Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113226293
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4113226293.6

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: A. B., C. D., so sídlom J. E. X, XXX
XX C., IČO: 42 063 043, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom Žižkova
22B, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: F. F. G., so
sídlom H. XX, XXX XX I. J., IČO: 36 520 349, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.

René Hudzovič, s.r.o., Štefánikova tr. 49, 949 01 Nitra, IČO: 36 860 697, o vypratanie nehnuteľností,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/163/2018-2214 zo dňa 19.11.2020
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom zamietol návrh na prerušenie konania do
skončenia dovolacieho konania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 17.09.2019 sp. zn.
15Cob/148/2018, II. výrokom žalobu zamietol a napokon III. výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi
plnú náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa
08.08.2013 domáhal vypratania nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva (LV) č. XXXX, XXXX kat.
úz. K., LV č. XXX, XXX, XXXX kat. úz. L. a na LV č. XXXX kat. úz. K.. Rozsudok vo veci samej odôvodnil

s odkazom na ustanovenie § 19b ods. 2, 3, § 34, § 35 ods. 2, § 39, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 118 ods.
1, § 119 ods. 1, 2, § 123, § 126 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, 2, § 663, § 665 ods. 1, § 673, § 679 ods.
1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 a § 20 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou zo dňa 08.08.2013 domáhal

vypratania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, XXXX kat. úz. K., LV č. XXX, XXX, XXXX kat.
úz. L., LV č. XXXX kat. úz. K. žalovaným tvrdiac, že s ním uzavrel dňa 01.06.2009 nájomnú zmluvu
č. 1/2009 a dňa 27.07.2009 dodatok č. 1 k nájomnej zmluve. V čl. VII nájomnej zmluvy sa strany
dohodli na možnosti skončenia nájmu aj formou odstúpenia od zmluvy, ak nájomca závažným spôsobom
poruší ustanovenia nájomnej zmluvy. Dňa 12.07.2013 žalobca od nájomnej zmluvy a jej dodatku
písomne odstúpil a následne žalovaného opakovane vyzval, aby prenajaté priestory uvoľnil a odovzdal

ich. Žalovaný odstúpenie od zmluvy nepovažoval za platné a pokračoval v hospodárskej činnosti na
prenajatých pozemkoch.

3. Do prvého rozhodnutia vydaného v tomto konaní súd konštatoval skutkový a právny stav nasledovne:
Dňa 01.06.2009 žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzatvorili zmluvu o nájme na
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. K., obec K., okres I. J., zapísaných na Správe katastra Zlaté

Moravce v LV č. XXXX ako parcely registra "E", v kat. úz. K., obec Obyce, okres I. J., zapísaných na LV
č. XXXX ako parcely registra "C", v kat. úz. L., obec L., okres I. J., zapísaných na LV č. XXX ako parcelyregistra "C", v kat. úz. L., obec L., okres I. J., zapísaných na LV č. XXX, XXXX ako parcely registra "E", v
kat.úz.K.,obecC.,K.I.J.,zapísanýchnaLVč.XXXXakoparcelyregistra"C"avkat.úz.K.,obecC.,K.I.
J., zapísaných na LV č. XXXX ako parcely registra "E"; súd všetky tieto parcely vedené na daných listoch

vlastníctva v odôvodnení rozsudku označil, pričom šlo najmä o lesné pozemky, trvalé trávne porasty, a
čiastočne aj o zastavané plochy a nádvoria, záhrady, ostatné plochy a ornú pôdu. Nájomnú zmluvu za
žalobcu podpísal diecézny biskup Mons. D. M. N. O., M., a za žalovaného konateľ spoločnosti, F. H..
Účelom nájmu bolo, aby nájomca na predmete nájmu riadne hospodáril a užíval ho ako riadny hospodár
obvyklým spôsobom, čím sa rozumie výkon všetkých práv a povinností vyplývajúcich pre nájomcu

nielen z nájomnej zmluvy ale aj z príslušných zákonov, najmä zo zákona č. 326/2005 Z. z. a z platných
lesných hospodárskych plánov (LHP) schválených príslušným orgánom. Išlo najmä o ťažbu a predaj
dreva, obnovu lesného pozemku, ochranu lesných pozemkov, výstavbu nových lesných ciest a ostatnú
lesnícku činnosť. Ostatné druhy pozemkov mal nájomca využívať na poľnohospodársku výrobu a výkon
rybárskeho práva podľa platných predpisov. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.12.2024 za
nájomné 83.000 eur ročne bez DPH. Výšku nájomného mali zmluvné strany spoločne prehodnotiť vždy

po uplynutí platnosti LHP a mohli upraviť aj nájomné. Dňa 27.07.2009 strany uzavreli Dodatok k zmluve
č. 1, ktorou prenajímateľ prenajal nájomcovi uvedené pozemky na prípadné vykonávanie dobývania
nevyhradených nerastov. Nájomca si bol vedomý toho, že na takéto využitie predmetu nájmu je potrebné
získať súhlas, resp. povolenie vydané podľa zákona č. 44/1988 Zb. príslušným banským úradom a že
prenajímateľovi vznikne právo na odplatu podľa týchto predpisov. Podľa čl. V. bodu 15. nájomca bol

povinný uzatvoriť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu do 90 dní
od protokolárneho prebratia predmetu nájmu. Podľa čl. VII bodu 3. prenajímateľ mal právo odstúpiť od
zmluvy,aknájomcazávažnýmspôsobomporušíustanoveniatejtozmluvy.Zazávažnéporušeniezmluvy
zo strany nájomcu sa podľa zmluvy považuje: a) ak nájomca bez súhlasu prenajímateľa podstatným
spôsobom zmenil druh pozemkov, ktoré sú predmetom nájmu, b) ak nájomca užíva predmet nájmu

v rozpore s dohodnutým účelom nájmu podľa čl. II zmluvy alebo v rozpore s príslušnými právnymi
predpismi, c) ak nájomca nezaplatil nájomné alebo svoj akýkoľvek iný finančný záväzok (najmä alikvotná
časť nájomného, kaucia atď.) spôsobom a v lehote splatnosti podľa zmluvy, d) ak nájomca dal do
podnájmu predmet zmluvy alebo jeho časť, e) ak nájomca umožnil užívanie predmetu zmluvy alebo jeho
časti tretej osobe, f) ak konaním alebo nekonaním nájomcu bola na predmete nájmu spôsobená škoda

veľkého rozsahu, alebo ak spôsobenie škody veľkého rozsahu na predmete nájmu hrozí, g) ak nájomca
nesplní svoju povinnosť podľa čl. V. bodu 15. zmluvy, h) nájomca preukázateľne poškodí dobré meno
Rímskokatolíckej cirkvi, preukázateľne poškodí Rímskokatolícku cirkev na majetku alebo vedie súdny
spor proti Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že dňa 12.07.2013 žalobca písomne od nájomnej zmluvy a
jej dodatku odstúpil, čo žalovaný nerešpektoval, preto ho žalobca opakovane vyzval, aby prenajaté
priestory uvoľnil a odovzdal žalobcovi. Ako dôvod odstúpenia uviedol, že žalovaný nesplnil čl. V
ods. 15, t. j. neuzatvoril zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu
do 90 dní od prebratia predmetu nájmu. Podľa čl. VII ods. 3 písm. h/ nájomnej zmluvy mal žalobca

tiež možnosť od zmluvy odstúpiť, ak žalovaný ako nájomca preukázateľne poškodí dobré meno
Rímskokatolíckej cirkvi, ak preukázateľne poškodí Rímskokatolícku cirkev na majetku alebo vedie
súdny spor proti Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Podľa žalobcu žalovaný porušil všetky tri body
tohto článku, keď v snahe zdiskreditovať žalobcu poskytol tlači skresľujúce informácie, ktoré mali
navodiť stav, ktorým hrubým spôsobom poškodil prestíž a dobré meno Rímskokatolíckej cirkvi. Zároveň

nepravdivým spôsobom informoval pápežského nuncia na Slovensku. Konkrétne prišlo k hrubému
porušeniu predmetných zásad tak, že žalovaný žalobcu spájal s P. J. a pre tlač uviedol, že určití
kňazi Žilinskej diecézy prepadli mamonu a neriadia sa kresťanskou morálkou. Dôvodom pre odstúpenie
od zmluvy v zmysle tohto článku bolo aj to, že žalovaný tvrdil, že vyťažil 72 tisíc ton kameňa v r.
2011, no v skutočnosti vyťažil 152.590 ton a tým spôsobil škodu v sume 102.412 eur. Podľa Lesného

hospodárskeho plánu (ďalej LHP) za roky 2014 až 2013 bola stanovená konkrétna výška ťažby dreva,
ktorú prekročil, keď požiadal Lesný úrad o zvýšenie ťažby. Zvýšená ťažba predstavovala škodu veľkého
rozsahu v sume 556.028 eur. V priebehu konania žalobca listom zo dňa 06.03.2015 odstúpil od nájomnej
zmluvy podľa čl. VII bod 3 písm. b) z dôvodu, že Dodatok č. 1 nájomnej zmluvy je neplatný, pretože
prejav vôle prenajímateľa a nájomcu pri podpise Dodatku č. 1 je neurčitý a žalovaný tak užíva predmet

nájmu v rozpore s dohodnutým účelom nájmu (hospodárenie v lesoch, poľnohospodárska výroba, výkon
rybárskeho práva). Ďalej listom zo dňa 20.05.2015 žalobca odstúpil od nájomnej zmluvy podľa čl. VII
bod 3 písm. c) nájomnej zmluvy z dôvodu, že nájomca závažným spôsobom porušil ustanovenie zmluvy,
keďže nezaplatil nájomné v lehote splatnosti. Poukazoval na neuhradenie faktúry na sumu 19.715,26eura, splatnú 15.05.2015 a faktúru na sumu 33.199,97 eura, splatnú 15.05.2015. Zároveň v oboch
výpovediach vyzýval žalobca žalovaného na vypratanie nehnuteľností.

5. Žalobca tvrdil, že žalovaný poškodil jeho dobré meno, keď ho spájal s osobou P. J. a hanlivo sa
vyjadroval na predstaviteľov cirkvi. V článku „Nového času“ zo dňa 12.05.2014 autor článku hovorí
o predbežnom opatrení ohľadne predmetných nehnuteľností a konštatuje, že ešte od Bratislavsko-
trnavskej arcidiecézy mal v prenájme predmetné nehnuteľnosti pán J. do r. 2008, že cirkev
napriek vydanému predbežnému opatreniu prenajala predmetné nehnuteľnosti novým nájomcom, keď

pôvodnému vypovedala zmluvu bez udania dôvodu. O nových nájomcoch povedal autorovi článku
konateľ žalovaného a uviedol taktiež, že určití kňazi Žilinskej diecézy prepadli mamonu a neriadia sa
kresťanskou morálkou. V článku časopisu „Plus 7 dní“ zo dňa 01.04.2013 autor článku mapuje aktuálny
stav nehnuteľností s tým, že predchádzajúcim nájomcom nehnuteľností bol P. J., následne boli prenajaté
žalovanému, ktorý dostal bez vysvetlenia výpoveď. Konateľ žalovaného uvádzal, že je presvedčený, že
za celou situáciou stojí J. snaha opäť získať svoj poľovný revír, a v článku sa vyjadroval k výpovedi, že

do nehnuteľnosti investoval a snažil sa vec vyriešiť zmierlivo, pričom žalobca nehnuteľnosti prenajal inej
s.r.o.-čke. V lese sa pohybovali ochrankári, ktorí bránili žalovanému vo výkone nájomného práva, pričom
sám P. J. potvrdil, že prespali na jeho ranči. Konateľ žalovaného v článku konštatoval, že zo situácie má
hlavu v smútku, pričom oficiálne biskupovi daroval aj 35.000 eur na auto. Cirkevní predstavitelia zase
uvádzali, že sa na nich obracajú ľudia, že cirkev je spájaná s pochybným človekom, a žalobca by to

mohol vysvetliť vo vlastnom časopise.

6. Žalobca mal za to, že žalovaný prekročil pri ťažbe dreva LHP a prekročil aj dodatočné LHP, ktorý si dal
schváliť na príslušnom úrade, čo by bolo v rozpore s dojednanou zmluvou, keďže nájomné sa určovalo
s poukazom na ťažbu dreva podľa schváleného LHP v čase podpisu nájomnej zmluvy. Prišlo k dohode o

cenezatonukameňavovýške40centov,atonielenzatzv.Fabišovkameň.Žalovanýpodľajehotvrdenia
zaplatil faktúru za kameň v sume 117.000 eur a za oneskorenú platbu sa ospravedlňoval listom zo dňa
22.06.2012; tu poukazoval aj na trestné konanie proti konateľovi žalovaného na základe uznesenia zo
dňa 19.08.2015. Žalovaný nedodržal ustanovenie zmluvy o predložení poistenia na predmet nájmu,
pričom namietané premlčanie zo strany žalovaného ohľadne požadovania a splnenia tejto povinnosti

žalovaným považoval za v rozpore s dobrými mravmi. N. J. Q. nebol poverený na jednanie so žalovaným
ohľadne predmetnej zmluvy a výkone nájmu, konatelia žalobcu konštatovali, že v prítomnosti J. Q.
neodsúhlasili to, že namiesto poistenia predmetu nájmu je postačujúce poistenie zodpovednosti za
škodu. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., sa vyjadrila, že poistenie zodpovednosti žalovaného, ktoré
má u nich uzavreté pod č. 401 001 072, nekorešponduje s činnosťou v zmysle nájomnej zmluvy

uzavretej medzi účastníkmi. Žalobca dal žalovanému výpoveď z nájmu dňa 23.07.2012 a následne dňa
05.09.2012 uzavrel so spoločnosťou LIGNEUS, s.r.o., (predtým HCO s.r.o.) nájomnú zmluvu na predmet
nájmu so žalovaným. Nový nájomca žalovanému bránil vo výkone nájomného práva, za týmto účelom
bolo vydané aj predbežné opatrenie v konaní sp. zn. 28C/15/2013 vedenom na Okresnom súde Nitra,
v ktorom sa žalobcovi a spoločnosti HCO s.r.o., nariaďovalo zdržať sa konania, ktorým sa žalovanému

bráni v užívaní prenajatých nehnuteľností. Tento nájomca umožnil heliport pre J.. Žalovaný pod sp. zn.
7C/134/2012 vedenom na OS Nitra podal žalobu o určenie neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy a
vo veci bolo právoplatne rozhodnuté aj na základe potvrdzujúceho rozsudku KS v Nitre, že výpoveď
danážalovanémužalobcomjeneplatná.Dňa11.10.2013žalobcaaspoločnosťLIGNEUS,s.r.o.,uzavreli
dohodu o ukončení nájmu. Podľa odôvodnení uznesení OO PZ Zlaté Moravce zo dňa 19.11.2014 a

zo dňa 08.07.2015 a dňa 15.10.2014 na predmet nájmu uzatvoril žalobca so spoločnosťou R., s.r.o.,
nájomnú zmluvu. V uvedených uzneseniach je konštatované, že osoby F. S., F. M. L. a M. T. ako
splnomocnené osoby žalobcu ako aj spoločnosťou R., s.r.o., (M. T.) aktívne bránili žalovanému v ťažbe
dreva a v dobývaní kameňa.

7. Žalovaný v prvoinštančnom konaní nesúhlasil s vyprataním nehnuteľností, pretože dôvody
pre odstúpenie od zmluvy neboli dané a jeho konaním nedošlo k poškodeniu dobrého mena
cirkvi. Konštatovanie, že niektorí predstavitelia žalobcu podľahli mamonu, nemožno považovať za
poškodzovanie dobrého mena žalobcu. Poukázal na prejav najvyššieho predstaviteľa cirkvi v r. 2013 o
tom, že predstavitelia cirkvi podľahli mamonu, pričom si „vytvorili nové modly; uctievanie zlatého teľaťa

si našlo nový a bezcitný obraz v kulte peňazí a diktatúra ekonomiky, ktorá je beztvárna, a chýba jej
akýkoľvek skutočný humánny cieľ“. On nedával žiadne podnety na novinové články, len sa k veci vyjadril,
a deklaroval svoj pozitívny vzťah k cirkvi. Listom zo dňa 09.09.2014 emeritný arcibiskup P. G. potvrdil
pomoc konateľa žalovaného pre cirkev a štatutárny zástupca sa aj poďakoval za dar žalobcu listomzo dňa 06.10.2009. Žalovaný namietal, že ustanovenie čl. VII. bod 3. písm. h) zmluvy je všeobecné a
neurčité. Podľa neho k cene nájmu došlo na základe dojednania a na jej výšku nemala vplyv ťažba
dreva, pričom ako nájomca musel ohľadne ťažby dodržiavať platné zákony, postupovať v súlade so

zákonom č. 326/2005 Z. z. a v zmysle platného LHP; k naliehavej ťažbe došlo na základe písomného
súhlasu vydaného odborným lesným hospodárom ako aj rozhodnutí Krajského lesného úradu v Nitre zo
dňa 19.06.2012 a 16.12.2009. Žiadna dohoda o cene kameňa, ktorý by sa mal ťažiť, neexistovala. Čo sa
týka rozkladu ceny, išlo o doklad, ktorým sa mala určiť cena spätnej rekultivácie lomu. K úhrade faktúry
v sume 117.000 eur bol žalovaný donútený, aby nedošlo ku skončeniu nájomnej zmluvy. E-mail bol

vypracovaný bez jeho súhlasu zamestnankyňou, ktorá nemala oprávnenie za žalovaného konať; navyše
sa v ňom spomína odvezenie kameňa, nie jeho ťažba, ktorá bola vykonávaná na základe banského
oprávnenia prostredníctvom oprávnenej osoby. S druhým odstúpením od zmluvy dňa 06.03.2015 sa
žalovaný nestotožnil a poukázal aj na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu č. k. 6Co/10/2015-224
zo dňa 30.01.2015 v konaní o zaplatenie sumy za vyťažený kameň pod sp. zn. 17C/146/2014, kde bolo
konštatované, že žalobca nepreukázal dohodu o cene za vyťažený kameň v sume 40 centov na tonu.

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že svojím prvým rozsudkom zo dňa 03.12.2015 žalobu zamietol
a odvolací súd ho potvrdil o. i. konštatujúc, že nemožno uznať dôvody odvolania žalobcu, podľa ktorého
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vec nesprávne právne posúdil, a ani to, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom

a bezdôvodne mu uprel jeho právo na spravodlivý súdny proces. Legitímna požiadavka uprednostnenia
princípu spravodlivého vyriešenia prípadu pred princípom právnej istoty z hľadiska vznesenej námietky
premlčania je viazaná vždy na výnimočné okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré pre objektívnu prekážku
bránili oprávnenému uplatniť si svoje právo v zákonom stanovenej premlčacej dobe. Odvolací súd vtedy
urobil záver, že žalobca vznik škody na predmete nájmu ako dôvodu pre vznik oprávnenia na odstúpenie

od zmluvy jednoznačne nepreukázal, a tak ani tento dôvod nebolo možné uznať za relevantný dôvod
pre odstúpenie od zmluvy. Rovnaký záver prijal odvolací súd aj k v poradí druhému odstúpeniu od
zmluvy, kedy žalobca namietal neplatnosť dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, lebo podľa neho je prejav
vôle prenajímateľa a nájomcu neurčitý; žalobca mal dôkaznú povinnosť, ktorá dostatočne v tomto smere
splnená nebola, a teda toto odstúpenie od zmluvy nebolo súdom uznané ako relevantné. V súvislosti

s v poradí tretím odstúpením od zmluvy v dôsledku porušenia nájomnej zmluvy v zmysle čl. VII.
bod 3 písm. c) pre neplatenie nájomného sa odvolací súd rovnako stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, že žalovaný sa domáhal zľavy z nájomného s odôvodnením, že žalobca mu bránil užívaniu
a znemožňoval užívanie prenajatých nehnuteľností v čase, keď sa viedli predmetné súdne konania.
Nezaplatenie nájomného v dohodnutej lehote nebolo možné vzhľadom na to posudzovať ako závažné

porušenie ustanovení nájomnej zmluvy. Žalobca teda nepreukázal dôvody pre žiadne jeho odstúpenie
od nájomnej zmluvy, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudok
okresného a krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie odôvodnenie

uznesenia dovolacieho súdu zhrnul tak, že podľa jeho záverov súd prvej inštancie zamietol žalobu z
dôvoduuplynutiapremlčacejdoby,alezrozhodnutianebolozrejmé,akýmiúvahamisariadilanazáklade
akých skutkových zistení dospel k záveru, že premlčacia doba začala plynúť 30.08.2009. Zmluva bola
podpísaná 01.06.2009 a do 90 dní od protokolárneho prebratia predmetu nájmu mal žalovaný povinnosť
uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu. Protokol o prebratí

však nebol predložený a nebolo možné zistiť, kedy došlo k protokolárnemu prebratiu predmetu nájmu a
či k odstúpeniu od zmluvy došlo v trojročnej premlčacej dobe. Rozhodnutie tak bolo nepreskúmateľné,
čo zakladalo vadu konania.

