Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 7, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313222804
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4313222804.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Slovenská
republika, zast. Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, proti
žalovaným: 1. A. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., E. F. XX, 2. G. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D.,
E. F. XX, obaja zast. Advokátska kancelária JUDr. Ivana Igazová, s. r. o., so sídlom Bratislava, Mýtna
11, IČO: 40 970 141, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Levice zo dňa 18. augusta 2022 č. k. 16C/273/2013-806 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto:

Súd u r č u j e , že nehnuteľnosti, zapísané na LV č. XXXX, okres Levice, obec D., katastrálne územie
D., parcely registra „C“ – parc. č. 4285/1 - orná pôda o výmere 5476 m2, parc. č. 4285/2 - orná pôda
o výmere 713 m2, parc. č. 4285/3 - orná pôda o výmere 73 m2, parc. č. 4285/4 - orná pôda o výmere
211 m2, parc. č. 4288/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1036 m2, parc. č. 4288/3 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 448 m2 a parc. č. 4288/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 452 m2
sú vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe Slovenského pozemkového fondu v podiele 1/1.

Žalobcovi sa voči žalovaným v 1. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.) a žalovaným v 1. a 2. rade priznal
nárok na náhradu trov voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1 zák. č.
165/1995 Z. z. (Katastrálny zákon), čl. 8, čl. 4 ods. 1, § 137 písm. c), § 151 ods. 1, § 187 ods. 2, § 191
ods. 1 CSP, § 1 ods. 1 písm. a), c), § 7 ods. 2, § 17 ods. 1, § 34a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a vykonaným dokazovaním zistil,
že z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že žalovaní sú zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci pozemku
zapísaného v registri „C“ pre okres Levice, obec D., katastrálne územie D. s parc. č. 4285/1 orná pôda
o výmere 5476 m2, parc. č. 4285/2 orná pôda o výmere 713 m2, parc. č, 4285/3 orná pôda o výmere 73
m2, parc. č. 4285/4 orná pôda o výmere 211 m2, parc. č. 4288/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere
1036 m2, par. č. 4288/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 548 m2, parc. č. 1263/18 zastavané
plochy a nádvoria o výmere 448 m2 a parc. č. 4288/4, zastavané plochy a nádvoria o výmere 452 m2 v

podiele 1/1 a titulom nadobudnutia je Notárska zápisnica vyhlásenie o vydržaní č. N 88/05, Nz 19357/05,
NCRls 19089/05 titulom vydržania podľa § 63 zák. č. 323/1992 Zb. Z -2083/05 zo dňa 05. 05. 2005.
Dňa 25. 06. 1993 uzavreli žalovaní kúpnu zmluvu s predávajúcim Štátnym majetkom, štátny podnik
Želiezovce na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX parcely registra „C“ s parc. č. 4288/1 zastavanéplochy a nádvoria o výmere 304 m2 a parc. č. 4288/5 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1349
m2. Štátny majetok Želiezovce, štátny podnik požiadal dňa 06. 04. 1993 o založenie listu vlastníctva na
obytný dom a hospodárske budovy podľa geometrického plánu s tým, že išlo aj o žalované nehnuteľnosti

s parc. č. 4285/1, 4285/2, 4285/3, 4285/4, 4288/2, 4288/3 a 4288/4. Správa katastra Levice dňa 21.
05. 2013 oznámila listom žalobcovi, že žalované parcely registra C - KN č. 4285/1, 4285/2, 4285/3,
4285/4, 4288/2, 4288/3, 4288/4 boli pôvodne zapísané na LV č. XXX a do listu vlastníctva boli zapísané
pod položkou výkazu zmien č. 48, 49/93, a to na základe žiadosti Štátneho majetku Želiezovce, š. p.
o založenie listu vlastníctva, ktorého prílohou bol GP č. 243-252-039-92/3, na základe ktorého vznikli

predmetné parcely z pôvodnej PK parcely č. 765/1, ktorá bola evidovaná v pozemkovoknižnej vložke
č. XX v k. ú. D.. Konfiškačná komisia zriadená podľa nar. 104/45 Sb. v znení nar. 64/46 Sb. zo dňa
31. 08. 1946 rozhodla, že vdovu G. B. H., I. J. treba považovať za osobu nemeckej národnosti a k 01.
03. 1945 a bolo rozhodnuté o konfiškácii jej pôdohospodárskeho majetku. Na základe tohto rozhodnutia
boli v roku 1948 vydané výmery o vlastníctve pôdy pre Štátny majetok v Želiezovciach, čiastočne bola
v roku 1948 vyznačená konfiškácia do pozemkovej knihy č. 95/1948 OS Želiezovce. V roku 1955 boli

vydané a zapísané v pozemkovej knihe Prídelové listiny pre Štátny podnik v Želiezovciach. Prídelová
listina zo dňa 28. 09. 1955 je založená v súdnom spise na č. l. 18. Dňa 19. 04. 2005 vydal Slovenský
pozemkový fond, regionálny odbor Levice vyjadrenie v zmysle § 63 písm. a) bod 3 zák. č. 323/92 Zb., že
preskúmal žiadosť JUDr. Márie Ivičičovej, notárky, so sídlom v Leviciach a z hľadiska svojich oprávnení
zo zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v

znení neskorších predpisov a zák. SNR č. 330/91 Zb. v znení neskorších predpisov, z údajov uvedených
v žiadosti a priložených dokladov, zisťuje, že k vzniku vlastníckeho práva k parc. č. 4285/1, 4285/2,
4285/3, 4285/4, 4288/2, 4288/3, 4288/4 uvedené na LV č. XXXX, všetko v k. ú. D. pre A. B. C., r. č.
XXXXXX/XXX a manželku G., I. K., r. č. XXXXXX/XXXX, obaja bytom D., E. F. L. XX nemá výhrady.
Podpísaný M. F. N., riaditeľ regionálneho odboru. Dňa 04. 05. 2005 notárkou JUDr. Máriou Ivičičovou,

