Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/96/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417217413
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4417217413.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Farnosť Obid, Obid,
Kráľa Štefana 4522/42, IČO: 34015744, zastúpeného: Mgr. Csaba Bodnár, advokát so sídlom Štúrovo,
Továrenská 1, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XX, 2/ F. B. G., H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XX a 3/ I. J. K., H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., M. XX, všetci zastúpení:
JUDr.Ing.Vajliková,s.r.o.,Komárno,Ul.BiskupaKirálya6,IČO:47251395,ourčenievlastníckehopráva,
o odvolaní žalovaných 1/-3/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19. mája 2023 č. k.
13C/163/2017-568vspojenísopravnýmuznesenímzodňa23.mája2023č.k.13C/163/2017-589,takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a súvisiacom výroku III. p o t v r
d z u j e .

Žalobcovi voči žalovaným 1/-3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 19. mája 2023 č. k.
13C/163/2017-568 (napadnutý rozsudok) výrokom I. zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti
notárskej zápisnice N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 spísanej dňa 21.12.2007, výrokom
II. určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. území N., obec N.,

ktoré sú Okresným úradom Nové Zámky, katastrálny odbor zapísané na LV č. XXXX ako parc. reg. „C“-
KN č. 1813/2-zastavané plochy a nádvoria o výmere 4160 m2, parc. reg. „C“-KN č. 1814-orná pôda o
výmere6609m2aparc.reg.„E“-KNč.2121-zastavanéplochyanádvoriaovýmere32628m2avýrokom
III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Žalobca sa svojou žalobou voči žalovaným 1/-3/ rade domáhal určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území N., obec N., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX

ako parc. reg. „C“-KN č. 1813/2, č. 1814 a č. 2121, keď tvrdil, že predmetné nehnuteľnosti mu boli
vydané podľa § 4 a nasl. zákona č. 282/1993 Zb. na základe dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa
09.05.1995 č. V1280/1995, avšak napriek tomu sú ako ich vlastníci zapísaní žalovaní 1/-3/ a to ako
dedičia po F. B., nar. XX.X.XXXX, ktorý vlastníctvo k nim nadobudol na základe notárskej zápisnice
č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007 vydržaním. Vydržanie je však
neplatné, nemohlo dôjsť k splneniu podmienok vydržania, pretože súhlas s vydržaním, ktorý k nemu dal
žalobca prostredníctvom farára F. M., nie je platný, pretože menovaný nemohol konať bez schválenia

nadriadeným orgánom a taktiež nebola naplnená dobromyseľnosť nadobúdateľa a uplynutie vydržacej
lehoty. Taktiež sa domáhal určenia, že notárska zápisnica č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs
59272/2007 zo dňa 21.12.2007 je neplatná a to z vyššie uvedených dôvodov. V neskoršom konaní
žalobca tvrdil, že žalobcovi boli vrátené sporné pozemky do jeho vlastníctva v rámci reštitúcie nazáklade dohody o vydaní nehnuteľností v roku 1995, pričom v tom čase boli tieto pozemky v užívaní
Družstva agropodnikateľov Obid, od roku 1995 tieto pozemky užíval právny predchodca žalovaného
na základe nájomnej zmluvy so žalobcom, pričom v rokoch 1999 - 2003 tieto užívala spoločnosť

Agrierté Ebed a.s. na základe podnájomnej zmluvy a nájomná zmluva medzi žalobcom a právnym
predchodcomžalovanýchbolaukončenávroku2003abolauzavretánovánájomnázmluvaanazáklade
nej až do vydania spornej notárskej zápisnice užívala tieto pozemky spoločnosť Agrierté Ebed a.s.,
pričom medzi vydaním notárskej zápisnice a podaním žaloby nedošlo k uplynutiu 10 rokov, právny
predchodca žalovaných teda nemohol splniť podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva a poukázal

tiež na darovaciu zmluvu medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaných, z ktorej vyplýva, že
darované pozemky boli náhradou za sporné pozemky a že v prípade vyhlásenia urobeného nebohým
farárom M. sa jedná o simulovaný a neplatný právny úkon, keď pôvodne mala byť uzavretá zámenná
zmluva, tú však biskup zakázal.

3. Žalovaní 1/-3/ so žalobou nesúhlasili a uviedli, že boli pri nadobudnutí svojho vlastníctva

dobromyseľní, ich dobromyseľnosť spochybnená nebola a mali by preto požívať ochranu a tiež
namietli, že nie je preukázaná totožnosť nehnuteľností, ktoré boli žalobcovi vydané dohodou o vydaní
z roku 1995 a tými, ku ktorým si vlastníctvo uplatňuje. Súhlas žalobcu s nadobudnutím vlastníckeho
práva právneho predchodcu žalovaných vydržaním, ktorý tvorí prílohu notárskej zápisnice je neplatný,
pretože farár v obdobných veciach by bol oprávnený konať iba so súhlasom cirkevnej mocnosti

diecézneho biskupa. Poukázal na dokument č. 185/08 zo dňa 16.01.2008. Z listinných dôkazov
vydaných a podpísaných terajším farárom M. však nesporne vyplýva, že tieto vznikli ešte predtým
ako vyššie spomínaný dokument vstúpil do platnosti. Podľa žalobcu vyššie uvedenému dokumentu
malo predchádzať doručenie akéhosi obežníka č. III z roku 2006 farnostiam, ktorý mal na strane 18 v
bode 12 obsahovať definíciu ako má znieť formuláciu zmluvy a že správcovia farnosti nesmú zmluvu

v nijakom prípade podpísať bez schválenia ABU ako nadriadeného orgánu žalobcu. Takýto obežník
však nebol doručený F. M. a uvedené nebolo zo strany žalobcu ani preukázané. Ďalšia námietka, že
žalobcovi boli vydané nehnuteľnosti na základe dohody zo dňa 09.05.1995 neobstojí pri posudzovaní,
či právny predchodca žalovaných sporné nehnuteľnosti užíval nikým nerušený najmenej 10 rokov ako
vlastné. Táto skutočnosť je preukázaná z obsahu notárskej zápisnice. Ak by nebol existoval medzi

žalobcom a právnym predchodcom žalovaných odplatný i keď neperfektný právny úkon tak nebol by
žalobca vydal písomný súhlas k vydaniu notárskeho osvedčenia o nadobudnutí vlastníckeho práva
právneho predchodcu žalovaných vydržaním. Aj v obci bolo všeobecne známe, že od nadobudnutia
hospodárskych budov postavených na sporných parcelách právny predchodca žalovaných užíval spolu
s hospodárskymi budovami až do vydania notárskeho osvedčenia. Obrana žalovaných počas súdneho

konania spočíva aj v tom, že s poukazom na geometrický plán č. 225/2007 a na výpis z LV XXXX
nepochybne vyplýva, že predmet sporu nemohol okrem právneho predchodcu žalovaných užívať žiadny
iný subjekt ako ornú pôdu tak ako to tvrdí žalobca, nakoľko predmetom sporu sú na parc. ,,C“ č. 1813/2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 4160 m2 takisto na parcele registra ,,E“ č. 2121 zastavané plochy
a nádvoria o výmere 32628m2. Pokiaľ by bol žalobca obozretnejším mohol túto žalobu oveľa skôr podať

a to či už v čase, keď žil právny predchodca žalovaných alebo farár F. M.. Žalovaní majú vedomosť o
tom, že žalobca prisľúbil do prenájmu tieto pozemky poľnohospodárskemu družstvu.

4. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 13C/163/2017-312 zo dňa 15.2.2019 tak,
že žalobu zamietol ako nedôvodnú a to v časti o určenie neplatnosti notárskej zápisnice z dôvodu,

že takáto žaloba nie je podľa § 137 CSP prípustná a v časti o určenie vlastníckeho práva z dôvodu
poskytnutia ochrany žalovaným ako nadobúdateľom vlastníckeho práva originárnym spôsobom, ktorí
požívajú ochranu nadobúdateľov vlastníckeho práva v dobrej viere.

