Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121241261
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6121241261.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej
a členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore navrhovateľa NeoTec
Martin, s. r. o., Brezová 13, Martin, IČO: 31 595 375, zastúpeného advokátskou kanceláriou Hronček
& Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, IČO: 47 248 327 proti odporcovi 1/ Ing. O. T., narodený XX. W.
XXXX, bytom Ž. XXX, odporcovi 2/ C. R., narodený X. K. XXXX, bytom D. G. XXXX/X, F., odporcovi 3/

G. R., narodený X. O. XXXX, bytom Š.. U. XX, G.U., odporcovi 4/ Fortuna Spezialmaschinen GmbH,
Eisenbahnstrasse 15, 71263 Weil der Stadt, Nemecko, identifikačné číslo: HRB 252260, o návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia, konajúc o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 41Cob/27/2021-278 zo dňa 28. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Odporcovia v 1. až 3 rade m a j ú voči navrhovateľovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho
konania v rozsahu 100 %.

III. Odporcovi v 4. rade náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie, uznesením č. k. 63Cb/19/2021-165

zo dňa 8. marca 2021 návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Odporcom
nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im v konaní žiadne nevznikli.

2. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal vydania neodkladného
opatrenia z dôvodu, že zo strany žalovaných dochádza po skončení pracovného pomeru s
navrhovateľom k porušovaniu ich povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, ktoré sa v rámci svojho

pracovného pomeru s navrhovateľom dozvedeli a porušujú tým navrhovateľovo obchodné tajomstvo,
keďže ho poskytujú tretej osobe, a to žalovanému v 4. rade. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej
inštancieuviedol,ženavrhovateľvymedziltvrdenéobchodnétajomstvonatoľkovšeobecnýmspôsobom,
že nie je zrejmé, ochrany akých konkrétnych skutočností sa domáha, ako aj to, že neosvedčil, že by
išlo o také skutočnosti, ktoré nie sú všeobecne známe, a ktoré teda môžu tvoriť predmet obchodného
tajomstva. Ďalej uviedol, že navrhovateľ neosvedčil ani tvrdenú povinnosť mlčanlivosti odporcov 1/ až

3/ ako ani obmedzenie konkurenčnej činnosti. Čo sa týka vzniknutej škody vo forme ušlého zisku, súd
prvej inštancie uviedol, že navrhovateľ ním tvrdenú hroziacu ujmu nešpecifikoval, a teda ani tento dôvod
neosvedčil.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej
Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na

neodkladné opatrenie ako vecne správne potvrdil. Odporcom v 1. až 4. rade priznal voči navrhovateľovi
každému zvlášť nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.4. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie
ohľadne konkrétnosti niektorých skutočností a ich špecifikácie, ktoré podľa navrhovateľa predstavujú

obchodnétajomstvo,avšaknapriektomukonštatoval,ženievšetkynavrhovateľomuvádzanéinformácie
spĺňajú všetky pojmové znaky obchodného tajomstva v zmysle § 17 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej aj „ObZ“), ako skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s
podnikom, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle majiteľa
obchodného tajomstva utajené a majiteľ obchodného tajomstva zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie

zabezpečuje. Zároveň konštatoval, že práva a povinnosti vyplývajúce navrhovateľovi a odporcom v 1.
až 3. rade boli založené pracovnoprávnou zmluvou a ich vzťah bol pracovnoprávny. Nešlo teda o práva
a povinnosti vyplývajúce im zo zmluvy o obchodnom zastúpení a nie je možné na údajné porušujúce
konanie odporcov aplikovať ustanovenie § 657 ObZ. Ďalej uviedol, že súčasťou pracovných zmlúv
nebola konkurenčná doložka podľa § 83a zákona č. 311/2001 Z. z. zákonník práce (ďalej aj „zákonník
práce“) a ani z interného dokumentu s názvom „klobúk“ nevyplývalo obmedzenie obdobné konkurenčnej

doložke. Odvolací súd teda konštatoval, že navrhovateľ neosvedčil existenciu tvrdeného porušenia,
resp. ohrozenia jeho práva na ochranu obchodného tajomstva, pre ktorú žiadal poskytnúť neodkladnú
ochranu. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcom
v 1. až 4. rade priznal voči navrhovateľovi, každému zvlášť nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

Dovolanie navrhovateľa

5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie navrhovateľ (ďalej aj len

„dovolateľ“), prípustnosť ktorého odôvodnil § 420 písm. f) CSP a navrhol dovolaciemu súdu, aby
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby zrušil aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípadne, aby vo veci sám rozhodol
tak, že v celom rozsahu vyhovie návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia.

