Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 20, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/112/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111203336
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1111203336.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek
senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu: RUŽINOV INVEST, s.
r. o., Šustekova 49, 851 04 Bratislava, IČO: 36 861 685, zast. Advokátska kancelária Cubinková,
s.r.o., Mickiewicova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 47 246 910, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej
republikyBratislava,Primaciálnenámestie1,81499Bratislava,IČO:00603481,ozaplatenie96.858,60

eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/30/2011-311 zo dňa
5. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/30/2011-311 zo dňa 5. mája
2020 v napadnutej časti II. a III. výroku zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom konanie o zaplatenie istiny

vo výške 23.397,73 eur zastavil, II. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
73.460,87 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a III. výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 52 % s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
Rozhodol tak s poukazom na ust. čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods.
1, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní

pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“), § 3 ods. 1, § 123, § 124, § 128 ods. 1,
2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 veta prvá, § 151p ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 02.08.2010 domáhal,

aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 96.858,60 eur a náhrady trov konania titulom
bezdôvodného obohatenia žalovaného. Žalobca dôvodil, že je vlastníkom pozemkov nachádzajúcich
sa v katastrálnom území Q., X. C.K. - Z..Č.. Q., okres C. P., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX
a žalovaný je vlastníkom školy (stavby so súpisným číslom XXXX - Základná škola C. X) postavenej
na niektorých z týchto pozemkov. Keďže žalovaný ako vlastník školy nemal dňom účinnosti zák. č.
66/2009 Z. z. k pozemkom pod školou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo vo verejnom záujme k

pozemkom pod školou vlastníkovi školy (žalovanému) dňom účinnosti tohto zákona (od 01.07.2009)
právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.), ktorého obsahom je držba a
užívaniepozemkovpodškolou.Neexistovalprávnydôvod,ktorýbyoprávňovalžalovanéhoakovlastníka
školy obmedzovať žalobcu ako vlastníka pozemkov pod školou v užívaní predmetu jeho vlastníctva.
Žalobca ďalej poukázal na nález ÚS SR z 12.09.1996, sp. zn. PL. ÚS 37/95. Požadoval náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom. Žalovaný bez právneho dôvodu obmedzoval vlastníka

pozemkov v užívaní predmetu jeho vlastníctva, čím získal majetkový prospech, keďže žalobca ako
legitímny vlastník pozemkov bol v užívaní svojich pozemkov nútene obmedzovaný bez toho, aby tuexistoval zákonný alebo legálny dôvod a bez toho, aby mu bola poskytnutá určitá náhrada plniaca
kompenzačnú funkciu za nútené obmedzovanie vlastníckeho práva.
Vo veci bol 11.10.2010 vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor (doručený

26.10.2010). Namietal, že zákon č. 66/2008 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by upravovali
náhraduzavecnébremenozriadenétýmtozákonom,pretomalžalovanýzato,ženazákladeuvedeného
zákonného ustanovenia vzniklo hl. mestu SR Bratislave ex lege bezplatné právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Ďalej dôvodil, že v kontexte čl. 20 ods. 4 Ústavy SR nedošlo ani k vyvlastneniu
pozemkov, ako ani k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva. Nesúhlasil ani s výpočtom výšky

bezdôvodného obohatenia. V ďalšom vyjadrení z 12.04.2012 žalovaný navyše dodal, že vlastníctvo
k pozemkom nadobudol štát na základe výmeru č.: 611-18/4-1950-IX/1-777-533 z 21.04.1950 vydaný
Ústredným národným výborom v Bratislave, potvrdeným rozhodnutím Krajského národného výboru v
Bratislave č. IX/5-611-1951/1 z 01. 06. 1951 a následne sa vlastníkom pozemkov stal žalovaný ex lege
podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. v spojení s vyhláškou č. 158/1959 Ú.v.. V ďalšom vyjadrení zo dňa
04.03.2020 žalovaný namietal jednorazový charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v zmysle §

4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z..
Nakoľko v časti zaplatenia sumy 23.397,73 eur vzal žalobca svoj návrh sčasti späť s poukazom
na výsledky znaleckého dokazovania (ZP č. 40/2018 vyhotoveného znalcom Ing. Jánom Ďurišom
10.09.2018), súd v zmysle § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Vzhľadom na to, že žalobca
vzal časť žaloby späť skôr, než sa začalo prvé pojednávanie, súd konanie v tejto časti zastavil v zmysle