Notársky úrad so sídlom v Leviciach, Ul. sv. Michala 4 bola vydaná Notárska zápisnica N 88/2005, Nz
19357/2005, NCRls 19089/2005, ktorou osvedčila vyhlásenie navrhovateľa A. B. C. a manželky G. C.,
I. K., že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. D. na LV č. XXXX pod B1 v celosti
(parcely registra „C“) parc. č. 4285/1, orná pôda o výmere 5476 m2, parc. č. 4285/2, orná pôda o výmere
713 m2, parc. č. 4285/3, orná pôda o výmere 73 m2, parc. č. 4385/4, orná pôda o výmere 211 m2,

parc. č. 4288/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1036 m2, parc. č. 4288/3, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 448 m2 a parc. č. 4288/4, zastavané plochy a nádvoria o výmere 452 m2. K
vydaniu osvedčenia boli predložené doklady: LV č. XXXX, vyjadrenie SPF, vyjadrenie MÚ Želiezovce
zo dňa 13. 04. 2005. Z Rozhodnutia č. 778/1996 vydaného Prezídiom Fondu národného majetku
Slovenskej republiky sa zistilo, že časť podniku Štátny podnik Želiezovce, štátny podnik - privatizovaná

časť Rozina bol kupujúci Česlotrade, s. r. o. Rozhodnutie č. 779/1996 potvrdzuje privatizáciu časti
podniku Štátny majetok Želiezovce, štátny podnik - privatizovaná časť ostatný štátny majetok bez
časti Rozina bol kupujúci MANAZ, spol. s r. o. Rozhodnutím č. 2237/1997-420 vydaným Ministerstvom
pôdohospodárstva Slovenskej republiky bol zrušený bez likvidácie Štátny majetok Želiezovce, štátny
podnik k 20. 04. 1997. Zo súpisu majetku Štátneho majetku Želiezovce v privatizačnom projekte zo

zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do privatizovaného majetku časti Rozina - preberajúci
Česlotrade, spol. s r. o., z príloh 1-3, dodatku k zápisnici, zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí
zahrnutých do privatizačného majetku - ostatný majetok bez časti Rozina, preberajúci MANAZ, spol.
s r. o. (č. l. 461-510) sa zistilo, že žalované pozemky neboli súčasťou privatizácie Štátneho majetku
Želiezovce,štátnypodnik.Zpísomnéhovyjadreniaavýsluchužalovanéhov1.radesúdzistil,žežalovaní

mali byť ubezpečení riaditeľom - štatutárnym orgánom Štátneho majetku Želiezovce, štátny podnik pri
kúpe nehnuteľností, vedených na LV č. XXXX, že im budú následne odpredané aj okolité žalované
nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v časti Veľký dvor. Žalovaní sa ujali držby všetkých nehnuteľností
od ich odovzdania a až do súčasnosti ich využívajú na svoju vlastnú potrebu, najmä na bývanie.
Nehnuteľnosti boli ako celok oplotené, čo nebolo v konaní sporné. Žalovaní postupne investovali svoje

finančné prostriedky na zveľadenie všetkých nehnuteľností. Rekonštruovali dom, garáž, postavili bazén,
skultivovali celý hospodársky dvor, záhradu, vysadili vinič a ovocné stromy. Z výsluchu svedkyne N. O.
mal súd za preukázané, že svedkyňa pracovala ako ekonómka pre Štátny majetok Želiezovce, štátny
podnik v rokoch 1962 – 1999, pričom uviedla, že na žalovaných pozemkoch bola záhrada, ovocné
stromy, koniareň, chlievy, trávnatá plocha, park a všetky tieto nehnuteľnosti sa využívali za účelom

hospodárstva štátneho podniku. Starali sa o ne zamestnanci štátneho podniku a správca. Správca tam
mal pridelenú aj časť záhrady, ktorú mohol využívať pre svoju potrebu. Všetky pozemky tvorili jeden
celok, boli pridelené k správcovskému bytu. Čo sa týka sporu a kúpnej zmluvy medzi štátnym podnikom
a žalovanými, to bolo výlučne v kompetencii podnikového riaditeľa.1.2. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru,
že žaloba nie je dôvodná. Súd najprv skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu, nakoľko skúmanie vecnej

legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je súčasťou každého súdneho konania, pričom ju súd
skúma vždy - aj bez návrhu, aj keď ju žiadny z účastníkov nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 zo dňa 26. 06. 2010). Z výpisu z katastra nehnuteľností
z pozemkovoknižnej vložky č. 12 (č. l. 17) a z oznámenia správy katastra Levice zo dňa 21. 05. 2013
(č. l. 16) mal súd za preukázané, že žalované parcely č. 4285/1, 4285/2, 4285/3, 4285/4, 4288/2,

4288/3, 4288/4 boli pôvodne zapísané na liste vlastníctva LV č. XXX, a to na základe geometrického
plánu č. 243-252-039-92/3, na základe ktorého vznikli parcely z pôvodnej PK parcely č. 765/1, ktorá
bola evidovaná v pozemkovoknižnej vložke č. 12 v katastrálnom území D.. Z prídelovej listiny z 28.
09. 1955 (čl. 18) je zrejmé, že pôvodná parcela č. 765 zapísaná do pozemkovoknižnej vložky č. 12
bola skonfiškovaná vlastníčke G. H., I. J. a spol. a prideľovala sa do vlastníctva Československého
štátu, štátneho majetku Želiezovce, národný podnik Želiezovce. Vlastníkom majetku národného podniku

bol štát. Štátny majetok Želiezovce, štátny podnik bol založený zakladacou listinou Ministerstva
poľnohospodárstva a výživy SSR č. 5150/1988/13-ORP zo dňa 30. 06. 1988 podľa ust. § 18 zákona
č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku. Štátny majetok Želiezovce, štátny podnik hospodáril s majetkom v
socialistickom celospoločenskom vlastníctve, teda štátny majetok Želiezovce, štátny podnik hospodáril
aj so žalovanými nehnuteľnosťami. Jediným vlastníkom všetkých vecí v štátnom socialistickom

vlastníctve bol podľa § 63 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka v znení do 09. 11.
1965 štát. Slovenský pozemkový fond bol zriadený podľa § 34 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. o
pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení do 10. 06. 1992. Podľa § 34 ods. 2 cit. zákona Slovenský
pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným

predpisom a pozemky nedoložené vlastníckym právom. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku dňom 24. 06. 1991 zaniklo
právo hospodárenia k nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu, a teda aj k žalovaným nehnuteľnostiam a
Slovenskýpozemkovýfondvsúlades§17ods.1cit.zákonaprevzaltietonehnuteľnostidosvojejsprávy.
Fond národného majetku SR rozhodnutím č. 779/1996 zo dňa 20. 11. 1996 rozhodol o privatizácii časti

podniku Štátny majetok Želiezovce, štátny podnik bez časti Rozina s kupujúcim MANAZ, spol. s r. o. a
rozhodnutím č. 778/1996 zo dňa 20. 11. 1996 o privatizácii Štátny majetok Želiezovce, štátny podnik časť
Rozina s kupujúcim Česlotrade s. r. o. Zo zmlúv o predaji časti podniku č. 1881/1997 a 1833/1997 sa
zistilo, že žalované pozemky neboli súčasťou privatizačného projektu. V zmysle § 47c ods. 1 zákona č.
91/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, majetok

podniku alebo tie časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik
bol zrušený alebo vymazaný z obchodného registra, je tento majetok v správe Ministerstva hospodárstva
SR s výnimkou majetku, ktorý spravuje Slovenský pozemkový fond. Súd mal z výpovede svedkyne
N. O. za preukázané, že žalované pozemky tvoria poľnohospodársky pôdny fond v zmysle § 1, § 17
a § 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskeho

majetku v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia, listinné dôkazy a
výpoveď svedkyne O., súd dospel k záveru, že v prípade sporných nehnuteľností ide o nehnuteľnosti
vo vlastníctve štátu, ktoré s účinnosťou zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku prešli pod správu Slovenského pozemkového fondu a spĺňajú
podmienky uvedené v ustanovení § 1 tohto zákona. Nakoľko predmetné nehnuteľnosti v čase účinnosti

zákona č. 229/1991 Zb., ako aj v čase účinnosti zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách (t. j. 19. 08. 1991), ktorým bol zriadený Slovenský pozemkový fond (§ 34) slúžili
poľnohospodárskej výrobe Štátneho majetku Želiezovce, štátny podnik, a teda žalobca ako správca
nehnuteľností vo vlastníctve štátu je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie vlastníckeho

práva.

1.3. V prejednávanej veci sa vzhľadom na predmet konania jedná o určovaciu žalobu podľa ustanovenia
§ 137 písm. c) CSP. Súd ustálil, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri

nehnuteľnosti a iba prostredníctvom súdneho rozhodnutia a podanou určovacou žalobou sa zároveň
odstráni aj právna neistota v postavení žalobcu.1.4. Súd následne pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienok vydržania žalovanými. Vydržanie
vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. V prejednávanej veci boli predmetom vydržania nehnuteľnosti nachádzajúce sa v

okrese Levice, obec D., katastrálne územie D. zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to parc. č.
4285/1, 4285/2, 4285/3, 4285/4, 4288/2, 4288/3, 4288/4. Oprávnená držba popri všeobecných znakoch
držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Dobrá viera je presvedčením
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Oprávnená držba sa musí opierať o
právny titul (formálne nesprávny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie

dobrej viery držiteľa. Žalovaní sa ujali držby sporných nehnuteľností a nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXXX na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s Štátnym majetkom Želiezovce, štátny podnik
zo dňa 25. 06. 1993. V konaní tvrdili, že im bolo prisľúbené vtedajším riaditeľom predávajúceho M.
K. P., že môžu užívať okolité parcely, ktoré im budú prevedené do vlastníctva. Svedkyňa N. O. na
pojednávaní dňa 26. 07. 2022 potvrdila, že predaj majetku Štátneho majetku Želiezovce, štátny podnik
bol výlučne v kompetencii podnikového riaditeľa - M. P., ktorý uvedené nemohol v spore potvrdiť, nakoľko

zomrel. Súd mal výsluchom žalovaného v 1. rade za preukázané, že od doby prevzatia sporných
nehnuteľností tieto nerušene užívali, zveľaďovali, vynaložili finančné prostriedky na rekonštrukciu,
výstavbu garáže, bazéna, vysadili ovocný sad, rekultivovali záhradnú časť. Uvedené nebolo v konaní
sporné. Súd mal za nepopreté, a tým aj za nesporné, že sporné parcely sú vyše 100 rokov oplotené, ako
hospodárstvo časť Veľký dvor patrili k správcovskému bytu a tvorili jeden celok, ktorý pôvodne využíval

správca správcovského bytu Štátneho majetku Želiezovce, štátny podnik na svoju potrebu - na bývanie,
pestovanie ovocia a zeleniny a na chov domácich zvierat. Súd posúdil držbu žalovaných, vzhľadom
na okolnosti tohto osobitného prípadu ako oprávnenú a dobromyseľnú. Žalovaní sa chopili držby
nehnuteľnostízapísanýchnaLVč.XXXXachopilisadržbyajsusediacichparciel,ktorésícenenadobudli
kúpnou zmluvou z 25. 06. 1993, ale boli so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tieto pozemky

im formálne patria a že právny stav sa zosúladí v budúcnosti. Uvedený prísľub predávajúceho M. P.
predstavuje omyl držiteľa - žalovaných, ktorý je podľa súdu ospravedlniteľný najmä preto, že sa chopili
všetkých nehnuteľností na základe kúpy a ústneho prísľubu predávajúceho, teda nehnuteľností s parc. č.
4288/1 - správcovský byt, 4288/5 a susedných nehnuteľností s parc. č. 4285/1, 4285/2, 4285/3, 4285/4,
4288/2, 4288/3, 4288/4, ktoré boli v čase kúpy oplotené a predávajúci ich využíval ako celok - jeho

zamestnancom slúžili na bývanie a hospodárenie a patrili k okoliu správcovského bytu - tvorili ich dvor,
cesta, záhrada, ovocný sad, drobné stavby na náradie, sklad obilia, stavby pre hospodárske zvieratá a
pod. Žalovaní sa ujali držby všetkých nehnuteľností v dobrej viere, držali nehnuteľnosti pre seba, držali
ich vo vedomí, že im patria a ich nerušená držba trvala zákonom stanovenú dobu. Začiatok plynutia
vydržacejdobysúdodvádzalodpovoleniavkladukúpnejzmluvyvkatastrinehnuteľnostíV949/93zodňa

