Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119430136
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6119430136.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň

JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: AUTO MOTO PARK
s.r.o., Štúrovo, Nánanská cesta 72/3373, IČO: 46464018, zast. Advokátskou kanceláriou Margita
Lonská, s.r.o., Bratislava - Nové Mesto, Kalinčiakova 25, IČO: 36862282, proti žalovanému: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C., D. E. C. XX, zast. Mgr. Zsolt ?rdögh, advokát, Nové Zámky, Turecká 36, o
zaplatenie 1762,80 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 1.12.2023 č.k. 13C/40/2020-327, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa od žalovaného domáhal
zaplatenia sumy 1.762,80 eura. Tvrdil, že pôžičku poskytol žalovanému s tým, že žalobca sa zaviazal,
že bude žalovanému ako svojmu budúcemu zamestnancovi financovať náklady školenia technika STK,
následne s ním uzatvorí pracovnú zmluvu a pre prípad, že žalovaný školenia neabsolvuje, dohodli sa
na tom, že pôžičku žalobcovi vráti, čo sa však nestalo, hoci žalovaný skúšku, a ani opakovanú skúšku

nevykonal.Poprávnejstránkesvojerozhodnutieodôvodnilust.§657OZ,§41aOZ,akoajust.§451OZ,
§39ods.8zákonač.725/2004Zb.,akoajust.§45ods.1uvedenéhozákona.Poukázalnato,žežalobca
sa zaplatenia vyššie uvedenej sumy domáhal ako vrátenia pôžičky. Zmluva o pôžičke v zmysle § 657 OZ
je tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal
predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V
prejednávanejvecibolopretopreposúdenieotázkyplatnostizmluvyopôžičkenevyhnutnézistiť,čidošlo

k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že k pôžičke
ako k reálnemu kontraktu medzi stranami sporu nedošlo, pretože bolo nepochybne preukázané, že
k odovzdaniu finančných prostriedkov, ktoré mali byť predmetom pôžičiek medzi stranami nedošlo. Ani
tvrdenie žalobcu o tom, že tieto prostriedky neboli odovzdané priamo žalovanému, ale došlo k dohode
o platobnom mieste, ktorým mal byť subjekt, v prospech ktorého žalobca za poplatky školenia uhradil,
neobstojí. Je tomu tak preto, že žiadna takáto dohoda v konaní preukázaná nebola. Žalovaný ani len
nevedel v prospech koho budú poplatky za školenia uhradené. Z uvedených dôvodov preto žaloba na

vrátenie pôžičky dôvodná nie je. Vychádzajúc z tohto konštatovania, súd skúmal či žalobcovi v konaní
prípadne nesvedčí iný právny titul na zaplatenie žalovanej sumy. Skonštatoval, že na strane žalovaného
nedošlo ani k bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ bol žalobca ako oprávnená osoba technickej kontroly
povinný platiť náklady školenia žalovaného, neexistuje žiaden zákonný dôvod k tomu, aby sa nahradeniatýchto nákladov voči nemu domáhal. Súd taktiež nezistil žiaden ďalší právny titul, podľa ktorého by
žalobca mohol mať voči žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej sumy, a preto žalobu ako nedôvodnú
zamietol.Čosatýkanárokužalobcunazaplateniebližšienešpecifikovanýchnákladov,ktorémalžalobca

vynaložiť na vyššie uvedené skúšky žalovaného, skonštatoval, že nie je možné z ich obsahu zistiť,
čoho sa týkajú, nie je možné ani uzavrieť kto, čo a z akého dôvodu nimi platil, a teda nie je možné
ani konštatovať, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie súm, ktorých vynaloženie s týmito listinami
preukazoval.Onáhradetrovkonaniarozhodolpodľa§255ods.1CSPaúspešnémužalovanémupriznal
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.1.Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmeny rozhodnutia tak, že
budejehožalobevplnomrozsahuvyhovené.Vdôvodochsvojhoodvolaniauviedol,žeodvolaniepodáva
v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Tvrdil, že v tomto konaní sa domáhal zaplatenia sumy
1.762,80 eura s príslušenstvom s tým, že medzi ním a žalovaným boli uzatvorené tri zmluvy o pôžičkách,

pričom predmetom pôžičky bolo financovanie školenia, ktorého sa mal zúčastniť žalovaný a v prípade
úspešného absolvovania školenia a vykonania skúšok na technika STK a emisného technika, mal
možnosť uzatvoriť pracovnú zmluvu u žalobcu. Nakoľko sa uzatvorenie pracovného pomeru u žalobcu
viaže na splnenie zákonnej požiadavky získania odbornej kvalifikácie, ktorú vyžaduje osobitný právny
predpis, stanovili si zmluvné strany výslovne účel pôžičky, ktorý bol pre pôžičku zásadný a podstatný.

