Rozsudok – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/86/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7824010142
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7824010142.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov

JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Miroslava Osifa na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa
12. novembra 2024, v trestnej veci proti obžalovanému ml. A. B., pre prečin porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods.1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák., v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.
o odvolaní obžalovaného a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 26.07.2024 sp.
zn. 3T/46/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu
u obžalovaného mladistvého A. B..

Obžalovaného
ml. A. B. , nar. XX.XX.XXXX v Rožňave, trvale bytom
C., D. XXXX/XX, t.č. žiaka Spojenej
školy internátnej, ul. Zeleného stromu v Rožňave,

podľa § 285 písm. b/ Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Rožňava číslo Pv 518/23/8808 – 12, pre skutok, že

dňa 15.07.2023 v čase okolo 18.30 h v Rožňave, po predchádzajúcej slovnej hádke s poškodeným C.
E.,namiestnejkomunikáciiprirodinnomdomenaF.G.F.XXXX/XX,ktoréhoužívateľomjeajpoškodený,
a následnom rozbití sklenenej výplne okna na jednej z miestností tohto rodinného domu obvinenými H.
A., E. A. ako aj tam bývajúcim I. J., obvinený H. A. pod vplyvom alkoholu, po vyjdení poškodeného z
rodinného domu na k nemu prináležiaci dvor, preliezol oplotenie a neoprávnene, bez súhlasu užívateľov

rodinného domu zoskočil na dvor, pričom obvinení E. A. a ml. A. B., obaja taktiež po vplyvom alkoholu,
ho nasledovali a v snahe preliezť oplotenie dvora uvedeného rodinného domu toto oplotenie svojou
váhou vylomili a vstúpili tak na dvor, kde po ďalšej slovnej hádke s poškodeným obvinení H. A. a E. A.
spolu s I. J. poškodeného fyzicky napadli tak, že ho opakovane udierali päsťami, otvorenou dlaňou a
kopali do neho, čím mu spôsobili mierny opuch a odreninu vo vlasatej časti hlavy, ktoré si vyžiadali iba
jednorazové ošetrenie, pričom poškodením sklenenej výplne okna rodinného domu bola jeho majiteľovi
– poškodenému K. L. spôsobená škoda vo výške 50.-Eur

právne kvalifikovaného ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm.
b/, písm. c/ Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 117/2023 Z. z. spáchaného v
spolupáchateľstve podľa § 20 citovaného Trestného zákona

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora. o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava rozsudkom zo dňa 26. júla 2024 sp. zn. 3T/46/2024 uznal obžalovaných H. A.,
E. A. a ml. A. B. vinných z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/,

písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. pre skutok spáchaný tak, že

že dňa 15.07.2023 v čase okolo 18.30 h v Rožňave, po predchádzajúcej slovnej hádke s poškodeným C.
E.,namiestnejkomunikáciiprirodinnomdomenaF.G.F.XXXX/XX,ktoréhoužívateľomjeajpoškodený,
a následnom rozbití sklenenej výplne okna na jednej z miestností tohto rodinného domu tam bývajúcim
I. J., obvinený H. A. pod vplyvom alkoholu, po vyjdení poškodeného z rodinného domu na k nemu

prináležiaci dvor, preliezol oplotenie a neoprávnene, bez súhlasu užívateľov rodinného domu zoskočil
na dvor, pričom obvinení E. A. a ml. A. B., obaja taktiež po vplyvom alkoholu, ho nasledovali a v snahe
preliezť oplotenie dvora uvedeného rodinného domu toto oplotenie svojou váhou vylomili a vstúpili tak na
dvor, kde po ďalšej slovnej hádke s poškodeným obvinení H. A. a E. A. spolu s I. J. poškodeného fyzicky
napadli tak, že ho opakovane udierali päsťami, otvorenou dlaňou a kopali do neho, čím mu spôsobili

mierny opuch a odreninu vo vlasatej časti hlavy, ktoré si vyžiadali iba jednorazové ošetrenie.

Za to súd podľa § 44 Tr. zák. upustil u obžalovaného mladistvého A. B. od uloženia súhrnného trestu k
súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu
na skúšobnú dobu v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu

Rožňava sp. zn. 2T/27/2024-190 zo dňa 10.05.2024, pretože trest uložený týmto skorším rozsudkom
súd pokladá na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného za dostatočný.

Obžalovanému H. A. podľa § 194 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 54 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s
prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm. l/ Tr. zák. uložil trest povinnej

práce vo výmere 200 (dvesto) hodín.

