Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1723201856
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1723201856.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča právnej veci navrhovateľov: X/ H. Š., J..
XX.XX.XXXX, G. K. L.E. X, G., X/ M. Š., J.. XX.XX.XXXX, G. V. XX, G., oboch zastúpených: ADVOKA,
s.r.o., Komárnická 36, Bratislava, proti osobám, ktoré majú v čase začatia konania o potvrdení vydržania
zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej

sa konanie o potvrdení vydržania týka: X/ Z. H., J.. XX.XX.XXXX, Š. XXX/XX, I.Ľ. G., X/ Y. H., J..
XX.XX.XXXX, N. XXXX/XX, I. G., X/ K. H., J.. XX.XX.XXXX, Š. XXX/XX, I.H. G., správca lesného
pozemku: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36 038 351, so sídlom v Banskej Bystrici,
Nám. SNP 8, Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, so sídlom v Bratislave, Búdková cesta
36, o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ proti
uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 23.01.2024 č.k. 43Vyd/1/2023-67 takto

r o z h o d o l :

Odvolací sú napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľov 1/ a 2/ na začatie konania o
potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 09.08.2023, doručený Okresnému súdu

Pezinok dňa 11.08.2023 a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia v návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania
podľa § 359a a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z. (ďalej len C.m.p.), doplnenom dňa 23.08.2023 uviedli, že
vlastnícke právo k celým parcelám č. XXXX, XXXX, XXXX nadobudli vydržaním od dňa 01.06.1999 (prvý
deň po dražbe tam situovaného objektu „sociálna budova a garáže“) a k celej parcele č. XXXX, XXXX
a k časti parcely č. XXXX (predo-zadné vymedzenej hranice parcely č. XXXX) nadobudli vydržaním od

16.05.2000(prvýdeňpouzatvoreníkúpnejzmluvylinkykrmívaprístrešku).Návrhnavrhovateľovposúdil
podľa § 359 a, § 359 c ods. 1 a 2, § 359 d ods. 1 a 2, § 359 e, § 359 f ods. 1 C.m.p., § 130 ods. 1, § 134
Obč. zákonníka a dospel k záveru, že navrhovatelia neosvedčili, že splnili predpoklady pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. Z
výpisov z LV č. XXXX M. Č.. XXXX pre H.. Ú. I. G. mal za preukázané, že vlastníkmi predmetných
nehnuteľností sú osoby, ktoré majú v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste

vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o
potvrdení vydržania týka. Z uvedených výpisov z LV tiež vyplýva, že vlastníci predmetných nehnuteľností
nadobudli vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam na základe Osvedčenia o dedičstve 30D/2065/2015,
Dnot 15/2016 zo dňa 16.07.2016, Z-5248/2016. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že navrhovateľ 1 nadobudol
vlastnícke právo k linke krmív na parc. č. XXX/XX a k prístrešku na parc. č. XXX/XX Q. I. H.. Ú.L. I. G.,
pričom v kúpnej zmluve je uvedené, že predmetom predaja sú uvedené nehnuteľnosti bez pozemkov.

Z Protokolu vyplýva, že navrhovateľ 1/ vydražil nehnuteľný majetok - Sociálnu budovu a garáže, parc.
č. XXX/XX v kat. území I. G., pričom v Protokole je uvedené, že nehnuteľný majetok bol dražený bezpozemkov. Z uvedených listinných dokumentov vyplýva, že navrhovatelia nikdy nenadobudli vlastnícke
právo k pozemkom, ktorých sa týka konanie o potvrdení vydržania; nadobudli vlastnícke právo výlučne
k budovám a to k linke krmív, k prístrešku a k Sociálnej budove a garážam; o tejto skutočnosti vedeli,

keďže boli explicitne uvedené v Kúpnej zmluve a v Protokole. Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia
nikdy neboli oprávnenými držiteľmi pozemkov, vzhľadom na absenciu dobromyseľnosti, keďže vedeli,
že im tieto pozemky nepatria a neboli súčasťou Kúpnej zmluvy a Protokolu. Navrhovateľmi tvrdená
skutočnosť, že by to mal byť ich právny predchodca (bývalý Štátny majetok Senec), ktorý mal predmetné
pozemky v oprávnenej a zákonnej držbe na základe zákona č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a

