Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 6, 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200247
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200247.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu

Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: WERNER & Co. s.r.o.,
so sídlom Žltá 2/F, 851 07 Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanej: Národná banka Slovenska,
so sídlom Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
NBS1-000-027-006 zo dňa 11.12.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaná pri výkone dohľadu nad finančným trhom vykonaného za účelom prešetrenia obsahu
podnetov spotrebiteľa zo dňa 28.11.2016 a 15.02.2017 dospela k záveru, že žalobca porušil povinnosti
v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov a rozhodnutím č. NBS1-000-010-632 zo dňa 30.10.2017
(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložila žalobcovi podľa § 35f ods. 1 písm. a) v spojení s §

35h ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o dohľade“) pokutu vo výške X.XXX,-
eur za porušenie povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov, ktorého sa žalobca dopustil voči
finančnému spotrebiteľovi A. B. (ďalej aj „finančný spotrebiteľ“, „spotrebiteľ“) v súvislosti s vymáhaním
spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 09.05.2013, a
totým,žeporušilustanovenie§4ods.2písm.c)zák.č.250/2007Z.z.,oochranespotrebiteľaaozmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania

skutku ako aj v čase vydania prvostupňového a napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“) použitím nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa
tým, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru pri vymáhaní dlžnej sumy zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX v rozpore s odbornou starostlivosťou:
- listom zo dňa 02.11.2016 vyzval finančného spotrebiteľa na uhradenie dlžnej sumy vo výške XXX,XX
C. (vyčíslenej k 31.10.2016), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj nároky žalobcu, ktoré boli zamietnuté
skorším rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06.2016,

právoplatného dňa 02.08.2016;
- listom zo dňa 27.01.2017 vyzval spotrebiteľa prostredníctvom tretej osoby na uhradenie dlžnej sumy
vo výške XXX,XX eura (vyčíslenej k 27.01.2017), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj nároky žalobcu,ktoré boli zamietnuté skorším rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 7C/91/2016 zo
dňa 08.06.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.08.2016;
a zároveň žalobca finančnému spotrebiteľovi v predmetných listoch pre prípad, že nedisponuje

dostatočnými finančnými prostriedkami na úhradu celého dlhu alebo jeho časti, ponúkal refinancovanie
pôvodného spotrebiteľského úveru zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX novým spotrebiteľským úverom
účelovo viazaným na úhradu uvádzanej dlžnej sumy, čím táto obchodná praktika mohla podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, ktorý sa na základe nekalej obchodnej praktiky
žalobcu mohol rozhodnúť uhradiť neexistujúci nárok, prípadne uzatvoriť zmluvu na nový spotrebiteľský

úver za účelom refinancovania neexistujúcich pohľadávok účastníka konania.

2. Žalovaná v prvostupňovom rozhodnutí podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 35h
ods. 1 zákona o dohľade taktiež uložila žalobcovi zákaz používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7
ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorou žalobca akýmkoľvek spôsobom uplatňuje u finančného
spotrebiteľa podľa ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) zákona o dohľade nároky, ktoré všeobecný súd

zamietol meritórnym rozhodnutím, čím nekalá obchodná praktika môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

3. Na základe rozkladu žalobcu Banková rada žalovanej rozhodnutím č. NBS1-000-027-006 zo dňa
11.12.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie zmenila tak, že uložila

žalobcovi pokutu (výrok I.) vo výške X.XXX,- eur podľa § 35f ods. 1 písm. a) v spojení s § 35h ods. 1
zákona o dohľade a súbežne podľa ustanovení § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona
o dohľade za porušenie § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa,
a to za nedostatky v činnosti žalobcu, ktorých sa dopustil voči finančnému spotrebiteľovi v súvislosti
s vymáhaním spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo

dňa 09.05.2013, a to použitím nekalej obchodnej praktiky vymedzenej v § 7 ods. 2 zákona o ochrane
spotrebiteľov tým, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru pri vymáhaní dlžnej sumy zo
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX v rozpore s odbornou starostlivosťou:
- listom zo dňa 02.11.2016 vyzval finančného spotrebiteľa na uhradenie dlžnej sumy vo výške XXX,XX
eura (vyčíslenej k 31.10.2016), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj také nároky účastníka konania,

ktoré už boli zamietnuté meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/91/2016
zo dňa 08.06.2016, právoplatným dňa 02.08.2016;
- listom zo dňa 27.01.2017 vyzval finančného spotrebiteľa v súvislosti s vymáhaním spotrebiteľského
úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 09.05.2013 - prostredníctvom
tretej osoby (kontaktnej osoby, ktorou bol D. B., bytom E. XXX, XXX XX E.), na uhradenie dlžnej sumy

vo výške XXX,XX eura (vyčíslenej k 27.01.2017), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj také nároky
účastníka konania, ktoré už boli zamietnuté meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová
Ves sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06. 2016, právoplatným dňa 02.08.2016.
- Zároveň žalobca v rámci predmetných listov (výziev) zo dňa 02.11.2016 a zo dňa 27.01.2017
zaslal spotrebiteľovi aj ponuku, ktorá spočívala v tom, že pokiaľ tento nedisponuje dostatočnými

finančnými prostriedkami na úhradu požadovaného celého dlhu alebo jeho časti, tak žalobca ponúkal
spotrebiteľovi refinancovanie pôvodného spotrebiteľského úveru zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
novým spotrebiteľským úverom účelovo viazaným na úhradu žalobcom uvádzanej dlžnej sumy, čím táto
obchodná praktika mohla podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, ktorý sa
na základe nekalej obchodnej praktiky žalobcu mohol rozhodnúť uhradiť neexistujúci nárok, prípadne

uzatvoriť zmluvu na nový spotrebiteľský úver na účely refinancovania neexistujúcich pohľadávok
žalobcu.

4. V napadnutom rozhodnutí žalovaná súbežne (výrok II.) uložila žalobcovi zákaz podľa § 35f ods. 1
písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 2

písm. a) a b) a ods. 5 v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, a to akýmkoľvek spôsobom
pri konaní žalobcu vo vzťahu k finančnému spotrebiteľovi a pri uplatňovaní akéhokoľvek nároku žalobcu
voči finančnému spotrebiteľovi [vymedzenému v § 1 ods. 3 písm. c) zákona o dohľade], ktorý súd
zamietol meritórnym rozhodnutím, pretože žalobca postupoval voči finančnému spotrebiteľovi v rozpore
s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od poskytovateľa spotrebných

úverov, čím sa mohlo podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného finančného spotrebiteľa a
zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

5. Zároveň Banková rada žalovanej rozklad žalobcu vrátane jeho doplnenia zamietla (výrok III.).II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

6. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veciach správneho trestania zo dňa
16.02.2019, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového
rozhodnutia, zrušenia napadnutého rozhodnutia a priznania náhrady trov konania. Alternatívne navrhol
aplikáciu sankčnej moderácie a uloženie pokuty vo výške X.XXX,- eur, prípadne upustenie od

potrestania.

