Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/151/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200955
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200955.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a

členov senátu Mgr. Simony Kočišovej, PhD. (sudca spravodajca) a Mgr. Pavla Ištóka, v právnej
veci žalobcu: Energetic Systems, s.r.o., IČO: 46 780 751, Šamorínska 10, Bratislava, zastúpený:
Advokátska kancelária DE IURE s.r.o., Šamorínska 10, Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 101037546/2019 zo dňa 03.05.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku
z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj len ,,správca dane) rozhodnutím č. 102551990/2018 z 11.12.2018

(ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“ alebo ,,rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 960,- Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. Správca
dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015, o
výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 101891401/2018 z 25.09.2018 (ďalej aj len ,,protokol“), ktorý spolu
s výzvou č. 101904075/2018 z 26.09.2018 zaslal na vyjadrenie žalobcovi. Žalobca predložil správcovi
dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole dňa 23.10.2018. Z protokolu vyplynulo, že žalobca
v podanom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015 priznal daň v

sume 0,00 Eur, čo bolo o 960,- Eur menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Rozdiel dane,
zistený správcom dane vznikol z dôvodu, že žalobca v podanom daňovom priznaní neuviedol a následne
neuhradil daňovú licenciu ako minimálnu daň.

2. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na § 46b ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z
príjmov (ďalej aj len ,,zákon o dani z príjmov“ alebo ,,zákon č. 595/2003 Z. z.“), podľa ktorého je daňovou
licenciou minimálna daň po odpočítaní úľav na dani podľa § 30a alebo § 30b alebo § 52 ods. 3 a 4 a po

zápočte dane zaplatenej v zahraničí podľa § 45, ktorú platí daňovník za každé zdaňovacie obdobie, za
ktoré daňová povinnosť vypočítaná v daňovom priznaní je nižšia ako výška daňovej licencie ustanovenej
pre jednotlivého daňovníka podľa odseku 2 alebo daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu. K tomu uviedol,
že žalobca bol k 31.12.2015 platiteľom dane z pridanej hodnoty a jeho ročný obrat za rok 2015 vo výške2 700,- Eur neprevyšoval sumu 500 000,- Eur, a teda podľa § 46b ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov
bol žalobca povinný v daňovom priznaní za rok 2015 uviesť a uhradiť daňovú licenciu vo výške 960,-
Eur. Správca dane poukázal na to, že žalobca v podanom daňovom priznaní za rok 2015 uviedol, že je

daňovníkom, ktorý podľa § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov neplatí daňovú licenciu, avšak nesplnil
ani jednu z podmienok, ktoré sú uvedené v § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov, ktoré oslobodzujú
daňovníka od povinnosti zaplatiť daňovú licenciu, pričom nespĺňal ani podmienku podľa § 46b ods. 3
písm. b) zákona o dani z príjmov, na základe ktorej sa daňová licencia znižuje. Na základe výsledku
vykonanejdaňovejkontrolydanezpríjmovprávnickejosobyzarok2015boludaňovéhosubjektuzistený

rozdiel daňovej licencie oproti podanému daňovému priznaniu vo výške 960,00 Eur. Správca dane vo
svojomrozhodnutíuviedol,akýmspôsobomreagovalnavyjadreniežalobcukprotokolu,kedyuviedol,že
privýkonekontrolysariadilplatnýmivšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi,poukázalna§44ods.1,
§ 46b ods. 1, § 44 ods. 2 zákona o dani z príjmov a § 68 ods. 1 daňového poriadku. Ďalej poukázal na to,
že začal vykonávať kontrolu v štyroch subjektov šiestimi zamestnancami a tak bolo účelnejšie za miesto
výkonu kontroly určiť daňový úrad, pričom uvedené bolo obsahom oznámenia o výkone kontroly č.

102081035/2017 z 02.10.2017 (ďalej aj len ako ,,oznámenie o daňovej kontrole“), voči ktorému žalobca
nenamietalaaninenavrholinémiestovýkonudaňovejkontroly.Podľasprávcudanebolozačatiedaňovej
kontroly zákonné, pretože podnet, podaný žalobcom v zápisnici č. 102400462/2017 z 20.11.2017,
podľa obsahu nespĺňa charakter námietky voči zaujatosti zamestnancov, poverených výkonom kontroly.
Konštatoval, že po začatí daňovej kontroly nie je možné delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu

dane a ďalej uviedol, že protokol v časti II. „Výsledok kontroly“ obsahuje zrozumiteľné a dostatočné
odôvodnenie výsledku daňovej kontroly. Správca dane záverom konštatoval, že žalobca nepredložil
dôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu upraveného základu dane uvedeného v protokole.

3.Žalobcapodalvočirozhodnutiusprávcudanerozsiahleodvolanie,vktoromnamietal,žeprvostupňové

rozhodnutie ako aj postup správcu dane je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl.
55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“). Namietal, že správca dane odignoroval
zásady daňovej neutrality, daňovej proporcionality, základné slobody a ľudské práva, že prvostupňové
rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a teda v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku, ďalej,
že správca dane porušil zásadu správy daní § 3 ods. 1 daňového poriadku, že porušil procesné

ustanovenia a začal aj vykonal daňovú kontrolu svojvoľne v čase, keď nebolo rozhodnuté o nezaujatosti
riaditeľa správcu dane Daňového úradu Bratislava. Ďalej namietal, že správca dane nevzal do úvahy,
že žalobca sa postavil na odpor v súlade čl. 32 Ústavy SR, proti zneniu § 46b zákona o dani z
príjmov, ktorý je diskriminačným ustanovením, pričom rovnako je aj v rozpore s predpisom upravujúcim
problematiku dani v Európskej únii, a to Zmluvy o Európskej únii. Podľa žalobcu ako odvolateľa v

