Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/61/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118203399
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4118203399.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitre,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.OliveraKolenčíkaasudcovJUDr.Borisa

Minksa a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., D. XX/X,
v zastúpení: JUDr. Andrej Gara, advokát, so sídlom 811 05 Bratislava, Štefánikova 14, proti žalovanému:
E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. A., C. X, v zastúpení: Advokátska kancelária Gabriel Orlík, s.r.o.,
so sídlom Žitavská 20, Topoľčianky, IČO: 36 858 722, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. júna 2023, č. k. 16C/50/2018-527, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 23. júna 2023, č. k. 16C/50/2018-527, žalobu zamietol.
Druhým výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu
(100 %).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 100 ods. 1, § 106 ods. 1,
§ 122 ods. 1 až 3, § 415, § 420 ods. 1, § 441, § 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej

len „OZ“), § 2 ods. 1 až 3, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.

3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu
Nitra dňa 19. 03. 2018 domáhala náhrady škody na zdraví voči žalovanému a to pôvodne vo výške
9 720,20 eura s prísl. a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 17. 03. 2016 došlo v
byte u žalovaného medzi nimi k hádke a sácaniu, kde ju žalovaný odsotil a ona spadla na posteľ,

následkom čoho utrpela viaceré zranenia a tržnú ranu čela s nutnou sutúrou, oderky a pomliaždenia
tváre, zlomeninu nosovej kosti s posunom nosovej priehradky, zlomeninu frontálneho výbežku čeľuste,
zlomeninu čelového výbežku jarmovej kosti, otras mozgu, pomliaždenie lakťa, členkového a kolenného
kĺbu. Dňa 19. 03. 2016 podala trestné oznámenie z dôvodu ublíženia na zdraví, ktoré jej spôsobil
žalovaný a vec bola šetrená políciou. Bližší popis zranení a obodovanie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia je uvedené v lekárskom posudku, ktorý vypracoval A. H. I. a potvrdil A. J. K..

4. Súd prvej inštancie uviedol, že opätovne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej
súvislosti, prihliadol na okolnosti, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu neboli zisťované, hoci pre
náležité zistenie skutkového stavu mali byť zistené a vyhodnotené a za tým účelom doplnil dokazovanie.
Súd prvej inštancie považoval za potrebné zdôrazniť, že v situácii, kedy priamymi svedkami skutkuboli iba žalobkyňa a žalovaný, je vzhľadom na ich rozdielne tvrdenia, zistenie skutkového stavu možné
iba za pomoci existujúcich a to aj nepriamych, sprostredkovaných a inak podporných dôkazov a ich
komplexného vyhodnotenia v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov. Na základe uvedeného súd

dospel k nasledovnému skutkovému a právnemu záveru.

5. Žalobkyňa so žalovaným udržiavali vzťah, ktorý bol zatiaľ iba krátkodobý, poznali sa maximálne 4-5
mesiacov, pričom žalobkyňa bola do žalovaného zaľúbená, vzťah považovala za vážny a perspektívny.
Žalovaný sa so žalobkyňou stretával, schádzali sa aj u neho v garsónke, ale nepripisoval tomuto vzťahu

až takú vážnosť, preto popri známosti so žalobkyňou kontaktoval aj iné ženy prostredníctvom mobilu, na
čom nevidel nič zlé. Dňa 16. 03. 2016 sa žalobkyňa so žalovaným stretli v G. A., večer boli u žalovaného
na garsónke a po 21.00 hod., kedy žalovaný zaspal, žalobkyňa nahliadla do mobilu žalovaného a zistila,
že jej podozrenie ohľadne kontaktu s inými slečnami je pravdivé. Situáciu riešila tak, že odišla najskôr
do Budha baru a po jeho zatvorení o 24.00 hod. odišla do baru Arizona, kde sa stretla s D. L., ktorý tam
bol v spoločnosti iných osôb a zotrvala tam asi do 3.00 hod. Výpoveďou svedka D. L., ale aj z lekárskej

správy zo dňa 17. 03. 2016, v ktorej bola konštatovaná opitosť žalobkyne, mal súd prvej inštancie
za preukázané, že žalobkyňa v tú noc požívala alkohol vo väčšej miere, než ako ona sama tvrdila.
Žalobkyňa svoje prvotné tvrdenie ohľadne množstva požitého alkoholu zmenila a uvádzala maximálne 3
vodky, avšak podľa vyjadrenia svedka už v čase kedy prišla do baru Arizona, mala niečo vypité a potom
pila vodku, mohlo to byť tak 3, 4, 5, 6..., presne nevie, ale 1 vodka by bolo málo a 10 vodiek by bolo veľa.

Uviedol, že A. sa rada zabávala a rada si aj vypila. Svedok tiež potvrdil, že do baru a aj z baru odišla
bez akýchkoľvek zranení. Súd mal za preukázané, že do garsónky k žalovanému prišla okolo 03.00 -
03.15 hod., pričom na základe tvrdenia oboch strán konania, že k zraneniu žalobkyne došlo jej pádom na
hranu váľandy v garsónke, je nesporné, že do garsónky prišla bez zranení a odchádzala preukázateľne
s poškodeným zdravím. V garsónke boli prítomní iba oni dvaja, pričom ohľadne skutkového deja sa

zhodli iba v tom, že medzi nimi došlo k incidentu, ktorý vyvolala žalobkyňa, keď po príchode do garsónky
si chcela situáciu so žalovaným vyjasniť, vznikla medzi nimi hádka, krik, žalobkyňa chcela žalovaného
udrieť, avšak v ostatnom sa vo výpovediach rozchádzali.

6. Súd prvej inštancie následne uviedol, že je toho názoru, že viac nezrovnalostí a zmien vo výpovedi

je práve na strane žalobkyne, keď v prvej svojej výpovedi v deň zranenia u lekára uviedla, že spadla,
priznala aj požitie väčšieho množstva alkoholu, čo korešponduje aj so závermi vyšetrenia, kedy okrem
zranení bolo zistené, že je v stave opitosti, čo vyplýva z uvedenej diagnózy: Ebrietas. Pri podaní
trestného oznámenia dňa 19. 03. 2018 uvádzala, že vypila dosť vodky, priznala, že bola opitá, a aj keď
si nepamätá úplne presne všetko, hlavné veci si pamätá. Uviedla, že sa klbčili, sácali, ona žalovaného

sotila prvá, padla aj viackrát na zem, nepamätá si žiadne údery, ani to, že by ju kopal. Skutočnosť, že
určite len žalovaný jej spôsobil zranenie vyvodzovala iba z toho, že „tam boli len oni dvaja“, čo však
nie je dostatočný dôkaz, pretože existuje ešte ďalšia možnosť a to, že si žalobkyňa mohla spôsobiť
zranenie sama pádom, bez akéhokoľvek pričinenia žalovaného, ktorú možnosť žalobkyňa nebrala do
úvahy. Na ďalšom výsluchu dňa 12. 04. 2016 žalobkyňa uvádzala, že po príchode do garsónky začala na

