Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/105/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4222203562
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4222203562.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. D. C., E. XX/X, 2. F. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. C., E. XX/X, 3. G. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. D. C., H. XX, 4. I. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XX, 5. L. J., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K. XX, žalobcovia 1. až 5. zastúpení JUDr. Soňou Soboňovou, advokátkou, so sídlom
Nové Zámky, Podzámska 8330/32, IČO: 50 364 511, proti žalovaným: 1. KOOPERATIVA poisťovňa, a.
s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpený: JUDr. Danuše
Tichá, s. r. o., Bratislava, Nám. Martina Benku 6, IČO: 52 058 310, 2. M. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom

N., B. XX, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 70 000,- eur a o náhradu škody v sume 440,- eur,
o odvolaní žalobcov v 1. až 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 15. mája 2023
č. k. 10C/40/2022-186 v jeho zamietajúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (II.
a III.) takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a vo výroku
o náhrade trov konania (III.) p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade voči žalobcom v 1. až 5. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

Žalovanému v 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa podanou žalobou domáhali voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy,
každý v sume 15 000 eur a zároveň žalobcovia v 4. a 5. rade sa voči žalovaným domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy, každý v sume 12 500 eur. Zároveň žalobkyňa v 2. rade sa voči žalovaným domáhala
náhrady škody v sume 440 eur, ktorú v časti 332,20 eura vzala podaním zo dňa 23. 02. 2023 späť.

1.1. Súd napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 332,20 eura titulom náhrady škody
za náklady spojené s pohrebom zastavil (I.), vo zvyšku žalobu zamietol (II.), žalovaným v 1. a 2. rade
priznal voči žalobcom v 1. až 5. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (III.) a o trovách
štátu rozhodol tak, že trovy tlmočenie znáša štát (IV.)

1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie oprel o zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene

a doplnení niektorých zákonov - § 4 ods. 1 písm. c/, e/, f/, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16 Občianskeho
zákonníka, ako aj zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel - § 4 ods. 1, 2 písm. a/, ods. 15, ods. 1, § 193, § 255 a §
262 ods. 1 CSP, ako aj zistený skutkový stav.1.3. Uviedol podrobný výklad ohľadne pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade a dospel
k záveru, že táto mu svedčí, a preto považoval námietky v tejto časti argumentácie za právne

irelevantné, nereflektujúce aktuálnu rozhodovaciu prax v tejto oblasti. Pre účely Zákona o povinnom
zmluvnom poistení je potrebné škodu vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle,
že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občiansko-právnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich v zásahu do práva na súkromný
a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Ak by

náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poisteného krytia, znamenalo by to
nepripustené, značne disproporčne majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú
ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá.

1.4. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, poukázal na ust. § 11 Občianskeho zákonníka
a zdôraznil, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromný a rodinný život, ktorý

v sebe zahrňuje aj právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi
rodiny. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú
ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby, a takisto aj spoločenstva s blízkou osobou.
Poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR. Zdôraznil, že v prípade naplnenia
predpokladov ustanovených v § 13 ods. 2 a 3 OZ je nevyhnutné, aby v konkrétnom prípade došlo

k neoprávnenému zásahu do chráneného osobnostného práva. Ďalej u postihnutej fyzickej osoby došlo
k vzniku nemajetkovej ujmy a medzi neoprávneným zásahom do chráneného osobnostného práva
a nemajetkovou ujmou vzniknutou u postihnutej osoby v značnej miere existuje príčinná súvislosť. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009.

1.5. Jedným zo základných kritérií podstatným pre posúdenie majetkovej ujmy a tým aj jej „ocenenie“
v podobe určenia výšky peňažného zadosťučinenia je v miere intenzity vzťahu medzi primárnou
asekundárnouobeťouprotiprávnehozásahu.Tátointenzitazávisíodblízkosti,odkvalityichvzájomného
vzťahu, ktorý medzi nimi v čase pred zásahom existoval a ktorý bol náhle pretrhnutý. Takzvaná
postmortálna ochrana je osobným právom najbližších príbuzných, a to manžela, detí, a ak ich niet,

tak rodičov. Zdôraznil, že ani blízke osoby pozostalého bez príbuzenského vzťahu nie sú automaticky
diskvalifikované, ich ujmu však bude o niečo náročnejšie preukazovať.

1.6. Súd sa s vyššie uvedenými argumentačnými líniami sporových strán stotožnil a uviedol, že v danom
prípade však charakter ani tvrdená, resp. objektívne preukázaná intenzita vzťahov žalobcov s nebohým

K. neodôvodňuje žalobe vyhovieť. Z výpovedí žalobcov naopak vyplýva, že ich vzájomné vzťahy s K.
neboli porovnateľné so vzťahmi najbližších príbuzných, žalobcovia a K. spolu nebývali, nebývali dokonca
ani v jednej obci a žalobcovia opakovane vypovedali, že nebohý K. k nim bývať nechcel a nedokázali
ho na to presvedčiť. Žalobkyňa v 2. rade dokonca uviedla, že k nim nechcel bývať, pretože v jeho
obci mal všetkých svojich kamarátov, čo opäť vypovedá o sile puta medzi ním a žalobcami. Možno

najužší kontakt s nebohým mal žalobca v 3. rade, avšak aj to pred značným časom ešte počas prvého
ročníka strednej školy, keď mali spolu bývať, avšak aj z jeho ďalšej výpovede vyplýva, že následne
sa ich vzťahy začali opäť viac podobať na vzťah K. s ostatnými žalobcami. Súd musí konštatovať aj
niektoré vzájomné rozpory vo výpovediach žalobcov, kedy žalobkyňa v 4. rade uviedla, že nebohého K.
to viac ťahalo k otcovi, pričom žalobcovia v 1. až 3. rade mali za to, že s otcom sa rozprávať nevedel a

nevedel sa mu zdôveriť, prípadne, že žalobcu v 1. rade považoval akoby za otca, čo nemusí naznačovať
fabulácie zo strany žalobcov, ale skôr skutočnosť, že s rodinou nebohého K. neboli až v takom úzkom
kontakte ako tvrdia, prípadne ako si mysleli, že boli. Okrem toho, v protiklade s výpoveďami žalobcov je
výpoveď svedkyne, partnerky žalovaného v 2. rade, ktorá okrem toho, že spochybnila tvrdenia žalobcov
o ich pravidelných návštevách s Dominikovou rodinou, v širších súvislostiach opísala problémy, ktoré

