Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 9, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2520202085
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2520202085.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Dominiky Horváthovej, v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, B., zastúpenej advokátom: JUDr. Martin Hudák, so sídlom Družstevná 31A, Sereď,
proti žalovanej: Základná škola s materskou školou, so sídlom Školská 19, Sokolovce, IČO: 37 836 803,
zastúpenej splnomocnencom: Roman Kvasnica a partneri s. r. o., so sídlom Žilinská cesta 130, Piešťany,
IČO: 36 866 598, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-20Cpr/48/2020 - 452 z 23. novembra 2023,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo zvyšných
výrokoch II., III. a IV. r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.určil,žeskončeniepracovnéhopomerumedzi
sporovými stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa 9.12.2016 je neplatné; výrokom II. rozhodol,
že pracovný pomer medzi sporovými stranami skončil 31.3.2020; výrokom III. uložil žalovanej povinnosť
žalobkyni ako náhradu mzdy v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce zaplatiť:
1. 1.214,55 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.214,55 eura od 10.1.2017 až do zaplatenia,
2. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.2.2017 až do zaplatenia,

3. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.3.2017 až do zaplatenia,
4. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 p. a. % z 1.670 eur od 10.4.2017 až do zaplatenia,
5. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 p. a. % z 1.670 eura od 10.5.2017 až do zaplatenia,
6. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 p. a. % z 1.670 eur od 10.6.2017 až do zaplatenia,
7. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 p. a. % z 1.670 eur od 10.7.2017 až do zaplatenia,
8. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 p. a. % z 1.670 eur od 10.8.2017 až do zaplatenia,
9. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.9.2017 až do zaplatenia,

10. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.10.2017 až do zaplatenia,
11. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.11.2017 až do zaplatenia,
12. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.12.2017 až do zaplatenia,
13. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.1.2018 až do zaplatenia,
14. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.2.2018 až do zaplatenia,
15. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.3.2018 až do zaplatenia,
16. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.4.2018 až do zaplatenia,

17. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.5.2018 až do zaplatenia,
18. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.6.2018 až do zaplatenia,
19. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.7.2018 až do zaplatenia,
20. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.8.2018 až do zaplatenia,21. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.9.2018 až do zaplatenia,
22. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.10.2018 až do zaplatenia,
23. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.11.2018 až do zaplatenia,

24. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.12.2018 až do zaplatenia,
25. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.1.2019 až do zaplatenia,
26. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.2.2019 až do zaplatenia,
27. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.3.2019 až do zaplatenia,
28. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.4.2019 až do zaplatenia,

29. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.5.2019 až do zaplatenia,
30. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.6.2019 až do zaplatenia,
31. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.7.2019 až do zaplatenia,
32. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.8.2019 až do zaplatenia,
33. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.9.2019 až do zaplatenia,
34. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.10.2019 až do zaplatenia,

35. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.11.2019 až do zaplatenia,
36. 1.670 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % p. a. z 1.670 eur od 10.12.2019 až do zaplatenia; výrokom
IV. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, 3 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe
v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 4, § 4 zákona
č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme (ďalej „zákon č. 552/2003 Z. z.“), § 29 ods. 1,
2, 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom
záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon č. 553/2003 Z. z.“), § 3 ods. 3 zákona

č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej „zákon č. 596/2003 Z. z.“), § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 7
ods. 3, § 59 ods. 1, 2, § 61 ods. 1, 2, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 123, § 134 ods. 1, 2
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“ alebo „ZP“).

3. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 8.2.2017, po pripustení zmeny
žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 7.2.2018, domáhala, aby súd určil, že skončenie
pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa 9.12.2016 je
neplatné alebo pracovný pomer medzi sporovými stranami trvá. Ďalej sa domáhala, aby súd uložil
žalovanej povinnosť poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume priemerného zárobku žalobkyne podľa

príslušných ustanovení Zákonníka práce odo dňa 12.12.2016 až do času, keď žalovaná umožní
pokračovať žalobkyni v práci, ako aj povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania. Žalobu odôvodnila
tým, že medzi žalobkyňou (ako zamestnankyňou) a žalovanou (ako zamestnávateľom) vznikol pracovný
pomer na základe pracovnej zmluvy od 1.4.2015. Pracovnú zmluvu žalovaná nevyhotovila v písomnom
znení ani napriek výzvam žalobkyne. Žalobkyňa pracovala u žalovanej ako riaditeľka školy. Dňa

9.12.2016 doručila žalovaná (prostredníctvom zriaďovateľa) žalobkyni odvolanie z funkcie, na základe
ktorého malo dôjsť k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky žalovanej z dôvodu závažného porušenia
všeobecne záväzných právnych predpisov, a to konkrétne zákona o ochrane nefajčiarov a zákona o
slobode informácií. Podľa textu odvolania z funkcie sa mal týmto odvolaním skončiť aj pracovný pomer.
Dňa 12.12.2016 doručila žalobkyňa žalovanej, ako aj zriaďovateľovi žalovanej, oznámenie o tom, že

žalobkyňa trvá na tom, aby naďalej vykonávala prácu. Dňa 13.12.2016 odpovedal zriaďovateľ žalovanej,
že pracovný pomer skončil a že žalobkyňa nie je oprávnená ani vstupovať do budovy žalovanej (školy).
Podľa odvolania z funkcie mal skončiť pracovný pomer dňa 9.12.2016. V odvolaní z funkcie sa len
konštatuje, že dôvodom odvolania je závažné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov,
avšak absentuje akékoľvek skutkové vymedzenie konania žalobkyne, teda odvolanie z funkcie neurčité,

a teda neplatné a neplatné je aj skončenie pracovného pomeru. U žalovanej mala žalobkyňa plat vo
výške 1.670 eur od 1.9.2016, o ktorý prišla, zo dňa na deň sa stala nezamestnaná a nevie, či sa môže
uchádzať o prácu u iného zamestnávateľa. Na základe uvedeného sa žalobkyňa nachádza v stave
právnej neistoty a je tak daný naliehavý právny záujem na vyriešenie tohto stavu. Žalovaná so žalobou
nesúhlasila, mala za to, že došlo k platnému odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky a žiadala žalobu

zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol (v poradí prvým) rozsudkom č.k. 18Cpr/7/2017-102 tak,
že žalobu zamietol z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore. Krajský súdv Trnave rozsudkom z 19.12.2018 sp. zn. 11CoPr/3/2018 potvrdil odvolaním žalobkyne napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie. Na základe dovolania žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 17.9.2020 sp. zn. 8Cdo/140/2019 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19.12.2018 sp.

zn. 11CoPr/3/2018 a rozsudok Okresného súdu Piešťany zo 7.3.2018 č. k. 18Cpr/7/2017-102 zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pri posúdení otázok vznikajúcich v okolnostiach
danej veci bolo podľa dovolacieho súdu potrebné, uplatňujúc zásadu lex specialis derogat legi generali,
aplikovať a správne vyložiť ustanovenia právnych predpisov upravujúcich vznik a skončenie pracovného
pomeru riaditeľa školy, pri tomto výklade dôsledne rozlišovať dve roviny vzťahov riaditeľa školy, a to

rovinu funkčnú, t. j. funkčný vzťah riaditeľa v škole a k obci (zriaďovateľovi), a rovinu pracovnoprávnu,
t. j. pracovnoprávny vzťah riaditeľa k škole.

5. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom, vec opätovne prejednal. Vo veci
nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie navrhnuté stranami sporu, pričom bol viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu.

6. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa bola menovaná do funkcie riaditeľky ZŠ s MŠ v
Sokolovciach s účinnosťou od 1.4.2015 do 31.3.2020. Súd prvej inštancie mal za to, že aj keď pracovná
zmluva v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z. nebola uzatvorená písomne, táto skutočnosť
nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy a v zmysle predmetného ustanovenia zákona mal za to, že bola

uzatvorenánadobufunkčnéhoobdobiariaditeľkyškolyod1.4.2015do31.3.2020,atedamedzistranami
konania vznikol pracovný pomer na dobu funkčného obdobia riaditeľky, t. j. od 1.4.2015 do 31.3.2020.

7. Vzhľadom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/140/2019 zo dňa
17.9.2020 súd prvej inštancie uviedol, že bolo nesporné, že dňa 9.12.2016 bolo žalobkyni doručené

„Odvolanie z funkcie“, na základe ktorého malo dôjsť k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky školy
a zároveň z textu listiny vyplýva, že odvolaním z funkcie končí aj pracovný pomer žalobkyne, keďže
tento je viazaný na dobu výkonu funkcie riaditeľky školy. Odvolaním z funkcie pracovný pomer nekončí.
Skončenie pracovného pomeru, keďže zákon č. 552/2003 Z. z. ani zákon č. 596/2003 Z. z. neustanovuje
inak, upravuje Zákonník práce (§ 59 a nasl.).