13.07.1993,resp.vydržaciadesaťročnálehotazačalaplynúťvpriebehuroku1993auplynula najneskôr
k 31. 12. 2003. Dňa 04. 05. 2005 bola vydaná Notárska zápisnica N 88/2005, Nz 19357/2005, NCRls
19089/2005, ktorou notárka osvedčila vyhlásenie žalovaných o vydržaní sporných parciel. Súd dospel k
záveru, že boli naplnené všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými. Pre súd
bolo podstatné pri komplexnom posudzovaní podmienok vydržania žalovanými najmä to, že Slovenský

pozemkový fond dňa 19. 04. 2019 vydal na žiadosť notárky JUDr. Ivičičovej na účely notárskeho
osvedčenia o vydržaní podľa § 63 Notárskeho poriadku stanovisko, že nemá výhrady k vydržaniu
žalovaných pozemkov žalovanými. Súd poukázal na princíp všeobecnej spravodlivosti, slušnosti a dobré
mravy a hlavne na princíp právnej istoty občanov Slovenskej republiky. Slovenská republika v zast.
Slovenského pozemkového fondu sa v roku 2005 necítil ako vlastník žalovaných nehnuteľností, a preto

vymáhanie vlastníckeho práva súdnou cestou môže mať znaky šikanózneho výkonu práva. Slovenská
republika v zast. Slovenského pozemkového fondu ako bdelý vlastník v roku 2005 nepostupovala,
naopak, vzdala sa svojho vlastníctva žalovaných pozemkov v prospech žalovaných. Nakoľko žalovaní
svoj majetok riadne zveľaďovali, vynaložili doň nemalé finančné prostriedky, žaloba zasiahla aj do ich
pokojného a osobného rodinného života. Preto súd dospel záveru, že boli naplnené všetky podmienky

prenadobudnutievlastníckehoprávažalovanýmivydržaním.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodol
súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko súd žalobu zamietol v celom rozsahu, priznal
žalovaným nárok na náhradu trov v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, odôvodniac ho
podľa § 365 ods. 1 zákona č. 160/2015 – Civilný sporový poriadok (CSP) tým, že: a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že s
právnym názorom súdu prvej inštancie sa nestotožňuje, nesúhlasí s jeho rozhodnutím a považuje ho
za nesprávne. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku dobromyseľnosti a

oprávnenosti pri vstupe do držby sporných pozemkov. Jednou z podmienok vydržania je právny titul
vstupu do oprávnenej držby, teda takej, ktorá privodí vydržanie. Právny titul musí byť jednoznačne
preukázaný, nemôže byť pochybný. V pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, to
sa však nevzťahuje na právny titul vstupu do držby. V tomto konaní nebola splnená a preukázaná táto
podmienka. Poukázal na rozhodnutie Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 283/2009 publikovanom
v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, ktoré sa zaoberalo dobromyseľnosťou

držiteľa. Uviedol, že má za to, že žalovaní nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, pretože prísľub
pána M. K. P. nemožno brať ako domnelý právny titul. Pán M. K. P. nebol vlastníkom pozemkov.
Žalovaní so zreteľom na všetky okolnosti mali vedieť, že pozemky, ktoré im údajne budú prevedené
do vlastníctva, sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, čo preukazoval výpis z predmetných listov
vlastníctva. Dodal, že pôvodná kúpna zmluva sa na ne nevzťahovala, a teda neoprávňovala žalovaných,

aby si k svojim nehnuteľnostiam pripojili susedné a okolité nehnuteľnosti, ktoré v čase spísania kúpnej
zmluvy a v čase trvania údajnej dobromyseľnej držby žalovaných, t. j. od roku 1993 do roku 2003, boli
v katastri nehnuteľností zapísané ako vlastníctvo štátu. Zdôraznil, že fráza „budú prevedené" nemôže
byť považovaná za záväznú, a tobôž nie, pokiaľ nebolo urobené v písomnej forme, napríklad formou
zmluvy o budúcej zmluve. Z jeho pohľadu išlo o ľahkovážne konanie pána M. P.. Vo vzťahu k stanovisku

vtedajšieho riaditeľa Regionálneho odboru SPF Levice zo dňa 19. 04. 2005 o tom, že SPF ako správca
poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve štátu nemá výhrady k vydržaniu, má za to, že sa
jednalo o ľudský omyl, teda nesprávne posúdenie veci zo strany pracovníka SPF. Navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade k odvolaniu žalobcu uviedli, že rozsudok považujú za vecne správny. Žalobca
síce v odvolaní vymenoval všetky zákonom prípustné odvolacie dôvody, nešpecifikoval však bližšie, z
ktorého konkrétneho z nich sa preskúmania rozsudku domáha. Odvolanie trpí vadou pre nesplnenie
formálnych podmienok kladených na odvolanie zákonom (§ 363 CSP), a vzhľadom na zákonné časové
ohraničenie možnosti meniť a dopĺňať odvolacie dôvody, túto vadu odvolania nemožno odstrániť. Z

vyššieuvedenéhodôvoduniejemožnévyjadriťsakprípustnosti,resp.neprípustnostiodvolania,pretože
odvolací dôvod nebol odvolateľom v odvolaní riadne uvedený. K skutkovo-právnym tvrdeniam žalobcu
uviedli,žetrvajúnatom,ževkonaníbolopreukázané,žedodržbypozemkovvstúpiližalovanínazáklade
platného právneho titulu – kúpnej zmluvy s ubezpečením zástupcu predávajúceho v čase kúpy o tom, v
akom rozsahu v zmysle tejto kúpnej zmluvy sú oprávnení predmet kúpy užívať. Tento oprávnený rozsah

užívania žalovaných potvrdil v roku 2005 opakovane i ďalší subjekt, a to vtedajší riaditeľ Regionálneho
odboru SPF Levice – teda sám žalobca. Vzhľadom na časový odstup, takmer 30 rokov od vstupu
do oprávnenej držby, nebolo už objektívne možné vypočuť svedka, ktorý za predávajúceho sporné
pozemky žalovaným v roku 1993 odovzdával, ani svedka, ktorý v mene žalobcu v roku 2005 súhlasil
s vydržaním. Dobromyseľnosť žalovaných preukazovalo nepochybne aj to, že okamžite od vstupu do

