Rozsudok – Poistenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121460116
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6121460116.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej v právnej veci žalobcu: Bratislavské
rádiodiagnostické centrum, a.s. "v likvidácii", Bratislava, Povraznícka č. 2, IČO: 36 543 381, zastúpený
Mgr. Petrom Mešencom, advokátom v Bratislave, Prievozská č. 1314/39, proti žalovanej: K.. U. N. E. T.
W. V. C. Á. , R. A. XX.X.XXXX, T. D. D., I. Č.. XXXX/X, o zaplatenie sumy 2.930,73 € s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava
III) zo dňa 21. novembra 2022, č.k. 65 Cpr 13/2021-96, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava

III) zo dňa 21. novembra 2022, č.k. 65 Cpr 13/2021-96, vo výroku I., ktorým súd žalobe sčasti vyhovel,
o d m i e t a .

II. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 21. novembra
2022, č.k. 65 Cpr 13/2021-96, vo výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e .

III. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Mestský súd Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) rozsudkom zo dňa 21.11.2022,

č.k. 65 Cpr 13/2021-96, vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.465,37 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
1.465,37 € od 7.7.2021 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 122,08
€, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol; vo
výroku III. rozhodol, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Zo žaloby vyplýva, že žalobca (zamestnávateľ) so žalovanou (zamestnancom) dňa 4.1.2019 uzavrel
dohodu o zvýšení kvalifikácie, ktorou sa zaviazal umožniť žalovanej získať kvalifikáciu lekár rádiológ

poskytovaním pracovného voľna a náhrady mzdy; žalovaná sa zaviazala zotrvať u neho v pracovnom
pomere po dobu piatich rokov po zvýšení kvalifikácie alebo mu nahradiť vynaložené náklady spojené s
jej štúdiom. Žalovaná zvýšenie kvalifikácie dosiahla, avšak nezostala u neho v pracovnom pomere po
dohodnutú dobu piatich rokov. Pracovný pomer bol rozviazaný zo strany žalovanej výpoveďou zo dňa
29.3.2021 bez uvedenia dôvodu a pracovný pomer tak skončil uplynutím výpovednej doby; posledný deň
výpovednej doby bol deň 31.5.2021. V dôsledku toho mu vznikol nárok na pomernú náhradu nákladov
spojených so štúdiom žalovanej za čas od 15.6.2021 do 14.3.2024 v sume 88,81 €/mesiac (33 mesiacov

x 88,81 € spolu v sume 2.930,73 €). Žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie uvedenej sumy do 14 dní od
doručenia výzvy podaním zo dňa 15.6.2021, ktorú žalovaná prevzala dňa 21.6.2021. V podaní zo dňa
30.6.2021 žalovaná nároky žalobcu splniť odmietla. Žalovaná svoju povinnosť nesplnila ani na základe
ďalšej výzvy (predžalobnej) žalobcu zo dňa 16.7.2021, ktorú prevzala dňa 20.7.2021.1.2. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný
nasledovný skutkový stav veci. Medzi žalobcom (zamestnávateľom) a žalovanou (zamestnankyňou)
vznikol pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.4.2014 na dobu neurčitú a

v plnom pracovnom úväzku. Pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 31.5.2021 na
základe výpovede zo strany žalovanej bez uvedenia dôvodu výpovede (podanie zo dňa 29.3.2021).
Počas trvania pracovného pomeru dňa 4.1.2019 uzavreli dohodou o zvýšení kvalifikácie žalovanej,
na základe ktorej sa žalobca zaviazal umožniť žalovanej získanie kvalifikácie „lekár rádiológ“ štúdiom
popri zamestnaní na Slovenskej zdravotníckej univerzite v odbore rádiológia v trvaní od 7.1.2019 do

15.3.2019. Zároveň sa jej (bod 3. dohody) zaviazal poskytnúť „pracovné voľno a hmotné zabezpečenie
v nasledovnom rozsahu náhrady mzdy spolu s odvodmi v plnej výške jeho pravidelnej mesačnej
mzdy za poskytnuté pracovné voľno a za cirkulácie v inom zdravotníckom zariadení“. Žalovaná sa
(bod 4. dohody) zaviazala „po zvýšení kvalifikácie, ktorá je ukončená absolvovaním skúšky podľa
bodu l. tejto dohody zotrvá u zamestnávateľa v pracovnom pomere po dobu 5 rokov.“ Žalovaná
(bod 5. dohody) sa zaviazala v prípade, že „záväzok podľa bodu 4. tejto dohody nesplní, alebo

skončí pracovný pomer pred skončením zvýšenia kvalifikácie, prípadne predčasne skončí zvyšovanie
kvalifikácie, je povinná uhradiť zamestnávateľovi náklady podľa bodu 3. tejto dohody“, a síce „celkovú
sumu výlučne takto vynaložených nákladov zamestnávateľom na základe výzvy zamestnávateľa.“ Ak
splní svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere po dohodnutú dobu iba sčasti (bod 7 dohody), jej
povinnosť nahradiť žalobcovi tieto náklady sa pomerne zníži. V konaní pred súdom prvej inštancie

nebolo sporné, že náklady, ktoré vynaložil žalobca v súvislosti so zvýšením kvalifikácie žalovanej,
boli len náklady na náhradu mzdy za rozhodné obdobie v celkovej sume 5.328,58 €. Po skončení
pracovného pomeru žalobca listom zo dňa 15.6.2021 vyzval žalovanú na úhradu vynaložených nákladov
spojených so zvyšovaním jej kvalifikácie v pomernej časti zodpovedajúcej 33
mesiacom porušenia záväzku zotrvať po zvýšení kvalifikácie v pracovnom pomere u žalobcu, teda

sumu 2.930,73 €, v lehote 14 dní od doručenia tejto výzvy. Žalovaná si predmetnú výzvu prevzala dňa
21.6.2021, v liste zo dňa 30.6.2021 odmietla uplatňovanú náhradu zaplatiť. Dôvodila, že po dosiahnutí
zvýšenia kvalifikácie riadne nastúpila do zamestnania, avšak od 5.8.2020 do 25.5.2021 bola uznaná
dlhodobopráceneschopnouprezdravotnéproblémy,ktorébolispôsobenénásledkomvýkonupovolania.
Ošetrujúcim lekárom jej bolo odporúčané obmedziť pracovný úväzok na polovičný z dôvodu rizika

dekompenzácie zdravotného stavu pri stresovej záťaži pri opätovnom nástupe do zamestnania na
plný úväzok. Túto skutočnosť oznámila žalobcovi na stretnutí dňa 10.2.2021, počas ktorého zároveň
požiadala o úpravu pracovného času na polovičný úväzok. Žalobca však žiadosti žalovanej nevyhovel,
čímbolanútenádaťvýpoveďzozamestnanianapriekjejsnahevpracovnompomerezotrvať.Vymáhanie
úhrady nákladov spojených s jej štúdiom považuje za takýchto okolností za zneužitie práva. Následne

žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, listom zo dňa 16.7.2021 opätovne vyzval žalovanú
na úhradu vynaložených nákladov. Žalobca za túto predžalobnú výzvu ako úkon právnej služby zaplatil
svojmu právnemu zástupcovi odmenu v sume 111,21 €, režijný paušál v sume 10,87 €, spolu 122,08
€. Výzva bola žalovanej doručená dňa 20.7.2021; žalobou uplatnenú sumu žalobcovi nezaplatila. V
lekárskej správe zo dňa 23.6.2021 vydanej „pre potreby zamestnávateľa“ ošetrujúci lekár žalovanej

MUDr. N. S. zo psychiatrického hľadiska žalovanej odporučil prácu na polovičný pracovný úväzok. V
lekárskej správe vydanej v mesiaci január 2022 „pre potreby pacientky“ ošetrujúci lekár žalovanej MUDr.
N. S. udáva, že žalovaná bola vedená v jeho ambulancii od 22.9.2020 do 11.5.2021 pre nepriaznivý
zdravotný stav „ako následok syndrómu vyhorenia pri dlhodobej stresovej záťaži v práci (pracovné
preťaženie)“. Žalovaná bola pre dekompenzovaný stav na odporúčanie obvodného lekára uznaná

práceneschopnou od augusta 2020 a následne od septembra 2020 do mája 2021 „pre riziko ďalšej
dekompenzácie pri stresovej záťaži“. Počas obdobia práceneschopnosti u žalovanej došlo k postupnej
stabilizácii zdravotného stavu a aj po ukončení práceneschopnosti jej bola „doporučená práca na
parciálny (maximálne polovičný) úväzok pre riziko opätovného zhoršenia stavu pri neúmernej stresovej
záťaži.“ Žalovaná je od 1.6.2021 až doposiaľ zamestnaná v Národnom onkologickom ústave ako lekár

na pracovisku rádiológie na polovičný pracovný úväzok („v úväzku 50 %“).
1.3. Právne súd prvej inštancie dôvodil ustanoveniami § 155 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6 písm. c/
zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
1.4.1 Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Dohoda o zvýšení
kvalifikácie zo dňa 4.1.2019 z formálneho hľadiska spĺňa všetky obligatórne obsahové náležitosti

uložené ustanovením § 155 ods. 2 Zákonníka práce, a teda je platná, vyvolala predpokladané účinky
a jej obsahom sú obe zmluvné strany viazané. K otázke dostatočne presného uvedenia celkovej
sumy nákladov, ktorú by bol zamestnanec (žalovaná) povinný uhradiť zamestnávateľovi (žalobcovi) pri
nesplnení si povinnosti zotrvať po skončení štúdia u neho v pracovnom pomere, súd prvej inštanciepoukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej túto sumu možno
uviesť v dohode aj iným spôsobom než číselným vyjadrením určitej sumy a stačí, ak je uvedená tak
určito, že nemôžu vzniknúť pochybnosti o tom, čo chceli účastníci dohodnúť (R 10/1980). Súčasťou

nákladov, ktoré je zamestnanec povinný uhradiť v prípade nesplnenia svojho záväzku, je náhrada mzdy,
ktorá tvorí spravidla najväčšiu časť celkovo vynaložených nákladov zamestnávateľa (R
7/1984). Uvedenie celkovej sumy úhrady vynaložených nákladov spojených so štúdiom žalovanej pre
prípad nesplnenia jej stabilizačného záväzku bolo v dohode o zvýšení kvalifikácie dostatočne určité,
resp.určiteľné.Medzistranamisporunebolosporné,žežalovanáuvedenéštúdiumúspešneabsolvovala

a získala kvalifikáciu „lekár rádiológ“. Počas konania pred súdom prvej inštancie nebola účinne popretá
skutočnosť, že žalobca si počas trvania uvedeného štúdia svoj kvalifikačný záväzok riadne splnil a
žalovanej vyplatil náhradu mzdy za rozhodné obdobie (7.1.2019 - 15.3.2019) v celkovej sume 5.328,58
€. Po skončení štúdia a získaní uvedenej kvalifikácie mala žalovaná povinnosť splniť si svoj stabilizačný
záväzok, teda zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu po dohodnutú dobu päť rokov odo dňa skončenia
štúdia (15.3.2019), čiže do 15.3.2024. Žalovaná si svoj stabilizačný záväzok po určitý čas plnila, z

obdobia jeho päťročného trvania od 15.3.2019 do 15.3.2024 len v rozsahu do 31.5.2021, čiže 26 a pol
mesiaca zo 60 mesiacov, keďže 29.3.2021 dala výpoveď, ktorej právnym následkom bolo skončenie
pracovného pomeru u žalobcu uplynutím výpovednej doby dňa 31.5.2021. Nesplnenou časťou tohto
stabilizačného záväzku žalovanej zostala časť v trvaní 33 a pol mesiaca zo 60 mesiacov (od
1.6.2021 do 15.3.2024). Zákonník práce nezakotvuje maximálnu hranicu nákladov, ktoré zamestnávateľ

vynaložil na pokrytie zvýšenia kvalifikácie zamestnanca, z čoho vyplýva, že zamestnávateľ je oprávnený
v prípade nesplnenia stabilizačného záväzku zamestnanca od zamestnanca vyžadovať aj celú sumu
vynaložených nákladov na kvalifikačný proces. Ak zamestnanec splní svoj záväzok zotrvať po skončení
štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa mu
pomerne zníži. Na základe vyššie uvedených skutočností tak žalovanej vznikla namiesto dovtedajšej

stabilizačnej povinnosti nová (úhradová) povinnosť v pomernej časti zodpovedajúcej porušeniu
stabilizačného záväzku, t. j. v rozsahu 33 a pol mesiaca (z ktorých si však žalobca uplatňoval zaplatenie
sumyza33celýchmesiacov).Nasplnenieúhradovejpovinnostisažalovanáslobodneavážnezaviazala
v predmetnej dohode, týmto prejavom vôle bola viazaná a v prípade naplnenia podmienok pre vznik
dohodnutej úhradovej povinnosti sa stala povinnou túto úhradu žalobcovi zaplatiť; v tejto súvislosti súd