iného pôdohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby, neobstojí, keďže navrhovatelia nie sú
univerzálnymi právnymi nástupcami bývalého štátneho majetku Senec, ale sú právnymi nástupcami
tohto subjektu výlučne v rozsahu prevedených nehnuteľností, t.j. k linke krmív, k prístrešku a k Sociálnej
budove a garážam. Navrhovatelia tak nemôžu vstupovať do právnych vzťahov iných subjektov, keďže
pozemky, ku ktorým navrhujú potvrdiť vydržanie nikdy neboli súčasťou právnych vzťahov týkajúcich
sa navrhovateľov. Poukázal na § 120 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého stavby nie sú súčasťou

pozemku.Uviedol,žepretomôžustavbuapozemky,naktorýchstavbastojí,vlastniťrôzneosoby.Taktiež
tvrdenie navrhovateľov, že areál je desiatky rokov v teréne viditeľne vymedzený oplotením a stavby a
plochy sú už viac ako 20 rokov navrhovateľmi pokojne a nerušene užívané, nezakladá oprávnenosť
držby týchto pozemkov navrhovateľmi, keďže navrhovatelia sú si celkom nepochybne vedomí toho,
že nakladajú s pozemkami, ktoré sú zapísané ako vlastníctvo iných osôb v katastri nehnuteľností a

existenciu ich vlastníckeho práva sa navrhovatelia ani nepokúšajú spochybniť. Oprávnenosť držby
predmetných pozemkov navrhovatelia odvodzujú z právneho nástupníctva po bývalom Štátnom majetku
Senec, ktoré však neexistuje a nikdy ani neexistovalo. Keďže absentuje existencia oprávnenej držby,
navrhovatelia nesplnili prvú podmienku uvedenú v § 134 Obč. zákonníka pre vydržanie nehnuteľností, a
to že nadobúdateľ musí byť oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu. O náhrade trov konania

rozhodol podľa § 52 C.m.p.

2. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote navrhovatelia 1/ a 2/, žiadali
uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; alternatívne
žiadali napadnuté uznesenie zmeniť a ich návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Uviedli, že žiadali súd,

aby zadovážil úplný katastrálny spis tak, aby bolo možné zistiť získanie práv pre bývalý Štátny majetok
v Senci a prípadný následný prevod na žalovaných, to súd opomenul a odňal im teda možnosť
konať. Samotný fakt dedenia predmetných pozemkov v roku 2016 žalovanými nie je podľa ich názoru
rozhodujúci. Už pri kúpe predmetných budov muselo byť všetkým jasné, že bez práv k pozemkom pod
nimi a v okolí nemá taká transakcia zmysel a to vzhľadom na charakter stavieb špeciálne určených

pre servisné a prevádzkovo-výrobné účely. Je teda z logiky ich predurčenia nevyhnutné ovládať a
hlavne využívať okolité plochy tak, ako to bolo počas hospodárenia bývalého Štátneho majetku v Senci.
Upriamili pozornosť na fakt, že napr. v zmluve z januára 2001 je uvedený predaj spevnených plôch
ako aj oplotenia areálu, s tým koreluje aj pripojený mapový podklad. V tejto súvislosti poukázali na
uznesenie NSSR sp. zn. 7Cdo/303/2019 z 28.01.2021. K tomu uviedli, že nikto predsa nemieni tvrdiť, že

bývalý štátny majetok uviedol kupujúcich do omylu a predal im nehnuteľné veci s takou zásadnou vadou,
ktorá by robila tangované objekty pre nadobúdateľov neupotrebiteľnými, teda fakticky nepoužiteľnými.
Považujú za možné, že v čase predaja stavieb nemal bývalý Štátny majetok v Senci ujasnené svoje
právne postavenie k dotknutým plochám; považujú za chybu súdu, ak sa opomenul zaoberať touto
otázkou, keď poukázali na to, že ku všetkým pozemkom v tangovanom areáli mal tento štátny majetok