Obžalovanému E. A. podľa § 194 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 54 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. s
prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm. l/ Tr. zák. a na priťažujúcu
okolnosť uvedenú v ustanovení § 37 písm. m/ Tr. zák. uložil trest povinnej práce vo výmere 300 (tristo)

hodín.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovaným H. A. a E. A. povinnosť uhradiť spoločne a nerozdielne
liečebné náklady spojené s vynaloženou lekárskou starostlivosťou Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.
s., so sídlom Panónska cesta 2, 850 05 Bratislava, IČO: 35937874, zastúpenej I. M. I., na účet vedený

v Štátnej pokladnici číslo: N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: 2348009201, KS: 0058, vo výške
106,12 eur (stošesť eur a dvanásť centov).

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodeného K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., B. XX, s nárokom na
náhradu spôsobenej škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a po poučení o možnosti podať opravný
prostriedok, obžalovaný ml. A. B. podal odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu, kde v písomných
dôvodoch odvolania uviedol, že hoci je pravda, že bol vo dvore poškodeného, ale nedopustil sa žiadneho
protiprávneho konania, tobôž nie trestného činu, pričom poukazuje na záverečnú reč prednesenú

jeho obhajcom. Osobitne a znova zdôraznil, že tam šiel zabrániť konfliktu a ochrániť poškodeného
pred hroziacim nebezpečenstvom, keďže bolo evidentné, že je značne opitý, jeho možnosti sa brániť
boli výrazne limitované, naproti tomu spoluobvinení boli tiež opití, ale nie až do takej miery, aby
neboli schopní stať na vlastných nohách a tým by nevedeli inému ublížiť, avšak dosť na to, aby
nedokázali svoje správanie náležite kontrolovať, zvlášť vzhľadom k tomu, že sa aj poškodený prejavil

voči spoluobvinenému agresívne a spôsobil mu zranenie nosa. On sa rozhodne nechcel dopustiť
žiadneho trestného činu a je presvedčený o tom, že sa ani nedopustil.

Obžalovaný uviedol, že je pravdou, že sa do dvora poškodeného dostal cez oplotenie dvora, je však
potrebné prízvukovať, že spoluobvinení k poškodenému utekali práve cez oplotenie, keďže bránička,

ako sa to ukázalo bola zamknutá, teda on taktiež nemal inú možnosť ako sa do objektu dostať a ochrániťpoškodeného, len rovnakým spôsobom, ako aj obžalovaní. Za podstatné považuje to, že utekal ako
posledný, a to práve z dôvodu reakcie na ich konanie, ktorá vyvolala potrebu konať a skúsiť pomôcť
poškodenému. Jeho konanie rovnakým spôsobom vyhodnotil aj samotný poškodený, ale aj celý rad

svedkov, ktorí v tomto konaní boli vo veci vypočutí či už v prípravnom konaní alebo aj v konaní pred
súdom a žiaden z nich nevypovedal takým spôsobom, aby to odôvodňovalo jeho postavenie pred súd
a už vôbec nie jeho odsúdenie. To isté sa vzťahuje aj na iné vykonané dôkazy, vrátane obrazového
záznamu.

V tomto smere obžalovaný poukázal aj na výpoveď spoluobvinených, ktorí nemali vôbec žiaden dôvod
nadržiavať mu o to viac, že sa sami priznali k trestnej činnosti kladenej im za vinu a urobili vyhlásenie o
svojej vine. Nezdieľa názor súdu, že by výpoveď obžalovaného H. A. bola zmätočná. Jednak menovaný
sám potvrdil, že bol v čase skutku opitý, v neposlednom rade na hlavnom pojednávaní vypovedal k jeho
tvrdenej účasti na trestnej činnosti a vypovedal s odstupom vyše jedného roka.

Obžalovaný ďalej uviedol, že otázka, ktorá mu bola položená na hlavnom pojednávaní, že po zistení,
čo sa deje, prečo nezavolal políciu, je akýmsi prejavom prezumpcie viny, keďže to vylučovali jednak
okolnosti prípadu a bolo evidentné, že nejakí ľudia utekajú smerom k poškodenému, do jeho dvora,
v úmysle mu ublížiť, bolo treba konať okamžite a nie vyčkávať, či ho zabijú alebo či ho len zmrzačia,
prípadne mu dajú len facku. Polícia už bola kontaktovaná inými tam prítomnými osobami.

