Uznesenie Judgement was issued on Monday, July 31, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/43/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5422200831
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5422200831.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka
(sudca spravodajca) a sudcov JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci navrhovateľa:
P. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.S.K. XXXX, H. - E., Česká republika, právne zastúpený: Mgr. Milan
Migo, advokát, so sídlom T. Q. XXXX, L. A., podaného proti: B. P., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXXX/X, L. A., o potvrdenie vydržania práva vecného bremena vo forme práva prechodu a prejazdu cez

pozemok, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 30.novembra
2022, č.k. 10C/27/2022-73, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa, ktorým domáhal vydania

uznesenia, ktorým súd potvrdí vydržanie práva vecného bremena vo forme práva prechodu a prejazdu
cez pozemok KN-C parc. č. 298/7 v k.ú. a obci I.. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ do konania
predložilpotvrdenieobceI.ačestnéprehláseniaosôb.Tietovšakibapotvrdzujú,ženavrhovateľviacako
10 rokov užíval predmetný pozemok pre účely prístupovej cesty. Táto skutočnosť napokon ani nebola
sporná a nerozporovala ju ani súčasná vlastníčka pozemku a ani jej právna predchodkyňa. Za spornú

považoval súd prvej inštancie existenciu právneho titulu, na podklade ktorého navrhovateľ odvodzoval
dobrú vieru v otázke držby výkonu práva. Právny titul, od ktorého navrhovateľ odvodzoval vydržanie
vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemok, bola ústna dohoda
uzatvorená medzi právnymi predchodcami navrhovateľa a B. P., t.j. medzi F. I. (starou matkou B. P.) a
jej sestrou M. G. (matkou navrhovateľa). V danom prípade podľa súdu prvej inštancie však navrhovateľ
uzatvorenie ústnej dohody nepreukázal a ústnu dohodu o zriadení vecného bremena práva prechodu a

prejazdu cez predmetný pozemok poprela samotná F. I.. Z čestného vyhlásenia F. I. zo dňa 04.09.2022
vyplýva, že táto iba akceptovala, že navrhovateľ cez pozemok prechádza, prechod cez pozemok mu
dovolila, avšak nikdy nebolo jej voľou zriadiť v prospech navrhovateľa, resp. jeho matky vecné bremeno
práva prechodu a prejazdu cez daný pozemok. Pokiaľ by F. I. mala v úmysle zriadiť vecné bremeno,
uzatvorila by s navrhovateľom, resp. jeho právnou predchodkyňou písomnú zmluvu a podala by návrh
na zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností. Žiadna písomná zmluva však nebola uzatvorená.

Preto pokiaľ navrhovateľ realizoval právo prechodu cez daný pozemok, robil tak bez právneho titulu, na
základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Podľa súdu prvej
inštancie samotná skutočnosť, že navrhovateľ a jeho matka v minulosti nerušene a voľne prechádzali
cez predmetný pozemok, nemôže bez ďalšieho vyvodiť záver, že navrhovateľ vydržal vecné bremeno
spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez daný pozemok. V posudzovanej veci má súd za to, že v
danom prípade ide „iba“ o subjektívny pocit držiteľa, že mu výkon práva patrí. Tento však s ohľadom na

konštantnú judikatúru nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby. Konanie spočívajúce v akokoľvek dlhodobejrealizácii prechodu cez pozemok môže mať základ vo viacerých právnych formách, nielen v realizácii
vecného bremena. Prechod cez cudzí pozemok môže byť predmetom nájmu, bezodplatnej dohody,
či prostého súhlasu vlastníka. Z tvrdení B. P. a F. I. vyplýva, že „titulom“ užívania pozemku pre účely

prechodu a prejazdu bol výhradne ich súhlas s realizáciou tohto práva zo strany navrhovateľa. Nešlo
teda o držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako sa navrhovateľ nesprávne domnieva, ale
iba o správanie, ktoré bolo realizované z iného právneho dôvodu. Takéto správanie však nemôže byť
kvalifikované ako držba práva a nemôže teda viesť k jeho vydržaniu. K naplneniu podmienky dobrej
viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník

v jeho výkone bránil alebo bolo vykonávané v minulosti inými osobami. Presvedčenie nadobúdateľa
o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží, že nejedná bezprávne, musí byť
podložené dôvodom oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti
nadobudnutia. Cez cudzí pozemok možno prechádzať na základe rôznych právnych dôvodov, môže ísť
napr. záväzkový vzťah, o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí bez
toho, aby im k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku

ako účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom naplňujúcim možný obsah práva
zodpovedajúceho vecného bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok), ešte neznamená, že je
držiteľom vecného bremena. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky
okolnosti veci, sa musí vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo
zodpovedajúce vecnému bremenu. Držiteľ práva dovolávajúci sa domnelého právneho dôvodu držby by

mal uviesť, o ktorý inak spôsobilý titul nadobudnutia práva z vecného bremena by v jeho prípade malo ísť
(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4M Cdo 13/2008). Súd prvej inštancie zdôraznil, že posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj
z objektívneho hľadiska, t.z., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím

na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti,
že vykonáva právo, ktoré nenadobudol. Preto pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že v roku 2002, keď sa stal
vlastníkom rodinného domu so súp. č. XXX, požiadal svoju tetu F. I. o zapísanie vecného premena práva
prechodu a prejazdu do katastra nehnuteľností, t.z. inicioval vznik vecného bremena a toto zapísané do
katastra doposiaľ nebolo, a teda nebola uzatvorená žiadna písomná dohoda o jeho zriadení, nemôže byť

navrhovateľ pri zachovaní náležitej starostlivosti presvedčený, resp. dobromyseľný v tom, že mu svedčí
právo zodpovedajúce vecnému bremenu práva prechodu a prejazdu. Samotné skutkové okolnosti
tvrdené navrhovateľom zakladajú pochybnosti v otázke dobromyseľnosti navrhovateľa a paradoxne
sú dôkazom absencie jeho dobrej viery. K vydržaniu tak nemohlo dôjsť ani ku dňu 19.08.2012 ako
sa domnieva navrhovateľ a ani doposiaľ. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že skutočnosť, že

navrhovateľ k jeho návrhu na potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nepriložil
geometrický plán (a ani náčrt, na ktorý odkazoval v návrhu), je za súčasného stavu už bezpredmetná,
keďže geometrický plán by bol potrebný len v prípade vyhovenia návrhu - pre účely zápisu vecného
bremena (práva prechodu a prejazdu) do katastra nehnuteľností. Právne vec odôvodnil podľa § 359 ods.
1,2 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CMP“), § 359d ods. 2, § 359e ods.

1, 2 a 3, §359h ods. 1 a § 359 i ods. 1 CMP.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, pričom žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko nevykonal navrhované dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Zdôraznil, že bol a je dobromyseľný v tom, že na základe
ústnej dohody mu právo patrí. Porušenie svojich práv videl v tom, že súd prvej inštancie nevypočul
navrhovaných svedkov (pôvodných vlastníkov) a oprel sa len o tvrdenie, že ak neexistuje právny titul
v podobe písomnej zmluvy, nemôže preukázať dôvodnosť nároku. Ďalej navrhovateľ namietal, že súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Podľa navrhovateľa súd prvej inštancie neodôvodnil a neozrejmil, prečo
písomné dôkazy posúdil ako svedčiace v neprospech navrhovateľa. Poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, v ktorom bol vyjadrený právny názor,
že samotná neexistencia právneho titulu vo forme písomnej zmluvy, ako podmienky pre vydržanie

- pre oprávnenosť a dobromyseľnosť držiteľa, nemôže byť dôvodom pre to, aby súd konštatoval,
že navrhovateľ by mohol byť dobromyseľným držiteľom iba za predpokladu, že by nehnuteľnosť
nadobudol registrovanou písomnou zmluvou. Navrhovateľ s poukazom na vyššie uvedený nález malza to, že právne posúdenie súdu prvej inštancie bolo nesprávne, pričom opätovne zdôraznil svoju
dobromyseľnosť vo vzťahu k vydržaniu vecného bremena práva prechodu.

