Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 26, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621010147
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8621010147.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.06.2024 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) Tr. poriadku na podklade odvolaní obžalovaných A. A. a ml. B. C. z r
u š u j e rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-3T/29/2021 z 13.11.2023 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaných

1/ A. A. - nar. XX.XX.XXXX vo Svidníku, bytom D. XXX/XX, E.,

2/ ml. B. C. - nar. XX.XX.XXXX F. G., ČR, bytom E. XXX/X,
E.,

u z n á v a v i n n ý m i ,ž e

- dňa 25.01.2021 okolo 19.00 hod. pri chodníku za bytovým domom číslo XXX a Materskou školou
číslo XXX/XX na ulici X. H. vo Svidníku po predchádzajúcom vzájomnom verbálnom napadaní striedavo
a opakovane päsťami udierali I. J., nar. XX.XX.XXXX do oblasti tváre, hrudníka a brucha a po jeho

podkopnutí a páde chrbtom na zem striedavo a opakovane ho kopali do rôznych častí nôh, pričom I. J.
utrpel pomliaždenie tváre vpravo, pomliaždenie prednej brušnej steny, zlomeninu zadného okraja pravej
píšťaly a dolnej časti pravej ihlice, čo si vyžiadalo jeho liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní
najmenej 7 týždňov,

t e d a

- spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví a spôsobili ním ťažkú ujmu na zdraví
- dopustili sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadli iného

t ý m s p á c h a l i- v spolupáchateľstve prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, a za to im

u k l a d á

obžalovanému A. A.

Podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n
n ý trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona z dôvodu uvedeného v § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého
trestu odňatia slobody p o d m i e n e č n e odkladá a súčasne ukladá probačný dohľad nad správaním

obžalovaného v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. f) Tr. zákona ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze písomne sa ospravedlniť

v skúšobnej dobe poškodenému I. J., trvale bytom B. XX, okr. Svidník.

obžalovanému ml. B. C.

podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2,

§117ods.1a§41ods.1Tr.zákona úhrnný trestodňatiaslobodyvovýmere12(dvanásť)mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody
p o d m i e n e č n e odkladá.

Podľa § 119 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodenú stranu K., L., so sídlom A. M. X, XXX XX N. - H. O. A., IČO:
XX XXX XXX, s jej nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. SK-3T/29/2021 z 13.11.2023 boli obžalovaní A. A. a ml.
B. C. uznaní vinnými z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Tr.
zákona s poukázaním na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.
zákona a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zákona s poukázaním
na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom

základe, že

- dňa 25.01.2021 okolo 19.00 hod. pri chodníku za bytovým domom číslo XXX a Materskou školou
číslo XXX/XX na ulici X. H. vo Svidníku po predchádzajúcom vzájomnom verbálnom napadaní striedavo
a opakovane päsťami udierali I. J., nar. XX.XX.XXXX do oblasti tváre, hrudníka a brucha a po jeho

podkopnutí a páde chrbtom na zem striedavo a opakovane ho kopali do rôznych častí nôh, pričom I. J.
utrpel pomliaždenie tváre vpravo, pomliaždenie prednej brušnej steny, zlomeninu zadného okraja pravej
píšťaly a dolnej časti pravej ihlice, čo si vyžiadalo jeho liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní
najmenej 7 týždňov,

za čo im bol uložený

obž. A. A.

podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona a § 49ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad
jeho správaním, a podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 40 mesiacov, pričom
podľa § 51 ods. 4 písm. f) Tr. zákona mu bola uložená povinnosť spočívajúca v príkaze písomne sa

ospravedlniť v skúšobnej dobe poškodenému I. J., a

obž. ml. B. C.

podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2,

§ 117 ods. 1 a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon
ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 119 ods. 1 Tr.
zákona mu bola určená skúšobná doba na 18 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodená strana K., a. s., bola so svojim nárokom na náhradu škody
odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja obžalovaní v lehote stanovenej zákonom.

Obžalovaný A. A. po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku poukázal na to, že v predmetnej veci
bolo dňa 03.02.2021 policajným orgánom vznesené obvinenie voči jeho osobe pre prečin ublíženia na

zdraví a prečin výtržníctva, ktorý mal spáchať dňa 25.01.2021 v čase okolo 19.00 hod. na verejnom
priestranstve v meste Svidník medzi bytovým domom č. XXX na P. X. H. a Materskou školou spoločne
s spoluobvineným mladistvým B. C. tým, že mali napadnúť mladistvého I. J. so spôsobením poranení
s dobou liečenia v trvaní 7-8 týždňov. Voči predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia a stíhaní
jeho osoby podal sťažnosť a žiadal príslušný orgán, aby predmetné uznesenie bolo v časti týkajúcej sa

stíhania jeho osoby zrušené ako nezákonné a vydané v rozpore so skutkovým stavom, ktorú odôvodnil
tým, že osobne sa do sporu, ktorý vznikol medzi ml. B. C. a I. J. a objektom ktorého bola vtedajšia
priateľka I. J. Q. B., toho času priateľka B. C., nijako nezapájal, poškodeného I. neudieral päsťami do
tváre a ani do oblasti brucha a už vôbec mu nepodkopol nohy a ani ho ležiaceho nijako nekopal. Je
pravdou, že ho udrel do ramena, ale to bolo až vtedy, ako bol na zemí a stále mu nadával, avšak tento