§ 146 ods. 1 CSP aj bez súhlasu žalovaného.
Súd uviedol, že predmetom konania bol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
pozemkov bez právneho titulu a náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom, ku ktorému
prišlo zriadením práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zákonom č. 66/2009 Z. z. v prospech
žalovaného ako vlastníka stavby školy za obdobie od 23.01.2009 do 31.07.2010. Žalovaný nesporoval

právny základ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý si žalobca uplatnil za obdobie
od 23.01.2009 do 30.06.2009 a ani uplatnenú výšku nároku (odvodenú zo ZP, ktorý nikdy žiadnym
spôsobom nerozporoval). Pokiaľ ide o nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením
vecného bremena, relevantným v tomto konaní bolo posúdenie, či za takéto obmedzenie vlastníckeho
právapatrížalobcovináhradavoformejednorazovéhoaleboopakovanéhoplneniaavýškatohtonároku.

Tu súd uviedol, že bez ohľadu na jeho posúdenie charakteru náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva žalobcu vecným bremenom ako jednorazového alebo opakovaného plnenia je právny nárok
žalobcu daný. Žalobca si uplatnil svoj nárok žalobou doručenou súdu 02.08.2010 za obdobie necelých
19 mesiacov spätne, naviac žalovaný nevzniesol námietku premlčania, ktorá by s ohľadom na obdobie,
za ktoré si uplatnil žalobca svoj peňažný nárok, aj tak nebola dôvodná. Námietka žalovaného o

jednorazovom charaktere náhrady za vecné bremeno je teda námietkou teoretickou, ktorá môže mať
vplyv výlučne na posúdenie výšky nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, ale nie jeho
právneho základu.
Súd dospel k záveru zhodnému so skutkovo a právne takmer identickým sporom vedeným pred
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32Cb 48/2011 (rozsudok z 20.05.2019). Mal za to, že

povinný z vecného bremena (vlastník pozemkov) zriadeného v súlade so zák. č. 66/2009 Z. z. má
nárok na opakované plnenia zo strany žalovaného ako náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
vecným bremenom. Súd uviedol, že nemal v tomto prípade dôvod sa odchýliť od právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 23.4.2015 sp. zn. 4MCdo 2/2014. Nebolo možné
podľa súdu opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou

v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy
a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na
zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod
stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o
nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj

v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou
vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady,
avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových
úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej
zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada

vlastník pozemku. Ak potom zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť
domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťažených zákonným vecným bremenom
a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva
vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú,nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných
práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky.
Súd dospel k záveru, že zákonom č. 66/2009 Z. z. upravené vecné bremeno má dočasný charakter

a nie je definitívnym riešením vzťahu vlastníka pozemku a vlastníka stavby, ktorá bola delimitovaná v
rámci reformy verejnej správy na mestá, prípadne vyššie územné celky, na rozdiel od vecného bremena
zriadeného v súlade s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý definitívne vyriešil vzťah vlastníka
stavby a vlastníka pozemku, na ktorom je stavba postavená bez toho, aby časovo obmedzil existenciu
vecného bremena dosiahnutím iného spôsobu vysporiadania vzájomných vzťahov vlastníkov pozemkov

a stavieb na nich zriadených. Vlastník pozemku obmedzený zákonným vecným bremenom v zmysle
zák. č. 66/2009 Z. z. sa môže domáhať svojho nároku na náhradu len za obdobie, ktoré konkrétne
ohraničí a nie je v jeho možnostiach určiť moment, kedy konkrétne nastanú zákonom predpokladané
skutočnosti majetkovoprávneho vysporiadania rozdielnych vlastníckych vzťahov vlastníka pozemku a
stavby,kedytedadôjdekzámenepozemkovalebokukončeniupozemkovýchúprav.Akzákonstanovuje
dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie

je možné a nie je v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečná
a je namieste priznať vlastníkovi pozemku, obmedzenému vecným bremenom zriadeným zákonom k
jeho pozemku, náhradu za vecné bremeno, ako opakujúce sa plnenie, a to v súlade s charakterom tohto
vecného bremena ako ťarchy zriadenej na neurčitú dobu. Zákon č. 66/2009 Z. z. ako špeciálny právny
predpis upravuje vznik a rozsah zákonného vecného bremena, ale neupravuje otázku náhrady a tiež

ju výslovne nevylučuje. Na vzniknutý právny stav sa preto vzťahuje § 128 ods. 2 OZ, a to povinnosť
poskytnúť náhradu za zásah do vlastníckeho práva.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 tu súd uviedol,
že právne úvahy a závery obsiahnuté v tomto rozhodnutí nie je možné vztiahnuť na prejednávanú vec.
Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že v prípade zákona o prevode bytov a nebytových priestorov

ide pri zriadení vecného bremena o definitívne riešenie vzťahu vlastníka pozemku a stavby, na rozdiel
od vecného bremena zriadeného podľa zák. č. 66/2009 Z. z., pri ktorom zákonodarca trvanie vecného
bremenaobmedzil,atodomomentumajetkovoprávnehousporiadaniavzťahovmedzivlastníkomstavby
a pozemku, ku ktorému môže prísť buď uzatvorením zámennej zmluvy alebo ukončením pozemkových
úprav (v rámci toho buď formou poskytnutia náhradného pozemku alebo finančnej náhrady). Teda vecné

bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z. z. bolo zriadené do času usporiadania vzťahov medzi vlastníkom
stavby a vlastníkom pozemku, ktoré obdobie však môže trvať rozdielne dlho a povinný z vecného
bremena nemá možnosť jeho dĺžku ovplyvniť. Zákonom č. 182/1993 Z. z. prišlo nie k dočasnému, ale
trvalému obmedzeniu vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, prišlo k trvalému usporiadaniu
vlastníckych vzťahov majiteľa stavby a pozemku, ktoré nepredpokladá iný spôsob vysporiadania týchto

vzťahov tak, ako je to v prípade vecného bremena zriadeného zák. č. 66/2009 Z. z.. Pretože obmedzenie
vlastníckeho práva tak, ako je upravené v oboch zákonoch je odlišnej povahy a charakteru, keď ide
v prípade vecného bremena zriadeného zák. č. 66/2009 Z. z. o dočasné obmedzenie a v prípade
zák. č. 182/1993 Z. z. o trvalé obmedzenie vlastníckeho práva, je potrebné aj odlišným spôsobom
koncipovať náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a odlišovať jednorazový a opakovaný charakter

náhrady. V kontexte uvedeného poukázal súd na nález Ústavného súdu SR z 12.10.2016 sp. zn. PL.
ÚS 42/2015. Konštatoval, že neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná
povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Ďalej
uviedol, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/470/2015, na ktoré poukázal žalovaný,
je rozhodnutím excesívnym vo vzťahu k ustálenej judikatúre krajských a okresných súdov vo veci

charakteru náhrady za vecné bremeno zriadené podľa zák. č. 66/2009 Z. z. ako opakovaného plnenia.
Toto rozhodnutie nie je vo vzťahu k rozhodovaniu súdu v tejto veci kasačným rozhodnutím, teda záver v
ňomobsiahnutýniejepretotokonaniezáväzným.PokiaľvšakideorozhodnutieNajvyššiehosúduSRzo
dňa 23.04.2015 sp. zn. 4MCdo 2/2014, toto má pre súd (a to aj krajský súd) tzv. precedenčnú záväznosť,
keď existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho

súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg
(ktomupozrirozhodnutieNSSRsp.zn.2Cdo155/2011).Krajskýsúdvrozhodnutícitovanomžalovaným
však žiadne dôvody, pre ktoré v skutkovo a právne obdobnej veci rozhodol inak, ako rozhodol najvyšší
súd, neuviedol. Tu súd odkázal na rozsudok ESĽP vo veci Unédic c. Francúzsko z 18. decembra 2008
týkajúci sa sťažnosti č. 20153/4 a rozsudok vo veci Gorou c. Grécku týkajúci sa sťažnosti č. 12686/03.

