Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: BB-71S/79/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200578
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Petráň Vinczeová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:6022200578.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň

Vinczeovej a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa
spravodajkyňa) v právnej veci žalobcu: PTCHEM, s.r.o., so sídlom Štvrť kpt. Nálepku 751/1 Dubová,
976 97 Nemecká, IČO: 45 541 957, právne zastúpený: Advokátska kancelária STREDANSKÝ & Co.,
s.r.o., Zuzany Chalupovej 15, 851 07 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia
Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, 812 35 Bratislava, za účasti ďalších
účastníkovkonania:1/DUBOCHEMs.r.o.,sosídlomŠtvrťkpt.Nálepku751/1Dubová,97697Nemecká,
IČO: 50 223 411, právne zastúpený: Petrasova Legal s.r.o., so sídlom Kmeťovo námestie 4, 811 04

Bratislava, IČO: 47 257 245, 2/ EKOFIN Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská 4D, 821 09 Bratislava –
Ružinov,IČO:35684691,3/ObecNemecká,sosídlomobecnéhoúraduHronská37,97697Nemecká,o
preskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhočíslospisu:8285/2022-5.2,číslozáznamu49552/2022
zo dňa 05.09.2022, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalobcovi, žalovanému a ďalším účastníkom konania v rade 1/, 2/ a 3/ právo na náhradu trov konania

nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania
1. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej „prvostupňový správny
orgán“)vsprávnomkonanívoveciurčeniapovinnejosobyzaenvironmentálnuzáťažBR(009)/Nemecká
– areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67 rozhodnutím č. OU-BB-OSPZ2-2022/000059-037 zo dňa
16.03.2022(ďalej„prvostupňovérozhodnutie“)výrokomI.zastavilpodľa§5ods.5zákonač.409/2011Z.
z. o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej „zákon o environmentálnych záťažiach“) konanie o určení povinnej osoby za environmentálnu

záťaž, ktorá je v Registri environmentálnych záťaží evidovaná v časti B ako BR (009)/Nemecká –
areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom kraji (6), v okrese Brezno (603), v obci
Nemecká (508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX), v časti skládok nebezpečných odpadov (tzv.
gudrónových jám). Prvostupňový správny orgán výrokom II. prvostupňového rozhodnutia určil podľa
§ 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach spoločnosť PTCHEM, s.r.o., IČO: 45 541 957 (v
tomto konaní žalobcu) za povinnú osobu za zvyšnú časť environmentálnej záťaže, ktorá je v Registri
environmentálnych záťaží evidovaná v časti B ako BR (009)/Nemecká – areál Petrochema Dubová

– SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom kraji (6), v okrese Brezno (603), v obci Nemecká (508829),
v katastrálnom území A. (XXXXXX), ktorá nezahŕňa skládky nebezpečných odpadov (tzv. gudrónových
jám).2. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán poukázal na to, že príčinou vzniku
znečistenia územia, na ktorom sa nachádza environmentálna záťaž evidovaná ako BR (009)/
Nemecká – areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, bola výrobná petrochemická činnosť, pri ktorej

dochádzalo k nevhodnému skladovaniu a manipulácii s nebezpečnými látkami, ktoré postupne viedli
ku kontaminácii podzemnej vody a horninového prostredia v areáli závodu. Prvostupňový správny
orgán vzhľadom na argumentáciu aktuálnych vlastníkov nehnuteľností v areáli závodu, na ktorom sa
nachádza environmentálna záťaž, skúmal existenciu skutočností vylučujúcich možnosť určiť pôvodcu
environmentálnej záťaže podľa § 3 ods. 1 písm. a), b) zákona o environmentálnych záťažiach. Vo

vzťahu k aplikácii § 3 ods. 1 písm. a) zákona o environmentálnych záťažiach prvostupňový správny
orgán konštatoval, že uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 02.03.1977, číslo
77 neboli preukázané skutočnosti v § 3 ods. 1 písm. a) zákona o environmentálnych záťažiach, pre
ktoré by nebolo možné považovať za pôvodcu osoby, ktoré spôsobili environmentálnu záťaž. Uviedol,
že text uznesenia vlády je potrebné interpretovať v kontexte danej doby, kedy štátne hospodárske
organizácie boli priamo riadené ministerstvami, preto úlohy uložené ministrovi priemyslu nebolo možné

chápať ako prevzatie záväzku štátom, ale ako záväzné pokyny vlády ministrovi, ktorému prislúchalo
vrchné vedenie a dozor nad národným podnikom B. C.. Vykonanie prác, vrátane prieskumných
a sanačných prác uznesením nebolo uložené priamo ministrovi alebo ministerstvu, ale národnému
podniku, pričom úlohou ministra bolo výkonom riadiacej a dozorovej činnosti zabezpečiť, aby národný
podnik práce vykonal, o čom mala svedčiť skutočnosť, že objednávateľom vykonaných prieskumných

a sanačným prác bol národný podnik B. C., nie ministerstvo priemyslu. Prvostupňový správny orgán
za relevantnú považoval argumentáciu vo vzťahu k časti environmentálnej záťaže, ktorou sú skládky
priemyselného odpadu, kde nebolo možné určiť jej pôvodcu, pretože tieto vznikli ukladaním odpadov,
ktoré bolo v súlade s právoplatným povolením. Konštatoval, že zo súhlasu Stredoslovenského krajského
národného výboru v Banskej Bystrici, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, č.

PLHV88/405/1983 zo dňa 10.01.1983 a stavebného povolenia Okresného národného výboru, odbor
územného plánovania v Banskej Bystrici č. ÚP-1868/82-Ho zo dňa 21.01.1983 vyplynulo, že skládka
gudrónov (označovaná ako skládka, či sklad D) bola riadne povolená. Podľa prvostupňového správneho
orgánu nebolo sporné, že prinajmenšom od roku 1983 do konca roku 1985 boli odpady ukladané
v súlade s právoplatným povolením. Keďže prvostupňový správny orgán bez pochybností nevedel

vyhodnotiť,čikukladaniuodpadovdochádzaloajporoku1985priklonilsavprospechzáveru,žeskládka
bola prevádzkovaná v súlade s právoplatným povolením, pretože bolo nesporné, že orgány štátnej
správy mali o nej vedomosť, preto pokiaľ by bola prevádzkovaná v rozpore s povolením, mohli a mali
zakročiť. Z obdobných úvah prvostupňový správny orgán vychádzal aj pri hodnotení zvyšných troch
skládok odpadov. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že dôvody, pre ktoré nie je možné určiť pôvodcu

environmentálnej záťaže, boli dané k časti environmentálnej záťaže, ktorou sú skládky priemyselného
odpadu, tzv. gudrónov, nie k celej environmentálnej záťaži. Prvostupňový správny orgán v rozhodnutí
ďalej uviedol, že na základe zisteného stavu v konaní, pôvodcami environmentálnej záťaže, ktorou je
areál závodu bývalej Petrochemy v Dubovej, okrem skládok gudrónov sú Štátna rafinéria minerálnych
olejov v Dubovej, Slovenské rafinérie minerálnych olejov, národný podnik, B. C., národný podnik a B.

C., štátny podnik a PETROCHEMA, a.s. Vzhľadom k tomu, že pôvodcovia environmentálnej záťaže
zanikli, prvostupňový správny orgán sa zaoberal otázkou, či možno za povinnú osobu určiť právneho
nástupcu pôvodcu, kde následne dospel k záveru, že spoločnosť PTCHEM, s.r.o. nie je právnym
nástupcom spoločnosti PETROCHEMA, a.s. a konštatoval, že za povinnú osobu nebolo možné určiť
právneho nástupcu pôvodcu. Prvostupňový správny orgán preto skúmal, či za povinnú osobu bolo

možné určiť niektorého z vlastníkov nehnuteľností, na ktorých sa nachádza environmentálna záťaž.
V prípade spoločnosti PTCHEM Sulfurex, s.r.o. považoval za preukázaný liberačný dôvod podľa § 4 ods.
5písm.c)zákonaoenvironmentálnychzáťažiach,keďvýrobavprevádzke„Sulfurex“bolapokračovaním
v činnosti, ktorá síce prispela k vzniku environmentálnej záťaže, avšak zo správy o environmentálnej
kontrole č. 26/2018/Jed/Z bolo preukázané, že táto spoločnosť vykonanou činnosťou nepoškodzovala

horninové prostredie, podzemnú vodu, pôdu alebo ľudské zdravie, na základe čoho ju nebolo možné
určiť za povinnú osobu. Prvostupňový správny orgán u ďalšieho vlastníka nehnuteľnosti spoločnosti
EKOFIN Slovakia, a.s. konštatoval splnenie liberačného dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. b) zákona
o environmentálnych záťažiach, na základe ktorého nebolo možné túto spoločnosť určiť za povinnú
osobu. U posledného vlastníka nehnuteľnosti spoločnosti PTCHEM, s.r.o. prvostupňový správny orgán

skúmal existenciu ním uplatnených liberačných dôvodov (okrem § 4 ods. 4 písm. c) a d), ktoré boli
totožné s liberačnými dôvodmi uvedenými v § 3 ods. 1 písm. a), b) zákona o environmentálnych
záťažiach) podľa § 4 ods. 5 písm. b) a c) zákona o environmentálnych záťažiach. Konštatoval, že
bolo vylúčené s úspechom uplatňovať oba liberačné dôvody, pretože naplnenie liberačného dôvodupodľa § 4 ods. 5 písm. b) zákona o environmentálnych záťažiach bolo spojené s preukázaním, že
po nadobudnutí nehnuteľností vlastník nepokračoval v činnosti, ktorá viedla k vzniku environmentálne
záťaže, pričom pre naplnenie liberačného dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych

záťažiach sa vyžadovalo preukázanie opačnej skutočnosti, teda pokračovanie v činnosti. Vzhľadom
na uvedené, prvostupňový správny orgán skúmal, či vlastník nehnuteľností, spoločnosť PTCHEM,
s.r.o. pokračovala alebo nepokračovala v činnosti, ktorá viedla k vzniku environmentálnej záťaže. Na
základe skutočností zistených v konaní ohľadne činnosti spoločnosti PTCHEM, s.r.o., prvostupňový
správny orgán uzatvoril, že spoločnosť PTCHEM, s.r.o. nepokračovala v činnosti, ktorá viedla k vzniku

environmentálnej záťaže, preto konštatoval nepreukázanie splnenia liberačného dôvodu podľa § 4
ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych záťažiach. Vo vzťahu k poslednému uplatnenému
liberačnému dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. b) zákona o environmentálnych záťažiach prvostupňový
správny orgán uviedol, že zákonné ustanovenie obsahuje dve podmienky, ktoré musia byť kumulatívne
splnené, aby sa osoba, ktorá je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza environmentálna
záťaž, zbavila zodpovednosti za environmentálnu záťaž, a to (1) po nadobudnutí nehnuteľnosti

nepokračovala v činnosti, ktorá viedla k vzniku environmentálnej záťaže a (2) v čase nadobudnutia
nehnuteľnosti o environmentálnej záťaži nemohla vedieť. Prvú podmienku považoval prvostupňový
správny orgán za naplnenú, pretože spoločnosť PTCHEM, s.r.o. nepokračovala v činnosti, ktorá viedla
k vzniku environmentálnej záťaže. K druhej podmienke uviedol, že na jej naplnenie nepostačuje, že
nadobúdateľ pozemku, na ktorom sa nachádza environmentálna záťaž, o jej existencii nevedel, ale

musí byť preukázané, že o environmentálnej záťaži vedieť nemohol. Otázku vedomosti o existencii
environmentálnej záťaže treba posudzovať nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
nadobúdateľa, ale predovšetkým so zreteľom na objektívne okolnosti. Pri tomto hodnotení je vždy
potrebné brať do úvahy, či nadobúdateľ pri zachovaní náležitej opatrnosti a starostlivosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od neho vyžadovať, mohol, prípadne nemohol mať

vedomosť o environmentálnej záťaži. Uvedený liberačný dôvod svedčí len tomu, kto nevedel a pri
obvyklej opatrnosti vedieť nemohol, že na nehnuteľnosti, ktorú nadobúda, sa nachádza environmentálna
záťaž. Prvostupňový správny orgán uviedol, že pri hodnotení otázky, či spoločnosť PTCHEM, s.r.o. pri
nadobúdaní nehnuteľnosti z majetku PETROCHEMA, a.s. nevedela a pri obvyklej opatrnosti nemohla
vedieť, že environmentálnou záťažou nie sú len skládky odpadov, ale celý areál podniku, zobral do

