Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200171
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200171.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX A. E. B., právne zastúpený: Mgr. Martin Paškala, advokát,
so sídlom Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, IČO: 30 792 215, proti žalovanej: Komora veterinárnych
lekárov Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, 841 04 Bratislava, právne zastúpená: Erben
& Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 724 111,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd zrušuje rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 a vec vracia žalovanej

na ďalšie konanie.

II. Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Predseda Dozornej komisie Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Dozorná
komisia“) podaním č. 25/2012 DK zo dňa 07.12.2012 podal návrh na začatie disciplinárneho

konania proti žalobcovi z dôvodu, že vykonal súkromné veterinárne činnosti odborne (správne zrejme
„neodborne“ – poznámka správneho súdu), keďže dňa 17.08.2012 pri psovi F. G. H. spôsobil pri toalete
paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka a neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej
veterinárnej činnosti. Žalobca tým ako člen Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, t. j.
žalovanej (ďalej len „člen žalovanej“), porušil svoju povinnosť podľa § 9 ods. 2 písm. a) a c) zákona
č. 442/2004 Z. z. o súkromných veterinárnych lekároch, o Komore veterinárnych lekárov Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení zákona č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súkromných veterinárnych
lekároch“), čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných
veterinárnych lekároch.

2. Žalovaná rozhodnutím č. 25/2012 DS zo dňa 01.07.2013 uznala podľa § 3 písm. d) siedmej
časti Disciplinárneho poriadku Stanov Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len
„Disciplinárny poriadok“) žalobcu za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona o súkromných

veterinárnych lekároch preto, že ako člen žalovanej dňa 17.08.2012 pri psovi F. G. H. neviedol evidenciu
o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21
ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch. Za to mu žalovaná uložila disciplinárne opatrenie
podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona o súkromných veterinárnych lekároch a § 3 písm. a) prvej častiDisciplinárneho poriadku, a to písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti žalovaná žalobcu spod návrhu
oslobodila.

3. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 25/2012/Pr zo dňa 06.09.2013 zrušila svoje
rozhodnutie č. 25/2012 DS zo dňa 01.07.2013. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná konštatovala,
že vo veci bolo vykonané pojednávanie v neprítomnosti žalobcu, hoci na to neboli splnené podmienky,
a že preto bolo potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a
rozhodnutie.

4. Žalovaná rozhodnutím č. 25/2012 DS zo dňa 14.05.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“)
uznala podľa § 3 písm. d) siedmej časti Disciplinárneho poriadku žalobcu za vinného pre porušenie §
9 ods. 2 písm. a) a c) zákona o súkromných veterinárnych lekároch v spojení s § 3 písm. a) prvej časti
Etického a profesného poriadku Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Etický
a profesný poriadok“) preto, že ako člen žalovanej dňa 17.08.2012 pri psovi F. G. H. neviedol evidenciu

o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto súkromných veterinárnych
činností, čím pri výkone svojho povolania nekonal čestne, t.j. v rozpore so zásadami etiky, ktoré
vydala žalovaná, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných
veterinárnych lekároch. Za to mu žalovaná uložila disciplinárne opatrenie podľa § 21 ods. 2 písm. a)
zákona o súkromných veterinárnych lekároch a § 3 písm. a) prvej časti Disciplinárneho poriadku, a to

písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti žalovaná žalobcu spod návrhu oslobodila. V odôvodnení tohto
rozhodnutia žalovaná konštatovala, že z vykonaných dôkazov mala za preukázané, že žalobca neviedol
evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti, keďže je nepochybné, že dňa 17.08.2012
vykonal toaletu análnych žliaz u psa F. G. H. a evidenciu o výkone týchto súkromných veterinárnych
činností na výzvu člena Dozornej komisie a ani v disciplinárnom konaní nepredložil. Žalovaná žalobcu

spod časti návrhu týkajúcej sa spôsobenia tržnej rany na ľavej strane konečníka psa F. G. H. oslobodila
z dôvodu, že v konaní síce bola preukázaná rana pri konečníku zvieraťa, ale nebola ustálená príčina
jej vzniku.

5. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014 podľa § 22 ods. 4

zákona o súkromných veterinárnych lekároch a podľa § 8 a § 9 deviatej časti Disciplinárneho poriadku
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správe potvrdila. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná
konštatovala, že v čase jej rozhodovania malo Prezídium Komory veterinárnych lekárov Slovenskej
republiky (ďalej len „Prezídium“) zákonom požadovaný počet členov, a že Prezídium rozhodovalo
v zmysle § 7 druhej časti Rokovacieho poriadku E. I. veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej

len „Rokovací poriadok“). Námietku žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať pred žalovanou, keďže
pojednávanie sa uskutočnilo bez jeho prítomnosti, žalovaná nepovažovala za dôvodnú. Žalobca sa totiž
na pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov aj napriek riadnemu upovedomeniu.
Žalovaná sa nestotožnila ani s námietkou žalobcu, že skutok sa nestal.

6. V nadväznosti na správnu žalobu žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/209/2014 zo
dňa 13.09.2018 zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014 a vec jej vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd v Trnave konštatoval, že Prezídium nerozhodovalo
v zákonnom zložení, teda v potrebnom počte členov, a že preto bolo potrebné žalobou napadnuté
rozhodnutie zrušiť.

7. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaná rozhodnutím č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) podľa § 22 ods. 4 zákona o súkromných veterinárnych lekároch a podľa
§ 8 a § 9 deviatej časti Disciplinárneho poriadku prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne
potvrdila. Námietku žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať pred žalovanou, keďže pojednávanie sa

uskutočnilo bez jeho prítomnosti, žalovaná nepovažovala za dôvodnú. Žalobca sa totiž na pojednávanie
nedostavil bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov aj napriek riadnemu upovedomeniu. V otázke kolízie
dvoch súdnych pojednávaní a dopadu tejto kolízie na procesné práva účastníka konania žalovaná
poukázala na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaný v náleze sp. zn. I. ÚS
68/1998 zo dňa 13.01.1999 a v uznesení sp. zn. III. ÚS 94/2005 zo dňa 30.03.2005. Žalovaná sa

nestotožnila ani s námietkou žalobcu, že skutok sa nestal. Žalovaná považovala opakované vyhýbanie
sa žalobcu účasti na pojednávaní v rámci disciplinárneho konania ako aj konfrontácii s F. G. H. za jeden
z hlavných dôkazov toho, že skutok sa stal tak, ako bol ustálený v prvostupňovom konaní.II.
Žaloba

8. Žalobou zo dňa 04.02.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia,
pričom navrhol, aby správny súd toto rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil
žalovanej na ďalšie konanie a aby mu priznal právo na náhradu trov konania.

9. Po zhrnutí priebehu disciplinárneho konania, v rámci ktorého bolo vydané prvostupňové rozhodnutie

ako aj napadnuté rozhodnutie, žalobca namietol, že prvostupňové rozhodnutie vykazuje vadu v zmysle
§ 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“), t. j. vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Pokiaľ žalovaná žalobcu uznala
za vinného za to, že neviedol evidenciu o veterinárnych úkonoch, ale spod obvinenia o neodbornom
zásahu ho oslobodila, a to z dôvodu, že nebola preukázaná príčina vzniku rany na konečníku psa F.
G. H., jej rozhodnutie vykazovalo znaky zjavného logického rozporu. Ako vyplývalo z podnetu F. G.

