Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/207/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120208867
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7120208867.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu JUDr. Petra Žoldoša, správcu majetku
úpadcuRezidenciaCassovara.s.vkonkurze,Košice,Žriedlová3,IČO:36687944,sosídlomkancelárie
Košice, Žriedlová 3, zast. advokátskou kanceláriou SD LEGAL, s.r.o., Košice, Žriedlová 3, IČO: 51 717
395protižalovanejA.B.C.D.,D.,nar.XX.X.XXXX,E.,F.XX,ovydaniebezdôvodnéhoobohatenia4.600

eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 15C/25/2020
z 25. augusta 2022

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (výrok I.) a priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %

(výrok II.).

2. Súd tak rozhodol o nároku žalobca domáhajúceho sa proti žalovanej vydania bezdôvodného
obohatenia 4.600 eur spolu s príslušenstvom skutkovo dôvodiac, že na majetok dlžníka Rezidencia
Cassovar a.s. bol vyhlásený konkurz, zverejnený v Obchodnom vestníku č. 179/2018 dňa 17.9.2018,
úpadca (Rezidencia Cassovar a.s. v konkurze) bol od roku 2009 do 13.9.2019 vlastníkom bytu č. XX

G. X. poschodí bytového domu Žriedlová 8 - 28, vchod 24, súpisné číslo XXXX, zapísaného na LV č.
XXXXX pre kat. úz. C., obec Košice – Staré Mesto. Dňa 8.1.2019 odvolaným správcom bol odovzdaný
žalobcovi konkurzný spis, z ktorého žalobca zistil, že nehnuteľnosť vo vlastníctve úpadcu, zapísaná
v súpise konkurznej podstaty, je užívaná treťou osobou. Pri zisťovaní totožnosti tejto osoby ako aj
právnehotituluužívania,predsedapredstavenstvaúpadcuH.H.F.I.nastretnutí14.2.2019uviedol,ževo
vzťahu k nehnuteľnosti nebola nikdy uzavretá žiadna nájomná zmluva. Dňa 14.2.2019 sa uskutočnila za

účasti žalobcu a všetkých členov predstavenstva úpadcu a žalovanej v bytovom dome Žriedlová 8 – 28
ohliadka,ktoroubolozistené,žebytužívaA.J.K.,F.,E.XX,nar.XX.XX.XXXX,ktorátototvrdenieuviedla
pred vchodom do bytu. Z obhliadky bol spísaný úradný záznam, ktorý podpísala aj osoba užívajúca
predmetný byt. Dňa 14.2.2019 bola A. J. K. vyzvaná na odovzdanie nehnuteľnosti žalobcovi v súlade s
§ 74 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.; voči A. A. K., ktorá predmetnú nehnuteľnosť užívala žalobca vedie
súdne konanie na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 30Cbi/10/2019. Dotyčná v rámci vyjadrenia k

žalobe predložila dôkaz, v zmysle ktorého titulom užívania tejto nehnuteľnosti uhradila žalovanej A. B.
C. D. od októbra 2015 sumy vo výške celkom 9.974 eur. Žalobca mal za to, keďže žalovaná nikdy nebola
vlastníkom tejto nehnuteľnosti a prijala od A. J. K. 9.974 eur, prijala uvedenú sumu bez akéhokoľvek
právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu, ktorý v uvedenom čase bol vlastníkom
užívanej nehnuteľnosti.
Žalovaná viaceré rozhodujúce skutkové tvrdenia uvedené žalobcom v žalobe označila za nepravdivé.

Poprela tvrdenie žalobcu, že akýmkoľvek spôsobom užívala byt alebo disponovala kľúčmi od neho,
poprela tvrdenie žalobcu, že v roku 2013 alebo kedykoľvek inokedy odovzdala kľúče od bytu A. A. K..Domnievala sa, že kľúče dotyčnej odovzdal úpadca alebo osoba konajúca v mene úpadcu. Poprela aj
tvrdenie žalobcu, že sa zúčastnila dňa 14.2.2019 obhliadky, za nepravdivé označila aj ďalšie tvrdenie
žalobcu, že prijímala od A. K. vo svojom mene nejaké platby za užívanie bytu. Nesúhlasila s tvrdením

žalobcu, podľa ktorého vyplynulo z výpisu z bankového účtu predloženého A. K., že jej táto uhradila
9.974 eur titulom užívania bytu, pretože žiadna taká skutočnosť z predloženého výpisu z účtu nevyplýva,
pri žiadnej transakcii nie je takýto účel platby uvedený. K bytu nemala žiaden právny vzťah. Na kúpu
bytu uzavreli jej rodičia so žalobcom dohodu o rezervácii, následne zmluvu o budúcej zmluve a napokon
aj zmluvu o prevode vlastníctva k bytu a nebytovému priestoru, jej rodičia úpadcovi uhradili časť ceny

bytu, čo úpadca v zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu potvrdil, že kupujúci už ku dňu podpisu
zmluvy uhradili časť kúpnej ceny vo výške 14.730,11 eura, jej mama 14.2.2017 uhradila na účet úpadcu
ďalšiu časť kúpnej ceny 11.183,89 eura, podľa informácií získaných od rodičov, bola aj zostávajúca
časť kúpnej ceny v minulosti už vysporiadaná a kúpna cena bola v celom rozsahu uhradená. Zmluva
o prevode vlastníckeho práva k bytu nebola doposiaľ žiadnym spôsobom zrušená, napriek tomu však
žalobca pristúpil k predaju bytu formou dražby, úpadca si taktiež ponechal celú doposiaľ zaplatenú