7. Žalobca namietal nezákonnosť postupu žalovanej, ktorá zmenila v celom rozsahu prvostupňové
rozhodnutie a rozklad žalobcu súčasne zamietla; pokiaľ žalovaná zvolila postup pre zmenu
napadnutého rozhodnutia, nemohla rozklad zamietnuť. Banková rada žalovanej identifikovala (aj
žalobcom namietané) vady výroku prvostupňového rozhodnutia, práve v ktorej časti (náležité označenie

finančného spotrebiteľa, označenie kontaktnej osoby, absencia odkazu na § 7 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa), čím uznala rozklad žalobcu za dôvodný, a teda ho súčasne nemohla zamietnuť. Výrok
napadnutého rozhodnutia je neurčitý, opiera sa o zákon o dohľade a zákon o ochrane spotrebiteľa
bez toho, že by tieto zákony špecifikoval uvedením čísla, pod ktorým boli zverejnené Zbierke zákonov
SR a uvedením rozhodného znenia; žalobca nepôsobí v oblasti poskytovania finančných úverov

ani spotrebných úverov, ale má udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Výrok
napadnutéhorozhodnutiajeďalejrozpornývovzťahukdátumujehovydania,keďnaprvejstraneuvádza
najprv 12.12.2018 a následne uvádza, že ide o rozhodnutie Bankovej rady zo dňa 11.12.2018. Vo vzťahu
kp.A.B.nepoužívažalovanážiadnuskratku,avšakuvádza,žeideodotknutéhofinančnéhospotrebiteľa
alebo finančného spotrebiteľa. Následne však v časti I. používa pojem spotrebiteľ, pričom vôbec nie

je zrejmé, koho má tým na mysli (či p. A. B. alebo p. D. B., ktorý nemôže byť spotrebiteľom, alebo
úplne inú osobu). Z hľadiska spôsobilosti narušiť ekonomické správanie časť II. výroku napadnutého
rozhodnutia uvádza priemerného finančného spotrebiteľa, čo je však neprípustným zmiešaním pojmu
finančný spotrebiteľ v zmysle § 1 ods. 1 písm. c) zákona o dohľade a § 7 ods. 2 písm. b) zákona o
ochrane spotrebiteľa.

8. Výrok II. napadnutého rozhodnutia je nezákonný aj pre rozpor s § 7 ods. 2 zákona o ochrane
spotrebiteľa, ktorý k tomu, aby existovala nekalá obchodná praktika, požaduje kumulatívne splnenie
dvoch podmienok: (A) konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou a (B) podstatné narušenie
alebo spôsobilosť podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, avšak žalovaná

preukázala existenciu nekalej obchodnej praktiky iba podmienkou A, z ktorej automaticky vyvodila aj
existenciu podmienky B, a tak kumulatívne splnenie definičných znakov nekalej obchodnej praktiky
stavia do podoby „hypotéza – dispozícia“.

9. Žalobca namietal, že autoritatívnym žiadaním nielen predloženia dokladov zo strany žalobcu pred

začatím konania (t.j. vydaním rozkazu o uložení sankcie), ale predovšetkým vlastného vyjadrenia
žalobcu k otázke spáchania správneho deliktu, bola porušená zásada zákazu sebaobviňovania, a preto
skutkový stav zistený v dôsledku vyjadrení (nie dokladov) žalobcu je nezákonný. Táto zásada sa pritom
vzťahuje aj na právnické osoby, a to aj vo vzťahu ku konaniu o správnych deliktoch.

10. Výšku uloženej pokuty považoval žalobca za nepreskúmateľnú, keď žalovaná bola povinná
zaoberať sa každým kritériom pre uloženie pokuty samostatne, neuvádzať skutočnosti všeobecné,
ale iba skutočnosti individualizujúce prípad, priradiť každej skutočnosti charakter poľahčujúcej alebo
priťažujúcej a na základe ich vzájomného pomerovania vybrať sankciu a stanoviť jej výšku. K všetkým
zákonným kritériám žalovaná priradila prevažne len všeobecné skutočnosti neindividualizujúce prípad

bezdefinovaniapriťažujúcichapoľahčujúcichokolnostíaurčeniaichvzájomnéhopomeru.Odôvodnenie
výšky uloženej pokuty a opatrenia zdržať sa používania nekalej obchodnej praktiky bolo nedostatočné,
keď nie je zrejmé, na základe čoho konkrétne bola žalovaná toho názoru, že hrozí opakovanie konania
žalobcu, keď išlo len o individuálne pochybenie a žalobca prijal zodpovedajúce opatrenia.

11. Žalobca poukázal, že pôvodne mu bola rozkazom uložená pokuta vo výške X.XXX,- eur, ktorá bola
prvostupňovým rozhodnutím zvýšená na X.XXX,- eur a naviac bol uložený aj zákaz používania nekalej
obchodnej praktiky, čím bol žalobca potrestaný za to, že uplatnil svoje právo a podal voči rozkazu o
uložení sankcie odpor. Orgán dohľadu pri tých istých skutkových a právnych okolnostiach pristúpil kzvýšeniu uloženej pokuty a k nej pridal aj zákaz nekalej obchodnej praktiky, čím došlo k porušeniu
zásady zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius), ktorej uplatnenie nemožno vylúčiť ani v oblasti
správneho trestania.

