Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/155/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200918
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Rudinská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200918.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária MULARČÍK
APARTNERI,s.r.o.,sosídlomNám.M.Benku15,81107Bratislava,IČO:36860522,protižalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-40/2020 zo dňa 29.04.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd návrh na prerušenie konania zo dňa 30.09.2024 z a m i e t a.
II. Správny súd žalobu z a m i e t a.

III. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Dňa 26.11.2019 bola Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky doručená informácia Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru
inšpekčnej služby Západ o vznesení obvinenia proti príslušníkom Policajného zboru: žalobcovi v skutku

1 za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a nadporučíkovi F. G. H. v skutku 2 za prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne
odôvodnený záver, že (skutok 1) žalobca sa v dňoch od 03.03.2019 do 09.03.2019 zúčastnil s kolegom
nadporučíkom F. G. H. zahraničnej služobnej cesty v Rakúskej republike, kde bol spolu s kolegom
ubytovaný na jednej dvojposteľovej izbe č. 401 v hoteli Traumhotel Alpina Gerloizillertal Superior,
Gerlos 298, Rakúska republika, pričom počas pobytu žalobca dňa 08.03.2019 požiadal pracovníčku
predmetného hotela o vydanie informatívneho účtu za ubytovanie na svoje meno „H. B. C.“, ktorý mu

bol v uvedený deň aj vydaný a bol mu vystavený informatívny účet bez čísla dokladu za ubytovanie
v izbe č. 402 za dni ubytovania od 03.03.2019 do 08.03.2019 na sumu 2 004,60 eur. Toho istého dňa
bola žalobcovi ako obvinenému a jeho kolegovi vystavená aj jednotná faktúra č. 8786 na meno „H. F.
H. G.“ za ubytovanie žalobcu a jeho kolegu na jednej izbe č. 401 v celkovej sume za ubytovanie vo
výške 2 013,60 eur, pričom po návrate zo služobnej cesty dňa 05.04.2019 žalobca v úmysle podvodným
spôsobom získať majetkový prospech predložilna zúčtovanie vopred vybranej zálohy vo výške 3 000 eur
do pokladne odboru účtovníctva Sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR informatívny účet bez čísla

faktúry a bez príjmového pokladničného dokladu za ubytovanie, vystavený na sumu 2 004,60 eur, hoci
podľa reálne vystavenej faktúry (účtu) č. 8786 mal za ubytovanie zaplatiť len 1 006,80 eur. Žalobca zatajil
skutočnosť, že v hoteli Traumhotel Alpina Gerloizillertal Superior bol ubytovaný aj s kolegom spoločne na
jednej izbe č. 401, za čo mu bola vystavená jednotná faktúra č. 8786, ktorá bola zaplatená v hotovosti namieste a predložením vyššie uvedeného informatívneho účtu deklaroval v pokladni odboru účtovníctva
Sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR, že bol aj s kolegom ubytovaný každý na samostatnej izbe,
čím tak svojím konaním spôsobil žalovanému škodu vo výške 997,80 eur.

2. Žalovaný listom č. OUC-ODO-864-001/2019 zo dňa 28.11.2019 upovedomil žalobcu o začatí konania
vo veci prepustenia zo služobného pomeru a vyzval ho, aby sa v lehote troch pracovných dní
k predmetnému upovedomeniu vyjadril. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05.12.2019 uviedol, že s obsahom
začatého konania v plnom rozsahu nesúhlasí.

3. Generálny tajomník služobného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej aj len „prvostupňový orgán“)
personálnym rozkazom č. 1 zo dňa 07.01.2020 (ďalej aj len „personálny rozkaz“) prepustil žalobcu
podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) zo služobného pomeru

v štátnej službe príslušníka Policajného zboru, služobne zaradeného do funkcie starší referent oddelenia
prepravyčlenovvládyodborudopravnejochranyúradupreochranuústavnýchčiniteľovadiplomatických
misií Ministerstva vnútra SR. Služobný pomer skončil dňom doručenia rozhodnutia v zmysle § 194 ods.
3 zákona č. 73/1998 Z. z. Svoje rozhodnutie prvostupňový orgán odôvodnil tým, že žalobca svojím
konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy

spočívalo v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď spoločne s kolegom
Hotovým v úmysle získať neoprávnenú výhodu pre seba a iného predložil na svoje meno na vyúčtovanie
nepravú – informatívnu faktúru vo výške 2 004,60 eur, na ktorú nemal žiadny právny nárok. V skutočnosti
mal predložiť na vyúčtovanie ubytovania sumu vo výške 1 006,80 eur. Žalobca svojím protiprávnym
konaním zadovážil sebe neoprávnený majetkový prospech, čím spôsobil žalovanému škodu vo výške

997,80 eur. Svoje sily a schopnosti teda nevynaložil na ochranu majetkových práv iného, ale sám do
nich zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. O jeho zvlášť hrubej nedisciplinovanosti svedčí aj skutočnosť,
že svojím konaním porušil aj základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona
č. 73/1998 Z. z., pretože sa v čase výkonu štátnej služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť
Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor.

4. Žalobca podal proti personálnemu rozkazu odvolanie, v ktorom navrhol, aby žalovaný zrušil
personálny rozkaz považujúc ho za nedôvodný, resp. predčasný. Namietal, že uznesením prokurátora
Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 27.12.2019 bol výrok uznesenia vyšetrovateľa v časti vznesenia
obvinenia zrušený z dôvodu, že obvinenie bolo vznesené bez náležitého zistenia skutkového stavu,

ktorý by mal základ v zákonne vykonanom dokazovaní. Po zrušení uznesenia o vznesení obvinenia tak
podľa názoru žalobcu neexistuje žiadne rozhodnutie o tom, že mal naplniť dikciu § 192 ods. 1 písm.
e) zákona č. 73/1998 Z. z. Zároveň namietal, že od hotela Traumhotel Alpina Gerlosizillertal Superior
neobdržal žiaden pokladničný doklad, preto ho ani nemohol odovzdať.

