Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1Csp/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8223209554
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8223209554.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu EOS KSI Česká republika,

s.r.o., so sídlom Novodvorská 994/138, 142 00 Praha 4, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO:
53 255 739, proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX C., o zaplatenie
22.326,35 Kč s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 5.983,84 Kč a úrok z omeškania vo výške 8,25
% ročne zo sumy 5.983,84 Kč od 02.09.2020 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 02.08.2023 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť mu sumu 22.326,35 Kč s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
22.003,83 Kč od 02.09.2020 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76
eur a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval tým, že žalovaná uzatvorila dňa 16.01.2017

so spoločnosťou Unicredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Praha 4- Michle,
Želetavská 1525/1, PSČ 140 92, IČO:649 48 242 (ďalej aj „banka“) žiadosť/zmluvu o poskytnutí
kontokorentného úveru č. D., predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť žalovanej po splnení
všetkých stanovených podmienok kontokorentný úver v dojednanej výške a žalovaná sa zaviazala
dodržiavať podmienky dohodnuté v zmluve, vo Všeobecných obchodných podmienkach a produktových
podmienkach a Cenníku. Podľa tvrdenia žalobcu v žalobe, žalovaná si svoje povinnosti riadne a včas
neplnila, preto bola bankou opakovane vyzývaná k úhrade dlžnej sumy, a to najmä výzvou zo dňa

25.05.2020, kedy ju banka vyzvala k úhrade pohľadávky vo výške 14.307,28 Kč, ktorá vznikla titulom
nepovoleného debetu na účte a upozornila ju, že ak k úhrade dlžnej sumy v stanovenej lehote nedôjde,
je oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Nakoľko žalovaná podľa tvrdenia žalobcu v stanovenej
lehote svoj záväzok neuhradila, listom zo dňa 03.08.2020 označeným ako „Zesplatnení kontokorentního
úvěru. Odstoupení od smlouvy o vedení účtu“ banka ku dňu 12.08.2020 vyhlásila úver za predčasne
splatný a zároveň k 01.09.2020 odstúpila od zmluvy. Žalobca uviedol, že na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 17.12.2021 uzavretej medzi bankou a spoločnosťou EOS Investment Česká

republika, s.r.o., IČO: 014 11 641, ktorá zanikla bez likvidácie na základe fúzie zlúčením s nástupníckou
spoločnosťou - žalobcom, postúpila banka na žalobcu pohľadávku voči žalovanej, pričom pohľadávka ku
dňu postúpenia predstavovala sumu 22.326,35 Kč v súlade s prílohou Zmluvy o postúpení pohľadávok
aplatobnouhistóriou,kdebankaakopostupcadeklarovala,ževýškaašpecifikáciapohľadávkyuvedenejv predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu
postúpenia pohľadávky. Keďže žalovaná podľa tvrdenia žalobcu neuhradila dlžnú sumu ani čiastočne,
hoci je nesporné, že medzi ňou a bankou vznikol záväzkový vzťah podľa § 2395 až 2400 zákona

č.89/2012 Sb. Občanský zákoník, z ktorého jej vznikla povinnosť vrátiť danú sumu, uplatňuje si nárok
súdnou cestou. Poukazujúc na čl.14 bod 14.1 Všeobecných obchodných podmienok žalobca tvrdil, že
v zmysle dohody zmluvných strán sa ich zmluvný vzťah spravuje právnym poriadkom Českej republiky,
pričom je podľa neho na konanie daná právomoc súdov Slovenskej republiky.

2. Výzvou zo dňa 07.09.2023 súd žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu vyzval, aby v lehote
15 dní doplnil skutkové tvrdenia žaloby tak, že bude špecifikovať uplatnenú pohľadávku a spôsob jej
výpočtu, a to čo do istiny a aj jej príslušenstva, pričom je potrebné uviesť, akú sumu žalovaná zaplatila
a zároveň spôsob započítania úhrad a predložiť všetky doklady a výstupy z registra, ktorými bola
overovaná schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver.

3. Žalobca k výzve súdu sa vyjadril tak, že predmetom zmluvy o poskytnutí kontokorentného úveru
bolo poskytnutie povoleného prečerpania vo výške 150.000 Kč, kde všetky pohyby, ktoré žalovaná
uskutočnila po vyčerpaní vlastných prostriedkov na účte, stali sa predmetom kontokorentného úveru.
Podľa žalobcových tvrdení sa žalovaná do povoleného prečerpania na účte dostala obratom zo dňa
30.05.2017, kedy realizovala platbu kartou vo výške 5.440,61 Kč a výsledný zostatok na účte po

vykonaní tohto obratu predstavoval sumu – 3.196,04 Kč. Žalobca uviedol tabuľkový prehľad finančných
operácií v tvare dátum, obrat, suma, zostatok za dobu od 29.05.2017 do 31.08.2020 a tvrdil, že
žalovaná z poskytnutého úverového rámca (opakovaným čerpaním a dopĺňaním úverového rámca
platbami)vyčerpalasumu6.562,85Kč,pričomišloovýberykartou,platbykartou,medzibankovéprevody
a trvalé príkazy. Zároveň tvrdil, že v súvislosti s povoleným prečerpaním boli jej zúčtované poplatky

