Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/49/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5423200616
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5423200616.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právnej zastúpenej JUDr. Ivanom Ilavským, advokátom
so sídlom Ul. Martina Hattalu 2159/38, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 48 411 736, proti žalovanému: D. E.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., adresa na doručovanie: F. XXX/XX, XXX XX G., H.
I., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária SLAMKA a Partners s.r.o., so sídlom Radlinského
1735/29, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 50 120 000, o vylúčenie z užívania nehnuteľností, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Okresného súdu Námestovo č. k. DK-7C/14/2023-78 zo

dňa 26. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. DK-7C/14/2023-78 zo dňa 26. marca 2024 tak, že
žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamieta.

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Z r u š u j e neodkladné opatrenie nariadené výrokmi I. až IV. uznesenia Okresného súdu Dolný Kubín

č. k. 10C/15/2023-15 zo dňa 16. mája 2023.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vylúčil žalovaného z užívania nehnuteľností – rodinného domu
súp. č. XXX v obci C., postaveného na pozemku C-KN parcele č. 327/6
a pozemkov parciel reg. „C“ evidovaných na katastrálnej mape ako parcela č. 326 - záhrada
o výmere 470 m2, parcela č. 327/5 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 257 m2, parcela č.
327/6 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 220 m2, parcela č. 327/7 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 1 m2, parcela č. 327/8 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 3 m2, parcela č.
327/9 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 19 m2, parcela č. 327/10 - zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 39 m2, parcela č. 327/11 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 6 m2, parcela č. 327/12
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 88 m2 a parcela č. 327/13 -zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 5 m2, nachádzajúce sa v kat. úz. C., všetky nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva (ďalej
len „LV“) č. XXX pre kat. úz. a obec C., okres Dolný Kubín (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak,
že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok ich náhradu trov vo výške 100 % (výrok II.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 24.05.2023

domáhala vylúčenia žalobcu z užívania nehnuteľností uvedených vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku. Svoju žalobu odôvodnila tým, že Okresný súd Dolný Kubín uznesením č.
k. 10C/15/2023-15 zo dňa 16. mája 2023 nariadil neodkladné opatrenie podľa § 325 ods. 1 písm. e)
CSP, v ktorom žalovanému uložil, aby dočasne nevstupoval do rodinného domu a na nehnuteľnosti, naktorých má žalobkyňou zriadené zmluvné vecné bremeno spočívajúce v práve ich doživotného užívania.
Súčasneuložilžalovanému,abysanepribližovalkžalobkyninavzdialenosťmenšiuako50msvýnimkou
procesných úkonov vedených pred orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi Slovenskej republiky

a tiež, aby žalovaný nekontaktoval žalobkyňu písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo
inými prostriedkami. S poukazom na ust. § 336 ods. 1 vety prvej CSP súd prvej inštancie tiež uložil
žalobkyni, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia podala na súd žalobu smerujúcu voči
žalovanému o vylúčenie z jeho užívacieho práva k nehnuteľnostiam, ktoré právo
vyplýva žalovanému z vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a

užívania predmetných nehnuteľností zriadeného v prospech žalovaného, ktorého vklad bol príslušnou
správou katastra povolený pod č. V612/18. Súčasne si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania.
3. Svoju žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že vzhľadom na konanie žalovaného má dôvodnú obavu o
svoj život a zdravie. Žalovaný, ktorý bol jej partnerom, žalobkyňu fyzicky napadol, pričom aj v minulosti
sa k nej správal veľakrát násilne. Žalovaný často žalobkyni vulgárne nadáva aj pre jej deťmi a vyhráža

sa jej, že jej podpáli dom a tiež poškodzuje aj jej majetok - rodinný dom, v ktorom mu žalobkyňa
zriadila vecné bremeno doživotného práva bývania a užívania z dobrej vôle pre prípad, ak by sa jej v
budúcnosti niečo stalo, aby mal kde bývať. Žalovaný sa vyhrážal aj samovraždou. Pod vplyvom alkoholu
často žalobkyni i jej deťom hovorí, aby skapali. Raz žalovaný úmyselne spravil žalobkyni defekt na
kolese auta, keď išla do práce. Žalovaný ubližuje aj domácim zvieratám. Zbil napr. psa tak, že suseda

bola druhý deň kontrolovať, či zviera ešte žije. Dňa 08.05.2023 žalovaný žalobkyňu fyzicky napadol.
Žalobkyňa preto privolala hliadku polície, ktorá vykázala žalovaného z obydlia na 14 dní a
zakázala mu sa k nej približovať na vzdialenosť menšiu ako 50 m. V dňoch 12.05.2023 a 24.05.2023
žalobkyňa navštívila Intervenčné centrum F. A. J. A. K.. Má strach o život a zdravie, svoj, ale i jej
detí, no najmä o maloletého syna L., pretože správanie žalovaného zle vplýva na jeho zdravý vývoj.