5. Krajský súd Nitra uznesením č. k. 6Co/81/2019-367 zo dňa 29.5.2020 zrušil rozsudok súdu prvej

inštancie a uviedol, že Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/31/2020 došlo k vyriešeniu
otázky, či je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet“ - nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá - aj v prípadoch, ktoré sa
môžu javiť ako nespravodlivé. Z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné
odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej

viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. Konštatoval vo svojich
dôvodoch, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 6Cdo/71/2011, je možné prelomiť ochranu dobrej
viery nadobúdateľa len celkom výnimočne. Týmto rozhodnutím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej
činnosti, keď konštatoval, že o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaloženípotrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal,
prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o
tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností takéto

právo nesvedčí. V kontexte tohto rozhodnutia musí byť dobrá viera hodnotená veľmi prísne, pričom
napokon ani Najvyšší súd nekonštatoval dobrú vieru nadobúdateľa - v danom prípade vydražiteľa.
Dokonca aj v rozhodnutí Ústavného súdu (I. ÚS 549/2015), ktoré citoval prvoinštančný súd vo svojom
rozhodnutí, ktoré nie je možné považovať za dovolacie rozhodnutie, zvýraznil Ústavný súd v prospech
„bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere.

Tu je dôležité vyriešenie i skutkových okolností sporu. Pretože zodpovedanie problematických otázok
je vždy v konkrétnom prípade jedinečné. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí s preferenciou princípu
„nemo plus iuris“ akcentoval okolnosti, ktoré skutkovo ani právne v prípade uvádzaných rozhodnutí
Ústavného súdu v hre neboli. Konštatoval ďalej vo svojich dôvodoch, poukazujúc na ďalšie rozhodnutia,
že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
(derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani

nemohol ďalej platne previesť. Ochrana poskytujúca nadobúdateľom nie je takej intenzity, aby zabránila
vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Nadobudnutie vlastníctva
od nevlastníka nie je v Občianskom zákonníku upravené ako pravidlo, ale len ako výnimka z pravidla.
Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca

pripustil. je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet“ - nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá - aj v prípadoch, ktoré
sa môžu javiť ako nespravodlivé. Z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto
potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu
ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje.

So zreteľom na obsah žaloby, vyjadrenia žalovaných, za ťažisko konania pred súdom prvej inštancie
v prejednávanej veci treba považovať riešenie otázky, či boli splnené predpoklady pri posudzovaní
podmienok vydržania právneho predchodcu žalovaných. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisu,
vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie konštatuje, že súd prvej inštancie sa dôsledne nezaoberal
plynutím10ročnejvydržacejdobyprávnehopredchodcužalovaných,keďtentosámprehlásilvNotárskej

zápisnici č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007, ako dátum vstúpenia
do užívania sporných nehnuteľností deň 13.10.1993. Týmto dňom začala plynúť 10 ročná vydržacia
lehota a uplynula dňom 13.10.2003, kedy malo dôjsť k vydržaniu sporných nehnuteľností právnym
predchodcom žalovaných. Avšak listiny nachádzajúce sa v spise na č.l. 41 a 42 preukazujú iné okolnosti
spochybňujúce dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaných. Je potrebné celú dôkaznú situáciu

opätovne preskúmať a až následne konštatovať, či boli, resp., neboli splnené podmienky vydržania
sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných. Následne s poukazom na rozhodnutie NS
SR 7Cdo/31/2020 sa zaoberať samotným postavením žalovaných. Notárska zápisnica bola spísaná dňa
21.12.2007 na Notárskom úrade v Nových Zámkoch a žalobca podal na súd žalobu dňa 19.12.2017.

6. Vykonaným dokazovaním následne súd prvej inštancie zistil, že Dohodou o vydaní nehnuteľností zo
dňa 9.5.1995 č. V1280/1995 uzavretou medzi SPF Bratislava a žalobcom v zmysle zákona č. 282/1993
bolo žalobcovi vydané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným v PK vložke č. XXXX pre kat.
územie N., parc. č. 1545 o výmere 380 m2, č. 1546 o výmere 700 m2, č. 2121 o výmere 2432 m2, č.
2121 o výmere 196 m2, č. 2122 o výmere 7803 m2, č. 2123/1 o výmere 7078 m2, č. 2123/2 o výmere

8560 m2 a č. 2124 o výmere 5119 m2. Z GO-plánu č. 225/2007 vyhotoveného dňa 20.11.2007 geodetom
Ing. Attilom Bédim vyplýva, že parc. č. 1813/2, č. 1814 vznikli odčlenením od pôvodnej parc. č. 2122 o
výmere 137 803 m2. Žalovaní 1/-3/ sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností
(parc. reg. „C“-KN č. 1813/2, č. 1814 a č. 2121) vedených na LV č. XXXX pre kat. územie N. v podiele
1/3 pre každého z nich, pričom že sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe Osvedčenia

o dedičstve 8D/335/2015, Dnot 239/2015 zo 17.12.2015 v znení doložky k osvedčeniu o dedičstve zo
dňa 20.06.2016 - Z 2170/16, č. zmeny 192/16.

7. Z nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom (zastúpeným farárom M. ) a F. B.
ako nájomcom vyplýva, že žalobca mu prenajal parcely zapísané v PKV vložke č. XXXX ako parc. č.

1545, č. 1546, č. 2121, č. 2122, č. 2123/1, č. 2123/2 a č. 2124 a to na dobu 10 rokov.

8. Nájomnou zmluvou uzavretou dňa 17.7.2003 medzi žalobcom ako prenajímateľom a Agrierté Ebed
a.s. ako nájomcom žalobca prenajal uvedenej spoločnosti poľnohospodárske pozemky o celkovejvýmere 272 268 m2, medzi ktorými bola aj parc. reg. „C“ č. 2121 o výmere 32 628 m2. Žalobca listom zo
dňa 17.07.2003 vyzval F. B. na vypratanie nehnuteľností, ktoré mu boli nájomnou zmluvou z 15.8.1995
vo výmere 27 2268 ha prenechané do užívania z dôvodu neplatnosti uvedenej zmluvy pre nedostatok

jej náležitostí a menovanému bolo oznámené, že odo dňa 1.10.2003 sú tieto pozemky prenajaté
spoločnosti Agrierté Ebed a.s.. F. B. listom zo dňa 13.10.2003 oznámil žalobcovi, že s vyprataním
nesúhlasí, pretože má za to, že nájomná zmluva z 15.8.1995 bola uzavretá platne, keďže nebolo v
súdnom konaní preukázané, že by bola neplatná a preto on nehnuteľnosti o celkovej výmere 27,2268
ha užíva oprávnene a to do 15.8.2005.

9. Nájomca Agrierté Ebed a.s. Obid dal F. B. ako podnájomcovi (bez uvedenia dátumu) do podnájmu aj
parc. č. 2121 v kat. území N. a dodatkom k tejto zmluve bolo dohodnuté, že trvanie nájmu sa predlžuje
do konca hospodárskeho roku 2003.

10. Darovacou zmluvou uzavretou dňa 29.10.2007 medzi F. B. ako darcom a žalobcom ako

obdarovaným darca daroval obdarovanému parc. č. 1475/1 a č. 1475/2 (LV č. XXXX), parc. č. 2644/1
(LV č. XXXX), č. 1556/1 (LV č. XXXX), č. 2315 (LV č. XXXX) a č. 1432, č. 1433 (LV č. XXXX), všetky v kat.
úz. N. a to ako náhradu za pozemky nachádzajúce sa v kat. úz. N., ktoré sú súčasťou hospodárskeho
dvora, kde sa nachádzajú stavby vo vlastníctve darcu.

11. Notárskou zápisnicou spísanou dňa 21.12.2007 notárom JUDr. Petrom Šulaiom bolo osvedčené
vyhlásenie F. B. (právneho predchodcu žalovaných) o tom, že menovaný tieto nehnuteľnosti od roku
1993 užíva na základe dohody o vydaní veci a to dobromyseľne a užíva ich nerušene a nepretržite až
do dňa uvedeného vyhlásenia a ako taký po 10 rokoch vydržal vlastnícke právo k nim. Obec Obid dala
dňa 17.10.2007 písomný súhlas k vydaniu osvedčenia o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním k

nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, parc. č. 2121 a parc. č. 1813/2 a č. 1814 v prospech F. B. a
uviedla, že uvedené nehnuteľnosti od 13.10.1993 nerušene užíva F. B., na ktorého boli tieto prevedené
neperfektnou zmluvou. Súhlas za žalobcu podpísal F. M..