8. Súd prvej inštancie sa v konaní nezaoberal platnosťou, resp. neplatnosťou odvolania žalobkyne
z funkcie riaditeľky školy, keďže predmetom konania bol výlučne pracovný pomer žalobkyne, jeho
skončenie a nároky plynúce z jeho neplatného skončenia. Keďže v odvolaní z funkcie v časti týkajúcej sa
skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom nie je výslovne uvedené, o ktorý spôsob rozviazania

pracovného pomeru ide, súd prvej inštancie podľa skutkového opísania v texte, prípadne z okolností,
za ktorých bol prejav vôle zamestnávateľa urobený, posúdil, ktorým zo spôsobov uvedených v § 59
ods. 1 ZP bol pracovný pomer rozviazaný. Keďže žalobkyni po doručení predmetnej listiny nebolo
umožnené vykonávať ďalej pracovnú činnosť, súd by túto listinu podľa okolností mohol posúdiť ako
okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže žalovaná po doručení tejto listiny odmietla žalobkyni

prideľovať prácu, a teda nedošlo k plynutiu výpovednej doby. Či by už išlo o výpoveď alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru, v oboch prípadoch musí byť v skončení pracovného pomeru uvedený
dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Keďže je v ňom len konštatované údajné
porušenie právnych predpisov zo strany žalobkyne, avšak nie je zrejmé kedy a čím konkrétne sa týchto
porušení mala dopustiť, ani nie je uvedené, či ich žalovaný považuje za porušenie pracovnej disciplíny

a akej intenzity, súd prvej inštancie mal za to, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Vzhľadom
na neuvedenie konkrétnych dôvodov nebolo možné posúdiť ani dodržanie lehoty na doručenie takéhoto
skončenia pracovného pomeru zamestnankyni, ktorej nedodržanie by bolo taktiež dôvodom jeho
neplatnosti.

9. Keďže žalobný návrh bol formulovaný alternatívne, a to buď, že skončenie pracovného pomeru medzi
sporovými stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa 19.12.2016 je neplatné alebo, že pracovný
pomer medzi sporovými stranami trvá, súd prvej inštancie vzhľadom na okolnosti, ktoré sú dôvodom
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj vzhľadom na to, že mal za to, že pracovný pomer
uplynutím funkčného obdobia skončil, rozhodol, že skončenie pracovného pomeru medzi sporovými

stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa 9.12.2016 je neplatné. Vzhľadom na vzájomnú žalobu
žalovanej, ktorá sa domáhala určenia, že pracovný pomer skončil, ako aj spornosť trvania predmetného
pracovného pomeru, súd prvej inštancie posúdil tento žalobný návrh za dôvodný a výrokom II. rozhodol,
že pracovný pomer medzi stranami konania skončil dňa 31.3.2020. K spôsobu skončenia pracovnéhopomeru súd uviedol, že pracovný pomer nebol skončený ani jedným zo spôsobov, ktorý Zákonník práce
pripúšťa, a preto mal za to, že žaloba v časti neplatného skončenia pracovného pomeru je dôvodná. K
trvaniu pracovného pomeru mal súd za to, že aj keď pracovná zmluva nemala písomnú podobu, v zmysle

§ 3 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z., mali byť dohodnuté na dobu funkčného obdobia podmienky podľa
osobitného predpisu v pracovnej zmluve. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na predmetné
ustanovenie mala byť pracovná zmluva uzatvorená na funkčné obdobie, teda do 31.3.2020.

10. Pre rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy súd prvej inštancie vykonal dokazovanie predovšetkým

oboznámením osobného spisu žalobkyne ako zamestnanca a výsluchom strán, ako aj navrhnutých
svedkov.

11. Sporným podľa súdu prvej inštancie zostal podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce len celkový čas,
za ktorý by sa mala zamestnancovi (žalobkyni) poskytnúť náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov,
najviac však 36 mesiacov. Súd tu pripomenul, že ide o hranice voľnej úvahy, ktorými je limitovaný súd pri

svojom rozhodovaní a je úlohou súdu aby túto úvahu riadne odôvodnil. Poukázal pritom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.9.2011 sp. zn. 6Cdo/157/2010, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 19.11.2019 sp. zn. I.ÚS/331/2019 a na odbornú právnickú literatúru, ktorými
sa pri svojej úvahe riadil a vychádzal tiež z nasledovných skutočností. Z dokazovania vyplynulo, že
žalovaná nevydala žiadne iné rozhodnutie o výške a zložení funkčného platu žalobkyne ako to, ktoré

predložila žalobkyňa zo dňa 2.9.2016, ktorým jej bol určený s účinnosťou od 1.9.2016 funkčný plat v
celkovej výške 1.670 eur. V oznámení o výške a zložení funkčného platu bolo uvedené, že vyplácanie
doteraz ustanoveného funkčného platu bolo žalobkyni zastavené dňa 31.8.2016. Z predloženej listiny
vyplýva, že žalovaná neurobila žiadny úkon smerujúci k úprave výšky funkčného platu žalobkyne,
preto súd vychádzal z tohto jediného predloženého listinného dôkazu zo strany žalobkyne, keďže zo

strany žalovanej nebol produkovaný žiadny iný dôkaz, ktorý by mal vplyv na výšku priznanej náhrady
platu. Zároveň k všetkým produkovaným dôkazom žalovanou, ktoré smerovali k preukázaniu konania
žalobkyne v rozpore so zákonom, resp. jej povinnosťami ako riaditeľky základnej školy, porušovanie
zákona o ochrane nefajčiarov, súd prvej inštancie uviedol, že tieto dôvody sú subsumované ako dôvody
preodvolaniezfunkcieriaditeľkyanesúvisiaspracovnoprávnymvzťahomžalobkyneažalovanej.Keďže

súd mal za nesporné, že k odvolaniu z funkcie riaditeľky došlo platne a ani strany sporu túto skutočnosť
nerozporovali, nebolo potrebné, aby sa v ďalšom závermi dokazovania v tomto smere zaoberal.

12. Súd prvej inštancie pri určovaní dĺžky náhrady vyhodnotil správanie žalovanej, navrhnuté vykonanie
dokazovania, v ktorom chcela preukázať konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, ako aj v

záverečnú reč právneho zástupcu žalovanej, v ktorej bolo uvádzané, že požadoval nepriznať náhradu
mzdy presahujúcu 12 mesiacov z dôvodu, že toto jej prináležalo maximálne do 21.5.2017, teda
do dňa, ktorý predchádzal dňu vymenovania novej riaditeľky na jediné miesto žalovaného, rovnako
poukazoval na konanie žalobkyne, ktorým mala porušovať zákon na ochranu nefajčiarov, neplniť si
povinnosť zverejňovať povinne zverejňované zmluvy a rovnako tak namietal pracovný pomer žalobkyne

so zamestnávateľom Základná škola Červeník, ktorý bol ukončený zo strany žalobkyne dohodou a
spochybnil jej nárok na náhradu mzdy od žalovaného za obdobie, počas ktorého bola v pracovnom
vzťahu so zamestnávateľom ZŠ Červeník. Spochybňoval tiež jej pracovnú náplň, ako aj pravosť listín
a navrhoval vykonať znalecké dokazovanie v tomto smere. Uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil ako
nedôvodné, pretože z vyššie uvedeného odôvodnenia rozhodnutia, ako aj vykonaného dokazovania

mal za dostatočne preukázané, že k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou zo strany žalovanej
platne nedošlo. V ďalšom už len súd prvej inštancie odkázal na uznesenie a právne posúdenie veci
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Cdo/140/2019. Záverom súd prvej inštancie
poznamenal, že žalovaná produkovala množstvo dôkazov, či už výsluchom svedkov, resp. listinami,
ktoré však neboli spôsobilé a nemali vplyv na skutočnosť, že určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru je základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde a od ktorého sa potom
odvodzujú aj ďalšie peňažné nároky s tým súvisiace. Keďže v tomto prípade, bola žalobkyňa úspešná
čo do právneho základu, t. j. čo do určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vznikol jej v
tomto prípade zákonný nárok na náhradu mzdy. Rozhodnutie o výške náhrady mzdy závisí od úvahy
súdu, ktorý posúdi dôvodnosť uplatňovaného nároku na náhradu mzdy čo do jeho výšky a na základe

konkrétnych skutkových zistení týkajúcich sa danej veci.

13. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a
popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívneznemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za
takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 ZP nedôvodne zvýhodňuje oproti
ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný

dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.

