Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, December 3, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4419202458
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4419202458.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobcu: TRUCK TRANS TRADE, s.r.o., so sídlom
Gbelce 1046, 943 42 Gbelce, IČO: 46 757 651, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
Ladislav Magyerka, s.r.o., so sídlom Ernestova bašta 2, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanej: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 18C/27/2019-555 zo dňa 08.08.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu o zaplatenie sumy 10.434,63

eura z a m i e t a .

II. Žalovanej voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v celom rozsahu.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 10.434,63
eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcu zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu Nové

Zámky náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 556,12 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 51,80 %. Žiadnej zo
strán nepriznal nárok na náhradu odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že
žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 43.288,40 eura z dôvodu
nedôvodného zadržiavania nákladného ťahača s príslušenstvom. K zaisteniu ťahača vo vlastníctve
žalobcu došlo dňa 27.12.2013 a k jeho vráteniu dňa 14.09.2017. Žalobca namietal, že ťahač bol
mimo prevádzky tri roky a deväť mesiacov, a preto bolo potrebné vynaložiť náklady v sume 3.192,40

eura na jeho sprevádzkovanie, ktoré boli vyčíslené znaleckým posudkom č. XX/XXXX znalca Ing.
Gabriela Belobrada. Už rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/144/2014-103 zo dňa
26.11.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.08.2016 a vykonateľnosť dňa 29.08.2016, bola
žalovaná zaviazaná vydať žalobcovi nákladný ťahač zn. RENAULT, typ Magnum 500.18 T, rok výroby
2007, e. č. KZN-172, VIN: A., osvedčenie o evidencii vozidla DW24861, 2 kusy kľúčov k vozidlu, 1
kus diaľkové ovládanie uzamykania vozidla, úradný preklad osvedčenia o evidencii vozidla a úradný
preklad faktúry, prináležiace k zaistenému motorovému vozidlu, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 9C/144/2014-103 bol potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/101/2015-135 za dňa 20.04.2016. Ministerstvo vnútra SR ako žalovaný
subjekt odmietlo predmetný ťahač s príslušenstvom vydať žalobcovi z dôvodu podania dovolania
voči rozhodnutiu odvolacieho súdu. Žalobca sa domnieval, že už okamihom vydania rozhodnutiaOkresného súdu Nové Zámky, č. k. 9C/144/2014-103 zo dňa 26.11.2014 bola otázka vlastníckeho práva
predmetného nákladného ťahača vyriešená a Ministerstvo vnútra SR, ktorý vlastníkom ťahača nebol, ho
neoprávnene žalobcovi zadržiavalo, čím sa dopustilo nesprávneho úradného postupu. Žalovaná strana

nerešpektovala nielen výsledky vykonaného dokazovania, ale ani právny názor Okresného súdu Nové
Zámky vyjadrený v rozsudku č. k. 9C/144/2014-103 a tento napadla odvolaním, a následne napadla
dovolaním aj potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu č. k. 5Co/101/2015-135. Žalobca bol toho názoru,
že zo strany žalovanej došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čím boli splnené všetky predpoklady
na priznanie nároku na náhradu škody pozostávajúcej z ušlého zisku za obdobie rokov 2014 až 2017

a z nákladov potrebných na sprevádzkovanie ťahača.

2. Súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k. 18C/27/2019-245 tak, že konanie v časti
zaplatenia sumy 8.396 eura zastavil, žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 10.434,63 eura do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť na účet Okresného
súdu Nové Zámky náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 556,12 eura do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,80 %. Krajský súd ako odvolací
súd uznesením č. k. 12Co/63/2022-420 rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti potvrdil a vo
výroku o povinnosti zaplatenia sumy 10.434,63 eura a vo výroku o trovách konania zrušil a vec v tejto
časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V bode 12. odôvodnenia uviedol,
že vo výroku o zastavení konania v časti a vo výroku o trovách znaleckého dokazovania nadobudol

rozsudok z dôvodu absencie odvolania právoplatnosť.

3. V ďalšom konaní sa mal súd prvej inštancie vo vzťahu k ušlému zisku vysporiadať s poklesom vozidiel
žalobcu v dôsledku poklesu vodičov, neodstúpením žalobcu od žiadnej konkrétnej zmluvy v danom
období a nevyužívaním niektorých vozidiel po celý rok. Mal vyhodnotiť zohľadniac všetky konkrétne

okolnosti, či na strane žalobcu vôbec ušlý zisk vznikol a či vznikol v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom žalovanej. Vo vzťahu ku škode uplatnenej žalobcom vo výške 3.192,40 eura si
mal súd ujasniť, vo vzťahu k akému nesprávnemu úradnému postupu žalovanej si žalobca uplatňuje
náhradu škody, a či postupom žalovanej došlo k porušeniu právnych predpisov v súvislosti s výkonom
jej právomoci pri zaistení veci podľa zákona č. 171/1993 Z. z., a ak áno, tak v čom nesprávny úradný

postup a za aké obdobie spočíval.

4. Súd konštatoval, že po zastavení konania v časti zaplatenia sumy 8.396 eur, zostalo predmetom
konania zaplatenie sumy 10.434,63 eura, ktorá pozostávala zo sumy 3.192,40 eura vynaloženej na
sprevádzkovanie ťahača a zo sumy 7.242,23 eura predstavujúcej ušlý zisk za obdobie od 29.08.2016

do 14.09.2017. Predmetom predbežného prerokovania nároku žalobcu bola náhrada škody, ktorá mala
vzniknúť v súvislosti so sprevádzkovaním ťahača vo výške 3.192,40 eura a ktorá predstavovala ušlý
zisk vo výške 40.096 eur. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že ťahač bol v úschove
žalovanej od 27.12.2013 do 14.09.2017, pričom od 27.12.2013 do 29.08.2016 išlo o oprávnenú úschovu
a od 29.08.2016 do 14.09.2017 o neoprávnenú úschovu. O neoprávnenú preto, lebo dňa 29.08.2016

nadobudolrozsudok,ktorýmsúdzaviazalžalovanúvydaťťahačžalobcovi,vykonateľnosť.Žalovanábola
povinná právoplatný a vykonateľný rozsudok rešpektovať. Tým, že žalovaná rozsudok nerešpektovala,
porušila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú z ustanovení CSP (§ 228 ods. 1, § 232 ods. 1). Žalovaná
mala a musela vedieť, že podanie dovolania v uvedenej veci nemá odkladný účinok.

