Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8416206652
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8416206652.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna PhD., v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.:
11.07.1969, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., t.č. bytom D. E., F. XXX, XXX XX G. H., právne
zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom Dostojevského 3313/12, 058
01 Poprad , IČO: 36 858 935, proti žalovaným: 1. STILL SR, spol. s.r.o., so sídlom Štúrova 5273/150,
949 01 Nitra, IČO: 36 547 123, právne zastúpený: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova 57,
949 01 Nitra, IČO: 47 237 252, 2. KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefaničova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobkyne

proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. KK-2C/114/2016-586 zo dňa 31.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výroku II.

II. M e n í rozsudok vo výroku IV. tak, že žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 100 %.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad, ako súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

I. Konanie sčasti, a to ohľadne nároku na náhradu bolestného vo výške 14.255,20 eur spolu s úrokmi z
omeškaniavovýške5,05%ročnezosumy14.255,20eurod18.04.2015dozaplatenia,aohľadnenároku
na náhradu za sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 70.550,88 eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 109.756,80 eur od 29.04.2016 do 15.05.2017 a zo sumy 70.550,80 eur
od 16.05.2017 do zaplatenia, z a s t a v u j e.
II. Žalobu z a m i e t a .
III. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanej v 1. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu k rukám

zástupcu žalovanej v 1. rade Advokátska kancelária KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova
57, 949 01 Nitra, IČO: 47 237 252, s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku súdny úradník samostatným uznesením.
IV. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanej v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 21 % trov s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súdny úradník samostatným
uznesením.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že dňa 24.11.2016 podala
žalobkyňa žalobu voči žalovanému v 1. rade označenému ako I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.
XXX/X, L. (pôvodný žalovaný v 1. rade) a žalovanej v 2. rade, pričom navrhla, aby súd uložil obom
žalovaným zaplatiť jej bolestné vo výške 23.442,80 eur s príslušenstvom a sťaženie spoločenskéhouplatnenia (SSU) vo výške 109.756,80 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 27.11.2013
v čase o 7.40 hod. došlo k dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol pôvodný žalovaný v 1. rade
I. J., ktorý viedol osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia ev.č. H. XXXXX, ktoré bolo poistené

u žalovanej v 2. rade, a to tak, že na priamom úseku cesty na riadne vyznačenom priechode pre chodcov
zachytil ľavou prednou časťou vozidla dvojicu chodcov, a to žalobkyňu A. B. a mal. F. B.. Predmetná
dopravná nehoda bola vyšetrovaná OR PZ ODI Kežmarok pod ČVS: M./E., pričom trestné stíhanie
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona bolo uznesením zo
dňa 19.10.2015 zastavené. Voči tomuto uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola uznesením

Okresnej prokuratúry Kežmarok č. N. XXX/XX/XXXX-XX zamietnutá ako nedôvodná.
Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že lekárskym posudkom o bolestnom vypracovaným K. K. O.,
primárom oddelenia úrazovej chirurgie NsP Poprad zo dňa 28.03.2014 bolo bolestné ohodnotené
2570 bodmi. Žalovaná v 2. rade dňa 24.11.2014 poskytla žalobkyni preddavok na bolestné vo výške
10.000 eur a listom zo dňa 08.04.2015 jej oznámila, že ukončila šetrenie poistnej udalosti a žalobkyni
priznala náhradu bolestného v rozsahu 1147,50 boda a poukázala jej poistné plnenie vo výške 5.697,20

eur. Listom zo dňa 12.06.2015 žalovaná v 2. rade oznámila žalobkyni, že došlo k technickej chybe
a poukázala na jej účet ďalšie poistné plnenie vo výške 3.213,60 eur. Predmetnou žalobou si žalobkyňa
uplatňuje rozdiel v ohodnotení bolestného, ktoré K. O. hodnotil na 2570 bodov a žalovaný v 2. rade
priznal žalobkyni náhradu iba za 1147,50 bodov.
K. O. vypracoval dňa 01.04.2015 posudok o SSU, ktorý ohodnotil na 6060 bodov. Znalkyňa z odvetvia

„psychiatria“ K. H. L. vypracovala dňa 21.06.2015 posudok o SSU na 3120 bodov. Žalovaná v 2. rade
dňa 11.08.2015 poukázala žalobkyni preddavok na SSU vo výške 20.000 eur. Následne listom zo dňa
18.04.2016 žalobkyni oznámila, že ukončila šetrenie poistnej udalosti a priznala SSU v rozsahu 2520
bodov a na jej účet poukázala ešte sumu 21.530 eur. Žalobkyňa listom zo dňa 16.05.2016 požiadala
o prehodnotenie poistného plnenia, nakoľko žalovaná v 2. rade z celkového počtu bodov 9180 uznala

iba 2520 bodov.
Žalovaná v 2. rade písomným podaním zo dňa 01.06.2018, okrem iného, vzniesla námietku premlčania
uplatnenéhonároku,atospoukazomna§106ods.1Občianskehozákonníkaarovnakonapojednávaní
dňa 28.06.2022 uviedla, že trvá na podanej námietke premlčania.

3. Uznesením zo dňa 23.01.2019 súd prvej inštancie na návrh žalobkyne pripustil zmenu na strane
žalovaného v 1. rade tak, že namiesto pôvodného žalovaného v 1. rade I. J. vstúpila obchodná
spoločnosť STILL SR, spol. s r.o., Dlhá 91, Nitra, IČO: 36 547 123. Súd prvej inštancie tak rozhodol podľa
§ 80 CSP na základe čestného prehlásenia obchodnej spoločnosti BUSSINESS LEASE Slovakia s.r.o.,
Bratislava zo dňa 20.05.2018 predloženého žalobkyňou, podľa ktorého predmetné motorové vozidlo zn.

Škoda Octavia bolo v dobe od 11.11.2011 do 11.07.2014 majetkom tejto spoločnosti, pričom počas tejto
doby bolo na základe nájomnej zmluvy prenajaté spoločnosti STILL SR, spol. s r.o.
4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania uplatneného
nároku. Žalovaný 1. rade odkázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cdo 194/2011, publikované pod
R 58/2014, podľa ktorého pri náhrade škody na zdraví sa uplatňuje dvojročná subjektívna premlčacia

doba. Pre začiatok jej plynutia musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to čas, kedy sa
poškodený kvalifikovane dozvie o škode, a vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá.
Prvá podmienka bola splnená ešte v čase dopravnej nehody. Druhá v deň, kedy bolo žalobkyni doručené
uznesenie OR PZ, ODI, Kežmarok, zo dňa 19.10.2015 o zastavení trestného stíhania, z ktorého bolo
zrejmé, že predmetné vozidlo pôvodný žalovaný v 1. rade užíval ako služobné. Poukázal na výpoveď

pôvodného žalovaného v 1. rade, na ktorý odkazuje predmetné uznesenie, podľa ktorej vodič I. J.
dňa 27.11.2013 išiel do práce služobným motorovým vozidlom. Z tohto uznesenia tiež vyplýva, že do
vyšetrovacieho spisu bola zabezpečená, o.i, aj evidenčná karta motorového vozidla, z ktorej bolo možné
spoľahlivo zistiť vlastníka vozidla s tým, že žalobkyňa bola od počiatku trestného konania zastúpená
zástupcom, ktorý mal k vyšetrovaciemu spisu prístup. Nakoľko žalobkyňa proti uzneseniu o zastavení

trestného stíhania podala dňa 23.10.2015 sťažnosť, k uvedenému dňu mala nepochybne vedomosť
o obsahu napadnutého uznesenia. Subjektívna dvojročná premlčacia doba preto uplynula najneskôr
dňa 23.10.2017, pričom návrh na zmenu strany sporu, ktorý možno považovať za prvý úkon, ktorým si
žalobkyňa uplatnila svoj nárok voči žalovanej v 1. rade, bol podaný až dňa 22.06.2018, tzn., po uplynutí
tejto subjektívnej dvojročnej premlčacej doby.

5. K tomuto podaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadrila žalobkyňa tak, že potencionálne vady, na ktoré
žalovaný v 1. rade poukazuje, nemajú vplyv na zákonnosť ďalšieho priebehu konania. Poprela jeho
tvrdenie, že žalobkyňa sa mohla dozvedieť, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla z uznesenia ozastavení trestného konania zo dňa 23.10.2017. Uviedla, že v uznesení je uvedený výlučne vodič, a to
pôvodný žalovaný v 1. rade I. J., nie prevádzateľ vozidla. Namietla tiež, že premlčacia doba môže začať
plynúť až momentom, keď bola ukončená liečba žalobkyne, resp., kedy bol definitívne stabilizovaný

jej zdravotný stav. Až vtedy si žalobkyňa mohla uplatniť svoje nároky. K ustáleniu zdravotného stavu
žalobkyne došlo v roku 2015. Dovtedy výška nároku nebola zrejmá.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v priebehu konania zotrvala na podanej žalobe z titulu
nevyplateného bolestného a SSU na základe posudkov, ktoré v konaní predložila, s ohľadom na