vo výške 8.123,80 Kč, debetný úrok vo výške 2.738,01 Kč a sankčný úrok vo výške 5.491,80 Kč a že
počas obdobia existencie povoleného prečerpania uhradila 579,01 Kč. Uplatňovaná pohľadávka tak
podľa neho pozostáva z rozdielu medzi debetnými operáciami a úhradami žalovanej počas existencie
povoleného prečerpania. Vo vzťahu k skúmaniu bonity poukázal na § 86 ods.1 zákona č.257/2016 Sb.
o spotřebiteľském úvěru a uviedol, že podľa jeho názoru právo uplatniť námietku neplatnosti zmluvy

z dôvodu uplynutia premlčacej doby zaniklo, a preto skúmanie bonity považuje pre výsledok konania za
irelevantné. Napriek tomu dodal, že existujúce záväzky žalovanej overil veriteľ dopytom do úverového
registra, z ktorého zistil, že nemala žiadne mesačné úverové zaťaženie, pričom v žiadosti o úver uviedla
žalovaná čistý mesačný príjem 14.000 Kč u zamestnávateľa IČO: 015 70 757 na dobu neurčitú od
10/2016 a zároveň uviedla rodinný stav slobodná a nepriznala žiadne vyživované dieťa. Je preto názoru,

že úverová schopnosť žalovanej bola riadne overená, a preto žiadal vyhovieť žalobe v celom rozsahu.

4. Žalovaná sa k žalobe, ktorá jej spolu s vyjadrením žalobcu, prílohami k žalobe a výzvou vyjadriť sa
k nej do vlastných rúk doručená bola dňa 28.05.2024, písomne nevyjadrila.

5. Nakoľko hodnota tohto spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,-eur, skutkové
tvrdenia strán neboli sporné, pričom prejednávaný spor, v ktorom išlo iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd
v súlade s ust. § 297 písm. b) CSP spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 06.11.2024, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust. § 219 ods.

3 CSP oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 23.10.2024 a súčasne na webovej stránke súdu
na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Strany sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.

6. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a vyjadrenia žalobcu, vykonal dokazovanie oboznámením sa
s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže vykonanie žiadneho z nich

nebolo žalovanou namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné, oboznámením sa
s obsahom odpovede na lustráciu žalovanej v REGOB SR (§ 295 CSP) a zistil tento skutkový stav:

7. Žalovaná, ktorej žaloba bola riadne doručená, nepoprela skutkové tvrdenie žalobcu o uzavretí zmluvy
a poskytnutí jej uvedenej sumy peňažných prostriedkov bankou, tieto preto súd v súlade s ust. §

151 ods.1 CSP považoval za nesporné. Z obsahu žalobcom predloženej žiadosti/zmluvy o poskytnutí
kontokorentného úveru E./XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.01.2017 (č.l.27 až 30 spisu) súd zistil, že
na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 5.000 Kč k jej účtu číslo
XXXXXXXXXX/XXXX UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s. zaviazala sa za predpokladusplnenia všetkých podmienok stanovených bankou poskytnúť jej kontokorentný úver v danej výške na
danom osobnom účte s tým, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú „Obecné obchodní podmínky Uni
Credit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., Produktové obchodní podmínky Uni Credit Bank Czech

Republic and Slovakia, a.s., pro úvěry a Sazebník odměn za poskytování bankovních služeb – Část
fyzické osoby nepodnikající Uni Credit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s.“ Podľa čl.III Žiadosti/
Zmluvy označeného ako výška úveru žalovaná ako klient berie na vedomie, že banka je oprávnená
výšku úveru jednostranne zvýšiť, a to do maximálnej výšky 150.000 Kč, pričom o zmene a dátume
účinnosti zmeny bude vopred písomne informovaná a banka úver zvýši, pokiaľ s tým žalovaná nevysloví

v lehote stanovenej bankou písomný nesúhlas. Podľa článku V zmluvy úver mal byť úročený variabilnou
úrokovou sadzbou, ktorá ku dňu podpisu žiadosti/zmluvy bola vo výške 18 % p.a. s tým, že úrok je
splatný mesačne, vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca. V článku V bod 3 a 4 zmluvy bolo
dojednanie o povinnosti žalovanej zaplatiť banke jednorazový poplatok za poskytnutie úveru a poplatky
za správu a vedenie úveru a vedenie svojho účtu, a to mesačne k poslednému dňu kalendárneho
mesiaca vo výške stanovenej Sadzobníkom. Podľa článku VIII bod 1 zmluvy ak klient nezaplatí v termíne

splatnostiakýkoľveksvojdlh,jepovinnýplatiťbankeúrokyzomeškania,ideozávažnéporušeniezmluvy
a banka je v takom prípade oprávnená odstúpiť od žiadosti/zmluvy s účinkami odstúpenia do budúcna
a stanoviť okamžitú splatnosť celého úveru. Žalobca predložil súdu žalovanej adresované Oznámenia
o nepovolenom debetnom zostatku na bežnom účte zo dňa 18.06.2017, 16.07.2017 a 27.08.2017, kde
bola bankou upozorňovaná na nepovolené debetné zostatky na účte a tiež výzvu k úhrade dlžnej sumy

zo dňa 02.02.2018 a výzvu k úhrade dlžnej sumy po splatnosti zo dňa 02.05.2019 a zo dňa 25.05.2020,
kde ju vyzývala banka k úhrade dlžnej sumy po splatnosti. Listom zo dňa 03.08.2020 označeným
ako „Zosplatnění kontokorentního úvěru Odstoupení od smlouvy o vedení účtu“ banka oznamovala
žalovanej, že vyhlasuje kontokorentný úver vo výške 5.000 Kč za splatný ku dňu 12.08.2020 z dôvodu
prekročenia povolenej výšky úverového rámca kontokorentného úveru a márneho uplynutia lehoty pre

úhradusplatnejpohľadávkybankyažesúčinnosťoukudňu01.09.2020odstupujeodzmluvy,nazáklade
ktorej jej vedie účet. Vyzvala ju zároveň k zaplateniu sumy 22.003,83 Kč najneskôr do 01.09.2020.