Žalovaný neustále požíva alkoholické nápoje a v stave opitosti je agresívny, vulgárny a jeho správanie
je nepredvídateľné. Psychické, fyzické útoky a vyhrážky žalovaného pretrvávali dlhé obdobie.
Nepomohlo ani opakované privolanie policajnej hliadky. Keďže napriek tomu žalovaný neprejavil snahu
o akékoľvek zlepšenie svojho správania žalobkyňa žiadala, aby ho súd rozsudkom vylúčil z
užívacieho práva k predmetným nehnuteľnostiam vyplývajúceho mu z vecného bremena spočívajúceho

v práve doživotného bývania a užívania týchto nehnuteľností zriadeného v prospech
žalovaného, ktorého vklad bol príslušnou správou katastra povolený pod č. V612/18. Toto
vecné bremeno bolo zriadené na základe zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 28.03.2018. V
prípade, ak by sa žalovaný vrátil späť do predmetného rodinného domu, žalobkyňa má obavu, že jeho
agresívne správanie sa môže stupňovať, čo ohrozí aj zdravý vývoj maloletého syna žalobkyne, ktorý bol

opakovane svedkom násilného správania sa žalovaného voči žalobkyni.

4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vyjadril nesúhlas s tvrdeniami uvedenými žalobkyňou v žalobe.
Uviedol, že si je vedomý toho, že jeho vzájomné vzťahy so žalobkyňou sú narušené, a preto má záujem
na tom, aby tieto boli urovnané mimosúdnou dohodou. Zdôraznil, že finančne sa podieľal na

investíciách,akoajsamotnýchstavebnýchprácach nanehnuteľnosti,vktorejmázriadené
vecné bremeno v práve doživotného bývania. Dobré vzťahy so žalobkyňou ho viedli k tomu, že svoje
financieiprácuinvestovaldodomu,ktorýbolvlastníckyzapísanýnažalobkyňu.Žalovanýsatiežpodieľal
na splácaní úveru, ktorý slúžil na zakúpenie domu, v ktorom spoločne so žalobkyňou býval a má v ňom
nahlásený aj trvalý pobyt. Žalovaný komunikoval so žalobkyňou, že má záujem vyčísliť náklady, ktoré

predstavovali investície vložené z jeho strany do rodinného domu, ako aj financie, ktoré boli použité na
splácanieúveruposkytnutéhožalobkyni.Povzájomnomodsúhlasenísitýchtonákladov,akoajvýdavkov
žalobkyne spojených s ubytovaním a stravou žalovaného v predmetnom rodinnom dome je
predpoklad uzavretia mimosúdnej dohody, ktorá sa bude týkať aj vecného práva spočívajúceho v práve
doživotného bývania žalovaného v dome žalobkyne. Za týmto účelom žalovaný požiadal aj konajúci súd

o odročenie už nariadeného pojednávania stanoveného na termín 14.09.2023.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom svedkov M. B. a B. B.,
listinnými dôkazmi, ktoré sú obsahom spisového materiálu, ako aj pripojenými spismi OO PZ Dolný
Kubín ORP-P-173/DK-2023 a tiež spisom Okresného súdu Námestovo sp. zn. DK-10/15/2023 a zistil

nasledovný skutkový stav:

6. Z výpisu z LV č. XXX pre kat. úz. C. a obec C., okres Dolný Kubín vyplýva, že zmluvou o zriadení
vecného bremena zo dňa 28.03.2018, ktorej ktorého vklad bol príslušnou správou katastra povolenýpod č. V612/18, bolo zriadené v prospech žalovaného vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného
bývania a užívania predmetných nehnuteľností, a to k rodinného domu súp. č. XXX v obci C.,
postaveného na pozemku C-KN parcele č. 327/6 a pozemkov parciel reg. „C“ evidovaných na

katastrálnej mape ako parcela č. 326 – záhrada o výmere 470 m2, parcela č. 327/5 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 257 m2, parcela č. 327/6 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 220 m2,
parcela č. 327/7 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1 m2, parcela č. 327/8 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 3 m2, parcela č. 327/9 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 19 m2, parcela č.
327/10 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 39 m2, parcela č. 327/11 - zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 6 m2, parcela č. 327/12 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 88 m2 a parcela č. 327/13
-zastavaná plocha a nádvorie o výmere 5 m2.
7. Okresný súd Dolný Kubín uznesením č. k. 10C/15/2023-15 zo dňa 16.05.2023 uložil žalovanému,
aby dočasne nevstupoval do vyššie uvedených nehnuteľností a aby sa na vzdialenosť
menšiu ako 50 m nepribližoval k žalobkyni s výnimkou procesných úkonov vedených pred orgánmi
činnými v trestnom konaní a súdmi Slovenskej republiky - úplne nekontaktoval žalobkyňu, a to písomne,

telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami, a zároveň žalobkyni súd uložil, aby
v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia podala na súd žalobu smerujúcu voči žalovanému o
vylúčenie z jeho užívacieho práva k nehnuteľnostiam, ktorého právo vyplýva žalovanému z vecného
bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania predmetných nehnuteľností zriadeného
v prospech žalovaného, ktorého vklad bol príslušnou správou katastra povolený pod č. V612/18 a priznal

žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
8. Zo správ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dolnom Kubíne, odbor poriadkovej polície bolo
zistené, že žalovaný ma tri záznamy v evidencii priestupkov, a to zo dňa 14.11.2021, zo
dňa 01.11.2022, zo dňa 10.02.2023 - priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, podľa § 49 ods. 1
písm. d) a ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch ktorých sa dopustil vulgárnym správaním voči

žalobkyni, jeho konanie zo dňa 08.05.2023 nebolo posúdené ako priestupok a konanie bolo zastavené,
pretože verbálny útok žalovaného sa nestal a fyzický kontakt nebol priestupkom.
9. Dňa 12.05.2023 žalobkyňa navštívila Intervenčné centrum F. A. J. A. K., z ktorého vyplýva,
že žalobkyni bola poskytnutá krízová intervencia, špecializované poradenstvo a právna pomoc v zmysle
zákona 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

kde bolo potvrdené, že klientka je osoba zažívajúca násilie zo strany svojho partnera. V rodine pani A.
B. diagnostikovali najmenej päť rokov trvajúce psychické násilie zo strany jej partnera D. E.. Prítomní
násilia boli aj jej synovia - 20-ročný B. a 15-ročný L.. Podľa vyjadrenia pani B. sa obaja synovia jej
partnera boja, zamykajú sa pred ním do izieb, nekomunikujú
s ním, aby ho nevyprovokovali, vyhýbajú sa mu. Najstaršia dcéra sa zo strachu

pred matkiným partnerom odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Aj pani B. má
zo svojho partnera strach a na noc sa sama zamyká v spálni. Žalovaný však dňa 08.05.2023 opätovne
žalobkyňu fyzicky napadol, pričom žalobkyňa ho žiadala, aby odišiel, pretože jej
pod vplyvom alkoholu vulgárne nadával. Žalovaný bol vtedy privolanou hliadkou polície vykázaný z
obydlia na dobu 14 dní, a zároveň mu bolo zakázané približovať sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu

ako 50 metrov.

10. Následne konajúci súd citoval ust. § 123 ods. 2, § 151n ods. 1, § 146 ods. 2, § 151p ods. 3 a § 853
ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že aj vzhľadom na povinnosť uloženú žalovanej v konaní
Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 10C/15/2023 skúmal možnosť aplikácie ustanovenia § 146 ods. 2

Občianskeho zákonníka na prejednávaný prípad prostredníctvom tzv. analógie legis, (analógie zákona).
To upravuje ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka. Podstatou analógie zákona je, že ak sa
vyskytne faktická situácia zákonom neriešená, tzv. medzera v zákone, posúdi sa podľa ustanovení
zákona, ktoré upravujú faktickú situáciu podobnú. V danom prípade to znamená, že ak vylúčenie
oprávneného z vecného bremena - spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania

z dôvodu psychického alebo fyzického násilia voči povinnej
z vecného bremena Občiansky zákonník nerieši, posúdi sa takýto skutkový stav v zmysle
§ 853 Občianskeho zákonníka podľa ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý
upravuje vylúčenie bezpodielového spoluvlastníka (manžela) z užívania spoločného bytu, domu
z dôvodu psychického alebo fyzického násilia voči spolužijúcemu druhému bezpodielovému

spoluvlastníkovi (manželovi). Týmto spôsobom je možné postupovať len v prípade, že sa jedná o tzv.
medzeru v zákone. Teda, že otázka vylúčenia z vecného bremena - spočívajúceho v práve doživotného
bývania a užívania, je zákonom neriešená, pretože takúto situáciu zákonodarca nepredpokladal,
nepomyslel na ňu, a preto ju ani v zákone nemohol upraviť. Konajúci súd mal za to, žetento spor má svoj hmotnoprávny základ analogicky v ust. 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, hoci
žalobkyňa a žalovaný nie sú manželmi. Vychádzajúc zo skutkového vymedzenia žaloby, ktoré žalobkyňa
vymedzila na základe pokynu súdu, konajúci súd prihliadal na judikatúru v prípadoch, v ktorých

sa jednalo o bezpodielové či podielové spoluvlastníctvo, ku ktorému sa vzťahovala aj judikatúra, na ktorú
poukazoval právny zástupca žalovaného, o ktoré sa však nejedná v prejednávanom prípade. Pri vecnom
bremene však nie je možnosť takých účinných prostriedkov, ako je tomu v označených prípadoch.

11. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vylúčenie oprávneného z užívania nehnuteľností by však

malo byť krajným a naozaj výnimočným riešením, keďže ide o pomerne veľký zásah do jeho práva
vyplývajúceho mu z vecného bremena. V danom prípade však k takémuto riešeniu pristúpil, keďže
vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný je bývalým partnerom žalobkyne, o čom svedčí
i fakt, že obaja majú evidovaný trvalý pobyt na adrese C. XXX. Ich vzájomné vzťahy sú však dlhodobo
vážne narušené a tieto sa vyhrotili v dôsledku útokov žalovaného na žalobkyňu. V konaní bolo
preukázané viacero takýchto atakov a pre rozhodnutie v tejto veci preto nebolo relevantné posúdenie

skutku z 08.05.2023. U žalovaného teda nedochádzalo len k hrozbám, ale aj k uskutočneniu
fyzického, ale najmä psychického násilia voči žalobkyni a jej deťom. Vylúčenie žalovaného z vecného
bremena - spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania - je v danom prípade nevyhnutnou
občianskoprávnou sankciou. Právo musí chrániť slabšiu stranu, ktorou je v súdenom prípade žalobkyňa,
atoajzacenuzásahudoprávžalovaného.Pomeryvdomežalobkynenedovoľujútakjej,akoajjejdeťom

túto nehnuteľnosť bez strachu o život a zdravie pokojne užívať, pretože ďalšie spolužitie so žalovaným
sa pre nich stalo neznesiteľným. Žalovaný sa v súčasnosti v dome nezdržiava, keďže
bol najskôr z neho vykázaný políciou a aktuálne jeho vstupu do tejto nehnuteľnosti bráni neodkladné
opatrenie vydané súdom. Prvoinštančný súd konštatoval, že v prejednávanom spore mal jednoznačne
preukázané, že žalovaný zasahuje do práv žalobkyne na pokojný a zdravý súkromný a rodinný

život, čo vyplýva z priestupkov, ktorých sa dopustil, ale aj z výpovedí svedkov. Nadväzne uzavrel, že
ten, kto sa správa nevhodným, morálke a zákonu odporujúcim spôsobom, nemôže byť na tom lepšie
ako ten, kto je takým správaním postihnutý. Osoba zasiahnutá takýmto správaním musí mať reálnu
možnosť ochrany v primeranom čase bez ohľadu na to, či má/nemá finančné prostriedky (pokiaľ by
sa ako možnosť bral možný postup podľa §151p Občianskeho zákonníka), inak by žalobkyňa nemala

zabezpečené ústavné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a je tu medzera v zákone. Záverom okresný súd
dodal, že napadnutým rozsudkom nie je žalovanému odobratá možnosť domáhať sa práv podľa § 151p
Občianskeho zákonníka. V dôsledku uvedených skutočností okresný súd vyhodnotil žalobu žalobkyne
ako dôvodnú, a preto jej v celom rozsahu vyhovel.

12. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 CSP a úspešnej
žalobkyni (nesprávne uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia označenej ako „žalovaná“)
priznal voči v spore neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobkyne zamietne. Zároveň si uplatnil voči žalobkyni nárok na
náhradu prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Odvolateľ akcentoval, že podľa základných princípov CSP sa má rozsudkom vo veci samej

zabezpečiťkonečnáúpravavzťahovsporovýchstránbezpotrebyzačatiaďalšiehokonania.Okresnýsúd
však vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí prezentoval právny
názor, ktorý odôvodnil tým, že žalobkyňa a žalovaný nie sú manželmi a že otázka vylúčenia z vecného
bremena – spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania – nie je zákonom riešená. Osoba
zasiahnutá takýmto správaním musí mať reálnu možnosť ochrany v primeranom čase bez ohľadu na

to, či má finančné prostriedky (pokiaľ by sa ako možnosť bral možný postup podľa § 151p Občianskeho
zákonníka). Z uvedeného je zrejmé, že napadnutým rozsudkom nebola zabezpečená konečná úprava
vzťahov medzi sporovými stranami a že nevyhnutne bude musieť nasledovať ďalšie konanie o zrušenie
vecnéhobremenavzmysle§151pods.3Občianskehozákonníka. Naprejednávanýprípad
nemožno, a to ani analogicky aplikovať ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na

to, že ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného,
môže súd v zmysle § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka rozhodnúť, že sa vecné bremeno za
primeranú náhradu obmedzuje alebo zrušuje. V konaní o zrušenie vecného bremena zaťažuje dôkazné
bremeno žalobcu, a teda je na ňom, aby preukázal, že konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu toodôvodňujú. Žalobkyňa má teda zákonnú možnosť domôcť sa s úspechom takej úpravy režimu užívania
nehnuteľností, ktorá žalovaného úplne vylúči z ich užívania. Tým bude zároveň zabezpečená i konečná
úprava vzťahov medzi obidvomi stranami sporu.

