Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 13, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 19Saz/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0724101450
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Kurucová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu:

A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. B. C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine
pôvodu: E., A. F. E., G. E., D., toho času s poskytnutou doplnkovou ochranou a s povolením na pobyt
č. C. s platnosťou do 15.07.2031 na adrese: C. XXXX/XXX, H., zastúpeného: Slovenská humanitná
rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci
žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany proti rozhodnutiu žalovaného I.: A./XXXX-X zo
dňa XX.XX.XXXX, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
Migračného úradu, I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým žalovaný nepredĺžil poskytovanie
doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B. C., cestovný pas D. B. C. č. G., a vec vracia žalovanému na ďalšie
konanie.
II. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie

1. Rozhodnutím I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný
žalobcovi nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa §
13c ods. 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“).
2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobcovi bola rozhodnutím žalovaného I.: A./
G. zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytnutá doplnková ochrana na
území SR na dobu jedného roka a keďže u žalobcu aj po uplynutí tejto doby pretrvávali podmienky

uvedené v § 13a zákona o azyle, doplnková ochrana bola žalobcovi opakovane predlžovaná, ostatne
rozhodnutím I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX. V rámci posudzovania žiadosti žalobcu o predĺženie
poskytovania doplnkovej ochrany zo dňa 01.03.2024 si žalovaný vyžiadal aj stanovisko od Slovenskej
informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Zo stanoviska Vojenského spravodajstva č. p. J./XXXX-
XXX doručeného žalovanému dňa 03.04.2024 vyplýva, že v prípade žalobcu bolo naplnené znenie
§ 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. V reakcii na uvedené stanovisko žalovaný dňa 12.04.2024
požiadal Vojenské spravodajstvo o zaslanie stanoviska v takej podobe, aby bolo v súlade s nálezom

Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 15/2020-63. Dňa 07.05.2024 bola žalovanému doručená odpoveď od
Vojenského spravodajstva, v ktorej bolo uvedené, že žalobca je dôvodne podozrivý z vykonávania
aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Následne
bol so žalobcom vykonaný dňa 04.06.2024 doplňujúci pohovor, počas ktorého bol konfrontovanýs uvedenou skutočnosťou. Žalobca uviedol, že si nie je vedomý spáchania nejakých aktivít ohľadom
ohrozenia bezpečnosti SR. Rovnako bol oboznámený aj právny zástupca žalobcu, ktorý pred vydaním
napadnutého rozhodnutia zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom namietal, že malo byť zabezpečené

podrobnejšie stanovisko Vojenského spravodajstva, ktoré by žiadateľovi umožnilo oboznámiť sa bližšie
s informáciami, na základe ktorých bol daný nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany a z uvedenia
„aktivity na úseku ohrozovania strategických záujmov Slovenskej republiky“ nie je žalobcovi zrejmé,
prečo predstavuje pre SR nebezpečenstvo. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením právneho zástupcu
žalobcu a mal za to, že žalobca mal možnosť oboznámiť sa so základnými dôvodmi vyjadrenia

Vojenského spravodajstva. Žalovaný preto dospel k záveru, že v prípade žalobcu existujú opodstatnené
dôvody, na základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je
možné, aby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana.
II. Správna žaloba
3. Správnou žalobou zo dňa 23.09.2024, doručenou správnemu súdu dňa 23.09.2024, sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX v celom rozsahu. Žalobca

mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. a), c) a e) SSP).
4. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný sa dopúšťa rovnakého konania, akého sa dopustil už
v minulosti pri vydávaní predchádzajúcich rozhodnutí vo veci žalobcu o nepredĺžení poskytovania

doplnkovej ochrany v roku 2011 a 2019, ktoré boli súdom následne zrušené a nerešpektoval ani nález
ústavného súdu, na ktorý sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva. Poukázal na to, že sa síce javí,
že žalovaný rešpektuje nález ústavného súdu a ustanovenie § 19a ods. 10 zákona o azyle používa
v jeho skrátenej podobe s tým, že samotné stanovisko spravodajských služieb už neobsahuje výslovný
súhlas alebo nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcu, ale v odpovedi na žiadosť žalovaného

o odtajnenie zhrnutia stanoviska k osobe žalobcu Vojenské spravodajstvo potvrdilo, že v ňom vyslovilo
nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcovi. Po doručení odpovede žalovaný oznámil obsah
zhrnutia žalobcovi a následne vydal napadnuté rozhodnutie rovnakým spôsobom ako to bolo pred
vyslovením nesúladu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) a časti § 19a ods. 10 zákona o azyle s ústavou –
len na základe nesúhlasného stanoviska Vojenského spravodajstva, bez ďalšieho skúmania informácií

uvedených v stanovisku. Žalovaný teda v napádanom rozhodnutí nerešpektuje nález ústavného súdu
a zmenené znenie zákona o azyle a postupuje stále v súlade so zaužívanou praxou, ktorá už nemá
oporu v zákone a bola ústavným súdom vyhodnotená ako neústavná.
5. Napadnuté rozhodnutie vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže
žalobca bol oboznámený len s veľmi nešpecifickou podstatou resp. základným dôvodom stanoviska

