Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1722202300
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1722202300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v sporovej veci žalobcu: T.. U. Č., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom: S. G. XXXX/XX, C., štátny občan SR, zastúpený: Advokátska kancelária
prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom: Ku Potoku 4, Košice proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, IČO: 00 151 866, so sídlom: Pribinova 104909/2,
Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu
Pezinok, zo dňa 26. októbra 2023, č.k. 4C/60/2022-168, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, zo dňa 26. októbra 2023, č.k. 4C/60/2022-168 v

napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 26. októbra 2023, č.k. 4C/60/2022-168 rozhodol tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. Zároveň uložil povinnosť žalovanému nahradiť žalobcovi
100 % nárok na náhradu trov konania, z výšky prisúdenej sumy, pričom o výške nároku rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou zo dňa 22.12.2022, doručenou súdu prvej inštancie dňa
22.12.2022, sa žalobca domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške
5.000,- eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy a nahradiť mu trovy konania. Žalobca v žalobe uviedol,
že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky s miestom výkonu štátnej

služby v Pezinku a okolí. Voči žalovanému si uplatňuje nárok na náhradu škody, spôsobenej mu
žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu, že do právneho poriadku Slovenskej
republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času /ďalej len „Smernica“/, v dôsledku čoho mu vznikla
škoda. Žalovaný porušil jeho práva, garantované mu právom Európskej únie /ďalej len „EÚ“/, keďže
jeho týždenný pracovný čas, ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky /
ďalej len „HaZZ“/, presiahol dĺžku týždenného pracovného času, určeného Smernicou a prekročenie

limitu pracovného času členským štátom EÚ zakladá zodpovednosť štátu pre osoby, postihnuté týmto
prekročením. Žalobca súdu prvej inštancie uviedol, že je príslušníkom HaZZ v stálej štátnej službe
odo dňa 16.04.2009, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje za obdobie troch rokov pred
podaním žaloby, t.j. za obdobie od 22.12.2019 do 21.12.2022 s tabuľkovým rozpisom odpracovanýchhodín v jednotlivých mesiacoch a týždňoch s osobitným vyznačením času služobnej pohotovosti s
fyzickou prítomnosťou na pracovisku. K samotnému zásahu uviedol, že žalovaný, ako členský štát
Únie, neprijal opatrenia, nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES.
Porušenie článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k nemu je dostatočne závažné, pretože ide
o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie /napr. C-429/09/.

Argumentoval tým, že nemá dostatočný čas na regeneráciu a odpočinok, jeho určený čas služieb v
jednotlivých týždňoch mu neumožňuje dostatočný odpočinok na regeneráciu, čo je v rozpore s právom
Európskej únie. Službu vykonáva na mieste, určenom zamestnávateľom /služobným úradom/, musí
tam byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti /
výjazd do 1 minúty od nahlásenia/. Je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia,
rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným potrebám a organizovať

si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. K porušeniu jeho práv pritom dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Uplynutý čas mu vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak,
preto si voči žalovanému uplatňuje nemajetkovú ujmu. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie
zo strany žalovaného došlo u neho k vzniku škody /nemajetkovej ujmy/ v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia Smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku
vyčerpaniaaleboinéhonepravidelnéhorozvrhnutiaprácenespôsobilúrazsebe,anispolupracovníkoma
jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle
Smernice 2003/88/ES na úkor svojich blízkych, musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel
a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s

jeho pracovným zaradením.

3. Súd prvej inštancie na pojednávaní po prednese žaloby a vyjadrenia k žalobe vykonal vo veci
dokazovanie v rozsahu, označenom stranami sporu /výsluch žalobcu, výpis z dochádzkového systému
SAP/ a zistil skutkový stav z ktorého vyplynulo, že žalobca bol v rozhodnom období /22.12.2019

- 21.12.2022/ príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky na pracovisku
Pezinok. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby tak, že na 16 hodinovú riadnu službu
v služobný deň nadväzuje určená 8 hodinová služobná pohotovosť /od 22.00 hod. do 6.00 hod.
nasledujúceho dňa/, počas ktorej musí byť fyzicky prítomný na pracovisku zamestnávateľa. Takto strávi
na pracovisku 24 hodín. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach, musí byť

pripravený do jednej minúty k zásahu. V prípade vyhlásenia poplachu sa mení služobná pohotovosť
na službu nadčas. Po takto určenej službe, vrátane služobnej pohotovosti v celkovom trvaní 24 hodín,
má 2 dni voľna. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že má síce na pracovisku k dispozícii posteľ, ale len
na odpočinok, nejde o plnohodnotný oddych, nakoľko musí byť do jednej minúty pripravený k zásahu,
ak by došlo k vyhláseniu poplachu. Jediná možnosť sa riadne vyspať je počas tých dní voľna, ale