úvahy, že ide o areál priemyselného podniku, kde samotný charakter výroby odôvodňoval predpoklad
o znečistení prostredia nebezpečnými látkami. Konštatoval, že hoci, v zmluve o predaji podniku sú
ako ekologické záťaže výslovne označené len skládky nebezpečných odpadov, kupujúci sa mohol
a mal oboznámiť so stavom prevádzaných nehnuteľností, prinajmenšom ich obhliadkou. Ak by tak
urobil, musel by zistiť, že známky závažnej kontaminácie sú zreteľné aj na iných miestach areálu

než len v oblasti skládok. Súčasťou závodu boli objekty, ako napríklad zásobníky na ropu, výrobné
prevádzky olejov a spracovania ropy, či priestory na stáčanie, kde znečistenie spôsobené únikom
ropných látok bolo zreteľné a stopy po znečistení ropnými látkami (škvrny, znečistené kaluže) je
stále možné vidieť na mnohých miestach závodu. Napokon súčasťou predávaného podniku boli aj
objekty sanačného systému (drenážna stena), z čoho tiež muselo byť zrejmé, že podzemné vody v

areáli závodu sú kontaminované. V prípade pochybností o rozsahu a miere znečistenia bolo možné
preveriť túto skutočnosť vo verejne prístupnom Informačnom systéme environmentálnych záťaží, do
ktorého bola záťaž zapísaná už v januári 2009. Dostupné boli taktiež správy z hydrogeologických
prieskumov, realizovaných v areáli bývalého závodu Petrochema v Dubovej od 60-tych rokov minulého
storočia, ktoré potvrdzujú predpoklad o kontaminácii podzemnej vody a horninového prostredia v areáli

závodu. Vzhľadom na uvedené bolo podľa prvostupňového správneho orgánu zrejmé, že spoločnosť
PTCHEM, s.r.o. mohla získať vedomosť o závažnej kontaminácií celého areálu bývalého závodu
Petrochema v Dubovej, a to prostriedkami bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne
používanými, na základe čoho konštatoval, že splnenie liberačného dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. b)
zákona o environmentálnych záťažiach nebolo u spoločnosti PTCHEM, s.r.o. preukázané. Vzhľadom

na nepreukázanie liberačných dôvodov u spoločnosti PTCHEM, s.r.o. ju prvostupňový správny orgán
preto určil podľa § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach za povinnú osobu za zvyšnú časť
environmentálnej záťaže, ktorá je v Registri environmentálnych záťaží evidovaná v časti B ako BR
(009)/Nemecká – areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom kraji (6), v okrese
Brezno (603), v obci Nemecká (508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX), ktorá nezahŕňa skládky

nebezpečných odpadov (tzv. gudrónových jám).
3. Proti výroku II. rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. OU-BB-OSPZ2-2022/000059-037
zo dňa 16.03.2022 o určení spoločnosti PTCHEM, s.r.o. podľa § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych
záťažiach za povinnú osobu podal žalobca odvolanie. V odvolaní namietal najmä neprimeranú dĺžkusprávneho konania, existenciu pôvodcu – spoločnosti Petrochema, a.s. v čase začatia správneho
konania, existenciu liberačného dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych
záťažiach, ako aj nedostatočné zaoberanie sa otázkou vzniku environmentálnej záťaže.

4. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor environmentálnej geológie (ďalej
„žalovaný“) rozhodnutím číslo spisu: 8285/2022-5.2, číslo záznamu: 49552/2022 zo dňa 05.09.2022
(ďalej „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (ďalej „Správny poriadok“) rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OU-BB-
OSPZ2-2022/000059-037 zo dňa 16.03.2022 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. V odôvodnení

rozhodnutia poukázal na celý priebeh a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a uviedol, že v §
4 zákona o environmentálnych záťažiach sú vymedzené jednotlivé liberačné dôvody pre právneho
nástupcu pôvodcu alebo vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej sa environmentálna záťaž nachádza, pričom
v§3ods.1súzároveňvymedzenéliberačnédôvodyprepôvodcuenvironmentálnejzáťaže.Konštatoval,
žezákonoenvironmentálnychzáťažiachjepostavenýnaprezumpciiobjektívnejzodpovednosti,teda,že
dotknutý subjekt (pôvodca, právny nástupca alebo vlastník) sa môže zodpovednosti za environmentálnu

záťaž zbaviť len v prípade uplatnenia konkrétneho liberačného dôvodu. Žalovaný v odôvodnení uviedol,
že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 4 a 5 zákona o environmentálnych záťažiach,
pretože pôvodca environmentálnej záťaže zanikol. K námietke odvolateľa týkajúcej sa lehoty na vydanie
prvostupňového rozhodnutia uviedol, že všetky súvisiace lehoty sú lehotami procesného (poriadkového)
charakteru a s ich nedodržaním nespája Správny poriadok ani zákon o environmentálnych záťažiach

žiadne hmotnoprávne následky, pričom z obsahu spisu nebolo zrejmé, že by odvolateľ postupoval podľa
§ 50 Správneho poriadku, teda, že by podal vo veci dozorovú sťažnosť proti nečinnosti správneho
orgánu, resp. by podal žalobu proti nečinnosti správneho orgánu na príslušný súd. Zdôraznil, že
nedodržanie lehôt nemá žiaden vplyv a príčinnú súvislosť s výrokom napadnutého rozhodnutia, keďže
prvostupňovýsprávnyorgánzaložilsvojerozhodnutienazistenískutkovéhostavuaposúdeníuplatnenia

konkrétnych zákonných ustanovení v danej veci, v danom čase. K uplatneniu liberačných dôvodov
podľa § 4 ods. 4 písm. c), d) a § 3 ods. 1 konštatoval neakceptovanie ich uplatnenia vzhľadom
na to, že vlastníci nehnuteľností preukázali existenciu liberačných dôvodov len vo vzťahu k časti
environmentálnej záťaže, ktorou sú skládky odpadov (gudrónov) a nie k zvyšnej časti environmentálnej
záťaže – areálu B. C.. Zároveň konštatoval, že pri posudzovaní splnenia liberačných dôvodov podľa §

4 ods. 4 písm. c), d) zákona o environmentálnych záťažiach v konaní o určení povinnej osoby nebolo
preukázané, že by sa štát zaviazal sanovať environmentálnu záťaž na základe zmluvy uzatvorenej
pred účinnosťou tohto zákona alebo na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky. Žalovaný
vyslovil názor, že environmentálne záťaže ako osobitný inštitút nemajú verejnoprávnu povahu, ale
svojim charakterom ide o súkromnoprávny záväzok za negatívny stav na zložkách životného prostredia,

obdobný environmentálnej alebo inej škode, ako typický súkromnoprávny inštitút, za ktorý je možné určiť
zodpovedný subjekt. Environmentálnu záťaž nemožno stotožňovať s daňou alebo obdobnou dávkou
voči štátu, verejnoprávny charakter má v daných súvislostiach iba správny akt, ktorým je rozhodnutie
o určení povinnej osoby, nie však zodpovednosť za existenciu environmentálnej záťaže. V odôvodnení
rozhodnutia zároveň uviedol, že skutkový a právny stav v danej veci bol prvostupňovým správnym

orgánom zistený dostatočne, prvostupňový správny orgán správne aplikoval relevantné právne normy
a vydal rozhodnutie, ktoré je vecne správne a súladné so zákonom.
Správna žaloba - žalobné body
5. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 07.11.2022 domáhal preskúmania zákonnosti
a zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo spisu: 8285/2022-5.2, číslo záznamu: 49552/2022 zo dňa

05.09.2022 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je
nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm.
c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“); je arbitrárne, nepreskúmateľné a
nezrozumiteľné z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP; zistenie
skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP a tiež

namietal podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy podľa § 191 ods. 1
písm. g) SSP z dôvodu absencie zákonom predpísaných náležitostí rozhodnutia.
6. K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalobca uviedol, že nie je pôvodcom environmentálnej
záťaže, ktorá je v Registri environmentálnych záťaží evidovaná v časti B ako BR (009) / Nemecká
- areál Petrochema Dubová - SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom kraji (6), v okrese Brezno (603), v

obci Nemecká (508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX), ktorá nezahŕňa skládky nebezpečných
odpadov (tzv. gudrónových jám), pričom nie je ani právnym nástupcom pôvodcu environmentálnej
záťaže. Konštatoval, že k tomuto záveru sa priklonil aj prvostupňový správny orgán, ktorý vo svojom
rozhodnutí uviedol, že žalobca nie je právnym nástupcom spoločnosti PETROCHEMA, a.s., ani právnymnástupcom Petrochema, š.p. alebo Petrochema, n.p.. Žalobca zdôraznil, že právnym nástupcom
pôvodcu environmentálnej záťaže bola spoločnosť PETROCHEMA, a.s., ktorá v čase začatia konania o
určení povinnej osoby (teda ku dňu 11.06.2016) riadne existovala, preto ju bolo možné určiť za riadneho

právneho nástupcu pôvodcu environmentálnej záťaže, keď spoločnosť PETROCHEMA, a.s. zanikla až
výmazom z Obchodného registra SR ku dňu 06.05.2017. Podľa žalobcu mal konajúci prvostupňový
správny orgán v čase začatia konania o určení povinnej osoby primárne aplikovať ustanovenie § 4
ods. 1 zákona o environmentálnych záťažiach, a teda za povinnú osobu mal určiť právneho nástupcu
pôvodcu environmentálnej záťaže, spoločnosť PETROCHEMA, a.s.. Až v prípade, pokiaľ by nebolo

možné týmto spôsobom určiť povinnú osobu, mohol konajúci prvostupňový správny orgán pristúpiť k
aplikácii ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach za účelom určenia povinnej
osoby z radov vlastníkov nehnuteľnosti. Uviedol, že spoločnosť PETROCHEMA, a.s. nebola ku dňu
začatia konania o určení povinnej osoby vymazaná z príslušného Obchodného registra, a teda v
rozhodnom období v plnom rozsahu existovala v zmysle platného práva ako subjekt práv a povinností,
pretomalabyť(akoriadnyprávnynástupca)určenázapovinnúosobusovšetkýmiprávnymidôsledkami.

Vo vzťahu k uvedenému je preto bez právnej relevancie k akému dátumu bolo rozhodnutie prvého
stupňa prvostupňovým správnym orgánom vyhotovené. Žalobca poukázal na to, že konanie o určení
povinnej osoby bolo začaté dňa 11.06.2016 pričom vyústilo do vydania rozhodnutia prvého stupňa zo
dňa 16.03.2022, teda trvalo takmer 6 rokov. Žalobca zdôraznil, že v čase začatia predmetného konania
bol v účinnosti zákon č. 409/2011 Z.z. o niektorých opatreniach na úseku environmentálnej záťaže v

časovej verzii od 01.01.2012 do 27.02.2018. V zmysle § 14 ods. 1 znenia tohto zákona sa na konanie
vzťahoval všeobecný predpis o správnom konaní, teda Správny poriadok, ktorý v ustanovení § 49 ods.
1, 2 ustanovoval lehotu na vydanie rozhodnutia, v jednoduchých veciach bezodkladne, v ostatných
prípadoch do 30 dní od začatia konania, vo zvlášť zložitých do 60 dní. Žalobca uviedol, že ak by aj
akceptoval neskôr implementovanú lehotu na vydanie rozhodnutia v konaní o určení povinnej osoby

v zmysle novely č. 49/2018 Z.z. zákona o environmentálnych záťažiach (90 dní), skutočné trvanie
konania v rozsahu necelých šesť rokov presahovalo akúkoľvek zákonom aj logicky tolerovanú lehotu na
vydanierozhodnutia.Vkontexteuvedenéhožalobcauviedol,žeakbyprvostupňovýsprávnyorgánkonal
v zmysle účinných právnych predpisov, spoločnosť PETROCHEMA, a.s. ako zrejmý právny nástupca
pôvodcu environmentálnej záťaže by riadne existovala nielen v čase začatia konania o určení povinnej

osoby, ale aj v čase vydania prvostupňového rozhodnutia. Skutočnosť, že právny nástupca de iure
neexistoval v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, nie je možné sanovať nekoncepčnou a ničím
neopodstatnenou aplikáciou ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach o určení
vlastníka nehnuteľností za povinnú osobu. Akceptáciou takéhoto prístupu by podľa žalobcu prakticky
bolo možné určovať za povinné osoby vlastníkov nehnuteľností ľubovoľne podľa správnym orgánom

kontrolovanej dĺžky správneho konania (ad absurdum trvajúcej aj niekoľko desiatok rokov). Žalobca
uviedol, že konajúci prvostupňový správny orgán prostredníctvom svojho postupu v správnom konaní de
facto umožnil spoločnosti PETROCHEMA, a.s. vyhnúť sa zodpovednosti právneho nástupcu povinnej
osoby prislúchajúcej jej v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o environmentálnych záťažiach,
keď rozhodnutie v predmetnej veci vydal až po tak dlhom období. Tiež dodal, že z dôvodu celkovej

hospodárnosti a rýchlosti konania nerozumie skutočnosti, prečo Okresný úrad Banská Bystrica dňa
11.12.2014 začal konanie o určenie povinnej osoby vo veci environmentálnej záťaži evidovanej ako BR
(015) / Predajná – skládka PO Predajná I (SK/EZ/BR/73) a BR (016) / Predajná – skládka PO Predajná
II (SK/EZ/BR/74) a nezaradil do predmetného konania aj konanie vzťahujúce sa k environmentálnej
záťaži vedenej ako BR (009)/ Nemecká – areál Petrochema Dubová (SK/EZ/BR/67). Podľa žalobcu

Okresný úrad Banská Bystrica mal rozhodovať o všetkých troch environmentálnych záťažiach naraz,
pretože všetky mali rovnakého pôvodcu, a to spoločnosť PETROCHEMA, a.s. a tým, že týmto spôsobom
konajúci prvostupňový správny orgán nekonal, významne ovplyvnil dĺžku konania o určení povinnej
osoby vo vzťahu k environmentálnej záťaži, ktorú riešil v samostatnom konaní o určenie povinnej osoby.
7. K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalobca ďalej poukázal na liberačný dôvod uvedený § 4 ods.

