Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/148/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123215875
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7123215875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudkýňJUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: mesto Košice, so sídlom v Košiciach,
Trieda SNP 48/A, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XX/XX, zastúpený JUDr.
Ingrid Čisárovou, advokátkou, so sídlom v C., E. XX, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Mestského súdu Košice sp.zn. 77C/9/2023 zo dňa 20. júna 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok Mestského súdu Košice č.k. 77C/9/2023-111 zo dňa 20. júna 2024.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom

zamietol žalobu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalobcovi.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom registra
E-KN parc. č. 237 - orná pôda s výmerou 13092 m2 v k. ú. C., zapísaná na LV č. XXXX, vo výške
spoluvlastníckeho podielu 33/620 a parc. č. 322 – orná pôda s výmerou 2374 m2 v k. ú. C., zapísaná
na LV č. XXX, vo výške spoluvlastníckeho podielu 17/252 (ďalej aj len dotknuté nehnuteľnosti) titulom
prechodu vlastníckeho práva zo štátu nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (t.j.

dňom 1.5.1991), alternatívne vydržaním vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, keďže do ich
dobromyseľnej držby vstúpil dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom
1.5.1991 a vydržacia doba uplynula dňom 1.5.2001.

3. Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe žalobca odôvodňoval tým, že jeho právne
postavenie je neisté, pretože ako vlastník dotknutých nehnuteľností je zapísaný žalovaný.

4. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa § 2, § 14 zák. č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, podľa § 34, § 37, § 39, § 40, § 131, § 132a, § 134, § 135a Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.1991, podľa § 126, § 129, § 130, § 132 a § 134 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ) v spojení s ust. § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) dospel k záveru,
že žalobca má naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe z dôvodov ním uvedených, pričom
rozhodnutie súdu by mohlo byť podkladom pre zmenu vlastníckeho práva v jeho prospech, avšak ním
podanú žalobu považoval za nedôvodnú.

5. Konštatoval, že žalovaný je podľa aktuálnych listov vlastníctva č. XXXX F. XXX kat. úz. C. podielovým
spoluvlastníkom dotknutých nehnuteľností. Dotknuté nehnuteľnosti boli vo vlastníctve B. G. v žalovanom
podiele, ktorý zomrel dňa X.X.XXXX a na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. H. zo dňa 23.2.1978,ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa XX.X.XXXX, dotknuté nehnuteľnosti nadobudla F. I. ako jedna
z dedičiek na základe dohody s druhým dedičom I. I.. F. I. zomrela dňa X.X.XXXX a dedičom dotknutých
nehnuteľností sa stal na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. XXX/XXX/XXXX zo dňa 28.2.2017, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 28.2.2017, J. K.. Kúpnou zmluvou zo dňa 16.12.2021 J. K. predal dotknuté
nehnuteľnosti žalovanému.
5.1. Rozhodnutím Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA, č. výst. 9860/2617/84-Go zo
dňa 10.11.1984 ako neznámym dedičom po B. G. bola vo veci obhajovania ich práv pri vyvlastňovacom
konaní ustanovená opatrovníčka G. A. I., bytom C. XX, C.. Tento právny predchodca žalovaného je v

rozhodnutí uvedený na strane 2 pod poradovým č. 67.
5.2. Rozhodnutím Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA, č. výst. 9860/2617/84-Go zo
dňa 4.1.1985 (s vyznačeným dátumom právoplatnosti dňa 10.4.1985) boli na základe žiadosti ZOO
Košicevyvlastnenéokreminýchajparcely,ktorésúpredmetomtohtokonania.Krozhodnutiujepriložená
aj doručenka, z ktorej je zrejmé, že rozhodnutie prevzala opatrovníčka G. A. I. dňa 11.3.1985.

6. Z vykonaného dokazovania súd uzavrel, že v čase vyvlastňovacieho konania, výsledkom ktorého bolo
vyvlastňovacie rozhodnutie zo dňa 4.1.1985, žila dedička po B. G., F. I. a bol známy aj jej pobyt, napriek
tomu správny orgán s ňou nekonal a rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 ustanovil neznámym dedičom po
B. G. opatrovníčku v osobe G. A. I., s ktorou konal namiesto dedičky F. I. a tejto aj doručil vyvlastňovacie
rozhodnutie zo dňa 4.1.1985. F. I. teda nemala žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, toto

jej nebolo nikdy doručené a nebola jej vyplatená ani žiadna náhrada za vyvlastnený pozemok, preto
vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a jednalo sa o ničotný
správny akt (odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/24/2007 a uznesenie Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 419/2014). Keďže dedička po B. G. bola známa a bola aj na známom mieste,
nebol dôvod jej ustanovovať opatrovníka a namiesto nej konať v správnom konaní s týmto opatrovníkom.

