Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 16, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/111/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121207513
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7121207513.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v právnom spore žalobcu: Košická arcidiecéza,
Hlavná 28, Košice, IČO: 00179094, zást. advokát JUDr. Vladimír Vrabeľ, Gelnická 114, Košice, proti
žalovanému: GastroPAS s. r. o., Panónska cesta 9, Bratislava, IČO: 53 108 256, zást. Advokátska
kancelária MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, IČO: 36 868 221, za ktorého ako konateľ
koná advokát Mgr. Marcel Biznár, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
bývalého Okresného súdu Košice I č. k. 42C/33/2021 - 436 z 24. februára 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví určil, že žalobca je výlučným vlastníkom v enunciáte označených pozemkových parciel
evidovaných na LV č. XXXXX v k. ú. A. B. a žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXX pre k. ú. A. B., ako výlučný vlastník
pozemkových parciel, o ktoré v konaní ide (p. č. 2152/1, 2152/3, 2153/1, 2154/1; ďalej aj len ako „sporné

nehnuteľnosti“), je evidovaný žalovaný, a to titulom kúpnej zmluvy C./2020 z 26.1.2021 - č.z. 73/21.
Sporné nehnuteľnosti sú identické s nehnuteľnosťami v PKV č. 2729 evidovanými ako mpč. 1292, na
ktorej bol dom s. č. 1644, 1645 a 1646 s dvorom v intraviláne, ulica Eszterházyho 2, Masarykova,
okr. 21, vo vlastníctve Košickej rímskokatolíckej cirkevnej základiny titulom kúpy zmluvou z 11.10.1916
a po tom, čo Finančným odborom vtedajšieho ONV v Košiciach 1.10.1962 pod č. Fin.-9684/1962 bolo
rozhodnuté, že nehnuteľnosti, ktoré v PKV č. XXXX sú evidované ako mpč. 1289, 1290 a 1291,
dňom jeho právoplatnosti v celosti prejdú do vlastníctva Československého štátu, do správy Domu

pionierov a mládeže v Košiciach, 7.3.1964 došlo k vloženiu vlastníckeho práva na Československý štát
a k operatívnej správe Okresného domu pionierov a mládeže v Košiciach v celosti, t. j. aj k sporným
nehnuteľnostiam. Medzi Okresným úradom Košice I ako povinným a Rímskokatolíckou cirkvou, farnosť
sv. Alžbety ako oprávneným 24.10.1996 došlo k spísaniu dohody v zmysle §5 ods. 2 zákona č. 282/1993
Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam
o vydaní pozemkov p. č. 1290 a 1291 pôvodne zapísaných v PKV č. 2729.

3. Následne SR – Okresný úrad Košice ako predávajúci sporné nehnuteľnosti, ktoré tento nadobudol
na základe ROEP, na kupujúceho PAS Bj, s.r.o. kúpnou zmluvou z 28.1.2014 pod č. 1388182014
prevádzal ako svoj prebytočný majetok podľa §3 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu,
ktorý bol v jeho dočasnej správe podľa §5 zákona č. 278/1993 Z. z.; kataster nehnuteľností o povolenívkladurozhodol27.5.2014podV-4668/2014akupujúcináslednevlastníctvokspornýmnehnuteľnostiam
zmluvou o predaji časti podniku zo 16.10.2020 previedol na žalovaného; vklad povolený 26.1.2021 pod
V-14047/2020.

4. Citoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o neplatnosti právneho úkonu (§39), o vlastníckom práve
a jeho ochrane (§123 a 126 ods. 1 a ods. 2), o vydržaní (§134 ods. 1 a ods. 3), článok 1 Dodatkového
protokolukDohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,§4ods.1aods.2písm.h)zákonač.
282/1993 Z. z. o povinnosti vydať vec v prípadoch, že v rozhodnom období vec do vlastníctva štátu alebo
obce prešla na základe h) prevzatia bez právneho dôvodu, §70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., §3 ods.

3 a §5 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a predovšetkým sa vysporiadal s otázkou
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore (75. odsek jeho odôvodnenia) a s otázkou naliehavého
právneho záujmu, a to aj z hľadiska žalovaným namietaného zániku práva žalobcu ochranu svojich práv
uplatňovať určovacou žalobou z dôvodu nevyužitia možnosti svoje práva k spornému majetku uplatniť
podľa predpisov o reštitučnom zákonodarstve (77. – 79 odsek jeho odôvodnenia).

5. S odkazom na obsah listín, na ktoré súd poukázal v 23., 24. a 56. odseku svojho odôvodnenia uzavrel,
že žalobca aktívne vecne legitimovaným v spore sa stal až rozhodnutím arcibiskupa a metropolitu
Košickej arcidiecézy z 13.10.2022 o delimitácii cirkevného majetku, ktorý je predmetom tohto sporu,
a to z Rímskokatolíckej farnosti sv. D. E. na žalobcu (v spise na č. l. 303), nakoľko dovtedy právnym
nástupcom Košickej rímskokatolíckej cirkevnej základiny ako posledného pozemkovoknižného vlastníka

sporných nehnuteľností pred zápisom vlastníctva štátu na základe rozhodnutia diecézneho biskupa
z 15.12.1993 bola Rímskokatolícka farnosť sv. Alžbety v Košiciach, a nie žalobca. Naliehavý právny
záujem na požadovanom určení vyhodnotil ako daný s ohľadom na skutočnosť, že ako vlastník sporných
nehnuteľností zhora opísaným spôsobom podľa záznamov v katastri nehnuteľností aktuálne je vedený
žalovaný, a nie žalobca. S námietkou žalovaného, že žalobca vydania sporných nehnuteľností sa

mal domáhať v rámci reštitučných predpisov, sa vysporiadal s argumentom, že ak došlo k zabratiu
majetku štátom bez právneho dôvodu, dotknutý subjekt nestratil svoj právny vzťah k majetku z dôvodu
neuplatnenia reštitučného nároku na vydanie veci a môže sa preto domáhať svojho práva na súde
i určovacou žalobou.

6. V tejto súvislosti považoval za postačujúce odkázať na závery vyjadrené v (i) 41. odseku odôvodnenia
uznesenia NS SR z 30.10.2019 vo veci 1Cdo/68/2019, t. j. že ak povinnej osobe nesvedčí žiadny
právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej zachované vlastnícke
právo k nehnuteľnosti toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred zápisom vlastníckeho
práva štátu, pričom samotná existencia reštitučného zákonodarstva nespôsobuje preto nedostatok

naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení; (ii) rozsudku NS SR z 24.2.2010 vo
veci 5 M Cdo 4/2009, podľa ktorých nie je vylúčené, aby cirkev svojich vlastníckych práv sa domáhala
podľa všeobecných predpisov; (iii) rozsudku NS SR z 22.1.2020 vo veci 8Cdo/144/2018 a uzavrel, že
aj keď súd nevidel logický dôvod, prečo Rímskokatolícka farnosť sv. Alžbety rovnako, ako v prípade
susediacich pozemkov p. č. 1290 a 1291 z tej istej PKV štátom zabratých bez právneho dôvodu

v režime zákona č. 282/1993 Z. z. nepožiadala aj o vydanie sporných nehnuteľností, majúc na zreteli,
že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im obnovenie vlastníckeho práva uľahčili, a teda nemali by brániť vlastníkovi v podaní
určovacej žaloby, nepodanie žaloby podľa reštitučných predpisov nepovažoval za podstatné vo vzťahu
k posúdeniu naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Napokon s odôvodnením,

že predmetom sporu nie sú ani lesné a ani poľnohospodárske pozemky, aplikáciu zákona č. 161/2005
Z. z. v predmetnej veci považoval za vylúčenú.

