Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 25, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/111/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714206026
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1714206026.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v sporovej veci žalobcu: MURAT, s.r.o., IČO:
31431852,sosídlom:Bratislavská87,Pezinok,zastúpený:JUDr.TomášDopita|ADVOKÁT,s.r.o.,IČO:
53 998 791, so sídlom: Vazovova 6838/9B, Bratislava, proti žalovanému: N.. H. Č., nar. XX.XX.XXXX,
bytom: Č. XB, S. R., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom: Borský Svätý Jur 774, o
zaplatenie 50.479,87 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu
Pezinok, zo dňa 19.09.2023, č.k. 6C/86/2016-277, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 19.09.2023, č.k. 6C/86/2016-277

p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok, rozsudkom zo dňa 19.09.2023, č.k. 6C/86/2016-277 konanie v časti o
zaplatenie úrokov z omeškania za 16. jún 2014 zastavil. Druhým výrokom žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 50.479,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo
sumy 50.479,87 eur od 17.06.2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd

prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou podanou osobne na súd prvej inštancie dňa 24.06.2014 sa
žalobca domáhal vydania platobného rozkazu, ktorým súd zaviaže žalovaného zaplatiť mu sumu
50.479,87 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a obchodná spoločnosť MC-
ELEKTRO, s.r.o. dňa 24.10.2007 uzavreli Rámcovú zmluvu č. XXXX/XX, podľa ktorej žalobca
spoločnosti MC-ELEKTRO, s.r.o. dodával tovar objednávaný kupujúcim. Kupujúci kúpnu cenu vo výške

50.479,87 eur žalobcovi nezaplatil. Dňa 11.03.2013 uznal konateľ (žalovaný) kupujúcej spoločnosti MC-
ELEKTRO, s.r.o. aktuálny dlh dlžníka voči žalobcovi z dodávateľských faktúr vo výške 50.479,87 eur,
a to ku dňu 11.03.2013. Dňa 11.03.2013 sa žalovaný následne aj ako ručiteľ zaviazal dlh kupujúceho
vrátane príslušenstva uspokojiť, ak ho neuspokojí sám dlžník na prvú výzvu žalobcu. Dlžník ani žalovaný
ručiteľ dlžnú sumu 50.479,87 eur žalobcovi nezaplatili.

3. V podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 30.08.2023 žalobca okrem iného upravil/opravil petit

v dátume, od ktorého požaduje úrok z omeškania (v žalobe od 16.06.2014, v „oprave petitu“ od
17.06.2014), čo súd prvej inštancie podľa obsahu vyhodnotil ako čiastočné späťvzatie, keď žalobca
žiadal úrok z omeškania za kratšie obdobie o jeden deň. S poukazom na čiastočné späťvzatie žaloby a
ustanovenie § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prvejinštancie konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania za 16. jún 2014 zastavil (súd prvej inštancie
poskytol žalovanému možnosť vyjadriť sa k čiastočnému späťvzatiu, na čo žalovaný nevzniesol žiaden
vážny dôvod, pre ktorý by nesúhlasil s čiastočným späťvzatím).

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 39 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 261 ods. 1 a 7, § 303, § 304
ods. 1, § 306 ods. 1, § 310, § 311 ods. 1 a 2, § 323 ods. 1 a 3, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) a vecne skonštatoval, že predmetom konania je žaloba o

zaplatenie sumy 50.479,87 eur titulom nároku žalobcu ako veriteľa z rámcovej zmluvy o dodávkach
tovaru a služieb uzatvorenej s dlžníkom (spoločnosťou MC-ELEKTRO, s.r.o.) dňa 24.10.2007 voči
žalovanému, ktorý veriteľovi písomne vyhlásil, že jeho pohľadávku vo výške 50.479,87 eur titulom
nezaplatených dodávateľských faktúr uspokojí v plnej aktuálnej výške spolu s príslušenstvom, ak
ju neuspokojí sám dlžník. Súd prvej inštancie za nespornú skutočnosť považoval platné uzavretie
Rámcovej zmluvy č. 0246/07 o dodávkach tovaru a služieb medzi žalobcom ako dodávateľom a

