Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116222552
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4116222552.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek

senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. A. XXX, 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, 3. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. A. XXX,
korešpondenčná adresa: 8020 Graz, Trieslerstrasse 77/1, Rakúska republika, všetci zastúpení: JUDr.
Pavol Gráčik, advokát, so sídlom Farská 40, Nitra, proti žalovanému: auctio, s.r.o., so sídlom Kmeťkova
30, Nitra, IČO: 36 765 121, zastúpený: AKMB, s.r.o., so sídlom Štefánikova 9, Nitra, IČO: 52 360 458,
v konaní o určenie neplatnosti zmluvných dojednaní a právnych úkonov, určenie neexistencie záložného
práva, určenie premlčania pohľadávky a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní

žalobcov v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14Csp/76/2016-521 zo dňa 5. júna
2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým napadnutým rozsudkom žalobu v časti určenia, že záložné
právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 12125-07 zo dňa 19.06.2007,
ktorým bola zabezpečená pohľadávka zo Zmluvy o poskytnutí úveru "HypoPôžička" č. U 12125-07

zo dňa 19.06.2007, k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území B. A., F. B. A., Okres
A., zapísané na liste vlastníctva č. XXX, a to pozemky parcely registra "C", parcelné číslo 4033/91 o
výmere 896 m2, druh pozemku: záhrady, parcelné číslo 4033/462 o výmere 539 m2, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria, parcelné číslo 4033/463 o výmere 723 m2, druh pozemku: vinice a stavba
- rodinný dom so súpisným číslom XXX, na parcele číslo 4033/462, o výmere 539 m2, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria, neexistuje, zamietol (I. výrok). Druhým výrokom žalobu v časti o určenie
neplatnosti zmluvných podmienok Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 12125-07

zo dňa 19.06.2007 a Zmluvy o poskytnutí úveru "HypoPôžička" č. U 12125-07 zo dňa 19.06.2007
zamietol (II. výrok). Tretím výrokom žalobu v časti o určenie neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnosti č. Z 12125-07 zo dňa 19.06.2007 a Zmluvy o poskytnutí úveru "HypoPôžička"
č. U 12125-07 zo dňa 19.06.2007 zamietol (III. výrok). Štvrtým výrokom žalobu v časti o určenie, že
pohľadávka žalovaného vyplývajúca zo Zmluvy o poskytnutí úveru "HypoPôžička" č. U 12125-07 zo
dňa 19.06.2007, je premlčaná, zamietol (IV. výrok). Piatym výrokom žalobu v časti nároku na primerané
finančné zadosťučinenie zamietol (V. výrok). Posledným šiestym výrokom priznal žalovanému náhradu

trov konania v plnej výške, ktorú sú povinní zaplatiť žalobcovia v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.2. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, § 52 ods.
2, 3, 4, § 53 ods. 1, 10, § 54 ods. 1, § 151j ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101, § 112 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“).

3. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali
určenia neplatnosti zmluvných dojednaní, určenie neplatnosti záložnej zmluvy, určenia neexistencie

záložného práva a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia. Dňa 18.06.2007 žalobcovia
ako dlžníci uzatvorili s právnym predchodcom žalobcu (Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320
155, so sídlom Mlynské Nivy, Bratislava), ako veriteľom Zmluvu po poskytnutí úveru "HypoPôžička"
č. U 12125-07 (ďalej len "úverová zmluva"). Žalobca v 2. rade a žalobkyňa v 3. rade ako záložcovia
a záložní dlžníci na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy uzatvorili s právnym predchodcom
žalovaného ako záložným veriteľom Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č. Z 12125-07

zo dňa 19.06.2007 (ďalej len "záložná zmluva"), predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k
nehnuteľnostiam špecifikovaným na LV č. XXX pre katastrálne územie B. A..

4. Žalobcovia žiadali o posúdenie platnosti ustanovení úverovej zmluvy a záložnej zmluvy, konkrétne
namietali článok 6, bod 6.3 záložnej zmluvy. Podľa názoru žalobcov výkon záložného práva formou

dobrovoľnej dražby je v rozpore s únijnou normotvorbou ako aj vnútroštátnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľa. K možnosti výkonu záložného práva priamym predajom uviedli, že tzv. prepadný záloh
je zakázaný. Napádané ustanovenie svojou konštrukciou v podobe konania žalovaného v mene
záložcu v podstate nahrádza prepadný záloh. Nečestné konanie právneho predchodcu žalobcu tiež
videl v tom, že do zmluvy inkorporoval ustanovenie bod 6.7 posledná veta, podľa ktorého je možné