Bez naplnenia účelu – financovania školení, zmluvy o pôžičke nemali zmysel a účel sledovaný oboma
zmluvnými stranami pri uzatváraní týchto právnych úkonov. Účel, ktorý zmluvné strany sledovali, a ktorý
bol pre obe strany podstatný a bol zmyslom uzatvorenia bolo zabezpečenie financovania školení.
Poukázal na to, že tak ako pre strany nebolo podstatné vyčerpanie celej dojednanej sumy, nebolo tak
zásadné, akým spôsobom sa pôžička odovzdá, t. j. či bude odovzdaná v hotovosti, alebo na účet dlžníka

alebo priamo na účet poskytovateľov školení. Čo sa týka odvolacieho dôvodu, v zmysle ust. § 365
ods. 1 písm. b) CSP - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tomuto
postupu prišlo podľa jeho názoru, v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Krajský súd
v Nitre, v zrušovacom uznesení č.k. 7Co/68/2022-296, vytkol okresnému súdu, že sa nevysporiadal

správne so začatím plynutia subjektívnych premlčacích dôb, pokiaľ ide o sumy, ktoré uhrádzal žalobca
zažalovaného.Skúmanímzačatiaplynutiasubjektívnejpremlčacejdobysasúdprvejinštancieopätovne
nezaoberal a túto výhradu odvolacieho súdu úplne odignoroval. Nakoľko sa s dátumami plnení a so
subjektívnou premlčacou lehotou okresný súd, ani po zrušení a vrátení nevysporiadal, hoci išlo
o explicitnú výhradu odvolacieho súdu, odvolací dôvod v nedostatku odôvodnenia stále pretrváva.

Žalobca opätovne nedostal odpoveď na zásadnú otázku, kedy podľa názoru súdu, prišlo k začatiu
plynutia premlčacej doby subjektívneho charakteru. Naďalej má za to a stále tvrdí, že ak platil náklady
priamo školiteľom, namiesto poukázania peňazí z pôžičiek, žalovanému išlo výhradne o iné platobné
miesto, platenie tretej osobe, ale v prospech dlžníka, za ktorého sa platí. Nesúhlasil s názorom
odvolacieho súdu, že platobné miesto môže zmeniť len jedna zmluvná strana. Zo žiadneho zákonného

predpisu nevyplýva, že dohoda o zmene platobného miesta môže vyplynúť len zo strany dlžníka, ktorý
má oznámiť veriteľovi, kam si želá financie poukázať. Ide o diskriminačný názor, ktorý nemá zakotvenie
v právnych predpisoch. Žalovaný mal vedomosť o tom, že sa platí za jeho účasť na školeniach
askúškach,čiužspôsobomhradeniae-kolkov,alebofaktúryzaskúšky,čiškoleniaškoliacemustredisku.
Žalovaný konkludentne vyjadril súhlas s týmto platením. V tomto nevysvetlení, z akého dôvodu nemožno

stranou veriteľa iniciovať zmenu platobného miesta so súčasným konkludentným súhlasom dlžníka
– tým, že sa správal v súlade s touto zmenou svojou účasťou na školeniach a skúškach, spočíva
nedostatok odôvodnenia, ktoré je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Napriek tomu,
že odvolací súd vytkol okresnému súdu zmätočnosť v právnom posúdení zmlúv o pôžičke, okresný súd
vo svojom druhom rozsudku opätovne spája právnu argumentáciu o neexistencii právnych úkonov –

zmlúv o pôžičke a kombinuje ju s argumentáciou o absolútnej neplatnosti týchto zmlúv. Za nedostatok
v odôvodnení tiež považuje to, že v odôvodnení terajšieho rozsudku sa vôbec nevyskytuje ani zmienka,
ani rekapitulácia obsahu prvého odvolania žalobcu, ktoré bolo podané voči prvému rozsudku súdu prvej
inštancie, a na základe ktorého bolo vydané zrušovacie uznesenie Krajského súdu v Nitre.
2.2.Čo sa týka odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, trvá na tom, že súd vykonal