3.Žalovanávpísomnomvyjadreníkodvolaniuuviedla,žeodvolaniežalovanéhopovažujezanedôvodné
a rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne. Navrhla ho potvrdiť. Žalovaná mala za to,
že nedošlo k porušeniu procesných práv navrhovateľa, nakoľko konanie nebolo sporové, pričom v
konaní nebolo potrebné vykonať pojednávanie. Ďalej uviedla, že v zmysle platnej právnej úpravy
mal navrhovateľ v rámci svojho návrhu riadne osvedčiť vydržanie práva vecného bremena, pričom

navrhovateľ tak v žiadnom prípade neurobil, nakoľko takéto právo nikdy ani nevydržal. Mala za to,
že súd postupoval zákonne, keď nevykonal výsluchy navrhované zo strany navrhovateľa. Pokiaľ by
navrhovateľ postupoval zákonným spôsobom, tak by takýto spôsob dokazovania ani nenavrhoval. K
tvrdeniam navrhovateľa o tom, že stará mama mala v minulosti akceptovať prechod cez svoj pozemok
uviedla,žedanáskutočnosťnepreukazujevydržanievecnéhobremenaspočívajúcehovpráveprechodu
cez pozemok. Žalovaná mala za to, že skutočnosť, že nikdy neexistovala písomná zmluva o zriadení

vecného bremena v prospech navrhovateľa jasne preukazuje, že navrhovateľ nikdy nemohol užívať
môj pozemok dobromyseľne s vedomím, že mu patrí takéto právo vecného bremena. Danú skutočnosť
preukazuje aj to, že ani jej stará mama a ani žalovaná nikdy nemali úmysel zriadiť takéto vecné
bremeno v prospech navrhovateľa, nakoľko pokiaľ by takýto úmysel mali, tak by urobili právne kroky
ku tomu, aby takéto vecné bremeno v prospech navrhovateľa vzniklo, a to spôsobom stanoveným v

Občianskom zákonníku. K nálezu Ústavného súdu SR, na ktorý sa v rámci svojho odvolania odvolával
navrhovateľ uviedla, že tento nález sa zaoberal diametrálne odlišnou situáciou, ako je situácia, ktorá
je predmetom tohto konania. Ústavný súd síce v danom náleze vyslovil právny názor, že vlastnícke
právo je možné vydržať aj na základe písomnej zmluvy, avšak základnou podmienkou je to, aby išlo o
vydržanie osobou, ktorá bola dobromyseľná v tom, že jej skutočne patrí vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

V prípade riešenom zo strany ústavného súdu išlo o vydržanie na základe ústnej kúpnej zmluvy, na
základe ktorej bola za danú nehnuteľnosť riadne zaplatená kúpna cena a predávajúci chcel skutočne
previesť vlastnícke právo na kupujúceho. Následne potom bola zo strany kupujúceho (resp. jeho
potomka) daná nehnuteľnosť dlhé roky užívaná ako vlastná. Išlo teda o diametrálne odlišnú situáciu.
K písomným dôkazom predložených navrhovateľom žalovaná uviedla, že tieto nepreukazujú zákonné

vydržanie práva vecného bremena vo forme prechodu cez pozemok žalovanej. Žalovaná spochybnila
čestné vyhlásenia predložené navrhovateľom ako aj potvrdenie obce I. Podľa žalovanej vecné práva
k nehnuteľnostiam vznikajú až ich vkladom do katastra nehnuteľností, pričom navrhovateľ nemohol
dobromyseľne užívať časť jej pozemku ako právo vecného bremena, nakoľko navrhovateľ veľmi dobre
vedel, že nikdy neuzavrel žiadnu zmluvu o zriadení takéhoto vecného bremena, pričom ona a ani jej