5. Žalovaný rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-40/2020 zo dňa 29.04.2020 (ďalej aj len „napadnuté
rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil personálny rozkaz konštatujúc, že z obsahu
zadováženého spisového materiálu je nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil konania
zakladajúceho dôvod na postup v súlade s § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. V personálnom
rozkaze je uvedený skutočný stav veci a z neho vyplývajúci dôvod prepustenia žalobcu zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru, teda zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej
povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby, bolo preukázané dôkazmi vykonanými a zadováženými v súlade s právnymi predpismi.

II.

Žaloba

6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako
aj prvostupňového rozhodnutia – personálneho rozkazu a navrhol, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil
prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

7. V prvom rade namietal, že ku skutku špecifikovanému v preskúmavaných rozhodnutiach nemohlo
dôjsť dňa 05.04.2019, keďže v tento deň bol celý deň (od 07:00 hod. do 22:30 hod.) u ministerky
zdravotníctva a v tento deň žiadne doklady zo zahraničnej pracovnej cesty nikomu nepredkladal.Doklady predložil v celku (aj za kolegu Hotového) dňa 25.03.2019 na sekretariáte odbore dopravnej
ochrany Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR (nie na
Košickej 47, kde ani jeden z nás nebol v súvislosti s touto služobnou cestou). Po odovzdaní podkladov

už ďalšie dokumenty vypracované v tejto súvislosti (podklady o „zúčtovaní”) nemali k dispozícii a
prvýkrát videli spis až dňa 19.12.2019. V rámci odôvodnenia sa žalovaný vyjadril, že je podstatné to,
že faktúra bola žalobcom predložená do pokladne I. I. C. F., z odboru služobnej prípravy a styčných
dôstojníkov na zúčtovanie preddavku. Zahraničná služobná cesta, ktorej sa žalobca zúčastnil, tak
bola riadnym spôsobom vyúčtovaná a I. F. následne všetky predložené doklady (faktúra a účtenky)

predostrela na zúčtovanie odboru účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR, teda pôsobila
ako sprostredkovateľ, keďže táto náplň činnosti jej vyplýva z funkcie, ktorú vykonáva. Za vinu sa
žalobcovi podľa jeho názoru kladie, že priamo on odovzdal doklady na odbor účtovníctva sekcie
ekonomiky Ministerstva vnútra SR, pričom s touto skutočnosťou sa doposiaľ nikto nevysporiadal.

8. Žalobca považoval za rovnako dôležité poukázať na to, že skutok sa primárne zakladá na predložení

dvoch faktúr, žalovaným označených ako „informatívnych”, ktoré mali byť údajne vystavené len na
žiadosť žalobcu a jeho kolegu a nemali zodpovedať realite, teda údajne nereflektovali skutočne
poskytnuté služby zo strany hotela (t. j. ubytovanie v dvoch samostatných izbách). Faktúry, ktoré im
boli vystavené zo strany hotela, obaja podľa tvrdenia žalobcu uhradili v hotovosti priamo na mieste na
recepcii. Žiaden príjmový pokladničný doklad im však vystavený nebol. Naviac, žalobcovi nie je zrejmé,

na základe akej skutočnosti sú tieto dve faktúry označované zo strany žalovaného ako „informatívne”,
keďže zo samotnej faktúry, ktorá sa v spise nachádza, takéto označenie nevyplýva a nevyplýva to ani
zo žiadneho iného dokumentu z administratívneho spisu.

9. Faktúru, ktorá je zo strany žalovaného označená ako „pravá”, s prideleným číslom 8786 a QR

kódom, žalobca s kolegom nikdy zo strany hotela neobdržali. Danú faktúru po prvýkrát žalobca videl
až dňa 19.12.2019 v obsahu spisu o disciplinárnom konaní. QR kód sa pritom nenachádza priamo
na faktúre, ale na nasledujúcej strane faktúry (čo vzbudzuje pochybnosti, keďže spravidla sú tieto
QR kódy umiestňované na prvú stranu faktúry). Počas služobnej cesty boli obaja povinní každý
jeden doklad či faktúru vlastnoručne podpísať. Na žiadnej z faktúr, ktoré sa nachádzajú v spise, sa

nenachádza podpis žalobcu ani jeho kolegu. V tejto súvislosti žalobca tiež uviedol, že s odstupom času
si už nespomína presne na podrobný obsah faktúry, ktorá bola predložená na odbor účtovníctva, bez
akejkoľvek pochybnosti však vie uviesť, že faktúru, ktorá mu bola hotelom vystavená a ktorú priamo po
jej vystavení uhradil, vlastnoručne podpísal.

10. Naviac, na dokladoch z čerpacích staníc (nákup pohonných hmôt), ktoré žalobca predkladal, sa
nachádza jeho podpis. Z nepochopiteľných dôvodov však boli tieto výdavky na pohonné hmoty pripísané
kolegovi G. H., hoci ich žalobca predkladal za seba a nachádza sa na nich jeho podpis. V tejto
súvislosti poukázal tiež na to, že v celom spise sa nenachádza jeho podpis (a to buď absentuje, alebo
je sfalšovaný). Nenachádza sa na plnomocenstve, ktoré mal údajne vystaviť I. I. F., ani na vyúčtovaní

zahraničnej pracovnej cesty, ani na pokladničných dokladoch č. 39048 (na základe ktorého mal obdržať
3 000 eur ako preddavok na služobnú cestu) a č. 39798 (na základe ktorého mal vrátiť do pokladne
714,15 eur).

11. Podstatným dôkazom, ktorý má preukazovať údajné porušenie povinnosti žalobcu, je komunikácia

policajnej pridelenkyne s hotelom Traumhotel Alpina Gerlosizillertal Superior, v ktorom bol žalobca
ubytovaný s kolegom G. H.. V prvom rade, žalobcovi nebolo zrejmé, na akom právnom základe policajná
pridelenkyňa v cudzom štáte žiadala informácie o ubytovaných hosťoch, o to viac, keď tam boli ubytovaní
ako súkromné osoby (teda na osobný cestovný pas, resp. občiansky preukaz). Úlohou policajného
pridelenca nepochybne je prijímať žiadosti útvarov Ministerstva vnútra SR či útvarov Policajného zboru

SR, tieto má však povinnosť predložiť príslušným orgánom krajiny vyslania (čl. 13 ods. 2 písm. e)
Nariadenia ministra vnútra o policajných pridelencoch a policajných styčných dôstojníkoch č. 55 zo dňa
24.11.2003). Žalobcovi nebolo zrejmé, koho vlastne policajná pridelenkyňa oslovila, či táto osoba je
oprávnená konať v mene hotela. V spise sa nachádza len odpoveď osoby, zrejme oslovenej policajnou
pridelenkyňou a jej následný dotaz (formuláciu dotazu možno nepochybne považovať za sugestívnu)

a odpoveď.