časť kúpnej ceny bytu. Na základe uvedených zmluvných vzťahov úpadca umožnil jej rodičom prístup
do bytu a bezplatné užívanie bytu. Jej rodičia z vlastných zdrojov zabezpečili dokončenie bytu do
užívaniaschopného stavu (podlahy, dvere, kuchynskú linku, vstavané skrine, kompletné zariadenie).
Objednávali si ho (vybavenie bytu) od spoločnosti PeeMDe Global a.s.; išlo o spoločnosť personálne
prepojenú s úpadcom, a to cez osobu H. H. F.. Argumentovala, že aj táto skutočnosť preukazuje, že jej

rodičia mali umožnený prístup do bytu so súhlasom a vedomím úpadcu, taktiež, podľa želania rodičov, sa
menila dispozícia bytu, že úpadca o týchto skutočnostiach vedel, svedčí aj e-mailová komunikácia z 2.2.
a 3.2.2017 s H. H. F., predsedom predstavenstva úpadcu a financujúcou bankou VÚB, a.s. v rámci snahy
o doriešenie prevodu bytu. To, že v byte sa nachádzali veci, ktoré neboli vlastníctvom úpadcu, uznal
aj žalobca, ktorý to výslovne uviedol v oznámení o dražbe bytu - „Predmetom dražby nie je zariadenie

bytu, a to podlahy, dvere, kuchynská linka, vstavané skrine.“. Všetky právne vzťahy k bytu sa teda týkali
jej rodičov. Ona do týchto vzťahov vstupovala, vždy jedine v ich zastúpení, keď im v ich mene pomáhala
niektoré záležitosti ohľadne bytu riešiť. To platí aj o platbách, na ktoré poukázal žalobca, ktoré prijala
na svoj účet v mene svojich rodičov, neskôr už len v mene svojej mamy, keďže otec zomrel (neskôr
zomrela aj mama), pričom išlo o platby za užívanie zariadenia bytu, ktorý bol v ich vlastníctve a za

dodávku elektriny, keďže zmluva o dodávke elektriny bola uzavretá priamo medzi dodávateľom elektriny
a jej otcom a priamo jemu boli vystavené faktúry, čo je ďalší dôkaz toho, že úpadca umožnil rodičom
užívať byt. Na tom základe žalovaná namietla svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia z dôvodov tak, ako ich definoval žalobca v žalobe, mu mohol vzniknúť iba
voči tretej osobe, ktorá byt skutočne užívala. Žalobca nepreukázal, že by byt niekedy užívala žalovaná,

pretonemôžepožadovaťodnejvydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Onapredmetnýbytnikdyneužívala,
nikdy nedisponovala kľúčmi od neho, zo strany žalobcu nedošlo k poskytnutiu žiadneho plnenia v jej
prospech, ktoré by bolo považované za bezdôvodné obohatenie. Žalovaná spolu s vyjadrením predložila
Dohodu o rezervácii z 21.12.2017, Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu z
10.1.2008 a dodatok č. 1 k nej, Zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru z

19.12.2016, ako i potvrdenie VÚB, a.s. o vklade v hotovosti zo 14.2.2017.
Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej tvrdil, že v zmysle úradného záznamu zo 7.6.2019
podpísaného A. K., získala kľúče od nehnuteľnosti práve od žalovanej. Potvrdil tiež, že sa obhliadky
nehnuteľnosti 14.2.2019 žalovaná nezúčastnila, obhliadky sa zúčastnila A. A. K., žalobca a traja členovia
predstavenstva úpadcu. Taktiež žalobca nikdy netvrdil, že žalovaná fyzicky byt vo vlastníctve úpadcu

obývala. Žalovaná bez akéhokoľvek právneho dôvodu prijala odplatu od A. K., avšak táto odplata bola
žalovanou prijatá na úkor žalobcu. Žalovaná je v zmysle uvedeného pasívne vecne legitimovaná v tomto
konaní, keďže je to práve žalovaná, ktorá získala peňažné prostriedky titulom užívania nehnuteľnosti
vo vlastníctve úpadcu.
Žalovaná vo vyjadrení zo 6.12.2020 namietla, že z úradného záznamu z 28.6.2019 nevyplýva, že

A. K. získala kľúče od nehnuteľnosti od nej - žalovanej. Trvala na tom, že kľúčmi od nehnuteľnosti
nikdy nedisponovala. Predpokladala, že kľúče získala A. K. od úpadcu. Mala za to, že úradný záznam
potvrdzuje, že úpadca komunikoval priamo s A. K., ktorej kľúče od nehnuteľnosti pravdepodobne
odovzdal a aj si ich v zmysle úradného záznamu z 28.6.2019 prevzal, nakoľko nebol predložený
jednoznačný dôkaz preukazujúci prevzatie kľúčov od nehnuteľnosti žalovanou alebo jej rodičmi od