14. Pokiaľ žalobkyni trvá pracovný pomer u žalovaného v zmysle § 79 ods. 1 ZP, obdobie výplaty
dávky v nezamestnanosti nie je v Zákonníku práce upravenou prekážkou pre priznanie nároku na

náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru alebo priznanie takéhoto nároku len v časti.
Povinnosť žalovaného zamestnávateľa nahradiť žalobkyni mzdu v súvislosti s neplatne rozviazaným
pracovným pomerom žalobkyne nesupluje Sociálna poisťovňa, pokiaľ žalovaný zamestnávateľ neplatne
rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou, ktorá bola schopná vykonávať prácu podľa pracovnej
zmluvy. Vzťah žalobkyne a Sociálnej poisťovne v súvislosti s vyplatenou dávkou v nezamestnanosti
je vzťahom upraveným v zákone č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje aj povinnosti poberateľa dávky

a jeho zodpovednosť. Iná je situácia v prípade pracovnej neschopnosti žalobkyne, kedy za čas
pracovnej neschopnosti by žalobkyni nepochybne nevznikol nárok na náhradu mzdy. Náhrada mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí aj zamestnancovi, ktorý je starobným dôchodcom,
pretože skutočnosť, že mu bol priznaný starobný dôchodok neznamená, že nie je schopný a ochotný
vykonávať prácu, na ktorú sa podľa pracovnej zmluvy zaviazal. Navyše povinnosť zamestnávateľa

poskytnúť náhradu mzdy je určená druhou vetou § 79 ods. 1 ZP.

15. Keďže o znížení, resp. nepriznaní tejto náhrady môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti
zamestnávateľa, má dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie
zamestnávateľ. Žalovaná splnenie takýchto podmienok nepreukázala, a preto k zníženiu náhrady mzdy,

resp. jej nepriznaniu nedošlo. Žalovaná splnenie týchto podmienok síce tvrdila, avšak nepreukázala
rozpornosť uplatňovaných nárokov žalobkyne s dobrými mravmi. Interpretácia vychádzajúca z
predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa
do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože
takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca

nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.

16. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámi
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer
nekončí a ostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti plynúce mu z § 47 ZP. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho,
kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok
na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

17. Žalobkyňa bola u žalovanej zamestnaná ako pedagogický zamestnanec v súlade so zákonom č.
553/2003 Z. z.. Pre účely určenia náhrady mzdy súd vychádzal z funkčného platu, lebo podľa § 29 ods.
1 až 4 zákona č. 553/2003 Z.z. účinného v čase dania výpovede, sa na výpočet náhrady mzdy použije
funkčný plat priznaný zamestnancovi podľa § 1 ods. 1, § 4 ods. 4 až 6 a § 30 ods. 3 zákona č. 553/2003
Z. z.; v danom prípade sa pri výpočte náhrady mzdy nepoužije § 134 a § 135 ZP. Je taktiež zrejmé,

že priznaný mzdový nárok žalobkyne je v hrubej mzde, z ktorej žalovaná vykoná odvody odpočítaním
súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku
na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na
daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca
v príslušnom v mesiaci a žalobkyni vyplatí čistú mzdu vrátane úrokov z omeškania z čistej mzdy,

pričom úroky z omeškania sú príjmom oslobodeným od dane. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi
poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí žalobkyni v sume funkčného platu mesačne odo dňa, keď
oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo bolo v tomto prípade dňa 13.12.2016.
Z oznámenia o výške a zlození funkčného platu zo dňa 2.9.2016 vyplýva, že funkčný plat žalobkyne bol
od 1.9.2016 až do momentu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 1.670 eur.

18. Z predložených dôkazov nevyplynulo, že by bol medzi žalobkyňou a žalovanou dohodnutý termín
výplaty mzdy, a tak súd prvej inštancie postupoval v zmysle § 123 ZP a splatnosť mzdy bola do
konca nasledujúceho mesiaca, a tak do omeškania s výplatou mzdy sa žalovaná dostala od prvéhodňa nasledujúceho mesiaca, od ktorého dňa súd žalobkyni priznal uplatnené úroky z omeškania. Pri
posudzovaní dôvodnosti nároku zamestnanca na úroky z omeškania zo žalovanej sumy vychádzal súd
z právneho názoru, ktorý už dlhodobo ustálila súdna prax (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

2Cdo 76/2011, 5MCdo 8/2012, 7Cdo 370/2015, a tiež uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9. októbra 2013, sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo 4. júla 2017).

19. Keďže sa žalovaná dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd ju zaviazal v zmysle cit.
ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z jednotlivých súm (t.j.

deň nasledujúci po dni, v ktorom bol dohodnutý výplatný termín) do zaplatenia. Priznaná výška úrokov
z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..

20. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, 255 ods. 1,
§ 257, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), vecne plným
procesným žalobkyne a nezistením žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov konania.

21. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala včas v celom rozsahu odvolanie žalovaná
s návrhom na jeho zmenu tak, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolanie odôvodnila
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Napadnutý rozsudok považovala za nepreskúmateľný, arbitrárny a

vnútorne rozporný. Uviedla, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru,
že skončenie pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa
9.12.2016 je neplatné, tento pracovný pomer skončil 31.3.2020, pričom žalovaná je povinná žalobkyni
ako náhradu mzdy (i presahujúcich 12 mesiacov) v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce
zaplatiť náhradu mzdy vo výške funkčného platu napriek zákonu č. 553/2003 Z.z. (bod 60. rozsudku),

spolu s úrokom z omeškania z hrubej mzdy, napriek tomu, že žalovaná má vyplatiť úroky z omeškania
z čistej mzdy (bod 61. rozsudku), a to vždy od 10. dňa tohto ktorého mesiaca, napriek tomu, že
medzi žalobkyňou a žalovanou nebol dohodnutý termín výplaty mzdy (bod 63. rozsudku) so súčasným
dohodnutým výplatným termínom (bod 64. rozsudku).

22. Žalovaná tvrdila, že nielen funkcia riaditeľky, ale i pracovný pomer, ak by existoval, skončil
platne, a to jednostranným právnym úkonom starostu obce z 9.12.2016, ktorý vo vzťahoch riaditeľa
školy koná za zamestnávateľa, teda okamžitým skončením pracovného pomeru pre hrubé porušenie
pracovnej disciplíny spočívajúce najmä v hrubom porušení a žalobkyňou potvrdeným porušením a
trvácim porušovaním zákazu fajčenia na akademickej pôde práve osobou, ktorá má povinnosť dohliadať

a vynucovať plnenie tejto zákonnej povinnosti. Žalobkyňa bola povinná, ak sa domnieva, že došlo k
neplatnému skončeniu pracovného pomeru, podať žalobu najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa mal pracovný pomer skončiť. Žalobkyňa podala žalobu o určenie, že pracovný pomer trvá,
dňa 8.2.2017, pričom Zákonník práce takúto žalobu nepredpokladá. Ak bola takáto žaloba podaná,
žalobkyňa musí preukázať naliehavý právny záujem, pričom tento nepreukázala. Ak by aj bol naliehavý

právny záujem daný, v čase rozhodovania súdu už nebol ani daný. Okrem tohto žalobkyňa túto žalobu
zmenila podaním z 26.6.2017, teda po uplynutí 2 mesačnej prekluzívnej lehoty, pričom súd konal v
súlade s CSP až o tejto zmenenej žalobe, čomu nebola venovaná pozornosť. V určenej lehote teda
žalobkyňa nepodala žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru podľa § 77 ZP, jej právo zaniklo,
a to aj za predpokladu, že by bol inak zrušovací prejav neplatný. Žalobkyňa bola vymenovaná len do

funkcie riaditeľky najdlhšie do 31.3.2020. Z uvedeného dôvodu sa nemôže ani domáhať, že jej pracovný
pomertrváavprípadeneplatnéhoskončeniapracovnéhopomerunemožnoodžalovanejanispravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala vo funkcii riaditeľky, ktorá je obsadená a vykonávaná
treťou osobou, ktorá nie je stranou tohto sporu, ale ani ako „radovú“ učiteľku. Tretia osoba bola do
funkcie riaditeľky vymenovaná dňom 22.5.2017. Na základe uvedeného žalovaná podala i návrh, aby

súd, v prípade, ak má za to, že k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo, rozhodol tak,
že nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala a rozhodol o
skončení pracovného pomeru ku dňu 21.5.2017.

23. Žalobkyňa sa podľa žalovanej nevykonateľne domáhala i náhrady mzdy, a to žalobným návrhom v

znení: žalovaný je povinný poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy, pričom zmena žaloby túto neurčitosť a
nevykonateľnosť neodstránila a obsahuje len bližšie nešpecifikovaný odkaz na príslušné ustanovenia
Zákonníka práce, ktorú časť súd dokonca prevzal do výroku III. rozsudku, pričom tieto sa na základe
osobitného predpisu ani nepoužijú, čím súd zdôvodňoval výšku náhrady mzdy vo výške funkčného platu.Takýmto spôsobom uplatnený nárok na náhradu mzdy nemožno považovať za nárok uplatnený na súde,
ktorým sa má uložiť povinnosť. Na základe uvedeného žalovaná navrhla žalobu zamietnuť, pretože
nebola podaná v prekluzívnej lehote 2 mesiacov, pričom súd sa tejto námietke v rozsudku nevenoval

vôbec. V prípade, ak súd dospel k záveru, že pracovný pomer bol skončený neplatne, žalovaná navrhla,
aby zamietol žalobu v časti náhrady mzdy z dôvodu premlčania vo vzťahu k uplatneniu a k vyčísleniu
náhrady mzdy až na pojednávaní dňa 7.9.2021, kedy prvýkrát došlo zo strany žalobkyne k umožneniu
žalovanej uplatňovať prostriedky procesnej obrany v plnej šírke, pričom ani tejto námietke sa súd
nevenoval vôbec a nevysporiadal sa s ňou.

