Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416200096
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1416200096.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: X. T.. H. R., L. G. X, X., X.
T.. R. U. R., X. XX, X., X. W. G.Á., L. XXa, X., X. N.. W. R., L. G. XX, X., všetci žalobcovia zastúpení
advokátom T.. L. R., W. XX, X., proti žalovanej: Slovenská G., P. T. W. W. Ú.G. pre Ú. L. H. P. U. G., N.:
XX XXX XXX, O. XXA, X., za účasti intervenienta na strane žalovanej: T. Č. X. - W. P., N.: XX XXX XXX,
B. U.. K. X, X., o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV
zo dňa 24.03.2022, č. k. 23C/3/2016-328, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v celom rozsahu z a

m i e t a.

Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 24.03.2022, č. k. 23C/3/2016-328, uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť pôvodnému žalobcovi v 1. rade (t. č. nebohý N.. H. R.) a žalobkyni v 2. rade sumu 25.600
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 05.11.2015 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia (pôvodný žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade)
sa žalobu zo dňa 11.01.2016 domáhali voči žalovanej zaplatenia sumy 25.600 eur s príslušenstvom
titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Dôvodili, že ako
bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným
úradom Bratislava, pre katastrálne územie W. P., a to pozemkov s parcelným č. XXX/XX a č. XXX/
XX a rodinného domu so súpisným č. XXXX, postavenom na parcele č. XXX/XX, na ulici L. G.
XX, P. X. (ďalej len „nehnuteľnosti“) sa stali účastníkmi územného konania o umiestnení stavby

rodinného domu na susednom pozemku parcela č. XXX, ktoré sa začalo na základe návrhu stavebníka
J. D., vlastníka pozemkov parcela č. XXX a č. XXX/X, hraničiacich s parcelou č. XXX/XX v ich
vlastníctve. V rámci územného konania uplatnili námietky voči umiestneniu susednej stavby z dôvodu
nedodržania príslušných územnotechnických požiadaviek na výstavbu podľa vyhlášky Ministerstva
životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o
všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na
stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č.

532/2002 Z. z."), najmä pokiaľ išlo o odstupy stavieb podľa § 6 citovanej vyhlášky, a to vo vzťahu
k rodinnému domu žalobcov, postavenom na parcele č. XXX/XX, od ktorého mala byť nová stavba
umiestnená vo vzdialenosti nezodpovedajúcej podmienkam vyhlášky. T. Č.H. X. - W. P. (ďalej aj
ako „stavebný úrad“) námietky žalobcov neuznala a dňa 08.10.2012 vydala územné rozhodnutie oumiestnení stavby č. W./. (ďalej len „rozhodnutie o umiestnení stavby“ alebo „územné
rozhodnutie“). Na odvolanie žalobcov Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky,
rozhodnutím zo dňa 07.02.2013, č. H. (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 07.02.2013“), napadnuté územné

rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcov zamietol. Žalobcovia podali proti rozhodnutiu odvolacieho
správneho orgánu žalobu podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „O.s.p.“) a žiadali o preskúmanie jeho zákonnosti. Krajský súd v Bratislave žalobe žalobcov vyhovel
a rozsudkom zo dňa 16.01.2014, sp. zn. 1S/99/2013, napadnuté rozhodnutie zo dňa 07.02.2013 v
spojení s rozhodnutím o umiestnení stavby zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. j) O.s.p. a vec vrátil

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci; predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.02.2014 a vykonateľnosť dňa
25.03.2014. Vzhľadom na to, že Krajský súd v Bratislave spočiatku nevyhovel žiadosti žalobcov o odklad
vykonateľnosti napadnutého územného rozhodnutia, stavebník na podklade právoplatného územného
rozhodnutia pokračoval v konaní o povolení stavby „Rodinný dom“, v ktorom žalobcovia opäť uplatnili
námietky, s totožnou argumentáciou ako v konaní územnom. T. Č. X. - W. P. rozhodnutím zo dňa

14.05.2013, č. W., vydala rozhodnutie o povolení stavby (ďalej aj ako „stavebné povolenie“), ktoré na
odvolanie žalobcov Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, rozhodnutím zo dňa
11.09.2013, č. H. (ďalej aj ako „rozhodnutie zo dňa 11.09.2013“), potvrdil a ich odvolanie ako nedôvodné
zamietol. Rozhodnutie o povolení stavby nadobudlo právoplatnosť dňa 23.09.2013, ktorým dňom bolo
stavebníkovi J. D.W. umožnené začať s realizovaním stavby.

3. Žalobcovia ďalej uviedli, že po zrušení územných rozhodnutí rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 16.01.2014, sp. zn. 1S/99/2013, a vrátení veci stavebnému úradu na ďalšie konanie tento
následne požiadal Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR (ďalej len „ministerstvo“)
o usmernenie ako postupovať ďalej v danom prípade, s tým, že sa vecou bude zaoberať až po

obdržaní žiadaného usmernenia. Medzičasom začal stavebník realizovať výstavbu rodinného domu,
nakoľko i štátny stavebný dohľad vykonaný dňa 12.06.2014 konštatoval súladnosť stavby so stavebným
povolením.Pokusonápravuprotiprávnehostavupodnetomžalobcovnapreskúmanierozhodnutiamimo
odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny
poriadok“) skončil neúspešne, nakoľko ministerstvo v odpovedi zo dňa 28.10.2014 konštatovalo

ponechanie územného rozhodnutia v platnosti, keďže nebol preukázaný negatívny vplyv stavby na
rodinný dom žalobcov a nezistilo sa ani iné porušenie zákona prevyšujúce záujem na zachovaní
dobromyseľnosti nadobudnutých práv stavebníka. Žiadne ďalšie relevantné opravné prostriedky na
obranu svojich práv žalobcovia po vyššie uvedených krokoch už nemali k dispozícii. Mali za to, že
územným rozhodnutím, po ktorom nasledovali ďalšie právne a faktické úkony spojené s realizáciou

stavby rodinného domu v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, im bola spôsobená škoda. Tá
spočívala v tom, že v dôsledku stavby bez platného územného rozhodnutia, bola znížená hodnota
rodinného domu v ich vlastníctve. Krajský súd v Bratislave pritom potvrdil, že susedná stavba bola
stavebníkom navrhnutá v rozpore s príslušnými všeobecnými technickými požiadavkami na výstavbu,
najmä v rozpore s ustanoveniami vyhlášky č. 532/2002 Z. z.

4. Pokiaľ išlo o samotnú škodu a jej výšku, žalobcovia uviedli, že na parcele č. XXX/X, hraničiacej s
ich parcelou č. XXX/XX, katastrálne územie W. P., sa v dôsledku právoplatného stavebného povolenia,
ku ktorému neexistuje územné rozhodnutie, nachádza rozostavaná stavba rodinného domu a táto
nezodpovedá podmienkam stanoveným v § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., nakoľko je umiestnená v

odstupovej vzdialenosti 2,5 m od spoločných hraníc pozemku a v odstupovej vzdialenosti 4,3 m od ich
rodinného domu; odstupová vzdialenosť je výrazne nižšia ako minimálne určená vzdialenosť 7 metrov.
Rodinný dom žalobcov, nachádzajúci sa na parcele č. XXX/XX, má pritom na stene protiľahlej k susednej
stavbe umiestnené okná troch obytných miestností, pričom stavba sa nachádza juhovýchodne od ich
domu, a preto nedostatočná odstupová vzdialenosť medzi rodinnými domami výrazne ovplyvňuje denné

osvetlenie a preslnenie ich rodinného domu, vplýva na celkové zachovanie pohody bývania v ňom, a
tým i znižuje hodnotu nehnuteľností v ich vlastníctve v porovnaní so stavom, ktorý by existoval, pokiaľ
by susedná stavba bola umiestnená v súlade s územnotechnickými požiadavkami na výstavbu podľa
vyhlášky č. 532/2002 Z. z. Zníženie hodnoty nehnuteľností predstavovalo škodu spôsobenú realizáciou
predmetnej stavby, pričom táto podľa znaleckého posudku znalkyne N.. H.. J. Y. Č.. X/XXXX (ďalej

len „znalecký posudok 4/2015“) zodpovedala sume 25.600 eur. Išlo o rozdiel všeobecnej hodnoty
rodinného domu s príslušenstvom za predpokladu, že susedná nehnuteľnosť je umiestnená v súlade s
územnotechnickými požiadavkami na výstavbu a všeobecnej hodnoty rodinného domu s príslušenstvomza súčasného stavu, keď je narušený minimálny odstup stavieb; technická hodnota domu je v oboch
prípadoch rovnaká.

5. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a žiadala ju v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že stavebné
povolenie bolo vydané na podklade v tom čase zákonného a právoplatného územného rozhodnutia,
ktoré bolo pre jeho vydanie právne záväzným podkladom; zároveň, nebolo ako právoplatné pre
nezákonnosť zrušené, čo má za následok, že i susedná stavba bola realizovaná v súlade s právoplatným
stavebným povolením. Napokon, uvedené potvrdil vykonaný štátny stavebný dohľad v zápisnici zo

dňa 12.06.2014. Stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.09.2013, teda ešte v čase pred
vydaním rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.01.2014, č. k. 1S/99/2013-61, právoplatným
dňa 21.02.2014. Zrušením právoplatného územného rozhodnutia v súdnom konaní nedošlo automaticky
aj k zrušeniu právoplatného stavebného povolenia, resp. nebola vyrieknutá jeho nezákonnosť.
Vychádzajúc z teórie prezumpcie správnosti správnych aktov, predmetné územné rozhodnutie bolo v
čase vydania stavebného povolenia právoplatným, a teda neexistoval žiaden dôvod stavebné povolenie

nevydať. Pokiaľ išlo o samotné územné rozhodnutia, žalovaná poukázala na to, že vyhláška č.
532/2002 Z. z. pripúšťa pri stiesnených územných podmienkach aplikáciou § 6 ods. 5 aj iné riešenie
vzdialenosti rodinných domov, ako je uvedené v § 6 ods. 3 a ods. 4 citovanej vyhlášky, podmienené
takými obmedzeniami, ktoré neumožňujú ich použitie a ktoré možno určiť individuálnym komplexným
hodnotením, vrátane potrebných meraní. V tomto smere žalovaná neakceptovala námietku žalobcov,

že susedná stavba bola navrhnutá v rozpore so zákonom a stavebný úrad rozhodol nezákonne o
umiestnení susediacej stavby. Pri posúdení návrhu stavebníka, ako aj námietok žalobcov uplatnených
v územnom konaní, pritom stavebný úrad vychádzal zo skutkových okolností v danej lokalite a na
pozemku stavebníka, vyhodnotiac ho ako pozemok, na ktorom sú naplnené všetky charakteristické
znaky jednoznačne stiesnených územných podmienok. Napokon, i žalobcovia si svoj rodinný dom

postavili iba 1,80 m od spoločných hraníc s pozemkom stavebníka, pričom v spojení s orientáciou okien
ich obytných miestností smerom na jeho pozemok, nedodržali ustanovenia vyhlášky o odstupových
vzdialenostiach, čo prispelo k stiesneným územným podmienkam. Žalobcovia nepreukázali namietané
výrazné zatienenie ich nehnuteľnosti a s tým súvisiaci negatívny vplyv susednej stavby, čo preukazoval
i svetlotechnický posudok č. XX/XXXX, vypracovaný N.. N. W. (ďalej len „svetlotechnický posudok“); v

záveroch potvrdil, že k namietanému zatieneniu miestností rodinného domu žalobcov susednou stavbou
nedôjde ani po jej realizácii, keď jednotlivé miestnosti zostanú preslnené viac, ako určuje príslušný
hygienický predpis.

6. Pokiaľ išlo náhradu škody uplatňovanú žalobcami žalovaná považovala ich tvrdenia, že v dôsledku

neexistencie územného rozhodnutia sa znížila hodnota ich rodinného domu za hypotetické až absurdné.
Podľa nej si uplatňovali nárok na náhradu škody v dôsledku vydania, a nie v dôsledku zrušenia
nezákonného územného rozhodnutia. V znaleckom posudku stanovená výška náhrady škody ako
peňažný rozdiel odhadnutej všeobecnej hodnoty ich nehnuteľnosti ovplyvnenej polohou susednej
stavby za predpokladu jej umiestnenia v súlade s územnotechnickými požiadavkami a za predpokladu

jej umiestnenia v rozpore s nimi by sa podľa nej prejavili až pri predaji nehnuteľností. Žalobcovia
nepreukázali vznik skutočnej škody, t. j. že v rozhodnom období mali minimálne prísľub na uzavretie
kúpnej zmluvy s konkrétnym subjektom alebo že jej uzavretie sa v dôsledku rozhodovania orgánov
štátnej stavebnej správy znemožnilo. Žalovaná dala do pozornosti, že skutočnú škodu nemožno priznať
do budúcna ako ujmu, ktorá ešte prípadne len vznikne; preto žalobcami uplatnenú škodu nemožno

považovať za relevantnú, keď existenciu susednej stavby nemožno označiť za dôvod znehodnotenia
majetku žalobcov. Vzhľadom na uvedené absentovala podľa žalovanej i príčinná súvislosť medzi
vydaným územným rozhodnutím a vznikom škody.

7. Intervenient na strane žalovanej (ďalej len „intervenient“) sa v celom rozsahu stotožnil s tvrdeniami

žalovanej a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podľa neho absentoval zákonný predpoklad
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou tak, ako tvrdili žalobcovia, a nezákonným rozhodnutím.
Susedná stavba bola uskutočnená na základe stavebného povolenia, ktoré nebolo pre nezákonnosť
zrušené, a teda ani označené ako nezákonné rozhodnutie, keď v danom čase bolo vydané na základe
právoplatného územného rozhodnutia. Ani dotknutá susedná stavba nebola podľa vykonaného štátneho

stavebného dohľadu realizovaná v rozpore s právoplatným stavebným povolením. To, že nedošlo k
zrušeniu stavebného povolenia pre nezákonnosť nemôžu žalobcovia nahrádzať smerovaním pozornosti
na územné rozhodnutie, nakoľko jeho zrušenie pre nezákonnosť bolo len v určitej časovej, nie však
príčinnej súvislosti s následkom, ktorý tvrdia žalobcovia. Na uvedenom základe mal preto intervenientza to, že nebola daná žiadna príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou.
Intervenient okrajovo podotkol, že mu nebolo známe, že by žalobcovia využili ďalšie účinné prostriedky
nápravy s cieľom zvrátiť právoplatné stavebné povolenie, pričom práve až v dôsledku tohto rozhodnutia

sa stavba realizovala.

8. Súd prvej inštancie rozhodol o veci prvý krát rozsudkom zo dňa 15.06.2017, č. k. 23C/3/2016-205,
ktorý Krajský súd v Bratislave znesením zo dňa 30.01.2020, sp. zn. 3Co/326/2018, zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Konajúcemu súdu uložil zamerať sa na zistenie existencie príčinnej súvislosti

medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, skúmať, či nezákonné rozhodnutie, ktorým stavebný úrad
rozhodol o umiestnení stavby, bolo tou príčinou, ktorá mala priamo a bezprostredne za následok
žalobcami deklarované znehodnotenie ich nehnuteľnosti v dôsledku postavenia susednej stavby, t. j.
spôsobilo škodu. Mal pritom prihliadať na to, že aj keď územné rozhodnutie a stavebné povolenie spolu
úzko súvisia, nakoľko bez územného rozhodnutia nie je možné vydať stavebné povolenie, zrušením
územného rozhodnutia nestráca stavebné povolenie, na základe ktorého sa až následne realizuje

stavba, platnosť. Pokiaľ išlo o existenciu škody, odvolací súd uviedol, že žalobcovia túto charakterizovali
ako škodu skutočnú, nakoľko sa mala prejaviť v znehodnotení ich nehnuteľnosti, pričom je nepochybné,
že skutočnou škodou môže byť i zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom,
aký tu bol pred spôsobením škody, a teda škodou môže byť i ujma, ktorá znamená zníženie hodnoty
veci v dôsledku škodovej udalosti oproti stavu pred týmto poškodením.