úder vzhľadom na jeho nízku intenzitu ho nijako nemohol poškodiť na zdraví.
Z výpovedi zúčastnených osôb a svedkov nevyplývala žiadna príčinná súvislosť medzi
konaním jeho osoby a zraneniami, ktoré mal utrpieť poškodený I. J., charakteristickými pre ťažkú
ujmu na zdraví, avšak orgány činné v trestnom konaní tieto jeho argumenty vôbec nevzali do
úvahy a v predmetnej veci naďalej prebiehalo trestné stíhanie jeho osoby, výsledkom ktorého bolo

podanie obžaloby na súd a následne súdne konanie. Už v prípravnom konaní boli zjavné nezrovnalosti
medzi výpoveďami poškodeného a obžalovaných, ktoré sa nepodarilo odstrániť ani na hlavných
pojednávaniach.
Súd v predmetnej veci vôbec nevzal do úvahy jednotlivé výpovede obžalovaných, poškodeného a
svedkov vo vzájomnom kontexte ohľadne pravdepodobnej príčiny vzniku ťažkej ujmy na zdraví I. J.

- zlomeninu zadného okraja pravej píštaly a dolnej časti pravej ihlice s dobou liečenia v trvaní 7-8
týždňov a súčasne v dostatočnej miere do úvahy odborné vyjadrenie a následne výpoveď znalca H. H.
D. o mechanizme vzniku zranení poškodeného, podľa ktorej je vysoko pravdepodobné, že toto zranenie
poškodeného nastalo pri podkopnutí, keď noha poškodeného bola zaťažená, pričom je zjavné, že on ho
nekopol a preto hodnotil odsudzujúci rozsudok voči jeho osobe, ktorým ho súd uznal vinným z prečinu

ublíženia na zdraví, za zjavne nepreukázaný, predčasný a v rozpore so zisteným skutkovým stavom. V
danomprípadejepreukázanáskutočnosť,žezjehostranynedošloktakémukonaniuvočipoškodenému
I. J., ktorá mohla mať za následok jeho ťažkú ujmu na zdraví a preto nemôže byt' ani uznaný za vinného
z prečinu ublíženia na zdraví, tak ako je uvedené v rozsudku. Čo sa týka trestného činu výtržníctva, ktorý
mal skutkom uvedeným v obžalobe spáchať, má za to, že v danom prípade nijako nedošlo k naplneniu

skutkovej podstaty daného trestného činu, keďže nenapadol iného, bol iba pri konflikte, ktorý bol medzi
B. C. a poškodeným I. J., pričom nevedel a ani nemohol vedieť, že I. J. bol neplnoletý.
Odhliadnuc od zjavných pochybnosti ohľadne preukázania jeho zavinenia za skutky kladené mu
odsudzujúcim rozsudkom za vinu, považuje aj trest - 3 roky, ktorý mu bol prvostupňovým súdom uložený,
ako neprimerane prísny, nakoľko pred spáchaním skutku nebol trestaný, skutočnosti ohľadne drobných

priestupkov a vyučovacieho procesu nemôžu mat' vplyv na posúdenie jeho správania rozhodného pre
použitie priťažujúcich okolností. Nesúhlasil s názorom súdu, aby v danej veci bol posudzovaný prečin
výtržníctva ako samostatný trestný čin a s tým spojená priťažujúca okolnosť, pričom súd vôbec nevzal
do úvahy posudzovanie v jednočinnom súbehu. Súčasne považuje aj dĺžku skúšobnej doby, aj keď tátonevyplýva explicitne z predmetného rozsudku, a dĺžku probačného dohľadu v trvaní 40 mesiacov za
zjavne neprimerane dlhú. Súčasne namietal skutočnosť, že súd svojím rozsudkom určil jeho spoločnú
trestnú zodpovednosť za skutok uvedený v obžalobe spolu so spoluobžalovaným B. C., v otázke trestu

napriek veku spoluobžalovaného a motívu jeho spáchania, došlo k neprimeranej diferenciácii výšky
trestu, ktorý je u jeho osoby 3x taký veľký ako u B. C., zodpovedného za rovnaký skutok, pričom súd
ho súčasne zaviazal aj k písomnému ospravedlneniu.
Záverom uviedol, že je presvedčený, že odvolací súd pri rozhodovaní v predmetnej veci zoberie do
úvahy všetky okolnosti týkajúce sa skutku, ktorého spáchanie je mu kladené za vinu s prihliadnutím

na dôkazy, ktoré čiastočne resp. úplne spochybňujú jeho trestnú zodpovednosť ako obžalovaného
a s prihliadnutím na závažné rozpory vyplývajúce z jednotlivých výpovedí, ako aj ním preukázané
nedostatky pri vyhodnoteniach jednotlivých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ako aj na
absenciu akýchkoľvek usvedčujúcich dôkazov a rešpektujúc základnú zásadu trestného konania „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného" rozhodne tak, že zruší rozsudok prvostupňového súdu a
následne ho spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodí, resp. zruší napadnutý rozsudok v napadnutom

rozsahu a vec vráti prvostupňovému súdu.