8. Žalobca predložil spolu so žalobou a zmluvou aj listinu zo dňa 11.01.2017 označenú ako údaje
o klientovi ku kontokorentnému úveru, v ktorej je okrem osobných údajov žalovanej uvedené, že táto

bola slobodná, nemala žiadne vyživované dieťa, žila v jednočlennej domácnosti, v nájme, má základné
vzdelanie, je zamestnaná v spoločnosti EDYMAX SE na dobu neurčitú od 10/2016, nie je v skúšobnej
dobe a že jej priemerný čistý mesačný príjem je 14.000 Kč.

9. Žalobca ako dôkazy predložil tiež výpisy z účtu žalovanej, z ktorých vyplýva, že jej príjmom v máji

2017 od zamestnávateľa EDYMAX SE bola suma vo výške 7.573 Kč a v júni 2017 suma len 579 Kč.
Po výzve súdu žalobca uviedol, že z dopytu do úverového registra zistil, že žalovaná nemala žiadne
úverové zaťaženie, pričom predložil listinu ( č.l. 103 spisu), v ktorej okrem údajov žalovanej je uvedené,
že nebola nájdená v registri.

10. Súd právne posúdil zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu (bankou) a žalovanou
ako spotrebiteľský, keďže banka v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytla žalovanej ako fyzickej
osobe - nepodnikateľovi bankový produkt - úver. Aj samotná zmluva výslovne uvádza, že jednalo sa
o spotrebiteľský úver (viď článok IX bod 6 zmluvy). Nakoľko ide tu o konanie s cudzím prvkom, keďže
žalobcom je obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike a aj samotná zmluva uzavretá bola

žalovanou s bankou v Českej republike podľa českého práva, súd skúmal najskôr svoju právomoc
v tomto spotrebiteľskom spore, pričom v zmysle čl. 4 a 18 nariadenia európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach má svoju právomoc za danú, čo medzi stranami ani nebolo sporné (žalovaná
má bydlisko v Slovenskej republike, kde aj prevzala žalobu) a v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 6 bod 2,

kapitoly II. nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ESS) č. 593/2008 zo 17.06.2008 (ďalej len „Rím
I“), posúdil voľbu rozhodného práva, t. j. práva Českej republiky, čo rovnako nebolo sporné. Podľa
čl.14 bod 14.1 Všeobecných obchodných podmienok banky účinných od 01.04.2016 (č.l.34 spisu) ak
nie je v konkrétnom zmluvnom ustanovení dohodnuté inak, zmluvný vzťah medzi bankou a klientom
a akékoľvek mimozmluvné vzťahy vznikajúce v súvislosti s ním sa riadia českým právom.

11. Podľa § 86 ods. 1 českého zákona č.257/2016 Sb. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy, ktoré citoval aj žalobca vo svojej odpovedi zo dňa 14.12.2023 na výzvu súdu,
poskytovatel před uzavřením smlouvy o spotřebitelském úvěru nebo změnou závazku z takové smlouvyspočívající ve významném navýšení celkové výše spotřebitelského úvěru posoudí úvěruschopnost
spotřebitele na základě nezbytných, spolehlivých, dostatečných a přiměřených informací získaných od
spotřebitele, a pokud je to nezbytné, z databáze umožňující posouzení úvěruschopnosti spotřebitele

nebo i z jiných zdrojů. Poskytovatel poskytne spotřebitelský úvěr jen tehdy, pokud z výsledku posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele vyplývá, že nejsou důvodné pochybnosti o schopnosti spotřebitele
spotřebitelský úvěr splácet.

12. Žalobca, vychádzajúc z obsahu jeho odpovede na výzvu súdu vo vzťahu k skúmaniu bonity

spotrebiteľa považoval za rozhodujúce to, že podľa § 86 ods.1 zákona č.257/2016 Sb. o spotřebitelském
úvěru v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy poskytne-li poskytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr
v rozporu s § 86 odst.1 větou druhou, je smlouva neplatná. Spotřebitel múže uplatnit námitku neplatnosti
v tříleté promlčecí lhútě běžící ode dne uzavřetí smlouvy. Spotřebitel je povinen vrátit poskytnutou jistinu
spotřebiteslkého úvěru v době přiměřené jeho možnostem.

13. Žalobca tvrdil, že právo uplatniť námietku neplatnosti zmluvy z dôvodu uplynutia premlčacej doby
zaniklo a že preto je otázka skúmania bonity pre výsledok konania irelevantná.