Podľa obžalovaného jeho nevinu výslovne potvrdila svedkyňa N. K., ktorá býva v predmetnom objekte,
ale aj O. P., ako aj Q. P. v prípravnom konaní (potvrdili, že mal snahu súperov oddeliť od seba, aj
keď ho nemenovali, lebo zrejme ho nepoznajú po mene, ale je nepochybné, že sa zmieňovali o mne),
pričom ostatní vypočutí svedkovia zhodne vypovedali, že hoci ho v objekte videli, nevideli ho napádať

poškodeného, čo je fakticky v zhode s jeho obranou.
Považuje za nesporné, že konanie v trestnoprávnom zmysle zahŕňa fyzickú a psychickú zložku -
predstavuje prejav vôle vo vonkajšom svete a ak chýba ktorákoľvek z týchto zložiek, nejde o konanie
v zmysle trestného práva. V prejednávanej veci je trestnej stíhaný za komisívny delikt, čomu má
zodpovedať aj subjektívna stránka.

Obžalovaný uviedol, že poškodeného šiel brániť, a preto sa rozhodne nemôže jednať z jeho strany o
nežiaduce vojdenie do dvora, navyše sa tak nestalo ani bez súhlasu poškodeného (minimálne mlčky
daného), a už vôbec nie proti jeho vôli, čo poškodený aj sám potvrdil vo svojej výpovedi. Aj keď sa mu
to nekladie za vinu, on tam ani nezotrval neoprávnene, predsa potom, čo sa skončil konflikt a situácia si

už nevyžadovala jeho prítomnosť v objekte poškodeného, on sa odtiaľto a bez akejkoľvek výzvy sám,
dobrovoľne vzdialil.
Navyše on nekonal spoločne s ostatnými spoluobvinenými, nakoľko medzi nimi nebola žiadna dohoda
na spáchaní nejakého protispoločenského konania, a to ani len mlčky uzavretá, čo potvrdzuje práve
fakt, že sa snažil zamedziť v páchaní trestnej činnosti, čiže mal apriori iný zámer dostať do objektu

poškodeného, ako v prípade obžalovaného H. A..

Kvalifikácia akéhokoľvek skutku v zmysle § 20 Tr. zák. prichádza do úvahy výlučne vtedy, ak bol trestný
čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá
každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. V danom prípade niet ani len zmienky o tom, prečo a

v čom sa vidí danosť spoločného konania nás, všetkých troch obvinených.
Rovnako niet žiadnej zmienky v napadnutom uznesení ani o materiálnom korektíve. Už keď došlo hoci
podľa jeho názoru evidentne nesprávne a nie v medziach zákona k vzneseniu obvinenia, je nevyhnutné
mať na zreteli aj ust. § 10 ods. 2 Tr. zák., v zmysle ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku

páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Podľa obžalovaného je zrejmé, že ak konal v úmysel zamedziť
vzniku a trvaniu konfliktu, ide o okolnosť vylučujúcu jeho trestnosť, minimálne však o okolnosť takú, ktorá
stupeňnebezpečnostijehokonaniaznižujeažnanepatrný,čoneodôvodňujezáveropotrebevzniesťmu
obvinenie. Zároveň však poukazuje i na ust. § 95 ods. 2 Tr. zák. v zmysle ktorého prečin, ktorého znaky
sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.

Za tohto stavu, aj keby OČTK rovno mali preukázané, že sa dopustil trestného činu za okolností
uvedených v napadnutom uznesení, mali sa dôsledne riadiť práve podľa § 95 ods. 2 Tr. zák. a nemali
pristúpiť k vzneseniu obvinenia, ale aj v takomto prípade by bolo potrebné rozhodnúť o postúpení veci
podľa § 214 ods. 1, ods. 2 Tr. por. za účelom jej prejednania ako možného priestupku.Obžalovaný poukázal aj na skutočnosť, že v rámci prípravného konania nevenovali príslušné orgány
pozornosť k jeho námietke, že trestné stíhanie voči nemu bolo vykonané v rozpore s ust. § 9 ods. 1
písm. f/ Tr. por., pretože poškodený nedal súhlas na jeho trestné stíhanie, hoci ide o skutok a osobné

a rodinné pomery strán, pre ktoré takýto súhlas je nevyhnutný na vykonanie trestného stíhania. S touto
otázkou sa nezaoberal ani súd, aj keď ju výslovne namietal.
Záverom obžalovaný uviedol, že žiaden iný záver, než aký prezentuje v odvolaní, nevyplýva ani z
vykonaného dokazovania; vykonané dôkazy nepreukazujú, že by sa bol dopustil akéhokoľvek trestného
činu. Preto považuje za úplne irelevantné, že súd o otázke trestu rozhodol pre neho veľmi priaznivým