konaní došlo taktiež k porušeniu čl. 110-113 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 273 Smernice Rady 2006/112/
ES z 28.11.2006. Ďalej namietal, že použite zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
pre učenie výšky dane z príjmu, tak ako je to uvedené v § 46b ods. 2 zákona o dani z príjmov je
neprípustné a diskriminačné. Podľa žalobcu ako odvolateľa konaním správcu dane došlo k porušeniu
čl. 16, čl. 17, čl. 21 ods. 1, čl. 47, čl. 49 ods. 1, 3 a 5 Charty základných práv Európskej únie. Okrem

uvedeného ďalej namietal najmä, že správca dane neprihliadol na viacero námietok zaujatosti, ktoré
žalobca podal voči zamestnancom správcu dane vrátane riaditeľa, na čo žalobca upozornil daňových
kontrolórov hneď pri prvom úkone v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102400462/2017 z 20.11.2017.
Ďalej namietal nezákonnosť začatia daňovej kontroly v súlade s oznámením č. 102081035/2017 z
02.10.2017 z dôvodov, že konateľ žalobcu dňa 02.10.2014 uviedol do zápisnice o ústnom pojednávaní č.

9104407/5/4470710/2014/HajzaujatosťsprávcudaneDaňovéhoúraduBratislavaajehozamestnancov,
vrátane riaditeľa Daňového úradu A. B. C., na základe čoho správca dane vydal rozhodnutie o prerušení
daňovej kontroly č. 9104407/5/4542398/2014/Haj z 07.10.2014. Podľa žalobcu predmetné prerušenie
úkonov správcu dane do rozhodnutia o nezaujatosti Daňového úradu Bratislava bolo správny a nie je
možné ani v tomto prípade začínať daňovú kontrolu voči daňovému subjektu tým istým správcom dane.

Žalobca ako odvolateľ ďalej namietal rozpor s § 44 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. b)
a f) daňového poriadku, podľa ktorých sa kontrola vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste,
kde daňový subjekt je povinný zabezpečiť miesto a podmienky daňovej kontroly, umožňovať vstup do
sídla/miesta podnikania daňového subjektu a jeho prevádzkových priestorov, z čoho vyplýva, že daňová
kontrola sa nemá začínať v sídle dňového úradu. V súvislosti s nevyriešením otázky zaujatosti mal

podľa žalobcu správca dane delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu dane podľa § 8 ods. 1 a
2 daňového poriadku. Ďalej namietal, že správca dane sa v protokole nevysporiadal s jeho námietkami
a že ustanovenie § 46 ods. 1 daňového poriadku nepripúšťa možnosť kontrolovať daňovú licenciu podľa
§ 46b zákona o dani z príjmov.4. Žalovaný rozhodnutím č. 101037546/2019 zo dňa 03.05.2019 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“)
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení poukázal na to, že

rozdiel dane vznikol z dôvodu, že žalobca v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roku
2015 nevykázal žiadnu daň a ani daňovú licenciu v zmysle § 46b zákona o dani z príjmov, napriek
tomu, že nebol v postavení daňovníka, ktorý v zmysle § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov daňovú
licenciu neplatí. Ďalej žalovaný v odôvodnení reagoval na relevantné odvolacie námietky žalobcu, kedy
poukázal na to, že v oznámení o výkone daňovej kontroly správca dane uviedol aj miesto výkonu

daňovej kontroly, a to sídlo správcu dane, voči ktorému žalobca nenamietal ani nenavrhol iné miesto,
pričom vzhľadom na to, že správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu v štyroch subjektoch
spojených s osobou konateľa žalobcu šiestimi zamestnancami, bolo účelnejšie za miesto výkonu určiť
daňový úrad a k tomu poukázal na § 44 ods. 2 daňového poriadku. Pokiaľ žalobca namietal, že
správca dane v oznámení o začatí kontroly uvádza, že má ísť o daňovú kontrolu dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 a v protokole je uvedené zameranie daňovej

kontroly s textom Zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej licencie
právnickej osoby v zmysle § 46b zákona o dani z príjmov, žalovaný uviedol, že správca dane vykonal
kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 v súlade s oznámením o
daňovej kontrole č. 102081035/2017 z 02.10.2017 a ustanoveniami zákona o dani z príjmov, pričom
overením predložených dokladov neboli zistené skutočnosti, ktoré by mali vplyv na vykázaný základ

dane. Žalovaný ďalej poukázal na to, že správca dane zároveň zistil, že daňový subjekt nedodržal
ustanovenie § 46b zákona o dani z príjmov o daňovej licencii právnickej osoby, t. j. uviesť a následne
uhradiť daňovú licenciu ako minimálnu daň. V súvislosti s námietkami zaujatosti zamestnancov a
riaditeľa daňového úradu, na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný uviedol, že námietka zaujatosti a
návrh na vylúčenie riaditeľa Daňového úradu Bratislava zo všetkých daňových kontrol a daňových

konaní u daňových subjektov Energetic Systems, s r. o. (žalobca) a BBCM Truck Service s.r.o. boli
riešené oznámeniami č. 1100302/1/489385/2014/5067 a č. 1100302/1/489367/2014/5067 z 12.11.2014,
kedy po preskúmaní skutočností uvedených v predmetných námietkach žalovaný dospel k záveru,
že riaditeľ daňového úradu na nezúčastňuje na úkonoch daňového konania, ani daňovej kontroly u
daňového subjektu a nie je preukázaný jeho pomer k veci alebo účastníkom konania, a teda nebol