H. z 20.11.2012, perforáciu análnej žliazky mal spôsobiť žalobca pri rutinnom zákroku vyprázdnenia
análnych žliazok, t.j. podľa tvrdenia F. G. H. mala byť perforácia análnej žliazky v príčinnej súvislosti
s veterinárnym úkonom žalobcu. Namieste bola otázka, že ak teda nebola preukázaná príčina vzniku
rany na konečníku, ako mohlo byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca predmetný
veterinárny úkon vôbec uskutočnil, keď F. G. H. predmetný veterinárny úkon spájal s poranením svojho

psa.Potomboljedinýmlogickýmvyústenímdokazovaniazáver,ženebolopreukázané,žežalobcaurobil
veterinárny úkon, ku ktorému sa vzťahovala evidenčná povinnosť.

10. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca sa nechcel konfrontovať s F. G. H., tak toto tvrdenie bolo účelové.
Na nariadené ústne pojednávanie totiž žalobca chcel prísť, ale v sprievode svojho právneho zástupcu,

pričom ten požiadal z dôležitých dôvodov o odročenie ústneho pojednávania. Tejto žiadosti o odročenie
ústneho pojednávania však vyhovené nebolo, keďže kolízia pojednávaní sama osebe nie je dôvodom
na odročenie. V predmetnej veci ale išlo o kolíziu pojednávaní pred správnym orgánom prvého stupňa
a reštančnej súdnej veci na Okresnom súde Senica. Právny zástupca žalobcu oznámil žalovanej, že
toho času nezamestnával žiadneho koncipienta a ani nebolo možné získať substitúta z radov advokátov,

pričom v obidvoch konaniach klienti trvali na jeho osobnej účasti. Teda sa nejednalo bez všetkého iba
o kolíziu pojednávaní. Ústne pojednávanie v rámci prvostupňového konania sa napokon uskutočnilo
bez prítomnosti žalobcu, aj keď celý skutkový stav spočíval iba na tvrdení F. G. H.. V takomto prípade
jednoznačne išlo o nedostatočne zistený skutkový stav zo strany žalovanej.

11. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádzalo, že žalobca sa nedostavil na pojednávanie
bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov, pričom ďalej sa v tom istom odseku uvádzalo, že kolízia
dvoch pojednávaní nebola akceptovateľným predpokladom uznania dôležitého dôvodu na odročenie
vytýčeného pojednávania. Z uvedeného nebolo zrejmé, či žalobca svoju účasť neospravedlnil alebo
ju ospravedlnil, ale jeho ospravedlnenie nebolo akceptované. V zmysle § 1 písm. g) piatej časti

Disciplinárneho poriadku disciplinárne obvinený má právo dať sa zastupovať v disciplinárnom konaní
advokátom, o čom musí byť disciplinárny senát žalovanej upovedomený. Z administratívneho spisu
by malo byť zrejmé, že za žalobcu konal jeho právny zástupca, ktorý však ohľadom svojej účasti
na pojednávaní viedol so žalovanou korešpondenciu, kde jej vysvetľoval dôležité dôvody, prečo sa
nemôže zúčastniť na pojednávaní vytýčenom na deň 14.05.2014 o 14,00 hod. Tvrdenie žalovanej,

že žalobca svoju neúčasť neospravedlnil, bolo vyslovene zmätočné. Čo sa týka výroku napadnutého
rozhodnutia, nebolo zrejmé, prečo boli uvedené dve odvolania, keď by sa malo konať len o jednom
odvolaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, ktoré odvolanie žalovaná považovala
za relevantné a ako sa vysporiadala s argumentami uvedenými v podaní, ktoré považovala za odvolanie.
Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné v zmysle § 191 ods. 1 písm. d)

SSP.

12. Po zrušení rozhodnutia žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014 rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 a vrátení veci na ďalšie konanie žalobca nemal
možnosť vyjadriť sa k dôležitému podkladu, ktorým bol práve tento rozsudok Krajského súdu v Trnave.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí interpretovala predmetný rozsudok s tým, že okrem nezákonného
obsadenia Prezídia jej nebolo nič vytknuté. S týmto názorom sa žalobca nemohol stotožniť, keďže
Krajský súd v Trnave sa výslovne sústredil iba na riešenie otázky nezákonného obsadenia Prezídia,
ktoré rozhodovalo o odvolaní žalobcu. K iným otázkam sa v odôvodnení svojho rozsudku Krajský súdv Trnave vôbec nevyjadroval. Žalobcovi tým bolo opätovne odňaté jeho procesné právo vyjadriť sa
kvšetkýmpodkladom,nazákladektorýchrozhodlažalovaná.Vkonaní,vktorombolovydanénapadnuté
rozhodnutie, teda došlo k podstatnému porušeniu ustanovení upravujúcich toto konanie v zmysle § 191

ods. 1 písm. g) SSP.

III.
Vyjadrenie žalovanej

13. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 06.03.2019 konštatujúc, že žaloba a argumenty
v nej obsiahnuté boli tendenčné a nedôvodné. V žalobe nebol uvedený jediný hmotnoprávny argument
a konkrétny dôvod podložený zodpovedajúcimi listinnými dôkazmi, ktorý by preukazoval žalobcom
uvádzané tvrdenia a odôvodňoval rozhodnutie súdu ním navrhovaným spôsobom.

14. Súd v rámci správneho súdneho konania nie je súdom skutkovým. To znamená, že má skúmať súlad

správneho rozhodnutia s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi.

15. Pokiaľ žalobca namieta, že nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca predmetný
veterinárny úkon vôbec uskutočnil, je potrebné uviesť, že tento argument žalobca v prvej správnej žalobe
vôbec neuviedol a Krajský súd v Trnave v prvom správnom súdnom konaní o tejto jeho námietke vôbec

nerozhodoval. Hoci zákon v tomto prípade nevylučuje preskúmanie celého administratívneho konania,
účelnosť tohto argumentu je zrejmá. Okrem toho je tento argument úplne absurdný, najmä ak táto
skutočnosť bola dostatočne podrobne zistená a preukázaná ako prvostupňovým rozhodnutím, tak aj
prvým rozhodnutím o opravnom prostriedku proti nemu. Táto skutočnosť neunikla ani Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení sp. zn. 7Sžo/43/2016 zo dňa 14.12.2017.

16. Dôvodom, pre ktorý žalovaná neumožnila odročenie pojednávania, bolo, že na pojednávanie boli
predvolaní viacerí svedkovia, bola zabezpečená a potvrdená účasť všetkých členov disciplinárneho
senátu, člena Dozornej komisie a odročenie pojednávania by predstavovalo záťaž a zásah do ich
programu.Okremtoho,akobolouvedenévsamotnomvyrozumeníprávnehozástupcužalobcu,vzmysle

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/1998 zo dňa 13.01.1999 sama kolízia
dvoch pojednávaní toho istého účastníka, resp. jeho zástupcu v tom istom termíne na rozdielnych
súdoch nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania. Aj napriek tomu, že v tomto
prípade išlo o správne konanie, analogicky možno použiť judikáty zo súdneho konania. Právny zástupca
žalobcu ako advokát, sa mal v zmysle § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene

a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov dať zastúpiť iným advokátom alebo advokátskym koncipientom. Nič mu nebránilo ustanoviť
za seba substitúta na jedno alebo druhé pojednávanie.