spôsobom, keď upustil od uloženia súhrnného trestu. Niet pochýb totiž o tom, že aj takýto spôsob
rozhodnutia o treste je vyústením záveru o vine v zmysle obžaloby, lenže on sa nedopustil žiadneho
ani len priestupku, nieto ešte trestného činu, a preto nemôže súhlasiť s citovaným rozsudkom v jeho
napadnutých výrokoch.
Obžalovaný navrhol napadnutý rozsudok odvolacím súdom postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm.
b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. zrušiť a súčasne navrhuje podľa § 322 ods. 3 Tr. por., aby odvolací súd

rozhodol o jeho oslobodení spod obžaloby okresného prokurátora; alternatívne navrhol, aby odvolací
súd po zrušení rozsudku postupom podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol o nej.

Proti rozsudku podal odvolanie aj prokurátor, ktorý v písomných dôvodoch uviedol, že okresná

prokurátorka podala dňa 31.07.2024 odvolanie v neprospech obžalovaného ml. A. B., čo do výroku o
treste.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. platí, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že
mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol

riadny život a súčasne odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.
V rámci uvedenej zásady ukladania trestov Trestný zákon vyjadruje okrem individuálnej prevencie aj tzv.
generálnu prevenciu, v zmysle ktorej má uložený trest pôsobiť smerom k ostatným členom spoločnosti
tak, aby jednoznačne vnímali, že za porušovanie spoločenských pravidiel môžu byť odsúdení na

primeraný trest. Prokurátor poukázal aj na § 44 Tr. zák.
V tomto prípade je zjavné, že súdom uložený trest generálnu prevenciu neplní, pretože uložený trest
musí aj vo vzťahu k iným jasne signalizovať, že za závažné porušenie spoločenských pravidiel bude
páchateľ postihnutý aj primerane prísnym trestom.
Podľa prokurátora upustenie od uloženia súhrnného trestu vzhľadom k osobe obžalovaného ml. A. B.,

ktorý už bol v minulosti navyše dvakrát súdne trestaný nemožno považovať za primeraný trest, nakoľko
mu mal byť uložený trest prísnejší, ktorý by odrádzal aj iných, aby sa vyvarovali takéhoto závažného
konania, lebo inak budú potrestaní prísnym, ale zákonným trestom.
Vo vzťahu k obhajobe obžalovaného ml. A. B., ktorá je založená na skutočnosti, že na dvor rodinného
domu vstúpil preto, aby chránil obžalovaného H. A., čo malo predstavovať konanie v rámci krajnej núdze,

príp. nutnej obrany, uvádza, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by obžalovanému H. A. (jeho
zdraviu) bezprostredne hrozilo nebezpečenstvo, resp. by v jeho prípade bolo potrebné odvracať priamo
hroziaci alebo trvajúci útok na jeho osobu, keďže to bol práve obžalovaný H. A., ktorý aktívne útočil na
osobu poškodeného a bol v podstate iniciátorom celého incidentu, ktorý sa na dvore rodinného domu
odohral.

Vzhľadom na uvedené prokurátor uviedol, že v predmetnej veci neboli splnené predpoklady pre
uplatnenie kritérií nutnej obrany ako jednej z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu ako ani krajnej
núdze. Vzniknutý incident pritom bolo za daných okolností možné vyriešiť napr. privolaním hliadky PZ,
ktorej neprivolanie obžalovaný ml. A. B. nevedel dostatočne vysvetliť.
Prokurátor sa nestotožnil ani s obhajobnou námietkou obžalovaného ml. A. B. poukazujúcou na to, že v

predmetnej trestnej veci tento obžalovaný ani nemal byť trestne stíhaný z dôvodov uvedených v § 211
Tr. por. s poukazom na vyjadrenie poškodeného v prípravnom konaní, že vec ďalej nechce riešiť, resp.
jeho obdobné vyjadrenie (na neprípustnú) otázku obhajcu či chce, aby obžalovaný ml. A. B. išiel „do
basy“, pričom uvádza, že v prípade obžalovaného ml. A. B. a poškodeného C. E. nebol zistený, resp.
nie je možné identifikovať vzťah predpokladaný ustanovením § 211 ods. 1 Tr. por., odôvodňujúci potrebu