12. Žalovaná naviac nepreukázala existenciu žiadnej závažnej priťažujúcej okolnosti a nedostatočne
vzala do úvahy existenciu poľahčujúcich okolností, keďže sa jednalo o ojedinelý prípad týkajúci sa
jednej zmluvy a jedného spotrebiteľa, nešlo o prípad hromadnej alebo systémovej povahy, uložená
pokuta je zjavne neprimeraná, až arbitrárna. Ku konaniu žalobcu došlo v dôsledku technickej chyby

v informačnom systéme, keď vo vzťahu k dlhu spotrebiteľa nebol zohľadnený vydaný rozsudok.
Spotrebiteľ neutrpel žiadnu škodu ani inú ujmu, žalobca sa mu za chybu osobným listom ospravedlnil. Je
vysoko pravdepodobné, že ak by spotrebiteľ sám upozornil žalobcu na chybu, došlo by zo strany žalobcu
k jej okamžitému dobrovoľnému odstráneniu. Rovnako spotrebiteľ v konaní komunikoval sofistikovane a
bol si vedomý svojich práv, nešlo tu teda o zraniteľného spotrebiteľa, ale o spotrebiteľa, ktorý pozná svoje
práva a vie sa brániť. Pochybenie trvalo iba krátky čas a žiadne nepriaznivé následky nenastali. Uložená

pokuta je cca 10x vyššia ako vymáhaný dlh, čo je nepochybne neprimerané z hľadiska akéhokoľvek
kritéria pre uloženie pokuty (závažnosti, dĺžky trvania, následkov, rozsahu a povahy). Pokuta síce musí
mať odrádzajúci účinok do budúcna a nemôže byť zanedbateľná, no nemôže byť zjavne neprimeraná
okolnostiam konkrétneho prípadu. Vo vzťahu k obom listom treba žalobca zdôraznil, že vo vzťahu k
spotrebiteľovi mal určitú pohľadávku a tú mal právo vymáhať, pričom jeden z listov sa dotýkal aj inej,

spotrebiteľom nerozporovanej, pohľadávky inej zmluvy. Žalobca po výskyte predmetného prípadu prijal
ďalšie opatrenia na zamedzenie výskytu obdobných prípadov v budúcnosti v podobe nových funkčných
možností, ktoré automaticky a technicky zamedzujú vymáhaniu inej sumy (a to aj v exekučnom konaní),
ako na základe existujúceho rozhodnutia.

III.
Vyjadrenie žalovanej

13. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 30.09.2019 pričom navrhla žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

14. Žalovaná s poukazom na § 32 ods. 2 zákona o dohľade uviedla, že prvostupňový orgán
správne zistil skutkový stav, avšak rozhodnutie bolo nesprávne, pretože prvostupňový orgán neuviedol
dostatočne zrozumiteľným spôsobom označenie finančného spotrebiteľa, voči ktorému sa žalobca
dopustil nezákonného konania, a preto na základe vlastných zistení pri preskúmavaní prvostupňového

rozhodnutia zmenila príslušnú časť výroku prvostupňového rozhodnutia, spresnila výrok uvedením § 7
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Banková rada bola povinná rozhodnúť aj o rozklade, ktorý podal
žalobca, a preto uvedený rozklad zamietla.

15. V napadnutom rozhodnutí bola použitá skratka aplikovaného právneho predpisu, ktorá bola

definovaná v záhlaví rozhodnutia, pričom samotný výrok tvorí jeden celok, pričom použitie skratky vo
výrokovej časti napadnutého rozhodnutia nespôsobuje, že nebolo jednoznačne známe, aký bol predmet
konania pred správnym orgánom, akým spôsobom o ňom bolo rozhodnuté a podľa akých ustanovení
príslušných právnych noriem.

16. K namietanému zmätočnému dátumu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že
rozhodnutia Bankovej rady sú prijímané na jej zasadnutiach, ktoré sú neverejné, pričom prípravu
písomného vyhotovenia rozhodnutia Bankovej rady NBS zabezpečuje tajomník. Napadnuté rozhodnutie
obsahuje v samotnom úvode údaj, kedy ho Banková rada vydala (t. j. 11.12.2018), iný dátum, ktorý
sa uvádza pri spisovom čísle predstavuje dátum, kedy bolo vytlačené schválené písomné vyhotovenie

predmetného rozhodnutia.

17. Žalovaná zdôraznila, že v napadnutom rozhodnutí, v návetí na str. 1 bola zavedená skratka
„dotknutýfinančnýspotrebiteľ“preosobuA.B.asúčasneprikaždomslovnomspojení„dotknutýfinančný
spotrebiteľ“ v príslušnom gramatickom páde bolo v zátvorkách opätovne uvedené označenie finančný

spotrebiteľ a celé meno a priezvisko, dátum narodenia a adresu trvalého pobytu. Nič v texte výroku
nevyvoláva pochybnosť o tom, kto je uvádzaný „spotrebiteľ“.18. Pri výroku II napadnutého rozhodnutia žalovaná poukázala na kontext poskytovania finančných
služieb, z ktorého vyplýva, že priemerný spotrebiteľ je súčasne finančným spotrebiteľom, uvedená časť
výroku II. nie je skutkovou ani právnou vetou, ale opisom predmetného skutku. Nie je preto zrejmé, čo v

uvedení slov “priemerný finančný spotrebiteľ” namiesto “priemerný spotrebiteľ v zmysle § 7 ods. 2 písm.
b) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý je súčasne finančným spotrebiteľom v zmysle § 1 ods. 1 písm.
c) zákona o dohľade, malo spôsobiť vadu rozhodnutia.

19. Zákaz používania nekalej praktiky bol uložený vo výroku II., ktorý výrok nemusí obsahovať skutkovú

vetu a úplnú právnu kvalifikáciu skutku, keďže táto sa nachádza vo výroku I; oba znaky skutkovej
podstaty podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa sú riadne popísané vo výroku I. Nekalá
obchodná praktika bola riadne špecifikovaná (vymáhanie pohľadávky vo vyššej sume aká bola priznaná
žalovanému rozhodnutím súdu), ako aj splnenie oboch podmienok, a to rozpor s požiadavkami odbornej
starostlivosti (žalobca bol povinný postupovať v súlade s právoplatným rozhodnutím súdu) a možné
narušenie ekonomického správania spotrebiteľa (žalobca žiadal úhradu neexistujúceho dlhu, ktorý mal

zaplatiť finančný spotrebiteľ a rovnako si mohol na splatenie neexistujúceho dlhu vziať od žalobcu nový
úver).

20. Vyjadrenia a listiny predložené žalobcom boli získané v rámci dohľadu na diaľku pri vybavovaní
podania spotrebiteľa v súlade s § 35j zákona o dohľade. Právo odoprieť výpoveď sa nevzťahuje

na dôkazné prostriedky, ktoré existujú objektívne, nezávisle od vôle žalobcu, ani na dokumenty a
informácie, ktoré je žalobca povinný orgánu dohľadu poskytovať, keďže je subjektom dohliadaným
podľa osobitného zákona. Orgán dohľadu môže požadovať predloženie takýchto dokumentov a toto
predloženie autoritatívne vynútiť bez toho, aby došlo k porušeniu práva odoprieť výpoveď. Z rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. veci Saunders a Fayed), predbežné

konanie, ktoré je vo svojej podstate prieskumné, nepodlieha zárukám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ani vtedy, keď je ich účelom zistiť a zaznamenať
skutočnosti, ktoré môžu byť následne použité ako základ pre konanie iných príslušných orgánov, pokiaľ
nerozhodujú o veci formou či obsahom. Aplikácia čl. 6 ods. 1 Dohovoru na tento druh vyšetrovania by
v praxi neprimerane prekážala efektívnej regulácii vo verejnom záujme napr. komplexných finančných

a komerčných aktivít, pričom výkon dohľadu na diaľku je takýmto predbežným konaním, na ktorý sa
záruky čl. 6 ods. 1 Dohovoru neuplatnia.

