Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoCsp/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4422200356
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4422200356.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s. r. o.,
sosídlomMýtna48,81107Bratislava,IČO:35831154,zastúpený:JUDr.JánŠoltés,advokát,sosídlom
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.
XXX, zastúpený: Občianske združenie OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá,
IČO: 51 147 688, o zaplatenie 1 815,29 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 17. mája 2024 č. k. 18Csp/7/2022-252 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
1 815,29 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 28. 06. 2019 do zaplatenia, všetko do troch dní po
právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
(výrok II.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 9,
§ 54 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4, § 3,
§ 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 1 ods. 2, ods. 3 písm. f), § 11 ods. 1, § 24 ods. 1, § 25f

ods. 6 zákona č. 129/2010 Z. z. zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, § 92 ods. 8 prvá veta zákona č. 483/2001 Z. z., § 290, § 267 ods. 4 prvá veta CSP.

1.1. Uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 1 815,29 eura s príslušenstvom ako zaplatenia
nesplatenej časti zmluvy o pôžičke č. 8015293/6580502656, na základe ktorej poskytol právny
predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 3 000 eur. Podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný
splácať pôžičku v pravidelných 72 mesačných splátkach v sume 71,94 eura, a to až do celkovej sumy

pôžičky vo výške 5 179,68 eura. Do dňa podania žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy
sumu 3 000,60 eura. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku,
resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, právny
predchodca žalobcu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, listom z dňa 26. 04. 2019 - predžalobná
upomienka, vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo poskytol žalovanému dodatočnú lehotu
na plnenie viac než 30 dní. Súčasne žalovaného upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej
omeškanej splátky, bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné

splátky neuhradil. Právny predchodca využil oprávnenie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a dňa
19. 06. 2019 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 22. 06. 2019- „Oznámenie
o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. Ku zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutídostatočne dlhej dodatočnej lehoty na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej bezprostredne pred
zosplatnením.

1.2. Konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou. Táto zmluva neobsahuje ustanovenia porušujúce zásady
spotrebiteľského práva. Obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom č. 129/2010 Z. z. Úrokovú
mieru uvedenú v zmluve a RPMN považoval za primeranú. V zmluve uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným je RPMN uvedená vo výške 22%, čo znamená, že najvyššia

prípustná výška odplaty v uvedenom prípade teda nebola prekročená. Termín konečnej splatnosti úveru
bol v zmluve uvedený dostatočne určito, údaj o konečnej splatnosti úveru formulovaný ako 8/2021
pri uvedení dátumu prvej mesačnej splátky (20. 09. 2015 a počte splátok (72) je pre žalovaného ako
spotrebiteľa dostatočne zrozumiteľný a pochopiteľný.) Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že
žalovaný zaplatil poslednú splátku dňa 21. 02. 2019, do omeškania sa dostal so zaplatením splátky
splatnej dňa 21. 03. 2019. Úver bol zosplatnený ku dňu 22. 06. 2019, teda v súlade s § 53 ods.

9 Občianskeho zákonníka a bodom 12.2. zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným.

1.3. Pokiaľ ide o odvolacím súdom vytýkané nedostatky v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie
(posledný odsek bodu 14.2 tohto rozsudku), uviedol, že mu bolo uložené, aby aplikáciou ust. § 92

ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, posúdil, či spoločnosť VÚB, a. s. postúpila pohľadávku zo
spotrebiteľského úveru platne na spoločnosť Intrum Slovakia, s. r. o., a teda, či je spoločnosť Intrum
Slovakia, s. r. o. v tomto konaní aktívne vecne legitimovaným subjektom. V tomto kontexte bolo jeho
povinnosťou dôsledne posúdiť naplnenie zákonných podmienok predpokladaných ust. § 92 ods. 8 zák.
č. 483/2001 Z. z. o bankách pre postúpenie pohľadávky a následne vo veci opätovne rozhodnúť a svoje

rozhodnutie náležite odôvodniť. V prípade, že dospeje k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaný,
mal sa opätovne zaoberať platnosťou zmluvy v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase
uzatvorenia zmluvy, vrátane ust. § 7 ods. 1 zákona, porušenie ktorého žalovaný namietal v priebehu
celého konania. Dospel k záveru, že v konaní bolo z listinných dôkazov preukázané, že predžalobná
výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 26. 04. 2019 bola účinne doručená žalovanému dňa

