Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 16, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 16C/73/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723203378
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Ďurianová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6723203378.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen, v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Ďurianovou, v spore žalobcu: A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D., E. F. XXXX/X, zastúpeného Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so
sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 23, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00151866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2,
o zaplatenie 4.799,69 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.686,60 €, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, do
troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu o výške náhrady trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 08.08.2023 doručil žalobca tunajšiemu súdu žalobu, ktorou sa proti žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 4.799,69 € a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku výkonu služby hasiča v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) v

spornom období od júla 2020 do mája 2023. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že od roku 2017 pracuje
ako hasič v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v
znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“), miestom výkonu jeho štátnej služby
bol v období od júla 2020 do mája 2023 okres Zvolen (hasičská stanica Pliešovce). V období od
júla 2020 do mája 2023 žalobca odpracoval spolu 1.927,24 hodín služobnej pohotovosti (určenej a
nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času a
priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,84 hodín týždenne. V období

od júla 2020 do mája 2023 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7
hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici
a pripravený na prípadný výjazd. Podrobne argumentoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne
prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z., v dôsledku čoho sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do
ich služobného času. Za nesprávne prebratie smernice zodpovedá žalovaný. V dôsledku nesprávneho
prebratia smernice 2003/88/ES mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože boli splnené

predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu stanovené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
ktorými sú: (1) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (2) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (3) medzi
porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým,že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie právnej úpravy ohľadne
nároku na náhradu škody za porušenie práva únie je potrebné analogicky aplikovať ustanovenia § 11
až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za porušenie práva na

ochranu zdravia ako aj za zásah do súkromia a rodinného života. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil
analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ako rozdiel peňažnej náhrady
podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady podľa § 122
ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac

príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti
odpracovanej v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja
a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac

príslušného kalendárneho roku (50 % mínus 30 %). Ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
351/2001 Z. z. upravujúce odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste štátnej
služby považoval z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované mimo
rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil ako

súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 %
z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od
toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus 15
% predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % predstavuje 20 %). Matematicky
tabuľkovou formou nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od júla 2020 do decembra 2020 v

sume 649,40 € (pri počte odslúžených hodín 278,74 a hodinovej sadzbe vo výške 6,8029 €), za obdobie
od januára 2021 do decembra 2021 v sume 1.534,51 € (pri počte odslúžených hodín 612,48 a hodinovej
sadzbe vo výške 7,2152 € v januári 2021 až júni 2021 a vo výške 7,4727 € v júli 2021 až decembri
2021), za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 1.801,10 € (pri počte odslúžených hodín
687,77 a hodinovej sadzbe vo výške 7,4727 € v januári 2022 až júni 2022, vo výške 7,6515 € v júli 2022

a vo výške 7,7121 € v auguste 2022 až decembri 2022) a za obdobie od januára 2023 do mája 2023 v
sume 814,69 € (pri počte odslúžených hodín 291,25 a hodinovej sadzbe vo výške 8,1848 €). Na základe
uvedeného sa domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2. Uznesením č.k. 16C/73/2023-129 zo dňa 20.09.2023 vyzval súd žalovaného na vyjadrenie k žalobe.

Dňa 20.10.2023 doručil žalovaný súdu vyjadrenie zo dňa 19.10.2023.

3. Žalovaný vo vyjadrení nesúhlasil s podanou žalobou žalobcu. Vzniesol námietku miestnej
nepríslušnosti súdu a navrhol postúpenie sporu na Mestský súd Bratislava IV podľa sídla ústredného
orgánu štátnej správy zodpovedného za transpozíciu a aplikáciu smernice 2003/88/ES (Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky). V podrobnostiach v podstate argumentoval, že:
(1) smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na hasičov,
(2) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný,
(3) smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne, pretože v prípade hasiča ide aj
ohľadne služobnej pohotovosti o výkon štátnej služby v rámci služobného času,

(4) tabuľky priložené k žalobe nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy žalobcu, žalobca súčasne
nesprávne vyčísľuje priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia, pretože
nezohľadňuje referenčné obdobia podľa smernice 2003/88/ES v maximálnej dĺžke 4 mesiace,
(5) žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a nepreukázal zásah do súkromného a rodinného
života,

(6) vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate o mzdový nárok,
(7) žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada
nemajetkovej ujmy nie je primeraná,
(8) uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčaný. Na základe uvedeného navrhol, aby
súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