5 písm. b) zákona o environmentálnych záťažiach, na základe ktorého bol prvostupňový správny orgán
a následne aj žalovaný povinný skúmať a vyhodnotiť, či osoba, ktorá je vlastníkom nehnuteľností,
na ktorej sa nachádza environmentálna záťaž, v čase nadobudnutia nehnuteľnosti o záťaži mohla
vedieť. Uviedol, že konajúce správne orgány otázku vedomosti o existencii environmentálnej záťaže
posudzovali nielen zo subjektívneho hľadiska nadobúdateľa, ale predovšetkým so zreteľom na

objektívne okolnosti. Pri takomto hodnotení je vždy potrebné brať do úvahy, či nadobúdateľ pri zachovaní
náležitej opatrnosti a starostlivosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od
nehovyžadovať,mohol,prípadnenemoholmat'vedomosťoenvironmentálnejzáťaži.Uvedenýliberačný
dôvod totiž svedčí len tomu, kto nevedel a pri obvyklej opatrnosti vedieť nemohol, že na nehnuteľnosti,ktorú nadobúda, sa nachádza environmentálna záťaž. Žalobca poukázal na bod 86 a 87 napadnutého
rozhodnutia, podľa ktorého žalobca mohol a mal sa oboznámiť so stavom prevádzaných nehnuteľností,
prinajmenšom ich obhliadkou, pričom ak by tak urobil, musel by zistiť, že známky závažnej kontaminácie

sú zreteľné aj na iných miestach areálu než len v oblasti skládok, ako aj že žalobca mohol získať
vedomosť o závažnej kontaminácií celého areálu bývalého závodu Petrochema v Dubovej prostriedkami
bežne dostupnými a v obdobných prípadoch aj bežne používaným. V tomto kontexte uviedol, že názor
prezentovaný prvostupňovým správnym orgánom následne prevzatý žalovaným, je iba subjektívnym
hodnotením žalovaného, v ktorom absentuje bližšie vysvetlenie jeho úvah, pričom v Zmluve o predaji

podniku boli ako ekologické záťaže výslovne označené skládky nebezpečných odpadov. Zdôraznil, že v
čase nadobudnutia nehnuteľnosti o environmentálnej záťaži (v časti areál Petrochema Dubová) celkom
objektívne nemohol vedieť, a to ani pri vynaložení zvýšenej starostlivosti, pretože o existencii tejto
environmentálnej záťaže (v časti areál Petrochema Dubová) nevedeli ani samotné orgány verejnej moci
poverené štátnou správou na tomto úseku. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňový správny orgán až
listom zo dňa 19.01.2017 podal na príslušné ministerstvo návrh na rozdelenie environmentálnej záťaže

BR (009)/Nemecká - areál Petrochema Dubová SKJEZ/13R/67 na dve samostatné environmentálne
záťaže, z ktorých jedna by zahŕňala skládky odpadov (gudrónov) a druhá zvyšnú časť areálu B. C..
Žalobca konštatoval, že zvyšná časť environmentálnej záťaže (areál B. C.) nebola v čase nadobudnutia
predmetných nehnuteľností vedená v informačnom systéme environmentálnych záťaží poverenými
orgánmi vedená ani len ako tzv. pravdepodobná environmentálna záťaž. Pokiaľ teda špecializované

orgány štátnej správy poverené registráciou a evidovaním environmentálnych záťaží v zmysle zákona
č. 569/2007 Z.z. o geologických prácach (geologický zákon) v čase nadobudnutia predmetných
nehnuteľností žalobcom nemali akúkoľvek vedomosť o takejto „čiastkovej“ environmentálnej záťaži, nie
je možné za žiadnych okolností úspešne tvrdiť, že takúto vedomosť objektívne mohol mať podnikateľský
subjekt (žalobca), ktorý predmetné nehnuteľnosti nadobúdal s vedomím o jednej riadne registrovanej

environmentálnej záťaži, v tom čase registrovanej ako jedna environmentálna záťaž evidovaná v časti
B ako BR (009)/Nemecká – areál Petrochema Dubová - SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom kraji (6),
v okrese Brezno (603), v obci Nemecká (508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX). Žalobca obiter
dictum dodal, že existencia dvoch čiastkových environmentálnych záťaží (a teda gudrónové jamy a areál
Petrochema) nie je z príslušného registra celkom zrejmá ani dnes.

8. Žalobca zároveň v rámci argumentácie o nesprávnom právnom posúdení uviedol, že znenie § 4 ods.
5 zákona o environmentálnych záťažiach definujúce jednotlivé liberačné dôvody vytvára právny stav,
ktorý významne formálnoprávne zvýhodňuje subjekt, ktorý pokračoval v činnosti, ktorá viedla k vzniku
environmentálnej záťaže, ale nepoškodzovala horninové prostredie, podzemnú vodu, pôdu alebo
ľudské zdravie, pre subjektom, ktorý vôbec nepokračoval v činnosti, ktorá viedla k jej vzniku. Faktický

a právny stav, kedy vo vzťahu k subjektu, ktorý pokračoval v činnosti vedúcej k vzniku environmentálnej
záťaže je uznaný ako liberačný dôvod podľa § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych
záťažiach, nie je uznaný vo vzťahu k subjektu nepokračujúcemu v tejto činnosti, sa javí byť podľa
žalobcu nelogický a nespravodlivý. Konštatoval, že pokiaľ je uplatnenie liberačného dôvodu viazané
na pokračovanie v určitej činnosti, pričom pri tejto činnosti nedochádzalo k poškodzovaniu životného

prostredia, nepokračovanie v takejto činnosti, musí byť v hypotéze tejto právnej normy plne absorbované
a liberačný dôvod sa musí vzťahovať i na tento na prvý pohľad pre životné prostredie menej závažný
skutkový stav. Podľa žalobcu pri aplikácii liberačného dôvodu podľa ustanovenia § 4 ods. 5 písm. c)
zákona o environmentálnych záťažiach, je potrebné aplikovať výkladový princíp argumentum a maiori
ad minus (od väčšieho k menšiemu, resp. od silnejšieho k slabšiemu) a liberačný dôvod v plnom

rozsahu uplatniť i na prípad, kedy vlastník nehnuteľnosti nepokračoval v činnosti, ktorá viedla k vzniku
environmentálnej záťaže, teda na prípad žalobcu.
9. K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že požiadavka zákonnosti rozhodnutí
je vyjadrením základnej záruky administratívneho konania, a to záruky zákonnosti administratívneho
konania. Medzi záruky zákonnosti je možné zahrnúť aj dodržiavanie procesnoprávnych a

hmotnoprávnych ustanovení relevantných právnych predpisov v administratívnom konaní, v
rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že iba rozhodnutie,
ktoré bolo vydané v konaní uskutočnenom v súlade s právnymi predpismi je zákonným rozhodnutím.
Imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR je aj požiadavka
predvídateľnosti rozhodnutí štátnych orgánov a požiadavka na konzistentný, jasný a zrozumiteľný výklad

právnych predpisov. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 29/05-161, v ktorom
je uvedené, že integrálnou súčasťou princípu právnej istoty je aj dôvera občanov v právny poriadok.
Právna istota a predovšetkým právna istota „ex ante“ (vopred) vychádza z predvídateľnosti rozhodnutí
orgánov verejnej moci, pričom pre občanov, iné fyzické osoby a právnické osoby predstavuje princípprávnej istoty, predovšetkým ich orientačnú istotu, od ktorej sa odvíja aj ich dôvera v právny poriadok.
Popretím princípu právneho štátu ako aj záruk spravodlivého procesu je arbitrárnosť v rozhodovaní,
svojvoľnosťou rozhodnutí štátnych orgánov spôsobený zásah do právnej istoty – možnosti predvídať,

legitímne očakávať výsledok konaní upravených právom. Uviedol, že žalovaný svoju právomoc v
rámci rozhodovania o podanom odvolaní môže v rámci garancií podľa čl. 1 Ústavy SR uplatňovať
iba tak, že jeho postup bude konzistentný, predvídateľný a nebude javiť v žiadnom okamihu náznak
svojvôle. Zároveň poukázal i na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/2011 z 30.06.2011,
vktorombolokonštatované,žezákonomstanovenámožnosťštátnehoorgánurozhodnúťvoľnouúvahou

nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola
v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť
rozhodovania štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty. Právnej istote ako
nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu
štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež
iným ako zákonom ustanoveným postupom (I. ÚS 3/98). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie

istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká
odpoveď (I. ÚS 87/93).
10. Žalobca k nepreskúmateľnosti rozhodnutia poukázal na § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku.
Uviedol, že hoci napadnuté rozhodnutie formálne obsahuje časť označenú ako „Odôvodnenie“ už
na svojej prvej strane, v rámci tejto časti rozhodnutia žalovaný iba mechanicky sumarizuje stav

konania a jednotlivé úkony jeho účastníkov. Túto časť odôvodnenia je preto považovať za striktne
formálnu, pričom skutočné odôvodnenie (čo do zákonom požadovaného obsahu) začína až bodom
108 na strane 25 napadnutého rozhodnutia, ktorá spočiatku iba mechanicky sumarizuje aplikujúce sa
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom vznesenými námietkami žalobcu (v jeho
odvolaní) sa začína žalovaný venovať až v bode 130, teda výlučne na posledných stranách 28 až 29

napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu, že v tejto časti rozhodnutia žalovaný čiastkovo reaguje na
niektoré argumenty žalobcu ani len okrajovo nereaguje na jeden z najzávažnejších argumentov žalobcu,
a síce existenciu právneho nástupcu pôvodcu environmentálnej záťaže, spoločnosti PETROCHEMA,
a.s., ktorá v čase začiatku konania o určení povinnej osoby (teda ku dňu 11.06.2016) riadne existovala.
Konajúci prvostupňový správny orgán v čase začatia konania o určení povinnej osoby mal podľa žalobcu

primárne aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o environmentálnych záťažiach a za povinnú osobu
určiť právneho nástupcu pôvodcu environmentálnej záťaže (nástupca B., š.p. alebo Petrochema, n.p.)
a až v prípade, že by nebolo možné týmto spôsobom určiť povinnú osobu, mohol konajúci prvostupňový
správny orgán pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach za
účelom určenia povinnej osoby z radov vlastníkov nehnuteľnosti. Žalovaný sa s touto argumentáciou

žalobcu v rozhodnutí absolútne žiadnym spôsobom nevysporiadal, neuviedol žiadne správne úvahy,
ktorým sa riadil pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych predpisov, neprecizoval prečo bol
prvostupňový orgán oprávnený pristúpiť k aplikácii ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych
záťažiach, keď aplikácia tohto ustanovenia bola podmienená neexistenciou právneho nástupcu pôvodcu
environmentálnej záťaže, ktorý však v rozhodnom čase celkom preukázateľne existoval. Vzhľadom

na znenie odôvodnenia rozhodnutia, ako aj jeho rozsah, vyslovil žalobca presvedčenie, že žalovaný
účelovo nezaujal žiadne stanovisko, a teda neodôvodnil argumenty žalobcu svedčiace v jeho prospech.
Žalobca konštatoval, že v rozpore so znením ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku žalovaný
v odôvodnení ani len čiastočne neuviedol, aké skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy
boli použité pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na ktorých základe sa rozhodovalo,

a spôsob vyrovnania sa s návrhmi, vyjadreniami a pripomienkami účastníkov konania. Zdôraznil, že
vzhľadom na to, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahovalo akúkoľvek protiargumentáciu vo vzťahu k
dôležitým argumentačným líniám žalobcu, žalobca nemal príležitosť oboznámiť sa s dôvodmi, prečo bol
prvostupňovým rozhodnutím určený za povinnú osobu, keď to aplikujúci sa právny stav bez akýchkoľvek
pochýb vylučoval. Konaním žalovaného podľa žalobcu došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR, na základe čoho žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
11. Argumentáciu o nedostatočnom zistení skutkového stavu žalovaným žalobca založil na tom,
že žalovaný sa ani okrajovo nevysporiadal s dôležitou argumentáciou žalobcu obsiahnutou v jeho
odvolaní a zároveň nijakým spôsobom bližšie neskúmal skutkový stav dôležitý pre vydanie rozhodnutia.