daný dôvod na jeho vylúčenie podľa § 60 ods. 1 daňového poriadku. Podanie z 25.01.2019 v časti,
týkajúcej sa zaujatosti viceprezidenta finančnej správy (bývalého riaditeľa Daňového úradu Bratislava),
neobsahovalo náležitosti určené v ustanovení § 60 ods. 4 daňového poriadku, a preto žalovaný listom č.
100990905/2019 z 29.04.2019 oznámil žalobcovi, že na predmetné podanie neprihliada. Ďalej žalovaný
uviedol, že voči zamestnancom správcu dane, ktorí boli poverení výkonom kontroly dane z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015 nebola podaná žiadna námietka zaujatosti. Kontrola
dane z príjmov bola začatá po vznesení námietky zaujatosti, ktorá sa vzťahuje na kontrolu dane z
pridanej hodnoty, a teda podaná námietka zaujatosti sa netýka predmetnej daňovej kontroly a nespĺňa
náležitosti podľa § 60 ods. 4 daňového poriadku. S poukazom na § 68 ods. 1 v spojení s § 46 ods. 8
daňového poriadku žalovaný ďalej uviedol, že po začatí daňovej kontroly nemožno delegovať miestnu

príslušnosť na iného správcu dane. K námietke o diskriminačnom znení ustanovenia o daňovej licencii
žalovaný uviedol, že túto otázku mu neprináleží posudzovať, pričom daňové orgány nie sú kompetentné
posudzovať legálnosť dane ani vo vzťahu k právu EÚ, ale sú povinné dodržiavať zákony v ich platnom
znení. Záverom žalovaný konštatoval vecnú správnosť rozhodnutia správcu dane.

II.
Žaloba

5. Žalobca zastúpený advokátskou kanceláriou podal včas voči napadnutému rozhodnutiu správnu

žalobu, ktorú odôvodňoval tým, že napadnuté opatrenie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov; ďalej aj ako „SSP“), je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP),
zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191
ods. 1 písm. e/ SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia

alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/
SSP),atým,žedošlokpodstatnémuporušeniuustanoveníokonanípredorgánomverejnejsprávy,ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1
písm. g/ SSP). Navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovýmrozhodnutím správcu dane zrušil a aby mu bola priznaná úplná náhrada trov konania. Súčasne žalobca
navrhol, aby správny súd predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tomto znení:
,,1) Je ustanovenie § 46b Zákona o daní z príjmu odvolávajúc sa na ods. 2 Daňovú licenciu, ktorú platí

daňovník
a) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom
neprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 480 EUR,
b) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom
neprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 960,- EUR

a to pre určenie minimálnej dane z príjmu (právnických osôb) v súlade s daňovou neutralitou a
proporcionalitou; odvolávajúc sa v ustanovení zákona na určitú skupinu platiteľov dane z DPH t. j.
iným zákon č. 222/2004 Z.z., ktorým sa určuje zákonná povinnosť sa stať platiteľom DPH aj bez svojej
vôle; môže potom v zásade daňovej neutrality a proporcionality daňový subjekt byť postihovaný výšou
minimálnou daňou z príjmu, ktorú by mal odviesť vyššiu daň na daní z príjmu do rozpočtu Slovenskej
republiky ako neplatiteľ DPH ?

2) Je ustanovenie § 46b Zákona o daní z príjmu odvolávajúc sa na ods. 2 Daňovú licenciu, ktorú platí
daňovník
a) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom
neprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 480 EUR,
b) k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom

neprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 960,- EUR
nediskriminačným ustanovením k majetku daňovníkov pri výbere daní z príjmu v Slovenskej republike,
aksamáposudzovaťminimálnyvyberdanízpríjmurozdielneprejednotlivédaňovésubjekty–obchodné
spoločnosti a to podľa toho či daňové subjekty, ktoré sú obchodnými spoločnosťami založené na
základe toho istého právneho predpisu Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov; môže Slovenská republika vyberať minimálnu daň z príjmu bez základu dane v rozdielnej
výške (paušalizovanej sume) a to podľa určenia či konkrétny daňový subjekt je platiteľom DPH alebo
nie je platiteľom DPH podľa zákona č. 222/2004 Z. z.?“.

6. Žalobca v rozsiahlej žalobe v zásade zopakoval svoje námietky a argumentáciu, ktoré už

uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, pričom žalobcom vznesené námietky boli
najmä procesnoprávneho charakteru. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie, kedy uviedol, že
napadnuté rozhodnutie žalovaného zostalo bez vyhodnotenia dôkazov, ktoré vyšli najavo pred začatím
daňovej kontroly, ako aj počas daňovej kontroly a následného daňového konania. Namietal, že žalovaný
spomína vo svojom rozhodnutí len časť odvolacích dôvodov a absolútne sa nevysporiadal s dôkazmi

žalobcu a ani ich nehodnotil jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach. Taktiež sa žalovaný podľa
žalobcu nevysporiadal ani s právom žalobcu na odpor, ktorý žalobca už uplatnil a uviedol pri podávaní
daňového priznania na dani z príjmu za rok 2015, a to v súlade s čl. 32 Ústavy SR. Ďalej namietal,
že žalovaný vo svojom rozhodnutí nepoužil žiadnu právnu úvahu, neuviedol, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy

ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

7. Vychádzajúc z obsahu žaloby, žalobca vzniesol nasledovné relevantné námietky:

Ad a) nezákonnosť daňovej kontroly a teda aj protokolu z dôvodu namietanej zaujatosti vtedajšieho

riaditeľa správcu dane a zamestnancov správcu dane

K tomu uviedol, že konateľ žalobcu uviedol dňa 02.10.2014 do zápisnice o ústnom pojednávaní
zaujatosť správcu dane a jeho zamestnancov, vrátane riaditeľa správcu dane (zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 9104407/5/4470710/2014Haj). Na základe uvedeného správca dane vydal rozhodnutie