spoločnosťou MC-ELEKTRO, s.r.o. ako odberateľom, titulom ktorej vznikli spoločnosti MC-ELEKTRO,
s.r.o. ako dlžníkovi záväzky voči žalobcovi vo výške 50.479,87 eur (vyúčtované jednotlivými faktúrami
ako sú uvedené v zozname vypracovanom žalobcom - č.l. 15, 19). Existenciu samotnej pohľadávky
žalobcu voči spoločnosti MC-ELEKTRO, s.r.o. vo výške 50.479,87 eur žalovaný žiadnym spôsobom
nerozporovalaninespochybnil.Žalovanývšakpoukázalnaneplatnosť„Uznaniadlhu“zodňa11.03.2013

a tiež neplatnosť „Vyhlásenia ručiteľa“ zo dňa 11.03.2013. Súd prvej inštancie sa však s námietkami
žalovaného nestotožnil. Právny úkon, ktorým dlžník MC-ELEKTRO, s.r.o. svojím konateľom (žalovaným)
konajúcim menom spoločnosti uznal záväzok spoločnosti voči žalobcovi vo výške 50.479,87 eur, titulom
nezaplatenej kúpnej ceny za odobratý tovar, považoval súd prvej inštancie za platný. Skonštatoval,
že právny úkon spĺňal všetky náležitosti vyžadované zákonom pre platné uznanie záväzku, keď z

obsahu právneho úkonu bolo jednoznačne zrejmé, že sa jednalo o uznanie záväzku, bola zachovaná
písomná forma právneho úkonu, dlžník aj veriteľ bol jednoznačne identifikovaný, uznávaný záväzok bol
dostatočne identifikovaný tak, aby nebol zameniteľný s iným záväzkom, právny úkon obsahoval prejav
vôle dlžníka uznať svoj záväzok v konkrétnej výške. Žalovaný považoval právny úkon, ktorým dlžník
uznal svoj záväzok, za neplatný z dôvodu, že ku dňu 11.03.2013, kedy spoločnosť MC-ELEKTRO, s.r.o.

uznala svoj záväzok, dlh v tejto výške neexistoval, nakoľko k tomuto dňu boli splatné faktúry len vo výške
20.894,95 eur. Súd prvej inštancie sa s názorom žalovaného nestotožnil, keďže ku dňu uznania záväzok
vo výške 50.479,87 eur existoval, napriek tomu, že v časti ešte nebol splatný. Aj napriek uvedeniu
ustanovenia § 558 OZ v „Uznaní dlhu“ súd prvej inštancie aplikoval na tento právny úkon ustanovenia §
323 ObZ, keďže sa jednalo o obchodné záväzkové vzťahy (medzi dvomi obchodnými spoločnosťami).

V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na to, že inštitút uznania dlhu upravený v § 558
OZ a jeho aplikácia je viazaná na občianskoprávne (nepodnikateľské) vzťahy. Vzťah veriteľa a dlžníka
bol však obchodnoprávnym vzťahom, preto aj uznanie záväzku sa spravuje príslušnými ustanoveniami
ObZ (§ 323). Z dôvodu úplnosti právnej úpravy uznania záväzku v Obchodnom zákonníku sa uznanie
záväzku v obchodnoprávnych vzťahoch riadi výlučne touto právnou úpravou. Súd prvej inštancie mal

za to, že záväzok v danom prípade vznikol momentom uzavretia zmluvy a odovzdaním tovaru, preto
ak dlžník uznal záväzok, hoci v časti ešte nebol splatným, nemožno namietať neplatnosť uvedeného
právneho úkonu. Na platnosť uznania záväzku sa nevyžaduje jeho splatnosť. Súd prvej inštancie
poukázal na znenie ustanovenia § 323 ods. 1 veta prvá ObZ, z ktorého vyplýva, že ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.