5. Náhrada škody, ktorú si žalobca uplatňoval v súvislosti s nákladmi na sprevádzkovanie ťahača mala
vzniknúť tým, že žalovaná sa počas celej doby, v ktorej mala ťahač v úschove, o predmet úschovy
riadne nestarala. Povinnosť starať sa o predmet úschovy vyplýva žalovanému z ustanovenia § 1 ods.
3 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore. Pri úschove zadržanej veci platí pre Policajný zbor
Slovenskej republiky generálna prevenčná povinnosť zakotvená v § 415 Občianskeho zákonníka, podľa

ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a
životnom prostredí. Na právne vzťahy súvisiace s úschovou ťahača bolo podľa súdu potrebné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa zmluvy o úschove. Vychádzajúc z § 747 ods. 1
Občianskeho zákonníka je uschovávateľ povinný hnuteľnú prevzatú vec riadne opatrovať. Podľa §
479 ods. 1 Občianskeho zákonníka je uschovávateľ povinný prevzatú vec opatrovať starostlivo. Súd

nemal preukázané, že by žalovaná ako uschovávateľ tieto povinnosti, ktoré jej vyplývali zo zákona,
plnila. Žalovaná v priebehu konania nepredložila jediný dôkaz, ktorý by preukázal, akým spôsobom
sa o predmet úschovy starala. Ťahač bol odstavený na voľnom, nekrytom priestranstve a žalovaná
počas celej doby úschovy na ťahači nevykonala žiadne úkony súvisiace s jeho ochranou a údržbou.Aj keď v preberacom protokole, ktorý bol spísaný pri odovzdaní ťahača, bolo uvedené, že ťahač je
pojazdný, neznamená to, že sa žalovaná o ťahač v priebehu úschovy riadne starala. Je nepochybné,
že pri prevzatí ťahača bolo nevyhnuté na ťahači vymeniť baterky, filtre a natiahnuť naftu. Ťahač zjavne

nebol spôsobilý na premávku na pozemných komunikáciách. Žalovaná teda nepochybne porušila svoju
povinnosť riadne sa o ťahač starať, ktorá jej vyplýva zo zákona. Vo vzťahu k výške škody súd uviedol,
že žalovaná nespochybnila jednotlivé položky uvedené v znaleckom posudku Ing. Gabriela Belobrada.
Všetky položky uvedené v znaleckom posudku boli nevyhnutne potrebné na sprevádzkovanie ťahača.
Úvahy žalovanej, že k výmene položiek uvedených v znaleckom posudku by došlo aj jeho bežným

opotrebením, nemajú reálny základ. Prvotnou príčinou, prečo bolo potrebné súčiastky na ťahači
vymeniť, je skutočnosť, že sa žalovaná počas celej doby úschovy o ťahač riadne nestarala. Súd
z vyššie uvedených dôvodov žalobe v časti uplatnenia nároku na náhradu škody súvisiaceho so
sprevádzkovaním ťahača v sume 3.192,40 eura, vyhovel.

6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že neoprávnené zadržiavanie ťahača

žalovanou spôsobilo žalobcovi problémy v podnikaní, čím mal ušlý zisk dostatočne preukázaný. Pri
určení výšky ušlého zisku vychádzal súd zo znaleckého posudku č. 1/2020 vyhotovený znaleckou
organizáciou Business Valuation Institute s.r.o., ktorý dostatočne zohľadňuje pohyb v počte vozidiel,
resp. šoférov u žalobcu v období, v ktorom bol ťahač žalovanou neoprávnene zadržiavaný. Nemožnosť
disponovať s ťahačom, ktorý bol v neoprávnenej držbe žalovanej, nepochybne obmedzila až znemožnila

žalobcovi s týmto ťahačom podnikať a produkovať zisk. Žalobca v priebehu konania dostatočne
zdôvodnil, prečo u neho dochádzalo k poklesu vodičov. Ide o prirodzenú súčasť podnikania, ktorá
žiadnym spôsobom neovplyvňuje skutočnosť, že nemohol s ťahačom, ktorý bol v neoprávnenej držbe
žalovanej v čase od 29.08.2016 do 14.09.2017, riadne podnikať. Tými istými úvahami sa súd riadil aj
pri posudzovaní zmeny počtu vozidiel u žalobcu v dotknutom období. Za obdobie od 29.08.2016 do

31.12.2016 súd priznal žalobcovi nárok na ušlý zisk vo výške 3.384,23 eura a za obdobie od 01.01.2017
do 14.09.2017 vo výške 3.858 eur. Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil podľa § 1 ods. 3, § 21 ods.
1, 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore, § 1 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), d), § 4 ods. 1
písm. d), § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 415, § 747 ods. 1, § 749 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255
ods. 1, § 262 ods. 2 CSP a úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
51,80%.