zdôraznil zásadu pacta sunt servanda, t. j. že dohody sa majú dodržiavať.
1.4.2. Dôvodil ďalej, že Zákonník práce vymedzuje aj určité výnimočné prípady, kedy by nebolo správne,
aby bol zamestnanec povinný „vrátiť“ zamestnávateľovi vynaložené náklady spojené s jeho štúdiom.
Ide väčšinou o dôvody objektívneho charakteru, ktoré podmieňujú ďalšie trvanie pracovného pomeru
a nespočívajú v osobe zamestnanca; sú vymenované v § 155 ods. 6 Zákonníka práce. V ďalšom

preto súd riešil otázku, či v predmetnej právnej veci nenastalo naplnenie niektorého zo zákonom
predpokladaných výnimočných dôvodov. Jedným z vymenovaných dôvodov je v zmysle ustanovenia
§ 155 ods. 6 písm. c/ Zákonníka práce prípad, keď zamestnanec nemôže podľa lekárskeho posudku
vykonávať prácu, pre ktorú si zvyšoval kvalifikáciu, prípadne stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať
ďalej doterajšiu prácu alebo ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo ohrozenia touto

chorobou. Tvrdenia žalovanej nespadajú pod skutkovú podstatu dôvodu zakotveného v § 155 ods.
6 písm. c/ Zákonníka práce, nakoľko žalovanou uvádzané zdravotné ťažkosti (syndróm vyhorenia)
nemali za následok, žeby objektívne vôbec nemohla vykonávať prácu lekára rádiológa, alebo žeby
dlhodobo stratila spôsobilosť ďalej vykonávať doterajšiu prácu lekára, prípadne že ju celkom nesmela
vykonávať pre chorobu z povolania alebo ohrozenie touto chorobou. Sama žalovaná tvrdila, že prácu

lekára rádiológa naďalej vykonávať môže (a tiež preukazovala, že tento druh práce doposiaľ vykonáva
u iného zamestnávateľa) a že jej bolo ošetrujúcim lekárom odporúčané, aby sa postupne opätovne
začlenila do pracovného procesu, avšak s tým rozdielom, aby výkon svojej práce obmedzila maximálne
len na polovičný pracovný úväzok. Neboli tak splnené podmienky na preradenie žalovanej na inú prácu
podľa ustanovenia § 55 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce alebo pre skončenie pracovného pomeru

výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, a síce žeby vzhľadom na svoj
zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratila spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu
alebojunesmelaďalejvykonávaťprechorobuzpovolaniaalebopreohrozenietoutochorobou.Ďalejsúd
dôvodil, že v konaní absentoval aj dôkaz preukazujúci doloženie dlhodobej straty spôsobilosti žalovanej
pre ďalšie vykonávanie doterajšej práce lekárskym posudkom. V ustanovení § 16 zákona č. 576/2004

Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
pojem „lekársky posudok“ je definovaný ako formalizovaný výsledok objektívneho posúdenia zdravotnej
spôsobilostinavýkonkonkrétnejpracovnejčinnosti(ktorývydávaposkytovateľzdravotnejstarostlivostiaposudzovanie zdravotnej spôsobilosti na výkon konkrétnej pracovnej činnosti vykonáva poskytovateľom
určený lekár), proti ktorému má posudzovaná osoba v prípade nesúhlasu s ním právo podať opravný
prostriedok. Podľa rozhodovacej súdnej praxe, ako aj teórie pracovného práva, „lekárske odporúčania“

či „lekárske správy“ vydané mimo zákonom predpokladaného formalizovaného procesu nespĺňajú
požiadavky lekárskeho posudku. Lekársky posudok v zmysle § 155 ods. 6 písm. c/ Zákonníka práce
musí byť vydaný a zamestnávateľovi predložený ešte pred skončením pracovného pomeru,
pričom jeho absenciu nemožno nahradiť dodatočnými lekárskymi správami, znaleckým posudkom alebo
dodatočne vypracovaným lekárskym posudkom až po skončení pracovného pomeru alebo dokonca až

po začatí súdneho konania. Skonštatoval, že žalovanou predložená prvá lekárska správa o nemožnosti
výkonu pracovnej činnosti za nezmenených pracovných podmienok bola zo dňa 23.6.2021 (teda po
skončení pracovného pomeru) a druhá lekárska správa je až z mesiaca január 2022 (teda v čase,
kedy sa už viedlo súdne konanie). Žalovaná v konaní nepreukázala, žeby predložila žalobcovi lekársky
posudok (na stretnutí so žalobcom dňa 10.2.2021, resp. kedykoľvek do skončenia pracovného pomeru
uplynutím dňa 31.5.2021), ktorý by dokladoval jej nespôsobilosť na pokračovanie vo výkone práce

pre žalobcu za nezmenených pracovných podmienok. Na základe vyššie uvedených skutočností tak
okresný súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky žiadneho zo zákonom vymenovaných
prípadov, pre ktoré by úhradová povinnosť žalovanej nevznikla. Pre úplnosť dodal, že výpočet prípadov
v zmysle ustanovenia § 155 ods. 6 Zákonníka práce je len príkladný (exemplifikatívny, demonštratívny),
gramaticky uvedený časticou „najmä“. Z toho dôvodu môže súd s ohľadom na okolnosti v konkrétnej

prejednávanej veci za dôvod s rovnakými právnymi následkami uznať aj inú situáciu, ktorá má čo do
svojej závažnosti obdobný charakter ako dôvody vymenované v uvedenom ustanovení. V predmetnej
právnej veci preukazovala žalovaná svoju nespôsobilosť ďalej pokračovať vo výkone práce pre žalobcu
za nezmenených pracovných podmienok len lekárskymi správami a odporúčaniami. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že prípad žalovanej nemožno podradiť pod § 155 ods. 6 Zákonníka práce, pretože

pokiaľ Zákonník práce explicitne vyžaduje lekársky posudok, nemožno zákonom ustanovené podmienky
zmierňovať, resp. zľahčovať a za postačujúcu považovať aj lekársku správu. Bez ohľadu na uvedené
žalovaná nepreukázala, žeby hoci aj len lekárske správy a odporúčania predložila žalobcovi ešte pred
tým, ako sa jej pracovný pomer uplynutím výpovednej doby skončil. Z toho dôvodu uzavrel, že základ
žalobou uplatneného nároku je daný, a teda žalobcovi vzniklo právo požadovať od žalovanej úhradu