Obž. ml. B. C. predložil dôvody odvolania prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorých po rekapitulácii
výrokov napadnutého rozsudku, po poukázaní na časť odôvodnenia rozsudku a citácii časti dôkazov
vyslovil svoj nesúhlas s výrokom o vine. Vzhľadom na vykonané dokazovanie názor súdu, ktorý

svojvoľne na základe vlastnej subjektívnej úvahy posúdil, že nie je možné jednoznačne ustáliť, že
najzávažnejšie zranenie – zlomeninu pravého členka spôsobil A., je jednoznačne v rozpore s výpoveďou
poškodeného,predovšetkýmzprípravnéhokonania,kedymalpoškodenýskutkovýdejvčerstvejpamäti,
ako aj výpoveďou znalca, ktorý ustálil, že zlomenina členka nastala v dôsledku podkopnutia.
Nestotožnil sa ani s aplikáciou judikatúry v zmysle rozhodnutia R 41/1993, pretože v predmetnej trestnej

veci chýba spoločný zámer, spoločný motív spôsobiť (ťažkú) ujmu na zdraví. Jeho motívom vo vzťahu k
napadnutiu poškodeného bolo to, že sa poškodený voči nemu dopustil hrubej neslušnosti na verejnosti
tým, že mu vulgárne vynadal, ako sám uviedol v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní, po
tom čo okolo neho prechádzal, vrazili do seba ramenami a on jeho smerom zakričal hrubý vulgarizmus
„kokoti“ ( v rámci svojej výpovede v prípravnom konaní uviedol, že jemu ako aj obžalovanému A. povedal

„debili“ a hneď na to ho mali začať biť), a následne ho mal začať biť. Nedohadovali sa na to, že
mu spôsobia ujmu na zdraví, iba po tom, čo sa voči nemu poškodený verejne slovne dopustil hrubej
neslušnosti, reagoval na to, že sa voči nemu dopustil fyzicky hrubej neslušnosti tým, že ho napadol,
avšak v zmysle vykonaného dokazovania sa aj poškodený snažil ho udrieť-napadnúť. V žiadnom
prípade, sa s obžalovaným A. vopred nedohodol na tom, že napadnú poškodeného, bola to výslovne

jeho reakcia na hrubú neslušnosť, ktorej sa voči nemu dopustil poškodený, ktorá bola zároveň nesporne
preukázaná vykonaným dokazovaním. Zároveň uviedol, že to ktoré zranenie bolo ktorým obžalovaným
spôsobené, bolo nesporne preukázané výpoveďou samotného poškodeného – najmä v prípravnom
konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní, taktiež výsluchom znalca, a nepriamo aj obžalovaným A. na
hlavnom pojednávaní. Súd na strane 12 druhý odsek uvádza „Bolo preukázané, že obaja obžalovaní

striedavo a opakovane udierali päsťami poškodeného do tváre, hrude a brucha (túto skutočnosť pre
upresnenie a aj vo vzťahu k utrpeným zraneniam poškodeného súd doplnil do skutkovej vety) a po jeho
podkopnutí a páde chrbtom ho striedavo a opakovane kopali do rôznych častí nôh, čím mu spôsobili
zranenia........, zlomeninu zadného okraja píšťaly a dolnej časti pravej ihlice.....“ S týmto názorom súdu
sa nemôžem v žiadnom prípade stotožniť, nakoľko v zmysle vykonaného dokazovania je nesporné, že

zlomenina nohy bola spôsobená podkopnutím a zároveň, že nebolo objektívne možné, aby zasiahol
poškodeného do pravej nohy a spôsobil mu zlomeninu a to už len z dôvodu, že predmetná zlomenina
je spôsobená kopnutím (podkopnutím) z vonkajšej strany, to znamená, že útočník musel stáť na pravej
strane smerom od poškodeného.
Súd v treťom odseku, posledná veta na strane 12, uvádza „Obžalovaní museli vedieť, že svojím

konaním, teda podkopnutím a následným kopaním do nôh poškodeného mu môžu spôsobiť ťažkú ujmu
na zdraví, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že takéto porušenie nespôsobia.“ čo je v rozpore
s vykonaným dokazovaním. Jeho úmysel že poškodeného nepodkopol, pričom samotným podkopnutím
bola poškodenému spôsobená uvedená zlomenina, teda právny názor súdu je v tomto smere opätovne
v rozpore s vykonaným dokazovaním, pričom jeho úmysel vo vzťahu k napadnutiu poškodeného bol