Vojenského spravodajstva, a preto sa nemohol brániť iným spôsobom iba podaním správnej žaloby.
Žalobca v doplňujúcom pohovore uviedol, že si nie je vedomý akejkoľvek aktivity, ktorá by mohla ohroziť
bezpečnosť SR, no túto skutočnosť nevie dokázať, keďže nevie nič presnejšie o tom, voči čomu sa
má brániť. Poukázal na to, že ústavný súd pri teste proporcionality skúmal, či prostriedky stanovené
v napadnutých zákonných opatreniach predstavujú najmenej obmedzujúce opatrenie t. j. nevyhnutný

nástroj na dosiahnutie legitímneho cieľa. Nesprístupnenie dôkazu druhej strane vždy ohrozuje právo
na spravodlivý súdny proces, a preto je podľa ústavného súdu v konaniach, ktorých súčasťou sú
aj utajované skutočnosti, nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom
protichodnými záujmami – práva na spravodlivý proces a záujmom na utajení informácií potrebných
na ochranu verejného záujmu. Keďže žalobcovi nebol sprístupnený dôkaz – stanovisko Vojenského

spravodajstva, súd musí preskúmať rozhodovací proces a zabezpečiť, aby sa v najvyššej možnej miere
uplatnili požiadavky na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní.
6. Žalobca poukázal na to, že jeho právny zástupca nie je advokát, ale zamestnanec mimovládnej
organizácie podľa ustanovenia § 50 ods. 2 SSP, a preto postup podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona
o ochrane utajovaných skutočností neprichádza do úvahy. Uviedol, že ústavný súd v náleze, PL. ÚS

8/2016 zo dňa 12.12.2019 nepovažoval za dostatočnú ani možnosť súdu oboznámiť sa v konaní
s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí a ani možnosť
advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo
sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie, keďže podľa ústavného
súdu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných procesných

práv dotknutých osôb. Ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu, týkajúce sa práva na kontradiktórne konanie a možnosť rešpektovať v konaní určité procedurálne
obmedzenia za účelom predchádzania úniku informácií týkajúcich sa národnej bezpečnosti. Žalobca
namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca dostal priestor sa k stanoviskuVojenského spravodajstva vyjadriť, ale žiadne bližšie informácie mu neboli poskytnuté. Ak by v zmysle
právneho názoru ústavného súdu boli žalobcovi poskytnuté informácie aspoň v nevyhnutne potrebnom
rozsahu, žalobca by mohol so znalosťou aspoň základných dôvodov nesúhlasu posúdiť a rozhodnúť sa,

či je pre neho užitočné obrátiť sa na správny súd. Žalobca mal dostať priestor oboznámiť sa s podstatou
dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej
ochrany, a to spôsobom, ktorý zohľadní nevyhnutne dôverný charakter spravodajských a operatívnych
informácií.
7. Žalobca ďalej namietal postup žalovaného spočívajúci v bezvýhradnej akceptácii negatívneho

stanoviska s jedným pridaným krokom - požiadaním o odtajnenie stanoviska a následne, bez ohľadu
na poskytnuté odôvodnenie, žalovaný zamietne žiadosť o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany
žiadateľa, odvolávajúc sa na § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle. Žalovaný poskytol žalobcovi len
jeden strohý dôvod, na základe ktorého žalobca nevie, o aké strategické záujmy, o aký úsek ohrozenia
bezpečnosti a aký typ aktivít ide.
8. Žalobca poukázal na to, že trvanie nebezpečenstva v krajine pôvodu žalobcu nebolo žalovaným

spochybnené, keďže samotný žalovaný v napadnutím rozhodnutí potvrdil, že po komplexnom
vyhodnotení prípadu žalobcu dospel k záveru, že v provincii E. dosahuje neselektívne násilie vysokú
úroveň. Na druhej strane v administratívnom spise sú len správy týkajúce sa provincie G. D. E. a nie
je jasné, prečo žalovaný neskúmal situáciu v regióne E., keďže jeho príbuzní žijú v tomto regióne
a v prípade nutnosti by sa žalobca vracal do tohto regiónu.