vynaložených nákladov spojených so zvyšovaním jej kvalifikácie.
1.4.3. Súd prvej inštancie na druhej strane konštatoval, že pre správne posúdenie žalobou uplatneného
nároku nielen čo do základu, ale aj čo do výšky, je potrebné vziať do úvahy aj princíp proporcionality
(primeranosti). V zmysle tohto princípu nemožno akúkoľvek právnu normu uplatňovať či vykonávať
samoúčelne, len prísne formálne, doslovne a striktne, lebo by to nemuselo viesť k žiaducim a

spoločensky únosným výsledkom. Konštatoval, že právo sa musí realizovať aj v spojitosti s ďalšími
kritériami, aby zmiernili prípadnú tvrdosť pri jeho výkone. Z toho dôvodu zameral svoj prieskum aj na
to, či požadovanie žalobou uplatňovaného nároku v plnej výške je primerané k jedinečným okolnostiam
prejednávaného prípadu. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalovaná skutočne
trpela syndrómom vyhorenia, pre ktorý bola v období už od 5.8.2020 do 25.5.2021 dlhodobo uznaná

za práceneschopnú. Tiež bolo nesporné, že o tejto skutočnosti žalobca ako jej zamestnávateľ vedel.
Dôvodil, že síce tento zdravotný problém nie je sám osebe zákonným dôvodom na preradenie
zamestnanca na inú prácu v zmysle § 55 Zákonníka práce, dôvodom pre skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, ak nie je podložený lekárskym
posudkom ani nevyvoláva vo vzťahu k zamestnávateľovi povinnosť dohodnúť sa so zamestnancom na

zmene pracovných podmienok, no z morálneho hľadiska nemožno pripustiť, aby zamestnanec zotrvával
na svojej pracovnej pozícii tak dlho, až dôjde k trvalému poškodeniu jeho zdravia v dôsledku výkonu
určitej práce za určitých predvídateľných pracovných podmienok. Uviedol, že žalovaná tak bola pri
ukončení práceneschopnosti postavená pred voľbu 1. či sa opätovne začlení do pracovného procesu za
nezmenených pracovných podmienok, t. j. na plný pracovný úväzok, a tým bude pri neúmernej stresovej

záťaži riskovať možné opätovné zhoršenie svojho postupne sa stabilizujúceho zdravotného stavu (na
čo ju upozornil jej ošetrujúci lekár), 2. alebo či skončí svoj pracovný pomer u žalobcu, ktorý nebol
ochotný (avšak ani povinný) pristúpiť na ňou navrhovanú dohodu o zmene pracovných podmienok, a
zamestná sa u iného zamestnávateľa, ktorý bude rešpektovať jej aktuálny zdravotný stav a obavy pred
jeho možným zhoršením. Bolo preukázané, že tieto obavy neboli len hypotetické a málo pravdepodobné,

ale v tom čase celkom reálne a odôvodnené. Hrozba zhoršenia zdravotného stavu žalovanej síce nebola
v rámci vykonaného dokazovania preukázaná lekárskym posudkom, ale „len“ lekárskym odporúčaním a
lekárskou správou, avšak nemožno uzavrieť, že tieto dôkazy sú vecne nepravdivé a že hrozba zhoršenia
zdravotného stavu žalovanej nebola opodstatnene prítomná už v čase stretnutia so žalobcom a včase dania výpovede. Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalobcu, že nemal
žiadnu povinnosť pristúpiť na žalovanou požadovanú dohodu o zmene pracovných podmienok. Tiež
sa stotožnil s námietkou žalobcu, že žalobca sám neporušil žiadnu povinnosť, na ktorú sa zaviazal

dohodou o zvýšení kvalifikácie. Súd prvej inštancie však nemohol prehliadnuť v konaní preukázanú
skutkovú okolnosť, že po vyše roku od skončenia štúdia nastali u žalovanej predtým nepredvídateľné
okolnosti v podobe zhoršenia jej zdravotného stavu, ktoré jej zabránili v dovtedy riadnom plnení svojho
stabilizačného záväzku. V konaní nič nenasvedčovalo tomu, že by žalovaná inak v pracovnom pomere
u žalobcu ďalej nepokračovala. Uzavrel, že v prípade pristúpenia žalobcu na spomenutú dohodu o

zmene pracovných podmienok by žalovaná zrejme riadne ďalej zotrvala u neho v pracovnom pomere.
Zhoršenie zdravotného stavu nie je skutočnosťou, ktorá by bola subjektívne ovplyvniteľná a rozhodnutie
žalovanej skončiť pracovný pomer považoval za morálne pochopiteľné, nakoľko tak dala prednosť
svojmu zdraviu. Súd prvej inštancie preto túto (v čase uzavretia predmetnej dohody nepredvídateľnú
a neovplyvniteľnú) okolnosť považoval za výnimočnú okolnosť, ktorá napriek danosti základu žalobou
uplatňovaného nároku žalobcu opodstatňovala aplikáciu všeobecného princípu proporcionality. Z toho

dôvodu považoval za primerané priznanie žalobou uplatneného nároku v polovičnej výške, t.
j. vo výške 1.465,37 €, ktorá tak pomerne odráža skutočnosť, že žalovaná bola spôsobilá pokračovať v
plnení si svojho stabilizačného záväzku a zotrvať v pracovnom pomere u žalobcu za pracovných
podmienok zodpovedajúcich polovičnému pracovnému úväzku.
1.4.4. Súd prvej inštancie tak žalobe čo do istiny vyhovel v časti o zaplatenie sumy 1.465,37 € a

v prevyšujúcej časti istiny žalobu zamietol. Konštatoval, že nárok žalobcu na úhradu vynaložených
nákladov sa stal splatným na základe výzvy zamestnávateľa v zmysle bodu 5. druhá veta predmetnej
dohody.Žalobcavyzvalžalovanúnajehozaplatenielistomzodňa15.6.2021vlehote14dníoddoručenia
tejto výzvy. Výzva jej bola doručená dňa 21.6.2021, koniec lehoty na úhradu tak pripadol na pondelok
5.7.2021, ktorý je štátnym sviatkom, a preto posledným dňom lehoty bol najbližší nasledujúci pracovný

deň,utorok6.7.2021.Nakoľkožalovanánárokžalobcovinezaplatila,nasledujúcideň7.7.2021sadostala
do omeškania. Z toho dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania v zákonom stanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania 5 % ročne, avšak len z
prisúdenej sumy 1.465,37 € za dobu omeškania od 7.7.2021 do zaplatenia. Žalobu v prevyšujúcej časti
uplatnených úrokov z omeškania potom ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s