21. Žalovaná sa pri ukladaní pokuty podrobne zaoberala jednotlivými hľadiskami podľa § 35f ods.
1 zákona o dohľade; tieto boli dostatočne podrobne rozobraté tak v prvostupňovom ako aj v

napadnutom rozhodnutí. Banková rada neukladala trest nanovo, ani nemenila výšku pokuty, iba sa
zaoberala námietkami uplatnenými v rozklade, a preto pokiaľ nenašla pochybenie pri ukladaní sankcie,
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemusí opakovať úvahy prvostupňového rozhodnutia, ani
obsahovať novú a úplnú úvahu o ukladanej sankcii.

22. Žalovaná k namietanému porušeniu zásady reformatio in peius uviedla, že ani v trestnom konaní
podľa ustanovenia § 355 ods. 4 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) na hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou
ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze, a teda uvedená zásada sa neuplatní ani
pri rozhodovaní po podaní odporu voči rozkazu. Podaním odporu došlo k zrušeniu rozkazu o uložení

sankcie podľa § 35c ods. 4 zákona o dohľade, a preto nie je možné naň prizerať.

23. Žalovaná zdôraznila, že hľadiská individuálnej a generálnej prevencie vyžadujú, aby boli sankcie
odradzujúce, pričom primeranosť neznamená matematickú rovnosť medzi potenciálne spôsobenou
škodou a výškou sankcie. Dohliadané subjekty by mohli byť motivované k špekulatívnemu konaniu či

priamo k porušovaniu svojich povinností, pokiaľ by sa spoliehali na to, že v prípade zistenia porušenia zo
strany orgánu dohľadu, im bude uložená sankcia maximálne vo výške ich prípadného neoprávneného
majetkového prospechu.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

24. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych
súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) sa okrem inéhozriadil aj Správny súd v Bratislave. § 3 ods. 1 Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy
začnú svoju činnosť 1. júna 2023. § 3 písm. b) Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak § 4
ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne

súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“
Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a v súlade s Rozvrhom práce Správneho
súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 bola náhodným výberom pridelená senátu 4S a je
vedená pod sp. zn.: BA – 1S/25/2019. Na základe dodatku č. 4/2024 k Rozvrhu práce Správneho súdu v

Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto rozsudku.

25. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní tak ako vyplýval
z obsahu žaloby, a to v rozsahu žalobných bodov, majúc na pamäti, že vo veci sa jedná o správnu žalobu

vo veciach správneho trestania, pričom nevzhliadol dôvod pre postup podľa § 196 zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“).

26. Správny súd v Bratislave rozhodol a rozsudok verejne vyhlásil na pojednávaní dňa 06.11.2024
nariadeného v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP, ktorého sa zúčastnil zástupca žalovanej.

27. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom od 01.07.2023,
konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.
júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

28. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.

29. Podľa § 35f ods. 1 písm. a), c) zákona o dohľade (v znení účinnom v čase spáchania skutku

ako aj v čase vydania prvostupňového rozhodnutia), tomu, kto porušil práva finančného spotrebiteľa
alebo porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitných
predpisov, Národná banka Slovenska je podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy
zisteného nedostatku príslušná:
a) uložiť pokutu do výšky 700 000 eur, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak.

c) zakázať používať nekalú obchodnú praktiku alebo zakázať podľa § 35e ods. 1 písm. b) používať
neprijateľnú podmienku,

30. Podľa § 35f ods. 1 písm. a), c) zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého
rozhodnutia), tomu, kto porušil práva finančného spotrebiteľa alebo porušil povinnosti v oblasti ochrany

finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, Národná banka Slovenska je
podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zisteného nedostatku príslušná:
a) uložiť pokutu do výšky 1 000 000 eur, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak,
c) zakázať používať nekalú obchodnú praktiku alebo zakázať podľa § 35e ods. 1 písm. b) používať
neprijateľnú podmienku.

31.Podľa§35hods.1zákonaodohľade(vzneníúčinnomvčasespáchaniaskutkuakoajvčasevydania
prvostupňového a napadnutého rozhodnutia), sankcie podľa tohto zákona a osobitných predpisov za
nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno ukladať samostatne alebo súbežne a
za trvajúci nedostatok aj opakovane. Sankcie podľa tohto zákona za nedostatky v oblasti ochrany

finančnýchspotrebiteľovmožnouložiťdotrochrokovodzistenianedostatku,najneskôrvšakdodesiatich
rokov od jeho vzniku. Premlčacie lehoty podľa druhej vety sa prerušujú, keď nastala skutočnosť
zakladajúca prerušenie lehoty podľa § 19 ods. 4, pričom od každého prerušenia premlčania začína
plynúť nová premlčacia lehota. Nedostatky uvedené v protokole o vykonanom dohľade na mieste sa
považujú za zistené odo dňa skončenia príslušného dohľadu na mieste podľa § 10 ods. 5 a 6.

32. Podľa § 35h ods. 3 zákona o dohľade (v znení účinnom až v čase vydania napadnutého rozhodnutia),
ak Národná banka Slovenska v jednom konaní koná a rozhoduje o uložení sankcie jednej osobe za
dva alebo viaceré nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona aleboosobitných predpisov, ktoré boli zistené za obdobie najviac dvanásť po sebe nasledujúcich mesiacov,
Národná banka Slovenska za všetky postihované nedostatky uloží úhrnnú pokutu podľa ustanovenia,
ktoré sa vzťahuje na nedostatok s najvyššou hornou hranicou sadzby pokuty vrátane zvýšenia sadzby

podľa § 35f ods. 2 alebo osobitných predpisov; ak za viaceré nedostatky sú rovnaké najvyššie horné
hranicesadziebpokútvrátaneichzvýšeniapodľa§35fods.2aleboosobitnýchpredpisov,úhrnnápokuta
sa uloží podľa ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na jeden z nich. Ak za postihované nedostatky sú dolné
hranice sadzieb pokuty rôzne, dolnou hranicou sadzby úhrnnej pokuty je najvyššia z týchto sadzieb
vrátane jej zvýšenia podľa § 35f ods. 2 alebo osobitných predpisov. Národná banka Slovenska pri určení

výšky úhrnnej pokuty zohľadní skutočnosti uvedené v § 35f ods. 1 vo vzťahu ku všetkým nedostatkom,
ktoré sú postihované rozhodnutím o uložení sankcie, a aj počet týchto nedostatkov.