7. S prihliadnutím na obranu žalovaného v spore za skutočnosti medzi stranami nesporné považoval,
že (i) rozhodnutie FO ONV z 1.10.1962 na sporné nehnuteľnosti sa nevzťahovalo, toto nenadobudlo

právoplatnosť a preto ním nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva žalobcu na Československý štát,
(ii) pravdepodobne omylom či ľudským pochybením došlo k zápisu štátu do evidencie nehnuteľností
ako vlastníka, (iii) ROEP nebol urobený k tomu LV, kde bola evidovaná p. č. 2154/1. Vychádzajúc
zo skutočnosti, že štát bol evidovaný ako vlastník nesprávne, právne uzavrel, že tento ani nemohol
ako predávajúci na kupujúceho PAS Bj, s.r.o. kúpnou zmluvou z 28.1.2014 platne previesť sporné

nehnuteľnosti a tieto nemohli preto platne prejsť do vlastníctva žalovaného na základe zmluvy o predaji
časti podniku z 15.12.2020 a predmetné právne úkony právne posúdil ako absolútne neplatné podľa §39
o. z., keďže nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má a že v situácii, keď štátu ako povinnej
osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,zostalo naďalej zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred
zápisom vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
8. Žalovaného a rovnako aj jeho právneho predchodcu považoval za dobromyseľných nadobúdateľov

sporných nehnuteľností a s argumentáciou žalovaného, že žalobca je nedbalým vlastníkom, ktorý
preto má znášať väčšie riziko, než žalovaný ako nadobúdateľ v dobrej viere, sa vysporiadal v 83.
odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde podrobne odôvodnil svoj záver, pre ktorý podľa neho
žalobca nebol výslovne nedbalým vlastníkom. Hoci neplatné kúpne zmluvy by aj mohol považovať za
domnelý právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom

ako dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností, vzhľadom na to, že medzi vkladom vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností v prospech právneho predchodcu žalovaného (27.5.2014) a uplatnením
predmetnej žaloby na súde (14.9.2021) neubehla zákonná 10-ročná vydržacia doba oprávnenej, či
dobromyseľnej držby, uzavrel, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaným nedošlo ani titulom
vydržania; úvahu, či by do vydržacej doby žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu mohol zarátať aj
držbu sporných nehnuteľností okresným úradom či štátom, nepovažoval za správnu, keďže ani štát ani

okresný úrad nemal právny titul vstupu do dobromyseľnej držby, akým v prípade štátu mal byť neplatný,
neúčinný či neexistujúci, a teda žiadny právny titul, v dôsledku čoho zo strany štátu nemohlo preto ísť
držbu oprávnenú a následne nemohlo dôjsť preto ani k vydržaniu vlastníckeho práva štátom.

9. Pri posudzovaní kolízie zásady nemožnosti nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka so zásadou

zachovania vlastníctva dobromyseľného nadobúdateľa a jeho legitímneho očakávania sa priklonil
k záverom z rozhodnutia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR z 27.4.2021 vo veci
1VObdo/2/2020, ktoré korešponduje aj so závermi vyjadrenými v uznesení Ústavného súdu SR z
26.5.2020voveciII.ÚS223/2020,akoajvjehonálezez19.1.2021voveciI.ÚS510/2016,podľaktorých
nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam

ipse habet) a preto nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto na
základe absolútne neplatného právneho úkonu v katastri nehnuteľností je vedený ako vlastník sporných
nehnuteľností, pričom dobrá viera nadobúdateľa, že v danom prípade nehnuteľnú vec nadobúda od
vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne

upravuje, kým v iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.

10. Vzhľadom na tieto závery najvyšších súdnych autorít a neexistenciu hmotnoprávneho ustanovenia
zákona, ktoré umožňuje aplikovanie dobrej viery v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva od

nevlastníka, pričom v danom prípade nezistil ani rozpor s dobrými mravmi, v 87. odseku svojho
odôvodnenia uzavrel, že žalobu zamietol (správne vyhovel – pozn. odvolacieho súdu), dôvod jej
zamietnutia (správne vyhovenia – pozn. odvolacieho súdu) zakladajúc na absolútnej neplatnosti
právnych úkonov zakladajúcich vlastníctvo žalovaného a jeho právneho predchodcu.

11. S obranou žalovaného, že jedna zo sporných pozemkových parciel (2154/1) nebola zapísaná ako
vlastníctvo štátu na základe ROEP a preto žalobca v spore nepreukázal, že štát v čase jej prevodu
na právneho predchodcu žalovaného nebol jej vlastníkom a že ju zabral bez právneho dôvodu, sa
vysporiadal poukazom na to, že dôkazná povinnosť v spore objasniť, na základe čoho bol štát do
evidencie nehnuteľností zapísaný, nezaťažovala žalobcu.

12. S námietkou žalovaného, že majetok a vlastníctvo je potrebné vnímať i s ohľadom na Dodatkový
protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd týkajúci sa práva na pokojné užívanie
majetku a v zmysle záverov judikatúry ESĽP, ktoré podľa žalovaného žalobca úplne opomína, ako i to,
že v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu musí byť preskúmaná otázka, či okolnosti posudzovaného

prípadu ako celok (ne)odôvodňujú nárok na ochranu podľa tohto čl. Dodatkového protokolu, pričom sa
poskytuje ochrana aj tzv. legitímnej nádeji, sa vysporiadal konštatovaním, že rozsudky ESĽP v konaní
zmienené žalovaným neboli skutkovo totožné s prejednávanou vecou, v ktorej súd však nevidel rozpor
s čl. 1 Dodatkového protokolu.

13. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil §257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol
v skutočnosti, že žalobca svoju argumentáciu ohľadom svojej aktívnej vecnej legitimácie v spore zmenil
až po prvom pojednávaní v reakcii na predbežné právne posúdenie veci súdom ohľadom jej nedostatku,
hoci tak mohol urobiť už skôr na základe vyjadrenia žalovaného, ktorý v konaní tvrdil, že v konaní až dopripusteniazmenyžaloby(13.10.2022)sabránilvočinedôvodnejžalobe,čímmužalobcazapríčiniltrovy.
Z týchto dôvodov situáciu, kedy žalobca sa až dodatočne stal v konaní aktívne vecne legitimovaným,
vzhliadol to za dôvod pre nepriznanie náhrady trov úspešnému žalobcovi.

