Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: NR-15S/80/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4020200584
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:4020200584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: Tlmačská
energetická, s. r. o., so sídlom Kotlárska 64/2, 935 21 Bratislava, IČO: 44 499 761, právne zastúpený:
Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01
Bratislava, IČO: 47 257 211, substitučne zastúpený: Mgr. Samuel Kadáš, advokát, so sídlom Digital
Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví,
so sídlom Tomášikova 28C, 821 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
025/32976/2015/PR/SD, č. spisu: 1811-2015-BA zo dňa 11.01.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. V dňoch 22.08.2014 až 31.10.2014 bola u žalobcu vykonaná kontrola dodržiavania všeobecne
záväzných právnych predpisov v oblasti regulácie tepelnej energetiky za rok 2012, o výsledkoch

ktorej bol spísaný protokol o výsledku vykonanej kontroly č. 227/2014 zo dňa 07.10.2014 (ďalej aj len
„protokol“) a zápisnica o prerokovaní protokolu a výsledku vykonanej kontroly č. 227/2014 (ďalej aj len
„zápisnica“) bola spísaná dňa 31.10.2014.

2. Úrad pre reguláciu sieťových odvetí, odbor kontroly (ďalej aj len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím
č. 0072/2015/K, č. spisu: 1811-2015-BA zo dňa 21.04.2015 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie I.“)
uložil žalobcovi úhrnnú pokutu podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových

odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 73/2009 Z. z. (ďalej aj len „zákon
č. 276/2001 Z. z.“) vo výške 3 900 eur za dva správne delikty, a to za
1/ nedodržanie povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z., pretože žalobca
neuskutočňoval dodávky tepla v meste Tlmače v období od 01.05.2012 do 31.05.2012 v súlade so
schválenými alebo určenými cenami, čím nedodržal určený spôsob cenovej regulácie a
2/ nedodržanie povinnosti podľa § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových
odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 250/2012 Z. z.“), pretože žalobca

po skončení regulačného roka 2012 nezúčtoval plánované náklady vo výške 5 766,97 eura zahrnuté
v určených fixných zložkách maximálnych cien tepla určených na rok 2012 a nepreukázal účtovnými
dokladmi s odberateľmi tepla, ktorých odberné miesta boli v meste Tlmače, v zmysle § 7 ods. 1 vyhláškyč. 219/2011 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v tepelnej energetike v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „vyhláška č. 219/2011 Z. z.“).

3. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podľa § 36 ods.
1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z. z.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 012/18202/2015/PR/SD, č. spisu: 1811-2015-BA zo dňa 03.08.2015 (ďalej aj len „druhostupňové

rozhodnutie I.“) tak, že prvostupňové rozhodnutie I. zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na
nové prejednanie a rozhodnutie. Zrušenie predmetného rozhodnutia odôvodnil tým, že v priebehu
odvolacieho konania uplynula zákonná objektívna lehota troch rokov na uloženie pokuty za porušenie
§ 13 ods. 2 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z., preto za tento správny delikt (uvedený v bode 1/ výroku
prvostupňového rozhodnutia I.) už nie je možné uložiť žalobcovi pokutu.

5. Po vrátení veci na nové prejednanie prvostupňový správny orgán listom č. 29847/2015/BA zo dňa
28.08.2015 oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty za porušenie zákona
č. 250/2012 Z. z. a rozhodnutím č. 0183/2015/K, č. spisu: 1811-2015-BA zo dňa 29.09.2015 (ďalej aj
len „prvostupňové rozhodnutie II.“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 3 800 eur za porušenie povinnosti
uvedenej v § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/2012 Z. z., čím sa žalobca dopustil správneho deliktu

podľa§36ods.1písm.q)zákonač.250/2002Z.z.Porušeniepovinnostispočívalovtom,žeposkončení
regulačného roka 2012 žalobca nezúčtoval plánované náklady vo výške 5 766,97 eura zahrnuté v
určených fixných zložkách maximálnych cien tepla určených na rok 2012 a nepreukázal účtovnými
dokladmi s odberateľmi tepla, ktorých odberné miesta boli v meste Tlmače. Uvedenú povinnosť mal
žalobca splniť do 31.03. kalendárneho roka nasledujúceho po regulačnom roku 2012. Proti tomuto

rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

6. Žalovaný rozhodnutím č. 025/32976/2015/PR/SD, č. spisu: 1811-2015-BA zo dňa 11.01.2016 (ďalej aj
len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie II. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že po opätovnom preskúmaní všetkých podkladov súvisiacich s kontrolou

vykonanou prvostupňovým orgánom sa stotožnil so zistením porušenia zákona preukázaným kontrolou
vykonanou prvostupňovým orgánom. Prvostupňový orgán pri ukladaní pokuty vo výške 3 800 eur
žalobcovi za porušenie povinnosti uvedenej vo výroku prvostupňového rozhodnutia II. bol viazaný
kritériami voľného hodnotenia dôkazov a správnou úvahou podľa § 36 ods. 7 zákona č. 250/2012 Z.
z., pričom zohľadnil spôsob, čas trvania a možný následok zisteného porušenia zákona. Žalovaný mal

za preukázané, že prvostupňový orgán posúdil zistené porušenie zákona ako chybu pri vykonávaní
regulovanej činnosti v roku 2013, ako aj to, že pri určovaní výšky pokuty vzal do úvahy, že žalobca
je povinný dodržiavať všetky zákonom ustanovené povinnosti pri vykonávaní regulovanej činnosti, za
dodržiavanie ktorých zodpovedá. V zápisnici bolo žalobcovi uložené opatrenie na odstránenie a nápravu
nedostatkov zistených pri vykonávaní kontroly, a to zúčtovať - vrátiť dobropisom odberateľom tepla

kontrolnou činnosťou vyčíslený rozdiel medzi skutočnými tržbami za dodávku tepla vo fixnej zložke ceny
tepla a skutočnými overenými fixnými nákladmi na výrobu a dodávku tepla za obdobie od 01.05.2012
do 31.12.2012 v sume 5 766,97 eura, v termíne do 31.03.2015 a dodržiavať všeobecne záväzné právne
predpisyvsieťovýchodvetviachaprávoplatnérozhodnutiažalovaného.Rovnakoprvostupňovýorgánpri
rozhodovaní o výške uloženej pokuty za preukázané porušenie zákona prihliadol na vyjadrenia žalobcu

podané v priebehu kontrolnej činnosti prvostupňového orgánu, ako aj v priebehu správneho konania.
Prvostupňový orgán prihliadol aj na skutočnosť, že dopustenie sa správneho deliktu malo za následok
dočasné zadržanie finančných prostriedkov odberateľov tepla v meste Tlmače, ako aj na skutočnosť,
že ide o prvé porušenie platnej právnej úpravy zo strany žalobcu. Zároveň bola zohľadnená aj výška
neoprávneného vyúčtovania, ktorá spolu predstavuje sumu vo výške 5 766,97 eura. Po zohľadnení

jej výšky a všetkých vyššie uvedených skutočností pristúpil prvostupňový orgán k uloženiu sankcie na
spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, pričom zohľadnil aj čas trvania zisteného protiprávneho
stavu, ktorý trval odo dňa 01.04.2013.

II.

Žaloba7. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia II. a navrhol, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie.

8. V prvom rade poukázal na priebeh administratívneho konania. Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí
oboch stupňov videl v tom, že prvostupňový orgán začal obnovené konanie o uložení pokuty až po
uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty vyplývajúcej z § 36 ods. 8 zákona č. 250/2012 Z. z. ako
aj v tom, že pokuta uložená prvostupňovým rozhodnutím II. a potvrdená napadnutým rozhodnutím

nezodpovedákritériámvyplývajúcimz§36ods.7zákonač.250/2012Z.z.aodporujezákazu„reformatio
in peius“. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu II. rozhodol žalovaný, ktorý nespĺňa podmienky
nezávislosti vyplývajúce zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných
pravidláchprevnútornýtrhselektrinou,ktorousazrušujesmernicač.2003/54/ES(ďalejajlen„Smernica
o vnútornom trhu“) a žalovaný teda rozhodol ako nezákonný orgán. Žalovaný nedostatočne zistil
skutkový stav veci, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie obsahu výnimky z povinnosti ročného zúčtovania

nákladov pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla vzťahujúce sa na rok 2012. Žalovaný taktiež nesprávne
právne posúdil príslušné ustanovenia vyhlášky č. 219/2011 Z. z. upravujúce výnimku z povinnosti
ročného zúčtovania nákladov pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla a vzťahujúce sa na rok 2012.