14. S uvedeným názorom žalobcu sa súd nestotožňuje.

15. Podľa § 86 ods. 2 českého zákona o spotrebiteľskom úvere, Poskytovatel při posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele posuzuje zejména schopnost spotřebitele splácet sjednané pravidelné
splátky spotřebitelského úvěru, a to na základě porovnání příjmů a výdajů spotřebitele a způsobu plnění
dosavadních dluhů. Hodnotu majetku přitom zohledňuje tehdy, jestliže ze smlouvy o spotřebitelském
úvěru vyplývá, že spotřebitelský úvěr má být částečně nebo úplně splacen výnosem z prodeje majetku

spotřebitele, nikoli pravidelnými splátkami, nebo jestliže z finanční situace spotřebitele vyplývá, že bude
schopen splácet spotřebitelský úvěr bez ohledu na své příjmy.

16. Podľa § 87 ods. 1 českého zákona o spotrebiteľskom úvere v aktuálnom znení, Poskytneli
poskytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr v rozporu s § 86 odst. 1 větou druhou, je smlouva

neplatná. Soud k neplatnosti přihlédne i bez návrhu. Spotřebitel je povinen vrátit poskytnutou jistinu
spotřebitelského úvěru v době přiměřené jeho možnostem.

17. K potrebe skúmania splnenia povinnosti dodávateľa pri overovaní bonity spotrebiteľa vždy a ex offo
poukazuje súd na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zn. C - 679/18, podľa ktorého články 8 a 23 smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa
ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú

požiadavky podľa uvedeného článku 23.

18. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne opatrenia
na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy osobitný

charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii a
vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty

vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na
sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom
riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.6.2006 o začatí a
vykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly
úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol

spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného
vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj
spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.19. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v
rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity
je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou

starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie
generálneho zákona – Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom
porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym
predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú

platbu beztoho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda
obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia
existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť
bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z
pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal
ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom

trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne
eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa
považovať za odporujúce morálke.“

20. Vychádzajúc z uvedeného tunajší súd nemal najmenšie pochybnosti, že bol v tomto spotrebiteľskom

spore s ochranou slabšej strany v zmysle označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ povinný skúmať
ex offo splnenie povinnosti veriteľa spočívajúcu v preverení bonity spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. V naznačenom smere potom ani prípadná námietka žalobcu o tom, že by súd
prvej inštancie takto rozporoval tvrdenia o skúmaní bonity žalovanej, ktoré neboli sporné, nemohla by
byť relevantná.

21. Uvedený záver by pre žalobcu nemal byť nijako nový, či prekvapivý. V uvedenej súvislosti súd
do pozornosti žalobcu dáva jeho samého sa týkajúci rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
13CoCsp/38/2023 z 23.11.2023, kde uvedený krajský súd v obdobnej veci formuloval absolútne rovnaký
záver, z akého pri svojom rozhodnutí vychádzal aj tunajší súd.

22. Súd preto aplikoval § 86 ods. 1 a 2 českého zákona o spotrebiteľskom úvere v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy a zaoberal sa otázkou, či pred uzavretím zmluvy o úvere pôvodný veriteľ
skúmal „úvěruschopnost“ spotrebiteľa. Zaoberal sa tak posúdením konania pôvodného veriteľa o tom,
či po posúdení relevantných informácií boli dané dôvodné pochybnosti o schopnosti žalovanej splácať

spotrebiteľský úver. Súd vyhodnotil, že banka dôsledne neskúmala bonitu žalovanej, čo malo za
následok neplatnosť zmluvy a povinnosť žalovanej vrátiť len istinu spotrebiteľského úveru v zmysle §
87 ods. 1 českého zákona o spotrebiteľskom úvere.

23. Z verejne dostupných súdnych rozhodnutí súdov Českej republiky vyplýva, že aj tamojšia (domáca,

česká) judikatúra dospela k rovnakým záverom o povinnosti ex offo skúmania bonity a záveru
o absolútnej neplatnosti zmluvy v prípade jej porušenia.

24. Súd príkladmo poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prahe sp.zn. 25Co/1/2022, kde tento
za obdobných okolností uviedol (viď bod 26 a nasl. odôvodnenia, pre úplnosť citované v pôvodnom,

českom znení) „Odvolací soud dále zjišťoval, zdali žalobkyně dostatečně prověřila úvěruschopnost
žalovaného tak, jak jí to ukládá ustanovení § 86 ZSÚ. Je totiž třeba zdůraznit, že v daném případě se
jedná o spotřebitelský vztah, kdy žalobkyně jako poskytovatel úvěru má povinnost před poskytnutím
úvěru náležitě prověřit poměry dlužníka spotřebitele a posoudit jeho schopnost splácet úvěr. Úvěr smí
spotřebiteli poskytnout pouze tehdy, když s odbornou péčí schopnost dlužníka posoudí a z jejího zjištění

je zřejmé, že dlužník bude schopen úvěr splácet. Neprověří-li věřitel dlužníka dostatečně nebo poskytne-
li dlužníkovi úvěr i přes svá negativní zjištění, je úvěrová smlouva neplatná. I když obsah povinnosti
jednat při posuzování úvěruschopnosti spotřebitele s odbornou péčí zákon o spotřebitelském úvěru
neobsahuje, je možné vycházet z definice obsažené v § 2 odst. 1 písm. p) OchrSpotř, který stanoví, že
odbornou péčí se rozumí úroveň zvláštních dovedností a péče, kterou lze od podnikatele ve vztahu ke