10. Súd prvej inštancie vo svojom novom rozhodnutí uviedol, že žalobca následne doložil doklady, ktoré

mali preukázať nepravdivé tvrdenie p. N. o jej pozícii u žalovaného a aj skutočnosti, že vyťažený kameň
nebol predmetom ceny nájmu v predmetnej nájomnej zmluve a jej dodatku č. 1. Mal za to, že žalovaný ho
uviedol do omylu. Podľa žalobcu dodatok č. 1 vyhotovoval žalovaný, pričom sa nestotožňuje s dnešným
jeho výkladom; z článku 2 bodu 5 vyplýva, že žalobca ako prenajímateľ mal mať od žalovaného ako
nájomcu nárok na odplatu za vyťažený kameň, čo vyplýva aj z ďalších dokladov, ktorých znenie konateľ

žalovaného riadne nevysvetlil. Dodatok č. 1 nie je určitý a zrozumiteľný a každá strana si ho vysvetľuje
inak. Žalovaný mu nezaplatil za vyťažený kameň, na základe čoho odstúpil od zmluvy a toto odstúpenie
nebolo premlčané. K tomu žalovaný uvádzal, že p. N. písomne vysvetlila, prečo používala označenie
zást. riaditeľa, a aj keby toto označenie mala, to neznamená, že vedela o zmluvných dojednaniachsporových strán, k čomu jej sporné vyjadrenie urobila pod nátlakom pána S. a na základe jeho informácií.
Uznesenie prokuratúry nie je meritórne ohľadne trestného stíhania pána S., lebo išlo o vrátenie na ďalšie
prejednanie. Oznámenie zo dňa 25.03.2014 je konštatované žalovaným, že ide o navrhovanú cenu za

vyťažený kameň podľa dodatku č. 2, ktorý však nebol uzavretý. K vráteniu faktúry listom z 24.04.2012
sa žalovaný vyjadroval, že išlo o faktúru, ktorá bola neoprávnene vystavená a nesprávne žalovaným
uhradená; išlo o obranu voči plateniu úrokov. O vrátení faktúry z 30.07.2012 je konštatované, že bola
dohoda len ohľadne Fabišovho kameňa, žiadny ďalší právny titul na platbu za vyťažený kameň nie je;
tiež tu bol uvádzaný podnet na mimosúdnu dohodu formou dodatku č. 2. Vo výzve zo dňa 04.07.2012

je tiež konštatované, že nedošlo k dohode, pričom F. J. H. je v podstate len formálne konateľkou. O
ťažbe kameňa sa už konštatovalo v čase, keď žalovaný dával ponuku žalobcovi do výberového konania
a cena tam uvedená korešponduje s cenou v nájomnej zmluve a už tam bola aj ťažba kameňa. Podľa
žalobcu odvolací súd v konaní 6Co/10/2015 jasne konštatoval, že žiadna ďalšia cena za ťažbu kameňa v
dodatku č. 1 dohodnutá nebola. Čestné prehlásenie p. O. bolo účelovým vyjadrením účastníka konania.
Faktúra na sumu 117.000 eur bola uhradená len z dôvodu obavy o ukončenie zmluvy. V ponuke bola

ťažba kameňa v kat. úz. K., keďže si žalovaný vtedy myslel, že aj kameňolom, kde bol Fabišov kameň,
sa nachádzal v kat. úz. K., i keď ide o kat. úz. E.. Dodatok č. 1 bol urobený z dôvodu rozšírenia účelu pri
rovnakej cene nájmu a v prípade, že by prenajímateľovi s rozšírením účelu vznikli nejaké poplatky, tieto
sažalovanýzaviazaluhradiť.Vposlednomvyjadrenížalobcuzodňa13.11.2020súnepresnévyjadrenia,
nesprávne skutkové zistenia a na tom základe urobené nesprávne právne závery. Návrh na prerušenie

konania navrhoval zamietnuť a poukázal na jeho písomné vyjadrenie zo dňa 16.04.2020.

11. Súd ďalej v rozsudku konštatoval, že konateľka žalovaného, J. H. uviedla, že je konateľkou
žalovaného len formálne pre prípad, že by otec mal zdravotné problémy, ale ona o spoločnosti nemá
žiadne informácie; od r. 2013 trvale žije v Čechách. Sporné vyjadrenie (č. l. 1721) podpísala na žiadosť

otca, ale k obsahu sa nevie vyjadriť. V minulosti podpisovala aj iné listiny, o ktoré ju otec požiadal v čase
jeho neprítomnosti; obsah neskúmala, ani ho neposudzovala. Konateľ žalovaného F. H. uvádzal, že k
plánu uzavrieť dodatok č. 2 došlo potom, ako ho navštívil p. S., keď si bol na chate po mäso s tým, že
konštatoval, že dostávajú od neho malé fin. prostriedky, a preto zvažovali, že by sa uzavrel dodatok č.
2, podľa ktorého by sa za vyťažený kameň platilo 20 centov za tonu; k uzavretiu dodatku však nedošlo.

Vo vyjadrení (č. l. 1721) poukazoval na možné náklady spojené s ťažbou, ktoré by znášal on, a to napr.
poplatky za ťažbu, resp. za prašnosť; tento list koncipoval on, keď bol v tom čase v Q., a dcéru požiadal,
aby to podpísala. Zmluvu a dodatok č. 1 pripravoval žalobca. K dodatku č. 1 uvádzal, že tam tiež šlo
o platby, ktoré by sa museli platiť štátu, či banskému úradu. Banské oprávnenie mal a stále má p. K.
a IMA INVEST v priestoroch, ktoré sú predmetom nájmu.

12. V konaní po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom súd prvej inštancie nanovo rozhodol tak, že
žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že podľa žalobcu k odstúpeniu od zmluvy došlo aj z dôvodu
užívania predmetu nájmu v rozpore s účelom zmluvy. Pod nájom nemohla spadať ťažba nerastnej
suroviny, predmetom nájmu je pozemok ako plodonosná vec a podstatnou náležitosťou je výška

nájomného, ktorá nemôže zároveň konzumovať aj odplatu za ťažbu nerastu. Ak bola odplata súčasťou
nájomného, ide o neplatné dojednanie z dôvodu, že výška nájmu je neurčitá a nezrozumiteľná. Podľa
žalobcu tak bola medzi stranami dodatkom č. 1 uzavretá kúpna zmluva a ak nebola dojednaná kúpna
cena, zmluva je neplatná. Výška odplaty 40 centov za tonu sa nevzťahovala len na kameň na haldách
(Fabišov kameň), ale išlo aj o cenu za ťažený kameň. Ďalšie vyjadrenia žalobca smeroval k tomu, že má

nárok na odplatu za vyťažený kameň. Protokol o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu uzavretý nebol
a žalovaný sa vyjadroval tak, že ním uzavretá poistná zmluva bola odobrená oboma spornými stranami
ako postačujúca a žalobca jej neuzavretie začal namietať účelovo až s odstupom času pri podaných
odstúpeniach a nikdy predtým ho na predloženie poistnej zmluvy nevyzval. K podpisu protokolu o
odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu nikdy nedošlo, preto sa žalovaný s predložením poistnej zmluvy

do omeškania nedostal. Zástupcovia žalovaného ohľadne odplaty za ťažbu odkazovali na uzavretie
dodatkuč.2kzmluve,ktorýsapripravovalzdôvodu,žepodľažalobcusumazanájomaťažbubolamalá.
Zvažovala sa suma 20 centov za tonu, no k dohode nedošlo. S ťažbou sú spojené náklady na rozdiel od
odvozu kameňa vyťaženého na haldách. Vyplývajúc z ponuky zo dňa 16.01.2009 v ponúkanej cene bola
zahrnutá aj ťažba kameňa (č. l. 2146). Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. I.ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015

prehnané formalistické požiadavky súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné.
Súdna ochrana má viesť k preferencii výkladu v prospech platnosti a nie neplatnosti právneho úkonu.13. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že uznesením zo dňa 01.03.2018 bolo začaté trestné stíhanie
voči J. G. S. pre prečin krivého obvinenia, ale Okresná prokuratúra Nitra uznesením zrušila uznesenie
polície o vznesení obvinenia. Uznesením GP SR zo dňa 26.02.2016 bolo zrušené uznesenie OP Nitra

a uznesenie vyšetrovateľa OKP KR PZ Nitra pre zločin podvodu ohľadne ťažby kameňa, keďže bol
porušenýzákonvneprospechobvineného.Medzistranaminebolapreukázanáosobitnádohodaoplatbe
za vyťažený kameň a oznamovacia povinnosť o množstve vyťaženého kameňa. Podľa výpovede N. J.
Q. v trestnom konaní dňa 30.03.2015 sa nikdy nehovorilo o odplate za ďalší vyťažený kameň. U. N.,
zamestnankyňa žalovaného, sa písomne vyjadrila k položeným otázkam v konaní 20Cb/43/2013 tak, že

nemala žiadne oprávnenie na vyhotovenie emailu z 08.02.2011, pričom pre jej zdravotné problémy ju
nebolo možné v konaní vypočuť. V konaní sp. zn. 20Cb/43/2013 bol nárok žalobcu voči žalovanému na
zaplatenie odplaty za vyťažený kameň právoplatne zamietnutý, keďže odvolací súd rozhodnutie prvej
inštancie potvrdil v konaní sp. zn. 15Cob/148/2018. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané
dovolanie, pre ktoré žalobca navrhoval konanie prerušiť. V konaní sp. zn. 17C/146/2014 bol nárok
žalobcu na odplatu za vyťažený kameň neprávoplatne zamietnutý. Podľa znaleckého posudku F. O.

č. 1/2019 bol objem vyťaženého dreva za roky 2017 - 2018 vyšší o 2034 m3 od údajov žiadateľa -
žalovaného.

14. Zamietnutie žaloby súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na zákonné ustanovenia uvedené
vyššie v bode 1. Vzhľadom na jeho prvé rozhodnutie, na potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

a aj na dôvody zrušenia veci dovolacím súdom možno podľa názoru súdu prvej inštancie opätovne
v prevažnej miere poukázať na pôvodné zdôvodnenie veci tak, uvedené v nasledujúcich odsekoch
rozsudku, ktoré nebolo ani v dovolacom rozhodnutí spochybnené. Predmetom konania je vypratanie
prenajatých nehnuteľností žalovaným z dôvodu, že žalobca opakovane a aj v priebehu konania od
zmluvy odstúpil. Súd si tak v konaní o plnenie musel ako predbežnú otázku vyriešiť, či boli odstúpenia

od zmluvy platné, keďže žalovaný s nimi nesúhlasil. Po preskúmaní dôvodov odstúpení a po vykonaní
rozsiahleho dokazovania zabezpečením listinných dôkazov, výsluchom účastníkov a svedkov mal súd
za to, že dôvody odstúpenia uvádzané žalobcom neboli v súlade so zákonom, nájomnou zmluvou a
dodatkom č. 1, a teda neboli dôvodné pre odstúpenie žalobcu od zmluvy. Nájomná zmluva je stále
platná, preto súd návrhu na vypratanie nehnuteľností nevyhovel. Strany sporu uzatvorili podľa § 663

Občianskeho zákonníka a zákona č. 504/2003 Z.z. nájomnú zmluvu s dodatkom, kde bol dojednaný
ďalší zmluvný vzťah v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka slobodne a vážne, určite, zrozumiteľne a
od ich podpisu boli danou zmluvou viazaní. Na základe nájomnej zmluvy žalobca prenajal žalovanému
nehnuteľnosti na dobu určitú, kedy môže dôjsť k skončeniu nájmu len za výnimočných okolností.
Účastníci si dojednali, že k mimoriadnemu skončeniu nájmu odstúpením od zmluvy môže dôjsť zo

závažných dôvodov, kedy malo ísť o výnimočnú situáciu, ktorej dôvod a podklady sú jednoznačné,
nezameniteľné a jasne vyložiteľné.

15. Čo sa týka dôvodu odstúpenia od zmluvy žalobcom, že žalovaný poškodil dobré meno cirkvi v
predložených novinových článkoch, súd sa s tým nestotožnil s poukazom na § 19b Občianskeho

zákonníka. Zmluvné dojednania súd nepovažoval za neplatné pre neurčitosť, pričom ani zákon zásah
do dobrej povesti bližšie nešpecifikuje. Autori novinových článkov sa zaujímali o situáciu, ktorá medzi
účastníkmi vznikla, a jednoznačne bolo preukázané, že žalobca dal žalovanému bez predchádzajúcej
písomnej výstrahy najprv výpoveď z nájmu zo dňa 23.07.2012 a obratom prenajal nehnuteľnosti inému
subjektu. Žalovaný s výpoveďou nesúhlasil a v konaní sp. zn. 7C/134/2012 bolo právoplatne rozhodnuté,

že výpoveď je neplatná. Napriek tomu nehnuteľnosti v tom čase obsadila iná firma a znemožňovala
žalovanému predmet nájmu užívať. Zástupca žalovaného sa vyjadril, že podľa neho má o nehnuteľnosti
opätovne záujem P. J., z čoho nemožno vyvodiť, že by týmto nejako spájal v negatívnom svetle žalobcu
s P. J., ktorému cirkev nehnuteľnosti do r. 2008 prenajímala, a on bol preukázateľne v kontakte s
osobami vystupujúcimi za nového nájomcu - spoločnosť HCO, s.r.o., neskôr LIGNEUS, s.r.o.; týmto

umožnil prespať na svojom ranči a táto spoločnosť mu aj umožnila mať na prenajatých nehnuteľnostiach
heliport. Zástupca žalovaného uviedol, že niektorí predstavitelia žalobcu podľahli mamonu. Neznamená
to, že by týmto spôsobom útočil a osočoval cirkev a nie je možné konštatovať, že by tým útočil alebo
osočoval konkrétnych zástupcov žalobcu. S poukazom na ustanovenia o ochrane osobnosti nemožno
konštatovania konateľa žalovaného považovať za vulgárne či hanobiace. Takéto stanovisko nemohlo

znevážiť ich postavenie a ani k tomu nedošlo. Zástupca žalovaného má právo sa slobodne vyjadrovať
tak, aby nepoškodzoval práva iných osôb, a jeho vyjadrenia boli bežným konštatovaním, ktoré nemohli
objektívne zasiahnuť do práv tretích osôb. Podľa pripojených listov obávajúcich sa o kredit cirkvi išlo
o to, že veriaci v reakcii žiadali vysvetlenie danej situácie, a nie že by z toho robili nejaké definitívnezávery o poškodení dobrého mena cirkvi. Žalobca nekonštatoval nejaký negatívny záver v článkoch
voči cirkvi. Žalovaný poukazoval aj na vyjadrenia hlavy katolíckej cirkvi, ktorá si dovolila povedať
podobne expresívne spodobenie vplyvu financií na cirkev. Z ďakovných listov adresovaných zástupcovi

žalovaného od predstaviteľov cirkvi vyplýva jeho pozitívny vzťah voči cirkvi. Išlo o reakciu zástupcu
žalovaného na konanie žalobcu, ktoré bolo vyhodnotené ako protiprávne. Vzhľadom na tieto skutočnosti
k porušeniu nájomnej zmluvy ohľadne poškodenia dobrého mena cirkvi nedošlo. Súdny spor v konaní
sp. zn. 28Cb/15/2013, kde žalovaný vystupuje ako žalobca, vyvolal žalobca a žalovanému neostávalo
nič iné, len sa súdnou cestou brániť, čo nemožno považovať za závažné porušenie nájomnej zmluvy.

16. Žalobca tvrdil, že žalovaný preukázateľne poškodil žalobcu na majetku vo veľkom rozsahu
neoprávnenou ťažbou dreva a dobývaním nevyhradených nerastov, za čo navrhovateľovi neplatil.
Účastníci si v zmluve dohodli výšku nájmu ako aj účel nájmu, ktorým bolo užívanie lesných pozemkov,
v rámci toho aj ťažby dreva. Nijako nebolo dojednané, koľko dreva môže žalovaný vyťažiť za cenu
nájmu. Žalovaný mal postupovať v zmysle zákona o lesoch a podľa LHP. Nebolo tiež preukázané, že

by žalovaný zákon alebo LHP porušil. V priebehu nájmu síce prišlo k zmene LHP, toto však zákon a ani
nájomná zmluva nevylučuje. Aj svedok L. navrhovaný žalobcom konštatoval, že žalovaný postupoval
v súlade so zmeneným LHP. Podľa svedectva J. G. S. žalobca po zmene LHP neprehodnocoval
rokovaním so žalovaným výšku nájomného, čo podľa súdu by bol ten správny postup vo veci. Analýza
stavu hospodárenia tiež nekonštatovala porušenia LHP, či závažné nedostatky, pričom príslušnými

úradmi, ktoré vykonávajú následnú kontrolu LHP neboli zistené žiadne pochybenia. Žalovaný pritom
pravidelne predkladal bilančný výkaz lesnej hospodárskej produkcie a ročnú evidenciu výkonov v
lesných porastoch. Naopak Okresným úradom Nitra bolo konštatované, že nie je zabezpečené odborné
hospodárenie, napriek snahe žalovaného a tvorbe nového LHP, ktoré žalobca nechcel akceptovať.
Predložený znalecký posudok F. O. bol za obdobie 2017-2018, teda po odstúpeniach, ktoré boli

predmetom preskúmavania súdom. Súd tak tento dôkaz považoval za irelevantný a príslušným
lesným úradom nepodložený. Z uznesení polície vyplýva, že niektoré fyzické osoby splnomocnené
žalobcom, bránili v užívaní nájmu žalovaným. Podľa dodatku č. 1 bol rozšírený účel nájmu o dobývanie
nevyhradených nerastov, keď o toto mal žalovaný záujem, už keď sa prihlasoval do výberového konania
na uzatvorenie nájmu tak, ako to bolo konštatované v jeho žiadosti zo dňa 16.01.2009. Zákon nijako

neurčuje, že pri rozšírení účelu užívania a nakladania s predmetom nájmu sa má automaticky zvyšovať
aj cena nájmu. Dodatok tak bol uzavretý v súlade s § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, súd nevidel
dôvod pre neplatnosť dodatku č. 1 nájomnej zmluvy, a preto nepovažoval odstúpenie od zmluvy zo
dňa 06.03.2015 za oprávnené. Medzi účastníkmi nebola uzatvorená dohoda o platbe za vyťažený
kameň. Email, na ktorý poukazoval žalobca, nebol písaný žalovaným a pracovníčka U. N., ktorá ho

vypracovala, nemala oprávnenie za žalovaného konať. Svedok S. uvádzal, že pri jednaní s pánom
G. o cene kameňa sa tento nerozlišoval, čo svedok G. vyvrátil. Žalobca ďalej poukazoval na rozklad
ceny, či záznam č. 1/2012 z rokovania zmluvných strán, či na úhradu kameňa v sume 117.000 eur.
Tieto dôkazy však potvrdzovali len to, že išlo o jednanie ohľadne tzv. Fabišovho kameňa, čo ohľadne
rozkladu ceny potvrdil aj svedok G. a ceny Q.; faktúra bola za Fabišov kameň. Zo záznamu z rokovania

vyplývalo, že žalovaný mal záujem sa na cene na ťažený kameň dohodnúť, keďže cenu za Fabišov
kameň považoval za neprimeranú pre dobývaný kameň. Za účelom predchádzania, resp. vyriešenia
prípadného sporu predkladal žalovaný taktiež dodatok II. nájomnej zmluvy. Krajský súd v Nitre v
konaní sp. zn. 6Co/10/2015 v uznesení zo dňa 30.01.2015 uviedol, že dodatok č. 1 nájomnej zmluvy
žiadnym spôsobom nezmenil výšku nájomného a žalobca nepreukázal, že by sa v dodatku nájomnej

zmluvy dohodol so žalovaným na odplate 40 centov za tonu kameňa. Zákony citované v Dodatku č.
1, a to č. 44/1998 Z. z. a č. 51/1998 Z. z. neurčujú žiadnu konkrétnu odplatu za vyťažený kameň.
Množstvo vyťaženého kameňa nemalo vplyv na dojednanú výšku nájmu. Zo zmluvných dojednaní
nevyplýva povinnosť žalobcu informovať žalovaného o množstve vyťaženého kameňa. Účastníci tak
nemali dohodnutú žiadnu ďalšiu odplatu za vyťažený kameň okrem ceny nájmu z nájomnej zmluvy

zo dňa 01.06.2009. Z týchto dôvodov nebolo preukázané, že by žalovaný spôsobil škodu veľkého
rozsahu žalobcovi, dokonca zatiaľ nebolo preukázané, že by doteraz spôsobil akúkoľvek škodu, preto
tieto tvrdenia súd nepovažoval za dôvodné, pre odstúpenie od zmluvy. Žalobca nedal žalovanému pred
odstúpením od zmluvy žiadnu písomnú výstrahu podľa § 679 Občianskeho zákonníka. Dôkazom o
vzniku škody nie je ani začatie trestného konania voči konateľovi žalovaného, ktoré ešte nedokazuje

vinu, a uvedeným trestným konaním podľa rozhodnutia GP SR bol porušený zákon v neprospech
konateľa žalovaného a predmetné uznesenia OP Nitra a polície boli zrušené. Ak by sa aj ústne podľa
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka účastníci na nejakej cene za vyťažený kameň dohodli, bez nejakej
časovej viazanosti, mohli to jednostranne ústne aj zrušiť a nemalo by to žiaden vplyv na písomnúnájomnú zmluvu s dodatkom. Šlo by skôr o dobrú vôľu žalovaného plniť nad rámec nájomnej zmluvy, o
ktorú nemožno opierať dôvod na odstúpenie od zmluvy pre závažné porušenie zmluvných dojednaní.

17. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že súdy v sporoch o zaplatenie za vyťažený kameň nároky žalobcu
zamietli, a to aj právoplatne a zjavne nebol preukázaný nárok žalobcu na odplatu za vyťažený kameň.
Súd skúmal aj ostatné námietky strán. Žalobca namietal neplatnosť dodatku č. 1 k nájomnej zmluve
s poukazom na faktické znenie zmluvy, keď v nej nie je rozlišované medzi nájmom nehnuteľností s
oprávnením na ťažbu nerastu a že sa to neodzrkadľuje aj v znení nároku na nájom a odplatu. Tu súd

poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 640/2014 zo dňa 01.04.2015. Medzi stranami sporu bolo po určitý
čas nesporné, čo bolo predmetom zmluvného vzťahu a aká je odmena za poskytované oprávnenia.
V nájomnej zmluve bolo možné spojiť nájom a ťažobné právo a tiež nájomné a odplatu za ťažbu, čo tiež
zjavne zo zmluvy vyplývalo, ako to bolo konštatované aj v uvádzaných súdnych konaniach o zaplatenie
zavyťaženýkameň.Akbolopodľavyjadrenístránmedziniminejasné,čimážalovanýokremnájmuplatiť
aj ďalšiu odplatu, nemohlo to byť dôvodom pre odstúpenie od zmluvy, pretože zjavne nešlo o úmyselné

konanie žalovaného proti princípom zmluvy. Ich nedorozumenie malo viesť k vyriešeniu výkladu zmluvy
a nemalo byť objektívne dôvodom pre závažné porušenie zmluvy jednou stranou vedúce k odstúpeniu
od zmluvy. Spôsobovalo by to nerovnováhu právneho vzťahu strán v neprospech žalovaného. Ak by
bolo vyhodnotené, že znenie zmluvy je nejasné, tak to spôsobili obe strany sporu a nemôže to byť na
ujmu len jednej strany sporu. Preto súd návrh na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania

v zmysle § 162 ods. 3 CSP zamietol; zásadne by to nemalo vplyv na závery v tomto konaní.

18. Vzhľadom na vzniknutú situáciu medzi stranami sporu neprebieha platenie nájomného v súlade s
nájomnou zmluvou, teda v pravidelných mesačných splátkach. Žalobca dal kvôli tomuto žalovanému
ďalšie odstúpenie od zmluvy dňa 20.05.2015. Z dokazovania však vyplynulo, že túto situáciu zavinil

žalobca, v prvom rade tým, že bráni prostredníctvom splnomocnených osôb (F. S., F. M. L., M. T.) vo
výkone nájomného práva, na základe čoho zákon umožňuje nájomcovi uplatňovať si zľavu z nájmu, čo
aj žalovaný dokladovane robí. Opätovne tak, ako zmluvou s HCO, s.r.o., prenajal žalobca predmetné
nehnuteľnosti spoločnosti R., G.. Žalovaný mal záujem platiť na základe faktúr nájomné, tieto mu však
žalobca napriek opakovaným výzvam nezasiela. Žalobca síce vystavil faktúry za užívanie nehnuteľností,

čo však nemožno v danej situácii považovať za správne, keďže pre predmet svojho podnikania žalovaný
potrebuje mať jasne definované, že ide o nájom a bolo by možné potom aj vykladať situáciu tak, že
ak by uhrádzal takéto faktúry, akceptoval by skončenie nájmu. Napriek tomu žalovaný uhrádzal platby
za nájomné, ktoré mu však žalobca vrátil. Nemožno tak považovať za porušenie nájomnej zmluvy
závažným spôsobom neplnením si finančných záväzkov, dôvod pre danie odstúpenia od zmluvy, ak

žalobca sám túto situáciu spôsobuje. Znemožnenie užívania predmetu nájmu žalobcom spôsobuje vadu
na predmete nájmu a žalovaný ako nájomca podľa § 673 Občianskeho zákonníka nemá povinnosť platiť
nájomné. K ďalším dvom odstúpeniam od zmluvy súd uviedol, že tieto spochybňujú dôvody pre prvé
odstúpenie, keďže ak by sám žalobca považoval prvé odstúpenie za dôvodné, ďalšie odstúpenia by boli
irelevantné. Sám žalobca nepovažoval prvé odstúpenie za dostatočne zdôvodnené.

19. Žalovaný mal u spoločnosti Allianz Slovenská poisťovňa, a.s., od 07.04.1998 dojednanú poistnú
zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu. Podľa nájomnej zmluvy mal žalovaný uzatvoriť zmluvu o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu po spísaní protokolu o odovzdaní a
prevzatí predmetu nájmu. Keďže takýto protokol nikdy spísaný nebol, žalovanému nevznikla povinnosť

uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu. Podmienka
uzavretia poistnej zmluvy splnená nebola, preto daný dôvod odstúpenia od zmluvy súd považoval za
neplatný. Ak by sa považoval dátum uzavretia zmluvy 01.06.2009 za dobu, od ktorej mal žalovaný
poistnú zmluvu uzavrieť, vzhľadom na neexistenciu preberacieho protokolu bol by pri vznesenej
námietke premlčania nárok žalobcu premlčaný, keďže od uzavretia zmluvy do odstúpenia 12.07.2013

ubehlo viac ako tri roky a 90 dní. Súd nemal za to, že by bola námietka premlčania v rozpore s
dobrými mravmi, pričom toto konštatoval aj odvolací súd (bod 50. odôvodnenia). Súd považoval za
potrebné vysvetliť aj svoje ďalšie právne úvahy z prvého rozhodnutia. Ohľadne poistnej zmluvy bolo
medzi účastníkmi sporné, či sa tak malo urobiť, lebo žalobca na predložení tejto poistnej zmluvy
netrval. Žalobca vedel o poistnej zmluve, ktorú žalovaný uzavrel, a i keď nespĺňala náležitosti dojednané

v nájomnej zmluve, strany ju akceptovali. Z tohto pohľadu uplatnenie si odstúpenia od zmluvy z
dôvodu neuzavretia dojednanej poistnej zmluvy sa súdu javili ako účelové, v rozpore s dobrými mravmi
a nehodiace sa do poctivého zmluvného vzťahu; ako taký tento dôvod nebol závažným porušením
zmluvy.20. Súd konštatoval, že žalovaný predmet nájmu riadne užíval a žalobca nemal žiadne konkrétne
výhrady. Napriek tomu dňa 23.07.2012 dal žalovanému výpoveď z nájmu bez uvedenia dôvodu. Z

uznesenia KS v Nitre č. k. 26Cob/47/2013-376 zo dňa 31.05.2013, právoplatného dňa 17.06.2013,
vyplýva neoprávnenosť predmetnej výpovede z nájmu. Bez výstrahy nasledovalo odstúpenie od zmluvy
a následne ďalšie dve. Bolo to pravdepodobne z dôvodu, že po uzavretí zmluvy mal žalobca pocit, že
cena nájmu bola dojednaná nízko, čo však nemôže byť dôvodom pre skončenie zmluvného vzťahu.
Žalobca prenajal nehnuteľnosti iným subjektom a poveroval osoby, ktoré bránia žalovanému vo výkone

nájmu. Odstúpenia dané žalobcom žalovanému možno považovať za účelové z hľadiska uvedených
dôvodov a tieto dôvody nemožno považovať za závažné porušenia podmienok nájmu. Konanie žalobcu
možno hodnotiť ako postup v rozpore s dobrými mravmi a ako také nemôže byť pod ochranou zákona.
Účelovosť odstúpení odzrkadľuje aj to, že žalobca dal prvé odstúpenie v čase, keď už dal žalovanému
výpoveď z nájmu a prebiehalo konanie o neplatnosť tejto výpovede; následne dával ďalšie odstúpenia,
čo zase odzrkadľuje nepresvedčivosť prvého odstúpenia od zmluvy.

21. Súd prvej inštancie opísal v bode 50. odôvodnenia rozsudku aj časť odôvodnenia predchádzajúceho
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol jeho prvý zamietajúci rozsudok potvrdený.

22. Súd v závere uviedol, že pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania rozhodne súd prvej

inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Vzhľadom na to,
že žalovaný bol v konaní úspešný, súd mu podľa § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP priznal plnú náhradu
trov konania.

23. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s odkazom na ustanovenie §

365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pretože: 1. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, 2. súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a 3. jeho
rozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Podľažalobcujeodôvodnenierozsudku
nedostatočné, nepresvedčivé, nepresné a nevyplýva z vykonaného dokazovania. Napriek tomu, že po

vrátení veci v dovolacom konaní predložil množstvo dôkazov na preukázanie opodstatnenosti svojej
žaloby, súdom ustálený skutkový stav nevyplýva z vykonaného dokazovania a nie je zrejmé, akými
úvahami sa riadil. Súd doložené dôkazy ani nezhodnotil komplexne a ani v ich vzájomnej súvislosti.
Konštatovanie v 21. bode rozsudku je absolútne nelogické a súd nepochopil, čo je predmetom tohto
súdneho konania. Žalovaný vyťažil na prenajatých pozemkoch viac kameňa, ako mu priznal, a za

tento kameň neuhradil dohodnutú odplatu. Súd si mal posúdiť ako predbežnú otázku, či daný nárok
žalobcu existoval, resp. či došlo k jeho porušeniu. Pre riadne nevyhodnotenie dôkazov súd dospel k
nesprávnemu skutkovému stavu a vec nesprávne právne posúdil. V ďalšom texte odvolania žalobca
poukázal na obsah nájomnej zmluvy čo do predmetu nájmu a aj ceny nájmu. Bolo nesporné, že v
rámci kameňolomu sa okrem kameňa, ktorý treba ťažiť zo skaly, nachádzalo aj cca do 50.000 ton tzv.

Fabišovho kameňa, ktorý bol pred rokom 1950 vyťažený a nachádzal sa na haldách. O dodávanie
kameňa mala záujem spoločnosť EUROVIA CS, a.s., ktorá realizovala výstavbu diaľničného úseku
R1, pričom došlo k rokovaniu medzi zástupcami žalobcu aj žalovaného s touto spoločnosťou, na
ktorom bol žalobca oboznámený s možnosťou dodávať kameň s cenovou ponukou 40 centov za tonu.
Žalovaný poslal dňa 22.07.2009 žalobcovi rozklad tejto ceny s podrobnými výkresmi s tým, že táto

cena vychádzala z predpokladaného množstva odobratia 400.000 ton kameniva. K uzavretiu zmluvy
so spoločnosťou EUROVIA nakoniec nedošlo. Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 27.07.2009
sa zmluvné strany nad rámec oprávnení žalovaného z nájomnej zmluvy dohodli ohľadom možnosti
ťažby dreva a lesníckej činnosti, poľnohospodárskej výroby a výkonu rybárskeho práva na prenajatých
pozemkoch po novom na možnosti žalovaného vykonávať a dobývanie nevyhradených nerastov v lome

E. L. a zároveň si dojednali právo žalobcu na odplatu za dobývanie kameňa v článku II. bodu 2 tohto
dodatku bez stanovenia výšky odplaty. Neskôr v roku 2010 sa však dohodli na spoločnom rokovaní o
odplate vo výške 40 centov za tonu toho kameňa, ktorý sa mal vyťažiť, a aj toho, ktorý bol na haldách,
čo žalovaný potvrdil. Žalobca poukázal na konanie pani N. za žalovaného, ktorá žalobcu informovala,
že žalovaný za rok 2010 odobral celkovo 292,5 tisíc ton kameniva a v roku 2011 predpokladá odobrať

ďalších 200.000 ton, pričom žalovanému môžu vystaviť faktúru vo výške 117.000 eur bez DPH; žalobca
teda vystavil faktúru na 117.000 eur, čo žalovaný nijako nerozporoval a uhradil ju. Následne ho však
neinformoval o množstve vyťaženého kameňa a žalobca sa dozvedel, že žalovaný v skutočnosti vyťažil
oveľa väčšie množstvá kameňa, ako deklaroval. Spoločnosť EUROVIA potvrdila, že od 31.03.2010 do31.12.2011 im žalovaný dodal drvené kamenivo v objeme až 620,5 tisíc ton. Žalobcovi však oznámil,
že za rok 2011 predal len 72.000 ton kameňa. Toto oznámenie bolo v rozpore s výpoveďou svedka K.,
ktorého firmu žalovaný splnomocnil na otvorenie kameňolomu a zahájenie ťažobných prác po dobu, čo

žalovaný ešte nemal potrebné banské povolenia. O množstve vyťaženého a odobratého kameňa svedčí
aj to, že sám žalovaný žalobcu informoval, že od marca do augusta 2010 sa nadrvilo cca 116.000 ton
kameniva. To znamená, že aj v roku 2010 musel žalovaný vyťažiť viac kameňa ako množstvo, ktoré
deklaroval a za ktoré zaplatil. Na rokovaní dňa 28.03.2012 v Žiline žalovaný informoval o množstvách
odobratého kameňa a aj o cenách, za ktoré tento kameň predával spoločnosti EUROVIA, a to vo výške

6,13 eura. Bol vypracovaný protokol, v ktorom žalovaný uvádzal, že navrhuje cenu 20 centov + DPH
za tonu predaného kameňa s prihliadnutím aj na to, že pôvodná výška odplaty bola dojednaná na 40
centov. Tým potvrdil, že medzi nimi existovala dohoda o odplate 40 centov za tonu kameňa. Žalovaný
potom predložil žalobcovi návrh dodatku č. 2 týkajúceho sa dohody o novej odplate za dobývaný kameň,
ktorý však žalobca neakceptoval. Až potom začal žalovaný tvrdiť, že neexistuje dohoda o konkrétnej
výške odplaty za kameň. Všetky tieto dôkazy sú súčasťou súdneho spisu. Argumentácia súdu, podľa

ktorého daný záväzok vyslovene neexistoval, neobstojí a je irelevantné, že v dodatku č. 1 nebola výška
odplaty výslovne uvedená. Žalovaný žalobcu poškodil tým, že vyťažil viac kameňa, ako mu priznal, a za
vyťažený kameň neuhradil dohodnutú odplatu. Tým bol oprávnený dôvod na odstúpenie od nájomnej
zmluvy.

24. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že argumentácia súdu vo vzťahu k jednotlivým dôkazom, ktoré
svedčili v jeho prospech, nie je dostatočne presvedčivá a nie je schopná vyvrátiť tvrdenia žalobcu.
Súd sa nezaoberal rozpormi vo svedeckých výpovediach a nezaoberal sa ani výpoveďami svedkov,
ktoré svedčili v prospech žalobcu a rozsudok pôsobí tendenčne a arbitrárne. V rozsudku sa súd len
veľmi stručne a nedostatočne vyjadril k niektorým z dôkazov, ktoré žalobca predložil, a z vykonaných

dôkazov vyvodil nesprávne skutkové závery. Medzi stranami sporu došlo jednoznačne k dohode o
odplate za vyťažený a odobratý kameň, o čom svedčia žalobcom uvedené dôkazy, ktoré v ďalšom texte
odvolania žalobca podrobne opísal. Svedecká výpoveď pani N. neprebehla riadnym výsluchom na
súdnom pojednávaní. Jej výpoveď bola prevzatá z rozsudku súdu sp. zn. 20Cb/43/2013, kde žalobca
upozorňoval na viaceré logické rozpory tohto rozhodnutia. Z dôvodu údajne nepriaznivého psychického

stavu a pretrvávajúce traumy podala svedkyňa svoju svedeckú výpoveď len písomne na zaslané otázky
súdom, a tak zástupca žalobcu nemal možnosť svedkyňu konfrontovať so skutočnosťami, o ktorých
vypovedala. Tvrdenia tejto svedkyne boli v rozpore s písomnými dôkazmi. Žalovaný úhradu faktúry za
kameň nikdy nevymáhal naspäť. Súd šokujúco uprednostnil jej výpoveď pred písomnými dôkazmi, ktoré
ona sama vyhotovila v relevantnej dobe, a na základe jej písomnej svedeckej výpovede v inom konaní

uzavrel, že táto výpoveď nie je dôkazom o existencii dohody o odplatnej ťažbe kameňa; to však nijako
nezdôvodnil. Na druhej strane sa nevysporiadal ani s dôkazmi, z ktorých vyplývalo, že svedkyňa N.
vybavovala spoločne s konateľom žalovaného agendu spojenú s nájomnou zmluvou, jej dodatkom, jeho
plnením a úhradou; svedkyňa pritom bežne vybavovala jeho písomnosti v čase neprítomnosti konateľa
H. a sama korešpondenciu aj podpisovala, obstarávala predmetné úhrady faktúr a komunikovala v

predmetnej veci so zástupcom žalobcu, pričom tomu veľmi dobre rozumela. V ďalšom texte odvolania
žalobca opísal okolnosti z rokovania zo dňa 28.03.2012 a návrhu druhého dodatku k nájomnej zmluve.
Podľa neho nedáva žiadny zmysel, aby žalovaný, ktorý mal údajne kameň dobývať bezodplatne, sám
od seba predkladal žalobcovi dodatok č. 2, ktorým navrhol platiť 20 centov za tonu vyťaženého kameňa.
Reakcia žalovaného bola len v súvislosti s tým, že sa domáhal zníženia dohodnutej odplaty na 20

centov za tonu vyťaženého kameňa, lebo mal pocit, že v regióne sa za to platí menej. Súd túto logickú
nekonzistentnosť vôbec neriešil, preto je odôvodnenie nedostatočné a nepresvedčivé a nesprávne.
Pritom odignoroval, že na základe žiadosti zo dňa 16.01.2009 mal žalovaný záujem o ťažbu kameňa
len na pozemok v katastrálnom území K. a ťažba sa podľa tejto žiadosti vôbec netýkala pozemkov
v katastrálnom území K., ktoré sú predmetom dodatku č. 1. Pozemky v katastrálnom území K., ktorých

sa naopak žiadosť týkala, vôbec nie sú súčasťou lomu E. L.. Zo žiadosti žalovaného je zrejmé, že na
pozemkoch v katastrálnom území K. chcel výlučne obhospodarovať les a takto svoju ponuku ohľadom
výšky nájomného aj nacenil. Rozhodnutie o predbežnom opatrení je pre rozhodnutie vo veci samej
irelevantné. Súd v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov prihliadal len na tvrdenia a dôkazy
žalovaného, ktorým prikladal vyššiu dôkaznú silu, a prijal záver, že žalovaný mal záujem dohodnúť sa

na cene za ťažený kameň, lebo cenu za Fabišov kameň považoval za neprimeranú. Z odôvodnenia
rozsudku však nie je jasné, ako súd k takémuto skutkovému zisteniu dospel, a súd rovnako neodôvodnil,
prečo cenu za Fabišov kameň považoval za dohodnutú. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu uvedenými
na strane 21 rozsudku, týkajúcom sa možnosti dohody o cene za vyťažený kameň.25. Čo sa týka dôvodu odstúpenia od nájomnej zmluvy pre nepredloženie poistnej zmluvy, žalobca
opísal skutkové aj právne závery z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku. Uviedol, že ak by strany