stará mama nikdy nemali záujem takúto zmluvu s navrhovateľom uzavrieť. Podľa jej informácii nemal
ani samotný navrhovateľ nikdy záujem uzatvoriť takúto zmluvu s mojou starou mamou. Pravdou je, že
navrhovateľovi bolo tolerované to, že prechádzal ku svojej chate cez pozemok, ktorý je v súčasnosti v
jej vlastníctve, avšak iba z dôvodu, že sa na danom pozemku doposiaľ nič nestavalo a ani sa nevyužíval
iným zásadným spôsobom. Navrhovateľ začal účelovo tvrdiť, že vydržal právo vecného bremena

spočívajúce v práve prechodu cez jej pozemok až v momente, kedy začala stavať na predmetnom
pozemku rodinný dom.

4. V písomnej replike k vyjadreniu žalovanej navrhovateľ uviedol, že výklad žalovanej popiera
výklad v odvolaní uvedenom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ďalšie tvrdenia žalovanej

o skutkovom stave veci, označil za nepravdivé. Poukázal na vznik vlastníckeho práva právnej
predchodkyne žalovanej, ktoré vzniklo darovaním spoluvlastníckeho podielu právnym predchodcom
žalobcu, ktorý by sa týmto pripravil o prístup k vlastnému pozemku. Darovanie by nebolo uskutočnené,
ak by nebolo zabezpečené právo prechodu a prejazdu.

5. V písomnej duplike k replike navrhovateľa žalovaná uviedla, že postup súdu prvej inštancie bol
správny, pričom ona len bráni svoje vlastnícke právo. Podľa žalovanej navrhovateľ po celý čas v tomto
konaní uvádza, že údajne vydržané vecné bremeno užíva už od roku 2002, pričom v danom čase právna
predchodkyňa nevyporiadavala žiadne vlastnícke práva so svojou sestrou. Podľa jej informácii stará
mama takéto práva so svojou sestrou nevyporiadavala ani inokedy, pričom ak navrhovateľ niečo v rámci

tohto konania tvrdí, tak to má riadne vysvetliť a uniesť svoje dôkazné bremeno. Pokiaľ by mala matka
navrhovateľa mať záujem na zabezpečení prístupu k svojmu domu (chate), tak by svoje práva riadne
zabezpečovala zápisom svojho práva vecného bremena do katastra nehnuteľností. Okrem toho nie je
pravdou ani to, že by mal navrhovateľ znemožnený prístup k svojmu domu. Navrhovateľ má viaceromožností, ako sa dostať k svojej chate, pričom donedávna ani len nevlastnil pozemok, na ktorom je
jeho chata postavená (väčšinový podiel na danom pozemku mu darovala stará mama žalovanej iba
minulý rok).

6. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 66 a § 67 CMP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z nasledovných dôvodov.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom a právnom závere, že samotná
skutočnosť, že navrhovateľ a jeho matka v minulosti nerušene a voľne prechádzali cez predmetný
pozemok, nemôže bez ďalšieho vyvodiť záver, že navrhovateľ vydržal vecné bremeno spočívajúce v
práve prechodu a prejazdu cez daný pozemok. V posudzovanej veci mal súd za to, že v danom prípade
ide „iba“ o subjektívny pocit držiteľa, že mu výkon práva patrí. Z tvrdení B. P. a F. I. mal za to, že „titulom“

užívania pozemku pre účely prechodu a prejazdu bol výhradne ich súhlas s realizáciou tohto práva zo
strany navrhovateľa. Nešlo teda o držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ako sa navrhovateľ
nesprávne domnieva, ale iba o správanie, ktoré bolo realizované z iného právneho dôvodu. Takéto
správanie však nemôže byť kvalifikované ako držba práva a nemôže teda viesť k jeho vydržaniu.