Súd uviedol, že na základe uvedeného, aprobujúc právne úvahy najvyššieho súdu ústavného súdu,
dospel k záveru, že je nutné náhradu za vecné bremeno zriadené zák. č. 66/2009 Z. z. na pozemku
žalobcu posúdiť ako opakované plnenie. Pokiaľ ide o výšku opakujúcej sa náhrady za vecné bremeno
zriadené zákonom k pozemkom vo vlastníctve žalobcu, vychádzal súd zo záverov Znaleckého posudkuč. 40/2018 vyhotoveného znalcom Ing. Jánom Ďurišom, ktorý stanovil všeobecnú výšku náhrady za
obmedzenie vlastníctva k pozemkom (parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/XX,
XXXX/XX k.ú. Q.) vecným bremenom zriadeným zák. č. 66/2009 Z. z. za obdobie od 01.07.2009 do

31.07.2010 vo výške 29.360,63 eur. Žalovaný výšku priznanej náhrady žiadnym spôsobom nesporoval
a nenamietal ani metódy výpočtu či iné skutočnosti zo ZP. Nakoniec súd uviedol, že žalovaný ohľadom
prípadnej odlišnej výšky náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom neuniesol v
konaní bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno.
Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov

žalovaným bez právneho dôvodu v období od 23.01.2009 do 30.06.2009 vo výške 44.100,24 eur, súd
uviedol, že žalovaný ako vlastník stavby užíval v rozhodnom čase pozemky žalobcu, a to tak, že tieto
sa nachádzali pod stavbou školy a zároveň tvorili priľahlé pozemky k stavbe školy, teda celý areál školy
využíval žalovaný ako priľahlú plochu k stavbe v jeho vlastníctve, čo medzi stranami sporné nebolo, čím
sa na úkor vlastníka pozemkov reálne bezdôvodne obohatil. Užívaním pozemkov, vlastnícky patriacich
žalobcovi, sa tak žalovanému dostalo majetkovej hodnoty, ktorá už v okamihu jej získania nebola v

súlade s právom, a preto mu vznikla povinnosť poskytnúť finančnú náhradu za toto užívanie v zmysle §
458 ods. 1 veta druhá OZ, nakoľko takúto majetkovú hodnotu nebolo možné vydať. Uvedené skutkové
okolnosti neurobili strany spornými. Žalovaný nesporoval ani výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú
žalobca odvodzoval od peňažnej sumy, ktorá zodpovedá čiastke vynakladanej obvykle v danom mieste
a čase na užívanie obdobných pozemkov, spravidla formou nájmu, a ktorú by žalovaný za obvyklých

okolností bol povinný vlastníkovi plniť. Súd zistil výšku obvyklého nájomného za pozemok vo vlastníctve
žalobcu v danom čase a mieste zo súkromného znaleckého posudku predloženého žalobcom, z ktorého
záverov vyplýva, že nájomné pozemkov (parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/XX,
XXXX/XX k.ú. Q.) za obdobie od 23.01.2009 do 30.06.2009 predstavovalo 44.100,24 eur. Námietky voči
ZP žalovaný nepredniesol.

Sumarizujúc vyššie uvedené, dospel súd k záveru, že žalobcom uplatnený nárok je v plnej výške
dôvodný (po čiastočnom späťvzatí, resp. zastavení konania v časti), keď žalobca preukázal tak právny
základ nároku ako aj jeho výšku, a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
73.460,87 eur, a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 52 %
(rozdiel medzi úspechom: 76 % a neúspechom: 24 %).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Svoje podanie
odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

Žalovaný zdôraznil, že nezapríčinil tento stav, kedy došlo k výstavbe stavieb bez predošlého
majetkovoprávneho usporiadania predmetných pozemkov. Uviedol, že jednanie zo strany žalobcu
by sa mohlo označiť ako špekulatívne. Už v čase kúpy sa predmetný pozemok využíval rovnakým
spôsobom ako je to dnes, a preto možno predpokladať, že žalobca ho kúpil z dôvodu šance uplatnenia
si bezdôvodného obohatenia a vidiny opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena. Takéto