17. Disciplinárny senát prihliadol aj na to, že predvolanie na disciplinárne pojednávanie právny zástupca

žalobcu prevzal podstatne skôr, než mu bolo doručené predvolanie na kolidujúce pojednávanie pred
Okresným súdom Senica. Preto už aj pri použití princípu poradia bolo na mieste, aby sa ospravedlnil
z pojednávania pred Okresným súdom Senica.

18. Na disciplinárne konanie sa aplikovali prioritne ustanovenia Disciplinárneho poriadku a až následne,

ak v nich nejaká úprava chýbala, sa použili ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa Disciplinárneho poriadku pojednávanie sa
môže konať aj bez prítomnosti disciplinárne obvineného, ak s tým súhlasí, alebo ak sa na pojednávanie
nedostaví bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov napriek riadnemu upovedomeniu. Z uvedeného bolo
možné vyvodiť, že vážne dôvody museli existovať na strane disciplinárne obvineného, nie na strane

jeho právneho zástupcu. Ak právny zástupca žalobcu mal kolíziu termínov, mal požiadať niektorého
z kolegov, prípadne Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie zástupcu ad hoc. V neposlednom
rade sa pojednávania pred žalovanou nezúčastnil ani žalobca, hoci mal možnosť a mohol svoje práva
dostatočným spôsobom hájiť. Bez uvedenia dôvodu sa však pojednávania nezúčastnil.

19. Žalobca účelovo vytrhával z kontextu ustanovenia príslušného predpisu a rovnako účelovo zamieňal
pojmy „žalobca“ a „právny zástupca žalobcu“ a ich oprávnenia. Opomenul si však uvedomiť, že bolo
jeho právom (nie povinnosťou) dať sa zastúpiť, a že kolíziu termínov pojednávaní mal právny zástupca
žalobcu a nie sám žalobca. Žalobcovi preto nič nebránilo, aby sa pojednávania pred žalovanou zúčastnil.Pokiaľ sa žalobca pojednávania pred žalovanou nezúčastnil, sám sa obral o možnosť hájiť svoje záujmy
a preukázať opak obvinenia.

20. V neposlednom rade bolo potrebné uviesť, že to bol práve žalobca, ktorý ako disciplinárne obvinený
v disciplinárnom konaní listové zásielky nepreberal, preberal po lehote alebo na posledný deň lehoty,
resp. ktorý spôsoboval neprimerané prieťahy v konaní, a kvôli ktorému boli pojednávania v tejto veci
opakovane odkladané a presúvané.

21. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, bolo potrebné uviesť, že z § 191 ods. 1 písm. g) SSP ani z iného
ustanovenia SSP nevyplývala povinnosť žalobcu vyjadriť sa k zrušujúcemu rozsudku. Okrem toho
žalobca bol v prvom správnom súdnom konaní zastúpený advokátom a ten mal povinnosť svojho klienta
o písomnostiach informovať, čo si aj nepochybne splnil. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 bol žalobcovi nepochybne známy, pričom tento rozsudok žiadnej zo

strán nedával akýkoľvek priestor na diskusiu. Vzhľadom na jeho právoplatnosť a vykonateľnosť bola
žalovaná povinná tento rozsudok rešpektovať, čo aj urobila.

22. Prvé rozhodnutie o opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo zrušené. Konanie
pred žalovanou sa tak obnovilo a žalovaná mala povinnosť konanie zákonným spôsobom ukončiť.

Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 nezrušil prvostupňové
rozhodnutie, ale iba rozhodnutie o opravnom prostriedku proti nemu. V nadväznosti na rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 bola žalovaná povinná opätovne
rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Keďže skutkový a právny stav sa od
vydania prvostupňového rozhodnutia nezmenil, a keďže jediná vada vytýkaná žalovanej v rozsudku

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 spočívala v nesprávnom obsadení
Prezídia, žalovaná už v správnom zložení Prezídia prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

23. Všetky argumenty žalobcu svedčili o jeho snahe za každú cenu nájsť dôvod na žalobu a vtiahnuť
žalovanú do ďalšieho zo súdnych sporov. Žalovaná neupierala žalobcovi jeho procesné práva a ani

hmotnoprávne práva, avšak bolo zrejmé, že žalobca iba hľadal možnosti a dôvody na podanie žaloby.
V tomto kontexte žalovaná ponechala na zváženie súdu postup podľa § 28 SSP a odmietnutie žaloby
z dôvodu jej šikanózneho charakteru.

IV.

Replika

24. Žalobca v replike zo dňa 26.03.2019 konštatoval, že ak by aj skutočne neuviedol argument
o nedostatočnom zistení skutkového stavu v prvej správnej žalobe, tak to nemalo žiadny význam pre
toto konanie. Odvolacie konanie v správnom konaní tvorí jeden celok s prvostupňovým konaním, a teda

účastníci konania môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať
dôkazy. Ako vyplývalo z administratívneho spisu, žalobca od začiatku tvrdil, že veterinárny úkon na psovi
F. G. H. nevykonal a toto tvrdil aj v podanom odvolaní.

25. Žalobca zotrval na tom, že pri ospravedlnení sa právneho zástupcu z termínu pojednávania pred

Disciplinárnym senátom Disciplinárnej komisie Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky
nešlo iba o kolíziu pojednávaní, ale právny zástupca žalobcu vyčerpávajúco vysvetlil, že v tom čase
nezamestnával žiadneho koncipienta a pri pojednávaní na Okresnom súde Senica sa jednalo o spor so
závažnými hospodárskymi následkami pre klienta, ktorý bol reštančnou vecou, pričom nebolo možné
zabezpečiť ani substitúta z radov advokátov. Ďalšou závažnou skutočnosťou bolo to, že v prípade

žalobcu sa nejednalo o kolíziu pojednávaní na rozdielnych súdoch, ale o kolíziu disciplinárneho
pojednávania orgánu záujmovej samosprávy a kolíziu súdneho pojednávania, čo však nebolo absolútne
zohľadnené a došlo k rozhodnutiu v jeho neprítomnosti. Ak žalovaná argumentovala, že s uvedenou
námietkou sa zaoberal Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozsudku sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa
13.09.2018, tak to bolo absolútne irelevantné, keďže v novom rozhodnutí, ktoré sa stalo právoplatným,

sa Krajský súd v Trnave zaoberal len nezákonnosťou obsadenia Prezídia.

26. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí opakovane poukazovala na odôvodnenie právoplatného
rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, pričom z jej argumentácievyplývalo, že z tohto rozsudku nadobudla presvedčenie, že okrem nezákonného obsadenia Prezídia
bolo všetko v poriadku. K tomuto mal dostať možnosť vyjadriť sa aj žalobca. Keďže ale žalobca túto
možnosť nedostal, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovanou v zmysle § 191

ods. 1 písm. g) SSP.