12. Z rozhodnutia Správy katastra V 2858/08-6 zo dňa 28.05.2008 a V 2858/08-7 zo dňa 7.11.2008

vyplýva, že nimi bolo najprv prerušené konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXXX, O. XXXX, O. XXXX, O. XXXX P. O. XXXX v kat. území N. z dôvodu, že
štatutár žalobcu nemôže platne konať bez písomného súhlasu kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorý
chýba a je tiež potrebné pripojiť doklad o právnej subjektivite a štatutárnom zástupcovi a následne bolo
toto konanie zastavené.

13. Z oznámenia o histórii parciel Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor zo dňa 11.2.2019
vyplýva, že pokiaľ ide o parc. č. 2121, 2122 a parc. reg. „C“ KN č. 1813/2 a 1814 v kat. území N., boli
parcely č. 2121 a č. 2122 predmetom dohody o vydaní v roku 1995 v prospech žalobcu, v roku 2008
boli predmetom notárskej zápisnice o vydržaní a v spojení s geometrickým plánom bola odčlenená ich

časť, ktorá bola zapísaná do vlastníctva F. B. na LV č. XXXX, v roku 2016 na základe dedenia po F. B.
nadobudli vlastníctvo k nim žalovaní 1/-3/.

14. Nájomnou zmluvou uzavretou dňa 21.09.2009 medzi žalobcom ako prenajímateľom a spoločnosťou
Agrierté Ebed a.s. žalobca prenajal parc. č. 2122, č. 2123/1, č. 2123/2 a č. 2124 v kat. území N., ktoré

boli zapísané na LV č. XXX.

15. Z podania Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy zo dňa 03.10.2016 adresovanej
žalobcovi vyplýva, že nedošlo k súhlasu s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním a z podania
Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy zo dňa 27.06.2018 adresovanej žalobcovi vyplýva, že ním

bolo opakovane oznámené, že nikdy nebol daný súhlas k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním a naopak,
pod č. 1306/2006 (ktoré sa týkalo F. B.) bolo oznámené, že akýkoľvek prevod sa zamieta a že nikdy
nebola pripravovaná neperfektná zmluva, na ktorú sa v liste zo 17.10.2007 odvoláva správca farnosti.

16. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 123, § 126 Občianskeho

zákonníka, § 137 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že bolo preukázané, že žalovaní
1/-3/ nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam dedením na základe Osvedčenia o dedičstve
8D/335/2015,Dnot239/2015zo17.12.2015vznenídoložkykosvedčeniuodedičstvezodňa20.06.2016
- Z 2170/16, č. zmeny 192/16 a teda dobromyseľne a v dobrej viere v to, že poručiteľovi vlastníckeprávo k týmto nehnuteľnostiam svedčalo a bolo osvedčené i zápisom v katastri a bol platným vlastníkom
predmetných nehnuteľností.

17. Pokiaľ ide o časť žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti notárskej zápisnice č.
N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007 dôvodom pre jej zamietnutie je
skutočnosť, že nejde o žalobu prípustnú podľa § 137 písm. c) alebo d) CSP. Platná právna úprava
zákonom č. 161/2015 Zb. (CSP) zaviedla novú právnu úpravu a koncepciu žalôb, ktorá je zakotvená
v § 137 v písmenách c) a d) CSP kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba na určenie

právnej skutočnosti, podmienkou prípustnosti žaloby na určenie právnej skutočnosti je, že táto vyplýva
z osobitného predpisu. Nová právna úprava pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za
predpokladu, že to vyplýva z právneho predpisu. Pri určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP
znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba) alebo či tu právo nie je
(negatórna určovacia žaloba). Vyhovujúci rozsudok na základe určovacej žaloby má deklaratórne
účinky. V posudzovanej veci je potom podľa platnej právnej úpravy predmetom konania žaloba na

určenie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu). V tomto prípade nejde o žalobu podľa
vyššie uvedených ustanovení a preto je neprípustná. Zároveň však platí, že otázku platnosti, prípadne
neplatnosti uvedenej notárskej zápisnice súd v ďalšom konaní skúmal ako otázku prejudiciálnu.

18. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostali dve ústavné hodnoty

a to princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (žalovaného) a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka - žalobcu, ktorý o sebe tvrdí, že sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností
skôr, než bolo zapísané vlastníctvo v prospech žalovaného. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty a nadobúdateľovi
vlastníckeho práva, pokiaľ vlastníctvo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana,

pretože v opačnom prípade by si nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom.

19. Pokiaľ ide o plynutie 10 ročnej vydržacej doby právneho predchodcu žalovaných, ktorý sám označil
v Notárskej zápisnici č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007 ako
dátum vstúpenia do užívania sporných nehnuteľností deň 13.10.1993, pričom týmto dňom začala

plynúť 10 ročná vydržacia lehota, ktorá uplynula dňom 13.10.2003, kedy malo dôjsť k vydržaniu
sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných, súd prvej inštancie uviedol, že listiny -
výzva žalobcu zo dňa 07.10.2003 na vypratanie nehnuteľností a oznámenie F. B. vo veci vypratania
zo dňa 13.10.2003 preukazujú iné okolnosti, a to také, ktoré spochybňujú dobromyseľnosť právneho
predchodcužalovaných.ObsahpredmetnéhoosvedčeniaovydržanívlastníckehoprávavprospechF.B.

zo dňa 21.12.2007 nemôže byť platný pre jeho rozpor so zákonom. Je tomu tak jednak preto, že samotný
F. B. v ňom evidentne uviedol nepravdivé okolnosti a to zrejme v záujme vyvolania dojmu, že splnil
podmienky pre takéto nadobudnutie vlastníckeho práva a jednak preto, že súhlas s takýmto vydržaním
vydaný žalobcom, za ktorého konal farár M., nebol v súlade s právnymi predpismi. F. B. uvádzal vo
svojom vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva úmyselne nepravdivé skutočnosti (o tom, že tieto od

roku 1993 užíva na základe dohody o vydaní veci a dobromyseľne ich užíva nerušene a nepretržite až
do dňa uvedeného vyhlásenia). Z listinných dôkazov je totiž evidentné, že F. B. si bol vedomý toho, že
nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností a preto ani nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu tieto
patria, najmä ak neexistuje žiaden titul (ani domnelý) k tomu, že by sa za vlastníka týchto nehnuteľností
mohol považovať. Taktiež zo zmluvy zo dňa 29.10.2007, najmä jej bodu III. je zrejmé, že F. B. vedel, že

nie je vlastníkom, ale len užívateľom predmetných nehnuteľností. V takom prípade, ak v čase spísania
listín, v ktorých F. B. vyjadruje svoje vedomie o tom, že nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, ktoré
sú z roku 2003 a 2007, nemohol v čase spísania osvedčenia o vydržaní (21.12 2007) splniť podmienky
vydržania o 10 ročnej vydržacej dobe. Naviac farár M. konal za žalobcu nad rámec svojich oprávnení,
keď k vydaniu súhlasu s vydržaním potreboval súhlas svojho nadriadeného, ktorý nielenže nemal, ale

ktorom mu bolo oznámené oznámením č. 1306, že tento sa zamieta, no napriek tomu v rozpore s tým
vydal súhlas s vydržaním. Takýto súhlas bol vydaný v rozpore so zákonom, nakoľko ho vydala osoba,
ktorá na to oprávnenie nemala a teda je potrebné konštatovať, že k osvedčeniu o vydržaní vlastníckeho
práva notárom neboli splanené podmienky.

20. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie konštatoval, že týmto spôsobom nemohol
vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam F. B. nadobudnúť platne. Vychádzajúc z toho ani žalovaní
1/-3/ nemohli vlastnícke právo po svojom právnom predchodcovi platne zdediť, keďže tieto nehnuteľnosti
ich právny predchodca nemohol platne vlastniť. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.7Cdo/31/2020, ktorým došlo k vyriešeniu otázky, či je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady
„nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“ - nikto nemôže previesť na iného právo,
ktoré sám nemá - aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Z hľadiska predvídateľnosti

rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od
nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky
zákonník výslovne upravuje. Pokiaľ teda právny predchodca žalovaných sám nikdy platne nemohol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť, nemohli ho ani žalované nadobudnúť
dedením po ňom.

21. Záverom súd prvej inštancie konštatoval, že neboli splnené podmienky vydržania sporných
nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných. Notárska zápisnica bola notárom spísaná dňa
21.12.2007, žalobca podal na súd žalobu dňa 19.12.2017, t.j. pred uplynutím 10 ročnej premlčacej
lehoty, teda žalované a ani ich právny predchodca nemohli splniť podmienky pre vydržanie vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam ani v prípade, že by skutočnosti uvádzané v osvedčení o vydržaní

vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu žalovaných (F. B.) boli pravdivé a toto osvedčenie
by nebolo v rozpore so zákonom. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností.

22. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi v konaní plne

úspešnému priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

23. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie proti žalované 1/-3/ v časti výrokov II. a III., žiadali,
aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná im nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 %. Uviedli, že súd prvej inštancie v bode 45. odôvodnenia napadnutého
rozsudku spochybňuje dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaných, keď poukazuje na to, že
pokiaľ ide o plynutie vydržacej lehoty právneho predchodcu žalovaných v Notárskej zápisnici N
475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 592/2007 zo dňa 21.12.2007, sám označil ako dátum vstúpenia
do užívania sporných nehnuteľností deň 13.10.1993, pričom týmto dňom začala plynúť 10 ročná

vydržacia lehota, ktorá uplynula dňom 13.10.2003. Túto vydržaciu lehotu spochybňuje poukazom na
výzvu žalobcu zo 7.10.2003 a oznámenie F. B. z 13.10.2003. V tomto spore bolo súdom prvej inštancie
zhromaždených množstvo iných dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť užívania predmetu sporu
právnym predchodcom žalovaných po dobu 10 rokov, ktoré súd prvej inštancie v súvislosti s objektívnym
posúdením plynutia vydržacej doby opomenul vyhodnotiť, hoci na okolnosti dobromyseľnosti držby

právnym predchodcom žalovaných bolo zamerané celé dokazovanie po vrátení veci odvolacím súdom.
Poukázali na výpoveď svedkyne K. J., že keď mala 19 rokov (1992) bola prítomná pri rozhovore o
tom, keď právny predchodca žalovaných povedal, že za 10.000,- Sk kúpil pozemky pod hospodárskymi
budovami, ktoré už predtým vlastnil a na ktorých hospodáril. Svedkyňa Q. R. M. vo svojej výpovedi
potvrdila, že právny predchodca žalovaných bol za ňou niekedy v 90. rokoch, potom, prehlásil pred

ňou, že na tieto pozemky bola uzavretá kúpna zmluva na 10.000,- Sk, avšak táto zmluva bola
neperfektná. Svedkyňa potvrdila, že právny predchodca žalovaných mohol najskôr vydržať vlastnícke
právo k pozemkom pod jeho hospodárskymi budovami k 01.01.2002. V r. 2007 znovu za ňou prišiel
právny predchodca žalovaných, keď zistil, že napriek tomu, že pozemky pod budovou odkúpil, nie
sú vedené na jeho mene v katastri a potom ona zabezpečila všetky vyhlásenia, ktoré boli potrebné

k vydaniu notárskeho osvedčenia. Svedkyňa uviedla, že predmetom vydania nemali byť pozemky
na ktorých boli hospodárske budovy, i keď boli vedené ako orná pôda, pretože ich užíval B. a tiež
ich vlastnil. Keďže za predmet sporu zaplatil, právom považoval pozemky pod svojimi hospodárskymi
budovami za svoje vlastníctvo a od r. 1992, ich užíval ako svoje vlastníctvo v dobrej viere, že mu
vlastníckym právom patria. Napriek takejto dôkaznej situácii, súd prvej inštancie v bodoch 46. a 47.

odôvodnenia svojho rozhodnutia hodnotí právneho predchodcu žalovaných ako podvodníka. Poukázali
na to, že ich právny predchodca bol jednoduchý, čestný a pracovitý hospodár, silne veriaci katolík,
ktorý nikdy nikoho nepodviedol a ktorý sa všetko snažil riešiť podľa predpisov a spravodlivo. A najmä
ak išlo o cirkev, nikdy by si na úkor cirkvi neprivlastňoval niečo, čo mu nepatrilo. Súd pri hodnotení
dôkazov tieto priame dôkazy úplne odignoroval, zato podstatný význam prikladá listinám popísaným v

bodoch 15-19 a 23 odôvodnenia rozsudku, ktorých pravosť a autentickosť žalované od začiatku sporu
spochybňujú a to najmä tvrdením, že na týchto listinách sa nenachádzajú vlastnoručné podpisy ich
právneho predchodcu. Tomuto tvrdeniu žalovaných prisvedčuje aj výpoveď svedka Q. S.. Z výpovede
tohto svedka nepochybne vyplýva, že predmetom nájomných zmlúv, pre ktoré súd považuje právnehopredchodcu žalobcov za podvodníka, nikdy neboli pozemky, na ktorých sa nachádzajú hospodárske
budovy a ktoré sú predmetom sporu. Žalované konštatovali, že súd prvej inštancie evidentne preferuje
listiny uvedené v bode 15-19 a 23 odôvodnenia, ktoré museli byť v predmete nájmu zmanipulované

a prispôsobené potrebám tohto sporu, keďže, ako to aj svedok Q. S. uviedol, predmetom nájomných
zmlúv nikdy neboli pozemky, na ktorých sa nachádzajú hospodárske budovy právneho predchodcu
žalovaných. Navyše tento svedok potvrdil tiež to, že právny predchodca žalovaných nájomné zmluvy
nepodpisoval. Žalované v odvolaní ďalej uviedli, že z listinných dôkazov vydaných a podpísaných
vtedajším farárom F. M. nepochybne vyplýva, že tieto vznikli ešte predtým, ako dokument č. 185/08

vstúpil do platnosti. Ide o právne úkony: 1. Kúpnu zmluvu, ktorá sa neskôr ukázala ako neperfektný
právny úkon, uzavrel s právnym predchodcom žalovaných 01.01.1992, 2. Dohodu o vydaní predmetu
kúpnej zmluvy zo dňa 13.10.1993, /ktorý už užíval F. B. v presvedčení, že mu vlastníckym právom patria
na základe neperfektnej kúpnej zmluvy z 1.1.1992, kedy zaplatil za predmet sporu 10.000,- Sk/ a 3.
Písomný súhlas s vydaním osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovaných
dňa 17.10.2007. Všetky tieto tri právne úkony boli realizované v období, kedy dokument č. 185/08

zo dňa 16.1.2008 ešte ani neexistoval a farár bol v mene žalovaného oprávnený konať. Súd priznal
dôkaznú silu len tvrdeniu žalobcu, ktorý súdu predložil písomné vyjadrenie žalobcu č. 7886/2016 zo dňa
03.10.2016 v ktorom sám sebe potvrdzuje, že farnostiam mal byť doručený akýsi obežník o tom, že
správcovia farnosti nesmú zmluvy v nijakom prípade podpísať bez schválenia ABU ako nadriadeného
orgánu žalobcu. Samotný obežník, ako ani dôkaz o tom, že by takýto obežník bol doručený aj farárovi F.