vyslovene následok slovnej hrubej neslušnosti, ktorej sa voči nemu dopustil poškodený.
Súdvďalšomuviedol, žemalzapreukázanéajnaplneniekvalifikačnéhoznakuspáchaniatrestnéhočinu
na dieťati, ako na chránenej osobe, keď obaja obžalovaní poškodeného z videnia poznali, preto museli
vedieť, že je v približne ich veku a tento poznatok mal vplyv na ich rozhodnutie napadnúť poškodeného,v porovnaní napríklad so situáciou, že by sa dostali do slovného konfliktu s dospelým mužom. Uvedený
právny názor súdu považuje za arbitrárny, vágny a nepreskúmateľný. Súd na základe vlastnej úvahy
uzavrel, že skutočnosť, že poškodený bol v čase skutku dieťaťom mala vplyv na jeho rozhodnutie ho

napadnúť. K tomu opätovne zopakoval, že dôvod napadnutia bol ten, že poškodený ho slovne napadol a
to bola len jeho reakcia (aj keď hlúpa čo si uvedomil). Poškodený je odo neho o rok starší, teda zo strany
súdu považuje „splnenie uvedeného kvalifikačného znaku“, ako nezákonný spôsob nadkvalifikovania
trestného činu.
Vo vzťahu ku spolupáchateľstvu dal do pozornosti, že sa k nemu vyžaduje spoločný úmysel

spolupáchateľov zahrňujúci tak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa chráneného
záujmu. Nejde o spolupáchateľstvo, ak páchatelia súbežne útočia proti tomu istému predmetu útoku,
ale každý z nich sleduje iný zámer (R 57/1970). O spolupáchateľstvo nejde ani v prípade, ak páchateľ
využije stav, ktorý bez dohody s ním vyvolala iná osoba (postupné páchateľstvo). O spolupáchateľstvo
na trestnom čine lúpeže nejde, ak jeden zo spoluobvinených v úmysle zmocniť sa cudzej veci
využije bezbrannosť obete, vyvolanú bez dorozumenia s druhým spoluobvineným (R 34/1968). Jeho

úmysel smeroval jednoznačne len voči fyzickému napadnutiu poškodeného v dôsledku toho, že ho
poškodený slovne napadol, pričom samotný poškodený sa ho taktiež snažil fyzicky napadnúť. K tomu,
že poškodenému objektívne nemohol spôsobiť poranenie pravej nohy, a to zlomeninu členka preukazuje
predovšetkým výpoveď poškodeného, ako aj odborné vyjadrenie a výpoveď znalca na pojednávaní v
zmysle ktorej je nesporné, že poranenie pravej nohy poškodeného bolo spôsobené obž. A. bez toho, aby

sa na tomto poranení pričinil. V súvislosti s výpoveďou svedka H. D. dal do pozornosti jeho vyjadrenie,
že poranenia by u mladej osoby mohli vzniknúť pri jeho podkopnutí, pričom podobné poranenia vznikajú
takisto pri kontaktných športoch ako je futbal. V prípade poškodeného je možné predpokladať, že po
kopnutí nohou druhej osoby do oblasti pravého členka došlo k vzniku predmetných zranení. Zo súdno-
lekárskeho hľadiska je viac pravdepodobné, že takáto zlomenina vznikne pri zaťažení pravej dolnej

končatiny v stoji, kedy je na ňu prenesená váha a určitým spôsobom kladie končatina odpor proti
kopnutiu. V prípade ležiacej polohy poškodeného dochádza pri kopnutí do oblasti vonkajšieho členku
pravej nohy poškodeného skôr k posunu pravej dolnej končatiny v smere kopu bez jej zaťaženia. V
ležiacej polohe by najskôr došlo k posunu celého predkolenia v smere pôsobiacej sily a až potom by
mohlo dôjsť k vzniku zlomeniny. Ak celý čas stál naľavo od poškodeného, nemohol objektívne zlomiť

obe kosti a to aj z dôvodu, že sa jedná o zlomeniu zadného okraja pravej píšťaly – teda muselo sa jednať
o úder z pravej strany, zároveň poškodený v prípravnom konaní jednoznačne uviedol, že on ho ani
raz nekopol do pravej nohy, práve naopak jednoznačne ustálil, že do pravej nohy (vrátane podkopnutia
pravej nohy) ho mal udierať obž. A.. Preto s ohľadom na dané skutočnosti mu nemôže byť kladené za
vinu, že sa dopustil prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/

Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zákona a nemôže niesť zodpovednosť za konanie obžalovaného A., ktorý poškodenému
spôsobil podkopnutím zlomeninu pravej dolnej končatiny.
Z daného dôvodu navrhol, aby ho odvolací súd oslobodil spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný
ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s

poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona z dôvodu, že je nepochybné, že som skutok nespáchal.
Vo vzťahu k prečinu výtržníctva by mal odvolací súd uplatniť tzv. materiálny korektív. Uvedomuje si,
že svojím konaním mohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva v zmysle § 364 ods.
1 písm. a) Trestného zákona, avšak jeho konanie bolo len reakciou na konanie poškodeného, ktorý