čiastočné späťvzatie žaloby. Žiadala, aby súd neprihliadal na procesnú obranu žalovanej v 2. rade
spočívajúcu v zohľadnení miery jej spoluzavinenia na vzniku škody z dôvodu, že tento prostriedok
procesnej obrany bol uplatnený oneskorene. Uviedla, že priebeh dopravnej nehody nie je tak
jednoznačný, ako je to konštatované v záveroch policajných orgánov.
Žalovaný v 1. rade na pojednávaniach trval na zamietnutí žaloby voči nemu a na procesnej obrane
spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe súdu pri rozhodovaní o jeho vstupe do konania namiesto

pôvodného žalovaného v 1. rade, ako aj na námietke premlčania oboch nárokov. S poukazom na závery
vyslovené v uznesení Okresnej prokuratúry Kežmarok zo dňa 23.12.2015 a rozhodovaciu činnosť súdov,
zhodne so žalovanou v 2. rade, za ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby považoval spoluzavinenie
žalobkyne na vzniku škody na jej zdraví v rozsahu minimálne 50 %.
Žalovaná v 2. rade trvala na zamietnutí žaloby v celom rozsahu. Vo vzťahu k nároku na doplatenie

náhrady na bolestnom uviedla, že žalobkyni už vyplatila viac, ak to vyplýva zo znaleckého posudku
vypracovaného súdom ustanoveným znalcom K. N. L. N.. Vo vzťahu k nároku na sťaženie
spoločenského uplatnenia uviedla, že za somatickú časť sťaženia spoločenského uplatnenia poskytla
žalobkynipoistnéplneniezodpovedajúcerovnakémupočtubodov,akýmtútočasťohodnotilvznaleckom
posudku súdom ustanovený znalec K. N. L. N.. Vo vzťahu k psychickej časti sťaženia spoločenského

uplatnenia sa nestotožňuje so znaleckým posudkom vypracovaným súdom ustanoveným znalcom K.
O. O., a to z dôvodu, že vzhľadom na psychické problémy žalobkyne už pred úrazom pri aplikácii § 10
ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z. žalobkyni prináleží bodové ohodnotenie maximálne vo výške 3/4 sadzby,
čo je 1170 bodov (z 1560 bodov). Tento počet bodov spolu s navýšením o 40 % (celkom 1638 bodov)
priznala žalobkyni aj znalecká organizácia Forensic.sk., a za tento počet bodov poukázala žalobkyni

aj poistné plnenie. Poukázala na chybu vo výpočte v tabuľkovom prehľade vypracovanom zástupcom
žalobkynevpodanízodňa11.05.2023,podľaktoréhomalažalobkynivyplatiťzapsychickúčasťsťaženia
spoločenského uplatnenia plnenie zodpovedajúce iba 1170 bodov, pričom skutočne vyplatila plnenie
zodpovedajúce 1638 bodom. Celkom titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyni
vyplatila plnenie zodpovedajúce 5145 bodom, t.j., rovnakému počtu bodov, ako priznal v znaleckom

posudku súdom ustanovený znalec K. N. L.. PhD.. Trvala na tom, aby súd pri rozhodovaní o nárokoch
žalobkyne zohľadnil mieru spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody s tým, že tento prostriedok
procesnej obrany s poukazom na závery vyslovené Okresnou prokuratúrou Kežmarok v uznesení zo
dňa 23.12.2015 uplatnila už písomným podaním zo dňa 29.06.2017. Stotožnila sa so stanoviskom
žalovaného v 1. rade, že miera zavinenia žalobkyne na vzniku škody na jej zdraví zodpovedá 50 %.

7. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí citoval z právoplatného rozhodnutia Okresnej prokuratúry
Kežmarok, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobkyne. Z tohto rozhodnutia, okrem iného, citoval
nasledovné: „Vychádzajúc zo znení jednotlivých vyššie uvedených ustanovení zákona o cestnej
premávke, poukazujúc na závery znaleckého dokazovania ohľadne vyhodnotenia možnosti zabránenia

vzniku dopravnej nehody znalcom z technického hľadiska, z hľadiska právneho možno konštatovať,
že aj napriek tomu, že rýchlosť vozidla pred dopravnou nehodou bola ustálená na hodnote 53km/h,
čo je prekročením maximálne povolenej rýchlosti v zmysle § 16 ods. 4 zákona o cestnej premávke,
takto ustálenú rýchlosť nemožno hodnotiť ako rýchlosť v danom čase za tak neprimeranú, aby jej
výsledkom bol vznik kolíznej situácie. Vodič motorového vozidla I. J. reagoval aj pri takto stanovenej

rýchlosti vozidla na vznik kolíznej situácie včas, v momente, keď jednoznačne mohol rozpoznať, že
chodkyne prechádzajú cez vozovku a vytvárajú pre neho kolíznu situáciu, kde jeho reakciu bolo
možné vyhodnotiť ako správny prvok v jeho technike jazdy. Samotný, mierne prekročený limit rýchlosti
pohybu vozidla v obci, nemožno vyhodnotiť z hľadiska právneho ako bezprostrednú príčinu vzniku
dopravnej nehody, keďže pri zohľadnení technického hodnotenia, podľa ktorého by došlo k zastaveniu

vozidla pred miestom stretu len v prípade, ak by sa vozidlo pred kolíznou situáciou pohybovalo len
rýchlosťou do 43 km/h, ktorá rýchlosť je v absolútnych hodnotách neporovnateľne nižšia ako hodnota
ustálenej rýchlosti vozidla k maximálnej povolenej rýchlosti v obci. V prípade samotného prekročenia
maximálne povolenej rýchlosti v zistenom minimálnom rozsahu, by mohlo predstavovať zo stranyvodiča len naplnenie zákonných znakov priestupku. Nakoľko však predmetné z právneho hľadiska len
minimálne prekročenie rýchlosti vozidla oproti povolenej maximálnej rýchlosti pri jazde cez obec, nebolo
bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody, žiadny právny prepis neukladá povinnosť vodičom

motorových vozidiel v obci pohybovať sa rýchlosťou do 43km/h, pri ktorej by k dopravnej nehode v tomto
prípade nedošlo, nemožno vyhodnotiť konania vodiča I. J. ako konanie v rozpore s vyššie citovanými
ustanoveniami zákona o cestnej premávke vzťahujúce sa na povinnosti vodiča. Na druhej strane je
potrebné pripomenúť, že chodci aj napriek tomu, že sa pohybujú po priechode pre chodcov, resp. chcú
prejsť vozovku po vyznačenom priechode pre chodcov, pri takejto činnosti im nie je dané absolútne

právo prednosti, čo v danom prípade, pri hodnotení celkového konania chodkyne A. B., ktorá navyše
sprevádzala maloletú chodkyňu F. H., možno hodnotiť ako bezprostrednú príčinu vzniku dopravnej
nehody, poukazujúc na porušenie ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o cestnej premávke... V tom je
potrebné poukázať predovšetkým na objektívne zistený skutkový stav odohrávajúci sa tesne pred časom
vzniku dopravnej nehody, vzťahujúci sa práve na konanie poškodenej A. B., kde rozhodujúcu úlohu
zohral bezpochyby aj jej zdravotný stav ohľadne poruchy zraku, keď táto sa zjavne nepresvedčila o

celkovej situácii v cestnej premávke, a to predovšetkým o situácií v opačnom jazdnom pruhu, kde sa v
rozhodnom čase pohybovalo práve vozidlo vedené vodičom I. J.. Práve jej rozhodnutie sa, poukazujúc
na zabezpečené dôkazy, ich vyhodnotenie, prejsť na druhú stranu vozovky, síce cez priechod pre
chodcov, avšak ihneď po prejdení dodávkového vozidla a spôsobom „prebehnutie“ cez vozovku, bolo
jednoznačnou, jedinou a bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody, jej následkov...“

8. V súvislosti so skutočnosťou, či je žalovaný v 1. rade s poukazom na ust. § 427 a nasl. Občianskeho
zákonníka zodpovedným subjektom v tomto spore, súd prvej inštancie uviedol, že nemohol bez
dôvodných pochybností prijať vo veci záver, že žalovaný v 1. rade bol v čase dopravnej nehody
prevádzkovateľom predmetného vozidla, a teda že je daná jeho zodpovednosť za škodu podľa §

427 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že prevádzkovateľom
v čase dopravnej nehody bol vlastník vozidla a držiteľ dokladov od vozidla, a to obchodná spoločnosť
BUSINESS LEASE Slovakia, s.r.o. Bratislava, ktorá je aj poisteným. Ďalej uviedol, že podľa písomného
čestného vyhlásenia tejto spoločnosti zo dňa 20.05.2018 (čl. 188 spisu) žalovaný v 1. rade mal
predmetné motorové vozidlo v dobe od 11.11.2011 do 11.07.2014 v prenájme na základe nájomnej

zmluvy č. 3736512, čo strany nečinili sporným. Takáto nájomná zmluva však súdu nebola predložená
a žalobkyne neuviedla žiadne ďalšie tvrdenia. Žalovaný v 1. rade v priebehu celého konania iba tvrdil,
že predmetné motorové vozidlo bolo služobným motorovým vozidlom, ktoré pôvodný žalovaný v 1. rade
I. J. využíval v rámci svojho pracovného pomeru za účelom plnenia pracovných úloh u žalovaného
v 1. rade. V priebehu konania však tiež neuviedol žiadne tvrdenia a nepreukázal rozsah oprávnení,

ktoré na základe nájomnej zmluvy žalovaný v 1. rade k predmetnému vozidlu mal. Podľa judikatúry
nájomca prichádza do úvahy ako prevádzateľ motorového vozidla najmä v prípade lízingu s následným
právom kúpy, tzv. finančného lízingu (napr. Rc 6/2009). V prejednávanej veci nie je však zrejmé, či sa
malo jednať o lízingovú nájomnú zmluvu s následným odkúpením vozidla za odplatu, alebo len o bežný
prenájom vozidla. Podľa výpisu z obchodného registra vlastník predmetného motorového vozidla má

v predmete činnosti, o.i., aj prenájom motorových vozidiel. Podľa uvedenej judikatúry však z hľadiska
spoľahlivého zistenia prevádzateľa motorového vozidla pre účely zodpovednosti za škodu podľa § 427
Občianskeho zákonníka u žalovaného v 1. rade ako nájomcu vozidla bolo rozhodné, či prenajímateľ
previedol na žalovaného v 1. rade toľko práv k prenajatému predmetnému vozidlu, že už právne a fyzicky
nedisponoval s vozidlom, a že žalovaný v 1. rade ako nájomca sa tak stal prevádzateľom vozidla. Inak,

vlastník vozidla, ktorý požičia alebo prenájme motorové vozidlo, ostáva jeho prevádzateľom, a v zásade
subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa cit. ust. § 427 Občianskeho
zákonníka.
Vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych záverov súd prvej inštancie uviedol, že žalovaného v
1. rade nemohol považovať za prevádzateľa predmetného motorového vozidla zodpovedného za škodu

spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na výsledky dokazovania
do úvahy prichádzala iba zodpovednosť žalovaného v 1. rade podľa § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, teda zodpovednosť za škodu spôsobenú pri jej činnosti vodičom I. J., ktorý predmetné
motorové vozidlo používal ako služobné motorové vozidlo v rámci svojho pracovného pomeru za účelom
plnenia pracovných úloh u nej.

9. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade vzniesli námietku premlčania, súd sa s poukazom na ust. § 106 ods. 1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka zaoberal týmito námietkami. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa
záverov znalca ustanoveného súdom v konaní K. N. L., N., odbor „Zdravotníctvo a farmácia“, odvetvie
„Traumatológia“, konštatovaných v písomnom znaleckom posudku vedenom v denníku znalca podč.5/2020 zo dňa 10.12.2020 k ustáleniu somatického zdravotného stavu žalobkyne z hľadiska priebehu
jej liečby došlo na základe zdravotnej dokumentácie najneskôr 16.01.2014, teda v čase jej prepustenia z
oddelenia dlhodobo chorých v Banskej Štiavnici do Domova dôchodcov a sociálnych služieb v Žiari nad

Hronom („bolesti panvy tlmené bežnými analgetikami, pacientka bez zjavného deficitu na končatinách,
po rehabilitácii schopná pri prepustení chôdze oporou pod dohľadom druhej osoby...“). Podľa záverov
znalca po tomto čase nedošlo u žalobkyne už k okolnostiam ovplyvňujúcim bodové ohodnotenie jej
bolestného v súvislosti s predmetnou nehodou. Je to teda dátum, ku ktorému bolo možné vykonať
bodové ohodnotenie bolestného. Tento záver vyslovený znalcom K. N. L. N. nebol žiadnou zo sporových

strán nijako spochybnený. Preto súd dátum 16.01.2014 považoval za okamih, kedy bol zdravotný stav
žalobkyne už ustálený, a kedy bolo objektívne už možné vykonať bodové ohodnotenie bolestného.
Súd prvej inštancie s tvrdením žalovaného v 1. rade, že za deň, kedy sa žalobkyňa ako poškodená
o škode za pretrpenú bolesť dozvedela, je pre účely začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby
potrebné považovať deň dopravnej nehody (27.11.2013). Vedomosť poškodeného o škode nemožno
totiž zamieňať s vedomosťou iba o udalosti, ktorá škodu spôsobila. Ako už súd uviedol, pri vedomosti

o škode v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o existenciu vedomosti nie len o tom,
že vznikla určitá škoda, ale aj o jej rozsahu. Žalobkyňa spolu so žalobou predložila súdu lekársky
posudok o bodovom ohodnotení bolestného vypracovaný K. K. O. zo dňa 28.03.2014. Teda nepochybne
minimálne dňa 28.03.2014 mala aj k dispozícii lekársky posudok o bodovom ohodnotení bolestného,
a teda minimálne dňa 28.03.2014 mala aj reálnu vedomosť o rozsahu a výške škody na jej zdraví z

pohľadu bolestného.
Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, podľa záverov znalca K. N. L. N. prijatých v uvedenom
znaleckom posudku, z hľadiska výskytu relevantných zmien zdravotného stavu žalobkyne viac ako rok
po úraze, a to aj s ohľadom na ich dopad na spoločenské uplatnenie žalobkyne, bolo možné ohodnotiť
sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne rok po úraze, t.j. dňa 27.11.2014. Po tomto čase nedošlo

u žalobkyne v súvislosti s trvalými následkami po predmetnom úraze k okolnostiam ovplyvňujúcim
bodové ohodnotenie sťaženia jej spoločenského uplatnenia. Rovnako aj podľa záverov aj znalca K.
O. O. vyslovených v znaleckom posudku č. 81/2021 stav žalobkyne možno považovať za ustálený
po roku od úrazu, teda 27.11.2014. Ani tieto závery vyslovené znalcami neboli žiadnou zo sporových
strán nijako spochybnené. Preto súd deň 27.11.2014 považoval za okamih, kedy bolo objektívne možné

vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Zástupca žalobkyne spolu so žalobou
predložil súdu lekársky posudok o bodovom ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne
vypracovaný K. K. O. zo dňa 01.04.2015. Žalobkyňa teda dňa 01.04.2015 mala už aj reálne k dispozícii
lekársky posudok o bodovom ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia, teda dňa 01.04.2015
mala už aj reálnu vedomosť o rozsahu a výške škody na jej zdraví z pohľadu sťaženia spoločenského

uplatnenia.
V súvislosti s vedomosťou poškodeného o škode a jej rozsahu súd prvej inštancie uviedol, že na základe
aktuálnej judikatúry sa táto vedomosť viaže na okamih ustálenia zdravotného stavu. Citoval rozhodnutie
R 68/2003, podľa ktorého „Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia
práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia

zdravotného stavu poškodeného“. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil a kedy
je možné vykonať bodové ohodnotenie, je závislé vždy na odbornom vyjadrení lekára. Začiatok plynutia
subjektívnejdobymôžebyťpritomrozdielnyvovzťahuknárokunanáhraduškodynazdravíspočívajúcej
v pretrpenej bolesti, a vo vzťahu k nároku na náhradu škody spočívajúcej v sťažení spoločenského
uplatnenia.

10. Pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o škodcovi, žalovaný v 1. rade poukázal na to, že žalobkyňa
mala vedomosť o tom, ktorý subjekt zodpovedá za škodu, už zo skutkových okolností, ktoré boli zistené
v trestnom konaní. Poukázal na to, že súčasťou vyšetrovacieho spisu bola evidenčná karta, kde je ako
vlastník vozidla a držiteľ dokladov od vozidla uvedená spoločnosť BUSINESS LEASE Slovakia, s.r.o.

Bratislava a taktiež z odôvodnenia uznesenia o zastavení konania vo veci vyplýva z výpovede vodiča
I. J., že tento išiel služobným motorovým vozidlom do práce. Poukázal taktiež na to, že aj v trestnom
konaní bola žalobkyňa zastúpená advokátom.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie opätovne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla v konaní dôkazné
bremeno o tom, že žalovaný v 1. rade ako nájomca predmetného motorového vozidla bol v čase

dopravnej nehody aj prevádzateľom motorového vozidla, zodpovedným za škodu spôsobenú jeho
prevádzkou v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka, a na základe vykonaného dokazovania mohol
uvažovať iba o zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví žalobkyne podľa § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Teda o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri činnosti vodičom I. J.,ktorý predmetné motorové vozidlo používal ako služobné motorové vozidlo v rámci svojho pracovného
pomeru u žalovaného v 1. rade za účelom plnenia jej pracovných úloh. Toto tvrdenie žalovaného v
1. rade nebolo žiadnou zo strán spochybnené. Aj keď z pohľadu zodpovednosti žalovaného v 1. rade

ako prevádzateľa podľa § 427 Občianskeho zákonníka (existencie ktorej zákonné predpoklady neboli
v konaní preukázané) možno prisvedčiť žalobkyni, že na základe skutkových okolností, ktoré vyšli
najavo v trestnom konaní, si žalobkyňa nemohla vytvoriť úsudok o tom, že prevádzateľom predmetného
motorového vozidla by mal byť žalovaný v 1. rade, a teda záver o jej zodpovednosti za škodu ako
prevádzateľa (to nebolo preukázané ani v konaní v prejednávanej veci). Tento záver je však z hľadiska

zodpovednosti žalovaného v 1. rade podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka irelevantný. Súd
prvej inštancie z pohľadu tejto zodpovednosti žalovaného v 1. rade považoval za rozhodujúci záver
o opodstatnenosti jeho obrany, že žalobkyňa na základe skutkových okolností, ktoré vyšli najavo v
trestnom konaní, si mohla urobiť úsudok o zodpovednosti žalovanej v 1. rade ako škodcu podľa § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nemuselo sa jednať o presné zistenie osoby škodcu, ale postačovalo,
aby skutkové okolnosti, ktorými žalobkyňa ako poškodená v tom čase disponovala, jej umožňovali urobiť

záver o vymedzení žalovaného v 1. rade ako zodpovedného subjektu a overiť si jeho identitu. Začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby nemôže závisieť na tom, či a kedy si žalobkyňa zaopatrila dostatok
dôkazov alebo kedy sa vytvorila pre ňu priaznivejšia procesnú situáciu k tomu, aby skutkové okolnosti,
o ktorých mala vedomosť, mohla v súdnom konaní preukázať. Súd prvej inštancie preto vyjadril
názor, že žalobkyňa už v čase trestného konania vedela, že predmetné motorové vozidlo, prevádzkou

ktorého jej bola spôsobená škoda na zdraví, riadil vodič I. J. ako vozidlo služobné, čo nepochybne
vyplývalo z odôvodnenia uznesení vydaných v tomto konaní. Nie je relevantné, kedy si na základe
tejto informácie žalobkyňa utvorila právny záver o žalovanom v 1. rade ako zodpovednom subjekte, a
kedy si zabezpečila doklady o jeho identite ako zamestnávateľa vodiča I. J., zodpovedajúceho za škodu
spôsobenú týmto vodičom. Čestné prehlásenia vlastníka predmetného motorového vozidla, spoločnosti