9. Žalobca sa nemôže spoľahnúť ani na výhodnejšiu formu pobytu, ktorá mu bola udelená – dlhodobý
pobyt podľa § 51 a nasl. zákona o pobyte cudzincov, keďže podľa § 56 písm. f) tohto zákona
policajný útvar zruší dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorému nebola predĺžená
doplnková ochrana, ak dlhodobý pobyt získal na základe poskytnutej doplnkovej ochrany. Stratou pobytu
žalobca stráca aj možnosť pravidelného vycestovania do Nórska za svojou rodinou a je sťažené aj

riešenie zlúčenia rodiny s jeho manželkou a maloletými deťmi. Postup žalovaného teda bráni žalobcovi
usporiadať si osobné pomery, a preto ide podľa žalobcu aj o postup v rozpore s právom na rešpektovanie
rodinného a súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a s najlepším záujmom maloletého dieťaťa
podľa Dohovoru o právach dieťaťa, poukazujúc na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva a Súdneho dvora Európskej únie a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

10. Žalobca namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu pre riadne posúdenie veci, keďže
žalovaný nespochybnil nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu žalobcu a jediným podkladom pre
negatívne rozhodnutia žalovaného bolo vyjadrenie Vojenského spravodajstva podliehajúce utajeniu,
a preto nesprístupnené žalobcovi. Žalobca však na základe poskytnutej informácie nemal ako overiť, či
skutočnosti uvedené v stanovisku Vojenského spravodajstva sú správne, objektívne, úplné a získané

zákonným spôsobom. Žalobca poukázal na názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v rozsudku, sp.
zn. 4Saz/9/2019 zo dňa 09.10.2019 vo veci žalobcu, týkajúci sa povinnosti podľa § 33 ods. 2 Správneho
poriadku, a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Saz/6/2012 zo dňa 04.04.2012.
11. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že okrem troch prípadov vydania negatívneho stanoviska,
vydali spravodajské služby spravidla pozitívne stanoviská k jeho osobe a voči žalobcovi nie je vedené

žiadne trestné alebo iné relevantné konanie. Nerozumie preto, z akého dôvodu neboli informácie o ňom
postúpené príslušným orgánom a tieto orgány ho nekontaktovali. Nerozumie tiež, z akého dôvodu v roku
2011 a 2018 bol Slovenskou informačnou službou považovaný za nebezpečnú osobu, ale aktuálne
Slovenská informačná služba zaslala pozitívne stanovisko a druhý spravodajský orgán, ktorý v minulosti
nič voči nemu nenamietal, ho zrazu považuje za nebezpečného.

12. Žalobca trval na to, že by mal byť v prvom rade konfrontovaný s bližšími informáciami o jeho osobe
a nastolil otázku, či by nemohlo ísť o chybu, zámenu osôb alebo ohováranie zo strany iných osôb. Keďže
sa žalobca nedopustil žiadneho trestného činu ani voči nemu nebolo vedené žiadne trestné konanie,
nemalo by sa zasahovať do jeho pokojného života na Slovensku ani do možnosti navštevovať rodinu
žijúcu v Nórsku, ako ani do jeho nároku na ochranu pred vážnym bezprávím, ktorému by bol vystavený

v prípade návratu do D..
III. Vyjadrenie žalovaného
13. Vo vyjadrení zo dňa 07.10.2024 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne
správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.
14. K námietke žalobcu, že žalovaný nerešpektoval nález Ústavného súdu SR a novelizované

ustanovenia zákona o azyle a postupoval v súlade so zaužívanou praxou, ktorá už nemá oporu
v zákone, žalovaný uviedol, že v súvislosti s odpoveďou Vojenského spravodajstva je potrebné sa
zamerať na celkový obsah dokumentu, ktorý predstavuje zhrnutie základných dôvodov stanoviska
Vojenského spravodajstva doručeného žalovanému dňa 03.04.2024, ktoré podlieha utajeniu a nieje súčasťou administratívneho spisu. So žalobcom bol vykonaný doplňujúci pohovor, v ktorom bol
konfrontovaný a oboznámený so základnými dôvodmi stanoviska a dostal priestor sa k ním vyjadriť.
Žalovaný na základe stanoviska Vojenského spravodajstva zo dňa 03.04.2024 a odpovede Vojenského

spravodajstva nadobudol dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť
Slovenskej republiky, a preto mu nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany. Žalovaný je presvedčený,
že tak on, ako aj Vojenské spravodajstvo postupovali v konaní v súlade so zákonom o azyle a žalovaný
skúmal, či existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť
Slovenskej republiky, pretože stanovisko spravodajských služieb nemôže byť podľa súčasného

právneho stavu pre žalovaného záväzné. Žalovaný postupoval v súlade s nálezom Ústavného súdu SR,
sp. zn. Pl. ÚS 15/2020, ako aj s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-159/21, a preto
túto námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú.
15. Čo sa týka námietky nedostatočného zistenia skutkového stavu pre posúdenie veci žalovaný
uviedol, že predchádzajúci rozsudok vo veci žalobcu vydaný Krajským súdom v Bratislave, sp. zn.
9Saz/6/2012 zo dňa 04.04.2012, nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, pretože súčasný právny

stav nekorešponduje s právnym stavom v čase vydania rozsudku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením
žalobcu, že Vojenské spravodajstvo poskytlo nesúhlasné stanovisko. Pokiaľ žalobca poukazoval na
to, že jeho právny zástupca nie je osobou oprávnenou oboznamovať sa s utajenými skutočnosťami,
žalovaný uviedol, že podľa jeho informácií Slovenská humanitárna rada má k dispozícii spolupracujúcich
advokátov, ktorých môže poveriť na právne zastupovanie klienta, a teda využiť postup podľa § 35 ods.