právo užívania a areál bol desiatky rokov v teréne viditeľne vymedzený oplotením. Súd nedal žiadnu
odpoveď v tom smere, prečo by vzťah navrhovateľov k pozemkom pod stavbami a okolo objektov v
ich vlastníctve nemal byť derivovaný z pôvodného práva užívania, pričom poukázali na § 12 a ods. 3
zákona č. 123/1975 Zb., podľa ktorého Okresný národný výbor, pokiaľ nedôjde k dohode, nezruší právo
užívania pozemku, ak ide o neprístupné pozemky. Poukázali na princíp právnej istoty v zmysle čl. 2

ods. 1, 2, 3 C.s.p. a nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 108/2004 z apríla 2004 a namietali, že nezákonným
a protiústavným rozhodovaním súdu prvej inštancie im bolo znemožnené uplatňovať voči žalovaným
svoje práva; prvoinštančný súd rozhodoval voluntaristicky a priamo na ich škodu; v procesnoprávnom
zmysle ide o procesne bazálne a kardinálne vady konania prvoinštančného súdu a v ľudskom zmysle, v
zmysleracionálnehochápaniadanejaféryideonesprávne,ľudskynecitlivéanekorektnéinterpretovanie

situácie. Bola im odňatá možnosť efektívne konať pred súdom, súd nezohľadnil ich verifikovateľne
správne argumenty a nevysporiadal sa s faktograficky i právne korektnými dôkazmi predkladanými a
produkovanými pred súdom. Žalovaný pri tom nepopierali dej a jeho neblahé následky. Ďalej poukázali
na ustanovenia § 220 ods. 2 a 3 C.s.p. obsahujúce povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniťrozsudokavprípadeodklonuodustálenejrozhodovacejpraxepovinnosťdôkladnéhoodôvodneniatohto
odklonu, ako aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa
argumentov rozhodujúcich pre rozhodnutie, ktoré vyžadujú špecifickú odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Toria, resp. Rita Hiro Balany verzus Španielsko, Application no. 18064/91; Anastasios Georgiadis
verzus Grécko, Application no. 21522/93; Higgins et. al., Application no. 20124/92); parafrázovali nález
ÚS SR č. I. ÚS 114/08-52 z 12.06.2008: rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať jeho postup
zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy,
najmä garanciám obsiahnutých v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. V tejto

súvislosti s poukazom na ďalšiu judikatúru ESĽP uviedli, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každá
strana mala rovnakú možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení. K zásade
voľného hodnotenia dôkazov uviedli, že táto má tiež svoje limity a jej kontrola sa uskutočňuje najmä
prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 C.s.p. V súvislosti s požiadavkami
na odôvodnenie rozsudku poukázali na odbornú literatúru a na rozhodnutia, v ktorých ESĽP formuloval
v súvislosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru viacero zásad odôvodňovania rozsudkov. Považovali za absolútne

neakceptovateľné, aby prakticky všetky ich argumenty boli pri rozhodovaní súdom ignorované- hovorili
o aspekte arbitrárnosti. Ak sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal zásadnou
argumentáciou účastníka konania, ak sa všeobecný súd ústavne akceptovateľným spôsobom s ňou
nevysporiadal, musí byť chýbajúca argumentácia súdu totiž považovaná za prejav arbitrárnosti a teda
za porušenie základného práva a účastníka súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - II.

ÚS 410/2006. Zopakovali, že právo k pozemkom nadobudol bývalý senecký Štátny majetok titulom
vydržania a toto právo prešlo ex lege na žalobcov. Namietali, že v konaní neboli náležite vyhodnotené
pozície sporových strán a v tejto súvislosti opätovne poukázali na požiadavky na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplývajúce z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 209/2004,
m.m. aj III. ÚS 25/2006, I. ÚS 243/2007. Upriamili pozornosť na relevantnú judikatúru, ktorá bližšie

špecifikuje, aké rozhodnutie súdu je nezrozumiteľné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé, aké rozhodnutie
všeobecného súdu sa stáva prejavom ľubovôle, a to nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 391/2009
zo 17.01.2012, Nález Ústavního soudu ČR č. IV. ÚS 283/2000 zo 16.06.2003 a v tejto súvislosti
uviedli, že majú na mysli vyhodnotenie otázky vzniku práva k pozemkom na strane bývalého seneckého
Štátnehomajetkuaprechodtohtoprávanažalobcov,pričomktejtotémepoukázalinaďalšierozhodnutia