9. Žalobca namietal zmeškanie zákonnej subjektívnej lehoty na začatie správneho konania o uložení

pokuty. Žalovaný sa o existencii (údajného) porušenia zákona č. 250/2012 Z. z. dozvedel v priebehu
kontroly vykonávanej u žalobcu pod č. 227/2014. Kontrola bola fakticky zahájená dňa 22.08.2014.
Žalovaný prvýkrát písomne vytkol žalobcovi porušenie zákona oznámením zo dňa 05.09.2014 a v jeho
závere skonštatoval aj jeho existenciu. Predmetné porušenie zákona mohol žalovaný zistiť v dňoch
24.08.2014, 26.08.2014 alebo až 03.09.2014. V ostatných dňoch predchádzajúcich uvedenému

oznámeniu o zistení porušenia bola totiž kontrola prerušená. Oznámenie o začatí konania o uložení
pokuty bolo doručené len právnemu zástupcovi žalobcu dňa 02.09.2015 a nie žalobcovi, čo je v rozpore
s § 18 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj len
„správny poriadok“). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že obnovené konanie nebolo voči žalobcovi
vôbec začaté. Ak by však aj obnovené konanie o pokute začalo doručením oznámenia právnemu

zástupcovi žalobcu, začalo by sa až po uplynutí jednoročnej lehoty. Žalovaný sa o porušení zákona
mohol dozvedieť len z podnetu vlastníka bytu na adrese A. XX/XX, B. zo dňa 13.01.2014, prípadne
z dokladov doručených žalovanému žalobcom dňa 22.08.2014. Jediný prípustný deň, v ktorý by mohol
žalovaný nadobudnúť dostatočnú vedomosť o existencii porušenia zákona a ktorý by nemal za následok
zmeškanie zákonnej subjektívnej lehoty na začatie konania o pokute, je deň 03.09.2014. Z písomností

vyhotovených žalovaným v priebehu kontroly však nemožno jednoznačne uzavrieť, že žalovaný zistil
podstatné okolnosti porušenia zákona zo strany žalobcu práve v tento deň a nie skôr. Žalobca mal
za to, že v tomto prípade mal žalovaný aplikovať per analogiam zásady posudzovania zodpovednosti
a ukladania sankcií platné v trestnom práve. Ak existovali závažné pochybnosti o tom, kedy žalovaný
zistil existenciu správneho deliktu, mal konanie o pokute zastaviť. Judikatúru aplikovanú v napadnutom

rozhodnutí, podľa ktorej sa okamih dozvedenia sa o porušení odvíja od momentu ukončenia kontroly,
označil žalobca za účelovo zvolenú. Žalovanému sa teda v priebehu konania nepodarilo dostatočne
rozptýliť pochybnosti o dodržaní zákonnej subjektívnej lehoty na začatie konania o pokute.

10. V obnovenom konaní žalovaný uložil žalobcovi pokutu len o 100 eur nižšiu než uložil predtým

zrušeným rozhodnutím za dva správne delikty. Takéto rozhodnutie de facto vôbec nezohľadňuje zánik
deliktuálnej zodpovednosti žalobcu za druhý správny delikt. Z odôvodnenia zrušeného prvostupňového
rozhodnutia I. (str. 3) pritom vyplýva, že prísnejšie postihnuteľným správnym deliktom bol práve druhý
správny delikt. Žalobca nesúhlasil s odôvodnením žalovaného uvedeným v napadnutom rozhodnutí
ohľadom jeho námietky týkajúcej sa zásady zákazu „reformatio in peius“. Uvedenú zásadu ukladania

trestov nie je možné považovať za dodržanú, ak správny orgán rozhodujúci v obnovenom konaní uloží
sankciu za jeden správny delikt len nepatrne nižšiu než uložil v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí
za dva správne delikty.

11. Žalobca tiež namietal, že predseda Úradu pre reguláciu sieťových odvetví je v prípade rozhodovania

o odvolaniach voči rozhodnutiam tohto úradu nezákonným orgánom. V tejto súvislosti citoval čl. 41 ods.
17 Smernice o vnútornom trhu. Táto smernica pokladá za adekvátny nezávislý odvolací orgán len taký
orgán,ktoréhonezávislosťjevpodmienkachtoho-ktoréhočlenskéhoštátuporovnateľnásnezávislosťou
súdov, resp. iných súdnych orgánov oprávnených viesť súdny prieskum. Ak teda na prvom stupniv konaniach o uložení pokuty rozhoduje vecne príslušný útvar Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, je
zrejmé, že zamestnanci zaradení na tomto útvare nie sú voči predsedovi v nezávislom postavení, keďže
sú mu organizačne a štátnozamestnanecky podriadení. Záruka nezávislého prieskumu prvostupňových

rozhodnutí takýchto zamestnancov (požadovaná Smernicou o vnútornom trhu) teda v zákone č.
250/2012 Z. z. absentuje. V takomto prípade možno uvažovať o nesprávnej alebo nedostatočnej
transpozícii požiadaviek na kvalitu orgánu rozhodujúceho o odvolaniach proti rozhodnutiam národného
regulačného orgánu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora
Európskej únie ohľadom tzv. zásady priameho účinku smerníc. Zároveň sa domnieval, že na základe

záveru o priamom účinku Smernice o vnútornom trhu možno konštatovať, že odvolacím orgánom
v konaniach o uložení pokuty, ktoré vedie na prvom stupni žalovaný, má byť výlučne súd konajúci podľa
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

12. Žalobca vo svojich vyjadreniach adresovaných žalovanému v rámci kontroly č. 227/2014, ako
aj v rámci konania o uložení pokuty opakovane namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci,

následkom ktorého mal žalovaný dospieť k nesprávnemu záveru o spáchaní správneho deliktu zo
strany žalobcu. Ustanovenie § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. ohľadom povinnosti uskutočniť ročné
zúčtovanie nákladov zahrnutých v určenej cene tepla po skončení roka 2012 neplatí pre regulovaný
subjekt, ktorý využíva obnoviteľné zdroje energie pri výrobe tepla vo výške najmenej 20 % z celkového
množstva tepla obsiahnutého v palive. V rámci kontroly žalovaný zistil, že skutočný podiel množstva

tepla v biomase obsiahnutého v palive zodpovedá hodnote len 18,85 %, v dôsledku čoho neprichádza
do úvahy aplikácia výnimky z povinnosti zúčtovania nákladov pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla.
Žalovaný pritom vychádzal len z posúdenia obsahu faktúr na nákup biomasy a ostatných palív, pričom
sa vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu poukazujúcou na možnosť použitia menšieho množstva
„nakúpenej“ biomasy na účely výroby tepla či získania časti biomasy bezodplatne (mimo faktúr), či

prípadne na menší objem reálne použitého uhlia na výrobu tepla v dôsledku jeho úbytku zo skladu.
Žalobca opakovane poukazoval na tieto skutočnosti, pričom aj z tohto dôvodu preferoval určenie podielu
množstva tepla z biomasy postupom podľa ukazovateľov energetickej účinnosti, ktorý viedol k záveru
o podiele 21,22 % tepla z biomasy. Pokiaľ teda žalobca namietal prijatie záveru o použití určitého
množstva biomasy na účely výroby tepla podľa predložených faktúr, mal žalovaný doplniť dokazovanie

o ďalšie skutočnosti, ktoré by potvrdili, že žalobca skutočne použil pri výrobe tepla len takéto množstvo
biomasy.Žalovanýtaktonedostatočnezistenýskutkovýstavakceptovalabezďalšiehoznehovychádzal
pri ukladaní pokuty žalobcovi. Žalobca si je pritom vedomý obtiažnosti zisťovania skutkového stavu
ohľadom množstva skutočne použitého paliva pri výrobe tepla realizovanej v minulosti. Je však toho
názoru, že na tieto účely je možné použiť napríklad odborné odhady (napr. v podobe znaleckého

posudku), ktoré by mali nepochybne vyššiu výpovednú hodnotu než údaje z faktúr. Tieto údaje by
minimálne mohli konfrontovať s technickými možnosťami výroby tepla u žalobcu.

13. Žalobca počas kontroly č. 227/2014 ako aj v priebehu správnych konaní o uložení pokuty
opakovane namietal existenciu dvoch interpretácií spôsobu výpočtu podielu množstva obnoviteľných

zdrojov energie v palive pri výrobe tepla, tzn. interpretácií obsahu výnimky z povinnosti zúčtovať
náklady zahrnuté v cene tepla podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. Výklad žalovaného
z kontroly vedenej voči žalobcovi pod č. 227/2014 sa opiera o výpočet skutočného množstva
obnoviteľných zdrojov v palive a v rámci kontroly iného kontrolovaného subjektu vedenej pod č.
524/2014 vychádzal žalovaný z normatívnej hodnoty. Je teda zjavné, že ani samotný žalovaný

nemá jasno v metodike určovania skutočného množstva obnoviteľných zdrojov v palive. Žalobca
sa preto domnieval, že z dôvodu požiadavky právnej istoty by mal žalovaný usmerniť dotknutých
dodávateľov tepla ohľadom správneho postupu pri výpočte množstva obnoviteľných zdrojov v palive
a až následne, ak sa dodávatelia neprispôsobia usmerneniu, uplatňovať príslušné sankčné mechanizmy
administratívnoprávnej zodpovednosti.