27. Žalovaná opätovne rozhodla po viac ako piatich rokoch po vydaní prvostupňového rozhodnutia,
pričom žalobcovi nedala možnosť navrhnúť nové dokazovanie, vyjadriť sa k podkladom, resp. vzniesť
námietku zaujatosti. Reagovať na túto argumentáciu by sa dalo ad absurdum aj tým, že ak teda nedošlo

k žiadnym zmenám od pôvodného rozhodnutia, prečo nerozhodla v lehote 3 mesiacov od podania
odvolania, ako to bolo uvedené v jej stanovách.

V.
Duplika

28. Žalovaná v duplike zo dňa 24.10.2023 konštatovala, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 bolo zrušené iba prvé rozhodnutie o opravnom prostriedku proti
prvostupňovému rozhodnutiu. Prvostupňové rozhodnutie však zostalo nedotknuté. Vec sa teda vrátila
do štádia odvolacieho konania, teda do štádia rozhodovania Prezídia. V tomto štádiu už žalobca nemal
možnosť odvolanie akokoľvek dopĺňať, meniť alebo upravovať. Prezídium sa mohlo zaoberať jedine jeho

odvolaním v podobe, v akej bolo podané.

29. Pred rozhodnutím Prezídia sa na veci nič nezmenilo skutkovo ani právne. Nebolo preto možné
prijať argumentáciu žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu pred žalovanou. Žalovaná sa
v disciplinárnom konaní ako aj v odvolacom konaní dostatočným spôsobom vysporiadala so všetkými

námietkami žalobcu. Skutkový stav bol dostatočne zistený a správny orgán sa s ním dostatočne
vysporiadal.

30. Žalobca neuviedol, že prečo jeho právny zástupca neuplatnil pri kolízii termínov pojednávaní princíp
poradia, a prečo sa neospravedlnil z pojednávania pred Okresným súdom Senica. Žalobca a jeho právny

zástupca si sami zobrali možnosť konať, nemôžu preto teraz vinu hľadať u žalovanej.

31. Vzhľadom na rozhodnutie súdu, ktoré bolo právoplatné, nebolo napadnuté kasačnou sťažnosťou
a s prihliadnutím k povinnosti všetkých dotknutých osôb rešpektovať súdne rozhodnutia, nebolo zrejmé,
z akého dôvodu by mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa v odvolacom konaní k rozsudku Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018. Akákoľvek diskusia, polemika alebo (hoc aj
odlišné) názory na tento rozsudok by na rozhodnutí Prezídia nič nezmenili, najmä ak išlo o rozhodnutie
iného orgánu a Prezídium bolo názorom Krajského súdu v Trnave viazané.

32. Ani keby žalovaná chcela, nemala by ako žalobcovi vyhovieť a pripustiť mu opravu/doplnenie

odvolania alebo argumentácie v odvolaní. Prezídium v rámci odvolacieho konania totiž preskúmava
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Prezídium preto
prejednávalo iba odvolanie v jeho podobe, v akom ho podal žalobca.

33. K argumentu žalobcu o rozhodnutí po viac ako piatich rokoch žalovaná odkázala na administratívny
spis a z neho vyplývajúci spôsob (ne)komunikácie žalobcu v predmetnom konaní, resp. spôsob
(ne)preberania zásielok žalobcom. Uvedené veľa napovedalo o tom, prečo predmetné konanie trvalo tak
dlho. Žalovaná musela po procesnej stránke konanie ukončiť a vo veci rozhodnúť. Vydanie rozhodnutia
po zákonnej lehote ešte nespôsobovalo jeho nezákonnosť.

VI.
Konanie na správnom súde

34. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023
vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od
01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave
a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vecvedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/16/2019 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená
pod sp. zn. BA-1S/16/2019.

35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona
č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3

ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej vrátane
konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 29.10.2024.

VII.
Relevantné právne predpisy

36. Podľa § 9 ods. 2 písm. a) a c) zákona o súkromných veterinárnych lekároch, súkromný veterinárny
lekár súkromný veterinárny lekár okrem povinností uvedených v osobitnom predpise je povinný
vykonávať súkromnú veterinárnu činnosť odborne, v súlade so zásadami etiky, ktoré vydá komora, a
viesť evidenciu o vykonávaní súkromných veterinárnych činností.

37. Podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, disciplinárnym previnením člena
komory je porušenie povinností, ktoré ustanovil tento zákon, alebo porušenie zásad etiky súkromného
veterinárneho lekára, ak nejde o trestný čin.

38. Podľa § 21 ods. 2 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, za porušenie povinností uvedených
v § 9 ods. 2 a 3 a zásad etiky súkromného veterinárneho lekára možno členovi komory uložiť niektoré
z týchto disciplinárnych opatrení:
a) písomné napomenutie,
b) pokutu až do výšky 30 000 Sk,

c) vyčiarknutie z registra až na dobu päť rokov.

39. Podľa § 21 ods. 3 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, pri ukladaní disciplinárneho
opatrenia sa prihliada na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania alebo opomenutia, mieru
zavinenia a opakované disciplinárne previnenie alebo inú priťažujúcu okolnosť.

40. Podľa § 22 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, o uložení disciplinárneho opatrenia
rozhoduje trojčlenný disciplinárny senát v konaní, ktoré sa začína na návrh predsedu dozornej komisie.
Návrhmožnopodaťdodvochmesiacovododňa,keďsapredsedadozornejkomisiedozvedeloporušení
povinnosti alebo zásad etiky (§ 21 ods. 1), najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nim došlo.

41. Podľa § 22 ods. 3 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, proti rozhodnutiu disciplinárneho
senátu môže podať člen komory alebo predseda dozornej komisie do 15 dní odo dňa doručenia
rozhodnutia odvolanie prezídiu; odvolanie má odkladný účinok.

42. Podľa § 22 ods. 4 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, o odvolaní rozhoduje
prezídium, ktoré napadnuté rozhodnutie potvrdí, alebo zruší. Ak napadnuté rozhodnutie zruší, vráti vec
disciplinárnemu senátu na nové konanie. Disciplinárny senát je rozhodnutím prezídia viazaný.

43. Podľa § 23 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, na konanie podľa tohto zákona sa

vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

VIII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

44. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia žalovanej vo
veci disciplinárneho konania. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu
bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaná pri vydaní napadnutého rozhodnutiaa prvostupňového rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozhodnutí, postupovala
v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.

45. Z prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutia
žalovanej“) je zrejmé, že z hľadiska ustálenia skutkového stavu žalovaná považovala za podstatné
výpovede, resp. vyjadrenia F. G. H.. Žalovaná tiež prihliadla na čestné prehlásenie F. J. H. a lekárske
správyA.A.E..Zrozhodnutížalovanejazpredloženéhoadministratívnehospisujepritomtiežzrejmé,že
podstatným a v zásade jediným priamym dôkazom boli výpovede, resp. vyjadrenia F. G. H., t. j. majiteľa

psa, u ktorého mal žalobca spôsobiť pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka,
keďže žalobca spáchanie skutku, ktorý sa mu v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladie za vinu,
poprel (i), keďže čestné prehlásenie F. J. H. je „iba“ nepriamym dôkazom, pretože z neho vyplýva, že F.
J. H. nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, keď malo dôjsť k predmetnej toalete paraanálnych
žliaz ich psa, resp. psa F. G. H. (ii), a keďže aj lekárske správy a vyjadrenia iných veterinárnych lekárov
potvrdzujú „iba“ existenciu poranenia u psa F. G. H. (iii). Inými slovami, v preskúmavanej právnej veci

išlo o dôkaznú situáciu, pri ktorej v disciplinárnom konaní existoval jediný priamo usvedčujúci dôkaz.