žalovaného kričať, zdvihla ruku, chcela mu dať facku, čo sa jej nepodarilo a on na to v zúrivosti reagoval,
že ju dobil. Skutok si pamätá len útržkovite, nevie presne ako smerovali jeho údery, ale udieral ju najmä
natvár,vkusejusácalaonapadala.Znemocniceodišlanareverz,lebosabála,abytamzaňouneprišiel,
zároveň ale uviedla, že po príchode domov mu z vlastnej iniciatívy volala, že sa chce porozprávať a on
sa ponúkol, že jej prinesie lieky od bolesti a obväzy. Na súde žalobkyňa pôvodne vypovedala tak, že

po príchode do garsónky žalovaného zobudila, lebo ho chcela konfrontovať. Jeho reakcia bola veľmi
agresívna, začali navzájom obaja veľmi kričať, slovne ju napádať, chcela mu dať facku a ako mu ju išla
dať, on zareagoval veľmi rýchlo tak, že ju niekoľkokrát odsotil, načo sa jej stali všetky tieto zranenia.
Uviedla, že v ten večer vypila asi tri vodky. Taktiež uvádzala, že sa bála, že príde za ňou do nemocnice
a keď bola prepustená, žalovaný prišiel za ňou domov, priniesol jej obväzy a vyjadril sa, že jej zaplatí

plastickú operáciu. Pri druhom výsluchu uviedla, že mu chcela dať facku, on sa bránil tým spôsobom,
že ju od seba sácal a to niekoľko krát spredu a aj od chrbta, čo dovtedy nikdy nespomenula. Následkom
sácaní padala na zem a najväčšie zranenie si spôsobila pádom na váľandu, ktorá bola v garsónke. K
požitiu alkoholu uviedla, že sa opitá necítila, pričom v baroch, kde bola v čase od 21.30 do 3.00 hod.,
vypila 3 vodky, kávu a čaj. Ďalej uviedla, že na druhy deň, kedy bola na reverz prepustená, sama volala

žalovanému, aby prišiel za ňou domov, žiadala od neho, aby jej priniesol obväzy, čo aj urobil. Chcela,
aby zostal, považovala ho za najbližšiu osobu, ale žalovaný bol voči nej ľahostajný, zdržal sa iba krátko.
Bola pripravená mu odpustiť, ale správanie žalovaného ju utvrdilo, že nemá voči nej žiadnu ľútosť, čo
bol aj dôvod, že sa rozhodla podať trestné oznámenie. Rozpory vo výpovediach vysvetlila tým, že pootrase mozgu bola v šoku a prežívala emočný stres, preto si na mnohé veci nepamätala a až po dlhšej
psychologickej terapii sa jej mnohé veci vyjasnili.

7. Podľa záverov súdu prvej inštancie, viac hodnoverne vo svojich výpovediach pôsobil žalovaný, ktorý
pôvodne v rámci trestného konania vypovedal, že ho žalobkyňa s veľkým krikom zobudila, prišla za
ním k posteli a začala ho udierať rukami a kopať nohami. Prirodzene reagoval tak, že ju odsotil od
seba. Možno vtedy si rozrazila čelo, keď spadla na drevenú hranu váľandy. Po tomto ešte veľakrát
spadla, nakoľko na to malo vplyv určite aj to, že bola opitá. Keď videl, že má rozrazené čelo, hneď

volal záchranku. Dňa 12. 09. 2016 pri prejednaní priestupku uviedol, že sa prebudil na krik, kopance a
udieranie po celom tele. Snažil sa posadiť a reflexívne žalobkyňu od seba odstrčil, aby nepokračovala.
Žalobkyňa pokračovala, vulgárne nadávala, musela byť značne pod vplyvom alkoholu, lebo nevedela
stáť na nohách a niekoľkokrát padala na zem. Je možné, že ako padala na zem, vtedy si spôsobila
zranenia, s určitosťou jej to nespravil on. Na pojednávaní uviedol, že mu začala nadávať, kopať ho
a kričať na neho. Keď vstával, zdvihol ruky, aby prestala s údermi, nemal záujem jej ublížiť. Keby ju

odsotil, bola by mala zranenie na zátylku a nie na tvári. To čo sa jej stalo, bol dôsledok len jej opitosti. Pri
opakovanom výsluchu zotrval na svojej pôvodnej výpovedi v tom, že žalobkyňa ho chcela kopať, udierať,
čomusavždyuhol,pohybovalasanekoordinovane,padalanazem,potkýnalasa,prijednomtakompáde
zostala sedieť a mala rozrazené čelo. Dá sa usudzovať, že si hlavu rozbila na váľande pri páde, ale toto
on nevidel, nesotil ju, padla sama. Rozpor medzi výpoveďami ohľadne popisu udalosti použitím výrazu

sotenie, odstrčenie, dotknutie, resp. oddialenie žalobkyne od seba vysvetlil tak, že pri výsluchu na polícii
neprikladal týmto slovám význam, nevedel, že sa to dostane až na súd a ohľadne opitosti záchranárom
a policajtom nebolo potrebné hovoriť, pretože to bolo zjavné. Hoci aj žalovaný uvádzal skutkový dej s
určitými odchýlkami, zostal konzistentný v tom, že ich kontakt v intenzite či už odsotenie, odstrčenie,
oddialenie alebo dotknutie, bol len jeden a udial sa v čase, keď vstával z postele v snahe brániť sa pred

útokmi žalobkyne, čo bolo v začiatočnej fáze konfliktu, inak sa len uhýnal útokom žalobkyne, pričom
žalobkyňa opakovane padala a po páde, zrejme poslednom, kedy došlo k zraneniu a začala krvácať,
v útokoch už nepokračovala a žalovaný privolal záchranku. Taktiež od začiatku vypovedal rovnako o
tom, že žalobkyňa bola pod vplyvom alkoholu, pričom pri poslednom výsluchu na súde uviedol, že mal
podozrenie aj z požitia drog, avšak toto sa nepreukázalo. Od začiatku vypovedal, že hneď dňa 17. 03.

2016 ho žalobkyňa kontaktovala prostredníctvom SMS správ a žiadala od neho, aby ju vyzdvihol z
nemocnice, potom aby prišiel k nej domov, doniesol jej lieky, obväzy, chcela sa sním rozprávať a tiež
aby zostal u nej, to znamená, že išlo výlučne o iniciatívu žalobkyne a nie ako to spočiatku na základe
výpovede žalobkyne vyzeralo, že žalovaný prišiel z vlastnej iniciatívy a ponúkol jej pomoc.

8. Súd prvej inštancie v kontexte všetkých dôkazov považoval za preukázané, že žalobkyňa prišla do
garsónky v stave opitosti, zakopávala, podkýnala sa, padala, čomu zodpovedajú aj jej zranenia ako
podvrtnutie pravého členka, pomliaždenie hornej časti pravej píšťaly, ale aj zranenia na tvári, ktoré vznikli
úderom pri páde na hranu váľandy. Nakoľko z popisu žalobkyne aj žalovaného vyplýva, že pri odsotení,
resp. odstrčení alebo oddialení, a to bez ohľadu na to, či bolo iba jedno, alebo ich bolo viac, išlo o

spôsob, kedy boli obaja k sebe otočení tvárou, je zrejmé, že pri odsotení by žalobkyňa padala dozadu a
nie tvárou na hranu váľandy. V takom prípade by si ale zranila zadnú časť hlavy. Tvrdenie žalobkyne na
poslednom pojednávaní, že ju žalovaný sácal aj od chrbta, považoval súd prvej inštancie za účelové,
pretože sa javí nelogické, aby žalovaný žalobkyňu, ktorá sama o sebe nemala dostatočnú stabilitu v
dôsledku požitia alkoholu, sácal aj od chrbta, keď v takejto pozícii žalobkyňa na žalovaného neútočila