aj chceli zmeniť ustanovenie nájomnej zmluvy týkajúce sa predĺženia poistnej zmluvy, mohli tak urobiť
len dodatkom k nájomnej zmluve. Závery súdu v tomto smere žalobca neuznal za relevantné vrátane
uznania námietky premlčania vznesenej žalovaným pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobca poukázal
na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011 sp. zn. II.ÚS 176/2011 a aj na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/78/2010 zo dňa 09.12.2010. Žalobca ako

vlastník predmetu nájmu realizoval svoje vlastnícke právo, ktoré však nie je iným majetkovým právom,
ktorébypodliehalopremlčaniu.Zprávažalobcuodstúpiťodzmluvyneplyniežiadneoprávnenie,ktorému
by bolo možné prisúdiť majetkovú hodnotu a ktoré by z uvedeného dôvodu podliehalo premlčaniu.
Závery súdu v tomto smere sú preto nesprávne. Súd nesprávne vyhodnotil aj neopodstatnenosť
prvého odstúpenia od nájomnej zmluvy pre poškodenie dobrého mena cirkvi. Ochrana dobrej povesti
právnickej osoby sa týka každého neoprávneného zásahu. Nebol opodstatnený záver súdu, že ďalšie

dve odstúpenia od zmluvy v roku 2015 spochybnili dôvody pre prvé odstúpenie, lebo ak by sám žalobca
považoval prvé odstúpenie za dôvodné, ďalšie odstúpenia by boli irelevantné a sám žalobca teda
nepovažoval prvé odstúpenie za dostatočne zdôvodnené; on len v záujme právnej istoty uskutočnil
druhé a tretie odstúpenie od zmluvy, čo nie je možné vyhodnotiť v jeho neprospech. Čo sa týka
druhého odstúpenia od nájomnej zmluvy pre neplatnosť dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, tak dodatok

vypracoval žalovaný a žalobca mu dôveroval. Keďže žalovaný nepretržite užíval nehnuteľnosti v rozpore
s dohodnutým účelom nájmu podľa článku II. zmluvy, a to výkonom banskej činnosti, dopustil sa
závažného porušenia nájomnej zmluvy. Súd sa absolútne nevysporiadal s týmto druhým odstúpením a
obmedzil sa len na stručné konštatovanie, že zákon nijako nezaručuje, že rozšírením účelu nájmu sa
má automaticky zvýšiť aj cena nájmu, preto nevidel dôvod neplatnosti dodatku č. 1. Súd navyše svoje

odôvodnenie prevzal zo svojho skoršieho rozhodnutia, ktoré bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 82/2018 zo dňa 06.12.2018. Záver, že odplata za ďalší účel nájmu
bola zahrnutá v pôvodnom nájomnom, je v rozpore s výkladom uvedeného dodatku, ktorý odkazuje na
odplatu podľa ustanovení uvedených zákonov. Pokiaľ tieto zákony odplatu neupravujú a zmluvné strany
mali vôľu rozšíriť účel nájmu za odplatu, nemožno na jednej strane tvrdiť, že odplata bola súčasťou

už dohodnutého nájomného, a zároveň tvrdiť, že dodatok č. 1 je určitý a zrozumiteľný. Žalovaný až
s odstupom času začal popierať dohodu o výške odplaty, pričom uvedený dodatok sám vypracoval
a uviedol tým žalobcu do omylu. Rozšírenie účelu nájmu nesmerovalo k dohode o bezodplatnosti
účelu nájmu, resp. k tomu, že odplata bola zahrnutá v pôvodnom nájomnom. Súd danú vec nesprávne
právne posúdil. Čo sa týka tretieho odstúpenia od nájomnej zmluvy pre nezaplatenie faktúr, žalobca

poukázal na čl. IV. ods. 1 nájomnej zmluvy, kde sa strany dohodli, že nájomca zaplatí prenajímateľovi za
užívanie predmetu nájmu nájomné vo výške 83.000 eur ročne bez DPH, a na článok IV. ods. 2 nájomnej
zmluvy, podľa ktorého mal žalovaný uhrádzať nájomné na označený účet za každý príslušný kalendárny
mesiac najneskôr do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca na základe faktúry vystavenej
prenajímateľom. Žalovanému boli vystavené dve faktúry dňa 06.05.2015 na sumy 19.715,26 eura

a 33.199,97 eura, ktoré boli splatné dňa 15.05.2015; ich neuhradením sa žalovaný dopustil závažného
porušenia nájomnej zmluvy. Preto bol daný dôvod na odstúpenie podľa článku VII. ods. 3 písm. c)
nájomnej zmluvy. Pokiaľ súd aplikoval ustanovenie § 673 Občianskeho zákonníka v súvislosti s právom
žalovaného neplatiť nájomné, tak toto ustanovenie nesprávne použil. Nájomca má totiž právo len na
primeranú zľavu z nájomného a prenajímateľ si musí započítať náklady, ktoré ušetril, a cenu výhod, ktoré

mal z toho, že nájomca užíval vec len obmedzene. Súd uvedené vyhodnotil bez náležitej argumentácie
a obmedzil sa len na ničím nepodložené konštatovanie, že neplatenie faktúr bolo spôsobené výlučne
na strane žalobcu, čo v žiadnom prípade nemôže obstáť. Nezaoberal sa ani výškou primeranej zľavy
z nájomného. Žalobca v plnení finančných povinností žalovanému nebránil a na úhradu záväzkov ho
viacnásobne vyzýval, pričom jednoznačne preukázal, že za obdobie fakturovanej odplaty žalovaný

predmet nájmu skutočne užíval a v tomto období ťažil drevo a aj kameň. V odôvodnení rozsudku
absentuje myšlienkový postup súdu, na základe ktorého ustálil, že žalovanému náleží právo na ochranu.

26. Podľa žalobcu bol nesprávny záver súdu prvej inštancie aj v tom, že zamietol návrh na
prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania vo veci Krajského súdu v Nitre spisovej značky

15Cob/148/2018. Súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil, prečo zamietol tento návrh žalobcu.
Prerušenie konania navrhol v zmysle § 164 CSP v súvislosti s posúdením existencie dohody sporných
strán na výške odplaty za ťažbu kameňa ako predbežnej otázky, ktorá mala byť riešená v tomto
súdnom konaní, keďže zmienená predbežná otázka je riešená v súdnom konaní sp. zn. 20Cb/43/2018.Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zo všetkých ním uvedených dôvodov zmenil a
rozhodol o povinnosti žalovaného vypratať predmetné nehnuteľnosti, tieto mu odovzdať do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a priznať mu plnú náhradu trov konania, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že síce uznesením Najvyššieho súdu SR
č. k. 4Cdo 82/20148 zo dňa 06.12.2018 boli pôvodné rozsudky v tomto konaní zrušené a vec bola
vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, podstatným však je to, že z uznesenia NS SR vyplynuli

len určité výhrady týkajúce sa právneho posúdenia prvého odstúpenia od nájomnej zmluvy z titulu
nepredloženia poistnej zmluvy zo strany súdu prvej inštancie. Z uznesenia NS SR však nevyplýva
záväzný právny názor, ktorý by sa odkláňal od názoru súdov nižších stupňov, pokiaľ ide o právne
posúdenie ďalších odstúpení žalobcu od nájomnej zmluvy, resp. o spôsobenie škody žalovaným. Súdy
správne vyhodnotili, že všetky ďalšie odstúpenia od nájomnej zmluvy boli vykonané účelovo, a teda sú
neplatné, resp. že žalovaný nespôsobil žalobcovi nijakú škodu. Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie

nemal povinnosť zaoberať sa inými skutočnosťami než tými, ktoré mu boli vytknuté v uznesení NS
SR, znovu sa vysporiadal aj s ostatnými odstúpeniami ako aj s údajnou škodou, ktorú mal spôsobiť
žalovaný. Poukázaním na niektoré časti odôvodnenia z pôvodných rozsudkov nič neporušil. Otázku
osobitnej odmeny za ťažbu kameňa žalobca otvoril aj v iných konaniach s argumentáciou, ktorá sa mu
aktuálne hodí, t. j. že v trestnom konaní v minulosti vedenom voči konateľovi žalovaného, ktoré bolo

Generálnou prokuratúrou SR zmietnuté zo stola, bola medzi stranami uzatvorená osobitná dohoda o
cene za kameň na tzv. júlovom rokovaní v roku 2009, ktorého predmetom bolo však niečo úplne iné,
že dohoda o cene za kameň vlastne nebola uzatvorená v roku 2009 ale až niekedy v roku 2010, hoci
najprv tvrdil, že osobitná dohoda o cene za kameň bola uzatvorená v júli 2009, že dodatok č. 1 ani nie
je dodatkom ku nájomnej zmluve, ale akousi kúpnou zmluvou, že dodatok č. 1 nie je možné podriadiť

pod nájomnú zmluvu, pretože by mal byť postihnutý absolútnou neplatnosťou, že predmetom nájmu
môže byť len tzv. plodonosná vec, čo sa údajne nevzťahuje na ťažbu kameňa, a preto by mal byť
dodatkom č. 1 založený osobitný právny vzťah. Otázka osobitnej odplaty bola vyriešená už aj v minulosti,
pričom súdy v pôvodných rozsudkoch dospeli k jednoznačnému právnemu záveru, že žalobcovi nepatrí
nijaká osobitná odplata za ťažbu kameňa nad rámec nájomného podľa Nájomnej zmluvy, a tento právny

názor nebol nijako spochybnený ani v zrušujúcom uznesení NS SR, z ktorého nevyplýva nijaký záväzný
právny názor týkajúci sa právneho posúdenia otázky platieb nad rámec nájomného, z čoho by mala byť
žalobcovi spôsobená škoda. Súd správne vyhodnotil, že žalovaný nebol povinný platiť nijaké osobitné
platby za ťažbu kameňa, a teda žalobcovi nespôsobil nijakú škodu. Strany si riadne dohodli cenu nájmu,
vrátane ťažby kameňa, čo potvrdil za žalobcu Mons. J. Q.. Toto bolo vyriešené aj v iných konaniach,

a to: a) v uznesení Generálnej prokuratúry SR č. k. IV Pz 329/15/1000-11 zo dňa 26.02.2016, ktorým
bolo druhýkrát po sebe doslova "zmietnuté zo stola" účelovo vyvolané trestné stíhanie na konateľa
žalovaného, b) v konaní Krajského súdu v Nitre č. k. 6Co/10/2015, v ktorom súd rozhodoval o návrhu
Žilinskej diecézy na nariadenie neodkladného opatrenia a v odôvodnení uznesenia uviedol, že Žilinská
diecéza nijakú dohodu o cene za kameň nad rámec nájomného nepreukázala, c) v konaní Okresného

súduNitrasp.zn.20Cb/43/2013,vktoromsažalobcadomáhalzaplateniaodplatyvovýške34.560eurza
ťažbu kameňa s odkazom na osobitnú dohodu o cene; súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 16.03.2018
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a jeho rozsudok bol následne potvrdený rozsudkom Krajského
súdu Nitra č. k. 15Cob/148/2018 zo dňa 17.09.2019, d) v ďalšom konaní Okresného súdu Nitra sp. zn.
17C/146/2014, v ktorom sa žalobca domáha zaplatenia odplaty vo výške 102.412 eur na identickom

právnom základe ako v konaní podľa písm. c) vyššie, kde súd žalobu zamietol s konštatovaním, že
dohoda o cene nad rámec nájomného nejestvuje, a zároveň že žalobcovi škoda nebola spôsobená a e)
v konaní Okresného súdu Nitra sp. zn. 28Cb/15/2013, v ktorom sa žalovaný domáha určenia neplatnosti
právnych úkonov, resp. aj určenia existencie nájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou. Súdy či
iné štátne orgány v ďalších piatich od seba nezávislých konaniach, v ktorých žalobca predložil identické

dôkazy ako v tomto spore, dospeli k záveru, že cena za kameň je zahrnutá v nájomnom, resp. že nijaká
dohoda o cene za kameň nad rámec nájomného podľa Nájomnej zmluvy neexistuje.

28. Žalovaný v ďalšom texte vyjadrenia k odvolaniu uviedol, že odvolacie dôvody žalobcu v skutočnosti
nejestvujú.Skutočnýmdôvodomodvolaniajezmarenievykonateľnéhosúdnehorozhodnutia,ktoréurčilo

neplatnosť výpovede nájomnej zmluvy danú žalobcom žalovanému. Žalobca po vrátení veci žiadne
nové dôkazy nepredkladal a argumentoval dôkazmi predloženými pred vydaním uznesenia NS SR. Nie
je pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd ustálil skutkové zistenia, ktoré z dôkazov nevyplynuli, a zároveň
neprihliadol na skutočnosti, ktoré preukázané boli, dokonca k niektorým podstatným skutočnostiamsa nijako nevyjadril, a tiež, že žalobcom predložené dôkazy neposudzoval komplexne a vo vzájomnej
súvislosti, resp. že len prevzal svoje tvrdenia a argumentáciu uvedenú vo svojom pôvodnom rozhodnutí
bez toho aby komplexne vyhodnotil predložené dôkazy. Vec bola komplexne posúdená Najvyšším

súdom SR, ktorý súdu prvej inštancie vytkol len určité výhrady týkajúce sa právneho posúdenia prvého
odstúpenia, a k právnemu posúdeniu ostatných skutočností z tohto hľadiska NS SR nevzniesol nijaké
pripomienky. Aj napriek tomu sa súd vecou zaoberal opätovne. Žalovaný následne poukázal na ďalšie
zdôvodnenie prvoinštančného rozsudku. Nie je pravda, že by súd nevykonal jednotlivé dôkazy, resp.
že by na ne neprihliadal; bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a boli použité aj ďalšie dôkazy, a to

uznesenie GP SR, výsluch svedka J.. J. Q. v trestnom konaní ako aj jeho výpoveď v konaní 20Cb,
pripojené súdne spisy 17C/146/2014 a 9C/336/2016, rozsudok z konania 20Cb v nadväznosti na
potvrdzujúci rozsudok 15Cob/148/2018, rozsudok KS v Nitre 8Co/617/2016 a iné, ktoré popierajú
skutočnosti tvrdené žalobcom. Súd posudzoval dôkazy komplexne a vo vzájomnej súvislosti viazaný aj
právnym názorom zo skončeného konania 20Cb o neexistencii osobitnej dohody o cene za kameň s
poukazom na uznesenie NS SR č. k. 1Cdo/44/2010 z 31.01.2012, publikovaného v Zbierke stanovísk

NS a súdov SR 3/2013, podľa ktorého ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená
určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku
posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Žalobca od počiatku tvrdil, že medzi nimi mala
jestvovaťakásiosobitnádohodaocenezakameňnadrámecnájomného,asúdsastýmmuselvyrovnať.
Dôvodom sporov medzi zmluvnými stranami bolo to, že žalovaný sa opakovane snažil nájomnú zmluvu

ukončiť, keď mu najskôr dala výpoveď listom zo dňa 23.07.2012, pričom Okresný súd Nitra rozsudkom
sp. zn. 7C/134/2012 zo dňa 03.07.2014 právoplatne určil neplatnosť tejto výpovede, a tento rozsudok
potvrdil aj Krajský súd v Nitre sp. zn. 9Co 752/2014 zo dňa 07.05.2015. V čase konania o neplatnosť
výpovede, keď (po doručení uznesenia odvolacieho súdu č. k. 26Cob/47/2013-376 zo dňa 31.05.2013,
kde odvolací súd prejudikoval „nemožnosť výpovede“), žalobca zistil, že výpoveď právne neobstojí, v

snahe zbaviť sa žalovaného ako nájomcu za každú cenu, od nájomnej zmluvy odstúpil, a to až štyrikrát.
Prvé odstúpenie bolo listom zo dňa 12.07.2013, a to až z troch dôvodov, pre nepredloženie poistnej
zmluvy na poistenie zodpovednosti za škodu, pre poškodenie dobrého mena žalobcu a pre poškodenie
na majetku z dôvodu neplatenia odplaty za vyťažený kameň. Po tom, čo bolo následne v prospech
žalovaného (28Cb) vydané neodkladné opatrenie, žalobca pristúpil k uzatváraniu ďalších nájomných

zmlúv na identický predmet nájmu, bránil mu v užívaní nehnuteľností prostredníctvom tretích osôb a aj
odstúpil od zmluvy. Druhé odstúpenie zo dňa 09.03.2015 bolo pre údajné užívanie predmetu nájmu v
rozpore s dohodnutým účelom. Tretie odstúpenie bolo listom zo dňa 20.05.2015 pre porušenie zmluvy
závažným spôsobom nezaplatením nájomného v lehote splatnosti. Štvrté odstúpenie bolo listom zo dňa
29.06.2016 z dôvodu, že nájomca na predmete nájmu realizoval so súhlasom Žilinskej diecézy výkopové

práce. Otázka neplatnosti štvrtého odstúpenia v tomto spore posudzovaná nebola a o nej právoplatne
rozhodol OS Nitra v konaní vedenom pod č. k. 28Cb/15/2013 určením, že štvrté odstúpenie od nájomnej
zmluvy je neplatné.

29.Podľažalovanéhoanijednozodstúpenínemalonijakýprávnyzáklad,pričomoneplatnostiodstúpení

bolo rozhodnuté napríklad aj v konaní 28Cb (s výnimkou rozhodnutia o štvrtom odstúpení nie síce v
merite veci ale v odôvodnení rozhodnutia, pretože podľa záveru súdu pre rozhodnutie v merite veci
nejestvuje naliehavý právny záujem). Po podaní odvolania žalovaným, keď odvolací súd potvrdil, že v
konaní 28Cb jestvuje naliehavý právny záujem na rozhodnutí aj v merite veci, bola vec vrátená na nové
rozhodnutiestým,žeoneplatnostiodstúpenímôžebyťrozhodnuténielenvodôvodnenírozsudkualeajv

jeho výroku. Žalobca niekoľko rokov flagrantným spôsobom odmietal rešpektovať viacero neodkladných
opatrení nariadených v prospech žalovaného k užívaniu pozemkov. Tu žalovaný poukázal na výpoveď
Mons. J. Q., ktorú učinil aj v trestnom konaní, vedenom voči konateľovi žalovaného, a ktorú vo vyjadrení
odcitoval tak, že po čase došlo k nedorozumeniu medzi pánom H. a ekonómom žalobcu, lebo ekonóm
bol presvedčený, že pán H. má uhrádzať ešte aj za kameň nachádzajúci sa v bani, čo bolo vyše 100.000

eur. Ekonóm ho listom upozornil, že ak nezaplatí túto sumu, dostane výpoveď, a tak pán H. tieto peniaze
zaplatil; nikdy však nehovorili o odplate za ďalší vyťažený kameň, ale len o Fabišovom kameni v cene 40
centov za tonu. Výpoveď tohto svedka potvrdzuje, že všetky dôvody odstúpení od nájomnej zmluvy boli
vykonštruované a nemajú nijaký právny základ. Čo sa týka prvého odstúpenia pre poškodenie žalobcu
na majetku, toto zahŕňa v sebe tri dôvody, teda že žalovaný ho poškodil tým, že nad rámec nájomného

neplatil ďalšiu odplatu za vyťažený kameň, resp. že vykonával neoprávnenú ťažbu dreva, že nepredložil
poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu a že poškodil žalobcovo dobré meno. Žalobca
od počiatku tvrdil, že osobitná dohoda zodpovedajúca cene vo výške 40 centov za tonu kameňa mala
byť dohodnutá na tzv. júlovom rokovaní v roku 2009, o čom vypovedal J. S., no následne po vypočutíďalších účastníkov júlového rokovania sa ukázalo, že predmetom rokovania nebola otázka dohody
o cene, ale bola to diskusia o možnej spolupráci medzi žalobcom a spoločnosťou EUROVIA CZ, s.r.o., či
EUROVIA odkúpi alebo neodkúpi tzv. Fabišov kameň za cenu 40 centov za tonu kameňa, čo potvrdili vo

výpovediach jednak F. H., konateľ žalovaného, ale i svedkovia F. G. a J.. Q., bývalý kancelár žalobcu. Po
zrušení veci dovolacím súdom žalobca prišiel s „novým“ tvrdením, že cena 40 centov za tonu kameňa
nebola dohodnutá na júlovom rokovaní, ale že mala byť dohodnutá až v roku 2010, čo však nijako
nepreukázal, a to ani v iných konaniach (20Cb, 17Cb, 6Co/10/2015), a to napriek tomu, že všade použil
identické dôkazy, t. j. výpoveď J. S., mail od pani N., záznam z rokovania zo dňa 28.03.2012 a pod.). J.