rovnako svojím konaním naplnil skutkovú podstatu 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, keď ho
slovne napadol, čo je preukázané jeho výpoveďou, ako aj výpoveďou poškodeného. Hrubá neslušnosť
je úmyselné konanie závažnejšieho charakteru, ktoré je v rozpore so zásadami slušného správania
v oblasti medziľudských vzťahov (napr. drsné nadávky, urážky skutkom, ktorými za istých okolností
môže byť i facka – napr. ak žiak struhne facku svojmu učiteľovi počas vyučovacieho procesu). Za hrubú

neslušnosť sa považuje také konanie, ktoré závažným spôsobom porušuje morálne zásady buď v oblasti
sexuálnej, alebo ktorá hrubým spôsobom útočí na česť a vážnosť občanov. Ide spravidla o obnažovanie
a onanovanie pred ženami a hrubé a vulgárne nadávky pred viacerými osobami (k tomu porovnaj B
1/1/1984). Konanie slovne znamená verbálne vyjadrenie nejakého obsahu (napr. hlasné alebo urážlivé
nadávky).(Trestný zákon II, 1. vydanie, 2011: J. Kolesár, E. Burda). V zmysle § 95 ods. 2 Trestného

zákonaPrečin,ktoréhoznakysúuvedenévtomtozákone,niejetrestnýmčinom,akhospáchalmladistvý
a ak je jeho závažnosť malá. Svojím konaním sa nesporne dopustil hrubej neslušnosti, že napadol
poškodeného, avšak vzhľadom na okolnosti, kedy jeho konanie bolo výlučne len reakciou na hrubú
neslušnosť poškodeného, daný skutok nie je trestným činom.S poukazom na uvedené preto navrhol, aby ho odvolací súd oslobodil spod obžaloby i za skutok právne
kvalifikovaný, ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného

zákona z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanými ako osobami na to oprávnenými
krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa
§ 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.

Odvolací súd v prvom rade preskúmal postup konajúceho súdu, pričom nezistil nedostatky, ktoré by
opodstatňovali zrušenie napadnutého rozsudku. Konajúci súd umožnil obžalovaným vyjadriť sa ku

skutku, k vykonaným dôkazom, umožnil im navrhovať dôkazy a vypočúvať svedkov, znalca, a predložiť
i argumentáciu o ich nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova, pričom obaja obžalovaní boli
v konaní zastúpení obhajcami, ktorí ich práva počas konania reálne uplatňovali. V tomto rozsahu nebolo
zistené porušenie práva na obhajobu.

Konajúci súd vykonal dokazovanie podľa pravidiel stanovených procesným predpisom a o proces
dokazovania opieral svoje skutkové zistenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol nielen
obsah vykonaného dokazovania, ale aj úvahy, ktorými sa riadil, a skutočnosti, o ktoré oprel svoje
skutkové závery. S hodnotením dokazovania sa stotožnil aj odvolací súd a ustálené skutkové zistenia
považuje za vecne správne a zodpovedajúce výsledkom z procesu dokazovania.

Vzhľadom k tomu, že obaja obžalovaní napádali skutkové zistenia, odvolací súd so zreteľom na ich
námietky považuje za potrebné uviesť, že z procesu dokazovania možno bez rozumných pochybností
ustáliť napadnutie poškodeného zo strany oboch obžalovaných. Konajúci súd priebeh skutkového deja
ustálil na základe výpovede poškodeného I. J., ktorý uviedol, že pri prechádzaní okolo neho strčil

doňho obž. ml. C., na čo reagoval verbálne nadávkou na oboch obžalovaných, pričom po vyslovení
nadávky sa obaja obžalovaní otočili, prišli k nemu a začali ho udierať päsťami do rôznych častí tela.
Zhodne začiatok napadnutia popísala aj svedkyňa Q. B., ktorá bola na mieste útoku prítomná ako
priateľkapoškodeného,pričomsasnažilazúčastnenýchodsebaoddeliť,abysanebili.Obajapoškodený
a svedkyňa Q. B. popisujú opakované údery do hlavy a hrude, pričom túto okolnosť potvrdil aj ďalší

svedok a to D.. R., ktorý konflikt sledoval z balkóna po tom, čo počul, ako žena kričí o pomoc. Niet preto
pochybností o skutkovom tvrdení konajúceho súdu, že obaja obžalovaní striedavo a opakovane udierali
poškodeného do oblasti tváre, hrudníka a brucha, aj keď to obaja obžalovaní popierali. Okrem toho
výpoveďou poškodeného I. J. bolo zistené, že po páde na zem stál po jeho ľavej strane obž. ml. B. C.
a obž. A. A. bol po jeho pravej strane, pričom ho obaja kopali do ľavého stehna a do pravého členka, kto

ho kde kopal, však nevidel, pretože si chránil tvár. Túto časť skutkového deja svedkovia nevideli, pričom
obaja obžalovaní popierali, aby útočili na poškodeného kopaním. Svedok H. H. D., ktorý posudzoval
zranenia poškodeného a mechanizmus ich vzniku, uviedol, že najpravdepodobnejší mechanizmus
vzniku zlomeniny zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice s dobou liečenia 7-8 týždňov
je pôsobenie násilia do oblasti pravého členka, pričom obe zlomeniny museli vzniknúť súčasne.

