Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202306
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek

senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: B.. W. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v B., Y.. I. č. XXXX/XX, zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,
CSc. s.r.o., so sídlom Ku potoku č. 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika
zastúpený Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151
866, o nahradenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok č. k. 9C/43/2022-112 zo dňa 13. novembra 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu trov konania mení tak, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

III. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 2.500,- €. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi súd
prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%.

1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 2, ods. 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES
Európskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len „smernica“), § 1 ods. 2, § 85 ods.1, ods. 2, § 86 ods. 1a 2, § 91 ods. 1 až ods.
3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v
znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1 až ods.

3 Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 C.s.p., keď sa v prvom rade zaoberal námietkou miestnej
nepríslušnosti a námietkou ohľadom pasívnej vecnej legitimácie a nesplnenia procesných podmienok
konania vznesených žalovaným. K námietke miestnej nepríslušnosti uviedol, že v predmetnom konaní
žalobca nepožaduje náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do slovenského právneho
poriadku, ale náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v rámci režimu zodpovednosti Slovenskej
republiky za porušenie jeho práva na 48 hodinový pracovný čas (čl. 6 písm. b) smernice, preto podľa
§ 17 C.s.p. skutočnosť zakladajúca právo žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nastala v

obvode Okresného súdu Pezinok, pretože škoda vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu.
Za nedôvodné považoval súd námietky žalovanej týkajúce sa nedostatku procesných podmienok,
ktorých existenciu súd skúma aj bez námietok strany sporu ako jednu zo základných predpokladov pre
vedenie spravodlivého súdneho procesu, pričom dospel k záveru, že vo veci neexistujú žiadne procesnénedostatky konania, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania alebo postúpenie veci inému súdu
alebo orgánu.

1.2. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného dospel súd prvej inštancie k záveru, že porušenie
Únijového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu, pričom predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady ad 1./ porušenie práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu

smerníc, ad 2./ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, ad
3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, ad 4./ neprijatie
alebo ponechanie v platnosti legislatívu, ktorá je v rozpore s právom Únie. Zodpovednosť štátu nastáva,
ak sú splnené tri predpoklady: 1./ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2./ porušenie úniového práva je dostatočne závažné
a 3./ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým osobám

a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. Pokiaľ na vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu
neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej normy obsahom
a účelom najbližšie v zmysle zásad analógie, rešpektujúc princípy úniového práva. Zodpovedným
subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je
samotný štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má

podľa práva má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť, preto
pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore je daná. V konaní o nároku na náhradu škody je
Slovenská republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti, ktorého spadá
aj Hasičský a záchranný zbor SR, subjektom pasívne vecne legitimovaný.

1.3. K námietke žalovaného, že smernica by sa nemala na činnosť žalobcu aplikovať, súd prvej inštancie
uviedol, že v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého z rozsahu úpravy tejto smernice
nie sú vyňatí ani hasiči, pričom čl. 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie
s osobitným významom, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy.

Súdny dvor v rozsudku ESD C-429/09 potvrdil, „ že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného
pracovného času a bežný pracovný časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku“. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že
žalovaný je vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnené podmienky na poskytnutie
náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania,

súd prvej inštancie túto posúdil ako nedôvodnú vzhľadom na fakt, že žalobca v žalobe poukázal iba na
ujmu vzniknutú mu za roky 2019 až 2022, kedy v sledovanom období bola povolená dĺžka pracovného
času prekročená niekoľkokrát.