3 zákona o utajovaných skutočnostiach, k čomu v prípade žalobcu nedošlo.
16. Podľa názoru žalovaného mal žalobca možnosť oboznámiť sa so stanoviskom Vojenského
spravodajstva aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu, a teda vykonaný dôkaz mu nebol en bloc
nesprístupnený. Podľa názoru žalovaného bolo v prípade žalobcu zabezpečenie vyváženie limitov
ochrany jeho základných práv a slobôd a verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnostných záujmoch

štátu.
17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorej za právne posúdenie je
potrebné považovať činnosť správneho orgánu, spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu
príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho

vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným
zistením skutkového stavu veci, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy na daný
prípad alebo jej interpretáciu, prípadne aplikáciu na zistený skutkový stav, s poukázaním na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017.
IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

18. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 04.11.2024 uviedol, že napriek tvrdeniu
o dostatočnosti stanoviska Vojenského spravodajstva, žalovaný vo viacerých bodoch nepovažoval toto
stanovisko za dostatočné a súladné so zákonom, keďže v žiadosti o zaslanie informácií k žalobcovi
uviedol, že zaslané stanovisko nebolo v súlade so zákonom o azyle. Poukázal na nález Ústavného súdu

SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že stanovisko Slovenskej informačnej
služby a Vojenského spravodajstva nemôže obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím
doplnkovej ochrany, čo zdôraznil aj žalovaný v žiadosti adresovanej Vojenskému spravodajstvu.
Poukázal na to, že samotný žalovaný spomenul možnosť žalobcu oboznámiť sa s obsahom stanoviska
aspoň v nevyhnutnom rozsahu, pričom táto možnosť by mala zahŕňať ako dotknutého žiadateľa, tak aj

ministerstvo, ktoré o udelení doplnkovej ochrany rozhoduje v azylovom konaní. Z informácie poskytnutej
Vojenským spravodajstvom, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo, pretože je dôvodne podozrivý
z ohrozovania bezpečnosti Slovenskej republiky, však žalobcovi nie je jasné, z akého dôvodu je dôvodne
podozrivý. Žalobca uviedol, že Ústavný súd SR opakovane hovorí o nutnosti poskytnutia základných
dôvodov v množnom čísle a aj žalovaný nazval v napadnutom rozhodnutí poskytnuté informácie

„základnými dôvodmi“, ide len o jeden strohý dôvod, na základe ktorého žalobca nevie, o aké ohrozenie
bezpečnosti ide. Žalobca sa domnieva, že zo strany Vojenského spravodajstva išlo v stanovisku len
o strohý nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany. Žalobcovi nie je zrejmé, či žalovaný skutočne mohol
informácia k osobe žalobcu vyhodnotiť a na ich základe nadobudnúť dôvodné podozrenie, že žalobca
predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

19. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9SaZ/6/2012 zo dňa 04.04.2012,
o ktorom žalovaný tvrdí, že ho nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, nakoľko súčasný právny
stav nekorešponduje s právnym stavom v čase vydania uvedeného rozsudku žalobca uviedol, že aj
on v žalobe poukázal na to, že ide o zjavne staršie rozhodnutie, vydané predtým ako boli ustanovenia§ 13c ods. 4 písm. d) v spojitosti s § 19a ods. 10 prijaté do zákona o azyle. Žalobcov argument
je však napriek tomu relevantný - práve po zrušení účinnosti a následne platnosti týchto ustanovení
vďaka nálezu Ústavného súdu SR je možné argumentovať, že stanoviská spravodajských služieb

stratili svoju predchádzajúcu zákonnú silu, na základe ktorej mohol žalovaný vydať rozhodnutie s
jednoduchým odvolaním sa na už neplatné ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Napriek
už súčasnej neaktuálnosti rozhodnutia príslušný súd vtedy správne prízvukoval, že zodpovednosť za
riadne a zákonom predpokladané prejednanie vecí v konaniach podľa zákona o azyle, podobne ako
za rozhodnutia vydané v týchto konaniach, nesie výlučne žalovaný, a preto iba na základe dôkazov a

informácii, ktoré sú mu známe, môže vydať rozhodnutie v daných veciach. Žalobca poukázal na to, že
žalovaný sa nevyjadril k aktuálnejšiemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Saz/9/2019 zo
dňa 09.10.2019. Žalobca uviedol, že musí už po tretíkrát riešiť tú istú vec proti žalovanému a že v troch
prípadoch mu bola doplnková ochrana predĺžená bez akéhokoľvek namietania zo strany spravodajských
služieb alebo žalovaného.
20. Žalobca ďalej uviedol, že nerozumie tvrdeniu žalovaného, že Vojenské spravodajstvo neposkytlo