III.
Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.11.2016 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

15. Prvostupňový orgán začal správne konanie vo veci uloženia pokuty dňa 25.03.2015 oznámením o
začatí správneho konania žalobcovi, ktoré mu bolo doručené dňa 30.03.2015. V oznámení boli podrobne
uvedené a popísané všetky správne delikty, ktorých sa mal žalobca dopustiť, pričom oznámeniupredchádzal výkon kontroly u žalobcu, ktorého výsledkom je protokol. Za okamih, keď sa prvostupňový
orgán kvalifikovane dozvedel o porušení zákona a spáchaní správneho deliktu bez akýchkoľvek
pochybností, považoval žalovaný deň 31.10.2014, kedy došlo k prerokovaniu a podpísaniu zápisnice.

Po vyhotovení protokolu bol s jeho obsahom
žalobca oboznámený dňa 07.10.2014, vyjadrenie k nemu zaslal dňa 14.10.2014 a kontrola bola
definitívne uzatvorená dňa 31.10.2014 podpísaním zápisnice. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Sžp/19/2012 zo dňa 31.07.2013 jednoročná subjektívna lehota na uloženie sankcie za správny
deliktplynieoddozvedeniasaregulovanéhosubjektu,resp.správnehoorgánuprvéhostupňaoporušení

povinnosti zo strany konkrétneho subjektu.

16. Keďže správne konanie začalo doručením oznámenia o začatí správneho konania žalobcovi dňa
30.03.2015, nie sú žiadne pochybnosti o dodržaní jednoročnej subjektívnej lehoty na začatie konania
o uložení pokuty podľa § 36 ods. 8 zákona č. 250/2012 Z. z. Aj v prípade dátumu 22.08.2014, o
ktorý sa opiera žalobca, aj v prípade dátumu 31.10.2014, ktorý považoval za rozhodný žalovaný, bola

dodržaná jednoročná prekluzívna lehota na začatie správneho konania. Uvedené pokračujúce konanie
nie je možné považovať za „obnovené“ konanie tak, ako to označuje žalobca vo svojej žalobe. Správne
konanie podľa ustálenej judikatúry, ako aj právnej teórie tvorí jeden celok od začatia správneho konania
až po jeho právoplatné ukončenie. Právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastala dňa 21.01.2016 a
tým bolo definitívne ukončené aj správne konanie vo veci uloženia pokuty žalobcovi. Navyše, v tomto

prípade nebol uplatnený právny inštitút obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, preto
nie je vôbec možné označovať ho ako „obnovené“ konanie.

17. K žalobcom namietanej výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že zákon č. 250/2012 Z. z. dáva
správnemu orgánu v rámci správnej úvahy možnosť rozhodnúť o výške pokuty v pomerne širokom

rozptyle medzi dolnou a hornou hranicou sadzby od 500 eur až do výšky 100 000 eur, čo predstavuje
až 200-násobný rozdiel. Výšku pokuty podľa rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím II. je v rozmedzí dolnej hranice sadzby, ide o 7,6 násobok najnižšej možnej sadzby a
zároveň je to v percentuálnom vyjadrení len 3,8 % z maximálnej možnej pokuty. Z uvedeného dôvodu
neobstoja akékoľvek argumenty žalobcu týkajúce sa nezohľadnenia podmienok na ukladanie pokút

podľa § 36 ods. 7 zákona č. 250/2012 Z. z.

18.Pokiaľideoporušeniezákazu„reformatioinpeius“,naktorépoukázalžalobca,žalovanýkonštatoval,
žektakémutoporušeniuvžiadnomprípadenedošlo,keďžepokutauloženávprvostupňovomrozhodnutí
I. bola vo výške 3 900 eur, čo nie je viac ako v neskôr vydanom prvostupňovom rozhodnutí II. Z ustálenej

judikatúry, ako aj z právnej teórie vyplýva, že správne konanie má značné odlišnosti od trestného,
prípadne civilného súdneho konania a neriadi sa všetkými zásadami trestného práva en bloc. Použitie
tej ktorej trestnoprávnej zásady je ponechané na individuálnom posúdení každého prípadu správnym
orgánom s ohľadom na všetky skutočnosti a právne úvahy. Uloženie pokuty vo výške 3 800 eur je
v akomkoľvek ponímaní menšou pokutou oproti pôvodným 3 900 eurám.

19. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom príslušnosti predsedu úradu, ktorého označil za
nezákonný orgán rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam úradu, žalovaný konštatoval, že čl. 37
ods. 17 Smernice o vnútornom trhu bol transponovaný do slovenského právneho poriadku v podobe
ustanovení § 18, § 5 ods. 7 písm. d) a § 41 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. Príslušnosť predsedu úradu

rozhodovať o uložení pokuty v odvolacom konaní vyplýva z § 5 ods. 7 písm. d) zákona č. 250/2012
Z. z. Žalovaný nevidel žiaden dôvod na postup navrhovaný žalobcom, a to na uplatnenie tzv. zásady
priameho účinku smernice. Ak by išlo o prípad priameho účinku smerníc a s tým spojených všetkých
dôsledkov a podmienok tak, ako to uviedol žalobca, potom tu vyvstáva otázka, prečo sa žalobca v čase
prebiehania odvolacieho

konania o uložení pokuty nedomáhal rozhodovania na príslušnom súde rozhodujúcom v správnom
súdnictve o neprávoplatných rozhodnutiach správnych orgánov, ako si to v súčasnosti predstavuje.
Odvolanie žalobcu malo teda smerovať na príslušný súd aj s návrhom na priamy účinok smernice,
pretože už v čase rozhodovania odvolacieho orgánu (predsedu úradu) by podľa právneho uvažovania
žalobcu hrozilo, že by rozhodoval „nepríslušný a nezákonný“ orgán, ktorým je podľa vyjadrení žalobcu

predseda úradu.

20. K argumentácii žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu veci pri ukladaní pokuty
žalovaný uviedol, že zisťoval a preveroval skutkový stav dôkladne a zodpovedne, vychádzal zo všetkýchdostupných dokladov a údajov, ktoré mal k dispozícii a ktoré neboli z hľadiska obsahu aj formy
spochybniteľné. Ustanovenie § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z., okrem termínu a spôsobu zúčtovania
plánovaných a skutočných nákladov započítavaných do ceny tepla, ustanovuje dve výnimky z tejto

povinnosti. Prvou z nich je, že podmienky termínu a spôsobu zúčtovania plánovaných a skutočných
nákladov započítaných do ceny tepla neplatia pre regulovaný subjekt, ktorý využíva obnoviteľné zdroje
energie pri výrobe tepla vo výške najmenej 20 % z celkového množstva tepla obsiahnutého v palive,
ak skutočná variabilná zložka maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej hodnoty prepočítaná podľa
skutočných nákladov za palivo neprekročila v roku t 0,0500 eura/kWh a súčasne skutočná fixná zložka

maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej hodnoty neprekročila výšku 180 eur/kW. Z uvedeného
vyplýva, že výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla sa vykoná z celkového
množstva tepla obsiahnutého v palive. Vyhláška č. 219/2011 Z. z. nijakým spôsobom neustanovuje, že
výpočet sa vykoná z normatívneho množstva paliva. Žalovaný nemal akým iným relevantným spôsobom
dostatočne a preukázateľne zistiť skutočný stav spotreby paliva v zariadení žalobcu.

21.Žalovanýdodržalajzásadusúčinnostisúčastníkomkonania.Žalobcaakoúčastníkkonaniaouložení
pokuty mal dostatok času a priestoru na to, aby predložil dôkazy o skutočnostiach preukazujúcich opak
zistení žalovaného pri výkone kontroly.

22. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že

v prípade § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. nejde o rozširujúci (extenzívny) výklad. Výpočet
pomeru obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla sa vykoná z celkového množstva tepla
obsiahnutého v palive. Vyhláška č. 219/2011 Z. z. nijakým spôsobom neustanovuje, že výpočet
sa vykoná z normatívneho množstva paliva. Výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov sa počíta zo
skutočne spotrebovaného paliva v danom roku. Žalovaný postupoval identicky ako v prípade ďalších

regulovaných subjektov, u ktorých vykonával kontrolu správneho uplatnenia oprávnených nákladov pri
výkone regulovanej činnosti.

23. Je potrebné rozlišovať spôsob overenia oprávnených nákladov vstupujúcich do variabilnej zložky
ceny tepla a výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla. Normatívne množstvo

paliva sa používa pri určení oprávnených nákladov, ktorých maximálna výška je určená v § 2 ods.
9 vyhlášky č. 219/2011 Z. z., tzn. výška nákladov na nákup paliva alebo tepla, ktorá sa určí podľa
ukazovateľov energetickej súčinnosti tak, aby v skutočnej variabilnej zložke ceny tepla neboli zahrnuté
neoprávnené náklady z dôvodu nehospodárnosti prevádzky tepelných zariadení.