Z uvedeného ustanovenia žiadnym spôsobom nevyplýva, že na platnosť uznania záväzku sa vyžaduje
jeho splatnosť. Jedným z dôsledkov uznania záväzku je začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej
lehoty na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku na súde. Premlčacia doba teda začala
plynúť dňa 11.03.2013. Žalobca si dňa 24.06.2014 uplatnil nárok na súde žalobou (v súlade s § 402 ObZ
premlčacia doba prestala plynúť), preto jeho nárok nemožno považovať za premlčaný.

5. Pokiaľ sa jednalo o žalovaným namietanú neplatnosť „Vyhlásenia ručiteľa“ zo dňa 11.03.2013, súd
prvej inštancie odkázal na právoplatne skončené konanie o určenie neplatnosti práve tohto právneho
úkonu, v ktorom po posúdení relatívnej, ako aj absolútnej ne/platnosti právneho úkonu súd žalobu
právoplatne zamietol. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie

aj s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorými bolo vo veci rozhodnuté a odkázal na ich odôvodnenie. Ďalej
súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že vzťah strán sporu ako veriteľa na
jednej strane a ručiteľa na strane druhej, sa vzhľadom na skutočnosť, že hlavný záväzkový vzťah medzi
dlžníkom a žalobcom bol obchodnoprávnym vzťahom, spravuje príslušnými ustanoveniami ObZ (§ 261ods.7). Odkaz na ustanovenie § 546 OZ na Vyhlásení ručiteľa je irelevantný, keď ručenie v obchodných
záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne, a preto sa na ne nepoužijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (ani ustanovenie § 549). Čo sa týka žalovaným vytýkanej

absencie písomnej výzvy veriteľa adresovanej dlžníkovi na zaplatenie splatných pohľadávok, táto nie
je pre vznik povinnosti žalovaného ako ručiteľa splniť dlh za dlžníka potrebná s poukazom na § 306
ods. 1 ObZ, keď za daných okolností (platobná neschopnosť dlžníka s následným začatím konkurzného
konania a vyhlásením konkurzu) bolo nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní. Z totožných dôvodov
nebol žalobca povinný uplatniť svoj nárok žalobou aj voči dlžníkovi. K údajnému zmareniu uspokojenia

svojej vlastnej pohľadávky žalobcom (neprevzatím tovaru dlžníka z jeho skladových zásob) súd prvej
inštancie uviedol, že z Rámcovej zmluvy nevyplývala žalobcovi povinnosť prijať tovar dlžníka ako
náhradu kúpnej ceny (navyše ak pôvodným tovarom dodaným žalobcom dlžník už nedisponoval, ale
ponúkal mu podobný tovar, ako to uviedol žalovaný v konaní pred OS BA III). V tejto súvislosti súd prvej
inštancie uviedol, že nezistil žiadne také konanie žalobcu, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi
alebo zásadami poctivého obchodného styku, bol to žalovaný, ktorý dobrovoľne vstúpil do ručiteľského

vzťahu a teraz musí znášať s tým spojené následky, nakoľko žalobca len využil zákonom dovolený
spôsob zabezpečenia svojej pohľadávky. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný svoj
názor o absolútnej neplatnosti právneho úkonu v prípade prevzatia ručiteľského záväzku za záväzky
obchodnej spoločnosti bez súhlasu manžela opieral najmä o Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS
26/2010 zo dňa 08.12.2010, na ktorý odkazuje Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn. 24Co/206/2018

zo dňa 20.03.2019. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo/148/2017 zo dňa 23.04.2020 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/197/2021 zo
dňa 20.07.2022, v ktorých súdy posudzovali platnosť právnych úkonov a vysporadali sa aj s názormi
vyslovenými v predmetnom náleze Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 08.12.2010 a
obe konania boli právoplatne skončené tak, že súdy žaloby zamietli. Následne súd prvej inštancie

poukázal na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/197/2021 zo dňa 20.07.2022.
Po zvážení individuálnych okolností v prejednávanej veci, súd prvej inštancie nezistil žiadne skutočnosti
spôsobujúce neplatnosť ručiteľského vyhlásenia pre rozpor s dobrými mravmi, a to ani vzhľadom na
dopad právneho úkonu na majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho manželky.

6. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal aj tým, že žalovaný sa na ustanovenie § 106 ObZ upravujúce
rozsah ručenia spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným odvolával v súvislosti s jeho námietkou
neplatnosti Vyhlásenia ručiteľa z 11.03.2013 pre rozpor právneho úkonu v ňom obsiahnutého so
zákonom, resp. obchádzanie zákona. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že konanie „in
fraudem legis“ (konanie, ktoré obchádza zákon) predstavuje postup, keď sa niekto síce správa

podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci.
O obchádzanie zákona alebo konanie v rozpore so zákonom či dobrými mravmi sa však nejedná,
žalovaný zastával funkciu konateľa spoločnosti, mal si byť vedomý rozdielu medzi zabezpečením
záväzku spoločnosti ručením spoločníka obchodnej spoločnosti a zabezpečením záväzku spoločnosti
ručením fyzickej osoby. Je zrejmý obsahovo rozličný záväzok ručiteľa ako fyzickej osoby za dlhy a

ručenie spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným. Súd prvej inštancie poznamenal, že možno si
žalovaný v čase podpisu „Vyhlásenia ručiteľa“ neuvedomil rozsah svojho ručiteľského záväzku, ktorý by
bol iný ako jeho ručiteľský záväzok ako spoločníka spoločnosti, kde by ručil len do výšky nesplateného
vkladu spoločníka zapísaného v Obchodnom registri. Nič to nemení na konečnom dôsledku podpisu
takéhoto vyhlásenia, že existovala vôľa žalovaného ako fyzickej osoby ručiť za záväzky spoločnosti.

Tejto skutočnosti si mal byť žalovaný vedomý ako štatutár spoločnosti s ručením obmedzeným a
nemôže sa teraz domáhať ochrany s poukazom na to, že ako spoločník spoločnosti s ručením
obmedzeným má ručiteľské záväzky len do výšky nesplateného vkladu zapísaného v Obchodnom
registri, na rozdiel od ručenia fyzickej osoby, ktorej ručenie zaniká až zánikom dlhu. V tejto súvislosti
súd prvej inštancie poukázal na uznesenie ÚS SR, č.k. I. ÚS 215/2013-13, zo dňa 17.04.2013. V

rámci svojho odôvodnenia uviedol, že nevykonal žalovaným navrhovaný listinný dôkaz preukazujúci
uplatnenie žalobcom prihlásenej pohľadávky ako daňový výdavok, ktorý je možné odpísať zo základu
dane, čím by boli ponížené jeho daňové odvody. Okolnosti súvisiace s daňovým právom totiž nemajú
žiaden dopad na prejednávanú vec, keď predmetom konania je posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu
voči žalovanému. Normy verejného práva nemajú žiaden vplyv na záväzkoprávny vzťah strán sporu.

Súd prvej inštancie považoval nároky žalobcu za plne dôvodné, a preto žalobe vyhovel, považujúc
ručiteľský záväzok žalovaného voči žalobcovi za platný a v žalobcom uplatnenom rozsahu za doposiaľ
neuspokojený. Tým, že žalovaný riadne a včas nesplnil svoj záväzok (vyzvaný žalobcom na plnenie
výzvou zo dňa 05.06.2014 prevzatou dňa 09.06.2014), dostal sa do omeškania s jeho úhradou, ktoréomeškanie naďalej trvá. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške, ktorá je v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 ObZ platného v čase vzniku
omeškania žalovaného so splnením peňažného dlhu (a s nariadením vlády SR č. 21/2013 Z.z.). Súd

prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko mal v konaní
plný úspech, keď súd žalobe vyhovel v celom rozsahu (zastavenie konania v časti o zaplatenie úrokov
z omeškania za jeden deň omeškania, ktorý svojím späťvzatím procesne zavinil žalobca považoval súd
za zanedbateľný neúspech v porovnaní s výškou istiny a ostatnú dĺžku omeškania žalovaného).