úpadcu. Reálne k tomu nikdy nedošlo. Odplata, ktorú A. K. zasielala na účet, bola odplatou za spotrebu
elektrickej energie spoločnosti Geon a.s., ktorá bola fakturovaná jej otcovi a za užívanie hnuteľných vecí,
zariadenia bytu, ktoré sa v nehnuteľnosti nachádzali a boli vo vlastníctve jej rodičov, v orientačnej sume
74.000 eur. Byt bol zmluvou o budúcej zmluve predávaný ako holobyt. Mala za to, že ak by K. uhrádzalana jej účet nájomné, ako tvrdí žalobca, toto by sa pohybovalo v úrovni o niekoľko 100 eur mesačne
viac vzhľadom na trhové ceny prenajímaných nehnuteľností v danej lokalite. Jej rodičia, ani ona však
neprenajímali uvedenú nehnuteľnosť, táto im nebola nikdy úpadcom odovzdaná a uhrádzaná odplata

predstavovala len odplatu za užívanie hnuteľných vecí vo vlastníctve rodičov a elektrickú energiu.
Na pojednávaní žalovaná uviedla, že jej rodičia mali byť vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti,
medzičasom ale zomreli. K oficiálnemu odovzdaniu bytu doposiaľ nedošlo, avšak boli rodičom
odovzdané kľúče od bytu úpadcom a tie potom priamo rodičmi A. K., ktorá v byte bývala, avšak s
plným vedomím úpadcu a s tým, že určité financie tam už boli rodičmi žalovanej vložené. Suma 200 eur

mesačne, ktorá prichádzala na účet od A. K., určite nezodpovedala reálnej cene na trhu s nájomným.
Súd citujúc § 185 ods. 1, 2, 3, § 187, § 191 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, 2 a 3
Občianskeho zákonníka vec právne uzavrel; konštatoval, že sa žalobca podanou žalobou domáhal
proti žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mala získať tým, že prijala od A. A. K. 9. 974
eur bez právneho dôvodu za obdobie od 11.10.2015 do 11.6.2019, čím sa bezdôvodne obohatila
na úkor žalobcu, ktorý v uvedenom čase bol vlastníkom užívanej nehnuteľnosti. V prvom rade sa

súd zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie, a to kto sa obohatil a otázkou aktívnej vecnej
legitimácie, na čí úkor. Poukázal na prejednací princíp, ktorým je sporové konanie ovládané spočívajúci
v povinnosti tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať
dôkazy na tieto skutočnosti, zaťažujúci strany sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za
zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Bolo teda na žalobcovi

akým spôsobom svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť voči označenej
žalovanej v priebehu konania zakladal. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaná, ktorá prijala
plnenia, podľa žalobcu neoprávnene, a ktoré plnenia žiadal žalobca v konaní vydať ako bezdôvodné
obohatenie, nebola subjektom, ktorým by sa bezdôvodne obohatil. Žalovaná totiž predmetný byt nikdy
neužívala, preto žalobca nemôže od nej požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná nikdy nedisponovala kľúčmi od bytu a zo strany žalobcu ani
nedošlo k poskytnutiu žiadneho (peňažného či nepeňažného) plnenia v prospech žalovanej, ktoré by
malo byť považované za bezdôvodné obohatenie. Žalovaná nebola so žalobcom v žiadnom právnom
vzťahu. Na kúpu predmetného bytu uzavreli rodičia žalovanej dohodu o rezervácii 21.12.2017, neskôr
zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva k bytu, a to 10.1.2008 a dodatok č. 1 k tejto

zmluve a napokon zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru 19.12.2016 a
za byt uhradili časť kúpnej ceny. Pokiaľ žalovaná prijímala platby od A. A. K., neprijímali ich vo vlastnom
mene, ale v mene svojich rodičov, za užívanie vybavenia bytu, ktoré bolo zaplatené rodičmi žalovanej
a za užívanie energií. V právnom vzťahu k bytu boli teda rodičia žalovanej a úpadca, nie žalovaná.
Súd konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by došlo k prechodu práv a povinností na žalovanú. Súd

zastal právny názor, v zmysle ktorého žalovaná nie je osobou, na ktorú by prešiel záväzok spočívajúci
v povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie vo výške platieb, ktoré žalovaná prijímala od A. A. K..
Medzi žalobcom a žalovanou totiž absentuje akýkoľvek právny vzťah dvoch subjektov, ktoré by medzi
sebou realizovali odovzdanie a prevzatie bezdôvodného obohatenia. Súd mal za to, že podmienkou
pre možnosť zaviazať žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia je, aby žalobca preukázal,