často sa stáva, pre nedostatok pracovných síl, že býva povolaný do služby a to aj v prípade vopred
plánovanejdovolenkystýmmusípočítaťatiežnaabsolvovanierôznychškoleníacvičení.Takýtospôsob
rozvrhnutia pracovného času má na neho negatívny vplyv v tom zmysle, že má rodičov vo vyššom
veku a nemôže im poskytovať pomoc v takom rozsahu, ako by potrebovali. Ujmu vníma aj v oblasti
partnerského vzťahu v tom, že nie sú spolu tak často, ako by mali, tak pol dňa v rámci voľna, čo je

niekedy málo a na koníčky moc času nie je, cvičí preto v práci, mimo, keď sa podarí, raz za týždeň. Na
otázky žalovaného, či bol pred nástupom do tohto zamestnania oboznámený ako funguje nastavenie
pracovného času odpovedal žalobca kladne, oficiálne zamestnávateľovi nesúhlas neoznamoval s
dôvetkom, že ak takto pracuje, neznamená to, že mu všetko aj vyhovuje. Po fyzickej stránke pociťuje
únavu, musí to dospávať. Zo začiatku nastúpil do tohto zamestnania /podľa žaloby v stálej službe od

16.04.2009/, keď bol ešte slobodný a rodičia to zvládali, tak to nebol problém, aj si oddýchol, teraz
sa to už nedá, je toho veľa. Pracovný úraz neutrpel, s preradením na inú pozíciu s rovnomerným
rozvrhom pracovnej doby by nesúhlasil, v práci zotrváva, lebo ho to baví, nemá záujem zmeniť prácu,
ide mu len o to, aby sa to nejak vyriešilo. V rozhodnom období, podľa výpisu z dochádzkového systému
zamestnávateľa žalobcu došlo v prípade žalobcu k prekročeniu maximálne prípustného 48 hodinového

pracovného času /služobný čas + služobná pohotovosť + nadčas + rekondičné pobyty + školenia/: v
týždni 16.-22.12.2019 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 06.-12.01.2020 /odpracovaných 72 hodín/, v
týždni 13.-19.01.2020 /odpracovaných 49 hodín/, v týždni 27.01.-02.02.2020 /odpracovaných 72 hodín/,
v týždni 10.-16.01.2020 /odpracovaných 49,5 hodín/, v týždni 17.-23.01.2020 /odpracovaných 65 hodín/,v týždni 09.-15.03.2020 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 30.03.-05.04.2020 /odpracovaných 72
hodín/, v týždni 20.-26.04.2020 /odpracovaných 49,5 hodín/, v týždni 11.-17.05.2020 /odpracovaných 65
hodín/, v týždni 01.-07.06.2020 /odpracovaných 65 hodín/, v týždni 22.-28.06.2020 /odpracovaných 72

hodín/, v týždni 13.-19.07.2020 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 20.-26.07.2020 /odpracovaných 49,5
hodín/, v týždni 03.-09.08.2020 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 10.-16.08.2020 /odpracovaných 55,5
hodín/, v týždni 5.-11.10.2020 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 26.10.-01.11.2020 /odpracovaných
72 hodín/, v týždni 02.-08.11.2020 /odpracovaných 54 hodín/, v týždni 16.-22.11.2020 /odpracovaných
72 hodín/, v týždni 07.-13.12.2020 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 28.12.2020 - 03.01.2021 /

odpracovaných 72 hodín/, v týždni 18.-24.01.2021 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 08.-14.02.2021 /
odpracovaných 72 hodín/, v týždni 01.-07.03.2021 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 22.-28.03.2021 /
odpracovaných 65 hodín/, v týždni 12.-18.04.2021 /odpracovaných 58 hodín/, v týždni 24.-30.05.2021 /
odpracovaných 73,5 hodín/, v dňoch 02.,05.,06.05.2021 /odpracovaných aj 52 hodín/, v týždni
12.-18.06.2021 /odpracovaných 80 hodín/, v týždni 05.-11.07.2021 /odpracovaných 58 hodín/,
v týždni 26.07.-01.08.2021 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 16.-22.08.2021 /odpracovaných

72 hodín/, v týždni 30.08.-05.09.2021 /odpracovaných 53 hodín/, v týždni 06.-12.09.2021 /
odpracovaných 80,30 hodín/, v týždni 27.09.-03.10.2021 /odpracovaných 65 hodín/, v týždni
18.-24.10.2021 /odpracovaných 70 hodín/, v týždni 25.-31.10.2021 /odpracovaných 50 hodín/, v týždni
08.-14.2011.2021/odpracovaných72hodín/,vtýždni20.-26.12.2021/odpracovaných72hodín/,vtýždni
10.-16.01.2022 /odpracovaných 64 hodín/, v týždni 31.01.-06.02.2022 /odpracovaných 72 hodín/, v

týždni 21.-27.02.2022 /odpracovaných 64 hodín/, v týždni 21.-27.03.2022 /odpracovaných 72 hodín/, v
týždni 04.-10.04.2022 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 13.-19.06.2022 /odpracovaných 72 hodín/, v
týždni 27.06.-03.07.2022 /odpracovaných 72 hodín/, v týždni 18.-24.07.2022 /odpracovaných 88 hodín/,
v týždni 08.-14.08.2022 /odpracovaných 80 hodín/, v týždni 22.-28.08.2022 /odpracovaných 56 hodín/, v
týždni29.08.-04.09.2022/odpracovaných56hodín/avtýždni19.-25.09.2022/odpracovaných72hodín/.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 2 a čl. 40 zákona č. 460/1992
Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), § 853 ods. 1, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 101
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), bod 5 Preambuly, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.
2 písm. a), čl. 2 ods. 3, čl. 6, čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/AS, § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 4, § 4