7. Z dôvodu, že zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Nitre neobsahoval výrok týkajúci sa náhrady trov

znaleckého dokazovania, ktoré má podľa rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 25.09.2020 zaplatiť
žalobca, súd opätovne rozhodol aj o náhrade trov znaleckého dokazovania.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná navrhujúc napadnutý
rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Namietala nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Súd prvej inštancie sa podľa nej nedostatočne vysporiadal
s otázkou žalobcom požadovanej škody pozostávajúcej zo skutočnej škody a ušlého zisku a následnej
príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a titulom, ktorým sa náhrady škody v danom konaní domáha.
V tejto časti trpí napadnutý rozsudok vadou neodôvodnenosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V

priebehu konania namietala žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v celom rozsahu. Štát by
nemal zodpovedať za akúkoľvek škodu, ktorá by teoreticky mohla žalobcovi vzniknúť, ale iba za škodu,
ktorá žalobcovi preukázateľne vznikla práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej.
Vytkla súdu, že sa nezaoberal jej námietkou týkajúcou sa skutočnej škody, teda, že v konaní o náhradu
škody je potrebné rozlišovať medzi pojmami „sprevádzkovanie ťahača“ a „škoda na ťahači“. Úlohou

znalca v žalobcom predloženom znaleckom posudku č. 52/2017 zo dňa 20.09.2017 bolo určiť náklady
na sprevádzkovanie ťahača, nie určiť výšku škody, ktorá na ňom vznikla v dôsledku jeho nevydania na
základe vykonateľného rozsudku v konaní o vydanie veci. Rovnako súd nevzal do úvahy skutočnosť,
že dôkazné bremeno, že škoda žalobcovi vznikla, v akej výške mu vznikla ako aj, že vznikla v príčinnej
súvislosti s titulom, ktorým sa žalobca jej náhrady domáha, je na žalobcovi, ktorý neuviedol, ktoré

položkyzpredloženéhoznaleckéhoposudkupovažujezaskutočnúškodu.Predmetnýznaleckýposudok
v konaní rozporovala ako celok, keďže má za to, že ide o položky podliehajúce bežnému opotrebeniu,
pričom na výzvu súdu prvej inštancie vo svojom vyjadrení zo dňa 06.07.2023 uviedla, že až po určení
žalobcu, ktoré položky uvedené v predmetnom znaleckom posudku žalobca považuje za „skutočnúškodu“ vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s jej nesprávnym úradným postupom, je možné žalobcom
určené položky, a teda aj ich výšku spochybniť. Z uvedených dôvodov nesúhlasí s argumentáciu súdu
prvej inštancie obsiahnutej v bode 76. odôvodnenia napadnutého rozsudku, „Pokiaľ ide o výšku škody,

žalovaný nespochybnil jednotlivé položky uvedené v znaleckom posudku Ing. Gabriela Belobrada.“ Túto
považuje za účelovú a arbitrárnu. Podľa záveru súdu prvotnou príčinou prečo bolo potrebné súčiastky
na ťahači vymeniť je skutočnosť, že sa počas celej doby úschovy o ťahač riadne nestarala. V súvislosti
s uvedeným záverom opätovne namieta, že ani znalec a ani súd prvej inštancie nevzal do úvahy
skutočnosť, že náklady na údržbu spojené s výmenou autobatérie, filtrov, pneumatík a pod., by žalobcovi

vznikli aj v prípade, ak by predmetný ťahač nebol zaistený a bol by v dispozícii žalobcu, pretože ide o
súčiastky, ktoré podliehajú pravidelnej výmene. To znamená, že ide o bežné opotrebovanie jednotlivých
súčiastok, ku ktorému by došlo aj v prípade, ak by žalobca predmetný ťahač riadne využíval na
podnikanie, ako aj v prípade, ak by tento ťahač „stál“ u žalobcu, keďže úlohou znalca, nebolo určiť výšku
škodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z.Súdtaktiežnevzaldoúvahyaniskutočnosť,žepredmetnýťahač
bol zadržiavaný oprávnene do 29. 08. 2016. Súd nemal preukázané, že sa o ťahač riadne nestarala,

žalobca túto skutočnosť nepreukázal. K tomu však poznamenáva, že „ne/starostlivosť žalovanej“ nie
je predmetom tohto konania. Dostatočne neodôvodnil ani jej námietku poukazujúcu na listinu „Vrátenie
veci“ zo dňa 14.09.2017, z ktorej jednoznačne a nepochybne vyplýva, že predmetný ťahač bol „bez
viditeľných poškodení“ (bod 6a), pričom bol „pojazdný“. Z predmetnej listiny taktiež vyplýva, že karoséria,
motorový priestor, sklá vozidla a osvetlenie, pneumatiky a disky, interiér vozidla, iné zariadenia a

veci boli v deň vrátenia predmetného ťahača bez poškodenia, keďže listina neobsahuje akúkoľvek
informáciu o poškodení, pričom žalobca túto listinu dňa 14.09.2017 podpísal, pričom právny zástupca
žalobcu na pojednávaní dňa 09.06.2023 do zápisnice uviedol: „V aute sme po príchode vymenili baterky,
filtre, natiahla sa nafta, auto naštartovalo, naložili sme ho na trailer, podpísal som, že je pojazdné,
pretože auto na trailer vyšlo samo“. Skutočnosť, že žalobca vynaložil na sprevádzkovanie predmetného

ťahača vyššie uvedenú sumu, nie je samo o sebe dôkazom preukazujúcim, že tvrdená škoda žalobcovi
vznikla, že vznikla v ním tvrdenej výške a v priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti s jej nesprávnym
úradným postupom, titulom ktorého sa žalobca náhrady škody domáha, teda nevydaním predmetného
ťahača na základe vykonateľného rozsudku v konaní o vydanie veci. Z vykonaného dokazovania mal
súd preukázané, že ťahač bol v jej úschove od 27.12.2013 do 14.09.2017, pričom od 27.12.2013 do