S. najskôr tvrdil, že dohoda bola uzavretá v júli 2009 a potom že vlastne až niekedy v roku 2010). Jeho
tvrdenie o údajnej dohode o cene bolo vyvrátené zvyšnými účastníkmi júlového rokovania z roku 2009.
Z výpovede svedka F. G. zo spoločnosti EUROVIA totiž vyplynulo, že sa v júli 2009 zúčastnil rokovania
v Žiline, kde on prišiel s určitou ponukou, ktorá sa týkala kameňa na haldách (tzv. Fabišov kameň) a
nie ťažby. Podľa výpovede svedka J.. Q. pri výberovom konaní na nového nájomcu sa hovorilo aj o
ťažbe kameňa a práve žalovaný mal najlepšie návrhy, pričom cena kameňa za ťažbu už bola zahrnutá

v pôvodnej cene nájomného. Svedok Q. tiež uviedol, že ani v nájomnej zmluve, ani v dodatku č.1 a
ani ústne nebola dohodnutá povinnosť žalobcu oznamovať žalovanému množstvo vyťaženého kameňa.
Súd teda správne uviedol, že svedok G. vyvrátil tvrdenia svedka S.. Súd sa zaoberal aj výpoveďami
svedkov, ktorí vypovedali v prospech žalobcu, ale podstatné je, že všetci svedkovia žalobcu (J. G., J..
O., J. K.), ktorí neboli nikdy prítomní na nijakom rokovaní týkajúcom sa riešenia odplaty za kameň, mali

informáciu o dohode o cene len sprostredkovane od J. S.. Podľa žalobcu osobitná dohoda o cene za
kameň vyplýva aj z mailu zo dňa 08.02.2011, zaslanom mu od žalovaného pani N.. Táto vypovedala
v konaní 20Cb s tým, že mail napísala na naliehanie a za poskytnutia určitých údajov od p. S.; táto
skutočnosť preukazuje to, že uvedený mail nepísala slobodne. Aj keby však pracovala ako zástupkyňa
riaditeľa(akotvrdížalobca),neznamenáto,ževedelaovšetkýchobchodnýchvzťahoch,ktorépánH.ako

konateľ a majiteľ žalovaného realizoval. Z písomnej výpovede p. N. vyplýva, že o predmetnej záležitosti
(oskutočnostiach,ktoréodoslalavmailez08.02.2011žalobcovi),nevedela.Procesnýpredpisvykonanie
výpovede v písomnej forme nezakazuje a v určitých prípadoch ju predpokladá. Pokiaľ teda súd prvej
inštancierešpektovaljejnepriaznivýstav,vdôsledkučohonepovažovalzapotrebnéosobitnejuvypočuť,
nič tým neporušil. Je zrejmé, že ona nemala nijaké oprávnenie na zaslanie mailu zo dňa 08.02.2011, v

ktorom žalobcovi potvrdila výšku odplaty za ťažený kameň. Nie je zrejmé, čo nové by sa žalobca priamou
konfrontáciou so svedkyňou chcel dozvedieť, keď sám si bol vedomý jej pracovného zaradenia v pozícii
sekretárky. Faktúra č. OF 110024, vystavená na podklade vyššie uvedeného emailu, nebola uhradená
dobrovoľne, ale len pod hrozbou vypovedania nájomnej zmluvy, a to až takmer rok po jej splatnosti.
To isté platí aj vo vzťahu ku faktúre č. 20120015 týkajúci sa úroku z omeškania z faktúry OF110024,

pričom penalizačná faktúra bola vrátená aj na úpravu nižšieho úroku z omeškania. Aj penalizačná
faktúra, rovnako ako faktúra OF110024, bola zaplatená pod nátlakom kvôli obave z výpovede nájomnej
zmluvy. Závery žalobcu o tom, že žalovaný v jeho listoch zo dňa 04.07.2012, 30.07.2012 a 07.08.2012
výslovne uznal, že strany sa (minimálne vo všeobecnej rovine) dohodli na odplate za oprávnenie ťažiť
kameň, nevyplývajú ani z jedného z týchto listov. V liste zo dňa 04.07.2012 bolo uvedené, že neprišlo

k dohode o výške odplaty za vyťažený kameň a že jednotková cena, z ktorej vychádzala faktúra
OF110024, platila výlučne pre kameň získaný prečistením a zdrvením kameňa, ktorý bol vyťažený v
minulosti. Aj v liste zo dňa 30.07.2012 je uvedené, že neexistuje žiadny právny titul na vystavenie faktúr
v uvedenej výške odplaty na kamenivo získané klasickou banskou činnosťou. V liste zo dňa 07.08.2012
je uvedené, že žalovaný vrátil faktúru s tým, že je vystavená neoprávnene. Ani záznam z rokovania zo

dňa 28.03.2012 nedokazuje, že žalovaný bol povinný platiť platby nad rámec dohodnutého nájomného.
Ďalšie dôkazy svedčia o tom, že pôvodná výška odplaty dojednaná na 0,40 eura sa týkala len tzv.
Fabišovho kameňa. Naviac uvedený záznam bol pripravený a spísaný žalobcom vopred, pretože sú v
ňom uvedené osoby, ktoré sa rokovania vôbec nezúčastnili. Nešlo ani o akúsi úpravu zmluvného vzťahu
s tým, že z pôvodných 0,40 eura by cena po novom mala byť 0,20 eura. Všetkými dôkazmi sa zaoberal

súd prvej inštancie vo svojom prvom rozsudku, potvrdenom odvolacím súdom, pričom ani dovolací súd
mu v tejto súvislosti nič nevytkol. Pokiaľ ide o ťažbu dreva, osobitne o rozsah ťažby, o množstvo, ktoré
bol žalovaný oprávnený vyťažiť, povinnosťou žalovaného bolo postupovať podľa zákona o lesoch a LHP
a ani nájomná zmluva neobsahovala, koľko dreva môže žalovaný vyťažiť za predmetnú cenu nájmu.
Spôsobenie škody žalobcovi z titulu neoprávnenej ťažby dreva, a teda ani dôvod na odstúpenie od

zmluvy, žalobca nepreukázal. V uvedenej súvislosti žalovaný poukázal na body 45. a 46 odôvodnenia
rozsudku.30. Čo sa týka prvého odstúpenia od nájomnej zmluvy pre nepredloženie poistnej zmluvy, tu je podľa
žalovaného podstatné, že mal uzatvorenú poistnú zmluvu pre prípad zodpovednosti za škodu s Allianz
Slovenská poisťovňa, a.s., ktorá sa riadila Všeobecnými poistnými podmienkami poistenia podnikateľov

pre poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou a zodpovednosti za výrobok;
túto predložil žalobcovi, pre ktorého bola postačujúca. Tým došlo k zhode o tom, že nebude potrebné
predkladať ďalšiu (osobitnú) zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu na predmete nájmu, a tak
pre prípad zodpovednosti za škodu žalovaným považovali zmluvné strany povinnosť vyplývajúcu pre
žalovaného z čl. V. ods. 15. nájomnej zmluvy za splnenú. To potvrdil aj svedok J.. Q. a aj samotný

žalobca, keď v dovolaní zo dňa 10.10.2017 uviedol, že dôvodom, pre ktorý žalobca od žalovaného
poistnú zmluvu nevyžadoval, bolo ubezpečenie N. Q., že žalovaný poistenie zodpovednosti za škodu v
zmysle nájomnej zmluvy uzavreté má. Povinnosť predloženia osobitnej poistnej zmluvy je i tak sporná,
lebo podľa zmluvy mal nájomca poistnú zmluvu uzavrieť do 90 dní od protokolárneho prebratia predmetu
nájmu, k čomu však nedošlo. Žalovaný predmet nájmu fakticky prevzal dňom podpisu nájomnej zmluvy v
zmyslejejčlánkuV.bodu14,prváveta,predmetnájmuužododňapodpisuzmluvyužívalazatoajriadne

platil. Sám žalobca za užívanie za mesiac jún 2009 vystavil aj faktúru. Súd teda správne skonštatoval, že
žalovaný síce mal uzatvoriť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu
po spísaní protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu, ale vzhľadom na to, že takýto protokol
nikdy spísaný nebol, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu mu nevznikla. Čo sa týka námietky premlčania
vznesenej žalovaným, žalobca tvrdil, že bola vznesená v rozpore s dobrými mravmi, resp. že právo

odstúpiť od zmluvy nepodlieha premlčaniu, ale jeho argumentácia je zjavne nesprávna. To, že vznesenie
námietky premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, nevyplýva zo žiadneho dôkazu,
nejde ani o zneužitie práva na úkor druhej strany a právo na odstúpenie od zmluvy premlčaniu podlieha,
čo potvrdzuje aj súdna judikatúra (NS ČR sp. zn. 30Cdo/2047/2006, sp. zn. 28Cdo/444/2018, sp. zn.
28Cdo/2733/2014, I.ÚS 560/2020-38). Dovolací súd spochybnil len otázku začiatku plynutia premlčacej

doby pre nepreukázanie protokolu o odovzdaní o prevzatí predmetu nájmu.

31. Čo sa týka prvého odstúpenia od zmluvy pre poškodenie dobrého mena cirkvi, tak z jednotlivých
dôkazov, najmä z vyjadrení predstaviteľov cirkvi založených v spise vyplýva, že takéto konanie je
nezlučiteľné s charakterom osoby konateľa žalovaného a s jeho presvedčením. Články, na ktoré

poukazoval žalobca, neobsahujú skresľujúce informácie tvrdené konateľom žalovaného, ale obsahuje
zistenia a tvrdenia redakcie. Konateľ žalovaného sa nikdy nevyjadroval o cirkvi, hovoril len o niektorých
kňazoch. V tomto smere poukázal na správne závery súdu prvej inštancie s tým, že nedával žiadne
podnety k vzniku novinovým článkom a len sa vyjadril vo veľmi všeobecnej rovine. Čo sa týka druhého
odstúpenia pre užívanie predmetu nájmu v rozpore s dohodnutým účelom - keďže žalobca jednostranne

vyhlásil dodatok č.1 za neplatný - tento netrpí neplatnosťou zo žiadneho dôvodu a aj keby bol z
nejakého dôvodu neplatný, neznamená to, že ak žalovaný na základe tohto dodatku v dobrej viere v
jeho platnosť užíval predmetné nehnuteľnosti i na ťažbu nevyhradeného nerastu, tak by bolo možné
toto jeho užívanie hodnotiť ako užívanie v rozpore so zmluvou na iný ako dohodnutý účel a to
tobôž vtedy, keď samotný žalobca o tomto užívaní mal vedomosť a nielenže ho akceptoval po dobu

niekoľkých rokov, ale dokonca sa domáhal nad rámec zmluvy i ďalšej platby za ťažbu uvedeného
nerastu. Dodatok č.1 je platným právnym úkonom, ktorý má všetky náležitosti podľa § 37 Občianskeho
zákonníka. Navyše samotná platnosť dodatku č. 1 bola v spore riešená a bola riešená aj v súvisiacich
konaniach Krajského súdu v Nitre (6Co/10/2015, 15Cob/148/2018) a ohľadom toho ani dovolací súd
nič nevytýkal. Nájomná zmluva ako aj dodatok č.1 boli uzatvorené zo strany oboch strán slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne, a sú to platné právne úkony. Nie je pravda, že súd sa s druhým
odstúpením v rozsudku nevysporiadal, lebo uviedol, že nevidel dôvod pre neplatnosť dodatku č.1
nájomnej zmluvy, a preto nepovažoval odstúpenie od zmluvy za oprávnené. Tiež uviedol, že si aj v
konaní o plnenie musel ako predbežnú otázku vyriešiť, či boli odstúpenia od zmluvy platné, keďže
žalovaný s nimi nesúhlasil. Po preskúmaní dôvodov odstúpení a vykonaní rozsiahleho dokazovania,

zabezpečením listinných dôkazov, výsluchom účastníkov a svedkov mal súd za to, že dôvody odstúpení
od zmluvy neboli v súlade so zákonom, nájomnou zmluvou a dodatkom č. 1 opodstatnené. Čo sa
týka tretieho odstúpenia, bolo preukázané, že žalovaný nemal v zmysle § 673 Občianskeho zákonníka
z dôvodu vady veci spôsobenej žalobcom (znemožnenie užívania predmetu nájmu) povinnosť platiť
nájomné, a teda dôvod pre tretie odstúpenie od nájomnej zmluvy nebol daný. Žalovaný prenajaté

nehnuteľnosti preukázateľne nemohol užívať z dôvodu bránenia ich užívania žalobcom. Pokiaľ žalovaný
nehnuteľnosti nerušene užíval, nájomné platil v celom rozsahu; neplatil ho len v období znemožnenia
užívania nehnuteľností. Súd prvej inštancie bol však povinný k vykonaným dôkazom prihliadnuť a
vyhodnotiť ich vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Z dokladov predložených do súdneho spisuje zrejmé, že žalovaný mnohokrát žiadal žalobcu o vystavenie faktúr na úhradu nájomného a dokonca
niekoľkokrát nájomné aj bez vystavenia faktúry uhradil, žalobca mu však takto zaplatené nájomné vrátil
na jeho účet. O tom, že žalobca bránil žalobcovi v užívaní, svedčia i predložené potvrdenia o podaní

trestných oznámení, fotodokumentácia, podnety adresované Okresnému úradu Nitra, pozemkovému
a lesnému odboru, rozhodnutie OÚ Nitra z 15.7.2015, podnet OÚ Nitra na OR PZ Nitra, správa SBS
SG - Security, s.r.o., a fotodokumentácia. Dôkazom o konaní žalobcu spočívajúcom v bránení v užívaní
nehnuteľností žalovanému sú i listiny predložené žalovaným v konaní 28Cb spolu s jeho návrhmi na
vydanie neodkladných opatrení, spolu s vyjadreniami k odvolaniam podaným žalobcom voči nariadeným

neodkladným opatreniam a rozhodnutia súdu o vydaní neodkladných opatrení. To, že žalobca bránil
žalovanému užívať nehnuteľnosti, preukazujú aj Exekučné príkazy vydané v exekučnom konaní pod sp.
zn. EX 766/2014 zo dňa 21.3.2016 a 30.6.2016 súdnym exekútorom JUDr. J. T., ktoré boli predložené
ako dôkazy. Nebol preto daný zákonný nárok žalobcu na odstúpenie od zmluvy z dôvodu neplatenia
nájomného žalovaným.

32. Podľa žalovaného neexistoval žiaden motív na strane žalobcu, prečo by bezplatne poskytoval
majetkovú hodnotu na svoj úkor žalovanému, ktorý neužíva predmet nájmu bezodplatne. Nájomné bolo
dohodnuté vo výške 83.000 eur ročne, čo nie je zanedbateľná suma. Okrem práva užívať predmet nájmu
môže byť dojednané aj branie úžitkov, ktoré nájomca získava svojím vlastným pričinením. Dodatok č. 1
bol uzavretý spontánne na základe obojstranného záujmu a súhlasne prejavenej vôle jeho účastníkov,

ktorej obsahom bolo právo nájomcu dobývať na prenajatých pozemkoch nevyhradený nerast s tým, že
dobývanie to bolo zahrnuté v cene nájmu. Ťažba nerastov je štandardne súčasťou nájomnej zmluvy vo
forme brania úžitkov (rozsudok Krajského súdu v Prešove 7Cob/36/2014). Žalovaný nemal povinnosť
informovať žalobcu o množstve vyťaženého kameňa. Žalobca vytýka súdu aj to, prečo dohodu o cene
za tzv. Fabišov kameň v sume 0,40 eura za tonu považoval za nespornú, čo nie je správne, lebo išlo

o skutočnosti potvrdené obidvomi stranami a ako také nebolo to potrebné dokazovať. Súd sa nemusí
ku každému jednému dôkazu vyjadrovať vyčerpávajúcim spôsobom, ako to požaduje žalobca. Súd
prvej inštancie neprikladal dôkazom zo strany žalovaného vyššiu právnu silu. Súd napríklad vyhodnotil
výpoveď svedka S. oproti trom svedeckým výpovediam J.. Q., F. G. a F. H. ako nedôveryhodnú. Netreba
komentovať ani to, že si žalobca naliehavo vyžiadal mail od pracovníčky sekretariátu žalovaného a

potom tvrdil, že dohodol osobitnú odmenu. Práve nútenie svedka J.. Q. ku krivej výpovedi žalobcom bolo
konaním, ktoré poškodzuje dobré meno cirkvi. Aj neodkladné opatrenia žalobca dlhodobo nerešpektoval
a povýšil ich na obyčajný „zdrap papiera“. Žalobca v súvislosti s povinnosťou žalovaného predložiť
osobitnú poistnú zmluvu po dobu 4 rokov tento stav toleroval a nevyvodil nijaké dôsledky. Žalovaný
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

33. Žalobca v replike zotrval na podanom odvolaní a jeho dôvodoch. Podľa neho argumentácia
žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu neobstojí. On totiž po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu
doplnil svoje skutkové tvrdenia a navrhnuté dôkazy vo vyjadrení zo dňa 24.03.2020 a 13.11.2020, ale

súd sa s nimi nevysporiadal a doslovne zopakoval svoje krátke odôvodnenie z pôvodného rozsudku.
Neurobil ani záver o tom, či k dohode na odplate za vyťažený kameň medzi stranami skutočne došlo
alebo nie. Rozsudok nedáva odpoveď na otázku, ako sa dohoda o odplate 40 centov za tonu mala týkať
len tzv. Fabišovho kameňa, prečo žalovaný dal pokyn na vystavenie faktúry vo výške 117.000 eur za
292,5 tisíc ton vyťaženého kameňa a nie len za tzv. Fabišov kameň, ktorého bolo len 150.000 ton, prečo

túto faktúru vôbec uhradil a nijako ju nerozporoval a prečo pri rokovaní o dodatku č. 2 písomne potvrdil,
že v súvislosti s ťažbou nevyhradeného nerastu navrhoval novú výšku odplaty 20 centov za tonu, aj
keď pôvodná výška odplaty bola dojednaná na 40 centov. Žalobca ďalej poukázal na bod 45. rozsudku.
Súd svoje závery nijako nezdôvodnil a dokonca sú jeho závery v priamom rozpore s predloženými
dôkazmi. Ak by sa súd zaoberal s jeho tvrdeniami a dôkazmi a argumentáciou z vyššie uvedených

dvoch vyjadrení a neskopíroval by odôvodnenie zo svojho predchádzajúceho rozsudku, nemohol by
dospieť k nesprávnym záverom. Súd sa mal zaoberať aj inými skutočnosťami než len tými, ktoré boli
vytknuté dovolacím súdom. Nesúhlasil ani s tvrdením, že nepredložil nové dôkazy a že argumentoval
len dôkazmi predloženými pred rozhodnutím dovolacieho súdu. Aj sám súd prvej inštancie uviedol
v bode 16., že doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov a oboznámil sa s listinnými dôkazmi, ktoré

vymenoval, pričom dôkazy, ktoré žalobca navrhol až v roku 2020, v pôvodnom konaní vôbec neboli
vykonané. Súd nezdôvodnil, prečo z navrhnutých dôkazov nevyplýva, že by sporové strany uzavreli
dohodu o odplate zaťažení kameň, a ani sa nezaoberal jeho skutkovým tvrdením podľa vyjadrenia zo
dňa 24.03.2012 o tom, že dohoda o odplate za vyťažený kameň bola uzavretá ústne v roku 2010 napodklade ním označených dôkazov. Žalobca zotrval na tom že medzi stranami došlo k dohode o záväzku
platiť odplatu za vyťažený kameň a konkrétna výška odplaty bola dohodnutá ústne v roku 2010; ani s
týmto sa však súd nezaoberal. Závery rozsudku vo vzťahu ku všetkým odstúpeniam nie sú založené

na žiadnom vykonanom dôkaze, preto súd nesprávne vychádzal zo záveru, že keď vykonané dôkazy
zmienil v zrušenom rozsudku, tak tieto už nemusia byť uvedené v novom rozsudku. Takýto procesný
postup bol nezákonný. Žalobca v ďalšom texte vyjadrenia opätovne uviedol, že súd prvej inštancie
nesprávne zistil skutkový stav, nesprávne sa vysporiadal s rozhodnutiami vydanými v iných konaniach,
ktoré podrobnejšie opísal. Pokiaľ žalovaný poukazoval na výpoveď svedka Q., tak tento svedok konal