33. Podľa § 35c ods. 4 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia),
dohliadaný subjekt, proti ktorému bol vydaný rozkaz o uložení sankcie, môže Národnej banke Slovenska
proti vydanému rozkazu o uložení sankcie podať do 15 dní od jeho doručenia písomne odpor, ktorý

musí byť odôvodnený. Včasným podaním odporu s odôvodnením sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje
a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni. Ak pred vydaním rozkazu o uložení
sankcie nebol proti účastníkovi konania urobený iný úkon, po včasnom podaní odporu s odôvodnením
sa doručenie rozkazu o uložení sankcie účastníkovi považuje za prvý úkon v konaní.

34. Podľa § 35c ods. 4 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia),
dohliadaný subjekt, proti ktorému bol vydaný rozkaz o uložení sankcie, môže Národnej banke Slovenska
proti vydanému rozkazu o uložení sankcie podať do 15 dní od jeho doručenia písomne odpor, ktorý
musí byť odôvodnený. Včasným podaním odporu s odôvodnením sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje
a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni, pričom nie je viazaná rozsahom

skutkových zistení, právnou kvalifikáciou ani druhom a výškou sankcie podľa zrušeného rozkazu o
uložení sankcie ani ďalším obsahom zrušeného rozkazu o uložení sankcie. Ak pred vydaním rozkazu
o uložení sankcie nebol proti účastníkovi konania urobený iný úkon, po včasnom podaní odporu s
odôvodnením sa doručenie rozkazu o uložení sankcie účastníkovi považuje za prvý úkon v konaní.

35. Podľa § 27 ods. 2 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia),
výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa
rozhodnutie vo veci viaže na splnenie podmienok, vo výroku rozhodnutia sa uvedú aj tieto podmienky;
splnenie týchto podmienok sa preukazuje Národnej banke Slovenska v lehote určenej Národnou

bankou Slovenska. Ak splnenie týchto podmienok nie je preukázané v určenej lehote, Národná banka
Slovenskarozhodnutiezruší,akosobitnýzákonneustanovujeinak.Vovýrokurozhodnutiasaneukladajú
povinnosti, ktoré ukladá priamo zákon.

36. Podľa § 27 ods. 3 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia),

v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutkové zistenia boli podkladom na rozhodnutie, z ktorých dôkazov
a akých úvah pri vyhodnotení dôkazov vychádza rozhodnutie a podľa akých ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov sa posudzoval zistený skutkový stav. Odôvodnenie netreba, ak sa
všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

37. Podľa § 27 ods. 5 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia), v
písomnom vyhotovení rozhodnutia Národnej banky Slovenska sa uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum
vydania rozhodnutia, identifikačné údaje účastníka konania a jeho zástupcu, ak ho účastník konania
má, a to v prípade právnickej osoby jej obchodné meno alebo iný názov, adresa sídla a jej identifikačné
číslo, ak je pridelené, a v prípade fyzickej osoby vrátane fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom jej

meno, priezvisko, rodné číslo alebo dátum narodenia, alebo identifikačné číslo, ak je pridelené, a
adresa trvalého pobytu alebo adresa miesta podnikania, ak je miesto podnikania odlišné od trvalého
pobytu. Rozhodnutie musí obsahovať odtlačok okrúhlej úradnej pečiatky Národnej banky Slovenska
so štátnym znakom a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Vo výroku
prvostupňového rozhodnutia Národnej banky Slovenska, ktoré vydal útvar dohľadu nad finančným

trhom, sa výslovne uvedie, že rozhodnutie vydal útvar dohľadu nad finančným trhom; vo výroku
druhostupňového rozhodnutia sa výslovne uvedie, že rozhodnutie vydala banková rada. Oprávnenou
osobou na podpisovanie druhostupňových rozhodnutí je guvernér alebo ním poverený 39) viceguvernér,
alebo iný člen bankovej rady, ktorý nepodpisoval prvostupňové rozhodnutie v tej istej veci. Podrobnosti ooprávnenýchosobáchnapodpisovanieprvostupňovýchrozhodnutíadruhostupňovýchrozhodnutímôže
určiť banková rada.

38. Podľa § 32 ods. 2 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia),
ak bolo prvostupňové rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným
právnym predpisom alebo na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu alebo ak prvostupňové
rozhodnutie bolo nesprávne, hoci bol správne zistený skutkový stav, alebo ak výrok prvostupňového
rozhodnutia obsahuje chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, banková rada

prvostupňové rozhodnutie zmení alebo zruší, inak rozklad zamietne a prvostupňové rozhodnutie
potvrdí. Banková rada môže prvostupňové rozhodnutie zrušiť aj vtedy, ak si podaný rozklad vyžaduje
rozsiahlejšie doplnenie dokazovania, ktoré nemožno v konaní o rozklade vykonať bez rizika spôsobenia
prieťahov v konaní. Banková rada rozhodnutím odmietne rozklad, ktorý bol podaný oneskorene alebo
ktorý bol podaný osobou, ktorá na podanie rozkladu nie je oprávnená, alebo ak rozklad smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je rozklad prípustný.

39. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie používať nekalé
obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

40. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred,

počas aj po vykonaní obchodnej transakcie.

41. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,
b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa

vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena
skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

42. Podľa § 7 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, používanie nekalých obchodných praktík sa
zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo

spotrebiteľskej zmluvy.

43. Podľa čl. 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých
obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a
dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a

2002/65/ES, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „smernica
o nekalých obchodných praktikách“): členské štáty stanovia sankcie za porušenie vnútroštátnych
predpisov prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie
ich vynútiteľnosti. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.

44. Je už ustálenou súdnou praxou správnych súdov, že zrušenie rozhodnutia administratívneho
orgánu nie je samoúčelné, pričom dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu môže byť len
taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa
zopakovalprocesaodstrániliformálnevady,ktorénemôžuprivodiťvecneiné,čivýhodnejšierozhodnutie
pre účastníka (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 98-102/02 zo dňa

17.12.2002).

45. Zároveň platí, že správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-
právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej

osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno vyhovieť takému
návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho
rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do
individuálnej sféry navrhovateľa (bližšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 245/2016 zo dňa 19.04.2016).

