Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/88/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1623010072
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1623010072.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr.
Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa v trestnej veci obžalovaného L. F., pre prečin zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Malacky z 25.03.2024 sp. zn. 3T/8/2023, na verejnom zasadnutí konanom
14. novembra 2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného L. F., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 25.03.2024 sp. zn. 3T/8/2023 bol obžalovaný L. F. uznaný za
vinného pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Trestného
zákona na tom skutkovom základe, že

napriek tomu, že mu z ustanovenia § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a rozsudku
Okresného súdu Malacky č. k. 8P-60/2014 zo dňa 20.01.2015, právoplatný dňa 20.01.2015 vyplýva,
že bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého J. M., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. č.
XX, sumou vo výške 150,- eur mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky C. M.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. č. XX, si túto vyživovaciu povinnosť riadne neplní od 16.07.2017 do
súčasnosti, čím mu vznikol za uvedené obdobie dlh na bežnom výživnom vo výške 7.425,- eur /vrátane

mesiaca marec 2024/ s výnimkou obdobia od 11.01.2018 do 11.05.2018 a od 19.12.2018 do 21.06.2019,
kedy bol obvinený vo výkone trestu odňatia slobody a pri nástupe nahlásil vyživovaciu povinnosť voči
maloletému J. M. a s výnimkou platby výživného vo výške 1.000,- eur dňa 22.11.2023, pričom bol za taký
trestný čin uznaný vinným trestným rozkazom Okresného súdu Malacky zo dňa 30.5.2017, právoplatný
dňa 25.7.2017 pod č. k. 3T/61/2017.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 2, § 36 písm. l/, § 37 písm. m/ Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona bol obžalovaný pre výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku voči všetkým jeho výrokom ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný,
ktoré odôvodnil iba tým, že dlžné výživné chce k rukám matky uhradiť do času, kým vo veci rozhodne
nadriadený súd.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého
sa zúčastnila iba prokurátorka krajskej prokuratúry. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v

neprítomnosti obžalovaného L. F., nakoľko pre takýto postup boli splnené zákonné podmienky upravenév § 293 ods. 5 Trestného poriadku. Rovnako v súlade s § 294 ods. 2 Trestného poriadku bolo vykonané
verejné zasadnutie aj v neprítomnosti oprávnenej osoby C. M..

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhovala odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.

Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
obžalovaného L. F. nie je dôvodné.

Odvolací súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného
poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového

stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku a tento spáchal obžalovaný L. F.. Na tomto základe potom prvostupňový súd
vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku okresný

súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z hľadiska naplnenia formálnych znakov
stíhanéhoprečinumožnoodôvodnenienapadnutéhorozsudkuvotázkevinypovažovaťzazrozumiteľné,
logické a presvedčivé, ktoré vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a ktoré nenechalo
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na súde vyššieho stupňa a preto naň krajský

súd v tejto časti odkazuje bez potreby dôvody v ňom uvedené opätovne podrobne rozvádzať, keďže by
išlo len o ich opakovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací
súd iba opakoval vo svojom rozhodnutí správne závery, ku ktorým dospel prvostupňový súd a ktoré si
odvolací súd v celom rozsahu osvojil.

Aj podľa krajského súdu je vina obžalovaného preukázaná výpoveďou samotného obžalovaného,
výpoveďou svedkyne C. M. (oprávnenej osoby, k rukám ktorej bol obžalovaný povinný plniť si
svoju vyživovaciu povinnosť), ako aj listinnými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní pred
prvostupňovým súdom. Z rodného listu maloletého J. M. vyplýva, že jeho otcom je obžalovaný L. F.,

na základe čoho má tento voči svojmu dieťaťu, ktoré v rozhodnom čase bolo žiakom základnej školy,
vyživovaciu povinnosť, pričom výška výživného bola rozsudkom Okresného súdu Malacky z 20.07.2017
sp. zn. 8P/60/2014 určená na sumu 150,- eur mesačne k rukám matky a zročné výživné v sume
1.800,- eur mal obžalovaný platiť v splátkach v sume 300,- eur mesačne spolu s bežným výživným
vopred k rukám matke. Túto povinnosť si však obžalovaný riadne neplnil a prvostupňový súd správne

konštatoval, že neboli zistené žiadne objektívne príčiny, ktoré by mu v plnení si tejto povinnosti bránili. Za
takúto nemožno považovať ani vyživovaciu povinnosť obžalovaného voči ďalšiemu maloletému dieťaťu,
ktorú okrem toho má podľa jeho vlastného vyjadrenia plniť na základe predbežného oparenia súdu v
minimálnom rozsahu. Obžalovaný sám vo svojej výpovedi uviedol, že si je vedomý toho, že výživné
neplatil a z jeho výpovede vyplynulo aj to, že od roku 2021 po obdobie asi jedného roka pracoval v

Nemecku a jeho čistý príjem po odrátaní nákladov na ubytovanie činil približne 1.600,- eur. Taktiež
uviedol, že na Slovensko sa vrátil pred letom roku 2022 a odvtedy pracuje brigádne na stavbách
a mesačne vie zarobiť 1.000,- až 1.500,- eur. Z uvedeného je zrejmé, že bolo v schopnostiach a
možnostiach obžalovaného z takéhoto príjmu platiť výživné v súdom určenej sume 150,- eur mesačne
a v tomto smere nemôže obstáť tvrdenie obžalovaného, že výživné nemal z čoho platiť, keďže jeho

zárobok pokrýval jeho výdavky. Výživné má totiž v zmysle § 62 ods. 5 zákona o rodine prednosť pred
inými výdavkami rodičov.

