Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/196/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122205129
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7122205129.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP
48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. E. F., G. C. H.
XXX/XX, zastúpená JUDr. JCLic. I. G., E., J., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Košice zo dňa 28. septembra 2023 sp.zn. 34C/26/2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 28. septembra 2023 č.k. 34C/26/2022-275.
Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 28. septembra

2023č.k.34C/26/2022-275žalobuzamietol(výrokI.)ažalovanejpriznalvočižalobcovinároknanáhradu
trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 3.6.2022, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je
podielovým spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 211 - orná pôda o výmere 12 624 m2, v
katastrálnomúzemíK.,obecK.-K.,L.K.M.,vovýškespoluvlastníckehopodielu18/1536zapísanéhona
Liste vlastníctva č. XXXX v časti B pod por. č. 4 a že je podielovým spoluvlastníkom pozemku registra E-

KN parc. č. 332 - trvalý trávny porast o výmere 2492 m2, v katastrálnom území K., obec K. - K., L. K. M.,
vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536 zapísaného na Liste vlastníctva č. XXXX v časti B pod por.
č. 3. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaná je v súčasnosti zapísaná ako podielová spoluvlastníčka
pozemku registra E-KN parc. č. 211 - orná pôda o výmere 12 624 m2, v katastrálnom území K., obec K.
- K., L. K. M., vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536 zapísaného na Liste vlastníctva č. XXXX v
časti B pod por. č. 4 a ako podielová spoluvlastníčka pozemku registra E-KN parc. č. 332 - trvalý trávny
porast o výmere 2492 m2, v katastrálnom území K., obec K. - K., L. K. M., vo výške spoluvlastníckeho

podielu 18/1536 zapísaného na Liste vlastníctva č. XXXX v časti B pod por. č. 3. Žalobca ďalej
uviedol, že vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovaných podieloch žalovaná nadobudla
titulom osvedčenia o dedičstve č. 24D/308/2015, pravdepodobne ako dedič po niektorom z predošlých
spoluvlastníkov evidovaných na pozemkovoknižnej vložke č. X. V tejto súvislosti však žalobca poukázal
na skutočnosť, že na základe jemu dostupných listín nedokáže preukázať dedičskú postupnosť medzi
žalovanou a konkrétnym podielovým spoluvlastníkom zapísaným v pozemkovoknižnej vložke č. X,
nakoľko nedisponuje príslušnými osvedčeniami o dedičstve, a z dôvodu ochrany osobných údajov ich

nevie zabezpečiť vlastnými prostriedkami. Žalobca v žalobe ďalej argumentoval tým, že vyvlastňovacím
rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby, ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo
dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 10.4.1985 boli žalované pozemky vyvlastnené
pôvodným vlastníkom evidovaným na pozemkovoknižnej vložke č. X (str. 7, 20 a 21 vyvlastňovaciehorozhodnutia), pričom súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckych podielov na daných pozemkoch
predstavuje 1440/1920. Kúpnou zmluvou zo dňa 19.7.1984 uzatvorenou medzi N. O., nar. XX.X.XXXX
ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim bol na československý štát prevedený

spoluvlastnícky podiel k sporným pozemkom vo veľkosti 120/480 (480/1920). Na základe vyššie
uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej zmluvy sa vlastníkom žalovaných pozemkov vo
vyvlastnených a vykúpených podieloch stal československý štát zastúpený Zoologickou záhradou
Košice,ktorejbolzriaďovateľom.Podľaust. §3ods.1zákonač.518/1990Zb.oprechodezakladateľskej
a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej

štátnejsprávyvzneníneskoršíchpredpisovprešlananehozriaďovateľskáfunkciakZoologickejzáhrade
Košice a v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších
predpisov veci prešlo na neho vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. ku dňu 1.5.1991 nadobudol priamo zo zákona
výlučné vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam. Žalobca poukázal, že podľa Protokolu č. 5 o
prechodevlastníctvanehnuteľnéhomajetkuvzmyslezákonač.138/91Zb.omajetkuobcí,uzatvoreného

medzi Zoologickou záhradou Košice - Kavečany ako odovzdávajúcim a ním ako preberajúcim prešli
žalované pozemky dňom 1.5.1991 do vlastníctva mesta Košice, avšak tento podľa žalobcu mal už len
deklaratórny charakter. Zhrnul tak svoju argumentáciu do tvrdenia, že nadobudol vlastnícke právo k
žalovaným pozemkom na základe ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to dňom
účinnosti tohto zákona t.j. dňom 1.5.1991. Žalobca však uviedol, že v prípade, ak by sa súd nestotožnil

s jeho právnym názorom, že jeho právny predchodca (československý štát) nadobudol vlastnícke právo
k žalovaným pozemkom v žalovaných podieloch na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej
zmluvy, tieto podľa neho alternatívne nadobudol vydržaním vlastníckeho práva k týmto pozemkom,
keďže do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov vstúpil dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.1991 a vydržacia doba tak uplynula dňom 1.5.2001.