46. Dôkazná situácia, pri ktorej v disciplinárnom konaní existuje iba jediný priamo usvedčujúci dôkaz,
predstavuje typický prípad situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. Takáto dôkazná situácia je z poznávacieho
hľadiska neľahká a obsahuje v sebe riziko možných chýb a omylov.

47. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“ je orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej
zodpovednosti povinný dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacích výpovedí,
resp. vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení a vyvodzovaní
skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny. V takejto situácii orgán

príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti nemôže opomenúť prihliadnuť na to, či u svedka,
ktorého výpoveď stojí proti výpovedi disciplinárne obvineného, objektívne existuje pochybnosť o jeho
nezainteresovanosti na výsledku disciplinárneho konania.

48. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“ je oproti ostatným situáciám potrebné klásť na

odôvodnenie rozhodnutia orgánu príslušného na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti zvýšené
nároky, a to v súvislosti s vyvodením záverov o tom, ktoré skutočnosti tento orgán vzal za preukázané,
o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných
dôkazov. Orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti tak musí dostatočným a rozumným
odôvodnením vysvetliť, prečo prisvedčil jednému tvrdeniu a druhému nie. V praxi nemožno vylúčiť

prípady, kedy by aj v situácii „tvrdenia proti tvrdeniu“ orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej
zodpovednosti prisvedčil jednému z protichodne tvrdiacich subjektov bez konštatovania, že sa vec
nachádza v stave dôkaznej núdze. Malo by však potom ísť len o celkom výnimočné situácie, napríklad
pokiaľ by tvrdenie jednej strany dávala logický zmysel, kým protichodné tvrdenie druhej stany sa
zjavne reálne nemohlo stať. Aj v týchto prípadoch ale musí orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej

zodpovednosti starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu, pohnútky vypovedajúcich subjektov a svoje
rozhodnutie odôvodniť so zvýšenou mierou vysvetľovania svojich myšlienkových pochodov, ktoré ho
viedli k tomu, že prisvedčil tvrdeniu jednej strany.

49. Vinu disciplinárne obvineného teda možno konštatovať aj v prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“.

Ak má ale slúžiť výpoveď svedka ako jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu disciplinárne obvineného,
bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný,
presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený.
Popritom nemožno opomenúť, že orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti musí
venovať zvýšenú pozornosť dôslednému zisteniu skutkového stavu a svoje úvahy pri hodnotení dôkazov

a ustálení skutkového stavu dôkladne odôvodniť.

50. Z hľadiska uvedených zásad bolo potrebné vychádzať v rámci dokazovania a hodnotenia dôkazov
aj v preskúmavanej právnej veci.

51. Ako to už bolo uvedené, podstatným a v zásade jediným priamym dôkazom boli výpovede, resp.
vyjadrenia F. G. H., t. j. majiteľa psa, u ktorého mal žalobca spôsobiť pri toalete paraanálnych žliaz tržnú
ranu na ľavej strane konečníka. Napriek tomu, že tieto výpovede, resp. vyjadrenia predstavovali v situácii
„tvrdenia proti tvrdeniu“ podstatný a v zásade jediný priamy dôkaz, žalovaná nijako neodôvodnila,či a ak áno, ako sa vysporiadala s otázkou, či u F. G. H. ako svedka, ktorého výpoveď stála
proti vyjadreniu žalobcu, objektívne existuje pochybnosť o jeho nezainteresovanosti na výsledku
disciplinárneho konania. Obsah administratívneho spisu pritom nasvedčuje tomu, že a priori nemožno

vylúčiť záujem F. G. H. na výsledku disciplinárneho konania, keď práve F. G. H. inicioval začatie
disciplinárneho konania v preskúmavanej právnej veci, a to svojím podnetom zo dňa 20.11.2012.
Správny súd tak nemohol preskúmať úvahy žalovanej o tom, či u F. G. H. ako svedka, ktorého výpoveď
stála proti vyjadreniu žalobcu, objektívne existuje pochybnosť o jeho nezainteresovanosti na výsledku
disciplinárneho konania. Správny súd si uvedomuje, že v tomto smere žalobca explicitne nenamietal

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ani prvostupňového rozhodnutia. Napriek tomu bolo
potrebné poukázať na absenciu úvah žalovanej v naznačenom smere v súvislosti s námietkou žalobcu
o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keď v tomto smere mala nepochybne relevanciu otázka
hodnovernosti výpovedí, resp. vyjadrení F. G. H.. Miera hodnovernosti výpovedí, resp. vyjadrení F. G.
H. sa totiž nevyhnutne musela premietnuť do rozsahu dokazovania, a teda aj do zisťovania skutkového
stavu.

52. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že dôveryhodnosť tvrdení F. G. H. žalovaná ustálila
v zhodnosti jeho opakovaných tvrdení o toalete análnych žliaz jeho psa u žalobcu. Pokiaľ ale ide
o písomnosti F. G. H., a to podnet na zahájenie disciplinárneho konania zo dňa 20.11.2012 a výzvu
na zaplatenie vzniknutej škody – posledný pokus o zmier zo dňa 29.10.2012, nemožno nad akúkoľvek

rozumnú pochybnosť vylúčiť, že zhodnosť tvrdení uvádzaných v týchto písomnostiach je výsledkom
použitia skoršej písomnosti pri písaní následnej písomnosti. Pokiaľ ide o zhodnosť tvrdenia F. G. H.
na pojednávaniach dňa 01.07.2013, 21.01.2014 (správne však dňa 23.01.2014 – poznámka správneho
súdu) a 14.05.2014, správny súd uvádza, že podstatná časť výpovede F. G. H. zo dňa 14.05.2014
predstavuje citáciu jeho výpovede zo dňa 01.07.2013 a zo dňa 23.01.2014. Nie je zrejmé, či F.

G. H. na pojednávaní dňa 14.05.2014 zopakoval vlastnými slovami skutočnosti ním uvádzané na
pojednávaní dňa 01.07.2013 a dňa 23.01.2014 alebo či sa vyjadril tak, že sa pridržiava svojich
predchádzajúcich vyjadrení, pričom ich obsah bol „vložený“ zo zápisníc z pojednávaní dňa 01.07.2013
adňa23.01.2014.Napokonzozápisniceopojednávanízodňa23.01.2014vyplýva,žeF.G.H.savyjadril
tak, že sa pridržiava svojej výpovede zo dňa 01.07.2013, pričom zároveň predložil čestné prehlásenie

svojej manželky F. J. H. a uviedol v stručnosti niektoré informácie týkajúce sa ošetrenia v Martine
aBratislave.UstáleniedôveryhodnostitvrdeníF.G.H.zdôvodovuvádzanýchžalovanoutaknemáoporu
v administratívnom spise.