46. Sčasti sa možno stotožniť so žalobcom, že pokiaľ žalovaná zmenila prvostupňové rozhodnutie
a súčasne rozklad žalobcu zamietla, uvedený postup mohol vyvolať (výlučne pri jeho vnímaní izolovane,
bez ohľadu na odôvodnenie) pochybnosti o vnútornej nerozpornosti výroku napadnutého rozhodnutia.Zároveň je však potrebné vychádzať zo zákonnej dikcie § 32 ods. 2 zákona o dohľade, ktorý spája
procesný postup v prípade záveru o nesprávnosti prvostupňového rozhodnutia buď s jeho zmenou alebo
zrušením, pričom správna úvaha žalovanej, ktorej odôvodnenie je súčasťou napadnutého rozhodnutia

(s. 19) v tejto veci prevážila v prospech zmeny prvostupňového rozhodnutia doplnením jeho výroku
o: identifikáciu finančného spotrebiteľa a tretej/kontaktnej osoby a ustanovenia § 7 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa; uvedené nedostatky boli vytýkané prvostupňovému orgánu aj v podanom
rozklade. Je možné vytknúť žalovanej, že procesne dôslednejším by bol postup, ktorým by vo výroku III
zamietla rozklad žalobcu „v časti“, v ktorej nebolo vyhovené námietkam uvedeným v rozklade, prípadné

„doplnenie“ výroku prvostupňového rozhodnutia nie je vzhľadom na znenie § 32 ods. 2 zákona o dohľade
možné. Uvedený záver však nič nemení na tom, že napadnuté rozhodnutie v tomto smere obstojí ako
zákonné.

47. Správny súd nespochybňuje, že pre obsahové náležitosti rozhodnutí vo veciach správneho trestania
je potrebné vyžadovať vyššie prísnejšie nároky, a to práve vo vzťahu k výroku rozhodnutia, ktorý

je najvýznamnejšou časťou rozhodnutia. Jedine výrok je spôsobilý zasiahnuť do práv a povinností
účastníka konania a len z neho je možné zistiť či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či
sankcie boli uložené. Výrok preto musí vo veciach správneho trestania obsahovať popri právnej vete
aj jasné vymedzenie skutku tzv. skutkovú vetu. Podrobnosť a presnosť skutkovej ako aj právnej vety je
nevyhnutná najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok,

pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, pre zabezpečenie riadneho
práva na obhajobu ako aj následne pre určovanie druhu a výšky sankcie. Námietky žalobcu vznesené
v podanej žalobe v tomto smere však správny súd vyhodnotil ako smerujúce k prepiatemu formalizmu,
pričom nebolo zistené, že by mohli znamenať zásah do práv žalobcu.

48. Vo vzťahu k namietaným obsahovým vadám výrokov I. a II. napadnutého rozhodnutia správny
súd nezistil také pochybenia, ktoré by mali za následok jeho nezrozumiteľnosť, neurčitosť, prípadne
by znamenali nejednoznačné alebo neúplné vymedzenie skutku, pre ktoré by hrozilo, že žalobca by
nemal vedomosť o skutku, za ktorý mu bola uložená sankcia, pripadne by hrozila zámena skutku
s iným skutkom. V napadnutom rozhodnutí boli uvedené dostatočné skutkové okolnosti (dátumy

uvedených listov, osoby, ktorým boli tieto listy doručené, spisová značka konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o nárokoch žalobcu, číslo úverovej zmluvy, výšku oznámenej dlžnej sumy), ktorých
správnosť alebo nejednoznačnosť žalobca v konkrétnostiach ani žiadnym spôsobom nenamietal, pričom
ani použitie pojmov finančný spotrebiteľ, spotrebiteľ a spotrebný úver nemalo vplyv na jednoznačnosť
a zrozumiteľnosť vymedzeného skutku.

49.Pokiaľžalobcanamietal,ževovýrokunapadnutéhorozhodnutianeboliuvedenéčíslazákonov,podľa
ktorých žalovaná v konaní postupovala uvedená požiadavka z § 27 ods. 2 zákona o dohľade nevyplýva.
Naviac v záhlaví napadnutého rozhodnutia boli uvedené použité zákonné ustanovenia aj s uvedením
číseljednotlivýchprávnychpredpisov,podktorýmibolitietopredpisyzverejnenévzbierkezákonov,stým

že boli zavedené skratky, ktoré žalovaná následne použila vo výroku ako aj v odôvodnení; požiadavka,
že je nevyhnutné, aby priamo vo výroku bol použitý predpis uvedený označením jeho čísla nevyplýva
zo žiadneho právneho predpisu. Postup žalovanej nemal za následok vadu výroku napadnutého
rozhodnutia, v tom smere, že z napadnutého rozhodnutia by nebolo jednoznačne zrozumiteľné aký bol
predmet konania, ako žalovaná rozhodla a podľa akých zákonných ustanovení, pričom ustanovenia,

podľa ktorých žalovaná rozhodla vo výroku v súlade s § 27 ods. 2 zákona o dohľadne uvedené boli.
Skutkovávetaobsahujepopisskutkutak,abyzodpovedaljehokvalifikácii,čojepodmienenéajsprávnou
aplikáciou súvisiacich predpisov. Vo vzťahu k aplikovaným právnym predpisom aj prípadné uvedenie
nesprávneho čísla zákona nie je chybou právnej kvalifikácie, vadou by mohla by len nesprávnosť
použitého zákonného ustanovenia, čo však v danej veci zistené nebolo. Žalovaná žalobcovo konanie

správne posúdila ako jeden správny delikt a sankcie uložila podľa zákona o dohľade účinného v čase
jeho porušenia, čo vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

50. Z § 27 ods. 5 zákona o dohľade vyplýva, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje aj dátum
jeho vydania. Žalobca uvedenie dátumu písomného vyhotovenia považoval za vadu, ktorá spôsobila

vnútornú rozpornosť napadnutého rozhodnutia, avšak podrobnejšie svoju úvahu nerozviedol. Správny
súd považoval údaj o dátume písomného vyhotovenia rozhodnutia v zásade za „nadbytočný“, ktorá
skutočnosť však fakticky nemala vplyv na práva žalobcu, žalobca v tomto smere bližšie neuviedol,akým spôsobom boli mali byť jeho práva uvedením dátumu vydania rozhodnutia ako aj dátumu jeho
písomného vyhotovenia priamo dotknuté.