námietkou žalovanej, že svoj stabilizačný záväzok objektívne ani nemohla splniť z dôvodu, že žalobca
na pracovisku ukončil svoju činnosť ku dňu 31.12.2021, nakoľko nárok žalobcu sa stal splatným ku dňu
7.7.2021. Skutočnosť, ktorá nastala až po jeho splatnosti, nemôže mať relevantný vplyv ani na jeho
vznik, ani na jeho výšku, v ktorej vznikol a túto nemôže dodatočne znížiť. Súd zároveň priznal žalobcovi
aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky spočívajúce v účelne vynaložených trovách právneho

zastúpenia za predžalobnú výzvu zo dňa 16.7.2021 v sume 122,08 € (pozostávajúcej z tarifnej
odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby, ktorého základná sadzba je 111,21 €, z hodnoty
výšky peňažného plnenia v sume 2.930,73 €, z režijného paušálu určeného za jeden úkon právnej služby
pre rok 2021 v sume 10,87 €), a to podľa § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. d) a § 16 ods.
3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, v spojení s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
1.4.5. Výrok o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 255 ods. l, § 262 ods. l, ods. 2 C.s.p. a
úspešnosťou žalobcu čo do základu v celom rozsahu.

2.1. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., II. podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým, že konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. l písm. d/
C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. l písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. l písm. h/ C.s.p.). Žalobca namietal postup prvoinštančného súdu,
keď pristúpil k zníženiu ním uplatneného nároku o 50 %, s odkazom na princíp proporcionality, pričom

zníženie ním uplatneného nároku o 50 % má zodpovedať skutočnosti, že žalovaná bola spôsobilá
pokračovať v plnení si svojho stabilizačného záväzku a zotrvať v pracovnom pomere u neho za
pracovných podmienok zodpovedajúcich polovičnému pracovnému úväzku. Poukázal na skutočnosť, že
do súdneho konania nebol doložený relevantný dôkaz preukazujúci, že žalovaná naozaj mohla pracovať
lennapolovičnýúväzok.Súdprvejinštancienajednejstranevods.17.2.napadnutéhorozsudkuuvádza,

že nie je dôvod na zmiernenie zákonnej požiadavky na preukázanie zdravotnej nespôsobilosti lekárskym
posudkom tak, že postačuje iba lekárska správa, na druhej strane je ale pre súd postačujúce, aby na
základe takejto lekárskej správy, ktorú inak v rámci pracovnoprávnych vzťahov nie je možné akceptovať
v prípade posudzovania zdravotného stavu zamestnanca, znížil ním požadovanú náhradu o 50 %.Bežná lekárska správa ošetrujúceho lekára žalovanej nepostačuje na posúdenie, či môže zamestnanec
pracovať na plný alebo skrátený pracovný úväzok, nakoľko uvedené môže záväzne konštatovať len
lekársky posudok, ktorý však vyhotovený, ani predložený, nebol. Ani samotná existencia lekárskeho

posudku potvrdzujúceho prípadné obmedzenia žalovanej pri výkone doterajšej práce nie je, podľa
názoru žalobcu, zákonným dôvodom na zníženie ním požadovanej náhrady.
2.2. Ďalej zdôraznil ustanovenie § 155 Zákonníka práce, a následne dôvodil, že zákon nestanovuje,
že zamestnanec musí po dohodnutú dobu zotrvať u zamestnávateľ len s takým úväzkom, v akom
vykonával prácu pre zamestnávateľa pred zvyšovaním kvalifikácie a že ak to tak nie je, je to dôvod

na pomernú náhradu nákladov. Aj v prípade skráteného úväzku (ak by pred zvyšovaním kvalifikácie
zamestnanec pracoval na plný úväzok) by si, podľa názoru žalobcu, žalovaná splnila svoj záväzok
zotrvať u žalobcu po dohodnutú dobu v pracovnom pomere po zvýšení kvalifikácie a nebol by dôvod
na úhradu nákladov spojených so zvyšovaním jej kvalifikácie vo výške 50 %. Takéto zníženie by bolo
možné iba v prípade, ak by to zákon výslovne pripúšťal, resp. ak by to zákon súdu výslovne v niektorom
z ustanovení Zákonníka práce umožňoval, ako je tomu napr. v prípade moderačného práva súdu na

zníženie neprimerane vysokej zmluvnej pokuty (či už podľa ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka
alebo § 545a Občianskeho zákonníka). Zákon nepriznáva súdu určiť výšku náhrady podľa úvahy, ako je
tomunapr.vprípadenáhradynemajetkovejujmypodľaustanovenia§13ods.3Občianskehozákonníka.
Úvahy súdu o tom, či žalovaná mohla, či nemohla, predvídať v čase uzatvorenia predmetnej dohody
zhoršenie svojho zdravotného stavu, a teda či je spravodlivé od nej požadovať náhradu nákladov

spojených so zvyšovaním kvalifikácie v plnej výške, sú podľa jeho názoru bezpredmetné. Súd prvej
inštancie síce poukázal na zásadu „pacta sunt servanda“, avšak jeho rozhodnutím bolo do tejto zásady
zasiahnuté, a zároveň aj do zásady zmluvnej slobody alebo autonómie vôle zmluvných strán.
2.3. V závere odvolania žalobca uviedol, že 1. súd v rozpore so Zákonníkom práce a
zákonom č. 355/2007 Z.z. vyhodnotil žalovanou predloženú lekársku správu zo dňa 23.6.2021 ako

dokument, ktorý je spôsobilý hodnotiť zdravotný stav zamestnanca na pracovnoprávne účely, 2. na
základe takéhoto dokumentu, ktorý v zmysle Zákonníka práce nemá žiadnu výpovednú hodnotu pokiaľ
ide o posúdenie zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na výkon doterajšej práce, pristúpil k zníženiu ním
požadovanej náhrady o 50 %, pričom takéto oprávnenie súdu alebo možnosť nevyplývajú zo žiadneho
právnehopredpisu,3.niejesprávnaúvahusúdu,žeakžalovanábolaspôsobilápozvyšovaníkvalifikácie

pokračovať v pracovnom pomere u neho na polovičný pracovný úväzok, prichádza do
úvahy zníženie ním požadovanej náhrady o 50 %, pretože aj keby žalovaná zostala pracovať u neho
na polovičný pracovný úväzok, podľa žiadneho ustanovenia Zákonníka práce by mu nevznikol nárok na
úhradu 50 % nákladov, resp. žalovaná by si splnila svoj stabilizačný záväzok aj v prípade vykonávania
práce u neho na polovičný pracovný úväzok, 4. v konaní nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý

by bol spôsobilý pre súd záväzným spôsobom hodnotiť zdravotný stav žalovanej alebo jej zdravotnú
spôsobilosť na výkon doterajšej práce, hoci súd konštatuje, že žalovaná bola spôsobilá po zvýšení
kvalifikácie vykonávať doterajšiu prácu len na polovičný pracovný úväzok.
2.4. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. zmeniť a žalobe vyhovieť;
žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

4. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379,
§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len C.s.p.], túto prejednal

bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo
potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 27. septembra 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca
žalobcu, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).

Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. (ktorým žalobu vo zvyšku
zamietol), pretože je vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odvolací
súd v uvedenej časti už nič iné neuvádza (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Pre úplnosť ale považuje za
nevyhnutné uviesť ešte nasledovné.

5. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil správne (§ 191
ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnymzáverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V konaní pred súdom prvej
inštancie sa nevyskytli vady procesného charakteru, na ktoré by musel odvolací súd prihliadať, aj keď
neboli uplatnené v odvolacích dôvodoch (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

6.1. Vykonaným dokazovaním pre súdom prvej inštancie zostalo nepochybné, že medzi žalobcom ako
zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnankyňou bol založený pracovnoprávny vzťah na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 10.4.2014 a skončil výpoveďou (bez uvedenia výpovedného dôvodu) zo strany
žalovanej zo dňa 29.3.2021, a to uplynutím výpovednej doby; posledný deň výpovednej doby bol deň

31.5.2021. Nepochybnou skutočnosťou tiež je, že strany sporu dňa 4.1.2019 uzavreli dohodou o zvýšení
kvalifikácie, na základe ktorej sa žalobca zaviazal umožniť žalovanej získanie kvalifikácie „lekár rádiológ“
štúdiompoprizamestnanínaSlovenskejzdravotníckejuniverzitevodborerádiológiavtrvaníod7.1.2019
do 15.3.2019, ako aj poskytnúť jej pracovné voľno a hmotné zabezpečenie v rozsahu
náhrady mzdy spolu s odvodmi v plnej výške jej pravidelnej mesačnej mzdy za poskytnuté pracovné
voľno a za cirkulácie v inom zdravotníckom zariadení. Záväzok žalovanej spočíval v tom, že po zvýšení

kvalifikácie zotrvá u žalobcu v pracovnom pomere po dobu 5 rokov a v prípade, že tento záväzok
nesplní, alebo skončí pracovný pomer pred skončením zvýšenia kvalifikácie, prípadne predčasne skončí
zvyšovanie kvalifikácie, je povinná uhradiť zamestnávateľovi náklady v zmysle predmetnej dohody,
a síce celkovú sumu vynaložených nákladov zamestnávateľom na základe výzvy zamestnávateľa. V
prípade, že splní svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere po dohodnutú dobu iba sčasti, jej povinnosť

nahradiť žalobcovi tieto náklady sa pomerne zníži. Strany sporu v konaní nerozporovali, že náklady,
vynaložené žalobcom v súvislosti so zvýšením kvalifikácie žalovanej, pozostávali výlučne z nákladov
na náhradu mzdy za rozhodné obdobie v celkovej sume 5.328,58 €. Po skončení pracovného pomeru
žalobca listom zo dňa 15.6.2021 vyzval žalovanú na úhradu vynaložených nákladov spojených s jej
štúdiom v pomernej časti zodpovedajúcej počtu 33 mesiacov, v ktorom rozsahu porušila

záväzok zotrvať po zvýšení kvalifikácie v pracovnom pomere u žalobcu, v sume 2.930,73 €. Žalovaná
v podaní zo dňa 30.6.2021 odmietla uplatňovanú náhradu zaplatiť s odvolaním sa na svoju dlhodobú
práceneschopnosť pre zdravotné problémy, ktoré boli spôsobené následkom výkonu zamestnania, ako
aj na odporúčanie jej ošetrujúceho lekára obmedziť pracovný úväzok na polovičný, o čom podložila
lekársku správu zo dňa 23.6.2021.

6.2. V posudzovanej veci bolo sporné, aj v odvolacom konaní, či vznikla na strane žalovanej povinnosť
uhradiť žalobcovi náklady vynaložené žalobcom v súvislosti so zvýšením jej kvalifikácie, s ohľadom
na tvrdenie žalovanej, že bola „nútená“ dať u žalobcu výpoveď, pretože nevyhovel jej žiadosti o
zmenu pracovného pomeru na polovičný úväzok na základe odporúčania jej ošetrujúceho lekára.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 155 ods. 6 písm. c/

Zákonníka práce výslovne vyžaduje doloženie žalovanou tvrdených skutočností lekárskym posudkom,
pričom tento nedostatok nemožno nahradiť lekárskymi správami či lekárskymi odporúčaniami. Súd prvej
inštancie správne konštatoval, že lekárska správa a lekárske odporúčanie sú vydané mimo zákonom
predpokladaného formalizovaného procesu a nespĺňajú požiadavky na lekársky posudok. Správny je aj
záver súdu prvej inštancie, že lekársky posudok v zmysle ustanovenia § 155 ods. 6 písm. c/ Zákonníka

práce musí byť vydaný a zamestnávateľovi predložený ešte pred skončením pracovného pomeru a jeho
absenciu nemožno nahradiť dodatočnými lekárskymi správami, znaleckým posudkom alebo dodatočne
vypracovaným lekárskym posudkom až po skončení pracovného pomeru alebo dokonca až po začatí
súdneho konania, o čo sa snažila žalovaná. Na druhej strane ale súd prvej inštancie správne dôvodil, že
nemožnonamietaťvecnúnesprávnosťlekárskychsprávakotakú.Odvolacísúdpodotýka,žezvýpovede