29.08.2016 bol ťahač v úschove oprávnene a v čase od 29.08.2016 do 14.09.2017 bol ťahač v úschove
neoprávnene. Súd prvej inštancie však žalobcovi priznal škodu vo výške požadovanej v žalobe (aj za
obdobie, kedy bol ťahač zadržiavaný oprávnene), pričom nezohľadnil uvedenú skutočnosť, že k výmene
žalobcom uvádzaných súčiastok by muselo dôjsť aj za situácie, ak by žalovaná žalobcovi vrátila zaistený
ťahač na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku o vydanie veci, t. j. dňa 29.08.2016, do

kedy predmetný ťahač zadržiavala oprávnene. Nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku sa pohybuje
len v hypotetickej rovine, čo vyplýva z mechanizmu výpočtu ušlého zisku obsiahnutého v žalobe (suma
vyčíslená na základe zisku na jedno vozidlo na jeden rok), kedy žalobca neprípustným spôsobom
zakladá zodpovednosť štátu za škodu vo forme ušlého zisku na neobmedzenej kauzalite. A contrario
pod ušlým ziskom treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne

vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému
majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne
dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Žiadnu fikciu ani domnienku existencie
ušlého zisku zákon nezakladá, účelom inštitútu náhrady ušlého zisku je nahradiť poškodenému stratu
vzniknutú tým, že v dôsledku škodnej udalosti bol pripravený o príjem, ktorý by inak dosiahol vlastnou

zárobkovou činnosťou. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou vzniku ušlého zisku,
jeho výšky, ako aj príčinnej súvislosti medzi ušlým ziskom a jej nesprávnym úradným postupom. Na
pojednávaní dňa 25.09.2020 žalobca na jej otázku ohľadne klesajúceho počtu vozidiel v rokoch 2015
až 2017 uviedol, cit.: „Postupne mi odchádzali vodiči a preto som musel časť tých vozidiel predať“
a na otázku, či bol žalobca nútený odstúpiť od nejakej zmluvy v tomto období, žalobca uviedol, cit:

„Zakrývať sa môžeme iba dovtedy, pokým nás plachta pustí – chcem tým povedať, že preto, že som
mal menej vodičov bral som menej zákazok“. Žalobca sa na pojednávaní dňa 09.06.2023 vyjadril k
predaju vozidiel v dôsledku poklesu vodičov, pričom uviedol, cit.: „že vozidlá, ktoré neboli využívané v
jednotlivých rokoch stáli preto, lebo boli na predaj a to niečo trvá“, avšak táto skutočnosť nevylučuje, že
predmetné vozidlá by mohli jazdiť, ak by boli zazmluvnené, resp. ak by mal žalobca dostatok vodičov

a pod., a to až do ich predaja. Vzhľadom na uvedené žalobcovi nemohol objektívne vzniknúť žiaden
tvrdený ušlý zisk. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobcovi odchádzali vodiči, v dôsledku čoho
neuzatváral nové zmluvy a v dôsledku čoho postupne predával vozidlá, teda sám žalobca potvrdil, že
k prípadnému ušlému zisku nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s jej nesprávnym úradným postupomkonštatovaným súdmi. Má za to, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ušlého zisku, ktorý sa prejavuje
stratou očakávaného výnosu, ako ani jeho výšku, keďže nepreukázal o aký reálne dosiahnuteľný (nie
hypotetický) prospech prišiel a rovnako nepreukázal, že o ušlý zisk prišiel práve a iba v dôsledku jej

nesprávneho úradného postupu. Poukázala na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.,
v zmysle ktorého môže poškodený pri uplatnení nároku na súde požadovať úhradu len v rozsahu
nároku a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Uviedla, že žalobca videl nesprávny úradný postup
v tom, že mu ťahač nevydala bezodkladne po rozhodnutí súdom prvej inštancie, ktorý rozhodol o
povinnosti ho vydať, nie v tom, že sa o zaistený ťahač riadne nestarala, čo jednoznačne vyplýva z

obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako aj zo žaloby a následných
vyjadrení. Vzhľadom na uvedené žalovaná zastáva názor, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne danú vec nesprávne právne posúdil,
keďvbode72.odôvodneniaodvolanímnapadnutéhorozsudkuuviedol,cit.:„Zvykonanéhodokazovania
mal súd preukázané, že žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody sa týkala náhrady
škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti so sprevádzkovaním ťahača vo výške 3.192,40 eura a náhrady

ušlého zisku vo výške 40.096 eur“. Súd prvej inštancie podmieňuje vznik škody tým, že sa o zaistenú
vec nestarala, resp. nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval akým spôsobom sa o zaistenú
vec starala, a to s odvolaním sa na zrušujúci rozsudok odvolacieho súdu. Má za to, že závery súdu
prvej inštancie tak, ako ich prezentuje v napadnutom rozsudku, nevyplývajú zo zrušujúceho rozsudku
odvolacieho súdu, keďže odvolací súd v súvislosti s nákladmi na zaistenie veci a úschovu poukázal

na odkaz na § 742 Občianskeho zákonníka, upravený v rámci ôsmej časti Občianskeho zákonníka
„Záväzkové právo“ v deviatej hlave, t. j. na konanie bez príkazu (odvrátenie hroziacej škody), nie na
zmluvu o úschove upravenú v desiatej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka. Nestotožňuje sa
s argumentáciou žalobcu vo vyjadrení zo dňa 03.02.2023, v ktorej žalobca poukázal na analogickú
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluve o úschove a ktorú si súd prvej inštancie prisvojil.