M., žalobca nepreukázal. Nič to nemení na skutočnosti, že až dokumentom č. 185/08 zo dňa 16.01.2008
boli farárom jednotlivých farností odňaté právomoci na zastupovanie žalovaného pri právnych úkonoch.
Právne úkony, ktoré farár F. M. s právnym predchodcom žalovaných uzavrel boli ešte pred rokom
2006. V písomnom vyjadrení zo dňa 17. 10. 2007 farár F. M., v súlade s jeho právomocou, vyjadril
svoj súhlas k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním, ktorý odôvodňuje tým, že s právnym predchodcom

žalovanýchuzavrelvmenežalobcuneperfektnýprávnyúkondňa01.01.1992,nazákladektoréhoprávny
predchodca žalovaných začal sporné nehnuteľnosti užívať v dobrej viere, že mu vlastníckym právom
patria, a že od 01.01.1992 do 17.10.2007 v dobromyseľnom užívaní nikým rušený nebol a preto súhlasí s
tým, aby bolo osvedčené jeho vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Tieto skutočnosti
boli v obci Obid všeobecne známe, čo potvrdzuje aj súhlas obce Obid k nadobudnutiu vlastníckeho práva

vydržaním zo dňa 17.10.2007 v prospech právneho predchodcu žalovaných. Názor súdu, že notárska
zápisnica, ktorou bolo osvedčené vlastnícke právo právneho predchodcu žalovaných je neplatná z
dôvodu, že k osvedčeniu vydržania súhlas vydala osoba, ktorá nebola na to oprávnená, je nesprávny
a vyvrátený už tou samotnou a preukázanou skutočnosťou, že dokument č. 185/08 zo dňa 16.01.2008,
ktorý odnímal kompetencie farárom vo farnostiach zastupovať cirkev, v čase vydania súhlasu farára M. k

vydaniu notárskeho osvedčenia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovaných ešte neexistoval.
V rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania je aj názor súdu prvého stupňa popísaný v bode
53. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom konštatuje, že u právneho predchodcu žalovaných
neboli splnené podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva, keďže notárske osvedčenie bolo vydané
21.12.2007 a žalobca podal na súd žalobu dňa 19.12.2017. Súd prvej inštancie úplne ignoruje dôkazy

preukazujúce, že právny predchodca s farárom M., ktorý bol v tom čase oprávnený konať v mene
žalobcu, uzavreli kúpnu zmluvu formou neperfektného právneho úkonu, na základe ktorej za predmet
sporu zaplatil 10.000,- Sk dňa 01.01.1992 a od tej doby sporné nehnuteľnosti užíval v dobrej viere, že
mu vlastníckym právom patria. Sám žalobca v priebehu celého konania poukazuje na to, že právny
predchodca žalovaných mohol začať dobromyseľne užívať predmet sporu nie od 1.1.1992, kedy zaň

zaplatil, ale až od 13.10.1993, kedy došlo k jeho vydaniu. Tu však treba mať na zreteli, že právny
predchodca žalobcu začal predmet sporu užívať spolu s hospodárskymi budovami už vtedy keď zaplatil
dohodnutú cenu 10.000,- Sk dňa 01.01.1992, predmet sporu užíval ako svoje vlastníctvo a dohodu o
jeho vydaní dňa 13.10.1993 považoval len za formalitu, ale aj keby sa prisvedčilo tvrdeniu žalobcu,
že dobromyseľnosť užívania predmetu sporu sa začala až 13.10.1993, ako to vyhlásil aj sám právny

predchodca žalovaných do notárskej zápisnice, zákonom predpísaná vydržacia doba do roku 2007 bola
splnená, keďže uplynula dňa 13.10.2003. V roku 2007 sa právny predchodca žalovaných dozvedel, že
predmet sporu nie je v katastri nehnuteľností vedený v jeho vlastníctve. Nie je teda zrejmé prečo súd za
začiatok dobromyseľného užívania považuje 21.12.2007. Aj z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že
právny predchodca žalovaných vo svojom vyhlásení uviedol, že predmet sporu dobromyseľne užíva od

13.10.1993 a teda, zákonom predpísaná vydržacia doba uplynula 13.10.2003. Z výsledkov vykonaného
dokazovania nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by právny predchodca žalovaných
bol po túto dobu v užívaní predmetu sporu rušený. Listiny predložené žalobcom nedávajú žiadnu
logickú súvislosť so skutočne existujúcim stavom. Nie je z nich zrejmé, že sa týkajú predmetu sporua nenachádza sa na nich vlastnoručný podpis právneho predchodcu žalovaných, alebo sa na nich
nenachádza dátum, dodatok k nájomnej zmluve o predĺžení nájmu bol vyhotovený v ten istý deň keď
sa mal nájom skončiť. Pokiaľ by bola reálne existovala nájomná zmluva, na základe ktorej by bol mohol

právny predchodca žalovaných užívať predmet sporu do 15.08.2005, prečo by ho bol žalobca listom zo
dňa 07.10.2003 t.j. dva roky pred uplynutím dohodnutej doby nájmu vyzýval k vyprataniu a zdržaniu sa
užívania „predmetu nájmu“ pod hrozbou podania trestného oznámenia. Obsah tejto výzvy sa nemohol
vzťahovať k predmetu sporu, keďže predmetom sporu sú pozemky pod hospodárskymi budovami
a zastavané plochy a stavby na nich boli výlučným vlastníctvom právneho predchodcu žalovaných,

ktorý spolu so stavbami nepretržite užíval aj pozemky na ktorých stoja ako jeden hospodársky dvor.
Rovnako nedáva zmysel ani to, že v roku 2005 mal farár F. M. vyzývať právneho predchodcu žalovaných
na vypratanie nehnuteľností pod hrozbou podania trestného oznámenia, keď už v roku 2007 vydal
písomný súhlas, úradný a právne relevantný podklad k vydaniu notárskeho osvedčenia o nadobudnutí
vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovaných k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, v ktorom
potvrdzuje, že 01.01.1992 uzavrel s právnym predchodcom žalovaných neperfektný právny úkon, na

základe ktorého právny predchodca žalovaných sporné nehnuteľnosti nadobudol. Napokon sa však
celá vec ozrejmila výpoveďami svedkov Q. M. a Q. S., ktorý jednoznačne uviedol, že pozemky na
ktorých sa nachádzajú hospodárske budovy právneho predchodcu žalovaných, nikdy neboli predmetom
žiadnej nájomnej zmluvy, že tieto užíval právny predchodca žalobcov spolu so svojimi stavbami a
potvrdil tiež, že právny predchodca žalovaných nájomné zmluvy nepodpísal. Avšak, z obsahu úvodnej

časti výpovede tohto svedka, ako aj z výpovede svedka F. L., nesporne vyplýva snaha preukázať
tvrdenia žalobcu, no vo výpovediach týchto svedkov sú zásadné rozpory. Kým svedok L. tvrdí, že právny
predchodca žalovaných podpísal nájomné zmluvy a že sa týkali predmetu sporu /hoci predmet sporu
identifikovať nevedel/, svedok S. jednoznačne uviedol, že právny predchodca žalovaných nájomné
zmluvy nepodpísal a presne popísal predmet sporu, ako pozemky pod hospodárskymi budovami

právneho predchodcu žalovaných, ktoré nikdy neboli predmetom nájmu, pretože ich užíval spolu s
budovami právny predchodca žalovaných, tie sa nachádzali na pravej strane cesty k Dunaju a tiež
popísal, že nájomné zmluvy sa týkali len ornej pôdy, ktorú užívali a ktorá sa nachádzala na ľavej strane
cesty pri vodnej nádrži. Tomuto popisu predmetu sporu nasvedčuje aj geometrický plán č. 225/2007
zo dňa 27. 11. 2007, ktorý súdu doručili žalované, ako aj potvrdenie obce Obid zo dňa 10. 11. 2008,

z ktorého nepochybne vyplýva, že na parcele 1121 v päťdesiatych rokoch 20. storočia bol vybudovaný
hospodárskydvor,stavbybolidokončenévroku1963avlastníkomtýchtostaviebbolprávnypredchodca
žalovaných. Žalované, ktoré žili s ich právnym predchodcom v spoločnej domácnosti, nemajú vedomosť
o tom, že by bol ktokoľvek právneho predchodcu žalovaných vyzýval na vydanie nehnuteľností, alebo
že by tieto nebol akúkoľvek dobu užíval. Pri posudzovaní dobromyseľnosti právneho predchodcu

žalovaných v tomto spore je potrebné prihliadať na tú skutočnosť, že predmet sporu fakticky ovládol
a začal ho užívať potom, ako nadobudol do vlastníctva hospodárske budovy. Potom ako uzavrel so
žalobcom neperfektný právny úkon kúpy a predaja v rámci ktorého za predmet sporu zaplatil 10.000,-
Sk, začal pozemky pod jeho budovami užívať s tým, že mu právom patria. Je nesporné, že právny
predchodca žalovaných s predmetom sporu nakladal ako s vlastným, keďže na predmete sporu sa

nachádzali stavby patriace do jeho výlučného vlastníctva a spolu s nimi užíval nepretržite predmet spolu
ako svoje vlastníctvo.