Keďže súd prvého stupňa v skutkovej vete rozsudku zohľadnil obdobie, po ktoré bol obžalovaný vo
výkone trestu odňatia slobody a po ktoré si z tohto dôvodu svoju vyživovaciu povinnosť vo vymedzenom

rozsahu plniť nemohol, ako aj ten fakt, že obžalovaný do vyhlásenia rozsudku z dlžného výživného
uhradil sumu 1.000,- eur, nie je skutková veta rozsudku zaťažená žiadnou chybou, ktorú by odvolací
súd musel naprávať.Za správne je potrebné považovať aj právne posúdenie skutku ako prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Trestného zákona, keďže obdobie neplnenia si vyživovacej
povinnosti obžalovaným nepochybne možno podradiť pod osobitný kvalifikačný pojem „závažnejší

spôsob spáchania“ trestného činu spočívajúci v jeho páchaní po dlhší čas a obžalovaný bol súčasne
za identický trestný čin už odsúdený, ako to vyplýva z trestného rozkazu Okresného súdu Malacky z
30.05.2017 sp. zn. 3T/61/2017.

Možno teda konštatovať, že v posudzovanej veci boli naplnené všetky formálne zákonné znaky

stíhaného trestného činu.

Vo vzťahu k otázke závažnosti spáchaného činu (prečinu) je potrebné uviesť, že povinnosť posudzovať
jej stupeň, respektíve mieru vyplýva z § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom konkrétne zistenia v
tejto otázke majú význam pre záver súdu o tom, či ide o prečin alebo o iný delikt, pre ktorý nie je
potrebnévyvodzovaťtrestnoprávnuzodpovednosť.Uvedenéustanovenietedaupravujemateriálnyznak

pri prečinoch, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív k formálnym znakom prečinu. To znamená,
že súd je povinný popri formálnych znakoch prečinu vždy skúmať aj to, či je naplnený aj Trestným
zákonom požadovaný konkrétny stupeň závažnosti prečinu. Pre takéto posúdenie sú určujúce kritériá
taxatívne upravené v § 10 ods. 2 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri hodnotení
konkrétnej závažnosti činu, pričom je potrebné rešpektovať požiadavku, že skutočnosti spadajúce pod

kritériá určujúce závažnosť činu je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej
pripisoval väčší či menší význam (má sa na mysli hľadisko, aby význam jednej nebol preceňovaný
alebo podceňovaný na úkor alebo v prospech druhej). Dokazovanie okolností preukazujúcich mieru
(stupeň) závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona je pri prečine obligatórne (Uznesenie
Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne z 03.03.2008, sp. zn. 4To/2/2008, publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2008 pod č. 23). Vzhľadom na to, že
dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Trestného zákona)
a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť
správnosť a úplnosť zisteného skutku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.04.2014,

sp. zn. 2 Tdo 17/2014 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky 8/2014 pod č. 121), je nevyhnutné, aby sa súdy otázkou závažnosti prečinu vo svojich
rozhodnutiach zaoberali a v tomto smere aspoň stručne rozviedli svoje úvahy, na základe ktorých dospeli
ku konkrétnym záverom v tejto otázke.

V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že pri prečinoch nemá pre určenie konkrétnej závažnosti činu
z hľadiska vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti podstatný význam to, aká trestná sadzba je
v osobitnej časti Trestného zákona ustanovená pri tej ktorej skutkovej podstate prečinu. Samotná
skutková podstata prečinu totiž určuje jeho typovú závažnosť, t. j. táto je daná už tým, že boli naplnené
všetky formálne znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu posudzovaného ako prečin (typová

závažnosť je vyjadrená aj skutkovými podstatami zločinov, respektíve obzvlášť závažných zločinov,
avšak pri nich je skúmanie konkrétnej závažnosti cez kritériá uvedené v § 10 ods. 2 Trestného
zákona vylúčené). Tým je vymedzená aj trestnoprávna ochrana záujmov, ktorým sa ju zákonodarca
rozhodol poskytnúť aj prostriedkami trestného práva a to tiež v prípade nedbanlivostných trestných
činov. Významným tu je predovšetkým to hľadisko, že porušenie alebo ohrozenie konkrétneho záujmu

svojou závažnosťou dosiahlo úroveň, pre ktorú je potrebné mu poskytovať a zabezpečovať ochranu aj
v trestnoprávnej rovine. V rámci úvah o tom, či konkrétny čin, ktorý napĺňa formálne znaky skutkovej
podstaty niektorého prečinu, dosahuje vyššiu než nepatrnú závažnosť, je teda potrebné zisťovať, či
na základe kritérií upravených v § 10 ods. 2 Trestného zákona ide o čin, ktorý sa nejakým zásadným
spôsobom vymyká prípadom, ktorým príslušná skutková podstata poskytuje trestnoprávnu ochranu a to

v tom smere, či sa na základe konkrétnych skutočností závažnosť činu znižuje až na nepatrnú úroveň.