spotřebitelirozumněočekávatakteráodpovídápoctivýmobchodnímpraktikámneboobecnýmzásadám
dobré víry v oblasti jeho činnosti. Ke shodným závěrům co do posouzení úvěruschopnosti s odbornou
péčí dospěl i Nejvyšší správní soud v rozhodnutí ze dne 1. 4. 2015, sp. zn. 1 AS 30/2015, ve kterém
vyslovil závěr, že věřitel musí náležitě pečlivě zjišťovat schopnost spotřebitele splácet úvěr a požadovatdoklady k jeho tvrzení. Věřitel by měl úvěruschopnost dlužníka aktivně zjišťovat a prověřovat, nikoliv se
spokojit s jeho ničím nedoloženými prohlášeními. Povinnost věřitele posoudit před uzavřením smlouvy
bonitu spotřebitele představuje pro spotřebitele i určitou záruku, že věřitel bude při poskytování úvěru

postupovat tak, aby jej do určité míry chránil před neschopností splácet. Primárním chráněným zájmem
je zde ochrana spotřebitele před neodpovědným poskytnutím úvěru, které by vedlo k jeho insolvenci
se všemi negativními důsledky. Nejvyšší soud ČR ve svých závěrech rozhodnutí zde dne 25. 7. 2018,
sp. zn. 33 Cdo 2178/2018, uvedl mimo jiné, že důsledky neschopnosti splácet úvěr se netýkají jen
dlužníka (spotřebitele), ale dotýkají se společnosti jako celku, neboť na ni mají vliv důsledky dlužníkova

předluženíapřípadnéinsolvence.Doveřejnésociálnísítěpakspadnenejendlužník,alevětšinouiosoby
na něm závislé, dojde k porušení rodinných a sociálních vztahů. V souladu se závěry Ústavního soudu
ČR vyslovenými v jeho nálezu ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18, by obecné soudy měly vést
poskytovatele úvěru (třeba i cestou případného zastavení exekuce) k přesvědčivému zkoumání toho,
zda (budoucí) dlužník nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu
o žádný zvlášť přísný či dokonce nepřiměřený požadavek. To, zda je reálné splácení dluhu, je celkem

výchozí zásada, která by jako obecný princip měla být vzata v úvahu soudy, bez ohledu na to, zda je v
nějakém zákoně výslovně zakotvena nebo nikoliv. Z uvedeného je tedy nepochybné, že platnost úvěrové
smlouvy je třeba zkoumat v jakékoliv fázi soudního řízení, a to i v již probíhajícím řízení exekučním.“

25. Pre tu súdenú vec, vzhľadom na argumentáciu žalobcu o zániku práva uplatniť námietku neplatnosti

zmluvy z dôvodu uplynutia premlčacej doby, dôležité sú najmä závery obsiahnuté v bode 27 až
29 odôvodnenia vyššie uvedeného rozhodnutia, podľa ktorých „Porušení povinnosti posouzení
úvěruschopnostidlužníkajeupravenov§87odst.1ZSÚ.Přivýkladutohotoustanoveníjetřebavycházet
z historie zákonné úpravy a vývoje judikatury. Povinnost věřitele posoudit úvěruschopnost spotřebitele
byla nově v právní úpravě stanovena v § 9 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru, účinném

od 1. 1. 2011 do 30. 11. 2016 (dále jen SZSÚ ). V právní praxi nebylo výraznějších pochyb o tom, že
důsledkem nesplnění této povinnosti věřitele byla absolutní neplatnost smlouvy. Ačkoli tento dřívější
zákon o spotřebitelském úvěru výslovně nestanovil, že následkem porušení povinností podle § 9 odst.
1 tohoto zákona je absolutní neplatnost smlouvy, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, bylo taktéž v
mnoha rozhodnutích finančního arbitra opakovaně konstatováno, že tento výklad je z hlediska ochrany

spotřebitele nutný a nasvědčuje mu i legislativní vývoj ochrany spotřebitele a samotné právní úpravy
spotřebitelských úvěrů a jejich zprostředkování (viz např. nález finančního arbitra ze dne 20. 3. 2017,
sp. zn. FA/4056/2017, FA/SU/374 [číslo], ze dne 23. 7. 2015, sp. zn. FA/7819/2015, FA/SU/208 /2014,
ze dne 28. 5. 2018, č. j. FA/SR/SU /1192/2017 20 aj.).
28. SZSÚ je transpozicí Směrnice. Předobrazem ustanovení § 9 odst. 1 SZSÚ je čl. 8 Směrnice, který

uložil členským státům EU zajistit, aby před uzavřením úvěrové smlouvy věřitel posoudil úvěruschopnost
spotřebitele na základě dostatečných informací získaných případně od spotřebitele, a pokud je to
nezbytné, na základě vyhledávání v příslušné databázi. V bodě 26 odůvodnění Směrnice je kladen důraz
na to, aby se věřitelé nepouštěli do nezodpovědného půjčování ani neposkytovali úvěry bez předchozího
posouzení úvěruschopnosti. Za účelem kontroly úvěruschopnosti spotřebitele by mělo být věřitelům