24. Žalované v odvolaní ďalej uviedli, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie o určenie vlastníckeho práva
absentuje odôvodnenie naliehavého právneho záujmu žalobcu v tomto spore. V priebehu konania sám

žalobca predložil súdu Darovaciu zmluvu zo dňa 06.11.2007, ktorou právny predchodca žalovaných
prevádza na žalobcu nehnuteľnosti v kat. úz. N. vo výmere 44425 m2 ako náhradu za pozemky
nachádzajúce sa v kat. úz. N., ktoré sú súčasťou hospodárskeho dvora. V darovacej zmluve však
absentuje presné označenie za ktoré nehnuteľnosti mala byť darovaná náhrada, pretože súčasťou
hospodárskeho dvora právneho predchodcu žalovaných boli aj iné nehnuteľnosti ako tie, ktoré sú

predmetom sporu. No ak žalobca tvrdí, že to mal byť dar za predmet sporu, žalobca mal možnosť
svoje právne postavenie k predmetu sporu vyriešiť mimosúdne. Darovacia zmluva zo dňa 06.11.2007
bola podaná do katastra nehnuteľností s návrhom na povolenie vkladu vlastníckeho práva v prospech
žalobcu. Žalobca v lehote 30 dní nezabezpečil súhlas od diecézneho biskupa na uzavretie darovacej
zmluvy, preto kataster Rozhodnutím č. V 2858/08-7 zo dňa 07.11.2008 katastrálne konanie zastavil.

Žalobca mal možnosť ešte aj po zastavení katastrálneho konania vytýkaný nedostatok odstrániť a
opätovne požiadať o vklad vlastníckeho práva a to do troch rokov odo dňa uzavretia darovacej zmluvy.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sám žalobca si neobstaral súhlas diecézneho biskupa k prevodu
nehnuteľností a to už v čase platnosti dokumentu č. 185/08 zo dňa 16.01.2008 a sám spôsobil, žek vyriešeniu sporu nedošlo mimosúdne. Existenciou darovacej zmluvy však nie je možné poprieť
nadobudnutie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovaných k predmetu sporu vydržaním.
Zrejme ušlo pozornosti súdu, že len a výlučne zavinením žalobcu nedošlo k mimosúdnemu vyriešeniu

sporu, ktorý bolo možné vyriešiť aj bez potreby určovacej žaloby. Pokiaľ bol žalobca presvedčený,
že u právneho predchodcu žalovaných neboli splnené podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k
predmetu sporu, mal možnosť odstrániť stav ohrozenia práva, či neistoty v právnom vzťahu a dosiahnuť
nápravu inak ako určovacou žalobou. Žalobca svoju nedbalosť, ktorou zavinil nemožnosť usporiadania
sporu mimosúdne ev. zámerné marenie usporiadania vzájomných vzťahov ešte za života právneho

predchodcu žalovaných, má snahu napraviť touto žalobou. Tým, že žalobca úmyselne konal tak, aby
nemohlo dôjsť k mimosúdnemu vyriešeniu sporu medzi ním a právnym predchodcom žalovaných, nie
je osvedčený jeho naliehavý právny záujem, skôr naopak. V tejto konkrétnej veci vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu, nemožno mať pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaných. Vlastníctvo ich právneho
predchodcu k predmetu sporu evidujú a akceptujú odo dňa 01.01.1992, kedy ich právny predchodca
zaplatilzapredmetsporužalobcovi10.000,-Sk.Vlastníckeprávoprávnehopredchodcužalovanýchbolo

zapísané v katastri nehnuteľností a toto jeho právo za života a ani po jeho smrti nikým spochybňované
nebolo. Žalobca ani v dedičskom konaní po nebohom právnom predchodcovi žalovaných neuplatňoval
voči dedičstvu žiadne svoje práva ani pohľadávky. Žalované ako nadobúdatelia sporných nehnuteľností,
ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od nich s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemali, a ani nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti ich právnemu

predchodcovi, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri, takéto právo svedčí. V danom
prípade ide o celkom výnimočný prípad v ktorom je dôvodné uplatniť princíp ochrany dobrej viery
nadobúdateľov. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie sa javí byť chaotické, nepresvedčivé a
nepreskúmateľné, keďže súd pri tomto svojom rozhodnutí, porušil zásadu rovnosti účastníkov konania,
tým, že aj dôkazy svedčiace na prospech žalovaných vyhodnotil v prospech žalobcu a vôbec neprihliadol

pri svojom rozhodovaní na dôkazy preukazujúce pravdivosť tvrdení žalovaných. Správanie sa žalobcu
svedčí o tom, že ide o nedbalého vlastníka, ktorý by mal niesť väčšie riziko, než nadobúdateľ v dobrej
viere. Žalované odvolaním namietali aj výrok o trovách konania. Z bodu 42 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd zamietol žalobu v časti o neplatnosť notárskej zápisnice z dôvodu, že je
neprípustná.Vtejtočastižalobnéhonárokutedaboliúspešnéžalované,pretoniejezrejmé,prečosúdvo

výroku III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobca bol v celom konaní
zastúpený advokátom, teda o neprípustnosti žaloby v časti o určenie neplatnosti notárskej zápisnice
podľa § 137 písm. c) alebo d) CSP bol mal vedomosť. V tejto časti súd mal priznať nárok na náhradu
trov konania úspešnej strane, teda žalovaným, prípadne rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá nárok
na náhradu trov konania.

25. K uvedenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky dôkazy navrhnuté žalovanými,
aj tie, ktoré žalovaní označili v odvolaní. Poukázal na to, že listinné dôkazy v konaní predkladal iba
on, žalovaní navrhli vykonať iba dôkazy – výsluch žalovanej 3/ a svedkyne JUDr. Zuzany Bakovej.

Uviedol, že pozemky právny predchodca žalovaných nemohol kúpiť od neho v roku 1992, pretože bolo
nepochybne preukázané a potvrdené listinnými dôkazmi aj zo strany Okresného úradu Nové Zámky,
katastrálny odbor, že sporné pozemky mu boli vydané Slovenským pozemkovým fondom až v roku
1995. Vlastnícke právo v roku 1992 on teda nemohol previesť na tretiu osobu. Ďalej z Dohody o vydaní
nehnuteľností vyplýva, že sporné pozemky boli vo vlastníctve čsl. štátu od roku 1960 do roku 1995. Keby

bolo tvrdenie o kúpe sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných v roku 1992 pravdivé,
potom by mala existovať kúpna alebo obdobná zmluva medzi právnym predchodcom žalovaných a Čsl.
štátom. Žalovaní v konaní nepredložili listinný dôkaz ani o tom kedy a ako nadobudol tzv. hospodárske
budovy právny predchodca žalovaných. Poukázal na to, že údajnú neperfektnú kúpnu zmluvu z roku
1992 nevidela ako svedkyňa JUDr. Baková. Naviac ako advokátka mohla, mala a má vedieť, že

v roku 1992 patrili sporné pozemky Čsl. štátu, teda nemohla byť uzatvorená žiadna kúpna zmluva
medzi právnym predchodcom žalovaných a nebohým farárom M.. On nadobudol sporné pozemky
opätovne následkom reštitúcií na základe Dohody o vydaní až v roku 1995. Poukázal tiež na to, že
nehnuteľnosti mu boli vydané na základe zákona č. 282/1993 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť až
dňa 01.01.1994. Taktiež neobstojí tvrdenie JUDr. Bakovej, že sporné pozemky boli najprv zapísané

v katastri na právneho predchodcu žalovaných a že sa to potom vymazalo, pretože z chronológie
predloženej Okresným úradom Nové Zámky, katastrálny odbor takýto zápis nevyplýva. Sporné pozemky
dokonca neboli v čase uzatvorenia Dohody o vydaní nehnuteľností ani v užívaní právneho predchodcu
žalovaných, pretože obsahom Dohody je aj ustanovenie na strane č. 1 „Vydávané nehnuteľnosti ku dňuuzavretia dohody sú v užívaní Družstva agropodnikateľov – Obid“. Dohodu podpísal aj užívateľ, ktorý
vyhlásil, že berie na vedomie riešenie reštitučných nárokov oprávnenej osoby. Žalobca ďalej uviedol,
že neb. Pán B. a neb. T. M. sa prvotne pokúsili o uzavretie kúpnej resp. zámennej zmluvy, takýto