12. V rámci dožiadania zaslal Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva
vnútra SR policajnej pridelenkyni štyri otázky ohľadom l/ cenníka izieb, 2/ osoby objednávajúcejubytovanie, 3/ možnosť zmeny ubytovania do spoločnej izby a 4/ poplatok za takúto zmenu a cenu,
ktorú hotelu uhradili žalobca s kolegom. V prvom rade, v spise sa nenachádza mail alebo list, ktorým
policajná pridelenkyňa hotel oslovila. Ďalej je potrebné poukázať na to, že odpoveď hotela absolútne

nekorešponduje s otázkami, na ktoré žiadal Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií
Ministerstva vnútra SR odpoveď.

13. V súvislosti so samotným dožiadaním vyvstala ďalšia pochybnosť. Toto dožiadanie bolo zasielané v
rámcipôvodnevedenéhodisciplinárnehokonania(ktorébolovočižalobcoviikolegoviHotovémuvedené

z dôvodu neuposlúchnutia rozkazu, keďže sa napriek údajnému príkazu ubytovať sa na jednej izbe
mali ubytovať na dvoch). Napriek tomu sa v samotnom dožiadaní uvádza, že ide aj o podozrenie zo
spáchanie trestného činu sprenevery. Je otázne, že pokiaľ mal konajúci policajt podozrenie, že došlo
k spáchaniu trestného činu, z akého dôvodu túto skutočnosť neuviedol priamo príslušným orgánom
činným v trestnom konaní, ale priamo v podstate „vyšetroval” vec. Hoci žalovaný argumentoval tým, že
„správne konanie sa na rozdiel od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou

procesu a podstatne voľnejšou úpravou dokazovania“, neznamená to, že dokazovanie v správnom
konaní môže byť arbitrárne, nezákonné a nepreskúmateľné, ako to bolo v tomto prípade. Naviac, v rámci
konania o služobnom pomere má oprávnený orgán postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol
presne a úplne zistený skutočný stav veci, čo však v tomto konaní dodržané nebolo.

14. V neposlednom rade žalobca poukázal aj na nedodržanie zákonných lehôt. V zmysle § 243 ods.
2 zák. č. 73/1998 Z. z. je odvolací orgán povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60
dní odo dňa podania odvolania a ak tak urobiť nemôže, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť.
Táto lehota bola zo strany žalovaného porušená o 47 dní bez toho, aby si žalovaný splnil svoju zákonnú
povinnosť, teda bez vyrozumenia o nemožnosti dodržať lehotu. file_0.jpg

file_1.wmf

15. Záverom žalobca dodal, že si je plne vedomý svojej služobnej prísahy ako aj svojich služobných
povinností. Doposiaľ všetky jemu pridelené úlohy plnil riadne, zodpovedne a včas, dôsledne dodržiaval
služobnú disciplínu. Protiprávneho skutku, pre ktorý bol prepustený zo služobného pomeru, sa podľa
jeho vyjadrenia nikdy nedopustil a jeho spáchanie mu nebolo ani zákonným spôsobom preukázané.

III.
Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 22.10.2020 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol ako
nedôvodnú.

17. Uviedol, že zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom, že žalobca nebol čestným
disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď spoločne s kolegom F. G. H. v úmysle získať
neoprávnenú výhodu pre seba a iného predložil na svoje meno na vyúčtovanie nepravú - informatívnu
faktúru vo výške 2004,60 eur, na ktorú nemal žiadny právny nárok. V skutočnosti mal predložiť na

vyúčtovanie ubytovania sumu vo výške 1006,80 eur. Svojím protiprávnym konaním zadovážil sebe
neoprávnený majetkový prospech, čím spôsobil žalovanému škodu vo výške 997,80 eur.

18. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti spáchania skutku v uvedenom čase žalovaný uviedol,
že fakt, že žalobca bol dňa 05.04.2019 zaradený vo funkcii u ministerky zdravotníctva, nevylučuje

skutočnosť, že sa dopustil skutku, ktorý je predmetom personálneho konania. Hodnotenie vykonaných
dôkazov je vecou správnej úvahy príslušného nadriadeného, ktorý posudzuje, či sa má určitá skutočnosť
považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo
je potrebné si obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správne uváženie pri ustálení skutkového
stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť prikloniť sa k

jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia. Dôkazy
boli v konaní hodnotené podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti,tedapresnetak,akotománamysliustanovenie§238ods.4zákonač.73/1998Z.z.Žalobcovi
bola poskytnutá fotokópia celého spisového materiálu, s ktorou sa oboznámil dňa 19.12.2019, pričomvo svojom vyjadrení zo dňa 23.12.2019 autenticitu faktúr, dokladov, ako ani skutočnosť, že k spáchaniu
daného skutku z jeho strany nemohlo dôjsť, nenamietal. Žalobca nespochybnil obsah ním predložených
dokumentov, ale iba samotné miesto, na ktorom malo dôjsť k ich predloženiu. Uvedená skutočnosť

nemohla mať podstatný vplyv na konanie vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru.

19. Pre zákonnosť personálneho rozkazu je irelevantné, či sa skutok stal 25.03.2019 alebo 05.04.2019.
Protiprávne konanie žalobcu nespočíva v čase a mieste konania, ale v samotnom podvodnom konaní a
nezákonnom obohatení sa spôsobom, že žalobca informatívnu faktúru za ubytovanie vo výške 2004,60

eur, ktorá mu bola vydaná na základe jeho požiadania, predložil namiesto pravej faktúry č. 8786 na sumu
2169,40 eur na zaúčtovanie preddavku zahraničnej služobnej cesty, ktorej sa zúčastnil.