ods. 2 a 3, § 12 ods. 6, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2 písm. a), § 103 ods. 5, § 122
ods. 1, 2 písm. a), § 122 ods. 3 zákona NR SR č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej len „zákon o HaZZ“), čl. 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“) a ustálil, že predmetom sporu je konanie o náhradu škody (náhradu nemajetkovej ujmy),
spôsobenú porušením úniového práva žalobcu, konkrétne Smernice 2003/88/AS, článku 6, písm. b/, t.j.

porušením práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas, ktorý mu táto Smernica garantuje. S poukazom
na princíp právnej istoty a princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, s ohľadom na naplnenie
podmienky existencie analogického skutkového stavu, ako v desiatkach právoplatne rozhodnutých
sporov príslušníkov HaZZ o náhradu škody /príkladmo v konaniach, vedených na Okresnom súde
Košice II. sp.zn. 27C/36/2021, 18Cpr/5/2016, 29C/58/2020, Okresnom súde Brezno sp.zn. 6C/14/2021,

Okresnom súde Zvolen sp.zn. 18C/14/2021, 17C/17/2021, 12C/15/2021/, spôsobenej im porušením
úniového práva, konkrétne Smernice 2003/88/ES, článku 6, písm. b/, t.j. porušením ich práva na
48 hodinový pracovný čas, ktorý im táto Smernica garantuje, súd prvej inštancie uviedol, že nemal
dôvod sa od právneho posúdenia v prejednávanej veci od nich odchýliť, keď žalovaný v tomto konaní
neoznačil také iné skutkové a právne osobitosti prejednávanej veci, pre ktoré by mal súd vec posúdiť /

čo do základu/ a rozhodnúť inak. Súd prvej inštancie v prvom rade dospel k záveru, že má právomoc
posudzovať súlad zákona NR SR č. 315/2001 Z.z. o HaZZ so Smernicou č. 2003/88/ES. Za nedôvodnú
mal preto námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal,
či došlo k prevzatiu Smernice do zákona č. 315/2001 Z.z. o HaZZ a či došlo k prevzatiu spôsobom,
ktorý zaručuje právo, priznané jednotlivcovi, touto Smernicou, na 48 hodinový týždenný pracovný čas.

Pokiaľ išlo o námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, túto súd prvej inštancie
taktiež, ako vyššie uvedené všeobecné súdy, posúdil ako nedôvodnú. Odôvodňoval, že zodpovednosť
členských štátov a ich orgánov pri aplikácii práva EÚ vychádza z prednosti práva EÚ, bez ktorej by táto
zodpovednosť nebola vynútiteľná. Slovenská republika, ako členský štát Európskej únie, je zodpovedná
za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie, z

ktoréhodôvodujedanápasívnalegitimáciažalovaného.Vtejtosúvislostisúdprvejinštanciepoukázalna
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci G. FuB, z ktorého vyplýva právo poškodeného v prípade porušenia
práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času, domáhať sa náhrady škody proti členskému
štátu.5. K otázke, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti hasičov, súd
prvej inštancie uviedol, že uvedenú otázku riešil Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku vo

veci C-429/09 z 25.11.2010 s tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť, tvoriaca súčasť týždenného
pracovného času, v spojení s ďalším riadnym pracovným časom, nesmie prekročiť maximálny týždenný
pracovný čas. U žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku
nesprávneho prebratia čl. 6 písm. b/ Smernice o 48 hodinovom týždennom pracovnom čase, keď súd
prvej inštancie mal v konaní preukázané z dochádzkového systému SAP samotného zamestnávateľa

žalobcu, že žalobca v rozhodnom období /22.12.2019 - 21.12.2022/ odpracoval priemerný týždenný
pracovný čas, presahujúci týždenný pracovný čas, stanovený v čl. 6 písm. b/ Smernice. Z ustanovení
§ 85 a § 92 zákona o HaZZ vyplýva, že služobná pohotovosť podľa tohto zákona sa nepovažuje za
súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase. Ustanovenie § 122
zákona o HaZZ potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu

štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas. Ustanovenie § 103 zákona
o hasičskom zbore vyslovene uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu,
uvedené v jeho odseku 1, vrátane tarifného platu a jeho príplatkov, za výkon služobnej pohotovosti
patrí hasičovi peňažná odmena v štátnej službe /odsek 5 ust. § 103 v spojení s § 122 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z./. Súd prvej inštancie preto aj v prejednávanej veci nemohol, pri nezmenenej právnej