14. Proti tomuto rozsudku žalovaný podáva odvolanie, ktoré odôvodňuje odvolacími dôvodmi
ustanovenými v §365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP a navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.

15. V odvolaní odvolateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, a to pre rozpor výroku napadnutého rozsudku s 87. odsekom jeho odôvodnenia, kde
súd dôvodil, prečo žalobu zamietol, ako aj preto, že v jeho 91. odseku len veľmi stroho uviedol, že
nepovažoval v tejto veci za relevantnú žalovaným namietanú judikatúru ESĽP, ktorú odvolateľ považoval
za svoj rozhodujúci argument ohľadom zásahu do jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa Čl.
1 Dodatkového protokolu. Namieta, že pokiaľ napadnutý rozsudok nadobudne právoplatnosť, bude

mu znemožnené pokojné užívanie sporných nehnuteľností a súčasne žalobca sa domôže svojho
pôvodného vlastníctva, hoci ho už celé desaťročia efektívne nevykonával, čo podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu nezodpovedá správnemu a racionálnemu pomernému vzťahu týchto dvoch práv, keďže podľa
napadnutého rozsudku pôvodné vlastnícke právo žalobcu dostalo prednosť na základe toho, že žalobca
z archívneho dokumentu spred viac ako 50 rokov, zistil, že v katastri nehnuteľností ako vlastník by mal

byť zapísaný on, hoci celé desaťročia mu to bolo ľahostajné.

16. Súdu tiež vytýka, že na posudzovaný prípad účelovo a bez vysvetlenia svojej preferencie
pred rozhodnutiami ESĽP aplikoval závery z rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu vo veci
1VObdo/2/2020, nijako neodôvodnil odklon od judikatúry ESĽP, ústavného súdu ako ani časti judikatúry

dovolacieho súdu reprezentovanej napr. jeho rozsudkom z 29.4.2020 vo veci 4Cdo/142/2019. Namieta,
že záver súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy medzi štátom a právnym predchodcom žalovaného je
v rozpore s nálezom ústavného súdu vo veci I. ÚS 549/2015 a ide preto o nesprávne právne posúdenie
veci, z toho nálezu, ako aj z náletu I. ÚS 151/2016 rozsiahlo cituje a rozvíja svoje právne úvahy,
akých pochybení v právnom posúdení sa dopustil veľký senát najvyššieho súdu vo svojej podľa neho

nepodstatnej a nejasnej argumentácii, ktorú v rozhodnutí 1VObdo/2/2020 zaujal a v odvolaní s týmito
rozsiahlo polemizuje.

17. Podľa odvolateľa, ak súd uznal, že žalovaný a jeho právny predchodca pri nadobúdaní sporných
nehnuteľností boli dobromyseľní a uznal aj to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca objektívne

sa mohol domáhať svojho majetku podľa reštitučného predpisu, nemal žiaden dôvod, aby nezaujal
odlišný právny názor od tohto rozhodnutia veľkého senátu a neuprednostnil právo žalovaného na
pokojnéužívaniemajetkupredpôvodnýmvlastníckymprávomžalobcu,keďžeajveľkýsenátnajvyššieho
súdu v rozhodnutí 1VObdo/2/2020 v 55.3 odseku prelomenie zásady nemo plus iuris v prospech
dobromyseľnéhonadobúdateľapripustilajvprípadoch,kedytozákonvýslovneneupravuje,hocinainom

mieste v odvolaní namieta, že na rozdiel od tohto rozhodnutia veľkého senátu rozhodnutia ústavného
súdu z 20.6.2021 vo veci II. ÚS 223/2020 a z 19.1.2021 vo veci I. ÚS 510/2016, prelomenie zásady
nemo plus iuris nad rámec prípadov vyslovene upravených zákon pripúšťajú.

18. Odvolateľ namieta, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní naďalej pretrváva,

keďže za stavu, že ako vlastník v katastri nehnuteľností je zapísaný žalovaný, arcibiskup nemohol vydať
rozhodnutie o delimitácii cirkevného majetku z vlastníctva farnosti do vlastníctva inej jemu podriadenej
cirkevnej právnickej osoby s právnymi účinkami pre štátne orgány a tretie osoby.

19. Postup súdu podľa odvolateľa nebol správny ani pokiaľ napriek tomu, že konštatoval, že žalobca

mal v minulosti možnosť svojho majetku sa domáhať v reštitúcii podľa zákona č. 282/1993 Z. z.,
nevyvodil z toho právny záver v podobe nemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho práva určovacou
žalobou. V tomto konaní ide preto o reštitúciu bez ohľadu na to, že na ňu súd prvej inštancie aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka a súd mal preto dbať na princípy, na ktorých je postavené
reštitučné zákonodarstvo, t. j. aj na ochranu majetkových práv a právnych záujmov dobromyseľných

nadobúdateľov, ktorí nadobudli sporný majetok od štátu.20. Odvolateľ ďalej namieta, že v situácii, kedy Občiansky zákonník explicitne neupravuje nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, pričom v tomto prípade ide o zlyhanie
zákonodarcu, súd postupom v zmysle Čl. 4 ods. 2 základných zásad CSP právo mal dotvoriť.

21. Pretože vyhovením žalobe vzniká väčšia právna neistota u viacerých subjektov, ktorá si vyžiada
potrebu ich úpravy, prípadne aj vedenie ďalších súdnych sporov a v značnej miere narúša viaceré
fungujúce právne vzťahy, podľa odvolateľa žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na takomto
určení.

22. Podľa odvolateľa nemožno vylúčiť, že vo vzťahu k parcele č. 2154/1, ktorá v katastri nehnuteľností
nebola zapísaná na štát na základe ROEP, ale na základe iného zápisu, v katastrálnom operáte
sa nachádza nejaký titul jej nadobudnutia štátom alebo iná listina, ktorá by mohla zakladať jeho
dobromyseľnosť a namieta preto, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno v spore.
Napokon prezentuje svoju úvahu, že pri nadobudnutí sporných nehnuteľností mohol byť dobromyseľný

aj štát, nakoľko medzi jeho organizáciami dochádzalo k viacerým prevodom sporných nehnuteľností,
pričom štát ani žalobcom ani farnosťou v držbe sporných nehnuteľností rušení nebol.

23. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny a aby žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu jeho trov. Za podstatné považuje,

že žalobca v konaní preukázal podstatné a rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých súd jeho
žalobe vyhovel a s ktorými v odôvodnení napadnutého rozsudku správne sa aj vysporiadal. Odmieta
tvrdenie odvolateľa o nepresvedčivosti napadnutého rozsudku v dôsledku nepodstatného pochybenia
v 87. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku a pokiaľ ide o čl. 1 Dodatkového protokolu, okrem
toho, že odvolateľ v celom konaní neuviedol, čo je podľa neho jeho rozhodujúci argument, na ktorý

očakáva špecifickú odpoveď, poukazuje na nález PL. ÚS 35/1995, podľa ktorého právo na ústavnú
ochranu pokojného užívania majetku prináleží iba vlastníkovi nehnuteľnosti, a teda nie žalovanému.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (86. – 89. odsek) podľa žalobcu je zrejmé, že závery veľkého
senátu v jeho rozhodnutí 1VObdo/2/2020 predstavujú zjednocujúce stanovisko v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu, a to v prospech zásady nemo plus iuris ako konštantnej judikatúry.

24. Pokiaľ ide o jeho aktívnu vecnú legitimáciu, žalobca od počiatku pred súdom prvej inštancie dôvodne
tvrdil, že vo veci je aktívne vecne legitimovaný a toto v konaní aj preukázal písomným rozhodnutím
diecézneho arcibiskupa o delimitácii cirkevného majetku z farnosti na žalobcu z 13.10.2022, aby
zadosťučinil právnemu poriadku SR.

25. Podľa žalobcu odvolateľ v podstatnej časti svojho rozsiahleho odvolania (body 18 – 164) neuviedol
žiadne podstatné tvrdenia, len nespočetným množstvom judikátov všeobecných súdov SR, ČR a ESĽP
účelovo vytrhol z celkového kontextu uceleného obsahu právne vety, ktoré so súdenou vecou nesúvisia,
okolnosti v nich sú iné a neaplikovateľné na súdenú vec a pre základ rozhodnutia súdu neboli podstatné.
Keďžeplatnáprávnaúpravaneumožňujenadobudnúťvlastníckeprávoodnevlastníka,akniesúsplnené

zákonné podmienky vydržania, okolnosť, že súd žalovaného označil za dobromyseľného nadobúdateľa,
nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Žalobca v konaní však jasne vyjadril, že sám
žalovaného ani jeho právneho predchodcu, ktorí počas ponukového konania a po ňom boli totálne
pasívni, nepovažoval za dobromyseľných nadobúdateľov, pričom táto sa musí posudzovať prísne
a k nadobudnutiu ich presvedčenia, že sú dobromyseľní, nestačí iba tvrdiť, že dobromyseľní sú, keď

vedeli, že ROEP titul vlastníctva nezakladá a mali možnosť u predávajúceho zistiť, či k predávanej
nehnuteľnosti (ne)má vlastnícky titul.

26. Tak odvolateľ v odvolacej replike, ako aj žalobca v odvolacej duplike zotrvali na svojich vyjadreniach
z odvolania, resp. z vyjadrenia k nemu. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355

a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

28. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods. 1 CSP
potvrdil.29. Rozsudok na Krajskom súde v Košiciach verejne bol vyhlásený 16.10.2024 o 10.15 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

od 10.10.2024 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a na jeho webovej stránke (§219 ods.
1 a ods. 3 za použitia §378 CSP).

30. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. b) (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces), písm. d) (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci), písm. f) (súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorých odvolací súd dospel k záveru, že tieto nie sú
naplnené.

31. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného
skutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáverarozsudokajnáležiteodôvodnil.Vkonanínebolazistená
žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

32. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný.
V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný
význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako
aj s obsahom a dôvodmi odvolania, až na niektoré výnimky, ktoré však sú bez vplyvu na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výrokunapadnutéhorozsudku.Odvolacísúd,ažnajehozáveryz82.odsekuodôvodneniapretosasním
stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci
spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v súlade
s §387 ods. 2 CSP preto sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti, sám tieto nadbytočne už
neopakuje, ale na ne, ako odvolacím súdom zhora sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné

dôvody rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú žalovaný nadobudol na základe
absolútne neplatného právneho úkonu, pričom tento k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo
nenadobudol ani vydržaním minimálne preto, že desaťročná vydržacia doba od sporného nadobudnutia,
atoanisozapočítanímichdržbyjehobezprostrednýmprávnympredchodcom,douplatneniapredmetnej
žaloby na súde neuplynula.

33. Odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a tieto nie sú
preto spôsobilé privodiť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už zmenou alebo zrušením
napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie

námietky žalovaného odvolací súd dopĺňa.

34. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ako jednej z najvyšších súdnych autorít, v súlade
s ktorou všeobecné súdy sú povinné rozhodovať, zahŕňa predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky a jej súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ
niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom
rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali;
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia

a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia a stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré
boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SAFT Praha v rokoch 1974,1980 a 1986 (R 71/2018). Pretože v zmysle tohto judikovaného rozhodnutia NS SR tvoriaceho ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, rozhodnutia súdov Českej republiky nemožno považovať za
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, rozsiahlymi právnymi úvahami odvolateľa, v ktorých tento

sa odvolával na rozhodnutia súdov ČR, ktorých právne závery v podaní odvolateľa nie sú v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá je pre súd preto určujúcou (čl. 2 ods. 2 CSP),
odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ako s bezpredmetnými sa preto nezaoberal.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní bol preukázaný zápis vlastníctva v pozemkovej knihe vo

vložke č. 2729 na Košickú rímskokatolícku cirkevnú základinu ako právneho predchodcu žalobcu,
a to titulom kúpy z 11.10.1916, pričom v konaní nebola predložená ani označená a dokonca ani
len tvrdená existencia nielen platného, ale akéhokoľvek nadobúdacieho titulu, na základe ktorého
v evidencii nehnuteľností vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam bolo zapísané na Československý
štát (vrátane p. č. 2154/1), súd prvej inštancie v danej veci správne skutkovo i právne uzavrel, že pre
absolútnu absenciu nadobúdacieho titulu v prospech štátu tento napriek zápisu v evidencii nehnuteľností

vlastníkom sporných nehnuteľností v čase ich prevodu na právneho predchodcu žalovaného nebol, ani
nemohol následne vlastníctvo k nim preto platne previesť na právneho predchodcu žalovaného a ten
potom na žalovaného, ako správnymi sú aj jeho z toho vyplývajúce ďalšie právne závery, že v podobe
oboch týchto nadobúdacích právnych úkonov, t. j. tak kúpnej zmluvy z 28.1.2014 medzi SR a PAS
Bj, s.r.o., ako aj zmluvy z 15.12.2020 o predaji časti podniku medzi PAS Bj, s.r.o. a žalovaným ide

preto o absolútne neplatné právne úkony. Keďže štát nedisponoval žiadnym nadobúdacím titulom, pri
nadobudnutí sporných nehnuteľností nemohol byť a nebol dobromyseľným bez ohľadu na to, koľkokrát
a medzi koľkými svojimi organizáciami ich prevádzal, ako aj bez ohľadu na to, či žalobca ho v ich držbe
rušil alebo nie. Absencia dobromyseľnosti pri vstupe do držby nikdy sa nestane držbou oprávnenou a ani
nevedie k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.

36. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že štát,
ktorý zápis svojho vlastníckeho práva v pozemkovoknižnej vložke č. XXXX v k. ú. A. B. dosiahol
bez existencie akéhokoľvek právneho titulu, ktorý by ho na tento zápis, čo i len podľa právnych
predpisov platných v dobe, v ktorej k tomu došlo, oprávňoval, nebol dobromyseľným v okamihu jeho

nadobudnutia a dobromyseľným sa preto nemohol stať ani v priebehu nasledujúcich rokov, a to ani za
predpokladu, že žalobca o svoje vlastníctvo sa nezaujímal, ako to o ňom tvrdí žalovaný. Vlastnícke právo
je nepremlčateľné, čo o. i. znamená aj to, že pokiaľ skutočný vlastník ochrany svojho vlastníckeho práva
sa domáha hoci aj po mnohých rokoch, samotné plynutie času zánik jeho vlastníckeho práva nespôsobí.
Zasituácie,žeakovlastníkspornýchnehnuteľnostívkatastrinehnuteľnostít.č.jezapísanýsubjekt,ktorý

nedisponuje platným titulom nadobudnutia, nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu nemožno
vidieť ani v dĺžke doby, po ktorú za ich vlastníka sa považoval štát. Naopak práve tá skutočnosť, že najprv
štát a neskôr právny predchodca žalovaného a v súčasnosti žalovaný je zapísaný ako vlastník sporných
nehnuteľností, pričom žalobca preukázal, že skutočným vlastníkom titulom kúpnej zmluvy z roku 1916
je Rímskokatolícka cirkev v SR, ktorej on je organizačnou zložkou s vlastnou právnou subjektivitou, je

daný aj naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení a preto sa môže domáhať ochrany
svojich vlastníckych práv.

37. Možno len súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie aj v tom, že nebolo na žalobcovi v konaní
produkovať dôkazy o tom, že štát v čase prevodu sporných nehnuteľností na právneho predchodcu

žalovaného (vrátane p. č. 2154/1) disponoval platným právnym titulom, na základe ktorého došlo
k zápisu jeho vlastníctva do evidencie nehnuteľností. Naopak bol to žalovaný, na kom bola povinnosť
v konaní preukázať, že existoval platný právny titul, na základe ktorého štát toto svoje vlastníctvo
nadobudol. Aj podľa dovolacieho súdu vo veci 6Cdo/71/2011 „... len samotná skutočnosť, že štát
bol zapísaný ako vlastník predávanej nehnuteľnosti ... nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru

(presvedčenie) právneho predchodcu žalovaného, že štátu svedčí aj platný právny titul, na základe
ktorého je jeho vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo
možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností
vedúcich (z hľadiska kritérií a priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát v čase predaja (v danom
prípade dražbou) disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom. O dobrú vieru ide vtedy, ak

nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na
okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritérií a priemerne
obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého
práva zapísaný v katastri (v evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí“.38. Podľa odvolacieho súdu, a tu sa jeho právny názor s právnym nárazovom súdu prvej inštancie
rozchádza, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, právny predchodca

žalovaného túto potrebnú mieru opatrnosti a obozretnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva od štátu
v danom prípade nezachoval, keďže z nadobúdacieho titulu (kúpna zmluva z 28.1.2014), na základe
ktorého došlo k prevodu sporných nehnuteľností zo Slovenskej republiky na PAS Bj, s.r.o. nesporne
vyplynulo, že prevádzané nehnuteľnosti sú majetkom štátu v dočasnej správe a že štát ich nadobudol
titulom ROEP, čo sú okolnosti, ktoré na strane poctivého nadobúdateľa mali vyvolať záujem presvedčiť

sa, či prevodca skutočne je vlastníkom, pričom aj §5 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe
majetku štátu ako dočasnému správcovi ukladá povinnosť viesť osobitnú evidenciu, ktorá o. i. musí
obsahovať doklad preukazujúci vlastnícke právo štátu, ako aj právny dôvod nadobudnutia. Nebolo preto
potrebné rozsiahle pátranie zo strany právneho predchodcu žalovaného, ktoré už nebolo možné od
neho spravodlivo požadovať, ako sa vyslovil súd prvej inštancie, ale stačilo, aby kupujúci druhú zmluvnú
stranu vyzval na preukázanie jeho vlastníckeho práva, ako aj nadobúdacieho titulu a tá musela vedieť

takejto požiadavke vyhovieť. Mal preto právny predchodca žalovaného ako kupujúci vo vlastnom záujme
trvať na tom, aby štát svoje vlastníctvo k prevádzaným nehnuteľnostiam takýmto spôsobom preukázal.
Bolo to jeho povinnosťou o to viac, že vychádzajúc zo zásady neznalosť zákona neospravedlňuje, musel
vedieť,žezápisúdajovvkatastrinehnuteľnostíjehodnoverný,lenkýmsanepreukážeopak,toznamená,
nemohol konať so slepou dôverou v platnosť zápisu v katastri nehnuteľností, prípadne od tohto zápisu

odvodzovať svoju dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva a pokiaľ tak konal, spoliehajúc sa
na pravdivosť takéhoto zápisu, konal tak na vlastné riziko. Žalovaný v konaní pritom ani len netvrdil, že
tieto právne úkony jeho právny predchodca vykonal, pritom jeho zaťažovalo dôkazné bremeno. Pokiaľ
ide o dobromyseľnosť žalovaného, tá podľa odvolacieho súdu je spochybnená už zisteniami súdu prvej
inštancie (82. odsek jeho odôvodnenia) a ako zrejme na toto poukazoval v konaní aj žalobca, keď

o žalovanom a jeho právnom predchodcovi sa vyjadroval ako o spriaznených osobách, jeho jedinou,
zakladajúcou spoločníčkou a konateľkou je osoba, ktorá bola jedným zo spoločníkov PAS Bj, s.r.o., a
to aj v čase nadobudnutia sporných nehnuteľností do vlastníctva právneho predchodcu žalovaného (od
jeho založenia 29.9.2004 - 18.11.2016) a z čias svojho pôsobenia v PAS Bj, s.r.o. vedomosti o titule
nadobudnutia ROEP a o prevádzanom majetku v dočasnej správe štátu preto mohla mať a mala sa

o okolnostiach prevodu majetku zo štátu na PAS Bj, s.r.o. zmluvou z 28.1.2014 zaujímať o to viac,
keď predmetom prevodu v rámci predaja časti jeho podniku na žalovaného ako subjekt práva, ktorý
sama zakladala, boli aj sporné nehnuteľnosti. Žalovaný v konaní ani tieto pochybnosti, ktoré vyplynuli
z výpisov z obchodného registra oboch dotknutých obchodných spoločností nijako neobjasnil, hoci jeho
zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva.