Mohlo sa tak stať v stoji poškodeného, ale nie je vylúčený vznik popísaných zlomenín kopaním ani
v ležiacej polohe. Vzhľadom na charakter mechanizmu vzniku zlomením, správne postupoval konajúci
súd, ak v skutkových zisteniach uviedol aj kopanie zo strany obžalovaných do nôh poškodeného, aj keď
obžalovaní takýto spôsob útoku na poškodeného taktiež popierali.

Niet dôvod neveriť poškodenému ohľadne spôsobu útoku na jeho fyzickú integritu, ktorý bol objektom
útoku, a ktorý po páde na zem sa už nemohol postaviť, čo je objektivizované výpoveďami aj
vyššie menovaných svedkov. Neboli zistené ani žiadne okolnosti, ktoré by výpoveď poškodeného
spochybňovali, okrem odlišných výpovedi obžalovaných, preto postup konajúceho súdu, ktorý vychádzal
aj z výpovede poškodeného pri ustálení priebehu skutkového deja, odvolací súd považuje za správny.

Obž. ml. B. C. namietal, aby spôsobil poškodenému zlomeniny zadného okraja pravej píšťaly a dolnej
častipravejihlicespoukázanímnavýpoveďpoškodenéhozprípravnéhokonania,kedypoškodenýtvrdil,
že „...podkopli mu nohy a kopali ho na zemi, ... videl, že B. C. bol po jeho ľavej strane a A. A. po jehopravej strane pri pravej nohe a zrejme on ho kopal do pravej nohy, keďže bol na pravej strane.“. V tejto
súvislosti potom obž. ml. B. C. namietal i úvahu konajúceho súdu, podľa ktorého zistenie o rozostavení
obžalovaných podľa výpovede poškodeného nepostačovalo pre vyvodenie jednoznačného záveru, že

najzávažnejšie zranenie spôsobil poškodenému obž. A., pretože nie je možné vylúčiť, že aj obž. ml. C.
mohol pri kopaní zasiahnuť aj pravú nohu.

So záverom konajúceho súdu, že z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne
určiť, ktorý z obžalovaných spôsobil poškodenému zlomeniny oboch kostí, sa odvolací súd stotožnil.

Poškodený vo svojej výpovedi v prípravnom konaní síce popísal postavenie oboch obžalovaných v čase,
keď ležal na zemi, avšak nevidel, ktorý z útočníkov ho kopal do oblasti členka. Vyjadrenie poškodeného,
že zrejme obž. A. ho kopal do pravej nohy a obž. C. do ľavej nohy je iba dedukciou z ich postavenia vedľa
neho, keďže pociťoval kopnutia v oblasti ľavého stehna a pravého členku. Poškodený nevedel popísať
ani to, ktorý z útočníkov ho mal podkopnúť z pravej strany. Takéto vyjadrenie poškodeného v rovine
domnienky nemôže byť základom pre jednoznačnú vinu obž. A. A. zo spôsobenia najzávažnejšieho

poraneniazlomenínobochkostí.Napokonanizáveryodbornéhoposúdenianiesújednoznačné,pretože
svedok H. D. mechanizmus vzniku zlomenín zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice
presne neurčil a ostalo to v rovine, že vzniklo pôsobením kopnutia, pričom mohlo sa tak stať v stojacej
alebo ležiacej polohe. O spôsobení týchto poranení počas konfliktu obžalovaných s poškodeným nie sú
pochybnosti, preto záver, že poškodenému boli spôsobené i tieto poranenia počas útoku obžalovaných

kopnutím bez špecifikácie konkrétnej osoby, zodpovedá procesu dokazovania.

Za daného zistenia, ak nebolo možné bez rozumných pochybností uzavrieť presný mechanizmus vzniku
poranení zlomeniny oboch kostí a určiť, ktorý z obžalovaných ich spôsobil, správne postupoval konajúci
súd, ak takéto konanie posúdil ako spolupáchateľstvo prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1,

ods. 3 písm. c) Tr. zákona so spôsobením následku vo forme ťažkej ujmy so zreteľom na dobu liečenia
zistených poranení. Medzi konaním obžalovaných a spôsobeným následkom je príčinná súvislosť,
pričom obžalovaní sa konania dopustili vo forme úmyselného zavinenia k spôsobeniu následku ľahkej
ujmy na zdraví, čomu nasvedčuje spôsob útoku vedený kopaním, a následok vo forme ťažkej ujmy na
zdraví je spôsobený z nedbanlivosti, tak ako to ustálil aj konajúci súd. Prečinu ublíženia na zdraví sa

obaja obžalovaní dopustili vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na čo možno usudzovať
z konania oboch obžalovaných.

Spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného činu spoločným konaním a aj úmysel k tomu
smerujúci. O spoločné konanie ide vtedy, ak každý zo spolupáchateľov naplnil svojím konaním všetky

znaky skutkovej podstaty trestného činu, alebo ak každý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil
len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je naplnená len súhrnom týchto konaní,
alebo ak konanie každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťazca, pričom jednotlivé činnosti
- články reťazca - smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho
skutkovú podstatu a pôsobia súčasne. K naplneniu pojmu spolupáchateľstva nie je potrebné, aby všetci

spolupáchatelia sa zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. Postačuje aj čiastočné prispenie, hoci
ajvpodriadenejúlohe,lenkeďjevedenérovnakýmúmyslomakočinnosťostatnýchspolupáchateľovaje
takobjektívneisubjektívnezložkoudeja,tvoriacehovosvojomcelkutrestnékonanie.Spolupáchateľstvo
je potrebné teda chápať tak, že ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoma alebo viacerými
osobami, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin spáchala sama, a ak bol trestný čin spáchaný

v spolupáchateľstve, je irelevantné, akým konkrétnym dielom sa ten ktorý zo spolupáchateľov na konaní
podieľal.

Na spoločný úmysel možno usudzovať z konania páchateľov, pretože nemusí ísť výslovne o ústnu
dohodu, ale dohoda môže spočívať v konkludentnom súhlase.

V posudzovanom prípade z dokazovania plynie, že obaja obžalovaní napadli poškodeného spoločne,
spoločne ho opakovane udierali či už päsťami alebo ho kopali po páde na zem. Práve opakovanie útokov
obžalovanými či už údermi päsťou alebo kopaním svedčí o spoločnom úmysle ublížiť poškodenému na
zdraví podľa § 15 písm. a) Tr. zákona, zrejme ako odveta za vulgárnu nadávku poškodeného na adresu

obžalovaných. Za spôsobenie ťažkej ujmy zodpovedajú obaja obžalovaní spoločne nedbanlivostnou
formou zavinenia podľa § 16 písm. a) Tr. zákona. Obaja totiž vedeli, že pokiaľ budú poškodeného
atakovaťkopanímťažšouobuvou,môžutakýmtokonanímpoškodenémuspôsobiťajporaneniaťažšieho
charakteru, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že takéto porušenie nespôsobia. Právespôsobom vykonania činu obžalovanými je preukázaný spoločný úmysel k spáchaniu prečinu a preto
správne postupoval konajúci súd, ak uznal oboch obžalovaných vinnými aj z ťažšieho následku.

Odvolací súd sa ale nestotožnil s právnym posúdením skutku podľa § 156 ods. 2 písm. a) Tr. zákona,
ktorého zákonným znakom je spáchanie činu na chránenej osobe, v posudzovanom prípade podľa §
139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Z ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zákona vyplýva, že ustanovenie odseku
1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej
osoby. Zo skutkových okolností nie je zrejmá žiadna súvislosť medzi napadnutím poškodeného

obžalovanými a vekom poškodeného. Okrem toho obž. ml. B. C. je mladší od poškodeného o 10
mesiacov a obž. A. je starší o 2 a 1 roka, čo poukazuje na približne rovnakú vekovú kategóriu medzi
týmito aktérmi, preto i toto zistenie viedlo odvolací súd k záveru, že zákonný znak „čin spáchali na
chránenej osobe“ nemá svoje opodstatnenie pri právnom posúdení skutku.

Napadnutím iného sa obaja obžalovaní dopustili aj prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)

Tr. zákona, pretože fyzický útok na osobu na verejnosti narušuje pokojné spolužitie občanov, verejný
poriadok a vzbudzuje aj pohoršenie. V prerokúvanom prípade nejde o menej závažný, či bežný spôsob
narušenia občianskeho spolužitia, na čo možno usúdiť aj z konania svedka D.. R., ktorý vzhľadom na
spôsob útoku išiel z bytu spoločne so svedkyňou L. A. poškodenému na pomoc. Tohto prečinu sa obaja
obžalovaní dopustili v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví.

Uvedená zmena v posúdení konania obžalovaných viedla odvolací súd k zrušeniu napadnutého
rozsudku postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku.

Odvolací súd preskúmaval aj výroky o treste. Obom obžalovaným bola priznaná jedna priťažujúca

okolnosť a to, že v jednočinnom súbehu spáchali dva trestné činy, teda spáchali viac trestných činov
podľa § 37 písm. h) Tr. zákona. Ak priznanie tejto okolnosti obž. A. A. namietal, nemožno túto jeho
odvolaciu námietku považovať za opodstatnenú, pretože zákon vymedzil podmienky pre priznanie tejto
priťažujúcej okolnosti spáchaním viacerých trestných činov, nie skutkov.

U obž. ml. B. C. bola zistená aj poľahčujúca okolnosť a tou je, že obžalovaný mladistvý viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život. Odvolací súd sa s jej priznaním obžalovanému mladistvému
stotožnil, pretože obž. ml. C. nemá žiadny záznam v registri trestov a nie sú uňho evidované ani
priestupky, čo nasvedčuje tomu, že do spáchania skutku viedol riadny život.