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu,
a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a h) CSP. Žalovaný opätovne
namietal, že záväzok voči primárnemu dlžníkovi, obchodnej spoločnosti MC-ELEKTRO, s.r.o., mal
zaniknúť, nakoľko pohľadávku nebolo možné úspešne vymáhať vzhľadom na konkurzné konanie.
Argumentoval tým, že priznaním plnenia v žalobe by tak prišlo k duplicitnému plneniu a bezdôvodnému
obohateniu zo strany žalobcu. Poukázal na to, že uvedené mal snahu preukázať i tým, že by boli

žalobcom do spisu doložené daňové závierky prípadne iné účtovné doklady, ktorými by bolo možné
jednoznačne preukázať či k zániku pohľadávky došlo, alebo nie. Ak by totiž k zániku neprišlo, uvedená
pohľadávka by sa v účtovníctve naďalej nachádzala ako dlh v podobe nevyplatených faktúr. Domnienku
žalovaného, že predmetná pohľadávka bola uspokojená v rámci daňových odpisov nepriamo potvrdil
i samotný právny zástupca žalobcu, ktorý sa dňa 19.09.2023 na pojednávaní vyjadril, že akonáhle

žalovaný zaplatí peňažný dlh, tak žalobca zaplatí daň v zmysle platných právnych predpisov, ktorú
si v rámci daňových odpisov uplatnil. Rovnako bol zo strany žalovaného žiadaný výsluch strán -
teda i žalobcu, kde by sa k uvedeným skutočnostiam mohol riadne vyjadriť a vyvrátiť tak tvrdenia
žalovaného. Namietal, že predmetný výsluch strán však súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný
a rovnako tak pravdepodobne ani samotné preukázanie skutočnosti existencie pohľadávky, preto mal

žalovaný za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Žalovaný opätovne tvrdil, že dňa 11.03.2013, kedy došlo k podpísaniu uznania dlhu
dlžníkom, spoločnosťou MC-ELEKTRO, s.r.o., neboli všetky predmetné faktúry tvoriace sumu 50.479,87
eur splatnými, v danom čase boli splatné len faktúry vo výške 20.894,95 eur. V danom prípade teda
vyhlásenie dlžníka, že uznáva ku dňu 11.03.2013 dlh, čo do dôvodu a výšky s odkazom na akúsi prílohu

nie je možné považovať za platný. Opätovne namietal, že v prípade ručiteľského záväzku sa jedná
o subsidiárny záväzok voči veriteľovi, preto ak sa chcel žalobca platne domáhať žalobou voči nemu
ako žalovanému o plnenie, mal v žalobnom návrhu uvádzať aj pôvodného dlžníka, t.j. spoločnosť MC-
ELEKTRO, s.r.o., ktorá v čase žaloby riadne existovala. Záverom žalovaný poukázal na podanie žalobcu
zo dňa 29.08.2023, kde došlo k úprave petitu, čo sa týka percentuálnej výšky úrokov z omeškania.

Uvedené podanie žalovaný považoval v zmysle CSP za kvantitatívnu zmenu žaloby a teda nárok na
plnenie a náhradu úrokov z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 50.479,87 eur od 17.06.2014
do zaplatenia za premlčaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie,
alebo vo veci sám rozhodol.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožnil s výrokom, ako aj odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie. Zotrval na všetkých doterajších ústnych vyjadreniach a písomných podaniach
prezentovaných pred súdom prvej inštancie. K námietke žalovaného týkajúcej sa, že záväzok voči
primárnemu dlžníkovi mal zaniknúť, žalobca uviedol, že pohľadávka nezanikla, len nebola vymožiteľná