6. V odôvodnení dovolania navrhovateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie (spolu s rozhodnutím súdu
prvej inštancie) je arbitrárne a obsahuje neodôvodnené závery. Dovolateľ namietal, že súdy nižších
inštancií požadovali od navrhovateľa preukázanie tvrdených skutočností vo väčšom rozsahu ako v
limitoch osvedčovania, čo je v rozpore s požiadavkami ustanovenými zákonom ako aj súdnou praxou,
pretože na nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce osvedčiť tvrdené skutočnosti a nie ich

preukázanie. Dovolateľ uviedol, že už v návrhu na vydanie neodkladného opatrenia osvedčil ním tvrdené
skutočnosti, pričom na návrh ako aj prílohy opätovne v plnej miere poukázal. Uviedol, že v požiadavke
preukazovania skutočností v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Predpokladal, že pokiaľ v návrhu osvedčí ním tvrdené skutočnosti a opodstatnenosť
podaného návrhu, tak mu bude poskytnutá ochrana jeho práv. Podľa dovolateľa odvolací súd rozšíril

potrebu osvedčovania skutočností a tento postup neodôvodnil, pričom týmto konaním malo dôjsť k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

Vyjadrenie k dovolaniu odporcov v 1. až 3. rade

7. K dovolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili odporcovia v 1. až 3. rade, ktorí uviedli, že nesúhlasia
s tvrdením navrhovateľa, že odvolací súd nedôvodne extenzívne vyložil ustanovenia o neodkladnom
opatrení. Poukázali na to, že pri posúdení opodstatnenosti nariadenia neodkladného opatrenia je
potrebné poskytnúť aj ochranu druhej strane (odporcovi), ktorý môže byť obmedzený iba do takej miery,
aby takéto opatrenie nemalo za následok reálne znemožnenie ochrany jeho záujmov. Súd považoval

navrhovanýpetitzaveľmiintenzívnyzásahdoprávodporcov.Zároveňuviedol,žesúdprvejinštancieako
aj odvolací súd sa náležite zaoberali tým, či navrhovateľ opísaním rozhodujúcich skutočností presvedčil
o potrebe nariadiť neodkladné opatrenie v záujme dosiahnutia ochranného účelu, pričom oba súdy
dospeli k záveru, že navrhovateľ neosvedčil splnenie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia.
S ohľadom na uvedené odporcovia v 1. až 3. rade navrhli, aby dovolací súd dovolanie navrhovateľa

zamietol a priznal im voči navrhovateľovi trovy dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Konanie pred dovolacím súdom8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „dovolací súd“ alebo aj „Najvyšší súd SR“) ako súd
dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní v zmysle § 429 ods. 1 CSP advokátom,

skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
pričom dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľa je potrebné odmietnuť.

9.Dovolacísúdsapretovprvomradezaoberalotázkouprípustnostidovolaniapodanéhonavrhovateľom
podľa § 420 písm. f) CSP.

10. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

11. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti).

12. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13. Podľa § 431 ods. 1, 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom
spočíva táto vada.

14. Dovolací súd preto v preskúmavanej veci zisťoval, či uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, napadnuté
dovolaním, je rozhodnutím vo veci samej, prípadne rozhodnutím konečným, ktorá povaha rozhodnutia
by otvárala dovolaciemu súdu možnosť preskúmať prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP. Dovolací súd upriamuje pozornosť na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky(R21/2018,R76/2018),zktorejvyplýva,žeprotirozhodnutiuodvolaciehosúduoneodkladnom

opatrení je prípustné dovolanie podľa ustanovenia § 420 CSP vtedy, ak má charakter rozhodnutia vo
veci samej (ktoré konzumuje vec samu). Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn.
8Cdo/83/2017 zo dňa 14. júna 2017 uzavrel, že „rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu
rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taká situácia
môže nastať v prípade návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia podaných po skončení konania