č. 9104404/5/4542398/2014/Haj z 07.10.2014, ktorým prerušil daňovú kontrolu a žalobca sa domnieva,
žepredmetnéprerušenieúkonovsprávcudanedorozhodnutiaonámietkezaujatostibolosprávneateda
nie je možné ani v tomto prípade začínať daňovú kontrolu voči daňovému subjektu tým istým správcom
dane. V dôsledku uvedeného žalobca namietal, že samotné začatie daňovej kontroly je v rozpore s § 3
ods. 1, ods. 2, ods. 9 daňového poriadku, vrátane § 60 ods. 1, 3 až 6 a 8 daňového poriadku. Žalobca

uviedol, že na predmetnej zaujatosti trvá. V tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane mal podľa
§ 60 ods. 3 daňového poriadku oznámiť všetky skutočnosti týkajúce sa prípadnej zaujatosti príslušnému
nadriadenému zamestnancovi resp. orgánu a zdržať sa akýchkoľvek úkonov do vyriešenia zaujatosti
alebo nezaujatosti samotného správcu dane. Žalobca súčasne poukázal na § 8 ods. 1 a 2 daňovéhoporiadku, kedy by správca dane mal delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu dane tak, aby boli
odstránené všetky prípadné podozrenia z nezaujatosti voči daňovému subjektu. Žalobca uviedol, že o
týchto skutočnostiach by mal rozhodovať nadriadený orgán t.j. žalovaný, avšak aj v tejto súvislosti je

podľa žalobcu otázkou, či bude predmetný proces spravodlivý, keďže funkciu pre takéto rozhodovanie
má práve viceprezident žalovaného, ktorý bol v predmetnom čase riaditeľom správcu dane. Žalobca
ďalej namietal, že správca dane – kontrolóri sa vo veci samej nevysporiadali s predmetnou námietkou
zaujatosti.

Ad b) nezákonnosť oznámenia o daňovej kontrole, ako aj samotného začatia daňovej kontroly, z dôvodu
vykonania daňovej kontroly v sídle správcu dane

K tomu uviedol, že daňová kontrola podľa oznámenia o daňovej kontrole sa koná v rozpore s § 44 ods.
1 a 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. b) a f) daňového poriadku, z ktorých vyplýva, že daňová kontrola
sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde daňový subjekt je povinný zabezpečiť miesto

a podmienky daňovej kontroly, umožňovať vstup do sídla/miesta podnikania daňového subjektu a jeho
prevádzkových priestorov a teda daňová kontrola sa nemá začínať v sídle správcu dane, pretože daňový
subjekt na predmetnej adrese nemá žiadne priestory, ale ide o sídlo správcu dane, čím dochádza k
šikanóznemu výkonu práva správcu dane. Okrem uvedeného v súvislosti s oznámením o začatí daňovej
kontroly namietal, že správca dane nezachoval právnu istotu daňového subjektu, kedy v oznámení

o daňovej kontrole neuviedol totožné zameranie daňovej kontroly, tak ako ho uviedol v protokole. V
oznámení bolo uvedené, že má ísť o daňovú kontrolu - daň z príjmov právnickej osoby - rok 2015
u daňového subjektu a v protokole uviedol zameranie daňovej kontroly ako ,,Zistenie a preverenie
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej licencie právnickej osoby v zmysle § 46b zákona
č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov“.

Ad c) protiústavnosť samotného inštitútu daňovej licencie ako aj rozpor tohto inštitútu so Zmluvou
o fungovaní EÚ, Chartou základných práv EÚ a so smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty

Samotnú daňovú licenciu preto žalobca považuje za diskriminačnú, v rozpore s Ústavou SR ako aj
právnyminormamiEÚ.Podľanázoružalobcuzákonodarcaneskôrpredmetnúdaňovúlicenciuzozákona
o dani z príjmu vypustil len preto, že v takom znení ako bola uvedená v zákone o dani z príjmu neobstojí
pre jej nesúlad s legislatívou EÚ a to s článkom 110-113 ZFEÚ, ktoré upravujú oblasť daní a čl. 273
smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalobca

namietal, že znenie ustanovenia upravujúceho daňovú licenciu je v rozpore s Chartou základných práv
EÚ, konkrétne čl. 16, čl. 17, čl. 21 ods. 1, čl. 47, čl. 49 ods. 1 a 3 a čl. 50. Protiústavnosť daňovej licencie
žalobca okrem tvrdenia o jej diskriminačnom charaktere ďalej odôvodňoval tým, že § 46b zákona o dani
z príjmov, ktoré ukladá povinnosť platiť daňové licencie len právnickým osobám, a to diferencovane k
postaveniu platiteľa dane DPH a teda obmedzuje hospodársku súťaž chránenú v zmysle čl. 55 ods.

2 Ústavy SR. Podľa žalobcu je daňová licencia v rozpore s čl. 13 ods. 3 a článkom 4 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd a súčasne porušuje čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti žalobca namietal,
že postup správcu správca dane bol v rozpore s čl. 1 ods. 1 a 2 , čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 12 ods. 2 a 4, čl.
13, čl. 20, čl. 35, čl. 55 Ústavy SR.