mal nebohý K. mať s návykovými látkami. Súd pravdaže nezakladá zamietnutie žaloby na výpovedi
svedkyne, ktorá je partnerkou žalovaného v 2. rade, s ktorým spolu majú aj dieťa, avšak a priori nemá
dôvod odmietnuť jej výpoveď ako nevierohodnú, keď napríklad aj podľa policajného vyšetrovania boli
v tele nebohého K. prítomné návykové látky, ktoré sa podľa všetkého podieľali na ovplyvnení jeho
konania a uvažovania pred vznikom nehody, k čomu sa súd ešte bližšie vyjadrí. Súd však nad rámec

výpovedí žalobcov konštatuje, že pokiaľ jedným z kritérií, ktorým sa súd musí pri rozhodovaní o existencii
nemajetkovej ujmy spravovať, je závažnosť vzniknutej ujmy, rozhodujúce nie sú subjektívne pocity
dotknutej osoby, ale objektívne hľadisko.1.7. Okrem už uvedeného, súd zisťoval aj okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane
postihnutej osoby, pričom súd je povinný v tejto veci posudzovať aj konanie samotného poškodeného K.
a prihliadnuť na jeho protiprávne správanie, ktoré vyplynulo z dokazovania vykonaného v trestnej veci

na OS Nové Zámky sp. zn. 1T/30/2022, pretože sú pre konanie významné. Žalobcovia nepreukázali,
že by vinníkom nehody bol v plnom rozsahu iba žalovaný v 2. rade. Poukázal na významné dôkazy,
či už výpovede, alebo znalecké posudky z dopravnej nehody z trestného konania, pričom sa jednalo
o výpoveď svedka N., znalecký posudok MUDr. Jaroslava Kitllicu a MUDr . Evy Nevickej, znalecký
posudok Ing. Ladislava Bedecsa, ako aj znalecký posudok Ing. Kamila Lacka-Bartoša, z ktorých

vyplynulo, že chodci J. a N. mali povinnosť pohybovať sa pri ľavom okraji vozovky v zmysle § 52 ods.
1, čo nedodržali, mali mať na sebe viditeľne umiestnené reflexné prvky, aby bolo možné vidieť chodcov
na vzdialenosť obmedzenú hustým dažďom, čo však nedodržali. Zároveň zo znaleckého posudku
vyplynulo, že z technického hľadiska je otázne, či by reflexné prvky za týchto podmienok boli účinné.

1.8. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 2. rade na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že

v danom prípade bolo krátenie poistného plnenia o 30% zo strany žalovaného v 1. rade dôvodné,
nebolo svojvoľné a vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom spoluzodpovednosť
poškodeného je aj podľa názoru súdu minimálne na tejto úrovni. Preto aj v tejto časti (náhrada škody
spojenou s pohrebnými nákladmi) je nedôvodná. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 332,20 eura
titulom náhrady škody za náklady spojené s pohrebom, vzhľadom na späťvzatie žaloby zastavil.

1.9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 CSP tak, že
žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, priznal právo na náhradu trov konania proti žalobcom. Zároveň
rozhodol o trovách tlmočného tak, že tieto bude hradiť štát.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku (II.), ako aj výroku o trovách konania
(III.) napadli v zákonnej lehote odvolaním žalobcovia, ktorí sa domáhali zrušenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie a vrátenia mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmeny napadnutého
rozhodnutia a priznania im nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a zároveň žalobkyni v 2. rade aj
nároku na náhradu škody vo výške 107,80 eura a trov konania.

2.1. Namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch je nesprávny, vychádza
z nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci, v časti
je nepreskúmateľný, nakoľko vychádza z nezákonne vykonaného dôkazu. Namietali, že pred súdom
prvej inštancie bolo preukázané, že došlo k zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život,

keď protiprávnym konaním žalovaného v 2. rade došlo k usmrteniu člena ich rodiny, teda došlo
k neodstrániteľnému následku, čím boli rodinné putá nenapraviteľne pretrhnuté. Spochybnenie kvality
vzťahu v rámci príbuzenstva/rodiny nastáva v závažných okolnostiach, ktoré v konaní prvoinštančného
súdu neboli preukázané – napr. trvalý nezáujem o blízkeho rodinného príslušníka. Súd prvej inštancie
nesprávnevyhodnotil,akodôvodynazamietnutiežalobyto,ženežilisnebohýmvspoločnejdomácnosti,

nebývali ani v jednej obci a že nebohý nechcel bývať so žalobcami v 1. až 3. rade. Poukazujú na to, že
pre posúdenie zásahu do osobnostných práv a vzniku nemajetkovej ujmy nie je podstatným kritériom
spoločné bývanie, primárne a sekundárne obete, a to najmä pokiaľ primárna obeť (nebohý) bol dospelou
osobousmožnosťouvlastnéhobývania.Javísaabsurdnékonštatovaniesúdu,žeonianebohý„nebývali
dokonca ani v jednej obci“. K uvedenému uvádzajú, že žalobcovia v 4. a 5. rade síce bývali v inej obci

ako nebohý, avšak vzdialenosť medzi týmito obcami je iba 4 km. Rovnako sa javí zo strany súdu prvej
inštancie jednostranné vyhodnotenie v neprospech žalobcov v 1. až 3. rade, že nebohý odmietol s nimi
spoločné bývanie, keďže práve veľmi blízky a intenzívny vzťah k nebohému bol dôvodom, že títo ho
opakovane prehovárali, aby sa k nim nasťahoval.