(pri splnení podmienok § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí
rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu“(R 76/2018).
Taktiež v uznesení sp. zn. 3Cdo/157/2017 zo dňa 11. októbra 2017 dovolací súd vyslovil, že dovolanie
nie je podľa § 420 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil

uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s
ktorým, prípadne po podaní ktorého, bola podaná nadväzujúca žaloba. Najvyšší súd tu prijal záver, že pri
neodkladných opatreniach nekonzumujúcich vec samu (vo vzťahu k vylúčeniu prípustnosti dovolania)
sa zohľadňuje, že ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže
byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť

určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu, poskytovanú až rozhodnutím súdu
vo veci samej (R 21/2018). Voči takýmto neodkladným opatreniam (nemajúcim povahu rozhodnutia vo
veci samej alebo nekonzumujúcim vec samú) nie je prípustné podať dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.

15. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má teda povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné

neodkladné opatrenie procesne konzumuje vec samu a ktoré nie je viazané na meritórne konanie, čo je
v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, podaného po skončení konania vo veci samej
(pri splnení podmienok podľa § 325 ods. 1 CSP) alebo aj v prípade návrhu na nariadenie neodkladnéhoopatrenia podanéhopredzačatímkonania,ktoréniejeanemábyťnasledovanéžalobou,tedapriktorom
súd v zmysle § 336 ods. 1 CSP neuložil navrhovateľovi žalobnú povinnosť.

16. Rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle podmienky prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP
nemožno interpretovať len tak, že je takýmto rozhodnutím len rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo
veci samej, ale ním môže byť aj rozhodnutie, ktorým sa končí konanie o určitej otázke (napr. konanie
o náhrade trov konania, uznesenie odvolacieho súdu o potvrdení odmietnutia odporu voči platobnému
rozkazu, uznesenie o odmietnutí odvolania, o zastavení odvolacieho konania pre nezaplatenie SP, či pre

späťvzatie odvolania, ale možno sem zaradiť aj samostatné konanie vedené o návrhu na neodkladné
opatrenie). (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.
a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vydal C. H. Beck v Prahe, 2022, 2. vydanie, str. 1530 - 1533)

17. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol podaný
samostatne, bez toho, aby bola súčasne s ním podaná aj žaloba alebo, že by takáto žaloba vo veci

samej na návrh o neodkladnom opatrení nadväzovala. Uvedené predbežné opatrenie vzhľadom na to,
čo sa ním požaduje - aká úprava pomerov medzi stranami sporu - by konzumovalo vec samu, pričom v
prípade jeho naplnenia, vzhľadom na povahu veci, by už nebolo potrebné domáhať sa takej istej úpravy
pomerov, t. j. nebolo by potrebné podať žalobu s totožným výrokom. Naviac odvolací súd v predmetnej
veci potvrdil zamietavý výrok súdu prvej inštancie o neodkladnom opatrení, čím sa toto samostatné

konanie s osobitnou povahou a procesnými pravidlami skončilo. Dovolací súd preto dospel k záveru, že
v predmetnom prípade ide o také uznesenie odvolacieho súdu, proti ktorému je možné podať podľa §
420 CSP dovolanie z dôvodov závažných procesných vád v tomto ustanovení upravených.

18. Dovolateľ videl naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v tom, že došlo k

nesprávnemu procesnému postupu odvolacieho súdu v takej miere, že ním došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. K takémuto porušeniu malo dôjsť tým, že odvolací súd pri posudzovaní
splnenia podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia požadoval od navrhovateľa vyššiu
mieru preukázania tvrdených skutočností o porušení obchodného tajomstva odporcami v kontexte
preukázania, že o obchodné tajomstvo naozaj ide. Zároveň aj tvrdenia týkajúce sa vzniku ujmy v podobe

ušlého zisku.

19. Dovolací súd uvádza, že podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva

je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94). Pod nesprávnym
procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia
tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom - ktorom
konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces. Pod

pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol
spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť
jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť,
nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť (nielen uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale

dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky a tvrdenia strán zrozumiteľným a
presvedčivým spôsobom, viď napr. sp. zn. II. ÚS 419/2021 a sp. zn. II. ÚS 120/2020), nezabezpečujúcu
všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany.

20. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že v rámci dovolania podaného z dovolacieho dôvodu

uvedeného v § 420 písm. f) CSP, nie je možné preskúmavať správnosť právnych záverov súdov nižšej
inštancie. Dovolací súd však môže posúdiť, či súdy svoje rozhodnutie dostatočne logicky a zrozumiteľne
odôvodnili, či ich závery majú základ v zistenom, resp. pre účely nariadenia neodkladného opatrenia,
v osvedčenom skutkovom stave, či je v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnené splnenie (event.
nesplnenie) jednotlivých predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia.

21. Navrhovateľ v dovolaní spochybňuje správnosť záveru odvolacieho (i prvoinštančného) súdu o
nesplnení všetkých predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia. Neodkladné opatrenie podľa
§ 325 ods. 1 CSP možno nariadiť len v 2 prípadoch, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo jeobava, že exekúcia bude ohrozená. Relevantné skutkové okolnosti musia byť aspoň osvedčené. Úvaha,
čisúpredpokladyprenariadenieneodkladnéhoopatreniasplnené,jenasúderozhodujúcomonávrhuna
nariadenie neodkladného opatrenia. Ani prípadná nesprávna úvaha o splnení/nesplnení predpokladov

nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (viď nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 175/2017, ako aj
rozhodnutia NS SR R 24/2017, sp. zn. 8Cdo/76/2018 a ďalšie rozhodnutia z judikatúry NS SR k vadám
zmätočnosti, resp. k nesprávnemu právnemu posúdeniu namietanému v rámci § 420 písm. f) CSP).
Nesprávne právne posúdenie predstavuje samostatný dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP, ktorý však
nie je prípustný proti rozhodnutiu o neodkladnom opatrení v zmysle § 421 ods. 2 CSP.

22. Dovolací súd teda posúdil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu len v rozsahu namietanej vady
uvedenej v § 420 písm. f) CSP, ktorá v sebe zahŕňa aj právo na riadne, zrozumiteľné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Posúdil rozhodnutie odvolacieho súdu komplexne aj s rozhodnutím súdu prvej
inštancie (pretože ich treba vnímať ako jeden celok) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu spĺňa všetky predpoklady pre zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie odvolacieho

súdu v zmysle vyššie uvedených zákonných požiadaviek.

23. Predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa majú upraviť pomery strán
sporu je osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a potreba
bezodkladne upraviť pomery (napr. hrozba vzniku alebo rozšírenia škody, či inej ujmy, porušovanie

alebo ohrozovanie práv navrhovateľa, hrozba zhoršenia jeho právnej pozície, že sa mu viac neoplatí
uchádzať o konečnú súdnu ochranu). Jedným z predpokladov na nariadenie takéhoto opatrenia je aj
splnenie podmienky primeranosti, to znamená, že tak ako môže byť poskytnutá primeraná ochrana
navrhovateľovi čo do ochrany jeho práv, aj zásah do práv odporcu pri nariadení neodkladného opatrenia
musí byť primeraný. Osvedčenie nároku neznamená len osvedčenie, čo sa stalo a čo je medzi stranami

nesporné, ale aj osvedčenie toho, že po právnom posúdení osvedčeného skutkového stavu možno
predpokladať danosť práva, ktorému sa poskytuje neodkladná ochrana. Potreba úpravy pomerov musí
byť bezodkladná, čo zahŕňa aj prvok naliehavosti a nevyhnutnosti. Samotný atribút bezodkladnosti však
bezďalšiehoneznamená,žeideoakútnyajednorazovýstav,ažesanavrhovateľmusídomáhaťochrany
prostredníctvom neodkladného opatrenia ihneď po reálnom vzniku potreby, pretože potreba upraviť

pomery môže byť bezodkladná a pretrvávať aj po určité dlhšie časové obdobie. Pri tzv. zdržovacích,
či aktívnych vykonávacích nárokoch (ako to bolo i v predmetnej veci) v návrhoch na neodkladné
opatrenie, v rámci ktorých môže byť súdna ochrana navrhovateľovi efektívne poskytnutá už samotnými
účinkami vykonateľného uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, možno dosiahnuť aj trvalú
úpravu pomerov neodkladným opatrením a vôbec nemusí nasledovať žaloba vo veci samej. Uvedené

pripúšťa § 330 ods. 2 CSP, ktorý umožňuje nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol
totožný s výrokom vo veci samej.