nad rámec svojich kompetencií v neprospech diecézy, preto mu biskup prikázal, aby do obchodných
záležitostí nezasahoval. Žalobca sa ďalej vyjadroval k výpovedi svedkyne N. a k jej e-mailu zo dňa
08.02.2011 s tým, že táto svedkyňa bola zástupkyňou riaditeľa žalovaného a ničím nebolo zdôvodnené,
že mala prekročiť interné oprávnenia žalovaného, a práve ona potvrdila výšku odplaty za ťažený kameň
40 centov za tonu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že faktúru na 117.000 eur uhradil nedobrovoľne pod hrozbou
výpovede z nájomnej zmluvy, tak nie je vôbec zrejmé, ako by výpoveďou bolo ohrozené trvanie nájomnej

zmluvy uzavretej na dobu určitú. Navyše žalovaný sa nikdy neunúval vymáhať uvedenú sumu späť
ako bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu. Žalobca sa následne podrobne vyjadril k záznamu
z rokovania dňa 28.03.2012, ktorý žalovaný na znak súhlasu podpísal. Z bodu 3.3 tohto záznamu
podľa neho jednoznačne vyplýva, že medzi stranami existovala dohoda o odplate za ťažený kameň na
pozemkoch žalobcu 40 centov za tonu. Dohoda o ťažbe nerastu nemôže byť svojou povahou nájomnou

zmluvou a dohodnuté nájomné nemôže zároveň pokrývať aj ťažbu kameňa. Ak by mal platiť právny
názor prijatý súdom prvej inštancie, že nájomné kryje aj dohodnutú ťažbu kameňa, bola by nájomná
zmluva v znení jej dodatku č. 1 absolútne neplatná. Zmluvné strany rozlišovali medzi záväzkom z
nájomnejzmluvyazáväzkomzdodatkuč.1.Žalovanýpovinnosťplatiťodplatuzavyťaženýkameňvôbec
nespochybňoval a nárok žalobcu potvrdzoval aj v čase, keď už začal spochybňovať výšku dohodnutej

odplaty, o čom svedčí aj jeho list zo dňa 04.07.2012, kde sám potvrdil, že prijal všeobecný záväzok
platiť žalobcovi odplatu a že to v žiadnom prípade nespochybňuje, pričom po dohodnutí konkrétnej
výšky odplaty je pripravený tento záväzok splniť; toto potvrdil aj v ďalších listoch, ale súd prvej inštancie
sa k tomu vôbec nevyjadril. Bolo postačujúce, že sa strany dohodli na výške odplaty neskôr ústne
a túto odplatu vo svojom záväzkovom vzťahu uplatňovali, fakturovali, hradili a písomne to potvrdili

v protokole zo dňa 28.03.2012. Právny názor súdu znamená, že dodatkom č. 1 malo vlastne dôjsť
k bezodplatnému rozšíreniu nájomnej zmluvy, čo je v priamom rozpore nielen s preukázanou vôľou
strán, ale aj so samotným textom dodatku číslo 1, ktorý právo žalobcu na odplatu výslovne predvída.
Strany sa výslovne dohodli, že popri nájomnom vo výške 83.000 eur ročne za prenajaté pozemky na
základe nájomnej zmluvy bude žalovaný platiť aj 40 centov za jednu tonu vyťaženého kameňa z lomu

E. L. ako súčasti nového záväzkového vzťahu založeného dodatkom č. 1, umožňujúcim ťažiť kamenivo
z nevyhradeného ložiska. Žalobca teda nemal nárok na úhradu odplaty v uvedenej výške za vyťažený
kameň, hoci žalovaný čiastočne túto úhradu vykonal s uhradením faktúry vo výške 117.000 eur; nesplnil
svoj záväzok voči žalobcovi v plnej výške a tým ho poškodil na majetku. Žalobca preto odstúpením zo
dňa 12.07.2013 platne odstúpil od nájomnej zmluvy v znení dodatku č. 1 a jeho právo nebolo premlčané.

34. Žalovaný v duplike zotrval na obsahu svojho vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, ktoré opäť podrobne
rozviedol. Zotrval na tom, že medzi stranami nedošlo k dohode o cene za kameň nad rámec nájomného
podľa nájomnej zmluvy, pričom súd prvej inštancie nemá povinnosť vyjadrovať sa ku všetkým dôkazom,
akoby sa to žalobcovi páčilo, a tobôž nie prípade, že konkrétne dôkazy sa dohody o cene nijako netýkajú.

Súd sa musí vysporiadať s tými námietkami, ktoré majú význam pre rozhodnutie. Okrem iného žalovaný
uviedol, že faktúra na sumu 117.000 eur sa Fabišovho kameňa týkala len do výšky 150.000 eur vo
zvyšnej časti bola vystavená neopodstatnene; práve preto ju žalovaný nikdy nechcel uhradiť dobrovoľne
a k úhrade pristúpil len po hrozbe výpovede z nájomnej zmluvy. V ďalšom texte vyjadrenia sa zaoberal
uznesením Generálnej prokuratúry SR a konaniami sp. zn. 20Cb/43/2013, 17C/146/2014, 6Co/10/2015,

28Cb/15/2013 s tým, že tak súdy ako aj Generálna prokuratúra SR sa otázkou osobitnej ceny za ťažbu
kameňa zaoberali a všetci dospeli k záveru, že takáto dohoda nejestvuje. Svedok Q. dal odpovede na
všetky otázky, ktoré sa žalobcovi javia ako nezodpovedané. Následne sa žalovaný vyjadroval k svedkyni
N., k faktúre č. OF 11024, k listom žalovaného zo dňa 04.07.2012, 30.07.2012 a 07.08.2012, k záznamu
z rokovania zo dňa 28.03.2012 a k žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

zotrvajúc na svojich stanoviskách.

35. Následne sa každá strana vyjadrila k veci ešte v troch ďalších rozsiahlych podaniach. Žalovaný
v jeho ostatnom vyjadrení uviedol, že s tvrdeniami žalobcu v jeho vyjadrení (s výnimkou tvrdenia, žeuznesením NS SR sp. zn. 5Obdo/87/2020 zo dňa 27.10.2021 Najvyšší súd SR zrušil rozsudok KS v Nitre
č. k. 15Cob/148/2018-635 zo dňa 17.9.2019 v znení opravného uznesenia č. k. 15Cob/148/2018-765
zo dňa 28.10.2020 a vec vrátil KS v Nitre na ďalšie konanie) nemožno súhlasiť, a to predovšetkým

z hľadiska spochybňovania otázky prejudiciality. Pokiaľ žalobca poukazoval na niekoľko rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR a tiež Najyyššieho súdu ČR, tak tieto na danú vec nemožno aplikovať; navyše
rozhodnutia NS ČR netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Tvrdenia žalobcu
ohľadne záväznosti prejudiciálnej otázky obsiahnuté v jeho vyjadrení vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Medzičasom v inom súvisiacom sporovom konaní bolo o prejudiciálnej otázke

právoplatne rozhodnuté priamo aj vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, a preto jediný argument
žalobcu o údajnej absencii prejudiciality sa stal irelevantný. Žalovaný poukázal na dôležitú skutočnosť,
majúcu zásadný význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a to na rozhodnutie Okresného súdu v
Nitre sp. zn. 28Cb/15/2013, v ktorom Rímskokatolícka cirkev, Žilinská diecéza, vystupovala v postavení
žalovaného 1/. Súd rozhodol rozsudkom č. k. 28Cb/15/2013-1587 zo dňa 13.03.2018 vo výroku V.
rozsudku nasledovne: „Súd určuje, že odstúpenie žalovaného 1/ učinené listom označeným ako „Vec:

Odstúpenie od Nájomnej zmluvy č. 1/2009 zo dňa 01.06.2009, Výzva na vypratanie nehnuteľností“ zo
dňa 29.06.2016, od Nájomnej zmluvy č. 1/2009 uzatvorenej dňa 01.06.2009 medzi žalovaným v 1. rade
ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom, je neplatné.“. Tento výrok nadobudol právoplatnosť
dňa 05.04.2018. Okresný súd Nitra následne rozhodol rozsudkom č. k. 28Cb/15/2013-2477 zo dňa
27.05.2021 nasledovne: „I. Súd určuje, že Nájomná zmluva zo dňa 05.09.2012 uzavretá medzi

žalovaným 1/ ako prenajímateľom a žalovaným 2/ ako nájomcom je neplatná. II. Súd určuje, že
odstúpenie žalovaného 1/ od Nájomnej zmluvy č. 1/2009 zo dňa 01.06.2009, v znení Dodatku č. 1 zo
dňa 27.07.2009, uzavretej medzi žalovaným 1/ ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom listom zo
dňa 12.07.2013, je neplatné. III. Súd určuje, že odstúpenie žalovaného v 1. rade od Nájomnej zmluvy č.
1/2009 zo dňa 01.06.2009, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 27.07.2009, uzavretej medzi žalovaným v 1. rade

ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom listom zo dňa 09.03.2015, je neplatné. IV. Súd určuje, že
odstúpenie žalovaného v 1. rade od Nájomnej zmluvy č. 1/2009 zo dňa 01.06.2009, v znení Dodatku č. 1
zo dňa 27.07.2009, uzavretej medzi žalovaným v 1. rade ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom
listom zo dňa 20.05.2015, je neplatné. V. Súd určuje, že nájomný vzťah založený Nájomnou zmluvou
č. 1/2009 uzavretou dňa 01.06.2009, v znení Dodatku č. 1 zo dňa 27.07.2009, medzi žalovaným 1/

ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom, trvá. VI. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.“. Krajský súd v Nitre ako
odvolací súd rozhodol rozsudkom č. k. 15Cob/95/2021-2689 zo dňa 13.06.2023 nasledovne: „I. Odvolací
súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/15/2013-2477 zo dňa 27.05.2021 potvrdzuje. II. Žalobca
má voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“. Rozsudok

Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/15/2013-1587 zo dňa 13.03.2018, nadobudol právoplatnosť dňa
05.04.2018, rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/15/2013-2477 zo dňa 27.05.2021, nadobudol
právoplatnosť dňa 22.08.2023, a taktiež rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 15Cob/95/2021-2689
zo dňa 13.06.2023 nadobudol právoplatnosť dňa 22.08.2023. O neplatnosti odstúpení žalobcu od
nájomnej zmluvy bolo teda právoplatne rozhodnuté a táto skutočnosť je právne záväzná pre odvolací

súd aj v tomto konaní. Žalovaný v súvislosti s konaním 28Cb/15/2013 opätovne poukázal na uznesenie
NS SR z 31. januára 2012 č.k. 1Cdo 44/2010, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR
3/2013, podľa ktorého „pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako
prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.“ Poukázal tiež na uznesenie NS SR z 29. mája 2020

č. k. 4Obdo 6/2020. Aplikujúc citované uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo 44/2010 a sp. zn. 4Obdo
6/2020 na prejednávanú vec možno konštatovať, že otázka určitého hmotnoprávneho vzťahu medzi
stranami sporu, t. j. otázka neplatnosti odstúpení žalovaného 1/ od nájomnej zmluvy bola v konaní
28Cb/15/2013 právoplatne vyriešená, že otázka určitého hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami
sporu, t. j. otázka trvania nájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou č. 1/2009 uzavretou dňa

01.06.2009,vznenídodatkuč.1zodňa27.07.2009,bolavkonaní28Cb/15/2013právoplatnevyriešená,
pričom identické otázky ako prejudiciálne otázky týkajúce sa neplatnosti vyššie uvedených odstúpení
od nájomnej zmluvy a trvania nájomného vzťahu sa riešia aj v tomto konaní, preto je súd v tomto
konaní viazaný skorším posúdením uvedených otázok učineným súdom v súvisiacom konaní - v konaní
sp. zn. 28Cb/15/2013. Uvedenému postupu napovedá aj požiadavka naplnenia princípu právnej istoty

zakotveného v článku 2 základných princípov Civilného sporového poriadku. Základným atribútom
právnej istoty podľa článku 2 CSP je požiadavka zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorá
je ontologicky spätá s postulátom, že zásadné právne rovnaké (obdobné) prípady sa majú posudzovať
rovnako. Potvrdzuje to aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 275/2018 zo dňa 25.06.2019.Záväznosťtýchtorozhodnutíjedanáajvzmysle§228ods.1CSP.Keďžesažalobcadomáhavypratania
nehnuteľnosti po odstúpení od nájomnej zmluvy, o ktorých neplatnosti bolo právoplatne rozhodnuté,
je jeho žaloba absolútne nedôvodná, a teda žalobcom odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej

inštancie je vecne správne. Sám žalobca podaním zo dňa 01.12.2021 naznačil súdu postup podľa §
164 CSP - prerušenie odvolacieho konania až do právoplatného skončenia konania prebiehajúceho na
OS Nitra sp. zn. 28Cb/15/2013. Vzhľadom na to, že sp. zn. 28Cb/15/2013 bolo právoplatne skončené,
vyššie uvedený návrh žalobcu je už bezpredmetný.

36. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinnéhood1.júla2016,ďalejlen„Civilnýsporovýporiadok“alebo„CSP“),viazanýrozsahomadôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), aplikujúc ustanovenie
§ 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP po prejednaní veci urobil záver, že napadnutý rozsudok trpí vadou
arbitrárnosti a odvolanie je pre nedostatočnú preskúmateľnosť v niektorých podstatných bodoch tohto

rozsudku opodstatnené. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.
1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

37. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 08.08.2013 domáhal voči žalovanému vypratania nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX, XXXX kat. úz. K., LV č. XXX, XXX, na LV č. XXXX kat. úz. L. a na LV č.

XXXX kat. úz. K. tvrdiac, že s ním uzavrel dňa 01.06.2009 nájomnú zmluvu č. 1/2009 a dňa 27.07.2009
dodatok č. 1 k nájomnej zmluve. V čl. VII nájomnej zmluvy bola dohodnutá možnosť skončenia nájmu aj
formou odstúpenia od zmluvy, ak nájomca závažným spôsobom poruší ustanovenia nájomnej zmluvy.
Dňa 12.07.2013 žalobca od nájomnej zmluvy a jej dodatku písomne odstúpil a následne žalovaného
opakovane vyzval, aby prenajaté priestory uvoľnil a odovzdal ich. Žalobca potom žalovanému predložil

ešte dve ďalšie odstúpenia od nájomnej zmluvy v znení jej dodatku č. 1. Žalovaný odstúpenia od zmluvy
nepovažovalzaplatnéapokračovalvhospodárskejčinnostinaprenajatýchpozemkoch.Žalobcanajskôr
použil výpoveď z nájmu listom zo dňa 23.07.2012, ale túto žalovaný ako nájomca napadol na súde
a následne bola výpoveď rozsudkom súdu určená za neplatnú. Žalobca následne odstúpil od nájomnej
zmluvy listom zo dňa 12.07.2013 z dôvodu jej závažného porušenia, konkrétne pre neuzatvorenie

zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu, poškodenia dobrého mena žalobcu a poškodenia žalobcu na
majetku v zmysle Čl. VII. bod 3 písm. g) a h) nájomnej zmluvy. Počas súdneho konania žalobca odstúpil
od nájomnej zmluvy druhýkrát listom zo dňa 06.03.2015 z dôvodu neplatnosti právneho úkonu - dodatku
č.1knájomnejzmluveuzavretéhodňa27.07.2009-sodkazomnaustanovenie§37ods.1Občianskeho
zákonníka, čo malo mať za následok, že žalovaný podľa žalobcu užíval nehnuteľnosti tvoriace predmet

nájmu v rozpore s dohodnutým účelom nájmu (Čl. VII. bod 3 písm. b/ nájomnej zmluvy). Tretíkrát odstúpil
od nájomnej zmluvy č. 1/2009 listom zo dňa 20.05.2015 z dôvodu závažného porušenia nájomnej
zmluvy, konkrétne nezaplatenia nájomného, resp. jeho alikvotnej časti (Čl. VII. bod 3 písm. c nájomnej
zmluvy).

38. Predmetné odstúpenia od nájomnej zmluvy súd prvej inštancie vyhodnotil tak, ako to urobil aj vo
svojom prvom rozsudku v tejto veci, ako neplatné, pretože dôvody v nich uvedené nemal za preukázané,
a navyše v súvislosti s porušením povinnosti uzavretia poistnej zmluvy nedošlo k protokolárnemu
odovzdaniu nehnuteľností, predpokladaného nájomnou zmluvou. Zároveň súd konštatoval, že žalobca
po dobu štyroch rokov tento stav bez poistnej zmluvy trpel a nevyvodil z toho žiadne dôsledky. Súd prvej

inštancie na základe vznesenej námietky premlčania žalovaného urobil záver, že odstúpenie žalobcu
od nájomnej zmluvy bolo uplatnené po uplynutí premlčacej doby.

39. Žalobca - ako je vyššie opísané - v odvolaní, ktoré bolo veľmi rozsiahle, namietal, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP)
a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
Vzásadežalobcanamietalnajmäto,žesúdsvojezáveryoneopodstatnenostitrochodstúpeníodzmluvy
riadne neodôvodnil, že celkovo nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a to vzhľadom nielen na

dôkazy vykonané do zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, ale najmä vzhľadom na dôkazy ním
navrhnuté a súdom vykonané po zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu.40. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (obdobne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Odvolací dôvod v zmysle
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie MZV ČSFR č. 209/1992 Zb.). Do obsahu práva na
spravodlivý proces patria viaceré práva, a to právo na prístup súdu, právo na zákonného sudcu, na

prejednanie sporu v primeranej lehote, na poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo
byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k
právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami súdom a tiež právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, najmä s ohľadom na možnosť vznesenia relevantných výhrad pri

podaní odvolania. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci
realizáciu procesných práv strany sporu dosiahne takú mieru, že to odôvodňuje záver o porušení práva
na spravodlivý proces. Požiadavka na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu vyplýva z ustanovenia § 220
ods.2CSP,podľaktoréhosúdvodôvodnenírozsudkuuvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný

a aké prostriedky procesnej obrany použil; jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd musí pritom
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V rozpore s týmto ustanovením je prípad,

kedy ide o absenciu relevantných dôvodov rozhodnutia, o extrémny nesúlad medzi právnymi závermi
súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípadne, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú, resp. je tu len všeobecné súhrnné zistenie špecifikácie jednotlivých
dôkazov, z ktorých mali byť dané zistenia vyvodené. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok
jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť

sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie
práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

41. Druhým odvolacím dôvodom žalobcu bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Vykonané
dôkazy vo všeobecnosti súd hodnotí v zmysle § 191 ods. 1 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a vyhodnotenie vykonaných dôkazov uvedie v
odôvodnení rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). Voľné hodnotenie dôkazov súdom však neznamená ľubovôľu

hodnotenia, pričom súd musí hodnotiť jednotlivé dôkazy z hľadiska ich dôležitosti vo vzťahu k zisťovaním
skutočnostiam, zákonnosti z pohľadu ich získania ako aj vykonania a aj z hľadiska ich pravdivosti.
K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje vtedy, ak nesprávne vyhodnotí
ich dôležitosť alebo pravdivosť, prípadne porušením pravidiel formálnej logiky.

42. Tretím odvolacím dôvodom žalobcu bola námietka, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje
právnu vadu rozhodnutia a tento odvolací dôvod je naplnený vtedy, ak na zistený skutkový stav
súd neaplikoval príslušnú právnu normu, teda úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu,
alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, teda namiesto príslušnej právnej normy aplikoval inú normu,

ďalej ak obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo ak správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.43. Odvolací súd posudzujúc správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska žalobcom použitých
odvolacích dôvodov, ktorými bol viazaný, dospel k záveru, že súd prvej inštancie odňal žalobcovi
právo na spravodlivý proces, keďže porušil jeho právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami čiastočne nedostatočným a arbitrárnym odôvodnením svojho rozhodnutia. Predmetnom
konania bolo vypratanie prenajatých nehnuteľností po zaslaní troch právnych úkonov odstúpenia
od nájomnej zmluvy žalobcom, ktoré žalovaný nerešpektoval namietajúc neplatnosť týchto právnych
úkonov odstúpenia od nájomnej zmluvy v znení jej dodatku č. 1 s odôvodnením, že neboli naplnené
podmienky pre odstúpenie od zmluvy. Súd prvej inštancie si prejudiciálne riešil opodstatnenosť týchto

odstúpení a konštatoval, že ani jedno odstúpenie nebolo realizované v súlade s nájomnou zmluvou
v znení jej dodatku č. 1, preto žalobu zamietol už svojím prvým rozsudkom č. k. 25C/233/2013-1293 zo
dňa 03.12.2015, ktorý Krajský súd v Nitre ako odvolací súd potvrdil rozsudkom č. k. 7Co/124/2016-1392
zo dňa 27.07.2017.