v jeho prípade nesúhlasné stanovisko, keďže samotný žalovaný potvrdil vo svojej žiadosti o zaslanie
informácií k žiadateľovi o predĺženie doplnkovej ochrany I. A./XXXX z XX.XX.XXXX, ktorá je súčasťou
administratívneho spisu, že Vojenské spravodajstvo poskytlo nesúhlasné stanovisko.
21. K tvrdeniu žalovaného, že právny zástupca mohol využiť služby spolupracujúcich advokátov za
účelom oboznámenia sa s utajovanou skutočnosťou žalobca uviedol, že Ústavný súd SR v náleze,

sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2019 nepovažuje za dostatočnú ani možnosť sudu oboznámiť sa
v konaní s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí,
ako ani možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť
patrí, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie. Podľa
ústavného sudu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných

procesných práv dotknutých osôb. Tvrdenie, že vzhľadom na § 35 ods. 3 zákona o utajovaných
skutočnostiach mal žalobca možnosť (aj keď nebol ani len zastupovaný advokátom) oboznámiť sa
so stanoviskom Vojenského spravodajstva, a teda jeho základné procesné práva boli dodržané, je
nepravdivé. Poukázal na to, že Slovenská humanitná rada ako mimovládna organizácia ho môže
zastupovať v správnych žalobách vo veciach azylu v zmysle § 50 ods. 2 SSP aj prostredníctvom

povereného zamestnanca, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. To, či má alebo
nemá k dispozícii spolupracujúcich advokátov, nie je relevantné a rozhodne to nemôže oslabiť základné
procesné práva žalobcu, najmä keď ani ústavný súd nepovažuje za dostatočnú procesnú záruku
efektívneho uplatňovania a ochrany základných práv možnosť advokáta jednorazovo sa oboznámiť s
utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie.

22. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že jedine správne zistený skutkový stav vytvára
predpoklad pre uplatnenie dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože k nesprávnemu
právnemu posúdeniu prichádza aj vtedy, ak je skutkový stav zistený nedostatočne. Je presvedčený, že
žalovaný nesprávne nasledoval zistenia Ústavného súdu SR, čím nerešpektoval nález Ústavného súdu
SR, ani nové znenie zákona o azyle, keďže len stanovisko spravodajského orgánu nie je postačujúce,

ale je potrebné zabezpečiť dostatočné množstvo informácií, ktoré žalovanému umožnia rozhodnúť
o žiadosti.
23. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 15.11.2024 uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených vo
vyjadrení k správnej žalobe a navrhuje, aby súd žalobu zamietol.
V. Konanie na správnom súde

24. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo
veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“
25. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“

26. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.“
27. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“

28. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“29. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.“

30. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a
deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.“
31. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§

10 a § 13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu
žalovaného dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné
vnapadnutejčastizrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie(§220SSP).Správnysúdrozhodolvovecibez
nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca výslovne uviedol, že nežiada o nariadenie
pojednávania a žalovaný sa k nariadeniu pojednávania nevyjadril. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke správneho súdu v lehote viac

ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.12.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).
VI. Aplikovaná právna úprava
32. Podľa ustanovenia § 2 písm. c) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou
ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.“
33. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle

konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie
o zrušenie doplnkovej ochrany.“
34. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe
vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“

35.Podľaustanovenia§13cods.1písm.a)zákonaoazyle„Ministerstvoneposkytnedoplnkovúochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a.“
36. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle „Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú
ochranu,akjedôvodnépodozrenie,žežiadateľpredstavujenebezpečenstvoprebezpečnosťSlovenskej
republiky.“

37. Podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle „Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie
azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského
spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko.
Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety
posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu,

ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva;
ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do
evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na
účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.“
38. Podľa ustanovenia § 19b zákona o azyle „Ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane

použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm.
b) až d).“
39. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o
odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany nemožno podať rozklad.
Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5, odňatí azylu

podľa § 15 ods. 3 a 4, zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods.
2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny a nepredĺžení
doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola
doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny, nemá odkladný účinok.“
40. Podľa ustanovenia § 52 zákona o azyle „Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny

poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou
osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.“
41. Podľa ustanovenia § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v
úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka

a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“42. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Správneho poriadku „Účastník konania a zúčastnená osoba má právo
navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej
ohliadke.“

43. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom
konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“
44. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“
45. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie „Každý, koho práva a slobody zaručené právom
Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy
pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa,

obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné
prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“
VII. Právne posúdenie veci správnym súdom
46. V správnej žalobe žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie
konanie, pričom namietal, že napadnuté rozhodnutie (i) bolo vydané na základe neúčinného právneho

predpisu,(ii)vychádzaloznesprávnehoprávnehoposúdeniavecia(iii)zistenieskutkovéhostavunebolo
dostačujúce na riadne posúdenie veci.
47. Žalobca v prvom rade namietal, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie na základe neúčinného
právneho predpisu. Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené, že žalovaný nepredlžuje žalobcovi
poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm.