2.2. Namietajú ako nezákonný postup súdu prvej inštancie, ktorý pripustil výsluch svedkyne H. O.
(partnerky žalovaného v 2. rade) a považujú za právne neúnosné, aby na tento výsluch zo dňa 15.
05. 2023 súd prihliadol ako dôkaz pri rozhodovaní (bod 43. rozsudku), a to spôsobom, že aj na tomto
dôkaze súd prvej inštancie vzhliadol dôvod na zamietnutie žaloby. Výsluch tejto svedkyne namietali
už bezprostredne pred jeho vykonaním a poukázali na jeho nezákonnosť. Uvedená svedkyňa bola na

prvom pojednávaní vo veci samej dňa 12. 04. 2023 prítomná v pojednávacej miestnosti ako verejnosť
od začiatku pojednávania, a to počas prednesov strán sporu, aj sčasti pri výsluchu žalobcu v 1. rade.
Po tom, čo žalovaný v 2. rade navrhol výsluch uvedenej svedkyne a čo namietali tento výsluch, súd
prvej inštancie tento dôkaz pripustil a prikázal p. O. opustiť pojednávaciu miestnosť. V rámci výsluchutejto svedkyne táto nevypovedala nič o dopravnej nehode, ktorej bola svedkom, dokonca, svoj výsluch
začala so slovami, že mala síce vypovedať k dopravnej nehode, ale nechcela vypovedať o nej, ale
chcela vypovedať o osobe nebohého. Sama však neuviedla také skutočnosti, na ktorých zistení bola

navrhnutá ako svedok, o ktorých mala vypovedať. Poukázali na to, že vypočutá svedkyňa je partnerkou
žalovaného v 2. rade, s ktorým žije v spoločnej domácnosti a vychovávajú spoločné dieťa, a preto
závažným spôsobom spochybňujú dôveryhodnosť tejto svedkyne, ktorá má eminentný záujem na
výsledku konania. Výsluch tejto svedkyne bol pripustený v rozpore so zákonom a súd prvej inštancie
naň nemal prihliadnuť.

2.3. K interpersonálnym väzbám medzi nimi a nebohým K. J., a tak k preukázaniu vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, poukazujú na obsah zápisníc, na ktorých sa nachádzajú ich výpovede,
ako aj na záverečné návrhy právneho zástupcu. Z výsluchov jednoznačne vyplynulo, že o nebohého
K. sa dlhodobo a na pravidelnej báze, ako aj finančne, starali, či už formou zakúpenia potravín,
alebo inými spôsobmi a s nebohým si pravidelne pomáhali aj v domácnosti. Odmietnutie spoločného

bývania s dospelým mužom, ktorý má vlastné bývanie, nemožno vyhodnotiť ako kritérium vylučujúce
aktívnu vecnú legitimáciu, či kritérium odôvodňujúce nepriznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy z dôvodu absencie interpersonálnych väzieb medzi oprávnenou osobou a osobou nebohého.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia v 1. až 3. rade navštevovali nebohého párkrát do
mesiaca. Zakaždým mu priniesli tašky plné potravín a veci, ktoré potreboval, ako aj peniaze. Žalobkyňa

v 2. rade si s nebohým pravidelne telefonovala, pričom išlo o dlhé a veľmi osobné rozhovory. Takýmto
spôsobom si kompenzovali menej častý osobný kontakt. Nebohý sa zdôveroval aj žalobkyni v 4. rade.
Žalobca v 5. rade, vzhľadom na povahu svojho povolania, trávil menej času s nebohým, ale snažil
sa to kompenzovať tak, že keď bol doma, chodieval s nebohým na zábavy, do krčmy, či na športové
ihrisko. Chcel mu zaplatiť aj výdavky spojené so získaním vodičského oprávnenia. Tiež ho učil starať sa

o záhradu. Poukázali aj na konanie samotného žalovaného v 2. rade, ktorý jazdil v obci rýchlosťou 72 –
83 km/hod., a to za intenzívneho dažďa, počas ktorého mala byť priemerná rýchlosť vozidla maximálne
39,5 km/hod. Žalovaný v 2. rade sa žalobcom nikdy neospravedlnil a z jeho postoja je zrejmé, že je
úplne nekritický voči skutku, ktorý spáchal a ktorý spôsobil.

2.4. Pokiaľ ide o spoluzavinenie neb. K., majú za to, že pokiaľ súd vychádzal pri skonštatovaní spoluviny
výlučne z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, súd prvej inštancie nezákonne preskúmal závery
právoplatného rozhodnutia OS Nové Zámky, nakoľko žalovaný v 2. rade uznal svoju vinu, za skutok bol
odsúdený platobným rozkazom, voči ktorému nepodal odpor, prijal druh trestu, ako aj jeho výšku a bol
odsúdený v trestnom konaní bez vzhliadnutia okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu.

Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol aj nárok žalobkyne v 2. rade, nakoľko považoval krátenie plnenia
o 30% z titulu spoluviny nebohého za dôvodné, považujú rozsudok aj v tejto časti za nezákonný.

3. K podanému odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Z odvolania

žalobcov vyplýva, že títo nesúhlasia s názorom súdu prvej inštancie, čo nie je odvolacím dôvodom,
a rovnako nie je odvolacím dôvodom ich nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Pokiaľ pred súdom prvej inštancie vyvracal, resp. spochybňoval tvrdenia žalobcov uvádzané
v žalobe, resp. pri ich výsluchoch, a pokiaľ navrhoval doplniť dokazovanie napr. výsluchom partnerky
žalovaného v 2. rade (ktorá bola priama účastníčka predmetnej nehody a tiež poznala nebohého)

a dôkazmi vykonanými v trestnom konaní, potom využil svoje procesné právo a splnil si zároveň svoju
procesnú povinnosť. Od počiatku konania sa žalobcovia snažili neopodstatnene a bezdôvodne zabrániť
tomu, aby k spisu vo veci samej bol pripojený trestný spis a aby súd prvej inštancie vykonával dôkazy
z trestnej veci. Pokiaľ žalobcovia v podanom odvolaní namietali, že v rozsudku absentoval zásah do
ich osobnostných práv, je faktom, že v konaní žalobcovia navrhli vykonať dokazovanie na preukázanie

svojich tvrdení v zásade len svojím výsluchom, a zrejme toto považovali za postačujúce na preukázaní
vznikuzásahuajehointenzity.Pokiaľžalobcovianapádajúvýsluchsvedkyne–partnerkyžalovanéhov2.
rade a účelovo uvádzajú, že bola navrhnutá žalovaným v 2. rade, ako keby „len na výpoveď o predmetnej
dopravnej nehode“, nakoľko bola jej priama účastníčka, a napokon sa k nej ani nevyjadrila, do zápisnici
o pojednávaní zo dňa 12. 04. 2023 vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval podľa § 181 ods. 2