4. Žalobca v replike zo dňa 10.11.2023 zotrval na svojej argumentácii. Nesúhlasil s argumentáciou
žalovaného,ktorúpovažovalzanesprávnu.Námietkumiestnejnepríslušnostitunajšiehosúdupovažoval
za nedôvodnú, pretože ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu škody (t.j. porušenie práva na48 hodinový pracovný čas podľa smernice 2003/88/ES), došlo v územnom obvode Okresného súdu
Zvolen. V podrobnostiach v podstate argumentoval, že:
(1) smernica 2003/88/ES sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na hasičov, čo vyplýva aj z judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie, na ktorú poukázal,
(2) žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt zodpovedný za správne prebratie
smernice do právneho poriadku, čo tiež vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,
(3) smernica 2003/88/ES nebola prebratá správne a výpočet priemerného týždenného služobného času
hasiča zohľadňuje aj referenčné obdobia podľa smernice 2003/88/ES, pričom žalovaný nespochybňuje

jeho tvrdenie, že priemerný týždenný pracovný čas v každom období presiahol maximálnu hranicu 48
hodín týždenne, čo vyplýva aj z dôkazov o počte hodín služobnej pohotovosti priložených k žalobe,
(4) boli v jeho prípade splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie,
(5) uplatnená nemajetková ujma je primeraná a odôvodnená,
(6) uplatnený nárok nie je premlčaný. Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu

vyhovel.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 27.11.2023 zotrval na svojej argumentácii v spore.

6. Dupliku žalovaného doručil súd právnemu zástupcovi žalobcu dňa 11.12.2023 na vedomie. Žalobca

sa viac vo veci písomne nevyjadril.

7. Súd prejednal spor na pojednávaní dňa 16.02.2024 v prítomnosti žalobcu a právnych zástupcov
žalobcu a žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Žalobca bol vypočutý ako
strana sporu, keď pri svojom výsluchu v podstate potvrdil skutkové dôvody žaloby.

8. Súd pri rozhodovaní ťažiskovo vychádzal zo (i) skutkových tvrdení žalobcu, ktoré neboli žalovaným
účinne popreté a v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa tak považujú za nesporné a (ii) z listinných dôkazov
predložených stranami podľa § 204 ods. 1 CSP. Na základe týchto skutočností súd ustálil skutkový stav
tak, že

(1) žalobca pracuje od roku 2017 ako hasič v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov; miestom výkonu štátnej služby žalobcu
bol v období od 07/2020 do 05/2023 okres Zvolen (hasičská stanica Pliešovce),
(2) v období od 07/2020 do 05/2023 žalobca odpracoval spolu 1.927,24 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)

času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,84 hodín týždenne),
(3) v období od 07/2020 do 05/2023 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a
7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a
pripravený na prípadný výjazd.

9.1 Podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (maximálny týždenný pracovný čas), členské štáty
prijmúopatrenianevyhnutnénazabezpečenietoho,ževsúladespotrebouchrániťbezpečnosťazdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín.

9.2 Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

9.3 Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

9.4 Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.9.5 Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

9.6 Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

9.7Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

10.1 Na základe nesporných skutkových tvrdení strán a na základe vykonaného dokazovania dospel
súd k záveru, že žaloba žalobcu je v prevažnom rozsahu dôvodná.

10.2 Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol, pretože dospel k

záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu je rozhodujúce tvrdenie
žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu ako hasiča, na ktorom
sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Sídlo zástupcu žalovaného je na určenie
miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle § 17 CSP ako

aj § 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi
mala vzniknúť v mieste výkonu služby (okres Zvolen), pričom okres Zvolen patrí do územnej pôsobnosti
súdu.

10.3 V prejednávanom spore bol predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného
týždenného služobného času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
v spornom období od júla 2020 do mája 2023.

10.4 Z dokazovania vyplynul záver, že žalobca pracuje od roku 2017 ako hasič v služobnom pomere

podľazákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzborevzneníneskoršíchpredpisov.Vobdobí
od júla 2020 do mája 2023 žalobca odpracoval spolu 1.927,24 hodín služobnej pohotovosti (určenej
a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času
(priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,84 hodín týždenne). Po
zohľadnení premlčania časti uplatneného nároku za mesiac júl 2020 (bod 10.28 odôvodnenia) žalobca v

spornom období od augusta 2020 do mája 2023 odpracoval spolu 1.879,74 hodín služobnej pohotovosti
(určenejanariadenejslužobnejpohotovosti),ktorénebolizapočítanédofondupracovného(služobného)
času (priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,39 hodín týždenne).

10.5Súddospelkzáveru,žecieľčlánku6písm.b)smernice2003/88/ES(t.j.neprekročeniepriemerného

týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona
č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň
práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných
opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak,
aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby

sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový

úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods.
2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86
ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne;
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov; pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia

ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa
§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnejslužby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č.
315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného
času a (b) vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná

pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je
záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa
nezapočítava do služobného času hasiča.

10.6 Podľa článku 2 body 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek

čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej
pohotovosti hasiča má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č.
315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného

dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v
spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne (bod 10.4 odôvodnenia). Smernica 2003/88/ES
pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný
čas“, ako je definícia uvedená v smernici.