BUSINESS LEASE Slovakia, s.r.o., Karadžičová 8, 821 08 Bratislava 2, IČO: 35 745 843, ktorá bola
aj poisteným, zo dňa 20.05.2018, ktoré žalobkyňa predložila súdu v priebehu konania spolu s podaním
22.06.2018, si žalobkyňa objektívne mohla zabezpečiť už skôr. Preto súd vychádzal zo záveru, že
najneskôr momentom, kedy bolo žalobkyni doručené uznesenie o zastavení konania vo veci zo dňa
19.10.2015, t.j., dňom 30.10.2015, resp. dňom 20.10.2015, kedy sa jej zástupca oboznámil s výsledkami

vyšetrovania, sa žalobkyňa v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka preukázateľne dozvedela o
skutkových okolnostiach, z ktorých si mohla záver o zodpovednosti žalovanej v 1. rade za škodu podľa
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyvodiť a jej identitu overiť.

11. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si nárok na náhradu škody na zdraví titulom bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenie voči žalovanému v 1. rade uplatnila prvýkrát na súde písomným
elektronickým podaním, ktorým navrhla, aby do konania namiesto pôvodného žalovaného v 1. rade,
vodiča predmetného motorového vozidla I. J., vstúpil žalovaný v 1. rade (čl. 186 spisu). Toto elektronické
podanie bolo súdu doručené dňa 22.06.2018. Vychádzajú z vyššie ustáleného okamihu, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o škode a súčasne aj o tom, že za škodu ako zamestnávateľ vodiča I. J. zodpovedá

žalovaný v 1. rade podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonník, t.j., najneskôr dňom 30.10.2015, súd prvej
inštancie prisvedčil žalovanému v 1. rade, že nárok na náhradu škody na zdraví, z titulu bolestného,
ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia, si žalobkyňa voči žalovanému v 1. rade uplatnila po uplynutí
subjektívnejdvojročnejpremlčacejdoby.Súdprvejinštanciepovažovalzapreukázané,žetátodvojročná
subjektívna premlčania doba začala plynúť najneskôr dňa 30.10.2015, a uplynula dňom 30.10.2017.

Preto pokiaľ si žalobkyňa si nároky na náhradu škody prvýkrát uplatnila voči žalovanému v 1. rade až
dňa 22.06.2018, tak tieto nároky uplatnila po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, preto
žalobkyni nemohol premlčané právo priznať a žalobu voči žalovanému 1. rade zamietol.

12. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou v 2. rade ako poisťovateľom, vychádzal

súd prvej inštancie z § 15 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení (PZP),
podľa ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká právna úprava
ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Dôsledkom toho je, že aj tento priamy
nárok poškodeného proti poisťovateľovi sa premlčí za rovnakých podmienok, ako nárok poškodeného
voči poistenému škodcovi. Poisteným podľa výsledkov dokazovania v prejednávanej veci, bol vlastník

predmetného morového vozidla, ktorého súd považoval aj za prevádzateľa vozidla, teda spoločnosť
BUSINESS LEASE Slovakia, s.r.o., Karadžičová 8, 821 08 Bratislava 2, IČO: 35 745 843. Žalobkyňa si
nárok na náhradu škody na zdraví síce voči tomuto subjektu neuplatnila, súd prvej inštancie však mal
za to, že bolo na žalobkyni, či si nárok uplatní len voči žalovanej v 2. ako poisťovateľovi, alebo súčasneaj voči poistenému škodcovi. Voči každému z týchto subjektov sa právo na náhradu škody podľa § 106
Občianskeho zákonníka premlčuje samostatne (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp.zn. 4Cbdo 9/2021 zo
dňa 31.03.222, publikovaný pod 36/2022). Žalobkyňa ako poškodená sa o škode na zdraví spočívajúcej

v pretrpenej bolesti dozvedela dňa 16.01.2014, resp. najneskôr dňa 28.03.2014, a o škode spočívajúcej
v sťažení spoločenského uplatnenia dňa 27.11.2014, resp. najneskôr dňa 01.04.2015, tak ako to súd
prvej inštancie uviedol vyššie. O tom, že za škodu zodpovedá poistený, teda vlastník a prevádzateľ
predmetného motorového vozidla, spoločnosť BUSINESS LEASE Slovakia, s.r.o., Bratislava, sa podľa
názorusúduprvejinštanciedozvedelažalobkyňanajneskôrdňa30.10.2015,resp.dňa20.10.2015,kedy

v rámci trestného konania mala nepochybne k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých si mohla úsudok
aj o zodpovednosti tejto spoločnosti ako vlastníka a prevádzateľa vozidla vyvodiť (viď evidenčná karta
vozidla a záznam z dopravnej nehody na čl. 15 a čl. 17 vyšetrovacieho spisu). Preto pokiaľ si žalobkyňa
nároky na náhradu škody na zdraví voči žalovanej v 2. rade uplatnila žalobou dňa 24.11.2016, obidva
nároky si uplatnila v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá nemohla začať plynúť skôr
ako 30.10.2015, resp. 20.10.2015. Vo vzťahu k obrane žalovanej v 2. rade, že premlčacia doba začala v

prípade nároku na náhradu bolestného plynúť odo dňa 16.01.2014, súd opakovane zdôrazňuje, že pre
začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nestačí len splnenie podmienky, že poškodený sa „dozvie
o škode“, ale aj tom, „kto za ňu zodpovedá“, pričom obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne.

13. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná v 2. rade (rovnako ako aj žalovaný v 1. rade)

žalobu žiadala zamietnuť v celom rozsahu aj z dôvodu, že škoda na zdraví žalobkyne bola spôsobená
aj zavinením žalobkyne. Miera zavinenia žalobkyne podľa jej názoru zodpovedá rozsahu 50 %. S
poukazom na rozsah poistného plnenia doposiaľ už poskytnutého žalobkyni tvrdila, že žalobkyňa už
nemá nárok na doplatenie náhrad tak, ako sa žalobou v jej konečnej úprave domáha.
Podľa záverov konštatovaných prokurátorom v odôvodnení uznesenia o sťažnosti prijatých na základe

znaleckého dokazovania vykonaného znalcom z odboru dopravy v rámci trestného konania vodič
predmetnéhomotorovéhovozidlaI.J.reagovalnavznikkolíznejsituáciebrzdenímvčas,atovmomente,
keď jednoznačne mohol rozpoznať, že žalobkyňa ako chodkyňa prechádza po vyznačenom priechode
pre chodcov cez vozovku a vytvára pre neho kolíznu situáciu. Vozidlo sa pritom pri prejazde predmetným
úsekom v obci pohybovalo rýchlosťou 53 km/h, čo je mierne prekročenie maximálne povolenej rýchlosti

v tomto úseku obce, ktorá je 50 km/h. Pri zohľadnení technického hodnotenia by však k zastaveniu
vozidla pred miestom stretu došlo len v prípade, ak by sa vozidlo pred kolíznou situáciou pohybovalo
rýchlosťou do 43 km/h, čo je rýchlosť nižšia ako najvyššia povolená rýchlosť v tomto úseku. Na druhej
strane, žalobkyňa ako chodkyňa sa pred vstupom na vozovku nepresvedčila o celkovej situácii v cestnej
premávke,atopredovšetkýmosituáciívopačnomjazdnompruhu,kdesavrozhodnomčasepohybovalo

predmetné vozidlo, a rozhodla sa prejsť na druhú stranu vozovky, síce cez priechod pre chodcov, avšak
ihneď po prejdení dodávkového vozidla cez priechod, ktoré jej zakrývalo celkový výhľad, a spôsobom
„prebehnutia“ cez vozovku, čo podľa záverov konštatovaných v uznesení bolo jednoznačnou, jedinou
a bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody a jej následkov. Úlohu zohral aj zdravotný stav
žalobkyne, porucha zraku.