O tejto skutočností podľa žalobcu svedčí mechanické prevzatie záverov konštatovaných prvostupňovým
správnym orgánom, ako i ustanovení zákona bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia ich aplikácie na
zistený skutkový stav, na základe čoho mal žalobca za to, že zistenie skutkového stavu žalovaným ako
orgánom verejnej správy bolo nepostačujúce na riadne posúdenie veci.12. Žalobca zároveň namietal, že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo náležitosti predpísané
Správnym poriadkom, na základe čoho došlo k podstatnému porušeniu ustanovení Správneho poriadku,
ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca zdôraznil s poukazom na § 47

ods. 1 a 3 Správneho poriadku, že v napadnutom rozhodnutí absentovalo riadne odôvodnenie vo
vzťahu k najzásadnejšej argumentácii žalobcu uvedenej v jeho odvolaní. Žalobca uvedenú skutočnosť
považoval za zásadnú s ohľadom na to, že ide o priamu procesnú požiadavku, ktorá má priamy
negatívny vplyv na využitie práva na súdnu ochranu. Z dôvodu absencie základných zákonných
náležitostí považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné a arbitrárne. Za riadne odôvodnenie

v zmysle Správneho poriadku podľa neho nie je možné považovať akúkoľvek súčasť rozhodnutia, ktorá
saibaokrajovodotýkaobrannejargumentáciežalobcu,aleibatakéodôvodnenie,ktorédostatočneurčito
vysvetľuje uplatnený postup správneho orgánu v konfrontácii s argumentáciou uvedenou žalobcom.
Uviedol, že v prípade, ak odôvodnenie rozhodnutia nedosahuje takúto kvalitu, nie je možné za žiadnych
okolností považovať takéto odôvodnenie za riadne.
Vyjadrenie žalovaného

13. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.05.2023 navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu uvedeným v správnej žalobe o nesprávnom právnom
posúdení veci, o nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, o nedostatočnom
zistení skutkového stavu a o porušení ustanovení o konaní, ku ktorému došlo pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

14. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že sa stotožnil s tvrdením prvostupňového správneho orgánu o tom,
že pôvodcami environmentálnej záťaže, ktorou je areál závodu bývalej Petrochemy v Dubovej, boli
Štátna rafinéria minerálnych olejov v Dubovej, Slovenské rafinérie minerálnych olejov, národný podnik,
Petrochema Dubová, národný podnik a B. C., štátny podnik a PETROCHEMA, a.s. Zdôraznil, že
v konaní na prvostupňovom správnom orgáne bolo zároveň preukázané, že časť environmentálnej

záťaže, ktorou sú tzv. gudrónové jamy, vznikla v dôsledku činnosti ukladania odpadov, pričom takáto
činnosť bola vykonávaná v súlade s právoplatným povolením správnych orgánov. Z uvedeného
dôvodu prvostupňový správny orgán podľa § 5 ods. 5 zákona o environmentálnych záťažiach zastavil
konanie o určení povinnej osoby za environmentálnu záťaž, ktorá je v Registri environmentálnych
záťaží evidovaná v časti B ako BR (009)/Nemecká - areál Petrochema Dubová - SK/EZ/BR/67, v

Banskobystrickom kraji (6), v okrese Brezno (603), v obci Nemecká (508829), v katastrálnom území
A. (XXXXXX), v časti skládok nebezpečných odpadov (tzv. gudrónových jám). Vo vzťahu k určeniu
povinnej osoby v zmysle zákona o environmentálnych záťažiach žalovaný uviedol, že podľa zákona
o environmentálnych záťažiach je okresný úrad v sídle kraja povinný pri určovaní povinnej osoby
postupovať systematicky v súlade s § 4 predmetného zákona. V zmysle § 4 zákona o environmentálnych

záťažiach, ak nie je možné určiť za povinnú osobu pôvodcu environmentálnej záťaže z dôvodu, že
pôvodca environmentálnej záťaže zanikol alebo zomrel, okresný úrad v sídle kraja určí rozhodnutím
za povinnú osobu právneho nástupcu pôvodcu a ak právneho nástupcu niet, resp. nemožno určiť
právnehonástupcu,okresnýúradvsídlekrajaurčízapovinnúosobuvlastníkanehnuteľnosti,naktorejsa
nachádza environmentálna záťaž. Z predmetného ustanovenia zákona o environmentálnych záťažiach

vyplýva, že účelom tohto zákona nie je „niekoho“ určiť ako povinnú osobu, ale určiť za povinnú osobu
toho, kto sa podieľal na vytvorení environmentálnej záťaže, toho kto je právnym nástupcom toho,
kto sa podieľal na vytvorení environmentálnej záťaže, prípadne toho, kto je vlastníkom nehnuteľnosti,
na ktorej sa environmentálna záťaž nachádza. Uviedol, že v konaní o určení povinnej osoby posúdil
prvostupňový správny orgán všetky jemu známe podklady a skutočnosti, pričom pri určovaní povinnej

osoby vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že spoločnosť PETROCHEMA, a.s. v konkurze uzatvorila
so žalobcom Zmluvu o predaji podniku zo dňa 06.04.2011, ktorou sa spoločnosť PETROCHEMA,
a.s. v konkurze, zaviazala previesť na žalobcu vlastnícke práva, iné práva a iné majetkové hodnoty,
ktoré slúžia na prevádzkovanie podniku spoločnosti PETROCHEMA, a.s, ako aj nepeňažné záväzky
z pracovnoprávnych vzťahov. Z obsahu Zmluvy o predaji podniku vyplynulo, že predmetom predaja

boli okrem iného pozemky, na ktorých sa nachádza environmentálna záťaž, ako aj všetky stavby
vrátane tých, ktoré neboli výslovne uvedené v Zmluve o predaji podniku alebo na liste vlastníctva
spoločnosti PETROCHEMA, a.s. Na základe uvedených skutočnosti, prvostupňový správny orgán
nemohol určiť za povinnú osobu spoločnosť PETROCHEMA, a.s., ktorá v čase začatia konania o
určení povinnej osoby podľa zákona o environmentálnych záťažiach síce formálne existovala, ale už

nebola vlastníkom podniku, ktorého prevádzka, resp. prevádzka jej právnych predchodcov spôsobila
environmentálnu záťaž, a teda ani pozemkov na ktorých sa záťaž nachádza, preto ju už nebolo
možné naďalej považovať za pôvodcu, ani právneho nástupcu pôvodcu environmentálnej záťaže.
Určenie spoločnosti PETROCHEMA, a.s. za povinnú osobu, by bolo iba formálnym naplnením zneniazákona o environmentálnych záťažiach a zároveň takéto určenie by bolo v rozpore s účelom normy,
ktorú by obdobným spôsobom mohli obchádzať obchodnoprávne subjekty, ktoré by sa uskutočnením
konkurzu „očistili“ od všetkých environmentálnych záťaží, resp. od povinnosti sanovať environmentálne

záťaže. Žalovaný zdôraznil, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia spoločnosť PETROCHEMA,
a.s. neexistovala resp. zanikla výmazom z obchodného registra dňa 06.05.2017. Tiež uviedol, že
závery uvedené v prvostupňovom rozhodnutí boli prijaté v súlade s čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, v zmysle ktorého vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v
rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Z uvedeného dôvodu je žalobca povinný

sa podieľať na sanácií environmentálnej záťaže, nakoľko táto povinnosť mu vyplýva ako vlastníkovi
podniku a nehnuteľnosti, na ktorej sa environmentálna záťaž nachádza zo zákona o environmentálnych
záťažiach. Žalovaný zotrval na tom, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom
o environmentálnych záťažiach, keď za povinnú osobu určil žalobcu ako vlastníka nehnuteľností, na
ktorej sa environmentálna záťaž nachádza podľa § 4 ods. 3 uvedeného zákona.
15. K tvrdeniu žalobcu o tom, že prvostupňový správny orgán svojim postupom v konaní umožnil

spoločnosti PETROCHEMA, a.s. vyhnúť sa zodpovednosti právneho nástupcu povinnej osoby podľa §
4 ods. 1 zákona o environmentálnych záťažiach, z dôvodu, že prvostupňové rozhodnutie vydal takmer
po šiestich rokoch, žalovaný uviedol, že dĺžka konania bola spôsobená povahou prejednávanej veci.
Prvostupňový správny orgán od začiatku správneho konania vykonával právne úkony a nebol nečinný.
Navyše, ak mal žalobca pocit, že prvostupňový správny orgán nekoná, mohol využiť inštitút opatrenia

proti nečinnosti podľa § 50 Správneho poriadku, podať žalobu na nečinnosť, podnet na upozornenie
prokurátora, prípadne domáhať sa činnosti prvostupňového správneho orgánu niektorým z ďalších
právnychinštitútov,čovšakžalobcapočasceléhosprávnehokonanianeurobil.Vtejtosúvislostižalovaný
poukázal na to, že lehota na vydanie rozhodnutia podľa § 5 zákona o environmentálnych záťažiach má
poriadkovú povahu, čo znamená, že jej nedodržanie nie je vadou konania, nespôsobuje nezákonnosť

rozhodnutia a nemá žiadne hmotnoprávne následky. Prvostupňový správny orgán konal na základe
zisteného skutkového a právneho stavu, z uvedeného dôvodu celkové trvanie správneho konania vo
veci určenia povinnej osoby žiadnym spôsobom neovplyvnilo výrok prvostupňového rozhodnutia.
16. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením žalobcu o tom, že o existencii environmentálnej záťaže
nemohol objektívne vedieť, keďže o nej nevedeli ani orgány verejnej moci a časť environmentálnej

záťaže netýkajúca sa gudrónových jám nebola v čase nadobudnutia nehnuteľností žalobcom vedená
v informačnom systéme environmentálnych záťaží. Tieto tvrdenia považoval za zavádzajúce, zmätočné
a nedôvodné. Konštatoval, že žalobca nesplnil jednu z dvoch podmienok na uplatnenie liberačného
dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. b) zákona o environmentálnych záťažiach, teda podmienku vedomosti
o existencii environmentálnej záťaže, ktorú bolo potrebné posudzovať nielen zo subjektívneho hľadiska,

ale predovšetkým so zreteľom na objektívne okolnosti. Pri tomto hodnotení je vždy potrebné brať
do úvahy, či žalobca pri zachovaní náležitej opatrnosti a starostlivosti, ktorú možno s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu od neho vyžadovať, mohol, poprípade nemohol mať vedomosť o
environmentálnej záťaži, pretože uvedený liberačný dôvod svedčí len tomu, kto objektívne nemohol
vedieť, že na nehnuteľnosti, ktorú nadobúda, sa nachádza environmentálna záťaž. Podľa žalovaného

prvostupňový správny orgán postupoval správne, ak pri hodnotení splnenia podmienky vzal do úvahy,
že ide o areál priemyselného podniku, kde už samotný charakter výroby odôvodňoval predpoklad o
znečistení prostredia nebezpečnými látkami. Napriek skutočnosti, že v Zmluve o predaji podniku boli
ako ekologické záťaže výslovne označené len skládky nebezpečných odpadov, kupujúci sa mohol a
mal oboznámiť so stavom prevádzaných nehnuteľností, prípadne si dať vypracovať environmentálny

audit. Podnik Petrochema v Dubovej bol spustený do prevádzky v roku 1938, najskôr sa v ňom
spracovávala neparafínová gbelská ropa na motorovú naftu, transformátorové oleje, ľahké ložiskové
oleje, mazacie oleje, oleje pre káble a oxidované asfalty. V roku 1944 bola rafinéria bombardovaná
a skoro úplne zničená, čo spôsobilo početné havárie skladovacích nádrží, technologických zariadení,
podzemných rozvodov a následné znečistenie okolitého prostredia. Ako vyplýva aj z prvostupňového

rozhodnutia súčasťou závodu boli objekty, ako napríklad zásobníky na ropu, výrobné prevádzky olejov
a spracovania ropy, či priestory na stáčanie, kde znečistenie spôsobené únikom ropných látok bolo
zreteľné. Prvostupňový správny orgán zároveň v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že stopy po
znečistení ropnými látkami (škvrny, znečistené kaluže) je stále možné vidieť na mnohých miestach
závodu. Navyše súčasťou predávaného podniku boli aj objekty sanačného systému (drenážna stena,

chemická čistiareň odpadových vôd), z čoho muselo byť žalobcovi zrejmé, že podzemné vody v
areáli závodu sú kontaminované, ako aj zamestnanci, ktorí o environmentálnej záťaži museli mať
vedomosť. V prípade pochybností o rozsahu a miere znečistenia bolo možné preveriť túto skutočnosť vo
verejne prístupnom Informačnom systéme environmentálnych záťaží, do ktorého bola environmentálnazáťaž oficiálne zapísaná už od 01.01.2009. Žalovaný tiež uviedol, že prvostupňový správny orgán
listom označeným ako „Návrh na rozdelenie environmentálnej záťaže BR (009)/Nemecká – areál
Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67 - žiadosť“ zo dňa 19.01.2017 žiadal žalovaného len o rozdelenie

environmentálnej záťaže BR (009)/Nemecká – areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, a to z
dôvodu uľahčenia určenia povinnej osoby podľa zákona o environmentálnych záťažiach, nakoľko
každá časť z environmentálnej záťaže si vyžaduje iný technologický spôsob odstránenia zneškodnenia
znečisťujúcich látok z prostredia, ktoré sa v danej časti nachádzajú. Dostupné boli taktiež správy z
hydrogeologických prieskumov, realizovaných v areáli bývalého závodu Petrochema v Dubovej od 60-

tychrokovminuléhostoročia,ktorépotvrdzujúpredpokladokontamináciipodzemnejvodyahorninového
prostredia v areáli závodu. Žalovaný zároveň poukázal na ostražitosť podnikateľského subjektu pri
vykonávaní podnikateľskej činnosti a konštatoval, že z obsahu Zmluvy o predaji podniku vyplynulo,
že žalobcovi bol známy stav prevádzaných pozemkov, ktoré mal možnosť si obzrieť a kúpil ich bez
výhrad. Podľa žalovaného žalobca aj pri vynaložení priemernej obozretnosti musel mať vedomosť
o environmentálnej záťaži, pričom informácie si mohol zabezpečiť prostriedkami bežne dostupnými

a v obdobných prípadoch aj bežne používanými.
17. K argumentácii žalobcu týkajúcej sa potreby aplikácie výkladového princípu argumentum a maiori ad
minus vo vzťahu k liberačnému dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych záťažiach
žalovanýuviedol,žepredmetnéustanovenietaxatívneustanovujeexplicitnevyjadrenéliberačnédôvody,
pre ktoré nie je možné určiť vlastníka nehnuteľností, na ktorej sa nachádza environmentálna záťaž

za povinnú osobu. Ak by žalovaný postupoval v zmysle návrhu žalobcu, konal by nad rámec zákona
a v rozpore s ním. V kontexte uvedeného poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 3
ods. 1 Správneho poriadku.
18. K arbitrárnosti rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré
považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, iba konštatoval, že iba rozhodnutie, ktoré bolo

vydané v konaní uskutočnenom v súlade s právnymi predpismi, je zákonným rozhodnutím. Žalovaný
uviedol, že splnenie zákonných podmienok vyplýva z administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia, preto neobstoja námietky žalobcu o rozpore
týchto rozhodnutí so zákonom o environmentálnych záťažiach, Správnym poriadkom či inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky. Žalovaný mal za to, že

postupoval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonom o environmentálnych záťažiach,
ako aj v súlade so Správnym poriadkom a pri posudzovaní veci vychádzal z objektívneho stavu v záujme
ochrany životného prostredia a v záujme predchádzania prípadných škôd na životnom prostredí a na
to nadväzujúcich ďalších škôd.
19. Žalovaný k nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že

napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie je preskúmateľné, pretože oba rozhodnutia
obsahujú riadne odôvodnenie a správnu úvahu, z ktorej vyplýva na základe akých skutočností žalovaný
a prvostupňový správny orgán rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého a
prvostupňového rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na
základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Zdôraznil, že prvostupňové, ako aj druhostupňové

rozhodnutie tvoria jeden celok, z čoho vyplýva, že druhostupňový správny orgán, pokiaľ má za
preukázané, že prvostupňový správny orgán náležite zistil skutkový stav na základe dôkazov a listinných
podkladov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, na základe čoho vydal rozhodnutie, ktoré riadne
odôvodnil, môže sa druhostupňový správny orgán stotožniť a poukázať na obsah prvostupňového
správneho rozhodnutia bez zopakovania celého odôvodenia uvedeného v prvostupňovom správnom

rozhodnutí. V kontexte uvedeného poukázal na to, že uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
(napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/8/2012 zo dňa 27.03.2013 a sp. zn. 2Sž-o-KS
126/2006 zo dňa 01.05.2007). Žalovaný tiež uviedol, že správny orgán nie je povinný vysporiadať sa
v odvolacom konaní s každou námietkou účastníkov konania, teda vykonávať dokazovanie výlučne v
intenciách požiadaviek účastníkov konania, ale zodpovedať len na tie argumenty a námietky, ktoré majú

rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(napr.rozhodnutieÚstavnéhoSRsp.zn.II.ÚS78/2005).
Za vadu rozhodnutia taktiež nemožno považovať skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nevyhovuje
subjektívnym predstavám žalobcu ako účastníka správneho konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 10 Sžk 50/2018). Vzhľadom na uvedené žalovaný považoval žalobcom vznesené
námietky za účelové a irelevantné.