24. Žalovaný nikdy nevykladal rozdielne pojmy normatívne množstvo paliva a skutočné množstvo
paliva a zároveň vždy uplatňuje rovnakým spôsobom metódu zisťovania skutočného množstva paliva
použitého v zariadení na výrobu tepla na účely § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. Kontrolou vykonanou
prvostupňovým orgánom bolo zistené, že celkové množstvo tepla obsiahnuté v palive zo skutočnej
spotreby paliva na všetkých zdrojoch tepla za obdobie od 01.05.2012 do 31.12.2012 bolo pri výrobe

tepla 6 543 266, 136 kWh, z toho podiel množstva tepla v biomase je 1 233 125 kWh, čo predstavuje
18,85 %. Tento podiel neumožňuje aplikovať na žalobcu § 3 ods. 2 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. a vo
fixnej zložke si uplatniť vyšší primeraný zisk, ako je všeobecne ustanovený podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č.
219/2011 Z. z. Z uvedených dôvodov došlo k správnej aplikácii ustanovení vyhlášky č. 219/2011 Z. z.

IV.
Replika

25. Žalobca v replike zo dňa 20.01.2017 opätovne žiadal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie
a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Pridržiaval sa argumentácie uvedenej v žalobe a opätovne

poukázal na porušenie zásady „reformatio in peius“ a na to, že trestanie za správne delikty musí
podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy.

26. Tvrdenie žalovaného, ktorý účelovo fixuje dátum začatia konania o uložení pokuty na deň
30.03.2015, kedy bolo žalobcovi doručené oznámenie o začatí „prvého“ správneho konania, nemá

oporu v zákonnom znení. V zmysle § 59 ods. 3 správneho poriadku v prípade zrušenia rozhodnutia
môže správny orgán vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie. Uvedené vyplýva aj zo samotnej
povahy takéhoto konania, ktorého výsledkom je nové rozhodnutie vydané prvostupňovým orgánom poopätovnom prejednaní veci, ktoré je rozhodnutím prvoinštančným a možno sa proti nemu odvolať. Nejde
o totožné konanie, ale o nové konanie.

27. Subjektívna jednoročná lehota na začatie konania o uložení pokuty začína plynúť odo dňa, keď
žalovaný zistil, že došlo k správnemu deliktu. Pojem dozvedieť sa nie je v právnom predpise definovaný,
a preto je za tento okamih možné považovať okamih vedomosti správneho orgánu o porušení povinnosti.
Nie je potrebné, aby mal tento orgán už zistené všetky okolnosti daného porušenia zákona. Nemožno
tiež akceptovať výhradu žalovaného, ktorý pri počítaní subjektívnej lehoty vychádzal z úvahy, že táto sa

má počítať odo dňa prerokovania a podpísania zápisnice, pretože takto zákonná dikcia neznie.

28. Podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnej transpozícii požiadaviek na kvalitu orgánu rozhodujúceho
o odvolaniach voči rozhodnutiam národného regulačného orgánu. Nad rámec argumentácie uvedenej
v žalobe dal žalobca do pozornosti správneho súdu, že v súčasnosti sa otázkou vhodnosti mechanizmu
odvolaniazaoberáajEurópskakomisiavrámcivyšetrovaniatranspozície„tretiehoenergetickéhobalíku“

s cieľom posúdiť možný nesúlad s právnymi predpismi Európskej únie (EU PILOT re. č. 8073/15/ENER).

29. Žalovaného nezbavuje povinnosti riadne zistiť skutkový stav ani tvrdenie, že žalobca mal disponovať
riadne zaznamenanými údajmi a dokumentmi. Ide totiž o jednu zo základných zásad správneho konania
a povinnosť konajúceho správneho orgánu, ktorú nemožno prenášať na účastníka konania. Z tohto

dôvodu mal žalovaný postupovať tak, že by určil podiel množstva tepla z biomasy postupom podľa
ukazovateľov energetickej účinnosti (ten viedol k záveru o podiele 21,22 % tepla z biomasy) alebo
by využil možnosť vypracovania znaleckého posudku, ktoré by mali nepochybne vyššiu výpovednú
hodnotu než údaje z faktúr. Žalovaný nepoužil na výpočet skutočné množstvá spotrebovaného paliva,
ale vychádzal z údajov obsiahnutých vo faktúrach na nákup paliva, čoho výsledkom sú skutkové závery

nezohľadňujúce možnú odchýlku v podiele tepla z jednotlivých palív, ktorá oproti fakturovaným údajom
s vysokou pravdepodobnosťou vznikla.

V.
Duplika

30. Žalovaný v duplike zo dňa 01.03.2017 pridržiavajúc sa vyjadrenia k žalobe opätovne navrhol, aby
správny súd žalobu zamietol.

31. Argumentácia žalobcu ohľadom jednoročnej subjektívnej lehoty je podľa názoru žalovaného

v rozpore s princípmi správneho konania. Správne konanie tvorí jeden celok od jeho začatia až po jeho
právoplatné ukončenie. Žalobca absolútne pozabudol na inštitút právoplatnosti rozhodnutí. Okamihom
právoplatnosti sa končí správne konanie. Meritórne rozhodnutie znamená ukončenie konania vo veci.
Naopak, procesné rozhodnutie odvolacieho orgánu, keď je vec vrátená prvostupňovému správnemu
orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je procesným rozhodnutím, ktoré nemožno napadnúť

žalobou na správnom súde. Druhostupňové rozhodnutie I. je rozhodnutím procesným a neznamenalo
právoplatné ukončenie správneho konania.

32. K údajnému porušeniu zásady „reformatio in peius“ namietaného žalobcom žalovaný uviedol, že
o jej porušení by bolo možné uvažovať až pri uložení pokuty odvolacím orgánom v sume vyššej ako

3 900 eur. Pokiaľ ide o protispoločenský následok konania žalobcu pri páchaní správneho deliktu,
ktorý je materiálnym dôvodom udelenia sankcie a objektom správneho deliktu, žalobca od 01.04.2013
zadržiava neoprávnene finančné prostriedky odberateľov tepla v meste Tlmače vo výške 5 766,97
eura. Týmto svojím nekonaním žalobca poškodzuje záujmy odberateľov tepla, ktorými sú spotrebiteľa –
najmä domácnosti. Takýto právny stav je v neprospech všetkých odberateľov tepla od žalobcu v meste

Tlmače, ktorí sú bezdôvodne poškodení na svojich právach, keďže v dôsledku spáchania správneho
deliktu žalobcu majú vyššie jednotkové ceny za odber tepla. Delikt sa preto stáva závažnejším v priamej
príčinnej súvislosti s plynutím času. Odvolací orgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmi
odvolateľa. Naopak, zákon mu ukladá povinnosť zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné rozhodnutie,
a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Pri zmene rozhodnutia sa v dôsledku toho môže preskúmané

rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (neuplatňuje sa zákaz „reformatio in peius“), ba dokonca
môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa („reformatio in melius“).33. Žalovaný nespochybňuje existenciu EU Pilot a v tejto súvislosti uviedol, že v rámci prešetrovania
Európskej komisie nebolo doposiaľ vydané záväzné stanovisko, ktoré by obsahovalo akékoľvek
spochybnenie nezávislosti predsedu úradu ako odvolacieho orgánu voči rozhodnutiam úradu. EU Pilot

je veľmi široký a komplexný projekt a skutočnosť, že sa v ňom objavujú otázky týkajúce sa nezávislosti
orgánov úradu ešte automaticky neznamená spochybnenie transpozície vybraných ustanovení smerníc.

34. Žalovaný zisťoval skutkový stav dôkladne a zodpovedne, vychádzal zo všetkých dostupných
dokladov a údajov, ktoré mal k dispozícii a ktoré neboli z hľadiska obsahu aj formy spochybniteľné.

Žalovaný nemal akým iným relevantným spôsobom dostatočne a preukázateľne zistiť skutočný stav
spotreby paliva v zariadení žalobcu. Postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti, keďže vychádzal
z relevantných podkladov získaných pri výkone kontroly v priestoroch žalobcu, vyhodnotil ich jednotlivo
a vo vzájomných súvislostiach. Všetky ostatné skutočnosti považoval žalovaný za nepreukázateľné
a veľmi ťažko overiteľné, pričom sa pri vyhodnocovaní skutočného stavu nemohol opierať o tvrdené
domnienky a žiadnym spôsobom nepreukázané skutočnosti.

VI.
Konanie na Krajskom súde v Nitre

35. Krajský súd v Nitre (ďalej aj len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15S/9/2016-155 zo dňa 13.03.2018

zrušil napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie II. a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Dospel záveru, že žaloba je dôvodná. Vychádzajúc z obsahu predloženého administratívneho
spisu bolo v konaní preukázané, že podľa písomného poverenia na vykonanie kontroly zo dňa
13.08.2014 bola u žalobcu vykonaná v dňoch 22.08.2014 až 31.08.2014 kontrola dodržiavania
vybraných zákonov, všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti regulácie tepelnej energetiky

za rok 2012. Z vykonanej kontroly bol spísaný protokol a zápisnica. Prvostupňový orgán dňa 21.04.2015
vydal rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 3 900 eur, pričom na jeho odvolanie
predmetné rozhodnutie žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 03.08.2015 zrušil a vec mu vrátil na
nové prejednanie a rozhodnutie. Správne konanie bolo opätovne začaté prvostupňovým orgánom dňa
28.08.2015. V opätovnom rozhodnutí prvostupňový správny orgán vydal dňa 29.09.2015 prvostupňové

rozhodnutie II., ktorým uložil žalobcovi pokutu v sume 3 800 eur a po opätovnom odvolaní žalobcu
proti tomuto rozhodnutiu vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktorým odvolanie žalobcu zamietol
a prvostupňové rozhodnutie II. potvrdil.