nesprávne hodnotenie dôkazov, a to jednak vo výpovediach svedkov a súčasne aj hodnotenia listín.
Vytýkal súdu prvej inštancie, že výpovede svedka F. a svedka G., okresný súd vôbec nevzal do úvahy,
naopak sa priklonil k výpovediam osôb, ktoré majú so žalobcom totožný vzťah ako tunajší žalovaný,
teda sú rovnakými dlžníkmi žalobcu a sú žalovaní v totožných konaniach. K svedeckým výpovediamuviedol,ževtexteodôvodnenia sasíceobsahtýchtosvedectievnachádza,aleodôvodnenieneobsahuje
vôbec názor súdu k tomu, čo z týchto svedeckých výpovedí vyplýva. Odôvodnenie v tomto smere je
úplne nepostačujúce. Žalobca k preukázaniu svojho nároku predložil nielen listinné zmluvy o pôžičkách,

ktorých uzatvorenie žalovaný nijako nepoprel, ale opakovane a v čitateľnej forme predložil aj konkrétne
doklady – fotokópie dôkazov o úhradách školení a skúšok. Súd rekapituluje listinné dôkazy v bodoch 17.
až 22. odôvodnenia. Tieto dôkazy sú však rekapitulované zmätočne, keď súd neuvádza a nepriradzuje
jednotlivé platby tak, ako to opakovane vysvetľoval žalobca. Je na mieste podotknúť, že žalovaný nikdy
nepoprel, že by zaň všetky výdavky hradil práve žalobca. Predmetom sporu totiž nie je, či žalobca

výdavky za žalovaného vynaložil, ale či sa majú vrátiť.
2.3.K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
okresného, ani odvolacieho súdu a považuje ho za nesprávny. Podľa jeho názoru, súdy formalisticky
hodnotili ustanovenia zákona č. 725/2004 Z.z., ktorý zákon je právnym predpisom verejnoprávnym
a upravuje len zákonom regulovaný postup, ako sa môže osoba stať technikom kontroly a ako sa
tiež môže fyzická alebo právnická osoba stať poskytovateľom tejto služby v rámci podnikania ako

stanica technickej kontroly. Súkromnoprávne vzťahy medzi technikom a jeho zamestnávateľom –
STK, sú dané výhradne medzi nimi a nie sú upravené zákonom č. 725/2004 Z.z., ktorý je výhradne
právnym predpisom verejného práva. Tento zákon vôbec neupravuje vnútorné vzťahy medzi stanicou
STK a jeho zamestnancom. Zákon nikde nevylučuje, že by si následne stanica STK, ktorá má
technika v pracovnom pomere, nemohla nárokovať náhrady vynaložených nákladov. Odvolací súd

nesprávne aplikoval verejnoprávnu normu, upravujúcu výhradne mechanizmus získania osvedčenia
na súkromnoprávne vzťahy medzi technikom a stanicou STK. Následne tento postup v rámci pokynu
odvolacieho súdu prijal aj okresný súd a podľa názoru žalobcu ide o nesprávne právne hodnotenie
veci a nesprávnu aplikáciu právnej normy z oblasti práva verejného, na spor, ktorý sa riadi súkromným
právom. Súčasne tento, ani žiadny iný právny predpis nevylučuje, že sa strany – účastník školení

a osoba, ktorá tieto výdavky hradí, nemohli dojednať o vzájomnej kompenzácii týchto nákladov, a to
v rámci zmluvnej voľnosti a vzťahu súkromného práva, ktoré je medzi nimi ako dvoma subjektami práva
súkromného zásadné a primárne.

3.K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení uviedol, že súd vykonal
náležité dokazovanie, prostredníctvom ktorého správne a úplne ustálil skutkový stav a vec aj správne
právne posúdil. Je zrejmé, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, čo judikoval už aj odvolací súd.
Podľa jeho názoru, účelom žalobcu bolo zmluvou o pôžičke obísť zákon a vynaložené financované
prostriedky ako neúspešné investície do nových pracovných miest na novootváranej stanici STK

a EK, vykryť ich získaním od žalovaného v prípade neúspešného absolvovania skúšok. Pokiaľ by bol
uzrozumenýstým,akékonkrétnenáklady,vakejkonkrétnejvýškebudepovinnýsámuhrádzať,aksamu
nepodarí skúšky absolvovať s úspechom, potom by na žiadnu dohodu o učení sa, absolvovaní školení,
praxe a skúšok na úkor vlastného pracovného času nepristúpil a odlišné miesto plnenia pretaktované
žalobcom v danom prípade sa neopiera o žiadnu dohodu strán, ktorá by bola preukázaná v konaní,