20. K absencii náležitostí napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že prvostupňové aj napadnuté
rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, ich vydaniu predchádzal zákonný postup v súlade
so zákonom o environmentálnych záťažiach v spojení so Správnym poriadkom a rozhodnutia obsahujú
všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku.Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania v 2/ rade
21. Ďalší účastník konania v 2/ rade vo vyjadrení zo dňa 04.04.2023 uviedol, že vo vzťahu
k nemu prvostupňový správny orgán a žalovaný správne uplatnili liberačné dôvody v zmysle zákona

o environmentálnych záťažiach. Zároveň sa stotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenou v správnej
žalobe a konštatoval, že žalobca nemal byť prvostupňovým správnym orgánom určený za povinnú
osobu.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania v 1/ rade
22. Ďalší účastník konania v 1/ rade vo vyjadrení zo dňa 04.09.2023 uviedol, že vo vzťahu k nemu

konajúci prvostupňový správny orgán a žalovaný správne uplatnili liberačné dôvody podľa zákona
o environmentálnych záťažiach.
Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania v 3/ rade
23. Ďalší účastník konania v 3/ rade vo vyjadrení zo dňa 18.09.2024 uviedol, že prvostupňové
rozhodnutie považuje za správne a zákonné a nie sú splnené podmienky na jeho zrušenie. Zároveň
poukázal na to, že čistiareň odpadových vôd, ktorá tiež čistila dažďové vody z gudrónových jám

nachádzajúcich sa v areáli spoločnosti PTCHEM, s.r.o. environmentálna záťaž – BR (009)/Nemecká
- areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, názov a kód katastrálneho územia: k. ú. A. XXXXXX
v súčasnosti tieto vody nečistí, hladina kontaminovaných vôd je na hranici koruny hrádze a hrozí preliatie
týchto vôd do okolia. Reálne je ohrozené zdravie a bezpečnosť občanov obce Nemecká žijúcich nielen
v bezprostrednej blízkosti areálu spoločnosti PTCHEM, s.r.o., ale zároveň hrozí aj únik kontaminovaných

vôd priamo do rieky Hron, čo by znamenalo nedozierne následky pre ekológiu v celom regióne.
Replika
24. Žalobca právo repliky nevyužil.
25. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol zriadený Správny súd v Banskej

Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z.z. výkon súdnictva prechádza od 01.06.2023
z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu
v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Z uvedeného dôvodu vec pôvodne vedená na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod spisovou značkou 71S/79/2022 prešla od 01.06.2023 do pôsobnosti Správneho

súdu v Banskej Bystrici, kde je vedená pod novou spisovou značkou: BB-71S/79/2022.
26. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie na deň 31.10.2024 podľa § 107 ods. 1 písm.
a) SSP. Všetci účastníci konania mali predvolanie na pojednávanie vykázané.
27. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 31.10.2024 zotrval na podanej žalobe a písomných
vyjadreniach, s akcentom na ojedinelosť a špecifickosť prejednávaného prípadu.

Zdôraznil, že v predmetnej veci je potrebné prihliadnuť na určitú mieru spravodlivosti, pretože
subjektom, ktorý by mal niesť spravodlivo zodpovednosť je štát, ktorý prostredníctvom štátneho
podniku PETROCHEMA, a.s. dlhé desaťročia kontinuálne podnikal v tom čase na dotknutom území,
teda znečisťoval horninové prostredie a bol zároveň pôvodcom vzniknutej environmentálnej záťaže,
s ohľadom na skutočnosť, že žalobca ako podnikateľský subjekt v roku 2011 v dobrej viere skúpil

nehnuteľnosti v predmetnej lokalite s tým, že bude developovať územie a nemal absolútne žiadnu
vedomosť, o rozsahu vzniknutej environmentálnej záťaže. Právny zástupca žalobcu poukázal na
skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané Ministerstvom životného prostredia SR, teda
tým istým správnym orgánom, ktorý by niesol zodpovednosť za environmentálnu záťaž a sanáciu
predmetného územia v prípade absencie určenia povinnej osoby. To znamená, že pokiaľ by ministerstvo

identifikovalo povinnú osobu, vyhlo by sa tejto povinnosti, akokoľvek nieslo zodpovednosť za
environmentálnu záťaž a následne za sanáciu, na základe čoho došlo k predurčenému konfliktu
záujmov pri rozhodovaní, ktorý mohol byť vysvetlením pre rôzne ojedinelé skutočnosti, ktoré sa vyskytli
pri rozhodovaní v správnom konaní. Právny zástupca žalobcu poukázal na bezprecedentne dlho
trvajúce rozhodovanie a konanie o určení povinnej osoby, ktoré podľa neho napĺňalo podmienku §

191 ods. 1 písm. g) SSP, ako aj zásadné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom,
ktoré viedli k nezákonnosti. Konštatoval nesprávne právne posúdenie veci s akcentom na skutočnosť,
že žalovaný aj prvostupňový správny orgán argumentovali, že žalobca v roku 2011, keď nadobúdal
predmetné pozemky, mal možnosť objektívne zistiť si stav znečistenia daného prostredia, pričom
v tom čase to nevedelo ani samotné ministerstvo, ktoré disponovalo širokým aparátom odborníkov na

tomto úseku, pretože ministerstvo len v roku 2017, teda šesť mesiacov po tom, čo bolo iniciované
konanie o určení povinnej osoby, určovalo, že na území je nejaká iná environmentálna záťaž. Konanie
o určení povinnej osoby sa začalo o určení jednej environmentálnej záťaže, ku gudrónovým jamám.
V priebehu tohto konania sa zapísala a vznikla druhá environmentálna záťaž, už táto skutočnosť samao sebe musí spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že odkedy nadobudol nehnuteľnosti,
nevykonával na území žiadnu obchodnú činnosť, resp. žiadnu činnosť. Na danom území má čističku
odpadových vôd, ktorú prevádzkuje, mesačne platí zamestnancom za náklady sumu 30 000,- Eur

a čistí vodu z rozmiestnení tak, aby zabránila bezprostrednému úniku škodných látok do prostredia,
nikto mu to nesanuje, pričom je presvedčený, že v tejto časti by to malo sanovať ministerstvo,
pretože gro znečistenia pochádza z gudrónových jám, ktoré v rámci prúdenia plynú z areálu žalobcu
a tým pádom celé prostredie znečisťujú. K Zmluve o predaji podniku uviedol, že pri kúpe pozemku
sa mal presvedčiť, aké má kupovaná vec vlastnosti, avšak zdôraznil, že v zmluve boli spomenuté

výlučne záťaže spočívajúce v existencii gudrónových jám na pozemku alebo v bezprostrednej blízkosti
pozemku. Preto sa pri uzatvorení zmluvy v roku 2011 legitímne spoliehal, že tam existovala jedna jediná
environmentálna záťaž, o ktorej bol presvedčený, že o nej musí byť rozhodnuté, že povinnou osobou
bude štát. S ohľadom na to, že v priebehu konania o určení povinnej osoby vznikla administratívne nová
environmentálna záťaž, celkom logicky nemohol predpokladať v čase uzatvorenia zmluvy, že tam tá
environmentálna záťaž bola.

28. Žalovaný na pojednávaní dňa 31.10.2024 prostredníctvom povereného zamestnanca zotrval
na svojich písomných vyjadreniach a argumentoch v nich uvedených, napadnuté rozhodnutie aj
prvostupňové rozhodnutie považoval za zákonné, dostatočne odôvodnené, preskúmateľné a vecne
správne. Zdôraznil, že správny orgán rozhodoval na základe faktického a právneho stavu rozhodného
v čase vydávania rozhodnutia, preto podľa neho nebola relevantná skutočnosť, že v čase začatia

konania spoločnosť PETROCHEMA, a.s. existovala. K dĺžke správneho konania uviedol, že táto
podľa neho nezakladá nezákonnosť rozhodnutia, osobitne ak bola spôsobená zložitosťou alebo
povahou prejednávanej veci a správny orgán počas tejto doby nebol nečinný. Nestotožnil sa
s vyjadrením žalobcu týkajúcim sa uplatnenia liberačných dôvodov v zmysle § 4 ods. 5 zákona
o environmentálnych záťažiach ohľadne skutočnosti, že žalobca nemohol mať v čase nadobudnutia

nehnuteľnosti vedomosť o environmentálnej záťaži a že v Zmluve o predaji podniku boli ako ekologické
záťaže výslovne označené len gudrónové jamy. Predmetná zmluva obsahovala aj ustanovenia
týkajúce sa Protokolu, napríklad Protokolu Slovenskej inšpekcie životného prostredia vo vzťahu
k hydrogeologickým podmienkam daného územia, danej lokality, vymedzenia režimu podzemných
vôd, kontaminovanej záťaže, zrážkových odpadových vôd na povrchu, ako aj problematiky možného

zneškodnenia kyslých zrážkových vôd zo skládky gudrónov. Žalovaný poukázal aj na znenie Zmluvy
o predaji podniku, podľa ktorého si je kupujúci vedomý prípadných nákladov, ktoré mu pri likvidácii
odpadov a pri zabezpečení ochrany životného prostredia môžu vzniknúť a zmluvu napriek tomu uzatvára
bez výhrad, pričom ekologické záťaže sú tiež dôvodom na poskytnutie zľavy z kúpnej ceny a nie sú
dôvodom na odstúpenie od zmluvy. Vedomosť o environmentálnej záťaži podľa zákona nie je postavená

len na subjektívnom presvedčení žalobcu, ale na tom, či pri obvyklej opatrnosti ako podnikateľa od
neho bolo možné očakávať, že o tejto záťaži mohol a mal vedieť. Podľa názoru žalovaného, právny
poriadok nemôže byť postavený na predpoklade, že si budú subjekty privatizovať zisky a strata bude
ležať na ramenách štátu výhradne. Skutočnosť, že osoba, ktorá nepokračovala v činnosti, ktorá viedla
ku vzniku environmentálnej záťaže sa zbaví zodpovednosti len v prípade, že v čase nadobudnutia

nehnuteľnosti o environmentálnej záťaži nemohla vedieť je podľa jeho názoru z hľadiska spravodlivosti v
poriadku. V opačnom prípade, by ktokoľvek, kto má alebo by mal vedieť o záťaži na nehnuteľnosti, ktorú
nadobúda, mohol nadobudnúť túto nehnuteľnosť a zbavil by sa určenia zodpovednosti len samotným
nepokračovaním v činnosti, ktorá viedla k záťaži. Arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia žalobca nijako
relevantne neodôvodnil, opieral sa len o všeobecné konštatovania. Nestotožnil sa s argumentáciou

žalobcu o namietanej nespravodlivosti a uviedol, že v správnom konaní bolo rozhodované o celej
environmentálnej záťaži, pričom v časti, ktorá sa týkala gudrónových jám, kde boli preukázané
skutočnosti uvedené v napadnutom aj prvostupňovom rozhodnutí, bolo v týchto častiach konanie
zastavené s tým, že vláda má rozhodnúť o tom, že Ministerstvo životného prostredia má pripraviť plán
sanačných prác v tejto časti, v oveľa rozsiahlejšej časti ako je zvyšok areálu, pričom aj vo zvyšku

areálu sa jedná o zodpovednosť spoločnú a nerozdielnu. Uvedené znamená, že plán sanačných
prác bude ďalej schvaľovaný okresným úradom v sídle kraja v osobitnom konaní. Žalovaný odmietol
konflikt záujmov, konštatoval, že organizačným poriadkom je určený úplne iný organizačný útvar,
ktorý rozhodoval alebo teda príslušný odbor štátnej správy. K vyjadreniu žalobcu o nevykonávaní
podnikateľskej činnosti na predmetných pozemkoch uviedol, že táto skutočnosť nebola rozhodujúca

v prejedávanej veci, zodpovedná osoba bola určená na základe vlastníctva nehnuteľnosti. K skutočnosti,
že žalobca nemohol vedieť a nevedel v tom čase, že existovala administratívne jedna environmentálna
záťaž, žalovaný uviedol, že až prvostupňovým a napadnutým rozhodnutím bola jedna environmentálna
záťaž rozdelená, pretože záťaž už v tom čase existovala v oveľa väčšom rozsahu. Preto ju bolo potrebnérozdeliť tak, aby časť ktorá nie je kvalifikovaná, kde by mohla byť zodpovedná osoba, bude sanovaná
štátom na základe rozhodnutia vlády a druhá časť bude spoločne a nerozdielne sanovaná štátom spolu
so žalobcom.