36. Zákon č. 276/2001 Z. z. bol novelizovaný zákonom č. 250/2012, pričom z § 45 ods. 3 zákona č.

250/2012 vyplýva, že na ukladanie pokút za porušenie ustanovení doterajších predpisov, ktoré vzniklo
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa použijú ustanovenia doterajších predpisov. Zákon
č. 250/2012 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.09.2012, avšak podľa výsledkov vykonanej kontroly
nepochybne vyplýva, že žalobca bol uznaný zodpovedným z dopustenia sa správneho deliktu za
obdobie od 01.05.2012 do 31.12.2012. Nakoľko teda k preukázaniu správneho deliktu žalobcom došlo

ku dňu 01.05.2012, pri možnosti uloženia pokuty za takýto správny delikt bolo potrebné vychádzať z §
16 zákona č. 276/2001 Z. z., pričom podľa § 16 ods. 1, 4 zákona č. 276/2001 Z. z. úrad regulovanému
subjektu uloží pokutu za porušenie tohto zákona, pričom pokutu možno uložiť do jedného roka odo
dňa, keď úrad porušenie povinnosti zistil, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď k porušeniu
povinnosti došlo. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia teda podľa názoru krajského súdu začala

plynúť objektívna trojročná lehota, v ktorej je možné uložiť pokutu dňom 01.05.2012 a uplynula dňom
01.05.2015. Prvostupňové rozhodnutie II. bolo vydané dňa 29.09.2015, teda po uplynutí objektívnej
trojročnej lehoty. S poukazom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že je dôvod na zrušenie jednak
prvostupňového rozhodnutia II. a súčasne aj napadnutého rozhodnutia, a to podľa § 191 ods. 1 písm. c),
ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

aj len „SSP“), pričom obe boli vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ teda
krajský súd považoval prvostupňové rozhodnutie II. za nezákonné, jeho potvrdenie odvolacím orgánom,
žalovaným preto nemôže byť právne relevantné.

VII.

Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

37. Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/9/2016-155 zo dňa 13.03.2018 podal
žalovaný kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu a zastavenia konania.38. Uviedol, že za okamih, kedy sa kvalifikovane dozvedel o porušení zákona a spáchaní správneho
deliktu, považuje deň 31.10.2014, kedy došlo k prerokovaniu a podpísaniu zápisnice o prerokovaní

protokolu o výsledku vykonanej kontroly (začatej 22.08.2014). Poukázal pritom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/19/2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že okamih dozvedenia sa
o porušení povinnosti sa odvíja od ukončenia kontroly, ktorá sa považuje za ukončenú prerokovaním
protokolu. Nakoľko správne konanie bolo začaté dňa 30.03.2015, nemožno mať pochybnosti o dodržaní
jednoročnej subjektívnej lehoty na začatie konania o uložení pokuty podľa § 36 ods. 8 zákona č.

250/2012 Z. z.

39. Prvostupňovým rozhodnutím II. bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 36 ods. 3 písm. b) zákona
č. 250/2012 Z. z. za dopustenie sa správneho deliktu podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2002 Z.
z., keď žalobca dobropisom nezúčtoval plánované náklady za rok 2012 spôsobom určeným v § 7 ods.
1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. do 31.03.2013, čím nedodržal povinnosť podľa § 29 ods. 1 písm. c) zákona

č. 250/2012 Z. z. Žalobca mal povinnosť zúčtovať náklady za účtovný rok 2012 v období od 01.01.2013
(kedy mal žalobca prvýkrát možnosť postupovať podľa účinného právneho predpisu) až do 31.03.2013
(kedy bol posledný deň na splnenie si povinnosti).

40. Žalovaný namietal, že k nesplneniu uvedenej povinnosti, a teda k spáchaniu správneho deliktu,

nemohlo dôjsť v období od 01.05.2012 do 31.12.2012, ako to uviedol krajský súd v napadnutom
rozsudku, a už vôbec nemohlo dôjsť k preukázaniu spáchania správneho deliktu k 01.05.2012. Za prvý
deň porušenia povinnosti žalovaný považoval 01.04.2013. Nakoľko k porušeniu povinnosti došlo za
účinnosti zákona č. 250/2012 Z. z., žalovaný sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že bolo potrebné
vychádzať z § 16 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z. z. Konanie o uložení pokuty je možné podľa § 36 ods.

8 zákona č. 250/2012 Z. z. začať do jedného roka odo dňa, keď úrad zistil, že došlo k správnemu
deliktu, najneskôr však do piatich rokov odo dňa, keď došlo k správnemu deliktu. Žalovaný bol preto
presvedčený, že jednoročná subjektívna lehota na začatie konania o uložení pokuty bola dodržaná.

41. V písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti sa žalobca stotožnil s napadnutým rozsudkom

krajského súdu a navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na svojom názore, že v
tejtovecidošlokzmeškaniuzákonnejsubjektívnejlehotynazačatiesprávnehokonaniaouloženípokuty.
Poukázal na to, že žalovaný mu prvýkrát písomne vytkol porušenie zákona, ktoré bolo predmetom
správneho konania o uložení pokuty, oznámením zo dňa 05.09.2014, kedy mal žalovaný vytýkané
porušenie zákona dostatočne skutkovo aj právne ustálené, preto je tento deň okamihom, v ktorom

žalovaný zistil porušenie povinnosti žalobcom.

42. Žalobca tiež poukázal na to, že nové konanie o pokute sa začína dňom, v ktorý bolo oznámenie
žalovaného o začatí konania doručené žalobcovi. Žalovaný pritom doručil oznámenie o začatí konania
o uložení pokuty (s ev. č. 29847/2015/BA zo dňa 28.08.2015) len právnemu zástupcovi žalobcu (dňa

02.09.2015), v rozpore s § 18 ods. 3 správneho poriadku ho však nedoručil riadne a včas samotnému
žalobcovi. Nové konanie o pokute teda nebolo voči žalobcovi začaté vôbec. Ak by však aj začalo
doručením oznámenia právnemu zástupcovi žalobcu, začalo sa až po uplynutí ročnej lehoty, ktorá plynie
odo dňa, keď sa úrad o porušení zákona dozvedel.

43. Žalobca sa stotožnil so záverom krajského súdu o nezákonnosti rozhodnutí vydaných v oboch
stupňoch správneho konania, a preto žiadal, aby Najvyšší súd SR podanú kasačnú sťažnosť zamietol.

VIII.
Konanie na kasačnom súde

44. Kasačný súd rozsudkom sp. zn. 10Asan/1/2019 zo dňa 24.11.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Nitre č. k. 15S/9/2016-155 zo dňa 13.03.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

45. V odôvodnení rozsudku kasačný súd dospel k záveru, že skutkový stav ustálený krajským

súdom a právny názor ním vyjadrený sa javí vo svetle zistení kasačného súdu (uvedených
v bodoch 13 až 17 rozsudku kasačného súdu), reflektujúc tiež na kasačné námietky žalovaného, ako
nesprávne právne posúdenie veci. Nakoľko však krajský súd svoje závery a tvrdenia nijako bližšie
neodôvodnil, Najvyšší súd SR skonštatoval, že v prvom rade trpí rozhodnutie krajského súdu vadounepreskúmateľnosti. Krajský súd bližšie nevysvetlil, aké skutkové okolnosti prípadu ho viedli k tvrdeniu,
že k spáchaniu správneho deliktu žalobcom došlo ku dňu 01.05.2012, a z tohto dôvodu preto nemožno
konkrétnejšie polemizovať s jeho právnym záverom, že tento správny delikt bolo potrebné posudzovať

podľa predchádzajúceho zákona č. 276/2011 Z. z. Rozhodnutie súdu musí byť pritom zdôvodnené jasne
a nepochybne, pričom tieto atribúty napadnutému rozsudku krajského súdu chýbajú.

46. Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle § 139 ods. 2 SSP ako
ani v súlade s právom na spravodlivý proces. Najvyššiemu súdu SR nebolo zrejmé, na základe akých

skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav
aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Najdôležitejšou časťou odôvodnenia rozsudku
je právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umožňuje každému pochopiť, prečo
konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Keďže výroku rozsudku nekorešponduje relevantné
odôvodnenie,najvyššísúdaninemalmožnosťposúdiť,čijerozhodnutiekrajskéhosúduvovýrokuvecne
správne. Keďže krajský súd jasne nepomenoval a neopísal skutok, za ktorý bola žalobcovi uložená

pokuta a neozrejmil ani svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že k spáchaniu správneho deliktu došlo
01.05.2012, potom nebolo možné posúdiť ani správnosť jeho právnych záverov, že správny delikt bolo
potrebné posudzovať podľa predchádzajúceho zákona č. 276/2001 Z. z. a že pokuta bola žalobcovi
uložená po uplynutí zákonnej objektívnej lehoty.

47. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nespĺňa
náležitostiustanovenév§139ods.2SSP,pričomkrajskýsúdsvojímpostupomporušilprávožalovaného
na spravodlivý proces, ktoré vychádza z čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie
rozsudku, keď správny súd len konštatuje určité skutkové a právne závery, bez toho, aby ich podporil
jasnouprávnoualogickouargumentáciou,nemožnopovažovaťzapresvedčivéazákonnéavkonečnom

dôsledku nemožno takéto závery súdu ani náležite preskúmať.

IX.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov

48. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 151/2022 Z. z.“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať
svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej aj len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023
výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského
súdu v Nitre. Vec vedená na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15S/80/2020 bola v súlade s platným

a účinným rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti SR pridelená do senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je na tomto súde vedená pod
sp. zn. NR-15S/80/2020.

49. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13
ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane
konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 29.10.2024 za účasti právneho zástupcu žalobcu

a žalovaného.

50.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

51. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

52. Cenová regulácia tepelnej energetiky je upravená vyhláškou č. 219/2011 Z. z., ktorá v § 2 ustanovuje
rozsah,štruktúruavýškuoprávnenýchnákladov,spôsoburčeniavýškyprimeranéhoziskujeustanovený
v § 3 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. a § 4 tejto vyhlášky upravuje postup a podmienky uplatňovania ceny.53. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z., oprávnenými nákladmi sú primerané náklady, ktorých
výška je určená podľa § 12 ods. 11 písm. f) zákona a ktoré sú preukázateľne a v nevyhnutnom rozsahu
vynaložené na vykonávanie regulovanej činnosti a preukázané účtovnými dokladmi, a náklady, ktorých

maximálna výška je určená podľa odseku 9.

54. Podľa § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/2012 Z. z., regulovaný subjekt je okrem ďalších povinností
ustanovených v tomto zákone povinný zúčtovať náklady pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla, ktoré sa
nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, v lehote a spôsobom ustanoveným úradom.

55. Ustanovenie § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/2012 Z. z. ukladá regulovanému subjektu
povinnosťzúčtovávaťnákladyprivýrobe,distribúciiadodávketepla,ktorésanepovažujúzaekonomicky
oprávnené náklady, v lehote a spôsobom ustanoveným úradom. Ustanovenie reaguje na metódu
cenovej regulácie v tepelnej energetike, ktorá je založená na ex post korekcii plánovaných a skutočných
nákladov. Termín a spôsob zúčtovania plánovaných a skutočných nákladov započítaných do ceny tepla

upravoval v čase rozhodovania žalovaného § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z.

56. Podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z. z., správneho deliktu podľa tohto zákona sa
regulovaný subjekt dopustí, ak pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla nezúčtuje náklady, ktoré sa
nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, v lehote a spôsobom ustanoveným úradom.

57. Podľa § 36 ods. 3 písm. b) zákona č. 250/2012 Z. z., úrad uloží regulovanému subjektu pokutu od
500 eur do 100 000 eur za správny delikt podľa odseku 1 písm. a), b), c), e), f) až m), p), q), s) až w),
x), z), ab), ad) až af), ah) až ak).

58. Podľa § 36 ods. 7 zákona č. 250/2012 Z. z., pri určovaní výšky pokuty úrad prihliada najmä na
spôsob, čas trvania a následky protiprávneho stavu; úrad prihliadne aj na to, či sa regulovaný subjekt
alebo osoba, ktorej sa pokuta ukladá, dopustila správneho deliktu opakovane do 3 rokov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty.

59. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 250/2012 Z. z., konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka
odo dňa, keď úrad zistil, že došlo k správnemu deliktu, najneskôr však do piatich rokov odo dňa, keď
došlo k správnemu deliktu.

60. Kľúčovou otázkou v prejednávanej veci bolo posúdenie, či sa na žalobcu malo vzťahovať

oslobodenie od povinnosti ročného zúčtovania nákladov a v nadväznosti na to posúdenie, či v jeho
prípade došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu ustanoveného v § 36 ods. 1 písm. q)
zákona č. 250/2012 Z. z.

61. Správny delikt podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z. z. sa týka výlučne výroby, distribúcie

a dodávky tepla. Z uvedeného ustanovenia citovaného v bode 56. tohto rozsudku vyplýva, že regulovaný
subjekt sa ho dopustí v prípade, ak pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla nezúčtuje náklady, ktoré sa
nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, v lehote a spôsobom ustanoveným úradom. Regulovaný
subjekt je povinný pri zúčtovaní nákladov postupovať podľa príslušného predpisu o cenovej regulácii v
tepelnej energetike.

62. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu
(priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť.
Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak,
aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku

sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za
správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt.
Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 250/2012 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny
delikt, odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu
objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych

orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných
dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre
preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na
tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkazalebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. Správne orgány v rozhodovacom procese musia úplne
a presne zistiť skutkový stav, zaobstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie. Zistením skutočného
stavu veci sa rozumie zistenie všetkých podstatných skutočností v súlade s príslušným hmotnoprávnym

predpisom. Zásada materiálnej pravdy pri zisťovaní skutkového stavu veci má dve stránky: úplnosť a
presnosť zistení. Úplnosť znamená povinnosť správneho orgánu zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti
bez ohľadu na to, či budú v prospech alebo neprospech účastníka.

63. V konaní nie je sporné, že žalobca mal v rozhodnom období postavenie regulovaného subjektu.

Sporným bol výklad ustanovenia § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. týkajúci sa termínu a spôsobu
zúčtovania plánovaných a skutočných nákladov započítaných do ceny tepla.
V zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z., po skončení roka t sa do 31. marca nasledujúceho
roka dobropisom zúčtujú plánované náklady zahrnuté v určených variabilných a fixných zložkách
maximálnych cien tepla určených na rok t a nepreukázané účtovnými dokladmi okrem nákladov podľa
§ 2 ods. 9 písm. a) určených v návrhu maximálnej ceny tepla na rok t, ak variabilné náklady na palivo a

teplo sú prepočítané podľa skutočnej ceny za palivo alebo teplo a množstvo tepla podľa ukazovateľov
energetickej účinnosti určených pri overovaní hospodárnosti sústavy tepelných zariadení a použitých
pri prvom návrhu na určenie ceny tepla na rok t a nákladov podľa § 2 ods. 9 písm. b); to neplatí pre
regulovaný subjekt, ktorý využíva obnoviteľné zdroje energie pri výrobe tepla vo výške najmenej 20%
z celkového množstva tepla obsiahnutého v palive, ak skutočná variabilná zložka maximálnej ceny

tepla bez dane z pridanej hodnoty prepočítaná podľa skutočných nákladov za palivo neprekročila v
roku t 0,0500 eura/kWh a súčasne skutočná fixná zložka maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej
hodnoty neprekročila výšku 180 eur/kW a pre ostatné regulované subjekty, ak skutočná variabilná
zložka maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej hodnoty prepočítaná podľa skutočných nákladov za
palivo neprekročila 0,0350 eura/kWh a súčasne fixná zložka maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej

hodnoty neprekročila 75 eur/kW. Porušenie tejto povinnosti je správnym deliktom podľa § 36 ods. 1 písm.
q) zákona č. 250/2012 Z. z.

64. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že v dňoch 22.08.2014 až 31.10.2014 bola u žalobcu
vykonaná kontrola dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti regulácie tepelnej

energetiky za rok 2012, o výsledkoch ktorej bol spísaný protokol č. 227/2014 zo dňa 07.10.2014 a
zápisnica o prerokovaní protokolu zo dňa 31.10.2014. Vykonanou kontrolou bolo zistené, že žalobca
po skončení regulačného roka 2012 nezúčtoval plánované náklady vo výške 5 766,97 eura zahrnuté v
určených fixných zložkách maximálnych cien tepla určených na rok 2012 (218 787,68 eur – 213 020,71
eur = 5 766 eur) a nepreukázal účtovnými dokladmi s odberateľmi tepla, ktorých odberné miesta boli v

meste Tlmače. Uvedenú povinnosť mal žalobca splniť do 31.03. kalendárneho roka nasledujúceho po
regulačnom roku 2012. Uplatnenie fixnej zložky ceny tepla vo fakturácii za rok 2012 je doložené faktúrou
č. 10120021 zo dňa 01.06.2016 za dodávku tepla v mesiaci máj roku 2012 a faktúrou č. 10120153 zo
dňa 04.09.2012 za dodávku tepla v mesiaci august roku 2012 pre odberateľa tepla BYTREAL Tlmače
s.r.o., tvoriacimi prílohu č. 10 k protokolu.

65. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že vyhláška č. 219/2011 Z. z. žiadnym spôsobom
neustanovuje, že výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla sa má vykonať
z normatívneho množstva paliva. Normatívne množstvo paliva sa používa pri určení oprávnených
nákladov, ktorých maximálnu výšku určuje § 2 ods. 9 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. Podľa názoru správneho

súdu žalovaný postupoval v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď
vychádzal z preukázateľných skutočností, ktoré mal zdokladované vyššie uvedenými faktúrami. Pomer
obnoviteľných zdrojov žalovaný vypočítal zo skutočne spotrebovaného paliva v danom roku.

66. Z kontroly vykonanej u žalobcu prvostupňovým orgánom mal správny súd za preukázané, že celkové

množstvo tepla obsiahnuté v palive zo skutočnej spotreby paliva na všetkých zdrojoch tepla za obdobie
od 01.05.2012 do 31.12.2012 bolo pri výrobe tepla 6 543 266, 136 kWh, z toho podiel množstva tepla
v biomase je 1 233 125 kWh, čo predstavuje 18,85 %. S ohľadom na uvedený podiel nemohli správne
orgány aplikovať v prípade žalobcu § 3 ods. 2 vyhlášky č. 219/2011 Z. z a vo fixnej zložke si uplatniť
vyšší primeraný zisk, ako je všeobecne ustanovený podľa § 3 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. Správne

orgány overili náklady a primeraný zisk na základe predložených účtovných dokladov, faktúr a interných
účtovných podkladov v nákladových položkách variabilnej a fixnej zložky maximálnej ceny tepla žalobcu.67. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade žalobcu nebolo možné aplikovať podmienku oslobodenia od
povinnosti ročného zúčtovania nákladov zakotvenú v § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. To znamená,
že žalobca nezúčtovaním plánovaných nákladov vo výške 5 766 eura po skončení regulačného

roka 2012, zahrnutých v určených fixných zložkách maximálnych cien tepla určených na rok 2012
a nepreukázaním účtovnými dokladmi s odberateľmi tepla, ktorých odberné miesta boli v meste Tlmače,
skutočne porušil povinnosť ustanovenú v § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/2012 Z. z. Túto povinnosť
mal žalobca splniť do 31.03. kalendárneho roka nasledujúceho po regulačnom roku 2012. Nesplnením
uvedenej povinnosti došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 36 ods. 1 písm. q)

zákona č. 250/2012 Z. z.

68. S ohľadom na žalobné námietky sa správny súd zaoberal otázkou, či správne orgány
dodržali zákonnú subjektívnu lehotu na uloženie sankcie žalobcovi, a teda či nedošlo k zániku
administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu. Zákon č. 250/2012 Z. z. v ustanovení § 36 ods. 8
zakotvuje subjektívnu aj objektívnu lehotu na uloženie pokuty. Konanie o uložení pokuty možno začať

do jedného roka odo dňa, keď žalovaný zistil porušenie povinností, najneskôr však do piatich rokov odo
dňa, keď k porušeniu povinností došlo. Uvedené ustanovenie teda pozostáva z objektívnej a subjektívnej
lehoty na ukladanie sankcie. Jednoročná subjektívna lehota znamená, že žalovaný je povinný konať do
jedného roka od kvalifikovaného zistenia porušenia platnej právnej úpravy. Je dôležité vysporiadať sa s
otázkou, kedy došlo ku kvalifikovanému zisteniu porušenia. Určite to nie je okamih, kedy je žalovanému

doručený podnet obsahujúci určité indície, ktoré sú predpokladom na ďalšie vyšetrovanie podnetu.
Až následným šetrením a preukazovaním skutkového stavu pri výkone kontroly, prípadne zisťovanie
„od stola“ na základe vyjadrení subjektu môže jednoznačne preukázať a definovať termín zistenia
porušenia. Tento termín závisí od povahy individuálneho prípadu, v niektorých prípadoch to môže byť
už aj pri zisťovaní obsahu stanoviska regulovaného subjektu k daným zisteniam, no pravdepodobnejšie

a častejšie je zistenie kvalifikované až pri prejednávaní protokolu o vykonaní kontroly. V tomto okamihu
je možné riadne konštatovať porušenie platných právnych noriem bez pochybností skutkového stavu.

69. Zákon č. 250/2012 Z. z. ustanovuje aj tzv. objektívnu päťročnú lehotu na začatie konania o uložení
pokuty. V tomto prípade je dôležité preukázať, kedy k spáchaniu správneho deliktu v skutočnosti došlo

a od tohto okamihu plynie päťročná prekluzívna lehota. Pokiaľ ide o trváce alebo pokračujúce správne
delikty (páchanie deliktu trvá nepretržite niekoľko mesiacov alebo aj rokov), tu je dôležité počítať lehotu
od okamihu posledného páchania deliktu, ak tento stav pretrváva aj počas kontroly, tak objektívna lehota
ešte ani nezačala plynúť, pričom subjektívna jednoročná lehota už plynie, pretože správny orgán má
kvalifikovanú vedomosť o páchaní správneho deliktu. Dôležitá je aj formulácia ustanovenia „konanie

možno začať“ – týmto konaním je správne konanie o uložení pokuty a za začiatok je potrebné považovať
vzmysle§18ods.2druhejvetysprávnehoporiadkudeň,keďtentoorgánurobilvočiúčastníkovikonania
prvý úkon. Za tento deň je považovaný v právnej teórii deň doručenia oznámenia o začatí správneho
konania. Ide o okamih, kedy je regulovaný subjekt oboznámený so začatím správneho konania – najmä
akú povinnosť porušil a akého správneho deliktu sa mal dopustiť s uverejnením podkladov takýchto

zistení.

70. Správny súd dospel k záveru, že správne orgány nezmeškali zákonnú jednoročnú subjektívnu lehotu
na začatie správneho konania o uložení pokuty tak, ako to tvrdil žalobca v podanej žalobe. Subjektívna
lehota na začatie správneho konania začala prvostupňovému orgánu plynúť dňom 07.10.2014, t. j. dňom

spísania protokolu, nakoľko týmto dňom si prvostupňový orgán ustálil, že konaním žalobcu došlo k
spáchaniu správnemu deliktu. Túto skutočnosť v protokole aj uviedol. K spáchaniu správneho deliktu
došlo dňa 31.03.2013, t. j. dňom, do ktorého mal žalobca splniť vyššie špecifikovanú zákonnú povinnosť.
Nové oznámenie o začatí správneho konania bolo zo dňa 28.08.2015, teda konanie o uložení pokuty
začalo v zákonnej subjektívnej lehote.

71. Po ustálení záveru o spáchaní správneho deliktu žalobcom ostalo správnemu súdu posúdiť
zákonnosťuloženiapokuty.Vprípadesprávnehotrestaniasprávnysúdsleduje,čisprávnyorgánnáležite
zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti
viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia

je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná
úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať
závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti tak,
aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúcehopozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadne na závažnosť,
spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania. Nestačí, aby všeobecne uviedol, že na tieto
hľadiskáprihliadol.Nepreskúmateľnérozhodnutiazakladajúprotiústavnýstavatakýtopostupsprávnych

orgánov je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Je preto potrebné, aby správny orgán nielen
rozhodol, ale tiež vysvetlil, ako konkrétne sa v rámci svojej správnej úvahy vysporiadal s otázkou
závažnostisprávnehodeliktu,okolnosťami,zaktorýchkspáchaniudeliktudošlo,osobou,ktorásadeliktu
dopustila, následkami deliktu ako aj konkrétnymi okolnosťami, ktoré predchádzali spáchaniu deliktu.

72. Zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu je založená na objektívnom princípe, čo znamená, že
sa posudzuje bez ohľadu na zavinenie. Fakticky ide o zodpovednosť za výsledok, nakoľko subjektívna
stránka (zavinenie) nie je súčasťou skutkovej podstaty prejednávaných správnych deliktov. Je to dané
tým, že už len samotná skutočnosť, že určité konanie, správanie, je zákonodarcom formálne vyhlásené
za správny delikt, vyjadruje jeho spoločenskú nebezpečnosť a závažnosť.

73. Pôvodnými rozhodnutiami (prvostupňovým rozhodnutím I. zo dňa 25.04.2015 a druhostupňovým
rozhodnutím I. zo dňa 03.08.2015) bola žalobcovi uložená sankcia za spáchanie dvoch správnych
deliktov v súbehu, pričom následne bolo zistené, že v prípade prvého správneho deliktu spočívajúceho
v nedodržaní povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z. došlo k uplynutiu zákonom
ustanovenej trojročnej objektívnej lehoty na uloženie sankcie za porušenie zákona č. 276/2001 Z. z.,

a teda za uvedený správny delikt žalobca nemohol byť sankcionovaný. S ohľadom na túto skutočnosť
došlo k zmene skutkových okolností, a teda bolo úlohou správnych orgánov opätovne posúdiť všetky
dôkazy a skutočnosti.