Vyvlastňovacie rozhodnutie voči F. I. je tak právne neúčinné. Ak nebola účastníkom vyvlastňovacieho
konania, toto nemohlo mať dopad na zmenu vlastníckeho režimu k dotknutým nehnuteľnostiam
a k právoplatnému vyvlastneniu nedošlo napriek tomu, že na tomto bola vyznačená právoplatnosť.
Československý štát tak nemohol platne nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam
a keďže nebol ich vlastníkom, nemohlo prejsť dňom účinnosti zák. č. 135/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991 zo

zákona vlastnícke právo na žalobcu. Rozhodnutie o vyvlastnení preto nezakladá právny titul, na základe
ktorého štát by sa mohol domnievať, že sa stal vlastníkom pozemkov. Štát sám spôsobil pri výkone
moci orgánom štátnej správy vykonávajúcim vyvlastnenie vady vyvlastňovacieho rozhodnutia a na
základe rozhodnutia o vyvlastnení odňal právnym predchodcom žalovaného vlastníctvo k dotknutým
nehnuteľnostiam. Ak vlastnícke právo neprešlo na štát, nemohlo prejsť ani žalobcu podľa zák. č.

138/1991 Zb. o majetku obcí.

7. Uzavrel ďalej, že žalobca nemohol predmetné pozemky ani vydržať podľa ust. § 134 ods. 1 OZ,
keďže nebol dobromyseľný, že je vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Žalobca si nemôže započítať
držbu svojho právneho predchodcu – čsl. štátu, pretože ten nebol dobromyseľný v čase vstupu do

držby, keďže spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Toto rozhodnutie preto nemožno
považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby (odkaz na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 5Cdo/107/2008). Osobitne sa preto súd zaoberal, či bol žalobca dobromyseľný v čase
vstupu do držby dňom 1.5.1991 na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca
(čsl. štát). Odkázal na závery rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/165/2022, v zmysle

ktorých vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, kedy poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí
javiť ako spravodlivé. V prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na základe vydržania tvrdí štát,
resp. orgán štátu, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru posudzovať ešte prísnejšie.
Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od žalobcu požadovať, je treba zahrnúť požiadavku aktívneho

zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich z hľadiska kritéria primeranej obozretnosti k presvedčeniu,
že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom
nevyhnutné poznanie, či štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí
vlastníkom dotknutých nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím titulom k nehnuteľnostiam
a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené zákonom pre nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním.

8. V tu prejednávanej veci súd konštatoval, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť
presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľnostía že disponoval platným nadobúdacím titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobca
mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva štátom, keďže osoby uvedené vo

vyvlastňovacom rozhodnutí neboli riadne identifikované a niektoré osoby dokonca boli v tom čase
mŕtve, niektoré naopak živé, ale bezdôvodne zastúpené opatrovníkom. Dobromyseľnosť žalobcu tiež
spochybňuje to, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľností a ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo
do katastra nehnuteľností. Pokiaľ sa cítil žalobca ako vlastník, uvedená povinnosť mu vyplývala aj
z ust. § 14 ods. 4 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Z tohto dôvodu ani protokol č. 5 o prechode

vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nemohol byť domnelým
titulom pre vstup žalobcu do dobromyseľnej držby. Keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok
predpokladaných podľa ust. § 134 ods. 1 OZ pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, súd
žalobu v celom rozsahu zamietol.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal

nárok na ich náhradu proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

10. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie.
Nesúhlasil so záverom súdu, v zmysle ktorého nemohol dotknuté nehnuteľnosti vydržať z dôvodu, že

nebol dobromyseľný, lebo ako vlastník pozemkov nebol zapísaný v katastri nehnuteľností.
10.1. Argumentoval tým, že spolu s delimitačným protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 mu bolo odovzdané
aj vyvlastňovacie rozhodnutie č. výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985, z obsahu ktorého vyplýva, že
ním došlo k vyvlastneniu dotknutých nehnuteľností aj vo vzťahu k B. G. ako právnemu predchodcovi
žalovaného. Predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie bolo vydané vecne a miestne príslušným správnym

