stavebníkovi

diaľnice, resp. proti tomu, v prospech koho k vyvlastneniu došlo.“

79. V súvislosti so žalobným dôvodom smerujúcim k procesnej vade majúcej za následok nezákonnosť
rozhodnutia spočívajúcej v nedostatočnom oboznámení žalobcu s vyjadrením C. H. K., týkajúcim sa
zistených rozdielov medzi jeho znaleckými závermi a závermi C. R. J., správny súd uvádza, že hoci

reálne k oboznámeniu žalobcu so závermi znalca Ing. Karola Jančoka nedošlo, vzhľadom na obsah
tohtovyjadrenia,ktoréneobsahovalonovéskutočnostiapredovšetkýmsohľadomnaabsenciuzákonnej
možnostiorgánuverejnejsprávyposudzovaťsprávnosťpredloženéhoznaleckéhoposudku,jenamieste
konštatovať, že nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej a preto

správny súd posúdil uvedenú námietku ako nedôvodnú.

80. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov, nakoľko z neho nie je zrejmé, z akého dôvodu si žalovaný osvojil závery znalca C.
K.,alelenkonštatoval,žepeňažnánáhradazavyvlastneniejeurčenáznaleckýmposudkomč.17/2015a

doplnením č. 1. Úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemožno odvodzovať
od subjektívnej predstavy žalobcu o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie orgánu verejnej
správy odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého
rozhodnutia orgánu verejnej správy. V danom prípade mal správny súd za preukázané, že postup, ktorý
žalobca zvolil pri určení výšky náhrady za vyvlastnenie, teda priamu aplikáciu záverov vyplývajúcich

zo znaleckého posudku C. K. výslovne ustanovuje zákon o vyvlastňovaní v ustanovení § 4 ods. 3
zákona o vyvlastňovaní (v spojení s § 9 ods. písm. f) zákona o vyvlastňovaní). Správny súd preto
nevzhliadol potrebu odôvodnenia tohto postupu inak, ako poukázaním na aplikované ustanovenie
zákona ako to urobil žalovaný v časti II. napadnutého rozhodnutia. Správny súd pre úplnosť dodáva,
že orgánu verejnej správy nie je daný žiaden priestor na uplatnenie správnej úvahy v rámci postupu pri

určovanínáhradyzavyvlastnenie,pretoodôvodnenienapadnutéhovtejtočastipovažovalzadostatočne
preskúmateľné. Žalobnú námietku žalobcu teda posúdil ako nedôvodnú.

81. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu
ustanovení Základnej zmluvy uzatvorenej medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou správny súd

uvádza, že túto námietku žalobca vzniesol až v replike č. 2 zo dňa 23. novembra 2018. Správny súd
preto vychádzajúc z koncentračnej zásady súdneho konania o správnej žalobe (§ 183 SSP), v zmysle
ktorej žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo
o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby, na túto námietku neprihliadal.

82. K žalobnej námietke žalobcu, v zmysle ktorej skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy
za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v
nich nemá oporu (§191 ods. 1 písm. f) SSP), správny súd uvádza, že žalobca uvedené vzniesol len
vo všeobecnej rovine, bez špecifikácie konkrétnych porušení zo strany žalovaného. Úlohou žalobcu
v konaní o všeobecnej správnej žalobe je pritom dostatočne jasne a zrozumiteľne formulovať svoje

námietky smerujúce proti orgánom verejnej správy a na druhej strane nie je úlohou správneho súdu
vyhľadávať pochybenia v činnosti orgánov verejnej správy len na základe všeobecne koncipovaných
námietok odkazujúcich len na ustanovenia Správneho súdneho poriadku.83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd k záveru, že správna žaloba je nedôvodná
a preto ju konajúc podľa § 190 SSP zamietol.

84. Záverom správny súd dodáva, že s účinnosťou od 01. apríla 2024 došlo v zmysle § 7 v spojení s
§ 43 zákona o územnom plánovaní k prechodu práv a povinností v oblasti vyvlastnenia na Úrad pre
územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky.

85. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle § 168 SSP, podľa ktorého úspešnému žalovanému
prizná správny súd voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to
možno spravodlivo požadovať.

86. O trovách kasačného konania rozhodol správny súd v zmysle § 168 SSP v spojení s § 467 SSP,
podľa ktorého úspešnému žalovanému prizná správny súd voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne

vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať.

87. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti
s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil voči žalobcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní
neúspešný (§ 169 SSP), nakoľko zo súdneho spisu mal správny súd za preukázané, že ďalšiemu

účastníkovi bola súdom uložená povinnosť v súdnom konaní.

88. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd priznal náhradu trov kasačného konania, ktoré mu vznikli
v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu kasačný súd uložil voči žalobcovi ako účastníkovi, ktorý bol
v konaní neúspešný (§ 169 SSP v spojení s § 467 SSP), nakoľko zo súdneho spisu mal správny súd za

preukázané, že ďalšiemu účastníkovi bola súdom uložená povinnosť v kasačnom konaní.

89. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

90. Senát Správneho súdu v Košiciach prijal tento rozsudok pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde
v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení
s § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSPsapodáva(ďalejlen„sťažnostnébody“)anávrhvýrokurozhodnutia.Sťažnostnébodymožnomeniť

len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že
a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré
pokladázanesprávne,auvedie,včomspočívanesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnej

sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§
440 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; ak
je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).