CSP, právna zástupkyňa žalobcov sa k tomu nijako nevyjadrila, ale žalovaný v 2. rade navrhol doplniť
dokazovanie výsluchom tejto svedkyne, ktorá bola priamou účastníčkou dopravnej nehody, a takisto sa
vie vyjadriť k veci. Pokiaľ by právna zástupkyňa žalobcov tento návrh žalovaného v 2. rade rozporovala,
alebo by inak na tom trvala, bolo by to zaznamenané aj v zápisnici o pojednávaní. Zo samotnéhorozsudku však vyplýva (odsek 43.), že zamietnutie žaloby sa nezakladá na výpovedi tejto svedkyni, ale
aj to, že a priori nemá dôvod odmietnuť jej výpoveď ako nevierohodnú, keď aj z trestného spisu vyplývajú
dôkazy preukazujúce jej tvrdenia o vzťahu nebohého J. k návykovým látkam. Má za to, že je namieste,

že hodnotenie vzájomného vzťahu iných osôb v pomere rodinnom alebo obdobnom ako osôb k sebe
navzájom blízkych (§ 116 OZ za bodkočiarkou) prislúcha uvážiť a rozhodnúť len súdu. Pri posudzovaní
pri tom súd nevychádza z (tvrdených) duševných stavov určitej osoby, ale predovšetkým z hľadiska
objektívneho a spoločenského. Neplatí automaticky rovnica, ako sa mylne domnievajú žalobcovia, že
každý rodinný príslušník je automaticky a priori sekundárne poškodený. Poukázal na rozhodnutie NS

SR sp. zn. 4Cdo 81/2011, 4Cdo 144/2010, kde dovolací súd konštatoval, že súdna prax zdôrazňuje,
že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti od individuálnych
okolností daného prípadu existencia závažnej ujmy fyzickej osoby... pri tom však nie sú rozhodujúce jej
(tejto osoby) subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko.

3.1. K ďalším námietkam uvedeným v podanom odvolaní uviedol, že právoplatný trestný rozkaz nevedie

automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním, jeho výlučným zavinením. Z pripojeného
trestného spisu vyplývajú viaceré porušenia zákona samotným nebohým K. J., čo vyplýva aj z výpovede
svedka N.. Zo znaleckých posudkov vyplynulo, že neb. K. sa pohyboval pri pravom okraji cesty a nemal
na sebe viditeľne umiestnené reflexné prvky, čím došlo k porušeniu zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke – ust. § 52 ods. 1 a 3. Konanie poškodeného považuje za jednu z príčin vzniku škody.

3.2. Pokiaľ žalobcovia namietali nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, k tomuto
uviedol, že judikatúra Európskeho súdneho dvora nevyžaduje, aby v odôvodnení rozsudku bola daná
odpoveď na každý argument strany. Má za to, že v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie
naplnil podmienky kladené na odôvodnenie rozhodnutia, rozsudok je spravodlivý a určený tak, aby

bol naplnený princíp právnej istoty. Súd uviedol v odôvodnení, prečo rozhodol tak ako rozhodol, ktoré
navrhovanédôkazyvykonalaakovyhodnotildôkazyatvrdeniastránsporu.Avšakžalobcovianesúhlasili
s rozhodnutím súdu prvej inštancie a opakujú len tie isté argumenty, ako uvádzali v priebehu konania
(hoci ich nepreukázali), ale s ktorými sa súd prvej inštancie v rozsudku riadne vysporiadal. Má za to,
že žalobcovia neosvedčili výnimočnosť okolností daného prípadu, ktoré by odôvodňovali priznania im

uplatnenej nemajetkovej ujmy. Požadované nároky sú v zjavnom neprimeranom a neproporcionálnom
vzťahu aj k iným už rozsúdeným veciam o nárokoch pozostalých (zjavne v bližšom príbuzenskom vzťahu
k nebohému).

4. Žalovaný v 2. rade sa k podanému odvolaniu žalobcov nevyjadril.

5. K podanému vyjadreniu žalovaného v 1. rade sa vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd
rozhodol v intenciách podaného odvolania.

5.1. Žalovaný v 1. rade sa na pojednávaniach vo veci nezúčastnil, preto ani nemohol navrhovať výsluch

svedkyne, nemal poriadnu vedomosť o pojednávaniach a o ich priebehu. Skutočnosť, že vypočutá
svedkyňa poznala nebohého, vyšlo najavo, keď začala vypovedať, nie je teda preto pravdou, že by
bola navrhnutá ako svedok z titulu, že sa poznala s nebohým. Pokiaľ ide o spoluvinu nebohého, táto
nemá vplyv na ich aktívnu legitimáciu. Za nepravdivé považujú tvrdenie žalovaného v 1. rade, že sa
snažili blokovať prístup konajúceho súdu k trestnému spisu. Pokiaľ žalovaný v 1. rade namietal, že

neboli schopní počas konania poukázať čo len na jeden prípad súdnej praxe, skutkovo podobný alebo
obdobný, odkazujú na svoje písomné podania a ústne prednesy, osobitne na oznámenie zo dňa 23.
02. 2023. Napokon sa vyjadrili k tvrdeniu žalovaného v 1. rade, aby prebral argumentáciu žalovaného
v 2. rade ohľadne problémov nebohého J. s návykovými látkami a alkoholom, považujú za potrebné
uviesť, že táto skutočnosť nebola predmetom konania pred súdom prvej inštancie, pričom ju považujú

za absurdnú a v rozpore s dobrými mravmi.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcov
v 1. až 5. rade (§ 379 a § 380 CSP), ako aj skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378

ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (III.) je potrebné
ako vecne správny podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdiť.7. Predmetom konania je nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy u žalobcov v 1. až 3. rade,
každého v sume 15 000 eur a u žalobcov v 4. a 5. rade náhrady u každého v sume 12 500 eur, ako aj
náhrady škody v sume 440 eur (po späťvzatí žaloby v časti 332,20 eura), a to v súvislosti s dopravnou

nehodou, ktorú spôsobil dňa 13. 10. 2020 žalovaný v 2. rade, pri ktorej došlo k usmrteniu K. J., za čo
bol žalovaný v 2. rade trestným rozkazom OS Nové Zámky č. k. 1T/30/2022-460 zo dňa 01. 06. 2022
uznaný za vinného z tohto skutku, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Tr.
zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. a prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.
a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú

dobu 30 mesiacov. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 17. 06. 2022. Žalobcovia sa domáhali
nemajetkovej ujmy s tým, že žalobca v 1. rade bol strýkom neb. K., žalobkyňa v 2. rade bola tetou
nebohého – sestrou jeho nebohej matky, žalobca v 3. rade bol bratrancom neb. K., žalobkyňa v 4. rade
bola tetou neb. K. a žalobca v 5. rade bol strýko neb. K. – bratom jeho nebohého otca. Súd prvej inštancie
vo veci rozhodol tak (okrem zastavujúceho výroku v sume 332,20 eura titulom náhrady škody za náklady
spojené s pohrebom), že žalobu zamietol, keď mal za to, že v danej veci nebola tvrdená, ani objektívne

preukázaná významná intenzita vzťahov žalobcov s neb. K..

8. Odvolací súd sa v prvom rade vysporiadal s odvolacou námietkou v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/
CSP, keď žalobcovia namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie, okrem ďalších odvolacích dôvodov,
je nepreskúmateľný.

8.1. Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku má obsahovať odôvodnenie rozsudku.
Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly
správnosti postupu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 220 CSP dáva súdom dostatočný návod
na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku.

8.2. To, že právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria
A, č. 303-A, str. 12, § 29). Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutieajvnálezeIII.ÚS119/03-30.Ústavnýsúdvyslovil,žesúčasťouobsahuzákladnéhoprávana
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

8.3. Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach konštatuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nemusídávaťodpoveďnakaždúnámietkualeboargument,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznam
pre rozhodnutie. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú. Do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola
strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

9. V danom prípade po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie je možné konštatovať, že samotné
odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia je stručnejšie, avšak zrozumiteľné a podľa názoru
odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 odsek
2 CSP a samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie nepriznal žalobcom nemajetkovú ujmu, ktorú si

uplatnili, teda nerozhodoval v súlade s ich požiadavkami, nie je možné považovať za takú procesnú
vadu, ktorá by im odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 365 odsek 1 písm. b/ CSP.

10. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali aj nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nesprávne právne
posúdenie veci.

10.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov idevtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávny právny záver.

11. Podľa § 13 odsek 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

11.1. Podľa § 13 odsek 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

11.2. Podľa § 13 odsek 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

11.3. Osobnostné práva a právo na ich ochranu predstavujú základné piliere súkromno-právnej úpravy.
Ochrana osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe, pričom predmetom ochrany je osobnosť človeka vo
svojej celistvosti ako nehmotný statok. Ide o absolútne právo fyzickej osoby, ktoré pôsobí proti všetkým.
Jeho obsahom je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie

práv, ktoré sú demonštratívne uvedené v § 11 OZ. Túto ochranu zákon zabezpečuje v plnom rozsahu aj
vtedy, ak sú zasiahnuté len jednotlivé zložky osobnosti. V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie,
resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením alebo porušením jeho osobnosti
ako celku. Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených v § 11 OZ je určitá ujma.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych

okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú ujmu,
ktorú fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce jej subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj
každá iná fyzická osoba.

11.4. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila).

11.5. Najvyšší súd SR vymedzil, že pri strate blízkej osoby vzniká pozostalému citová ujma vo forme
šoku, smútku zo straty blízkej osoby a spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Je pritom zjavné, že
takáto citová ujma rozhodne nevzniká len manželovi a deťom či rodičom, ale v mnohých prípadoch aj
druhovi, súrodencom či iným osobám – blízkosť príbuzenského vzťahu vôbec nemusí korešpondovať

s intenzitou vzájomných citov so zosnulým. Vymedzenie okruhu osôb, ktoré sú aktívne legitimované
na uplatňovanie nároku na ochranu osobnosti zosnulého, teda nie je možné zamieňať s okruhom
osôb, ktorých právo na rodinný život môžete byť pri úmrtí blízkeho človeka zasiahnuté. Uvedený záver
vyplýva aj z iných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré v súvislosti s usmrtením blízkych osôb nijako
nespochybňujú porušenie práva na rodinný život osôb, ktoré stoja mimo zákonný rámec ust. § 15 OZ

(napr. súrodencom zosnulého). V Českej republike došlo k nadväznosti na zásah do práva na rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby k priznaniu nároku na náhradu nemateriálnej ujmy v peniazoch
aj družke, starým rodičom, či dokonca strýkovi zosnulého.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu

legitimáciu žalovaných v 1. a 2. Žalovaný v 2. rade zodpovedá ako prevádzateľ dopravného prostriedku
a tiež je jeho zodpovednosť daná aj porušením pravidiel cestnej premávky, čím spáchal prečin usmrtenia
maloletého K. J.. Pokiaľ sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 1. rade, tak vozidlo, ktorým
bola spôsobená dopravná nehoda, je povinne zmluvne poistené u žalovaného v 1. rade. Odvolací súd
pri tejto vecnej pasívnej legitimácii poukazuje na rozsudok NS SR z 31. júla 2017 sp. zn. 6 M Cdo

1/2016 – rozhodnutie R 61/2018, z ktorého vyplýva, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenejprevádzkou motorového vozidla. V spore o náhrade takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.
Zodôvodneniauvedenéhorozhodnutiavyplýva,že9.októbra2018sauskutočnilorokovanieObčiansko-
právneho kolégia Najvyššieho súdu SR, na ktorom bolo prijaté uznesenie o uverejnení rozhodnutia

NS SR sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Toto
rozhodnutie bolo neskôr publikované ako judikát R 61/2018. Týmto postupom najvyššieho súdu bolo
dosiahnuté názorové zjednotenie dovolacích senátov k predmetnej problematike, čím zároveň došlo
k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd tu ďalej poukázal na ďalšie rozhodnutia
NS, napr. sp. zn.: 2 Cdo 41/2018, 2 Cdo 52/2018, 2 Cdo 131/2018, 4 Cdo 91/2018, 6 Cdo 207/2017,

6 Cdo 226/2017, z ktorých vyplýva, že dovolací súd posudzuje právne otázky ohľadne vecnej pasívnej
legitimácie poisťovne vyplývajúce z povinného zmluvného poistenia už v súlade s právnymi závermi, na
ktorých spočíva judikát R 61/2018.