NS ČR. V predmetnej veci upriamili pozornosť na procesnú rovinu bremena tvrdenia a dôkazného
bremena; zdôraznili, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom
a zákonnom procesnom a hmotnoprávnom rámci; procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho s spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru.
Namietali, že napadnutý rozsudok nie je prejavom riadnej, úplnej a správnej právnej úvahy, ani

výsledkom racionálneho a spravodlivého procesu. Ide o dezinterpretovanie situácie, dezinterpretovanie
toho aké legitímne práva žalobcovia mali a majú. V každom prípade však ide o neprípustné popretie
nároku žalobcov. Prvoinštančný súd bagatelizoval a poprel skutkový stav i právnu stránku veci, keď
mylne dôvodí voči žalobcom a tak dospel k chybnému záveru. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal s tým, prečo sa odklonil od mnohých judikovaných káuz, ani na akom

právnom základe vec inak posúdil. Vzhľadom na prednesenú argumentáciu odôvodnili odvolanie proti
napadnutému uzneseniu s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; namietali, že súd ignoroval
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a reálny stav kauzy vyhodnotil v rozpore s platným
právom. Odvolanie odôvodnili aj s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. tým, že rozhodnutiu

súdu prvej inštancie chýba úplné právne posúdenie prípadu, resp. vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci; ďalej poukazom na § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. tým, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy-nezadovážil úplný katastrálny spis, ignoroval aspekty vydržania na strane bývalého
Štátneho majetku v Senci, reálne neurobil nič potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

3. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom

na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie, či navrhovatelia osvedčili splnenie
predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam alebo práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním; jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal
do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z tvrdení navrhovateľov a zobsahuspisuvyplynulinajavo;následnetietosprávnevyhodnotilpodľasvojejúvahyvsúladesprincípmi,
na ktorých spočíva tento zákon (čl. 10 C.m.p.) a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých
vyvodil aj správny právny záver, že navrhovatelia nesplnili podmienku pre vydržanie nehnuteľností

uvedenú v § 134 Obč. zákonníka, a to oprávnenosť držby nehnuteľností po celú vydržaciu dobu. Vec
posúdil správne po právnej stránke, keď na vec aplikoval ustanovenia § 130 ods. 1 a § 134 Obč.
zákonníka, ktoré aj správne vyložil. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľov na začatie
konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti odôvodnil v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi na odôvodnenie rozhodnutia súdu z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., ako aj z ustálenej

rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu
uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po skutkovej stránke,
tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. Proti týmto záverom súdu prvej inštancie
mohli navrhovatelia náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované
ich základné právo na spravodlivý súdny proces a nebola im odňatá možnosť konať pred súdom.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za svojvoľné,
či zjavne neodôvodnené. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam strán.

5. Z návrhu navrhovateľov na začatie konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam, v znení jeho doplnenia zo dňa 23.08.2023 je zrejmé, že tvrdili, že vlastnícke právo
k celým parcelám č. XXXX, XXXX M. XXXX nadobudli vydržaním dňa 01.06.1999 a k celej parcele
č. XXXX, XXXX a k časti parcely č. XXXX nadobudli vydržaním od 16.05.2000. Súd prvej inštancie
pri skúmaní, či navrhovatelia osvedčili, že nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
vydržaním správne vychádzal z obsahu Kúpnej zmluvy zo dňa 15.05.2000, predloženej navrhovateľmi,

ktorou navrhovateľ 1/ nadobudol vlastnícke právo k linke krmív a k prístrešku, pričom v Kúpnej zmluve je
uvedené, že predmetom predaja boli tieto nehnuteľnosti bez pozemkov; a taktiež z Protokolu o vydražení
nehnuteľného majetku navrhovateľom 1/, a to Sociálnej budovy a garáže, ktorý nehnuteľný majetok bol
taktiež dražený podľa Protokolu bez pozemkov. Na základe uvedeného dospel k správnemu záveru,
že navrhovatelia nadobudli vlastnícke právo výlučne k budovám a o tejto skutočnosti navrhovatelia