držby pozemkov žalovaní tieto začali skultúrňovať a zveľaďovať investovaním značných finančných
prostriedkov. Dotknuté pozemky boli ako pozemky patriace k bývalému správcovskému bytu (domu)
oplotené a tvorili vždy s domom jeden funkčný celok ako hospodárstvo Veľký dvor. Žalobcom v odvolaní
tvrdená neexistencia právneho titulu na vstup do držby sporných pozemkov tak podľa nich neobstojí.
Je známe, že na účely vydržania postačuje hoci i domnelý titul. Poukázali na početnú judikatúru,

podľa ktorej žiadny osobitný titul na vstup do užívania ohľadom „nad rámec“ užívanej plochy nie je
potrebný v prípadoch, ak dobromyseľný držiteľ odvodzuje svoje užívanie (titul) i k tejto nad rámec
užívanej susediacej polohe práve z jeho titulu k svojmu riadne nadobudnutému pozemku. Poukázali
na rozhodnutia NS ČR, NS SR a KS v Trnave a uviedli, že tieto rozhodnutia potvrdzujú podľa
nich správnosť posúdenia existencie nadobúdacieho titulu súdom prvej inštancie. Z uvedenej judikatúry

vyplýva, že ani väčšia plocha v pomere k zvyšku pozemku nie je dôvodom, aby bez ďalšieho automaticky
svedčila o nedobromyseľnosti držiteľa. Ďalším z dôvodov zamietnutia žaloby bol aj poukaz súdu prvej
inštancie v rozsudku na zákaz šikanózneho výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi. Za takéto
možno označiť aj správanie, keď žalobca od roku 1993 až do podania žaloby v roku 2013 (počas 20rokov) sa k svojmu vlastníctvu nijako neprihlásil, nesprával sa ako vlastník, a to ani v roku 2005, kedy
nespochybniteľne zistil, že jeho pozemky užívajú dlhodobo žalovaní – ba čo viac, miesto, aby sa k
svojmu vlastníctvu najneskôr vtedy ako riadny hospodár prihlásil a žalovaným pozemky odňal, žalobca

namiesto toho dokonca potvrdil vlastníctvo žalovaných pred notárom, čím žalobca nechal žalovaných
počas 30 rokov ich ničím nerušenej držby sporné pozemky užívať, na ich vlastné náklady zveľadiť
investovaním značných finančných prostriedkov a až s nepochopiteľným časovým odstupom desiatok
rokovúčelovoužalobouzasiaholdopokojnéhostavupodanímžaloby,hocimuvôbecničnebránilourobiť
tak už oveľa skôr. Ak mal žalobca za to, že žalovaní nespĺňajú podmienky, ktoré Občiansky zákonník

kladie na vydržanie, bolo jeho povinnosťou ako štátneho orgánu už v roku 2005 nesúhlasiť s osvedčením
vydržania. Argument žalobcu o ľudkom omyle konkrétnej osoby za SPF neobstojí. SPF je právnická
osoba, za ktorú vystupuje a koná navonok konkrétna osoba, ktorá však svojím podpisom zaväzuje nie
seba alebo svoj regionálny odbor, ale priamo nadriadený subjekt nesúci právnu subjektivitu. Ak tento
raz zaviazal žalobcu súhlasiť s vydržaním, tohto súhlasu sa žalobca teraz nemôže zbaviť. Rozpor s
dobrými mravmi sa posudzuje vždy vysoko individuálne a nie je nikde zakotvený. Vzhľadom na všetky

okolnosti tohto prípadu, kde sa subjekt, ktorý pred takmer 20 rokmi súhlasil s osvedčením vydržania,
domáha určenia vlastníctva s odstupom troch desaťročí, hoci už pred 20 rokmi vedel, že tieto pozemky
dlhodobo užívajú iné osoby a neurobil nič pre ochranu svojho vlastníctva, naopak, javí sa, že vysoko
účelovo nechal zveľadiť tento „svoj“ majetok z prostriedkov žalovaných, aby sa ho teraz pokúsil účelovo
si prisvojiť, možno tu o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi podľa nich hovoriť. Súd prvej inštancie

takvecsprávneposúdilispoukazomnatentodôvodzamietnutiažaloby,keďodôvodnilrozsudokitak,že
pri posúdení všetkých špecifických aspektov tohto právneho prípadu, javí sa, že ide o šikanózny výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi, ktorý by nemal požívať právnu ochranu. Navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, alternatívne odvolanie odmietol pre absenciu zákonnej
náležitosti odvolania a priznal žalovaným proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou – žalobcom, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §

363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie a po jeho zopakovaní na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1
CSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území D.,
zapísanénalistevlastníctvač.XXXXregister„C“akoparc.č.4285/1,ornápôdaovýmere5476m2,parc.
č. 4285/2, orná pôda o výmere 713 m2, parc. č. 4285/3, orná pôda o výmere 73 m2, parc. č. 4385/4, orná
pôda o výmere 211 m2, parc. č. 4288/2, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1036 m2, parc. č. 4288/3,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 448 m2 a parc. č. 4288/4, zastavané plochy a nádvoria o výmere

452 m2 sú v 1/1-ine vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe Slovenského pozemkového fondu.
Napadnutým rozsudkom súd žalobu žalobcu zamietol, keď mal za to, že žalovaní nadobudli vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. V dôsledku odvolania žalobcu je napadnutý rozsudok
predmetom posúdenia odvolacím súdom, pričom predmetom prieskumu odvolacieho súdu je právna
otázka splnenia podmienok vydržania zo strany žalovaných.

6. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Na súde prvej inštancie počas konania rezonovala otázka naliehavého právneho záujmu a aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu. So závermi súdu prvej inštancie v tom, že žalobca je aktívne vecne
legitimovaný na podanie predmetnej žaloby a na požadovanom určení má aj naliehavý právny záujem
sa odvolací súd so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje. K namietanému naliehavému právnemuzáujmu na požadovanom určení právnou zástupkyňou žalovaných ešte dodáva, že na závere súdu prvej
inštancie o tom, že žalobca v danej veci má naliehavý právny záujem, nemá vplyv to, že žalobca sa
domáha určenia vlastníckeho práva po 30 rokoch, odkedy do užívania vstúpili žalovaní a ani to, že

pracovník žalobcu v minulosti vydal k osvedčeniu žalovaných o vydržaní súhlas so splnením podmienok
vydržania v prospech žalovaných, pretože tieto okolnosti by mohli mať prípadne vplyv na posúdenie
veci samej, avšak nie na záver o tom, že naliehavý právny záujem v danej veci je daný. Čo sa týka
aktívnej vecnej legitimácie, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v bode 39. napadnutého
rozsudku, na ktoré poukazuje. Aj keď tieto otázky nie sú odvolacími dôvodmi, odvolací súd sa k nim

stručne vyjadril, pretože ich musí skúmať bez ohľadu na to, či sú namietané. Následne sa odvolací súd
zaoberal tým, či je správny aj záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok vydržania.

9. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Účelom inštitútu
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným
držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.

Pri vydržaní ide o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri
ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci, a tým aj jej
skutočným držiteľom.

10. Tento právny inštitút prešiel v právnom poriadku niekoľkými zmenami. Súčasná úprava vydržania
zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992 tradičné dôsledky spojené s vydržaním,
zrušila obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetov spôsobilých na vydržanie fyzickou
osobou a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Podľa § 872 ods. 6 OZ možno do vydržacej doby
podľa § 134 OZ započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 01. 01. 1992, a to aj vtedy, ak ide o

vydržanie veci nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Zákon určuje predpoklady
vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu. Medzi tieto predpoklady možno zaradiť:
spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby, dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, oprávnená držba
po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a uplynutie vydržacej doby. Následky vydržania sú,
že oprávnený držiteľ, u ktorého sa splnili aj ostatné podmienky vydržania, nadobudne vlastnícke právo

k veci, a to pôvodným spôsobom, takže proti nemu nemožno uplatňovať žiadne práva, ktoré niekto
mal proti predchádzajúcemu vlastníkovi a vydržaním zanikne vlastnícke právo doterajšieho vlastníka.
Subjektomvydržaniasúvšetkyosoby,ktorésúspôsobilénadobúdaťvlastníckeprávo.Vydržanímmožno
vec nadobudnúť tak do podielového, ako aj bezpodielového spoluvlastníctva.

11. Predmetomvydržaniamôžebyťvprvomradevec,ktorámôžebyťpredmetomvlastníctva.Základnou
podmienkou vydržania je držba veci, pričom môže ísť len o oprávnenú držbu. Oprávnenosť držby sa
posudzuje so zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 OZ, t. j. držiteľ musí byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako
so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako

vlastníkovi. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí
vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To neznamená,
že taký titul musí byť daný; postačí, že je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu
taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy hodnotiť objektívne, a
nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na

všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná
aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o
existencii svojho práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri
zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Ak
je pochybné, či je držba oprávnená alebo nie, treba mať za to, že je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ).
Oprávnená držba môže spočívať v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci
alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa,

ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Omyl je
ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti,
ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Ospravedlniteľným
omylom výnimočne môže byť aj právny omyl. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnejznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia
právnych následkov určitých právnych skutočností. Pri posudzovaní ospravedlniteľnosti omylu držiteľa
sa vychádza z objektívnych hľadísk. Dobromyseľnosť držiteľa musí trvať po celú zákonom predpísanú

dobu potrebnú na vydržanie. V prípade, že v priebehu tejto doby držiteľ dobrú vieru stratí, dôjde k
prerušeniu vydržacej doby. To má za následok, že držiteľ vec nemôže potom nadobudnúť do vlastníctva
vydržaním. Pri hodnotení dobrej viery je vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol
mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá

viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať
pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí alebo, že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva.

12. Konštitutívny právny účinok pre vznik vlastníckeho práva držiteľa veci má uplynutie
kvalifikovanej vydržacej doby. Vydržacia doba je časový úsek, počas ktorého musí oprávnený držiteľ
spĺňať podmienky vydržania, pričom ak sú predmetom dobromyseľnej držby nehnuteľnosti, je to doba

10 rokov. Uvedené vydržacie doby začnú plynúť od momentu dobromyseľného uchopenia držby veci.
Uplynutie vydržacej doby vlastnícke právo priamo zriaďuje. Pre plynutie vydržacej doby platí ďalej
zásada, že táto doba musí byť nepretržitá. Po uplynutí vydržacej doby oprávnený držiteľ nadobudne
vlastnícke právo bez ďalšieho, a to samotným uplynutím vydržacej doby bez toho, aby bol k tomu
potrebný ešte ďalší právny úkon či rozhodnutie. Listinou spôsobilou na zápis vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti vydržaním je právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým súd vyhovel určovacej žalobe
oprávneného držiteľa podľa § 137 písm. c) CSP o tom, že došlo k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti.

13. Dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje
určitú vec alebo ňou disponuje. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré

samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti
vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda
okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.
Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami
týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa. Na rozdiel od

preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny
prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani
preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba jej oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho
zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil

(uznesenie NS SR zo dňa 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/120/2019).

14. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi
subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale
aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu

vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti
držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva.
Vlastníctvo (okrem prípadov nadobudnutia ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním,
výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má

navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva),
chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje
objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o
nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné
rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu

neplatná (uznesenie NS SR zo dňa 24. 04. 2017 sp. zn. 3Cdo 17/2016).

15. Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti susednej parcely, ktorú nenadobudol, môže
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jedným z hľadísk pre
posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy kúpeného a skutočne

držaného pozemku; záleží aj na tvare pozemkov a ich umiestnení v teréne. Význam má aj spoločné
oplotenie pozemkov, rozsah užívania právnym predchodcom a pod. Ak si ani vlastník susedného
(držaného) pozemku neuvedomil, že nadobúdateľ (jeho predchodcovi) drží aj časť jeho pozemku, bude
to nasvedčovať objektívnej ospravedlniteľnosti omylu. Pôjde vždy o posúdenie konkrétnej veci a jepotrebné klásť dôraz na starostlivé zváženie všetkých okolností a súd, ktorý rozhoduje o určovacej
žalobe, ich musí uviesť v odôvodnení rozsudku.

