Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112207319
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4112207319.7

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek
senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcu: A. B. C. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., E. XXX/XX, zast.: JUDr. Milan Szöllössy, advokát, so sídlom Košice, Mlynská
28, proti žalovaným: 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO:
00 151 866, 2. Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Bratislava, Pribinova

2, IČO: 00 151 866, o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, o trovách konania, o odvolaní
žalovaného v 1. rade proti výroku III. uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 12C/121/2018-572 zo dňa
28. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku III. p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100

%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie vo výške 100 %, rovnako aj trovy odvolacieho a dovolacieho konania, ktorú je povinný zaplatiť
žalovaný v 1. rade s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením (I. výrok). Žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

v plnej výške, rovnako aj trovy odvolacieho a dovolacieho konania, ktorú je povinný zaplatiť žalobca
s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením
(II. výrok). Žalovanému v 1. rade v zastavujúcej časti náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal
(III. výrok) a posledným výrokom rozhodol, že štát má nárok na trovy konania rozsahu 100 % voči
žalovanému v 1. rade (IV. výrok). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na § 251,
§ 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, 2, § 257, § 259, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
doručenou súdu dňa 29.02.20129 domáhal od žalovaného - pôvodne KR PZ v Nitre zaplatenia sumy
46.272 eura titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 8.553,98 eura titulom zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia s príslušenstvom a sumy 80.108,50 eura titulom zvýšenia náhrady za SSU o
50 %, čo odôvodnil tým, že ako policajt dňa 16.09.2008 utrpel ťažký pracovný úraz spôsobený strelnou
zbraňou, v dôsledku čoho zostal invalidným a z policajného zboru bol prepustený. Uplatňoval si nárok

vo výške 46.272 eura za 3200 bodov, čo je rozdiel medzi bodovým hodnotením v rozsahu 11080
bodov a priznaným bodovým hodnotením vo výške 7880 bodov, pričom hodnota 1 bodu je 14,46 eura.
Sumu 8.553,98 eura si uplatňoval ako doplatok rozdielu vzniknutého nesprávne vyplatenou sumou, v
dôsledku nesprávne použitej výšky hodnoty za 1 bod - nesprávne 402,92.-Sk. Zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia odôvodnil, tým, že je nesebestačný, odkázaný na pomoc druhých,
pred úrazom sa venoval športu, vyrábal víno, viedol aktívny život mladého človeka, stal sa invalidným

vo veku 27 rokov. Okresný súd Nitra rozhodol rozsudkom č. k. 12C/121/2018-366 zo dňa 17.04.2019.
Proti predmetnému rozsudku podali žalobca a žalovaný 1. odvolanie. Krajský súd vo veci rozhodolrozsudkom z 31. marca 2020 sp. zn. 6Co/120/2019, ktorým výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. zrušil a konanie zastavil a výrokom II. v tejto časti postúpil vec
na prejednanie žalovanému 1.. Výrokom III. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že

žalobu zamietol. Výrokom IV. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. potvrdil. Výrokom V. rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., VI., VII., VIII. zrušil a vec mu v týchto častiach vrátil na nové
konanie a rozhodnutie. Vo výroku VI. žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Dopĺňacím rozsudkom zo 17. júna 2020 sp. zn. 6Co/120/2019, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Žalobca

následne podal vo veci dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci rozhodol uznesením sp.
zn. 2Cdo/259/2020 zo dňa 30.03.2023, ktorým dovolanie žalobcu vo vzťahu k výrokom I. a V. odmietol,
výrok III. zrušil a v tejto zrušenej časti vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie. Žalovanému
1. vo vzťahu k výroku I. a II. náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Krajský súd vo veci znovu
rozhodol rozsudkom č. k. 7Co/77/2023-536 zo dňa 28.09.2023, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti vo výroku II. zmenil tak, že žalovaný 1. je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu zvýšenia

sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 52.695,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku žalobu zamietol.