dovoleno využívat informace poskytnuté spotřebitelem nejen během přípravy dané úvěrové smlouvy, ale
ivprůběhudlouhodobéhoobchodníhovztahu.Stejnětakspotřebitelbyměljednatobezřetněadodržovat
své smluvní povinnosti. Výkladem čl. 8 Směrnice se zabýval i soudní dvůr v rozsudku ze dne 18. 12.
2014, ve věci C 449/13, CA Consummer Finance proti F. G. a další, kde mimo jiné bylo konstatováno, že
směrnice 2008/48/ES neobsahuje taxativní výčet informací, na základě kterých má poskytovatel úvěru

posoudit úvěruschopnost spotřebitele, ani nespecifikuje, jestli mají být tyto informace kontrolovány, a
pokudano,jakýmzpůsobem.Čl.8vespojenísbodem26Směrnicenaopakpřiznáváposkytovateliúvěru
prostor pro uvážení při určování, zda informace, které má k dispozici stačí k doložení úvěruschopnosti
spotřebitele, či nikoliv, a zda je má ověřit pomocí jiných údajů. Z toho podle Soudního dvora vyplývá,
že poskytovatel úvěru musí v každém jednotlivém případě s přihlédnutím k jeho konkrétním okolnostem

zvážit, zda se jedná o příslušné informace, a zda jsou tyto informace dostatečné pro posouzení
úvěruschopnosti spotřebitele. Pouhá ničím nepodložená prohlášení spotřebitele nemohou být sama o
sobě kvalifikována jako dostatečná, nejsou-li podepřená žádnými doklady.
29. SZSÚ byl nahrazen přijetím ZSÚ, účinným od 1. 12. 2016, který má vést k ještě k větší ochraně
spotřebitele (např. stanovením taxativních podmínek, za kterých je podnikatel oprávněn poskytovat

spotřebitelský úvěr s tím, že nebankovní poskytovatel spotřebitelského úvěru je oprávněn poskytovat
úvěr pouze na základě oprávnění k této činnosti uděleným Českou národní bankou za stanovených
podmínek). Citovaný zákon v § 75 pak stanoví povinnost poskytovatele a zprostředkovatele provozovat
svou činnost s odbornou péčí. Povinnost posoudit s odbornou péčí úvěruschopnost spotřebitele jestanovena ustanovením § 86 odst. 1, 2 uvedeného zákona. Podle § 87 odst. 1 zák. o spotřebitelském
úvěru, poskytne-li poskytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr v rozporu s ustanovením § 86 odst. 1
větou druhou, je smlouva neplatná. Spotřebitel může uplatnit námitku neplatnosti v tříleté promlčecí

lhůtě běžící ode dne uzavření smlouvy. Spotřebitel je povinen vrátit poskytnutou jistinu spotřebitelského
úvěru v době přiměřeného možnostem. I když zákon o spotřebitelském úvěru výslovně nestanoví,
že následkem porušení povinnosti podle § 87 odst. 1 tohoto zákona je absolutní neplatnost smlouvy,
ve které se spotřebitelský úvěru sjednává, legislativní vývoj ochrany spotřebitele i právní úpravy
spotřebitelských úvěrů a jejich zprostředkování potvrdil, že takový výklad z hlediska ochrany spotřebiteli

je správný, jak se podává z rozsudku Soudního dvora EU ze dne 5. 3. 2020 ve věci C -679/18 OPR-
Finance, které deklaruje povinnost soudu zabývat se ex offo, tedy i bez námitky dlužníka, zda věřitel
náležitě posoudil úvěruschopnost dlužníka.“

26. Súd poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu v Písku č.k.4C/216/2023-29, kde ten uviedol ( viď
bod 18 odôvodnenia, pre úplnosť citované v pôvodnom, českom znení) „ Soud vycházel z nálezu

Ústavního soudu sp. zn. III. ÚS 4129/18 ze dne 26. 2. 2019, v němž tento uvedl, že Nejvyšší správní
soud při výkladu § 9 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů,
účinného do 30. 11. 2016 (když obsahově obdobná úprava je zakotvena i v § 86 zákona č. 257/2016
Sb., tedy pro účely tohoto výkladu lze vycházet z toho, že se právní úprava nezměnila) dovodil, že
součástí odborné péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel nespoléhá na údaje

o schopnosti splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří (případně si je
nechá od žadatele doložit). Ústavní soud dále zdůraznil, že nejde o žádný zvlášť přísný či dokonce
nepřiměřený požadavek; to, zda je reálné splacení dluhu, je přece celkem výchozí zásada, kterou by
jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém zákoně výslovně
zakotven, anebo nikoli. Ústavní soud rovněž dospěl k závěru, že nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující

při poskytnutí spotřebitelského úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne
tím do základního práva spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních
práv a svobod. S ohledem na shora uvedené má soud za to, že v § 87 odst. 1 zákona o spotřebitelském
úvěru stanovenou neplatnost smlouvy jakožto důsledek porušení povinnosti poskytovatele (řádně a
s odbornou péčí) posoudit úvěruschopnost spotřebitele je nutno vykládat za použití § 588 o.z. jako

neplatnost absolutní, když dané porušení povinnosti poskytovatele odporuje zákonu a současně zjevně
narušuje veřejný pořádek. Soud je proto povinen zabývat se uvedenou otázkou i bez návrhu žalovaného
spotřebitele. Rovněž z rozsudku Soudního dvora EU ze dne 5. 3. 2020 ve věci C -679/18 OPR-
Finance vyplývá povinnost soudu zabývat se z úřední povinnosti, tedy i bez námitky dlužníka, otázkou,
zda poskytovatel úvěru posoudil náležitě, tedy na základě nezbytných, spolehlivých, dostatečných a

přiměřených informací, úvěruschopnost spotřebitele, a pokud této povinnosti nedostál, povinnost soudu
dovodit z tohoto porušení z úřední povinnosti následek stanovený vnitrostátním právem, tj. absolutní
neplatnost smlouvy.“