16.1. Otázkou putatívneho titulu sa zaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 212/2022 z 29. 03. 2023,
v ktorom uviedol nasledovné.

16.2. Senát Najvyššieho súdu SR zotrváva na názore Najvyššieho súdu SR, ktorý bol vyjadrený v
uznesení sp. značka 3Cdo/17/2016 zo dňa 24. apríla 2017, podľa ktorého z hľadiska dobromyseľnosti

držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním, je právne relevantnou len tá skutočnosť,
ktorá má objektívne znaky titulu, prípadne aj len domnelého (putatívneho) nadobudnutia vlastníctva.
Putatívnym titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho
nadobúdacieho titulu, v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva. Chýba pri ňom, ale niektorá
stránka, napríklad vlastnosť, znak, ktoré pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. V
prípade žalobkyne domnelý titul vo vzťahu k predmetným pozemkom absentuje. Žalobkyňa sa chopila

držby predmetných parciel, ktoré nezdedila ani nekúpila. Konala ale v ospravedlniteľnom omyle, že ide
o časť pozemkov, ktoré zdedila, pretože boli oplotené a začlenené k pozemkom, ktoré boli predmetom
dedenia. Jej rodinou mali byť využívané od roku 1944.

16.3. Odpoveďou na dovolateľmi položenú otázku je, že základom dobromyseľnosti pre vydržanie

nehnuteľností môže byť v zásade aj domnelý právny titul, predmetom ktorého je/musí byť vec -
nehnuteľnosť, o ktorú sa v danej veci jedná. Výnimkou je rozhodnutie o dedičstve, na základe ktorého
možno nadobudnúť oprávnenú držbu aj k pozemku, ktorý síce nebol predmetom dedičského konania
(nie je predmetom putatívneho titulu), no susedí s pozemkom, ktorý držiteľ nadobudol v dedičskom
konaní a to len vtedy, ak sa dedič ujal držby pozemku alebo jeho spoluvlastníckeho podielu a pritom

koná v ospravedlniteľnom omyle, že ide o časť pozemku, ktorú zdedil (napr. časť susedného pozemku je
ohraničený plotom spoločne so zdedeným pozemkom). Senát zároveň dodáva, že jedným z hľadísk pre
posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa susedného pozemku je v takom prípade aj pomer plochy
zdedeného pozemku a skutočne držaného pozemku, ako aj celkové rozmery takto držaného pozemku.
Podľa dovolacieho súdu je akceptovateľné, len ak sa jedná o (susedný) pozemok so zanedbateľnou

výmerou, so šírkou do 10 centimetrov, čo je praxou tolerovaný maximálny rozdiel pri zameriavaní
hraníc pozemkov; od roku 2011 sa akceptujú geodetickou praxou súradnice bodov vytýčené dokonca
s presnosťou 8 cm, čo zodpovedá šírke pozemku 8 cm. 37. Žalobkyňa sporné parcely nekúpila, ani
ich nezdedila. Absentuje tu právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Je nesporné a z vykonaného
dokazovania preukázané, že žalovaní informovali žalobkyňu o skutočnom vlastníctve ešte v marci 2016,

teda pred podaním žaloby na súd. Dovolací súd konštatuje, že aj rozhodnutie o dedičstve, a to aj v
prípade, že poručiteľ v skutočnosti nebol vlastníkom veci, je titulom, o ktorý sa opiera oprávnená držba.
Oprávnenú držbu možno nadobudnúť aj vtedy, ak tento pozemok nebol predmetom dedičského konania,
avšak len po splnení podmienky, že susedí s pozemkom, ktoré držiteľ nadobudol v dedičskom konaní.
Táto podmienka je v danej veci splnená, žalobkyňa zdedila pozemky v susedstve sporných pozemkov.

Nespornou je aj skutočnosť, že žalobkyňa sa ujala držby pozemku, respektíve držby spoluvlastníckeho
podielu pozemku v omyle, že ide o časť pozemku, ktorý zdedila, pretože tieto pozemky mala užívať aj jej
právna predchodkyňa od roku 1944. Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia a
súdy musia brať do úvahy všetky okolnosti prípadu.

17. Odvolací súd v danej veci vychádzal z dokazovania a skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, ktoré na odvolacom pojednávaní zopakoval, pretože vec mienil inak právne posúdiť, keď
mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd pri posudzovaní splnenia
podmienok vydržania žalovanými dospel k záveru, že podmienky pre vydržanie nesplnili. Z vykonaného
dokazovania, písomného vyjadrenia žalovaných k žalobe vyplýva, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy

v roku 1993, keď odkúpili dom a nádvorie, sa dohodli s riaditeľom ŠM M. P. a M. Q., ktorý vytyčoval
odkúpený pozemok, že záhradnú časť, ktorú v tom čase nebolo možné odkúpiť, budú užívať a po
revitalizácii prejde do ich vlastníctva. Právny zástupca žalovaných v 1. a 2. rade na pojednávaní dňa 22.
11. 2016 uviedol, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy bola uzatvorená ústna dohoda s prísľubom možnosti
odkúpenia aj sporných pozemkov. Žalovaný pri výsluchu na odvolacom pojednávaní uviedol, že v roku

1993, keď to kupoval, nebolo možné kúpiť obytné priestory, neskôr to už bolo umožnené kúpiť. M. P. mu
povedal, že príde čas, keď to nebude orná pôda a bude to ich majetkom. Tak sa to dalo do katastra, lebo
ostatné časti neboli doriešené. Z uvedených tvrdení samotného žalovaného v 1. rade, ktorý za neho
a manželku veci vybavoval, a tiež ich právneho zástupcu, je preukázané, že žalovaní si v čase kúpyparc. č. 42885 a parc. č. 4288/1 boli vedomí, že kupujú len tieto parcely ako časť oploteného areálu,
tieto nehnuteľnosti boli aj oceňované znaleckým posudkom M. R. a bol podkladom pre stanovenie
kúpnej ceny nimi kupovaných nehnuteľností, ktorú žalovaní zaplatili len za tieto dve parcely. To, že by