07. 05. 2019, keď sa do dispozície žalovaného dostala tým, že na adrese, ktorú ako adresu svojho
trvalého pobytu uviedol v zmluve o pôžičke a uvádzal ju ako svoju korešpondenčnú adresu, túto výzvu
prevzala jeho manželka. Tým bolo naplnené doručenie výzvy na zaplatenie splatných splátok pôžičky.
V danom okamihu predstavoval podľa veriteľa dlh žalovaného sumu 215,76 eura (ktorú skutočnosť
žalovaný nespochybňoval). Následne došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu k zosplatneniu

dlhu žalovaného dňa 22. 06. 2019, pričom doklad o doručení zosplatnenia súdu predložený nebol. K
postúpeniu pohľadávky na žalobcu potom došlo dňa 22. 07. 2022, taktiež doklad o oznámení postúpenia
pohľadávky žalovanému nebol súdu predložený, žalovaný však v konaní nenamietal, že by mu tieto
listiny neboli bývali doručené, preto súd vychádza z toho, že sa do jeho dispozície dostali. Z uvedeného
vyplýva, že v čase, kedy bola žalovanému doručená výzva právneho predchodcu žalobcu, bol žalovaný

v omeškaní so sumou 215,76 eura, pričom v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (22. 06. 2019) boli
splatnými ďalšie 2 mesačné splátky. Z výpisu splátok a úhrad k predmetnej zmluve pritom vyplýva, že
po tom, ako žalovaný prevzal predžalobnú výzvu zo dňa 26. 04. 2019 už uhradil jedinú splátku úveru, a
to dňa 18. 06. 2019 sumu 51 eur, žiadne ďalšie úhrady už nevykonal.

1.4. Tvrdil, že vzhľadom k postúpeniu pohľadávky došlo až 22. 07. 2022, kedy už mala byť podľa zmluvy
opôžičkecelápôžičkasplatená,jenepochybné,žekutomutodňužalovanýbolvomeškanísosplácaním
dlhu viac než 90 dní, a preto veriteľ mohol postúpiť pohľadávku aj subjektu, ktorý nie je bankou. Pokiaľ
tedaideoaktívnulegitimáciužalobcu,dospelkzáveru,žežalobcajeaktívnevecnelegitimovaný,pretože
na neho platne prešlo právo na zaplatenie pôžičky v tomto konaní voči žalovanému uplatnenej.

1.5. Poukázal na to, že z predložených listinných dôkazov mal preukázané, že právny predchodca
žalobcu pred uzavretím zmluvy dostatočne skúmal schopnosť žalovaného splácať úver. Právny
predchodca žalobcu zistil výšku mzdy žalobcu a spoludlžníka, jeho úverové zaťaženie a mesačné
výdavky. Údaje o príjmových a výdavkových pomeroch žalovaného a jeho manželky (ako spoludlžníka)

sú prehľadne uvedené v tabuľke, ktorá je súčasťou podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 20.
07. 2022. Zastal názor, že právny predchodca žalobcu postupoval pri skúmaní schopnosti žalovaného
splácať úver s dostatočnou odbornou starostlivosťou a žiadne povinnosti, ktoré by mu vyplývali z
platných právnych predpisov v tejto oblasti neporušil, pričom podľa jeho skúmania bonity žalovanéhobolo možné úver poskytnúť, a to za podmienok, na ktorých sa následne strany sporu aj dohodli,
teda žalovaný s týmito podmienkami súhlasil. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že náklady
spotrebiteľa uvedené v spotrebiteľskej zmluve sú primerané, termín konečnej splatnosti úveru je