27. Nakoľko z vyjadrenia samotného žalobcu zo dňa 14.12.2023 vo vzťahu k skúmaniu bonity vyplýva,

že veriteľ vychádzal tu len z tvrdeného mesačného príjmu žalovanej 14.000 Kč a z tvrdení žalovanej
o tom, že je slobodná a nemá žiadne vyživované dieťa a z dopytu do úverového registra, z ktorého malo
vyplývať, že nemala žiadne úverové zaťaženie, také skúmanie bonity nestačí. Len čestné prehlásenie
žalovanej o príjme je absolútne nepostačujúce. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz že tvrdený príjem
veriteľ reálne čímkoľvek overil. Z výpisov z účtu, ktoré predložil a ktoré sú z doby po uzavretí zmluvy,

vyplýva údaj o len polovičnej reálnej výške príjmu žalovanej (v máji 2017 od zamestnávateľa EDYMAX
SE dostala na účet len 7.573 Kč). Žalovaná pritom v čase uzavretia zmluvy mala 4 maloleté deti, ako
vyplýva z odpovede na lustráciu v Registri obyvateľov SR (č.l. 123 spisu), pričom veriteľ napriek tomu
vychádzal z nulovej vyživovacej povinnosti a preveroval len úverové zaťaženie a žiadne iné výdavky.
Nič také aspoň žalobca netvrdil, ani nepreukázal.

28. Žalobca ani len netvrdil výšku výdavkov, ktoré mali byť zistené od žalovanej, ani to, či a akým
spôsobom výšku príjmu a výdavkov žalovanej overil. Žalobca nepredložil ani nenavrhol ohľadom
overenia bonity žalovanej žiadne ďalšie dôkazy a zo žalobcom predložených dôkazov preverenie príjmu
a výdavkov (iných ako na splátky úverov) žalovanej nevyplýva. Bez zistenia a overenia skutočných

príjmov a výdavkov žalovanej a porovnania jej príjmov a výdavkov nemohol právny predchodca
žalobcu posúdiť, či je žalovaná schopná spotrebiteľský úver splatiť. Žalobca nepreukázal, že neboli
dané dôvodné pochybnosti o schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Najvyšší súd Českej
republiky a tiež Ústavný súd Českej republiky sa zaoberali výkladom tejto povinnosti veriteľa a dospelik záveru, že je nedostatočné, ak veriteľ sa uspokojí len s prehlásením spotrebiteľa o jeho príjme
alebo o osobných a majetkových pomeroch. Odborná starostlivosť totiž predpokladá, že údaje, ktoré
dlžník uviedol si veriteľ aj overí (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 33Cdo/2178/2018 zo dňa

25.07.2018alebo33Cdo/201/2018zodňa20.marca2019).PodobneajÚstavnýsúdČeskejrepublikyvo
svojom náleze III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019 sa s týmito závermi stotožnil a uviedol, že poskytovateľ
úveru má jednoznačne povinnosť preveriť spotrebiteľovu schopnosť splatiť úver. Je možné poukázať
zároveň aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C – 449/13 z 18.decembra 2014 vo veci Consumer
Finance SA proti E. F.. Podľa tohto rozhodnutia poskytovateľ úveru má dôkazné bremeno posúdiť

úveryschopnosť dlžníka spotrebiteľa na základe dostatočných informácií, ktoré sú podložené dokladmi,
tým má byť zabránené, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne.

29. Súd tak konštatuje absolútnu neplatnosť zmluvy pre nedôsledné skúmanie „úvěruschopnosti“
žalovanej. Na základe toho je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi len istinu úveru. Skutkové tvrdenie
žalobcu, že reálne čerpanie predstavovalo tu sumu 6.562.85 Kč, nebolo žalovanou popreté. Táto

suma vyplýva zo žalobcom predložených výpisov z účtu a prehľadu jednotlivých finančných operácií.
Žalovaná do prvého prečerpania dostala sa obratom na účte dňa 30.05.2017, kedy po realizovaní výberu
z bankomatu vo výške 5.440,61 eur zostatok na účte bol -3.196,04 Kč. Po započítaní ďalších reálnych
čerpaní (1.360,15 Kč + 544,06 Kč + 13,6 Kč dňa 30.05.2017, sumy 49,-Kč dňa 27.06.2017, sumy 150
Kč dňa 19.12.2017, sumy 150 Kč dňa 15.01.2018, sumy 150 Kč dňa 05.02.2018, sumy 150 Kč dňa

06.05.2019 a sumy 800 Kč dňa 27.06.2020 ) súčet je práve žalobcom uvádzaná suma 6.562,85 Kč. Po
odpočítaní toho, čo žalovaná podľa tvrdení samotného žalobcu splatila (579,01 Kč), súd uložil žalovanej
doplatiť zvyšok do istiny poskytnutého úveru, teda sumu 5.983,84 Kč (6.562,85 Kč – 579,01 Kč).