neskôr došlo k doriešeniu predmetných nehnuteľností, netvrdili a ani nepreukázali. Z uvedeného mal
potom odvolací súd za preukázané, že ohľadom predmetných nehnuteľností žalovaní nepreukázali ani
putatívny titul, teda určitú skutočnosť, ktorá by mala navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu, v
súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva, teda nemožno u nich hovoriť o dobromyseľnosti
držby predmetných nehnuteľností. Nešlo o situáciu, kedy by neboli známe presné hranice parciel,

pretože išlo o oplotený areál, žalovaní si boli vedomí toho, že kúpili iba časť nehnuteľností a len
za kúpené nehnuteľnosti zaplatili kúpnu cenu. Samotný prísľub do budúcnosti, že neskôr sa stanú
vlastníkmi aj predmetných nehnuteľností, na dobromyseľný vstup do držby nestačí. Žalovaní si neskôr
dali notárskym osvedčením osvedčiť vlastníctvo aj k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré síce dlhodobo
užívali a aj zveľaďovali, avšak bez doriešenia vlastníckych vzťahov, teda nemohli byť presvedčení
o ich dobromyseľnom nadobudnutí. Výmera predmetných nehnuteľností je pritom asi 5x väčšia, ako

tých nehnuteľností, ktoré kúpili, pričom za predmetné nehnuteľnosti nikdy žiadnu sumu nezaplatili. Na
týchto záveroch by nič nezmenil ani výsluch svedkov, ktorí už t. č. nežijú, pretože žalovaní netvrdia, že
predmetné nehnuteľnosti nadobudli, ale žalovaný v 1. rade uvádzal len to, že boli ubezpečovaní, že im
neskôr budú odpredané aj ostatné parcely, čo nebolo sporné. V čase kúpy teda jednoznačne vedeli, že
kupujú len dve parcely z oploteného areálu, pričom zvyšok bol 5-násobok nimi kúpenej výmery a vedeli,

že ostatné parcely neboli doriešené, pretože v tom čase sa nedali predať a bolo to žalovanému v 1. rade
ukázané aj v oplotenom areáli, čo by kúpiť vedel a čo sa v tom čase kúpiť nedalo, pričom mu nevedeli
povedať,kedysazvyšokbudedaťkúpiť.Natýchtozáverochničnemeníanito,žežalovaníbolipripredaji
ubezpečovaní, že neskôr budú ostatné nehnuteľnosti doriešené, ani to, že v roku 2005 boli ubezpečení,
že nehnuteľnosti nemusia kupovať, že ich môžu nadobudnúť vydržaním, čo mal žalovanému v 1. rade

povedať prednosta pozemkového úradu v Leviciach. Na tieto závery nemá vplyv ani tvrdenie žalovanej
v 2. rade, keď uviedla, že od začiatku mala za to, že kúpili celý oplotený areál, že všetky nehnuteľnosti
sú ich, pretože ako uviedla, aj keď sa rokovaní nezúčastňovala, manželom bola o všetkom informovaná
a ten si bol vedomý, že kúpili len časť nehnuteľností v oplotenom areáli. Za takejto situácie v danej
veci nemožno hovoriť o oprávnenej držbe predmetných nehnuteľností žalovanými, pretože žalovaní

od začiatku vedeli, že predmetné nehnuteľnosti nekúpili, bolo im umožnené ich užívať s tým, že ich
neskôr doriešia (odkúpia), k čomu však nedošlo, a tak nemožno hovoriť o tom, že držba žalovaných
spočívala v ospravedlniteľnom omyle, pretože tomuto omylu sa mohli pri bežnej opatrnosti vyhnúť a zo
strany žalobcu nemožno hovoriť ani o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi. Vlastnícke právo
je pritom majetkovým právom, ktoré sa nepremlčuje, preto aj jeho uplatňovanie si až s odstupom

času za danej situácie nemožno považovať automaticky za šikanózny výkon práva. Vyjadrenie riaditeľa
regionálneho odboru k osvedčeniu o vydržaní podľa Notárskeho poriadku bolo podmienkou vydania
notárskej zápisnice o vydaní osvedčenia o vydržaní, avšak vzhľadom k už uvedenému, nemá vplyv
na posúdenie otázky vydržania žalovanými, keď len na základe takéhoto vyjadrenia nemožno dospieť
k iným záverom ohľadom dobromyseľnej držby žalovaných. Pokiaľ by aj bolo možné uvažovať o tom, že

spísanie osvedčenia o vydržaní notárom u žalovaných mohlo vyvolať presvedčenie o dobromyseľnom
vstupe do držby, do podania žaloby by vydržacia doba neuplynula. Vyjadrením riaditeľa regionálneho
odboru k osvedčeniu pritom podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za preukázané, že
žalobca sa necítil byť vlastníkom predmetných nehnuteľností, resp. že by sa bol vlastníckeho práva
vzdal. Až do vydania osvedčenia o vydržaní žalovanými bol ako vlastník predmetných nehnuteľností

zapísaný štát a predmetná žaloba bola podaná v roku 2013, preto nemožno hovoriť ani o tom, že sa
určenia vlastníctva domáha s odstupom troch desaťročí. K vyjadreniu právnej zástupkyne žalovaných
na odvolacom pojednávaní odvolací súd ešte dodáva, že úlohou súdu nie je zisťovať cieľ tohto konania,
ale dôvodnosť žaloby žalobcov, a pokiaľ poukazovala na to, že žalobca nechal žalovaných skultivovať
pozemky žalobcu, roky ich užívať a až následne sa domáha svojho vlastníckeho práva, je potrebné

uviesť, že žalobcovia do nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu investovali, aj keď vedeli, že nejde o ich
nehnuteľnosti. Vlastníkmi predmetných nehnuteľností sa stali na základe osvedčenia o vydržaní (v
zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/185/2017 z 16. decembra 2019 notár nedozerá na to, či obsah
urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom, ani či sa neprieči zákonu), pre vydanie ktorého neboli
splnené podmienky, pričom zamietnutím žaloby by boli žalovaní vlastníkmi predmetných nehnuteľností

(vo výmere 5x väčšej ako kúpili), za ktoré nikdy ani žiadnu kúpnu cenu nezaplatili. Z uvedených dôvodov
považoval odvolací súd žalobu žalobcu za dôvodnú, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 388 CSP zmenil a žalobe vyhovel.18. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v konaní
úspešnému žalobcovi priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).