že skutočne žalovaná je tým, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Pri bezdôvodnom obohatení
dochádza k situácii, keď majetkový prírastok jedného subjektu sa prejavuje v majetkovej sfére iného
subjektu, musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu a úbytkom
v majetkovej sfére iného subjektu. Žalobcu zaťažovalo bremeno, aby túto podmienku úspešnosti bez
pochýb preukázal. Na splnení tohto predpokladu je potrebné trvať aj vtedy, kedy vzťahy medzi subjektmi

nie sú jednoznačné a keď je potrebné vyvinúť väčšie úsilie na to, aby bolo možné skutočne obohatený
subjekt zistiť.
Súd ďalšie navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkyne A. A. K. a predloženie účtovných dokladov úpadcu
o platbách prijatých od akejkoľvek osoby, nevykonal z dôvodu hospodárnosti konania a s poukazom na
dôvod zamietnutia žaloby pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovanej. Z uvedených dôvodov

súd žalobu zamietol v celom rozsahu.
Vo veci úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b/, d/, f/ a h/ CSP.
Prvotne poukázal na to, že pred vydaním napadnutého rozsudku sa uskutočnili vo veci samej dve
pojednávania, termín prvého bol nariadený na deň 9.9.2021, na ktoré pojednávanie sa žalovaná
nedostavila a svoju neprítomnosť riadne a včas a vážnymi okolnosťami neospravedlnila pričom bolanaň riadne a včas predvolaná a zároveň bola v predvolaní zo dňa 6.4.2021 riadne poučená o následku
nedostavenia sa na pojednávanie vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, súčasne ide
o žalobu podľa § 137 písm. a/ CSP, žalobu na peňažné plnenie a žalobca navrhol na pojednávaní

9.9.2021, aby súd vo veci rozhodol podľa § 274 CSP rozsudkom pre zmeškanie, o čom svedčí
zápisnica o pojednávaní. Argumentoval, že na pojednávaní dňa 9.9.2021 boli splnené všetky podmienky
pre rozhodnutie súdu rozsudkom pre zmeškanie, a to bez ohľadu na to, či sa žalovaná k žalobe
vyjadrila alebo nie. Mal zato, že § 274 nedáva súdu možnosť rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie,
ale naopak je povinnosťou súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Napriek výslovnému návrhu

žalobcu na rozhodnutie vo veci postupom podľa § 274 CSP, však súd rozsudok pre zmeškanie nevydal
a teda došlo k porušeniu ustanovenia § 273 CSP ako aj k porušeniu procesných práv žalobcu s
poukazom na článok 17 CSP, keďže nerozhodnutie vo veci napriek povinnosti súdu rozhodnúť na
pojednávaní dňa 9.9.2021 spôsobilo, že vec nebude rozhodnutá čo najrýchlejšie, spôsobili sa tým
zbytočné prieťahy a procesné strany budú zbytočne a neprimerane zaťažené z dôvodu potreby účasti
na ďalšom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie došlo aj k porušeniu práva žalobcu

na spravodlivý súdny proces, keďže žalobca na tomto pojednávaní výslovne navrhol vydať rozsudok pre
zmeškanie, pričom o tomto návrhu žalobcu nebolo súdom vôbec rozhodnuté. Súd sa o tomto návrhu
vôbec nezmienil ani v napadnutom rozsudku. Navyše, žalobca doručil súdu vyjadrenie z 26.9.2021 vo
veci samej spolu s procesným návrhom, pričom na uvedené skutočnosti súd vôbec nereflektoval vo
výroku napadnutého rozsudku a žiadnu odpoveď na spôsob vyporiadania sa s návrhom žalobcu nedáva

ani odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nerozhodnutím o návrhu žalobcu, a to o návrhu, ktorý výslovne
predpokladá § 274 CSP a nevyporiadanie sa s týmto návrhom ani v odôvodnení napadnutého rozsudku
akomeritórnehorozhodnutiasúduvovecisamej,bolnaplnenýodvolacídôvodnesprávnehoprocesného
postupusúdu,ktorýspôsobilporušenieprávažalobcunaspravodlivýsúdnyproces.Napadnutýrozsudok
označil žalobca za nesprávne rozhodnutie, keďže ak by v konaní nenastala popísaná vada, a teda

súd prvej inštancie by riadne rozhodol o ním podanom návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie
na pojednávaní dňa 9.9.2021, nemohlo by dôjsť k vydaniu napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba
zamietnutá.
Poukázal v tej súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.9.2020 sp. zn. 4Obdo/84/2019, v
zmysle ktorého vydanie kontumačného rozsudku na pojednávaní je obligatórnou povinnosťou súdu,

zároveň z označeného rozhodnutia žalobca citoval.
Okrem uvedeného, resp. v ďalšom žalobca namietal, že súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ dospel k záveru, že žalovaná nebola subjektom,
ktorý sa bezdôvodne obohatil. Na základe listinných dôkazov, a to najmä výpisom z účtu, v zmysle
ktorého žalovaná prijala ako údajný vlastník bytu v pozícii prenajímateľa sumu vo výške 9.974,00

eur, bol preukázaný presný opak zistenia súdu; žalovaná nikdy nemohla byť prenajímateľom, keďže
nenadobudla vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti. Obrana žalovanej spočívajúca v tom, že išlo
o prenájom hnuteľných vecí, ktorú súd akceptoval, nebola preukázaná žiadnym dôkazom. Tvrdil, že
z vykonaného dokazovania rozhodne nemožno vyvodiť záver o tom, aby sa v dotknutej nehnuteľnosti
nachádzali akékoľvek hnuteľné veci žalovanej, aby bola uzavretá nájomná zmluva vo vzťahu k týmto