1.4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal výškou nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla, pričom zdôraznil,

že ide o voľnú úvahu súdu. Nemajetková ujma je ujma, ktorá vznikla v nemajetkovej sfére človeka
a zasiahla jeho právo napríklad na rodinný život, súkromie a podobne. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytnutá v peniazoch má mať predovšetkým satisfakčnú povahu a pôsobiť ako zhojenie (i keď len
čiastočné) následkov porušenia práv fyzickej alebo právnickej osobe. V tomto prípade žalobca videl
ujmu v zásahu do súkromia a práva viesť rodinný život a to v dôsledku nedostatku voľného času. Súd

prvej inštancie zistil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky,
pracuje na pozícii strojník. Pracuje na 24 hodinové pracovné zmeny, počas ktorých je po celý čas
na pracovisku. V dňoch voľna musí byť tzv. na telefóne v prípade výjazdu. Žalobca uviedol, že aj v
dňoch voľna si nedokáže dostatočne odpočinúť, má problémy so spaním a cíti sa unavený. Množstvo
hodín strávených v práci ide na úkor rodiny, priateľov, koníčkov a tiež vlastného odpočinku. Žalobca

je ženatý, má dve maloleté deti. Je nepochybné, že žalobca pracuje na spoločensky potrebnej pozícii
od ktorej výkonu je často závislý život a zdravie iných osôb, či ochrana majetku. Je nepochybné, že
sa jedná o prácu mimoriadne fyzicky náročnú, nebezpečnú, emocionálne vypätú a časovo zaťažujúcu,
najmä s ohľadom na nočné zmeny a nepredvídateľné výjazdy na záchranné akcie. Súd prvej inštancie
mal tiež za preukázané, že žalobca počas mesiaca 2/2020 odpracoval žalobca 225 pracovných hodín,

pri priemernom pracovnom čase 56,25 hodín týždenne, v mesiaci 3/2020 odpracoval 216 hodín,
pri priemernom pracovnom čase 50,40 hodín týždenne, v mesiaci 7/2020 odpracoval 240 hodín,
pri týždennom pracovnom čase 54,19 hodín priemerne, v mesiacoch 9-10/2020 pracoval 216 hodín
mesačne, v mesiaci 11/2020 226,27 hodín atď. Celkovo za roky 2020-2022 jeho odpracované hodiny19 krát presiahli týždenný pracovný čas 50 hodín. Je zrejmé, že čas strávený v práci nutne skracuje
čas voľný, ktorý mohol žalobca venovať rodine, priateľom, či športovým aktivitám a koníčkom. Súd prvej
inštancie má za to, týmto spôsobom došlo k porušeniu práva na rodinný život, práva na odpočinok a

regeneráciu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy na úvahe súdu. Žalobca si žalobou uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- €. Súd však po výsluchu žalobcu konštatoval, že žalobca nie
celkom dostatočne ozrejmil mieru zásahu do jeho práv, nakoľko síce tvrdil, že jeho rodinný život trpí jeho
neprítomnosťou a jeho manželstvo prechádza krízou, ale súdu neponúkol žiadne dôkazy preukazujúce
tieto tvrdenie. Ak by žalobca predložil súdu dôkazy o kríze v manželstve, napríklad výsluch svedka, alebo

potvrdenie o návšteve párového terapeuta, mal by súd prvej inštancie jeho tvrdenia za preukázané.
Žalobcavšaknenavrholvykonaťžiadnedôkazysmerujúcekosvedčeniujehotvrdení.Vprípadetvrdenia,
že zle spí a nevie si dostatočne odpočinúť, bolo vhodné ako dôkaz predložiť potvrdenie od lekára či
psychológa, spánkového terapeuta, jednoducho odborníka, ktorý by potvrdil, že žalobca skutočne má
problém so spánkom a tento je spôsobený náročnosťou jeho povolania. V opačnom prípade ide o ničím
nepreukázané tvrdenie. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z faktu, že žalobcov

čas určený na voľnočasové aktivity, či už je to čas strávený s rodinou, priateľmi, odpočinkom, či športom
je obmedzený výkonom pracovnej činnosti nad rozsah stanovený v smernici a v príčinnej súvislosti s
tým. Už samotná táto skutočnosť bola postačujúca na konštatovanie, že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, avšak pre absenciu ďalších dôkazov, súd prvej inštancie dospel k úvahe, že suma
2.500,-€ ako náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná.