úkon však podliehal schváleniu zo strany diecéznaho biskupa. Biskup prevod neschválil, práve naopak
zakázal akékoľvek podobné nakladanie s majetkom žalobcu. Z uvedeného dôvodu vec riešili vydržaním
a odplatou mali byť nehnuteľnosti podľa Darovacej zmluvy zo dňa 06.11.2007 uzavretej medzi p. B.
ako darcom (právny predchodca žalovaných) a žalobcom ako obdarovaným. Táto darovacia zmluva
bola vyhotovená advokátkou JUDr. Bakovou. Nikdy nebola zavkladovaná, konanie bolo zastavené,

pretože účastníci konali bez predchádzajúceho písomného súhlasu kompetentnej cirkevnej vrchnosti
– diecézneho biskupa. O tom, že nebohý farár M. mohol v majetkovoprávnych veciach konať iba so
súhlasomcirkevnejvrchnosti–diecéznehobiskupabezpochybnostívedelivšetciúčastníci,ajadvokátka
JUDr. Bachová. Z čl. III. darovacej zmluvy jednoznačne vyplýva, že pozemky uvedené v zmluve sú
„odplatou“ za pozemky tvoriace predmet vydržania v zmysle notárskej zápisnice. V zmluve je uvedené
“Darcanehnuteľnostipresneidentifikovanévčl.II.vcelkovejvýmere44425m2toutodarovacouzmluvou

darujeobdarovanému,Rímsko-katolíckacirkev,FarskýúradObid,zastúpenýfaráromF.M.,akonáhradu
za pozemky nachádzajúce sa v k. ú. N., ktoré sú súčasťou hospodárskeho dvora, kde sa nachádzajú
stavby vo vlastníctve darcu“. Je zrejmé, že sa účastníci v roku 2007 dohodli na zámennej zmluve,
v prípade oboch úkonov (vydržanie a darovanie) teda išlo o simulovaný právny úkon, ktoré sú v zmysle
§ 39 a § 41a OZ neplatné. Tiež z toho ustanovenia darovacej zmluvy vyplýva, že právny predchodca

žalovaných vedel a dokonca je možné povedať, že vyhlásil, že mu pozemky pod hospodárskym dvorom
nepatrili ako vlastníkovi. Keby právny predchodca žalovaných považoval sporné pozemky za svoje,
nemal dôvod poskytnúť akúkoľvek odplatu cirkvi (žalobcovi). Darovacia zmluva potvrdzuje aj to, že
žiadna neperfektná zmluva medzi účastníkmi v roku 1992 nevznikla. Poukázal na to, že žalovaní
namietali najprv podaním zo dňa 24.04.2018 pravosť Dohody o vydaní nehnuteľností z roku 1995, ktorá

bola aj zavkladovaná, namietali podobne aj pravosť podpisu p. B. na poštovej doručenke, ktorá obsahuje
ajpečiatkupošty.Neskôrpodanímzodňa01.10.2022atiežajvpodanomodvolanížalovaníužnamietajú
pravosť aj ďalších listinných dôkazov, ktoré predložil on. Vzhľadom k tomu, navrhol žalovaným, aby
preukázali svoje tvrdenia znaleckým posudkom, ten však žalovaní v konaní nežiadali vykonať.

26. K spochybneniu nájomnej zmluvy zo dňa 15.08.1995 žalovanými, žalobca uviedol, že uvedená
zmluva bola uzatvorená medzi ním a právnym predchodcom žalovaných neb. H. B. a jej predmetom boli
okrem iných aj sporné pozemky, pričom táto listina obsahuje aj podpis p. B.. Zmluva bola uzatvorená
na dobu 10 rokov, t. j. od roku 1995 do roku 2005. Potom ako mohol užívať neb. Csurgai pozemky
dobromyseľne ako vlastné a vydržať ich v období 1992-2002, ak jednoznačne vedel, že sporné pozemky

užíva na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom. Existenciu nájomnej zmluvy z roku 1995
potvrdzuje aj nadväzujúca zmluva o podnájme na obdobie r. 2000 a 2001, neskôr predĺžené aj na
obdobie r. 2002, 2003 a podpísané právnym predchodcom žalovaných p. B.. K žalovanými tvrdenými
skutočnosťami, ktoré mal uviesť svedok S., žalobca uviedol, že svedok také niečo nikdy nepovedal.
H. S. sa vyjadril k veci v tom duchu, že právnemu predchodcovi žalovaných boli toho času vydané

iba hospodárske budovy bez pozemkov, a to Dolná farma s ošípanými v hodnote jeho majetkových
podielov. K nájomnej zmluve medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaných sa svedok S. nijako
nevyjadroval. Vyjadril sa iba k zmluve o podnájme, kde bol pri podpise prítomný právny predchodca
žalovaných, farár M. a p. S.. Svedok sa vyjadril aj k nájomnej zmluve z roku 2003, ktorá však už bola
uzatvorená medzi žalobcom na spol. Agrierté – Ebed a.s., tú však p. B. už nepodpisoval, keďže nikoho

nezastupoval, bol iba prítomný. Z výpovede svedka tiež vyplýva, že p. B. vedel, že mu pozemky pod
Dolnou farmou nepatria, pretože mu boli vydané iba budovy. Uvedené potvrdzuje aj výpoveď bývalého
štátneho tajomníka Ministerstva pôdohospodárstva SR p. L., ktorý uviedol, že on toho času podpisoval
Dohodu o vydaní nehnuteľností v roku 1995 za Družstvo agropodnikateľov Obid, na základe ktorej
žalobca opätovne nadobudol vlastníctvo k pozemkom. Tiež uviedol, že p. B. pomohol cirkvi (žalobcovi)

s reštitúciou pozemkov, za to ako odplatu s ním farár M. uzatvoril nájomnú zmluvu na pozemky.
O vydržaní nemohla byť žiadna reč, lebo p. B. vedel, že pôda nie je jeho. Užíval ju asi od roku 1995
a neskôr. K tvrdeniu žalovaných, že farár M. mohol do roku 2008 konať bez obmedzenia, pretože
dokument č. 185/08 vstúpil do platnosti až začiatkom roku 2008, žalobca uviedol, že obmedzenie farára
existovalo aj pred rokom 2008. Poukázal na to, že jednak z dokumentu č. 185/08 vyplýva, že predmetné

obmedzenie trvá od roku 1997, resp. 2000 („...na základe príslušných noriem KKP a podľa smerníc
Arcibiskupského úradu uverejnených v úradnom vestníku Acta Curiae Archiepiscopalis Bratislaviensis-
Tytnaviensis, č. VI/1997, bod 12 a č. I/2000 bod 6...“) a jednak v Liste Trnavskej arcidiecézy ev.
č. 5540/2018 zo dňa 27.06.2018 (ktorý v konaní predložili) Trnavská arcidiecéza potvrdila, že nikdyneudelila súhlas k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním v predmetnej veci, žalobcom bolo listom pod ev.
č. 1306/2006 oznámené, že akýkoľvek prevod vlastníckych práv na tretie osoby môžu byť realizované
len so súhlasom ordinára. Žalobca poukázal na to, že na veci nič nemení otázka oprávnenia farára

neb. M. konať v mene žalobcu a to, že p. M. uviedol vo vyhlásení skutočnosti, ktoré boli jednoznačne
vyvrátené. T. M. nemohol podpísať žiadnu zmluvu v roku 1992 ani v roku 1993 s p. B., ak vlastníkom
sporných pozemkov bol toho času Čsl. Štát, a to až do vydania pozemkov žalobcovi v roku 1995. Je
tiež ozázne ako mohla vzniknúť akási neperfektná zmluva už v roku 1992, ak údajne boli hospodárske
budovy vydané p. B. až o rok neskôr, dňa 13.10.1993. Záverom žalobca vo vyjadrení uviedol, že so