24. Podľa žalovanej žalobkyňa porušila povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pretože okrem toho, že náhradu mzdy (vo výške funkčného platu) si
uplatnila a vyčíslila až 7.9.2021, v žalobe úmyselne zamlčala zamestnanie sa od 15.9.2017 na Základnej
škole v Červeníku, a z jej strany bezdôvodné ukončenie tohto pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
Žalobkyňa sa účelovo vzdala tohto zamestnania, v tomto konaní si bezdôvodne a v rozpore s dobrými

mravmi, s poukazom na jej prístup a konanie, uplatňuje náhradu mzdy od žalovanej nielen za obdobie 36
mesiacov, ale i za obdobie od 15.9.2017 – 14.12.2017, kedy pracovala na Základnej škole v Červeníku,
ako i za obdobie od 15.12.2017 – 30.6.2018, kedy mohla na Základnej škole v Červeníku ďalej pôsobiť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. žalobkyňa ani nemôže vykonávať funkciu riaditeľky, pretože
vykonávala inú zárobkovú činnosť na Základnej škole v Červeníku, a je teda rozporné i s dobrými

mravmi požadovať náhradu mzdy z funkčného platu riaditeľky za obdobie kedy vykonávala, resp. mohla
vykonávať inú zárobkovú činnosť a rovnako nie je zrejmé, ak súd má za nesporné platné odvolanie z
funkcie riaditeľky (bod 49. rozsudku), prečo rozhodol výrokom II., že pracovný pomer skončil 31.3.2020,
teda v deň keď jej mala skončiť funkcia riaditeľky, ktorá ňou už nebola.

25. Ak žalobkyňa pracovala od 15.9.2017 na Základnej škole v Červeníku, aby nedošlo ku kolízii s § 9
ods.1zákonač.552/2003Z.z.,bolopotrebnévyhovieťnávrhužalovanej,ženemožnoodnejspravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala a rozhodlo sa o skončení pracovného pomeru už ku
dňu 21.5.20217 (ktorý predchádza dňu vymenovaniu do funkcie novej riaditeľky). Žalobkyňa si uplatnila
náhradumzdyaž7.9.2021,atozmenourozhodujúcichskutočností(oprotižalobepodľaZákonníkapráce

si uplatnila dňa 7.9.2021 podľa zákona 553/2003 Z.z. vo vzťahu k spôsobu a výšky výpočtu) čím zmenila
žalobu, a vznesená námietku premlčania je tak plne dôvodná, pričom ani tejto sa súd vôbec nevenoval.

26. Rovnako bolo preukázané, že žalobkyňa ako riaditeľka, okrem porušovania zákona na ochranu
nefajčiarov, si neplnila ani povinnosť zverejňovať povinne zverejňované zmluvy. Predmetné ani

nepoprela a neprodukovala žiaden dôkaz o tom, že si túto povinnosť plnila. Konanie žalobkyne bolo v
rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré jej nemôže byť priznaná náhrada mzdy nad 12 mesiacov, dokonca
v maximálnom rozsahu 36 mesiacov tak, ako jej bola priznaná rozsudkom. Z výtlačku z EDUPAGE
je zrejmé, že počas funkčného obdobia žalobkyne u žalovaného neboli zverejňované žiadne povinne
zverejňované zmluvy a iné dokumenty a tieto boli zverejnené až po odvolaní z funkcie riaditeľky dňa

14.12.2016, pretože jeden z dôvodov, pre ktorý bola odvolaná, bolo práve nezverejňovanie povinne
zverejňovaných zmlúv a iných dokumentov a týmto zverejnením sa mal tento dôvod spochybniť, avšak
nebolo možné tieto zverejniť spätne. Z výsluchu svedkyne D. je zrejmé, že žalovaná mala riadne funkčné
webové sídlo, na ktorom sa počas funkčného obdobia žalobkyne nezverejňovali povinne zverejňované
zmluvy a iné dokumenty a z výsluchu svedkyne je rovnako zrejmé, že svedkyňa E. klamala, pretože

nenosila svedkyni D. žiadne povinne zverejňované zmluvy a iné listiny týkajúce sa žalovanej.

27. Žalobkyňa nepredložila listinu, ktorou skončila pracovný pomer na Základnej škole v Červeníku a ani
jej náplň, z ktorej mal dokonca vyplývať cieľ, pre ktorý bola prijatá, napriek tomu, že s touto disponuje
a súd ju 2x vyzval na jej predloženie. Tento pracovný pomer účelovo zatajila i v žalobe, ako aj počas

súdneho sporu, a nárokuje si náhradu mzdy od žalovaného i za toto obdobie (15.9.2017 do 12.12.2017
alebo 15.12.2017), ako i za obdobie, počas ktorého ešte mohla tento pracovný pomer vykonávať (do
30.6.2018). Žalobkyňou uvádzaný argument, že sa jej na to nikto nepýtal, neobstojí, pretože strana
sporujepovinnáuvádzaťpravdivoaúplnevšetkyrozhodujúceskutočnosti,pričomtentopracovnýpomer
je rozhodujúcou skutočnosťou. Svedkyňa F. pri svojom výsluchu dňa 13.6.2023 úmyselne klamala,

keď uviedla, že pracovný pomer bol skončený z jej strany, a následne zmätočne dohodou, pretože
sama žalobkyňa pri výsluchu dňa 12.7.2022 uviedla, že tento skončila v skúšobnej dobe jednostranne
žalobkyňa. Žalovaná tvrdila, že listina, ktorá bola predložená, vykazuje znaky jej sfalšovania (čo zrejméz podpisu žalobkyne, pri ktorom je i voľným okom zistiteľné porovnaním dokumentov z roku 2017, že
ide o iný podpis, ktorý v roku 2017 nebol používaný) s úmyslom použiť túto listinu ako dôkaz.

28. Podľa názoru žalovanej, rozhodnutie a odôvodnenie súdu nespĺňa náležitosti riadneho rozhodnutia,
a najmä presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP a súd tak porušil
právo na súdnu ochranu spočívajúce v arbitrárnom a svojvoľnom rozhodnutí s nepreskúmateľným
odôvodnením.

29. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila.

30. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku I.
v zmysle § 387 ods. 1 CSP, avšak vo zvyšných častiach bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušiť s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ určil, že

skončenie pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa
9.12.2016 je neplatné; rozhodol, že pracovný pomer medzi sporovými stranami skončil 31.3.2020 a
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni ako náhradu mzdy vo výške funkčného platu od 10.1.2017
do 10.12.2019 spolu so zákonným úrokom z omeškania, pričom v tejto časti vychádzal zo žalobného
návrhu žalobkyne.

32. Žalovaná v podanom odvolaní so závermi súdu v napadnutom rozhodnutí nesúhlasila a namietala
nesprávne skutkové zistenia z vykonaných dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie a nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým porušil právo žalovanej spravodlivý
súdny proces.

33. Zo zisteného skutkového stavu, ktorý odvolací súd preberá, vyplýva, že žalobkyňa bola Obcou
Sokolovce (ďalej „zriaďovateľ“) menovaná do funkcie riaditeľky žalovanej na funkčné obdobie 5 rokov
od 1.4.2015 do 31.3.2020. Žalobkyňa pred vymenovaním do funkcie riaditeľky nebola zamestnaná
u žalovanej. Písomná pracovná zmluva so žalobkyňou uzatvorená nebola. Dňa 9.12.2016 doručil

zriaďovateľ, v ktorého mene konal starosta obce, žalobkyni odvolanie z funkcie, na základe ktorého malo
dôjsť k odvolaniu žalobkyne z funkcie riaditeľky žalovanej z dôvodu závažného porušenia všeobecne
záväzných právnych predpisov. Podľa textu odvolania z funkcie sa mal týmto odvolaním skončiť
aj pracovný pomer. Dňa 12.12.2016 doručila žalobkyňa žalovanej, ako aj zriaďovateľovi žalovanej,
oznámenie o tom, že žalobkyňa trvá na tom, aby naďalej vykonávala prácu. Dňa 13.12.2016 odpovedal

zriaďovateľ žalovanej, že pracovný pomer skončil a že žalobkyňa nie je oprávnená ani vstupovať
do budovy žalovanej (školy). Žalovaná neuskutočnila žiaden právny úkon smerujúci k skončeniu
pracovného pomeru žalobkyne.

34. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že nielen funkcia riaditeľky, ale i pracovný pomer, ak by existoval,

skončil platne, a to jednostranným právnym úkonom starostu obce z 9.12.2016, ktorý vo vzťahoch
riaditeľa školy koná za zamestnávateľa, teda okamžitým skončením pracovného pomeru pre hrubé
porušenie pracovnej disciplíny, odvolací súd poukazuje na ods. 21 rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn.
8Cdo/140/2019 v tejto veci. Dovolací súd za zjavne nesprávny považoval aj záver odvolacieho súdu, že„ObecSokolovceokamžiteskončilapracovnýpomersožalobkyňou,čojepotrebnévyvodiťzposledného
odseku odvolania z funkcie zo dňa 9.12.2016, v ktorom sa uvádza, že „odvolaním z funkcie sa končí
aj Váš pracovný pomer u vášho zamestnávateľa Základná škola s materskou školou Sokolovce, keďže

tento bol viazaný na dobu výkonu funkcie riaditeľky školy“ a dodal, že odvolaním z funkcie pracovný
pomer nekončí a skončenie pracovného pomeru, keďže zákon č. 552/2003 Z. z. ani zákon č. 596/2003
Z. z. neustanovuje inak, upravuje Zákonník práce (§ 59 a nasl.).

35. Nemožno preto súhlasiť so žalovanou, že posledný odsek odvolania z funkcie žalobkyne predstavuje

okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže jednak išlo o úkon starostu obce v mene zriaďovateľa
(obce), nie v mene zamestnávateľa (žalovanej) a navyše konštatovanie „odvolaním z funkcie sa končí
aj Váš pracovný pomer u vášho zamestnávateľa“ je celkom zjavne nesprávne. V pracovnoprávnych
vzťahoch riaditeľa školy koná za zamestnávateľa (v jeho mene, a nie teda v mene jeho zriaďovateľa)
starosta obce a odvolaním z funkcie sa pracovný pomer nekončí. Pracovný pomer žalobkyne teda nebol
zo strany zamestnávateľa skončený spôsobom predpokladaným Zákonníkom práce. V konaní pritom

nebolosporné,žeokremodvolaniazfunkcienebolžalobkyni(zostranyžalovanej)doručenýinýpísomný
právny úkon, ktorý by smeroval ku skončeniu pracovného pomeru. Súd prvej inštancie vzhľadom na to,
že v odvolaní z funkcie v časti týkajúcej sa skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom nebolo
výslovne uvedené, o ktorý spôsob rozviazania pracovného pomeru ide, podľa skutkového opísania
v texte a z okolností, za ktorých bol prejav vôle zamestnávateľa urobený, vyhodnotil, že túto listinu

by bolo možné posúdiť ako okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže žalovaná po doručení
tejto listiny odmietla žalobkyni prideľovať prácu, a teda nedošlo k plynutiu výpovednej doby. Súd prvej
inštancie uzavrel, že či by išlo o výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, v oboch
prípadoch musí byť v skončení pracovného pomeru uvedený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným dôvodom. Keďže je v ňom len konštatované údajné porušenie právnych predpisov zo strany

žalobkyne, avšak nie je zrejmé kedy a čím konkrétne sa týchto porušení mala dopustiť, ani nie je
uvedené, či ich žalovaný považuje za porušenie pracovnej disciplíny a akej intenzity, súd prvej inštancie
malzato,žeskončeniepracovnéhopomerujeneplatné.Vzhľadomnaneuvedeniekonkrétnychdôvodov
nebolo možné posúdiť ani dodržanie lehoty na doručenie takéhoto skončenia pracovného pomeru
zamestnankyni, ktorej nedodržanie by bolo taktiež dôvodom jeho neplatnosti. S týmto záverom súdu

prvej inštancie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemá odvolací súd dôvod nesúhlasiť.

36. Nedôvodnou bola i námietka žalovanej, že žalobkyňa v určenej lehote nepodala žalobu o neplatné
skončenie pracovného pomeru podľa § 77 ZP, a teda jej právo zaniklo, a to aj za predpokladu, že by
bol inak zrušovací prejav neplatný.

37. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala dňa 8.2.2017 žalobu, ktorou podľa žalobného petitu
žiadala, aby súd určil, že pracovný pomer medzi sporovými stranami trvá, uložil žalovanej povinnosť
poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy a nahradiť trovy súdneho konania. Zo skutkového odôvodnenia
žaloby pritom vyplýva, že žalobkyňa tvrdila, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a podanou

žalobou si uplatňuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Odvolanie z funkcie z 9.12.2016 bolo
žalobkyni doručené dňa 9.12.2016 a týmto dňom sa podľa žalovanej mal skončiť i pracovný pomer
žalobkyne. Súd prvej inštancie uznesením z 5.6.2017 (č.l. 16) vyzval žalobkyňu na doplnenie žaloby,
aby uviedla určitý, zrozumiteľný a vykonateľný petit, či sa domáha určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru, špecifikovala nárok na náhradu mzdy čo do výšky a predložila listinné dôkazy

preukazujúcepriemernýzárobok.Žalobkyňavnadväznostinavýzvusúdudoplnilažalobudňa28.6.2017
(elektronickým podaním bez autorizácie /č.l. 19/, ktoré následne doplnila /č.l. 28/) s tým, že navrhla,
aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe odvolania
z funkcie zo dňa 9.12.2016 je neplatné alebo pracovný pomer medzi sporovými stranami trvá;
uložil žalovanej povinnosť poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume priemerného zárobku zmysle

príslušných ustanovení Zákonníka práce 12.12.2016 až do času, keď žalovaný umožní žalobkyni
pokračovať v práci a nahradiť trovy konania. Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 7.2.2018 (č.l. 95).

38. V súvislosti s vyššie uvedeným uznesením o pripustení zmeny petitu, vyhláseným súdom prvej

inštancie na pojednávaní dňa 7.2.2018, je potrebné prisvedčiť žalovanej v tom, že o zmene žaloby súd
prvej inštancie nemal rozhodovať. V danom prípade totiž nešlo o zmenu žaloby, ale o odstraňovanie
vád žaloby na výzvu súdu (§ 129 CSP). Pre úplnosť, i v prípade, ak by išlo o zmenu žaloby, došlo
k nej pred jej doručením žalovanej, a teda nebol daný dôvod na rozhodovanie o pripustení jej zmeny (§141 CSP). V nadväznosti na uvedené je tiež potrebné konštatovať, že žalobkyňa už v žalobe podanej
8.2.2017 uplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru, i keď to nepremietla do žalobného návrhu
(tzv. petitu). Žaloba je však procesný úkon strany, ktorý je potrebné posudzovať ako každé podanie

podľa jeho obsahu, teda za žalobný nárok (predmet konania) nemožno považovať iba žalobný návrh,
ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Následne
potom na výzvu súdu na odstránenie vád podania vo veci samej podľa § 129 CSP žalobkyňa svoj
žalobný návrh (petit) doplnila dňa 28.6.2017 aj o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
V danom prípade platí, že ak bola žaloba podaná v lehote stanovenej hmotným právom doplnená

v priebehu konania tak, že spĺňa zákonom stanovené náležitosti, sú tým vady pôvodného podania
zhojené a podanie má účinky uplatnenia práva na súde (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo 794/2006). Dvojmesačná prekluzívna hmotnoprávna lehota na podanie žaloby o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce tak bola zachová, keďže žalobkyňa podala
žalobu súd dňa 8.2.2017, pričom odvolanie z funkcie obsahujúce konštatovanie o skončení pracovného
pomeru ku dňu 9.12.2016 jej bolo doručené dňa 9.12.2016.

39. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že žalobkyňa bola vymenovaná do funkcie riaditeľky
žalovanej s účinnosťou od 1.4.2015 do 31.3.2020 (na 5 rokov). Žalovaná mala za to, že žalobkyňa sa
nemôže ani domáhať, že jej pracovný pomer trvá a v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru
nemožno od žalovanej ani spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala vo funkcii

riaditeľky, ktorá je obsadená a vykonávaná treťou osobou od 22.5.2017, ktorá nie je stranou tohto sporu,
ale ani ako „radovú“ učiteľku. Na základe uvedeného žalovaná podala i návrh, aby súd, v prípade, ak má
za to, že k neplatnému skončeniu pracovného pomeru došlo, rozhodol tak, že nemožno od žalovanej
spravodlivopožadovať,abyžalobkyňunaďalejzamestnávalaarozhodoloskončenípracovnéhopomeru
ku dňu 21.5.2017. Súd prvej inštancie vo výroku II. napadnutého rozsudku rozhodol, že pracovný pomer

medzi sporovými stranami skončil 31.3.2020. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že žalobný
návrh bol formulovaný alternatívne (a to buď, že skončenie pracovného pomeru medzi sporovými
stranami na základe odvolania z funkcie zo dňa 19.12.2016 je neplatné alebo, že pracovný pomer medzi
sporovými stranami trvá), pričom vzhľadom na vzájomnú žalobu žalovanej, ktorá sa domáhala určenia,
že pracovný pomer skončil a spornosť trvania predmetného pracovného pomeru, posúdil tento žalobný

návrh za dôvodný a výrokom II. rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku II rozhodnutia. K trvaniu
pracovného pomeru mal súd prvej inštancie za to, že aj keď pracovná zmluva nemala písomnú podobu,
v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z. na dobu funkčného obdobia mali byť dohodnuté podmienky
podľa osobitného predpisu v pracovnej zmluve a s poukazom na toto ustanovenie mala byť pracovná
zmluva uzatvorená na funkčné obdobie, teda do 31.3.2020.

40. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

41. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z.z., zriaďovateľ súčasne s vymenovaním riaditeľa s ním
dohodne na dobu funkčného obdobia podmienky podľa osobitného predpisu 4) v pracovnej zmluve a
určí mu platové náležitosti podľa osobitného predpisu.

42. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobkyňa pred vymenovaním do funkcie riaditeľky

bolazamestnanáužalovanej,atedapracovnýpomermedzistranamisporuvznikoltým,žežalobkyňana
základe vymenovania do funkcie nastúpila do práce a začala vykonávať funkciu riaditeľky u žalovanej.
Zákon o štátnej správe v školstve a školskej samospráve v § 3 ods. 3 odkazuje na § 42 ods. 2 ZP, podľa
ktorého, ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie
štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako

požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho
zvolení alebo vymenovaní. Zákon č. 596/2003 Z. z. teda rozlišuje medzi pracovnoprávnym vzťahom
riaditeľa a funkciou riaditeľa s tým, že predpokladom vzniku pracovného pomeru riaditeľa je vždypracovná zmluva. Vymenovanie samo osebe je právnym základom pre vykonávanie funkcie riaditeľa,
nie je však právnym základom pre pracovný pomer riaditeľa. Zákon č. 596/2003 Z.z. predpokladá, že
na rozdiel od vymenovania, ktoré je jednostranným právnym úkonom, pracovná zmluva s riaditeľom

ako dvojstranný právny úkon je výsledkom dohody oboch zmluvných strán. Pri vymenovaní riaditeľa
do funkcie treba rozlišovať, či do funkcie riaditeľa bude na základe výsledkov výberového konania
vymenovaná osoba, ktorá už je alebo nie je zamestnancom danej školy, ktorej má byť riaditeľom. Ak
je do funkcie riaditeľa vymenovaná osoba, ktorá predtým nebola zamestnancom danej školy (čo je
prejednávaný prípad), uzatvára zriaďovateľ v mene školy alebo školského zariadenia novú pracovnú

zmluvu s riaditeľom. Pri aplikácii zákonného textu "dohodne na dobu funkčného obdobia" tak zrejme
dospel súd prvej inštancie k výkladu, že na ust. § 3 ods. 3 ustanovenie zákona o štátnej správe v školstve
a školskej samospráve sa hľadí ako na lex specialis k Zákonníku práce. V takom prípade prichádza do
úvahy výklad, podľa ktorého s riaditeľom možno uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú nad rozsah
ustanovený Zákonníkom práce, a to v trvaní funkčného obdobia, t.j. päť rokov, keďže Zákonník práce v
§ 3 ods. 1 a 2 priznáva v prípade pedagogických zamestnancov a zamestnancov pri výkone práce vo

verejnom záujme osobitným predpisom prednosť pred Zákonníkom práce. Ďalším možným spôsobom
pri uzatváraní pracovného pomeru s riaditeľom, je uzatvorenie pracovnej zmluvy na dobu neurčitú a v
tomtoprípadeposkončenífunkčnéhoobdobiariaditeľaškolymôžezamestnávateľpristúpiťkuskončeniu
pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, t.j. zamestnanec
prestal spĺňať predpoklad vymenovania, alebo sa dohodnúť na zmene pracovných podmienok a

na vykonávaní pracovnej činnosti pedagogického zamestnanca alebo odborného zamestnanca. Oba
prístupy sú v súlade so znením zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve.

43. V danom prípade však súd prvej inštancie opomenul, že pracovný pomer na určitú dobu musí
byť dohodnutý písomne (§ 48 ods. 1 Zákonníka práce), ktorá podmienka však splnená nebola. Pri

zakladaní pracovného pomeru na určitú dobu teda musí mať pracovná zmluva písomnú formu, inak
sa tento pracovný pomer považuje za pracovný pomer na neurčitý čas. Pracovný pomer na dobu
neurčitú medzi stranami sporu teda platne vznikol. Zároveň je potrebné poukázať na to, že podľa
odbornej literatúry (Brancová H.. zákonník práce. Komentár 4. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015),
ku skončeniu pracovného pomeru na základe súdneho rozhodnutia môže dôjsť, ak súd rozhodne, že od

zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Súd však
nemôže rozhodnúť o skončení pracovného pomeru spätne, ale ku skončeniu pracovného pomeru by
malo dôjsť až ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Najvyšší súd SR však v rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo/146/2022 zo 6.12.2023, potom ako nezistil existenciu relevantnej judikatúry dovolacieho
súdu k uvedenej právnej otázke, konštatoval, že v zmysle § 79 ods. 1 ZP môže súd rozhodnúť, že

nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V týchto
prípadoch je nevyhnutné zohľadniť, že návrh zamestnávateľa, aby súd takto rozhodol má úzku skutkovú
súvislosť s prebiehajúcim konaním o žalobe zamestnanca o neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
Z uvedeného potom možno dôvodiť, že takýto návrh by mal zamestnávateľ urobiť formou vzájomnej
žaloby podľa § 147 CSP. Dovolací súd vychádzal z toho, že ak by právoplatnosť rozsudku o neplatnom

skončení platobného pomeru mala byť podmienkou vzájomnej žaloby zo strany zamestnávateľa, išlo
by o výklad ad absurdum, pretože nárok uplatnený vzájomnou žalobou by nebol ešte actio nata.
Konštatoval, že z ustanovenia § 79 ods. 1 ZP pre podanie návrhu zamestnávateľa nevyplýva, že jeho
podmienkou je právoplatné skončenie konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Dovolací súd dospel k záveru, že pre uplatnenie výnimky v zmysle § 79 ods. 1 ZP je rozhodujúcim dňom

ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby svojho zamestnanca
naďalej zamestnával a nie až deň, kedy sa právoplatne rozhodlo o neplatnom skončení pracovného
pomeru. Ďalej zdôraznil, že právoplatný rozsudok súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru nemá účinky ex nunc, ale účinky ex tunc, ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť.
Pracovný pomer sa obnovuje s účinkom ex tunc, ako keby nebol skončil. Nie je preto daná právna

prekážka, ktorá by bránila rozhodnúť aj vzájomnom návrhu zamestnávateľa, že pracovný pomer žalobu
skončí dňom nasledujúcim potom, ako mal pracovný pomer neplatne skončiť.

44. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vo výroku II. rozsudku konštatoval, že pracovný pomer skončil
ku dňu 31.3.2020 a dôvodil len uplynutím doby funkčného obdobia, potom je dôvodná i tá námietka

odvolateľky, že nie je zrejmé, ak súd mal za nesporné platné odvolanie z funkcie riaditeľky (bod 49.
rozsudku), prečo rozhodol výrokom II., že pracovný pomer skončil 31.3.2020, teda v deň keď jej mala
skončiť funkcia riaditeľky, ktorá ňou už nebola. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie musí
určiť, ktorého dňa končí pracovný pomer žalobkyne u žalovanej, ak zistí, že nemožno od žalovanejspravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej
inštancie tak absentujú akékoľvek úvahy o tom, prečo mal pracovný pomer žalobkyne skončiť dňa
31.3.2020 (navyše ak považoval odvolanie z funkcie za platné), a to vymedzením konkrétnych dôvodov,

pre ktoré nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. V danom
prípade je nepostačujúce konštatovanie súdu prvej inštancie (ako deklaratórny výrok), že pracovný
pomer skončil uplynutím funkčného obdobia a chýba teda argumentácia súdu prvej inštancie, ktorú by
odvolací súd mohol preskúmať.