51. Nekalá obchodná praktika, ktorú použil žalobca voči finančnému spotrebiteľovi bola jednoznačne
a konkrétne vymedzená vo výroku I. napadnutého rozhodnutia, a to uvedením konania, ktorým sa
žalobca deliktu dopustil, pričom žalobca postupoval v rozpore s odbornou starostlivosťou (listy s dlžnou
sumou nezodpovedajúcou skutočným nárokom žalobcu), ktoré konanie mohlo ovplyvniť ekonomické
správanie finančného spotrebiteľa (úhrada neexistujúcej pohľadávky príp. poskytnutie úveru výlučne

za účelom financovania nesprávne vyčíslených pohľadávok žalobcu). Správny súd sa nestotožnil
s námietkou žalobcu, že žalovaná pri ukladaní zákazu používať nekalú obchodnú praktiku, vo vzťahu
k existencii zákonných predpokladov podľa § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa,
neuviedla dostatočný skutkový základ a z konania rozporného s požiadavkami odbornej starostlivosti
len vyvodila možnosť vplyvu na ekonomické správanie finančného spotrebiteľa. Výrok II. napadnutého
rozhodnutia v zásade nie je, (aplikujúc analogicky terminológiu trestného procesu) „výrokom o vine“

žalobcu, ale výrokom o uložení sankcie. Pokiaľ žalobca rozsiahlo poukazoval na potrebu dodržania
formálnych náležitostí výroku vo veciach správneho trestania a analógie s trestným procesom, správny
súd zdôrazňuje, že ani v prípade odsudzujúceho výroku súdu o vine, sa pri výrokoch o jednotlivých
ukladaných druhoch trestov opätovne neuvádza skutková veta; v zmysle § 165 ods. 1 Trestného
poriadku musí výrok o treste obsahovať zákonné ustanovenia, podľa ktorých bol trest uložený, pričom

vprejednávanejveciuvedenúpodmienkuvýrokII.napadnutéhorozhodnutiaspĺňa.Uvedenápožiadavka
takaniprisprávnomtrestanívychádzajúczargumentuafortiori(amaioriadminus)nemáopodstatnenie,
pričom výrok II. považoval správny súd za obsahovo určitý, zrozumiteľný s jednoznačne vymedzenou
ukladanou sankciou.

52. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zákazu reformatio in peius t.j. zmeny k horšiemu, správny súd
uvádza, že v prípade zrušenia rozkazu o uložení sankcie Národná banka Slovenska pokračuje v konaní
v prvom stupni, pričom nie je viazaná rozsahom skutkových zistení, právnou kvalifikáciou ani druhom a
výškou sankcie podľa zrušeného rozkazu o uložení sankcie ani ďalším obsahom zrušeného rozkazu o
uložení sankcie, a preto nemohlo dôjsť v tomto smere k porušeniu uvedenej zásady.

53. Ustanovenie § 35 ods. 4 zákona o dohľade aplikované prvostupňovým orgánom síce vo danom čase
účinnom znení explicitne neobsahovalo vymedzenie neviazanosti skôr vydaným rozkazom o uložení
sankcie, avšak uvedené možno vyvodiť z dôvodovej správy k zák. č. 279/2017 Z., ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým bol § 35 ods. 4 zákona o dohľade
novelizovaný (doplnený o úpravu „neviazanosti“ obsahom rozkazu o uložení sankcie). K odôvodneniu
zmeny textu právneho predpisu sa uvádza, že sa jedná o legislatívno-technickú úpravu; keďže: „Aj z
doterajšej úpravy je zrejmé, že podaním rozkladu voči rozkazu o uložení sankcie sa rozkaz v celom
rozsahu zrušuje. Na takýto rozkaz sa hľadí, akoby neexistoval, ostáva zachovaný len jeho účinok prvého

procesného úkonu, ktorým sa začína konanie. V ďalšom konaní je preto Národná banka Slovenska
oprávnená nedostatky kvalifikovať iným spôsobom, je oprávnená ďalej zisťovať a inak ustáliť skutkový
stav a tiež rozhodnúť inak vo vzťahu k sankcii, vrátane uloženia prísnejšej sankcie, iného druhu sankcie,
resp. kombinácie sankcií. Uvedené analogicky zodpovedá právnej úprave trestného rozkazu v Trestnom
poriadku, z ktorej je taktiež zrejmé, že po zrušení trestného rozkazu samosudca nie je viazaný právnou

kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze. V upravenom ustanovení
sa uvedené zakotvuje explicitne“.

54. Naviac uvedená zásada sa v prípade skráteného rozhodovania neaplikuje ani v trestnom konaní.
Pokiaľ po zrušení trestného rozkazu samosudca pokračuje v konaní, pri prejednávaní veci na hlavnom

pojednávaní nie je viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom
rozkaze (§ 355 ods. 3 Trestného poriadku), a preto jej aplikácia nie je dôvodná ani v oblasti správneho
trestania.

55. Právo odoprieť výpoveď (ako súčasť práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku)

tvorí súčasť základných zásad trestného konania v zmysle § 195 písm. c) SSP, ktoré treba aplikovať
minimálne v tých veciach správneho trestania, ktoré spĺňajú znaky trestného obvinenia v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru. S ohľadom na judikatúru ESĽP toto právo patrí obvinenému už od okamihu, kedy
voči nemu existuje dostatočné podozrenie, a to bez ohľadu na to, či sa v danom okamihu (správne)trestné konanie nachádza vo formalizovanej fáze alebo nie. Pri preskúmavaní rozhodnutia orgánu
verejnej správy o uložení sankcie tak správny súd musí preskúmať, či žalobca, ktorý bol rozhodnutím
postihnutý, sa k veci vyjadroval (vypovedal) v situácii, v ktorej mu patrilo právo odoprieť výpoveď, a či bol

o tomto svojom práve poučený. Ak žalobca mal toto právo, no nebol o ňom riadne poučený, potom musí
správny súd preskúmať, či informácie, ktoré orgán verejnej správy získal z takejto výpovede (takýchto
vyjadrení),predstavovalirozhodujúcipodkladpreuloženiesankciežalobcovialebočijehozodpovednosť
je bezpečne preukázaná aj inými dôkazmi, ktoré orgán verejnej správy vykonal (z rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ssk 49/2021).