9. Po vrátení veci na ďalšie konanie vyhodnotil súd prvej inštancie opätovne dokazovanie, pričom
zistil, že žalobcovia boli bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č.
XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, pre katastrálne územie W. P., obec X. - T.. Č.. W. P.,
C. X. N., a to pozemkov s parcelným č. XXX/XX a č. XXX/XX a rodinného domu so súpisným č.

XXXX, postavenom na parcele č. XXX/XX, na ulici L. G. XX, P. X.. Žalobcovia sa stali účastníkmi
územného konania o umiestnení stavby rodinného domu na susednom pozemku s parcelným č.
XXX, začatého na základe návrhu stavebníka J. D., ako vlastníka pozemkov hraničiacich s parcelou
č. XXX/XX v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, v ktorom uplatnili námietky voči umiestneniu
stavby pre nedodržanie územnotechnických požiadaviek na výstavbu podľa vyhlášky č. 532/2002 Z.

z, konkrétne odstupov stavieb podľa § 6 citovanej vyhlášky. T.Á. Č. X. - W. P. námietky žalobcov
zamietla a dňa 08.10.2012 vydala územné rozhodnutie, proti ktorému podali žalobcovia odvolanie.
Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím zo dňa 07.02.2013 námietky
žalobcov zamietol a napadnuté územné rozhodnutie potvrdil. Na podklade žaloby žalobcov Krajský
súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16.01.2014, sp. zn. 1S/99/2013, rozhodnutie Obvodného úradu

Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 07.02.2013 v spojení s územným rozhodnutím
zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. j) O.s.p. a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd v Bratislave dôvodil, že v územnom
konaní došlo k vydaniu protiprávnych rozhodnutí v prospech stavby navrhnutej v rozpore s príslušnými
všeobecnými technickými požiadavkami na výstavbu, a to i napriek námietkam žalobcov; rozsudok

nadobudolprávoplatnosťdňa21.02.2014avykonateľnosťdňa25.03.2014.KrajskýsúdvBratislavepred
vydaním rozhodnutia nevyhovel žiadosti žalobcov o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v
územnom konaní.

10. Vychádzajúc z územného rozhodnutia, stavebný úrad (T. Č. X. - W. P.) vydal dňa 14.05.2013

stavebníkovi povolenie k výstavbe, t. j. stavebné povolenie, pričom námietky žalobcov týkajúce sa
susednej stavby, ktorá nesplnila územnotechnické požiadavky na výstavbu podľa vyhlášky č. 532/2002
Z. z., nepovažoval za dôvodné. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol
Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky dňa 11.09.2013 tak, že ich odvolanie zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Poznamenal, že žalobcovia založili odvolanie na rovnakých

námietkach a pripomienkach ako uplatnili už v územnom konaní, avšak v prebiehajúcom konaní sa
skúma len, či dokumentácia spĺňala zastavovacie podmienky územného rozhodnutia a či je s nimi
súladná. Na základe stavebného povolenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.09.2013, začal
stavebník s realizáciou stavby. Následne, po zrušení rozhodnutia zo dňa 07.02.2013 v spojení s
územným rozhodnutím a vrátení veci Obvodný úrad Bratislava v priebehu mesiaca máj 2014 vrátil spis

stavebnému úradu. Ten listom zo dňa 16.06.2014, č. W., písomne oznámil, že v súvislosti so zrušením
územného rozhodnutia požiadal ministerstvo o usmernenie ako ďalej postupovať a bude sa vecou
zaoberať až po obdržaní usmernenia; vec však ďalej riešená nebola.11. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že stavebník začal na podklade stavebného povolenia realizovať
stavbu rodinného domu, pričom dodatočne vykonaný štátny stavebný dohľad dňa 12.06.2014
konštatoval jej súlad so stavebným povolením. Žalobcovia dali podaním zo dňa 10.07.2014 podnet

na preskúmanie rozhodnutia - stavebného povolenia, mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl.
Správneho poriadku a navrhli ho zrušiť z dôvodu jeho vydania v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Ministerstvo ponechalo žalobcami napadnuté rozhodnutie v platnosti, konštatujúc,
že nebol preukázaný negatívny vplyv susednej stavby na rodinný dom žalobcov, ani porušenie zákona,
ktoré by prevyšovalo záujem na zachovaní dobromyseľne nadobudnutých práv stavebníka. Ministerstvo

ďalej uviedlo, že v stavebnom konaní sa stavba neumiestňuje, ani sa neurčujú odstupové vzdialenosti
a z hľadiska umiestnenia stavby stavebný úrad v stavebnom konaní skúma len, či dokumentácia spĺňa
zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky územného rozhodnutia; v
čase konania a rozhodovania o povolení stavby, ako aj v odvolacom konaní, bola stavba umiestnená
v zmysle právoplatného územného rozhodnutia, ktoré sa tak stalo záväzným podkladom pre vydanie
stavebného povolenia.

12. Podľa znaleckého posudku 4/2015 stanovila znalkyňa N.. H.. J. Y. výšku škody, resp. znehodnotenia
rodinného domu žalobcov výstavbou susednej stavby rozostavaného rodinného domu ako rozdiel
všeobecnej hodnoty rodinného domu s príslušenstvom za predpokladu, že susedná nehnuteľnosť je
umiestnená v súlade s územnotechnickými požiadavkami na výstavbu, najmä s ohľadom na vzájomné

odstupy stavieb a všeobecnej hodnoty rodinného domu s príslušenstvom za súčasného stavu, kedy
je porušený minimálny odstup stavieb, keď technická hodnota rodinného domu ostala nezmenená.
Podľa záverov znaleckého posudku predstavovala škoda na majetku žalobcov sumu 25.621,62 eura,
po zaokrúhlení 25.600 eur.

13. Žalobcovia požiadali ministerstvo dňa 03.06.2015 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), z titulu nezákonného rozhodnutia zo dňa 07.02.2013 v spojení s
územným rozhodnutím. Ministerstvo na ich žiadosť odpovedalo neuspokojením ich nároku.

14. Po takto vykonanom dokazovaní, za súčasnej aplikácie § 3 ods. 1, písm. a), § 5 ods. 1, § 17 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 517 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej
len „Občiansky zákonník“), dospel súd prvej inštancie k rovnakému záveru ako konštatoval v zrušenom
rozhodnutí zo dňa 15.06.2017, č. k. 23C/3/2016-205, že medzi nezákonným rozhodnutím a škodou je
daná príčinná súvislosť. Mal za preukázané, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16.01.2014,

č. k. 1S/99/2013-61, zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. rozhodnutie zo dňa 07.02.2013 v spojení
s územným rozhodnutím z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci a správny orgán tak rozhodol protiprávne. V prípade územného rozhodnutia ide teda o nezákonné
rozhodnutie, na základe ktorého bolo následne vydané stavebné povolenie a stavebník začal realizovať
stavbu. Zrušením nezákonného územného rozhodnutia bolo podľa mienky konajúceho súdu potvrdené,

že susedná stavba bola navrhnutá a realizovaná v rozpore s príslušnými všeobecnými technickými
požiadavkami na výstavbu podľa vyhlášky č. 532/2002 Z. z. Konajúci súd konštatoval, že v stavebnom
konaní, a napokon i vo vyjadrení k podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,
správne orgány argumentovali tým, že v stavebnom konaní sa stavba neumiestňuje, neurčujú sa
odstupové vzdialenosti, keď z hľadiska umiestnenia stavby stavebný úrad v stavebnom konaní skúma,

či dokumentácia spĺňa podmienky územného rozhodnutia, pričom dôvodili i tým, že v čase konania
a rozhodovania o povolení stavby bola susedná stavba umiestnená v zmysle vtedy právoplatného
územného rozhodnutia, ktoré sa tak stalo záväzným podkladom pre vydanie stavebného povolenia. Súd
prvej inštancie uviedol, že ani po právoplatnom zrušení nezákonného územného rozhodnutia a vrátení
veci na ďalšie konanie príslušné správne orgány neriešili protiprávny stav a nezabezpečili nápravu.

Vychádzajúc z týchto skutočností mal za nesporne preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou, a to i napriek existencii právoplatného stavebného povolenia; práve na jeho
základe došlo totiž k realizácii stavby v rozpore s územnotechnickými požiadavkami na výstavbu.
Konajúci súd pritom podotkol, že podmienkou preukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou nie je zrušenie všetkých rozhodnutí v správnom konaní súvisiacich s výstavbou.