pričom ide o písomný právny úkon, ktorého zmenu je nutné učiniť písomne. Podotkol, že žiadny nárok
žalobcu nikdy neuznal. Žalovaný nikdy nežiadal od žalobcu, aby mu do jeho rúk odovzdával pôžičku,
nemal poňatia, koľko budú činiť náklady školenia skúšok a súvisiace náklady, a preto nemohol od neho
žiadať ani žiadne sumy. Nikto nemal vôľu a záujem brať akúkoľvek pôžičku od žalobcu, podpisovanie
zmlúv sa udialo proti ich skutočnej vôli a pod nátlakom a nekorektného správania sa žalobcu. Takýto

výkon práva, aký prezentoval žalobca by nikdy nemal požívať súdnu ochranu. Má za to, že z vykonaného
dokazovania neplynie taký skutkový stav, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že došlo k akémukoľvek
obohateniu na strane žalovaného, a to na úkor žalobcu.

4.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na dôvodoch svojho odvolania a naviac

uviedol, že finančné prostriedky, ktoré sú obsahom písomných zmlúv o pôžičke, neposkytol priamo
žalovanému, pretože nebolo v jeho dispozícii zabezpečiť, že peniaze budú skutočne použité na
dohodnutý účel a podstatné bolo, aby žalobca zabezpečil zaplatenie nákladov za školenia pre
žalovaného. Jeho správanie bolo v súlade so zmluvami o pôžičke. I naďalej mal výhrady k selektívnemu
posúdeniu dôkazov, najmä svedeckých výpovedí, keď oba súdy mali za preukázané len to, čo tvrdil

žalovaný, a ním navrhnutí svedkovia. Preto aj naďalej má za to, že jediný právny úkon bol pre obe
strany zaväzujúci, sú písomné zmluvy o pôžičke. Žalobca sa správal dobromyseľne a v súlade s tým, čo
považoval za naplnenie účelu pôžičky. Preto postup aký zvolil žalobca bol len jednoduchším spôsobom
realizácie, miesto toho, aby peňažné prostriedky odovzdal žalovanému a ten by ich následne musel opäťodovzdať žalobcovi, aby hradil náklady školiacemu stredisku. Žalobca priamo hradil náklady školiacim
strediskám. Čo sa týka zmeny miesta plnenia, opätovne uviedol, že zo žiadneho zákonného predpisu
nevyplýva, že zmena platobného miesta musí byť navrhovaná výhradne jednou zo zmluvných strán,

a to práve dlžníkom. K argumentu o tom, že zmena miesta plnenia musela byť vykonaná len písomne,
pretože aj zmluvy o pôžičkách sú písomné, uviedol, že zmluvy o pôžičkách sú ako právne úkony
upravené v § 657 OZ a nasl., ktoré nepredpisuje písomnú formu. Preto porušenie písomnej formy môže
mať za následok výhradne relatívnu neplatnosť, ktorej sa však treba dovolať a namietať ju. Počas
konania žalovaný namietal len neplatnosť absolútnu. Žalobca mal záujem získať nových zamestnancov

a keďže nemali vlastné prostriedky, bol ochotný im na náklady poskytnúť pôžičku, ale za určitých
podmienok vrátenia alebo odpracovania. Na takomto výkone práva nie je nič nemravné, ani nátlakové,
ani rozporné so zákonom.

5.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu
v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP,

viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 370, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP)
a dospel k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6.Keďže odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379, § 380 CSP) pristúpil
k preskúmaniu rozsudku súdu prvého stupňa v dôvodoch vymedzených odvolaním, keď v prvom
rade žalobca namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania a nevyhodnotil, kedy začala plynúť subjektívna
a objektívna premlčacia doba, a nepreskúmateľnosť rozsudku videl aj v tom, že sa súd prvej inštancie

nedostatočne vysporiadal a neodôvodnil zmenu platobného miesta.

7.Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu, uvedenú v ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP
sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces, b) nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to

v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytnuté
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I.ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia, treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu,
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad

o právo na verejné prejednanie veci, za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na
zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu, spojené so zákazom svojvoľného
postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku, spojené so zákazom degenatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti). Odvolací súd uvádza, že z hľadiska prípustnosti odvolania v zmysle ust.