45. Žalovaná ďalej namietala, že žalobkyňa sa nevykonateľne domáhala i náhrady mzdy, a to žalobným
návrhom v znení: žalovaný je povinný poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy, pričom zmena žaloby túto
neurčitosť a nevykonateľnosť neodstránila a obsahuje len bližšie nešpecifikovaný odkaz na príslušné
ustanovenia Zákonníka práce, ktorú časť súd dokonca prevzal do výroku III. rozsudku, pričom tieto sa
na základe osobitného predpisu ani nepoužijú, čím súd zdôvodňoval výšku náhrady mzdy vo výške
funkčného platu. Takýmto spôsobom uplatnený nárok na náhradu mzdy však podľa žalovanej nemožno

považovať za nárok uplatnený na súde, ktorým sa má uložiť povinnosť. Na základe uvedeného žalovaná
navrhla žalobu zamietnuť, pretože nebola podaná v prekluzívnej lehote 2 mesiacov, pričom súd sa tejto
námietke v rozsudku nevenoval vôbec. Žalovaná tiež v konaní pred súdom prvej inštancie navrhla, aby
zamietolžalobuvčastináhradymzdyzdôvodupremlčaniavovzťahukuplatneniuakvyčísleniunáhrady
mzdy už na pojednávaní dňa 7.9.2021, kedy prvýkrát došlo zo strany žalobkyne k umožneniu žalovanej

uplatňovať prostriedky procesnej obrany v plnej šírke, pričom ani tejto námietke sa súd nevenoval vôbec
a nevysporiadal sa s ňou.

46. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa touto argumentáciou žalovanej súd
prvej inštancie zaoberal, preto v tomto smere bola odvolacia námietka žalovanej dôvodná. Odvolací

súd preto dopĺňa, že z vecného hľadiska táto odvolacia argumentácia žalovanej nemohla obstáť,
pretože dvojmesačná prekluzívna lehota vyplývajúca z ust. § 77 Zákonníka práce sa týka len uplatnenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nie aj uplatnenia nárokov na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru. Tieto nároky môžu byť úspešne uplatnené nielen súčasne so žalobou
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ale aj neskôr s rizikom ich možného premlčania, ak by

boli uplatnené až po uplynutí premlčacej doby (5Cdo 36/2000). Taktiež nemožno súhlasiť so žalovanou
v tom, že si žalobkyňa náhradu mzdy uplatňovala nevykonateľne. V tejto súvislosti ide o formuláciu
petitu, ktorú si súd môže upraviť aj sám, keďže navrhnutým petitom nie je doslovne viazaný a v prípade,
ak zistí, že táto formulácia je nesprávna, nemal by ju prevziať do výroku rozsudku. Žalobkyňa už
v podanej žalobe (8.2.2017) žiadala, aby súd uložil žalovanej povinnosť poskytnúť žalobkyni náhradu

mzdy a uvádzala, že u žalovanej mala plat 1.670 eur od 1.9.2016 (k čomu predložila aj oznámenie
o výške a zložení funkčného platu z 2.9.2016), o ktorý v dôsledku konania žalovanej prišla, pričom
listom zo dňa 12.12.2016 oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V nadväznosti na
výzvu súdu na doplnenie žaloby (§ 129 CSP), žalobkyňa petit v časti náhrady mzdy formulovala tak,
že žalovaná je povinná poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume priemerného zárobku žalobkyne

podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce odo dňa 12.12.2016 do času, keď žalovaný umožní
žalobkyni pokračovať v práci. Zo skutkového odôvodnenia doplnenia žaloby tiež vyplýva, že žalobkyňa
má k dispozícii len informácie o funkčnom plate, ktorý poberala (1.670 eur od 1.9.2016), iné dokumenty
preukazujúce jej mzdové nároky k dispozícii nemá a požiadala súd, by ich vyžiadal od žalovanej (č.l.
29). Po zrušení veci dovolacím súdom a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, súd prvej

inštancie vyzval prípisom z 10.2.2021 žalobkyňu opätovne na vyčíslenie náhrady mzdy (č.l. 224), na
čo žalobkyňa reagovala rovnako ako v prípade doplnenia žaloby a opätovne žiadala, aby súd vyžiadal
potrebné dokumenty od žalovanej a nemala námietky, aby výpočet náhrady mzdy vykonal konajúci súd.
Žalovanú súd prvej inštancie prípisom z 10.2.2021 vyzval na predloženie pracovnej zmluvy žalobkyne,
resp. jej osobného spisu (č.l. 225), na čo žalovaná zaslala súdu osobný spis žalobkyne (č.l. 332, 333).

Na pojednávaní dňa 7.9.2021 žalobkyňa predložila zmenu žalobného petitu, kde popri funkčnom plate
vyčíslenom v sume 59.664,55 eura požadovala i zákonný úrok z omeškania od 10. dňa toho ktorého
mesiaca, počínajúc 10.1.2017 do 10.12.2019. Zmenu petitu súd prvej inštancie pripustil uznesením
vyhláseným na pojednávaní dňa 7.9.2021 (č.l. 254). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa si
uplatnila náhradu mzdy už pri podaní žaloby, pričom v prípade zmeny žaloby na pojednávaní došlo

k vyčísleniu tejto náhrady za obdobie 36 mesiacov (§ 79 ods. 2 ZP) s tým, že navyše uplatnila i
zákonný úrok z omeškania. Z hľadiska včasnosti uplatnenia nároku podľa § 79 ZP nerozhoduje, že
zamestnanec neskôr v priebehu konania vymedzil rozsah svojho nároku tak, že namiesto pôvodne
požadovanej náhrady podľa § 79 ods. 1 ZP žiadal náhradu len podľa § 79 ods. 2 ZP (R 90/1970). Pretožežalobkyňa si nárok na náhradu mzdy uplatnila už v podanej žalobe, jej právo na náhrady mzdy nie je
premlčané (por. R 10/1969, R 33/1996, 1Cdo 180/2009). Avšak pokiaľ žalobkyňa na pojednávaní dňa
7.9.2021 rozšírila žalobu v časti náhrady mzdy aj o príslušenstvo, t.j. úrok z omeškania, a žalovaná na

tomto pojednávaní vzniesla námietku premlčania práva na náhradu mzdy v celom rozsahu, je potrebné
sa zaoberať otázkou premlčania i vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, k čomu však zo strany súdu
prvej inštancie nedošlo.

47. Pokiaľ ide o náhradu mzdy priznanú súdom prvej inštancie žalobkyni vo výroku III. napadnutého

rozsudku, odvolací súd námietky žalovanej v tejto časti vyhodnotil ako dôvodné, pokiaľ namietala, že
napadnutý rozsudok je vnútorne rozporný. Žalovaná v tejto súvislosti namietala, že súd prvej inštancie
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni ako náhradu mzdy (i presahujúcich 12 mesiacov) v zmysle
príslušných ustanovení Zákonníka práce vo výške funkčného platu napriek zákonu č. 553/2003 Z.z. (bod
60. rozsudku), spolu s úrokom z omeškania z hrubej mzdy, napriek tomu, že žalovaná má vyplatiť úroky
z omeškania z čistej mzdy (bod 61. rozsudku), a to vždy od 10. dňa tohto ktorého mesiaca, napriek

tomu, že medzi žalobkyňou a žalovanou nebol dohodnutý termín výplaty mzdy (bod 63. rozsudku) so
súčasným dohodnutým výplatným termínom (bod 64. rozsudku). V danom prípade tak je teda zjavný
rozpor medzi výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť.
Túto odvolaciu argumentáciu potom vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú, a teda v danom prípade bol
naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

48. Súd prvej inštancie vo výroku III. napadnutého rozsudku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumy tam špecifikované ako náhradu mzdy v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce, pričom
následne v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 60, 61) toto svoje rozhodnutie neguje tým, že pre
účely určenia náhrady mzdy súd vychádzal z funkčného platu, lebo podľa § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.

4 Zákona č. 553/2003 o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a
o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase dania výpovede sa na výpočet náhrady mzdy
použije funkčný plat priznaný zamestnancovi podľa § 1 ods. 1, § 4 ods. 4 až 6 a § 30 ods. 3 zákona
č. 553/2003 Z. z. v danom prípade sa pri výpočte náhrady mzdy nepoužije § 134 a § 135 Zákonníka
práce. Tiež uviedol, že je zrejmé, že priznaný mzdový nárok žalobkyne je v hrubej mzde, z ktorej

žalovaná vykoná odvody odpočítaním súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie
a dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové
dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a
sadzieb platných pre zamestnanca v príslušnom v mesiaci a žalobkyni vyplatí čistú mzdu vrátane úrokov
z omeškania z čistej mzdy, pričom úroky z omeškania sú príjmom oslobodeným od dane. Pre úplnosť

odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie správne vychádzal pri náhrade mzdy, resp. platu
žalobkyne z jej funkčného platu (ako priemernej hrubej mzdy), pričom v ods. 61 napadnutého rozsudku
zrejmeuvádzaspôsobvýplatysúdompriznanejnáhradymzdy.Uvedenéjevšakpotrebnézrozumiteľným
spôsobom vyjadriť v odôvodnení rozsudku, pretože odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania
umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantné pre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť

súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej správnosti.