15. Pokiaľ išlo o existenciu škody, ktorú žalobcovia charakterizovali ako škodu skutočnú, súd prvej
inštancie poznamenal, že skutočnou škodou môže byť i zmenšenie existujúceho majetku poškodeného
v porovnaní so stavom, aký tu bol pred spôsobením škody; škodou teda môže byť aj ujma, spočívajúcav znížení hodnoty veci následkom škodovej udalosti, v danom prípade nezákonného rozhodnutia, oproti
stavu pred poškodením. Škodu, resp. jej výšku preukazovali žalobcovia znaleckým posudkom 4/2015, v
ktorom znalkyňa ocenila znehodnotenie nehnuteľnosti žalobcov sumou 25.621,62 eura, po zaokrúhlení

25.600 eur. I keď tento znalecký posudok nespĺňal charakter znaleckého posudku pre absenciu doložky
o tom, že znalkyňa si je vedomá následkov nepravdivosti znaleckého posudku, v intenciách názoru
odvolacieho súdu, možno na neho prihliadať ako na iný dôkazný prostriedok v zmysle § 187 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), t. j. ako na listinu. Pokiaľ
išlo o poukaz žalovanej na svetlotechnický posudok súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcov,

že týmto znalkyňa N.. N. W. neurčila hodnotu veci. Napokon, s jeho obsahom z hľadiska umiestnenia
susednej stavby v súlade s vyhláškou č. 532/2002 Z. z. sa vysporiadal Krajský súd v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 1S/99/2013; pre posúdenie škody uplatnenej žalobcami teda nemal predmetný
svetlotechnický posudok relevanciu, keďže nemohol nahradiť rozpor umiestnenia stavby s podmienkami
citovanej vyhlášky, ktorá určuje parametre odstupovej vzdialenosti. Na uvedenom základe súd prvej
inštancie vyhodnotil žalobu žalobcov za dôvodnú a tejto v celom rozsahu vyhovel.

16.Súdprvejinštanciepriznalžalobcomspolusistinouiuplatnenépríslušenstvo,atoúrokyzomeškania
odo dňa 05.11.2015, kedy im príslušný orgán oznámil, že ich nárok na náhradu škody neuspokojí.

17. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcom, ktorí mali

plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne v zmysle § 262 ods.
2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. Namietala, že konajúci súd v súvislosti so
vznikom škody opätovne len konštatoval, že susediaca stavba bola realizovaná v rozpore s príslušnými
územnotechnickými požiadavkami na výstavbu, čím došlo k znehodnoteniu nehnuteľnosti žalobcov.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal s jej námietkami, že žalobcovia
nepreukázali vznik skutočnej škody, najmä, že v rozhodnom období mali minimálne prísľub k uzavretiu

kúpnej zmluvy s konkrétnym subjektom alebo jej uzavretie bolo v dôsledku rozhodovania orgánov
štátnej stavebnej správy znemožnené. S touto otázkou sa konajúci súd vysporiadal len veľmi stroho,
parafrázujúc žalobcov, čím nerešpektoval ani názor vyslovený odvolacím súdom. Skutočnou škodou
je pritom majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku
poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty potrebné vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do

predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie
do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné. Žalovaná bola toho názoru, že hodnota
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov alebo výnos z jej predaja by sa prejavili pri jej skutočnom predaji,
a preto žalobcovia nepreukázali vznik skutočnej škody. Žalobcami uvádzanú škodu nepovažovala za
relevantnú, najmä ak táto predstavuje zmarený majetkový prospech, a teda preukázané zväčšenie alebo

rozmnoženie majetku poškodeného, ktoré bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, resp. ak má slúžiť na vyváženie ujmy, ktorá poškodenému skutočne vznikla. Tvrdenia žalobcov
o vzniku ujmy a jej výške sa tak pohybujú v hypotetickej rovine. Pri vyššie uvedenej kvalifikácii škody
nie je možné považovať existenciu susednej stavby za dôvod znehodnotenia majetku žalobcov.

19. Žalovaná ďalej uviedla, že konajúci súd sa stotožnil i s argumentáciou žalobcov, že nezákonné
rozhodnutie predstavuje jednoznačnú príčinu vzniku uplatňovanej škody. Neriadil sa pritom opäť
právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v bodoch 33. a 34. odôvodnenia zrušujúceho
uznesenia; inak by musel žalobu zamietnuť. Vo svojej úvahe tak dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a následne k nesprávnym právnym záverom o tom, že na základe nezákonného rozhodnutia

došlo k vydaniu stavebného povolenia a k realizácii dotknutej stavby. Rozhodnutie o umiestnení stavby
síce vytvára právny základ spočívajúci v možnosti vydať rozhodnutie o realizácii stavby, avšak ku
samotnej realizácii môže a nemusí dôjsť. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou
musí byť priama a bezprostredná, čo v danom prípade nebolo splnené. Stavebné povolenie nebolo
pre nezákonnosť zrušené, a teda dotknutá susedná stavba bola uskutočnená v súlade s právoplatným

stavebným povolením. Uvedené pritom potvrdil i vykonaný štátny stavebný dohľad v zápisnici zo dňa
12.06.2014. Stavebné povolenie pritom nadobudlo právoplatnosť ešte v čase pred vydaním rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.01.2014, č. k. 1S/99/2013-61, právoplatným dňa 21.02.2014.20. V tejto súvislosti žalovaná konajúcemu súdu tiež vytkla, že sa nezaoberal jej argumentáciou, že
zrušením právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby v súdnom konaní nedochádza automaticky
i k zrušeniu právoplatného stavebného povolenia, a teda je tým vyrieknutá i nezákonnosť stavebného

povolenia. Vychádzajúc z prezumpcie správnosti správnych aktov, územné rozhodnutie bolo v čase
vydania stavebného povolenia právoplatné, a teda neexistoval žiaden dôvod nevydať stavebné
povolenie. Zákonodarca pritom neprejavil úmysel, aby prípadné podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti územného rozhodnutia malo vplyv na prebiehajúce správne konanie týkajúce sa vydania
stavebného povolenia; napokon nebol ani dôvod spájať tieto konania.

21. Podľa žalovanej si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody vzniknutej v dôsledku vydania
nezákonného územného rozhodnutia, nie v dôsledku jeho zrušenia. V tejto súvislosti poukázala na názor
vyjadrený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 24/2011 a sp. zn. 5Cdo 126/2009, s tým,
že nestačí len pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, keď sa vždy vyžaduje jej preukázanie; v takom
prípade zaťažuje dôkazné bremeno poškodeného. Do úvahy treba pritom brať iba tie príčiny a následky,

ktoré zodpovednosť zakladajú. Na uvedenom základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd v súlade s
ustanovením § 390 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietne.

22. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej považovali jej opravný prostriedok po obsahovej
stránke za prakticky v celom rozsahu a bez podstatnejších zmien prevzatý z predchádzajúceho

odvolania; žalovaná ho nijako nedoplnila, ani nemodifikovala, dokonca jeho vecný rozsah ešte o
niečo zúžila. Za jediné faktické doplnenie odvolania považovali pritom odkazy žalovanej na body
33. až 35. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 30.01.2020, sp. zn. 3Co/326/2018, bez
ozrejmenia, v čom nemal súd prvej inštancie rešpektovať právny názor odvolacieho súdu, resp. sa ním
neriadil. Nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu potom predstavuje podstatu nesprávneho

právneho posúdenia veci. Zo znenia odvolania nie je zrejmé, v čom spočívala existencia vymenovaných
odvolacíchdôvodov;nemožnopritomvychádzaťlezzpúhehovýpočtuvšeobecnýchodvolacíchdôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., bez ich konkrétnejšieho zdôvodnenia. Žalovaná pritom
opätovne opakovala nezmyselnú teóriu o hypotetickom ušlom zisku a jeho výške a o tom, že pre vznik
skutočnej škody na veci musí dôjsť k jej predaju alebo aspoň prísľubu na uzavretie kúpnej zmluvy; touto