20.KnámietkežalobcutýkajúcejsapozícieQRkódu,ktorýsanachádzalažnaďalšejsamostatnejstrane
faktúry, žalovaný uviedol, že faktúra bola vytlačená na dva samostatné listy papiera, a preto sa nachádza
na druhej strane. Sám žalobca vo svojej žalobe uviedol, že: „... spravidla sú tieto QR kódy umiestňované

na prvú stranu faktúry“, čím na základe slovného výkladu dospel žalovaný k záveru, že žalobca si je
vedomý, že tomu tak nie je vo všetkých prípadoch. Obdobnú námietku žalobca uplatnil v odvolacom
konaní a s touto námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal. Existenciu faktúry
č. 8786 preukazuje skutočnosť, že bola hotelom Traumhotel Alpina Gerlosizillertal Superior, Gerlos
298, Rakúska republika poskytnutá na základe dožiadania nadriadeného, prostredníctvom policajnej

pridelenkyne vo Viedni. Z poskytnutého dožiadania taktiež vyplýva, že žalobca bol spoločne s F. G. H.
ubytovaný v dvojposteľovej izbe č. 401, čo potvrdzuje v prílohe priložená faktúra s QR kódom č. 8786 na
sumu 2169,40 eur, zaplatená v hotovosti. Zo správy ďalej vyplýva, že žalobca ako aj F. G. H. požiadali
na recepcii uvedeného hotela o vydanie dvoch informačných účtov, z ktorých jeden bol na meno žalobcu
a druhý na meno F. G. H.. Dôvod ich konania zamestnancom hotela nebol známy. Uvedené skutočnosti

preukazujú, že faktúry, ktoré žalobca vydával za pravé, majú iba informatívnu povahu. Tvrdenie žalobcu,
že faktúru č. 8786 nikdy nevidel, považoval žalovaný za účelové.

21. K neprítomnosti podpisov žalobcu na predložených faktúrach žalovaný konštatoval, že žalobcovi
bola poskytnutá fotokópia spisového materiálu dňa 19.12.2019, pričom vo svojom vyjadrení zo dňa

23.12.2019 autenticitu faktúr, dokladov, ako ani skutočnosť, že k spáchaniu daného skutku z jeho strany
nemohlo dôjsť, nenamietal. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu považoval žalovaný za potrebné poukázať aj
na skutočnosť, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorú uviedol vo svojom návrhu na preskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania, a to: „Poukazujem tiež na skutočnosť, že v počas služobnej
cesty sme povinní každý jeden doklad či faktúru vlastnoručne podpísať.“ Faktúry, ktoré žalobca predložil

nazaúčtovanie,nepodpísal.Uvedenétvrdeniežalobcujelenobranaasnahavyviniťsa,ktorávšaknemá
legálny základ v zákone, nakoľko s týmto tvrdením prišiel žalobca až po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru.

22. Argumentácia žalobcu, že boli v hoteli ubytovaní ako súkromné osoby, by obstála v prípade, keby

si toto ubytovanie hradili sami, zo svojich súkromných prostriedkov a nie z finančných prostriedkov
poskytnutých na uskutočnenie služobnej cesty, ktoré im boli pred uskutočnením služobnej cesty
poskytnuté formou zálohy. V konaní bolo dokazovanie vykonané riadne zákonným spôsobom v
intenciách § 238 zákona č. 73/1998 Z. z., nadriadený sa vysporiadal so všetkými dôkazmi jednotlivo
i v ich súhrne, postupoval v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a rovnako sa vysporiadal so

všetkými tvrdeniami uvádzanými žalobcom.

23. Pokiaľ išlo o nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti personálnemu
rozkazu, žalovaný konštatoval, že predmetné odvolanie bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa
31.01.2020.Tentoorgánnáslednevrámci30dňovejporiadkovejlehotypredložilpodanéodvolaniespolu

so svojím stanoviskom a spisovým materiálom žalovanému, ktorému bolo doručené dňa 27.02.2020
a 60 dňová lehota na rozhodnutie tak odvolaciemu orgánu začala plynúť dňa 28.02.2020. Nemožno
súhlasiť s tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané 47 dní po uplynutí poriadkovej
lehoty zakotvenej v § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Aj v prípade, že by nebola dodržaná lehota
na vydanie rozhodnutia, návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania napadnutého

rozhodnutia, na zákonnosť postupu odvolacieho orgánu a samotného napadnutého rozhodnutia by to
nemalo žiaden vplyv. Lehota zakotvená v § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. má poriadkový charakter a
jej nedodržaním nemôže byť na svojich právach účastník konania ukrátený.24. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nedodržanie
lehoty na vydanie rozhodnutia nemá za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia, lehota určená zákonom v
ustanovení § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je lehotou procesnou, ktorá má poriadkový charakter, jej

nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť samotného rozhodnutia a jej prípadné nedodržanie nemá vplyv
ani na právnu pozíciu účastníka konania.

25. Nadriadený v personálnom konaní zadovážil dostatočné množstvo dôkazov, ktoré vyhodnotil v
súlade s § 238 zákona č. 73/1998 Z. z. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy

príslušného nadriadeného, ktorý posudzuje, či určitá skutočnosť sa má považovať za dokázanú, či
vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo je potrebné si obstarať
ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení
dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení
a iné odmietnuť, to všetko za použitia
zásad logického myslenia. Dôkazy boli v konaní hodnotené podľa vlastnej úvahy správneho orgánu, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a personálny rozkaz v protiklade s
tvrdením žalobcu bol striktne vydaný súlade s § 241 zákona č. 73/1998 Z. z.

IV.
Replika žalobcu

26. Žalobca v replike zo dňa 25.11.2020 opätovne navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutia a vec vrátiť
prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

27. Skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu, musí podľa neho byť nielen spoľahlivo zistený, ale rovnako

tak musí byť definovaný spôsobom, ktorý neumožňuje jeho zamenenie s iným skutkom. To znamená, že
skutokmusíbyťurčitýčodomiesta,času,spôsobu.Ajnapriektemerdvojročnémučasovémuodstupuod
údajného spáchania skutku však nebolo zo strany žalovaného žiadnym spôsobom spoľahlivo dokázané,
kto, kedy a ako uviedol koho a čím do omylu. Zrejmá je len enormná snaha o potrestanie, ktorej
vyústením je nielen fakt, že žalobca je po 10 ročnej (kvalitnej a bezproblémovej) službe v Policajnom

zbore SR bezdôvodne a na základe zavrhnutiahodných krokov zo strany žalovaného bez práce a aj bez
príjmu, ale znáša popritom aj ťarchu v podobe trestného stíhania.