orgánom, bolo riadne podpísané a opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, pričom pri
bežnej opatrnosti bolo možné jednoznačne konštatovať, že vyvlastňovacie rozhodnutie je z právneho
hľadiska bez vád. Žalobca sa preto na základe vyššie špecifikovaných dokumentov v dobrej viere
domnieval, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností v rozsahu
ich vyvlastnenia. Z dôvodu, že zo strany štátu nedošlo v celom rozsahu k výkupu, resp. vyvlastneniu

všetkých pozemkov, ktoré mali tvoriť novovytvorenú parc. č. 1660, nebolo možné túto novú parcelu
zapísať v prospech štátu do evidencie nehnuteľností, čo však nemalo vplyv na dobrú vieru žalobcu,
spočívajúcu v jeho presvedčení, že spoluvlastnícke podiely na vyvlastňovaných pozemkoch uvedené
vo vyvlastňovacom rozhodnutí prešli najprv do vlastníctva štátu a neskôr účinnosťou zákona o majetku
obcí do vlastníctva žalobcu podľa príslušného delimitačného protokolu. Nemožno sa preto stotožniť so

záverom súdu, že len z dôvodu, že žalobca si svoje vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam
nedal zapísať do katastra nehnuteľností, nemohol byť delimitačný protokol domnelým titulom pre vstup
žalobcu do dobromyseľnej držby. Žalobca preberal nehnuteľnosti protokolárne, nie fyzicky a nevyplývala
mu zo žiadneho zákona povinnosť kontroly alebo revízie majetku štátu. Žalobca nemal nemožnosť
zvrátiť niekoľko rokov právoplatné rozhodnutie štátu o vyvlastnení, pretože preskúmavanie rozhodnutí

správnych orgánov nepatrilo do právomoci obcí a miest. Pôvodní vlastníci pozemkov, na ktorých
sa v súčasnosti nachádza areál zoologickej záhrady, pritom museli mať vedomosť o oplotení týchto
pozemkov,akoajotom,žesanatýchtopozemkochzačalavýstavbazoologickejzáhrady.Žalobcanemal
pochybnosti o vlastníckom práve československého štátu k dotknutým nehnuteľnostiam, a to aj napriek
absenciijehozápisuvevidenciinehnuteľností,keďževoblastizápisovvlastníckychainýchvecnýchpráv

k nehnuteľnostiam došlo účinnosťou zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (od 1.1.1951) k zrušeniu
dovtedy platného intabulačného (vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej knihy,
resp. evidencie nehnuteľností už nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter. Tento
stav trval až do roku 1992, kedy bol prijatý zák. č. 264/1992 Zb., ktorým sa zrušilo štátne notárstvo
a zaviedol sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (vkladové konanie). Poukázal na

zákonné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ a
na ustálenú súdnu prax, v zmysle záverov ktorej titulom vstupu do držby môže byť aj putatívny – domnelý
právny úkon. Oprávnená držba sa nemusí opierať o platný právny titul, ale oprávnený držiteľ musí byť so
zreteľomnavšetkyokolnostivdobrejviere,žetutakýtitulje(postačíajdomnelýprávnytitul).Prizvýšenej
opatrnosti a obozretnosti bolo zrejmé, že vyvlastňovacie rozhodnutie je z právneho hľadiska bez vád.

Žalobca preto nemal dôvod skúmať vyvlastňovacie rozhodnutie, resp. pochybovať o vlastníctve štátu,
keďžerešpektovalamaldôveruvprávoplatnéavykonateľnérozhodnutie.Zdôrazniltiež,ženajneskôrod
právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia už dotknuté parcely neužívali pôvodne evidovaní vlastníci,
resp. ich právni nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca a tento stav trvá dodnes. Žalobca s týmtomajetkom nakladá a vykonáva jeho údržbu a vlastníctvo. Žalobca ako nadobúdateľ držby preukazuje
len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby, svoju dobrú vieru nemusí preukazovať, lebo
v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (odkaz na rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo 102/2017 a sp.