predať záloh takpovediac za akúkoľvek sumu, ktorú ponúkne kupujúci. Žiadali súd, aby súd záložnú
zmluvu zrušil ako celok a zároveň žiadali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur za
každú zmluvnú podmienku posúdenú ako neprijateľnú. Žalobcovia tiež vzniesli námietku premlčania
pohľadávky z úverovej zmluvy ako aj námietku premlčania záložného práva. Tiež žalobcovia namietali
porušenie § 7 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa a § 9a ods. 3 Zákona o priestupkoch. Súd

prvej inštancie na pojednávaní dňa 02.03.2018 pripustil rozšírenie žaloby o nárok v znení pohľadávka
žalovaného,aktátojedaná,vyplývajúcazúverovejzmluvyč.U1215-07zodňa19.06.2007jepremlčaná.
Na pojednávaní dňa 04.05.2018 pripustil rozšírenie žaloby o nárok v znení žalovaný je povinný zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie je vo výške 1 000 eur z titulu postupu žalovaného.

5. Okresný súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvým rozsudkom č. k. 14Csp/76/2016-252 zo dňa
20.07.2018, ktorý Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Co/39/2019-443 zo dňa 31.07.2023 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa v 1. rade so spoludlžníkmi – pôvodný žalobca v 2. rade

a G. B. s právnym predchodcom žalovaného VÚB, a.s. uzatvorili zmluvu o poskytnutí úveru na účel
rekonštrukcie nehnuteľnosti. Dňa 19.06.2007 pôvodný žalobca v 2. rade a pôvodná žalobkyňa v 3.
rade uzatvorili so spoločnosťou VÚB, a.s. zmluvu o zriadení záložného práva, predmetom ktorej boli
nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Ku dňu 08.09.2008 spoločnosť VÚB, a.s. zosplatnila celý úver a dňa
01.10.2015 postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu z úveru žalovanému. Spoločnosť VÚB, a.s. začala

s výkonom záložného práva už v roku 2011, keď listom zo dňa 27.01.2011 odoslaným vo februári 2011
oznámil začatie výkonu záložného práva žalobcom a príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu
odboru a návrhom zo dňa 11.01.2011 navrhol vykonanie dražby. Žalovaný pristúpil k výkonu záložného
práva v roku 2016 dobrovoľnou dražbou, čoho dôkazom je oznámenie o dobrovoľnej dražbe zo dňa
01.02.2016.

7. Vo vzťahu k prvému výroku – určeniu, že záložné právo zriadené zmluvou o zriadení záložného práva
zo dňa 19.06.2007 neexistuje z dôvodu jeho premlčania, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia
majú na podanej žalobe naliehavý právny záujem, pretože žalovaný pristúpil k výkonu záložného
práva, pričom žalobcovia namietajú premlčania záložného práva. Vyhovením žalobe v tejto časti by sa

neisté postavenie žalobcov odstránilo. Taktiež súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný je v konaní
pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože došlo k platnému postúpeniu pohľadávky a k platnému
zriadeniu záložného práva v prospech žalovaného. Banka úver vyhlásila za splatný listom zo dňa
08.09.2008 a to pre omeškanie so splátkami vo výške 16.720.-Sk = 550 eur. Listom zo dňa 08.09.2008vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Právny predchodca žalovaného posledným pokusom o zmier pred
vyhlásením splatnosti úveru zo dňa 09.07.2008 vyzýval žalobcov, resp. ich právnych predchodcov na
zaplatenie dlžnej sumy a boli upozornení na možnosť banky vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a

požadovať vrátenie celej sumy úveru s príslušenstvom. Dlžná suma bola 454,09 eura. K vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti úveru došlo v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 OZ, dlžníci boli v omeškaní
so splácaním úveru po dobu viac ako tri mesiace s poukazom na dlžnú sumu splátok 454,09 eura,
pričom sa jednalo o splátku vo výške 127,46 eura, čo sú viac ako tri splátky, to potom znamená, že
dlžné boli splátky za mesiace apríl, máj, jún 2008, boli upozornení v lehote nie kratšej ako 15 dní na

vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ modifikuje ustanovenie § 565 OZ
vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, podľa tohto ustanovenia je strata výhody splátok podmienená
splnením podmienok, že musí ísť o spotrebiteľskú zmluvu, čo je splnené, strata výhody splátok nastáva,
keď si toto právo veriteľ uplatní a môže si ho uplatniť najskôr až po uplynutí 3 -mesačnej lehoty od
omeškania dlžníka so zaplatením splátky, čo bolo tiež splnené, pretože vo výzve zo dňa 09.07.2008
vyzýval dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy a bol upozornený na možnosť banky odstúpiť od zmluvy a

požadovať vrátenie celej sumy úveru s príslušenstvom a právny predchodca žalovaného si svoje právo
zosplatniť úver uplatnil ku dňu 08.09.2008, rovnako bola splnená aj tretia podmienka, že žalovaný bol na
uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní s poukazom
na dátumy výzvy /09.07.2008/ a zosplatnenia /08.09.2008/.

8. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na premlčanie práva z úverovej zmluvy
ako akcesorickej aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že ku dňu 08.09.2008
spoločnosť VÚB, a.s. zosplatnila celý úver a dňa 01.10.2015 postúpila svoju pohľadávku vyplývajúcu
zo Zmluvy o úvere žalovanému. Právny predchodca žalovaného začal s výkonom záložného práva už v
roku 2011, keď listom zo dňa 27.01.2011 odoslaným vo februári 2011 oznámil začatie výkonu záložného

práva žalobcom a príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru a návrhom zo dňa 11.01.2011
navrhol vykonanie dražby. Žalovaný pristúpil k výkonu záložného práva v roku 2016 dobrovoľnou
dražbou, čoho dôkazom je Oznámenie o dobrovoľnej dražbe z 01.02.2016. V prejednávanej veci došlo
k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, od čoho následne závisí počítanie premlčacej doby. S odkazom
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/132/2021 zo dňa 15. decembra 2022, ktorý sa v

citovanomrozhodnutízaoberalpočiatkomplynutiapremlčacejdobyvprípadepredčasnéhozosplatnenia
spotrebiteľského úveru, súd uvádza, že začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 101 OZ, kedy lehota
začne plynúť odo dňa, kedy sa veriteľ mohol najskôr domáhať svojho práva na súde. Týmto momentom
bude vo všeobecnosti prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby, plynúcej od omeškania so
splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Uviedol, že v prejednávanej veci

sa poskytnutý úver mal splácať v splátkach po 127,46 eura k 20. dňu v mesiaci. Ku dňu 09.07.2008
bola dlžná suma istiny 454,09 eura, čo sú viac ako tri splátky úveru, to potom znamená, že dlžné boli
splátky za mesiace apríl, máj, jún 2008, pre nesplnenie splátky splatnej 20.04.2008 sa stal splatným
celý dlh, trojmesačná doba uplynula 20.07.2008, a od 21.7.2008 začala plynúť trojmesačná premlčacia
lehota, ktorá by uplynula 21.07.2011, listom zo dňa 27.1.2011 oznámil právny predchodca žalovaného

začatie výkonu záložného práva žalobcovi a príslušnému okresnému úradu, katastrálnemu odboru a
návrhom zo dňa 11.01.2011 navrhol vykonanie dražby, čím si uplatnil svoje právo v premlčacej dobe.
Počas dražobného konania neplynie doba, v ktorej sa premlčuje záložné právo. /rozsudok NS SR sp.
zn. 5 Cdo/64/2020 zo dňa 30.11.2022/. Žalovaný nesprávne určil počiatok plynutia premlčacej doby
od 10.10.2008, pretože právo na uspokojenie zabezpečenie pohľadávky zo zálohu vzniká po tom, čo

zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splnená. Týmto okamihom vzniká záložnému veriteľovi
právo vybrať si spôsob uspokojenia svojej pohľadávky a zároveň začína plynúť premlčacia doba.
Ustanovenie § 151m ods. 1 OZ ustanovuje 30dňovú ochrannú lehotu, ktorá začína plynúť až po doručení
oznámenia o začatí výkonu záložného práva a až po jej uplynutí môže záložný veriteľ speňažiť záloh.
Táto lehota však neposúva začiatok plynutia premlčacej doby, pretože jej uplynutím nevzniká právo

na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky, pretože toto právo vzniklo už okamihom, keď zabezpečená
pohľadávka nebola riadne a včas uspokojená.

9. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov aj v časti určenia neplatnosti zmluvných podmienok
zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 19.06.2007 a zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 19.06.2007

a určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 19.06.2007 a zmluvy o poskytnutí úveru
zo dňa 19.06.2007, pretože žaloba o určenie neplatnosti zmluvy, resp. zmluvného dojednania je žalobou
na určenie právnej skutočnosti a podmienkou prípustnosti takejto žaloby podľa § 137 písm. d) CSP je,
že vyplýva z osobitného predpisu. Súd prvej inštancie konštatoval, že takéto určenie vyplýva z § 3 ods.5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z., a preto súd pristúpil k preskúmavaniu neprijateľnosti zmluvných
podmienok bodu 6.3.1 a 6.3.3 záložnej zmluvy. Súd prvej inštancie nepovažoval výkon záložného
práva formou dobrovoľnej dražby v bode 6.3.1 záložnej zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku,