15. Z uvedeného dôvodu žalovaný prezentoval názor, že v súdenom prípade sa nejedná o tzv.
medzeru v zákone, ktorú by bolo možné odstrániť pomocou analógie zákona, pretože žalobkyňa
má na svoju ochranu k dispozícii iné inštitúty občianskeho práva (§ 151p ods. 3 Občianskeho
zákonníka),ktorévýslovneupravujúmožnosťdomáhaťsavylúčeniazužívanianehnuteľnostížalovaným
zrušením vecného bremena. Ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno aplikovať len na

prípady, keď nezhody medzi manželmi alebo bývalými manželmi vznikajú za existencie bezpodielového
spoluvlastníctva, alebo v čase, keď toto bezpodielové spoluvlastníctvo síce už zaniklo, napríklad
rozvodom manželstva alebo inak (§ 148, § 148a Občianskeho zákonníka), ale ešte nedošlo
k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila domnienka ustanovená v § 149 ods. 4 Občianskeho
zákonníka. Spravidla pôjde len o dočasnú úpravu vzťahov medzi manželmi na čas, kým si vyporiadajú
bezpodielové spoluvlastníctvo. Zámerom zákonodarcu bolo teda poskytnúť ochranu ohrozenému

manželovi a ostatným členom rodiny s tým, aby na druhej strane nedošlo k neadekvátnym zásahom
do vlastníckych práv vylúčeného manžela. Rozširovať možnosť aplikácie inštitútu vylúčenia z užívania
nehnuteľností cestou analógie sa v posudzovanom prípade javí ako neprípustné zasahovanie do
ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Vykonaným dokazovaním nebolo totiž preukázané splnenie
podmienok ustanovených v § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom závere nič nemení

ani zistenie, že žalovaný má tri záznamy v evidencii priestupkov, a to z dní 14.11.2021, 01.11.2022
a 10.02.2023 [priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch], ktorých sa mal dopustiť vulgárnym správaním voči žalobkyni. Zo
záverov vyšetrovaní správneho orgánu konajúceho v týchto priestupkových konaniach vyplýva, že
žalovaný týmito skutkami žalobkyni nespôsobil žiadnu ujmu a že bol za ne potrestaný v zmysle zákona

o priestupkoch. Za týchto okolností by preto vylúčenie žalovaného z užívania sporných nehnuteľností
bolo neadekvátnym zásahom do jeho práv v porovnaní s následkami jeho konania zo dní 14.11.2021,
01.11.2022 a 10.02.2023. Uvedené platí o to viac, že žalobkyňa žiadnym z predložených dôkazov
nepreukázala, že by sa žalovaný voči nej dopúšťal psychického alebo fyzického násilia. Ďalej žalovaný
namietal, že napadnutý rozsudok sa opiera výlučne o tvrdenia žalobkyne, ktorá neuvádzala vždy

pravdivé skutočnosti, čo vyplýva aj z odôvodnenia Okresného úradu Dolný Kubín, odbor všeobecnej
vnútornej správy č. OU-DK-OOVS-2023/005282-010. Z uvedených dôvodov nemožno jej výpoveď
považovať za dôveryhodnú. Čo sa týka svedeckých výpovedí detí žalobkyne, tieto žalovaný nepovažuje
za nezaujaté. Rovnako listinný dôkaz „Intervencia“ Intervenčného centra F. A. J. je len prerozprávaním
výpovede žalobkyne a výpoveď žalobkyne v konaní nijako nepodporuje.

16. Žalobkyňa vo vyjadrení k žalobe navrhla rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Súčasne si uplatnila voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
17. Uviedla, že súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie, na základe ktorého dospel
k správnemu a spravodlivému rozhodnutiu. Žiadala, aby odvolací súd považoval všetky tvrdenia