1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods.1
a ods. 2 C.s.p. tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500 € a náhradu
trov konania v rozsahu 50%, nakoľko žalobca nebol v konaní plne úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

3.Odvolaniežalobcusmerovaloprotivýrokuonáhradetrovkonaniaažalobca navrhol,abyodvolacísúd
zmenil výrok o nároku na náhradu trov konania tak, že mu prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Odvolanie podal z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a mal zato, že súd prvej inštancie

mal rozhodnúť tak, že aplikuje ustanovenie čl. 4 ods. 2 základných zásad C.s.p. ako aj ustanovenie §
255 C.s.p. a mal priznať právo na náhradu trov konania plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100%,
pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu totiž nemožno
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik

ujmy u žalobcu, keď v tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky, III. ÚS 170/99).

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

5. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b), d), f), h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Mal zato, že súd
prvej inštancie sa dopustil vady konania, ktorá spočíva v nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, čo je poručenie práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo strany v konaní na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
prejednávanej veci. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah smernice bol do zákona č. 315/2001 Z.z.
prebratýnesprávne.Takátokompetenciasúduprvejinštancievšaknepatrí,resp.nepatrídokompetencie
všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu
resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou vo všeobecnosti,

ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť
ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli
predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či
nemajetkovej ujmy.

5.1. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď je potrebné
rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma
samostatnými subjektmi. Taktiež nebral do úvahy rozdiel medzi prebratím smernice a aplikáciou
smernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednostikompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.
Žalovaný zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia
alebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté

do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade.
Ak sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné
pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola
prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou

ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Žalobca síce v žalobe pripúšťa, že HaZZ výslovne
nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na
48 hodín. Žalovaný sa domnieva, že táto skutočnosť neznamená, žeby smernica bola do zákona č.
315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou
žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001

Z.z. aj vzhľadom na priamy účinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001
Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou. V druhom prípade ide o aplikácii, t. j. použitie
konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené
až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenie
v rozpore s jej obsahom. Smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, ale jej

konkrétne použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až
nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu
škody. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný pri preberaní smernice de facto neporušil
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani
zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše ide

o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok skrýva za náhradu
škody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný opätovne pripomína, že žalobca namietal nesprávne
prebratie smernice, nie však jej aplikáciu na v individuálnom prípade žalobcu a preto nemôže niesť
zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho
zamestnávateľa.Žalovanýniejezamestnávateľomžalobcuaniejeaniorgánom,ktorábysanaaplikáciu

smernice podieľala a miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými
subjektmi rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného odvodzovala od individuálneho
prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný a Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a potom nie
je možné dospieť k inému záveru, než posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako

dôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky.

5.2. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a
s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice
vymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je upravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica
sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica
na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,
preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať
podnegatívnevymedzeniepôsobnostismernice.Oprotištandardnýmpracovnoprávnymvzťahomštátna

služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.

Žalovaný v odvolaní poukázal na právne predpisy, z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný
zbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by bolizverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôrazňuje, že čl. 2 smernice
len príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb, preto ak príslušníci Hasičského a
záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení smernice

je aj v tejto oblasti automatická. Žalovaný poukázal nato, že rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa
týka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko
režim výkonu hasičských činností v takom zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné
od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republiky, ktorého
zriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po systém sociálneho

zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko smernica sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je
táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné
ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla
vzniknúť žiadna škoda.

5.3. Čo sa týka nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na všeobecné podmienky vyplývajúce z
judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na
náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ
je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že

by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé
ako žalobcovi mohla vzniknúť škoda, keď sám žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu. Žalovaný
zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie
je nariadený služobný zásah žalobcu, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste

vykonávania štátnej služby je vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená že zamestnávateľ vytvára
podmienky na oddych zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje
aktívna činnosť a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený
čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto

stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude k
dispozícii. VzmyslerozhodnutiaSúdnehodvoraC-46/93BrasserieduPecheurbymaltedavnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nevyvíjal žiadnu
činnosť na odvrátenie škody. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na

zásadu kontradiktórnosti je jeho úlohou, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda na
začiatku konania. Žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu ani do výšky, ktorá mala byť spôsobená
žalobcovi, nakoľko samotný predmet sporu označený žalobcom je veľmi zmätočný. Žalobca podľa
žalovaného neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym relevantným spôsobom.