žalovanými sa snažil uzavrieť dohodu ešte pre podaním žaloby, aj pred vyhlásením rozsudku, čo však
žalovaní odmietli. Naliehavý právny záujem preukázal v podanej žalobe s odkazom na rozsudok NS
SR sp. zn. 4 Cdo 49/2003, pretože ako vlastníci sporných pozemkov sú v katastri zapísaní žalovaní
a len rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny v katastri. Tvrdenie žalovaných, že
za sporné pozemky už zaplatili dvakrát pokladá za nepochopiteľné, pretože tzv. neperfektná zmluva
nikdy nevznikla, bol to iba výmysel, teda žiadna kúpna cena 10.000,-Sk ani nemohla byť zaplatená (v

roku 1992 ani ešte neexistovali slovenské koruny). Darovacia zmluva nebola zavkladovaná a už ani
zavkladovanánemôžebyť.Ktomu,žežalovanísavodvolanízaoberajúotázkoudobromyseľnostidediča
žalobca uviedol, že takáto právna úprava absentuje. O dobromyseľnosti je možné hovoriť pri prevode
vlastníckeho práva (kúpa), pri prechod (dedenie) však takáto možnosť neprichádza do úvahy.

27. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalované. Uviedli, že obrana žalobcu v celom tomto konaní
spočíva v poukazovaní na právny stav predmetu sporu a v tom, ako by bol mohol právny predchodca
žalovaných nadobudnúť predmet sporu v súlade s právnym stavom. Ak by právny predchodca
žalovaných bol mohol nadobudnúť predmet sporu v súlade s právnym stavom, tento spor by neexistoval.
Toto skonštatoval aj súd prvej inštancie vo svojom prvom rozsudku. Žalobca vo vyjadrení uviedol zhodné

skutočnosti ako v jeho odvolaní.

28. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k
záveru,žeodvolaniežalovaných1/-3/niejedôvodné,pretorozsudoksúduprvejinštancievnapadnutých
výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016), odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
30.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení

sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle § 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.
32. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej
úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,

vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane
rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľmi vznášané
tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo

a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
žalovanými v ich odvolaní. Žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, skutkové či právne,
s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vyporiadal, pokiaľ boli pre danú vec relevantné. Odvolací súd
považuje za správne i argumenty žalobcu uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných.33. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého
súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil; súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, a dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne

kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom
kontrolysprávnostipostupusúduprivydávanísúdnychrozhodnutí,ktorépretomusiabyťpreskúmateľné.
Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a
slobôd ako aj z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý

proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Ak rozsudok neobsahuje zákonné náležitosti, v
konečnom dôsledku je takýto rozsudok nepreskúmateľný. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale

tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

34. Vo vzťahu k argumentácii sporových strán odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty (k tomu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09).

35. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie dodáva, že sporové strany majú v konaní bremeno

tvrdenia a bremeno dôkazu. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a
označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena
(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť
tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto

skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Sporová
strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že

dokazovanienepotvrdilopravdivosťskutkovýchtvrdenísporovýchstrán.Zákonurčujedôkaznébremeno
ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniesporovejstranyniejepreukázané(vtomzmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé), je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

36. K dôvodom uvedeným súdom prvej inštancie odvolací súd dodáva, že predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo
patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí
byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú

možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus
putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký
právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom

výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,prípadneposkytolinédohodnutéplnenie,alebopreukázateľneišloodarakobezodplatnéplnenie.(Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).

37. Z obsahu spisu vyplýva, že v čase vydanie nehnuteľností žalobcovi v roku 1995 (dohoda
o vydaní zo dňa 09.05.1995) boli predmetné pozemky vo vlastníctve štátu a v užívateľom bolo
Družstvo agropodnikateľov Obid, ktorý taktiež podpísal dohodu o vydaní nehnuteľností. Následne dňa
15.08.1995 Cirkev prenajala F. B. predmetné nehnuteľnosti nájomnou zmluvou na dobu 10 rokov. Z
týchto skutočností je zrejmé, že F. B. nemohol byť v domnení, že mu nehnuteľnosti vlastnícky patria.

Z dokazovania vyplýva, že F. B. za majetkový podiel po transformácii Družstva agropodnikateľov prevzal
stavby – tzv. Dolná farma spolu s ošípanými bez pozemkov. Nájomné zmluvy boli uzatvorené na ornú
pôdu, pričom aj pozemky pod uvedenými stavbami boli v tom čase evidované ako orná pôda.

38. Pri spísaní notárskej zápisnice o osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam F. B. tvrdil, že nehnuteľnosti užíval od roku 1993 a že ich kúpil v roku 1992 od

cirkvi. Žalovaní tvrdili, že F. B. vlastníctvo stavieb získal dohodou o ich vydaní v roku 1993 a pozemky
pod stavbami kúpil v roku 1992. Ohľadne kúpy však nepredložili žiadny dôkaz (doklad o zaplatení
kúpnej ceny), ohľadne tvrdenej kúpy sa vyjadrili iba dve svedkyne, ktoré však pri údajnej kúpe neboli
prítomné. Odvolací súd poukazuje na to, že v roku 1992 ani v roku 1993 nemohol F. B. kúpiť predmetné
nehnuteľnosti od cirkvi, pretože v tom čase bol vlastníkom týchto nehnuteľnosti Čsl. štát, nehnuteľnosti

prešli do vlastníctva cirkvi až v roku 1995 na základe dohody o ich vydaní.

39. Z uvedených skutočností je nepochybné, že F. B. nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu sporné
nehnuteľnosti vlastnícky patria a to i vzhľadom na to, že dňa 17.07.2003 ho cirkev vyzvala na vypratanie
prenajatých nehnuteľností a on listom dňa 13.10.2003 cirkvi oznámil svoj nesúhlas s vyprataním. Cirkev

uzavrela na sporné pozemky nájomnú zmluvu s družstvom Agrierté. V roku 2007 chcel F. B. uzavrieť
s cirkvou darovaciu zmluvu, ktorou by cirkvi daroval pozemky ako náhradu za sporné pozemky,
k uzavretiu darovacej zmluvy však napokon nedošlo. Po dvoch mesiacoch dňa 21.12.2007 bola spísaná
notárska zápisnica o vydržaní vlastníckeho práva, podľa jej obsahu užívanie pozemkov na základe kúpy
potvrdil farár M.. Svedok L., ktorý v rámci reštitúcie robil úkony pri vydávaní pozemkov, uviedol, že farár

M. si nevedel vybaviť reštitučný nárok, pomáhal mu v tom F. B. a ako odplatu za to mu mal farár následne
predmetné pozemky prenajať.

40. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v konaní predložil množstvo dôkazov k preukázaniu
jeho tvrdení a súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že svoje dôkazné bremeno uniesol.

Žalovaní svoje tvrdenia ničím nepreukázali, nepredložili žiadne dôkazné listiny, vypočutí svedkovia
neboli priamymi svedkami tvrdených skutočností. Žalovaní uvádzali rôzne domnienky, spochybňovali
listiny predložené žalobcom, avšak svoje spochybnenie ničím nepreukázali, nenavrhli za tým účelom
ani žiadne dokazovanie.

41. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že F. B. nemohol byť dobromyseľný, že mu
nehnuteľnosti vlastnícky patria, pretože vedel, že mu boli vrátené iba stavby, že na užívanie pozemkov
mal uzatvorenú nájomnú zmluvu, že ho cirkev vyzvala na vypratanie, nemohol kúpiť pozemky od
cirkvi v tom čase nevlastníka, keďže bol ich vlastníkom štát a teda neboli splnené zákonné podmienky
vydržania vlastníckeho práva.

42. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

43. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a §

262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní procesne úspešný, preto mu odvolací súd priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/-3/ v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).