žalovaného uvedené v odvolaní za sporné a pochybné. Zároveň nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že
napadnutým rozsudkom nie je zabezpečená konečná úprava vzťahov medzi sporovými stranami a že
by bolo nevyhnutné, aby nasledovalo ďalšie konanie o zrušenie vecného bremena v zmysle § 151p
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okresný súd rozsudkom vylúčil žalovaného z užívania predmetných
nehnuteľností bez potreby iniciovať ďalšie konanie. Pokiaľ má žalovaný za to, že takouto zmenou došlo

k zmene pomerov, môže on sám podať žalobu na zrušenie vecného bremena v súlade s § 151p ods. 3
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa súhlasila s názorom konajúceho súdu, že jej musí byť poskytnutá
ochrana v primeranom čase bez ohľadu na to, či má finančné prostriedky, ktoré by musela žalovanému
zaplatiť ako náhradu za zrušenie vecného bremena. Vyjadrila však nesúhlas s názorom žalovaného,
že v tomto prípade sa nejedná o tzv. medzeru v zákone, ktorú by bolo možné odstrániť pomocou

analógie zákona dôvodiac, že žalobkyňa má na svoju ochranu k dispozícii iné inštitúty občianskeho
práva. Súd je totiž pri svojom rozhodovaní povinný vyplniť medzeru v zákone. V posudzovanom prípade
išlo o skutkový stav, na ktorý sa použila norma toho istého zákona, ktorá upravuje inú situáciu, avšak
s podobnými znakmi. Analógia pôsobí ako prostriedok na vypĺňanie medzier v zákone a pomáha súdu
rozhodnúť aj v prípadoch, ktoré nemajú explicitnú právnu úpravu. V právnom poriadku nie je priamo

uvedená právna norma, ktorá by žalobkyni umožňovala vylúčiť žalovaného z užívania predmetných
nehnuteľností bez poskytnutia náhrady. Žalobkyňa má dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, nakoľko
žalovaný ju fyzicky napadol a správal sa k nej násilne. Žalovaný sa jej vyhrážal, poškodzoval majetok
– rodinný dom, ako aj vulgárne jej nadával. Jedná sa o niekoľkoročné násilie. Pokiaľ má byť žalovanývylúčený z užívania predmetných nehnuteľností bez poskytnutia náhrady, je potrebné aplikovať na
súdený prípad analógiu zákona v súlade s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, ako to učinil súd
prvej inštancie so súčasnou aplikáciou ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prejednávanom

prípade. Je tak zrejmé, že okresný súd neprekročil hranicu dotvárania práva neprípustnou normotvorbou
proti vôli zákonodarcu.
18. Pokiaľ ide o vykonané dokazovanie, je zrejmé, že ním boli preukázané viaceré útoky žalovaného
voči žalobkyni. Preukazujú to záznamy v evidencii priestupkov, a to z dní 14.11.2021, 01.11.2022
a 10.02.2023. Výpovede svedkov M. B. (dcéry žalobkyne) a B. B. (syna žalobkyne) jasne preukazujú

násilné správanie žalovaného a nemožno ich považovať za zaujaté. Za dôkaz totiž môže slúžiť všetko,
čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov nevynímajúc výsluch svedkov, a to aj detí žalobkyne. Neexistuje dôvod, aby týchto svedkov
považoval žalovaný za zaujatých. List Intervenčného centra F. A. J. A. K. označený ako „Intervencia
zo dňa 12.05.2023“ potvrdzuje, že návrat žalovaného do spoločnej domácnosti alebo priblíženie sa
k žalobkyni zvyšuje riziko ohrozenia jej života a zdravia.

19. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 CSP

a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

21. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že opravný prostriedok
žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie je dôvodný. Rozhodnutie okresného súdu

je totiž založené na nesprávnom právnom posúdení. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že skutkový
stav zistený súdom prvej inštancie (pozri bod 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, popísaný v
bodoch 6. až 9. tohto rozhodnutia) považuje za správny a z tohto skutkového stavu preto vychádzal pri
svojom rozhodovaní.

22. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

23. V zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia

alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome
alebo byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd
na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu
do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadného z jeho užívania úplne vylúčiť.

24. Novelou (zákonom č. 526/2002 Z. z.) účinnou od 1. januára 2003 bolo ustanovenie § 146 ods.
2 Občianskeho zákonníka doplnené o nový odsek 2, ktorý upravuje možnosť súdu riešiť problematiku
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) v prípade, ak jeden z bezpodielových
spoluvlastníkov, teda jeden z manželov, fyzicky alebo psychicky týra druhého manžela. Ide o možnosť
domáhať sa, aby súd na návrh jedného z manželov obmedzil užívacie právo druhého manžela k domu

alebo k bytu, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

25. Ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda obsahuje právnu úpravu niektorých
obmedzení výkonu vlastníckych práv jedného z manželov, ak zo strany jedného z manželov došlo: a)
k fyzickému alebo psychickému násilia alebo hrozbe týmto násilím, b) násilie smerovalo voči

vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, c) osoba voči ktorej násilie smerovalo býva v spoločnom
dome alebo byte, d) ďalšie spolužitie sa stalo neznesiteľným a e) spoločnou vecou je dom alebo byt.