49. Rozporuplné s ohľadom na výrok III. napadnutého rozsudku sú taktiež i odseky 63 a 64 napadnutého
rozsudku, keď súd prvej inštancie uviedol, že z predložených dôkazov nevyplýva, že by bol medzi
žalobkyňou a žalovanou dohodnutý termín výplaty mzdy, a tak súd postupoval v zmysle § 123 Zákonníka

práce (zrejme § 129 Zákonníka práce – pozn. odvolacieho súdu) a splatnosť mzdy bola do konca
nasledujúceho mesiaca, a tak do omeškania s výplatou mzdy sa žalovaná dostala od prvého dňa
nasledujúceho mesiaca, od ktorého dňa súd žalobkyni priznal uplatnené úroky z omeškania. Súd prvej
inštancie tiež uviedol, že keďže sa žalovaná dostala s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd ju
zaviazal v zmysle cit. ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo

jednotlivých súm (t.j. deň nasledujúci po dni, v ktorom bol dohodnutý výplatný termín) do zaplatenia.
Takéto odôvodnenie vyznieva zmätočne. Súd prvej inštancie musí vysvetliť, prečo považoval za výplatný
termín 9-ty deň príslušného mesiaca, keď táto otázka bola medzi stranami sporná, resp. musí sa
vysporiadať sa s tým, prečo považoval túto skutočnosť za nespornú napriek tomu, že ju žalovaná
namietala.

50. Vo vzťahu k výroku III. napadnutého rozsudku je tiež potrebné uviesť, že tento je zjavne nesprávne
formulovaný, pričom sa jedná o zmenu formulácie petitu, ktorú môže súd prvej inštancie vykonať aj sám.Odvolací súd poznamenáva, že do výroku na peňažné plnenie nepatrí tiež jeho právne odôvodnenie,
keďže to je náležitosťou odôvodnenia rozhodnutia.

51. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

52. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou pokiaľ
žiadala, aby súd náhradu mzdy nad 12 mesiacov žalobkyni nepriznal, pretože žalovaná nemá možnosť
žalobkyňu ďalej vo funkcii riaditeľky zamestnávať, keďže táto funkcia je obsadená. Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019
a jeho odôvodnenie (ktoré z väčšej časti odcitoval) a v ďalšom uviedol, že k všetkým produkovaným

dôkazom žalovanou, ktoré smerovali k preukázaniu konania žalobkyne v rozpore so zákonom, resp.
jej povinnosťami ako riaditeľky základnej školy, porušovanie zákona o ochrane nefajčiarov, uviedol,
že tieto dôvody sú subsumované ako dôvody pre odvolanie z funkcie riaditeľky a nesúvisia s
pracovnoprávnym vzťahom žalobkyne a žalovanej. Súd prvej inštancie uzavrel, že mal za nesporné,
že k odvolaniu z funkcie riaditeľky došlo platne a ani strany sporu túto skutočnosť nerozporovali,

preto nebolo potrebné, aby sa v ďalšom závermi dokazovania v tomto smere zaoberal. Tiež uviedol,
že pri určovaní dĺžky náhrady vyhodnotil správanie žalovanej, navrhnuté vykonanie dokazovania, v
ktorom chcela žalovaná preukázať konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi a požadovala
nepriznať náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov z dôvodu, že toto jej prináležalo maximálne do
21.5.2017, teda do dňa, ktorý predchádzal dňu vymenovania novej riaditeľky na jediné miesto žalovanej,

poukazovala na konanie žalobkyne, ktorým mala porušovať zákon na ochranu nefajčiarov, neplniť
si povinnosť zverejňovať povinne zverejňované zmluvy, spochybnila nárok žalobkyne na náhradu
mzdy od žalovanej za obdobie, počas ktorého bola v pracovnom vzťahu so zamestnávateľom ZŠ
Červeník, pracovnú náplň, ako aj pravosť listín a navrhla vykonať znalecké dokazovanie v tomto smere.
Všetko uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodné, pretože mal za dostatočne preukázané,

že k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou zo strany žalovanej platne nedošlo. Súd prvej
inštancie tiež uviedol, že skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá
starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu. Týmto však žalovaná
v konaní neargumentovala a predmetný ods. 55 je len odcitovaný z nálezu I. ÚS 331/2019, pričom je

tiež potrebné uviesť, že rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú ústavný súd v predmetom náleze posudzoval
bolo to, že náhrada mzdy sťažovateľovi priznaná nebola, pretože v čase dania mu neplatnej výpovede
bol poberateľom starobného dôchodku. Ústavný súd tu konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska
neobstojí právny názor najvyššieho súdu, ktorý s dôrazom na sociálnu funkciu náhrady mzdy uviedol,
že „okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však

oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za
ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto
nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných
potrieb.“

53. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa v danom prípade argumentáciou žalovanej, ktorou
uplatnila nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce dostatočne nevysporiadal, pretože len zhrnul, že nebola dôvodná. Súd
prvej inštancie však i zmysle záverov Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 331/2019, na ktoré
i sám odkazuje, a aj jeho vlastného odôvodnenia v ods. 34, že žalovanej po doručení predmetnej

listiny (odvolania z funkcie) nebolo umožnené vykonávať ďalej pracovnú činnosť, teda súd by túto listinu
podľa okolností mohol posúdiť ako okamžité skončenie pracovného pomeru, mal zaoberať konkrétnymi
žalovanou tvrdenými dôvodmi, pre ktoré nebolo od nej spravodlivé požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnávala. Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje
nároknanáhradumzdyvdôsledkuneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru,uplatnínároknazníženie

alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je
hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať zkonkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.

54. Súd prvej inštancie teda musí vyhodnotiť, prečo žalovaná neumožnila žalobkyni pokračovať v

práci po tom, ako jej žalobkyňa oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávala, resp. zistiť, či
na strane žalovanej nastali také skutočnosti, ktoré jej objektívne znemožnili, aby žalobkyni umožnila
pokračovať v práci a zároveň jej objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Týmito
skutočnosťamisasúdprvejinštancievosvojomrozhodnutínezaoberalaneposkytolžalovanejodpovede
na jej argumentáciu.

55. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka (strany) na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

56. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak zo
strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

57. Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti rozhodnutia je splnenie náležitostí odôvodnenia
ustanovených zákonom, ktoré ukladá súdu povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a tým preukázať jeho správnosť. Rozhodnutie súdu
preto musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a
neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia. Pritom sa musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na

právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

58. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval
pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám,

ktoré CSP kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie
zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec
spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný
tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal.
Odôvodnenie rozhodnutia musí stranám konania umožňovať spoznať úvahy súdu, ktoré boli relevantné

pre výsledok konania, a tým preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia z hľadiska zákonnosti a vecnej
správnosti. Pre presvedčivosť súdneho rozhodnutia je kľúčové, aby súdy reagovali na substantívne
argumenty a námietky strán sporu a aby vysvetlili, prečo ich neprijali.

59. Riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou,

ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a
nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke
zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky však napadnutýrozsudok v časti určenia, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával a priznanej náhrady mzdy nespĺňa.

60. V kontexte všetkého vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že v danom prípade došlo
nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (zmätočným výrokom II., rozporom výroku III.
s odôvodnením rozhodnutia a neodôvodnením časti rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami)
k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu

prvej inštancie, keď rozhodnutie v relevantných záveroch vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovanej na
určenie, že nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnávala,
ako aj priznanej náhrade mzdy riadne a dostatočne neodôvodnil, nie je dobre možné tento nedostatok
napraviť až v konaní pred odvolacím súdom.

61. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

vo výrokoch II. a III., s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP vrátane závislého výroku IV. o náhrade
trov konania (§ 379 písm. a/ CSP) zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

62. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho

súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude v konaní pokračovať a o žalobe žalobkyne, v časti ktorá zostala
predmetom konania a vzájomnej žalobe žalovanej (t.j. určenie, že od žalovanej nemožno spravodlivo
považovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala), opätovne rozhodnúť, pričom v ďalšom konaní súd prvej
inštancie riadne vyhodnotí vykonané dokazovanie, v nadväznosti na to opätovne posúdi vzájomnú
žalobu žalovanej a uplatnený nárok žalobkyne na náhradu mzdy, vrátane žiadosti žalovanej na zníženie,

resp. nepriznanie náhrady mzdy, ak by táto povinnosť žalovanej nahradiť mzdu presahovala 12
mesiacov, pričom sa bude zaoberať formuláciou petitu v časti náhrady mzdy a vznesenou námietkou
premlčania aj v časti uplatneného príslušenstva. Zároveň súd prvej inštancie zváži, o aký druh
uplatneného žalobného petitu (v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo určenia,
že pracovný pomer trvá) sa v danom prípade jedná, resp. odôvodní prečo o časti žalobného petitu

v časti určenia, že pracovný trvá, nerozhodol, pričom v tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/147/2008 z 11.12.2008. Súd prvej
inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité
a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a

ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj
so špecifickými námietkami strán konania.

63. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov prvoinštančného, aj tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

64. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).