úprave pracovného času hasičov v rozhodnom období, dospieť k inému záveru než, že Smernica
2003/88/ES nebola prebratá/transponovaná do vnútroštátneho práva Slovenskej republiky /konkrétne
do zákona o HaZZ/ správne, v súlade s úniovým právom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že
podľa zákona o HaZZ sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času
príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto

právnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b/ citovanej
Smernice. Pokiaľ sa žalovaný v priebehu konania bránil tvrdením, že dotknuté ustanovenia Smernice
nemusia byť zahrnuté priamo len do textu zákona o HaZZ, ale tieto môžu byť transponované aj
do iných podzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na kolektívne zmluvy
vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na roky 2019, 2020, 2021 a 2022, zákon o HaZZ umožňuje

služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie
je považovaná za súčasť služobného času príslušníka HaZZ, je daný rozpor medzi zákonom o HaZZ
a čl. 6 písm. b/ Smernice. Súd prvej inštancie uznal, že Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a
výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností, avšak

aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov. Čo sa týka služobnej pohotovosti/pohotovostných služieb, odchýlky sa nesmú týkať
maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba žalobcu
nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru
podľa zákona o HaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice podľa jej článku 17. Podľa súdu

prvej inštancie Smernica nebola do slovenského právneho poriadku transponovaná správne, keďže
sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre zamestnancov
zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ktoré by
sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal
žalobcom ďalej za preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského

právneho poriadku transponovaná, v jeho prípade dochádzalo v rozhodnom období k faktickému stavu,
kedy jeho služobný čas /čas strávený na pracovisku/ prekračoval Smernicou určený maximálny limit,
ktorým je 48 hodín týždenne. Pokiaľ išlo o výpočty odpracovaného času žalobcom, tvrdené v konaní
žalovaným, súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou právneho zástupcu žalobcu, že tieto výpočty
nezohľadňovali tzv. neutrálne obdobia a ani štvormesačné referenčné obdobia v súlade s čl. 16 písm.

b/ Smernice.

6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené
úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi,
poukázal pritom aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ. Ďalej uviedol, že zo znenia článku 6

písm. b/ Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy bolo priznať jednotlivcovi
práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný týždenný pracovný
čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobca sa tak má právo dovolávať porušenia čl. 6 písm.
b/ Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť sa nezapočítava dotýždenného pracovného času, čo má za následok, že žalobca v niektorých týždňoch rozhodného
obdobia pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom prípade spĺňa čas, ktorý žalobca na pracovisku
strávil, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa ktorého rozhodujúcim

faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť, že je povinný byť
fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby
mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného času, ako doby
prítomnosti zamestnanca na pracovisku, nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka, ale vyplýva

výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi /rozsudok Súdneho dvora EÚ C-14/04
vo veci Dellas/. Súd prvej inštancie mal v danom prípade preukázané, že žalobca trávil v rozhodnom
období na pracovisku čas aj nad rozsah určených pracovných zmien, počas pracovnej pohotovosti,
počas ktorej bol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný
opustiť miesto pracoviska za účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas
pracovnej pohotovosti považovať za pracovný čas žalobcu. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie mal v

konaní preukázané, výpisom z dochádzkovej databáza žalobcu SAP, v spojení s tabuľkovým prehľadom
služieb žalobcu, ako aj z výsluchu žalobcu, že žalobca trávil na pracovisku po skončení riadnej služby v
trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musel byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku /v mieste výkonu práce/, čo žalovaný nepoprel, ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami
Smernice považovať za pracovný čas žalobcu, a teda práva žalobcu /najmä právo na odpočinok/ boli

v rozhodnom období, s odkazom na čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice, porušované. Súd prvej inštancie
poukázal v tejto súvislosti aj na to, že túto skutočnosť, ako už judikovali opakovane aj všeobecné
súdy SR, nemá relevantný vplyv to, že bola žalobcovi poskytovaná za čas pracovnej pohotovosti
náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu
výsluchu žalobcu, ako aj v jeho písomných podaniach, poukazoval, že žalobca má možnosť si počas

pracovnej pohotovosti oddýchnuť, že o rozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného
pomeru vedel, že ho nenamietal, a že na porušovanie jeho práv nadriadeného neupozorňoval. Súd
prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že k porušovaniu čl. 6 písm. b/ Smernice
dochádzalo v prípade žalobcu v rozhodnom období opakovane, čo u neho zakladá právo domáhať
ujmy takto vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia, za ktorú objektívne zodpovedá Slovenská

republika. Uviedol, že porušenie práv žalobcu, vyplývajúcich z čl. 6 písm. b/ Smernice, je potrebné
považovať za dostatočne závažné jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je zabezpečiť
ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide o
porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie

práva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

7. K výške uplatnenej náhrady škody súd prvej inštancie uviedol, že úniové právo neobsahuje
ustanovenia o konkrétnom spôsobe výpočtu škody, iba úpravu, podľa ktorej nemôžu byť podmienky
náhradyškodystanovenévovnútroštátnychprávnychúpraváchmenejvýhodneakopodmienkytýkajúce

sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,
aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).
Žalobca sa domáhal ujmy nemajetkovej povahy (a v dôsledku straty času odpočinku). V právnom
poriadku Slovenskej republiky je najbližšia právna úprava v § 11 a § 13 OZ. Následne súd prvej inštancie
poukázal na to, že v právoplatných rozhodnutiach všeobecných súdov v skutkovo porovnateľných