argumentáciou tak spochybnila fundamentálne chápanie pojmu škoda v právnom zmysle. Pritom podľa
judikatúry, ak sa škodovou udalosťou (napr. znečistením) znížila hodnota veci, vlastníkovi vznikla škoda
v okamihu znehodnotenia veci, a to bez ohľadu na to, či už vynaložil prostriedky na uvedenie veci do
pôvodného stavu, či na odstránenie zdroja vzniku škody. Za majetkovú stratu na strane poškodeného
možno považovať všeobecné zníženie hodnoty veci, určené porovnaním majetkovej hodnoty pred a

po poškodení, ktoré možno kvantifikovať práve na základe znaleckého posúdenia. Pritom k vzniku
škody v dôsledku poškodenia alebo iného znehodnotenia veci môže dôjsť aj bez toho, aby bolo
nutné poškodenú vec predávať alebo ju uvádzať do pôvodného stavu. Žalobcovia tak pri uplatnení
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. postupovali striktne v súlade s platnými a účinnými predpismi,
pre tento účel si nechali vyhotoviť riadny znalecký posudok určujúci škodu ako výšku znehodnotenia

nehnuteľnosti, pričom jeho použitie ako iného dôkazného prostriedku (listiny) v zmysle § 187 ods. 2
C.s.p., konkrétne ako listinného dôkazu, akceptoval i odvolací súd. Žalovaná naviac nepredložila žiaden
znalecký posudok, ani nenavrhla iné dôkazy, pričom ani neuviedla iné skutočnosti, ktoré by relevantným
spôsobom spochybnili obsah a závery nimi predloženého posudku a najmä samotnú výšku škody. Tá
pritom predstavovala rozdiel všeobecnej hodnoty rodinného domu s príslušenstvom za predpokladu

umiestnenia susednej stavby v súlade s územnotechnickými požiadavkami na výstavbu a všeobecnej
hodnoty domu za súčasného stavu, kedy je porušený minimálny odstup stavieb. Skutočnosť, že im
vznikla škoda je pritom podľa názoru žalobcov nespochybniteľná. V danom prípade bola škoda ako
taká pre škodcu i objektívne predvídateľná, nakoľko bol na porušenie predpisov pri umiestnení stavby a
na jeho dôsledok vo vzťahu k stavbe žalobcov a jej znehodnotenia opakovane vo všetkých dotknutých

konaniach upozornený. Pokiaľ odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.01.2020 poukázal na
existenciu svetlotechnického posudku z roku 2011, ktorý mal mať vplyv na žalobcami deklarovanú
existenciu škody a jej výšku, týmto nebola určená hodnota veci v danom čase; napokon vyhláška
č. 532/2002 Z. z. jednoznačne určovala parametre odstupovej vzdialenosti, ktoré v danej veci neboli
naplnené; obsah svetlotechnického posudku preto nebol pre vec relevantný. Krajský súd v Bratislave

pri rozhodovaní o nezákonnosti územného rozhodnutia autoritatívne posúdil otázku súladu umiestnenia
stavby s vyhláškou č. 532/2002 Z. z. konštatujúc nezákonnosť aplikácie použitých ustanovení, a to i s
prihliadnutím na svetlotechnický posudok. Podľa krajského súdu výpočty a merania v svetlotechnickom
posudku samy osebe nepostačovali pre posúdenie splnenia podmienok podľa § 6 vyhlášky č. 532/2002Z. z. a nemohli nahradiť, resp. konvalidovať rozpor umiestnenia stavby s podmienkami podľa § 6
ods. 3 citovanej vyhlášky; tieto napokon ani nemôžu byť aktuálne považované za relevantné pre
účely posúdenia škody, resp. znehodnotenia nehnuteľnosti výstavbou susednej stavby umiestnenej v

rozpore so zákonom. Žalobcovia rovnako podotkli, že pokiaľ sa odvolací súd v bode 35. odôvodnenia
zrušujúceho uznesenia zo dňa 30.01.2020 zmienil o námietke žalovanej týkajúcej sa odstupovej
vzdialenosti ich rodinného domu od hraníc pozemkov nižšej ako 2 metre, táto v skutočnosti predstavuje
2,3 metra, čo napokon vyplývalo i zo žaloby a predložených dôkazov a žalobcovia túto skutočnosť
dodatočne potvrdzovali dôkazom predloženým po zrušení pôvodného rozsudku z roku 2017.

23. Pokiaľ išlo o otázku príčinnej súvislosti, s ktorou sa konajúci súd zaoberal v bodoch 16. až 18.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, i tu podľa mienky žalobcov žalovaná len zopakovala argumentáciu
z pôvodného konania, ktorá relevantným spôsobom nespochybnila existenciu príčinnej súvislosti medzi
vydaným a následne zrušeným nezákonným rozhodnutím a škodou na ich strane. Z jednotlivých
skutočností uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že rozhodnutie zo dňa

07.02.2013 bolo v spojení s územným rozhodnutím zrušené ako nezákonné rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 16.01.2014, sp. zn. 1S/99/2013, keď navrhnutá stavba bola umiestnená v rozpore
s podmienkami stanovenými právnymi predpismi. Stavba takto umiestnená bola naozaj realizovaná a
v jej dôsledku sa preukázateľne znížila hodnota rodinného domu žalobcov, čím im bola spôsobená
škoda. Nezákonné územné rozhodnutie tvorí jednoznačnú a nespochybniteľnú príčinu vzniku škody

na ich strane. Súd prvej inštancie teda dospel k správnemu záveru, že preukázali príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, pričom jej podmienkou nie je zrušenie všetkých rozhodnutí
súvisiacich s výstavbou; napokon, žalovaná v odvolaní neuviedla nič, čo by túto otázku a jej vyriešenie
konajúcim súdom spochybnilo. Pritom, i keď stavebné povolenie bolo ponechané v platnosti, ako
uviedol odvolací súd v zrušujúcom uznesení, odstupová vzdialenosť stavieb sa posudzovala výlučne

v rámci územného konania. Dotknuté nezákonné územné rozhodnutie bolo „izolované“ ako jediná a
hlavná príčina vzniku škody, a teda bez jeho vydania by nedošlo k vydaniu stavebného povolenia,
jeho právoplatnosti a ani k realizácii dotknutej stavby. Podľa mienky žalobcov nebolo možné označiť
inú nepriamu príčinu vzniku škody na ich strane, pričom takú netvrdila ani žalovaná. Pritom z povahy
územného rozhodnutia a stavebného povolenia vyplýva, že bez právoplatného územného rozhodnutia

nemohlo byť vydané stavebné povolenie a bez právoplatného stavebného povolenia nemohla byť
(legálne) uskutočnená stavba, vo vzťahu ku ktorej sa posudzuje odstupová vzdialenosť len v územnom
konaní, a nie až v nadväzujúcom stavebnom konaní. Za tejto situácie potom nemožno pre ustálenie
príčinnej súvislosti argumentovať charakterom územného rozhodnutia, resp. tým, že stavebné povolenie
nebolo zrušené. Pritom z celej časovej a vecnej postupnosti jednotlivých úkonov správnych orgánov a

stavebníka vyplýva, že bez nezákonného územného rozhodnutia by nedošlo ani k ďalším úkonom a
v konečnom dôsledku ani k uskutočneniu stavby v rozpore s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi.
Žalovanou opakovane, aj v odvolacom konaní, vznášaná argumentácia o povahe a vzájomnom vzťahu
územného rozhodnutia, resp. stavebného povolenia vo všeobecnosti nemá podľa žalobcov žiadny
relevantný vzťah k posudzovaniu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody v

danom prípade. Otázku vzniku škody, resp. jej príčinnej súvislosti s nezákonným územným rozhodnutím
nemožno posúdiť negatívne len z dôvodu, že na základe samotného územného rozhodnutia sa stavba
nerealizuje, nezasahuje sa ním bezprostredne „do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života“ a „vytvára sa ním len právny základ pre rozhodnutie o realizácii
stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť'“. V danom prípade územné rozhodnutie,

ktorým sa umiestnila stavba na pozemku v rozpore s predpismi, skutočne viedlo k realizácii stavby, a
tým i k vzniku škody na strane žalobcov; nejde teda len o hypotetický alebo potenciálny budúci zásah do
ich práv ako vlastníkov nehnuteľnosti. Svedčí im potom aktívna vecná legitimácia na uplatnenie práva
na náhradu škody.