53. Výpovede F. G. H. podľa žalovanej potvrdili čestné prehlásenie F. J. H. a anamnézy lekárskych

správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012. V nadväznosti na tento záver žalovanej je však potrebné uviesť,
že tak čestné prehlásenie F. J. H. ako aj anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012
predstavujú „iba“ nepriame dôkazy. Z čestného prehlásenia F. J. H. je totiž zrejmé, že F. J. H. nebola
prítomná v ambulancii žalobcu v čase, keď malo dôjsť k predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa,
resp. psa F. G. H.. Pokiaľ ide o anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012, tieto

možno považovať len za dôkaz o zdravotnom stave psa F. G. H. v určitom čase. Anamnézy predmetných
lekárskych správ nepreukazujú nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že žalobca vykonal súkromnú
veterinárnu činnosť ako ani to, že žalobca vykonal súkromnú veterinárnu činnosť neodborne, a že tým
spôsobil pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka psa F. G. H..

54. Pokiaľ ide o konštatovanie žalovanej o nedôveryhodnosti tvrdení žalobcu v prvostupňovom
rozhodnutí, toto je založené na vyjadrení žalobcu zo dňa 05.12.2012 adresovanom členovi Dozornej
komisie, podľa ktorého žalobca nepoznal F. G. H., pričom ten ani určite nemal patriť medzi jeho klientov.
Toto vyjadrenie žalobcu bolo podľa žalovanej nepravdivé, a to vzhľadom na list F. G. H., ktorým ten
vyzýval žalobcu na náhradu škody, z čoho malo byť zrejmé, že žalobca poznal F. G. H.. Je nesporné,

že žalobca v predmetnom vyjadrení zo dňa 05.12.2012 skutočne uviedol, že F. G. H. nepoznal, a že
ten ani určite nemal patriť medzi jeho klientov. Takisto je však nesporné, že vo vyjadrení zo dňa
06.12.2012 bližšie vysvetlil predmetný výrok. Napokon, ak žalovaná v súvislosti so svojím záverom
o nedôveryhodnosti žalobcu poukázala aj na list F. G. H., ktorým ten žalobcu vyzval na náhradu
škody, z čoho malo byť zrejmé, že ho žalobca poznal, správny súd pripomína, že samotný žalobca

už vo vyjadrení zo dňa 06.12.2012 adresovanom členovi Dozornej komisie uviedol, že F. G. H. od
neho požadoval ako mimosúdne vyrovnanie približne 500,00 eur. Vzhľadom na uvedené nemožno
strohé konštatovanie žalobcu zo dňa 05.12.2012 adresované členovi Dozornej komisie, v ktoromuviedol, že F. G. H. nepozná, a že ten ani určite nemal patriť medzi jeho klientov, považovať za dôkaz
o nedôveryhodnosti jeho tvrdení.

55. V súvislosti s ustálením skutkového stavu pozornosti správneho súdu neuniklo, že žalobca vo
vyjadrení k návrhu na začatie disciplinárneho konania namietal, že v tomto návrhu sa uvádza tržná rana
na ľavej strane konečníka psa F. G. H., kým v lekárskej správe z Martina je uvedené vulnus sectum,
t. j. rana sečná podobná reznej. Touto námietkou sa žalovaná nijako nezaoberala z hľadiska ustálenia
skutkového stavu. Inými slovami, žalovaná sa vôbec nezaoberala otázkou, či u psa F. G. H. išlo o ranu

tržnú alebo o ranu sečnú podobnú rane reznej a prípadnými dôsledkami eventuálneho zistenia, že išlo
o ranu sečnú podobnú rane reznej. V tomto smere ani neviedla dokazovanie.

56. V súvislosti s ustálením skutkového stavu pozornosti správneho súdu taktiež neuniklo, že žalovaná
vyzvala F. G. H. (zrejme za účelom overenia hodnovernosti jeho výpovede, resp. vyjadrenia) na
nakreslenie pôdorysu veterinárnej ambulancie žalobcu. F. G. H. síce nakreslil „plán – nákres ambulancie

p. C.“, avšak žalovaná nijako ďalej neskúmala, či tento „plán – nákres“ skutočne zodpovedá pôdorysu
ambulancie žalobcu.

57. Žalovaná nezisťovala ani to, či žalobca podal trestné oznámenie na F. G. H., hoci z obsahu
administratívneho spisu (napr. z vyjadrenia žalobcu k návrhu na začatie disciplinárneho konania)

vyplýva, že žalobca zvažoval podanie trestného oznámenia na F. G. H. za ohováranie. Správny súd si
samozrejme uvedomuje, že podanie trestného oznámenia nemožno považovať za jednoznačný dôkaz
neviny žalobcu, resp. že nepodanie trestného oznámenia nemožno považovať za jednoznačný dôkaz
viny žalobcu. Na druhej strane (ne)podanie trestného oznámenia môže v okolnostiach preskúmavanej
právnej veci predstavovať určitú indíciu pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti žalobcu.

58. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že žalovaná nedostatočne zistila
skutkový stav veci, keď na základe ňou vykonaného dokazovania nie je možné mať spáchanie skutku
uvedeného v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladeného za vinu žalobcovi za preukázané nad
akúkoľvek rozumnú pochybnosť. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“, akou je aj preskúmavaná

právna vec, pritom mala žalovaná venovať osobitnú pozornosť práve zisťovaniu skutkového stavu.

59. Z administratívneho spisu je zrejmé, že upovedomenie o pojednávaní vytýčenom v rámci
disciplinárneho konania na 14.05.2014 o 14:00 s miestom konania v Bratislave bolo žalobcovi doručené
dňa 29.04.2014 a právnemu zástupcovi žalobcu dňa 11.04.2014. Z administratívneho spisu je ďalej tiež

zrejmé, že právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 25.04.2014 požiadal o odročenie predmetného
pojednávania z dôvodu kolízie termínu tohto pojednávania s pojednávaním na Okresnom súde Senica
vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cb 126/2012, v ktorej právny zástupca žalobcu zastupoval stranu sporu.
K žiadosti o odročenie pojednávania právny zástupca žalobcu pripojil predvolanie na pojednávanie
na Okresnom súde Senica vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cb 126/2012. V nadväznosti na oznámenie

žalovanej, že žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje, právny zástupca žalobcu podaním zo
dňa 06.05.2014 oznámil žalovanej, že na jeho účasti na súdnom pojednávaní na Okresnom súde
Senica trvá jeho klient, a to spoločnosť SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o., a na jeho účasti na
pojednávaní v rámci disciplinárneho konania trvá aj žalobca. Právny zástupca žalobcu zároveň oznámil
žalovanej, že nezamestnáva žiadneho koncipienta, a teda vzniknutú kolíziu nemôže riešiť pomocou

koncipienta. Napokon právny zástupca žalobcu uviedol, že nebolo v jeho silách zabezpečiť substitúta
z radov advokátov, ktorý by bol za tak krátky čas schopný naštudovať náročnú obchodnoprávnu
problematikuakvalifikovanezastupovaťjehoklientanapojednávaní.Zrovnakéhodôvodunebolomožné
podľa právneho zástupcu žalobcu zabezpečiť zastúpenie advokátskym koncipientom alebo substitútom
z radov advokátov v disciplinárnej veci žalobcu.