veciach už súdy ustálili, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený
reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. V zmysle § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne
uvedených, ktoré však nepredstavujú ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká, teda nevyžaduje sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej

osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach
dotknutého jedinca. Pokiaľ žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, súd prvej
inštancie posúdil tento nárok ako nárok na nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu
Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času dochádza k zásahu do práv zamestnanca na vedenie

súkromného, rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na
primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho
dvora za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného
času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia právanie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie
takto vzniknutej ujmy. Vznik ujmy žalobca v tomto konaní odvodzoval od toho, že mu tým, že pracoval
nad maximálny týždenný pracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b/ Smernice bolo zasiahnuté do

jeho osobnostných práv, a to najmä práva na zdravie, práva na odpočinok a práva na osobný a
rodinný život, ktoré skutkové tvrdenie v konaní bolo preukázané jeho výsluchom /ako dôkazným
prostriedkom v zmysle § 195 ods. 1 CSP/. Súd prvej inštancie v tomto konkrétnom prípade výšku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy určil vo výške 2.500,- eur, ktoré rozhodnutie založil na právom
predvídanýchokolnostiach,prihliadajúcpodľapovahyvecikporovnateľnýmkritériám.Žalobcavykonáva

svojou povahou a pracovnou náplňou náročné a spoločensky významné povolanie hasiča, u ktorého
je dostatočný a kvalitný odpočinok zásadným predpokladom pre riadny a bezpečný výkon tohto
povolania, vo vzťahu k nemu samotnému, k jeho kolegom, ale aj vo vzťahu k náplni jeho práce, čo
mu nerovnomerným rozvrhom pracovného času v rozhodnom období bolo znemožnené. Logicky potom
vyznela výpoveď žalobcu, že nemá dostatok času nie len na vlastnú psychickú a fyzickú regeneráciu,
ale ani na svoj súkromný život - budovanie partnerského života, výpomoc rodičom a rozvíjanie vlastných

voľnočasových aktivít. Súd prvej inštancie mal za to, že určená výška nemajetkovej ujmy 2.500,-
eur spĺňa podmienku primeranosti, je určená na dolnej hranici už všeobecnými súdmi právoplatne
priznaných náhrad nemajetkovej ujmy hasičom a je konzistentná s výškou náhrad, priznaných v
obdobných súdnych sporoch /napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019,
6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019/. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď

nemal žalobcom za preukázaný tak závažný zásah do jeho zdravia a súkromia v príčinnej súvislosti
s porušením úniového práva /napr. výrazné zhoršenie zdravotného stavu, pracovný úraz, nezhody v
rodinnom prostredí s následkom prípadne rozvodu, nemožnosť plnohodnotnej starostlivosti o maloleté
dieťa/, ktoré by odôvodňovali určenie náhrady nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu. Zohľadnil
pritom skutočnosť, že ani samotný žalobca vo svojej výpovedi netvrdil, že tento zásah sa do času

rozhodnutia súdu prejavil vo forme závažnejších/konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom
a spoločenskom živote.

8. Následne súd prvej inštancie poukázal na to, že všeobecné súdy už judikovali /v prípade žalôb
hasičov/, že je odôvodnené okolnosťami daného prípadu, aby ujma, ktorá bola hasičom zo strany

žalovaného spôsobená tým, že bolo porušené ustanovenie Smernice, upravujúce maximálny rozsah
týždenného pracovného času, im bola nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy
iným spôsobom, predpokladaným zákonom, nie je účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v
danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práv hasičov, keď žalovaný ako členský štát
EÚ, neprijal opatrenia, nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia,
neboli vzhľadom na subjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak
aj z toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné hasičom vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávili
inak. Práve peňažná náhrada je v danom prípade spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy. K

námietke žalovaného, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s odkazom na náhradu ujmy, ktorá
je priznávaná obetiam trestných činov všeobecné súdy taktiež judikovali, že toto porovnanie nie je dobre
možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti.

9. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že pokiaľ na pojednávaní žalovaný

žiadal, ak by súd prvej inštancie žalobe čo i len čiastočne vyhovel, aby mu určil lehotu na plnenie 15 dní
a túto požiadavku odôvodnil len všeobecným tvrdením o „komplikovanosti procesu úhrady, nakoľko ide
o štátnu správu“, len toto všeobecné tvrdenie žalovaného, bez konkretizácie „komplikovanosti procesov
úhrad v štátnej správe“, nebolo podľa súdu prvej inštancie bez ďalšieho spôsobilé umožniť súdu prvej
inštancie zistiť všetky potrebné skutočnosti, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver, že vzhľadom na

povahu prejednávanej veci, na povinný nárok a osobné pomery strán, je vhodné určiť na splnenie lehotu
dlhšiu než zákonnú - tri dni od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie odôvodňoval, že na strane
žalobcu ide o fyzickú osobu, ktorá v dôsledku nesprávnej transpozície práva EÚ do vnútroštátneho
poriadku SR utrpela ujmu v súvislosti s výkonom povolania hasiča, chrániaceho životy, zdravie a
majetok občanov tohto štátu /žalovaného/, ktorej náhrady sa žalobca v tomto konaní musel domáhať.

Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého súčasťou je aj žalobca, ako uvádza MV SR v jednej zo svojich
analýz,verejnedostupnýchvonlinepriestore,svojoučinnosťougenerujeveľkémnožstvospoločenských
prínosov, ktoré spočívajú najmä v ochrane života, zdravia a majetku obyvateľov Slovenskej republiky.
Tieto prínosy je možné ohodnotiť iba nepriamo, prostredníctvom zachránených životov a uchránenýchmateriálnych hodnôt. Na strane žalovaného ide o štát, ktorý nesprávnou transpozíciou práva EÚ do
vnútroštátneho poriadku SR /zákona o Hasičskom a záchrannom zbore/ túto ujmu žalobcovi, a nielen
jemu, privodil. Z verejne dostupných, aj mediálnych zdrojov, bolo súdu prvej inštancie známe, že

problematika nesprávnej transpozície Smernice je žalovanému dlhodobo známa /prinajmenšom od roku
2013/ a v súčasnosti už disponuje desiatkami právoplatných rozhodnutí súdov, priznávajúcimi peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy členom HaZZ, preto je dôvodné predpokladať, že by už mal mať nastavený
mechanizmus, ako vykonateľnosť týchto rozhodnutí v tam určených lehotách načas procesovať tak, aby
si neprivodil ďalšie náklady/napr. trovy exekúcie/.

10. O nároku na náhradu trov konania vo veci samej súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovi
súd prvej inštancie priznal plný /100 %-ný/ nárok na náhradu trov konania proti žalovanému z výšky
prisúdenej sumy /2.500,- eur/, vychádzajúc z tej skutočnosti, že žalobca mal vo veci plný úspech.
Základ nároku /existencia nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy/ bol daný a len výška nároku

závisela od úvahy súdu. Vo všeobecnosti totiž platí, že pri rozhodovaní o trovách konania v prípade,
kedy rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu, sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k
výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo k čiastočnému zamietnutiu žaloby,
nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv. V takomto prípade, aby dôsledky rozhodnutia o
trovách konania neboli vo vzťahu k žalovanému nespravodlivé, sa výška náhrady trov konania odvíja

len od výšky prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania /viď uznesenie ÚS SR sp.zn. I.
ÚS/56/2017 zo dňa 08.02.2017/. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods.
2 CSP/.

11. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), a h) CSP. Namietal, že na to, aby mohol súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by
žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne,
t.j. žalobca by musel preukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v rozpore s touto smernicou.

Žalovaný tiež namietol právomoc všeobecného súdu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo
iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou
Európskej únie, pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona
č. 315/2001 Z.z. prevzatý nesprávne. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako
predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet

súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej
ujmy. Podľa názoru žalovaného tak napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti. Žalovaný
tiež namietol svoju pasívnu legitimáciu. Zdôraznil, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých
postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Poukázal tiež na

to, že ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel práve žalobca
preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda (nemajetková ujma),
k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania zákona so smernicou. Miera zodpovednosti za prípadný
vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom

vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským záchranným zborom) rozlišovať. K pôsobnosti Smernice
2003/88/ES žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj
pôsobnosť tejto smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje
v plnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom
štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby
príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho
príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na

úseku civilnej ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS
nevzťahuje. K nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárokna náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nejakým spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi
mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
odmeňovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiach dospel k záveru, že služobná

pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda
má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy). Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva
na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti

sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Tak isto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie
nezaoberal. Žalovaný mal za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by
preukazoval výšku ujmy. Zdôraznil, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom
žalobca nepreukázal ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Pri rozhodovaní
o nemajetkovej ujme bolo taktiež nevyhnutné, aby súd zdôraznil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce

zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako
sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia
nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby

alebo i vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný mal tak za to, že v
súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako
súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej
ujmy. Žalovaný odvolaním tiež napadol výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. V
kontextesvojhoodvolaniauviedol,žesnázoromsúduprvejinštanciesanestotožňuje,podľajehonázoru

žalobca nesprávne uplatnil nárok, v danom prípade ide o nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol,
že ak by odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovaného, výrok o trovách konania musí byť zmenený v
prospech žalovaného, a preto žiadal priznať náhradu trov konania. Na základe uvedeného žalovaný
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta v celom
rozsahu a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ ide o právomoc súdu tak každý
vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva
vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak
takáto interpretácia nie je možná súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne

ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa
mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). K
údajnému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, žalobca uviedol, že námietka nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. Žalobca zároveň uviedol, že rozhodovacia prax
všeobecných súdov vyriešila aj túto otázku nastolenú žalovaným a poukázal pritom napr. na rozsudok

Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023. K pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES žalobca uviedol, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa
nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa
čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Poukázal pritom na prípad Pfeiffer ESD, uznesenie ESD prijaté

vo veci C-52/04 a spomenul aj novšiu judikatúru ESD vec C-518/15, R. Matzak. K tvrdeniu žalovaného
o odpočinku žalobcu počas pohotovosti žalobca opätovne poukázal na to, že rôzne požiadavky, ktoré
Smernica 2003/88 uvádza v oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku,
predstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého
pracovníka (rozsudok Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C-266/14,

bod 24), a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy (rozsudok Jaeger,
C-151/02, body 66 a 67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho
pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, Smernica č. 2003/88 spresňuje základné
právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto
sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia Smernice č.