74. V prejednávanej veci nemožno v žiadnom prípade hovoriť o porušení zákazu „reformatio in

peius“, a to s ohľadom na zmenu skutkových okolností. Správny súd si je vedomý, že pôvodné
rozhodnutia nie sú predmetom súdneho prieskumu, avšak pre objasnenie považoval za potrebné
upriamiť pozornosť aj na ne, nakoľko priamo súvisia s námietkou žalobcu ohľadom ním namietaného
porušenia zákazu „reformatio in peius“. V pôvodnom konaní bol žalobca sankcionovaný za dva správne
delikty, a teda prvostupňový orgán ich posudzoval ako súbeh dvoch správnych deliktov. Pri súbehu

viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť
z hľadiska analógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda,
že prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre
najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu
a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť je nutné posudzovať

predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem proti ktorému delikt
smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie je teda potrebné
aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, to znamená, že správny orgán uloží za viaceré delikty
sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Za najprísnejšie
postihnuteľný považoval prvostupňový správny orgán správny delikt spočívajúci v porušení povinnosti

podľa § 13 ods. 2 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z.

75. Napadnutým rozhodnutím žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie II., bol
žalobca sankcionovaný za spáchanie druhého správneho deliktu ustanoveného v § 29 ods. 1 písm. c)
SSP, ktorý správne orgány síce v pôvodnom konaní považovali za menej závažný, avšak za situácie,

kedy ukladali pokutu len za tento jeden správny delikt, je táto skutočnosť bezpredmetná. Pri ukladaní
pokútzasprávnedeliktysprávneorgányneaplikovalikumulačnú(sčítavaciu)zásadutak,akosatosnažil
navodiť žalobca argumentáciou, že za druhý delikt správne orgány uložili v pôvodnom konaní len 100
eurovú pokutu, ale absorpčnú zásadu.

76. Ďalšou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú nemožno opomenúť je, že v prípade prvého správneho
deliktu, ktorého trestnosť zanikla, neboli odberatelia poškodení, avšak spáchanie správneho deliktu,
ktorý je predmetom súdneho prieskumu, malo za následok dočasné zadržiavanie finančných
prostriedkov odberateľov tepla v meste Tlmače. Túto skutočnosť vzali správne orgány do úvahy pri
ukladaní sankcie v preskúmavaných rozhodnutiach.

77. Za dôvodnú teda nebolo možné vyhodnotiť námietku týkajúcu sa zmeny napadnutého rozhodnutia
žalovaným v neprospech žalobcu a údajného porušenia zásady zákazu „reformatio in peius“. Zásada
zákazu „reformatio in peius“ (v neprospech obvineného) predstavuje jednu zo základných zásadtrestného konania a uplatňuje sa v odvolacom konaní, kedy druhostupňový orgán verejnej moci
pristúpi k uloženiu prísnejšej sankcie ako prvostupňový orgán a dopĺňa zásadu legitímneho očakávania.
Jej podstatou je zabrániť situácii, keď obvinený nepodá opravný prostriedok voči prvostupňovému

rozhodnutiuzdôvoduobavyzuloženiaprísnejšiehotrestuodvolacímorgánom.Oporušenietejtozásady
by šlo napríklad v prípade, že by žalovaný uložil žalobcovi v napadnutom rozhodnutí pokutu vyššiu ako
3 900 eur. Na tomto mieste správny súd opätovne zdôrazňuje protispoločenský následok správneho
deliktu, z ktorého bol žalobca uznaný zodpovedným a skutočnosť, na ktorú správne poukázal žalovaný,
že spáchaný správny delikt sa stáva závažnejším v priamej príčinnej súvislosti s plynutím času. Plynutie

času je za súčasného stavu, keď žalobca neuznáva výšku oprávnených nákladov tak, ako mala byť
určená a určuje odberateľom tepla ceny neoprávnene „nezmenšené“ o príslušnú sumu, má s plynúcim
časom zhoršujúce dôsledky pre odberateľov tepla, ktorými sú spotrebiteľa – najmä domácnosti.

78. Ukladanie pokút za správne delikty, a teda i rozhodovanie o ich výške, sa realizuje vo sfére
voľného správneho uváženia (diskrečné právo správneho orgánu). Správna úvaha, resp. voľná úvaha

správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktorá mu umožňuje
v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti veci. Ide teda o právomoc [na účely odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní
právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11.03.1980 na 316.
zasadaní zástupcov ministrov možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - discretionary power],

na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže
vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Podrobiť
správne uváženie súdnemu prieskumu je možné iba vtedy, ak správny orgán buď prekročil zákonom
stanovené medze tohto uváženia, alebo voľné uváženie zneužil. Riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie
v prípade správneho trestania je základným predpokladom preskúmateľnosti úvahy, ktorou bol správny

orgán pri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej
veci považovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného postihu. Správny orgán je
povinný pri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, na aké skutočnosti
pri stanovení výšky sankcie prihliadol. Výška uloženej pokuty teda musí byť v každom rozhodnutí
dostatočne odôvodnená a musí byť odrazom konkrétnych okolností individuálneho prípadu. Kritériá na

určenie konečnej výšky pokuty sú v danom prípade stanovené demonštratívnym výpočtom skutočností,
na ktoré je správny orgán povinný prihliadnuť (§ 36 ods. 7 zákona č. 250/2012 Z. z.).

79. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, správny súd má za to, že prvostupňový orgán sa pri rozhodovaní
o nej vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré majú významný vplyv na rozhodovanie o výške

uloženej sankcie, medzi ktoré patria najmä zákonné kritériá ustanovené v § 36 ods. 7 zákona
č. 250/2012 Z. z. Správne orgány predovšetkým prihliadli na protispoločenský následok porušenia
povinnosti spočívajúci v dočasnom zadržiavaní finančných prostriedkov odberateľov tepla v meste
Tlmače žalobcom, ako aj na to, že protiprávny stav trvá od 01.04.2013 a títo odberatelia majú v dôsledku
uvedeného porušenia vyššie jednotkové ceny za odber tepla. Správne orgány využili svoju diskrečnú

právomoc v medziach zákonného rámca, pokutu uložili na dolnej hranici sadzby, ktorá je od 500 eur do
výšky 100 000 eur, a to predovšetkým zohľadniac deliktuálnu minulosť žalobcu. Z tohto rámca nijakým
spôsobom nevybočili, inštitút správnej úvahy nezneužili, svoje rozhodnutia dostatočným spôsobom
zdôvodnili - správna úvaha pri výške pokuty bola použitá v súlade so zákonom.

80. Taktiež sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorá smerovala k právomoci predsedu
úradu rozhodovať o veci ako odvolací správny orgán. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje okrem
ustanovenia § 5 ods. 7 zákona č. 250/2012 Z. z. aj na dikciu § 6 ods. 3 písm. d) zákona č. 250/2012
Z. z., ktorý stanovuje, že rada rozhoduje v odvolacom konaní okrem rozhodnutí o uložení pokuty. Aj
z uvedeného je zrejmé, že bolo v právomoci predsedu úradu rozhodovať o odvolaní podanom proti

rozhodnutiu o uložení pokuty.

81. Otázkou vhodnosti mechanizmu odvolania v súčasnosti sa už zaoberá aj Európska komisia v rámci
vyšetrovania transpozície „tretieho energetického balíka“ s cieľom posúdiť možný nesúlad s právnymi
predpismiEurópskejúnie(EUPILOTref.č.8073/15/ENER),avšaksprávnemusúduneprináležíhodnotiť

v súčasnosti nastavený mechanizmus odvolania. Konanie pred správnym súdom je okrem iných
princípov ovládané aj princípom legality ustanoveným v § 5 ods. 4 SSP, v zmysle ktorého správny súd
postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej
sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.82. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2

Ústavy SR znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu
ústavou,ústavnýmizákonmiazákonmi,akoajvoblastiachichvykonávaniaorgánmištátnejsprávy,ktoré
musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívnoprávneho
trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne
dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý ustanovuje platný

zákon.

83. Princíp legality je kľúčovým ústanovnoprávnym princípom vzťahujúcim sa nielen na orgány súdnej
moci, ale verejnú moc ako takú. Ustanovenie § 5 ods. 4 SSP tak predstavuje deklaráciu princípu
viazanosti súdu a sudcu zákonom. Je teda povinnosťou správneho súdu rešpektovať platnú a účinnú
právnu úpravu, v zmysle ktorej o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam úradu o uložení pokuty

rozhoduje v tomto prípade predseda úradu.

84. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, vyhodnotil námietky žalobcu
akonedôvodné,avychádzajúczvyššieuvedenýchskutočnostíacitovanýchustanovenízákonov,žalobu

podľa § 190 SSP zamietol.

85. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od
žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

86. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP a § 145 ods. 2 písm. c/). Zmeškanie lehoty

na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právnehoposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.