vedeli, keďže to bolo výslovne uvedené v Kúpnej zmluve aj v Protokole, z čoho vyplýva, že nikdy
neboli oprávnenými držiteľmi predmetných pozemkov z dôvodu absencie ich dobromyseľnosti, keďže
z predložených listinných dôkazov je nesporné, že vedeli o tom, že predmetné pozemky nenadobudli
do svojho vlastníctva, tieto im nepatria, keďže neboli súčasťou Kúpnej zmluvy a Protokolu. Súd prvej
inštancie sa náležite vysporiadal aj s argumentáciou navrhovateľov, že právo k predmetným pozemkom

nadobudol bývalý Štátny majetok Senec titulom vydržania a toto právo malo prejsť na žalobcov, na ktorú
argumentáciu poukazovali vo svojom odvolaní. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na
to,ženavrhovatelianiesúuniverzálnymiprávnyminástupcamibývaléhoŠtátnehomajetkuSenec,alesú
jeho právnymi nástupcami výlučne v rozsahu predvedených nehnuteľností, t.j. k linke krmív, k prístrešku
a k Sociálnej budove a garážam. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tvrdenie navrhovateľov

uvedené v ich návrhu, že ich vzťah k pozemkom pod stavbami a okolo objektov v ich vlastníctve, je
derivovaný z pôvodného práva užívania, ktoré podľa ich tvrdení malo ostať zachované aj pre právnych
nástupcov bývalého Štátneho majetku Senec, pričom poukazovali na § 12 a ods.3 zákona č. 123/1975
Zb. podľa ktorého Okresný národný výbor, pokiaľ nedôjde k dohode, nezruší právo užívania pozemku, ak
ide o neprístupné pozemky. Už z tohto tvrdenia navrhovateľov je zrejmé, že mali vedomosť o tom, že ani

bývalý Štátny majetok Senec nemal k predmetným pozemkom vlastnícke právo ale len právo užívania
na základe uvedeného zákona. Na základe tejto skutočnosti sa objektívne nemohli domnievať, že by od
ŠtátnehomajetkuSenecmohlinadobudnúťvlastníckeprávokpozemkom,keďmalivedomosť,žeŠtátny
majetok Senec nie je ich vlastníkom. Z uvedeného je ďalej nepochybné, že aj Štátny majetok Senec mal
vedomosť o tom, že nie je vlastníkom predmetných pozemkov, ale má k nim len právo užívania podľa

zákona č. 123/1975 Zb. a teda tento subjekt by taktiež nespĺňal zákonnú podmienku pre nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním, ktorou je dobromyseľnosť držby. Okrem toho Štátny majetok Senec
bol štátnym podnikom, čo vyplýva z predloženej Kúpnej zmluvy aj z Protokolu, a ako štátny podnik
mohol len hospodáriť s majetkom štátu, ale nemohol tento majetok nadobudnúť do svojho vlastníctva.
Vzhľadom na uvedené ani navrhovateľmi navrhnuté dokazovanie vyžiadaním administratívneho spisu

nie je spôsobilé preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho
práva navrhovateľov k predmetným pozemkom vydržaním. Nedôvodne preto v odvolaní namietajú
nevykonanie nimi navrhnutého dôkazu súdov prvej inštancie.6.Správnyjeajzáversúduprvejinštancie,žeoprávnenosťdržbypredmetnýchpozemkovnavrhovateľmi
nezakladá nimi tvrdená skutočnosť, že areál je desiatky rokov v teréne viditeľne vymedzený oplotením
a stavby a plochy sú už viac ako 20 rokov navrhovateľmi pokojne a nerušene užívané. Oprávnený

držiteľ je len ten, ktorý má vec vo svojej moci a vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu
vlastníckeho práva a to v opodstatnenom presvedčení, že ide o jeho vlastnú vec. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13.05.2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024,
zverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15, v ktorom najvyšší súd
v súlade s názorom Ústavného súdu SR uvedeným v náleze zo 14.11.2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015

(publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu SR pod č. 48/2018) uviedol, že „pri
ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pri tom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o

dar ako bezodplatné plnenie.“ Z právnych názorov najvyššieho súdu uvedených v uvedenom rozsudku
vyplýva, že aj keď nedostatok právneho titulu (platného) sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť
držby, pre záver o tom, že držiteľ konal poctivo, je potrebná existencia určitého domnelého titulu. V
danom prípade však z tvrdení navrhovateľov nevyplýva existencia ani len domnelého titulu, na základe
ktorého by objektívne mohli nadobudnúť presvedčenie, že im predmetné pozemky patria; navrhovatelia

vosvojomnávrhuaninetvrdili,žebyzatietopozemkyzaplatilidohodnutúcenu.Zpredloženýchlistinných
dôkazov je zrejmé, že navrhovatelia mali vedomosť o tom, že predmetom prevodov za dohodnutú cenu
boli výlučne nehnuteľnosti na týchto pozemkoch sa nachádzajúce, avšak bez predmetných pozemkov,
ktorá skutočnosť bola výslovne uvedená v Kúpnej zmluve aj v Protokole. Odvolací súd preto posúdil
ako nedôvodné námietky navrhovateľov uvedené v ich odvolaní, že súd prvej inštancie im odňal

možnosť konať pred súdom tým, že nezadovážil úplný katastrálny spis, ďalej že sa opomenul zaoberať
právnym postavením Štátneho majetku v Senci k dotknutým plochám a nezaoberal sa faktom, na ktorý
poukazovali, že ku všetkým pozemkom v tangovanom areáli mal tento štátny majetok právo užívania
a nedal žiadnu odpoveď v tom smere, prečo by vzťah navrhovateľov k inkriminovaným pozemkom pod
stavbami a okolo objektov v ich vlastníctve nemal byť derivovaný z pôvodného práva užívania. Odvolací

súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľov, že samotný fakt dedenia predmetných pozemkom v r. 2016
žalovanými nie je rozhodujúci, keď ide o spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktorých sa konanie o potvrdení vydržania týka, v prospech osôb, ktoré majú v čase začatia konania
o potvrdení vydržania zapísané na LV vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Pokiaľ navrhovatelia
namietali,žekúpabudovbezprávkpozemkompodnimiavokolínemázmysel,samotnátátoskutočnosť

nemôže objektívne založiť ich dobromyseľnosť a v tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na
znenie Kúpnej zmluvy a Protokolu, na základe ktorého navrhovatelia už pri nadobúdaní vlastníctva k
budovám nachádzajúcim sa na sporných pozemkoch, mali vedomosť o tom že tieto budovy nadobúdajú
do svojho vlastníctva bez pozemkov. Navrhovatelia v odvolaní poukázali aj na zmluvu z januára 2021 a
tútopriložilikodvolaniu,vktorejjeuvedenýpredajspevnenýchplôchakoajoploteniaareálu.Predmetom

tejto zmluvy bol predaj nehnuteľností a to regulačnej stanice plynu postavenej na parc. č. XXX/XXXX I.
H. Q. I. G., kat. územie I. G., spevnené plochy a oplotenie v dĺžke 71,5m, všetko k tomu prislúchajúce,
avšak táto nehnuteľnosť bola predmetom predaja taktiež bez pozemkov, čo je v kúpnej zmluve výslovne
uvedené. Navrhovatelia preto ani nemohli byť uvedení do omylu bývalým Štátnym majetkom v Senci.

7. Navrhovatelia vo svojom odvolaní zopakovali svoje tvrdenia uvedené už pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vysporiadal. Ďalej vo svojom
rozsiahlom odvolaní sa v prevažnom rozsahu zaoberali judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného
súdu SR a ESĽP, na ktorú poukázali, avšak opomenuli ju aplikovať na daný prípad v kontexte
konkrétnych záverov (skutkových aj právnych) súdu prvej inštancie; na tieto závery a argumentáciu súdu

prvej inštancie žiadnym spôsobom nereagovali a ich správnosť nespochybnili.

8. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu
sa stotožňuje aj s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a z týchto dôvodov
uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.10. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané

včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.
1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).