13. Odvolací súd sa zároveň zaoberal otázkou aktívnej legitimácie z hľadiska uplatneného nároku, ktorá
bola namietaná počas konania zo strany žalovaného v 1. rade.

13.1. Na to, aby došlo k závažnému zásahu do súkromného rodinného života pozostalého, ktoré
by odôvodňovalo priznanie finančného zadosťučinenia, je nevyhnutná existencia veľmi úzkej citovej
väzby medzi zomrelým a pozostalým. Existencia takejto úzkej citovej väzby sa dá predpokladať medzi
manželmi a rodičmi a deťmi žijúcimi v spoločnej domácnosti, avšak ide o predpoklad vyvrátiteľný,

nakoľkoanipríbuzenstvonemusíznamenaťexistenciuveľmiblízkehocitovéhovzťahudeterminovaného
láskou a súdržnosťou. Pri vzdialenejších príbuzných, príp. pri osobách bez príbuzenského vzťahu
nežijúcich v spoločnej domácnosti dochádza k vytvoreniu veľmi blízkeho citového vzťahu iba
v osobitných výnimočných situáciách. Takýto názor presadzuje aj nemecká, rakúska alebo česká
judikatúra.

14. Žalobca v 1. rade bol strýkom nebohého K., žalobkyňa v 2. rade bola tetou nebohého – sestrou jeho
nebohej matky, žalobca v 3. rade bol bratrancom nebohého, žalobkyňa v 4. rade bola tetou nebohého
a žalobca v 5. rade bol strýkom nebohého – bratom otca nebohého K.. Ako už bolo vyššie uvedené,
ide o vzdialenejších príbuzných neb. K., pričom judikatúra v zásade nevylučuje aj takýto okruh osôb

na uplatnenie si nároku na ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy, avšak preukazovanie
závažnostivzniknutejujmy,jejintenzity,trvaniaadopadujeutakýchtoosôbpodstatneťažšie,akouosôb
uvedených v § 15 OZ.

15. Je potrebné zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť

s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže
strana plniť od začiatku konania v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov v rámci
prípravy pojednávania, pri odročení pojednávania. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky
tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia
dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Cieľom tvrdenia dôkaznej

povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane
konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také
rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou
v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť.

16. V danej veci žalobcovia svoje tvrdenie uvádzali v podanej žalobe, ako aj v samotných výsluchoch
na pojednávaní. Ďalšie dôkazy na preukázanie opodstatnenosti ich nároku v konaní nenavrhovali. Súd
prvej inštancie preto vychádzal z výpovedí strán sporu, ako aj z tvrdení uvedených v žalobe.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že smrťou nebohého Dominika došlo k pretrhnutiu rodinných
väzieb so žalobcami, pre ktorých bol nebohý Dominik synovcom a bratrancom. Je bezo sporu, že smrť
každého človeka prináša so sebou psychickú bolesť a v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často
vnímaná ako bolesť fyzická, neznesiteľná, obmedzujúca aktivity pozostalých, pričom takáto skutočnosť
je spôsobilá zasiahnuť do života aj vzdialenejších príbuzných. V danom prípade žalobca v 1. rade spolu

so žalobkyňou v 2. rade boli strýkom a tetou nebohého. Uvádzali, že najmä po smrti jeho matky a otca
mali s ním dobrý vzťah, vzájomne si pomáhali, navštevovali sa približne každé tri týždne, dokonca
nebohému navrhovali, aby prišiel k nim bývať, čo odmietol, pretože chcel zostať bývať v rodičovskom
dome, kde vyrastal. Hovorili o bližšom rodinnom vzťahu aj za života rodičov nebohého, kedy chodilispolu na výlety. Po smrti rodičov nebohého sa snažili K. pomáhať aj finančne. Zvykli mu dať buď priamo
finančnú hotovosť, alebo zaplatiť rôzne šeky. Samotný žalobca v 1. rade uvádzal, že nebohý K. väčšinou
telefonoval s jeho manželkou, teda žalobkyňou v 2. rade, ktorá uviedla, že od jeho smrti veľmi zle spí

a veľmi ľutuje, že nešiel k nim bývať, chýba jej. Žalobca v 3. rade bol bratrancom nebohého K.. Stretával
sa s ním v čase, keď žila jeho matka, aj otec. Keďže nebohý K. nemal súrodenca, bol pre neho ako starší
brat, zvykol u nich tráviť aj letné prázdniny. Keď však neb. K. osirel, chodil k nim na sviatky. Uviedol,
že spolu si zvykli chodiť zahrať futbal, zašli aj na výlet, z jeho smrti bol šokovaný. Žalovaná v 4. rade
je tetou neb. K., uviedla, že po smrti jeho rodičov ho boli navštíviť v zamestnaní, zaujímali sa u jeho

šéfa, či chodí riadne do práce, pozývali ho k nim, stretávali sa s ním 2 až 3x do týždňa, keď sa u nich
zastavil alebo, keď išiel od kamaráta. Uviedla, že spoločné aktivity s K. nemali, ale zvykli sa rozprávať
ahovoriťoproblémoch.Nechodilianinaspoločnévýlety,pretožejejmanžel(žalobcav5.radestálerobil,
doma bol iba cez víkendy). K. smrť ju však veľmi zasiahla aj preto, že má syna, i keď v inom veku. Na
miesto nehody, kde zomrel K., osadili pamätnú tabuľu, kde pravidelne chodia a starajú sa o toto miesto.
Žalovaný v 5. rade je strýkom nebohého K. (bratom otca K.), nebohému K. sa snažil byť nápomocný

najmä po smrti otca. Povedal mu, že keď bude potrebovať pomoc, nech kedykoľvek zavolá. Chcel mu
zaplatiť aj vodičák, avšak sa už potom neozval, ako si to rozmyslel. S K. mal dobrý vzťah, chodieval
s ním na zábavu, do krčmy a športové ihrisko, keď sa stretli, rozprávali sa, niekedy sa aj pohádali, ale
snažil sa ho učiť to, čo vedel. Učil ho kosiť, strihať hrozno, stromy, jeho smrť ho veľmi zasiahla, pretože
mu zomrel najprv brat a potom aj K.. Často chodia spolu so žalobkyňou v 4. rade na miesto nehody,

ako aj na cintorín.