Ad d) nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že daňovou kontrolou nemožno kontrolovať resp.
zisťovať výšku daňovej licencie

Podľa žalobcu správca dane nemôže vykonávať daňovú kontrolu na daňovú licenciu, kedy daňovou
kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane

alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, pretože určenie daňovej licencie nie je určovaním
základu dane. V tejto súvislosti žalobca namietal aj, že rozhodnutia daňových orgánov sú nedostatočne
odôvodnené, pretože sa riadne nevysporiadali s odvolacími námietkami žalobcu. K tomu uviedol, že
daňové orgány sa nevysporiadali s tým, či je vôbec možný spôsob určenia, vyrubenia daňovej licencie
pri dani z príjmu daňovou kontrolou, či možno použiť pre daňové subjekty takúto daň cez aplikáciu iného

zákona (o DPH), ktorý diskriminuje subjekty vyššou daňovou licenciou pri dani z príjmu a to len preto,
že sa zo zákona museli niektoré daňové subjekty stať (nedobrovoľne) platiteľom DPH.III.
Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe pridržal svojich záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí.
Uviedol, že pri výkone daňovej kontroly správca dane postupoval podľa § 44 až 47 daňového poriadku
a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú rozhodujúce pre správne určenie a
vyrubenie dane, pričom umožnil žalobcovi ako daňovému subjektu, aby mohol všetky rozhodné
skutočnosti preukázať, prípadne sa k nim vyjadriť, avšak žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by

mali vplyv na zmenu upravenej daňovej povinnosti uvedenej v protokole. Žalovaný uviedol, že obsah
oznámenia o daňovej kontrole je v súlade s § 46 ods. 1 daňového poriadku a daňová kontrola sa
vykonávala v súlade s § 44 ods. 1 a 2 daňového poriadku, v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný
na dosiahnutie jej účelu a na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. V oznámení o daňovej kontrole
správca dane uviedol aj miesto jej výkonu – sídlo správcu dane, voči ktorému žalobca v lehote do
8 dní od prevzatia oznámenia o daňovej kontrole nenamietal a ani nenavrhol iné miesto. Vzhľadom

na to, že správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu v štyroch subjektoch spojených s osobou
konateľa žalobcu šiestimi zamestnancami, bolo účelnejšie za miesto výkonu určiť sídlo správcu dane.
K namietanému rozporu zamerania kontroly, uvedenom v oznámení o daňovej kontrole a v protokole
žalovaný uviedol, že správca dane vykonal kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie roku 2015 v súlade s oznámením o daňovej kontrole a ustanoveniami zákona o dani z príjmov.

9. K námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane a riaditeľa správcu dane žalovaný uviedol,
že námietka zaujatosti a návrh na vylúčenie riaditeľa správcu dane zo všetkých daňových kontrol
a daňových konaní u žalobcu a právneho predchodcu žalobcu (BBCM Truck Service s.r.o.),
ktoré majú totožného konateľa boli riešené oznámeniami č. 1100302/1/489367/2014/5067 a č.

1100302/1/489385/2014/5067 z 12.11.2014. Po preskúmaní skutočností, uvedených v predmetných
námietkach, Finančné riaditeľstvo SR dospelo k záveru, že riaditeľ daňového úradu na nezúčastňuje
na úkonoch daňového konania, ani daňovej kontroly u daňového subjektu a nie je preukázaný jeho
pomer k veci alebo účastníkovi konania a teda nebol zákonom ustanovený dôvod na jeho vylúčenie
podľa § 60 ods. 1 daňového poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že podanie žalobcu z 25.01.2019 v

časti, týkajúcej sa zaujatosti bývalého riaditeľa správcu dane, toho času už viceprezidenta finančnej
správy, neobsahovalo náležitosti určené v § 60 ods. 4 daňového poriadku a preto žalovaný listom
č.100990905/2019 z 29.04.2019 oznámil žalobcovi, že na predmetné podanie vo veci zaujatosti
viceprezidenta viceprezidenta finančnej správy neprihliada. Voči zamestnancom správcu dane, ktorí
boli poverení výkonom kontroly dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015 v

spoločnosti žalobcu nebola podaná žiadna námietka zaujatosti, pričom kontrola dane z príjmov bola
začatá po vznesení žalobcom opísanej námietky, ktorá sa vzťahuje na kontrolu dane z pridanej hodnoty.
Podaná námietka zaujatosti sa netýka predmetnej daňovej kontroly a nespĺňa podmienku definovanú
v ustanovení § 60 ods. 4 daňového poriadku. Žalovaný ďalej dodal, že po začatí daňovej kontroly nie
je možné delegovať miestnu príslušnosť na iného správcu dane a k tomu poukázal na § 68 ods. 1

daňového poriadku.

10. Žalovaný dal do pozornosti § 46b zákona o dani z príjmov, ktorým zákonodarca pristúpil k určeniu
minimálnej dane vo forme daňovej licencie právnickej osoby s určením podmienok splatnosti a určenia,
na koho sa predmetná minimálna daň vzťahuje. Zákon o dani z príjmov, ktorý uvedené ustanovenie

obsahuje, bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky, preto daňové subjekty boli povinné podľa
neho postupovať. K námietke daňového subjektu o diskriminačnom znení ustanovenia o daňovej licencii
právnickej osoby, žalovaný uviedol, že nie je oprávnený posudzovať ústavnosť právnej úpravy daňovej
licencie resp. jej súlad s únijným právom, ale je povinný dodržiavať zákony v ich platnom znení, pričom
náplňou daňových orgánov je kontrola dodržiavania platných zákonov Slovenskej republiky v oblasti

daní.

IV.
Replika žalobcu

11. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného replikou, v ktorej sa nestotožnil s obsahom vyjadrenia
žalovaného a pridržal sa svojej žalobnej argumentácie, ktorú v zásade zopakoval.V.

Konanie na správnom súde

12. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 151/2022 Z.z.“), začal
s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 1.

júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave
a Krajského súdu v Nitre, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená
do senátu 1S správneho súdu. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod

sp. zn. BA-5S/151/2019.