28. Žalobca naďalej trval na tom, že predložil na kontrolu podpísanú faktúru vystavenú hotelom po
ukončení ubytovania. Pred odchodom z hotela osobne a sám odovzdal jeho kľúč od spoločnej izby,

pričom recepčná mu vyhotovila faktúru, na ktorej si skontroloval osobné údaje, a uhradil sumu, ktorá
bola uvedená na faktúre. Túto faktúru podpísal, následne mu recepčná vložila faktúru do obálky, ktorú
mu odovzdala. Žalobca odišiel do auta, kde ho už čakal kolega F. H., ktorý mu odovzdal jeho obálku
s podpísanou faktúrou. Obe faktúry spolu s ďalšími dokladmi následne odovzdal. Doposiaľ sa v celom
konaní nikto nevysporiadal so skutočnosťou, kde sa nachádza žalobcom podpísaná originálna faktúra.

Žalovaný neustále argumentuje v konaní s listinami, o ktorých existencii sa žalobca prvýkrát dozvedel pri
oboznámení sa s obsahom spisu, ku ktorému došlo dňa 19.12.2019, ale listiny, ktoré obdržal z hotela,
a ktoré majú byť súčasťou spisu, nielen že nehľadá, ale ani nespomína a účelovo tvrdí, že si v tomto
prípade svoju povinnosť podpísať odovzdanú faktúru nesplnil.

29. „Informatívnu“ faktúru nikdy žalobca na vyúčtovanie neodovzdal. Zároveň odmietol dopustenie sa
akéhokoľvek protiprávneho konania, ktoré sa mu kladie za vinu. Nebol osobne prítomný na zúčtovaní
a rovnako tak nebol zavolaný na kontrolu zúčtovania. Dokumenty o zúčtovaní nie sú opatrené jeho
vlastnoručnými podpismi, čo pochopiteľne vzbudzuje závažné podozrenie, že sú sfalšované. Na faktúre,
ktorá mu bola vystavená v hoteli, sa nenachádzalo slovíčko „informatívna“ a takúto faktúru žalobca

nikdy neobdržal. Faktúra bola akceptovaná a jej údajnú informatívnosť si nikto nevšimol. Pani F. vo
svojom výsluchu uviedla, že ak by boli faktúry nedôveryhodné, tak im ich zo sekcie ekonomiky vrátia,
avšak to sa nestalo. Pokiaľ teda ani osoby – zamestnanci žalovaného, ktorí sa dennodenne zaoberajú
účtovníctvom a pracujú s faktúrami, nezistili problém, nemohol takýto problém zistiť ani žalobca. Ako
pri každej inej zahraničnej pracovnej ceste odovzdal všetky doklady (vlastnoručne podpísané), ktoré mu

boli vystavené, a to v origináli.

30. Naďalej spochybňoval priebeh samotného dožiadania. Žiadne dokazovanie (ani v personálnom
konaní) nemôže byť bezbrehé, svojvoľné a účelové. Vo vyjadrení žalovaného nie je uvedené číslodožiadania, ktoré by sa týkalo jeho veci. Predmetnému disciplinárnemu konaniu predchádzalo iné
disciplinárne konanie, ktorého predmetom malo byť údajné neuposlúchnutie pokynu nadriadených o
hospodárnosti. Toto konanie však bolo založené na výpovediach nadriadených, v ktorých sa opakovali

vyjadrenia ako „nepamätám si kedy“, „nepamätám si obsah“, „nepamätám si, kde“ „nepamätám si komu,
ale viem, že jednému z nich“ a podľa názoru žalobcu nebolo preukázané vydanie pokynu nadriadenými.
Na uvedené disciplinárne konanie bezprostredne nadviazalo ďalšie disciplinárne konanie, ktoré už
„úspešne” vyústilo do prepustenia žalobcu zo služobného pomeru.

31. K nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie o odvolaní proti personálnemu rozkazu žalobca
uviedol, že aj v tomto prípade si žalovaný vytvoril vlastné právne konštrukcie, ktoré sú v rozpore so
zákonom.Žalovanýtvrdil,žepokiaľprvostupňovýorgánnevyužijezákonomzverenúmožnosťrozhodnúť
o odvolaní sám, postúpi odvolanie odvolaciemu orgánu a až následným doručením odvolania spolu so
stanoviskom prvostupňového orgánu a spisovým materiálom môže tomuto orgánu začať plynúť zákonná
lehota. Zákon č. 73/1998 Z. z. však v § 234 ods. 2 jednoznačne hovorí o momente začatia plynutia

lehoty ako o dni podania odvolania, nie o dni, kedy bolo odvolanie postúpené odvolaciemu orgánu. Z
uvedeného je zrejmé, že lehota na vydanie rozhodnutia o odvolaní nebola dodržaná (a nebola dodržaná
anipovinnosťpísomnepolicajtainformovaťonedodržanílehotynarozhodnutie)arovnakooskutočnosti,
že žalovaný interpretoval relevantný právny predpis spôsobom, ktorý mu aktuálne vyhovoval, čo tiež
svedčí o účelovom konaní.

32. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.

V.
Návrh žalobcu na prerušenie konania

33. Žalobca v návrhu zo dňa 30.09.2024 navrhol, aby správny súd prerušil súdne konanie vedené na
správnom súde pod sp. zn. 1S/155/2020 v zmysle § 100 ods. 1 písm. a) SSP až do právoplatného
skončenia trestnej veci obžalovaného (žalobcu).

34. Uviedol, že na Mestskom súde Bratislava I prebieha v trestnej veci obžalovaného (žalobcu)
súdne konanie vedené pod sp. zn. 6T/106/2022, v ktorom bol žalobca rozsudkom zo dňa 22.06.2023
neprávoplatne uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca
odvolanie a vec je momentálne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1To/20/2024, avšak

ku dnešnému dňu nie je o nej právoplatne rozhodnuté. S poukazom na § 100 ods. 1 písm. a) a § 131
SSP je správny súd viazaný rozhodnutím príslušným orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto
ho spáchal, je konanie potrebné prerušiť do času, kým nebude právoplatne rozhodnuté vo veci, v ktorej
je žalobca obžalovaný.