zn. 5Cdo 64/2018). Uvedené platí o to viac v prípade, keď sa vstup do dobromyseľnej držby odvodzuje
od účinnosti zákona. Keďže žalobca splnil všetky zákonné podmienky vydržania, nadobudol vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním najneskôr dňom 1.5.2001, z ktorého dôvodu navrhol
žalobe vyhovieť.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť
a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie považuje za vecne správne a súladné
s doterajšou rozhodovacou praxou Krajského súdu v Košiciach v skutkovo a právne totožných
veciach (sp. zn. 6Co/165/2022, 6Co/104/2023, 9Co/165/2022 a 2Co/159/2023). Za nenáležitú považuje
argumentáciu žalobcu, že nemal možnosť ovplyvniť niekoľko rokov právoplatné rozhodnutie štátu,
keďže preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov nepatrí do jeho právomoci. V danom prípade totiž

došlo k porušeniu práv právnej predchodkyne žalovaného práve tým, že aj keď už bola právoplatnou
dedičkou, tak sa o vyvlastnení pozemkov nedozvedela, nakoľko s ňou vo vyvlastňovacom konaní nebolo
jednané a vyvlastňovacie rozhodnutie jej nikdy nebolo doručované a bolo doručované jej opatrovníčke,
ktorá jej ustanovená byť vôbec nemala. Práve týmto nezákonným postupom odňal štát a príslušné
správne orgány právnej predchodkyni žalovaného právo brániť sa pred nezákonným vyvlastňovacím

rozhodnutím, keďže sa o ňom nikdy nedozvedela. Bez právneho významu je tvrdenie, že vlastníci
pozemkov museli mať vedomosť o tom, že sa na týchto pozemkov začala výstavba zoologickej záhrady,
nakoľko to nie je preukázateľné vo vzťahu k právnej predchodkyni žalovaného a aj z dôvodu, že
vzhľadom na existujúci politický systém boli ľudia v tej dobe zvyknutí, že predmet ich vlastníctva bol
v užívaní štátu, resp. jeho organizácií, čo však neznamenalo, že ich vlastníctvo neostávalo zachované.

Vlastníctva mohli byť zbavení len vyvlastnením, ktoré v danom prípade neprebehlo v súlade s platným
právnym poriadkom. Stotožňuje sa s názorom, že žalobca sa nemohol stať vlastníkom dotknutých
nehnuteľností na základe zák. č. 138/1991 Zb., nakoľko by nadobudol vlastníctvo od nevlastníka, keďže
štát sa vzhľadom na neúčinné vyvlastnenie pozemkov nikdy nestal ich vlastníkom a od nevlastníka nie
je možné nadobudnúť vlastnícke právo. Rovnako sa stotožňuje aj so závermi súdu ohľadne nemožnosti

žalobcu byť dobromyseľný a mať dobrú vieru, že mu patria dotknuté nehnuteľnosti, ktoré mali byť
vyvlastnené. V súvislosti s prechodom majetku štátu na obec mala obec vo vlastnom záujme preskúmať,
či na ňu majetok uvádzaný v delimitačných protokoloch mohol skutočne prejsť, či tento majetok bol
v skutočnosti majetkom štátu. Bez takéhoto prísneho posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej
strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu, pričom zánik vlastníckeho práva pôvodného

vlastníkabyzásadnepopieralzákladnéprávonavlastníctvotak,akojetotogarantovanévčlánku20ods.
1 Ústavy SR, najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti (odkaz na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/159/2023). Zo všetkých
týchto dôvodov považuje rozsudok za vecne správny.

12. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a

§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

14. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. decembra 2024 o 9.05
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 10. decembra 2024 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v
zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

16. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).17. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania,
ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne

správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. Správne a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

20. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré už uvádzal v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

21. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého

štát sa nikdy nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pretože nadobúdací titul - vyvlastňovacie
rozhodnutie - nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené bez osoby vlastníka, ktorý
nebol neznámym dedičom po pôvodnom (zapísanom a už mŕtvom) vlastníkovi a rozhodnutie nikdy
nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodov, ako sú podrobne uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže správny orgán nekonal

so známymi dedičmi po známom vlastníkovi, resp. zároveň konal s osobou, ktorá bola žijúca, avšak
nebola na neznámom mieste, napriek tomu rozhodnutie bolo vydané formou verejnej vyhlášky, t. j.
neboli splnené podmienky na rozhodnutie vydané touto formou. Správny je aj záver, že československý
štát nenadobudol vlastnícke právo vydržaním, lebo nedisponoval titulom, na základe ktorého by mohol
vstúpiť do dobromyseľnej držby. V nadväznosti na uvedené je správny aj záver súdu, že vlastnícke právo

nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, keďže nebola splnená
podmienka prechodu z vlastníctva štátu. Tento záver nebol žalobcom v odvolaní ani spochybnený.

22. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo k
dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie

vlastníckeho práva týmto spôsobom, najmä dobromyseľnosť žalobcu pri vstupe do držby a po celú
zákonom predpísanú dobu. V odvolaní žalobca spochybňuje práve vyššie uvedený záver o nesplnení
podmienok vydržania, zdôrazňuje tú skutočnosť, že nemohol mať žiadne pochybnosti o vyvlastňovacom
rozhodnutí zo dňa 4.1.1985, ktoré mu bolo odovzdané spolu s delimitačným protokolom č. 5 zo
dňa 23.8.1993, a teda ani pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát dotknuté

nehnuteľnosti vyvlastňovacím rozhodnutím nenadobudol a nemohli preto prejsť ani na žalobcu. Zároveň
delimitačný protokol spolu s vyvlastňovacím rozhodnutím bol domnelým titulom pre vstup žalobcu do
dobromyseľnej držby, keďže tento právny titul nemusí byť platný.

23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd

uvádza nasledovné:

24. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo
od svojho právneho predchodcu (čsl. štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 4.1.1985 a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na

žalobcu ex lege v súlade s § 2 ods. 4 zákona 138/1991 Zb. dňom jeho účinnosti, t. j. dňom 1.5.1991.
Ako alternatívu nadobudnutia vlastníckeho práva uviedol jeho nadobudnutie vydržaním, pričom tvrdil
vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t. j. dňom 1.5.1991
a nerušenú oprávnenú držbu až do 1.5.2001, ktorým dňom mal vlastnícke právo týmto spôsobom
nadobudnúť. Titulom vstupu do držby podľa žalobcu je delimitačný protokol č. 5 zo dňa 23.8.1993 spolu

s vyvlastňovacím rozhodnutím zo dňa 4.1.1985.

25. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o
hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Držiteľomje ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo
patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods.

1 Občianskeho zákonníka).

26. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z
domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonané po stanovenú

dobu nerušene a nepretržite v dobrej miere, že nejde o právo len domnelé.

27. Ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť
splnené po celý čas plynutia vydržacej doby nasledovne: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ spôsobilý
subjekt vydržania, 3/ oprávnená držba a 4/ vydržacia doba.

28. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, to znamená, ak
nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.

29. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo

subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že

držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,
za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
Oprávnená držba vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že
mu vec patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

30. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti vrátane okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. Oprávnenosť držby sa posudzuje z týchto hľadísk: 1/ existencia právneho titulu, o ktorý sa
opiera dobrá viera držiteľa, 2/ nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, 3/ dobrá
viera držiteľa, že mu vec podľa práva patrí, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia držby, ale aj spôsobu

nakladania s držanou vecou.

31. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri jej vzniku, ale v celom priebehu. Pri hodnotení dobrej
viery držiteľa je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná.
Oprávnená držba musí existovať počas celej vydržacej doby, ktorá je v prípade nehnuteľných veci desať

rokov. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza
za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí
byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si do plynutia vydržacej doby môže započítať aj
vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu.

32. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,

že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého
obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/119/2007).

33. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už
v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorýchdošlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

34. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa

ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo
vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

35. Aj v ďalších rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 4 Cdo 287/2006 zo dňa 28. novembra 2007 a sp.
zn. 5 Cdo 234/2009 zo dňa 28. septembra 2010) najvyšší súd vysvetlil, že medzi základné okolnosti,
ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec (držiteľ) nadobudol, či mu svedčí
nejaký nadobúdací titul. Na uvedené rozhodnutia nadväzovali ďalšie rozhodnutia NS SR napr. sp. zn.

4Cdo/91/2021 zo dňa 25. mája 2022.

36. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2024
sp.zn. 1VCdo/1/2024, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2024 pod č. 15

(R 15/2024), s nasledujúcou právnou vetou: „Právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich
dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe
nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda
napríklad, či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“.

37. Vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu rieši právnu otázku, či môžu byť splnené podmienky
vydržania aj bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu.

38. Veľký senát sa priklonil k tým súdnym rozhodnutiam, ktoré reflektujú staršiu judikatúru, vychádzajúc

pritom z interpretácie § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny
titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom
rešpektoval účel vydržania, ktorým je uvedenie do súlade dlhodobého faktického stavu nepretržitej
držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym. Nedostatok právneho titulu (napríklad ústna kúpna
zmluva ohľadne nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp.

nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť iba jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby,
resp. dobromyseľnosť držiteľa. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,

že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

39. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Rozhodujúcim je, či žalobca mohol

byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec nadobudol poctivým spôsobom. Žalobca tvrdí vstup
do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t. j. dňom
1.5.1991 s argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa
mohol dôvodne domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov s
poukazomnatúskutočnosť,žežalobcovizožiadnehoprávnehopredpisunevyplývalapovinnosťskúmať

platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu.40. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom
podpísania protokolu o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom dňom 23.8.1993.

41. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo), v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací
súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti

posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

42. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď

štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo tak, ako je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Takéto
právnezáveryvyslovilodvolacísúdužvosvojichskoršíchrozhodnutiachvskutkovoaprávneobdobných
veciach (vedených pod sp. zn. 6Co/165/2022 zo dňa 25.4.2023, sp. zn. 6Co/104/2023 zo dňa 12.9.2023,
sp. zn. 6Co/6/2024 zo dňa 5.3.2024, sp. zn. 6Co/196/2023 zo dňa 29.10.2024) a na týchto záveroch

aj naďalej zotrváva.

43. Tak, ako je to vyššie uvedené, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri
vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o

tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

44. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke

právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

45. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR
neumožňuje,abykvyvlastneniualebonútenémuobmedzeniuvlastníckehoprávadošlopriamozákonom
(napr. nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné, aby pre vznik vlastníckeho
práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

46. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí sp.
zn. 11Co/126/2020, kde vychádzal z úvahy, že presvedčenie odvolateľa (mesta Košice) o vlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na
žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a

2 uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala
žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na
nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré
predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

47. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.1991 s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie
v spojení s delimitačným protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993, ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.

48. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ust. § 2 zákona č. 138/1991
Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza k prechodu vecí z majetku štátu, ku ktorému mali právo
hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti, do vlastníctva obcí, t. j. k prechodu dovlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona (1.5.1991) vo
vlastníctve štátu.

49. V prejednávanej veci však vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (1.5.1991) a ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu
(dňa 23.8.1993) vlastnícke právo štátu nevyplývalo zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom
je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu
vlastníckeho práva zo štátu.

50. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v iných konaniach v skutkovo a
právne totožných veciach (sp. zn. 6Co/165/2022, sp. zn. 6Co/104/2023, 6Co/6/2024, 6Co/91/2024,
6Co/92/2024, 6Co/196/2023), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej opatrnosti žalobca mal a mohol
sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase tvrdeného
vstupu do držby (1.5.1991, resp. 23.8.1993), že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu

(od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým
nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

51. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval

platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

52. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní dotknutých

nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

53. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby dotknutých nehnuteľností, začal
vykonávať faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti

zákona č. 138/1991 Zb. a aj jeho dobromyseľnosť sú spochybnené aj tým, že sa nesprával ako
vlastník nehnuteľností, čomu nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zákon č. 138/1991 Zb.). Toto jeho konanie
nemožno ospravedlniť ani argumentáciou uvádzanou v odvolaní, v zmysle ktorej k zápisu vlastníckeho
práva nedošlo z toho dôvodu, že neboli vykúpené, resp. vyvlastnené všetky pozemky, ktoré mali tvoriť

novovytvorenú parcelu č. 1660, a teda, že nebolo možné túto novú parcelu zapísať v prospech štátu
do evidencie nehnuteľností. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností
a nedomáhal sa tohto práva ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP a prvýkrát podáva žalobu
o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 12.9.2023 v tu prejednávanej veci,
teda po 32 rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona 138/1991 Zb.

54.Dotknuténehnuteľnostibolipredmetomdedičskéhokonaniapoprávnychpredchodcochžalovaného,
v roku 1977 po B. G. a v roku 2016 po F. I., teda vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného bolo
potvrdené osvedčeniami o dedičstve a tieto nadobúdacie tituly boli zapísané aj v katastri nehnuteľností
na LV č. XXXX F. XXX, kat. úz. C.. Žalobca aj z týchto dôvodov objektívne musel mať pochybnosti

o oprávnenosti titulu vstupu do držby dotknutých nehnuteľností dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.
138/1991 Zb. a následne aj ku dňu podpísania protokolu o prevzatí majetku dňa 23.8.1993.

55. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť

vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj
v odvolaní.

56. Žalobca v konaní nepreukázal ani iné okolnosti svedčiace o poctivom spôsobe nadobudnutia
dotknutých nehnuteľností, napr. vyplatenie náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti alebo poskytnutie

iného plnenia

57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.58. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok

na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania
úspešnému žalovanému. Odvolací súd preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 251 CSP).

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).