d) zákona o azyle. Správny súd uvádza, že dňa 20.07.2018 nadobudol účinnosť zákon č. 198/2018
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o azyle. Tento zákon vo svojom bode 8 doplnil zákon o azyle
o ustanovenie § 13c ods. 4, ktorý pod písmenom d) uvádzal: “Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne
doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej
ochrany.“ Na základe novely zákona o azyle, vykonanej zákonom č. 124/2022 Z. z., uvedené zákonné

ustanovenie znelo: „Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa §
19a ods. 10 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.“ Ústavný súd Slovenskej republiky
nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023 rozhodol, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4
písm.d)a§19aods.10včasti„obsahujúcejsúhlasalebonesúhlassudelenímazylualebosposkytnutím
doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych
predpisov okamžité právne účinky - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých
ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,
s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa
„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu,
ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia
rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1
písm. b) a c) ústavy) aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s

nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej
pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov (rozsudok Najvyššieho
správneho súdu SR, sp. zn. 10Sžak/9/2020 zo dňa 30.11.2023).

48. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný žiadosťou zo dňa 08.03.2024 požiadal podľa
ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle Vojenské spravodajstvo o vyjadrenie k žiadateľovi
(žalobcovi) v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR. Z úradného
záznamu zo dňa 08.04.2024 vyplýva, že stanovisko poskytnuté Vojenským spravodajstvom obsahuje
informáciu podliehajúcu utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, a preto je uvedené

stanovisko evidované u žalovaného v osobitnej evidencii utajovaných skutočností (a nie je súčasťou
administratívneho spisu). Zároveň sa na žiadosti žalovaného adresovanej Vojenskému spravodajstvu
zo dňa 08.03.2024, vrátenej žalovanému pod č. J./XXXX-XX, nachádza pečiatka Ministerstva obrany,
Vojenského spravodajstva, v rámci ktorej je uvedené „nesúhlasím s poskytnutím medzinárodnej ochranynaúzemíSR“sdátumom26.03.2024,podpisomapoznámkou„Informáciavámbolaodstúpenápodč.J./
XXXX-XXX“. Obsah následne podanej žiadosti žalovaného, adresovanej Vojenskému spravodajstvu, zo
dňa 30.04.2024 rovnako svedčí o tom, že obsahom stanoviska bolo okrem iného nesúhlasné stanovisko

Vojenského spravodajstva s predĺžením poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi.
49. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že žalovaný vo veci rozhodol podľa neúčinného
právneho predpisu. Žalobca formálne postupoval podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu vydania
napadnutého rozhodnutia. Javí sa však, že Vojenské spravodajstvo naďalej poskytuje stanovisko podľa
§ 19a ods. 10 zákona o azyle formou uvedenia súhlasu alebo nesúhlasu s poskytnutím medzinárodnej

ochrany a žalovaný následne uvedené stanovisko vyhodnocuje spôsobom, ktorý zodpovedá právnej
úprave, o ktorej ústavný súd rozhodol, že nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky.
50. Žalovaný tvrdí, že postupoval v súlade so zákonom a skúmal, či existuje dôvodné podozrenie,
že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, keďže stanovisko
spravodajskej služby pre neho nie je záväzné. Z administratívneho spisu a obsahu napadnutého

rozhodnutia sa však javí, že pri rozhodovaní vychádzal len zo stanoviska Vojenského spravodajstva
č. J./XXXX-XXX, doručeného žalovanému dňa 03.04.2024, obsahujúceho aj nesúhlas s predĺžením
poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, pričom nie je zrejmé, či a akým spôsobom žalovaný aj
inak skúmal, či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Pre účely
prijatia záveru o naplnení podmienky pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR

z dôvodu podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle (spočívajúcej v existencii
dôvodnéhopodozreniaobezpečnostnomrizikuvosobežalobcupreSlovenskúrepubliku)všakneobstojí
strohé konštatovanie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že po komplexnom
vyhodnotení prípadu menovaného dospel k záveru, že v jeho osobe existujú opodstatnené dôvody,
na základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je možné,

aby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana. Nie je totiž zrejmé, čo mal žalovaný
na mysli pod komplexným vyhodnotením prípadu, najmä ktoré skutočnosti boli okrem stanoviska
Vojenského spravodajstva podkladom pre napadnuté rozhodnutie a akými úvahami bol žalovaný vedený
pri hodnotení dôkazov vykonaných v správnom konaní.
51. Správny súd považuje za nesporné, že žalovaný založil napadnuté rozhodnutie predovšetkým

na obsahu stanoviska Vojenského spravodajstva, ktorého obsah však s ohľadom na stupeň utajenia
v napadnutom rozhodnutí nijako nešpecifikuje. Ďalej správny súd považuje za nesporné, že žalobca
ako účastník administratívneho konanie nemal možnosť pred vydaním ani po vydaní napadnutého
rozhodnutia možnosť oboznámiť sa s obsahom stanoviska Vojenského spravodajstva. Pri posúdení tejto
situácie v kontexte procesných práv účastníka správneho konania správny súd vyhodnotil námietky