24. Dovolací súd teda v rámci podanej dovolacej námietky posúdil napadnuté uznesenie z hľadiska
jeho preskúmateľnosti, t.j. či sú dôvody v rozhodnutí úplné, zrozumiteľné, dostatočné, logické, či

reagujú na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu. Taktiež, či dôkazy, ktorými osvedčoval žalobca
naplnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia boli súdom hodnotené logicky, funkčne
a teleologicky konzistentne, či ich hodnotenie nebolo zo strany súdov svojvoľné, teda či ich interpretácia
neobsahuje v sebe ničím nepodloženú, účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť
danosť nároku, a či nedošlo k zjavnému, ničím neodôvodnenému skutkovému omylu.

25. Po podrobnom oboznámení sa s obsahom spisu ako aj dôvodmi napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je potrebné chápať
ako jeden celok, dovolací súd dospel k záveru, že k pochybeniam ako sú uvedené vyššie, v predmetnej
veci nedošlo.

26. Odvolací súd sa náležite vysporiadal s odvolacou argumentáciou navrhovateľa v tom smere,
že uviedol, prečo nemožno súbor informácií, ktoré navrhovateľ považuje za obchodné tajomstvo (s
tvrdením, že tak k nemu aj v rámci svojej internej politiky pristupoval), považovať za obchodné tajomstvo
v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 ObZ. Poukázal na skutočnosť, že niektoré z informácii môžu mať

povahuobchodnej,výrobnejalebotechnickejpovahyasúvisiaspodnikomamôžumaťajskutočnúalebo
aspoňpotenciálnumateriálnualebonemateriálnuhodnotuprenavrhovateľa.Uzavrel,žetútopožiadavku
však nespĺňa celý súbor informácií, pre ktorý navrhovateľ požaduje poskytnúť ochranu nariadením
neodkladného opatrenia, z čoho prirodzene vyplýva neprimerané obmedzenie odporcov (najmä odporcuv 4. rade) v ich podnikateľskej činnosti. Odvolací súd podrobne vysvetlil, čo je potrebné kumulatívne
naplniť v zmysle § 17 ods. 1 ObZ, aby bolo možné považovať súbor informácii alebo skutočností za
obchodné tajomstvo. Ozrejmil, že je potrebné, aby takéto informácie, resp. skutočnosti boli podnikom

aj náležite utajené a zabezpečené pred prípadným únikom, alebo zneužitím. Zároveň odvolací súd
poukázal na skutočnosť nedostatočnej ochrany súboru informácií, ktoré navrhovateľ považoval za jeho
obchodné tajomstvo, pričom uviedol, že len subjektívne vnímanie navrhovateľa neposkytuje automaticky
ochranu aj v právnom zmysle. Odvolací súd poukázal na to, že interný dokument navrhovateľa, podľa
ktorého mali byť odporcovia v 1. až 3. rade oboznámení, na jednej strane nepreukazuje, že s ním naozaj

oboznámení boli a zároveň, nie je dostatočným mechanizmom na utajenie určitých informácii pred ich
únikom. Zároveň uzavrel, že navrhovateľ mal s odporcami pracovnoprávny vzťah, ich spolupráca teda
nebola založená zmluvou o obchodnom zastúpení v zmysle § 652 a nasl. ObZ., ktorá by obmedzovala
odporcov v zužitkovaní získaných informácií od navrhovateľa v jeho ďalšom pôsobení bez súhlasu
navrhovateľa. V rámci pracovnoprávneho vzťahu nemal s odporcami uzavretú dohodu o obmedzení
konkurenčnej činnosti, ktorá musí byť dojednaná písomne, inak je neplatná, čo je taktiež jeden z

možných spôsobov aspoň dočasnej ochrany obchodného tajomstva. Vo vzťahu k námietke ušlého zisku,
odvolací súd uviedol, že tento nebol dostatočne špecifikovaný, a teda nebolo možné súdom osvedčiť
oprávnenie tohto nároku, resp. jeho výšku.