26. Dôvodová správa k zákonu č. 526/2002 Z. z. výslovne uvádza, že upravuje možnosť súdu riešiť
problematiku BSM v prípade, ak jeden z bezpodielových spoluvlastníkov, teda jeden z manželov fyzicky

a psychicky týra druhého manžela. Ide o možnosť domáhať sa, aby súd na návrh jedného
z manželov obmedzil užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu, ktorý je v BSM. Ide však
o pomerne veľký zásah do práv spoluvlastníka, avšak ešte väčšmi ako vlastníctvo treba chrániť zdravie
a život druhého manžela, ako aj členov bytu bývajúcich v spoločnom dome či byte. Obmedzenie užívaniaalebo úplné vylúčenie z užívania domu alebo bytu však neznamená, že je to navždy. Ak sa zmenia
pomery, najmä pokiaľ ide o druhého manžela, ktorý sa podrobil napr. protialkoholickej liečbe a sú tu
predpoklady na obnovenie spolužitia v dome či byte, môže súd na návrh niektorého z manželov zrušiť

obmedzenie či vylúčenie z užívacieho práva druhého manžela.

27. Prihliadnuc na individuálne okolnosti prejednávaného prípadu odvolací súd predovšetkým poukazuje
na kvalitatívny i kvantitatívny rozdiel právnych vzťahov medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi a
žalobkyňou ako výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľnosti a žalovaným ako subjektom

oprávneným z vecného bremena in personam.

28. Podľa § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak zmenou pomerov vznikne hrubý nepomer medzi
vecným bremenom a výhodou oprávneného, môže súd rozhodnúť, že sa vecné bremeno za primeranú
náhraduobmedzujealebozrušuje.Akprezmenupomerovnemožnospravodlivotrvaťnavecnomplnení,
môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie.

29. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že počas trvania družského pomeru
strán sporu žalovaný splácal za žalobkyňu úver, ktorý jej bol poskytnutý na kúpu spornej domovej
nehnuteľnosti. Zároveň sa žalovaný podieľal i na rekonštrukcii predmetného domu, či už finančne
(poskytnutím vlastných prostriedkov zarobených v zahraničí), ale aj osobne (vykonaním prác s ňou

spojených). To bol pravdepodobne aj dôvod, pre ktorý mu žalobkyňa zriadila na predmetných
nehnuteľnostiach (dome i pozemkoch, ktoré vlastní) vecné bremeno v práve ich doživotného užívania
a v jej dome nahlásila i trvalý pobyt. V priebehu tohto sporu žalovaný potvrdil, že
vo vzájomných vzťahoch so žalobkyňou došlo k takej zmene, že aj on sám vylučuje obnovenie ich
spolužitia, a preto už viac ako dva roky žije v Českej republike. Súdna prax je jednotná v tom, že zmena

pomerov, ktorou vznikne hrubý nepomer medzi vecným bremenom a výhodou oprávneného, spočíva
nielen v objektívnych okolnostiach, ale aj v osobných pomeroch účastníkov; za určitých okolností môže
vzniknúť aj zmenou v správaní sa účastníkov (pozri Z IV str. 430. ods. 3). Žalobkyňa má teda možnosť
iniciovaťkonanie ozrušenievecnéhobremenavzmysle§151pods.3Občianskehozákonníka.
Zároveň platí, že „primeraná náhrada za zrušenie vecného bremena“ nemusí vždy pozostávať iba

z peňažného plnenia, ale môže ňou byť aj vytvorenie stavu, ktorý zabezpečí plnohodnotné uspokojenie
potrieb žalovaného iným spôsobom, než je doterajší výkon oprávnenia vyplývajúci z vecného bremena
(pozri R I/1965 str. 2 ods. 6; str. 3 ods. 1 a 2).

30. Okrem toho môže žalobkyňa využiť aj špeciálne prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv,

ktoré sa podľa jednotlivých okolností konkrétneho prípadu môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne
(ak si to vyžaduje ich účel). T. zn. žalobkyňa sa môže žalobou na ochranu osobnosti domáhať voči
žalovanému, aby mu súd napr. uložil povinnosť nepribližovať sa k nej na určitú vzdialenosť a pod.

31. Na podporu svojej argumentácie odvolací súd poukazuje na právny názor prezentovaný Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Cdo/31/2023 zo dňa 29.11.2023,
publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 20/2024,
v ktorom dovolací súd vyslovil, že ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno ani
za použitia analógie (§ 853 Občianskeho zákonníka) aplikovať na prípady fyzického a psychického
násilia podielového spoluvlastníka, ktorého sa dopúšťa voči inému spoluvlastníkovi bývajúcemu s ním

v spoločnom dome alebo byte.