žalobcu uvedené v správnej žalobe ako dôvodné. Vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia
žalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z
dôvodu nemožnosti využitia jeho procesných práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 Správneho
poriadku, bolo povinnosťou žalovaného umožniť žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a
zabezpečiť riadne zistenie skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom

ako účastníkom konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na
právne závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023.
52. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo
v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd
SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach

pobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa
zákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu v
správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej
úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú
(efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od

mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších
možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má
možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň
podstatydôvodovtýkajúcichverejnejbezpečnosti,ktorétvoriazákladjehorozhodnutiapodľanapadnutej
právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na

súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup
príslušnéhoorgánu(policajnéhoútvaru,resp.ministerstva)prinapĺňaníúčelunapadnutejprávnejúpravy
vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo)
musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich saverejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu
ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ
rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“

53. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné
právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho
konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného
premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1
Správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo

veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k
spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných
premeritórnerozhodnutievovecisamejdoplnenie(§33ods.2Správnehoporiadku).Hocijepresprávne
konanie typické mocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi
správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou
legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva

a povinnosti účastníka konania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi konania právo na
spravodlivý proces vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania
na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu
v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne
realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení

§ 33 ods. 2 Správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o azyle
je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovanej formy
medzinárodnej ochrany, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a
vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého
postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná

aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez
osobitných dôvodov absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania
garantovaných právom na spravodlivé konanie.
54. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad
pre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu

dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že
žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje
nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z
hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre zabezpečenie
realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu

faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska
zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a
úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky predĺženia
poskytovania doplnkovej ochrany, resp. hmotnoprávne podmienky pre nepredĺženie jej poskytovania,
a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami

a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na
zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv.
55. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 04.06.2024 bol na migračnom úrade
vykonaný doplňujúci pohovor so žalobcom, počas ktorého bol oboznámený s odpoveďou Vojenského
spravodajstva, č. J./XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorej je uvedené, že na základe žiadosti

žalovaného o odtajnenie zhrnutia nesúhlasného stanoviska Vojenského spravodajstva s predĺžením
doplnkovej ochrany žalobcovi Vojenské spravodajstvo oznamuje, že menovaný (pozn. žalobca) je
dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov
Slovenskej republiky. Na otázku, či sa môže vyjadriť k informácii doručenej žalovanému z Vojenského
spravodajstva, obsahujúcej nesúhlasné stanovisko k poskytnutiu doplnkovej ochrany, uviedol, že si nie

je vedomý spáchania nejakých aktivít ohľadom ohrozenia záujmov Slovenska. Už aj v predchádzajúcich
konaniach o predĺženie doplnkovej ochrany prišla na neho takáto informácia, ale k predĺženiu doplnkovej
ochrany došlo. Ide pre neho o stresujúcu situáciu čakať každé dva roky, ako jeho žiadosť dopadne. Je
si vedomý len problémov v roku 2008, všetko sa však už nachádza v predchádzajúcich spisoch, bolo
to vyjasnené a nechce sa už k tomu vracať. Na konci pohovoru bol žalobca poučený podľa § 33 ods.

2 Správneho poriadku a upovedomený o tom, že v ten deň má možnosť oboznámiť sa s kompletným
spisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia. Žalobca túto možnosť v celom rozsahu nevyužil,
požiadal iba o kópiu písomnosti z Vojenského spravodajstva a zápisnice z doplňujúceho pohovoru.56. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia
bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia
reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2

Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v
kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti
správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je
zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať
účastníkomkonaniavždypríležitosť,abymohlisvojeprávaazáujmyúčinneobhajovať,najmäsavyjadriť

kpodkladurozhodnutia,auplatniťsvojenávrhy.Druháveta§3ods.2Správnehoporiadkupriamoukladá
správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať
pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V danom prípade
mohol správny orgán poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z.
z. prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta (v momente realizácie doplňujúceho pohovoru dňa

04.06.2024 ešte žalobca nebol v správnom konaní nikým zastúpený). Avšak bez ohľadu na to, či by
bola podaná a akým spôsobom by bola vybavená žiadosť o umožnenie jednorazovo sa oboznámiť
s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu
poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany
osoby žalobcu, ktoré tvoria podklad a jediný dôvod pre nepredĺženie doplnkovej ochrany podľa § 13c

ods. 2 písm. d) zákona o azyle.
57. Na základe obsahu administratívneho spisu nie je možné konštatovať, že bola naplnená požiadavka
oboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria
základ pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020
zo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská

informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona
o azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej republiky.
Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V
konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu
medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na zabezpečenie

spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na
utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti vyslovil,
že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti
obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo na kontradiktórne konanie
teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných

skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej
podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia
byť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť
v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým
v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé

konanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské
služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len
o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením
vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle
sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania.“