K otázke naliehavého právneho záujmu žalobca uviedol, že tento je daný z dôvodu, že nie je v katastri
nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov v žalovaných podieloch aj napriek tomu, že
by ním mal byť, a teda pokiaľ nebude súdom určené jeho vlastnícke právo, a pokiaľ nebude vykonaný
zápis vlastníckeho práva k žalovaným pozemkom do katastra nehnuteľností v jeho prospech, bude jeho
vlastnícke právo ohrozené, resp. bez určenia jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam

je jeho právne postavenie neisté. Ako ďalší dôvod naliehavosti právneho záujmu žalobca označil
skutočnosť, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II (pozn. súdu v súčasnosti pred
Mestským súdom Košice) pod sp. zn. 41C/35/2021 sa žalovaná v procesnej pozícii žalobkyne domáha
od neho zaplatenia sumy 1.152,58 Eur s príslušenstvom ako náhrady za užívanie žalovaných pozemkov,
a teda v prípade jej úspechu v uvedenom súdnom konaní, by bol povinný poskytnúť jej náhradu za ich

užívanie aj napriek tomu, že je ich vlastníkom.

3. Právne vec posúdil podľa § 137 písm. c/ CSP a § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, 3, 5 a 7, § 14 ods. 1 a 4
zákona č. 138/1991 Z.z. o majetku obcí spolu s § 34, § 37 ods. 1, 2, 3, § 39, § 40 ods. 1, § 131 ods. 2,
§ 132a ods. 1, § 134 ods. 2, § 135a ods. 1, § 123, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods.

1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ).

4. S poukazom na predmet konania a skutočnosti, od ktorých odvodzuje žalobca vlastnícke právo svojho
právneho predchodcu, ako prvé skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu, ktorý je podmienkou
úspešnosti žaloby v zmysle ust. § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (CSP). Mal za to, že je

daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, pretože bez tohto určenia je jeho právo
ohrozené resp. jeho právne postavenie neisté, pretože v katastri nehnuteľností je na príslušných Listoch
vlastníctva č. XXXX N. P. XXXX pre okres Košice I, obec K. - K., katastrálne územie K. ako podielová
spoluvlastníčka sporných nehnuteľností evidovaná žalovaná, pričom zmenu zápisu vlastníckeho práva
bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať.

5. Bolo nesporným, že Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania a
architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 - Go vyvlastnil v prospech čsl. štátu v správe ZOO
Košice, Alejová 2 nehnuteľnosti - parcelu č. 211 o výmere 12 624 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovej
knihe č. 3 a parcelu č. 332 o výmere 2492 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovej knihe č. 3 a to voči

vlastníkovi - právnemu predchodcovi žalovanej N. F. (str. 21 vyvlastňovacieho rozhodnutia), ktorý sa
mal zdržiavať na neznámom mieste. O vydaní rozhodnutia bola upovedomená M. Q. G., ktorej bolo
rozhodnutie doručené dňa 11.3.1985.6. Medzi stranami sporu teda nebolo sporné, že predmetom vyvlastňovacieho konania boli nehnuteľnosti
špecifikované v rozhodnutí, ktoré sú aj predmetom tohto sporu. Sporným bolo, či došlo k účinnému
vyvlastneniu predmetných nehnuteľností, a ak nie, tak či žalobca nadobudol vlastnícke právo vydržaním,

teda či sú splnené podmienky vydržania, či všeobecný súd okrem skúmania, či sa jedná o nulitný
(ničotný) správny akt, môže preskúmavať aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, či
bolo možné právnemu predchodcovi žalovanej ustanoviť vo vyvlastňovacom konaní opatrovníka, otázka
riadneho doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia a spornou v konaní strany sporu učinili aj otázku
vedomosti, resp. nevedomosti právneho predchodcu žalovanej o vyvlastňovacom rozhodnutí a otázku

vyplatenia náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.

7.1. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaná je právnou nástupkyňou po
poručiteľke G. Q., R. F., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom R. XXXX/X a zomrelej dňa XX.X.XXXX, ktorá
dedila svoje spoluvlastnícke podiely po poručiteľovi N. F., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom L. XX, K.
K., zomrelom dňa XX.X.XXXX.

7.2. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby,
územného plánovania a architektúry svojím rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 vydaným pod č. Výst.
9860/2617/84 - Go ustanovil účastníkom vyvlastňovacieho konania - neznámym dedičom po vlastníkoch
nehnuteľností (uvedení pod bodom 1. až 169.) a účastníkom konania, ktorí sa zdržujú na neznámom
mieste (uvedení pod bodom 1. až 180.) opatrovníka v osobe M. Q. G., bytom K. XX C. K.. Právny

predchodca žalovanej N. F. je v rozhodnutí uvedený na strane 5 ako účastník konania, ktorý sa zdržiava
na neznámom mieste, pričom existencia takéhoto zápisu nebola medzi stranami sporná.