29. Ďalší účastník konania v 1/ rade na pojednávaní dňa 31.10.2024 prostredníctvom právnej
zástupkyne uviedol, že sa pridržiava svojich písomných vyjadrení a súhlasí s podanou žalobou. K
právnemu pochybeniu žalovaného uviedol, že právny a skutkový stav sa od ústneho pojednávania
z decembra 2021 nezmenil a ďalší účastník konania v 1/ rade vykonáva stále všetky činnosti, ktoré
boli odsúhlasené integrovaným povolením Slovenskej inšpekcie životného prostredia. S ohľadom na

to zotrval na názore, že sa na neho vzťahuje liberačný dôvod podľa § 4 ods. 5 písm. c) zákona
o environmentálnych záťažiach, a preto v tomto rozsahu považoval rozhodnutie žalovaného za správne.
30. Ďalší účastník konania v 3/ rade na pojednávaní dňa 31.10.2024 prostredníctvom starostu
uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia, rozhodnutie vo veci určenia povinnej osoby
za environmentálnu záťaž považuje za správne, zákonné, nie sú splnené podmienky na jeho
zrušenie. Zdôraznil, že predlžovaním rozhodnutia vzniká v obci vážne ohrozenie života a zdravia

občanov v dôsledku priamej kontaminácie únikom kontaminovaných vôd, pretože v dnešnej dobe stále
neprebieha čistenie kontaminovaných vôd, ktoré sa nazhromažďujú v hrádzi tzv. gurónových jámách,
v dôsledku čoho môže vzniknúť veľké riziko pretrhnutia hrádze. Obec berie vzniknutú situáciu vážne,
a to aj vyhlásením mimoriadnej situácie, ktorá však v rámci prebiehajúceho súdneho konania nevyriešila
v prospech obyvateľov tento problém.

31. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa
§ 13 ods. 1 SSP na nariadenom pojednávaní po oboznámení sa s obsahom administratívneho
spisu správnych orgánov oboch stupňov, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného ako
aj prvostupňového rozhodnutia a ďalej s prednesmi prítomných účastníkov konania na pojednávaní,
vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP),

rešpektujúc nastúpenie účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP,
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná.
Právny rámec
32. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023
(ďalej „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti

rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
33. Podľa § 3 písm. t) zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) v znení
neskorších predpisov environmentálna záťaž je znečistenie územia spôsobené činnosťou človeka, ktoré
predstavuje závažné riziko pre ľudské zdravie alebo horninové prostredie, podzemnú vodu a pôdu s
výnimkou environmentálnej škody.

34.Podľa§3ods.1zákonač.409/2011Z.z.oniektorýchopatreniachnaúsekuenvironmentálnejzáťaže
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o environmentálnych záťažiach“) pôvodca je
každý, kto svojou činnosťou spôsobil environmentálnu záťaž, okrem prípadov, ak
a) sa štát zaviazal sanovať environmentálnu záťaž na základe zmluvy uzatvorenej pred účinnosťou tohto
zákona alebo na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky alebo

b) environmentálna záťaž vznikla v dôsledku ukladania odpadov, ktoré bolo v súlade s právoplatným
povolením.
35. Podľa 4 ods. 1 zákona o environmentálnych záťažiach ak pôvodca zanikol alebo zomrel, okresný
úrad v sídle kraja určí rozhodnutím za povinnú osobu právneho nástupca pôvodcu.
36. Podľa 4 ods. 2 zákona o environmentálnych záťažiach na účely tohto zákona sa za právneho

nástupcu pôvodcu nepovažuje dedič a osoba ustanovená v osobitnom predpise.
37. Podľa 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach ak pôvodca nie je známy alebo ak nemožno
určiť povinnú osobu podľa odseku 1, okresný úrad v sídle kraja určí za povinnú osobu vlastníka
nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza environmentálna záťaž.
38. Podľa 4 ods. 4 zákona o environmentálnych záťažiach za povinnú osobu nemožno určiť osobu, u

ktorej sa preukáže, že
a) vo vzťahu k environmentálnej záťaži boli vynaložené finančné prostriedky určené v zmluve
uzatvorenej podľa osobitného predpisu na zlepšenie stavu zložiek životného prostredia; vynaložené
finančné prostriedky sa preukazujú dokumentáciou o zlepšení stavu zložiek životného prostredia,
b) vo vzťahu k environmentálnej záťaži boli splnené všetky záväzky na zlepšenie stavu zložiek životného

prostredia;splnenézáväzkysapreukazujúdokumentáciouozlepšenístavuzložiekživotnéhoprostredia,
c) štát sa zaviazal sanovať environmentálnu záťaž na základe zmluvy uzatvorenej pred účinnosťou tohto
zákona alebo na základe rozhodnutia vlády Slovenskej republiky alebod) environmentálna záťaž vznikla v dôsledku ukladania odpadov, ktoré bolo v súlade s právoplatným
povolením.
39. Podľa 4 ods. 5 zákona o environmentálnych záťažiach za povinnú osobu nemožno určiť osobu, ktorá

je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádza environmentálna záťaž, u ktorej sa preukáže, že
a) nadobudla nehnuteľnosť na základe dedenia a zároveň nepokračovala v činnosti, ktorá viedla k vzniku
environmentálnej záťaže,
b)ponadobudnutínehnuteľnostinepokračovalavčinnosti,ktoráviedlakvznikuenvironmentálnejzáťaže
a v čase nadobudnutia nehnuteľnosti o environmentálnej záťaži nemohla vedieť alebo

c) po nadobudnutí nehnuteľnosti pokračovala v činnosti, ktorá viedla k vzniku environmentálnej záťaže,
ale nepoškodzovala horninové prostredie, podzemnú vodu a pôdu alebo ľudské zdravie.
40. Podľa § 5 ods. 5 zákona o environmentálnych záťažiach okresný úrad v sídle kraja zastaví konanie
o určení povinnej osoby, ak povinnú osobu nemožno určiť a doručí právoplatné rozhodnutie o zastavení
konania ministerstvu na účely aktualizácie údajov v informačnom systéme environmentálnych záťaží.
Posúdenie veci správnym súdom

41. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu:
8285/2022-5.2, číslo záznamu: 49552/2022 zo dňa 05.09.2022, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresný
úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-BB-OSPZ2-2022/000059-037
zo dňa 16.03.2022 o zastavení konania podľa § 5 ods. 5 zákona o environmentálnych záťažiach
o určení povinnej osoby za environmentálnu záťaž, evidovanú v Registri environmentálnych záťaží

v časti B ako BR (009)/Nemecká – areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom
kraji (6), v okrese Brezno (603), v obci Nemecká (508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX),
v časti skládok nebezpečných odpadov (tzv. gudrónových jám) a o určení žalobcu podľa § 4 ods. 3
zákona o environmentálnych záťažiach za povinnú osobu za zvyšnú časť environmentálnej záťaže,
evidovanej v Registri environmentálnych záťaží v časti B ako BR (009)/Nemecká – areál Petrochema

Dubová – SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom kraji (6), v okrese Brezno (603), v obci Nemecká
(508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX), ktorá nezahŕňa skládky nebezpečných odpadov (tzv.
gudrónových jám). Žalobca v správnej žalobe a v nej uvedených žalobných bodoch vymedzil podstatu
svoje argumentácie tak, že rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia, pretože v čase začatia konania o určení povinnej osoby sa malo primárne aplikovať

ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o environmentálnych záťažiach, v zmysle ktorého mal byť ako povinná
osoba určený právny nástupca pôvodcu environmentálnej záťaže, spoločnosť PETROCHEMA, a.s.,
ktorá v čase začatia konania existovala a až v prípade nemožnosti určenia povinnej osoby týmto
spôsobom, malo dôjsť k aplikácii ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach
za účelom určenia povinnej osoby z radov vlastníkov nehnuteľnosti. Žalobca zároveň poukázal na

neprimeranú dĺžku správneho konania, uplatnenie liberačného dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. b)
zákona o environmentálnych záťažiach s akcentom na svoju nevedomosť o environmentálnej záťaži v
časti areálu Petrochema v čase nadobudnutia nehnuteľnosti, nesprávnu aplikáciu výkladu liberačného
dôvodu uvedeného v § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych záťažiach, arbitrárnosť a absenciu
náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav a porušenie ustanovení

o konaní pred orgánom verejnej správy.
42. V predmetnej veci bolo vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodujúce posúdenie, či v konaní
o určení povinnej osoby za environmentálnu záťaž evidovanú v Registri environmentálnych záťaží
v časti B ako BR (009)/Nemecká – areál Petrochema Dubová – SK/EZ/BR/67, v Banskobystrickom
kraji (6), v okrese Brezno (603), v obci Nemecká (508829), v katastrálnom území A. (XXXXXX), došlo

v dôsledku postupu prvostupňového správneho orgánu a žalovaného k porušeniu ustanovení zákona
o environmentálnych záťažiach a Správneho poriadku, ktoré by malo vplyv na určenie povinnej osoby
za uvedenú environmentálnu záťaž s ohľadom na uplatnenie liberačných dôvodov žalobcom uvedených
v zákone o environmentálnych záťažiach. Úlohou správneho súdu bolo preto posúdenie zákonnosti
postupu a správnosti záverov žalovaného v danej veci.

43. Zákon o environmentálnych záťažiach v § 3 vymedzuje, kto je v prípade environmentálnej záťaže
považovaný za jej pôvodcu a zároveň upravuje liberačné dôvody, na základe splnenia ktorých za
pôvodcu nie je považovaný ten, kto svojou činnosťou spôsobil environmentálnu záťaž. Zároveň
v ustanovení § 4 vymedzuje určenie povinnej osoby, teda osoby, ktorá nastupuje v prípade, ak pôvodca
environmentálnej záťaže zanikol, zomrel, respektíve nie je známy a tiež liberačné dôvody, na základe

splnenia ktorých nemožno osobu určiť za povinnú osobu. V priebehu správneho konania o určení
povinnej osoby došlo k zmene zákona č. 409/2011 Z.z. o environmentálnych záťažiach zákonom
č. 49/2018 Z.z., na základe ktorého došlo k zmene § 4 zákona o environmentálnych záťažiach,
podľa ktorého sa do prijatia tejto zmeny uplatňovala prezumpcia zodpovednosti za environmentálnuzáťaž právneho nástupcu pôvodcu a vlastníka nehnuteľnosti, na ktorej sa záťaž nachádza. Po zmene
zákona vznikla správnemu orgánu povinnosť zisťovať skutkový a právny stav v tomto type správneho
konaniaajnadrámecprocesnejaktivityprávnehonástupcupôvodcu,respektívevlastníkanehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené, prvostupňový správny orgán v konaní o určení povinnej osoby zisťoval
skutočnosti týkajúce sa environmentálnej záťaže, príčin vzniku znečistenia, na základe ktorých vznikla
environmentálna záťaž, s ohľadom na to, aby následne mohol určiť, kto je pôvodcom environmentálnej
záťaže, prípadne povinnou osobou.
44. V rámci správneho konania bolo zistené, že príčinou vzniku znečistenia, na základe ktorého vznikla

environmentálna záťaž bola výrobná petrochemická činnosť, pri ktorej dochádzalo k nevhodnému
skladovaniu a manipulácii s nebezpečnými látkami, ktoré postupne viedli ku kontaminácii podzemnej
vody a horninového prostredia v areáli závodu. Na základe zistení prvostupňového správneho orgánu
neboli žiadne pochybnosti o tom, že osobami, ktoré spôsobili vznik znečistenia územia areálu závodu
bývalej Petrochemy, boli všetky subjekty, ktoré v ňom vykonávali petrochemickú výrobu, počnúc Štátnou
rafinériou minerálnych olejov v Dubovej až po spoločnosť PETROCHEMA, a.s. Zo skutkového stavu

zisteného prvostupňovým správnym orgánom vyplynulo, že zo skládok odpadov – gudrónov, ktoré
neboli sanované, znečisťujúce látky presakovali aj do podzemných vôd a mohli sa podieľať na šírení
znečisteniaajvostatnýchčastiachareáluPetrochema,Dubová.Kontamináciupodzemnýchvôdazemín
v skúmanej oblasti nebolo možné pričítať výlučne migrácii znečisťujúcich látok zo skládok gudrónov,
pretože na vzniku znečistenia mali podiel aj iné zdroje, predovšetkým nesprávna manipulácia s inými

nebezpečnými látkami, úniky ropných látok pri prečerpávaní z cisterien, úniky v dôsledku netesnosti
nádrží odolejovacích bazénov a rozvodného potrubia, úniky z vnútornej kanalizácie. Z dokumentácie
obstaranej v priebehu administratívneho konania vyplynulo, že zdrojovú oblasť znečistenia okrem
gudrónových jám predstavujú aj ďalšie prevádzky bývalého závodu, kde sa nachádzajú aktívne zdroje
znečisťovania pre horninové prostredie a podzemnú vodu, najmä priestor, kde dochádzalo k stáčaniu

ropných látok oblasť zásobníkov na ropu a výrobné prevádzky olejov a spracovania ropy.
45. Vzhľadom k tomu, že v čase začatia správneho konania o určení povinnej osoby boli vlastníkom
nehnuteľností, na ktorých území sa nachádza environmentálna záťaž žalobca a ďalší účastníci konania
v rade 1/ a 2/, ktorí argumentovali existenciou skutočností vylučujúcich možnosť určiť pôvodcu
environmentálnej záťaže z dôvodu, že na spoločnosť PETROCHEMA, a.s. sa mali vzťahovať výnimky

uvedené v § 3 ods. 1, písm. a), b) zákona o environmentálnych záťažiach prvostupňový správny orgán
skúmal uplatnenie uvedených výnimiek. Dospel k záveru, že vo vzťahu k časti environmentálnej záťaže,
ktorou sú skládky priemyselného odpadu (gudrónov) nebolo možné určiť pôvodcu environmentálnej
záťaže, pretože bola naplnená výnimka podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o environmentálnych
záťažiach, teda, že tieto vznikli ukladaním odpadov, ktoré bolo v súlade s právoplatným povolením,