Podľa záverov prijatých v trestnom konaní, ktoré síce žalobkyňa spochybnila, avšak bez toho, aby
navrhla vykonanie akéhokoľvek dôkazu v tomto smere, a ktorými žalovaná v 2. rade, na ktorej bolo
dôkazné bremeno o spoluzavinení škody žalobkyňou, obranu v tomto smere dôvodila, žalobkyňa teda
ako chodkyňa porušila svoje povinnosti stanovené v cit. ust. § 3 a § 53 zákona o cestnej premávke,
keď prechádzala cez vozovku síce po priechode pre chodcov (teda cez správne miesto), ale z hľadiska

spôsobu prechodu nesprávne, a bez prispôsobenia konania jej poruche zraku (časovo - priestorový
pohyb po priechode vzhľadom na časovo - priestorový pohyb vozidla). Žalobkyňa ako chodec vstúpila
na vozovku v čase, keď už vozidlo ani pri dodržaní najvyššej povolenej rýchlosti nemohlo dopravnej
nehode zabrániť, navyše, spôsobom „prebehnutím“. Tým súčasne porušila aj všeobecnú prevenčnú
povinnosť predchádzať škodám upravenú cit. § 415 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa tak porušením

uvedených právnych povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu,
ktorájejvzniklanazdraví(subjektívnazodpovednosťzazavinenie),spolusprevádzateľompredmetného
motorového vozidla podľa § 427 Občianskeho zákonníka (objektívna zodpovednosť za výsledok). Mieru
zavinenia žalobkyne na vzniku škody súd prvej inštancie, na základe uvedených skutkových okolností
stanovil minimálne na 35 %, a to akcentujúc všeobecne nepomerne väčšiu zraniteľnosť chodca, resp.

vyššie nároky kladené na okolnosti prevádzky motorového vozidla s ohľadom na nebezpečie, ktoré
automobil pre chodca predstavuje.14. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná v 2. rade už vyplatila žalobkyni poistné plnenie
titulom náhrady za bolesť vo výške celkom 18.910,80 eur, pričom žalobou sa domáha doplatenia tejto
náhrady ešte vo výške 9.187,60 eur, čo predstavuje ešte cca 32 %. Titulom náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia žalovaná v 2. rade už vyplatila žalobkyni 84.791 eur, pričom žalobou sa
domáha doplatenia tejto náhrady ešte vo výške 39.205,92 eur, čo predstavuje cca 31%. Keďže súd
mieru zavinenia žalobkyne na vzniku škody stanovil minimálne na 35 %, obidva nároky žalobkyne
uplatnené žalobou, ktoré presahujú rozsah zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla za škodu
(65%), aj voči žalovanej v 2. rade zamietol ako nedôvodné. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na

opodstatnenú námietku žalovanej v 2. rade vo vzťahu k matematickej chybe v tabuľkovom prehľade v
podaní zástupcu žalobkyne zo dňa 11.05.2023 v časti sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorým bola
žaloba upravená do jej konečnej podoby. V tomto prehľade zástupcu žalobkyne uviedol, že žalovaná
v 2. rade za položku č. 253 plnila v rozsahu 1170 bodov, pričom podľa obsahu spisu žalovaná v 2.
rade za túto položku plnila v rozsahu 1638 bodov. Pri zohľadnení tejto chyby tak rozdiel v bodovom
ohodnotení, o ktorý žalobkyňa opiera svojou žalobu, nepredstavuje 1014 bodov, ale len 546 bodov

menej (2184 bodov - 1638 bodov), čo pri hodnote jedného bodu 16,48 eur predstavuje o 8.998,08
eur menej, ako žalobkyňa požaduje od žalovanej v 2. rade titulom doplatenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Žalovaná v 2. rade vyplatila žalobkyni poistné plnenie titulom náhrady
za bolesť zodpovedajúce celkom 1.147,5 bodom pri hodnote jedného bodu na rok 2014 vo výške
16,48 eur (Opatrenie MZ SR č. 15/2014 Z.z.), čo predstavuje poistné plnenie vo výške 18.910,80 eur.

Vychádzajúc z tabuľkového prehľadu v podaní zástupcu žalobkyne zo dňa 11.05.2023 sa žalobkyňa
žalobou titulom náhrady za bolesť domáha doplatenia náhrady ešte za 557,50 boda (557,50 x 16,48
eur = 9.187,60 eur). Podľa tohto tabuľkového prehľadu ide predovšetkým o doplatenie za položky č.
226 a č. 224. Podľa bodového ohodnotenia bolestného vykonaného súdom ustanoveným znalcom
K. N. L. N. v písomnom znaleckom posudku č. 5/2020 zranenie žalobkyne, spočívajúce v krvácaní

pod mozgovú pavúčnicu (subarachnoidálne krvácanie) v čelovej krajine vľavo, v temenno-spánkovej
krajine vpravo a v temnenej krajine obojstranne, znalec ohodnotil pod položkou č. 227 (krvácanie
vnútrolebečné a do chrbticového kanála), nie položkou č. 226, a to na 425 bodov (212,50 boda
zvýšených na dvojnásobok podľa § 9 ods. 5 a ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z.). Podľa znalca, ktorého
úlohou bolo, okrem iného, vyporiadať sa ako s bodovým ohodnotením bolestného vykonaným lekárskym

posudkom K. K. O. zo dňa 28.03.2014 predloženým žalobkyňou, tak aj s bodovým ohodnotením
vykonaným znaleckou organizáciou Forensic.sk, na základe ktorého žalobkyni plnila žalovaná v 2. rade
(č.70/2015),totoporaneniežalobkynejesprávnejšiehodnotiťvrámcipoložkyč.227,nežvrámcipoložky
č. 226 (krvácanie do mozgu), ako to ohodnotili znalecká organizácia Forensic.sk a K. K. O.. Podľa
záverov znalca subarachnoidálne krvácanie nie je krvácaním priamo do mozgového tkaniva, ale nad

jeho povrchom. Preto nie je správne ohodnotenie samostatne pre jednotlivé okrsky vnútrolebečného
priestoru tak, ako to vykonal K. K. O., a to preto, lebo tento typ krvácania nevzniká v jednotlivých
okrskoch ako samostatné poranenie, ale dochádza pri ňom, laickou rečou vyjadrené, k „rozliatiu„ krvi
pod mozgovú pavúčnicu. Zdroj krvácania tak môže byť lokálny, no samotná krvná podliatina môže byť
prítomná v širokom rozsahu subarachnoidálneho priestoru. Zákonom stanovený rozsah výšky možného

bodovéhoohodnoteniabolestnéhopritomtoporaneníjedanýveľkosťoupodliatinyakocelku.Ďalejpodľa
znalca žalobkyňa neutrpela pomliaždenie mozgu. Preto nebolo správne ohodnotenie aj položky č. 224
(pomliaždenie mozgu) K. K. O.. Bodové ohodnotenie bolestného znalec v znaleckom posudku sumárne
stanovil na celkom 985 bodov, čo zodpovedá 16.232,80 eurám (985 bodov x 16,48 eur = 16.323,80 eur).
Preto sa súd prvej inštancie stotožnil s obranou žalovanej v 2. rade, že na bolestnom žalobkyni vyplatila

už viac, ako to stanovil znalec K. N. L., N.. Súd prvej inštancie zastáva názor, že znalec K. N. L. N.
sa presvedčivo vyporiadal z bodovým ohodnotením bolestného stanovením, ako v lekárskom posudku
K. K. O. zo dňa 28.03.2014, tak aj v odbornom vyjadrení znaleckej organizácie Forensic.sk č. 70/2015.
Správnosť bodového ohodnotenia bolestného vykonaného znalcom K. N. L. N. nepovažoval za dôvodne
spochybnenú ani písomným stanoviskom K. K. O. č. 10/2021 k tomuto znaleckému posudku zo dňa

08.03.2021 (čl. 398 a nasl. spisu), v ktorom K. K. O. novo ohodnotil položku č. 227 celkom 200 bodmi
(na rozdiel od lekárskemu posudku zo dňa 27.03.2014, v ktorom túto položku nehodnotil), a v ktorom
bez ďalšieho iba zotrval na pôvodnom bodovom ohodnotení položky č. 226 3x po 200 bodov, a tiež
aj na bodovom ohodnotení položky č. 224 rovnako 170 bodmi. V ktorom teda položky č. 227, č. 226
a č. 224 ohodnotil na 940 bodov, na rozdiel od pôvodného lekárskeho posudku zo dňa 27.03.2014, v

ktorom ohodnotil len položky č. 226 a č. 224 celkom 1360 bodmi. Svoje pôvodné bodové ohodnotenie
bolestného tak K. K. O. v tomto vyjadrení upravil z 2570 bodov na 1705 bodov. Súd prvej inštancie mal
za to, že K. K. O. sa v tomto novom bodovom ohodnotení presvedčivo nevysporiadal so závermi znalca
K. N. L., N. o nesprávnosti ohodnotenia položky č. 226 3x a nedôvodnosti ohodnotenia položky č. 224. Vtejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na bodové ohodnotenie bolestného vykonané znaleckou
organizáciou Forensic.sk v odbornom vyjadrení č. 70/2015 (čl. 156 a nasl. spisu), ktorá predmetné
poranenie žalobkyne spočívajúce v krvácaní pod mozgovú pavúčnicu (subarachnoidálne krvácanie)

síce ohodnotila položkou č. 226, nie č. 227, avšak iba 1x, a to 212,50 bodmi. Podľa znalca K. N. L.
N. však obe položky č. 226 a č. 227 ponúkajú rovnakú možnosť bodového ohodnotenia a z hľadiska
výsledku bodového ohodnotenia to malo iba formálny charakter. Preto za situácie, že žalobkyňa v tomto
smere netrvala na vykonaní žiadneho ďalšieho dôkazu, súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobkyne
na doplatenie náhrady za bolestné ani z hľadiska bodového ohodnotenia nepovažoval v celom rozsahu

za dôvodný, pričom bodový rozdiel v ostatných položkách bodového ohodnotenia bolestného podľa
tabuľkového prehľadu v podaní zástupcu žalobkyne zo dňa 11.05.2023 je nulový.

15. Titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaná v 2. rade zaplatila už žalobkyni
plnenie zodpovedajúce celkom 5145 bodom, čo pri hodnote jedného bodu 16,48 eur predstavuje
84.789,60eur.Žalobousažalobkyňapodľatabuľkovéhoprehľaduvpodanízodňa11.05.2023domáhala

doplatenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ešte za 2379 bodov, resp., pri zohľadnení
chyby v položke č. 253 (na ktorú však žalobkyňa procesne nereagovala) 1911 bodov. Aj tu súd
prvej inštancie prisvedčil žalovanej v 2. rade, že pokiaľ ide o somatickú časť sťaženia spoločenského
uplatnenia ohodnotenú všetkými ostatnými položkami, okrem položky č. 253, teda položkami č. 304c, č.
305, č. 314, č. 316 a č. 432a, žalobkyni bolo za tieto položky vyplatené poistné plnenie zodpovedajúce

celkovému počtu 5145 bodov, ktoré plne korešponduje s bodovým ohodnotením somatickej časti
sťaženia spoločenského uplatnenia znalcom K. N. L. N. v znaleckom posudku (celkom tiež 5145 bodov).
Žalobkyňa žalobou požadovala doplatenie za položku č. 305, za ktorú jej bolo poskytnuté plnenie
zodpovedajúce 1365 bodom, a to ešte za ďalších 1365 bodov (celkom za túto položku 2730 bodov). Aj tu
súd prvej inštancie poukázal predovšetkým na závery znalca K. N. L. N., ktorý položku č. 305 (poúrazová

paraparéza a kvadruparéza 520 - 1300 bodov) z dôvodu aplikácie § 10 ods. 6 zákona č. 437/2004 Z.z.
krátilna3 (3sadzbyz1300bodov=975bodov),atovzhľadomnaužpredúrazovéorganicképoškodenie
mozgu u žalobkyne. Znalec v znaleckom posudku konštatované predúrazové organické poškodenie
mozgu u žalobkyne považuje za preukázané vzhľadom na amnéziu sledovania a liečbu žalobkyne
neurológom pre epilepsiu toxometabolickej etiológie. Za nepriamy znak preexistujúceho organického

poškodenia mozgu znalec považuje tiež atrofizáciu mozgu popisovanú a znázornenú pri iniciálnych
poúrazových vyšetreniach mozgu počítačovou tomografiou. Znalec zároveň považoval za adekvátne
následné navýšenie tejto položky podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o 40 %. Toto navýšenie
odôvodnil vekom žalobkyne v čase úrazu 44 rokov, zo zdravotnej dokumentácie vyplývajúcou mierou
pred a po-úrazovej sociálnej odkázanosti žalobkyne, a tiež na to, že v posledných troch rokoch nedošlo

k zhoršeniu jej zdravotného stavu natoľko, aby ju bolo potrebné vyšetriť neurológom.
V súlade s týmto znaleckým posudkom K. N. L. N. bola táto položka č. 305 ohodnotená aj v odbornom
vyjadrení znaleckej organizácie Forensic.sk č. 57/2016 (čl. 82 spisu). Aj táto znalecká organizácia
skonštatovala dôvodnosť zníženia základnej sadzby 1300 bodov na 75% z dôvodu už predchádzajúcich
získaných zmien zdravotného stavu, a to objektivizovaného organického psychosyndrómu a atrofii

mozgu u žalobkyne, a následne zvýšenie na 40 % vzhľadom na vek žalobkyne v čase dopravnej nehody.
Napriek uvedeným záverom znalca K. N. L. N. o správnosti bodového ohodnotenia položky č. 305 za
použitia § 10 ods. 4 a ods. 6 Zákona č. 437/2004 Z.z.., K. K. O. v písomnom stanovisku č. 10/2021
k tomuto znaleckému posudku zo dňa 08.03.2021 (čl. 398 a nasl. spisu) nie len že netrval na svojom
vlastnom pôvodnom ohodnotení tejto položky 1300 bodmi a jeho navýšení podľa § 10 ods. 4 na

dvojnásobok (1300 bodov x 2 = 2600 bodov), ale s poukazom na ust. § 6 ods. 4 celé konečné bodové
ohodnotenia znalcom K. N. L. N. 1365 bodov zvýšil na dvojnásobok (1365 bodov x 2 = 2730 bodov).
Takýto postup pri bodovom ohodnotení je zjavne nesprávny. K. K. O. tento postup v písomnom vyjadrení
nijako bližšie neodôvodnil, a nevyporiadal sa so znalcom konštatovanými závermi. Preto za situácie, že
žalobkyňa ani v tomto smere netrvala na vykonaní žiadneho ďalšieho dôkazu, súd nárok žalobkyne ani

v somatickej časti sťaženia spoločenského uplatnenia nepovažoval za dôvodný.
Za psychickú časť sťaženia spoločenského uplatnenia ohodnotenú položkou č. 253 (vážne mozgové
alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy 260 - 1560 bodov) žalobkyňa požadovala doplatenie
náhrady zodpovedajúcej 1014 bodom, resp. pri oprave matematickej chyby v tabuľkovom výpočte
rozdielu 546 bodov. Tento nárok žalobkyňa opierala o písomný znalecký posudok vypracovaný súdom

ustanoveným znalcom K. O. O., znalcom z odvetvia „Psychiatria“ pod č. 81/2021 (čl. 435 a nasl. spisu),
ktorým tento znalec položku č. 253 ohodnotil celkom na 2184 bodov, a v ktorom sa vyporiadal ako s
ohodnotením psychickej časti znalkyňou z odvetvia „Psychiatria“ K. H. L., tak aj s odborným vyjadrením
znaleckej organizácie Forensic.sk. Podľa záverov tohto znalca u žalobkyne v dôsledku úrazu došlo kmarkantnému poklesu úrovne fungovania oproti stavu pred úrazom, čo je nutné pripísať organickému
poškodeniu nervovej sústavy pri úraze. Mozog bol úrazom poškodený mechanicky, krvácaním, a
pravdepodobne aj druhotným poškodením po krvácaní. Pred úrazom žalobkyňa bola samostatná,

pomáhala dcére s vnučkou, a žila vcelku uspokojivý život, i keď s určitými psychickými problémami a
chronickými ťažkosťami. Po úraze došlo k obmedzeniu možnosti jej uplatnenia, a to vo vzťahu k sebe aj
k rodine, prakticky prišla o možnosť zúčastniť sa rodinného života a je nesamostatná aj v sebaopatere.
Na porovnanie fungovania žalobkyne po úraze s úrovňou jej fungovania pred úrazom znalec použil
škálu „GAF“, podľa ktorej pád úrovne fungovania žalobkyne vyjadril zo 70% na 40%. Pred úrazom

podľa znalca úroveň fungovania bola 68 - 70 % s trvalými miernymi obtiažami (napr. nespavosť), ale
žalobkyňa mala zachované zmysluplné medziľudské vzťahy. Po úraze fungovanie žalobkyne kleslo do
pásma 38 – 40 %, čo spôsobilo výrazné zhoršenie v niektorých oblastiach fungovania (neschopnosť
starať sa o domácnosť, zlyhávanie vo vzťahoch s priateľmi, vážne poškodenie úsudku a myslenia).
Skonštatoval, že v prípade žalobkyne ide preto z hľadiska položky č. 253 o „závažné“ ochorenie s
„nepriaznivou diagnózou“, ktoré spadá do rozmedzia 1235 - 1560 (na rozdiel od „ľahkého“ ochorenia

„s priaznivou“ alebo „nepriaznivou diagnózou“, a tiež „ťažkého“ ochorenia s „priaznivejšou diagnózou“).
Na tom sa podľa znalca zhodujú aj znalci K. H. L., a K. F. L. a K. P. K. N. zo znaleckej organizácie
Forensic.sk. Na rozdiel od týchto znalcov však zastáva názor, že tomuto „závažnému“ ochoreniu
s „nepriaznivou prognózou“ prislúcha bodové ohodnotenie v hornej hranici 1560 bodov (zhodne s
ohodnotením znalkyňou K. H. L.), nie vo výške 1170 bodov. Vo vzťahu k aplikácii § 10 ods. 6 uviedol,

že sa nejedná o prípad, kedy by predúrazový stav nebol známy. Vo vzťahu k následnému navýšeniu
podľa § 10 ods. 4, navýšenie o 40 %, teda na celkom 2184 bodov, považuje za primerané vzhľadom
na vek žalobkyne, a tu sa zhoduje so znaleckou organizáciou Forensic.sk, na rozdiel od dvojnásobného
navýšenia znalkyňou K. H. L., ktoré nepovažuje za primerané. Súd prvej inštancie zastáva názor, že
závery znalca K. O. O., ktorý sa presvedčivo vyporiadal so závermi ako znalkyne K. H. L., tak aj znaleckej

organizácie Forensic.sk, neboli v konaní dôvodne spochybnené. Preto mal za to, že žalobkyni prislúcha
ešte náhrada za psychickú časť sťaženia spoločenského uplatnenia zodpovedajúca 546 bodom (2184
bodov - 1638 bodov = 546 bodov), čo predstavuje 8.998,08 eur. Vzhľadom na vyššie uvedený záver
o spoluzavinení žalobkyne na vzniku škody v rozsahu 35 %, však ani túto náhradu žalobkyni nemohol
priznať.

16. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa sa žalobou pôvodne domáhala na žalovaných zaplatenia
náhrady za bolesť vo výške 23.422,80 eur a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
109.756,80 eur s prísl. Výrokom I. tohto rozsudku súd v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby
žalobkyňou zastavil konanie sčasti čo do nároku na náhradu za bolesť, a to čo do výšky 14.255,20

eur s prísl, a čo do nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia do výšky 70.550,88 eur s prísl.
Žalobu v časti nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia pritom žalobkyňa zobrala späť,
čo do sumy 43.261 eur s prísl. z dôvodu, že žalovaná v 2. rade jej túto časť náhrady po podaní
žaloby doplatila. Späťvzatie žaloby vo zvyšnej časti náhrad žalobkyňa odôvodnila zmenou bodového
ohodnotenia nárokov. Vo zvyšnej časti súd žalobu voči obom žalovaným celkom zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 a § 257 CSP (poznámka
odvolacieho súdu - správne § 256 CSP).
Poukázal na to, že žalovaný v 1. rade svojim konaním nezavinil čiastočné zastavenie konania a voči
nemu súd žalobu úplne zamietol, preto priznal žalovanému v 1. rade náhradu trov konania voči žalobkyni
v plnom rozsahu.

Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade mal súd za to, že spätvzatie žaloby čo do sumy 43.261 eur s prísl.
zavinila svojim konaním táto žalovaná, ktorá po začatí konania v tejto časti nárok žalobkyne na náhradu
sťaženia spoločenského uplatnenia uspokojila. Vo zvyšnej časti (27.289,88 eur s prísl.) zastavenie
konania späťvzatím žaloby zavinila žalobkyňa. Žalobu ohľadne sumy 39.205,92 eur s prísl. súd voči
žalovanej v 2. rade zamietol. Preto súd pri aplikácii § 257 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného sporového

poriadku po odpočítaní neúspechu žalovanej v 2. rade priznal tejto žalovanej v 2. rade voči žalobkyni
náhradu trov pomerne, a to v rozsahu 21% trov (43.261 eur : 66.495,80 eur, čo predstavuje 39,50% :
60,50 %).

17. Proti výrokom II. a IV. tohto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Poukázala na to, že vo vzťahu

k spoluzavineniu žalobkyne bola táto námietka vznesená oneskorene, keďže žalovaná v 2. rade
plnila bez akéhokoľvek krátenia, jednak pred podaním žaloby a jednak aj po podaní žaloby, a túto
námietku mohol uplatniť najneskôr pri prvom poistnom plnení, resp. v rámci obrany proti žalobe. Jediným
dôkazom, z ktorého súd vychádzal pri určení spoluzavinenia bolo rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavenítrestného stíhania, pričom žalobkyňa má za to, že v takomto štádiu konania súd takýto dôkaz ani
nemal pripustiť. Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná de facto krátila plnenie titulom
spoluzavinenia, nemá oporu vo vykonanom skutkovom stavu a ide o konštrukt súdu, ktorým sa snažil

iba podporiť svoje úvahy o miere spoluzavinenia a odôvodniť zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti
v rozpore s reálne vykonaným plnením žalobkyne.
Žalobkyňa zároveň poukázala na to, že podľa jej názoru je spoluzavinenie formou regresu, ktorý si môže
uplatniť poisťovňa voči osobe, ktorej bolo plnené. Toto si mohla žalovaná v 2. rade uplatniť prvýkrát, keď
sižalobkyňauplatnilavočinejnárokyakeďčiastočneplnila,pričomnámietkuvovzťahukspoluzavineniu

mohla vzniesť do troch rokov od momentu, keď si žalobkyňa prvýkrát uplatnila nárok na náhradu škody,
pričom žalovaná v 2. rade prvýkrát uplatnila námietku premlčania dňa 01.06.2018 a na pojednávaní
28.06.2022 uviedla, že trvá na námietke premlčania. Vzhľadom na uvedené má preto žalobkyňa za to,
že súd na námietku premlčania, resp. námietku spoluzavinenia žalobkyne nemal prihliadať, keďže bola
podaná oneskorene. Vzhľadom na uvedené je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne a súd
mal žalobe vyhovieť v zmysle poslednej úpravy žaloby žalobkyne zo dňa 11.05.2023.

Výrok IV. tohto rozsudku navrhla žalobkyňa zmeniť. Poukázala na to, že v konaniach, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, sa nejedná o procesne neúspešného
žalobcu, pokiaľ mu bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku, nakoľko žalobcu nemožno zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Podľa

názoru žalobkyne mal súd rozhodnúť o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade tak,
že by jej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže vo vzťahu k právnemu základu bola
žalobkyňa v celom rozsahu úspešná a výška plnenia závisela od znaleckých posudkov.
Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok, čo do II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnila si zároveň trovy konania.

18. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý uviedol, že s odvolaním v plnom rozsahu
nesúhlasí. Poukázal na to, že pokiaľ žalovaná v 2. rade uhradila čiastočne poistné plnenie, neznamená
to, že záväzok uznala. Uviedol, že žalobkyňa si bola vedomá výsledkov trestného konania, pričom
znalcom bolo konštatované, v akej miere bolo spoluzavinenie zo strany žalobkyne.. V súvislosti so

spoluzavinením žalobkyne žalovaný v 1. rade uviedol, že v konaní bolo jasne preukázané, že žalobkyňa
spoluzavinila nehodu a táto skutočnosť vyplýva priamo zo zákona a nie je potrebné, aby si žalovaná v 2.
rade tento nárok uplatňovala samostatným úkonom voči žalobkyni. Poukázal na to, že pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že sa má jednať o formu regresu, tak žalovaný v 1. rade má za to, že tento nárok nespadá do
formy regresu a z toho dôvodu sa na neho nemôže vzťahovať žiadna premlčacia doba. Nejedná sa

o právo, ani námietku, ktorá by mala byť vznesená v nejakej lehote. Žalovaný v 1. rade uviedol, že súd
prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a priznané nároky, preto ho považuje za správne.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov
odvolacieho konania.

19. Žalovaná v 2. rade k odvolaniu žalobkyne uviedla, že námietku spoluzavinenia prvýkrát vzniesla
vo svojom, v poradí druhom vyjadrení vo veci, a to konkrétne vo vyjadrení k podaniu žalobcu zo
dňa 29.06.2017, v ktorom uviedla, že navrhuje vykonanie dokazovania za účelom preukázania miery
spoluzavinenia žalobkyne na nehode, nakoľko v zmysle odôvodnenia Okresnej prokuratúry Kežmarok
č. Pv: 845/13/7703 - 30 zo dňa 23.12.2015, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobkyne a z ktorého

vyplýva, že práve rozhodnutie žalobkyne, poukazujúc na zabezpečené dôkazy, ich vyhodnotenie, prejsť
na druhú stranu vozovky, síce cez priechod pre chodcov, avšak ihneď po prejdení dodávkového vozidla
a spôsobom „prebehnutia“ cez vozovku, bolo jednoznačnou, jedinou a bezprostrednou príčinou vzniku
dopravnej nehody, jej následkov, čo bolo jediným dôvodom vedúcim k vydaniu napadnutého rozhodnutia
povereným príslušníkom PZ konajúcim vo veci samotnej.

Na základe vyššie uvedených skutočností má žalovaná v 2. rade za to, že vzniesla námietku
spoluzavinenia dôvodne a včas. Ďalej žalobkyňa v odvolaní uviedla, že mieru zavinenia žalobkyne
na vzniku škody súd na základe uvedených skutkových okolností stanovil minimálne na 35 %, a to
akcentujúc všeobecne nepomerne väčšiu zraniteľnosť chodca, resp. vyššie nároky kladené na okolnosti
prevádzky motorového vozidla s ohľadom na nebezpečie, ktoré automobil pre chodca predstavuje. V

tejto súvislosti opätovne poukázala na odôvodnenie rozhodnutia Okresnej prokuratúry Kežmarok č. Pv:
845/13/7703 - 30 zo dňa 23.12.2015, v ktorom bolo jednoznačne určené, že jednoznačnou, jedinou a
bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo práve konanie žalobkyne. Z uvedeného dôvodu
má žalovaná v 2. rade za to, že súd prvej inštancie správne posúdil mieru spoluzavinenia žalobkyne navzniku dopravnej nehody, keď' vzhľadom na (ako uvádza žalobkyňa v odvolaní) všeobecne nepomerne
väčšiu zraniteľnosť chodca, resp. vyššie nároky kladené na okolnosti prevádzky motorového vozidla s
ohľadom na nebezpečie, ktoré automobil pre chodca predstavuje, určil spoluzavinenie v rozsahu 35 %

a nie 100 % (ako by sa uvedený prípad jednoznačnej, jedinej a bezprostrednej príčiny vzniku dopravnej
nehody dalo nahliadať).
Ďalej žalovaná v 2. rade poukázala na to, že žalobkyňa s poukazom na bod 66. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie skonštatovala , že žalovaná v 2. rade de facto krátila plnenie titulom spoluzavinenia.
S uvedeným tvrdením žalobkyne sa žalovaná v 2. rade nestotožňuje, nakoľko konštatovanie o faktickom

krátení plnenia žalovanou v 2. rade titulom spoluzavinenia z tohto bodu (ako ani zo žiadneho bodu
odôvodnenia rozsudku) nevyplýva. Súd prvej inštancie v ňom len konštatuje nesprávnosť' žalobkyňou
vypracovaného podkladu, z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa nesprávne uviedla počet bodov pri položke
253, ktoré jej priznala a vyplatila žalovaná v 2. rade (žalobkyňa uviedla, že jej vyplatila plnenie za položku
253 v počte 1170 bodov, avšak v skutočnosti jej vyplatila plnenie za položku 253 v počte 1638). Z
uvedeného teda nevyplýva, že by žalovaná v 2. rade krátila plnenie žalobkyne titulom spoluzavinenia.