žalovanej, ako aj z vyjadrenia žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie, vyplynulo, že žalobca
mal vedomosť o pretrvávajúcich zdravotných problémoch žalovanej, ktoré boli následkom výkonu jej
pracovnej činnosti. Išlo tak o nespornú skutočnosť, a preto sa odvolací súd nestotožnil s námietkou
žalobcu,ževkonanínebolvykonanýdôkaz,ktorýbybolspôsobilýpresúdzáväznýmspôsobomhodnotiť
zdravotný stav žalovanej alebo jej zdravotnú spôsobilosť na výkon doterajšej práce. Súd prvej inštancie

správne uzavrel, že síce žalobca nebol povinný dohodnúť sa so žalovanou na zmene pracovných
podmienok, avšak z morálneho hľadiska 1. nebolo možné od žalovanej očakávať
zotrvanie na pracovnej pozícii dokým dôjde k trvalému poškodeniu jej zdravia v dôsledku výkonu určitej
práce za určitých predvídateľných pracovných podmienok, zároveň 2. je pochopiteľné, že žalovaná
dala prednosť svojmu zdraviu a rozhodla sa ukončiť pracovný pomer. Odvolací súd má za to, že v

konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že v prípade pristúpenia žalobcu na spomenutú
dohodu o zmene pracovných podmienok by žalovaná zrejme riadne ďalej zotrvala u neho v pracovnom
pomere na polovičný pracovný úväzok. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že žalovaná je zamestnaná
u iného zamestnávateľa ako lekárka na pracovisku rádiológie na polovičný pracovný úväzok. Nie je takdôvodné tvrdenie žalobcu o nesprávnej úvahe súdu v tom, že ak žalovaná bola spôsobilá po zvyšovaní
kvalifikácie pokračovať v pracovnom pomere u neho na polovičný pracovný úväzok, prichádza
do úvahy zníženie ním požadovanej náhrady v rozsahu 50 %. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že

sám žalobca vo svojom odvolaní uznal, že v prípade zmeny pracovných podmienok žalovanej tak, aby
vykonávala prácu na skrátený pracovný úväzok, by splnila svoj záväzok zotrvať u žalobcu po dohodnutú
dobu v pracovnom pomere po zvýšení kvalifikácie a nebol by dôvod na úhradu nákladov spojených so
zvyšovaním jej kvalifikácie vo výške 50 %.
6.3. Nadväzne na uvedené skutočnosti, v zhode so súdom prvej inštancie, aj odvolací súd dôvodí, že je

namieste aplikovať princíp proporcionality s ohľadom na osobitné, jedinečné, skutočnosti existujúce na
strane žalovanej. Odvolací súd na tomto mieste podotýka, že právna úprava platná v Českej republike je
voblastiaplikácievšeobecnýchprávnychzásadobdobná,apreto(mutatismutandis)poukazujenanález
Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29.9.2005, sp. zn. III.ÚS 350/03, v ktorom tento vyslovil právny
názor „moderným ústavným nepísaným pravidlom, ktoré podľa dnes už konštantnej judikatúry Ústavný
súd rovnako aplikuje, je princíp proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce

niesúvprávnychpredpisochvýslovneobsiahnuté,avšakveurópskejprávnejkultúresavcelomrozsahu
uplatňujú. ... Ústavný súd sa tak prihlásil k európskej právnej kultúre i k jej ústavným tradíciám. Vo svetle
týchtovšeobecnýchprávnychzásadtiežinterpretujeústavnépredpisy,predovšetkýmListinuzákladných
práv a slobôd. Takáto interpretácia sa potom premieta aj do výkladu jednotlivých právnych predpisov, v
tomto prípade tých, ktoré upravujú vyššie priznané náhrady za spôsobenú škodu na zdraví. Porušením

pravidla proporcionality tak môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, a to konkrétne práva
na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 Listiny).“ Právny názor Ústavného súdu Českej republiky si následne
osvojil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý (s odvolaním sa na citovaný nález Ústavného súdu
Českej republiky) v rozsudku zo dňa 29.1.2014, sp. zn. 6 Cdo 271/2012, uviedol „...v zmysle čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Moderným ústavným
nepísaným pravidlom je princíp proporcionality (primeranosti)“. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 4.12.2007, č.k. PL. ÚS 12/01-297, vyplýva, že princíp proporcionality
je všeobecným ústavným princípom, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť generálneho princípu právneho
štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavného zákona č. 460/1992 Zb.

Ústava Slovenskej republiky. Obdobne dôvodil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa
10.2.2015,sp.zn. 8Cdo9/2014,vzmyslektorého„Proporcionalita,akovšeobecnývýkladový
princíp v priestore, kde platia princípy právneho štátu, sa najzreteľnejšie prejavuje v takých
prípadoch, kedy rozhodnutie súdu je výsledkom právnej úvahy súdu ... pri ktorej sa berie zreteľ na všetky
okolnosti prípadu z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy na oboch stranách (povinnej ale i

oprávnenej). Cieľom je vyvažovanie individuálnych a verejných záujmov, každý demokratický právny
poriadok stanovuje interpretačné pravidlo pre súkromnoprávne vzťahy, ktoré zohľadňuje ich primeraný
výkon.“Nadväznenavšeobecnýústavnýprincípproporcionality,princípuplatňovanýveurópskejprávnej
kultúre, ako aj na všeobecný výkladový princíp právneho štátu, odvolací súd uzatvára, že nie je potrebné
princíp proporcionality explicitne zakotviť v ustanoveniach Zákonníka práce na to, aby bol v tejto právnej

veci aplikovaný zo strany súdu. Z toho dôvodu je nedôvodná odvolacia námietka žalobcu, že zníženie
jeho nároku súdom nie je možné, pretože to zákon výslovne nepripúšťa, resp. to neumožňuje žiadne
z ustanovení Zákonníka práce. Súd prvej inštancie správne aplikoval princíp proporcionality, správne
odkázal na všeobecný ústavný princíp, na všeobecné výkladové pravidlo. Rovnako sú nedôvodné
aj ďalšie odvolacie námietky žalobcu v tom 1. že súd v rozpore so Zákonníkom práce a zákonom

č. 355/2007 Z.z. vyhodnotil žalovanou predloženú lekársku správu ako dokument, ktorý je spôsobilý
hodnotiť zdravotný stav zamestnanca na pracovnoprávne účely, 2. že na základe takéhoto dokumentu
pristúpil k zníženiu náhrady o 50 %.

7. Už dôvody uvádzané súdom prvej inštancie tak odôvodňujú vecnú a právnu správnosť jeho rozsudku

vo výroku II.