2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením s poukazom na § 255 CSP
tak, že vo výroku I. žalobcovi súd náhradu trov konania priznal vo výške 100 % vo vzťahu k žalovanému

1., žalobcovi bola priznaná suma 52.695,50 eura z uplatňovanej sumy 80.108,50 eura. Podľa § 255
ods. 1 CSP, súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O trovách
konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi súd náhradu trov konania
priznal v plnej výške. Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah
čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažnej časti). Zásadu úspechu vo veci

(§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od
znaleckého posudku. Nárok na plnú náhradu trov konania súd žalobcovi priznal iba z prisúdenej sumy,
proti neúspešnej strane, teda žalovanému 1., pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na
ustanovenie § 257 súd nevzhliadol a z obsahu spisu nevyplývajú v súvislosti s touto časťou konania,
mimo zastavujúcu časť konania, tam to súd posúdil inak. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 CSP/. Keďže žaloba bola vo vzťahu k žalovanému v
2. rade zamietnutá a potom je úspešný v tomto smere žalovaný v 2. rade, je povinný nahradiť mu trovy
konania naopak v tejto časti neúspešný žalobca. O náhrade trov konania v zastavujúcej časti (46.272
eur a 8.553,98 eura) súd rozhodol, po zvážení všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu,

s poukazom na § 257 CSP a žalovanému v 1. rade, ktorý mal plný úspech vo veci a mal by tak nárok
na náhradu trov konania, nepriznal proti žalobcovi náhradu trov konania, pretože v konaní vzhliadol
dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto súd prvej inštancie videl v skutočnosti, že žalobca síce zavinil
zastavenie konania, pretože zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného
hľadiska a nie podľa hmotného práva, preto ak žalobca zobral žalobu späť, zásadne platí, že zavinil

zastavenie konania a preto je povinný uhradiť žalovanému jeho trovy /rozsudok NS SR sp.zn. 5 M Cdo
12/2008/, pričom ak vezme žalobca žalobu späť bez tohto, aby žalovaný jeho nárok uspokojil, ide vždy
na strane takéhoto žalobcu o procesné zavinenie a takémuto žalovanému patrí náhrada trov konania.
V prejednávanom spore však vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku bolo už vydané rozhodnutie,
jediný oprávnený orgán, ktorý má právomoc rozhodnúť o tom, či je rozhodnutie žalovaného a teda aj

výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia priznaná správnym počtom bodov za použitia
správnej hodnoty bodov, prináleží po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku jedine správnemu
súdu, iný postup tak ako je tomu aj v tomto prípade je obchádzaním inštitútu správneho súdnictva a
tejto časti žaloby nemôže súd rozhodovať podľa Civilného sporového poriadku, avšak súd považoval
priznanie náhrady trov konania žalovanému 1., ktorý bol inak úspešný, voči žalobcovi za neprimerane

tvrdé a nespravodlivé. Súd skúmal, či v zmysle § 257 CSP existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré by náhradu trov konania úspešnému žalovanému v 1. rade nepriznal. Prvoinštančný súd
prihliadal na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých sporových strán. Na strane žalobcu
sa jedná o osobu, ktorá sa v dôsledku ťažkého pracovného úrazu spôsobeného strelnou zbraňou stala
invalidným,jeodkázanánapomocdruhých,mázdravotnéproblémy,ocitolsavneľahkejživotnejsituácii,

ktorú by nikto nechcel zažiť. Na strane žalovaného v 1. rade vystupuje Ministerstvo vnútra SR ako
inštitúcia, ktorá sa s majetkovou stratou vysporiada oveľa ľahšie ako žalobca, ktorý by sa v dôsledku
úhrady trov konania žalovanému v 1. rade dostal do už tak nevýhodnej situácie, čo súd považuje
za neprimerane tvrdé. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd po zvážení všetkých okolnostídospel k záveru o dôvodnosti aplikácie § 257 CSP. Preto žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov
konania v zastavujúcej časti nepriznal. Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní úspešný a žalovaný
v 1. rade bol neúspešný a štátu vznikli trovy konania spojené s vykonávaním dôkazov, súd rozhodol,