hnuteľným veciam, aby rodičia žalovanej uhradili cenu akýchsi neznámych hnuteľných vecí a aby
žalovaná prijímala platby na svoj účet v mene svojich rodičov. Všetky tieto zistenia vychádzajú len z
tvrdení žalovanej, neboli preukázané žiadnymi dôkazmi.
Právny vzťah medzi úpadcom a žalovanou bol založený práve tým, že žalovaná vystupovala voči
užívateľovi bytu ako vlastník a v mene vlastníka prijímala aj platby – odplatu za užívanie bytu. Práve

týmto konaním žalovanej a prijatím plnení bez právneho dôvodu sa žalovaná obohatila na úkor úpadcu.
V tejto súvislosti označil žalobca argumentáciu súdu v odseku 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku
za rozpornú s vykonaným dokazovaním.
Žalobca tvrdil, že nemal dôvod preukazovať prechod práv a povinností z rodičov žalovanej na žalovanú,
pretože pozícia rodičov žalovanej vo vzťahu k úpadcovi bola a je právne irelevantná. Za podstatnú

skutočnosť mal žalobca to, že boli prijímané platby žalovanou od osoby, ktorá potvrdila v zmysle
listinného dôkazu nachádzajúceho sa v spise, že uhrádzala nájomné žalovanej. Žalobca pripustil, že
vykonanie výsluchu svedkyne A. A. K. by mohlo skutkový stav ujasniť, avšak tento dôkaz nebol súdom
vykonaný.
Žalobca mal za to, že na jeho strane došlo k objektívne merateľnému úbytku majetkových hodnôt

(suma, ktorá bola žalovanou prijatá nebola prijatá žalobcom ako vlastníkom nehnuteľnosti) a zároveň
u žalovanej došlo k objektívne merateľnému a preukázateľnému prírastku majetkových hodnôt,
ktoré žalovaná prijala ako nevlastník nehnuteľnosti od osoby užívajúcej nehnuteľnosť žalobcu bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. Žalovaná získala majetkový prospech na základe právnej skutočnosti,ktorá je definovaná v § 451 odsek 2 Občianskeho zákonníka, keďže na prijatie peňažných prostriedkov
od osoby užívajúcej nehnuteľnosť nemala žalovaná žiaden právny dôvod, pričom žalovaná žiaden
právny dôvod prijatia peňažných prostriedkov v konaní nepreukazuje. G., A. K. svojím podpisom

opakovane na úradných záznamoch potvrdila, že sumy, ktoré žalovanej uhrádzala predstavovali
nájomné titulom užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalovaná však nemala žiadne
oprávnenie na prenechanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej (zrejme správne „vo vlastníctve
žalobcu“ – poznámka odvolacieho súdu) tretej osobe. Majetkový prospech, ktorý žalovaná získala,
bol získaný v celom rozsahu na úkor žalobcu, ktorý bol vlastníkom nehnuteľnosti, za ktorej užívanie

prijala žalovaná odplatu. Žalobca mal za irelevantné, kto vznik bezdôvodného obohatenia zavinil, keďže
zavinenie žalovanej nie je podmienkou pre vznik jej zodpovednosti za vznik bezdôvodného obohatenia,
aj keď v zmysle predložených dôkazov a v zmysle tvrdení užívateľky bytu A. K., vznik bezdôvodného
obohatenia zavinila práve žalovaná. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobcu, pokiaľ tento namietol, že súd napriek jeho návrhu
a napriek splneniu podmienok vec nerozhodol v zmysle § 274 CSP rozsudkom pre zmeškanie,
poukázala na to, že v zmysle odseku 18. odôvodnenia súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku jej
pasívnej vecnej legitimácie. Poukázala na to, že podľa názoru ÚS SR je návrh na vydanie rozsudku

pre zmeškanie potrebné vždy posudzovať vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam sporu, pretože pri čisto
gramatickom výklade zákona (pri lipnutí na formálnych podmienkach vydania rozsudku pre zmeškanie)
by mohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces (uznesenie sp. zn. I.ÚS 233/2019).
Zo záveru rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že ani ak sú kumulatívne splnené všetky formálne
zákonné predpoklady, súd nemusí vydať rozsudok pre zmeškanie, ak by jeho vydanie bolo zjavne

nespravodlivé a v rozpore so základnými princípmi CSP. Mala za to, že rozhodnutím v tejto veci podľa
§ 274 CSP, t.j. rozsudkom pre zmeškanie, tak ako to navrhol žalobca, by došlo ku konania s účinkami
denegatio iustitiae.
V ďalšom označila názor žalobcu, z ktorého vyvodil vznik bezdôvodného obohatenia za nesprávny,
a to aj z dôvodov uvedených odseku 15. rozsudku. Nebolo preukázané žiadnym listinným dôkazom, že

by žalovaná vo vlastnom mene a na vlastný účet prijala akékoľvek plnenie z domnelého titulu nájmu,
(poukázala na neexistenciu nájomnej zmluvy), užívania nehnuteľnosti inou osobou a teda nemohol
nastať ani nenastal majetkový prírastok na strane žalovanej. Nebolo preukázané, že by z právneho
titulu - rozhodnutia o dedičstve alebo z iného právneho titulu prešli na ňu, žalovanú akékoľvek práva
alebo povinnosti vo vzťahu k nehnuteľnosti – bytu. Rozsudok označila v celom rozsahu za správny

aspravodlivýanavrhlaodvolaciemusúdu,abytentorozsudokpotvrdil.Uplatnilasináhradutrovkonania.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a

oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z
hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. písm. b/, d/, f/ a h/ CSP) pri tom dospel k
záveru, že nie sú dané dôvody na potvrdenie (§ 387 CSP) ani na zmenu (§ 388 CSP) rozsudku, preto
rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

7. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobcom uplatnený nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorý si uplatnil žalobca proti žalovanej skutkovo tvrdiac, že sa žalovaná na
jeho úkor obohatila tým spôsobom, že aj keď nebola vlastníčkou spornej nehnuteľnosti/bytu č. XX G.