počínanie zo strany žalobcu formou požadovania úhrady bezdôvodného obohatenia a odplaty za
zriadenie vecného bremena je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Mal za to, že súd nesprávne
posúdil charakter odplaty za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Je nesporné,
že nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. vzniklo žalovanému právo zodpovedajúce vecnému
bremenu. Účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z., t.j. dňom 01.07.2009 vzniklo zákonné vecné bremeno,

ktoré je vlastník pozemkov povinný strpieť do realizácie majetkovoprávneho usporiadania formou
zámeny pozemkov, príp. do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Pokiaľ ide
o možnosť majetkovoprávneho usporiadania vzťahov formou zámeny, žalovaný uviedol, že nedisponuje
zoznamom pozemkov, ktoré by spĺňali podmienky podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. a to, aby
bol náhradný pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred

zastavaním, v tom istom katastrálnom území a rovnako ani nedisponuje takým množstvom pozemkov,
ktoré by bolo potrebné k majetkovoprávnemu usporiadaniu vzťahov pod stavbami v žalovaného
vlastníctve. V prípade vykonania pozemkových úprav, ktoré začína na žiadosť obce, v príslušnom
katastrálnom území je potrebné zdôrazniť, že reálne pozemkové úpravy doposiaľ neboli vykonané a v
najbližšej dobe neexistuje predpoklad ich realizácie, najmä z dôvodu nehospodárnosti. Samotný zákon

č. 66/2009 Z. z. priamo neupravuje problém náhrady za takéto nútené obmedzenie vlastníckeho práva,
avšak § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. odkazuje na úpravu v § 151n až §151p OZ. Žalovaný zastával
názor, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je nepochybne
majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena, pričom odplata jejednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. Žalovaný k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4MCdo 2/2014 zo dňa 23.04.2015 upriamil pozornosť na mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora SR a zdôraznil, že v prípade zriadenia vecného bremena na dobu neurčitú je náhrada za

jeho zriadenie vždy jednorazová, pričom sa vypočítava v súlade s časťou F bod F.2 ods. b) prílohy č. 3
vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 506/2011-21 zo dňa 03.11.2011 a uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 10Co/47/2015-207 zo dňa 26.01.2017. Vzhľadom na uvedené navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne ako nedôvodnú,

alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 04.11.2020. Stotožnil
sa s odôvodnením napadnutého rozsudku a odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné. Zastával
názor, že pokiaľ by súd odoprel (nepriznal) vlastníkovi náhradu za bezdôvodné obohatenie spočívajúce v
užívanívecivjehovlastníctvebezprávnehotitulualebonáhraduvlastníkovi,ktorýjevoverejnomzáujme

povinný strpieť, že vec v jeho vlastníctve je užívaná iným, fakticky by odoprel ochranu vlastníckeho práva
takémuto vlastníkovi, t.j. žalobcovi. Uviedol, že o konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť
druhú stranu (v danom prípade žalovaného) nie je možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je
vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, t.j. z nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k pozemkom,
ale len z konkrétnych okolností, za ktorých inštitút náhrady vydania bezdôvodného obohatenia a/

alebo náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva bol uplatnený. Uplatnenie si zákonných nárokov
vyplývajúcich z vlastníckych práv súd nemôže posudzovať výlučne podľa toho, či a ktorý z vlastníkov si
ich uplatňuje, teda či ide o pôvodného vlastníka pozemkov alebo jeho právneho nástupcu. Žalovaný mal
od okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe Základnej školy C. X (01.07.2002) vedomosť, že
predmetné pozemky nie sú v jeho vlastníctve, že ich užíva bezzmluvne, že ich užívaním sa obohacuje