44. Oba tieto rozsudky boli v rámci dovolacieho konania na základe dovolania žalobcu uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/82/2018 zo dňa 06.12.2018
zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolací
súd konštatoval, že odvolací súd svojím rozsudkom zo dňa 27.07.2017 sp. zn. 7Co/124/2016
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Súd prvej
inštancie obsah odôvodnenia dovolacieho súdu v napadnutom rozsudku spomenul len krátko v bode

11. jeho odôvodnenia. Dovolací súd poukázal na to, že odvolací súd vo veci rozhodol s tým, že
žalobca nepreukázal právne významný dôvod, na základe ktorého by k vyprataniu nehnuteľností malo
dôjsť v dôsledku niektorého z odstúpení od nájomnej zmluvy. Zároveň sa odvolací súd nestotožnil
s argumentáciou žalobcu, že námietka premlčania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, lebo
žalobca neargumentoval žiadnymi výnimočnými okolnosťami daného prípadu a okolnosťami hodnými

osobitného zreteľa, pre ktoré by mala byť vznesená námietka premlčania posúdená tak, že je v rozpore
s dobrými mravmi; preto záver súdu prvej inštancie o akceptovaní námietky premlčania posúdil ako
súladný so správnym právnym posúdením veci. K otázke posudzovania dôvodu odstúpenia od nájomnej
zmluvy, ktorým malo byť poškodenie dobrého mena žalobcu, odvolací súd vtedy uviedol, že vyjadrenia
žalovaného neboli spôsobilé privodiť žalobcovi ním namietanú ujmu a poškodiť jeho dobré meno.

V súvislosti s odstúpením od zmluvy pre neplatenie nájomného odvolací súd konštatoval, že žalobca
uhradené platby nájomného vracal žalovanému späť na jeho účet, lebo nájomný vzťah považoval za
ukončený, no potom túto skutočnosť využil ako dôvod pre odstúpenie od zmluvy, čo z právneho hľadiska
nebolo možné akceptovať ako výkon práva v súlade s dobrými mravmi. K odvolacej námietke žalobcu,
že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, uviedol, že odôvodnenie rozsudku obsahuje

čiastočne nesúrodé odôvodnenie, kde sa podstata strácala v nepodstatnom, ale je možné z neho
vyvodiť, na základe akých dôkazov súd prijal konkrétne skutkové závery, a aj to, aké právne normy súd
na zistený skutkový stav aplikoval.

45. Dovolací súd v uvedenom dovolacom konaní dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

trpí vadou konania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože konanie je v tejto časti postihnuté vadou
zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie takej intenzity, ktorá
odôvodňuje aplikáciu (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016 a zakladá tak prípustnosť
i dôvodnosť podaného dovolania. Poukázal pritom na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP v spojení s §
393 ods. 2 CSP, v zmysle ktorých súd musí v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti

a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené
rozhodujúce skutočnosti a tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia a odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej
inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie uvedené neobsahuje, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne
rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku
porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Princíp dvojinštančnosti,
ktorým sa riadi občianske súdne konanie, vyjadruje vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho

konania s konaním uskutočneným pred súdom prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania je náprava
skutkových a právnych pochybení súdu prvej inštancie, ak tieto boli rozpoznateľne (zrozumiteľne)
prezentované, k čomu treba najskôr zistiť, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav veci a ako ho
právne posúdil; toto je základným a bezpodmienečným objektom prieskumnej činnosti vykonávanejsúdom vyššieho stupňa. Preskúmavané rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho
odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je
logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť dôvody jeho rozhodnutia. Myšlienkový postup

súdu musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Vychádzajúc zo základného
práva na prístup k súdnej ochrane nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí
byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto
nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež

pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Ustanovenie § 338 CSP odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť
rozhodnutie súdu prvého stupňa za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§
387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 391 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu)
rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.
Dovolací súd napokon konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa vyššie uvedené kritériá pre
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za preskúmateľný.

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, toto uvedenému ustanoveniu nezodpovedá. Závery vyslovené
súdom prvej inštancie sú v odôvodnení rozsudku formulované protirečivo a vyznievajú zmätočne
tým, že súd na jednej strane vyslovil, že žalovaný neuzavrel zmluvu o poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú na predmete nájmu, následne vyslovil, že žalovaný mal uzavretú poistnú zmluvu na
poistenie zodpovednosti za škodu, a spornú otázku povinnosti žalovaného uzavrieť zmluvu o poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu uzavrel tým, že žalobca nemal záujem skutočne
žiadať od žalovaného uzatvorenie poistnej zmluvy na predmet nájmu, aj keď žalovanému táto povinnosť
vyplývala z nájomnej zmluvy. Súd sa tak dopustil vady zmätočnosti v právnej argumentácii, jeho
rozhodnutie preto nie je konzistentné a jeho argumenty nepodporujú presvedčivo definitívny právny
záver.

46. Dovolací súd vo svojom uznesení poukázal aj na to, že žalobca odstúpil od nájomnej zmluvy práve
z dôvodu porušenia čl. V bod 15 nájomnej zmluvy, ktorý žalovanému ukladal povinnosť uzavrieť zmluvu
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú na predmete nájmu a súd prvej inštancie v rozpore
s nájomnou zmluvou uviedol, že žalobca uzavretie tejto zmluvy nežiadal, no práve nesplnenie tejto

povinnosti bolo dôvodom, pre ktorý žalobca odstúpil od nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie žalobu
zamietol i z dôvodu uplynutia trojročnej premlčacej doby, keď vyvodil záver, že dôvod na odstúpenie
od zmluvy mohol žalobca uplatniť prvýkrát 30. augusta 2009 a tento uplatnil až 12. júla 2013, avšak
súd neuviedol, akými úvahami sa súd riadil a na základe akých skutkových zistení dospel k záveru, že
premlčacia doba začala plynúť 30. augusta 2009; nájomná zmluva bola totiž uzavretá 1. júna 2009 a

podľa čl. V bod 15 nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný uzavrieť poistnú zmluvu najneskôr do 90 dní od
protokolárneho prebratia predmetu nájmu, pričom protokol o prebratí predmetu nájmu nebol predložený
a nie je zrejmé, kedy k protokolárnemu prebratiu došlo. Absencia argumentácie súdu prvej inštancie v
tomto smere robí jeho rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným. Dovolací súd poukázal na to, že
vadu konania si odvolací súd všimol, ale nedošlo k jej odstráneniu, lebo napadnutý rozsudok podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil. Dôsledkom vady zmätočnosti konania je vždy (bez ďalšieho) nielen zrušenie
rozhodnutia, ktoré ňou trpí, ale v danom prípade aj ďalších nadväzujúcich rozhodnutí, pretože takto
vydané rozhodnutia nemožno považovať za správne. Tento nedostatok odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie v otázke vád konania namietaných žalobcom mal za následok, že rozsudok nespĺňal
požiadavky stanovené súdu v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie

rozsudku. Vzhľadom na to žalobca dôvodne namietal uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti, pretože
týmto nesprávnym procesným postupom súdu mu bolo znemožnené realizovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR zo všetkých
uvedenýchdôvodovrozsudoksúduprvejinštancieiodvolaciehosúduzrušilavecvrátilnaďalšiekonanie
súdu prvej inštancie s tým, že sa už nezaoberal ďalšími námietkami použitými v dovolaní. Súd prvej

inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

47. Odvolací súd v súčasnom odvolacom konaní dospel k záveru, že žalobca opodstatnene namietal
najmä prvý z odvolacích dôvodov, t. j. že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

procesprenedostatočnéodôvodnenierozsudku.Odvolacísúdnemoholpreskúmaťnapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie pre nedostatok právne významných konkrétnych, jasných a určitých dôvodov
vo vzťahu k neopodstatnenosti právnych úkonov žalobcu o odstúpení od nájomnej zmluvy. Žalobca
dôvodne namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje relevantný obsah vykonaných dôkazova najmä že neobsahuje zhodnotenie záverov z obsahu dôkazov predložených a vykonaných v konaní
predzrušenímvecidovolacímsúdomvspojenísvýsledkamivykonanéhodokazovaniapotomtozrušení,
a to v nadväznosti na dôvody toho ktorého odstúpenia. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na

stanovisko dovolacieho súdu, podľa ktorého nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia
musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu, pričom konvalidácia
tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy,
a to aj pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Dovolací súd uviedol aj to, že ustanovenie § 338 CSP
síce umožňuje odvolaciemu súdu zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ale len za predpokladu, že

nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 391 ods. 1 CSP). Ak
tedaexistujúdôvodyprezrušenie(kasáciu)rozhodnutia,čozároveňvylučuje,abymohlobyťrozhodnutie
potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

48. Odvolací súd sa pri konečnom rozhodovaní úplne nepriklonil k obsiahlej argumentácii žalovaného
uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu a aj v následných jeho podaniach, a to v tom, že súd prvej inštancie

svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, že mu nič nebránilo, aby v odôvodnení citoval dôvody aj zo
svojho predchádzajúceho rozhodnutia, a že sa mal najviac venovať tým skutočnostiam, ktoré dovolací
súd v zrušujúcom uznesení považoval za nesprávne zistené a nesprávne vyhodnotené, t. j. vlastne
len z dôvodu odstúpenia žalobcu od nájomnej zmluvy pre neuzavretie poistnej zmluvy o poistení
zodpovednosti za škodu, a to aj v súvislosti s posúdením dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky

premlčania.

49. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne namietal, že odôvodnenie aktuálneho rozsudku
súdu prvej inštancie je z väčšej časti nedostatočné, nepresvedčivé, nepresné a konštatácie súdu z
vykonaného dokazovania úplne nevyplývajú, resp. nie je zrejmé, z ktorého dôkazu súd vyvodil príslušný

záver. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalobca na preukázanie opodstatnenosti dôvodov odstúpenia
od nájomnej zmluvy skutočne navrhol po zrušení veci dovolacím súdom vykonanie ďalších dôkazov,
ktoré rozpísal aj v podanom odvolaní, avšak súd prvej inštancie tieto dôkazy v odôvodnení osobitne
nerozviedol a ani dovtedy vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti komplexne nezhodnotil.

50. Žalobca namietal, že konštatovanie v 21. bode rozsudku je nelogické a že žalovaný vyťažil na
prenajatých pozemkoch viac kameňa, ako priznal, a za tento kameň neuhradil dohodnutú odplatu.
V tomto smere súd nevyhodnotil o. i. jeho dôkazy v nadväznosti na tvrdenie, že žalobca z prenajatých
pozemkov ťažil nielen kameň zo skaly, ale aj tzv. Fabišov kameň na haldách, ktorý mal byť vyťažený
pred rokom 1950, a to aj v súvislosti so zamýšľanými obchodnými vzťahmi so spoločnosťou EUROVIA

CS, a.s., ktoré napokon neboli uzavreté. Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve sa podľa žalobcu mali
zmluvné strany nad rámec oprávnení žalovaného z nájomnej zmluvy dohodnúť ohľadom možnosti
ťažby dreva a lesníckej činnosti, poľnohospodárskej výroby a výkonu rybárskeho práva na prenajatých
pozemkoch po novom na možnosti žalovaného vykonávať a dobývanie nevyhradených nerastov v lome
E. L. a zároveň si dojednali právo žalobcu na odplatu za dobývanie kameňa v článku II. bodu 2 tohto

dodatku bez stanovenia výšky odplaty, a neskôr v roku 2010 sa dohodli na spoločnom rokovaní o odplate
vo výške 40 centov za tonu nielen vyťaženého kameňa, ale aj toho, ktorý bol na haldách, čo žalovaný
mal aj potvrdiť. Žalobca poukázal na konanie pani N. za žalovaného, ktorá žalobcu informovala, že
žalovaný za rok 2010 odobral celkovo 292,5 tisíc ton kameniva a v roku 2011 predpokladá odobrať
ďalších 200.000 ton, pričom žalobca môže žalovanému vystaviť faktúru vo výške 117.000 eur bez DPH;

žalobca teda vystavil faktúru na 117.000 eur, čo žalovaný nijako nerozporoval a uhradil ju, no neskôr
tvrdil, že sa tak stalo len pod hrozbou výpovede z nájmu, čo žalobca poprel a oponoval aj tým, že
žalovaný „neoprávnene“ uhradenú sumu od žalobcu nikdy nežiadal vrátiť späť. Hoci súd prvej inštancie
hodnotil konanie pani N. a jej pracovné postavenie u žalovaného, a to na podklade jej vyjadrenia
podaného písomne v inom konaní, presný obsah jej e-mailu adresovaného žalobcovi z odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmý. Žalobca tvrdil, že žalovaný ho poškodil na majetku, pretože
v skutočnosti vyťažil oveľa väčšie množstvá kameňa, ako deklaroval, a aj EUROVIA potvrdila, že jej
dodal drvené kamenivo vo vyššom objeme za rok 2011, než aký žalobcovi priznal. Žalobca napokon
tvrdil, že dňa 28.03.2012 prebehlo rokovanie, z ktorého v konečnom dôsledku vzišla dohoda o odplate
40 centov za tonu kameňa, pričom dôkazy sú súčasťou spisu, no tie súd nevyhodnotil a ním prijatá

argumentácia, že záväzok neexistoval, neobstojí; žalovaný v skutočnosti vyťažil viac kameňa, ako mu
priznal, dohodnutú odplatu však neuhradil a tým bol podľa žalobcu daný dôvod na odstúpenie od
nájomnej zmluvy. Odvolací súd vzhľadom na uvedené v tomto smere konštatoval, že rozsudok súduprvej inštancie nedáva relevantné odpovede na uvedené sporné otázky, ktoré majú vplyv na posúdenie
opodstatnenosti daného dôvodu odstúpenia od nájomnej zmluvy.

51. Žalobca namietal aj to, že argumentácia súdu vo vzťahu k jednotlivým dôkazom, ktoré svedčili
v jeho prospech, nie je dostatočne presvedčivá a nie je schopná vyvrátiť jeho tvrdenia; navyše sa
súd nezaoberal rozpormi vo svedeckých výpovediach a ani výpoveďami svedkov svedčiacich v jeho
prospech, v dôsledku čoho rozsudok pôsobí tendenčne a arbitrárne. Namietal tiež súdom prijatý spôsob
svedeckej výpovede pani N. mimo pojednávania, pričom jej výpoveď bola prevzatá z rozsudku súdu

sp. zn. 20Cb/43/2013, kde žalobca upozorňoval na viaceré logické rozpory tohto rozhodnutia. Tvrdenia
tejto svedkyne boli v rozpore s písomnými dôkazmi. Súd podľa neho nemal uprednostniť jej výpoveď
pred písomnými dôkazmi, ktoré ona sama vyhotovila v relevantnej dobe. Súd podľa žalobcu nezdôvodnil
skutočnosť, že posúdil jej písomnú svedeckú výpoveď urobenú v inom konaní, že táto výpoveď nie je
dôkazom o existencii dohody o odplatnej ťažbe kameňa a že sa nevysporiadal ani s dôkazmi, z ktorých
vyplývalo, že svedkyňa N. vybavovala spoločne s konateľom žalovaného agendu spojenú s nájomnou

zmluvou, jej dodatkom, jeho plnením a úhradou, pričom inak bežne vybavovala jeho písomnosti v čase
neprítomnosti konateľa, sama korešpondenciu aj podpisovala, obstarávala predmetné úhrady faktúr,
komunikovala so zástupcom žalobcu a veľmi dobre tomu rozumela. Súd podľa žalobcu nezhodnotil,
prečo by mal žalovaný dobývať kameň bezodplatne, no na druhej strane sám od seba predkladal
žalobcovi dodatok č. 2, ktorým navrhol platiť 20 centov za tonu vyťaženého kameňa; podľa žalobcu to

bolo tým, že sa snažil o zníženie dohodnutej odplaty na 20 centov za tonu vyťaženého kameňa. Súd
toto vôbec neriešil, preto je podľa žalobcu jeho odôvodnenie nedostatočné, nepresvedčivé a nesprávne.
Podľa žalobcu súd odignoroval aj žiadosť samotného žalovaného zo dňa 16.01.2009, podľa ktorej mal
záujem o ťažbu kameňa len na pozemku v katastrálnom území K., a ťažba sa podľa tejto žiadosti vôbec
netýkala pozemkov v katastrálnom území K., ktoré sú predmetom dodatku č. 1; navyše súd v rozpore so

zásadou voľného hodnotenia dôkazov prihliadal len na tvrdenia a dôkazy žalovaného, ktorým prikladal
vyššiu dôkaznú silu, a prijal záver, že žalovaný mal záujem dohodnúť sa na cene za ťažený kameň,
lebo cenu za Fabišov kameň považoval za neprimeranú. Z odôvodnenia rozsudku nie je jasné, ako
súd k takémuto skutkovému zisteniu dospel, a súd rovnako neodôvodnil, prečo cenu za Fabišov kameň
považoval za dohodnutú.

52. Odvolací súd s ohľadom na námietky žalobcu v podanom odvolaní tak, ako sú špecifikované vyššie
v bodoch 50. a 51., konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie skutočne neobsahuje relevantné
odpovede na žalobcom uvádzané a dokladané tvrdenia, ktoré môžu mať vplyv na konečné rozhodnutie
vo veci. V nadväznosti na dôkazy navrhnuté žalobcom, ktoré mohli byť relevantné pre rozhodnutie vo

veci samej, sa súd prvej inštancie mal v odôvodnení rozsudku podrobnejšie venovať opodstatnenosti
navrhnutých a vykonaných dôkazov a zhodnotiť ich v celej svojej šírke pre posúdenie opodstatnenosti
dôvodu odstúpenia od zmluvy vzťahujúceho sa na tieto dôvody. Keďže sa tak úplne nestalo, rozhodnutie
súdu prvej inštancie je v tejto časti nedostatočné a nepresvedčivé, a to bez ohľadu na to, či by dôvody
žalobcu súd v konečnom dôsledku uznal alebo neuznal za relevantné vo vzťahu k danému odstúpeniu

od nájomnej zmluvy.

53. Čo sa týka dôvodu odstúpenia od nájomnej zmluvy pre nepredloženie poistnej zmluvy, súd prvej
inštancie sa tomuto dôvodu v podstate venoval najviac, pretože aj dovolací súd v zrušujúcom uznesení
osobitne poukazoval na nesprávne a nedostatočné zhodnotenie najmä tohto dôvodu odstúpenia od

nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu v novom rozhodnutí správne
konštatoval, že zmluvné strany si dohodli povinnosť žalovaného uzavrieť predmetnú poistnú zmluvu, a to
do 90 dní odo dňa protokolárneho odovzdania predmetu nájmu žalovanému, pričom k protokolárnemu
odovzdaniu predmetu nájmu zo strany žalobcu žalovanému nikdy nedošlo, protokol o odovzdaní na
dôkazdokonaniadoloženýnebol,atakzmluvnápodmienkaprotokolárnehoodovzdaniasplnenánebola.