voči priamemu dlžníkovi z dôvodu, že tento „skončil v konkurze“ a nebolo možné uspokojiť pohľadávku
žalobcu ani čiastočne. Práve preto bol aplikovaný inštitút ručenia voči žalovanému, na základe čoho ho
súd prvej inštancie zaviazal plniť v prospech žalobcu. Tvrdenie, že žalovaný si mal možnosť čokoľvek
odpísať, a to až vo výške 100 % sumy je podľa žalobcu tvrdenie, ktoré nemá akúkoľvek právnu a/
alebo účtovnú logiku. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný zámerne uvádza nepravdu, prezentuje klamlivé

tvrdenie, že právny zástupca žalobcu mal potvrdiť, že v prípade úhrady žalobca zaplatí príslušnú daň.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie, že nevypočul žalobcu, ktorý
mohol vyvrátiť tvrdenia žalovaného, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sám usúdil, že výsluch
nie je potrebný, a to z dôvodu, že tvrdenia žalovaného, ku ktorým sa mal žalobca podľa názoru
žalovaného vyjadriť nesúviseli s predmetom sporu, v čoho dôsledku ani nemal žalobca čo vyvracať.

Uvedená námietka žalovaného teda nie je podľa žalobcu správna a ako odvolací dôvod neobstojí. Podľa
žalobcu čiastočné späťvzatie žaloby, čo do príslušenstva - úroku z omeškania (pozn. obdobie kratšie
o jeden deň z dôvodu chyby v písaní), nie je zmenou žaloby a nespôsobuje právne účinky v podobe
premlčania nároku žalobcu (nežiadal o nič viac, naopak, úrok z omeškania bol ponížený vo výškezodpovedajúcej jednému dňu omeškania). S odkazom na uvedené žiadal odvolací súd, aby rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil ako vecne správny; a priznal
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že ho považuje za zavádzajúce, nakoľko počas
celého konania nemal snahu a ani nepreukázal skutočnosť, či uvedená pohľadávka bola alebo nebola
uspokojená. Uviedol, že žalobca nepreukázal ani len skutočnosť, či uvedená pohľadávka naďalej
existuje v účtovníctve spoločnosti alebo nie. Ďalej žalovaný poukázal na zvukový záznam a zápisnicu

z pojednávania zo dňa 19.09.2023, kde žalobca uviedol, že: „Akonáhle žalovaný zaplatí peňažný dlh,
žalobca zaplatí daň v zmysle platných právnych predpisov.“ Uviedol opätovne, že mu nie je jasné, kam
týmtožalobcasmerovalaakýmspôsobom,čivrozsahuchcevrátiťštátufinančnéprostriedky.Vyjadrenie
súdu prvej inštancie už na pojednávaní dňa 08.06.2023 a neskôr i právneho zástupcu žalobcu, že nie je
nutné a dôvodné vykonať výsluch strán, nakoľko skutkový stav je dostatočne preukázaný na rozhodnutie
vo veci označil za nesprávne tvrdenie, keďže žalobca žiadnym spôsobom v konaní neosvedčil existenciu

pohľadávky. Žiadal odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na ďalšie konanie,
prípadne, aby vo veci sám rozhodol.

10. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že existencia pohľadávky bola nespornou
skutočnosťou, pričom primárny dlžník, ani žalovaný ako ručiteľ neuhradili svoj záväzok ani len čiastočne.