že štát má právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v 1. rade v rozsahu 100
% v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Znalcovi D. A. bolo priznané znalečné vo výške 334,65
eura a vyplatené bolo z rozpočtových prostriedkov súdu. Civilný sporový poriadok vypustil úpravu trov
štátu pričom nezohľadnil trovy vzniknuté v konaniach začatých pred jeho účinnosťou (čo je aj prípad
prejednávanej veci). Povinnosťou súdu preto bolo vysporiadať sa s touto situáciou a súd tak aplikujúc

základnéprincípyčl.4ods.2CSPmázato,žeštátupatrínáhradatrov,ktorémureálnevznikli(reálneich
vynaložil), v súlade s vtedy platnou procesnou normou (§ 148 OSP), ktorá mu garantovala nárok na ich
náhradu. Garanciu tohto nároku už nový procesný predpis nedáva a štát nemá priestor na uplatnenie si
skôr vzniknutých trov. Vzhľadom na absenciu úpravy trov konania štátu v CSP, súd aplikoval ustanovenie
§ 262 ods. 1 a § 259 CSP, nakoľko štátu vznikli trovy konania v súvislosti s dokazovaním a súd s
poukazom na citované zákonné ustanovenia rozhodol o nároku na náhradu trov štátu voči žalovanému

v 1. rade, tak ako je uvedené vo výroku uznesenia. O výške trov konania štátu v zmysle § 262 ods. 2
CSP súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia v lehote 60 dní.

3. Žalovaný v 1. rade včas podaným odvolaním napadol uznesenie súdu prvej inštancie v III. výroku,
ktorým súd rozhodol, že žalovanému v 1. rade v zastavujúcej časti náhradu trov konania voči žalobcovi

nepriznáva. Odvolanie podal z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, domáhajúc
sa,abyodvolacísúdzmenilIII.výroknapadnutéhouzneseniatak,žesúdprvejinštanciežalovanémuv1.
rade v zastavujúcej časti náhradu trov konania voči žalobcovi priznáva v plnom rozsahu. Žalovaný v 1.
rade sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o vzhliadnutí dôvodov osobitného zreteľa nestotožňuje
a tento nepovažuje za správny. Žalovaný v 1. rade uviedol (uvedené konštatoval aj súd prvej inštancie),

že žalobca procesne zavinil zastavenie konanie v predmetnej časti, a teda žalovaný v 1. rade bol v tejto
časti plne úspešný. Žalovaný v 1. rade má za to, že v predmetnom prípade je dôvodné aplikovať zásadu
úspechu v konaní, a teda priznať žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Žalovaný v 1. rade vzhľadom na priebeh konania, resp. na pomer úspechu alebo úspechov žalobcu a
žalovaného v 1. rade a v 2. rade prichádza do úvahy, resp. je dôvodné nepriznať nárok na náhradu trov

konania žiadnej zo strán. Vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP žalovaný v 1. rade je toho názoru, že súd prvej
inštancie bližšie nešpecifikoval, na základe akých skutočností dospel k záveru o dôvodnosti aplikácie
citovaného zákonného ustanovenia, ktoré v zmysle CSP má predstavovať len určitú výnimočnú situáciu,
ktorá však musí byť náležite zdôvodnená. Je zrejmé, že žalovaný v 1. rade mal v tejto časti konania
plný úspech a preto zastal názor o dôvodnosti priznania nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100

%. Žalovaný v 1. rade má za to, že súd prvej inštancie náležite nezdôvodnil aplikáciu § 257 CSP na
konkrétny prípad, nie je zrejmé, akým spôsobom resp. z akých skutočností súd prvej inštancie pri svojej
úvahe vychádzal a na základe čoho ustálil, že vzhľadom na majetkové a iné pomery strán sporu je §
257 CSP plne dôvodný. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave v uznesení sp. zn.
4CobVO/5/2022 zo dňa 19.06.2023, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/135/2017 zo dňa