Právny predchodca žalovaného a rovnako aj žalovaný ako nedbalí nadobúdatelia išli preto do rizika
s uzrozumením, že pôvodný vlastník môže žiadať vrátenie sporných nehnuteľností. Uvedené v danej
veci nebolo však ani rozhodujúce, a to z nasledovných dôvodov.

39. Veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj len ako „veľký senát“) vo

svojom rozhodnutí z 27.4.2021 vo veci 1VObdo/2/2020 posudzoval otázku súvisiacu s dobromyseľným
nadobúdaním nehnuteľnosti od nevlastníka, pričom ju uzavrel v prospech pôvodného vlastníka
a v prospech zásady nemo plus iuris. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, z ktorého
expressis verbis vyplýva, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje
len v zákonom upravených prípadoch predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno

nadobudnúť len od vlastníka a že zákon výlučne len v týchto prípadoch uprednostňuje ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Zdôraznil, že
neprichádza do úvahy, aby súd bez toho, aby existoval zákonný predpoklad, vyvodzoval možnosť
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa extenzívne tým spôsobom, že na priznanie vlastníckeho práva
postačuje samotná dobrá viera nadobúdateľa, t. j. že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka

by bolo prípustné vo všeobecnosti, čoho v súdenej veci sa domáha odvolateľ.

40. Veľký senát zároveň vymenoval všetky tieto zákonné predpoklady ako výnimky zo zásady nemo
plus iuris, pričom ide vždy o zákonom upravené prípady [§486 o. z., 486 obch. z., §93 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, §19 ods. 3 zákona o cenných papieroch, §61 EP v znení účinnom do

31.3.2017, §40 ods. 2 písm. l) v spojení s §152 ods. 2 EP v znení účinnom od 1.4.2017] s tým, že v iných
prípadoch dobrá viera nadobúdateľa má význam len pri nárokoch podľa §126 ods. 2 v spojení s §129
ods. 1 OZ, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere, ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na
zásadu nemo plus iuris nemôže domáhať proti skutočnému vlastníkovi veci (12. odsek odôvodneniatohto rozhodnutia veľkého senátu). Jednotlivé výnimky sú teda explicitne vymedzené jednoznačne
formulovanou právnou normou, pričom vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza
náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného

vlastnícke právo, ktorým sám nedisponuje. Tieto výnimky dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej
veci od nevlastníka na skutkové okolnosti žalovaného sa pritom nevzťahujú. V jeho prípade nejde totiž
ani o nadobudnutie od nepravého dediča, ani od nevlastníka v rámci konkurzného konania, ani od
nevlastníka v exekučnom konaní či v rámci dobrovoľnej držby a ani o nadobudnutie od oprávneného
držiteľa podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam

v znení neskorších právnych predpisov.

41. Dobromyseľné nadobudnutie od nevlastníka v súčasnosti platnom právnom poriadku je teda možné
len v zhora vymenovaných prípadoch, kedy právna úprava výnimočne umožňuje, aby vlastníkom veci
osoba sa stala aj napriek tomu, že prevodca nebol vlastníkom alebo nemal oprávnenie vlastníctvo
previesť. Nejde však o prejav všeobecnej zásady, že dobromyseľný nadobúdateľ vlastnícke právo

nadobúda aj v situácii, ak prevodca nebol vlastníkom. Ak určitý úkon je absolútne neplatný, jeho
neplatnosť nastáva priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípu spravodlivosti
a dobrých mravov pri výkone práv a povinností súd nemá možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu
neplatnosť úkonov (ne)uzná, resp. či ju (ne)zohľadní. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť
právnehoúkonusúdmusívždyprihliadať,atoajbeznávrhu(zúradnejpovinnosti).Nazákladeabsolútne

neplatného právneho úkonu, resp. neexistujúceho, ničotného právneho titulu, reálne je daný modus,
avšak chýba titulus, teda platný právny dôvod. Nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti a nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného
nadobúdateľa, čo je prípad posudzovanej veci. Za uvedeného stavu rovnako tak nie je možné
uprednostniťpožiadavkuprávnejistotyaochranyprávnadobudnutýchvdobrejvierepredzásadounemo

plus iuris. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny
nástupca, ak subjekt, od ktorého derivatívne odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto
právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (I. ÚS 50/2010).

42. Na základe neplatného právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, nemohol sa stať

vlastníkom sporných nehnuteľností ani žalovaný ani jeho právny predchodca a ako nevlastník, ani
štát nemohol na iného previesť viac práv ako sám má, nemohol potom vlastnícke právo previesť na
žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu. Žalovaný pritom v konaní okrem už zhora zmienenej
dôvery v zápis v katastri nehnuteľností v správnosť zápisu, s čím odvolací súd sa už vysporiadal
a taktiež okrem argumentu o vynaložených investíciách na predmetnú nehnuteľnosť, čo však pre

posúdenie jeho dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva je bezpredmetné, neuviedol žiadne
okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu nemo plus iuris, na ktorej je koncipovaný Občiansky
zákonník. Vlastnícke právo je podľa §123 o. z. najsilnejšie právo k veciam, pôsobí voči všetkým, ktorí
by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka a je nepremlčateľné. Neuviedol teda nič
také, kvôli čomu by vznikla potreba ochrany jeho v dobrej viere nadobudnutých práv pred ochranou

vlastníckeho práva žalobcu ako pôvodného vlastníka, reprezentanta rímskokatolíckej cirkvi.

43. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne pritom vysvetlil, z akého dôvodu
sa pri kolízii práva skutočného vlastníka a práva dobromyseľného nadobúdateľa, za akého žalovaného
považoval, priklonil k právnemu názoru prezentovanému v tomto rozhodnutí veľkého senátu, ktoré pre

samotné senáty najvyššieho súdu je záväzné a musia podľa neho rozhodovať (§48 ods. 3 CSP) a ktorý
plne korešponduje aj s právnym názorom prezentovaným ústavným súdom, o ktorom v odôvodnení
napadnutého rozsudku súd sa zmienil a uviedol, z akého dôvodu nevzhliadol dôvod od neho sa odkloniť.
Podľa odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva priestor na pochybnosti o tom,
z akých dôvodov súd prvej inštancie takto postupoval, jeho dôvody aj v tomto smere sú dostatočne

zrozumiteľné, určité a preskúmateľné. Odvolateľ má právo s právnym názorom súdu, ako aj jeho
dôvodmi nesúhlasiť, ale odvolanie nemôže úspešne založiť len na tomto nesúhlase, rovnako ako ani
na tom, že napriek týmto záverom veľkého senátu vo veci 1VObdo/2/2020 ako konštantnú judikatúru
ústavného súdu ešte aj v odvolacom konaní prezentuje najmä rozhodnutie I. ÚS 549/2015, s ktorého
odôvodnením veľký senát v tomto svojom rozhodnutí podrobne sa vysporiadal a od ktorého dokonca,

a to ešte pred 27.4.2021, aj sám ústavný súd sa dištancoval, keď vyslovil, že práve rozhodnutie I.
ÚS 549/2015, ktorého aplikovania odvolateľ sa dovoláva aj v tejto sporovej veci, bolo „odchýlením od
predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, a to bez predloženia veci plénu“ a výslovne uviedol, že danérozhodnutie „nereprezentuje konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorou mala byť prelomená zásada
tzv. nemo plus iuris vo všeobecnosti“ (pozri II. ÚS 223/2020 z 26.5.2020).

44. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať
svoj majetok, nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,
ktoré ustanovuje zákon o všeobecnej zásade medzinárodného práva. Tento článok aj v zmysle
judikatúry ESĽP implikuje, že každý zásah do práva na pokojné užívanie majetku musí byť sprevádzaný
procedurálnymi garanciami umožňujúcimi jednotlivcom rozumnú možnosť predložiť ich vec pred orgán

verejnejmoci,prejejúčelyefektívnehodomáhaniasapreskúmaniazásahu(Hentrichv.France,sťažnosť
č. 13616/88, rozsudok z 22.9.1994, §40 a nasl.; PL. ÚS 110/2011). Podľa PL. ÚS 33/95 Článkom 20 ods.
1 ústavy ochrana majetku sa priznáva len vlastníkovi, ktorý ho nadobudol v súlade s platným právnym
poriadkom, pričom právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20 ods. 1
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj vlastníkom je, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie
vlastníctva, ako v danom spore odvolateľ, je konformný aj s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého

vlastnícke právo zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu môže byť porušené len vo vzťahu k jeho
držiteľom. Žiadna z okolností, ktoré súd vo svojom odôvodení uviedol pritom nenaznačuje, že by mohlo
ísť o zásah zo strany štátu do práva žalovaného na pokojné užívanie jeho majetku, či o porušenie
jeho legitímnych očakávaní. V konaní bolo preukázané, že žalovaný, aj keď je zapísaný v katastri
sporných nehnuteľností ako ich vlastník, ich vlastníkom v skutočnosti nie je, nie je teda vlastníkom

sporného majetku, ale podľa platného hmotného práva mohol byť len jeho oprávneným držiteľom, keďže
nadobúdacím titulom v danom prípade bol absolútne neplatný právny úkon.

45. Pokiaľ ide o legitímne očakávania, žalovaný aj za predpokladu, že by bol dobromyseľným
nadobúdateľom, za danej situácie legitímne by mohol očakávať, že mu bude poskytnutá súdna ochrana,

avšak v danom prípade táto by mu mohla byť poskytnutá len ako dobromyseľnému držiteľovi (§30 o. z.),
nakoľko platná právna úprava vylučuje možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na
základeabsolútneneplatnéhoprávnehoúkonu.Tátosúdnaochranadobromyseľnémudržiteľovispočíva
o.i.vmožnostinadobudnúťvlastníckeprávoodnevlastníkavydržanímposplnenízákonomstanovených
podmienok (desaťročná nepretržitá dobromyseľná držba).

46. Uvedená úvaha v tejto právnej veci je však zbytočná nielen preto, že súd prvej inštancie pri
kolízii práva skutočného vlastníka a žalovaného ako dobromyseľného nadobúdateľa sa stotožnil so
závermi veľkého senátu, ktoré od 27.4.2021 predstavujú konštantnú judikatúru dovolacieho súdu, ale
vzhľadom na skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania hlavne preto, že bez ohľadu na

to, či vôbec (ne)boli naplnené ostatné podmienky oprávnenej držby, žalovanému ani za podmienky,
že by mu bolo možné pripočítať držbu predmetných nehnuteľností jeho právnym predchodcom, od
28.1.2014 do podania žaloby o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dňom 14.9.2021,
kedy žalobca svojho práva sa domáhal, čím poť. došlo k neobnoviteľnej strate dobromyseľnosti
žalovaného, neuplynula zákonom stanovená desaťročná vydržacia doba. Z toho dôvodu zároveň sú

bezpredmetné akékoľvek námietky odvolateľa, ktorými tento sa dovoláva poskytnutia súdnej ochrany
ako dobromyseľnému nadobúdateľovi vrátane tej, že rozhodovacia prax ústavného súdu sa prikláňa
k rozšíreniu ochrany osôb konajúcich v dobrej viere (I. ÚS 549/2015). Z odôvodnenia veľkého senátu v
jeho rozhodnutí 1VObdo/2/2020 však zreteľne vyplýva, že samotná dobromyseľnosť na nadobudnutie
vlastníckeho práva nestačí, pričom právny poriadok dobromyseľnosti za splnenia ďalších zákonom

stanovených podmienok právny význam pripisuje len v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním. Ťažisko problematiky držby pritom nespočíva v riešení charakteru a náležitosti právneho
dôvodu ako takého, ale v objasnení okolností, za ktorých držiteľ pri zachovaní potrebnej miery
opatrnosti mohol nadobudnúť dôvodné presvedčenie, že táto nehnuteľná vec mu patrí, dobrá viera
musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je

opodstatnené. Spravidla ide o okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery týkajúce
sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia
sa držby, ktorý je dôvodom vzniku presvedčenia u daného subjektu, že dané právo drží oprávnene, čo
môže viesť k vydržaniu, len pokiaľ túto dobromyseľnú držbu vykonával po zákonom stanovenú dobu, čo
nie je prípad žalovaného. Platná právna úprava, ako aj ústavný princíp trojdelenia štátnej moci rovnako

vylučujú, aby namiesto zákonodarcu, ktorý podľa odvolateľa zlyhal a preto sa dovoláva, aby súd dotváral
hmotné právo.47. Dôvody absolútnej neplatnosti tak kúpnej zmluvy z 28.1.2014, ako aj zmluvy z 15.12.2020
o predaji časti podniku sú podrobne odôvodnené tak v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie,
ako tieto aj odvolacím súdom sú reprodukované vyššie v tomto jeho odôvodnení. Ako jednoznačný

záver z rozhodnutia veľkého senátu 1VObdo/2/2020 vyplýva aj to, že absolútne neplatný právny
úkon, nespôsobí právne následky ani v tom prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté
o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a že možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris
okrem zákonov predvídaných výnimiek nie je možné odvodiť ani zo znenia §70 ods. 1 katastrálneho
zákona, a teda, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľností v správnosť zapísaného údaja v katastri

nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol
nadobudnúťvlastníckeprávo(apreposkytnutieochranytomutoprávu),aksapreukáže,žetátozapísaná
osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, ako
tomu bolo aj v danom prípade.

48. Zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnému vlastníckemu právu pravého vlastníka

a právna úprava neumožňuje v prípade ďalších prevodov nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa. Legitímne očakávania v správnosť údajov
v katastri nehnuteľností v čase uzatvárania kúpnej zmluvy vzhľadom na judikovanú zdržanlivosť
poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom a na závery rozhodnutia veľkého senátu
1VObdo/2/2020 nejavia sa, ako dostatočné na prelomenie zásady nemo plus iuris, obzvlášť

s prihliadnutím na to, že v zmysle §70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. údaje katastra uvedené v §7 sú
hodnoverné,aksanepreukážeopak.Materiálnapublicitaúdajovkatastrajetedadelegelatavyvrátiteľná
a podmienená tým, či v konkrétnom prípade sa nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným
stavom, s ktorou okolnosťou opatrný nadobúdateľ musí byť uzrozumený (I. ÚS 510/2016).

49. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, tá jednoznačne je preukázaná najneskôr
rozhodnutím arcibiskupa a metropolitu Košickej arcidiecézy z 13.10.2022. Podľa odvolacieho súdu
nemožno však prehliadať, že jednotlivé cirkevné právnické osoby, akou je aj žalobca, aj keď má
samostatnú právnu subjektivitu, je útvarom Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike a tento
s ňou právne naďalej súvisí a len preto, že má samostatnú právnu subjektivitu, nestratil svoj osobitý

charakter a vlastnosť ako článok celého veľkého organizmu cirkvi a po celý čas zostával preto tiež
v majetkoprávnom pomere v tejto svojej cirkvi a náboženskej podriadenosti. Pritom aj pomerne rozsiahla
rozhodovacia prax všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu je zjednotená v závere, že napr.
v konaniach o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam za
aktívnevecnelegitimovanýsubjektjepotrebnépovažovaťrímskokatolíckucirkev,pričomjejejvnútornou

záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar, napr. ktorá diecéza si reštitučný nárok uplatní; obdobne tak NS
SR vo veci 2Sžo KS 221/2004 sa vyslovil, že žalobcom v danej veci nesporne je Rímskokatolícka cirkev
v SR, pričom okolnosť, ktorý útvar má v mene žalobcu vystupovať, nie je pre posúdenie aktívnej vecnej
legitimácie určujúce.

50. Napokon ani stručné zhrnutie záverov súdom prvej inštancie vykonané v 87. odseku odôvodnenia
napadnutého rozsudku, a to ani izolovane v tomto jedinom odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku,
nieto ešte v kontexte s ostatným obsahom jeho odôvodnenia nemôže vyvolávať rozumné pochybnosti
o tom, že zo strany súdu došlo k zjavnému omylu, keď uviedol, že žalobu zamietol a nejde preto o prípad
rozporu výroku napadnutého rozsudku s týmto odsekom jeho odôvodnenia, ako odvolateľ sa pokúša

navodiťdojem,žetýmtopochybenímzostranysúdudošlokporušeniujehoprávanariadneodôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

51. Rovnako neobstoja odvolacie námietky, ktorými odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka
nekonzistentnosť v jeho záveroch vo vzťahu k reštitučným predpisom. V tomto smere odvolací súd plne

poukazuje na správne závery súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z aktuálnej a ustálenej judikatúry
najvyšších súdnych autorít (77. – 78. jeho odôvodnenia). Otázkou, či právny poriadok SR (ne)vylučuje
uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak
žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov a podal žalobu,
ktorou žiadal deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva, okrem dovolacieho súdu sa zaoberal aj

ústavný súd napr. vo svojom rozhodnutí III. ÚS 178/2006. Aj v zmysle tohto reštitučné predpisy neboli
vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,resp. finančnej náhrady domáhala žalobu opierajúcu sa o všeobecné predpisy občianskeho práva
(podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných, negatórnych a pod.).
Účelom reštitučného zákonodarstva nepochybne nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov

pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov a tým aj legalizácia takých
postupovštátuvdobeneslobody,ktorébolinezlučiteľnénielensústavnýmiprincípmiochranyvlastníctva
v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Možno preto
konštatovať, že pri reštitučnom dôvode podľa §3 ods. 1 písm. h) zákona č. 282/1993 Z. z., t. j. v prípade
prevzatia veci štátom bez právneho dôvodu bolo uľahčenie oprávnenej osobe dosiahnuť zápis ako

vlastníka v katastri nehnuteľností v prípade, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody
a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v jednej z tých nehnuteľností
bez splnenia zákonných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uvedené o to viac
platí v situácii, keď povinnej osobe nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, čo zásadne
popiera základné právo na vlastníctvo oprávnenej osoby tak, ako toto je garantované v čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny, či právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Rovnako tak

systematickým a logickým výkladom zákona č. 282/1993 Z. z. možno dospieť k záveru, že reštitučné
predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade
neexistencie titulu jeho nadobudnutia, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva
v prospech štátu v evidencii nehnuteľností. Súd prvej inštancie v súdenej veci preto nepochybil, pokiaľ
nepodanie žaloby podľa reštitučných predpisov vo vzťahu k existencii naliehavého právneho záujmu

žalobcu na požadovanom určení nepovažoval za vylučujúcu okolnosť. Toto súdne konanie je konaním
o určenie vlastníckeho práva, a nie konaním o reštitúcii a žalovaný nie je povinnou osobou v zmysle
ustanovení zákona č. 282/1993 Z. z. Odvolateľ nakoniec dezinterpretuje aj chápanie prevenčnej funkcie
určovacej žaloby z pohľadu (ne)existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
ten však, ako sa javí z jeho odvolania, hľadá na strane žalovaného, a nie na strane žalobcu. Žaloba

o určenie vlastníckeho práva definitívne vyrieši spornosť právnych vzťahov medzi stranami bez potreby
vedenia akéhokoľvek ďalšieho súdneho konania o tejto otázke, naliehavý právny záujem žalobcu na
požadovanom určení v konaní bol preto daný.

52. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalovaného neobstoja, žiadna z nich nie je spôsobilá

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods.
2 CSP napadnutý rozsudok preto potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny, pre absenciu odvolania
žalobcu proti rozhodnutiam o trovách konania aj vrátane toho závisiaceho výroku (Čl. 16 ods. 3 CSP).

53. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1

CSP rozhodol aj o trovách odvolacieho konania (§262 ods. 1 CSP), a to v súlade so zásadou úspechu
ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal
preto nárok na ich plnú náhradu; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). Žalovaný netvrdil a odvolací súd ani
nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal o trovách konania rozhodnúť podľa §257

CSP, čo i len sčasti v prospech neúspešného žalovaného.

54. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak jeho rozhodnutie záviselo

od vyriešenia právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť

zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).