Ani ustanovenia zmluvy o úschove, tak ako ani ustanovenia zmluvy o výpožičke, nie je možné aplikovať
na danú vec. Predmetom tohto súdneho konania je náhrada škody za jej nesprávny úradný postup
spočívajúci v nevydaní predmetného ťahača na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku
súdu v konaní o vydanie veci, čo vyplýva zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, zo žaloby, ako aj z právneho názoru odvolacieho súdu vyjadrenom v zrušujúcom rozsudku. Vo

vyjadrení zo dňa 06.07.2023 uviedla, že z vyjadrenia príslušného útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky vyplýva, že tento nedisponuje dokladmi ne/preukazujúcimi starostlivosť o predmetný ťahač,
ako ani žiadnou fotodokumentáciou, pretože žiadny právny predpis neukladá povinnosti, ktoré vyplývajú
z požiadavky žalobcu uvedenej vo vyjadrení zo dňa 03.02.2023. Dôkazné bremeno preukazujúce škodu,
jej vznik, výšku a príčinnú súvislosť v tomto konaní je na žalobcovi, t. j. žalobca ako poškodený má

povinnosť svoje tvrdenia relevantným spôsobom preukázať a vyvrátiť jej námietky a nie naopak, ako
to požaduje súd prvej inštancie. V súvislosti s argumentáciou o aplikácii § 742 a nasl. Občianskeho
zákonníkasidovoľujeanalogickypoukázaťna§753Občianskehozákonníka,podľaktoréhovzájomných
práv z úschovy sa možno domáhať iba do šiestich mesiacov po vrátení veci; inak zaniknú. Žalobca sa
svojich práv týmto titulom mohol domáhať v zákonnej lehote, avšak tento spôsob domáhania sa svojich

práv si nezvolil. Žalobca sa domáha náhrady škody v súdnom konaní o náhradu škody podľa zákona č.
514/2003Z.z.,kdedôkaznébremenoležínažalobcovi,ktorýjevkonanípovinnýrelevantnýmspôsobom
preukázať kumulatívne splnenie hmotnoprávnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu smerujúcemu proti rozsudku navrhol napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdiť. Uviedol, že žalovaná žiadnym dôkazom nepreukázala jej tvrdenia, podľa ktorých by
nebolo potrebné v dôsledku jej činnosti, resp. nečinnosti vymeniť súčiastky konkretizované v znaleckom
posudku na jeho sprevádzkovanie s poukazom na dôvod potreby ich výmeny. Žalovaná v konaní uviedla,
že vozidlo stálo takmer štyri roky vonku, pričom k vozidlu pristupovala tak, aby odvrátila akékoľvek
hroziace nebezpečenstvo. Žiadny dôkaz o tejto skutočnosti však nepreukázala. V konaní preukázal

investície do vozidla, ktoré musel vynaložiť na sprevádzkovanie vozidla po jeho zakúpení v roku 2013.
Zadržiavaním vozidla až do roku 2017 mu vznikli opakované náklady na sprevádzkovanie vozidla
vo výške 3.192,40 eura, ktorých výšku preukázal znaleckým posudkom č. 52/2017. Nemal možnosť
zamedziť „chradnutiu“ vozidla počas jeho zadržiavania, keďže o vozidlo sa od roku 2013 do 2017
nemohol starať a neudržiavala ho ani žalovaná. Žalovaná mala ťahač v úschove a bolo jej povinnosťou

ťahač riadne opatrovať, aby nedošlo k jeho poškodeniu, strate či zničeniu. Ťahač mal dve nové batérie,
ktoré by v prípade vynaloženia minimálnej starostlivosti spočívajúcej v naštartovaní vozidla, nebolo
potrebné meniť. Rovnako pokiaľ ide o pneumatiky, ktorých nahustenie bolo možné merať bez vzniku
akýchkoľvek nákladov a dofúkať ich na potrebnú úroveň. Obdobne pri tachografe by postačovalo vozidlonaštartovať a tým ho pripojiť k zdroju za účelom zamedzenia vzniku škody. Pri vykonaní minimálnych
zásahov zamedzujúcich vzniku škody by žalovanej nevznikli žiadne náklady ani v období oprávnenej
držby vozidla, nevynímajúc obdobie od 29.08.2016 do 14.09.2017. Stotožňuje sa so záverom súdu

prvej inštancie, že úvahy žalovanej, že k výmene položiek uvedených v znaleckom posudku by došlo aj
jeho bežným opotrebením, nemajú reálny základ, a to s poukazom na definíciu bežného opotrebovania,
pri ktorom sa vychádza z predpokladu, že vozidlo je po dobu užívania v prevádzkovo schopnom
stave s pravidelnou údržbou a servisom. Na to, aby bolo možné hovoriť o bežnom opotrebení, je
potrebné splnenie predpokladu, že vozidlo, resp. súčiastky vozidla sú používané určeným spôsobom

v bežných podmienkach prevádzky, vozidlo je pravidelne servisované a je oň postarané. V danom
prípade nemožno hovoriť o bežnom opotrebení vozidla a jeho súčiastok, pretože po celú dobu, po
ktorú bolo vozidlo zadržiavané, vozidlo nebolo riadne používané pre účel, ku ktorému bolo určené.
Žalovaná mala zabezpečiť, aby na vozidle nevznikla škoda (§ 415 OZ). Samotná skutočnosť, že ťahač
bolo nutné odviezť na traileri, svedčí o spôsobilosti vozidla na prevádzku na pozemných komunikáciách.
Na ťahači nebol funkčný ani tachograf. Žalovaná vozidlo nenaštartovala, nedofúkala pneumatiky, keďže

o tom nepredložila žiadny dôkaz. Vo vzťahu k poklesu vodičov uviedol, že všetka účtovná evidencia
podliehala skúmaniu znaleckej organizácie, ktorá vypracovala znalecký posudok, ktorý je súčasťou
súdneho spisu. Predaj a kúpa vozidiel, migrovanie zamestnancov, sú okolnosti, ktoré sú súčasťou
bežných podnikateľských aktivít, avšak v konkrétnom prípade nedošlo k zásadnej zmene stavu vodičov
a ani vozidiel, ktoré by mali vplyv na jeho uplatnený nárok. Má za to, že rozsiahlym dokazovaním

preukázal dôvodnosť jeho nároku, a preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

10. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná uvádzajúc, že predmetom konania je náhrada škody
titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v tom, že predmetný ťahač nevydala žalobcovi
bezodkladne po rozhodnutí súdom prvej inštancie, ktorý rozhodol o povinnosti ťahač vydať; a voči

rozhodnutiu podala odvolanie a následne aj dovolanie a týmto titulom bola žiadosť žalobcu predbežne
prerokovaná, a nie v tom, že sa o zaistený ťahač riadne nestarala. Žalobca však svoju argumentáciu
spája s jej ne/starostlivosťou o predmetný ťahač a túto argumentáciu si osvojil a o ňu opiera svoje
právneposúdenieajsúdprvejinštancievnapadnutomrozsudku.Vkonaníonáhradaškodyležídôkazné
bremenonažalobcovi,ktorýjevkonanípovinnýrelevantnýmspôsobompreukázaťkumulatívnesplnenie

hmotnoprávnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Podľa jej názoru sa súd prvej
inštancienedostatočnevysporiadalsotázkoužalobcompožadovanejškodypozostávajúcejzoskutočnej
škody a ušlého zisku a následnej príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a titulom, ktorým sa
náhrady škody v danom konaní domáha. V tejto časti napadnutý rozsudok trpí vadou neodôvodnenosti,
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods.
1 CSP), na ktorom v súlade s § 384 ods. 1 CSP zopakoval dôkazy v potrebnom rozsahu a po prejednaní

veci prijal záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

12. Z dokazovania zopakovaného odvolacím súdom na pojednávaní nariadenom na deň 03.12.2024 mal
odvolací súd za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci. Za nesprávny úradný postup žalobca považoval nevydanie ťahača po rozhodnutí
súdu prvej inštancie v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9C/144/2014.
Medzi stranami nie je sporné, že predmetný ťahač bol zaistený dňa 27.12.2013 v zmysle § 21 ods. 1
zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore z dôvodu, že sa nachádzal v pátraní. Kvôli pochybnostiam
o vlastníkovi ťahača bol žalobca v zmysle § 21 ods. 9 citovaného zákona vyzvaný na uplatnenie svojho

vlastníckeho práva na zaistenú vec na príslušnom súde. Žalobca podal na Okresný súd Nové Zámky
žalobu o vydanie veci, ktorej bolo vyhovené rozsudkom č. k. 9C/144/2014-103 zo dňa 26.11.2014, ktorý
bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/101/2015-135 zo dňa 20.04.2016. Napriek
vykonateľnosti rozsudku Ministerstvo vnútra SR predmetný ťahač žalobcovi nevydalo a vo veci podalo
dovolanie spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Nákladný ťahač bol

žalobcovi vydaný až po rozhodnutí dovolacieho súdu dňa 14.09.2017, avšak žalobca sa domnieval, že
podmienky na jeho vydanie boli splnené už dňa 26.11.2014, t. j. v deň rozhodnutia súdu prvej inštancie.13. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku 18C/27/2019-245 konštatoval, že žalovaná v období od
27.12.2013 do 29.08.2016 zadržiavala ťahač oprávnene. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie
sa odvolací súd stotožnil a ako už uviedol v uznesení č. k. 12Co/63/2022-420, žalovaný subjekt

v konaní sp. zn. 9C/144/2014 bol povinný ťahač vydať až po nadobudnutí právoplatnosti a následnej
vykonateľnostirozsudkusúduprvejinštancie,čobolodňa29.08.2016.Poustáleníobdobiaoprávneného
zadržiavaniaťahačažalovanouzostalipredmetomkonanianárokyžalobcunanáhraduškodyzaobdobie
od 29.08.2016 do 14.09.2017, kedy mala žalovaná ťahač u seba neoprávnene.

14. Žalovaná predovšetkým v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal
s otázkou žalobcom požadovanej škody pozostávajúcej zo skutočnej škody a ušlého zisku a následnej
príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a titulom, ktorým sa náhrady škody v danom konaní domáha.

15. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je osobitným
zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. Na

to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu
je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým
zo spôsobov v zákone špecifikovaným. Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou

existovala príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok vždy znáša
žalobca, a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže. Zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má totiž charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom je teda existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho

úradného postupu, t. j. takého rozhodnutia alebo postupu, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej
existencia škody vyjadriteľná v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím.

16. Ako vyplýva zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa

03.10.2018, náhradu škody voči štátu si žalobca uplatňoval z dôvodu nesprávneho úradného postupu
žalovanej, ktorý spočíval v nevydaní ťahača po rozhodnutí Okresného súdu Nové Zámky č. k.
9C/144/2014-103 zo dňa 26.11.2014 a po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/101/2015-135 zo
dňa 20.04.2016. V súvislosti s týmto neprávnym úradným postupom žalovanej mu mala vzniknúť škoda
spočívajúca v nákladoch na sprevádzkovanie nákladného ťahača vyplývajúca zo znaleckého posudku

č. 52/2017 a škoda predstavujúca ušlý zisk za obdobie rokov 2014 až 2017.

17. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej o nepreukázaní dôvodnosti nároku žalobcu na
náhradu škody z nasledujúcich dôvodov. Žalobca totiž nepreukázal, že škoda ním uplatnená vznikla
v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom žalovanej, spočívajúcom v nevydaní ťahača

po rozhodnutí odvolacieho súdu, teda v období od 29.08.2016 do 14.09.2017, kedy mala žalovaná
ťahač u seba neoprávnene. Žalobca si škodu vyčíslil ako nárok zodpovedajúci sume, ktorú žalobca
vynaložilnasprevádzkovaniepredmetnéhoťahača. Tietonákladyvšaknepredstavujúškodu,ktorámala
žalobcovi vzniknúť v súvislosti s konaním žalovanej. Úlohou znalca Ing. Gabriela Belobrada bolo určiť
náklady na sprevádzkovanie ťahača návesov, ktorý bol zaistený od 27.10.213 do 14.09.2017. Náklady

podľa vypracovaného znaleckého posudku č. 52/2017 predstavovali sumu 3.192,40 eura a túto sumu
súd prvej inštancie žalobcovi aj priznal. Znalec konštatoval, že vozidlo stálo dlhšiu dobu na mieste,
pneumatiky boli preležané, bolo ich treba vymeniť. Tachograf bol tiež dlhšiu dobu mimo zdroja, preto
sa nedal opraviť. Z uvedených dôvodov bol znalec toho názoru, že náklady, ktoré sú uvedené vo
faktúre, zodpovedajú nákladom na sprevádzkovanie ťahača návesov. Znalec tak v znaleckom posudku

vyčíslil náklady vynaložené na sprevádzkovanie vozidla, avšak neurčil výšku škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. Súd okrem neexistencie príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a neprávnym úradným
postupom žalovanej nezohľadnil ani tú skutočnosť, že žalovaná zadržiavala nákladný ťahač určitú dobu
oprávnene, a to od 27.12.2013 do 29.08.2016, a pomerne kratšiu dobu neoprávnene - od 29.08.2016
do 14.09.2017. Určité náklady na sprevádzkovanie vozidla by žalobcovi vznikli aj ku dňu 29.08.2016,

a to napriek tomu, že vozidlo bolo zaistené oprávnene. Súd teda pri priznaní nároku žalobcu vôbec
nerozlišoval medzi oprávneným a neoprávneným zaistením ťahača, pričom počas doby, kedy bolo
zaistenie ťahača žalovanou oprávnené, nemohlo dôjsť ani k nesprávnemu úradnému postupu žalovanej,
atedaanikvznikuškodyvsúvislostisneprávnymúradnýmpostupomžalovanej.Pokiaľbynárokžalobcutak ako bol vyčíslený aj bol dôvodný a bol by v príčinnej súvislosti s neprávnym úradom postupom
žalovanej, nemohol by súd žalobcovi priznať celú sumu nákladov vynaložených na sprevádzkovanie
ťahača (ktoré podľa žalobcu vznikli v súvislosti s jeho nevydaním), pokiaľ nezohľadnil skutočnosť, že

v období oprávneného zaistenia predsa nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu žalovanej. Bez
ohľadu na túto úvahu však podľa názoru odvolacieho súdu nemohol žalobca konaním žalovanej utrpieť
škodu zodpovedajúcu nákladom, ktoré žalobca vynaložil na sprevádzkovanie ťahača.

18. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd aj návrh žalobcu na vypočutie svedka B. B. C. k stavu

ťahačapriodovzdanízanadbytočnýanehospodárny.Vykonanietakéhotodôkazubyspôsobilozbytočné
predĺženie odvolacieho konania, ale neviedlo by k preukázaniu vzniku škody, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej. Ako už odvolací súd vyššie
uviedol, náklady na spojazdnenie vozidla, ktoré si žalobca v konaní uplatňuje, nemôžu predstavovať
škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej.

19. Konaním žalovanej by teoreticky žalobcovi mohla vzniknúť škoda zodpovedajúca zníženiu hodnoty
vozidla počas neoprávneného zaistenia ťahača. Takúto škodu, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti
s konaním žalovanej (nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v nevydaní veci po rozhodnutí
odvolacieho súdu), si však žalobca neuplatnil, nepreukázal ju a ani nenavrhol žiadny dôkaz na jej
preukázanie.

20. Nemožno súhlasiť ani s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná nespochybnila jednotlivé
položky uvedené v znaleckom posudku Ing. Gabriela Belobrada. Žalovaná predsa popierala znalecký
posudok ako celok a počas celého konania namietala, že náklady na sprevádzkovanie ťahača nemôžu
predstavovať škodu na ťahači, ktorá by žalobcovi vznikla jej nesprávnym úradným postupom. Žalobcom

uplatnenú škodu vzniknutú v súvislosti s jej nesprávnym úradným postupom, preto považovala za
nepreukázanú a žalobu za nedôvodnú.

21. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za dôvodný z dôvodu, že nemal za preukázané,
že žalovaná sa o ťahač riadne starala, pričom poukázal na ustanovenie § 415, § 747 ods. 1 a § 749

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ako už uviedol odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení č. k.
12Co/63/2022-420, podľa § 21 ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, platného v čase
zaisteniaťahačažalobcu,akvzniknúpochybnostiotom,čizaistenávecpatríosobe,ktorejbolazaistená,
alebo ak si na zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do
úschovy a písomne to oznámi týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v

lehote do 60 dní odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na
zaistenú vec na príslušnom súde. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec na súde, je povinná
v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť útvaru Policajného zboru, ktorý zaistenú vec uložil do
úschovy, na ktorom súde si toto právo uplatnila. Po rozhodnutí súdu o vrátení zaistenej veci oprávnenej
osobe je táto povinná uhradiť útvaru Policajného zboru nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti

s jej zaistením a úschovou, ak súd nerozhodne inak. Samotné znenie citovaného zákona upravuje,
že zaistená vec sa nachádza v úschove a oprávnená osoba je povinná uhradiť útvaru Policajného
zboru nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením a úschovou, pričom odkazuje na
§ 742 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje konanie bez príkazu a nie na ustanovenia o úschove
obsiahnuté v Občianskom zákonníku, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. Citované ustanovenie

zákona č. 171/1993 Z. z. tiež hovorí o úhrade nevyhnutných nákladov zo strany oprávnenej osoby útvaru
Policajného zboru, ak náklady v súvislosti so zaistením a úschovou vznikli. Ak také náklady nevznikli,
oprávnenej osobe nevzniká povinnosť žiadnej úhrady.