Žalobkyňa taktiež rozvíjala polemiku i tom, že spoluzavinenie je podľa nej forma regresu, ktorý si môže
uplatniť poisťovňa voči osobe, ktorej bolo plnené, pričom uvádza, že toto si mohla poisťovňa uplatniť
prvýkrát, keď si žalobkyňa uplatnila nároky voči nej a keď poisťovňa čiastočne plnila, pričom námietku vo
vzťahu k spoluzavineniu mohla žalovaná v 2. rade vzniesť do troch rokov od momentu, keď si žalobkyňa
prvýkrát uplatnila nárok na náhradu škody. Žalovaná v 2. rade sa s takto vykonštruovaným tvrdením

nestotožňuje, nakoľko toto tvrdenie nemá oporu ani v zákone, ani v logike, avšak aj napriek tomu
poukazuje na to, že žalobkyňa si u nej uplatnila nárok na náhradu škody dňa 17.10.2014 a žalovaná
v 2. rade vzniesla námietku spoluzavinena žalobkyne dňa 29.6.2017, t.j. pred uplynutím žalobkyňou
tejto lehoty.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná v 2. rade navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok súd prvej

inštancie potvrdil.

20. Krajský súd v Prešove (odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015
Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP)), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP)
osobouoprávnenoupodaťodvolanie(§359CSP),preskúmalrozhodnutiesúduprvejinštancievrozsahu

vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie, ktoré rozhodnutiu súdu prvej inštancie
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací
súd viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní do tej miery, že nebol oprávnený rozsudok preskúmať z
iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2

CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 219 ods. 3 CSP).
21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

22. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na

ktorý správne aplikoval príslušné právne predpisy. Dôsledne a vyčerpávajúco sa vysporiadal so všetkými
podstatnými tvrdeniami a námietkami strán sporu, jeho rozhodnutie je logické a konzistentné, preto
na neho odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2, v časti týkajúcej sa II. výroku, ktorým žalobu
zamietol, v celom rozsahu odkazuje, pričom odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti
spolu s nižšie uvedeným doplnením odvolacieho súdu tvorí jeden celok. Na doplnenie a zvýraznenie

jeho správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

23. Žalobkyňa v súvislosti s uplatnením jej spoluzavinenia súdom prvej inštancie poukázala na to, že
jediným dôkazom je uznesenie o zastavení trestného stíhania, pričom neexistovali žiadne iné dôkazy.
Odvolací súd k tomu uvádza, že aj keď sa má jednať iba o jediný dôkaz, tak tento je kľúčový a závery

vyplývajúce z trestného konania jasne preukazujú spoluzavinenie žalobkyne, pričom súd prvej inštancie
z nich celkom správne vychádzal. Závery vyplývajúce z pripojeného trestného spisu preukazujú, že
konanie poškodenej žalobkyne bolo jednoznačnou, jedinou a bezprostrednou príčinou vzniku dopravnej
nehody a tieto závery neboli relevantne spochybnené. Za týchto okolností sa, podľa názoru odvolaciehosúdu, miera určeného spoluzavinenia súdom prvej inštancie javí dokonca ako „prívetivá“, nakoľko pokiaľ
by mal súd vychádzať striktne zo záverov trestného konania, tak spoluzavinenie žalobkyne, by sa malo
pohybovať v rozmedzí od 50 do 100 %. Súd prvej inštancie však citlivo zohľadnil skutočnosť, že chodec

je v cestnej premávke oveľa zraniteľnejšou osobou, a že je potrebné klásť zvýšené nároky na okolnosti
týkajúcesaprevádzkymotorovýchvozidielsohľadomnanebezpečie,ktorémotorovévozidloprechodca
predstavuje. S poukazom na vyššie uvedené logické vysvetlenie, preto odvolací súd považuje určenie
miery spoluzavinenia poškodenej žalobkyne za adekvátne.

24. Žalobkyňa taktiež namietala, že súd prvej inštancie na námietku spoluzavinenia nemal ani prihliadať,
keďže bola podaná oneskorene. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná v 2.
rade už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe túto navrhla zamietnuť, a teda aj keď v tomto vyjadrení
konkrétne nešpecifikovala, že žalobu je potrené zamietnuť aj z dôvodu spoluzavinenia žalobkyne (pokiaľ
strana sporu navrhne žalobu zamietnuť, tak pod tento pojem je možné subsumovať rôzne dôvody),
tak je nepochybné, že vo svojom druhom vyjadrení zo dňa 29.06.2017 osobitne navrhla vykonanie

dokazovania za účelom preukázania miery spoluzavinenia žalobkyne a v tomto štádiu konania nemožno
považovať tento jej návrh resp. námietku za oneskorene podanú. Žalovaná v 2. rade sa taktiež správne
vyjadrila k namietanému „ de facto“ kráteniu poistného plnenia z titulu spoluzavinenia, ktoré ma vyplývať
z bodu 66. odôvodnenia rozsudku, pričom súd prvej inštancie v rámci tohto bodu iba konštatoval
nesprávnosť žalobkyňou vypracovaného podkladu, keď za položku 253 bolo vyplatené plnenie za 1638

bodov a nie za 1170 bodov. Z uvedeného teda nevyplýva, aby žalovaný, v tejto súvislosti, krátil plnenie
žalobkyne titulom spoluzavinenia.

25. Žalobkyňa sa zároveň vyjadrila, že spoluzavinenie je podľa jej názoru formou regresu a žalovaná
v 2. rade mohla spoluzavinenie namietať iba do troch rokov od momentu, keď si žalobkyňa prvýkrát

uplatnila nárok na náhradu škody, pričom žalovaná v 2. rade prvýkrát uplatnila námietku premlčania
dňa 01.06.2018, a preto súd prvej inštancie na námietku premlčania a námietku spoluzavinenia nemal
prihliadať.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenato,žetvrdeniežalobkyneotom,žespoluzavinenie
formou regresu nie je správne, nakoľko regres je samostatným nárokom poisťovne pre prípad, pokiaľ
u poistného (škodcu) existuje konkrétne zákonom vymedzený dôvod pre uplatnenie tohto nároku, ktorý

spočíva v úplnom resp. čiastočnom vrátení plnenia, ktoré za poistného vyplatila poisťovňa a regresný
nárok teda jednoznačne nemožno stotožňovať s námietkou. Taktiež nemožno považovať za relevantné
tvrdenie žalobkyne, že spoluzavinenie možno namietať iba v lehote troch rokov, nakoľko to nemá oporu
v žiadnom zákonnom ustanovení. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že súd prvej inštancie
sa správne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými námietkami strán sporu, vrátanie posúdenia

spoluzavinenia žalobkyne, ku ktorému sa odvolací súd už vyššie vyjadril a taktiež aj k posúdeniu
námietky premlčania, pričom súd prvej inštancie správne konštatoval, že nárok žalobkyne vo vzťahu
k žalovanému v 2. rade nie je premlčaný.

26. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II.

potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

27. Za dôvodné ale považoval odvolanie žalobkyne vo vzťahu k výroku IV., ktorým súd prvej inštancie
uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 21 %.
Žalobkyňa správne uviedla, že v danom prípade priznanie žalobou uplatnených nárokov záviselo od

znaleckých posudkov, resp. aj od úvahy súdu, vzhľadom na posudzovanie spoluzavinenia žalobkyne.
Odvolací súd poukazuje na to, že žaloba bola podaná na základe údajov vyplývajúcich z posudkov
o bolestnom a SSÚ, ktoré vystavil K. K. O., primár oddelenia úrazovej chirurgie NsP Poprad, pričom
na základe plnenia žalovanej v 2. rade žalobkyňa, ohľadom časti týchto plnení, zobrala žalobu späť.
Žaloba, čo sa týka základu, bola uplatnená dôvodne. V tejto súvislosti žalobkyňa správne poukázala

na to, že v takomto prípade je pri rozhodovaní o náhrade trov konania potrebné rozlíšiť, čo je základné
a čo sprevádzajúce. V danom prípade bolo základné uplatnenie nárokov z titulu bolestného a SSU
a sprevádzajúce bolo to, aká výška nárokov bola priznaná (v danom prípade plnená v priebehu súdneho
konania).
Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že aj keď súčasná úprava Civilného sporového poriadku explicitne

neobsahuje ustanovenia, ktoré obsahoval v minulosti Občiansky súdny poriadok, tak na základe súdnej
praxe,podporenejrozhodnutianajvyššíchsúdnychautorít,jevprípadoch,pokiaľrozhodnutiesúduzávisí
od znaleckého posudku resp. úvahy súdu, dôvodné priznať žalobcovi, pokiaľ je úspešný čo sa týka
základu uplatneného nároku, nárok na náhradu trov konania. V prejednávanej veci došlo k späťvzatiužaloby v dôsledku plnenia žalovaného v 2. rade, ako aj znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované na
základe objednávky žalovaného v 2. rade, pričom nemôže byť na ujmu žalobkyne, pokiaľ si táto uplatnila
svoje nároky na základe posudkov o bolestnom a SSU, ktoré vypracoval K. O., aj keď súd prvej inštancie

vychádzal pri svojom rozhodnutí z iných posudkov, ktoré redukovali prvotne vystavené bolestné a SSU,
resp., zohľadnil spoluvinu spoluvina žalobkyne na základe úvahy.

28.SpoukazomnavyššieuvedenépretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuIV.zmenil
tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného konania

v rozsahu 100 %, pričom o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti
tohto rozhodnutia uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 CSP s použitím § 255 ods. 2 CSP
a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na to, že strany sporu mali
v odvolacom konaní čiastočný úspech, žalobkyňa vo vzťahu k trovám konania (IV. výrok) a žalovaný

v 2. rade vo vzťahu k zamietnutiu žaloby (II. výrok).
O nároku žalovaného v 1. rade na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd nerozhodoval,
nakoľko odvolanie nebolo podané voči výrokom, ktoré by sa vzťahovali na tohto žalovaného.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).