a nebol by z jeho strany dôvod brániť sa. Z uvedeného dôvodu súd považoval za pravdepodobnejšie,
že pád prednou časťou hlavy na hranu váľandy nebol spôsobený odstrčením žalobkyne žalovaným,
ale že sa tak stalo v súvislosti s pádom žalobkyne, bez toho aby ju žalovaný práve vtedy sotil alebo
odstrčil. Tomu potom zodpovedá aj jej prvotná informácia podaná pri lekárskom vyšetrení, že spadla a
zodpovedá to aj jej následnému správaniu, a to, že sama kontaktovala žalovaného a žiadala ho, aby

prišiel za ňou, priniesol jej lieky a staral sa o ňu. Nakoľko bola v čase nehody pod vplyvom alkoholu,
nevedela dostatočne vyhodnotiť, čo sa vlastne stalo, ale voči žalovanému zjavne nepociťovala strach a
nevnímala ho ako agresora, alebo ako pôvodcu jej zranenia. Ak by tomu tak bolo, určite by ho nechcela
už vidieť, nevolala ho k sebe domov a nežiadala, aby zostal s ňou. Žalobkyňa sama uviedla, že si
chcela so žalovaným veci vysvetliť, teda neočakávala, že žalovaný vzťah s ňou ukončí, ale očakávala

skôr prejavenie ľútosti a možno aj ospravedlnenie za nadväzovanie kontaktov s inými ženami, pretože
bola pripravená mu túto neveru odpustiť. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobkyňa žalovaného
neobviňovala z fyzického napadnutia, ale mohla ho viniť za to, že je zodpovedný za vznik incidentu tým,
že zistila, že ju podvádza (inak by k incidentu nedošlo), čo vyvolalo u nej hnev, pocit zrady, sklamania,ktorý potrebovala zmierniť požitím alkoholu a pod jeho vplyvom bola iniciátorkou fyzickej potýčky, ktorá
skončila jej zranením, a preto mohla subjektívne pociťovať jeho zodpovednosť za tento stav. Zmenu vo
výpovedižalobkynevzhľadomnačasovýodstupodnehody,kedysazospadnutiastaloagresívnefyzické

napadnutie žalovaným, možno vysvetliť tým, že žalobkyňa si uvedomila svoj zdravotný stav s trvalými
následkami a ľahostajnosť žalovaného, ktorý sa s ňou následkom incidentu rozišiel a rozhodla sa podať
trestné oznámenie, pretože to „nechcela nechať len tak“. Čo sa týka zmeny vo výpovedi žalovaného,
tento vypovedal takmer zhodne iba s tou odchýlkou, že pôvode pripustil, že žalobkyňu odsotil a ona
mohla pri tom spadnúť, neskôr svoje tvrdenie poopravil, že ju iba raz odstrčil, ale vtedy k zraneniu

nedošlo, čím chcel zdôrazniť, že pád žalobkyne spôsobený prípadným jeho odstrčením nespôsobil
žalobkyni zranenie. Zdôrazňovanie opitosti žalobkyne zo strany žalovaného má svoj význam v tom, že
stav žalobkyne, ktorý bol vyhodnotený aj v lekárskej správe ako opitosť, sa nepochybne podpísal na
tom, že žalobkyňa nemala koordinované pohyby, nevedela udržať rovnováhu a nevedela kontrolovať
dostatočne ani svoje emócie, čo mohlo v značnej miere prispieť k zapríčineniu jej zranení. Skutočnosť,
že žalovaný prišiel k žalobkyni ešte pred tým, ako podala trestné oznámenie podľa súdu neznamená,

že sa chcel so žalobkyňou dohodnúť, aby nepodávala trestné oznámenie a ako protihodnotu jej ponúkol
pomoc a zaplatenie plastickej operácie. Ak by to tak bolo, stretnutie by inicioval žalovaný, ale on sám
za žalobkyňou nešiel a neponúkol sa, že prinesie obväzy a lieky od bolesti, návštevu žalovaného si
vyžiadala žalobkyňa a taktiež od neho žiadala lieky, obväzy atď., teda nešlo o snahu žalovaného, aby
ho „neprezradila“, splnil iba to, čo od neho žiadala žalobkyňa. Ak sa žalovaný pri stretnutí so žalobkyňou

vyjadril, že jej zaplatí plastiku, nie je toto podľa názoru súdu prvej inštancie samo o sebe dôkazom
o zodpovednosti žalovaného, skôr to nasvedčuje tomu, že žalovaný si v dôsledku zranení žalobkyne
mohol uvedomiť, že jeho konanie spočívajúce v nadväzovaní vzťahu s inými ženami bolo pre žalobkyňu
„emočne zraňujúce“ a v dôsledku jej reakcie na tento stav prišla k zraneniam, preto jej chcel byť
nápomocný. Žalovaný to vysvetľoval tým, že sa chcel s ňou rozísť v dobrom. Pokiaľ ide o priestupkové

konanie vedené proti žalovanému v roku 2013, tak v tomto konaní nebolo preukázané, že by sa mal
žalovaný dopustiť fyzického útoku na A. M. a priestupkové konanie bolo zastavené. Preto tento dôkaz
nepreukazuje zníženie dôveryhodnosti výpovede žalovaného a nenasvedčuje tomu, že by sa dopúšťal
fyzického násilia aj v minulosti.

9. Keďže žalovaný opätovne namietal premlčanie nároku na náhradu škody, súd prvej inštancie s
poukazom na § 100 ods. 1, § 106 ods. 2 a § 122 ods. 1, 2, 3 OZ konštatoval, že nárok žalobkyne
nepovažuje za premlčaný a to z rovnakých dôvodov ako bolo uvedené v bode 13. rozsudku súdu
prvej inštancie sp. zn. 16C/50/2018 zo dňa 21. 06. 2019. Zároveň súd uviedol, že lekárske posudky o
bolestnom a SSÚ zo dňa 06. 06. 2018 majú podľa súdu náležitosti v zmysle § 7 ods. 1 a § 8 zák. č.

437/2004 Z. z., a preto by bolo možné z nich vychádzať v prípade opodstatnenosti nároku žalobkyne
na náhradu škody na zdraví.

10. Súd prvej inštancie poukázal na bod 73. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu,
v ktorom sa konštatuje, že ak súd dospeje k záveru o existencii skutkového deja, ktorý nasvedčuje

hodnoverne tomu, že žalovaná sa v dôsledku sotenia žalovaného udrela o váľandu a vyhodnotí, že
táto váľanda jej mohla spôsobiť tvrdené zranenia (v kontexte prijateľnosti príčinnej súvislosti medzi
konaním žalovaného a následkov zranení žalobkyne z prebratého znaleckého posudku vykonaného v
trestnom konaní), potom existuje objektívna príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a škodou
žalobkyne (škoda na zdraví, alebo jej časť pripísateľná konaniu žalovaného). Z uvedeného vyplýva, že

nárok žalobkyne by bol opodstatnený vtedy, ak by bolo hodnoverne preukázané, že v dôsledku sotenia
žalovaného sa žalobkyňa udrela o váľandu a tento úder jej mohol spôsobiť zranenia. Nakoľko súd
vyhodnotením jednotlivých dôkazov dospel k záveru, že aj keď medzi žalobkyňou a žalovaným nastalo
nejaké „klbčenie“ a žalovaný pri tom ako sa bránil útokom zo strany žalobkyne ju aj mohol sotiť, ako bolo
ním na začiatku uvedené, tak na základe skutkového stavu, tak ako ho súd prvej inštancie opätovne