VI.
Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov

35. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 151/2022 Z. z.“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať

svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej aj len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon
súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu
v Nitre. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/155/2020 bola v súlade s platným
a účinným rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti SR pridelená do senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je na tomto súde vedená pod
sp. zn. BA-1S/155/2020.

36. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13

ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane
konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba
niejedôvodná.Ožaloberozhodolnapojednávanídňa29.10.2024zaúčastiprávnehozástupcužalobcu,
ktorý zároveň ospravedlnil neúčasť žalobcu na pojednávaní.37. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 29.10.2024 zotrval na podanej žalobe, ako aj na
podanom návrhu na prerušenie konania. Krátkou cestou preložil správnemu súdu podanie s názvom:

„Odborné vyjadrenie“ zo dňa 12.04.2023, v ktorom je uvedené, že pán F. C. sa pokúsil štandardnými
nástrojmi prečítať QR kód na faktúre č. 8786, avšak neúspešne a neúspešne skončili aj ďalšie snahy
o prečítanie QR kódu. Súčasne z daného odborného vyjadrenia možno vyvodiť, že doklad (faktúra) bol
vystavený v čase, ktorý je uložený v QR kóde.

38. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

39. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

40. Podľa § 189 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z., služobný pomer sa končí prepustením.

41. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru,
ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v
služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

42. Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne
a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné;
pri prepustení z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. b) a c) sa v odôvodnení rozhodnutia o
prepustení uvedú len závery rozhodnutia lekárskej komisie alebo závery posudku služobného klinického

psychológa.

43. Podľa § 194 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ak bol policajt prepustený z dôvodov uvedených v § 192
ods. 1 písm. c) až g), možno skončiť služobný pomer dňom doručenia rozhodnutia o prepustení.

44. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

45. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi,
musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V

písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a
označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie
toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania
vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto
rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa

v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.

46. Podľa § 234 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní
bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v
poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní

do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť.

47. Správny súd v prvom rade uvádza, že zákonná definícia dôvodu prepustenia podľa § 192 ods. §
1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. vyžaduje kumulatívne naplnenie oboch domnienok, a to, porušenie
služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie policajta v

služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/175/2015 zo dňa 14.12.2016). Odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu
k prepusteniu príslušníka Policajného zboru musí smerovať ku konkrétnym okolnostiam zisteným
v jednotlivom prípade.

48. V režime zákona č. 73/1998 Z. z. sám zákonodarca ponechal na správnom orgáne, aby posúdil, či
konkrétne konanie policajta je takej intenzity, že napĺňa pojmový znak „porušenia služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom alebo služobnej disciplíny“. Možno teda hovoriť o správnej úvahe, respektíve
voľnej úvahe správneho orgánu vyjadrujúcej určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. V zákone č. 73/1998 Z. z. zákonodarca explicitne nedefinuje,
čo pokladá za zvlášť hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti,

z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou
(abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo
právnym predpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa
vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého
vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Zákon č. 73/1998 Z. z. síce ponechal širokú

možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru pre zvlášť
hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí
zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí
byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. V prípade prepustenia zo služobného
pomeru je tak posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
predmetom správneho uváženia správnych orgánov. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti

správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Na
vstup do tohto tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného
správneho orgánu - argumentačne jednoznačne preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/45/2020 zo dňa
26.08.2022).

49. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu dospel k záveru, že správne orgány oboch
stupňov nepochybili a vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu si zaobstarali všetky potrebné dôkazy.
Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil právne a skutkové
východiská žalovaného – žalobca sa v samotnom správnom konaní obmedzil na konštatovania, že

s návrhom nesúhlasí, avšak na podporu svojej argumentácie nepredložil žiadne skutočnosti, ktoré by
právne relevantne vyvrátili závery žalovaného.

50. K námietke žalobcu, že k skutku nemohlo dôjsť dňa 05.04.2019, keďže v daný dátum bol žalobca
celý deň (od 07:00 hod. do 22:30 hod.) u ministerky zdravotníctva a v tento deň žiadne doklady zo

zahraničnej pracovnej cesty nikomu nepredkladal, správny súd uvádza, že z personálneho rozkazu ako
aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol prepustený na tom základe, že v úmysle získať
neoprávnený prospech predložil na zaúčtovanie do pokladne odboru účtovníctva sekcie ekonomiky
nepravú (informatívnu faktúru) za ubytovanie. Tu správny súd vychádzajúc z administratívneho spisu
poukazuje na to, že v administratívnom spise sa nachádza správa zo zahraničnej služobnej cesty zo

dňa 25.03.2019, ktorú žalobca predložil a spracoval vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty v dňoch
03.03.2019 do 09.03.2019, pričom táto správa bola predložená za žalobcu aj za kolegu Hotového.
V správe je uvedené, že zahraničnej pracovnej cesty sa zúčastnili policajti odboru dopravnej ochrany:
osobný vodič – por. A. B. C. a sprievodný vodič B. F. G. H.. Dátum 05.04.2019 sa nachádza na tejto
správe v časti schválenia tohto vyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty. Žalovaný tak do napadnutých

rozhodnutí zapracoval dátum 05.04.2019, teda dátum, v ktorom bolo vyúčtovanie schválené, pričom
však správa bola vypracovaná k 25.03.2019. Dátum 05.04.2019 tak nebol samoúčelný, má svoje
opodstatnenie a aj keď možno konštatovať, že pre odstránenie pochybností mohol žalovaný uviesť
dátum 25.03.2019 a nie 05.04.2019, nejedná sa o vadu, ktorá by spôsobila nezákonnosť napadnutých
rozhodnutí. Danú žalobnú námietku tak správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

51. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, ktorou namietal, (i) že nebolo zrejmé,
na základe čoho sú faktúry označované ako informatívne a žalovaným sa uvedenou námietkou
nevysporiadal, (ii) na žiadnej faktúre sa nenachádza jeho podpis a (iii) v celom spise sa nenachádza
jeho podpis (a to buď absentuje, alebo je sfalšovaný).