Vzhľadom na to lehota 90 dní na uzavretie poistnej zmluvy ani nemohla byť dodržaná. Na tom základe
by ani nemohlo byť ustálené, kedy by žalobca právo na odstúpenie od zmluvy mohol v zmysle § 100
ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka po prvý raz vykonať. Pokiaľ by sa z toho dôvodu pri žalovaným
vznesenej námietke premlčania mala premlčacia lehota na uplatnenie odstúpenia od zmluvy počítať odo
dňa uzavretia nájomnej zmluvy (čo však v zmluve dohodnuté nebolo), kedy žalovaný začal skutočne

predmet nájmu užívať, tak podľa záverov súdu prvej inštancie právo na odstúpenie od nájomnej zmluvy
by bolo žalobcom evidentne uplatnené po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby.54. Odvolací súd sa stotožnil s tým, že zmluvná podmienka protokolárneho odovzdania predmetu nájmu
splnená nebola, a tak žalovanému ani nemohla vzniknúť povinnosť uzavretia danej poistnej zmluvy,
pričom v tomto bode odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Na druhej

strane sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, že právo na odstúpenie od
nájomnej zmluvy nepodlieha premlčaniu, lebo v zmysle § 100 ods. 2 prvej vety Občianskeho zákonníka
nejde o majetkové právo. Premlčanie vo všeobecnosti je takým občianskoprávnym inštitútom, ktorý
sa uplatňuje pri všetkých subjektívnych občianskych právach okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú
vôbec (§ 100 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré sa prekludujú v prípadoch výslovne

ustanovených v zákone (§ 583 Občianskeho zákonníka), prípadne ktoré zanikajú uplynutím doby (§
578 Občianskeho zákonníka). Podľa Občianskeho zákonníka sa zásadne premlčujú majetkové práva
vrátane ich príslušenstva, s určitými zákonnými výnimkami. V občianskom práve môžu byť práva, na
ktoré sa vzťahuje premlčanie, rôzneho druhu a v konečnom dôsledku môže ísť aj o právo uskutočniť
určitý právny úkon. Predmetom premlčania podľa Občianskeho zákonníka môže byť napríklad aj právo
dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a) i právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy

(§ 48), lebo ide o majetkové práva. Keďže zákon výslovne neustanovuje osobitnú dobu, v ktorej sa
uvedené práva premlčujú, vychádza sa zo všeobecnej premlčacej doby, ktorá začína plynúť odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), a to do troch rokov od
uzavretia právneho úkonu. Premlčanie práva uskutočniť právny úkon má za následok, že právny úkon
uskutočnený po uplynutí premlčacej doby je neúčinný voči osobe, ktorá premlčanie namietne. Odvolací

súd však vzhľadom na nesplnenie zmluvnej podmienky protokolárneho odovzdania predmetu nájmu
žalovanému zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť
uzavrieť zamýšľanú poistnú zmluvu.

55. Podľa ďalšieho tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní súd nesprávne vyhodnotil aj neopodstatnenosť

odstúpenia od nájomnej zmluvy pre poškodenie dobrého mena cirkvi. Podľa čl. VII ods. 3 písm. h/
nájomnej zmluvy mal žalobca tiež možnosť od zmluvy odstúpiť, ak žalovaný ako nájomca preukázateľne
poškodí dobré meno Rímskokatolíckej cirkvi, ak preukázateľne poškodí Rímskokatolícku cirkev na
majetku alebo vedie súdny spor proti Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Podľa žalobcu žalovaný
porušil všetky tri body tohto článku, keď v snahe zdiskreditovať žalobcu poskytol tlači skresľujúce

informácie, ktoré mali navodiť stav, ktorým hrubým spôsobom poškodil prestíž a dobré meno
Rímskokatolíckej cirkvi. Zároveň nepravdivým spôsobom informoval pápežského nuncia na Slovensku.
Konkrétne prišlo k hrubému porušeniu predmetných zásad tak, že žalovaný žalobcu spájal s P. J. a pre
tlač uviedol, že určití kňazi Žilinskej diecézy prepadli mamonu a neriadia sa kresťanskou morálkou. Čo
sa týka tohto dôvodu odstúpenia od zmluvy žalobcom, súd prvej inštancie sa s tým nestotožnil. Uviedol,

že autori novinových článkov sa zaujímali o situáciu, ktorá medzi účastníkmi vznikla, a jednoznačne
bolo preukázané, že žalobca dal žalovanému bez predchádzajúcej písomnej výstrahy najprv výpoveď
z nájmu zo dňa 23.07.2012 a obratom prenajal nehnuteľnosti inému subjektu. Žalovaný s výpoveďou
nesúhlasil a domáhal sa určenia neplatnosti tejto výpovede v konaní sp. zn. 7C/134/2012, kde bolo
právoplatne rozhodnuté, že výpoveď je neplatná. Napriek tomu nehnuteľnosti v tom čase obsadila iná

firma a znemožňovala žalovanému predmet nájmu užívať. Súd konštatoval, že zástupca žalovaného sa
vyjadril, že podľa neho má o nehnuteľnosti opätovne záujem P. J., z čoho nemožno vyvodiť, že by týmto
nejako spájal v negatívnom svetle žalobcu s P. J., ktorému cirkev nehnuteľnosti do r. 2008 prenajímala,
a on bol preukázateľne v kontakte s osobami vystupujúcimi za nového nájomcu - spoločnosť HCO,
s.r.o., neskôr LIGNEUS, s.r.o.; týmto umožnil prespať na svojom ranči a táto spoločnosť mu aj umožnila

mať na prenajatých nehnuteľnostiach heliport. Zástupca žalovaného uviedol, že niektorí predstavitelia
žalobcu podľahli mamonu, čo však neznamená, že by týmto spôsobom útočil a osočoval cirkev a
nie je možné konštatovať, že by tým útočil alebo osočoval konkrétnych zástupcov žalobcu. Takéto
stanovisko nemohlo znevážiť ich postavenie a ani k tomu nedošlo; žalovaný má právo sa slobodne
vyjadrovať tak, aby nepoškodzoval práva iných osôb, a jeho vyjadrenia boli bežným konštatovaním,

ktoré nemohli objektívne zasiahnuť do práv tretích osôb. Žalobca uvádzal, že išlo o kredit cirkvi s
tým, že veriaci v reakcii žiadali vysvetlenie danej situácie, a nie že by z toho robili nejaké definitívne
závery o poškodení dobrého mena cirkvi, pričom ani sám žalobca nekonštatoval nejaký negatívny záver
voči cirkvi. Žalovaný poukazoval aj na to, že z ďakovných listov adresovaných mu od predstaviteľov
cirkvi vyplýva jeho pozitívny vzťah voči cirkvi a zástupca žalovaného len reagoval na konanie žalobcu,

ktoré bolo vyhodnotené ako protiprávne. Vzhľadom na tieto skutočnosti k porušeniu nájomnej zmluvy
ohľadne poškodenia dobrého mena cirkvi podľa záverov súdu prvej inštancie nedošlo. Súdny spor
sp. zn. 28Cb/15/2013, kde žalovaný vystupuje ako žalobca, vyvolal žalobca a žalovanému neostávalo
nič iné, len sa súdnou cestou brániť, čo nemožno považovať za závažné porušenie nájomnej zmluvy.Odvolací súd sa so zistením skutkového stavu a aj s právnym posúdením v tomto smere stotožnil so
závermi súdu prvej inštancie a v tomto bode nepovažoval odvolanie žalobcu za opodstatnené. Možno
dodať, že zmluvné dojednanie o tom, že žalovaný nebude viesť proti žalobcovi žiadne súdne spory,

nemožnopovažovaťprežalovanéhozazáväznévtýchprípadoch,kedysinasúdebudeuplatňovaťsvoje
zákonné právo, opierajúce sa o konkrétne ustanovenie právneho predpisu, a ani ho nemožno považovať
za súladné so zásadou dobrých mravov v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku v tejto časti je dostatočné a skutkový stav, na ktorom súd postavil svoje právne
závery, bol z vykonaných dôkazov riadne zistený.

56. Čo sa týka odstúpenia od nájomnej zmluvy pre neplatnosť dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, tu
žalobca uvádzal s odkazom na čl. VII bod 3 písm. b) z dôvodu, že dodatok č. 1 nájomnej zmluvy
je neplatný, pretože prejav vôle prenajímateľa a nájomcu pri podpise dodatku č. 1 je neurčitý a
žalovaný tak užíva predmet nájmu v rozpore s dohodnutým účelom nájmu (hospodárenie v lesoch,
poľnohospodárska výroba, výkon rybárskeho práva). Keďže podľa žalobcu žalovaný nepretržite užíval

nehnuteľnosti v rozpore s dohodnutým účelom nájmu podľa článku II. zmluvy, a to výkonom banskej
činnosti, mal sa tým dopustiť závažného porušenia nájomnej zmluvy, čo použil v danom právnom
úkone odstúpenia od nájomnej zmluvy. Súd sa podľa žalobcu absolútne nevysporiadal s týmto druhým
odstúpením a obmedzil sa len na stručné konštatovanie, že zákon nijako nezaručuje, že rozšírením
účelu nájmu sa má automaticky zvýšiť aj cena nájmu, preto nevidel dôvod neplatnosti dodatku č. 1.

Navyše súd prvej inštancie svoje odôvodnenie prevzal zo svojho skoršieho rozhodnutia, ktoré bolo
zrušené uznesením dovolacieho súdu. Záver, že odplata za ďalší účel nájmu bola zahrnutá v pôvodnom
nájomnom, je podľa žalobcu v rozpore s výkladom uvedeného dodatku, ktorý odkazuje na odplatu
podľa ustanovení uvedených zákonov. Pokiaľ tieto zákony odplatu neupravujú a zmluvné strany mali
vôľu rozšíriť účel nájmu za odplatu, nemožno na jednej strane tvrdiť, že odplata bola súčasťou už

dohodnutého nájomného, a zároveň tvrdiť, že dodatok č. 1 je určitý a zrozumiteľný. Žalovaný podľa
tvrdenia žalobcu až s odstupom času začal popierať dohodu o výške odplaty, pričom uvedený dodatok
sám vypracoval a uviedol tým žalobcu do omylu; rozšírenie účelu nájmu nesmerovalo k dohode o
bezodplatnosti účelu nájmu, resp. k tomu, že odplata bola zahrnutá v pôvodnom nájomnom. Súd prvej
inštancie svoje odôvodnenie neuznania tohto dôvodu odstúpenia od nájomnej zmluvy odôvodnil tým, že

súdy doposiaľ v sporoch o zaplatenie za vyťažený kameň nároky žalobcu zamietli, aj právoplatne, a teda
zjavne nie je preukázaný nárok žalobcu na odplatu za vyťažený kameň. Žalobca namietal neplatnosť
dodatku č. 1 k nájomnej zmluve s poukazom na faktické znenie zmluvy, keď v nej nie je rozlišované
medzi nájmom nehnuteľností oprávnením na ťažbu nerastu a že sa to neodzrkadľuje aj v znení nároku
na nájom a odplatu. V tomto smere súd poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa

01.04.2015, ktorý označil v danej veci postup súdu za príliš formalistický; podstatné je, aby zmluvné
strany vedeli, čo je predmetom zmluvného vzťahu a aká je odmena za poskytované oprávnenia. Toto
bolo aj po určitý, nie krátky čas, nesporné, pričom je možné v nájomnej zmluve spojiť nájom a aj ťažobné
právo, čo zo zmluvného vzťahu vyplývalo, a tiež nájomné a odplatu za ťažbu, čo tiež zjavne zo zmluvy
vyplývalo, ako to bolo konštatované aj v súdnych konaniach o zaplatenie za vyťažený kameň. Súd

prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vyslovil záver, že „teoreticky ak je však podľa vyjadrení strán
medzi nimi nejasné, či má žalovaný okrem nájmu platiť aj ďalšiu odplatu, nemôže to byť dôvod pre
odstúpenie od zmluvy, pretože zjavne nejde o úmyselné konanie žalovaného proti princípom zmluvy.
Takéto nedorozumenie strán zmluvy má viesť k vyriešeniu výkladu zmluvy a nemôže byť objektívne
dôvod pre závažné porušenie zmluvy jednou stranou vedúce k odstúpeniu od zmluvy. Spôsobovalo by

to nerovnováhu právneho vzťahu strán v neprospech žalovaného. Ak by bolo vyhodnotené, že znenie
zmluvy je nejasné, zjavne to spôsobili obe stany sporu a nemôže to byť na ujmu len jednej strany sporu.
Z uvedeného teoretického výkladu súd návrh na prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania
zamietol v zmysle § 162 ods. 3, pretože zásadne by nemalo akékoľvek uvedené rozhodnutie vplyv
na závery v tomto konaní.“ (bod 46.) V bode 50. k tomu a zároveň aj k ďalším odstúpeniam žalobcu

od nájomnej zmluvy súd prvej inštancie odcitoval odôvodnenie z dovolacím súdom zrušeného prvého
rozsudkuodvolaciehosúdu.Podrobnejšiedôvodyzamietnutianávrhužalobcunaprerušeniekonania„do
skončenia dovolacieho konania proti rozsudku KS v Nitre zo dňa 17.09.2019 sp. zn. 15Cob/148/2018“
nerozviedol.

57. Čo sa týka tretieho odstúpenia od nájomnej zmluvy pre nezaplatenie dvoch označených faktúr,
žalobcapoukázalnačl.IV.ods.1nájomnejzmluvy,podľaktoréhosanájomcazaviazalplatiťmunájomné
vo výške 83.000 eur ročne bez DPH, a na článok IV. ods. 2 nájomnej zmluvy, podľa ktorého mal
žalovaný uhrádzať nájomné na označený účet za každý príslušný kalendárny mesiac najneskôr do 15.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca na základe faktúry vystavenej prenajímateľom. Žalovanému
boli vystavené dve faktúry dňa 06.05.2015 na sumy 19.715,26 eura a 33.199,97 eura, ktoré boli splatné
dňa 15.05.2015; podľa tvrdenia žalobcu ich neuhradením sa žalovaný dopustil závažného porušenia

nájomnej zmluvy. Preto bol podľa neho daný dôvod na odstúpenie podľa článku VII. ods. 3 písm. c)
nájomnej zmluvy. Zároveň žalobca namietal, že pokiaľ súd aplikoval ustanovenie § 673 Občianskeho
zákonníka v súvislosti s právom žalovaného neplatiť nájomné, tak toto ustanovenie nesprávne použil;
nájomcamátotižpodľanehoprávolennaprimeranúzľavuznájomnéhoaprenajímateľsimusízapočítať
náklady, ktoré ušetril, a cenu výhod, ktoré mal z toho, že nájomca užíval vec len obmedzene. Súd podľa

neho toto vyhodnotil bez náležitej argumentácie, obmedzil sa len na ničím nepodložené konštatovanie,
že neplatenie faktúr bolo spôsobené výlučne na strane žalobcu, čo v žiadnom prípade nemôže obstáť, a
nezaoberal sa ani výškou primeranej zľavy z nájomného. On totiž preukázal, že za obdobie fakturovanej
odplaty žalovaný predmet nájmu skutočne užíval a v tomto období ťažil drevo a aj kameň; v odôvodnení
rozsudku absentuje myšlienkový postup súdu, na základe ktorého ustálil, že žalovanému náleží právo
na ochranu.

58. Posudzujúc dôvodnosť odvolania žalobcu k uvedenému odstúpeniu od nájomnej zmluvy odvolací
súd konštatoval, že odvolanie je v tomto bode opodstatnené, pretože rozsudok súdu v tejto časti nie
je dostatočne presvedčivý a pre nedostatok dôvodov je aj nepreskúmateľný, a teda arbitrárny. Pokiaľ
mal súd prijať záver, že žalovaný nemohol užívať prenajaté nehnuteľnosti v období, za ktoré žalobca

vystavil obe faktúry, bol súd prvej inštancie povinný na základe návrhov strán sporu vykonať tie dôkazy,
z ktorých by v odôvodnení rozsudku priamo mohol konštatovať, presne ktorého obdobia nájmu sa faktúry
týkali, ktoré prenajaté parcely žalovaný nemohol užívať, či išlo o úplne všetky prenajaté parcely, v ktorom
období z príčin na strane žalobcu žalovaný dané parcely užívať nemohol, či išlo o všetky parcely alebo
len ich časť, v užívaní ktorých mu mal žalobca, resp. ním poverené osoby brániť, z ktorých dôkazov dané

závery vyvodil a či v dôsledku bránenia užívania nehnuteľností žalovanému vyplynulo právo podľa § 673
Občianskeho zákonníka („Nájomca nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ pre vady veci, ktoré nespôsobil,
nemoholprenajatúvecužívaťdohodnutýmspôsobomaleboaksaspôsobužívanianedohodolprimerane
povahe a určeniu veci.“), alebo len právo podľa § 674 Občianskeho zákonníka („Ak nájomca môže užívať
prenajatú vec z dôvodov uvedených v § 673 iba obmedzene, má nájomca nárok na primeranú zľavu z

nájomného. Prenajímateľ si však musí započítať náklady, ktoré ušetril, a cenu výhod, ktoré mal z toho,
že nájomca užíval vec len obmedzene.“).

59. Podľa žalobcu bol nesprávny záver súdu prvej inštancie aj v tom, že zamietol návrh na
prerušenie konania do skončenia dovolacieho konania vo veci Krajského súdu v Nitre spisovej značky

15Cob/148/2018 a že tento výrok nedostatočne odôvodnil. Podľa obsahu spisu žalobca navrhol
prerušenie konania s odkazom na ustanovenie § 164 CSP v súvislosti s posúdením existencie dohody
sporných strán na výške odplaty za ťažbu kameňa ako predbežnej otázky, ktorá mala byť riešená v tomto
súdnomkonaní,keďžezmienenápredbežnáotázkajeriešenáajvsúdnomkonanísp.zn.20Cb/43/2018.
Odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie skutočne neobsahuje žiadne

podstatné dôvody, pre ktoré nepovažoval za potrebné konanie o vypratanie nehnuteľností prerušiť.
Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na také konanie podnet. S ohľadom na uvedené aj prvý výrok rozsudku súdu prvej
inštancie týkajúci sa zamietnutia návrhu žalobcu na prerušenie konania (majúci povahu uznesenia)

vykazuje známky arbitrárnosti. Pokiaľ totiž súd neuznal dôvody žalobcu na prerušenie konania, mal
svoje závery presvedčivo zdôvodniť a uviesť, že vo veci Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15Cob/148/2018
(vec Okresného súdu Nitra sp. zn. 10Cb/43/2018) nešlo o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu.

60. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu dospel k záveru, že toto odvolanie je čiastočne
opodstatnené s ohľadom na odvolací dôvod podľa § 356 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého
odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces tak, ako je to opísané vyššie v bode 20. Požiadavka na presvedčivé zdôvodnenie rozsudku

súdu vyplývajúca z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v tomto prípade nebola úplne dodržaná, v dôsledku
čoho sa rozhodnutie nejaví zo všetkých hľadísk ako presvedčivé a preskúmateľné. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom,
ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že tomá za následok porušenie práva na spravodlivý proces. Tento relevantne použitý odvolací dôvod viedol
odvolací súd k tomu, aby napadnutý rozsudok podľa 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 2 CSP zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

61. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vec nanovo prejedná, pri novom rozhodovaní odstráni vady
opísané vyššie v bodoch 49., 50., 51., 52., 56., 57., 58. a 59. a svoje nové rozhodnutie vo veci
odôvodní tak, aby bolo presvedčivé a v prípadnom ďalšom odvolacom konaní aj preskúmateľné.
V novom rozhodnutí nebude adekvátne citovanie časti odôvodnenia z rozhodnutí vydaných v tejto veci,

keďže prvý rozsudok súdu prvej inštancie a aj odvolacieho súdu (bez ohľadu na dôvody dovolacieho
rozhodnutia) boli dovolacím súdom zrušené a v následnom prvoinštančnom konaní boli navrhnuté a
vykonané aj ďalšie dôkazy, ktoré mohli ovplyvniť zistenie skutkového stavu ako aj prijatie právnych
záverov súdu. Okrem toho – s ohľadom na ostatné vyjadrenie žalovaného – sa súd prvej inštancie
oboznámi aj so spisom Okresného súdu Nitra č. k. 28Cb/15/2013, a to najmä s rozsudkom, ktorý mal
byť vydaný v tejto veci dňa 27.05.2021 v konaní vedenom na základe žaloby žalobcu IMA INVEST,

s.r.o., malo byť rozhodnuté o neplatnosti všetkých troch právnych úkonov odstúpenia od nájomnej
zmluvy prenajímateľom, a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15Cob/95/2021
zo dňa 13.06/2023. O neplatnosti odstúpení žalobcu od nájomnej zmluvy malo byť teda právoplatne
rozhodnuté a táto skutočnosť je právne záväzná aj pre súd konajúci v spore o vypratanie nehnuteľností
(obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod

č. 40/2013). V zmysle tohto judikátu ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá
otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť
ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.

62. Pokiaľ bude žalobca trvať na návrhu na prerušenie konania „do skončenia dovolacieho konania proti

rozsudku KS v Nitre zo dňa 17.09.2019 sp. zn. 15Cob/148/2018“, súd prvej inštancie o tomto návrhu
rozhodne a aj toto svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavke jeho presvedčivosti
(§ 220 ods. 2 CSP).

63.Keďžeodvolacísúdnazákladeodvolaniažalobcuzrušilcelýnapadnutýrozsudok,súdprvejinštancie

v novom rozhodnutí rozhodne nanovo o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods.
3 CSP) ako aj trov konania dovolacieho (§ 453 ods. 3 CSP).

64. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).