VI.
Pojednávanie

13. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie
vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP nariadil na deň 24. september 2024 pojednávanie. Právny

zástupca žalobcu doručil správnemu súdu dňa 22. septembra 2024 žiadosť o odročenie pojednávania
z dôvodu, že žalobca sa nemôže zo zdravotných dôvodov zúčastniť pojednávania a v žalobe navrhoval
svoje vypočutie za účelom objasnenia a opísania skutkového stavu. Správny súd žiadosti o odročenie
pojednávania nevyhovel, o čom upovedomil právneho zástupcu žalobcu. Nevyhovenie žiadosti
o odročenie pojednávania odôvodnil tým, že obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je
povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Odročenie pojednávania
prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa účastník konania alebo jeho zástupca z dôležitých
dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa
na pojednávaní nechali zastúpiť. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu (§ 115 SSP) v každom

konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (napr. nález sp. zn. I. ÚS 68/98 zo
dňa 13.1.1999 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 11/1999; uznesenie
sp. zn. IV. ÚS 120/2012 zo dňa 1.3.2012). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je riadne zastúpený
advokátskou kanceláriou, jeho osobná prítomnosť na pojednávaní nie je nevyhnutná. Pojednávanie bolo
nariadené z dôvodu, že o neho požiadal žalobca (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP), nie z dôvodu, že správny

súd bude vykonávať dokazovanie (§ 107 ods. 1 písm. b/ SSP). Pričom pokiaľ bolo dôvodom žiadosti o
odročenie pojednávania, že žalobca chcel objasniť a opísať skutkový stav, správny súd poukazuje na
skutočnosť, že nie je súdom skutkovým, ale súdom preskúmavajúcim zákonnosť rozhodnutí a postupu
orgánov verejnej správy, a teda nezisťuje skutkový stav veci, ktorý bol zistený konajúcim správnym
orgánom. Pokiaľ ide o samotný popis skutkového stavu zo strany žalobcu, tento je súdu zrejmý ako z

administratívneho spisu, tak aj obsahu žaloby a nič nebráni právnemu zástupcovi žalobcu, aby tento za
žalobcu predniesol na pojednávaní. S ohľadom na uvedené samotnú neúčasť žalobcu na pojednávaní
zo zdravotných dôvodov, aké vyplynuli z doloženej lekárskej správy, nepovažoval súd za dôležitý dôvod
takej intenzity, ktorá by odôvodňovala odročenie pojednávania.

14. Na pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa podaním z 18.09.2024
ospravedlnil z účasti na pojednávaní s tým, že súhlasí, aby sa pojednávanie uskutočnilo v jeho
neprítomnosti. Právny zástupca žalobcu sa na pojednávaní pridržal argumentácie a návrhov uvedených
v žalobe.

VII.
Relevantná právna úprava15. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov daňovou licenciou je minimálna daň, po
odpočítaní úľav na dani podľa § 30a alebo § 30b alebo § 52 ods. 3 a 4 a po zápočte dane zaplatenej

v zahraničí podľa § 45, ktorú platí daňovník za každé zdaňovacie obdobie, za ktoré daňová povinnosť
vypočítaná v daňovom priznaní je nižšia ako výška daňovej licencie ustanovenej pre jednotlivého
daňovníka podľa odseku 2 alebo daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu.

16. Podľa § 46b ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. daňovú licenciu platí daňovník, ktorý k

poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom136bb)
neprevyšujúcim 500 000 eur, a to vo výške 960 eur.

VIII.
Právne posúdenie

17. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktorým správca dane
vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 960,- Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie
obdobie roka 2015, na základe aplikácie inštitútu daňovej licencie podľa § 46b zákona o dani z príjmov.

18. Správny súd úvodom zdôrazňuje, že v rámci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia sa
sústredil len na dostatočne konkrétne vymedzené relevantné námietky žalobcu, ktoré bolo možné
abstrahovať zo značne rozsiahleho obsahu žaloby. Nie je totiž potrebné zdôvodňovať každý argument
účastníkov konania, ak odôvodnenia súdnych rozhodnutí obsahujú odpovede súdu na všetky argumenty

prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Nevyžaduje sa teda, aby na každý argument strany,
teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov preto v praxi spravidla postačuje, ak sa súd vysporiada ,,aspoň“ so základnými
relevantnými námietkami účastníka konania a prípadne pokiaľ je to vzhľadom na kontext prípadu
primerané, za akceptovateľné sa vo vzťahu k rozsahu odôvodnenia reakcie na námietku považujú

aj odpovede implicitné. Prihliadnuc na prirodzenú racionalitu postupu súdov ako aj správnych orgánov
pri tvorbe rozhodnutí, je takýto postup vhodný najmä u veľmi obsiahlych podaní, akým je napokon
aj žalobcom podaná žaloba (v rozsahu 51 strán). Opačný prístup by mohol viesť až k absurdným
dôsledkom a k porušeniu zásady efektivity a hospodárnosti konania. Je štandardné a praktické
aj pre adresátov rozhodnutí, že príslušný orgán z jednotlivých podkladov (vrátane argumentácie

účastníkov obsiahnutej v ich podaniach) abstrahuje podstatu, resp. relevantné skutočnosti, ktoré pri
svojom rozhodovaní zohľadnil (obdobne napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz
Torija p. Španielsko z 9. decembra 1994, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžfk/8/2019, rozsudky
Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 As 454/2017, sp. zn. 9 Afs 70/2008, sp. zn. 4 Ads 58/2011,
sp. zn. 2 Afs 24/2005, uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2774/09).