10.7 Je zrejmé, že posudzované ustanovenia (§ 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1) boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov

je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom únie. K

ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). U uvedeného vyplýva, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje

pracovný (služobný) čas pracovníka.

10.8 Argumentácia žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice
2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou
2003/88/ES je preto podľa súdu nedôvodná. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii

smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný (ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie) je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát

(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore

považuje súd za nedôvodnú.

10.9 Súd vzhľadom na obranu žalovaného dospel k záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje
aj na žalobcu ako hasiča. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského
hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom

rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť
žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany).
Súd popri znení smernice 2003/88/ES pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry súdneho
dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudokC-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike bez dopadu
na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom
na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané
na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti

viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely
smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych
predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva
únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je

relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (porovnaj rozhodnutia C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß,
bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná námietka žalovaného
o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je
aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský

alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až

35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak,
aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod

95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z.).

10.10 Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného času
vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu

práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa

09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

10.11 Žalovaný nesprávne argumentuje, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon
od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa na hasičov nevzťahuje

(vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého
rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch
anáboženskýchspoločenstvách).Pracovníkovprotipožiarnejslužbyaslužbycivilnejochrany,naktorých
poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však nadruhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8
a 16 smernice 2003/88/ES).

10.12 Súd dospel k záveru, že predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva únie boli v prejednávanom spore splnené. Súd vychádzal z názoru, že tieto predpoklady vyplývajú
z judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva únie ak: (a) porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné a (c)

medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s
tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

10.13 Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred

vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie uvedené ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ESnebolodoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratésprávne,pretožeumožňuje,aby
priemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuvrátanenadčasovpresiahol48hodín(bod10.5odôvodnenia).
Na záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný v
zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice

2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov
(§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v spornom
období od júla 2020 do mája 2023 žalobcov priemerný služobný čas každý mesiac presiahol hranicu
48 hodín.

10.14 Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hodnú hranicu priemerného
týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o
porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

10.15 V príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku (a) zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani

spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
(b) zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

10.16 Argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom škody žalobcu nie je
príčinná súvislosť, pretože žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a
nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), nie je
podľasúdudôvodná.Napostaveniežalobcuakohasičasavzťahujejudikatúrasúdnehodvora(C-429/09

a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo
nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté

alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto

práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v
neprospechtohtopracovníka.Okremtohotrebazdôrazniť,ževtakejveciakovovecisamej,ktorásatýka
porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia
podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovaniapráva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok,
žeorgánomdotknutéhočlenskéhoštátubysaumožnilo,abybolapovinnosťdbaťododržovanietakýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade

nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo
spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských
štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Za týchto podmienok treba

dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda
z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi.

10.17Súdnapokondospelknázoru,žebolisplnenépodmienkynapriznanienáhradynemajetkovejujmy

žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom
práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia

a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

10.18 Náš právny poriadok nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti
štátu spôsobenej porušením práva únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, pretože podľa tejto úpravy štát v zásade zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.zanesprávnyúradnýpostupsanepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejrady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a
postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.

b) Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu
do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).

10.19 V rozpore s obranou žalovaného dospel súd k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice

2003/88/ES v žalovanom období od augusta 2020 do mája 2023 odpracoval 1.879,74 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,39
hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil
doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol

vykonať žiadne dokazovanie. Výpočet žalovaného ohľadne priemerného týždenného pracovného času
hasiča v Slovenskej republike vo vyjadrení k žalobe nevychádzal z konkrétnych listinných dôkazov
priložených k žalobe, preto naň súd neprihliadal. Tento výpočet súčasne nezohľadňoval skutočnosť
vyplývajúcu z judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej za pracovný čas hasiča je potrebné považovať
aj služobnú pohotovosť (v podmienkach ako v prejednávanom spore). Za dôvodnú nepovažoval súd

ani argumentáciu žalovaného, že prekážkou vzniku ujmy žalobcu boli opatrenia a situácia v súvislosti
s ochorením COVID-19, pretože tieto nespôsobili zbavenie povinnosti dodržiavať ustanovenie článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období.

10.20Dokazovanímbolpreukázanýzásahdoosobnostižalobcu,konkrétne(a)dojehoprávanaochranu

zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil
úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie a súčasne (b) do jeho práva na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.10.21 Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak skutočnosťou, že (a) žalobca priemerne
každý týždeň odpracoval viac ako 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (súčasne viac

ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 615/2001 Z. z.) a jednak skutočnosťou,
že (b) žiadna z odpracovaných 1.879,74 hodín v žalovanom období od augusta 2020 do mája 2023
nebola v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice
2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu. Nie je preto dôvodný argument žalovaného, že
vznik nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade hodín služobnej pohotovosti, ktoré presiahnu

hranicu 48 hodín týždenne, pretože žiadna z odslúžených hodín žalobcu mu v rozpore so smernicou
2003/88/ES nebola započítaná do pracovného času.