vyhodnotil, žalobkyňa pri páde v dôsledku odsotenia zo strany žalovaného nemohla spadnúť na hranu
váľandy prednou časťou tváre a spôsobiť si zranenia opísané v lekárskom posudku. Navyše žalobkyňa
padala opakovane v dôsledku opitosti a k jej zraneniu tak s najväčšou pravdepodobnosťou došlo pri
poslednom páde tvárou na hranu váľandy. Zo znaleckého posudku vyhotoveného v trestnom konaní
vyplýva, že zranenia vznikli následkom pádu na hranatý predmet, avšak či bol tento pád spôsobený

samovoľným pádom žalobkyne alebo sotením zo strany žalovaného posudok nerieši, lebo zo zranení
sa táto skutočnosť nedá vyvodiť. Je teda už iba na vyhodnotení jednotlivých dôkazov, pričom súd prvej
inštancie za hodnovernejšie považoval tvrdenie žalovaného, ktorý sa bránil útokom žalobkyne, ktorá sa
zaháňala rukou v úmysle dať mu facku, teda bola otočená tvárou k žalovanému a pri vstávaní z posteleju od seba odstrčil resp. odsotil, kedy aj mohla spadnúť, ale nie tvárou na váľandu. V konaní nebolo
preukázané, že by žalovaný sácal žalobkyňu aj od chrbta.

11. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že ani po doplnení dokazovania nedospel k
iným skutkovým a právnym zisteniam ako vo svojom pôvodnom rozhodnutí. Preto opätovne poukazuje
na toto rozhodnutie a jeho odôvodnenie s tým, že mal za preukázané, že dňa 17. 03. 2016 bola žalobkyni
spôsobenáškodanazdraví,ktoráboladokumentovanálekárskymisprávamiaposudkami,atedanebolo
sporné, že ku vzniku škody došlo, čo je jedným z predpokladov zodpovednosti za škodu. V konaní

však nebolo preukázané naplnenie ostatných predpokladov zodpovednosti žalovaného, t. j. že uvedenú
škodu žalobkyni spôsobil žalovaný porušením právnej povinnosti, a že existuje príčinná súvislosť medzi
jeho konaním a následkom a jeho zavinenie. Konanie žalovaného, ktorý žalobkyňu odstrčil (odsotil) pri
jej fyzickom útoku na jeho osobu, by bolo možné považovať za porušenie právnej povinnosti iba vtedy,
ak by práve týmto konaním žalovaného došlo k vzniku škody na zdraví žalobkyne. Žiadny jednoznačný
dôkaz zo strany žalobkyne, z ktorého by vyplývalo, že sotením zo strany žalovaného spadla na hranu

váľandy a vznikla jej škoda na zdraví, nebol súdu predložený.

12. K uzneseniu Okresnej prokuratúry Nitra sp. zn. 3Pv 263/16/4403-6 zo dňa 24. 06. 2016, ktorým
prokurátorka zamietla sťažnosť poškodenej A. G. proti uzneseniu OO PZ Zlaté Moravce č. ČVS:
ORP-543/ZM-NR-2016 zo dňa 27. 04. 2016, ktorým trestnú vec vedenú pre prečin ublíženia na zdraví

postúpil Okresnému úradu Nitra, lebo výsledky vyšetrovania preukazujú, že sa nejedná o trestný čin
ublíženia na zdraví, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb., v odôvodnení ktorého uviedla, že nebolo preukázané,
že zranenia poškodenej vznikli priamym konaním E. F., avšak možno konštatovať, že medzi jeho
konaním a zraneniami poškodenej je daná príčinná súvislosť, súd prvej inštancie uviedol, že sa s

týmto záverom nestotožnil. Prokurátorka mala zato, že príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného
a zranením žalobkyne vyplýva z toho, že E. F. poškodenú odsotil a tá spadla na hranu postele,
usudzujúc, že práve vtedy sa zranila, avšak odôvodnenie takéhoto „videnia“ skutkového deja bližšie
neodôvodnila. Prokurátorka mala k dispozícii rovnaké dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal aj súd,
pričomsúdvykonalajďalšiedôkazy,tedadokazovanievykonanésúdombolorozsiahlejšie.Komplexným

vyhodnotením dôkazov súd dospel k záveru, že ak aj žalovaný žalobkyňu odsotil, v dôsledku čoho
spadla, tak pri tomto páde k zraneniu žalobkyne nedošlo a to z už vyššie uvedených dôvodov tohto
súdneho rozhodnutia.

13. Všetky dôkazy, ktoré žalobkyňa navrhla na preukázanie svojho nároku súd prvej inštancie vykonal,

avšak nebolo možné ustáliť naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti na strane žalovaného. Súd
prvej inštancie poukázal na § 415 OZ, ktorý ukladá každému povinnosť konať tak, aby nedal príčinu ku
vzniku škody na zdraví, na majetku a iných hodnotách. Mal zato, že samotná žalobkyňa porušila právnu
povinnosť v zmysle § 415 OZ, čím si spôsobila škodu sama. Keďže v konaní sa žalobkyni nepodarilo
bez akýchkoľvek pochybností preukázať porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného ani príčinnú

súvislosťmedzivznikomškodyazavinenýmkonanímškodcu,t.j.žalovaného,súdprvejinštanciežalobu
opätovne v celom rozsahu zamietol.

14. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci priznal proti žalobkyni náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.

15. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, prostredníctvom právneho zástupcu,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie. V podanom odvolaní žalobkyňa poukázala na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365

ods. 1 písm. b/ a f/ CSP. Uviedla, že má za to, že bolo nesporné, že došlo k zraneniu žalobkyne.
Taktiež nebolo sporné, že žalovaný žalobkyňu odsotil a ona následne spadla na drevenú hranu váľandy
a rozrazila si čelo. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o nesporné tvrdenia, súd mal možnosť na tieto
neprihliadnuť len vtedy, ak existuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Žalobkyňa v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nemal dôvod pochybovať o pravdivosti týchto tvrdení, nakoľko v

konaní nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť, ktorá by tento záver spochybňovala. Nejedná sa o
nelogické tvrdenie skutkovej okolnosti. Súd prvej inštancie nijak nevysvetlil, prečo mal pochybnosť
o pravdivosti tejto skutočnosti, resp. prečo ju považuje za nevierohodnú, resp. nepravdivú. Taktiež
poukázala na záver odvolacieho súdu v bode 68. uznesenia, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru vkonaní žalobkyňa neprodukovala rozporné tvrdenia ohľadne rozhodujúcich skutočností tak, ako na ne
poukazoval súd prvej inštancie v bode 34. Súd prvej inštancie svojvoľne zmenil v prospech žalovaného
skutkové tvrdenia, ktoré boli preukázané, žalovaným potvrdené, na skutkové tvrdenia, ktoré nevyšli

najavo z vykonaného dokazovania. Taktiež súd vôbec neprihliadol na to, že žalovaný menil svoju
výpoveďanaskutočnosť,žekebyžalobkyňabolavtomtokonaníúspešná,muselbyjejzaplatiťžalovanú
sumu. Súd prvej inštancie ako nedôveryhodnú osobu vyhodnotil práve naopak žalobkyňu. Je teda
nepochybné, že súd prvej inštancie postupoval pri hodnotení dôkazov svojvoľne, nakoľko skutkový
záver súdu nevyplýva zo žiadneho dokazovania. Taktiež súd prvej inštancie nevychádzal z nesporných

skutkových tvrdení, ale sám a svojvoľne tieto skutkové tvrdenia podľa seba upravil.