24. Žalobcovia uzavreli, že v konaní v prvej inštancii boli vykonané všetky navrhnuté dôkazy, ktoré boli
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel konajúci súd k
správnym skutkovým zisteniam, pričom pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal zo správneho právneho
posúdenia veci; na uvedenom základe považovali napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie za
vecne správny, a preto navrhli, aby ho odvolací súd potvrdil a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania.

25. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávnerozhodnutie vo veci. Konajúci súd sa nevyjadril k tvrdeniam žalovanej ohľadne nepreukázania vzniku
škody, keď v tomto smere len parafrázoval tvrdenia žalobcov, nerešpektujúc pritom právny názor
odvolacieho súdu vyslovený v bode 35. odôvodnenia zrušujúceho uznesenia.

Žalobcovia podľa neho neuniesli dôkazné bremeno tvrdení o vzniku škody, ktoré sa tak pohybujú len v
rovine domnienok a hypotéz. Žalobcom nevznikol nárok na náhradu škody, tento nebol preukázaný, a
preto vyhovením ich žalobe súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil; škoda totiž musí existovať
v čase rozhodovania súdu o uplatnenom nároku, pričom súd musí ustáliť i čas vzniku škody.

26. Súd prvej inštancie posúdil nesprávne i naplnenie predpokladu príčinnej súvislosti medzi
tvrdenou škodou a nezákonným rozhodnutím. V tomto smere opätovne len uviedol, že sa stotožnil
s argumentáciou žalobcov ohľadne existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi
nezákonným územným rozhodnutím a škodou nimi uplatnenou, s ktorým názorom však intervenient
(rovnako ako žalovaná) nesúhlasil. Konajúcim súdom prijaté závery pritom odporovali ustálenej súdnej
judikatúre, ktorá sa zaoberala otázkou charakteru, povahy a základných čŕt rozhodnutia o umiestnení

stavby ako individuálneho správneho aktu. V tomto smere intervenient poukázal na uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 06.03.2002, sp. zn. II. ÚS 22/2002. Z charakteristiky rozhodnutia o
umiestnení stavby vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorým sa stavba priamo nerealizuje, keďže k jej
realizácii dochádza až na základe stavebného povolenia. Rozhodnutie o umiestnení stavby nezakladá
bezprostredné porušenie práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného alebo

rodinného života, aj keď vytvára možnosť pre prijatie ďalšieho rozhodnutia, ktoré sa môže súkromného
a rodinného života dotknúť. I podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veci, sp. zn. 3 Sžp 1/2010 a sp.
zn. 5 Sžp 3/2011, rozhodnutím o umiestnení stavby nemožno stavbu ešte realizovať, a preto nemôže
spôsobiť bezprostredné porušenie vlastníckeho práva, vrátane pohody bývania. Stavba žalobcov,
rovnako ako susedná stavba, boli vykonané na základe a v súlade s právoplatným stavebným

povolením, ktoré nebolo označené za nezákonné a ani doposiaľ nebolo zrušené pre nezákonnosť. Toto
rozhodnutie požíva prezumpciu správnosti individuálneho správneho aktu, a preto na neho treba hľadieť
ako na rozhodnutie správne a zákonné, dokiaľ nebolo zákonným postupom zrušené alebo zmenené
orgánom kompetentným na jeho zmenu alebo zrušenie. Žalobcovia nemôžu túto okolnosť nahrádzať
účelovým upriamovaním pozornosti na územné rozhodnutie, keďže jeho zrušenie pre nezákonnosť bolo

len v istej časovej, nie však v príčinnej súvislosti s nimi tvrdeným následkom. V právnej konštrukcii
žalobcov teda absentuje predpoklad príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.
Vzhľadom na opačný názor konajúceho súdu (o jej existencii) považoval intervenient jeho záver za
rozporný s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, čoho dôsledkom je porušenie
článku 2 ods. 2 C.s.p. Naviac, konajúci súd svoj odklon od tejto judikatúry vôbec nezdôvodnil. V

nadväznosti na absenciu predpokladu príčinnej súvislosti nebola podľa mienky intervenienta daná ani
pasívna vecná legitimácia tak žalovanej, ako ani jeho; tá mala byť na strane stavebníka, ktorý jediný
reálne konal, a teda reálne stavbu uskutočnil, a preto za daného stavu veci zodpovedá za vzniknutú
škodu. Až v prípade, ak by bol stavebník k náhrade škody zaviazaný, môže sa následne domáhať
náhrady škody voči štátu argumentujúc, že postupoval v zmysle platného a nezrušeného stavebného

povolenia.

27. Podľa intervenienta napokon nemohlo ostať bez povšimnutia ani to, že žalobcovia nevyužili všetky
účinné opravné prostriedky na dosiahnutie zrušenia stavebného povolenia, ako je obnova konania a
žaloba v správnom súdnictve, a teda si riadne nesplnili svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415

Občianskeho zákonníka. Na uvedenom základe navrhol intervenient zhodne so žalovanou, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 390 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol.

28. Žalobcovia v reakcii na vyjadrenie intervenienta mali za to, že toto je obsahovo totožné s
jeho podaním - odvolaním proti v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie. Intervenient nijako

nemodifikoval svoju argumentáciu v rámci aktuálneho odvolacieho konania, iniciovaného na podklade
odvolania žalovanej, keď uvádzal nepresvedčivé až irelevantné tvrdenia týkajúce sa vzniku škody,
ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Otázkou vzniku škody
sa pritom žalobcovia už podrobne zaoberali v písomnom vyjadrení zo dňa 12.05.2022 majúc za to,
že táto bola riadne preukázaná a vyčíslená, a teda ohľadne jej danosti uniesli dôkazné bremeno.

Poukázali v tomto smere na odôvodnenie odvolacieho súdu v bode 35. zrušujúceho uznesenia, v rámci
ktorého uviedol, že skutočnou škodou môže byť i zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v
porovnaní so stavom pred spôsobením škody v dôsledku škodovej udalosti (nezákonného rozhodnutia).
Na túto argumentáciu sa pritom odvolal i súd prvej inštancie. Je pritom nepochybné, že k vznikuškody a určeniu jej výšku môže dôjsť v dôsledku poškodenia alebo iného znehodnotenia veci aj bez
toho, aby bolo nutné poškodenú vec predávať alebo ju uvádzať do pôvodného stavu. Žalobcovia sa
pritom v písomnom vyjadrení zo dňa 12.05.2022, na ktoré odkázali, vyjadrili i k existencii príčinnej

súvislosti. Podstatnou skutočnosťou pritom bolo, že nezákonné územné rozhodnutie ostalo hlavnou a
rozhodujúcou príčinou vzniku škody, ostatné sú vedľajšie; bez nezákonnosti územného rozhodnutia by
nevznikol škodový následok. Práve z povahy územného rozhodnutia a stavebného povolenia vyplýva,
že bez právoplatného územného rozhodnutia nemohlo byť vydané stavebné povolenie a bez neho
nemohla byť legálne uskutočnená stavba. Žalobcovia uzavreli, že tak žalovaná, ako ani intervenient na

jejstranenepreukázali,ženimiuvádzanédôvodybolivkonanívprvejinštanciinaplnenéasútaksplnené
podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku. Navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

29. Žalovaná vo vyjadrení k stanovisku žalobcov a intervenienta, s ktorým sa plne stotožnila, mala za to,
že žalobcovia len zopakovali tvrdenia prednesené v priebehu konania, s ktorými nesúhlasila. V odvolaní
jasne uviedla odvolacie dôvody a tieto aj riadne odôvodnila. Pokiaľ žalobcovia namietali totožnosť jej

odvolania s v poradí prvým odvolaním po obsahovej stránke bolo tomu tak čiastočne preto, že i súd
prvej inštancie použil v odôvodnení nového rozhodnutia v zásade rovnakú argumentáciu.

30. Žalobcovia sa vo vyjadrení zo dňa 14.09.2022 pridržali svojich predchádzajúcich písomných a
ústnych vyjadrení.