31.05.2017 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/15/2018 zo dňa 04.12.2018.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s podaným odvolaním žalovaného v 1. rade.
Podľa jeho názoru žalovaný v 1. rade v odvolaní zmätočne kombinuje ustanovenie § 255 ods. 1 a §
256 ods. 1 CSP a zásadu úspechu v civilnom sporovom konaní. Tieto ustanovenia upravujú odlišné

situácie a aplikujú sa pri svojou povahou odlišných výsledkoch konania. Ust. § 255 ods. 1 CSP sa
uplatňuje v prípade úspechu jednej strany v konaní. Žalovaným v 1. rade však napadnutý výrok súvisí
so zastavením konania. Pri zastavení konania sa na základe ust. § 256 ods. 1 CSP uplatňuje zásada
procesnej zodpovednosti za zastavenie konania. Žalobca už vo svojom vyjadrení zo dňa 09.01.2024
poukázal na to, že v časti nároku žalobcu v sume 46.272,00 eura a v sume 8.553 eura s príslušenstvom

bolo konanie predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami právoplatne zastavené. Ohľadne týchto častí
nároku žalobcu Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo/259/2020 zo dňa 30.03.2023 uviedol,
že rozhodovanie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 22 zákona
č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, od 01.05.2013 patrí do právomoci všeobecných súdov. Dôvodom

zastavenia konania bola len skutočnosť, že služobným orgánom už bolo rozhodnuté o nároku na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia ako celku, aj keď nie v rozsahu, ako navrhoval žalobca.
Za týchto okolností preto nebolo možné žiadnej zo strán pričítať zavinenie zastavenia konania a teda pri
nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, kde bolo konanie zastavené, priznať náhradutrov konania niektorej zo strán konania. Z tohto pohľadu sa javí napadnuté uznesenie ako vene správne
a v plnom rozsahu v súlade s § 256 ods. 1 CSP. Ďalej uviedol, že sú dané aj dôvody hodné osobitného
zreteľa, pri ktorých je použitie § 257 CSP možné. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa práve

v dôsledku služobného úrazu, t. j. v dôsledku služby vlasti a svojim spoluobčanom, stal plne invalidným.
Plná invalidita znamená absolútnu nemožnosť žalobcu vlastnou činnosťou zabezpečiť pre seba zárobok
a vlastné živobytie a zároveň jeho odkázanosť na sociálne dávky štátu. U žalobcu je tak evidentná krajne
nepriaznivá majetková, ale aj sociálna situácia. Na strane žalobcu sú tak dané nepriaznivé osobné,
zárobkové, majetkové a sociálne pomery, ktoré sú zároveň neporovnateľné s pomermi žalovaného v 1.

rade, ktorý je štátnym orgánom, a ktorého úlohou je okrem iného aj posudzovanie a vysporiadanie
náhrady za zdravotné postihnutie žalobcu. Nemenej podstatnou je aj skutočnosť, že podľa vedomosti
žalobcu, žalovanému v 1. rade počas konania nevznikli žiadne trovy konania. To znamená, že postupom
podľa § 257 CSP nebudú v podstate nijakým spôsobom dotknuté jeho majetkové pomery, a preto
považoval aplikáciu § 257 CSP v danom prípade za plne oprávnenú a dôvodnú. Na základe uvedených
skutočností navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

5. Žalovaný v 1. rade v odvolacej replike uviedol, že žalovaný v 1. rade v celosti zotrváva na svojom
právnom názore a právnej argumentácii prezentovanej v odvolaní zo dňa 12.03.2024, na obsahu
ktorého v plnej miere zotrváva. Žalovaný v 1. rade svoju právnu argumentáciu náležite zdôvodnil, pričom
svoj právny názor podporil aj citáciami na rozhodovaciu prax súdnych autorít. Žalovaný v 1. rade sa

nestotožňuje s právnym názorom žalobcu v jeho vyjadrení zo dňa 11.04.2024, a to z dôvodov detailne
špecifikovaných v podanom odvolaní, na obsah ktorého si dovoľuje v celosti odkázať. Žalovaný v 1.
rade zastal názor, že odvolanie bolo podané dôvodne a je náležite odôvodnené s poukazom na v ňom
precizovaný právny názor podporený rozhodovacou praxou súdnych autorít.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom III. výroku
o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8.Podľa§257CSP,výnimočnesúdnepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitného
zreteľa.