8. Odvolací súd konštatuje, že právny záver súdu prvej inštancie o tom, že u navrhovateľa nejde o
vydržanie práva vecného bremena je predčasný s ohľadom na dôkazy predložené navrhovateľom a
rozpornosť tvrdení navrhovateľa a žalovanej. Súčasne odvolací súd má za to, že pokiaľ súd prvej
inštancie v danej veci nenariadil pojednávanie za účelom vykonania výsluchu právnych predchodcov
účastníkov konania tak zaťažil konanie vadou (podľa § 67 CMP), ktorou znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Ďalej má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nevykonaním navrhovaného dokazovania
nedostatočne zistil skutkový stav veci.

9. Podľa § 35 CMP súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

10. Podľa § 36 CMP súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na
zistenie skutočného stavu veci

11. Podľa § 359i ods. 2 CMP pred rozhodnutím o námietkach môže súd vykonať potrebné šetrenia na

overenie skutočností uvedených v námietkach alebo môže vyzvať osobu, ktorá podala námietky, aby
predložila ďalšie dôkazy preukazujúce jej tvrdenia; na tento účel môže nariadiť pojednávanie.

12. Odvolací súd konštatuje, že v rámci civilného mimosporového konania je súd prvej inštancie povinný
zistiť skutočný stav veci a svoje rozhodnutie následne podľa zisteného stavu riadne odôvodniť, pričom

na zistenie skutkového stavu je oprávnený vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli, resp. ich vyzvať
na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie zamietol návrh na podklade vyjadrenia žalovanej
a priloženého čestného prehlásenia právnej predchodkyne žalovanej. Odvolací súd má za to, že s
ohľadom na rozpornosť tvrdení účastníkov, ktoré sa zásadne rozchádzajú, bolo potrebné jednoznačne
vykonať výsluch právnych predchodcov účastníkov konania a prípadne vykonať aj ich konfrontáciu na

pojednávaní. Ďalej je potrebné zistiť pravdivosť tvrdení ohľadne darovania podielov na pozemku, cez
ktorý má viesť právo prechodu a prejazdu a zistené skutočnosti následne vyhodnocovať vo vzťahu
k pravdivosti tvrdení účastníkov konania. Dôležité je aj zistiť čas vzniku nehnuteľnosti vo vlastníctve
navrhovateľa a zabezpečenie prechodu k nej od jej vzniku do času rozhodovania. Odvolací súd má
tiež ďalej za to, že s ohľadom na tvrdenia navrhovateľa a žalovanej (rozporovanie čestných vyhlásení,

potvrdení) vykonať prípadný výsluch osôb, ktoré podpísali čestné vyhlásenia k okolnostiam realizácie
práva prechodu (prejazdu) za obdobie od vzniku chaty do súčasnosti.

13. Podľa § 151o ods. 1 zákona č. 40/1964Zb. vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na
základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím

príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností..Podľa§134ods.1 zákonač.40/1964Zb.oprávnenýdržiteľsastávavlastníkomveci,akjumánepretržite
v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dokazovanie (ako ani ďalšie
potrebné dokazovanie) a tým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom nezistil rozhodujúce skutočnosti. Ďalej
vec nesprávne vec právne posúdil, tým, že nevykonal navrhované dôkazy, pričom ďalšie dokazovanie
nie je účelné vykonávať v rámci odvolacieho konania (viď ods. 12).

15. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c),
CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou
bude odstrániť nedostatky uvedené v ods. 12 tohto odôvodnenia. Súd prvej inštancie sa súčasne riadne

vysporiada aj s aktuálnou judikatúrou aj vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 a v ňom uvedenú možnosť vydržania aj na základe domnelého
(putatívneho) titulu, akým môže byť ústna zmluva pri vyhodnotení dobromyseľnosti navrhovateľa, a to
vo vzťahu ku všetkým zisteným skutočnostiam v konaní.

17. Súd prvej inštancie zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.

18. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).