§ 365 ods. 1 písm. b) CSP, nie je významný subjektívny názor odvolateľa, tvrdiaceho, že sa súd
dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; a rozhodujúce výlučné zistenie odvolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo. So zreteľom na to pristúpil v danom prípade k posúdeniu
opodstatnenosti argumentácie odvolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdom bolo zasiahnuté
do jeho práva na spravodlivý proces.

8.Aj keď súd prvej inštancie zrejme neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa, nemožno
konštatovať, že by jeho rozhodnutie bolo nepreskúmateľné. Súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že
k pôžičke ako k reálnemu kontraktu medzi stranami sporu nedošlo, a to z toho dôvodu, že nedošlo
k odovzdaniu finančných prostriedkov a zároveň konštatoval, že nedošlo ani k zmene o platobnom

mieste, pretože žiadna takáto dohoda v konaní preukázaná nebola. Odvolací súd s takýmto právnym
posúdením súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje a odkazuje na svoje zrušujúce rozhodnutie zo
dňa 24.8.2023 sp. zn. 7Co/68/2022, kde v bode 6. a 7. sa zaoberal uvedenými zmluvami o pôžičke
a taktiež aj k tvrdenej zmene platobného miesta. V tejto veci zaujal svoj právny názor, ktorým bol súdprvej inštancie v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP. Len naviac odvolací súd podotýka, že v konaní bolo
nepochybne preukázané, že ak by veriteľ, t. j. žalobca reálne prenechal dlžníkovi primeraným spôsobom
finančné prostriedky, čo znamená v hotovosti, prevodným príkazom alebo na účet žalovaného, alebo

na iné, dlžníkom zvolené platobné miesto, tak v tomto prípade by mohol zmluvný vzťah spĺňať všetky
náležitosti zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ. V skutočnosti však tomu tak nebolo. Žalobca uhrádzal
náklady, súvisiace so základným školením technikov STK zo svojich finančných prostriedkov, čo má za
následok, že k uzavretiu zmlúv o pôžičke medzi stranami vôbec nedošlo, a to ani v písomnej, ani v ústnej
forme. Z hľadiska právneho posúdenia uplatneného nároku je preto potrebné uviesť, že právny vzťah

z písomnej zmluvy o pôžičke v skutočnosti nevznikol, pretože nedošlo k odovzdaniu peňazí veriteľom
– žalobcom dlžníkovi – žalovanému. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namieta, že v danom prípade
došlo ku konkludentnej zmene miesta plnenia, ani v tomto smere nemožno prisvedčiť jeho odvolacej
námietke.
Žalobca sa bránil, že peňažné prostriedky poukázal priamo na účet tretej osobe, k čomu odvolací súd
už zaujal svoj právny názor v zrušujúcom rozhodnutí, tak ako je vyššie uvedené a nemôže sa stotožniť

s jeho námietkou, že by v danom prípade došlo k zmene platobného miesta. Z celého vykonaného
dokazovaniabolojednoznačnepreukázané,ženeboloúmyslomžalobcuprenechaťfinančnéprostriedky
žalovanému, od počiatku bolo cieľom dohody medzi stranami sporu, aby žalobca zaplatil náklady
spojené so školením žalovaného inej osobe, k zmene platobného miesta by došlo až v tom prípade, ak
byboloúmyslomžalobcuskutočneodovzdaťfinančnéprostriedkyžalovanémuaažnáslednesadohodli,

že tieto priamo odovzdá školiteľovi. Pokiaľ žalobca v tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu
ČR č. I.ÚS 1264/11, podľa názoru odvolacieho súdu, uvedené rozhodnutie nemožno považovať za
rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority podľa článku 2. CSP. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR
z 24.1.2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017, zverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
8/2018podč. 71vyplýva,ktorérozhodnutiatrebapovažovaťzaustálenúrozhodovaciupraxdovolacieho

súdu, pričom rozhodnutie Ústavného súdu ČR, na ktoré poukázal žalobca medzi ne nepatrí. Navyše jeho
závery nie je možné na danú vec aplikovať z dôvodu, že ústna dohoda o zmene zmluvy o pôžičke v danej
veci preukázaná nebola. Tvrdenie žalobcu, že pôžičku poskytol plnením tretej osobe so súhlasom
žalovaného nebolo v konaní preukázané, takýto súhlas nevyplýva ani z predloženej zmluvy o pôžičke
a žalovaný ho poprel. Je preto oprávnený záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o pôžičke

medzi stranami sporu nevznikla.