31. V priebehu odvolacieho konania z úmrtného listu vystaveného matričným úradom mestskej časti X.
- U. T.Q. zo dňa 22.04.2024, zväzok XX, ročník XXXX, strana XXX, poradové č. XXX, odvolací súd zistil,
že pôvodný žalobca v 1. rade N.. H. R. zomrel dňa XX.XX.XXXX, pričom podľa uznesenia Mestského
súdu Bratislava IV zo dňa 19.06.2024, sp. zn. 1D/208/2024, Dnot 36/2024, dedičmi po nebohom

sa stali okrem jeho manželky a žalobkyne N.. W. R., N. T.. H. R., narodený XX.XX.XXXX, T.. R. U. R.,
narodená XX.XX.XXXX a W. G., narodená XX.XX.XXXX. So zreteľom na tieto skutočnosti odvolací súd
uznesením zo dňa 29.07.2024, č.k. 3Co/5/2023-445, rozhodol, že v odvolacom konaní bude namiesto
nebohého žalobcu v 1. rade pokračovať s jeho dedičmi, a to s T.. H.N. R., označujúc ho za žalobcu
v 1. rade, T.. R. U. R., G.. R., označujúc ju za žalobkyňu v 2. rade a W. G., rod. R., označujúc ju za

žalobkyňu v 3. rade; nebolo potrebné, aby odvolací súd rozhodol i o pokračovaní v konaní s dedičkou
- manželkou nebohého pôvodného žalobcu v 1. rade N.. W. R., nakoľko táto už v konaní
vystupovala na žalujúcej strane.

32. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie prejednal odvolanie žalovanej

podľa § 385 ods. 1 C.s.p. na pojednávaní konanom dňa 31.10.2024, na ktorom zopakoval dokazovanie
listinnými dôkazmi, a to rozhodnutím mestskej časti Bratislava W. P. o umiestnení stavby zo dňa
08.10.2012, č. j. W., rozhodnutím Obvodného úradu Bratislava o zamietnutí odvolania N.. R. H. N.. R. a
potvrdení napadnutého územného rozhodnutia zo dňa 07.02.2013, č.
H., rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.01.2014, č. k. 1S/99/2013-61, rozhodnutím

mestskej časti Bratislava Karlova Ves zo dňa 14.05.2013, č. j. W., rozhodnutím Obvodného úradu
Bratislava o zamietnutí odvolania N.. R. H. N.. R. a potvrdení stavebného povolenia zo dňa 11.09.2013,
č. H., listom mestskej časti X. - W. P. zo dňa 16.06.2014, odpoveďou Ministerstva dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja SR na podnet na preskúmanie rozhodnutia v konaní mimo odvolania zo dňa
28.10.2014, znaleckým posudkom 4/2015 a situačným nákresom (č. l. 323, 324), pričom dospel k

záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. V súvislosti s prechodom kompetencie z ministerstva v oblasti
územného plánovania, výstavby a vyvlastnenia pritom konal v zmysle § 40al zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy s Úradom pre územné plánovanie a
výstavbu Slovenskej republiky ako so zástupcom žalovanej.

33. Odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 30.01.2020, sp.
zn. 3Co/326/2018, vychádzajúc zo skutkových tvrdení uvedených žalobcami v žalobe, ako i v ich
písomných a ústnych vyjadreniach v priebehu konania, považoval za zrejmé, že svoj nárok odvodzovali
od zodpovednosti za škodu v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. zo zodpovednosti žalovanej za

nezákonné rozhodnutie. Za nezákonné pritom označili rozhodnutie Obvodného úradu Bratislava, odbor
výstavby a bytovej politiky zo dňa 07.02.2013 v spojení s územným rozhodnutím, nakoľko bolo(i) ako
právoplatné zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.01.2014, sp. zn. 1S/99/2013.
Existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým bolo územnérozhodnutie, voči ktorému podali žalobcovia riadny opravný prostriedok (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.) a toto bolo následne ako právoplatné zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16.01.2014, č. k. 1S/99/2013-61, tak nebola v konaní sporná, a túto nespochybnila ani žalovaná

v podanom odvolaní.

34. Žalovaná konajúcemu súdu vytýkala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom
sa dostatočne nevysporiadal s jej argumentáciou ohľadne nedostatku príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a žalobcami uplatňovanou škodou, resp. i ohľadne vzniku škody. I keď

porovnaním odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s odôvodnením v poradí
prvého, odvolacím súdom zrušeného rozsudku, možno vzhliadnuť mierne odlišnosti, treba prisvedčiť
žalovanej, že v zásade konajúci súd zotrval na už prv prednesenej myšlienkovej úvahe a na
ňu nadväzujúcich záveroch, podľa ktorých medzi nezákonným územným rozhodnutím a škodou
uplatňovanou žalobcami existuje vzťah príčiny a následku. Mal za to, že stavba sa realizovala práve
na základe nezákonného rozhodnutia vydaného v rozpore s územnotechnickými požiadavkami na jej

výstavbu, bez ohľadu na právoplatné stavebné povolenie, ktoré ostalo v platnosti. S uvedeným, stručne
predneseným, názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil.

35. Odvolací súd v prvom rade udáva, že v prípade zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. sa vyžaduje, aby nezákonné rozhodnutie alebo niektorý z iných zákonných titulov

a vznik škody boli v logickom slede, t. j. aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody,
v uplatnenom rozsahu, následkom tejto príčiny. Súdna prax sa zhoduje v tom, že nestačí iba
pravdepodobnosťpríčinnejsúvislosti,čiokolnostinasvedčujúcejejexistencii,alepreúspešnéuplatnenie
nároku na náhradu škody sa vyžaduje preukázanie kauzálnej súvislosti. Conditio sine qua non je, či by
škodlivý následok nastal bez nezákonného rozhodnutia. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosť za škodu nenastáva. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina
priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku preto musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí iba jeho sprostredkovanosť. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku, ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych

súvislostiach, pričom zodpovednostný titul musí byť príčinou dôležitou, podstatnou, a teda značnou.

36. V danej veci bolo pre vyriešenie zásadnej otázky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou, ktorej danosť žalovaná namietala, rozhodujúce, v čom konkrétnom spočívala
majetková škoda, ktorej náhrady sa žalobcovia dovolávali, a či táto bola v priamej a nesprostredkovanej

príčinnej súvislosti s nimi uplatňovaným titulom.

37. Žalobcovia v žalobe skutkovo odôvodňovali škodu tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. stavby bez platného územného rozhodnutia, bola znížená hodnota ich rodinného domu, a tým
im vznikla škoda. Možno súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že podľa skutkových tvrdení viazali

žalobcovia existenciu škody na moment realizácie susednej nehnuteľnosti, ku ktorej došlo práve na
základe právoplatného stavebného povolenia, a teda nie územného rozhodnutia. Z charakteristiky
rozhodnutiaoumiestnenístavbytotižvyplýva,žeideorozhodnutie,ktorýmsastavbapriamonerealizuje,
keďže k jej realizácii dochádza až na základe stavebného povolenia; rozhodnutie o povolení stavby
je teda rozhodnutím, na základe ktorého boli splnené právne podmienky pre výstavbu susednej

nehnuteľnosti a bez jeho existencie by stavebník nemohol stavbu postaviť. Toto rozhodnutie požíva
vlastnosť prezumpcie správnosti individuálneho správneho aktu, a teda je potrebné na neho hľadieť
ako na rozhodnutie zákonné, dokiaľ nebolo zákonným postupom zrušené alebo zmenené orgánom
na to príslušným. Za tohto stavu potom škoda deklarovaná žalobcami nemohla existovať v priamej a
bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným územným rozhodnutím. I keď žalobcovia v priebehu

konania viac krát zdôrazňovali previazanosť medzi územným rozhodnutím, na ktoré nadväzovalo
stavebné povolenie, a teda rozvíjali teóriu, že územné rozhodnutie predstavuje podstatnú a rozhodujúcu
príčinu vzniku škody, bez potreby dosiahnutia zrušenia i stavebného povolenia ako správneho aktu
spojeného s výstavbou nehnuteľnosti, vo svojej argumentácii prehliadali, že nebyť práve stavebného
povolenia, nedošlo by k výstavbe susednej nehnuteľnosti, ktorá okolnosť bola rozhodujúca vo vzťahu k

nimi tvrdenému vzniku škody, resp. ku škode. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, zákon č. 514/2003 Z. z. z dôvodu potreby prelomenia
prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov predpokladá a vyžaduje vyslovenie nezákonnosti
rozhodnutia na to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napr. nadriadený správnyorgán rozhodujúci o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný súd).
Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch
sústav verejnej moci nie je súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku

skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú
správnosť. Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len
a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok.
Prípadné nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy pre vydanie individuálneho správneho
aktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo neboli splnené, čo by nahrádzalo činnosť

správnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal (k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 145/2019).