zisťovania postoja poškodeného k možnosti vedenia trestného stíhania proti osobe obžalovaného ml.
A. B..
Prokurátor navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil vo
výroku o treste a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci sám rozhodol.Na podklade odvolania obžalovaného mladistvého a prokurátora krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že obžalovaný mladistvý A. B. svojim konaním
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, naplnil skutkovú podstatu prečinu
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve

podľa § 20 Tr. zák.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj dôvodov
podaného odvolania obžalovaným a prokurátorom krajský súd konštatuje, že okresný súd vykonal
dokazovanie v rozsahu dostatočnom na rozhodnutie vo veci samej, avšak s vyhodnotením tohto
dokazovania a právnym záverom okresného súdu o uznaní viny obžalovaného mladistvého A. B. pre

skutok, ktorý je predmetom tohto konania sa krajský súd nestotožnil, a to z nasledovných dôvodov.

Podľa § 8 Tr. zák. trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť
nepatrná.

Podľa § 95 ods. 2 Tr. zák. prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak

ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.

Podľa § 285 písm. b/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom.

Citované ustanovenia Trestného zákona predstavujú výnimku z formálneho chápania kategórie

trestných činov a zavádzajú možnosť uplatnenia materiálneho korektívu, ktorý na zmiernenie tvrdosti
formálneho chápania prečinu umožňuje použitie zákonom predpokladaných materiálnych kritérií.
V prípade, ak sa po zohľadnení materiálnych kritérií zistí nepatrná závažnosť konkrétneho prečinu
resp. malá závažnosť v prípade mladistvých páchateľov, tak výsledkom je záver, že spáchaný skutok
nie je trestným činom, aj keď napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty toho ktorého prečinu

uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.

Na základe vykonaného dokazovania krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné
na konanie mladistvého obžalovaného aplikovať ustanovenie § 95 ods. 2 Tr. zák. Z tohto ustanovenia
možno vyvodiť, že v prípade ak sa mladistvý páchateľ, teda osoba v čase spáchania skutku staršia

ako štrnásť rokov a ktorá nedovŕšila osemnásty rok veku, dopustí skutku, ktorý napĺňa formálne znaky
niektorého z prečinov, tak sa takýto skutok neposudzuje ako prečin, ak je jeho závažnosť malá. Určenie
závažnosti spáchaného prečinu je potrebné posudzovať v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., a teda v kontexte
spôsobu vykonania činu, jeho následkov, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia ako
aj pohnútku páchateľa. Uvedené skutočnosti je potrebné zvážiť v každej prejednávanej veci ako jeden

celok, pričom ich vzájomný pomer sa odlišuje vzhľadom na okolnosti toho ktorého prípadu ako aj
vzhľadomnacharakteraznakyspáchanéhoprečinuvyplývajúcezozneniaskutkovejpodstaty.Následne
zistený stupeň závažnosti má zásadný význam pre rozhodnutie súdu o otázke viny a trestu.

Za neoprávnené vniknutie do obydlia iného v zmysle § 194 ods. 1 Tr. zák. treba považovať každé

nežiadúce, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa uskutočnené vojdenie do obydlia, ktorým
sa prakticky zasahuje do domovej slobody iného (R 11/1997).

V konaní bolo preukázané, že obžalovaný mladistvý A. B. vstúpil do dvora rodinného domu
poškodeného, a to tým spôsobom, že s obžalovaným E. A. sa snažili preliezť oplotenie rodinného domu,

ktoré vylomili a tak vstúpili do obydlia poškodeného. Krajský súd nemá pochybnosti, že spáchaný skutok,
tak ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozhodnutia vykazuje formálne znaky skutkovej podstaty
trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. a teda,
že aj obžalovaný mladistvý neoprávnene vnikol do obydlia tam uvedeným spôsobom. V prejednávanejveci zostalo sporným právne posúdenie skutku ako prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194
ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zák., alebo jeho posúdenie v intenciách materiálneho korektívu
v zmysle § 95 ods. 2 Tr. zák. a § 10 ods. 2 Tr. zák. vzhľadom na jednotlivé osobitosti spáchaného skutku.

Po preskúmaní materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. v rámci
prejednávanej veci, zistil krajský súd malú závažnosť spáchaného prečinu, tak ako to predpokladá
ustanovenie § 95 ods. 2 Tr. zák.