9.Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí so začatím
plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, a preto jeho rozhodnutie je v tejto časti
nepreskúmateľné. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že je pravdou, že sa súd prvej inštancie vo

svojom rozhodnutí nezaoberal plynutím premlčacích dôb, avšak odvolací súd vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí, ktoré bolo vyššie citované uviedol, že v ďalšom konaní je povinnosťou súdu prvej inštancie
zaoberať sa tým, či na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, a podľa ktorého ustanovenia
§ 451 ods. 2 OZ, spojené s aplikáciou zákona č. 724/2004 Z. z., až v prípade, ak by dospel k záveru, že
na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, bude sa zaoberať jeho výškou a tiež vznesenou

námietkou premlčania. Súd prvej inštancie v danom prípade nezamietol žalobu z dôvodu, že by
nárok žalobcu bol premlčaný, z čoho možno vyvodiť, že vznesenú námietku premlčania považoval za
bezdôvodnú, aj keď rozhodnutie v tejto časti neodôvodnil, ale tým, že pristúpil k vecnému prejednaniu
sporu, možno konštatovať, že námietku premlčania nepovažoval za dôvodnú. Na druhej strane ako
odvolací súd uviedol, so vznesenou námietkou premlčania by sa súd prvej inštancie zaoberal až

v prípade, že by došlo k záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Avšak
z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, a to v bode 41. rozsudku, že na strane žalovaného
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, a preto ani nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa
vznesenou námietkou premlčania, preto tento odvolací dôvod odvolací súd nepovažuje za relevantný.

10.Odvolací súd nepovažoval za dôvodné námietky žalobcu voči hodnoteniu dôkazov súdu prvej
inštancie. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí popísal zistený skutkový stav a zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Skutočnosť, že žalobca sa s vyhodnotením
dokazovania nestotožnil ešte neznamená, že závery prijaté súdom prvej inštancie nie sú správne.
Súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom vyslovený odvolacím súdom vo svojom zrušujúcom

rozhodnutí, a preto v ďalšom konaní nebolo potrebné sa podrobne zaoberať a hodnotiť svedecké
výpovede v konaní vypočutých svedkov (v čom vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalobca), keďže
odvolací súd už vo svojom prvšom rozhodnutí konštatoval, že zmluva o pôžičke medzi stranami sporu
nevznikla.11.Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa
ustanovení zákona č. 725/2004 Z. z.. Právne posúdenie veci vychádzalo z právneho názoru odvolacieho

súdu, vysloveného vo zrušujúcom rozhodnutí a týmto právnym názorom bol konajúci súd viazaný.
Odvolací súd naviac dodáva, že nie je vylúčené, aby oprávnená osoba podľa § 39 ods. 8 alebo podľa
§ 38 ods. 10 zákona č. 725/2004 Z. z. a fyzická osoba, ktorá by mala byť prihlásená na základnej škole
nekontrolného technika a na skúšku z odbornej spôsobilosti uzatvorili dohodu o refundácii vynaložených
nákladov oprávnenej osobe. V danej veci však uzatvorenie takejto dohody preukázané nebolo. Pokiaľ

by aj žalobca tvrdil, že takáto dohoda vyplýva z písomnej zmluvy o pôžičke a z výpovedí strán sporu
a svedkov, s uvedením tvrdením sa odvolací súd nestotožňuje. Vo vzťahu k zmluve o pôžičke už
bol prijatý záver, že táto nevznikla z dôvodu, že predmet pôžičky nebol žalovanému odovzdaný. Ani
zvýpovedestránsporuasvedkovnevyplývadohodaorefundáciinákladovnaškoleniaaskúšky.Žalobca
ako oprávnená osoba technickej kontroly bol povinný platiť náklady školenia žalovaného, a keďže
v konaní nebol preukázaný žiadny zákonný dôvod, a ani dohoda k tomu, aby sa nahradenia týchto

nákladov voči žalovanému domáhal, nie je teda prípustné, aby túto povinnosť znášal žalovaný. Preto je
oprávnený záver súdu prvej inštancie, že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu,
s uvedeným názorom sa odvolací súd plne stotožňuje, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil i v časti o nároku na náhradu trov konania.

12.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

13.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).