52. Po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí správny súd uvádza, že správne
orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom zaoberali aj „informatívnou“ faktúrou. V prvom rade
správny súd uvádza, že do času vydania personálneho rozkazu žalobca žiadnu relevantnú námietku
nevzniesol, pretože ním produkované dôkazy sa obmedzili výlučne na konštatovanie o nesúhlase

vedeného konania. V napadnutom rozhodnutí sa s danou námietkou žalovaný dostatočne vysporiadal,
a to napríklad na strane 4 a 5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný poukázal na
tzv. informatívnu faktúru. Žalovaný dostatočným spôsobom vysvetlil, na podklade čoho boli faktúry
považované za informatívne.53. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že na žiadnej faktúre sa nenachádza jeho podpis, správny súd
poukazuje na to, že absencia podpisu žiadnym spôsobom nespôsobuje nezákonnosť konania a podpis

možno považovať za formálnu skutočnosť. Podstatným je, že na základe vykonaného dokazovania
dospel žalovaný k skutku tak, ako bol uvedený v napadnutých rozhodnutiach. V prípade, ak žalobca
namietol, že v celom spise sa nenachádza jeho podpis, a tento je buď sfalšovaný, alebo absentuje,
správnemu súdu nie je zrejmé, aký následok nezákonnosti by mal byť týmto tvrdením preukázaný.
Žalobca namietol, že sa jeho podpis nenachádza ani na plnomocenstve, ktoré mal údajne vystaviť I. I.

F., ani na vyúčtovaní zahraničnej pracovnej cesty, ani na pokladničnom doklade č. 39048 (na základe
ktoréhomalobdržaťpreddavoknaslužobnúcestu)ač.39798(nazákladektoréhomalvrátiťdopokladne
714,15 eur), avšak tu správny súd uvádza, že konanie týkajúce sa získania preddavku nie je predmetom
tohto konania a zároveň žalobca nikdy nenamietol získanie tohto preddavku. V súvislosti s tvrdením
žalobcu, že jeho podpis mal byť sfalšovaný, žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, a preto je táto
námietka len v sfére hypotéz.

54. Žalobca tiež namietal, že si orgány verejnej správy zaobstarali dôkazy prostredníctvom komunikácie
policajnej pridelenkyne s hotelom. Žalobcovi nebolo zrejmé, na akom právnom základe policajná
pridelenkyňa požadovala uvedené informácie, a to v prípade, ak boli v hoteli ubytovaní ako súkromné
osoby. Zároveň namietal, že v spise sa nenachádza list alebo mail, ktorým policajná pridelenkyňa hotel

oslovila. V súvislosti s uvedenými námietkami žalobcu správny súd poznamenáva, že administratívne
(správne) konanie je podstatne neformálnejšie ako trestné konanie a riadi sa inými právnymi predpismi,
a teda aj v rámci dokazovania môže správnym orgánom na rozdiel od orgánov činných v trestnom
konaní, resp. súdov v trestnom konaní, postačovať iný okruh dôkazov na vyvodenie administratívnej
než trestnoprávnej zodpovednosti. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie

je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť
splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania,
keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu
trestného činu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/14/2021 zo
dňa 17.02.2023). Žalovaný tak v konaní nepochybil, ak požiadal o dôkazy aj prostredníctvom policajnej

pridelenkyne.Súčasnesprávnysúduvádza,žežalobcamylnezastávalnázor,že„policajnápridelenkyňa
žiadala informácie o ubytovaných hosťoch, o to viac, keď tak boli ubytovaní ako súkromné osoby.“
Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca spolu s kolegom Hotovým boli v rozhodnom čase na
služobnej ceste, neboli v zahraničí ako súkromné osoby a na túto služobnú cestu im boli poskytnuté
peňažné prostriedky zo strany žalovaného – náklady si žalobca s kolegom neuhrádzali ako súkromné

osoby. Žalobca spolu s kolegom boli na zahraničnej služobnej ceste ako príslušníci PZ a nie ako
súkromné osoby, a preto nemožno konštatovať zásah do ich práv ako súkromných osôb.

55. Čo sa týka komunikácie policajnej pridelenkyne s hotelom, tu správny súd uvádza, že
v administratívnom spise sa nachádza: (i) dožiadanie zo dňa 27.06.2019, ktorým žalovaný požiadal

Úrad policajného pridelenca vo Viedni o získanie stanoviska a dokumentov k objasneniu konania voči
žalobcovi, (ii) e-mailová komunikácia medzi I. J. (v mene Úradu policajného pridelenca) s hotelom,
a to v dátumoch od 14.07.2019 do 17.07.2019, (iii) zaslanie odpovede zo dňa 17.07.2019, ktorou Úrad
policajného pridelenca oznámil žalovanému stanovisko hotela v znení: „Potvrdzujeme, že pán F. H.
G. bol našim hosťom od 03. 03 do 08. 03.2019. Išlo o ubytovanie v dvojposteľovej izbe – č. 401.

Ubytovaný bol spoločne s pánom B. C.. Obaja páni požiadali dámy na recepcii o vystavenie dvoch
informačných účtov – jeden na meno K. G. H. a druhý na meno C.. Nie je nám známe, z akého
dôvodu to žiadali. Posielame aj účet č. 8786 s QR kódom vo výške 2.169,40 eur, ktorý bol zaplatený
v hotovosti.“ V administratívnom spise sa tak nachádzajú doklady preukazujúce komunikáciu medzi
Úradom policajného pridelenca a hotelom, a preto je námietka žalobcu, že sa v spise nenachádza mail

alebolist,nedôvodná.Správnysúdzároveňuvádza,žežalovanýpožiadalosúčinnosťÚradupolicajného
pridelenca aj za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci. Súčasne neobstojí ani
ďalšianámietkažalobcu,žeodpoveďhotelanekorešpondujesotázkami–podľasprávnehosúdubolona
hoteli, akým spôsobom odpovie – čo je však podstatné, hotel predostrel žalovanému všetky relevantné
skutočnosti a tieto hodnoverne podložil.