dostatočne špecifikovaný. Právny predchodca žalobcu dostatočne skúmal pred uzavretím zmluvy
schopnosť žalovaného splácať úver, postúpenie pohľadávky právnym predchodcom žalobcu na žalobcu
bolo v súlade so zákonom. Nemal preukázané, žeby žalovaný po podaní žaloby zaplatil žalobcovi
alebo jeho právnemu predchodcovi ďalšie splátky úveru. Súd teda žalobe, čo do istiny, vyhovel v
plnom rozsahu. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, uviedol, že

na základe vyššie uvedených záverov nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné uzavrieť,
že predmetná zmluva je bez poplatkov a bezúročná. Priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrok z
omeškania, pretože je nepochybné, že žalovaný je s platením peňažnej pohľadávky v omeškaní.

1.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP a žalobcovi v konaní plne úspešnému priznal
nárok na plnú náhradu trov konania.

2. Žalovaný podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote. Namietal,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. 1
písm. d) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho posúdenia vecí (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

2.1. Považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné. Uviedol, že napadnutý rozsudok
sa oproti prvému rozhodnutiu z roku 2023 až po bod 46. ničím neodlišuje, je totožný. V ostatnom

odôvodnení považoval rozsudok za nepreskúmateľný. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
nepreskúmal nedoručené písomnosti zo strany žalobcu o doručovaní zosplatnenia úveru, ako i
oznámení o postúpení pohľadávky. Je tiež potrebné konštatovať, že doručenie nespochybnil. Poukázal
na to, že je v konaní spotrebiteľom a pri pochybnostiach o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, musí
súd vykonať všetky dôkazy, ktoré môžu preukazovať opak. Nie je potrebné spochybňovať každý úkon

zvlášť, aj keď je spotrebiteľ zastupovaný subjektom na to určeným. Súd prvej inštancie jednoducho
iba skonštatoval, že sa „mohli“ listiny dostať do sféry doručovania bez akýchkoľvek dôkazov, čiže v
konečnom dôsledku nahradil bremeno dokazovania za žalobcu.

2.2. Namietal predčasný záver súdu prvej inštancie o skúmaní bonity, a to skúmaním bonity žiadateľov

o úver dopytom do NKRI zo dňa 18. 08. 2015, ale takýto dôkaz súdu prvej inštancie žalobca nepredložil,
vrajdopytniejemožnépredložiť,pretožeaplikácianiejekdispozícii.Tvrdil,žedňa17.08.2015podpísal
Zmluvu o úvere, podľa žalobcu nasledujúci deň mal byť zadaný dopyt na NRKI, teda po podpise zmluvy,
čo už zakladá nedostatočnú odbornú starostlivosť zo strany veriteľa, ak najskôr nechá spotrebiteľa
podpísať zmluvu a až potom sa dopytuje na iné finančné náklady klienta. Ďalej zo zmluvy vyplýva,

že žiadateľ k zmluve predložil dva doklady, občiansky preukaz a výpis z osobného účtu. Ak by sa
súd dostatočne zaoberal listinou „výpis s účtu“, dospel by k záveru, že veriteľ mal k dispozícii údaje o
splátkach úveru, ktoré presahovali viac ako 500 eur mesačne, a to boli iba náklady, ktoré odchádzali z
jeho účtu, neboli predložené žiadne doklady o výške nájmu, mesačných výdajoch. Súdu prvej inštancie
postačoval dôkaz vyrobený žalobcom (akási tabuľka) pre účely tohto konania, ktorý nemôže slúžiť

ako reálny dôkaz z obdobia žiadania o úver. Takýto právny názor súdu je opäť predčasný a zároveň
nepreskúmateľný. Uviedol, že na úver zaplatil viac ako si požičal a trvá na skutočnosti, ktoré uviedol
v podanom odpore, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti, ktoré vyplývajú zo zákona. K tomu, aby
súd zmluvu zo zákona preskúmal, nepotrebuje námietky na každé ustanovenie zákona zvlášť, pretože
je povinný zo svojej úradnej moci podrobne sa zaoberať náležitosťami spotrebiteľských zmlúv. Zároveň

namietal výšku úrokovej sadzby, s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal a vyhodnotil ju ako
námietku výšky RPMN. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.

3. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu písomným podaním. Uviedol, že žalovaným napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne. Zastal názor, že súd

prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím, ktoré je tak vecne správne sa
v plnej miere stotožňuje. V spore bolo podľa jeho názoru preukázané, že žalovaný poskytnutú sumuúveru veriteľovi nezaplatil, preto v súlade so zákonom a princípom spravodlivosti bol žalovaný zaviazaný
súdom na zaplatenie sumy nevráteného úveru. Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi

odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

5. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

6. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pôvodný žalobca sa domáhal návrhom na vydanie platobného
rozkazu zaplatenia sumy 1 815,29 eura s príslušenstvom ako zaplatenia nesplatenej časti zmluvy o
pôžičke č. 8015293/6580502656, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému

pôžičku vo výške 3 000 eur. Podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 72
mesačných splátkach v sume 71,94 eura, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 5 179,68 eura.
Do dňa podania žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 3 000,60 eura. Vzhľadom na
to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky
riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, právny predchodca žalobcu v

zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, listom zo dňa 26. 04. 2019 - predžalobná upomienka, vyzval
žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie viac než
30 dní. Súčasne žalovaného upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky,
bude oprávnený úver zosplatniť. Žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil.
Právny predchodca využil oprávnenie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia a dňa 19. 06. 2019 úver

zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 22. 06. 2019 - „Oznámenie o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru“. Ku zosplatneniu samotnému došlo až po márnom uplynutí dostatočne dlhej
dodatočnej lehoty na plnenie, a to vo vzťahu ku splátke splatnej bezprostredne pred zosplatnením.
Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz č. k. 18Csp/7/2022 – 42 zo dňa 28. februára 2022, proti
ktorému podal žalovaný účinne odpor. Následne po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom č. k.

18Csp/7/2022 – 171 zo dňa 10. januára 2023 a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 815,29
eura a úrok z omeškania vo výške 5% od. 28.06.2019 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Z dôvodu podaného odvolania rozhodol Krajský súd v Nitre rozhodnutím
č. k. 9CoCsp/30/2023 – 219 zo dňa 21. februára 2024 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie následne rozhodol napadnutým

rozsudkom.

7. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.

8. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že zmluva o poskytnutí manželskej pôžičky zo dňa 17. 08.
2015 je zmluvou spotrebiteľskou a túto je potrebné posúdiť v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, ako aj o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinného ku dňu uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy. Právny predchodca žalobcu podľa údajov z obchodného registra poskytuje úvery

a pôžičky z vlastných zdrojov a žalovaný použil úverové prostriedky na osobnú spotrebiteľskú činnosť,
nie na obchod alebo podnikateľskú činnosť.

9. Podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom
fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.10. Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej

vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

11. Odvolací súd sa v danom prípade ako prvým zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou z dôvodu, že
súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný, čo sa týka žalovaného nároku.
Odvolací súd uvádza, že imanentnou súčasťou súdneho konania je preskúmavanie vecnej legitimácie,

či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie
tvrdenej povinnosti na strane žalovanej. Pod pojmom aktívna vecná legitimácia je potrebné rozumieť
také hmotnoprávne postavenie, z ktorého žalobcovi prináleží ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné
nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom konania.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 205/2009 zo dňa 29. júna 2010, v ktorom je okrem iného uvedené, že aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu – žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta.

13. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o

ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní
ide (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004 citovaný v uznesení ústavného súdu III. ÚS
473/2017).

14. Vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol z bankového úveru, ktorý je
regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku predpisom s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo
medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa
Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky

podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie
sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky
rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej
banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom
ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.