16. Súd prvej inštancie nezodpovedal nastolené otázky odvolacieho súdu v bodoch 67., 68., 69., 71.
a 72. uznesenia a len v bode 51. rozsudku sa obmedzil na strohé konštatovanie, že „aj keď medzi
žalobkyňou a žalovaným nastalo nejaké „klbčenie“ a žalovaný pri tom ako sa bránil útokom zo strany
žalobkyne ju aj mohol sotiť, ako bolo ním na začiatku uvedené, tak na základe skutkového stavu,

tak ako ho súd opätovne vyhodnotil, žalobkyňa pri páde v dôsledku odsotenia zo strany žalovaného
nemohla spadnúť na hranu váľandy prednou časťou tváre a spôsobiť si zranenia opísané v lekárskom
posudku........“. Uvedeným postupom súdu bolo zasiahnuté do práva žalobkyne na spravodlivý proces. V
dôsledku takej vady dochádza k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
v takej miere, že je porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces, pričom tým dochádza k zásahu do

práva žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý proces vyplývajúcich z článku 46 odsek 1 Ústavy SR
ako aj článku 6 odsek 1 Dohovoru. Napadnutý rozsudok nie je možné preskúmať, keďže rozhodnutie
neobsahuje zásadné vysvetlenie všetkých podstatných dôvodov (podstatných pre rozhodnutie súdu),
preto je (o. i. v súlade s R 2/2016) rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné a je porušením ústavného
princípu zákazu ľubovôle. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že súd nedal v odôvodnení rozsudku

jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na právne relevantnú otázku nastolenú žalobkyňou, t. j. riadne vysvetliť
a odôvodniť, prečo nie je žalovaný zodpovedný za vzniknutú škodu. Je zrejmé, že súd nesprávnym
postupom znemožnil, aby žalobkyňa uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s vyjadreniami žalobkyne v celom rozsahu nesúhlasí
a trvá na svojich písomných a ústnych vyjadreniach, ktoré sú obsiahnuté v celom konaní. Má za to, že
rozsudok súdu prvej inštancie je správny vo všetkých bodoch a navrhuje ho potvrdiť. Hoci sa citáciou
niektorých častí predchádzajúcich rozhodnutí odvolateľka snaží navodiť stav, že s týmito závermi sa
súd prvej inštancie v poslednom rozhodnutí – rozsudok č. k. 16C/50/2018 – 527 nevysporiadal, nie je to

tak. Súd prvej inštancie v celom konaní po vrátení veci na súd prvej inštancie precízne a zodpovedne
vykonal všetky dôkazy, ktoré boli navrhnuté a objasnil všetky otázky a prípadné nejasnosti, na ktoré
odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí poukázal, dokonca vykonal opätovné dokazovanie v
súlade so závermi odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie sa presne pýtal na jednotlivé skutočnosti,
vzťahy, „motiváciu“ pohnútky a to tak strán sporu, ako aj svedkov. Následne súd prvej inštancie, po

dôkladnom a precíznom vykonaní dokazovania vo veci rozhodol a presvedčivo sa vysporiadal aj s
otázkami uvedenými bodoch 64. – 75. uznesenia odvolacieho súdu. Žalovaný zdôraznil, že odvolací
súd vo svojom zrušujúcom uznesení neuviedol, že škodu spôsobil žalobkyni žalovaný, poukázal len na
otázky, s ktorými sa bude treba v konaní vysporiadať. Uviedol, že odvolateľkine „videnie“ skutkového
stavu v odvolaní je nesprávne a v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odvolateľka účelovo, úmyselne

a nepravdivo uvádza, že žalovaný vedel, kedy si žalobkyňa rozrazila čelo. Tieto tvrdenia odvolateľky nie
sú pravdivé a ani sa v konaní nepotvrdili. Naopak, žalovaný opäť dňa 26. 09. 2022 na pojednávaní úplne
objasnil celý incident a presne opísal, čo sa stalo. Odvolateľka však v celom odvolaní rozoberá len jednu
vetu žalovaného a vykladá si ju účelovo inak, ako bola myslená a ako to žalovaný povedal a od toho
vlastneodvíjaceléodvolanie.Odvolacísúdvzrušujúcomodvolanínariadilopätovnývýsluchstránsporu,

čo sa aj stalo a súd prvej inštancie aj na základe týchto výpovedí vo veci rozhodol. Ak by žalobkyňa
spadla na váľandu pri odsotení žalovaného – ako to tvrdí žalobkyňa – potom by mala rozrazenú zadnú
časť hlavy a nie prednú časť, pretože váľanda bola za ňou a nie pred ňou. Žalovaný odmietol akékoľvek
tvrdenie o svojvôli súdu prvej inštancie, naopak, súd vychádzal z vykonaného dokazovania.

18. Z uznesenia odvolacieho súdu predsa nevyplývalo, že žalovaný je zodpovedný za škodu žalobkyne,
pre odvolací súd bolo prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnené. Má za to, že toto
nové rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne a dostatočne odôvodnené a zodpovedalo aj na všetky
otázky odvolacieho súdu. Upozornil na skutočnosť, že žalobkyňa po rozhodnutí súdu prvej inštancierozpútala na facebooku štvavú kampaň proti žalovanému (uverejnila dokonca aj fotku jeho ročnej dcéry)
adokoncaajrozpútalaštvavékomentáreajprotizákonnejsudkyniJUDr.Koscelanskej(ktorábolao.i.na
facebooku neprávom obvinená z korupcie), šírila preukázateľné nepravdy a klamstvá, a to až do takých

rozmerov, že sa žalovanému začali ľudia na facebooku vyhrážať zabitím. Takéto konanie nasvedčuje
o pohnútke žalobkyne, ktorou je pomsta. Žalovaný v závere vyjadrenia odvolaciemu súdu navrhol, aby
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal trovy konania
v rozsahu 100 %.

19. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvala na svojich predošlých tvrdeniach
a poukázala na skutočnosti uvedené už v podanom odvolaní.

20. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané žalobkyňou
ako oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti
odvolania v zmysle § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v
lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel postupom podľa § 47 ods. 2 CSP k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil a v

celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku.

21. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 21.
júna 2019, č. k. 16C/50/2018-260 tak, že žalobu zamietol, pretože v konaní sa žalobkyni žiadnym
dôkazom nepodarilo bezpečne a presvedčivo preukázať porušenie právnej povinnosti ani príčinnú

súvislosť medzi vznikom škody a zavineným konaním škodcu, t. j. žalovaného, teda žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno. Z dôvodu podaného odvolania zo strany žalobkyne odvolací súd uznesením zo
dňa 18. novembra 2020, č. k. 5Co/216/2019-334 rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389
ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej len
zrušujúce uznesenie). Odvolací súd uviedol, že prvoinštančný súd správne a presvedčivo konštatoval

existenciu vzniknutej škody na zdraví žalobkyne (aj keď ešte bez hodnotenia jej výšky), ale zamlčaným
faktom (nesporným v tomto konaní) zostalo, že žalobkyňa v predmetný deň prišla k žalovanému
do jeho obydlia a odchádzala preukázateľne s poškodeným zdravým. Odvolací súd konštatoval,
že prvoinštančný súd nevyhodnocoval skutočnosti, ktoré pre náležité zistenie skutkového stavu a
voľné hodnotenie dôkazov realizovať mal. Uvedené bolo potrebné z už vyhodnocovanými otázkami