Rozhodujúcimi skutočnosťami, na základe ktorých dospel krajský súd k záveru, že konanie
obžalovaného mladistvého nenapĺňa z hľadiska materiálneho korektívu závažnosť prečinu sú
predovšetkým okolnosti spáchaného skutku ako aj pohnútka obžalovaného mladistvého, ktoré neboli
vyvrátené vykonaným dokazovaním. Napriek tomu, že obžalovaný mladistvý vnikol do dvora rodinného
domu, pričom prekonal prekážku, a to oplotenie, ktoré malo zabrániť vniknutiu, tak nebolo možné
opomenúť okolnosti, ktoré bezprostredne skutku predchádzali a okolnosti, ktoré nastali počas skutku

ako aj bezprostredne po jeho spáchaní. Obžalovaný neoprávnene vnikol do dvora rodinného domu,
aby zabránil prebiehajúcemu konfliktu, ktorý vznikol nezávisle od jeho osoby. O uvedenom svedčí aj
skutočnosť, že obžalovaný sa do konfliktu nezapojil s úmyslom fyzického útoku na poškodeného, čo
potvrdil aj samotný poškodený C. E., ale práve naopak obžalovaný mal v úmysle konflikt ukončiť. Po
ukončení konfliktu ďalej nezotrval vo dvore rodinného domu, ale tento priestor opustil. Taktiež spôsob

ako aj následky spáchaného skutku nevyhodnotil krajský súd ako natoľko závažné, aby bránili aplikácií
materiálneho korektívu. Napriek tomu, že obžalovaný mladistvý porušil záujem chránený trestným
zákonom, ktorý je v tomto prípade domová sloboda, tak svojim konaním sa pokúsil zabrániť prípadnému
porušeniu iného chráneného záujmu, ktorým je ľudské zdravie prípadne iného chráneného záujmu, ktorý
mohol byť ohrozený alebo porušený, ak by sa prebiehajúci konflikt vo dvore rodinného domu stupňoval.

Vzhľadom na uvedené krajský súd konštatuje, že napriek tomu, že obžalovaný mladistvý A. B. svojim
konaním naplnil formálne znaky prečinu, tak berúc do úvahy spôsob vykonania činu, jeho následky,
okolnosti prípadu, za ktorých bol spáchaný a mieru zavinenia ako aj pohnútku, je jeho závažnosť
malá. Konanie obžalovaného mladistvého nedosiahlo z materiálneho hľadiska takú závažnosť, aby bolo

možnékonštatovať,žeskutokuvedenývobžalobejetrestnýmčinom.Zohľadnenéskutočnostivosvojom
súhrne nezakladajú potrebu vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti, ktorá by v prejednávanej veci bola
v rozpore so základným princípom ultima ratio.

Je nepochybné, že obžalovaný mladistvý už bol v minulosti tak trestnoprávne ako aj administratívne

postihnutý a v súčasnosti je vo výkone väzby v inej trestnej veci, čo však za danej situácie podľa názoru
krajského súdu nie je dôvodom pre uznanie viny obžalovaného mladistvého zo spáchania skutku, ktorý
je predmetom tohto konania a ktorého závažnosť bola krajským súdom posúdená ako malá.

Vo vzťahu k odvolaniu obžalovaného považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v prejednávanej

veci neprichádzalo do úvahy aplikovanie ust. § 24 a § 25 Tr. zák., ktoré upravujú okolnosti vylučujúce
protiprávnosť činu, a to krajnú núdzu a nutnú obranu, z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok.
Rovnako neprichádzalo do úvahy ani zastavenie trestného stíhania z dôvodu jeho neprípustnosti podľa
§ 9 ods. 1 písm. f/ Tr. por., tak ako uviedla obhajoba, pretože vzťah medzi obžalovaným a poškodeným
nie je možné posúdiť v zmysle § 211 ods. 1 Tr. por. a § 130 ods. 2 Tr. por.

Vzhľadom k záveru, ku ktorému dospel krajský súd o potrebe aplikácie ustanovení upravujúcich
materiálny korektív a oslobodení obžalovaného spod obžaloby, krajský súd zamietol odvolanie
prokurátora podaného proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku o treste, ktoré nepovažoval za
dôvodné.

Na základe dôkaznej situácie v predmetnej trestnej veci a po zohľadnení vyššie uvedených
skutočností a aplikácii materiálneho korektívu, krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu
u obžalovaného mladistvého A. B. a dospel k záveru o oslobodení obžalovaného spod obžaloby
prokurátora Okresnej prokuratúry Rožňava číslo Pv 518/23/8808-12 podľa § 285 písm. b/ Tr. por.

Z uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku,
pričom toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.