pretože je zákonom aprobovaná a v súladná aj s úniovým právom. K namietanému bodu 6.3.3 záložnej
zmluvy súd uviedol, že v zmluve nie je upravený spôsob výkonu záložného práva formou prepadného
zálohu, ale priamym predajom (tretej osobe) pri výkone záložného práva, ktorý v čase uzatvárania
zmluvy pri spotrebiteľovi nebol zakázaný, za nedovolený ho nepovažovala ani súdna prax, ani doktrína.
Zákonné obmedzenie vo vzťahu k spotrebiteľovi bolo zakotvené do právnej úpravy (§ 53 ods. 10 OZ)

s účinnosťou od 01.06.2014, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy išlo o dovolený spôsob výkonu záložného
práva aj voči spotrebiteľovi, preto dohodnutá zmluvná podmienka v čase uzatvárania zmluvy nemohla
byť neprijateľná. Žalobcovia namietali aj znenie bodu 6.7 záložnej zmluvy, keď poukazovali na to, že
záložný veriteľ je oprávnený k predaju zálohu za akúkoľvek sumu. K tomu súd prvej inštancie uviedol,
že zo znenia dotknutého ustanovenia citovaného v bode 19 tohto rozhodnutia vyplýva, že východisková
cena zálohu sa vychádza z už vypracovaného znaleckého posudku, prípadne sa môže aktualizovať na

základe nového znaleckého posudku. Východiskovú cenu môže záložný veriteľ primerane znížiť alebo
zvýšiť s ohľadom na podmienky v čase a mieste predaja nehnuteľnosti, teda záložný veriteľ je limitovaný
aktuálnou cenovou situáciou na realitnom trhu, teda nemôže prejaviť svojvôľu pri určení ceny zálohu. Ani
toto ustanovenie súd nevyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. V tejto súvislosti súd poukázal
na to, že v zmysle § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k spotrebiteľovi iný predaj ako

formoudobrovoľnejdražbyalebodražbyvexekučnomkonaníužniejemožný(od01.06.2014).Napokon
k požadovanému určeniu zmlúv za neplatné uviedol, že na základe záverov prijatých vyššie nezistil
neprijateľné zmluvné podmienky, ani iný dôvod neplatnosti zmlúv. Preto súd žalobu v časti určenia
neplatnosti zmluvných dojednaní ako aj neplatnosti záložnej a úverovej zmluvy zamietol.

10. Vo vzťahu k zamietnutiu požadovaného určenia, že pohľadávka žalovaného vyplývajúca zo zmluvy
o poskytnutí úveru zo dňa 19.06.2007 je premlčaná súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná o určenie
právnej skutočnosti, a nie o určenie, či tu právo je alebo nie je (nejde o určenie absolútnych práv ako
vecné práva – vlastnícke a záložné právo, dedičské práva a podobne). Petit žaloby na určenie, že právo
je premlčané, predstavuje určenie právnej skutočnosti, takéto určenie však nevyplýva z osobitného

predpisu, teda takýto žalobný návrh je neprípustný, a preto súd žalobu aj v tejto časti zamietol.

11. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali primeraného
finančnéhozadosťučineniavovýške1000eurzakaždúzmluvnúpodmienkuposúdenúakoneprijateľnú,
resp. vo výške 3 000 eur za určenie neplatnosti zmlúv. Keďže k takémuto požadovanému určeniu

nedošlo, súd nemohol posudzovať nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Ďalej žiadali primerané
zadosťučinenie za výkon premlčaného záložného práva vo výške 2 000 eur. Žalobcovia nepreukázali,
že by v čase, keď žalovaný pristúpil k realizácii záložného práva, premlčanie namietali. Zároveň je
primerané zadosťučinenie možné priznať len v prípade, ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi (§

3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.). Výkon premlčaného práva, pokiaľ nebolo účinne namietnuté
premlčanie, nemôže byť chápané ako porušenie práva alebo povinnosti. Ďalším dôvodom pre priznanie
zadosťučinenia mala byť totožnosť záložného veriteľa (žalovaného) a dražobníka (1. Konsolidačná,
spol. s.r.o.). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide o dva rozdielne subjekty (právnické osoby),
ktoré sú personálne prepojené v totožnej osobe konateľa a spoločníka, avšak takýto stav právo

nezakazuje, preto nie je možné konštatovať porušenie práva spotrebiteľa v tom zmysle, aby mu vznikol
nárok na primerané zadosťučinenia. Čo sa týka tvrdeného pokusu o odpredaj, resp. obchodovanie
s pohľadávkou, toto preukázané nebolo (z dohody na č. l. 45 nevyplýva, že malo dôjsť k zmene
veriteľa, išlo len o tvrdenie žalobcov, títo k tomuto tvrdeniu nepredložili žiadne dôkazy), rovnako nebolo
preukázané, aké ustanovenie by bolo takýmto postupom porušené (žalobcovia tvrdili, že žalovaný