V trestnej veci obžalovaného o takýto prípad rozhodne nejde, keďže vychádzajúc zo všetkých kritérií
upravených v § 10 ods. 2 Trestného zákona v ich súhrne, nemožno učiniť záver o tom, že by konkrétna
závažnosť činu nezodpovedala typovej závažnosti vyjadrenej už samotnou skutkovou podstatou

stíhaného prečinu, v danom prípade dokonca v rovine naplnenia až dvoch znakov kvalifikovanej
skutkovej podstaty tohto trestného činu. Skutočnosti popísané v skutkovej vete rozsudku z hľadiska
spôsobu spáchania činu a jeho následku, všetky ďalšie zistené okolnosti, za akých bol skutok spáchaný,
ako aj miera zavinenia, v danom prípade neumožňuje ustáliť záver o nepatrnej závažnosti činu. Napodklade týchto skutočností tak možno konštatovať naplnenie materiálnej podmienky vyžadovanej pre
vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti.

Krajský súd teda uzatvára, že v posudzovanej veci všetky zistené a preukázané skutočnosti vyplývajúce
z vyššie zmienených dôkazov tvoriacich jeden ucelený, na seba nadväzujúci a vzájomne sa dopĺňajúci
celok a spôsob ich hodnotenia v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku vylučujú
akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovaného za stíhaný prečin.

Krajský súd nezistil ani žiadny zákonný dôvod na zrušenie a zmenu výroku o treste napadnutého
rozsudku, ktorým bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj

ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých
zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného
zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení,

uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia
z neho vyplynúť.

Prvostupňový súd prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj
na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti a priťažujúce
okolnosti, okresný súd ustálil ich rovnovážny pomer, keď u obžalovaného vzhliadol jednu poľahčujúcu
okolnosť spočívajúcu v tom, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a tento úprimne oľutoval (§ 36

písm. l/ Trestného zákona) a súčasne u neho zistil jednu priťažujúcu okolnosť, a to, že už bol za trestný
čin odsúdený (podľa § 37 Trestného zákona), v dôsledku čoho zostala trestná sadzba upravená v § 207
ods. 3 Trestného zákona, predstavujúca rozpätie 1 až 5 rokov, nezmenená.

S prihliadnutím na povahu spáchaného trestného činu, ako aj na osobu obžalovaného, odvolací súd

považuje trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, teda na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, za adekvátny a taký, od ktorého možno očakávať naplnenie účelu trestu. Prvostupňový
súd aj výrok o treste odôvodnil presvedčivým spôsobom, plne zodpovedajúcim § 168 ods. 1 Trestného
poriadku, preto odvolací súd aj na túto časť odôvodnenia rozsudku odkazuje. Možno preto iba
sumarizovať, že predchádzajúca trestná minulosť odsúdeného, ktorý bol už štyrikrát odsúdený za

rôznu trestnú činnosť, ako aj to, že stíhanej trestnej činnosti sa dopúšťal v priebehu skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia, odôvodňujú uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v súdom
prvého stupňa určenej výmere. U obžalovaného je popri preventívnom a výchovnom pôsobení potrebné
uplatniť aj trestnú represiu, keďže doterajšie prostriedky štátneho donútenia, vrátane výkonov trestov
odňatia slobody v nižšej výmere, doposiaľ neviedli u obžalovaného k náprave.

Ustanoveniam zákona zodpovedá aj výrok týkajúci sa vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia
slobody, ktorým bol obžalovaný pre výkon tohto druhu trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol
vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin (§ 48 ods. 2 písm. b/

Trestného zákona).

V súvislosti s výrokom o vine a treste krajský súd záverom poznamenáva, že vychádzajúc z imperatívu
vyjadreného v § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu posudzoval podľa Trestného zákona účinného
v čase spáchania skutku, nakoľko zmena príslušných ustanovení Trestného zákona, ku ktorej došlo na

základe zákona č. 40/2024 Z. z., neposkytovala žiadnu možnosť pre priaznivejšie posúdenie stíhaného
skutku tak v rovine výroku o vine, ako ani v rovine výroku o treste.S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a prezentované úvahy Krajský súd v Bratislave
odvolanie obžalovaného L. F. ako nedôvodné postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.