8.1. Za nepochybnú tak súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že právny predchodca žalovanej N.
F., zomrelý dňa XX.X.XXXX, v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žil a zdržiaval sa v tom čase

na známom mieste - v mieste svojho bydliska na adrese L. XX, K. - K., a aj napriek tejto skutočnosti
mu správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako osobe zdržujúcej sa na
neznámom mieste v osobe M. Q. G..
8.2.Vtejtosúvislostisúdprvejinštanciezdôraznil,žeopatrovníkabolomožnéajvčasevyvlastňovacieho
konania ustanoviť len účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy; alebo ktorému sa nepodarilo

doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu; ako aj účastníkovi
konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného
zástupcu. Jeho ustanovenie tak nemohlo prichádzať do úvahy u fyzickej osoby, ktorá žila a zdržiavala
sa na známom mieste, tak ako to bolo aj v tomto prejednávanom prípade.

9. Súd tak dospel k záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru Košice
I., odboru výstavby, územného plánovania a architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84
- Go nielenže nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, a to ani na základe doručenia
ustanovenej opatrovníčke, ale došlo k takej vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie
je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť právne účinky. Právny predchodca

žalovanej N. F. totiž v čase vyvlastňovacieho konania žil, zdržiaval sa na známej adrese tak, ako
bol evidovaný v registri obyvateľov, keďže každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt, pričom
nemal žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, ani o konaní, ktoré mu predchádzalo, nikdy
mu nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené, a ani mu nebola vyplatená žiadna náhrada za
vyvlastnený pozemok. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu platí, že ak správny orgán nekonal

s vlastníkom, ktorému nebolo ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právom slova zmysle ani k vyvlastneniu
nehnuteľnosti.

10. V tejto súvislosti súd uviedol, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia platí tzv. prezumpcia

správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom
predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonom stanoveným spôsobom nestane neplatným (je zrušené alebo
zmenené). Súdna prax ale ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného počiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd

zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,
nezaoberásaprípadnýmiďalšíminámietkami,pretožemožnoskúmaťlenzákonnosťaktu,ktorýexistuje.
Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme
vydané alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť.Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno hovoriť. V
prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Povaha účinkov správnych
rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a nulitných správnych aktov, hlavne s

dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o
aktnulitný(ničotnýalebotzv.paakt),nevznikajúznehožiadneprávnenásledky,narozdielodneplatného
aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov.

11. Súd konštatoval, že súdna prax tiež ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny

akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu spornej
otázky možnosti (a povinnosti) všeobecných súdov okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný)
správny akt, zároveň preskúmavať aj to, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, súd
považoval judikát R 220/1950, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/123/2003,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/3/2003 publikované pod č. 48/2003
ZSP a rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008.

12. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení je
ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní zostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelého
pôvodného vlastníka N. F..

13. Vo vzťahu ku kúpnej zmluve uzavretej dňa 19.7.1984 uzavretej medzi N. O., nar. XX.X.XXXX ako
predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim, na ktorú odkazoval žalobca v žalobe, súd
dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k odkúpeniu spoluvlastníckych podielov k sporným parcelám, ktoré
boli vo vlastníctve jej právnych predchodcov uvedenou kúpnou zmluvou, nakoľko zistenou dedičskou
postupnosťou v konaní bolo jednoznačne preukázané, že N. O. nie je príbuzným žalovanej resp. jej

právnym predchodcom.

14. Súd vychádzal z úvahy, že vzhľadom na záver, že československý štát neúčinne vyvlastnil sporné
pozemky a vychádzajúc zo zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet (z
nepráva nemôže vzniknúť právo), ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré

sú predmetom tohto konania, nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalobcu
s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších zmien
a doplnkov. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10.2.2010, sp.zn. I. ÚS 50/2010, ktorý poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus
iuris ad alienum transferre potest, quam ispe habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.

Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol ďalej platne previesť.