X. D. E. L. I. X – XX v Košiciach, vchod XX, vlastníkom ktorej nehnuteľnosti/bytu bol žalobca, prijala
od osoby A. A. K., ktorá predmetný byt užívala od r. 2013, sumu 9.974 eur bez akéhokoľvek právneho
dôvodu.
Súd prvej inštancie odvolajúc sa na prejednací princíp, uzavrel, že bolo vecou žalobcu akým spôsobom
svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť voči označenej žalovanej v priebehu

konania zakladal. Súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaná nebola subjektom, ktorý
by sa bezdôvodne obohatil, nebola so žalobcom v žiadnom právnom vzťahu, nikdy predmetný byt
neužívala a zo strany žalobcu ani nedošlo k poskytnutiu žiadneho (peňažného či nepeňažného) plnenia
v jej prospech, ktoré by mohlo byť považované za bezdôvodné obohatenie a preto žalobca nemôžeod nej vydanie bezdôvodného obohatenia požadovať. Pokiaľ žalovaná prijímala platby od A. A. K.,
neprijímala ich vo vlastnom mene, ale v mene svojich rodičov, za užívanie vybavenia bytu, ktoré bolo
zaplatené rodičmi žalovanej a za užívanie energií. V právnom vzťahu k bytu boli teda rodičia žalovanej

a úpadca, nie žalovaná a žalobca nepreukázal, že by došlo k prechodu práv a povinností na žalovanú.
Navrhnuté dôkazy, výsluch svedkyne A. A. K. a predloženie účtovných dokladov úpadcu o platbách
prijatých od akejkoľvek osoby, nevykonal z dôvodu hospodárnosti konania a s poukazom na dôvod
zamietnutia žaloby pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovanej.

8. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že napriek splneniu všetkých zákonných podmienok v zmysle
§ 274 CSP na rozhodnutie veci rozsudkom pre zmeškanie, súd rozsudok pre zmeškanie nevydal
a teda došlo k porušeniu procesných práv žalobcu ako aj k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
súdny proces. Namietal nesprávne skutkové zistenia súdu, pokiaľ dospel k záveru, že žalovaná nebola
subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil, trval na tom, že predloženým výpisom z účtu preukázal,
že žalovaná prijala ako údajný vlastník bytu v pozícii prenajímateľa sumu vo výške 9.974,00 eur,

pritom nikdy nenadobudla vlastnícke právo k dotknutému bytu a nemohla byť jeho prenajímateľom.
Obrana žalovanej, že išlo o platby za prenájom hnuteľných vecí, namietal, že nebola žiadnym dôkazom
preukázaná, nebolo ani preukázané že sa v dotknutej nehnuteľnosti nachádzali akékoľvek hnuteľné
veci žalovanej, príp. že bola uzavretá nájomná zmluva ohľadne týchto hnuteľných vecí a preukázané
nebolo ani, že by bola žalovaná prijímala platby na svoj účet v mene svojich rodičov. Namietal, že

nemal dôvod preukazovať prechod práv a povinností z rodičov žalovanej na žalovanú, pretože pozícia
rodičov žalovanej vo vzťahu k úpadcovi bola a je právne irelevantná. Za podstatné mal to, že žalovaná
prijala platby od osoby, ktorá potvrdila, že uhrádzala žalovanej nájomné. Žalovaná na prenechanie
nehnuteľnostítretejosobenemalažiadneoprávnenie.Prijatímplneníbezprávnehodôvodusažalovaná,
podľa žalobcu, na jeho úkor obohatila.

9. Preskúmaním vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
dospel k záveru, že rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý
vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu nedával dostatočný podklad pre zamietavé rozhodnutie súdu
o žalobcom uplatnenom nároku voči žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia.

10. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať (odsek prvý). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (odsek druhý).

11. Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 Obč. zák. konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým,
kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v §
451 ods. 2 Obč. zák. konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Bezdôvodné obohatenie
je teda zamerané len na to, aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Dôvodom vzniku záväzku

je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi
tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor
koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne
neustanovuje.

12. V danom prípade, podľa tvrdení žalobcu mala sa žalovaná na jeho úkor obohatiť tým, že bez
právneho dôvodu prijímala platby za užívanie bytu, ktorý bol vo vlastníctve žalobcu, od osoby byt
užívajúcej – A. K., čo mal žalobca za preukázané predložením výpisov z bankového účtu žalovanej za
inkriminované obdobie.
Užívanie bytu má nesporne majetkovú hodnotu; ak užíva niekto bez právneho dôvodu byt, ku ktorému

svedčí vlastnícke právo alebo právo nájmu inému, získava užívaním bytu majetkový prospech, a to na
úkor vlastníka bytu alebo na úkor nájomcu bytu, namiesto ktorého v byte býval (v takom prípade nie na
úkor prenajímateľa, ktorý dal nájomcovi byt do nájmu). V danej veci žalobca tvrdil, že žalovaná umožnila
dotyčnej A. K. užívať byt tým, že jej odovzdala kľúče od neho.

13. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 30.11.2004 sp. zn. 25Cdo/264/2004: „V prípade neplatnej
podnájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie prenajímateľa v inkasovaných platbách za
„podnájom“ a obohatenie „podnájomcu“ v tom, že bez právneho dôvodu užíval byt, ku ktorému svedčilo
právo užívania inému. Vlastník, poprípade spoluvlastník domu, či prenajímateľ bytu sa nemôže odnájomcu, ktorému svedčí právo nájmu bytu, domáhať vydania majetkového prospechu spočívajúceho
v inkasovaných platbách „za podnájom“.

14. V danom prípade však zostal nedostatočne objasnený skutkový stav, ktorý neumožňuje prijať
jednoznačné právne závery či vzniklo alebo nevzniklo bezdôvodné obohatenie a kto sa na čí (koho) úkor
obohatil. Nespornou skutočnosťou je, že v byte v inkriminovanom období (od 2015 do 06/2019 v ktorom
A. K. mesačne poukazovala platby na účet žalovanej) bývala, t.z. byt užívala osoba menom A. K., ktorá
napokon aj predmetný byt odovzdala žalobcovi. Okolnosti, na základe ktorých dotyčná A. K. byt začala

užívať a užívala neboli zistené. Žalobca tvrdil, že jej (Šutorovej) užívanie bytu umožnila žalovaná, avšak
to nepreukázal, žalovaná vypovedala, že kľúče od bytu boli A. K. odovzdané jej rodičmi (rodičmi
žalovanej) avšak s plným vedomím úpadcu a s tým, že rodičmi žalovanej boli do zhodnotenia bytu
vložené určité financie (na vnútorné vybavenie/zariadenie bytu – dvere, podlahy, vstavané skrine...), za
užívanie ktorého vybavenia/zariadenia A. K. platila žalovanej mesačné úhrady), podľa vyjadrení A. K.
jej kľúče od bytu odovzdala žalovaná. Štatutárny zástupca spoločnosti úpadcu sa mal vyjadriť, že vo

vzťahu k bytu nebola nikdy uzatvorená akákoľvek nájomná zmluva.
Za čo, za aké plnenia dotyčná I. K., či za užívanie bytu alebo za užívanie jeho vnútorného
zariadenia, príp. za dodávky elektrickej energie (za ktoré dodávateľovi energie mal platiť otec žalovanej)
poukazovala mesačné platby na účet žalovanej, A. K. nevysvetlila.
Za takýchto neobjasnených okolností, keďže bol za účelom ich objasnenia navrhnutý výsluch svedkyne

A. K., ale i výsluch konateľa úpadcu/žalobcu je záver súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej za vznik bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu predčasný (hoci sa javí za daných
okolností byť správny). Zdá sa, na základe doposiaľ stranami tvrdených skutočností, že záväzkový
vzťah bezdôvodného obohatenia medzi žalovanou, ktorá sa podľa žalobcu mala bezdôvodne
obohatiť a bola by preto povinná bezdôvodné obohatenie vydať a medzi žalobcom, na úkor ktorého

malo obohatenie vzniknúť a ktorý si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neexistoval.
Žalobca totiž neozrejmil/nevysvetlil/netvrdil rozhodné skutočnosti ohľadne predmetného bytu, kto
v inkriminovanom období mal nájomné práva k bytu, resp. komu svedčalo právo užívania predmetného
bytu, či v rozhodnom období, ktorého sa má týkať bezdôvodné obohatenie žalovanej, inkasoval on ako
vlastník bytu za byt akékoľvek platby, od koho, akým titulom a v akej výške alebo ak nie, z akého dôvodu

takýto stav po relatívne dlhú dobu akceptoval, prípadne ako inak vo vzťahu k bytu konal.

15. Taktiež bude potrebné overiť obranu žalovanej, že platby poukazované A. K. na jej účet boli úhradami
za užívanie vnútorného vybavenia/zariadenia predmetného bytu, dôkazné bremeno v tomto smere
zaťaží žalovanú.

16. Pokiaľ ide o odvolateľom uplatnený odvolací dôvod nesprávneho procesného postupu súdu, ktorým
malo dôjsť až k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP),
resp. odvolací dôvod danosti inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), ich naplnenie videl odvolateľ v postupe súdu prvej inštancie,

ktorý v danej veci na pojednávaní dňa 9.9.2022 napriek splneniu všetkých zákonom ustanovených
podmienok na rozhodnutie súdu rozsudkom pre zmeškanie žalovaného v zmysle § 274 CSP, vrátane
návrhu žalobcu na rozhodnutie sporu týmto spôsobom, rozsudkom pre zmeškanie nerozhodol a ani v
odôvodnení napadnutého rozsudku ako meritórneho rozhodnutia súdu vo veci samej sa s týmto jeho
návrhom nevyporiadal.