Žalobca označil argumentáciu žalovaného ohľadom daňových otázok na strane žalobcu za účelovú.
Podľa názoru žalobcu snaha žalovaného spochybňovať existenciu pohľadávky s odkazom na právne
predpisy v oblasti daňového práva nemajú svoje opodstatnenie. Žalovaný podľa žalobcu prehliada
skutočnosť, že pohľadávka nie je nevymožiteľnou pohľadávkou, nakoľko je zabezpečená ručením
práve zo strany žalovaného. Následne žalobca odkázal na jeho už skôr prezentované tvrdenia, právnu

argumentáciu a predložené listinné dôkazy, ktorých sa pridržiaval. Žalobca žiadal odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

11. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380

ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

12. Predmetnú vec z hľadiska právneho posúdenia súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovenia §
306 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku
od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe potom, čo ho na to
veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je

nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že Obchodný zákonník pri uplatnení veriteľovej pohľadávky ustanovuje dve výnimky, keď
veriteľ nie je povinný vyzvať dlžníka na plnenie a so svojím nárokom sa môže primárne obrátiť na
ručiteľa. Predovšetkým je to vtedy, ak veriteľ výzvu nemôže uskutočniť (napr. preto, lebo dlžník sa
skrýva alebo je nedostupný). V druhom prípade zákon vyžaduje, aby bolo nepochybné, že dlžník svoj

záväzok nesplní (napr. že je insolventný). Zákon ako príklad uvádza vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka. Ide teda o prípady, keď výzva na plnenie je buď nemožná, alebo zbytočná. V oboch prípadoch
ide o prelomenie zásady subsidiarity. Pri uplatnení takejto výnimky sa potom ručiteľ stáva primárnym
dlžníkom, a preto sa v týchto prípadoch hovorí aj o tzv. priamom ručiteľstve, čo je aj prejednávaný
prípad. Aj keď v týchto prípadoch teda ručiteľ vystupuje ako primárny dlžník, nie je dlžníkom solidárnym

lebo jeho vzťah k dlžníkovi nie je založený na solidarite dlžníkov. Z uvedeného teda vyplýva, že
žalobca bol oprávnený žalovať priamo ručiteľa o zaplatenie predmetnej pohľadávky, nakoľko na dlžníka
bol v danom čase vyhlásený konkurz, a teda uplatnenie pohľadávky priamo voči dlžníkovi, by bolo
nereálne z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že záväzok
voči primárnemu dlžníkovi obchodnej spoločnosti Murat, s.r.o. zanikol, nakoľko pohľadávku nebolo

možné úspešne vymáhať v konkurznom konaní a dlžník - MC ELEKTRO, s.r.o. bol vymazaný z
obchodného registra, z dôvodu ukončenia konkurzu pre nedostatok majetku, tak k uvedenému odvolací
súd poukazuje na konštantnú judikatúru a to konkrétne na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. marca 2012 sp.zn. 5Obo 6/2012, podľa ktorého: „Ak ručí niekto za záväzky právnickejosoby ako dlžníka, záväzok ručiteľov nezaniká zánikom tejto osoby, a to ani vtedy, keď jej záväzky
neprechádzajú na právneho nástupcu. Platí tiež, že ručenie nezaniká ani vtedy, ak zanikol hlavný
záväzok pre nemožnosť plnenia dlžníka, pokiaľ je záväzok splniteľný ručiteľom.“ Na základe uvedeného

možno uzavrieť, že bez ohľadu na to, že primárny záväzok voči dlžníkovi, t.j. voči spoločnosti MC
ELEKTRO, s.r.o. je nevymáhateľný, v dôsledku výmazu tejto spoločnosti z obchodného registra pre
nedostatok majetku zistený v rámci konkurzu, možno konštatovať, že pohľadávka žalobcu je ďalej
splniteľná ručiteľom, nakoľko bez ohľadu na akcesoritu vzťahu tento ručiteľský záväzok nezaniká. Preto
tietonámietkyžalovanéhoodvolacísúdvyhodnotilakonedôvodné.Ďalšienámietkyžalovanéhotýkajúce

sa skutočnosti, že žalobca si započítal túto pohľadávku celú v účtovníctve, aj keď je nevymožiteľná,
vyhodnotil odvolací súd tak, že účtovné započítanie pohľadávky nemožno považovať za významné v
rámci tohto konania, nakoľko k úhrade pohľadávky zo strany dlžníka ani zo strany ručiteľa nedošlo. Už
súd prvej inštancie na tieto argumenty žalovaného v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že
primárny dlžník neuhradil svoj dlh z dôvodu, že na majetok dlžníka bol vyhlásený konkurz a následne bol
dlžník vymazaný z obchodného registra, z dôvodu, že predbežný správca zistil, že majetok nepostačuje