vykonával úkony, ktorých sa mal zdržať už v čase vydania neodkaleného opatrenia, avšak žiadnym
spôsobom nepreukázali, kedy a v akom znení bolo neodkladné opatrenie vydané). Súd na základe
uvedeného názoru nepotreboval za potrebné zaviazať žalovaného na oznámenie sumy, za akú cenu
pohľadávkupredáva(č.l.44spisu),keďpredajnebolpreukázanýazároveňtakýtodôkazbynepreukázal
nárok žalobcov na primerané zadosťučinenie. Napokon žalobcovia argumentovali návštevou troch im

neznámych osôb v ich domácnosti za účelom uzatvorenia dohody ohľadom pohľadávky z úverovej
zmluvy. Takýmto postupom bolo porušené ustanovenie § 9a ods. 3 zákona veta prvá č. 250/2007 Z.z.
(Predávajúci ani osoba, ktorá v mene veriteľa alebo vo vlastnom mene vymáha pohľadávky vyplývajúce
zo spotrebiteľskej zmluvy, nesmie spotrebiteľa v súvislosti s uplatňovaním alebo vymáhaním pohľadávokosobne navštevovať v jeho domácnosti alebo na pracovisku.) Právny zástupca žalovaného k tomuto
na pojednávaní uviedol (zápisnica na č. l. 164), že po postúpení pohľadávky na žalovaného došlo k
mimosúdnym rokovaniam, nedospeli k žiadnej dohode, celá vec zostala nevyriešená v tom čase. Až

následne bol klient oslovený skrz tretiu osobu, ktorá chcela pôsobiť ako mediátor, ktorej bola poskytnutá
táto dohoda, ktorá už bola skôr vypracovaná počas úvodných rokovaní. Z uvedeného vyplýva, že
žalovaný výslovne nepotvrdil, že dané osoby konali v jeho mene, na jeho pokyn, súd túto skutočnosť
nemá ničím preukázanú (ani neboli v tejto súvislosti predložené žiadne návrhy na dokazovanie), preto
zodpovednosť za porušenie tejto povinnosti nemožno pričítať žalovanému (súd poukazuje na to, že

primerané finančné zadosťučinenie je koncipované na princípe zodpovednosti osoby, voči ktorej sa
uplatňuje, preto je potrebné preukázať, že osoba za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá).

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal žalovanému náhradu
trov konania v plnej výške, ktorú sú povinní zaplatiť žalobcovia v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, pretože

žalovaný bol v konaní úspešný, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonnej lehote napadli odvolaním žalobcovia, z odvolacích
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie
o aprobovanosti priameho predaja ako spôsobu výkonu záložného práva, pretože právna doktrína

ako aj súdna prax (aj v čase uzatvorenia záložnej zmluvy) vyvodili, že možnosť záložného veriteľa
priamo predať záloh je protiprávny spôsob výkonu záložného práva. S poukazom na citáciu § 151j
ods. 1, 3 OZ uviedli, že prepadný záloh je zakázaný. Napadnuté ustanovenie však svojou konštrukciou
v podobe konania žalovaného v mene záložcu v podstate nahrádza prepadný záloh, keďže tým je
v podstate žalovaný oprávnený na všetky s tým súvisiace úkony. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 2MCdo/2/2006 protiprávne je nielen dojednanie samotného prepadného zálohu, ale každá
zmluva, ktorá umožňuje záložnému veriteľovi, aby so zálohom nakladal ako s vlastným (ako keby
mu pripadol do vlastníctva) a aby záloh „ako keby bol jeho vlastný“ predal za účelom uspokojenia
zabezpečenej pohľadávky alebo inak speňažil, hoci zákon nedovoľuje (zakazuje) takéto speňaženie
zálohu uskutočneného (zorganizovaného) záložným veriteľom. Preto je okrem iného neplatná i kúpna

zmluva, ktorá bola uzavretá za tým účelom, aby pohľadávka kupujúceho záložného veriteľa bola
uspokojená tým, že na neho prejde vlastníctvo predávajúceho záložného dlžníka k zálohu. Žalobcovia
sú toho názoru, že zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje priamy predaj zálohu na dražbe, je dojednaním
neplatným, pretože vzniklo ešte v čase, kedy nemohli byť v omeškaní s plnením si svojich povinností
a tiež toto ustanovenie oprávňuje záložného veriteľa, aby záloh sám speňažil, teda s ním nakladal ako

s vlastným, čo je v príkrom rozpore so zákonom.