17. Podľa § 274 CSP, na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a/ CSP na návrh žalobcu
rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak
a/ sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní
na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku

pre zmeškanie a
b/žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.

18. Zákonná formulácia v § 274 CSP "Na pojednávaní rozhodne súd ...", na rozdiel od režimu podľa
§ 273 CSP "Súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť ...", je pomerne jednoznačná a jej

vedomé nerešpektovanie naráža na ústavný princíp legality výkonu štátnej moci v zmysle čl. 2 ods. 2
Ústavy SR a aj z tohto dôvodu majú súdy tendenciu dôsledne aplikovať sporné zákonné ustanovenia
ako obligatórne.19. Právna teória i existujúca judikatúra však smeruje k záverom, že v prípadoch, kde sudca indikuje
zjavnú nedôvodnosť alebo šikanóznosť žaloby, nie je súd normatívnym textom viazaný. Súd totiž nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje

zmysel a účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú
svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku (pozri nález Ústavného
súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12, a nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, sp.
zn. IV. ÚS 71/2013-36). Do úvahy je potrebné vziať tiež článok 2 ods. 1 Základných princípov CSP,
podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť

spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Sudca totiž nie je len štatista, ktorý má
zákony interpretovať a aplikovať formálne bez ohľadu na hľadanie spravodlivosti. Svoj názor však musí
v rozhodnutí presvedčivo odôvodniť.

20. Možnú zmenu v prístupe naznačil Ústavný súd SR už v uznesení zo dňa 4.6.2019 sp. zn. I. ÚS
233/2019, ktorým síce ústavnú sťažnosť "kontumovanej" žalovanej v konečnom dôsledku odmietol,

avšak na okraj tiež uviedol (ods. 43): "(...) formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd
vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom
pre zmeškanie žalobe vyhovie, skutočne nie je žiaduci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo
veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný
a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba

návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP
posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP
by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie
mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto
formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok

(odvolanie vo veci samej)."
Pod vplyvom tohto rozhodnutia naznačil prelomenie bezpodmienečnej obligatórnosti kontumačného
rozsudku na pojednávaní aj Najvyšší súd SR v konaní o dovolaní generálneho prokurátora SR
pod sp. zn. 5 CdoGp 1/2019. Uznesením zo dňa 15.7.2021 odmietol dovolanie proti kasačnému
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zrušený rozsudok pre zmeškanie v spore o ochranu

osobnosti z dôvodu, že odvolací súd vyhodnotil procesnú kontumáciu žalovaného ako neadekvátnu,
vzhľadom na jedinú neúčasť jeho advokáta na nariadenom pojednávaní a celkovú aktivitu žalovaného
v spore. Argument generálneho prokurátora, že súd je za splnenia podmienok podľa § 274 CSP vždy
povinný kontumačne rozhodnúť, a to bez ohľadu na akékoľvek iné okolnosti prípadu, dovolací súd
neakceptoval. Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu obstálo aj v rámci

ústavnoprávneho prieskumu, keď ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol uznesením zo dňa
31.3.2022 sp. zn. I. ÚS 171/2022.

21. Odvolací súd tak dospel k záveru, že ak aj napriek tomu, že boli splnené všetky podmienky pre
vydanierozsudkuprezmeškaniežalovaného,súdprvejinštancierozsudkomprezmeškanienerozhodol,

nemožno mať týmto jeho postupom naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/
CSP. Odvolací súd zastáva názor, že napriek kogentnosti ustanovenia nemožno vychádzať čisto z jeho
gramatického výkladu a trvať na formálnych znakoch inštitútu, ale je potrebné posudzovať aj okolnosti
prejednávanej veci. Tento inštitút treba aplikovať veľmi citlivo, po riadnom zvážení všetkých okolností,
pričom súd musí mať na zreteli predovšetkým postup v zmysle rovnosti zbraní a musí dbať na to, aby

nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

22. S poukazom na všetko vyššieuvedené ad odseky 9. až 15., odvolací súd z dôvodov podľa § 389
ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

23. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie naznačené okolnosti, najmä či to bola žalovaná
kto umožnil A. K. v predmetnom byte vo vlastníctve žalobcu bývať, aký bol postoj vlastníka bytu
v inkriminovanom období vo vzťahu k jeho užívaniu, resp. naskladaniu s ním za účelom nadobúdania
zisku, či žalovaná mala v predmetnom byte umiestnené akékoľvek veci, za užívanie ktorých jej A.

K. uhrádzala mesačné platby vo vymedzenom období, včítane či išlo aj o platby za elektrickú energiu
opätovne zisťovať a ozrejmiť, a to na základe návrhov na dokazovanie podaných sporovými stranami.
Vykonané dokazovanie vrátene otázky unesenia dôkazného bremena súd riadne vyhodnotí, ustáli
skutkovýstavatentonásledneprávneposúdiavovecirozhodnečidošloavakejvýškekbezdôvodnémuobohateniu žalovanej na úkor žalobcu a teda či žalovaná je povinná bezdôvodné obohatenie v žalovanej
výške žalobcovi vydať a rozhodnutie riadne odôvodniť spôsobom podľa § 220 CSP.

24 V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Pomer hlasov akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.