čo vyplynulo zo súhlasu Stredoslovenského krajského národného výboru v Banskej Bystrici, odbor
poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, č. PLHV88/405/1983 zo dňa 10.01.1983
a stavebného povolenia Okresného národného výboru, odbor územného plánovania v Banskej Bystrici
rozhodnutie č. ÚP-1868/82-Ho zo dňa 21.01.1983. Prvostupňový správny orgán na základe údajov
v registri environmentálnych záťaží zistil, že gudróny mali byť ukladané na skládku v areáli závodu

do roku 1993, a priklonil sa preto k záveru, že orgány štátnej správy mali o skládke odpadov
vedomosť, preto ak skládka bola prevádzkovaná v rozpore s povolením, mali zakročiť. Rovnako
postupoval aj pri hodnotení ďalších troch skládok odpadov, kde dospel k záveru, že ak orgány
štátnej správy skládky odpadov v areáli závodu tolerovali a pristupovali k nim ako k povoleným
skládkam, tieto aj skutočne povolené boli. Vo vzťahu k aplikácii výnimky podľa § 3 ods. 1 písm.

a) zákona o environmentálnych záťažiach prvostupňový správny orgán dospel k záveru o tom, že
uznesením vlády Slovenskej socialistickej republiky číslo 77 zo dňa 02.03.1977 neboli preukázané
skutočnosti uvedené v tomto ustanovení, pre ktoré by nebolo možné za pôvodcu považovať osoby,
ktoré spôsobili environmentálnu záťaž. Zdôraznil, že úlohy uložené uznesením ministrovi priemyslu
nemožno chápať ako prevzatie záväzku štátom, ale ako záväzné pokyny vlády ministrovi, ktorému

prislúchalo vrchné vedenie a dozor nad národným podnikom Petrochema Dubová, preto vykonanie
prieskumných a sanačných prác bolo uložené národnému podniku a úlohou ministra bolo dozorovou
a riadiacou činnosťou zabezpečiť vykonanie prác národným podnikom. Dôvody, pre ktoré nebolo
možné určiť pôvodcu environmentálnej záťaže tak boli dané k časti environmentálnej záťaže, ktorou
sú skládky priemyselného odpadu (gudrónov), nie k celej environmentálnej záťaži. Na základe zistení

prvostupňového správneho orgánu v konaní o určení povinnej osoby bolo konštatované, že pôvodcami
environmentálnej záťaže, ktorou je areál závodu bývalej Petrochemy v Dubovej, okrem skládok
priemyselného odpadu (gudrónov) sú Štátna rafinéria minerálnych olejov v Dubovej, Slovenské rafinérie
minerálnych olejov, národný podnik, Petrochema Dubová, národný podnik a B. C., štátny podnik aPETROCHEMA, a.s. Z vyjadrení účastníkov konania v správnom súdnom konaní bolo zrejmé, že
nespochybňujú, že pôvodcom environmentálnej záťaže boli uvedené subjekty, pričom s ohľadom na
historický vývoj bola nástupcom štátneho podniku Petrochema Dubová spoločnosť PETROCHEMA, a.s.

46. Správny súd s prihliadnutím k námietkam žalobcu uvádza, že k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej
správy sa nepristupuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť
vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 122/2003, rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/15/2021 zo dňa 28.02.2023, ods. 33). Vady v
rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy sú dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia a vrátenie
veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na subjektívnych právach
žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť materiálne iný výsledok vo veci (napr.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžik/1/2020 zo dňa 24.02.2022).
Správne súdnictvo totiž v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v

zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Ssk/35/2022 zo dňa 31.01.2023) a v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu
nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno

vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k
zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný
žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
245/2016, zo dňa 19.04.2016). Inými slovami, úlohou správnych súdov nie je zabezpečovať účastníkom
správneho súdneho konania vždy a po všetkých stránkach bezvadné rozhodnutia orgánov verejnej

správy, ale ochrániť ich pred hmotnoprávnymi pochybeniami orgánov verejnej správy a pred takými
vadami administratívneho konania, ktoré by vo svojom dôsledku mohli mať vplyv na hmotnoprávne
postavenie účastníkov správneho súdneho konania, resp. administratívneho konania.
47. V prvom rade správny súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa so žalobcom
vznesenou námietkou nepreskúmateľnosti rozhodnutia napadnutého rozhodnutia založenou na jeho

nedostatočnom odôvodnení s ohľadom na to, že skutočné odôvodnenie žalovaného začínalo na strane
25 rozhodnutia sumarizujúc aplikujúce ustanovenia právnych predpisov, pričom vysporiadanie sa so
žalobcom vznesenými námietkami sa začalo až na posledných dvoch stranách tohto rozhodnutia.
Po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho
orgánu správny súd konštatuje, že prvostupňové a odvolacie konanie a rozhodnutie tvoria jeden

celok administratívneho konania. Pokiaľ preto žalovaný na základe podaného odvolania dospel
k záveru o tom, že skutkový a právny stav bol prvostupňovým správnym orgánom dostatočne
zistený na základe dôkazov, listinných a ďalších podkladov tvoriacich súčasť administratívneho spisu,
stotožnil sa s aplikáciou relevantných právnych noriem a považoval prvostupňové správne rozhodnutie
za vecne správne, riadne odôvodnené a súladné so zákonom, bol postačujúci a so zákonom

súladný postup žalovaného ako odvolacieho orgánu v administratívnom konaní, ktorým poukázal na
obsah prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil. Podľa správneho súdu žalovaný v úvode
odôvodnenia zopakoval odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a následne síce stručne, avšak
dostatočne zrozumiteľne reflektoval na najzásadnejšie námietky žalobcu uvedené v odvolaní. Vo vzťahu
k existencii právneho nástupcu pôvodcu environmentálnej záťaže, spoločnosti PETROCHEMA, a.s.

žalovaný síce poukázal iba na skutočnosť, že pôvodca environmentálnej záťaže zanikol, a preto
prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 4 a 5 zákona o environmentálnych záťažiach
a už opätovne neopakoval dôvody o zániku tejto spoločnosti v dôsledku jej výmazu z Obchodného
registra SR, ako však správny súd uviedol, prvostupňové konanie a odvolacie konania tvoria jeden
celok, preto odvolací orgán nemal povinnosť opätovne uvádzať argumentáciu dostatočne uvedenú

v prvostupňovom rozhodnutí, s ktorou sa stotožnil. Pokiaľ preto žalovaný niektoré odvolacie námietky
žalobcu odôvodnil s poukazom na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia (ktoré v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu zopakoval), správny súd uvádza, že žalovaný v odvolacom
konaní nebol povinný vysporiadať sa s každou námietkou žalobcu v intenciách jeho požiadaviek, ale
vysporiadať sa s argumentami a námietkami, ktoré mali pre rozhodnutie rozhodujúci význam, čo náležite

vykonal. Z rozhodnutia žalovaného hoci stručne, ale jasne vyplývali skutočnosti, ktoré považoval za
zistené, aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci a žalovaný sa vysporiadal s konkrétne vymedzenými
námietkami žalobcu v odvolaní, s ktorými sa prípadne nezaoberal už prvostupňový správny orgán
a s ktorými sa stotožnil. Z napadnutého rozhodnutia bolo preto zrejmé, na základe čoho dospelžalovaný k právnemu záveru uvedenému vo svojom rozhodnutí, a preto ho nebolo možné považovať
za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené.
48. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia žalobcu založenej na argumentácii, že

žalobca nie je pôvodcom environmentálnej záťaže a pôvodca tejto záťaže, spoločnosť PETROCHEMA,
a.s. v čase začatia konania o určení povinnej osoby existovala, správny súd uvádza, že prvostupňový
správny orgán postupoval správne, keď na základe zistenia v konaní o určení povinnej osoby za
environmentálnu záťaž o zániku pôvodcu environmentálnej záťaže, za ktorého po zistení skutkového
a právneho stavu nepochybne považoval spoločnosť PETROCHEMA, a.s., z dôvodu jej výmazu počas

konania z Obchodného registra SR postupoval v konaní ďalej podľa § 4 zákona o environmentálnych
záťažiach. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že pôvodca environmentálnej záťaže existoval v čase
začatia konania o určení povinnej osoby, preto mal niesť za túto záťaž zodpovednosť, správny súd
nespochybňuje skutočnosť uvedenú žalobcom o tom, že spoločnosť PETROCHEMA, a.s. existovala
v čase začatia správneho konania o určení povinnej osoby za environmentálnu záťaž (a nasledujúcich
deväť mesiacov), rozhodujúca však v tomto prípade bola skutočnosť, že po zistení skutkového

a právneho stavu prvostupňovým správnym orgánom na základe ktorého uzatvoril, že spoločnosť
PETROCHEMA, a.s. je pôvodcom vzniknutej environmentálnej záťaže, táto spoločnosť už v čase
vydania prvostupňového rozhodnutia neexistovala, a práve z tohto dôvodu jej nebolo možné ako
neexistujúcemu subjektu ukladať povinnosti v súvislosti s jej zodpovednosťou za environmentálnu
záťaž a následnou sanáciou. Ak by tak prvostupňový správny orgán učinil, nebolo by následne možné

ďalšie plnenie povinností spoločnosťou PETROCHEMA, a.s. v dôsledku jej neexistencie a následne
by nastal stav, kedy by bolo potrebné z dôvodu zániku pôvodcu postupovať podľa § 4 ods. 1
zákona o environmentálnych záťažiach a určovať povinnú osobu za environmentálnu záťaž. Správny
súd sa z uvedených dôvodov nemohol stotožniť s názorom žalobcu o tom, že bolo bez právnej
relevancie, k akému dátumu bolo prvostupňové rozhodnutie vyhotovené. Pokiaľ žalobca poukazoval

na neprimeranú dĺžku konania o určení povinnej osoby s akcentom na to, že ak by prvostupňový
správnyorgánkonalvzmysleúčinnýchprávnychpredpisov,spoločnosťPETROCHEMA,a.s.akozrejmý
právny nástupca pôvodcu environmentálnej záťaže by riadne existovala nielen v čase začatia konania
o určení povinnej osoby, ale aj v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, správny súd konštatuje, že
možno prisvedčiť žalobcovi, že konanie o určení povinnej osoby trvalo takmer šesť rokov. V kontexte

jeho celkového trvania však bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že v jeho priebehu došlo k zmene
zákona, na základe ktorej vznikla prvostupňovému správnemu orgánu povinnosť zisťovať skutkový
a právny stav aj nad rámec procesnej aktivity účastníkov prebiehajúceho konania, a aj s ohľadom na
to prvostupňový správny orgán žiadal viaceré orgány o poskytnutie súčinnosti (dopyty na Štátny archív
v Banskej Bystrici, Okresný úrad Brezno, odbor starostlivosti o životné prostredie, Slovenskú inšpekciu

životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Banská Bystrica, Vodohospodárska výstavba,
štátny podnik,...) za účelom zistenia skutočností významných pre konanie o určení povinnej osoby,
zktorýchnáslednepriurčovanípovinnejosobyvychádzal.Možnopretokonštatovaťpoposúdeníobsahu
administratívneho spisu a vykonaných úkonov v konaní o určení povinnej osoby, že táto dĺžka bola daná
celkovou povahou a náročnosťou veci (aj s prihliadnutím na uplatňovanie viacerých liberačných dôvodov

viacerými subjektami a následné posudzovanie ich naplnenia a zmenu zákona) a to najmä s ohľadom
na to, že dĺžka konania nemala vplyv na nezákonnosť rozhodnutia. Správny súd zároveň podotýka, že
pôvodcaenvironmentálnejzáťaže,spoločnosťPETROCHEMA,a.s.zaniklauždeväťmesiacovpozačatí
konania o určení povinnej osoby, pričom zákon o environmentálnych záťažiach a ani Správny poriadok
s nedodržaním lehoty na vydanie rozhodnutia nespájajú žiadny hmotnoprávny následok. Žalobca tiež

do vydania prvostupňového rozhodnutia neuviedol a nevyplýva to ani z obsahu administratívneho spisu,
že by podľa neho prvostupňový správny orgán vo veci nekonal, nevyužil ani žiadne právne prostriedky
v súvislosti s v až odvolaní namietanou neprimeranou dĺžkou konania, ktorá ako už správny súd uviedol,
nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia. K žalobcovmu poukazu na konanie o určení povinnej osoby
vo veci environmentálnej záťaže evidovanej ako BR (015)/Predajná – skládka PO Predajná I (SK/EZ/