38. Vzhľadom na skutočnosť, že stavba na pozemku susediaceho s parcelou žalobcov bola realizovaná
práve na základe právoplatného stavebného povolenia a vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu správneho
orgánu nebola autoritatívne konštatovaná jeho nesprávnosť, či nezákonnosť ako predpoklad vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z., s poukazom na prezumpciu správnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, treba toto rozhodnutie
považovať za zákonné. Pričom práve bezprostredne a v priamej väzbe na predmetné rozhodnutie
stavebného úradu žalobcovia vzhliadali vznik škody, spočívajúcej podľa ich tvrdení v znehodnotení ich
rodinného domu v dôsledku výstavby susednej stavby.

39. Hodno pritom dodať, že vychádzajúc zo skutkových tvrdení v žalobe, škoda nemohla byť žalobcom
spôsobená samotným postavením stavby v ich susedstve bez platného územného rozhodnutia, keď
okolnosť, či stavba disponuje dokumentáciou vyžadovanou stavebným zákonom, prípadne inými
predpismi na úseku územného plánovania a stavebného poriadku nemohla mať a ani nemá žiaden vplyv

na hodnotu nehnuteľnosti žalobcov, a tým ani na nimi deklarovanú škodu.

40. Pokiaľ ide o škodu samotnú a jej výšku, ktorej existenciu žalovaná namietala, žalobcovia túto
deklarovali ako škodu skutočnú, resp. ako zmenšenie ich majetku spočívajúce v znížení hodnoty ich
rodinného domu výstavbou susednej nehnuteľnosti.

41. V prvom rade považuje odvolací súd za dôležité ozrejmiť, že je treba dôsledne rozlišovať medzi
skutočnou škodou a tzv. ušlým ziskom, čo žalovaná pri spochybnení existencie škody na strane žalobcov
nie celkom rešpektovala, keď okrem iného dôvodila nedostatkom prísľubu na uzatvorenie kúpnej zmluvy
s konkrétnym subjektom, prípadne nepreukázaním, že uzavretie kúpnej zmluvy bolo znemožnené práve

v dôsledku rozhodovania správnych orgánov; túto argumentáciu možno spájať skôr so škodou vo forme
ušlého zisku. Ušlý zisk predstavuje totiž nenastalé zväčšenie (rozmnoženie) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo
ku škodnej udalosti. Pri ušlom zisku je rozhodujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému
malo reálne dôjsť, jednanie škodca, resp. protiprávne konanie alebo nezákonné rozhodnutie zabránilo.

Žalovaná však v odvolaní v zásade namietala vznik škody ako majetkovej ujmy tak, ako ju skutkovo
zdôvodňovali žalobcovia, majúc za to, že jej existenciu nepreukázali, a táto je len hypotetická; uvedenej
argumentácii žalovanej možno priznať úspech.

42. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobcovia sami spájali vznik škody s momentom realizácie susednej

stavby, čo potvrdzuje správnosť záverov o absencii priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi
nimi deklarovanou škodou a uplatňovaným zodpovednostným titulom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že túto pre účely prebiehajúceho konania
nepreukázali. Podľa mienky odvolacieho súdu žalobcovia nepreukázali, že by sa akokoľvek zmenil ich
majetkový status, a to práve v priamej a bezprostrednej väzbe na nezákonné územné rozhodnutie.

Pokiaľ sa v tomto smere odvolávali na znalecký posudok 4/2015, ktorý nemal charakter súkromného
znaleckého posudku (pre absenciu doložky o tom, že si je znalkyňa vedomá následkov vedome
nepravdivého znaleckého posudku v zmysle § 209 ods. 2 C.s.p.), tvrdiac, že tento preukazuje vzniknutú
škodu v sume 25.600 eur, treba uviesť, že takto ustálená škoda a jej výška celkom zjavne nereflektovala
na spôsob určenia majetkovej škody a jej rozsahu.

43. Z obsahu znaleckého posudku 4/2015 odvolací súd zistil, že jeho predmetom bolo posúdenie
znehodnotenia rodinného domu na ulici L. G. XX P. X., súpisné č. XXXX, na pozemku parcela
č. XXX/XX H. Č.. XXX/XX, katastrálne územie W. P. (v tom čase vo vlastníctve pôvodného žalobcuv 1. rade N.. H. R. a žalobkyne v 4. rade) rozostavanou stavbou susedného rodinného domu, zatiaľ
bez súpisného čísla, na pozemku parcela č. XXX/X a parcela č. XXX/X, katastrálne územie W. P., a
stanovenievýškyškodyspôsobenejsusednouvýstavbou.Znehodnotenienehnuteľnostiznalkyňapritom

určila ako rozdiel všeobecnej hodnoty rodinného domu žalobcov s príslušenstvom za predpokladu, že
susedná stavba je umiestnená v súlade s územno-technickými požiadavkami na výstavbu a za stavu
súčasného, keď bol porušený minimálny odstup stavieb. Všeobecnú hodnotu nehnuteľností znalkyňa
určila metódou polohovej diferenciácie a táto predstavovala najpravdepodobnejšiu cenu rodinného
domu s príslušenstvom a pozemkom ku dňu vypracovania posudku, ktorú by nehnuteľnosti mali

dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci a predávajúci
budú konať s patričnou informovanosťou a opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená
neprimeranou pohnútkou. Podľa záverov uvedeného posudku predstavovala všeobecná hodnota
nehnuteľností za predpokladu, že susedný rozostavaný rodinný dom by bol umiestnený v súlade s
územnotechnickými požiadavkami na výstavbu, sumu 245.967,60 eura, z toho na samotný rodinný
dom pripadala suma 216.934,90 eura, kým za stavu v rozpore s týmito požiadavkami predstavovala

všeobecnáhodnotasumu220.345,98eura,prisamotnomrodinnomdomesumu194.337,52eura;potom
rozdiel všeobecných hodnôt zodpovedal sume 25.621,62 eura, čo podľa znalkyne predstavovalo po
zaokrúhlení škodu v sume 25.600 eur (rozdiel pri rodinnom dome v sume 22.597,38 eura).

44. Odvolací súd udáva, že podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe predstavuje majetková

škoda tie majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie veci do pôvodného stavu, resp.
ide o zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom pred spôsobením škody.
Deklarované znehodnotenie rodinného domu žalobcov, naviac spolu s príslušenstvom a pozemkom, sa
v danom prípade neodvíjalo od rozdielu ich všeobecnej hodnoty pred vydaním nezákonného územného
rozhodnutia (ako stavu pred spôsobením škody) a po ňom (ako stavu po vzniku škody), ale od rozdielu

tejto hodnoty za fiktívneho stavu vydania územného rozhodnutia, v ktorom by stavebný úrad umiestnil
stavbu „v súlade s územnotechnickými požiadavkami pre výstavbu“ (ako stavu pred spôsobením škody)
a za súčasného stavu; takto koncipovanú škodu a jej ustálenú výšku nemožno považovať za skutočnú,
ale za hypotetickú, bez akejkoľvek väzby s nezákonným územným rozhodnutím.

45. V kontexte vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou možno zhrnúť, že žalobcovia v konaní
nepreukázali existenciu všetkých predpokladov na vyvodenie zodpovednosti žalovanej za škodu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., keď nepreukázali vznik škody, ako ani príčinnú súvislosť medzi
uplatnenou škodou a nezákonným územným rozhodnutím. Na uvedenom základe neostalo odvolaciemu
súdu iné ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v zmysle § 388 C.s.p. tak, že

žalobu v celom rozsahu zamietol.

46. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) podľa §
396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanej a intervenientovi, ktorí
mali vo veci plný úspech, nepriznal proti žalobcom, ktorí úspech nemali, nárok na ich náhradu, nakoľko

z obsahu súdneho spisu vyplýva, že im žiadne trovy v konaní nevznikli.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).