Žalovaný považuje výšku nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie za neprimerane vysokú, v
porovnanívýškynáhrad,ktorájepriznanáobetiamtrestnýchčinov,ktorýchujmajevporovnanísúdajnou
ujmou žalobcu podľa názoru podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
náhrad nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní
výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca nepreukázal zásah

do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdu prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu
kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak

by nebola postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Podmienkou je vždy existencia
závažnej ujmy. Žalobca musí aj preukázať aká ujmy mu vznikla. Žalobca sa nedomáha žalobou, aby
sú upustil od neoprávneného zásahu. Nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej
sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal rozdiel, ktorý

by nastal v prípade, ak by nedochádzalo k ním tvrdenému prekračovaniu služobného pracovného času.
Žalobca sám konštatoval, že si odpočinie len na dovolenke. Je nesprávny výpočet súdu prvej inštancie
ohľadom práce navyše a súd prvej inštancie len na základe tabuľky žalobcu vyložil nesprávny záver o
tom, že v daných mesiacoch bol u žalobcu prekročený maximálny pracovný čas za ten ktorý mesiac.Žalobca vykonáva prácu režime nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, pričom je potrebné
uplatniť príslušné referenčné obdobie na stanovenie priemerného mesačného pracovného fondu.

5.4. Žalovaný nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadom výšky nároku na náhradu trov
konania. Je nelogický záver súdu prvej inštancie, že žalobca mal úspech v rozsahu 50%, a preto mu
priznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu50%.Rovnakúúspešnosťmalvšakvkonaníajžalovaný
a teda mal nárok na rovnakú náhradu trov konania.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací sú napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou. Do zákona č. 315/2001 Z.z. nebola v dôsledku
nesprávneho prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej
pracovnej dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. K námietke nedostatku
právomoci súdu uviedol, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie

v dôsledku nesprávne transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť
medzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že spory
o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Každý vnútroštátny súd členského štátu je v rámci svojich
právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne práva povinný vykladať vnútroštátne

ustanovenia čo naviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd prvej inštancie
je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal
alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna
norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí
rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej povinnosti sa nemôže

zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K námietke nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. Podľa § 21 Občianskeho
zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako
členský štát a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za
prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Smernica

je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná. Za žalovaného,
ktorý je pasívne vecne legitimovaný subjekt v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ustanovenia § 11 písm. c) zákona
č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. č. 315/2001 Z.z. . V tomto smere
žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023.
K pôsobnosti smernice žalobca uviedol to, že významom a s výkladom čl. 2 ods. 2 smernice sa zaoberali
viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný, a s ktorými sú tvrdenia
žalovaného v nesúlade. Žalobca poukázal na rozhodnutie vo Pfeiffer, C-52/04, C-518/15. Z uvedených

dôvodov nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na protipožiarne služby
a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky.

6.1. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného ohľadom odpočinku žalobcu počas pohotovosti, žalobca uviedol,
že Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je

povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí
zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v
rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný
čas“ v zmysle smernice bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas
uvedenej doby. Stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času

a na doby denného a týždenného odpočinku, smernica spresňuje základné právo, ktoré je výslovne
zakotvené v článku 31 ods. 2. Z toho vyplýva, že ustanovenie smernice nemožno vykladať reštriktívne
v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice. Žalobca poukázal na rozsudky
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 a sp. zn. 2Co/20/2023. Námietka žalovaného, že nie
je možné považovať za dôkaz tabuľku priloženú žalobcom, je nedôvodná. Žalobca uviedol, že ide

o výpis z dochádzkového systému SAP a obsahuje plánované hodiny ako aj skutočne odpracované
hodiny. Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac
prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený
žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bezčasu služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny. Podľa údajom zo softvéru SAP vypočítava každý mesiac
jeho služobný príjem.