BR/73) a BR (016) / Predajná – skládka PO Predajná II (SK/EZ/BR/74) a nezaradení do predmetného
konania aj konanie vzťahujúce sa k environmentálnej záťaži vedenej ako BR (009)/Nemecká – areál
Petrochema Dubová (SK/EZ/BR/67), správny súd podotýka, že predmetom tohto správneho súdneho
konania je preskúmavanie rozhodnutí v konaní o určení povinnej osoby vo vzťahu k environmentálnej
záťaži areál B. C., preto sa správny súd nezoberal iným druhom správneho konania, ktoré nie je

predmetom tohto súdneho prieskumu a nie sú mu známe vo vzťahu k nemu žiadne súvislosti. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti ohľadne neexistencie pôvodcu environmentálnej záťaže, podľa správneho súdu
prvostupňový správny orgán postupoval pri určení povinnej osoby následne správne v súlade s § 4 ods.
1 zákona o environmentálnych záťažiach, keď zisťoval, či existuje právny nástupca pôvodcu. Po zisteníprvostupňového správneho orgánu, že právnym nástupcom pôvodcu environmentálnej záťaže nie je
žalobca (v zhode s jeho názorom) a právny nástupca pôvodcu neexistuje, prvostupňový správny orgán
postupoval v súlade s § 4 ods. 3 zákona o environmentálnych záťažiach, na základe ktorého znenia

pristúpil k určovaniu povinnej osoby z radov vlastníkov nehnuteľností, na ktorých sa environmentálna
záťaž nachádza. Skúmal preto, či za povinnú osobu je možné určiť žalobcu, ďalšieho účastníka konania
v 1/ a 2/ rade, ktorí všetci boli vlastníkmi nehnuteľností v areáli B. C., na ktorom území sa nachádza
environmentálna záťaž.
49. K námietke nesprávneho právneho posúdenia žalobcu založenej na nesprávnom vyhodnotení

naplnenia liberačného dôvodu uvedeného v § 4 ods. 5 písm. b) zákona o environmentálnych
záťažiach, ktorý sa na žalobcu podľa jeho názoru vzťahoval, správny súd konštatuje, že uvedený
liberačný dôvod je založený na súčasnom naplnení dvoch podmienok. Jednou z týchto podmienok je
preukázanie, že po nadobudnutí nehnuteľností osoba nepokračovala v činnosti, ktorá viedla k vzniku
environmentálnej záťaže, ktorá v danom prípade bola žalobcom nepochybne naplnená. Druhou
podmienkou je preukázanie, že osoba v čase nadobudnutia nehnuteľností o environmentálnej záťaži

nemohla vedieť. Pokiaľ žalobca svoju nevedomosť o environmentálnej záťaži založil na tom, že na
základe Zmluvy o predaji podniku uzatvorenej so spoločnosťou PETROCHEMA, a.s. mal vedomosť
iba o existencii skládok odpadov - gudrónových jám, prvostupňový správny orgán a žalovaný správne
konštatovali, že vedomosť o environmentálnej záťaži mať mohol. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca
vzhľadom na dlhoročný charakter petrochemickej výroby (od roku 1938) v areáli Petrochema Dubová

mohol s vynaložením odbornej starostlivosti, ktorá sa od neho očakávala, v čase nadobudnutia
nehnuteľnosti o environmentálnej záťaži vedieť. Hoci z obsahu administratívneho spisu, konkrétne zo
Zmluvy o predaji podniku vyplývalo, že environmentálnou záťažou boli skládky odpadov (gudrónov),
žalobca uzatvorením tejto zmluvy potvrdil aj súhlas s jej ďalším obsahu, v zmysle ktorého uviedol, že
stav nadobúdaných nehnuteľností a pozemkov mu je známy, mal možnosť si ich obhliadnuť, kupuje

ich bez výhrad, teda stav nadobúdaných nehnuteľností mal poznať. Správny súd aj s akcentom na
zistený stav v rámci konania o určení povinnej osoby zdôrazňuje, že oblasť areálu Petrochema Dubová
mala byť poznačená viacerými viditeľnými stopami po dlhoročnej výrobnej petrochemickej činnosti, preto
sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového orgánu a žalovaného o tom, že túto vedomosť žalobca
mať mohol. Už aj samotná vedomosť žalobcu o existencii environmentálnej záťaže uvedenej v Zmluve

o predaji podniku - skládkach odpadov (gudrónov), mohla byť pre žalobcu s ohľadom na vynaloženie
odbornej starostlivosti signálom na skutočné preverenie si rozsahu environmentálnej záťaže a zistenie
skutočného stavu areálu v žalobcom kupovanej oblasti. Žalobca svoju argumentáciu o nevedomosti
založil tiež na tom, že v čase uzatvorenia Zmluvy o predaji podniku nebolo zrejmé, že environmentálnou
záťažou je okrem skládok odpadov (gudrónov) aj areál B. C.. V tomto kontexte správny súd upriamuje

pozornosť najmä na skutočnosť, že environmentálna záťaž bola aj v Registri environmentálnych záťaží
vedená ako areál – B. C., teda ako celý areál a nie iba ako skládky odpadov (gudrónov), a to ako
vyplynulo z obsahu administratívneho spisu už od roku 2009. Preto pokiaľ žalobca namietal, že ani
správne orgány nevedeli, aj s ohľadom na aktivitu prvostupňového orgánu v konaní o určení povinnej
osoby o rozdelenie záťaže o tom, že záťažou je celý areál, uvedené je možné skôr považovať za

vyjadrenie jeho názoru, ktoré však nezodpovedalo skutočnosti, pretože prvostupňový správny orgán
mal v úmysle na základe svoje činnosti v konaní rozdeliť environmentálnu záťaž. K tvrdeniu žalobcu
uvedenom na pojednávaní o tom, že prvostupňový správny orgán začal konanie o určení povinnej osoby
iba vo vzťahu k jednej environmentálnej záťaži - gudrónovým jamám a následne ho rozšíril o ďalšiu
environmentálnu záťaž, správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že

konanie o určení povinnej osoby sa týkalo celého areálu, keď environmentálna záťaž, o ktorej začalo
konanieourčenípovinnejosobybolaoznačenáakoBR009/Nemecká–areálPetrochemaDubová–SK/
EZ/BR/07, na základe čoho bolo zrejmé, že konanie sa začalo vo vzťahu k celej environmentálnej záťaži.
50. Nesprávne právne posúdenie žalobca videl tiež v nesprávnej aplikácii liberačného dôvodu
uvedeného v § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych záťažiach. Správny súd s akcentom na

túto námietku žalobcu dospel k záveru, že zákon o environmentálnych záťažiach taxatívne vymedzuje
liberačné dôvody, v prípade naplnenia ktorých nie je možné vlastníka nehnuteľnosti určiť ako povinnú
osobu. Liberačné dôvody sú zákonom jasne zadefinované a nie je možné vykladať si ich podľa svojvôle
subjektov s ohľadom na situáciu, ktorá je pre nich výhodná. Pokiaľ liberačný dôvod v § 4 ods. 5
písm. c) zákona o environmentálnych záťažiach výslovne uvádza, že podmienkou jeho naplnenia je

pokračovanie v činnosti, ktorá viedla k vzniku environmentálnej záťaže, nie je možné vzťahovať pod
tento dôvod aj nepokračovanie v takejto činnosti, a to najmä s ohľadom na pripojenie ďalšej podmienky
uvedenej v tomto ustanovení, ktorou je nepoškodzovanie horninové prostredia, podzemnej vody, pôdy
alebo ľudského zdravia v dôsledku pokračovania v tejto činnosti. V kontexte uvedeného správny súdzdôrazňuje, že liberačné dôvody uvedené v zákone o environmentálnych záťažiach nie je možné
rozširovať, prípadne meniť ich znenie v súlade s výkladom a stavom vyhovujúcim žalobcovi. Správne
orgány preto pri rozhodovaní o určení povinnej osoby postupovali správne a vec správne právne

posúdili, keď dospeli k záveru, že z dôvodu nepokračovania žalobcom v činnosti, ktorá viedla k vzniku
environmentálnejzáťaženažalobcunebolomožnéuplatniťaplikáciužalobcomuplatnenéholiberačného
dôvodu podľa § 4 ods. 5 písm. c) zákona o environmentálnych záťažiach.
51. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu poukázal
na to, žalovaný sa ani okrajovo nevysporiadal s dôležitou argumentáciou žalobcu obsiahnutou v

jeho odvolaní a zároveň nijakým spôsobom bližšie neskúmal skutkový stav dôležitý pre vydanie
rozhodnutia, správny súd konštatuje, že takto formulovanú námietku bez aplikácie na konkrétnu vec
bolo možné považovať za všeobecnú a nekonkrétnu, predstavujúcu skôr vyjadrenie nesúhlasného
názoru žalobcu s predmetnými rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a žalovaného. Takto
všeobecne formulovaná námietka uvedená v podanej správnej žalobe bez toho, aby žalobca uviedol,
v čom konkrétne spočívalo nedostatočné zistenie skutkového stavu – teda, aké konkrétne dôkazy

mali byť v administratívnom konaní vykonané, aké skutkové okolnosti mali byť vykonaním týchto
dôkazov preukázané, ich vzájomný súvis a aký vplyv a dopad to malo na žalobcove práva a právom
chránené záujmy, správnemu súdu neumožňovalo vykonať súdny prieskum v tejto časti vznesenej
námietky. Správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že nedisponuje oprávnením za žalobcu dôvody
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať z obsahu administratívneho spisu a nemá ani

oprávnenie v žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu
za žalobcu konkretizovať.
52. Správny súd uvádza, že k námietke arbirárnosti rozhodnutia žalobca iba stručne poukázal na
dodržiavanie procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení relevantných právnych predpisov v
administratívnom konaní, v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci, spravodlivý proces podľa

čl. 46 Ústavy SR a rozhodnutia Ústavného súdu SR týkajúce sa princípu právnej istoty. Správny
súd preto rovnako ako v bode 51. tohto rozhodnutia konštatuje, že takto formulovanú námietku bez
aplikácie na konkrétnu vec bolo možné považovať za všeobecnú a nekonkrétnu, predstavujúcu skôr
vyjadrenie nesúhlasného názoru žalobcu s predmetnými rozhodnutiami prvostupňového správneho
orgánu a žalovaného. Všeobecne formulovaná námietka uvedená v podanej správnej žalobe bez toho,

aby žalobca uviedol, v čom konkrétne spočívala arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a aký dopad to
malo na žalobcove práva a právom chránené záujmy, správnemu súdu neumožňovala vykonať súdny
prieskum v tejto časti vznesenej námietky.
53. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo náležitosti predpísané Správnym
poriadkom, na základe čoho došlo k podstatnému porušeniu ustanovení Správneho poriadku,

ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, správny súd opätovne ako v bode 47.
tohto rozhodnutia uvádza, že prvostupňové a odvolacie konanie a rozhodnutie tvoria jeden celok
administratívneho konania. Ak preto žalovaný na základe podaného odvolania považoval skutkový
a právny stav prvostupňovým správnym orgánom za dostatočne zistený na základe dôkazov,
listinných a ďalších podkladov tvoriacich súčasť administratívneho spisu, stotožnil sa s aplikáciou

relevantných právnych noriem a považoval prvostupňové správne rozhodnutie za vecne správne, riadne
odôvodnené a súladné so zákonom, bol postačujúci a so zákonom súladný postup žalovaného ako
odvolacieho orgánu v administratívnom konaní, ktorým poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia,
s ktorým sa stotožnil. Napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v odôvodnení prevzalo
časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, žalovaný následne síce stručne, avšak dostatočne

zrozumiteľne reflektoval na najzásadnejšie námietky žalobcu uvedené v odvolaní, s ktorými sa
nevysporiadal prvostupňový správny orgán, prípadne sa stotožnil s jeho argumentáciou. Vzhľadom
na všetky uvedené skutočnosti podľa správneho súdu v konaní neboli zistené procesné pochybenia,
spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré by mali vplyv na zákonnosť
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu alebo napadnutého rozhodnutia.

54. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalovaného, vyjadrení ďalších účastníkov konania v rade
1/, 2/ a 3/ a obsahu administratívneho spisu, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je
v súlade so zákonom, pričom za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako
aj prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia.
Správny súd konštatuje, že prvostupňový správny orgán vykonal vo veci rozsiahle, efektívne,

dostatočné a na účely predmetu konania o určení povinnej osoby orientované zistenie skutkového
a právneho stavu, o čom svedčí obsah administratívneho spisu. Z vykonaného zisťovania v konaní
vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu,
racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následnepreskúmal skutkový stav a postup prvostupňového správneho orgánu a v napadnutom rozhodnutí
sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.

55. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že
námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani
prvostupňového rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol.
56. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), keďže žalobca
vkonaníúspešnýnebol,správnysúdmunáhradutrovkonanianepriznal.Správnysúdnepriznalnáhradu

trov konania ani žalovanému, keďže mal za to, že neboli splnené podmienky pre jej priznanie podľa §
168 SSP, t.j. výnimočnosť situácie. Náhradu trov konania správny súd nepriznal ani ďalším účastníkom
konania v rade 1/, 2/ a 3/, pretože im nebola uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by
im trovy v konaní vznikli a neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie
náhrady trov konania ďalším účastníkom.
57. Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Rozhodnutie správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440
SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu, prostredníctvom správneho súdu,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť

pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.