U obž. A. A. v dôsledku prevahy priťažujúcich okolností konajúci súd aplikoval sprísňovaciu zásadu
uvedenú v § 38 ods. 4 Tr. zákona, v dôsledku ktorej sa zvýšila dolná hranica trestnej sadzby o jednu
tretinu z rozdielu hornej a dolnej hranice trestnej sadzby. Pri zákonom stanovenej trestnej sadzbe podľa
§ 156 ods. 3 v rozmedzí od 2 rokov do 5 rokov tak zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby predstavovalo
o jeden rok, čo viedlo k jej úprave na 3 roky. Ak konajúci súd uložil obž. p. A. za oba trestné činy podľa §

41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, uložil ho na dolnej hranici zákonnej
trestnej sadzby. Ani odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli zmierniť zvýšenú dolnú hranicu
trestnej sadzby a v tejto súvislosti dáva do pozornosti obž. A. A., že iba vďaka jeho predchádzajúcemu
správaniu mu nebola priznaná poľahčujúca okolnosť, že pred spáchaním skutku viedol riadny život.
Obž. A. sa dopúšťal úmyselných protiprávnych konaní v priestupkovej rovine obdobného charakteru ako

teraz prerokúvaná trestná činnosť, pričom hodnotenie zo školy má nepriaznivé z dôvodu, že si neplnil
svoje povinnosti, mal zlú dochádzku, problémy s učením, na vyučovaní nepracoval a občas sa nevhodne
správal voči vyučujúcim.

Vzhľadom na skutočnosť, že obž. A. A. nebol doposiaľ vo výkone trestu a keďže ide o jeho prvé

odsúdenie, výkon uloženého trestu odňatia slobody nepodmienečne nie je nevyhnutným na jeho
nápravu. U obžalovaného nejde o výrazne narušeného páchateľa a preto mu bolo umožnené, aby
v rámci skúšobnej doby svojím správaním preukázal, že na jeho nápravu postačuje aj hrozba výkonom
trestu. To znamená, že je iba na obžalovanom, ako sa bude správať počas skúšobnej doby a či vyhovie
zákonom stanoveným podmienkam. Konajúci súd určil skúšobnú dobu na 40 mesiacov, ktorú považoval

obž. A. A. za veľmi prísnu. S touto námietkou sa odvolací súd stotožnil a opakovane poukazuje na
okolnosť, že obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, preto určená skúšobná dobe je pomerne dlhá
a neprimeraná na okolnosti prípadu a predovšetkým k osobe obžalovaného a jeho možnostiam nápravy.Keďže obž. A. A. bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, obligatórne mu bol uložený aj
probačný dohľad nad správaním obžalovaného počas skúšobnej doby.

K ďalšej námietke obžalovaného A. A. spočívajúcej v porovnávaní uložených trestov medzi
spoluobžalovanými odvolací súd uvádza, že obž. A. bol ukladaný trest ako dospelému páchateľovi
v rámci základných trestných sadzieb na rozdiel od obž. ml. C., u ktorého sa aplikovali ustanovenia
o mladistvých, v dôsledku čoho sa trestné sadzby znižovali o polovicu.

Obž. ml. B. C. konajúci súd uložil pri rovnakom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, teda na dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Aj u tohto obžalovaného mladistvého, ktorý nie
je zvlášť narušeným páchateľom, nie je nevyhnutný výkon nepodmienečného trestu na jeho nápravu,
preto podmienečný odklad výkonu trestu zodpovedá zákonu. Zákonu zodpovedajúcim je aj určenie
skúšobnej doby na 18 mesiacov, keďže na mladistvého je potrebné pôsobiť za účelom jeho nápravy po

dlhšiu ako jeden rok, predovšetkým prihliadajúc na spôsob vykonania činu a jeho následky.

Odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku v celom jeho rozsahu pre chyby vo výroku o vine mal
povinnosť opätovne rozhodnúť aj o trestoch obžalovaným. Na základe vyššie spomenutých úvah vo
vzťahu k uloženým trestom odvolací súd uložil obom obžalovaným tresty odňatia slobody vo výmerách

na dolnej hranici trestnej sadzby, ktoré podmienečne odložil. Obž. ml. B. C. určil skúšobnú dobu na 18
mesiacov, ktorú považoval za primeranú a súčasne potrebnú z dôvodu potreby určitého dohľadu nad
jeho správaním a súčasne dať obžalovanému mladistvému možnosť, aby sa sám pričinil o nápravu tým,
že povedie riadny život. Obž. A. A. však odvolací súd skrátil skúšobnú dobu tým, že ju znížil na dobu 30
mesiacov, ktorú považoval za potrebnú vzhľadom na jeho doterajšie správanie, ktoré nebolo tak v škole

ako ani na verejnosti pozitívne a vykazovalo množstvo negatívnych prvkov.

Napokon odvolací súd rozhodol aj o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobom zodpovedajúcim
rozhodnutiu konajúceho súdu, keďže nezistil okolnosti, pre ktoré by malo dôjsť k jeho zmene.

To boli podstatné dôvody rozsudku, ktorým bola zmenená právna kvalifikácia skutku, a u obž. A. A. bol
zmiernený aj trest.

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.