ani na úhradu nákladov konkurzu a rovnako ručiteľ si nesplnil svoj ručiteľský záväzok a dlh veriteľovi
neuhradil. Inak povedané, účtovné hľadisko a odpisovanie nevymožiteľných pohľadávok je z hľadiska
posúdenia plnenia dlžníka a ručiteľa v predmetnej veci irelevantné, nakoľko v tejto veci súd posudzuje
iba to, či pohľadávku dlžník alebo ručiteľ uhradil alebo neuhradil a dôkazy o tom, či došlo k úhrade takejto
pohľadávky predkladá buď dlžník alebo ručiteľ (t.j. v danej veci žalovaný). Keďže predmetná pohľadávka

nebola zo strany dlžníka ani ručiteľa uhradená a účtovné započítanie nevymožiteľnej pohľadávky
nemôže nahradiť jej reálnu úhradu, odvolací súd k týmto námietkam žalovaného neprihliadol. V rámci
odvolaniažalovanýnamietalajto,žesúdprvejinštancienevykonalvýsluchstránsporu,atedanevykonal
všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na tieto námietky odvolateľa
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vychádzal z dôkazov

založených v súdnom spise, ktoré riadne vykonal a vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach a vec
aj správne právne posúdil. Preto možno uzavrieť, že navrhované výsluchy strán sporu by žiadnym
spôsobom neprispeli k lepšiemu objasneniu skutkového stavu veci. Z týchto dôvodov odvolací súd má
za to, že vykonanie výsluchov strán sporu aj odvolací súd považuje za nadbytočné, ktoré žiadnym
spôsobom neprispejú k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci. Z týchto dôvodov aj túto námietku

žalovaného považuje odvolací súd za bezpredmetnú. Vo vzťahu k ďalším námietkam vznesených v
rámci podaného odvolania vzťahujúcich sa k neplatnosti ručiteľského vyhlásenia odvolací súd iba vo
všeobecnosti uvádza, že k týmto skutočnostiam sa už podrobne vyjadril súd prvej inštancie v rámci
odôvodnenia svojho rozhodnutia, na ktoré odvolací súd odkazuje, a s ktorým sa súčasne stotožňuje.
Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že s týmito námietkami zaoberali aj súdy (prvoinštančný aj

odvolací) v rámci konania o neplatnosť ručiteľského vyhlásenia vedeného na základe návrhu manželky
žalovaného(H.Č.),pričomvdanejvecivrámcitýchtokonaníbolaprávoplatnevyriešenáotázkaplatnosti
ručiteľského vyhlásenia žalovaného, t.j. prejudiciálna otázka, a právnymi závermi týchto rozhodnutí je
odvolací súd a rovnako aj súd prvej inštancie v rámci tohto konania viazaný. Na základe uvedeného
odvolací súd už nebude opakovať rovnaké argumenty, ako uviedli súdy v rámci konania vedeného

na súde prvej inštancie pod sp.zn. 16C/527/2015 a na odvolacom súde pod sp.zn. 5Co/124/2022,
o neplatnosť ručiteľského vyhlásenia, nakoľko záväzné právne závery týchto rozhodnutí sú stranám
tohto sporu nepochybne známe. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd námietky žalovaného
vznesené v rámci podaného odvolania vyhodnotil ako nedôvodné. Inými slovami, odvolací všetky
námietky žalovaného, ktoré vzniesol v rámci odvolacieho konania nepovažuje za také, ktoré by boli

schopné zvrátiť správnosť záverov súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

13. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997),resp.toho,abysúdypreberalialebosariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,ktorýpredkladá
účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

14. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne

v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalobcovi priznal v rozsahu 100 %.

16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).