60. Žalobca teda (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) nepochybne požiadal o odročenie
pojednávania vytýčeného v rámci disciplinárneho konania na 14.05.2014 o 14:00 s miestom konania
v Bratislave. Táto skutočnosť ostatne medzi žalobcom a žalovanou ani nebola sporná. Sporným bolo

to, či nevyhovením žiadosti žalobcu (urobeného prostredníctvom jeho právneho zástupcu) o odročenie
predmetného pojednávania (ďalej len „žiadosť o odročenie disciplinárneho pojednávania“) došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.61. V nadväznosti na vyššie nastolenú otázku dôsledkov nevyhovenia žiadosti o odročenia
disciplinárneho pojednávania správny súd prvotne pripomína, že samotná kolízia pojednávaní zástupcu

viacerých zastúpených subjektov (ďalej len „zástupca“) v rámci rôznych konaní, či už súdnych alebo
administratívnych, nie je bez ďalšieho automaticky dôvodom na odročenie pojednávania. Súd, resp.
orgán verejnej správy nemôže vzhľadom na požiadavku hospodárnosti a efektívnosti (súdneho,
resp. administratívneho) konania akceptovať žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie
pojednávaní zástupcu, v ktorej ten uvedie iba informáciu o kolízii pojednávaní. Žiadosť o odročenie

pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní zástupcu by mohla viesť k odročeniu pojednávania iba
vo výnimočných prípadoch, ktorých existenciu musí preukázať zástupca, a to v žiadosti o odročenie
pojednávania, prípadne v nadväzujúcom podaní doručenom súdu, resp. orgánu verejnej správy skôr,
ako sa predmetné pojednávanie uskutočnilo. Zástupca by preto v žiadosti o odročenie pojednávania
mal uviesť, kedy sa dozvedel o kolízii (i), čo bránilo alternatívnemu riešeniu (ii), aké efektívne opatrenia
prijal na zabezpečenie prejednania veci na tomto pojednávaní (iii) ako aj to, prečo žiada o odročenie

práve konkrétneho pojednávania a nie kolidujúceho pojednávania (iv). Pokiaľ na účasti zástupcu na
pojednávaní, ktoré žiada odročiť, trvá zastúpený, je potrebné súdu, resp. orgánu verejnej správy tiež
preukázať, že zastúpený na jeho účasti na tomto pojednávaní trvá odôvodnene. Odôvodnenosť môže
spočívať najmä v dĺžke prejednávanej veci a vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným, citlivosti
prejednávanej veci, vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným, či osobitnej špecializácii advokáta.

62. Pri rozhodovaní o žiadosti o odročenie pojednávania nemožno opomenúť, že hoci aj účastník
(súdneho, resp. administratívneho) konania v tejto žiadosti uvedie dôvod inak spôsobilý viesť k záveru,
že žiadosť je dôvodná, súd, resp. orgán verejnej správy nie je povinný takýto dôvod akceptovať,
ak je vzhľadom na priebeh (súdneho, resp. administratívneho) konania zrejmé, že táto žiadosť bola

uplatnená predovšetkým na procesnú obštrukciu s cieľom bezdôvodne predlžovať predmetné (súdne,
resp. administratívne) konanie.

63.Vychádzajúczvyššieuvedenýchzásadaobsahuadministratívnehospisujezrejmé,ženevyhovením
žiadosti o odročenie disciplinárneho pojednávania nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení

o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej. Žalobca síce (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) uviedol dôvod, pre ktorý žiadal
o odročenie pojednávania, avšak nepredložil plnomocenstvo preukazujúce, že jeho zástupca zastupuje
aj spoločnosť SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o. Predovšetkým ale v žiadosti o odročenie pojednávania
a ani v podaní žalobcu (urobenom prostredníctvom jeho právneho zástupcu) označenom ako „VEC:

Nevyhovenie žiadosti – odpoveď“ zo dňa 06.05.2014 (ďalej len „podanie zo dňa 06.05.2014“) neboli
uvedené skutočnosti, resp. okolnosti, na základe ktorých by si žalovaná mohla utvoriť úsudok o tom,
či žalobca trval na účasti svojho zástupcu na predmetnom disciplinárnom pojednávaní odôvodnene.
Vpodanízodňa06.05.2014jesíceuvedené,žezástupcažalobcunezamestnávalžiadnehokoncipienta,
avšak nie sú v ňom uvedené okolnosti, prečo sa zástupca žalobcu nemohol dať zastúpiť substitútom

z radov advokátov v disciplinárnej veci žalobcu. Pokiaľ sa v podaní zo dňa 06.05.2014 uvádza, že „z
rovnakého dôvodu nie je možné zabezpečiť zastúpenie advokátskym koncipientom alebo advokátom
v disciplinárnej veci A. B. C.“, správny súd poznamenáva, že toto vyjadrenie vysvetľuje iba nemožnosť
zastúpenia zástupcu advokátskym koncipientom. Nemožnosť zastúpenia zástupcu substitútom z radov
advokátov v právnej veci spoločnosti SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o. bola v podaní zo dňa 06.05.2014

odôvodnená tým, že ide o náročnú obchodnoprávnu problematiku. Takéto odôvodnenie nemožnosti
zastúpenia právneho zástupcu žalobcu substitútom z radov advokátov v disciplinárnej veci žalobcu
samozrejme neprichádzalo do úvahy. Pokiaľ ide o disciplinárnu vec žalobcu, administratívny spis nebol
nijako obsiahly a v podaní zo dňa 06.05.2014 ani nebolo ozrejmené, v čom mala spočívať náročnosť
tejto právnej veci po právnej stránke.

64. Vzhľadom na uvedené, námietky žalobcu smerujúce proti nevyhoveniu žiadosti o odročenie
disciplinárneho pojednávania neboli dôvodné.

65. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa logického rozporu v rozhodnutiach žalovanej

spočívajúceho v tom, že žalovaná na jednej strane žalobcu uznala za vinného preto, že neviedol
evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto súkromných
veterinárnych činností, no na druhej strane ho oslobodil spod návrhu na začatie disciplinárneho konania
v časti, ktorou sa mu vytýkalo, že nevykonal súkromné veterinárne činnosti odborne, túto správnysúd nepovažoval za dôvodnú. Žalovaná totiž v prvostupňovom rozhodnutí vysvetlila, že v prípade
rany pri konečníku psa F. G. H. pravdepodobne išlo o fistuláciu už zapálenej paraanálnej žľazy,
za ktorú nie je zodpovedný veterinárny lekár. Žalovaná teda oslobodením žalobcu spod návrhu na

začatie disciplinárneho konania v uvedenej časti nijako netvrdila a ani nevyjadrila pochybnosť nad tým,
že žalobca predmetnú súkromnú veterinárnu činnosť vykonal. Pre úplnosť správny súd dodáva, že
vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu bola táto námietka
v zásade vznesená predčasne.

66. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
v nadväznosti na uvedenie dvoch odvolaní vo výroku tohto rozhodnutia, správny súd uvádza, že táto
skutočnosť nebola spôsobilá sama bez ďalšieho založiť dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je totiž zrejmé, že žalovaná sa zaoberala námietkami
uvedenými v oboch odvolaniach a žalobca tak nebol namietanou vadou napadnutého rozhodnutia
ukrátený na svojich právach.

67. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 nemal možnosť vyjadriť sa k dôležitému
podkladu pre rozhodovanie žalovanej, správny súd uvádza, že ani táto námietka nebola spôsobilá sama
bez ďalšieho založiť dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zo žiadneho právneho predpisu

nevyplýva povinnosť orgánu verejnej správy, aby po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia súdom v rámci
správneho súdnictva a vrátení veci na ďalšie konanie vyzýval účastníka administratívneho konania,
aby sa k predmetnému rozsudku vyjadril, ak to považuje za potrebné. Účastníkovi administratívneho
konania samozrejme nič nebráni, aby v nadväznosti na zrušujúce rozhodnutie súdu v rámci správneho
súdnictva požiadal príslušný orgán verejnej správy, aby mu poskytol primeranú lehotu na predloženie

vyjadrenia k záverom súdu alebo prípadne aby predložil príslušnému orgánu verejnej správy priamo
svoje vyjadrenie k záverom súdu. V konečnom dôsledku je ale účastník administratívneho konania
rovnako ako orgán verejnej správy povinný rozhodnutie súdu rešpektovať. Rozhodnutie súdu vydané
v rámci správneho súdnictva totiž predstavuje autoritatívne vyriešenie otázky zákonnosti konkrétneho
rozhodnutiaaleborozhodnutíorgánovverejnejsprávy,atospravidlavnadväznostinauplatnenéžalobné

námietky. Pre úplnosť v tejto súvislosti správny súd dodáva, že z administratívneho spisu nevyplýva, že
by žalobca požiadal žalovanú, aby mu poskytla primeranú lehotu na predloženie vyjadrenia k záverom
Krajského súdu v Trnave prezentovaným v rozsudku sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018.

68. Pokiaľ ide o zmienku žalobcu v replike, že žalovaná nerozhodla o odvolaní žalobcu proti

prvostupňovému rozhodnutiu v lehote 3 mesiacov od podania odvolania, ako je to ustanovené
v Disciplinárnom poriadku, správny súd prvotne pripomína, že k dôsledkom nerozhodnutia žalovanej
o disciplinárnom návrhu v lehote ustanovenej v Disciplinárnom poriadku, resp. v zákone o súkromných
veterinárnych lekároch sa už vyjadril Krajský súd v Bratislave, keď konštatoval, že lehota na vydanie
rozhodnutia žalovanej o disciplinárnom návrhu je lehotou poriadkovou, s ktorej nedodržaním nie je

viazaný zánik zodpovednosti za disciplinárny delikt, pretože v Disciplinárnom poriadku ako aj v zákone
o súkromných veterinárnych lekároch vo vzťahu k príslušnej relevantnej norme absentuje dovetok, že
„uplynutím lehoty zaniká zodpovednosť za disciplinárny deliktu“, prípadne že „disciplinárne previnenie
sa považuje za premlčané po márnom uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia“ (porovnaj rozsudok
KrajskéhosúduvBratislavesp.zn.2S/255/2020zodňa21.09.2022,ods.51).Uvedenéplatíajvovzťahu

k lehote na rozhodnutie žalovanej o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci disciplinárneho konania. Aj táto
lehota je lehotou poriadkovou, s ktorej nedodržaním nie je viazaný zánik zodpovednosti za disciplinárny
delikt.

69. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalovanej týkajúce sa súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Trnave

pod sp. zn. 14S/209/2014, správny súd pripomína, že rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/209/2014 zo dňa 08.02.2016 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Sžo/43/2016 zo dňa 14.12.2017. Závery prezentované v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
14S/209/2014 zo dňa 08.02.2016 preto neboli relevantné. Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, Krajský súd v Trnave týmto rozsudkom zrušil rozhodnutie

žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014, a to z dôvodu, že Prezídium nerozhodovalo v zákonnom
zložení, teda v potrebnom počte členov. K iným otázkam sa Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn.
14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 nevyjadroval.70. V nadväznosti na vyjadrenia žalovanej týkajúce sa súdneho konania vedeného na Krajskom súde
v Trnave pod sp. zn. 14S/209/2014 správny súd tiež pripomína, že žalobca pri podávaní správnej
žaloby proti napadnutému rozhodnutiu nebol nijako limitovaný skôr podanou žalobou smerujúcou

proti skoršiemu rozhodnutiu žalovanej vydanému v tej istej disciplinárnej veci žalobcu. Inými slovami,
žalobcovi nič nebránilo, aby v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu uplatnil aj také námietky, aké
neuplatnil vo svojej skôr podanej žalobe smerujúcej proti skoršiemu rozhodnutiu žalovanej vydanému
v tej istej disciplinárnej veci žalobcu.

71. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej, že ponecháva na zváženie súdu postup podľa § 28 SSP,
správny súd uvádza, že žaloba v preskúmavanej právnej veci nemala (zjavne) šikanózny charakter.
Šikanózne konanie, resp. šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu, prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného. Podstata
šikanózneho konania, resp. šikanózneho výkonu práva spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné
subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania práva možno

stretnúťpripodávanínávrhovnazačatiesprávnehokonania,prípadnesprávnychžalôbbezakéhokoľvek
vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť
maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu/súdu,
resp. v jeho zahltení veľkým počtom podaní. Obsah súdneho ani administratívneho spisu neobsahuje
také skutočnosti, ktoré by umožňovali urobiť záver, že žaloba má v preskúmavanej právnej veci (zjavne)

šikanózny charakter.

72.Vzhľadomnavyššieuvedenédôvody,popreskúmaníkonkrétnychrelevantnýchžalobnýchnámietok,
správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu zo strany žalovanej bolo nedostačujúce na
riadne posúdenie veci, a preto ho podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil a vec vrátil žalovanej na

ďalšie konanie. Pre úplnosť správny súd uvádza, že aj prvostupňové rozhodnutie vychádzalo zo zistenia
skutkového stavu, ktoré bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, avšak správny súd považoval
za postačujúce zrušiť iba napadnuté rozhodnutie, keďže žalovaná sa pri rozhodovaní o opravnom
prostriedku žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu môže s touto vadou prvostupňového rozhodnutia
vysporiadať.

73. V ďalšom konaní bude žalovaná viazaná právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s
poukazom na jeho odôvodnenie bude jej úlohou doplniť dokazovanie za účelom riadneho zistenia
skutkového stavu. Po doplnení dokazovania bude úlohu žalovanej dôkladne posúdiť vierohodnosť
jednotlivých proti sebe stojacích výpovedí, resp. vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne

priichhodnoteníavyvodzovanískutkovýchzáverov,atozaprísnehorešpektovaniaprincípuprezumpcie
neviny. Takisto bude úlohou žalovanej svoje závery, a to aj vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov, riadne
odôvodniť.

74. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal

plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

75. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia
na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP a § 145 ods. 2 písm. c/
SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.