9. V súdenej veci bola predmetom konania žaloba, ktorou žalobca ako poškodený (v postavení policajta
pri služobnom zásahu dňa 16.09.2008 utrpel služobný úraz spôsobený strelnou zbraňou, v dôsledku
čoho zostal invalidným) domáhal v zmysle § 6 zákona č. 437/2004 Z. z. domáhal zaplatenia sumy 46.272
eura titulom základnej náhrady za SSU, sumy 8.553,98 eura všetko titulom základnej náhrady za SSU

a sumy 80.108,50 eura titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSU o 50 %. Okresný súd Nitra
rozhodol rozsudkom č. k. 12C/121/2018-366 zo dňa 17.04.2019. Proti predmetnému rozsudku podali
žalobcaažalovanýv1.radeodvolanie.Krajskýsúdvovecirozhodolrozsudkomz31.marca2020sp.zn.
6Co/120/2019,ktorýmvýrokomI.rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejvyhovujúcejčastivovýroku
I. zrušil a konanie zastavil a výrokom II. v tejto časti postúpil vec na prejednanie žalovanému 1.. Výrokom

III. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, že žalobu zamietol. Výrokom IV. rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku III. potvrdil. Výrokom V. rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., VI., VII.,
VIII. zrušil a vec mu v týchto častiach vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Vo výroku VI. žalovanému 2.
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Dopĺňacím rozsudkom zo 17. júna
2020 sp. zn. 6Co/120/2019, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku V. zrušil a vec mu v

tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Žalobca následne podal vo veci dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 2Cdo/259/2020 zo dňa 30.03.2023, ktorým dovolanie
žalobcu vo vzťahu k výrokom I. a V. odmietol, výrok III. zrušil a v tejto zrušenej časti vrátil Krajskému súdu
v Nitre na ďalšie konanie. Žalovanému 1. vo vzťahu k výroku I. a II. náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal. Krajský súd vo veci znovu rozhodol rozsudkom č. k. 7Co/77/2023-536 zo dňa 28.09.2023 a

následne o trovách konania rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením.

10. Predmetom odvolacieho konania je nárok na náhradu trov konania v zastavujúcej časti (III. výrok).
Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 6Co/120/2019-445 zo dňa 31.03.2020 rozsudok súdu prvej inštancieč. k. 12C/121/2018-366 zo dňa 17.04.2019 (v právne relevantnej časti pre toto odvolacie konania)
v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. zrušil a konanie zastavil, pretože v konaní o zaplatenie sumy
46.272 eura a sumy 8.553,98 eura nie je daná právomoc civilného súdu o takýchto nárokoch žalobcu

rozhodovať. Dovolací sa v tomto smere stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, keď v uznesení
sp. zn. 2Cdo/259/2020 konštatoval, že ak odvolací súd v tejto veci konanie o základnom nároku žalobcu
na náhradu za SSU vychádzajúc v § 20 ods. 1 písm. b) a § 22 zákona č. 328/2002 Z. z. zastavil v zmysle
§ 9 CSP z dôvodu nedostatku právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť rozhodol správne, nakoľko
o tomto nároku už bolo právoplatne rozhodnuté služobným úradom (žalovaným v 1. rade) v zmysle

zákona č. 328/2002 Z. z. a nie je možné o tom istom nároku rozhodovať všeobecným súdom opätovne
v tomto konaní.