13.1. V súvislosti so zamietnutím žaloby v časti určenia premlčania pohľadávky uviedli, že domáhanie
sa určenia, že právo (pohľadávka) je premlčané, nie je žalobou subsumovateľnou podľa § 137 písm. d)
CSP, ale pod § 137 písm. c) CSP, teda ide o určovaciu žalobu na určenie, či tu právo je, alebo nie je. Ich

naliehavý právny záujem na podaní takejto žaloby spočíva v tom, aby vedeli, či majú povinnosť plniť dlh
voči žalovanému, ktorá by mohla byť uložená súdom, či sa majú obávať toho, že žalovaný v budúcnosti
podá žalobu. Tiež, aby existovala právna istota v tom, či existuje voči nim súvisiaci nárok z úverovej
zmluvy ako súdne vymáhateľný, ktorý by mohol v budúcnosti pre nich znamenať hrozbu exekúcie. Podľa
ich názoru určovacia žaloba tiež plní preventívnu funkciu. Tiež by takéto rozhodnutie predstavovalo

prekážku res iudica pre prípad, že by si žalovaný v budúcnosti chcel právo z úverovej zmluvy uplatňovať
voči nim súdnou cestou. Rozhodnutie súdu bude mať tiež vplyv na evidenciu ich osôb v registri úverov,
do ktoré veritelia pozerajú pri poskytovaní úverov. Tiež im zo zákona vyplýva povinnosť vzniesť námietku
premlčania na súde ako orgáne oprávnenom o tejto otázke rozhodnúť (In Krajčo, J. Občiansky zákonník
pre prax (komentár). Judikatúra NSSR, NSČR, ESD, ESĽP. Bratislava: EUROEDITION. 2015. s. 794.).

Ďalej žalobcovia navrhovali výrok súdu: súd určuje, že pohľadávka žalovaného vyplývajúca z úverovej
zmluvy č. ... zo dňa ... je premlčaná, prípadne súd určuje, že právo žalovaného požadovať plnenie dlhu
z úverovej zmluvy č. ... zo ... dňa ... je premlčané

13.2. K nepriznaniu primeraného finančného zadosťučinenia uviedli, že súd prvej inštancie v bode 60.

rozsudkusíceuviedol,ženavštevovaniecudzímiosobamiichdomácnostizaúčelompodpísaniauznania
dlhu, predstavuje porušenie ich práv, ale z dôvodu nepreukázania tejto skutočnosti, im nie je možné
priznať primeraného finančného zadosťučinenia. V tejto súvislosti poukázali na to, že na pojednávaní
dňa 04.05.2018 právny zástupca žalovaného túto skutočnosť potvrdil, čo v konaní ani nebolo sporné.Tvrdili, že došlo k porušeniu § 9b Zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože boli oslovení treťou osobou,
ktorá nebola advokátom. Tiež inkorporovanie zmluvnej podmienky umožňujúcej priamy predaj zálohu do
záložnejzmluvybolozasiahnutédoichprávakospotrebiteľa,čozakladánároknapriznanieprimeraného

finančného zadosťučinenia.

13.3. Žalobcovia sa tiež domáhali určenia, že ich nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom
z dôvodu jeho premlčania. Ak by túto žalobu nepodali, žalovaný by sa aj naďalej mohol domáhať
uspokojenia ním tvrdenej pohľadávky. Pohľadávka vyplývajúca z predmetnej úverovej zmluvy je

premlčaná,tedaniejesúdnevymáhateľná.Žalobcovianamietali,žesúdprvejinštanciesanevysporiadal
so všetkými ich námietkami a dôvodmi, ktoré uvádzali a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi OS NR
a tieto považuje za správne a dostatočne zrozumiteľne odôvodnené. Zdôraznil, že žalobcovia mylne

stotožňovaniu pojem výkon záložného práva priamym predajom s pojmom zákazu prepadného zálohu,
a teda aj k nesprávnej interpretácii týchto pojmov. Uviedol že výkon záložného práva priamym predajom
je bežným postupom pri výkone záložného práva. Poukázal na to, že záložná zmluva a ani žiadna iná
zmluva neobsahuje dojednanie na základe ktorého by sa veriteľ mohol uspokojiť tým, že nadobudne
vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a inú majetkovú hodnotu,

na ktoré je zriadené záložné právo. Žiadal zohľadniť, že uvedenou argumentáciou sa zaoberal už aj
odvolací súd v uznesení zo dňa 31.07.2023, č. k. 7Co/39/2019-443 v bode 32, preto treba vychádzať
z toho, že závery súdu prvej inštancie sú správne a ustanovenie 6.3.3 spornej záložnej zmluvy nie
je v rozpore so zákonom.

14.1. V súvislosti so zamietnutím žaloby v časti určenia premlčania pohľadávky poukázal na bod 19.
napadnutého rozsudku, ktoré závery potvrdil aj odvolací súd.