19. V nadväznosti na uvedené, preto správny súd preskúmaval zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane v kontexte relevantných žalobných námietok, ktoré
uviedol v bode 7. tohto rozhodnutia.

20. Pokiaľ ide o namietanú nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že žalovaný nerozhodol a ani
sa inak nevysporiadal so žalobcom vznesenými námietkami zaujatosti, správny súd konštatuje, že
túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobcova
argumentácia poukazom na vznesené námietky zaujatosti sa týka námietok zaujatosti vznesených
ešte pred začatím daňovej kontroly, o akú ide vo veci samej (2017), pričom nemožno považovať za

pravdivéžalobcovetvrdenie,žepredmetnénámietkyzaujatostinebolivyriešené,resp.žesanimidaňové
orgány vôbec nezaoberali, napriek tomu, že žalobca na ne poukazoval. Správny súd s poukazom na
obsah administratívneho spisu a rozhodnutia daňových orgánov, osobitne s poukazom na napadnuté
rozhodnutie žalovaného konštatuje, že žalovaný sa vyjadril k námietkam zaujatosti podaným v roku
2014, v rámci inej daňovej kontroly, na ktoré poukazoval žalobca, pričom žalovaný konštatoval, že návrh

na vylúčenie vtedajšieho riaditeľa Daňového úradu Bratislava zo všetkých daňových kontrol a daňových
konaníudaňovýchsubjektovEnergeticSystems,sr.o.(žalobca)aBBCMTruckServices.r.o.bolriešený
oznámeniami č. 1100302/1/489385/2014/5067 a č. 1100302/1/489367/2014/5067 z 12.11.2014, v rámci
ktorých bolo konštatované, že nebol daný dôvod na vylúčenie podľa § 60 ods. 1 daňového poriadku.Z uvedeného je zrejmé, že daňové orgány sa jednak zaoberali argumentáciou žalobcu a navyše, zistili,
žepredtýmvznesenénámietkyužbolivyriešené.Vzhľadomnauvedenéjeneopodstatnenáajžalobcova
argumentácia, že daňové orgány mali prerušiť výkon daňovej kontroly, o ktorú išlo v prejednávanej veci,

z dôvodu, že sa týka osôb, o ktorých nezaujatosti možno mať pochybnosti. Pokiaľ žalobca poukazoval na
námietky zaujatosti vznesené voči zamestnancom v roku 2014, žalovaný sa venoval aj tejto skutočnosti,
kedy konštatoval, že voči zamestnancom správcu dane, ktorí boli poverení výkonom kontroly dane z
príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2015 v spoločnosti nebola podaná žiadna námietka
zaujatosti.Správnysúdďalejuvádza,žežalovanýneopomenulani„novo“-vznesenúnámietkuzaujatosti,

kedy žalobca aj v odvolaní z 25.01.2019 v časti namietal zaujatosť toho-času už viceprezidenta
finančnej správy (bývalého riaditeľa Daňového úradu Bratislava). Z napadnutého rozhodnutia a taktiež
obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa tejto časti odvolania venoval ako samostatne
podanej námietke zaujatosti, kedy žalobcu oboznámil listom č. 100990905/2019 z 29.04.2019 o tom,
že vzhľadom na absenciu náležitostí podľa § 60 ods. 4 daňového poriadku na predmetnú časť tohto
podania (t.j. v časti námietky zaujatosti viceprezidenta finančnej správy) neprihliada. Správny súd v tejto

súvislosti konštatuje, že daňové orgány sa venovali argumentácii žalobcu, ktorý poukazoval na námietky
zaujatosti vznesené v roku 2014 a súčasne sa žalovaný zaoberal aj námietkou zaujatosti vznesenou
v rámci odvolania žalobcu z 25.01.2019. Vzhľadom na uvedené nebol daný dôvod prerušenia daňového
konania v zmysle § 61 daňového poriadku a postup správcu dane neobchádzal § 60 daňového poriadku,
tak ako namietal žalobca. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca relevantne nenamietal voči

konkrétnemu, resp. vecnému vyhodnoteniu námietok zaujatosti, a preto sa touto otázkou správny súd
nezaoberal.

21. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu vykonania daňovej kontroly v sídle
správcu dane, správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd uvádza, že v zmysle §

44 ods. 2 daňového poriadku sa daňová kontrola vykonáva alternatívne buď u daňového subjektu alebo
na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Uvedené znamená, že daňový poriadok pripúšťa vykonanie
daňovej kontroly na inom mieste, ako priamo v sídle žalobcu, za predpokladu, že to vyžaduje účel
daňovejkontroly.Voznámeníodaňovejkontrolebolžalobcaupovedomenýotom,žesabudevykonávať
v sídle správcu dane, pričom správny súd v zhode so žalovaným konštatuje, že žalobca voči určeniu

miesta výkonu daňovej kontroly uvedenom v oznámení o daňovej kontrole nenamietal do 8 dní od
doručenia tohto oznámenia. Správny súd poukazuje na to, že žalobca prostredníctvom e-mailovej
komunikácie, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, žiadal o zmenu termínu na doručenie dokladov,
a teda voči miestu výkonu kontroly nenamietal ani počas tejto prvotnej komunikácie so správcom
dane. Prvý krát žalobca namietal miesto výkonu daňovej kontroly až počas ústneho pojednávania, čo

sa z pohľadu správneho súdu vzhľadom na už zmienenú e-mailovú komunikáciu, ktorá neindikovala
žalobcov nesúhlas s miestom výkonu kontroly, javí ako účelové. Súčasne správny súd poukazuje na
to, že správca dane ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach reagovali na žalobcovu argumentáciu,
kedy upresnili dôvod, pre ktorý sa daňovú kontrola v súlade § 44 ods. 2 daňového poriadku vykonávala
v sídle správcu dane, pričom týmto bola skutočnosť, že správca dane začal vykonávať daňovú kontrolu

v štyroch subjektoch spojených s osobou konateľa žalobcu šiestimi svojimi zamestnancami.