15.1. Ani ďalšiu argumentáciu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním súd nepovažoval

za dôvodnú. Žalobca uvádzal, že vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani
vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu, a teda ani o vadách
vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku mal za to, že vstúpil do
dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (čsl. štát), a to
dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť

je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby.
15.2. V prvom rade posudzoval dobromyseľnosť žalobcu v čase vstupu do držby, teda či žalobca
bol vo vzťahu k všetkým okolnostiam presvedčený o oprávnenosti vstupu do držby. Existencia alebo
neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých sa strana sporu, ktorá
sa domáha určenia vlastníckeho práva, získala vec do držby - svojej faktickej moci, t.j. či sa žalobca

so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal s ňou ako s vecou
vlastnou.
15.3. Žalovaná namietala skutočnosť, že žalobca žiada určenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam na základe domnelého titulu, ktorým bolo neúčinné vyvlastňovacie rozhodnutie a tiež
nedodržanie ust. § 2 a ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Žalobca argumentoval

tým, že s vecou nakladal ako s vlastnou, vynakladal na ňu náklady a nebol rušený v jej užívaní. Podľa
názorusúdužalobcasinemôžezapočítaťdržbusvojhoprávnehopredchodcu,pretožetenakoštátnebol
dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia,nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby (uvedené vyplýva
aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/107/2008).
15.4. Súd sa preto osobitne zaoberal, či bol žalobca dobromyseľný v čase vstupu do držby, a teda či

vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností, než jeho právny predchodca (čsl.
štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. či dňom 1.5.1991 došlo k začatiu
plynutia vydržacej doby. Keďže štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho,
ako nevlastníka, platne nadobudnúť. Dôkazné bremeno o dobrej viere a že žalobcovi svedčí nadobúdací

titul (a teda nadobudol vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je
dobrá viera na prospech. Aj odvolací Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn.
6Co/165/2022 vychádzal pri svojom rozhodovaní z úvahy, že vo všeobecnosti dobrá viera musí byť
hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím
na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. V prípade, ak nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu

do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie. Súd poukazuje na odôvodnenie bodu 82 citovaného
rozhodnutia odvolacieho krajského súdu sp. zn. 6Co/165/2022, kde podľa odvolacieho súdu je potrebné
podbežnúopatrnosť(ktorúbolomožnéodžalobcupožadovať)zahrnúťpožiadavkuaktívnehozisťovania
konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu,
že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom

nevyhnutné poznanie, či štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k
nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom. Z
uvedeného teda vyplýva, že žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe
ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.

15.5. Súd mal za to, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným
nadobúdacímvlastníckymtitulomkspornýmnehnuteľnostiam,nemoholtedanadobudnúťpresvedčenie,
že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca mohol mať aspoň
pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže osoby uvedené vo vyvlastňovacom rozhodnutí

neboli riadne identifikované, a niektoré osoby dokonca boli v tom čase mŕtve. Dobromyseľnosť žalobcu
tiež spochybňuje to, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, a ani si nedal zapísať svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pokiaľ sa cítil žalobca ako vlastník, uvedená povinnosť
mu vyplývala aj z ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Z tohto dôvodu ani Protokol
č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí

nemohol byť domnelým titulom pre vstup žalobcu do dobromyseľnej držby.

16. Vzhľadom na uvedené dôvody a citované zákonné ustanovenia súd právne uzavrel, že žalobca nie
je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

17. Aplikujúc článok 8 základných princípov Civilného sporového poriadku spolu s § 153 ods. 1, 2, § 185
ods. 1 CSP (s poukazom na sudcovskú koncentráciu) súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca mal
možnosť uviesť skutkové tvrdenia ohľadom kúpnej zmluvy uzavretej právnym predchodcom žalovanej
v žalobe, najneskôr v podanej replike. Žalobca však tieto skutkové tvrdenia uviedol až na pojednávaní
konanom dňa 28.9.2023 a z uvedených dôvodov súd na toto skutkové tvrdenie neprihliadol, nakoľko

tento prostriedok procesného útoku nebol uplatnený včas a vykonanie dokazovania v tomto smere
by bolo porušením zásady koncentrácie konania. Navyše žalobca uviedol, že kúpna zmluva mala byť
uzatvorená v roku 1998 právnym predchodcom žalovanej N. F., ktorý v tom čase bol mŕtvy, a tiež
ani nevedel uviesť ďalšie okolnosti uzavretia zmluvy. Súd si tak nemohol vyvodiť, k preukázaniu akých
skutkových okolností by malo viesť vykonanie takéhoto dokazovania, a jeho prípadné vykonanie tak

považoval za nehospodárne, a preto tento návrh žalobcu na vykonanie dokazovania zamietol.

18. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 263 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP
a priznal náhradu žalovanej ako úspešnej strane sporu.

19. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. d/, f/, a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie,
alebo, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.20.1. Žalobca nepovažoval za správny postup súdu, pokiaľ preskúmaval v konaní zákonnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia, a to s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo/24/2007, ako aj
rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/198/2008 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014,

v ktorých bola riešená otázka skúmania účinnosti správneho aktu. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa
v rozpore s názormi vyslovenými v uvedených rozhodnutiach otázku rozsahu preskúmavacej právomoci
všeobecného súdu vymedzil oveľa širšie, keď namiesto posúdenia otázky výhradne toho, či predmetné
rozhodnutie vydal správny orgán vybavený právomocou na jeho vydanie, sa zaoberal aj ďalšími
otázkami. Žalobca má za to, že vyvlastňovacie rozhodnutia nie sú nulitným aktom, pretože boli vydané

v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva v požadovanej forme a orgánom na to príslušným,
pričom sú opatrené doložkami právoplatnosti.
20.2. Namietal aj závery súdu vo vzťahu k posúdeniu otázky vydržania, pričom žalobca má za to, že
titulom jeho vstupu do dobromyseľnej držby boli predložené hospodárske zmluvy a zákon č. 138/1991
Zb. o majetku obcí (žalobca pritom podľa neho nemusel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva štátom, a teda ani o prípadných vadách vyvlastňovacieho rozhodnutia). Ne/

existencia dobromyseľnosti sa odvíja od skutočností, na základe ktorých strana, ktorá sa domáha
určenia vlastníckeho práva, získala vec do držby-faktickej moci a zároveň za významné považuje,
že status dobromyseľného držiteľa si udržal počas celej 10-ročnej vydržacej doby a v takejto držbe
nebol žalovanou rušený (1.5.1991-1.5.2001). Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo/102/2017,
5Cdo/64/2018 a nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 477/2015.

21.1.Žalovanávovyjadreníkodvolaniupoukázalanatúskutočnosť,ževčasevydaniavyvlastňovacieho
rozhodnutia, t.j. v roku 1985 bol pôvodný vlastník predmetných nehnuteľností N. F. živý a zdržiaval
sa na známom mieste na adrese K. – K., L. XX, v žiadnom prípade nebol vlastníkom zdržujúcim sa
na neznámom mieste, ako to uvádza žalobca v žalobe. Napriek uvedenej skutočnosti mu správny

orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka, ako osobe zdržujúcej sa neznámom
mieste, čo je absurdné. Zdôraznila, že správny orgán je povinný chrániť práva a záujmy občanov,
dať im vždy príležitosť tieto účinne obhajovať a uplatniť svoje návrhy, poskytnúť pomoc a poučenie,
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci, ktorými zásadami sa v danom
prípade neriadil naopak ich porušil. Súd teda správne konštatoval, že právny predchodca žalovanej

N. F. v čase vyvlastňovacieho konania žil a zdržiaval sa na známej adrese, tak ako bol evidovaný
v registri obyvateľov, keďže každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. N. F. nemal žiadnu
vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí ani o konaní, ktoré mu predchádzalo, nikdy mu nebolo
vyvlastňovacie rozhodnutie doručené ani mu nebola vyplatená žiadna náhrada za vyvlastnený pozemok.
Za správny žalovaná považuje poukaz súdu prvej inštancie na aktuálne rozhodnutia Krajského súdu

v Košiciach sp.zn. 6Co/165/2022 a 6Co/104/2023, kde v obdobných veciach odvolací súd vyslovil, že
československý štát sa nikdy nestal vlastníkom nehnuteľnosti, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie
rozhodnutie nebolo právne účinné a nikdy nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko bolo konané voči
mŕtvym osobám. Zároveň konštatoval, že neprekročil svoje kompetencie, keď skúmal či predmetné
vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý nikdy nenadobudol účinky). Rovnako

uvedené vyvlastňovacie rozhodnutie nepovažoval za právne akceptovateľný titul vstupu do držby. Mal
za to, že žalobca nemohol byť dobromyseľný a vlastnícke právo mu nevzniklo ani titulom vydržania.
21.2.Zároveňžalovanápoukázalanato,že SlovenskárepublikaaniMestoKošicenikdynebolizapísané
ako vlastníci predmetných pozemkov, a to ani po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.. Mesto
Košice pritom z evidencie nehnuteľnosti vedelo, že nie je (rovnako ako ani štát) zapísané ako vlastník

nehnuteľnosti. Zároveň žalovaná poukázala na fakt, že Zoologická záhrada Košice platila vlastníkom
pozemku v areáli ZOO nájomné za užívanie ich pozemkov, k čomu by nedošlo, ak by sa mesto cítilo
ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľnosti, lebo štát
ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných pozemkov v evidencii nehnuteľnosti -
ani v čase podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľnosti.

Žalobca sa evidovania ako vlastníka nedomáhal určovacou žalobou ani v ROEP.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380

CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.23. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP v
tomto rozsahu potvrdil.

24. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. októbra 2024 o 09.15
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 22.102024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

25. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

26. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia

procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

28. Žalobca v odvolaní opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa
súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho odvolacie námietky nie

sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

29. Súd svoje úvahy, ako dospel ku skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.

30. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku vo vzťahu ku
skutkovým záverom, a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Vo vzťahu k právnym záverom tieto
rovnako považuje za správne. Za správny považuje záver o tom, že Československý štát sa nikdy nestal
vlastníkom uvedených parciel, pretože nadobúdací titul- vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo právne

účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené bez osoby vlastníka, ktorý nebol osobou zdržujúcou
sa na neznámom mieste. Rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže správny orgán konal
s osobou, ktorá bola žijúca, avšak nebola na neznámom mieste, napriek tomu mu v konaní ustanovil
opatrovníka a rozhodnutie doručil iba opatrovníkovi- nedoručil ho vlastníkovi. Rovnako správny je záver,
že Čsl. štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého

by mohol vstúpiť do dobromyseľnej držby. Napokon za správny odvolací súd považuje aj záver o tom,
že žalobca nenadobudol vlastnícke právo vydržaním účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb., pretože pre to
neboli splnené zákonné podmienky.

31. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné:

32. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo
od svojho právneho predchodcu (československého štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na
základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby, ÚPAaD č. Výst.
9860/2617/84 - Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 10.4.1985 (poznámka

súdu - podľa žalobcu súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckych podielov na daných pozemkoch
predstavuje 1440/1920) a kúpnej zmluvy zo dňa 19.7.1984 uzatvorenej medzi N. O., nar. XX.X.XXXX
ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim, kedy bol podľa žalobcu na československý
štát prevedený spoluvlastnícky podiel k sporným pozemkom vo veľkosti 120/480 (480/1920). Následne
malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona 138/1991

Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. ku dňu 1.5.1991).

33. Podstatou odvolacích námietok bolo žalobcom tvrdené:1/ prekročenie kompetencií všeobecného súdu pri posudzovaní vyvlastňovacieho rozhodnutia (kde
všeobecné súdy nemajú oprávnenie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu),
2/ nesprávne posúdenie vydržania, ohľadne vstupu do držby na základe zák. č. 138/1991 Zb..

34. Odvolací súd uvedené odvolacie námietky nepovažuje za dôvodné.

35.Vovzťahukprvejnámietkepoukazujenato,žeotázkoupreskúmavaniazákonnostivyvlastňovacieho
rozhodnutia sa vec prejednávajúci senát zaoberal už v rozhodnutiach sp. zn. 6Co/165/2022 zo

dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.09.2023, sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 05.03.2024,
6Co 91/2024 a 6Co 92/2024, v ktorých dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročí svoju
kompetenciu, keď skúma, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý
nikdy nenadobudol účinky) a to, či rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na tomto závere odvolací súd
zotrváva aj v tejto prejednávanej veci a vzhľadom na skutkový stav prejednávanej veci nevidel dôvod
na odklon od už vysloveného právneho názoru.

36. Pri posudzovaní námietky nedostatku kompetencie všeobecného súdu odvolací súd (rovnako ako
súd prvej inštancie) bral zreteľ na to, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia (vrátane rozhodnutí, v
ktorých sú chyby) platí tzv. prezumpcia správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za
rozhodnutie, ktoré vyvolá právom predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonnom stanoveným spôsobom

nestane neplatným (je zrušené, alebo zmenené).

37. Zároveň však súdna prax už ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré
majú tak závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného začiatku. Nulitné správne
rozhodnutie nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd

zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie,
nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý
existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej
forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho
ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno

hovoriť. V prípade nulity aktu nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.

38. Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných) a
nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne

právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.

39. Zároveň súdna prax už ustálila, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť.

40. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie neprekročil svoje
kompetencie, keď skúmal, či predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie je nulitným aktom (ničotným, ktorý
nikdy nenadobudol účinky) a to, či toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

41. Žalobca vo vzťahu k posúdeniu prvej otázky (kompetencie všeobecného súdu pri posudzovaní
vyvlastňovacieho rozhodnutia) v odvolaní poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 4Cdo/123/2003 a
sp.zn. 2Cdo/24/2007.

42.1Odvolacísúd zaustálenú súdnuprax vovzťahukposúdeniu možnosti(apovinnosti)všeobecných

súdov (okrem skúmania, či sa jedná o nulitný/ničotný/ správny akt) zároveň preskúmavať aj to, či tento
akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, považuje nasledovné rozhodnutia počnúc judikátom R
220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov, z ktorého vyplýva, že „súd nie je oprávnený
skúmať meritórnu správnosť správneho aktu, ale z aktu samého skúma, či ide o správny akt (na rozdiel
od tzv. pseudoaktu), či je vydaný v medziach právomoci dotyčného úradu a či je právoplatný alebo

vykonateľný“.
42.2NajvyššísúdSRajvrozsudkusp.zn.4Cdo/123/2003(naktorýpoukazuježalobca)okremžalobcom
citovaného konštatovania, že „Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený
skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o aktnulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom“ uviedol aj tú skutočnosť, že „Okrem povinnosti skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec
je správnym aktom (či nie je paktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu,