(existencie škody) posúdiť pred tým, ako došlo k rozhodnutiu o základnej otázke tohto konania, ktorou
je existencia zodpovednosti žalovaného za škodu žalobkyne (protiprávne konanie a príčinná súvislosť).
Ďalej uviedol, že pre ucelený pohľad na okolnosti dňa 17.03.2016 a s tým spojené vyhodnocovanie
dôkazov dávajúcich odpoveď na okolnosti poškodenia zdravia žalobkyne je potrebné poukázať na to,
že nesporným bolo, že išlo o relatívne krátku známosť strán sporu a že do toho dňa bol vzťah žalobkyne

voči žalovanému úprimný a naklonený, až pokiaľ nezistila ňou tvrdenú neveru. Pokiaľ ide o skutkový
dej (incident dňa 17. 03. 2016) boli v konaní stranami predložené najmä „sprostredkované dôkazy“
vytvárané stranami tohto konania (napr. anamnéza v lekárskej správe, alebo výpoveď na príslušných
orgánoch v rámci trestného alebo priestupkového konania), ktoré mali dosvedčovať pravdivosť tvrdení
a okolností poškodenia zdravia žalobkyne (tvrdené v tomto súdnom konaní), a preto ich bolo potrebné

vyhodnocovať komplexne v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, každý jednotlivo a vo svojom
súhrne. Pravdivosť (hodnovernosť) rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobkyne a žalovaného sa
opieralinajmäotvrdeniaučinenévinýchkonaniach.Odvolacísúdboltohonázoru,žesúdprvejinštancie
nedostatočne vyhodnocoval a (ne)odôvodňoval hodnovernosť tvrdení žalobkyne v trestnom konaní,
ktoré súviseli s tým, že dňa 19. 03. 2016 v trestnom oznámení uvádzala, že „len on (žalovaný) jej

spôsobil zranenia, lebo tam boli len oni dvaja“ v súvislosti s anamnézou uvedenou v lekárskej správe
zo dňa 22. 03. 2016. Na rozdiel od anamnézy obsiahnutej v lekárskej správe zo dňa 17. 03. 2016,
v ktorej uviedla „spadnutie“, v uvedených listinách sa nachádzala „výpoveď“ o tom, že zranenia jej
spôsobil žalovaný. Hoci sa prvoinštančný súd snažil vysporiadať sa s rozpornými tvrdeniami v rámci
viacerých „záznamov“ na listinách, pretože v súdnom konaní išlo o tvrdenie proti tvrdeniu, predsa len

išlo o dôkazné prostriedky, ktoré mali rozhodnúť o hodnovernosti tvrdení žalobkyne alebo žalobcu.
Odvolaciemu súdu v hodnotení dôkazov prvoinštančného súdu chýbal napríklad prvok porovnávania
vývoja „postoja“ žalobkyne z pohľadu rozporných tvrdení v sprostredkujúcich dôkazoch (o páde, alebo o
spôsobení zranení žalovaným) z pohľadu času. Ak v čase tesne po incidente uviedla u lekára „pád“ akodôvodzraneniaazvykonanéhodokazovaniasúdzistil,ževrámcitrestnéhooznámeniadňa19.03.2016
(o dva dni neskôr) uviedla, že „určite on jej spôsobil zranenia“, potom návšteva žalovaného u žalovanej
z jej iniciatívy (dva dni potom, a ktorá zrejme trestnému oznámeniu predchádzala), kedy jej žalovaný

ponúkol obväz a lieky od bolesti, mohla nasvedčovať aj motivácii, ktorou pôvodne mala žalobkyňa
„neprezradiť“ žalovaného. Otázkou bolo, za akým účelom by chcela žalovaná, ako žena, opätovne
„vidieť“ žalovaného po takom incidente. Uvedené nebolo v konaní tvrdené a ani zisťované, pričom
odvolací súd poukázal na ust. § 150 ods. 2 CSP, kedy možno aj zamlčané (nevypovedané) okolnosti a
motivácie v rámci potrebného skutkového stavu od strán zistiť, a vniesť tak svetlo do vnútorne obsahovo

„rozporných“ sprostredkovaných dôkazov, ktoré mohli rozhodujúce tvrdenia žalobkyne v tomto konaní
o spôsobenej škode žalovaným odstrániť. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom prvoinštančného
súdu, akým si vyložil výpoveď žalovaného v trestnom konaní dňa 20. 04. 2016, že prirodzene reagoval,
odsotil ju od seba a možno vtedy si rozrazila čelo, a to že sa tak mohlo, ale nemuselo stať, čo navodzuje
stav neurčitosti konania a následku. Uviedol, že si treba uvedomiť, že v trestnom konaní žalovaný
vypovedal v pozícii, v ktorej mu hrozil trestnoprávny postih a vnútorná vôľa vypočúvaného vo vyjadrení

„možno vtedy si rozrazila čelo“, mohla zahrňovať zľahčovanie zodpovednosti a vedomosti žalovaného
o tom, že nie v dôsledku samotného sotenia, ale v dôsledku pádu sa žalovanej stali zranenia. V
priestupkovom konaní dňa 02. 08. 2016 žalovaný uviedol, že žalovanú odstrčil, aby nepokračovala
vo fyzickom napádaní, musela byť značne pod vplyvom alkoholu, lebo nevedela stáť na nohách a
niekoľkokrát padla na zem, tak si zranenia spôsobila sama. Odvolací súd poukázal na posun „videnia“

žalovaného ohľadne udalosti incidentu zvýrazňujúc skutočnosť opitosti žalovanej a jej pády spojené
s jej zraneniami a zmenu „sotenia“ na „odstrčenie“. Ani tento posun nebol súdom prvej inštancie
náležite zhodnotený (odôvodnený) v súlade so zásadami voľného a komplexného hodnotenia dôkazov
- hodnovernosti výpovedí strán sporu v tomto súdnom konaní. Z uvedeného pohľadu je potrebné sa s
možnými závermi o nehodnovernosti popierajúcich tvrdení žalovaného v tomto konaní vysporiadať vo

svetle aj iných dostupných a vykonaných dôkazov. Otázkou tiež zostalo, či súdom zistená skutočnosť,
že žalovaný bol podľa zistení prvoinštančného súdu skôr priestupkovo prejednávaný v inej veci, mala
alebo nemala vplyv na hodnovernosť obrany žalovaného, pričom toto odôvodnené nebolo. Podľa
názoru odvolacieho súdu v konaní žalobkyňa neprodukovala rozporné tvrdenia ohľadne rozhodujúcich
skutočností tak, ako uvádzal súd prvej inštancie. V sporovom konaní v zásade platí, že žalobkyňa má

povinnosť preukázať to, čo tvrdí, ale treba brať zreteľ aj na to, že pokiaľ hodnovernosť tvrdení žalobkyne
je žalovaným rozporovaná, je zároveň hodnovernosť tvrdení žalobkyne priamo úmerná hodnovernosti
popierania žalovaným. Inými slovami, len účinné popretie skutočností dostatočne navodzuje stav
dostatočne nepreukázaných tvrdení protistrany. Tvrdenia strán sú prostriedkami procesného útoku a
obrany. Výpoveď strany sporu je dôkazným prostriedkom. Vyjadrenie žalovaného, že mu to celé bolo