11. O trovách konania v zastavujúcej časti, ktorý výrok je predmetom prieskumu odvolacieho súdu,
prvoinštančný súd rozhodol s poukazom na § 257 CSP a žalovanému v 1. rade, ktorý mal plný úspech
vo veci a mal by tak nárok na náhradu trov konania, nepriznal proti žalobcovi náhradu trov konania,

pretože v konaní vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný v 1. rade sa s týmto rozhodnutím
nestotožnil a podal proti tomuto výroku odvolanie.

12. K námietkam žalovaného v 1. rade v odvolaní je potrebné uviesť, že ustanovenie § 257 CSP
predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti za

zavinenie (§ 256 ods. 1) a v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa súd neprizná
náhradu trov konania. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá
by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie

dvoch podmienok, a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností.
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
2MCdo 17/2009) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie

(v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je
aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane,
ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na

základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. V prípade,
ak sa súd rozhodne aplikovať ustanovenie § 257 CSP, musí existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa riadne a presvedčivo odôvodniť. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (napr. nález Ústavného súdu
SR, III. ÚS 119/03) musia byť výnimočnosť použitia ustanovenia § 257, ako aj to, v čom súd videl, že
išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, náležite odôvodnené. Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia aj v tomto patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne
vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1042 - 1052)

13. Po preskúmaní obsahu predloženého spisu a napadnutého uznesenia odvolací súd dospel k záveru,

že v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré je potrebné zohľadniť pri rozhodnutí o
náhrade trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie bolo v časti o zaplatenie sumy 46.272 eura
a sumy 8.553,98 eura zastavené pre nedostatok právomoci civilného súdu opätovne o tomto nároku
rozhodnúť, musel sa odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania zaoberať použitím § 256 ods.
1 CSP a skutočnosťou, či niektorá zo strán konania zavinila zastavenie konania. Súd prvej inštancie

dospel k záveru, že zavinenie zastavenia konanie je možné pričítať žalobcovi, pretože súd nemohol
predmetný nárok vecne rozhodnúť, pretože o uplatnenom nároku už bolo právoplatne rozhodnuté
správnym orgánom, a preto by mal nárok na náhradu trov konania žalovaný v 1. rade, ale tomu ho
nepriznal, pretože v danej veci vzhliadol dôvody na aplikáciu § 257 CPS, a ktoré rozhodnutie odvolací
súd považuje za správne. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dôvody hodné osobitného zreteľa

vidieť v tom, že úraz sa žalobcovi stal vo veku 27 rokov, pričom sa jednalo o mladého aktívneho človeka.
V súčasnosti je žalobca osobou invalidnou, jeho miera funkčnej poruchy je až 90 %. K služobnému úrazu
došlo pri služobnom zásahu dňa 16.09.2008, kedy žalobca utrpel úraz spôsobený strelnou zbraňou,
v dôsledku čoho zostal invalidným, a od tohto momentu sa mimoriadne závažným spôsobom znížilakvalita jeho života. Tento úraz neovplyvnil len jeho zdravotný stav, ale aj majetkovú a zárobkovú sféru,
pretože už nie schopný sám si zabezpečiť živobytie a je odkázaný na sociálne dávky štátu. Rovnako
je týmto v značnej miere dotknutý aj jeho osobný život, pretože je pri všetkých činnostiach odkázaný

na pomoc iných. Na druhej strane je tu žalovaný v 1. rade, ktorý má postavenie štátneho orgánu a
ktorého majetkové, osobné a sociálne pomery nemožno so životnou situáciu, v ktorej sa žalobca ocitol,
ani len porovnávať a nepriznanie nároku na náhradu trov konania v zastavujúcej časti sa majetkovej
sféry žalovaného v 1. rade dotkne len nepatrne.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie správne vyhodnotil nárok na náhradu trov
konania v zastavujúcej časti, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
III., ktorým žalovanému v 1. rade v zastavujúcej časti náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal ako
vecne správne potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396

ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v 1. rade v rozsahu
100 %.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).