56. K námietke žalobcu, prečo v prípade, ak mal konajúci policajt podozrenie, že došlo k spáchaniu
trestného činu, neuviedol dané skutočnosti orgánom činným v trestnom konaní, ale vec vyšetroval
sám, správny súd uvádza, že je potrebné odlišovať trestné konanie a konanie vo veci služobnéhopomeru. Služobný orgán je v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. kompetentný v personálnych veciach
konať samostatne a nemá povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného
konania. Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. Administratívne

konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne
voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V personálnom konaní možno použiť ako dôkazy aj
dôkazné prostriedky, ktoré nemusia svojou formou postačovať pre účely trestného konania (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/18/2013 zo dňa 16.04.2014 alebo rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/22/2021 zo dňa 02.02.2022).

57.Popreskúmaníadministratívnehospisumalsprávnysúdzapreukázané,žeorgánverejnejsprávy,za
účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci, s prihliadnutím aj na neformálnosť konania,
postupoval v súlade so zákonom č. 73/1998 Z. z. a žalobca v rámci konania nevyprodukoval žiadne
dôkazy, ktorými by relevantne spochybnil závery žalovaného.

58. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku nedodržania zákonných lehôt. Vychádzajúc
z administratívneho spisu správny súd uvádza, že odvolanie žalobcu bolo doručené dňa 23.01.2020,
pričom napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 29.04.2020. Možno súhlasiť so žalobcom, že
neboli dodržané lehoty na rozhodnutie podľa § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., avšak
tu je potrebné poukázať na to, že sa jedná o procesnú lehotu, ktorej nedodržanie nemá za

následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný o podanom odvolaní nerozhodol
v lehote 60 dní od podania opravného prostriedku podľa § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., uvedené
konanie bez ďalšieho nemohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože samotné
uplynutie poriadkovej lehoty na možnú nezákonnosť rozhodnutia nestačí. Formálne zopakovanie
odvolacieho konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ výlučne za

účelom vydania rozhodnutia o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania by v tomto prípade, t.
j. v prípade zhojenia procesného postupu žalovaného nepredstavovalo pre žalobcu reálnu možnosť
priaznivejšieho rozhodnutia. V správnom súdnictve sa napadnuté rozhodnutie nezrušuje len z dôvodu,
aby sa zopakoval proces a odstránili sa formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie
rozhodnutie pre účastníka.

59. Zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom
v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov v pracovnom pomere a kladie
na nich vyššie nároky a požiadavky na čestnosť a rešpektovanie zákona (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/18/2014 zo dňa 30.04.2015). Z vyššie uvedených dôvodov, ako

aj z odôvodnenia správnej úvahy zo strany správnych orgánov vo vzťahu k naplneniu dôvodov pre
prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, považoval správny súd záver žalovaného
o spáchaní vytýkaného skutku žalobcom tak, ako je uvedené v napadnutých rozhodnutiach, za dôvodný
a s poukazom na to za rovnako dôvodný aj záver o naplnení predpokladov na jeho prepustenie zo
služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom

v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., v dôsledku čoho by jeho ponechanie
v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov služby.

60. K odbornému vyjadreniu, ako aj k ďalším tvrdeniam, uvedeným žalobcom na pojednávaní, správny
súd uvádza, že ani tieto nemali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z obsahu odborného

stanoviska, predloženého žalobcom na pojednávaní, nie je zrejmý záver o tom, že sa žalobca nedopustil
konania tak, ako to bolo vyhodnotené v napadnutých rozhodnutiach. Z predloženého odborného
stanoviska možno vyvodiť len nemožnosť prečítania QR kódu, bez akejkoľvek relevancie ku konaniu
žalobcu. Následne tvrdenia žalobcu o spáchaní trestného činu zo strany pracovníčky hotela taktiež
vyhodnotil správny súd ako nedôvodné a všeobecné a argumentáciu žalobcu o jeho nepozornosti za

bezpredmetnú. Ako totižto vyplýva z administratívneho spisu, žalobca tento administratívny spis mal
k dispozícii, vedel o skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a v prípade, ak sa jednalo len o „nepozornosť“,
mal dostatočný časový priestor na nápravu tejto nepozornosti, čo však žalobca nevykonal.

61. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Nad rozsah

žalobných bodov správny súd posudzoval, či v konaní pred orgánom verejnej správy nedošlo k niektorej
z vád vymedzených v § 195 písm. a) až e) SSP, pričom správny súd konštatuje, že nezistil ani niektorú z
týchto vád, ktoré by odôvodňovali postupovať v zmysle § 196 SSP a následne by mohli viesť k zrušeniunapadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov správny súd nevyhovel žalobe a túto podľa § 190 SSP
zamietol ako nedôvodnú.

62. Správny súd preskúmal aj návrh žalobcu na prerušenie konania a dospel k záveru o jeho
nedôvodnosti, a preto ho zamietol. Tu správny súd uvádza, že konanie vo veci prepustenia zo
služobného pomeru príslušníka PZ je samostatným konaním a postih za porušenie služobnej prísahy
a služobnej povinnosti nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. V tejto súvislosti
správnysúdodkazujenaustálenézáverykasačnéhosúdu(napr.rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky sp. zn. 2Sžo/18/2013 zo dňa 16.04.2014 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/22/2021 zo dňa 02.02.2022 a iné), ktorý opakovane uviedol, že
konanie o služobnom pomere a trestné konanie sú dve samostatné konania, pričom pre konanie vo
veci prepustenia zo služobného pomeru nie je rozhodujúci výsledok trestného konania v tom zmysle, či
žalobca bude uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. V konaní o prepustení zo
služobného pomeru je postačujúce preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie príslušného policajta v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tiež je potrebné uviesť, že služobný orgán je v zmysle
zákona č. 73/1998 Z. z. kompetentný v personálnych veciach konať samostatne a nemá povinnosť
prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného konania. Disciplinárna zodpovednosť je
oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje

okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania.
V personálnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nemusia svojou formou
postačovať pre účely trestného konania.

63. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných

námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa §
190 SSP zamietol.

64. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak,
že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od

žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil.

65. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na

Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.