22. Zmluvou o úschove uzatvorenej v zmysle § 747 Občianskeho zákonníka vznikne zložiteľovi právo,

aby uschovávateľ hnuteľnú vec prevzatú od neho do úschovy riadne opatroval. Čiže cieľom je úschova
veci za účelom jej opatrovania. V danom prípade však nebola medzi stranami uzatvorená zmluva
o úschove ťahača za účelom jeho opatrovania v zmysle Občianskeho zákonníka. Ťahač sa podľa § 21
ods. 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore naschádzal v úschove z dôvodu jeho zaistenia,
pričom samotný zákon pri slove úschova odkazuje na § 742 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje

konanie bez príkazu. Podľa § 742 Občianskeho zákonníka, ak niekto bez toho, aby bol na to oprávnený,
obstará cudziu záležitosť, aby odvrátil hroziacu škodu, je ten, ktorého záležitosť bola obstaraná, povinný
nahradiť konateľovi bez príkazu nevyhnutné náklady, aj keď sa výsledok bez zavinenia konajúcehonedostavil. V zmysle vyššie uvedeného žalovanej nevyplýva žiadna povinnosť úhrady nákladov na
sprevádzkovanie ťahača, ktorý bol v jej úschove z dôvodu zaistenia.

23. Vo vzťahu k ušlému zisku je potrebné uviesť, že „Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že
u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto ustálené, že pri

pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti)“. Otázka príčinnej súvislosti nemôže byť riešená všeobecne, ale iba v konkrétnych
súvislostiach. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci totiž musí byť majetková ujma spôsobená tým, že takýto postup zasiahol
do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, a nielen tvrdené zmarenie zamýšľaného finančného

zámeru.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/319/2008).

24. Odvolací súd sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie o preukázaní nároku žalobcu na
ušlý zisk. Zo znaleckého posudku č. 1/2020 spoločnosti Business Valuation Institute s.r.o. vyplýva,
že znalecká organizácia vypočítala zisk žalobcu na jedno vozidlo v rokoch 2014 až 2017, pričom

nezohľadnila pokles vozidiel v dôsledku poklesu vodičov, neodstúpenie žalobcu od žiadnej konkrétnej
zmluvy v danom období, nevyužívanie niektorých vozidiel žalobcu po celý rok. Vychádzajúc len z
výpočtov ušlého zisku vypočítaného priemerne na jedno vozidlo na rok, žalobca neuniesol dôkazné
bremeno vzniku ušlého zisku, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s nevydaním ťahača. Na pojednávaní
konanomdňa25.09.2020konateľžalobcu,pánD.E.uviedol,ževobdobírokov2015až2017muselčasť

vozidiel predať, pretože mu odchádzali vodiči a bral menej objednávok (č. l. 541 spisu). Na pojednávaní
dňa 09.06.2023 na otázku súdu k predaju vozidiel v dôsledku poklesu vodičov v období rokov 2015 až
2017 uviedol, „že vozidlá, ktoré neboli využívané v jednotlivých rokoch stáli preto, lebo boli na predaj a
to niečo trvá“ (č. l. 536 spisu). Z vyjadrení žalobcu ako aj zo znaleckého posudku (str. 13) vyplýva, že
žalobca mal vozidlá, ktoré nevyužíval. U žalobcu dochádzalo tiež k poklesu vodičov. Ak by mal žalobca

dostatok práce a vyťažil by všetky vozidlá a tiež dostatok vodičov a zároveň by musel splniť podmienku
odmietnutia uzatvorenia nových zmlúv práve z dôvodu nedostatku vozidiel, dalo by sa uvažovať o vzniku
ušlého zisku. Za danej situácie, keď žalobca mal pojazdné vozidlá, ktoré nevyužíval a postupne ich
predával, pričom dochádzalo aj k poklesu vodičov, žalobcovi nemohol vzniknúť ním tvrdený ušlý zisk v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej. Z vyššie uvedeného vyplýva, že

žalobca nad všetku mieru pochybností nepreukázal, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho
konania žalovanej) mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil
tak, že žalobu žalobcu v časti o zaplatenie sumy 10.434,63 eura zamietol.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 CSP a úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom zohľadnil aj úspech žalovanej vo
vzťahu k výrokom o zastavení konania, ktoré zavinil žalobca a zamietnutí žaloby vo zvyšku (rozsudok

č. k. 18C/27/2019-245), ktoré nadobudli právoplatnosť. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Právoplatnosť nadobudol aj výrok rozsudku č. k. 18C/27/2019-245, ktorým súd uložil žalobcovi

povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky náhradu trov znaleckého dokazovania
v sume 556,12 eura. Z uvedeného dôvodu neexistovali dôvody, aby súd prvej inštancie opätovne
rozhodol výrokom II. o povinnosti žalobcu zaplatiť náhradu trov znaleckého dokazovania aj v odvolaním
napadnutomrozsudku.Onadobudnutíprávoplatnostitohtovýrokuzdôvoduabsenciepodaniaodvolania
sa odvolací súd zmienil aj v zrušujúcom uznesení č. k. 12Co/63/2022, konkrétne v bode 12., a preto

tento výrok ani nepotvrdzoval a ani nezrušoval (nad čím sa zamýšľal súd prvej inštancie v bode
79. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, keď znova o trovách znaleckého dokazovania
rozhodol). Z uvedených dôvodov bolo rozhodnutie súdu nadbytočné, a preto bolo potrebné výrok II.
podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP zrušiť.28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).