14.2. Uviedol tiež, že považuje odôvodnenie nepriznania primeraného finančného zadosťučinenia
uvedené v bode 20. rozsudku za dostatočné, správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Stotožnil

sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovia nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili alebo
aspoň podporili ich tvrdenia.

15. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP
a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal

vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny a odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

17. Podľa 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Súd prvej inštancie zmietol žalobu v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky spočívajúcej
vo výkone záložného práva priamym predajom vo vzťahu k spotrebiteľovi (bod 6.3.3 záložnej zmluvy).
Vzhľadom na podané odvolanie je predmetom prieskumu odvolacieho súdu tvrdenie žalobcov, že súd

prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že výkon záložného práva priamym predajom
(bod 6.3.3 záložnej zmluvy) je možný. Súd prvej inštancie uviedol, že v čase uzatvorenia zmluvy nebol
výkon záložného práva priamym predajom zakázaný a za nedovolený ho nepovažovala doktrína, ani
s súdna prax. Zákonné obmedzenie vo vzťahu k spotrebiteľovi bolo zakotvené do právnej úpravy (§ 53
ods. 10 OZ) s účinnosťou od 01.06.2014, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy išlo o dovolený spôsob výkonu

záložného práva aj voči spotrebiteľovi, preto dohodnutá zmluvná podmienka nemohla byť neprijateľná.
Tiež súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že podľa § 53 ods. 10 OZ vo vzťahu k spotrebiteľovi iný
predaj ako formou dobrovoľnej dražby alebo dražby v exekučnom konaní už nie je možný od 01.06.2014.19. Odvolací súd sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie stotožňuje a na zdôraznenie jeho
správnosti dodáva, že v kontexte prejednávanej veci potrebné prihliadať aj na prechodné ustanovenia
k právnej úprave účinnej od 01.06.2014. Ust. § 879r OZ definuje, že ustanoveniami tohto zákona sa

spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.06.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 01.06.2014. Na výkon záložného
práva, ktoré vzniklo pred 01.06.2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona. Prechodné ustanovenie §
879r OZ neustanovuje, že novelizovaný § 53 ods. 10 OZ má dopad iba na právne vzťahy vzniknuté
pred 01.06.2014, ale vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa

právnychúčinnýchdo01.06.2014.Vdanomprípadecitovanéprechodnéustanoveniavysloveneuvádza,
že na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred 01.06.2014 sa vzťahuje obmedzenie vyplývajúce z
§ 53 ods. 10 OZ, teda ide o tzv. nepravú retroaktivitu právnej normy. Podľa názoru odvolacieho súdu,
zákonodarca zmenou právnej úpravy nezasiahol do právnych vzťahov založených predchádzajúcou
právnou úpravou, ale stanovil, že výkon záložného práva je možné od 01.06.2014 realizovať len
spôsobom vyplývajúcim z § 53 ods. 10 OZ. Nemá to však za následok neplatnosť úkonov súvisiacich

s realizáciou záložného práva pred 01.06.2014. Aj z uvedeného je teda možné vyvodiť, že zákonodarca
pred 01.06.2014 akceptoval výkon záložného práva vo vzťahu k spotrebiteľovi priamym predajom, preto
nemožno zmluvné dojednanie v bode 6.3.3 považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Spotrebiteľ
je však v tomto smere chránený tak, že od 01.06.2014 je zakázaná realizácia záložného práva formou
tzv. priameho predaja a takýto právny úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 OZ.

20. Žalobcovia v odvolaní poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/2/2006, podľa
ktorého by bola protiprávna každá zmluva, ktorá by umožnila veriteľovi, aby so zálohom nakladal
ako s vlastným a aby záloh, ako keby bol jeho vlastný predal za účelom uspokojenia zabezpečenej
pohľadávky. Žalobcovia však odvolaciemu súd nepredložili tento rozsudok v celom znení, a preto

sa s ním odvolací súd nevedel oboznámiť a zaujať k tejto argumentácii žiadne stanovisko, pretože
nevedel posúdiť na základe vytrhnutého textu z kontextu podobnosť (či už právnu alebo skutkovú)
s prejednávanou vecou. Odvolací súd sa sám pokúsil predmetného rozhodnutie vyhľadať, ale zo žiadnej
dostupnej databázy sa mu to nepodarilo.