32. V označenom rozhodnutí dovolací súd súčasne vyslovil právny názor, že postup súdu v zmysle
analógielegisjeprípustnýibavtedy,aknaten-ktorýprávnyprípadneexistujeprávnanorma,ktorábybola
aplikovateľná. V prípade žalobkyne však existujú zákonné ustanovenia (pozri argumentáciu odvolacieho

súdu vyššie), pod ktoré možno subsumovať prejednávaný spor. Z uvedeného dôvodu by preto bolo
nad rámec zákona, ak by ktorýkoľvek súd v rámci konania hľadal „iné“, „vhodné“, alebo „vhodnejšie“
normy, ktoré použiť a napasovať na daný prípad, a teda ak by použil analógiu zákona aj napriek tomu,
že aplikovateľná norma na ten-ktorý prípad existuje.

33. V posudzovanom prípade sa teda nejedná o tzv. medzeru v zákone, ktorú možno odstrániť
pomocou analógie zákona, pretože z vyššie uvedenej argumentácie odvolacieho súdu je viac než
zrejmé, že zákonodarca myslel i na situáciu, v akej sa ocitla žalobkyňa. Zákonodarca nepochybne
vedel aj o prípadoch násilia medzi vlastníkom nehnuteľnosti a osobou oprávnenou z vecného bremenaviaznuceho na tejto nehnuteľnosti a napriek tomu inštitút vylúčenia z užívania nehnuteľnosti zaviedol len
pre prípady násilia, ku ktorému dochádza v súvislosti s bytmi alebo domami, ktoré sú v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, alebo ktoré sú v spoločnom nájme manželov. Rozširovať možnosť aplikácie

inštitútu vylúčenia z užívania nehnuteľnosti cestou analógie zákona aj na prípady vlastníka a osoby
oprávnenej z vecného bremena by tak prekračovalo vôľu zákonodarcu, čo sa odvolaciemu súdu javí
ako neprípustné zasahovanie do výkonu jej vecného bremena spočívajúceho v práve užívať predmetnú
domovú nehnuteľnosť.

34. Pozornosti okresného súdu tiež uniklo, že ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno aplikovať
výlučne na spoločnú vec v BSM, ktorou je dom alebo byt. Na iné nehnuteľnosti, pozemky nevynímajúc,
sa však táto právna úprava nevzťahuje (pozri bod 25. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

35. Zároveň odvolací súd dodáva, že nespochybňuje právo žalobkyne na poskytnutie súdnej ochrany
pred zásahmi žalovaného do jej práva na pokojný a zdravý život, na ochranu zdravého vývoja jej detí.

Občiansky zákonník však upravuje efektívne prostriedky na ochranu porušených práv žalobkyne, ktoré
umožňujú definitívne vyriešiť vzniknutú situáciu. Ku konečnej úprave vo vzťahoch strán
sporu možno teda dospieť iným zákonom predpokladaným spôsobom bez toho, aby došlo k zbytočnému
rozmnožovaniu sporov. Odmietnutie aplikácie analógie legis na tento prípad tak pri súčasnej existencii
zákonnej možnosti ochrany žalobkyne nepredstavuje porušenie základného princípu zákazu denegatio

justitiae súdom.

36. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nemožno ani za použitia analógie (§ 853 Občianskeho zákonníka) aplikovať na prípady fyzického
a psychického násilia osoby oprávnenej z vecného bremena na užívanie nehnuteľností

(domu a pozemkov), ktorého sa dopúšťa voči výlučnému vlastníkovi týchto nehnuteľností, ktorý s ním
býva spoločne v dome, a preto rozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že žalobu žalobkyne
v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

37. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a prezentovaný právny záver sa odvolací súd z dôvodu

hospodárnosti konania už nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami prezentovanými odvolateľom
v jeho opravnom prostriedku a ani reakciou žalobkyne na ne.

38. O nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) krajský súd rozhodol podľa §

262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak,
že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti
žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala. Je pritom potrebné zdôrazniť, že trovy konania na súde prvej
inštancie i tohto odvolacieho konania, o ktorých rozhodoval odvolací súd, tvoria jeden celok, a preto
odvolací súd rozhodol o nich jedným výrokom.

39. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

40. Keďže týmto rozsudkom odvolacieho súdu došlo bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá,
odvolací súd v súlade s ust. § 336 ods. 4 CSP s použitím § 335 ods. 1 CSP zrušil i neodkladné opatrenie
vydané Okresným súdom Dolný Kubín pred začatím tohto konania postupom podľa § 336 ods. 1 CSP
uznesením č. k. 10C/15/2023-15 zo dňa 16. mája 2023 (t.j. jeho výroky I. až IV.).

41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorýza ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).