2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice
(rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32). S poukazom na uvedené žalobca dal
konajúcemu súdu do pozornosti konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke,
najmä na Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11Co/90/2022, zo dňa 31.05.2023 a RozsudokKrajského súdu v Košiciach, sp.zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023. Námietku žalovaného týkajúcu sa
výkazu o služobnej (pracovnej) činnosti žalobcu označil žalobca za neopodstatnenú. Uviedol, že údaje
zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, žalovaný

zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve na základe týchto
údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný
príjem. Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Tiež uviedol, že v rozpore s
judikatúrou SDEÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom

škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie
jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody).
Článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. S názorom žalovaného, že pri
určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá

je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov sa žalobca
nestotožnil. Poukázal pritom na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu Krajského súdu Banská Bystrica
(napr. bod 6.11 rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022, bod
24. rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 17Co/78/2022 z 23.11.2022). S poukazom na
uvedené, žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zdôraznil, že predmetom sporu je právne posúdenie
skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok okresného súdu žalovaný nepovažuje za
správny. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa

názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiava
svojho odvolania a taktiež všetkých predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Opätovne navrhol rozsudok
mestského súdu v odvolaním napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok
na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP)
prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti
upravenej v § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne
a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

15. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP znamená, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie
sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú

dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z
prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods. 2 CSP) ale aj § 171 ods. 1 CSP alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.
1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania

(§ 177 ods. 2 CSP), i keď preto neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných
otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní
pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadoukonania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ustanoveniami CSP, napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako
účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v

rozpore s § 204 CSP. Žalovaný v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať
pod uplatnený odvolací dôvod neuviedol, preto sa odvolací súd porušením tohto ustanovenia v rámci
odvolacieho konania nezaoberal.

16. Žalovaný ďalej uplatnil odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť
súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.z. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav

inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne
záveryoprávachapovinnostiachúčastníkovkonania)apoužitiesprávnehoustanovenianeznamenáiba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako

ho príp. vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto
ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti, a ako bola preto vec rozhodnutá. Odvolací
súd má za to, že súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný
skutkový stav ho i správne aplikoval, t.z. z podradenia skutkového stavu pod príslušné právne normy
vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

17. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP) odvolací súd dopĺňa,
že z obsahu žaloby je zrejmé, že predmetom konania je právo žalobcu na náhradu škody spôsobenej
porušením práva Únie, ktoré patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva vyplývajúce priamo z
judikatúrySDEÚbezohľadunavnútroštátnuprávnuúpravuaodrážazákladnévlastnostikomunitárneho

práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva ex officio. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi čl. 7 ods. 2, 5, čl.
144 Ústavy SR, ako aj čl. 3 CSP. Žalobca odôvodnil svoj nárok na náhradu škody tým, že Slovenská
republika neprevzala (resp. nesprávne prevzala) do vnútroštátnej úpravy čl. 6 písm. b/ Smernice vo
vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu sa nepochybne dotýka práva Únie.

V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že judikatúra SD EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov
za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v článku 10 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia
potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva
a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny

účinok komunitárneho práva.

18. Odvolací súdu zastáva názor, že porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý
koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry
SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu,

ktorá sa vzťahuje na prípady porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciusmerníc(prípadC6/90a9/90Francovich,C-178,179a188až190/94Dillenkofer),aplikáciu
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal
II C 106/77), vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie (C
2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,

ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť
členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry SDEÚ nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod
20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C
46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich) porušená
úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský

štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), porušenie úniového práva je dostatočné závažné a medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Pokiaľ pre takúto
zodpovednosť štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, je namieste využitie právnejúpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a analogie legis rešpektujúc princípy
úniového práva.

19. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje
zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v
mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného

orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán je však daná len v
prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými
vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu
Smernicedozákonač.315/01Z.z.,pretožedopracovnéhočasuhasičasanezarátavalaajjehopracovná
pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01
Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov). Absentujúca alebo

nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a
legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., keďže za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej
pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone
jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ Ústavy SR. Zohľadňujúc existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu

pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným
subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý
orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/01 Z.z. Na takomto závere o pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného v konaní nič nemení ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v

nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie
rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje
bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal
povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť (napr. C 429/09 G. Fuß bod 46).

20. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a
odvolací súd sa s takýmto odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje.
Súd prvej inštancie správne vychádzal z rozhodnutí Súdneho dvora, v ktorej bol riešený výklad
komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec a tento je pre konajúci súd záväzný. S odkazom
na rozhodnutia SD EÚ, ktoré riešili obdobnú alebo totožnú právnu otázku konštatoval, že boli splnené

predpoklady zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (nemajetkovú ujmu) (C-429/09 Fuß,
C-437/05 vo veci Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04 Dellas).