10.22 Súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti

uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.

10.23 Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto

zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a
okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto

okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto nemožno vylúčiť možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným príkladom, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

10.24 Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej

dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť
plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si
svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená.

10.25 Právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. Žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je
dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je
vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Práca žalobcu ako hasiča je náročná, riziková,

nezameniteľná a veľmi dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných
nehodách,hromadnýchhaváriách,živelnýchpohromách,únikunebezpečnýchlátokamnožstverôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach. Preto je nevyhnutná potreba odpočinku žalobcuakohasiča,regenerácia,súkromiearodinnýživot,doktorejboloporušenímprávaúnievprípadežalobcu
zasiahnuté.

10.26 Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy považuje súd za primeranú. Hodiny, ktoré žalobca
odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky
posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý
tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa súdu možné nahradiť inak, pretože uplynutý

čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav). Žalobca počas trojročného sporného obdobia
odpracoval 1.879,74 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času,
čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu) v sume 2,49 € za hodinu (4.799,69 € / 1.927,24
hodín, resp. 4.686,60 € / 1.879,74 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do
pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám,
regenerácii či odpočinku. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia

práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako
to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej
ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov.
Ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie

výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu
(nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry súdneho dvora.

10.27 Nakoniec sa súd nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že žalobca v podstate v skutočnosti
uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom spore nejde o

mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu
výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v
podstate mzdový nárok žalobcu.

10.28 Ohľadne uplatnenej sumy 113,09 € za mesiac júl 2020 (t.j. za 47,50 hodín služobnej pohotovosti)

súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania. Žalovaný vzniesol
námietku premlčania uplatneného nároku. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva

žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.
Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska

posudzovaného prípadu za mesiac júl 2020 najskôr dňa 01.08.2020. Trojročná premlčacia doba na
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 plynula žalobcovi do 01.08.2023,
ktorý bol riadnym pracovným dňom (utorok). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020
v sume 113,09 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až dňa 08.08.2023. Námietka premlčania
uplatneného nároku vznesená žalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná, preto súd žalobu žalobcu v

časti o zaplatenie sumy 113,09 € zamietol. Skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel, že mu nemajetkovú
ujmu žalovaný v mzde za mesiac júl 2020 nenahradil, je bez právneho významu, pretože plynutie
premlčacej doby nie je závislé od tejto subjektívnej vedomosti žalobcu. Predmetom konania navyše ani
nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis
so mzdou žalobcu a jej splatnosťou.

10.29Nazákladeuvedenéhosúdžalobežalobcuvprevažnomrozsahuvyhovel(ohľadnesumy4.686,60
€) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (bod 10.28 odôvodnenia).

10.30 Lehotu na plnenie prisúdenej sumy (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP) určil súd žalovanému na jeho

žiadosť v rozsahu 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 druhá veta CSP), keď prihliadol
na vnútorné pomery žalovaného, ktorý vzhľadom na nevyhnutnosť koordinácie viacerých osôb a jeho
útvarov v rámci dodržania zákonných pravidiel pri nakladaní s finančnými prostriedkami štátu a v rámci
finančnej kontroly nie je objektívne schopný prisúdenú sumu vyplatiť žalobcovi v zákonnej lehote naplnenie (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP). Aj keď s určením dlhšej lehoty na plnenie žalobca na pojednávaní
dňa 16.02.2024 nesúhlasil, sám uviedol, že v obdobných sporoch iných žalobcov vo väčšine prípadov
žalovaný prisúdenú sumu nevyplatil ani v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, čo práve svedčí o

objektívnej neschopnosti žalovaného dodržať zákonnú lehotu na plnenie (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP).
Súd v tomto smere prihliadol na skutočnosť, že určením dlhšej lehoty na plnenie nedôjde vzhľadom na
okolnosti prípadu k neprimeranému zásahu do postavenia žalobcu.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd

prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1
CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu súd proti
žalovanémunároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu(100%)zprisúdenejsumy.Úspechžalobcu
posudzovalsúdzhľadiskaúspechuohľadnezákladunároku,samotnávýškaplneniaspočívalanaúvahe
súdu. Preto čiastočné zamietnutie žaloby žalobcu (hoci z dôvodu premlčania nepatrnej časti nároku)

nemalo vplyv na plný úspech žalobcu v spore. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania
formuloval súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn.
6Cdo/57/2017zodňa30.05.2017,sp.zn.6Cdo/196/2016zodňa22.06.2017asp.zn.7Cdo/123/2016zo
dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 4 vyhotoveniach (§ 362 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej

značky (§ 127 CSP)
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskoršíchpredpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 370
ods. 1, § 376 CMP).