ľúto a z toho dôvodu žalobkyni navrhol, že jej zaplatí plastiku, nie je podľa názoru odvolacieho súdu
samo o sebe dôkazom o zodpovednosti žalovaného, ale opätovne je treba konštatovať, že súd sa
dostatočne nevysporiadal s možnými do prípadu zapadajúcimi pohnútkami žalovaného takto sa vyjadriť
atovtomktoromkonkrétnomčase.Uvedenétrebavyhodnotiťnaúčelyhodnovernostidvochrozdielnych
verzií (verzia žalobkyne a žalovaného) podstatných tvrdených skutkových okolností prípadu. I keď

prvoinštančný súd správne uviedol, že v zmysle ust. § 193 CSP je viazaný rozhodnutím, že bol spáchaný
priestupok, alebo trestný čin a nie odôvodnením rozhodnutia, nemožno ale konštatovať, že ak príslušný
orgán neodsúdi osobu trestne alebo priestupkovo stíhanú, napríklad z dôvodu „in dubio pro reo“, že
také rozhodnutie je vždy pre civilný súd záväzným zdrojom poznania „neviny“ osoby na účel civilnej
zodpovednosti. Ak vec prejednávajúci orgán prišiel k záveru, že žalobca priamo (napr. úderom, sotením)

nespôsobilžalovanejzranenia,nevylúčil(naopakkonštatoval),žepríčinnásúvislosťexistuje,potomakje
rozhodnutie súdu po konštatovanom závere iného príslušného orgánu v zhodnej a rozhodujúcej otázke
odlišné, je treba odlišnosť náležite podporiť. Ohľadne požitia alkoholických nápojov žalobkyňou v čase
pred incidentom bolo správne zistenie prvoinštančného súdu o tom, že žalobkyňa bola pod vplyvom
alkoholu. Iné prívlastky alkoholového vplyvu (napr. značne) nemali oporu vo vykonanom dokazovaní

(dovtedy vykonanom). Na tento účel možno v prípade potreby vykonať žalobkyňou navrhovaný výsluch
svedka, ktorý zhodnotí subjektívne vnímanú opitosť žalobkyne.

22. Následnesúdprvejinštancierozhodolrozsudkom,ktorýjepredmetomtohtoodvolaciehoprieskumu.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.24. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

25. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

26. Odvolací súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku č. k. 16C/50/2018-527 zo dňa 23. júna 2023 súdu
prvej inštancie primárne uvádza, že tento, z pohľadu zákonného príkazu riadneho odôvodnenia, spĺňa
požiadavky odôvodnenia rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Završujúcim atribútom napadnutého
rozsudku bola jeho presvedčivosť. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s nedostatkami pôvodného,

odvolacím súdom zrušeného rozsudku, pričom odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého
rozsudku za dostatočné.

27. Ďalej konštatuje, že v tomto konaní išlo primárne o skutkové ustálenie okolnosti neskorého večera
dňa 16. marca 2016 a skorého rána dňa 17. marca 2016, kedy malo prísť k udalosti, z ktorej žalobkyňa

vyvodzovala pre seba žalobou uplatnený procesný nárok spočívajúci v náhrade škody na jej zdraví.
Žalobkyňa tvrdila, že konaním žalovaného jej bola spôsobená škoda na zdraví. Z pohľadu dôkaznej
situácie, zjednodušene povedané, išlo o tvrdenie proti tvrdeniu. K príčinnej súvislosti medzi tvrdeným
konaním žalovaného a škodou na zdraví žalobkyne, okrem výpovedí strán sporu, neboli priame dôkazy.

28. Odvolací súd sa činnosťou senátneho rozhodovania odvolacieho súdu (v zmenenom zložení senátu)
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, pričom poukazuje na správne skutkové zistenia súdu
prvej inštancie, že žalobkyňa so žalovaným udržiavali vzťah, ktorý bol zatiaľ iba krátkodobý, poznali
sa maximálne 4-5 mesiacov, pričom žalobkyňa bola do žalovaného zaľúbená, vzťah považovala za
vážny a perspektívny. Žalovaný sa so žalobkyňou stretával, schádzali sa aj u neho v garsónke, ale

nepripisoval tomuto vzťahu až takú vážnosť, preto popri známosti so žalobkyňou kontaktoval aj iné ženy
prostredníctvom mobilu, na čom nevidel nič zlé. Dňa 16. 03. 2016 sa žalobkyňa so žalovaným stretli
v Zlatých Moravciach, večer boli u žalovaného na garsónke a po 21.00 hod., kedy žalovaný zaspal,
žalobkyňa nahliadla do mobilu žalovaného a zistila, že jej podozrenie ohľadne kontaktu s inými slečnami
je pravdivé. Situáciu riešila tak, že odišla najskôr do Budha baru a po jeho zatvorení o 24.00 hod. odišla

do baru Arizona, kde sa stretla s D. L., ktorý tam bol v spoločnosti iných osôb a zotrvala tam asi do 03.00
hod.. Žalobkyňa v tú noc požívala alkohol vo väčšej miere, než ako ona sama tvrdila, mala niečo vypité a
potom pila vodku, mohlo to byť tak 3 až 6. Súd mal za preukázané, že do garsónky k žalovanému prišla
okolo 03.00 - 03.15 hod., pričom na základe tvrdenia oboch strán konania, že k zraneniu žalobkyne došlo
jej pádom na hranu váľandy v garsónke, je nesporné, že do garsónky prišla bez zranení a odchádzala

preukázateľne s poškodeným zdravím. V garsónke boli prítomní iba oni dvaja. Žalobkyňa po príchode
do garsónky si chcela situáciu so žalovaným vyjasniť a vznikla medzi nimi hádka, krik, žalobkyňa chcela
žalovaného udrieť. Súd prvej inštancie zistil jediný útok žalobkyne a jedinú obranu žalovaného, ktorého
s útokom žalobkyňa prekvapila v spánku, tak ju odstrčil, ale vtedy nepadla na váľandu. Zranenie sa jej
stalo, keď padla sama. Prvoinštančný súd nemal za preukázané, že by existovala príčinná súvislosť

medzi konaním žalovaného a škodou žalobkyne.

29. Odvolací súd konštatuje (čím reaguje na odvolacie dôvody žalobkyne k napadnutému rozsudku),
že vo svojom zrušujúcom uznesení neuvádzal záväzný pohľad na rozhodujúce skutočnosti, ale vyčítal
súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal a zároveň neodôvodňoval potrebné skutočnosti v svetle iných

okolností, čo podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie odstraňoval v ďalšom postupe.
Odvolací súd v zrušujúcom uznesení v bode 68 konštatoval nerozpornosť rozhodujúcich tvrdení
žalobkyne v konaní, ale podstatou zostalo ich vyhodnocovanie dokazovaním, a to z jej rozporných
vyjadrení zachytených v samotných dôkazoch (napr. že sprvu padla sama a neskôr, že jej zraneniaspôsobil žalovaný). Zároveň odvolací súd k odvolacím dôvodom žalobkyne v tomto odvolacom konaní
konštatuje, že nie je pravdou (čo uvádzala žalobkyňa v odvolaní), že by bola v tomto spore skutočnosť
existencie príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a škodou na zdraví žalobkyne nesporná

(v zmysle § 151 ods. 1 CSP). Od začiatku konania išlo o žalovaným rozporovanú a kardinálnu
skutočnosť, ktorá sa dokazovala. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie konštatuje, že správne bolo uzavreté, že viacej nezrovnalostí a zmien vo výpovedi je
práve na strane žalobkyne, čo možno pripísať aj dokázanému a samotnou žalobkyňou tvrdenému stav
opitosti, pričom jej tvrdeniami bola aj skutočnosť, že si nepamätala úplne presne všetko, aj keď neskôr

tvrdila, že hlavné veci si pamätala. Nebolo možné vychádzať len zo samotnej tvrdenej skutočnosti,
že určite len žalovaný jej spôsobil zranenie, pretože tam boli len oni dvaja. Hodnovernosti žalobkyne
nepridávalo ani to, že z nemocnice odišla na reverz, lebo sa podľa jej vyjadrení bála, aby tam za ňou
žalovaný neprišiel, ale zároveň uviedla a to bolo aj nesporné, že po príchode domov mu z vlastnej
iniciatívy volala, že sa chce porozprávať a on sa ponúkol, že jej prinesie lieky od bolesti a obväzy a aj
prišiel. V tom čase bola žalobkyňa pripravená zisťovať ďalší „osud“ ich vzťahu, ale pretože zo strany

žalovaného želaný postoj neprichádzal, rozhodla sa podať trestné oznámenie.