15.Ustanovenie§525OZurčuje,ktorépohľadávkynemožnoplatnepostúpiť,pričompostúpenieurčitých
pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce
dovolené, ale len za určených podmienok. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 92 ods.
8 zákona o bankách je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie špeciálne podmienky (popri

všeobecných v OZ), za ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť) postúpená, a to: ak je
pohľadávka: 1/ splatná, a to až po predchádzajúcej 2/ písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené 3/
omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Uvedené skutočnosti sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musiabyť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia
bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo
banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky.

Následkom postúpenia pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 OZ alebo podľa špeciálnych
predpisov nie je dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§
39 OZ). Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej
postúpenie podmieňuje splnením zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od
počiatku ex tunc a jej neplatnosť nemožno zhojiť.

16. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené uvádza, že postup súdu prvej inštancie v kontexte vyššie
uvedeného nebol správny. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie prijal nesprávne
právne závery, že žalobca má vecnú legitimáciu z dôvodu, že prišlo k platnému postúpeniu pohľadávky
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd v tomto smere dodáva, že žalobca nie je aktívne
vecne legitimovaný.

17. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného od 01. 01. 2017 (teda aj v čase postúpenia
pohľadávky v danej veci), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky

svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,
a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu
ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením

pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo

pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

18. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27. septembra 2023 sp. zn. 9Cdo 165/2022, v ktorom je okrem iného uvedené,
že „primárnym právnym problémom v prejednávanej veci je posúdenie (ne)platnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ, pretože od tejto skutočnosti sa odvíja aktívna vecná legitimácia
žalobkyne. Rozhodujúcim je teda posúdenie, aké podmienky musia byť splnené, aby došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobkyňu zmluvou o postúpení pohľadávok, keď je

zrejmé, že ich nedodržanie je sankcionované absolútnou neplatnosťou tohto právneho úkonu pre rozpor
so zákonom (§ 39 OZ). Podľa názoru dovolacieho súdu niet žiadneho dôvodu odkláňať sa od názorov
vyjadrených v citovanom judikáte R 60/2018 a vyžadovať, aby výzva banky adresovaná dlžníkovi v
zmysle§92ods.8zákonaobankáchobsahovalaďalšie,osobitnénáležitostinežtieexplicitnevyjadrené.
Uvedené rozhodnutie jasne definovalo podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky, a to: a/

preukázateľnézaslaniepísomnejvýzvybankydlžníkovi(vomeškaní)ab/dlžníkovonáslednénepretržité
omeškanie dlhšie ako 90 dní.“ Zároveň uviedol, že „ak banka klienta/dlžníka písomne vyzve na úhradu
presne špecifikovanej konkrétnej sumy pohľadávky, možno takúto písomnosť považovať za výzvu pred
postúpením, od ktorej doručenia musí uplynúť aspoň 90 dní a následne možno pohľadávku postúpiť,
pretože dlžník bol upozornený na omeškanie s úhradou jeho peňažného záväzku. Z výzvy na zaplatenie

nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí
z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník
uhradiť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje, že uvedenú otázku okrajovo riešilo aj rozhodnutie
sp. zn. 7Cdo/191/2021, z ktorého vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom

je výzva dlžníkovi na zaplatenie pohľadávky.“

19. Touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017
zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že pre správnepochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje
vychádzaťzjejzaradeniadokonkrétnejčastizákona,čidokoncadourčitéhozákona,alenevyhnutnýmje
práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva, alebo naopak,

dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré
od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že
celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu
banke buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto
podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej

pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie
klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá
veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť
atovtedy,akklienteštepredpostúpenímsvojomeškanýpeňažnýzáväzokvcelomrozsahuvrátanejeho
príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať
nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného

záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom
z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len
povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho
vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú
považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho

viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy
o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na
postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za
ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu
so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú

interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky
podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju
pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť
nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpore so zákonom.