56. K namietanému porušeniu zákazu sebaobviňovania správny súd, vo svetle vyššie načrtnutých
záverov, z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 08.03.2017
k veci uviedol, že došlo k pochybeniu vo vzťahu k výške dlhu v oznámení odoslanom finančnému
spotrebiteľovi, pričom toto vyjadrenie žalobcu nebolo uskutočnené v situácii, kedy možno z obsahu
administratívneho spisu vyvodiť jednoznačný záver, že žalovaná (resp. konajúci odbor) pred podaním

tohto vyjadrenia mali pri výkone dohľadu dostatok informácií, z ktorých by mohli nadobudnúť dôvodné
podozrenie, že žalobca sa dopustil deliktu. Vzhľadom na daný skutkový stav nešlo o takú výpoveď,
pred ktorou mal byť žalobca poučený o svojom práve odoprieť ju. Až následne interným listom zo dňa
22.03.2017 boli podania finančného spotrebiteľa odstúpené príslušnému odboru žalovanej na ďalšie
konanie, keď odbor ochrany finančného spotrebiteľa dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa

jedná o agresívnu obchodnú praktiku podľa § 9 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď žalobca napriek
právoplatnému rozhodnutiu súdu dvomi písomnými výzvami žiadal zaplatenie vyššej sumy ako určil súd,
pričom žalovanú klamlivo informoval, že eviduje výšku dlhu v súlade s rozhodnutím súdu. Teda až v čase
po 22.03.2017 existovalo dostatočne určité podozrenie zo spáchania správneho deliktu (bez ohľadu na
jeho neskoršiu právnu kvalifikáciu), a preto až od tohto momentu bol žalobca v pozícii podozrivého, čo

si vyžadovalo, aby bol poučený o svojom práve odoprieť výpoveď.

57. Správny súd z obsahu spisu síce nezistil, že by bol žalobca v priebehu administratívneho konania (po
podaní odporu voči rozkazu o uložení sankcie) poučený o práve odoprieť výpoveď, avšak jeho neskoršie
vyjadrenia v žiadnom prípade nepredstavovali rozhodujúci podklad pre závery o spáchaní správneho

deliktu a uloženie sankcie, keď žalovaná vychádzala najmä z podnetov samotného spotrebiteľa, ich
príloh a vyjadrenia žalobcu zo dňa 08.03.2017 získaného v priebehu výkonu dohľadu na diaľku.

58. Vo vzťahu u uloženej pokute a jej výške, správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku
jej nepreskúmateľnosti a neprimeranosti. Smernica o nekalých obchodných praktikách ponecháva

členským štátom diskrečnú právomoc pri výbere vnútroštátnych opatrení určených na boj s nekalými
obchodnými praktikami v súlade s článkami 11 a 13 tejto smernice pod podmienkou, že tieto opatrenia
budú vhodné a účinné a že takto upravené sankcie budú účinné, primerané a odradzujúce (rozsudok
Súdneho dvora EÚ Köck, C-206/11, EU:C:2013:14, bod 44). Žalovaná v napadnutom rozhodnutí
uviedla náležité dôvody, pre ktoré pristúpila k uloženiu pokuty vo výške X.XXX,- eur, pričom v tomto

smere prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie nevykazovali znaky arbitrárnosti a boli dostatočne
odôvodnené. Správny súd poukazujúc, že výška ukladanej pokuty je vecou správnej úvahy, pričom
konajúce orgány nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom o dohľade. Preskúmajúc
odôvodnenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia správny súd nezistil vady, pre ktoré by
nebolo možné identifikovať úvahy, ktoré viedli k uloženiu pokuty vo výške X.XXX,- eur; prvostupňový

orgán sa podrobne zaoberal rozhodujúcimi kritériami pre úvahu o výške pokuty v zmysle § 35f ods. 1
zákona o dohľade (závažnosť, rozsah a dĺžka trvania, následky a povaha zisteného nedostatku).

59. Rovnako správny súd nezistil také vybočenie z medzí logického uvažovania, ktoré by zakladalo
dôvod pre prijatie záveru, že uložená pokuta je neprimeraná. Pokiaľ žalobca poukazoval, že sa jednalo

o ojedinelý prípad, pričom technická chyba nebola spôsobená úmyselne a spotrebiteľ neutrpel žiadnu
škodu, správny súd prvotne poukazuje na zistený skutkový stav, keď žalobca poslal dva listy, pričom už
po „prvom“ zistení technickej chyby (v priebehu dohľadu na diaľku) mohol žalobca prijať opatrenia na
jej nápravu resp. odstránenie, avšak je otázne či a aké opatrenia boli prijaté, keď bol odoslaný aj druhy
list adresovaný kontaktnej osobe. Rovnako irelevantné je aj tvrdenie, že jeden z listov sa dotýkal aj inej,

spotrebiteľom nerozporovanej, pohľadávky inej zmluvy, keď sankcia nebola uložená za vymáhanie tejto
druhej „nerozporovanej“ pohľadávky. Naviac sankcie ukladané na účely boja proti nekalým obchodným
praktikám musia byť, v záujme dosiahnutia tohto cieľa, dostatočne odradzujúce, a preto aj požiadavka
korelácie uloženej pokuty s výškou spotrebiteľovi hroziacej škody nie je dôvodná.60. Cieľ sledovaný smernicou o nekalých obchodných praktikách, ktorý spočíva v plnej ochrane
spotrebiteľov pred praktikami tohto druhu, vychádza zo skutočnosti, že spotrebiteľ sa voči obchodníkovi

nachádzavznevýhodnenompostavení,pokiaľideoúroveňinformovanosti,keďžesamusípovažovaťza
hospodársky slabšieho a právne menej skúseného ako jeho zmluvný partner (rozsudok SD EÚ Zentrale
zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C-59/12, EU:C:2013:634, bod 35). Je teda bez právneho
významu vo vzťahu k výške uloženej pokuty tvrdenie žalobcu, že finančný spotrebiteľ komunikoval
sofistikovane a bol si vedomý svojich práv, nešlo tu teda o zraniteľného spotrebiteľa, ale o spotrebiteľa,

ktorý pozná svoje práva a vie sa brániť.

61. Pokiaľ žalovaná v napadnutom rozhodnutí (s. 14 a nasl.) s poukazom na výšku základného imania
žalobcu, ktoré za dobu poskytovania spotrebiteľských úverov nesmie klesnúť pod sumu 500.000,-
eur, dospela k záveru, že uložením pokuty vo výške X.XXX,- eur nemôže byť ohrozené hospodárenie
žalobcu, uvedená úvaha aj podľa správneho súdu obstojí. Správny súd tak nevidel dôvod pre sankčnú

moderáciu podľa § 198 SSP, keď uloženú pokutu nepovažoval za neprimeranú povahe spáchaného
skutku, vychádzajúc aj z účelu individuálnej a generálnej prevencie.

62. Vo vzťahu k namietanému porušeniu zásady zákazu zmeny k horšiemu sa správny súd vyjadril
vyššie v odôvodnení tohto rozsudku.

63. S odkazom na vyššie uvedené skutočnosti tak správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol
postupom podľa § 190 SSP.

64. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnej žalovanej nepriznal

právonanáhradutrovkonania,pretoženezistildôvod,nazákladektoréhomožnospravodlivoodžalobcu
požadovať, aby jej nahradil trovy konania.

65. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho
doručenia /§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP, v spojení s § 493e SSP/.
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je

žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).