30. Súd prvej inštancie prišiel k správnemu záveru o hodnovernosti tvrdenia žalovaného. Vysvetlenie
k výpovedi pred OČTK (dva dni po incidente), že keď prišla za ním k posteli a začala ho udierať rukami
a kopať nohami, a.. „prirodzene reagoval tak, že ju odsotil od seba. Možno vtedy si rozrazila čelo,

keď spadla na drevenú hranu váľandy. Po tomto ešte veľakrát spadla, keďže na to malo vplyv určite aj
to, že bola opitá. Keď videl, že má rozrazené čelo, hneď volal záchranku“, bolo možné podľa názoru
odvolacieho súdu vidieť v takom svetle, že keď ho žalobkyňa začala udierať rukami a kopať nohami,
odsotil ju od seba. Do tejto časti teda žalovaný nezahrnul ďalšiu časť zápisnične zachyteného textu
výpovede o tom, že práve vtedy keď ju odsotil si mohla rozraziť čelo. Naopak, vyjadrenie k tomu, že

„Možno vtedy si rozrazila čelo“ bolo samostatným izolovaným vyjadrením k skutočnosti, že možno vtedy
si rozrazila čelo, keď spadla na drevenú hranu váľandy, čo v sebe nezahŕňalo predchádzajúcu časť
výpovedeotom,žejuodsotil,atedaanito,žeprichádzadoúvahypríčinnásúvislosťmedzijehokonaním
a následkom v podobe škody na zdraví žalobkyne. Inými slovami, odvolací súd uvedené zápisnične
zachytenú výpoveď pred iným orgánom nevyhodnotil ako tvrdenia, ktoré by bolo možné z pohľadu

zisťovania skutkového stavu pripísať v prospech žalobkyne a zároveň v neprospech žalovaného.
Odvolací súd sa teda pri vyhodnocovaní skutkového stavu opieral o skutkový záver súdu prvej inštancie
o tom, že samotný „incident“, z ktorého bolo možné vyvodzovať škodu žalobkyne s príčinnou súvislosťou
žalovaného mohol prameniť iba z jedného izolovaného útoku žalobkyne (počas spánku žalovaného)
a jednej izolovanej obrany žalovaného po jeho prebudení, zachytený v odôvodnení súdu prvej inštancie

tak, že „...ich kontakt v intenzite či už odsotenie, odstrčenie, oddialenie alebo dotknutie, bol len jeden a
udial sa v čase, keď vstával z postele v snahe brániť sa pred útokmi žalobkyne, čo bolo v začiatočnej
fáze konfliktu, inak sa len uhýnal útokom žalobkyne, pričom žalobkyňa opakovane padala a po páde,
zrejme poslednom, kedy došlo k zraneniu a začala krvácať, v útokoch už nepokračovala a žalovaný
privolal záchranku.“ Uvedený záver bol podľa odvolacieho súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie

prijateľný. Len navyše možno podporovať argumentom, že v čase fyzického útoku a obrany boli obaja
k sebe otočení tvárou, a preto pri odsotení by žalobkyňa padala dozadu a nie tvárou na hranu váľandy,
čo nasvedčovalo záveru, že sa tak stalo, keď padala pod vplyvom opitosti sama, a čomu zodpovedala
aj prvotná informácia podaná v anamnéze pri lekárskom vyšetrení, že spadla sama.

31. Aj vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie ohľadne vyhodnocovania dôkazov ich voľným
hodnotením, jednotlivo a vo svojom súhrne (odstraňujúc absenciu odôvodnenia podľa bodu 71.
zrušujúceho uznesenia) vo vzťahu k uzneseniu Okresnej prokuratúry Nitra zo dňa 24. 06. 2016,
ktorým bola zamietnutá sťažnosť poškodenej žalobkyne možno konštatovať vyhodnotenie vzájomnej
súvislosti dôkazov spočívajúcich v závere, že ani z odôvodnenia uznesenia prokuratúry (záveru

o neexistencii priameho konania žalovaného ku škode žalobkyne, avšak existencii príčinnej súvislosti
medzi konaním a zraneniami poškodenej žalovanej), nevyplynula záväznosť takého odôvodnenia
pre súd prvej inštancie, pričom podľa názoru súdu prvej inštancie pre nedostatočné odôvodnenie
uvedeného uznesenia sa s ním nestotožnil. Uvedené odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu
obstálo za situácie, že z iných a ďalších dôkazov, ktoré vytvorili mozaiku záveru o neexistencii príčinnej

súvislosti,tentodôkaz,hocinaprvýpohľadvypovedáaexistenciipríčinnejsúvislosti(tedaminimálnetak,
že priamym konaním rukou pri odsotení nedošlo k zraneniu samotnou rukou, ale mohlo prísť k zraneniu
padnutím na váľandu v dôsledku odsotenia rukou) bol ojedinelým, ale nepresvedčivým vo vzťahu k inýmdôkazom vylučujúcim príčinnú súvislosť. Odvolací súd konštatuje, že záver z dokazovania o tom, že
z iných dôkazov jednotlivo alebo vo svojom súhrne príčinná súvislosť nevyplynula, je prijateľný.

32. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo dokázané (pri zisťovaní motivácie neskoršieho podania
trestného oznámenia), že by žalobkyňa odďaľovala podanie (inak podľa jej predstavy dôvodného)
trestného oznámenia z dôvodu, že očakávala, že žalovaný si uvedomí, čo spravil a bude s ňou vo
vzťahu pokračovať (v snahe mu nepoškodiť), alebo že žalovaný žalobkyni ponúkal pomoc s plastickou
operáciou, aby nepodala trestné oznámenie. Naopak správnym a prijateľným záverom súdu prvej

inštancie o motivácii podania trestného oznámenia bolo, že ho podala po oboznámení sa s negatívnym
postojom žalovaného k ich ďalšiemu vzťahu a že „žalobkyňa to nenechá len tak“. Súd prvej inštancie
správne vyhodnotil aj to, že pokiaľ išlo o priestupkové konanie vedené proti žalovanému v roku 2013,
nebol dokázaný fyzický útok na A. M. a priestupkové konanie bolo zastavené, a preto tento dôkaz
nemohol priťažiť žalovanému.

33. V kontexte vyššie uvedených skutočností odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu
prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania, v dôsledku čoho postupoval procesným postupom
v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému voči žalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania
ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.

35. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).