20. Touto problematikou sa zaoberal NS SR aj v rozhodnutí zo dňa 24. apríla 2018 sp. zn.
1Cdo/147/2017, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 60/2018, v ktorom dospel k obdobným záverom.

21. Podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o splnenie dlhu v splátkach, môže
veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté
alebo určené v rozhodnutí súdu. Právo na zaplatenie celej pohľadávky (strata výhody splátok) môže
veriteľ využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Úprava straty výhody splátok v
spotrebiteľských zmluvách podľa § 565 OZ vytvárala v praxi neprimerané situácie a viedla často k

zneužitiu právneho postavenia veriteľa, ak sa dlžník oneskoril čo i len o jeden deň so zaplatením
jednej alebo viacerých splátok, ktoré sa stali splatnými, v dôsledku čoho zákonodarca pristúpil k prijatiu
osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (pôvodne § 53
ods. 8).

22. Predčasné zosplatnenie úveru je podstatným zásahom do práv a povinností zmluvných strán, keď
veriteľovi vzniká právo žiadať, a na druhej strane dlžníkovi vzniká povinnosť uhradiť celý zostatok úveru
naraz. Uvedené právo veriteľa však nenastupuje automaticky a je podmienené riadnym uplatnením zo
strany veriteľa. Vzhľadom na závažnosť následkov spojených so zosplatnením dlhu, je potrebné, aby
takýtoprávnyúkonbolpreukázateľnedoručenýdlžníkovi,teda,abybolopreukázané,žesaoznámenieo

zosplatnení dostalo do jeho dispozičnej sféry. V prípade, že nedošlo k splneniu stanovených podmienok,
nie je možné hovoriť o platnom vyhlásení dlhu (úveru) za predčasne splatný.

23. V danom smere je dôvodná odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nedoručenej výzvy
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd zhodne so žalovaným uvádza, že žalovaný je

v postavení spotrebiteľa, a teda pri pochybnostiach o aktívnej vecnej legitimácií žalobcu musí súd
vykonať všetky dôkazy, ktoré môžu preukazovať opak. To znamená, že nepostačuje tá skutočnosť,
že žalovaný doručenie nespochybnil, preto mal súd prvej inštancie za to, že výzva došla do sféry
pôsobenia žalovaného. Z vykonaného dokazovania musí jednoznačne vyplývať doručenie výzvy predvyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru aj doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že pôvodný žalobca predžalobnou
upomienkou zo dňa 26. 04. 2019 (č. l. 23) upozornil žalovaného, že má nedoplatok vo výške 215,76

eura a v prípade, ak do 05. 06. 2019 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci, bude veriteľ oprávnený
úver zosplatniť. Doručenie predžalobnej upomienky preukázal doručenkou (č. l. 24). Pôvodný žalobca
vyhotovil oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 22. 06. 2019 (č. l. 25), v ktorom
uviedol, že dlh žalovaného sa stal splatným v celom rozsahu naraz. Žalobca však k preukázaniu
doručenia oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru neprodukoval žiadny dôkazný prostriedok,

preto je potrebné prijať záver, že žalobca splnenie podmienok pre zosplatenie úveru nepreukázal.

24. Doručovaním jednostranných hmotnoprávnych úkonov v oblasti súkromného práva sa zaoberal
NS SR v rozhodnutí zo dňa 15. decembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020, z ktorého vychádzal aj
odvolací súd v tomto konaní. Uviedol, že ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje
režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí

voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu
dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti
zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime
Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde,
resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína

právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také
prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta,

či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky, o uložení takej
zásielky nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že

z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát

mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho
úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre
čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa
obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a
mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje

proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt
záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.

25. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v
zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za

doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané.
V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú
uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej
vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie
doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno

platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa
považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto
názorovéhoprúdufikciadoručenianeobstojíakoplatnedojednanáprejejrozporsustanovením§45ods.
1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania
právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je

jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv
a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu
bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má
byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osobaaspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je
vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo
určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým,

že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry
adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty
doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste
alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné
strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov

- zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak
jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť
dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je
neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v
zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby,
ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania

fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to
ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie
určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa
s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná
strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie.

Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri
doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho
vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez
ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho
zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je

ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú
úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu
vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a
ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia §
45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú

dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho
úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného
právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má
na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané

právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci
i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej
strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol
s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak
sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa

považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno
o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie
zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

26. K vyššie uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový
stav a dospel k nesprávnemu záveru, keď uviedol, že po tom, čo došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru žalobcom zo dňa 22. 06. 2019 a nebol súdu priložený doklad o doručení zosplatnenia,
vyhodnotil,žesadostalidodispozíciežalovanéholenztohodôvodu,žeichžalovanýnenamietal.Vtomto
smere odvolací súd zdôrazňuje, že pre platné vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru je nevyhnutné,

aby táto bola preukázateľne žalovanému doručená. Dôkaz o preukázateľnom doručení zaťažuje
nepochybne žalobcu, ktorý musí preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a teda splnenie podmienok
pred postúpením pohľadávky bankou v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca v konaní
nepreukázal riadne doručenie oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru (č. l. 25), keď žalobca
na preukázanie uvedenej skutočnosti neprodukoval žiadny dôkazný prostriedok a ani zo súdneho spisu

takáto skutočnosť nevyplýva. Povedané inými slovami, na to, aby mohlo dôjsť platnému mimoriadnemu
zosplatneniu úveru zo spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné, aby žalobca preukázal splnenie podmienok
pre mimoriadne zosplatnenie v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, a za týmto účelom
hodnoverne preukázal riadne doručenie zákonom prezumovaných právnych úkonov, teda aj oznámeniao vyhlásení okamžitej splatnosti úveru (č. l. 25), resp. preukázal, že to sa dostalo do dispozičnej sféry
adresáta (žalovaného). Odvolací súd zdôrazňuje, že nakoľko žalobca v konaní v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom riadneho doručenia vyššie uvedenej písomnosti, nie je možné dospieť k

záveru o platnom mimoriadnom zosplatnení úveru, resp. o platnom vyhlásení dlhu (úveru) za predčasne
splatný, ako to predpokladá § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. To znamená, že pohľadávka, ktorá bola
predmetom postúpenia medzi pôvodným žalobcom (VÚB a. s.) a súčasným žalobcom (Intrum Slovakia
s. r. o.) nebola v čase postúpenia splatná. Uvedené znamená, že absentoval spôsobilý predmet prevodu
(postúpenia) predmetnej pohľadávky, čo so sebou viaže v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona

o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky absolútnu neplatnosť takéhoto právneho
úkonu, t. j. postúpenia.

27. S poukazom na vyššie uvedené preto v kontexte citovaných zákonných ustanovení dospel odvolací
súd k záveru, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore.
Pre uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu

zamietol.

28. Záverom odvolací súd dodáva, že ďalšími skutočnosťami namietanými v odvolaní sa nezaoberal,
pretože bez aktívnej vecnej legitimácie nie je možné v konaní pokračovať, a preto z hľadiska
hospodárnosti ich nepreskúmaval.

29. Vzhľadom na tú skutočnosť, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodol aj o
nároku na náhradu trov konania ako o závislom výroku (§ 396 ods. 2 CSP). Pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania je potrebné premietnuť celý úspech strany v spore, ktorý závisí od rozhodnutia,
ktorým odvolací súd rozhodol o zmene. Odvolací súd v danej veci uvádza, že v sporových konaniach

sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci úspech,
súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane (§ 255 CSP). Odvolací súd priznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, pretože žaloba bola pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie v celom rozsahu zamietnutá. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).