17. Odvolací súd po preskúmaní skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, po vykonanom
dokazovaní, ktoré považuje za dostatočné, niet pochýb o tom, že žalobcovia ako osoby v príbuzenskom
vzťahu s nebohým K. postrádajú jeho stratu, ktorá v každom prípade zasiahla najmä ich súkromný

a rodinný život a natrvalo prerušila vytvorené citové putá. Vzhľadom na to, že nejde o osoby blízke,
vymenované v § 15 OZ, ale o osoby v ďalšom príbuzenskom pokolení, keď pri osobách blízkych
sa dá predpokladať existencia úzkej citovej väzby, ako aj medzi manželmi alebo medzi rodičmi
a deťmi, ktoré žijú v spoločnej domácnosti, ani vzdialenejšie príbuzenstvo neznamená vylúčenie
existencie veľmi blízkeho citového vzťahu determinovaného láskou a súdržnosťou, ako aj úzkymi

rodinnými a súkromnými väzbami. Tieto skutočnosti je však potrebné bezpochyby preukázať. Súčasťou
súkromného života je nepochybne aj rodinný život, ktorý zahŕňa vzťahy medzi aj ďalšími príbuznými,
preto rešpektovanie súkromného, teda rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie, rozvíjanie
a udržovanie vzťahov s ďalšími bytosťami. Zavinená smrť blízkej osoby, v danom prípade nebohého K.,
mohla preto, vzhľadom na pretrhnutie vzájomných rodinných väzieb a pút, predstavovať pre žalobcov

z ich pohľadu závažnú nemateriálnu ujmu, ktorá im znemožnila rozvíjanie a napĺňanie ďalších takýchto
vzťahov. Pre to, aby bolo možné však túto ujmu priznať vo forme nemajetkovej ujmy, je potrebné
preukázať zo strany žalobcov, že stratou blízkej osoby došlo na ich strane dôsledkom takéhoto
neoprávneného zásahu k závažnej ujme na ich strane a táto závažná ujma je tak významná a takej
intenzity, že jej trvanie alebo dopad a dôsledky je potrebné považovať za ujmu značnú, nie sú

postačujúce iba subjektívne pocity, ale predovšetkým je rozhodujúce objektívne hľadisko, čo znamená,
či by takúto predmetnú ujmu v danom čase a mieste vnímala aj každá iná fyzická osoba. Žalobcov
v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy a odvolací
súd, rovnako ako súd prvej inštancie, sa stotožnil so záverom, že tak závažná ujma a jej intenzita zo
strany žalobcov preukázaná v konaní nebola. Niet dôvodu spochybňovať tvrdenia žalobcov ako strýkov,

tiet a bratranca nebohého K., že jeho strata im priniesla obrovský smútok, keď s K. udržiavali rodinné
vzťahy, navštevovali ho, boli mu nápomocní v bežnom života, avšak uvedené skutočnosti nepostačujú
na to, aby bolo možné konštatovať, že boli v tak úzkom intenzívnom vzťahu k postihnutej fyzickej
osobe a strata tejto osoby im spôsobila taký zásah do emocionálnej osobnostnej, príp. zdravotnej sféry,
ktorá by zakladala právo domáhať sa ochrany osobnosti a priznania požadovanej nemajetkovej ujmy.

V konaní nebolo preukázané, že by strata blízkej osoby (K.) bola vnímaná ako neznesiteľná, príp.
fyzicky obmedzujúca aktivity žalobcov, príp. že by boli nútení vyhľadať odbornú pomoc, rovnako tu
absentuje aj ovplyvnenie ich života do budúcnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd opätovne
zdôrazňuje,ženespochybňujeprávožalobcovnauplatneniesinárokunaochranuosobnosti,ajkeďstoja
mimo rámec osôb uvedených v § 15 OZ (napr. súrodenci zosnulého alebo rodičia), avšak ich dôkazná

povinnosť je zložitejšia na preukázanie tak závažnej ujmy vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ktorá
by odôvodňovala priznanie im nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takáto ujma sa
im v konaní nepodarila preukázať. Preto, pokiaľ súd prvej inštancie ich nárok ohľadne uplatnenéhonároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol, odvolací súd sa s jeho záverom v plnom
rozsahu stotožnil.

18. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali, že výsluch svedkyne H. O. bol pripustený v rozpore
so zákonom a súd prvej inštancie naň nemal prihliadať, odvolací súd považuje túto námietku za
nepodstatnú pre rozhodnutie vo veci samej. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 12. 04. 2023 vyplýva,
že v pojednávacej miestnosti bola prítomná verejnosť. Až v priebehu pojednávania, po tom, čo sa
vyjadrili žalobcovia, sa vyjadrila právna zástupkyňa žalobcov a súd v zmysle § 181 ods. 2 CSP vyslovil

svoje predbežné právne posúdenie veci, výsluch ako svedkyne – priateľky žalovaného v 2. rade H. O.
navrhol žalovaný v 2. rade. Súd prvej inštancie na ďalšom pojednávaní menovanú svedkyňu vypočul,
pričom je potrebné uviesť, že na prvom pojednávaní táto svedkyňa nebola stranami sporu navrhnutá
ako svedkyňa, a teda nebol navrhnutý jej výsluch. Žalobcovia rozporovali dôveryhodnosť tejto svedkyne
z dôvodu, že je partnerkou žalovaného v 2. rade a má s ním maloleté dieťa.