30. Podľa § 1970 českého Občianskeho zákonníka, Po dlužníkovi, který je v prodlení se splácením

peněžitého dluhu, může věřitel, který řádně splnil své smluvní a zákonné povinnosti, požadovat
zaplacení úroku z prodlení, ledaže dlužník není za prodlení odpovědný. Výši úroku z prodlení stanoví
vláda nařízením; neujednají-li strany výši úroku z prodlení, považuje se za ujednanou výše takto
stanovená.

31. Podľa § 2 českého nariadenia vlády č.351/2013 Sb. na ktoré sa aj žalobca odvolával, Výše úroku z
prodlení odpovídá ročně výši repo sazby stanovené Českou národní bankou pro první den kalendářního
pololetí, v němž došlo k prodlení, zvýšené o 8 procentních bodů.

32. Žalobca úrok z omeškania žiadal od 02.09.2020, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty

na plnenie celej dlžnej sumy poskytnutej žalovanej vo výzve banky na vrátenie celej dlžnej sumy zo
dňa 03.08.2020, doručovanie ktorej do sféry dispozície žalovanej riadne preukázal. K 02.09.2020 repo
sadzba stanovená ČNB predstavovala 0,25 %, čo pri navýšení o 8 percentuálnych bodov predstavuje
8,25 %. Na základe toho súd žalobcovi priznal úrok z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 5.983,84 Kč
od 02.09.2020 do zaplatenia. V súlade ust.§ 218 ods.2 CSP súd výrok rozsudku o plnení v peniazoch

vyjadril v cudzej mene (Kč), ktorej sa týkal záväzkový vzťah. Súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi dlžnú sumu v lehote stanovenej v § 232 ods.3 veta prvá CSP, t.j. v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, keďže na určenie dlhšej lehoty na zaplatenie, či na povolenie splácať ju
v splátkach nebol do dňa vyhlásenia rozsudku podaný návrh. Žalovanej bola žaloba riadne doručená,
tá napriek výslovnej výzve súdu na vyjadrenie sa k nej nijako na ňu nereagovala, nevyjadrila sa ani

k samotnému nároku, ani k jeho splatnosti. Preto nebol dôvod na určenie inej ako základnej zákonnej
trojdňovej lehoty na plnenie dlhu. Uvedené žalovanej nebráni, aby sa v prípade, že by prisúdenú sumu
chcela splácať v splátkach, obrátila s takouto žiadosťou priamo na žalobcu.

33. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na uplatnenie danej pohľadávky súd mal za preukázanú, nakoľko

predloženou Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.12.2021 a jej prílohou a tiež oznámením
o postúpení pohľadávky banky zo dňa 28.12.2021 bolo preukázané, že pôvodný veriteľ Unicredit Bank
Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Praha 4- Michle, Želetavská 1525/1, PSČ 140 92, IČO:649
48 242 postúpil pohľadávku voči žalovanej na obchodnú spoločnosť EOS Investment Česká republika,
s.r.o., so sídlom Praha 4- Braník, Novodvorská 994/138, PSČ 142 00, IČO:014 11 641, ktorej právnym

nástupcom na základe fúzie zlúčením so žalobcom s účinnosťou od 31.10.2022 je žalobca (viď výpis
z obchodného registra Českej republiky na č.l. 14 a 15 spisu), ktorý vstúpil do právneho postavenia
zanikajúcej spoločnosti EOS Investment Česká republika, s.r.o..34. Čo do požadovaných nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 76,76 eur titulom
vykonaného úkonu právnej služby - predžalobnej výzvy súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

35. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú v zmysle § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka
spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu
(napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné a iné obdobné náklady súvisiace s uplatnením
pohľadávky). Tieto náklady sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to,
aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania.

36. Tu žalovaná bola k plneniu opakovane mnohokrát vyzývaná samotným postupcom, ako vyplýva
z písomných výziev nachádzajúcich sa v spise a rovnako tak bola k plneniu vyzývaná pri oznámení
postúpenia pohľadávky. Preto ďalšia výzva, navyše k plneniu súm absolútne nedôvodných (predžalobná
výzva, za ktorú sa uplatňuje náhrada, bola na plnenie sumy 24.731,08 Kč, 603,04 Kč a 2.072,16 Kč,
pričom ako vyplýva z tohto rozhodnutia, dlh žalovanej v skutočnosti bol a je len vo výške 5.983,84 Kč )

nebola účelná, ani dôvodná.

37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP. Vo vzťahu k pôvodne uplatnenému
nároku výsledok konania je taký, že žalobe bolo sčasti vyhovené, sčasti bola zamietnutá, tak žalobca
ako i žalovaná boli teda v časti úspešní, v časti neúspešní, pričom pomer úspechu a neúspechu je

výrazne v prospech žalovanej (úspech žalobcu cca 27 %, úspech žalovanej cca 73 %). Žalobcovi, ktorý
uplatnil nárok na náhradu trov konania, preto vzhľadom na pomer jeho úspechu nárok na náhradu trov
konania nevznikol. Úspešnejšia žalovaná nárok na náhradu trov konania neuplatnila, zo spisu žiadne
preukázateľné trovy konania žalovanej nevyplývajú, preto súd náhradu trov konania stranám sporu
nepriznal, lebo žalobcovi nárok na ich náhradu vzhľadom na výsledok sporu a pomer jeho úspechu

a neúspechu nevznikol, a u žalovanej niet trov, náhrada ktorých by jej mala byť priznaná.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.