21. Žalovaný v rámci podaného odvolania taktiež namietal, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne

vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2, nakoľko oproti štandardným
pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj
špecifikáštátnejslužbypríslušníkovpolicajnéhozboru,akoajprofesionálnychvojakov.Akeďžehasičský
a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku
ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho

výkonu záchranárskych činností, z tohto dôvodu sú podľa názoru žalovaného činnosti vykonávané
príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami
služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Na tieto námietky žalovaného
odvolací súd uvádza, že súdny dvor EÚ rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj

proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím
charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely Smernice nemôže
byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny
význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne

činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto
podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná, a preto námietky
žalovaného o tom, že Smernica sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zborua bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako
hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b/ Smernice stanovuje rozsah, v akom ukladá
členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako

minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Ide o pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré
nemožno podrobiť podmienke, alebo obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávaťpriamopredvnútroštátnymisúdmi(bod33až35voveciC429/09Fuß).Členskéštátynemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti Čl. 6 písm. b/ Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho
nároku viazali na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C 397/01 Pfeiffer bod 99,

C 429/09 Fuß bod 35,52). SD EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku
je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného
času (napr. bod 95 C-39701 Pfeiffer) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom
v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas
nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (napr. bod 27 C-437/05 Vorel), prácu
hasiča nevynímajúc. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09

G. Fuß keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas
a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné,
akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny
počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi.

Bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b/ Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť
je vyplácaná odmena. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca pracoval nad rámec 48 hodinového
pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice. Žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu
snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na ustálenú

judikatúru SD EÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva
nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že
poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané
úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93 Brasserie du
Pécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných jednotlivcom

ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody
museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú im k
dispozícii,ajkebytospôsobilonadmernéťažkosti,alebobytoneboloodnichmožnérozumnevyžadovať
(rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to, že Čl. 6 písm.
b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa nemôže odchýliť

žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež, že pracovník je
slabšoustranouvrámcipracovnoprávnehovzťahu,pretojenutnézabrániťtomu,abymalzamestnávateľ
možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať
od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával
žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87

C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel
zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.

22. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovaného za
škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy. Odvolací súd dodáva, že žalobca

bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi osobami, fyzicky
i psychicky regenerovať. Preto súd prvej inštancie správne o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv aplikoval § 13 OZ v spojení
s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej
praxe, ktorý postup možno považovať za správny.

23. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

24. Podľa § 13 ods. 1 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahovk, a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.25. Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

26. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

27. Napokon nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z druhovo zhodných kritérií jej

priznávania, je daný aj v zmysle zákona č. 514/03 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.

28. V zmysle § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma. Nemajetková ujma sa určuje

najmäsprihliadnutímnaa)osobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

29. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže
ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Pri rozhodovaní súdu o výške
nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom by mala byť jej primeranosť; náhrada by mala byť
taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže

byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej
určenie čo do výšky je závislé na úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej
sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do
základných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží
za ňu poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia.

30. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil, na základe akých skutočností priznal žalobcovi
nemajetkovú ujmu, k akej závažnej ujme došlo u žalobcu v dôsledku porušenia jeho osobnostných práv,
a preto správne rozhodol, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom z požadovanej sumy 5.000,- eur priznal sumu 2.500,- eur. V prevyšujúcej časti súd žalobu

zamietol. Odvolací súd vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie potvrdil rozsudok
okresného súdu v prvom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.500,- eur, ako aj v závislom
treťom výroku o náhrade trov konania.

31. Ako správne vyhodnotil odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu

trov konania. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, predmetom sporu bolo priznanie nároku na náhradu
škody (ujmy) spočívajúcej v porušení práva Únie členským štátom, ktorá škoda (ujma) vznikla v
nemajetkovej sfére žalobcu. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, ktorú možno usudzovať len s
určitou presnosťou vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a poznanej judikatúry. Nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením povinnosti štátu pri implementácii noriem

komunitárneho práva bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený, a preto mu patrí mu nárok na náhradu
trov proti žalovanému v plnom rozsahu a to bez ohľadu na to, že nebola priznaná celá žalovaná suma.
Špecifikum tejto veci je práve v tom, že výška priznaného plnenia je závislá na posúdení zo strany
súdu a pokiaľ nie je žalobcom žalovaná suma extrémne nadhodnotená (žalobca mohol žalovať aj sumu
100.000,- eur), tak v takomto prípade sa časť zamietnutého nároku neposudzuje ako neúspech žalobcu

v spore. Až v samostatnom rozhodnutí o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP) sa zohľadní
rozsah priznaného plnenia. Vyššie uvedené závery vychádzajú aj z rozhodovacej praxe (rozsudky
Krajského súdu v Košiciach 6Co/2/2019, 2CoPr/3/2019, 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020), s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na právne závery v nich uvedené.

32.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutévsúlades§396ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný ako odvolateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto nárok na náhradu
trov odvolacieho konania patrí v plnom rozsahu procesne úspešnej strane žalobcu.33. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).