18.1. KeďžeCivilnýsporovýporiadokpripúšťavykonaniedôkazuibananávrh,takýtonávrhnavypočutie
uvedenej svedkyne vopred vznesený na pojednávaní, kde bola prítomná svedkyňa ako verejnosť,
nebol. Keďže v čase vytýčenia pojednávania, ani otvorenia prvého pojednávania vo veci, takýto návrh
nebol prednesený, súd prvej inštancie nemal dôvod nepripustiť prítomnosť uvedenej svedkyne, ktorá
v čase začatia prvého pojednávania bola prítomná v pojednávacej miestnosti ako verejnosť. Skutočnosť,

že žalobcovia spochybnili dôveryhodnosť tejto svedkyne, vzhľadom na jej vzťah k žalovanému v 2.
rade, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie vyhodnotil
výpoveď tejto svedkyne, pričom iba vzťah, že svedkyňa má rodinný či obdobný vzťah k žalovanému
v 2. rade, nepostačuje na spochybnenie jej tvrdení, avšak za podstatné považuje odvolací súd tú
skutočnosť, že súd prvej inštancie v bode 43. rozsudku, kde poukazuje na výpoveď uvedenej svedkyne

a nepovažuje ju za nevierohodnú aj s poukazom na výsledky policajného šetrenia, avšak podstatná je
tá skutočnosť, že súd prvej inštancie nezaložil zamietnutie žaloby na výpovede tejto svedkyne. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu, aj bez prihliadnutia na výpoveď svedkyne bolo potrebné považovať žalobu za
nedôvodnú. Uvedená výpoveď nemala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

19. Žalobkyňa v 2. rade si uplatnila aj náhradu škody v zmysle § 449 ods. 2 a 3 OZ, ktorá jej vznikla s
nákladmispojenýmispohrebom,atovovýške440eur,zktorejsumyjejžalovanýv1.radeplnilvrozsahu
332,20 eura (v ktorej časti bolo konanie zastavené pre späťvzatie žaloby), pričom vo zvyšku bolo plnenie
krátené pre spoluzodpovednosť poškodeného. Súd prvej inštancie popri zavinení žalovaným v 2. rade
zohľadnil aj spoluzavinenie nebohého K., keď vychádzal z dôkazov vykonaných v trestnom konaní pod

sp. zn. 1C 30/2022, a to najmä z výpovede P. N., ako aj znaleckých posudkov MUDr. Jaroslava Kitllicu
a MUDr. Evy Nevickej, ako aj znaleckého posudku Ing. Ladislava Bedecsa a znaleckého posudku Ing.
Kamila Lacko-Bartoša. Žalobkyňa v 2. rade v podanom odvolaní ohľadne tohto nároku namietala, že súd
prvej inštancie sa nemal vyjadrovať k záverom právoplatne skončeného trestného konania a neprináleží
mu vyhodnocovať spoluzavinenie, a rovnako nezohľadnil a nezaujal žiadne stanovisko k znaleckým

posudkom, z ktorých nebolo preukázané, že by došlo k smrteľnému následku aj v prípade, ak by
žalovaný v 2. rade neporušil svoje zákonné povinnosti vyplývajúce mu zo Zákona o cestnej premávke.

19.1. K uvedenému je potrebné uviesť, že v zmysle § 193 CSP bol súd viazaný rozhodnutím súdu
o tom, že bol spáchaný trestný čin a tento spáchal žalovaný v 2. rade. Uvedený výrok však nerieši rozsah

a výšku škody a odvolací súd má za to, že v civilnom sporovom konaní súd nie je viazaný výškou škody
a môže vyhodnotiť prípadnú spoluzodpovednosť aj sám. Z výpovede P. N. vyplynulo, že v čase nehody
mal nebohý K. tmavé oblečenie, nemal na sebe žiadne reflexné prvky a išli spolu po pravej krajnici. Zo
znaleckého posudku MUDr. Jaroslava Kitllicu vyplývajú rovnaké skutočnosti, pričom z tohto posudku
ďalej vyplýva, že nebohý bol v čase nehody pod vplyvom kombinácie návykových omamných látok,

ataktoovplyvnenýjedinecsineuvedomujeaniejeschopnýbezpečnesapohybovaťvcestnejpremávke.
Ovplyvnenie danými látkami bez pochybností podstatnou mierou sa tiež podieľalo na jeho konaní. Ďalej
zo znaleckého posudku Ing. Ladislava Bedecsa vyplývajú zhodne tvrdené skutočnosti, že poškodený K.,
ako aj P. N. nemali na sebe umiestnené reflexné prvky, keby šli po ľavom okraji vozovky, mohli zabrániť
zrážke, a napokon, aj zo záverov znaleckého posudku Ing. Kamila Lacko-Bartoša vyplýva, že chodci J.

a N. sa mali pohybovať pri ľavom okraji vozovky, čo nedodržali, mali mať na sebe viditeľne umiestnené
reflexné prvky, a na koniec znalec uviedol, že z technického hľadiska je otázne, či by reflexné prvky
boli účinné. Žalobcovia v podanom odvolaní namietali práve uvedený záver znalca Ing. Kamila Lacko-
Bartoša ohľadom konštatovania, že je otázne z technického hľadiska, či by reflexné prvky boli, vzhľadomna podmienky v čase dopravnej nehody, účinné. Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie sa k uvedeným
záverom znalca Ing. Kamila Lacko-Bartoša bližšie nevyjadril, zo všetkých troch znaleckých posudkov,
ako aj z výpovede svedka N., bolo nesporne preukázané, že nebohý K. J. rovnako porušil pravidlá

cestnej premávky, keď nešiel po ľavom okraji vozovky, ale pravom a nemal reflexné prvky, pričom jeho
schopnosť bezpečne sa pohybovať v cestnej premávke bola oslabená požitím návykových omamných
látok. Uvedené dôkazy a závery súdu prvej inštancie, ktorý sa stotožnil s krátením plnenia žalovaným
v 1. rade na nákladoch žalobkyni spojených s pohrebom v rozsahu 30%, korešpondujú so závermi
znaleckých posudkov a vykonaného dokazovania v trestnom konaní. Z uvedeného dôvodu ani v tejto

časti odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcov, resp. žalobkyni v 2. rade za dôvodné a rozsudok
súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch podľa § 387 odsek 1 CSP potvrdil.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 a § 255
odsek 1 CSP tak, že žalovanému v 1. rade voči žalobcom v 1. až 5. rade priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).