sú súdy rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný
(R 220/1950 Zbierky rozhodnutí československých súdov)“.
42.3 Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/3/2003, v ktorom dovolací
súd konštatoval, že „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym
aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho

prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo
mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v
dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Inými slovami
povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol“. V uvedenom spore sa jednalo o skutkové okolnosti, keď v čase vyvlastňovania
pozemku pôvodný vlastník tohto pozemku, s ktorým bolo konané vo vyvlastňovacom konaní, už bol

mŕtvy. Teda bolo nesporným, že v tom čase vlastníkom bol jeho dedič, s ktorým však nebolo pri
vyvlastnení konané. Dovolací súd mal za to, že „vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi (synovi pôvodného vlastníka), ktorý mal byť aj
účastníkom vyvlastňovacieho konania. Tým, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo
ani k vyvlastneniu pozemku a navrhovateľ je stále jeho vlastníkom“ (rozhodnutie publikované pod č.

48/2003 ZSP).
42.4 Podobne NS SR v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dňa 14.10.2008 okrem iného vyslovil: „K
preskúmateľnosti správnych aktov Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné, okrem
dôvodov uvádzaných odvolacím súdom, uviesť, že všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať ich
platnosť či zákonnosť (nejde totiž o právny úkon) mimo rámca správneho súdnictva, ale zásadne len

so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), teda o akty, ktorých vady sú tak závažné (čo do
zápornej kvality vady), že sa neuplatní prezumpcia ich správnosti. Také akty nevyžadujú zvláštny proces
na odstránenie vady (alebo aktov samých), ale nikto ich nemusí rešpektovať a od začiatku sa na ne hľadí
ako na akty neexistujúce. Mimo povinnosť skúmať, či predpokladaný správny akt vôbec je správnym
aktom (či nie je paaktom) a či ide o akt vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, sú súdy

rovnako povinné zaoberať sa tým, či správny akt nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. Pri
kategóriiaktov,ktorésúlenvecnechybnéalebonezákonnéplatíprezumpciaichsprávnosti,pokiaľniesú
vymedzeným postupom opravené alebo zrušené a musia byť považované za bezchybné, majú právne
účinky a sú pre súdy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné.“
42.5 Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd okrem toho, či sa jedná o nulitný akt je

oprávnený a povinný skúmať, či tento akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

43. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/24/2007 zo dňa 29.04.2008, odvolací súd
uvádza, že v ňom dovolací súd konštatoval, že všeobecný súd môže preskúmavať správne akty zásadne
len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t.j. skúma také vady, ktoré sú tak závažné, že sa

neuplatňuje prezumpcia ich správnosti (u ostatných platí prezumpcia ich správnosti). Odvolací súd však
považuje za potrebné uviesť, že sa v ňom jednalo o odlišné skutkové okolnosti, za ktorých dovolací
súd vyjadril názor, že „skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané osobe, ktorá bola
v čase jeho vydania už nebohá, nemá za následok ničotnosť nulitu konfiškačného rozhodnutia“. Je pri
tom potrebné brať zreteľ na tú skutočnosť, že (na rozdiel od rozhodnutia o vyvlastnení) konfiškačné

rozhodnutie nemá konštitutívnu povahu, ale má „iba povahu deklaratórnu, a preto prechod vlastníckeho
práva na štát pri konfiškácii nastupuje ex lege účinnosťou príslušného zákona (resp. nariadenia), bez
ohľadu na prípadnú nezákonnosť, nulitnosť konfiškačného rozhodnutia. Obdobne uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014 sa vzťahovalo na prípad týkajúci sa preskúmavania konfiškačného
výmeru.

44. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a vyššie uvedenej judikatúry odvolací súd v danom prípade
má za to, že obvodný národný výbor vo vyvlastňovacom konaní nekonal so známym vlastníkom, ktorý
v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žil, zdržiaval sa v tom čase na známom mieste - v mieste
svojho bydliska, a aj napriek tejto skutočnosti mu správny orgán ustanovil opatrovníka (s ktorým konal

a doručoval mu listiny), ako by šlo o neznámeho účastníka-vlastníka, alebo ako by šlo o osobu, ktorej
pobyt nie je známy.45. Z uvedeného dôvodu nielenže nemohlo vyvlastňovacie rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť, ale
došlo k vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt
a nemohlo nadobudnúť účinky. Preto aj po jeho vydaní zostalo zachované vlastnícke právo pôvodného

vlastníka. To, že v prípade, ak nehnuteľnosť neprešla na štát platne, nedošlo k zániku vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka, vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (NS SR sp. zn.
1Cdo/68/2019 zo dňa 30. októbra 2019).