22. Námietku napádajúcu nezákonnosť daňovej kontroly z dôvodu, že daňovou kontrolou nemožno
kontrolovať, resp. zisťovať výšku daňovej licencie, správny súd taktiež neakceptoval. Správny súd
spoukazomna§44ods.1daňovéhoporiadkuuvádza,žedaňovoukontrolousprávcadanezisťujealebo

preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných
predpisov. Základom pre správne zistenie a stanovenie dane je daňové priznanie, pričom vychádzajúc
z účelu zákona možno konštatovať, že pokiaľ má správca dane pochybnosť o správnom určení dane
v daňovom priznaní, daňový poriadok mu poskytuje možnosť vykonať v tejto súvislosti daňovú kontrolu.
Správny súd uvádza, že predmetom daňovej kontroly bola daň z príjmov právnickej osoby za rok 2015,

nie samotná výška daňovej licencie, ktorá je upravená priamo zákonom o dani z príjmov. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalobca v podanom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
roka 2015 priznal daň v sume 0,00 Eur, správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval správnosť
takéhoto určenia dane zo strany žalobcu v ním podanom daňovom priznaní. Na podklade zistení
vyplývajúcich z vykonanej daňovej kontroly správca dane zistil, že žalobca bol k 31.12.2015 platiteľom

dane z pridanej hodnoty a jeho ročný obrat za rok 2015 neprevyšoval sumu 500 000,- Eur, nesplnil ani
jednu z oslobodzujúcich podmienok podľa § 46b ods. 7 zákona o dani z príjmov, a teda bol podľa §
46b ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov povinný v daňovom priznaní uviesť ako správne určenie
dane daňovú licenciu vo výške 960,- Eur. Postup správcu dane, resp. vykonanie daňovej kontroly zaúčelom zistenia správneho určenia dane, ktoré malo byť určené v konkrétnej výške, tak ako je zákonom
upravená prostredníctvom daňovej licencie podľa § 46b ods. 2 písm. b) zákona o dani z príjmov, bolo
preto podľa názoru správneho súdu v súlade so zákonom o dani z príjmov ako aj s ustanoveniami

daňového poriadku.

23. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú protiústavnosť daňovej licencie, ako aj rozpor tohto inštitútu so
Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou základných práv EÚ a so smernicou Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty, správny súd k otázke ústavnosti poukazuje na skutočnosť, že súlad

ustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov s Ústavou SR už bol predmetom rozhodovania Ústavného
súdu SR, ktorý nálezom sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 04.11.2015 nevyhovel návrhu skupiny poslancov
na vyslovenie nesúladu o. i. aj dotknutého ustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov s čl. 35 ods. 1
v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 26 ods. 1 v spojení
s čl. 4 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd.

24. Správny súd si neosvojil ani tvrdenie žalobcu, že ustanovenia § 46b zákona o dani z príjmov je
diskriminačné, pretože zákon ukladá povinnosť platiť daňovú licenciu daňovníkom, ktorí sú platiteľom
DPH a rovnako aj tým, ktorí nie sú platiteľom DPH, pričom pokiaľ je rozdielna a proporcionálna výška
daňovej licencie determinovaná racionálnym kritériom výšky obratu, uvedené nemožno považovať za
diskriminačné, pretože dotknuté subjekty nie sú v rovnakom postavení (status platiteľa DPH, výška

obratu), a preto nie je dôvodné požadovať pri takýchto subjektoch absolútne rovnaké určenie výšky
daňovej licencie.

25. Správny súd rovnako tak nevzhliadol žalobcom namietaný nesúlad napádanej právnej úpravy
daňovej licencie s únijným právom. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že argumentáciu žalobcu

formulovanú spôsobom, ktorým len rozsiahlo poukazuje na znenie množstva ustanovení únijného
práva bez toho, aby súčasne relevantne uviedol, v čom konkrétne vidí rozpor, považuje súd za
nedôvodnú. Okrem uvedeného správny súd pripomína, že v prípade daňovej licencie ide o inštitút
aplikovateľný v súvislosti s daňou z príjmu (priama daň), a preto nie je priliehavá ani argumentácia
žalobcu o údajnom rozpore so smernicou 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,

keďže táto harmonizuje právne poriadky členských štátov v oblasti iného typu dane – dane z pridanej
hodnoty (nepriama daň).

26. Správny súd viazaný žalobnými bodmi nezistil žiadne namietané porušenia zákona, a preto aj s
odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok

dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol.

27. Správny súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru vzhľadom na to, že nepovažoval za potrebné predložiť žalobcom navrhované
prejudiciálne otázky. Z návrhu žalobcu nie je zrejmé, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia

európskeho práva alebo ktorej konkrétnej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa majú jeho otázky týkať a
správny súd takéto ustanovenia únijného práva taktiež neidentifikoval. Rovnako správny súd vo veci
nevzhliadol potrebu výkladu európskeho práva a výklad európskeho práva v kontexte navrhnutých
prejudiciálnych otázok pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebný, a to najmä z dôvodu, že
predmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť rozhodnutia správcu dane týkajúceho sa dane z príjmov

právnických osôb, ktorá je únijným právom regulovaná len v časti spojenej so zásadami jednotného trhu,
čo však vo svetle skutkových okolností prejednávanej veci nebolo predmetom tohto konania.

28. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od

žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

29. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.