6.2. Žalobca nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky na uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,

resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej
satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti sú uvedené len príkladmo. Vychádzajúc z povahy
porušeného a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom

na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti
fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ je odvolacia argumentácia

žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď
žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody.
Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ
(C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by

bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený
alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch
vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva
na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť
jeho dodržiavanie. Žalobca zároveň poukazuje, že žalovaný na strane 11 v prvom odseku poukazuje

na rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 6.996,04 €. V danom prípade však
súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 2.500 €, preto nie je zrejmé na aké rozhodnutie sa žalovaný
odvoláva. Žalobca v súvislosti s týmto poukázal na závery v rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
sp. zn. 19C/23/2022.

7. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že žalobca opätovne poukazuje na argumenty a skutočnosti, ktoré
uvádzal vo svojich vyjadreniach v prvoinštančnom konaní, ku ktorým sa žalovaný podrobne vyjadril. Na
uvedených argumentoch aj na dôvodoch podaného odvolania trvá a navrhol odvolaciemu súdu aby
vyhovel jemu podanému odvolaniu.

8. Žalobca nevyužil svoje právo a dupliku nepodal.

9. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 9C/43/2022-167 zo dňa 17.januára 2024 súd prvej inštancie rozhodol
tak, že vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol. Doplňujúci rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 225 ods.
1, ods. 2 C.s.p., keď e na základe návrhu žalobcu doplnil rozsudok tak, aby zohľadňoval celý predmet

konania a žalobný návrh.

10. Dopĺňací rozsudok nebol stranami sporu odvolaním napadnutý.

11. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods.

1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. napadnutý rozsudok v celom rozsahu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a dôvodné je len odvolanie žalobcu.

12. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 5.000,-€ z titulu náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej

ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom
na čl. 6 písm. b) smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z..13. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na:
a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a
na maximálny týždenný pracovný čas a

b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

13.1. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1. "pracovný čas"
je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;

13.2. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre
každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

13.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom

príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

13.4. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.
Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho
stupňa.

13.5. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov.

13.6. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

13.7. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

13.8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie riadne

zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Smernice 2003/88/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona
č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré
ho viedli k čiastočnému vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie po vysporiadaní sa s námietkami

miestnej príslušnosti a nesplnenia procesných podmienok konania primerane vysvetlil, že žalovaný je
vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnene podmienky na poskytnutie náhrady
za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu (pozri odsek 29. a 31. odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Rovnako podrobne a detailne uviedol, ako dospel k záveru, že suma 2.500,-€ ako náhrada
nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná (pozri odsek 33. a 38. odôvodnenia

napadnutého rozsudku). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vo veci samej dalo odpoveď
na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svojerozhodnutie vo veci samej patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie
poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu
stotožňuje a podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje potrebné uviesť nasledovné fakty.

15. Žalovaný ako počas konania na súde prvej inštancie aj v odvolaní zotrval na námietke nedostatku
právomoci súdu konať vo veci a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (pozri odsek 5., 5.1.).

15.1. Ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu

právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú
súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou
ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho
vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne
vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti
právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich

právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím
hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do
vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací
súd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej

porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o súkromnoprávny
spor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie,
ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 C.s.p.
právomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a v spore rozsudkom rozhodnúť. Súd prvej

inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu
žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov
zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je
priznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore
oprávnenýapovinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaEurópskejúnie

pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č.
315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001
Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v
podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad
zákona . 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.

15.2. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie s tým, že žalovaný v konaní poukázal na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a
„aplikáciou smernice“ a že na aplikácii smernice sa žalovaný nepodieľal. Odvolací súd sa so záverom
súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky

stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná
členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je

zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady
škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom
Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a
to ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor

disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.

16. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného (pozri odsek 5.3.), že súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený

rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností,
ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl.
2 smernice Rady 89), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C- 429/09
sa týka „mestského hasiča. Odvolací súd poukazuje nato, že pri právnom posúdení veci aj v znenísmernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože
súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok
C-261/2021 zo dňa 07. júla 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok,

teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú

svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice
pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý
je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a
právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto

je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto
nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez
právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako

hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá
členským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva
Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok

C-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod

95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.).