27. S ohľadom na uvedené dospel dovolací súd k názoru, že odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie)

postupovali správne, keď posúdenie opodstatnenosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysvetlili a vyhodnotili, či boli splnené všetky zákonné
podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. Dovolací súd nevzhliadol, že by odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu bolo nelogické, nekonzistentné, že by sa dopustil zjavného skutkového
omylu alebo, že by svoje úvahy a závery nevysvetlil dostatočne jasne a zrozumiteľne. Odvolací súd

reagoval na relevantné tvrdenia navrhovateľa, ako aj na jeho odvolacie námietky, preto jeho rozhodnutie
nie je možné považovať za nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené.

28. K námietke, že odvolací súd na navrhovateľa preniesol vyššiu záťaž dokazovania rozhodujúcich
skutočností, ako sa požaduje v rovine osvedčenia pri neodkladnom opatrení, dovolací súd uvádza, že

odvolací súd požadoval rozhodujúce skutočnosti osvedčiť v rovine ich vysokej pravdepodobnosti, čo je
rovina potrebná pre rozhodovanie súdov o neodkladnom opatrení. Na osvedčovanie existencie nároku
navrhovateľa (v danom prípade najmä existencia obchodného tajomstva a nároku na jeho ochranu) sa
vzťahuje sprísnená požiadavka osvedčenia (oproti požiadavke osvedčenia vysokej pravdepodobnosti
potreby neodkladnej úpravy pomerov) až v rovine dosahujúcej hodnoverné osvedčenie, čo vychádza

z toho, že zjavne nedôvodnému nároku nemožno poskytnúť procesnú ochranu, ako aj z toho, že
na preukázanie vlastného nároku má navrhovateľ rozšírenejšiu a dostupnejšiu možnosť relevantných
dôkazných prostriedkov, ako pri osvedčovaní neodkladnej potreby úpravy pomerov, kde osvedčovanie
dôkaznými prostriedkami je limitované aj povahou konania o neodkladnom opatrení, ale i tým, či ide o
neodkladné opatrenie podané pred alebo počas konania vo veci samej. Nemožno však navrhovateľa

zaťažovať takými procesnými povinnosťami, ktoré nie je spôsobilý splniť z objektívnych dôvodov (pozri
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný
sporový poriadok. Komentár, vydal C. H. Beck v Prahe, 2022, 2. vydanie, str. 1248 - 1250). Tieto limity
osvedčovania odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) neprekročil.

29. Navrhovateľ ďalšie dovolacie námietky nesprávneho procesného postupu a arbitrárnosti bližšie v
dovolaní nešpecifikoval, neuviedol v čom presne vzhliadol arbitrárnosť a nesprávny procesný postup,
okrem skutočnosti, že súdy nižších inštancií rozhodli opačne ako navrhovateľ očakával. Najvyšší súd
v tejto súvislosti uvádza, že rozhodnutie súdu, iné ako strana v konaní očakáva, resp. nesúhlas s
rozhodnutím súdu, nie je a priori porušením práva na spravodlivý proces, ani princípu legitímneho

očakávania rozhodovania súdu, ako ani princípu samotnej právnej istoty. Nemožno totiž stotožňovať
právo na súdnu ochranu s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (sp. zn.
II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

30. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje
dostatočnú argumentáciu k relevantným odvolacím námietkam žalovaného a nie je ho možné
považovať za nedostatočne odôvodnené, či arbitrárne. Taktiež dovolací súd nevzhliadol v procesnom
postupe súdov nižších inštancií takú vadu, že by zakladala nesprávnosť ich procesného postupu.Námietka nesprávneho procesného postupu ako aj riadneho neodôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu preto v posudzovanom prípade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia §
420 písm. f) CSP, ktorá by znamenala porušenie práva na spravodlivý súdny proces, a preto dovolanie

navrhovateľa ako neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP odmietol.

31. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1
CSP. Najvyšší súd uložil navrhovateľovi ako iniciátorovi tohto dovolacieho konania povinnosť nahradiť
odporcom v 1. až 3. rade trovy dovolacieho konania. Odporcovi v 4. rade najvyšší súd náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.