21. Súd prvej inštancie zamietol aj žalobu o určenie, že pohľadávka žalovaného vzniknutá z úverovej
zmluvyjepremlčaná.Žalobcovianamietali,ženejdeožalobupodľa§137písm.d)CSPourčenieprávnej
skutočnosti, ale o žalobu podľa § 137 písm. c) o určenie, či tu právo je alebo nie je a na podaní takejto
žaloby majú naliehavý právny záujem preto, aby vedeli, či majú povinnosť plniť dlh voči žalovanému,
ktorá by im mohla byť uložená súdom. Majú tiež za to, že určovacia žaloba plní preventívnu funkciu

a súdne rozhodnutie, môže byť res iudicata pre prípad, že by žalobca v budúcnosti podal žalobu. Určenie
tejto skutočnosti by tiež mohlo mať vplyv na posúdenie ich bonity. Okolnosti od ktorých žalobcovia
odvodzujú naliehavý právny záujem podľa názoru odvolacieho súdu nie sú relevantné a vyhovenie
žalobe v tejto časti by neprinieslo zmenu v ich postavení. Aj keby pohľadávka žalobcov bola premlčaná,
tak sa žalovaný môže uspokojiť výkonom záložného práva v dobrovoľnej dražbe podľa § 151j ods. 2

OZ. Odvolací súd však aj napriek vyššie uvedenému zotrváva na svojom právnom názore, že žaloba
o určenie, že pohľadávka žalovaného z úverovej zmluvy je premlčaná je žalobou na určenie právnej
skutočnosti a keď takéto určenie nevyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d) CSP) je takýto návrh
žalobcov neprípustný.

22. Žalobcovia tiež namietali nesprávnosť zamietnutia žaloby o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia . Žalobcovia zotrvali na názore, že inkorporovanie neprijateľných zmluvných podmienok
do úverovej ako aj záložnej zmluvy má za následok ich nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia . K tomu je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne uviedol, že vzhľadom na to,
že nedošlo k určeniu žiadnej neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemohol súd žalobcom podľa § ods. 5

zákona č. 250/2007 Z. z. priznať primerané finančné zadosťučinenie.

23. Žalobcovia tiež žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie, pretože došlo k porušeniu
ust. § 9a ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.. Tvrdili, že v domácnosti ich navštívili cudzie osoby za
účelom podpísania uznania dlhu, čo žalovaný na pojednávaní dňa 04.05.2018 potvrdil, keď uviedol: „Až

následne bol klient oslovený cez tretiu osobu, ktorá chcela pôsobiť ako mediátor a ktorej bola poskytnutá
táto dohoda, ktorá bola už skôr vypracovaná počas úvodných rokovaní (č. l. 164)...“24. Podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

25. Zmyslom a účelom finančného zadosťučinenia podľa zákona č. 250/2007 Z. z. je predovšetkým
odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako
prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v

prípadoch, keď dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia
je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách
spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany (napr. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/173/2022, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/298/2020).

26. Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým je taký výklad,

pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., je vyslovenie sa súdom o porušení
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí
v prospech spotrebiteľa aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky

predbežnej (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020, publikované ako judikát R
30/2023).

27. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti,

napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku
určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015).

28. Podľa názoru odvolacieho súdu za úspešné uplatnenie porušenia práva nie je možné považovať

akékoľvek porušenie právnych predpisov vo vzťahu k spotrebiteľovi zo strany veriteľa. Aby spotrebiteľovi
vznikol nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, musí sa na súde úspešne domôcť
porušenia svojho práva, teda porušenie práv spotrebiteľa sa musí následne preniesť do výroku súdu
vo veci samej. Spotrebiteľ sa môže napr. domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, určenia, že
spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, určenia neprijateľných zmluvných podmienok a pokiaľ

súd takejto žalobe vyhovie, spotrebiteľ má nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia .
Na druhej strane, ak je spotrebiteľ žalovaným a súd vo vzťahu k nemu žalobu hoci aj čiastočne
zamietne, pretože ako prejudiciálnu otázku riešil, či nedošlo k porušeniu práv alebo povinností zo
strany veriteľa, je zrejmé, že si aj v tomto prípade spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie
práva alebo povinnosti, a preto má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. V prejednávanej

veci sa však žalobcovia domáhali určenia neprijateľných zmluvných podmienok, neplatnosti úverovej
zmluvy, záložnej zmluvy, určenia, že pohľadávka žalovaného je premlčaná a určenia, že záložné právo
neexistuje, pričom vo všetkých týchto prípadoch bola žaloba zamietnutá. Z porušenia povinnosti zdržať
sa navštevovania spotrebiteľa v jeho domácnosti vyplývajúcej z § 9a ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.
nevzniká spotrebiteľovi žiadny nárok, ktorý by mohol byť judikovaný vo výroku rozhodnutia, a preto podľa

názoru odvolacieho súdu, takého porušenie práv spotrebiteľa nezakladá právo priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
29. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorým súd žalobu žalobcov zamietol ako vecne správny potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok
na ich náhradu v celom rozsahu, pretože v tomto odvolacom konaní bol úspešný.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).