46. Správny je preto záver súdu, že Čsl. štát (a následne Slovenská republika) nikdy nenadobudol

vlastnícke právo k sporným parcelám na základe rozhodnutia o vyvlastnení. Zároveň súd správne
uzavrel, že takéto rozhodnutie nemohlo ani zakladať dobromyseľnú držbu zo strany štátu. Keďže štát
spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne
akceptovateľný titul vstupu do držby.

47. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 107/2008 zo dňa 24.

marca 2010, zmysle záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupoval v rozpore
s právnymi predpismi (t. j. protiprávne), umožnil, aby sa štát stal detentorom vecí, nie je možné o
zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka), ani uvažovať (rozsudok NS ČR z 19.05.2004 sp. zn. 22Cdo 469/2004).

48. Žalobca v nadväznosti na vyvlastňovacie rozhodnutie (ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo Čsl.
štát) odvodzoval svoje vlastnícke právo z ustanovenia § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
majúc za to, že na neho prešlo vlastnícke právo k žalovaným pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona
(išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. k 01.05.1991 nadobudol priamo zo zákona vlastnícke
právo k žalovaným pozemkom v žalovanom podiele (bez potreby vykonať ďalšie právne úkony).

49. Aj odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa
uvedeného zákona od neho, ako nevlastníka, platne nadobudnúť. Je potrebné vychádzať zo zásady,
v zmysle ktorej „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, t.j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo

právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo
nikdy nenadobudol.

50. Pretože žalobca v konaní zároveň tvrdil, že vlastnícke právo nadobudol vydržaním, správne sa súd
prvej inštancie následne zameral na posúdenie tejto otázky a dospel pri tom k záveru, že podmienky pre

nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania neboli splnené. Odvolací súd považuje uvedený
záver za vecne správny.

51.1 Vec prejednávajúci senát už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že vydržanie je jeden
zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom stanovených

podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho
vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Základnými podmienkami vydržania vo
všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet
vydržania. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich

nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.
51.2 Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom
otázku, či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

51.3 Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom jepresvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého

obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/119/2007).
51.4Problematikanadobudnutiavlastníckehoprávavydržanímjevrozhodovacejpraxinajvyššiehosúdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už
v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,

ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho
dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne

nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
51.5 Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa
ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu

od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

52. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti

žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenej
držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 01.05.2001 s
argumentáciou, že na základe vyvlastňovacích rozhodnutí k dotknutým pozemkom sa mohol dôvodne
domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s poukazom na
tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť skúmať platnosť

vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

53. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

54. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o požiadavke na sprísnené posúdenie
dobrej viery v prípade nadobudnutia vlastníctva štátom.

55. Takéto právne závery vyslovil odvolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (sp. zn.
6Co/165/2022 zo dňa 25.04.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.09.2023 a sp. zn. 6Co/6/2024 zo

dňa 05.03.2024), a na týchto záveroch aj naďalej zotrváva.

56. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,

kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu) je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

57. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď
štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

58. Tak ako je to vyššie uvedené o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať,
nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v
skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.59. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z

hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

60. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamom
zákonom (napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné aby pre potrebu
vzniku vlastníckeho práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

61. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.
zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (Mesta Košice) o vlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že
na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14

ods. 1 a 2 uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere
zaťažovala žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem
poukazu na nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie,
ktoré predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

62. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákonač.138/1991Zb.omajetkuobcí,t.j.dňom01.05.1991spoukazomnavyvlastňovacierozhodnutie,
ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

63. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 2 zákona č.

138/1991 Zb. o majetku obcí ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. dochádza „ k prechodu z majetku
Slovenskej republiky (majetku štátu, ku ktorému mali právo hospodárenia národné výbory a organizácie
v ich pôsobnosti do vlastníctva obcí)“, t.j. k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obcí dochádzalo
iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona vo vlastníctve Slovenskej republiky.

64. V prejednávanej veci však vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (01.05.1991) ani v čase spísania delimitačného protokolu vlastnícke právo
Slovenskej republiky nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom je možné
očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu
vlastníctva zo štátu.

65. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a
právne totožnej veci (rozsudok sp. zn. 6Co/165/2022, 6Co 104/2023, 6Co/6/2024 6Co 91/2024 aj 6Co
92/2024), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej opatrnosti žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o
neúčinnostirozhodnutiaovyvlastnení,atedamalvedieťužvčasetvrdenéhovstupudodržby(1.5.1991),

že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodný
vlastník nikdy nestratil vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

66. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval

platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

67. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní žalovaných

nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.68. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991
Zb., a aj jeho dobromyseľnosť, je spochybnená aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti,

čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb.).

69. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva
nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP a prvýkrát podáva žalobu o určenie vlastníckeho

právakdotknutýmnehnuteľnostiamaž3.6.2022vtuprejednávanejveci,tedapo31rokochodtvrdeného
nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb..

70. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj v

odvolaní.

71. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

72.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej
žalovanej. Žalovaná má preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).