58. Poskytnutie informácie žalobcovi, ktoré má predstavovať oboznámenie žalobcu so základnými
dôvodmi pre záver o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany, v rozsahu vety, že „je dôvodne
podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov
Slovenskej republiky“, je pre naplnenie vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivé konanie
nedostatočné. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody,

bolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi
možné sprístupniť vykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom
pre nevyhovenie žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany. Správny súd poukazuje na
ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Tu správny súd kladie dôraz najmä na časť „uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie“,
keďže sa tým nemá na mysli iba formálne označenie podkladov pre rozhodnutie, ale aj opis skutkovéhostavu veci, uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy, vymedzenie
dôkazov a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba vtedy je možné
správny akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník konania môže

účinne brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami.
59. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v
osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov
vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých
pôvodcomjeVojenskéspravodajstvoavnadväznostinaprípadnétvrdeniaanavrhnutédôkazyzostrany

žalobcu prostredníctvom využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku,
nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023, možno konštatovať, že rozhodnutie
žalovaného je nezákonné. Dôvodom pre tento záver je najmä absencia odôvodnenia vo vzťahu k
aplikácii § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle správnym orgánom, ako aj nedostatok dôkazov potrebných
na prijatie záveru podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany

žalobcovi, v spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika,
príp. proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu.
Preskúmavané rozhodnutie žalovaného možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne
zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného
porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok

vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e/ a g/ SSP).
60. Žalobca poukazoval aj na čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok zo dňa 04.06.2013. Správny súd
považuje za nepochybné, že základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces
je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím

správny súd uvádza, že SDEÚ v ňom odpovedal na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods.
2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú
vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní
presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice,
ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú

mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom
sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým
osobám minimálne právo poznať podstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v
prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len
podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá

osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok.
61. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností
na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do
okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami
v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých

administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu,
pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať
dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci
samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich

vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej
ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, správny súd v rámci súdneho
prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných
skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho
orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky

na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia
zákona o azyle vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich
v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového
stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej
moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované

skutočnosti, keďže nemal obsahom preskúmavaného rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení
žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného
rozhodnutia(vrátanepotrebyposkytnutiamožnostižalobcovivyjadriťsaktýmtopodkladomrozhodnutia)a tak dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože
to bolo úlohou správneho orgánu konajúceho o žiadosti žalobcu.
62. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu

zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny
súd nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktorých pôvodcom bolo
Vojenské spravodajstvo a nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v
ďalšomkonanípovrátenívecižalovanému,budejehoúlohouvyššievytýkanévadykonaniaanedostatky
napadnutého rozhodnutia odstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom.

63. Inak povedané, správny orgán v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods.
1 a 2 Správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie
dôvodného podozrenia, že žalobca v prípade predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany predstavuje
nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu (nie, že ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť
Slovenskej republiky, ako uvádza v napadnutom rozhodnutí žalovaný na str. 3, pričom toto skutkové
tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise) v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na

zachovaní bezpečnosti prevyšuje práva žalobcu, najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného
a rodinného života. Žalovaný svoje rozhodnutie následne riadne a presvedčivo odôvodní. V tejto
súvislosti správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa v konaní, vrátane napadnutého rozhodnutia,
vôbec nevysporiadal s možným porušením práva žalobcu na rešpektovanie rodinného života (čl. 8
ods. 1 Dohovoru) v dôsledku nepredĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, hoci žalobca v priebehu

administratívnehokonaniapoukazovalajnato,ženegatívnerozhodnutieojehožiadostibudemaťdopad
ajnajehomožnosťkontaktusrodinou–manželkouadvomamaloletýmideťmivútlomveku.Správnysúd
tu odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023, v ktorom ústavný súd
uvádza „Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične
zdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j. proporcionalita

medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody (PL.
ÚS 3/00).“
64. Správny súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného posúdenia pomerov
v krajine pôvodu žalobcu, keďže uvedená skutočnosť sa nejavila v konaní ako sporná a nebola
základom pre rozhodnutie o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcu. Samotný žalovaný

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z informácií, ktoré si v konaní zabezpečil o krajine
pôvodu žalobcu vyplýva, že v provincii E., odkiaľ menovaný pochádza, dosahuje neselektívne násilie
vysokú úroveň.
65. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný pri nedostatočne
zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom

konania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň
napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g)
SSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.
66.Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnosti,zistiacdôvodnosťsprávnejžaloby,správnysúdnapadnuté
rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie.
67. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
68. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov

konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva
sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§

443 ods. 1 SSP).
Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na
kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie

napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).