16.1. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej

pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti
musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej
pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za

pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na
príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania
nevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej
judikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,

ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp.
povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas
pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka
slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a
venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas

pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

17. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nároku na náhradu škody (pozri odsek 5.3.) žalovaný
namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú

služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd
uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé,
že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v
príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného

nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a
aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný
v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať
rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Odvolací súd

ďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia.
Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov
Európskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa
náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme
finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny

poriadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca
nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom
prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období (12/2019 až 10/2022) bol každý mesiac v
práci viac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo

u žalobu k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Odvolací súd uvádza, že žalobca v
dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas,
ktorý by inak (za situácie, že by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na
pracovisku) venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii,
mohol by rozhodnúť o trávení tohto času podľa vlastného uváženia.

17.1. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási

kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd je pri
posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť
primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice žalobca utrpel,
pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na
úvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak

jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom
skutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom
prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva
žalobcu správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2

Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď
žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6
písm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej

pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah,
ktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
pod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti

fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s
názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom

dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to
aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal
možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcuza dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

17.2. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada
jej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.
Pričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne
kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy

posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením
maximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času
žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ
ide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade
sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie
nepriznal celú sumu, ktorú považoval žalobca, ale priznal z nej len polovicu. Tento záver aj riadne

odôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by
sa mu zhoršilo zdravie ohľadom nedostatku spánku, alebo že by z dôvodu času v práci prišlo k
vzniku problémov v manželstve. V konaní bolo preukázané, že žalobca pracoval nad rozsah stanovený
smernicou v rozhodnej dobe (súd prvej inštancie v bode 35. napadnutého rozsudku riadne a rozsiahlo
odôvodnil koľko odpracoval) a aj keď neboli preukázané rodinné problémy a zdravotné problémy na

strane žalobcu, prišlo k zásahu do jeho práv. Odvolací sú má za to, že žalobca bol ukrátený o čas so
svojou rodinou, nemohol sa venovať vlastným koníčkom, čím bolo zasiahnuté do jeho práv, a preto
tak ako konštatoval súd prvej inštancie vznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd
prvej inštancie sa pri stanovení výšky riadil správnou úvahou a priznanú sumu aj riadne odôvodnil, keď
odvolací súd zastáva názor, že táto priznaná náhrad nemajetkovej ujmy je primeraná k okolnostiam

a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Prisúdená náhradu
nemajetkovej ujmy je primeranú, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach
keď odvolaciemu súdu je v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. z jeho rozhodovacej činnosti známe množstvo
rozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného

času vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023,15Co/81/2022,15Co/25/2024,15Co/30/2024,
16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,
17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023).

18. Ďalšími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé
privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína
a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

19. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obsah odvolania žalovaného teda nie je spôsobilý
spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej z hľadiska
odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také
nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo
by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie,

v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods.1,2 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil (výrok I.).

20. V časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné. Konanie o náhrade nemajetkovej ujme, je konaním, kde je konečný výsledok

daný na úvahe súdu. V danom prípade konštatoval súd dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, len využil úvahu a nepriznal celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu
vo veci (§ 255 C.s.p.) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, akmu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za

základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo
obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov
konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a

nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (pozri II. ÚS 225/2020 z
27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn.
IV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor,
že aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade
uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna
výška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca
preukázal danosť svojho nároku čo do základu (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021,
rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020).

20.1. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobca bol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Cs.p. plne procesne úspešný čo do
základu uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto
jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu a preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti

nároku na náhradu trov konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobca má voči žalovanému nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% (výrok II.).

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396
ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní

plný úspech (úspešná v časti svojho odvolania ako aj v časti odvolania žalovaného) , preto jej vznikol
voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok III.).

22. O výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2
C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie do 60 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).