či na úkor právneho predchodcu žalobcu alebo žalobcu (do 30.06.2009), že od 01.07.2009 (okamih
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) mu k nim vzniklo odplatné vecné bremeno ex lege v jeho prospech,
napriektejtovedomostineprejavilžiadnusnahuzatotoužívaniedobrovoľneposkytnúťpeňažnúnáhradu
ani žalobcovi, ani jeho právnemu predchodcovi ani majetkovoprávne usporiadať vzťah s vlastníkom
pozemkov. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že účelom zákona č. 66/2009 Z. z. bolo pomôcť obciam

a vyšším územným celkom vytvoriť právny vzťah k pozemkom, na ktorých sú postavené stavby v
ich vlastníctve. Nesúhlasil ani s právnym názorom žalovaného, že odplata za právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vzniknutom zo zákona č. 66/2009 Z. z. má byť poskytnutá formou jednorazového
plnenia. Argumentácia žalovanému odkazmi na súdne rozhodnutia uvedené v jeho odvolaní nie je
podľa názoru žalobcu dôvodná, kedy uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co/47/2015,

nie je záväzné pre strany tohto sporu ani pre súd prvej inštancie, ani pre odvolací súd. V tomto smere
poukázal žalobca na rozhodnutia krajských súdov SR, ktoré vo svojich rozhodnutiach vyslovili právny
názor o tom, že odplata za zriadenie vecného bremena zo zákona č. 66/2009 Z. z. má byť poskytovaná
formou opakovaného plnenia podľa dĺžky trvania vecného bremena, viď napr. rozsudky Krajského súdu
v Bratislave č.k. 3Co/339/2015; 6Co/117/2012; 6Co/154/2012; rozsudok Krajského súdu Trnava č.k.

10Co/134/2012; ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 506/2011 z 03.11.2011. Záverom
poukázal na to, že žalovaný v spore pred súdom prvej inštancie nesporoval právny titul a výšku náhrady
žalobcom uplatnenú za obdobie od 23.01.2009 do 30.06.2009 po predložení Znaleckého posudku č.
40/2018 žalobcom (t.j. v časti o zaplatenie 44.100,24 eur z titulu bezdôvodného obohatenia), a pripustil,
že žalobca má nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté zo zákona od 01.07.2009 s tým, že podľa

jeho názoru náhrada za takéto vecné bremeno má byť jednorazového a nie opakovaného charakteru,
t.j. sporoval žalobcom uplatnený nárok len v tejto časti (t.j. v časti o zaplatenie 29.360,63 eur) a len
čo do jeho výšky. Za účelom preukázania výšky jednorazovej odplaty za zriadenie vecného bremena
však žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ani nežiadal vykonať žiadne dokazovanie. Žalobca preto žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 22.01.2021. Zdôraznil,
že žalobca ako kupujúci si bol vedomý skutočnosti, že na pozemkoch, ktoré kupuje, sú umiestnené
stavby (budovy, komunikácie, oplotenia), ktoré nie sú súčasťou predaja a pozemky v tomto smere

kupuje. Trval preto na tom, že zo strany žalobcu ide o špekulatívne konanie s vidinou finančného
prospechu. Zotrval na tom, že pokiaľ ide o charakter náhrady za vznik vecného bremena, ide
o jednorazovú náhradu a neprichádza do úvahy forma opakujúceho sa finančného plnenia zapretrvávajúce obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Dal do pozornosti uznesenie Krajského súdu v
Bratislave č.k. 4Co/35/2018-377 zo dňa 31.01.2019.

5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním doručeným súdu dňa 14.05.2021. Zdôraznil,
že v čase nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným pozemkom (23.01.2009), neviazlo
k nim zákonné vecné bremeno a žalobca ako ich vlastník mohol v tom čase v medziach zákona
vykonávať časť oprávnení tvoriacich jeho vlastnícke právo. Žalobca vlastnícke právo k predmetným
pozemkom nadobudol v súlade so zákonom a mal skutočnú snahu o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom

a užívaním predmetných pozemkov. Žalovaný bol tou stranou, ktorá nemala záujem na predmetnom
vysporiadaní. Nesúhlasil s právnym názorom o jednorazovom charaktere náhrady za vecné bremeno
zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z.. Podotkol, že poskytnutie jednorazovej náhrady vlastníkovi pozemku
za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku pod stavbou vecným bremenom vzniknutom podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. nie je spravodlivé aj z pohľadu žalovaného, ktorý predmetné pozemky užíval
len 2 roky a 231 dní, t.j. nepomerne menej, než je základ výpočtu pri závadách neobmedzeného trvania

(20 rokov) a narúša „spravodlivú rovnováhu“, ktorá vždy musí byť dosiahnutá medzi ochranou majetku
a požiadavkami všeobecného záujmu.

6. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

7. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spis a napadnutého rozsudku, postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

8. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní

pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z. z.“), tento zákon upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,
ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane
priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len

„pozemok pod stavbou“).

9. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

10. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnom území.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

12. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

13. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 96.858,60 eur. V priebehu

konania vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 23.397,73 eur späť, a predmetom konania zostala suma
73.460,87eurtitulomnárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniazaužívaniepozemkovbezprávneho
titulu a náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom, ku ktorému prišlo zriadením práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu zákonom č. 66/2009 Z. z. v prospech žalovaného ako vlastníkastavbyškolyzaobdobieod23.01.2009do31.07.2010.Súdnapadnutýmrozsudkom,I.výrokom,konanie
o zaplatenie istiny vo výške 23.397,73 eur zastavil, II. výrokom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 73.460,87 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a III. výrokom žalobcovi priznal

nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 52 %. Z obsahu odvolania vyplýva, že
žalovaný odvolaním napadol rozsudok v časti II. a III. výroku, t.j. v časti výroku, ktorým súd žalobe
žalobcu v časti o zaplatenie sumy 73.460,87 eur vyhovel a v časti súvisiaceho výroku o náhrade trov
konania, namietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), h) CSP.

14. Za dôvodnú odvolací súd považoval námietku odvolateľa, podľa ktorého súd nesprávne posúdil
charakter finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Odvolací
súd sa nestotožnil s názorom súdu, že povinný z vecného bremena (vlastník pozemkov) zriadeného v
súlade so zákonom č. 66/2009 Z. z. má nárok na opakované plnenia zo strany žalovaného ako náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom. Za správny odvolací súd považuje právny názor
žalovaného, v zmysle ktorého finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je jednorazová, nemá

teda charakter opakovaného plnenia. Hoci súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR, podľa názoru odvolacieho súdu nejde
o rozhodnutia, ktoré by potvrdzovali správnosť prijatého záveru súdu, keď z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4MCdo 2/2014 zo dňa 23.04.2015, ako ani z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
PL. ÚS 42/2015 nevyplýva, že by finančná náhrada za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009

Z. z. mala charakter opakovaného plnenia. Naopak, z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR (uznesenie sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019, sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 a
sp. zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.04.2022) vyplýva, že právo na finančnú náhradu pri zriadení vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. má byť priznávané jednorazovou formou.

15. V uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 sa Najvyšší súd SR zaoberal aj správnosťou
vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške
ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či

existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za
obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší
súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016,
sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). 37. Vyslovený právny názor je plne
prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z. z.. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam

vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne
približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z. z.. Svedčí o tom
nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia... 41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z. z., ani zákon č.
66/2009 Z. z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo
svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza,

že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z
čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou
v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a

užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). 42. I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy
vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva

a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo 2/2014).
43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vznikloex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,
nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia

vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom
súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou
náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých
argumentov. 44. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná

náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne
majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno
vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny
vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá
teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ

zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

16. Ústavný súd SR uznesením sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020 ústavnú sťažnosť vo
veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v

Prešove č.k. 21Co/36/2017-286 z 20.02.2018 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/194/2018
z 26.08.2019 odmietol. V bode 32. odôvodnenia uznesenia Ústavný súd SR uviedol, že „Keďže z
ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej
úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú“.

17. Na uvedenom právnom názore Najvyšší súd SR zotrval aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo

dňa 30.11.2020 a na závery citovaných rozhodnutí poukazoval Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn.
5Cdo/175/2019 zo dňa 27.04.2022. Keďže súd v napadnutom rozhodnutí dospel k odlišnému záveru,
než aký zastáva aktuálna rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít v SR, odvolací súd dospel k
záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť.

18. Odvolací súd na záver poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 302/2008 z
30.07.2009: „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu
súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací

súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť
prieskumu správnosti nových, prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z
hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“

19. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 27Cb/30/2011-311 zo

dňa 5. mája 2020 v napadnutej časti II. a III. výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391
ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd vec opätovne prejedná vo vyššie naznačenom
smere a svoje rozhodnutie riadne odôvodní v zmysle § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí súd prvej
inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).