8.1. Odvolací súd pre úplnosť dodáva ešte nasledovné. Nárok žalobcu na náhradu ním vynaložených
nákladov na zvýšenie kvalifikácie žalovanej predstavuje škodu, ktorá mu vznikla (§ 179 ods. 1
prvej vety Zákonníka práce). Podľa citovaného zákonného ustanovenia zamestnanec zodpovedá

zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných
úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zákonník práce, ani Občiansky zákonník, nedefinujú pojmy
vymedzujúce druh zavinenia: úmysel, nedbanlivosť. Súkromné právo preto vychádza z pojmov
uvedených v ustanoveniach § 15 a § 16 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Odbornáliteratúra (Občianske právo, Lazar a kol., 2014, s. 321) k tejto problematike uvádza „Treba
pripomenúť, že uvedené pojmy Občiansky zákonník nevymedzuje. Ide o pojmy prevzaté z trestného
práva (§ 15 a § 16 TZ) a v dôsledku toho aj ich výklad vychádza z tejto právnej úpravy. Odlišným

spôsobom sa však vykladá primeranosť dôvodov pre oblasť občianskoprávnej zodpovednosti za škodu.
Zatiaľ čo Trestný zákon vymedzuje nevedomú nedbanlivosť zo subjektívneho hľadiska [porov. § 16
písm. b/ TZ], v občianskoprávnej oblasti sa spravidla vychádza z objektívneho hľadiska, pričom sa
prihliada na konkrétnu situáciu a pomery, za ktorých škodca konal a ktoré by sa za tejto situácie a
pomerovjaviliakodôvodyprimeranékaždémunormálnemu,dostatočnevyvinutému,resp.priemernému

človeku“.“ Odvolací súd taktiež (mutatis mutandis) poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 24.7.1992, sp.zn. 4 Cdo 50/92 (R 31/1993) uverejnený
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - Stanoviská a rozhodnutia
3-4/1993 - vo veciach občianskoprávnych, podľa ktorého „Zavinenie pracovníka je nielen základným
predpokladom jeho zodpovednosti za škodu, ale miere zavinenia musí byť úmerná i jeho povinnosť
nahradiť škodu. ......... Pri dokazovaní zavinenia - ako subjektívnej kategórie - sa treba zamerať na

všetky tie skutočnosti, ktoré podľa všeobecných skúseností odôvodňujú záver o danosti zavinenia
v určitej forme, pretože ho ako vnútorný jav nemožno priamo dokázať.“. V predmetnej právnej veci
žalovaná síce spôsobila žalobcovi škodu svojím zavineným konaním, keď dala výpoveď z pracovného
pomeru bez uvedenia dôvodov výpovede skôr, ako splnila záväzok vyplývajúci jej z dohody, avšak
takto nepochybne konala z dôvodu obavy o svoje zdravie. Zároveň nemožno opomenúť skutočnosť,

že žalovaná prednostne mala záujem zotrvať u žalobcu (a teda si svoj stabilizačný záväzok splniť), a
výpoveď dala až potom, keď žalobca nevyhovel jej žiadosti o zmenu pracovného úväzku. Odvolací súd
poukazuje na tvrdenie žalovanej v jej vyjadrení k žalobe, že výpoveď dala v dobrej viere, že neporušila
dohodu, pretože to bol žalobca, kto ju odmietol ďalej zamestnávať, a spoliehala sa na dobré mravy. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v prípade žalovanej išlo o nevedomú

nedbanlivosť, ktorá je vymedzená ustanovením § 16 písm. b/ Trestného zákona a podľa ktorého ide o
konanie,kedypáchateľnevedel,žesvojímkonanímmôžetaképorušeniealeboohrozeniespôsobiť,hoci
o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Odvolací súd má za to, že
žalovaná vzhľadom na dôvody, ktoré ju viedli k daniu výpovede, nevedela, že žalobcovi spôsobí svojím
konaním škodu, aj keď to vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery mohla, resp. mala, vedieť.

Skutočnosť, že žalovaná spôsobila žalobcovi škodu zavinením vo forme nevedomej nedbanlivosti, je
ďalším dôvodom na aplikovanie princípu proporcionality.
8.2. Pozornosti odvolaciemu súdu však neunikla ani skutočnosť, že škoda vznikla aj žalovanej. Podľa čl.
8 prvá veta Zákonníka práce zamestnávatelia sú povinní robiť opatrenia v záujme ochrany života a
zdravia zamestnancov pri práci a zodpovedajú podľa tohto zákona za škody spôsobené zamestnancom

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Na základe výpovede žalovanej, vyjadrenia žalobcu,
v konaní pred súdom prvej inštancie zostalo nespornou skutočnosťou, že žalobca mal vedomosť o
pretrvávajúcich zdravotných problémoch žalovanej, ktoré vznikli ako následok výkonu pracovnej činnosti
u neho. Aj táto skutočnosť odôvodňuje aplikáciu princípu proporcionality. Odvolací súd považuje za
potrebné vziať uvedené skutočnosti do úvahy, pretože ide o spor s ochranou slabšej strany (individuálny

pracovnoprávny spor v zmysle ustanovenia § 316 a nasl. C.s.p.), pričom slabšou stranou je práve
žalovaná ako zamestnankyňa.
8.3.Právna teória vymedzuje princíp proporcionality aj v užšom slova zmysle, a to ako vyvažovanie,
resp. ako nástroj, prostredníctvom ktorého dochádza k vyvažovaniu v kolízii stojacich práv, princípov,
záujmov či hodnôt (Kukliš, Ľ.: Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv. Právny

obzor, 96, 2013, č.1, s.50 - 66.). V predmetnej právnej veci stoja proti sebe dve protichodné práva
(nároky),asícenárokžalobcunanáhraduškody(§179ods.1prvejvetyZákonníkapráce),predstavujúci
pomernú náhradu vynaložených nákladov na zvýšenie kvalifikácie žalovanej, a na druhej strane stojí
nárok žalovanej na náhradu škody v dôsledku poškodenia zdravia u žalobcu (§ 195 a nasl. Zákonníka
práce). V zmysle princípu proporcionality je namieste tieto protichodné nároky na náhradu škody vyvážiť,

a preto aj táto skutočnosť odôvodňuje aplikáciu princípu proporcionality, čiže zníženie náhrady nákladov
spojených so zvýšením kvalifikácie žalovanej o 50 %.

9. Odvolací súd, už bez ďalšieho, odmietol odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie vo
výroku I., v ktorom bol sčasti úspešný, postupom podľa ustanovenia § 386 písm. b/ C.s.p. ako odvolanie

podané neoprávnenou osobou. Totiž žalobca bol v tejto časti úspešný, a tak nemá postavenie strany
sporu, ktorá odvolanie podať môže (§ 359 C.s.p.).10. Odvolací súd neposudzoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III.
o trovách konania majúci tiež charakter výroku súvisiaceho (§ 367 ods. 2 veta druhá C.s.p.), keďže
žalovaná odvolanie nepodala, nedovolila tak odvolaciemu súdu vecne a právne rozsudok súdu prvej

inštancie v uvedenom rozsahu preskúmať.

11. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá síce bola v odvolacom konaní úspešná, jej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže bola nečinná; trovy konania jej nevznikli.

13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).