Uznesenie · Nečinnosti orgánu verejnej správy · Judgement

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 23Sa/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3023200095
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Jitka Mlynarčíková, PhD.,
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:3023200095.2

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Jitkou Mlynarčíkovou, PhD., LL.M.,
v právnej veci žalobcu: TRENTEX Trenčín, spol. s r. o. "v likvidácii", so sídlom Gen. M. R. Štefánika 3056,
91101Trenčín,IČO:34097155,zast.:Škubla&Partneris.r.o.,sosídlomDigitalParkII,Einsteinova25,
851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, proti žalovanému: Daňový úrad Trenčín, so sídlom K dolnej stanici
22, 911 33 Trenčín, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Žalovanému - Daňovému úradu Trenčín u k l a d á povinnosť konať a vydať rozhodnutie vo veci
žiadosti žalobcu zo dňa 20.05.2019 v časti týkajúcej sa návrhu žalobcu na priznanie úroku v súvislosti
s oneskoreným vrátením daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 v lehote 60 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia.

III. Žalovaný je p o v i n n ý doručiť Správnemu súdu v Banskej Bystrici rozhodnutie vydané v zmysle
povinnosti uloženej vo výroku II. tohto uznesenia v lehote 10 dní od doručenia rozhodnutia žalovaného
žalobcovi.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu
100 %, v lehote 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude
vydané po právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podaním zo dňa 20.05.2019 žalobca (od 19.02.2022 so sídlom Gen. M. R. Štefánika 3056, 911
01 Trenčín a od 27.07.2024 i s dodatkom k obchodnému menu označujúcim súčasný právny stav
obchodnej spoločnosti "v likvidácii") požiadal Daňový úrad Trenčín (ďalej len „Daňový úrad Trenčín“

alebo „správca dane“) o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 (ďalej aj len „Žiadosť“).
Žalobca Žiadosť odôvodnil tým, že dňa 18.06.2012 podal daňové priznanie k dani z emisných kvót za
rok 2011 (ďalej aj len „Daň“) za zdaňovacie obdobie roku 2011, podľa ktorého bola Daň vyčíslená v sume
25.048,- Eur. Žalobca predmetnú Daň uhradil v rámci daňového exekučného konania v rokoch 2013
a 2014 prostredníctvom 9 splátok, a to dňa 16.10.2013 vo výške 11.366,30 Eur, dňa 28.10.2013 vo výške

983,40 Eur, dňa 04.11.2013 vo výške 141,04 Eur, dňa 18.11.2013 vo výške 850,- Eur, dňa 29.11.2013
vo výške 1.341,60 Eur, dňa 06.12.2013 vo výške 8.599,20 Eur, dňa 16.12.2013 vo výške 833,19 Eur,
dňa 24.01.2014 vo výške 57,74 Eur a dňa 28.01.2014 vo výške 875,53 Eur.

2. Žalobca v Žiadosti poukázal na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12.04.2018, vydaný
v prejudiciálnom konaní C-302/2017, podľa ktorého slovenská vnútroštátna úprava dane z emisných

kvót je v rozpore s právom Európskej únie, a to konkrétne so Smernicou 2003/87/ES o vytvorení systému
obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňaSmernica Rady 96/61/ES v znení neskorších predpisov (ďalej len „Smernica“). Žalobca tvrdil, že daň
z emisných kvót nemožno uplatňovať a túto povinnosť je správca dane ako orgán verejnej moci povinný
ex officio rešpektovať. Vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku Súdneho dvora Európskej

únie,neexistuježiadnyprávnydôvodnaďalšiezadržiavanieA.asňouspojenéhoúroku.Vtejtosúvislosti
žalobca poukázal i na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojených veciach sp. zn. 2S/41/2012
a sp. zn. 2S/42/20212 zo dňa 13.06.2018, ako i na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2S/4/2018 zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 6S/23/2012 zo dňa 13.12.2018 a sp. zn. 5S/244/2012 zo dňa
22.01.2019. Žalobca tvrdil, že v zmysle zásady prednosti práva Európskej únie je správca dane ex officio

povinný prihliadnuť na to, že vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót, upravená v ustanovení
§ 51b Zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o dani
z príjmov“) sa neaplikuje a zaplatený preplatok sa má vrátiť spolu s úrokom, keďže Daň nikdy nebolo
možné uplatňovať. Žalobca tvrdil, že mu nevznikla zákonná povinnosť podať daňové priznanie k Dani,
a preto nezačala plynúť ani zákonná 5-ročná lehota na vyrubenie A. a vrátenie preplatku, pretože
nenastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája začatie plynutia času. Poukázal i na princíp materiálneho

ponímania právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to síce, že z nepráva
nemôže vzniknúť právo. S odkazom na čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky tiež tvrdil,
že žiadny štátny orgán nie je oprávnený zasahovať do práva osôb, ak pre takýto zásah neexistuje
podklad v hmotnom práve, t. j. bez toho, aby právny poriadok v prvom rade určoval nejakú povinnosť,
splnenie ktorej sa má vyžadovať. Zákonný procesný postup bez hmotnoprávneho zákonného základu

je podľa žalobcu postup nad mieru nevyhnutnosti a tak ani nemôže požívať zákonnú ochranu. Žalobca
odkázal na Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3S/50/2013 zo dňa 31.10.2013, Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/52/2010 zo dňa 01.12.2011, Rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/37/2010 zo dňa 30.03.2011, sp. zn. 5Sžfk/68/2017 zo dňa 04.12.2018,

sp. zn. 5Sžfk/14/2016 zo dňa 18.09.2017 a Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/29/2018 zo
dňa 24.10.2018.

3. Vo vzťahu k určeniu okamihu, od ktorého má žalobca nárok na úrok, žalobca v Žiadosti uviedol,
že účinky prejudiciálneho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie nastávajú ex tunc, teda nemajú

konštitutívny, ale deklaratórny charakter (pôsobia do minulosti). Nakoľko Daň nebolo možné uplatňovať
od účinnosti Smernice, tak už v čase úhrady Dane neexistoval žiadny právny základ na túto úhradu, ani
na ďalšie zadržiavanie zaplatenej Dane, ktorá predstavovala daňový preplatok. Nevrátením preplatku sa
správca dane dostal do omeškania, na základe čoho vznikol žalobcovi nárok na úroky z oneskoreného
vrátenia preplatku. Na podporu tohto záveru žalobca opätovne poukázal na vyššie uvedené rozsudky

Krajského súdu Bratislava a tiež aj na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v prípade Irimie
C-565/11 zo dňa 18.04.2013 (ktorý sa stal základom aj pre neskoršie rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie, vydané v daňových veciach, ako napr. Rozsudok v prípade Dragoş-Constantin Târ?
ia C-69/14 zo dňa 06.10.2015), z ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť vrátiť nielen neoprávnene
zaplatenú Daň, ale aj úroky z jej oneskoreného vrátenia od jej zaplatenia a ktorý je plne aplikovateľný

aj na prípad žalobcu, resp. na prípad slovenskej dane z emisných kvót. Z hľadiska zásady efektivity
má poškodený daňovník nárok na rovnaké úroky ako v iných prípadoch s tým, že nárok vzniká
neoprávneným zaplatením Dane (v prípade Dane zaplatenej žalobcom ide o úrokovú sadzbu 10 % p. a.).

4. Vo vzťahu k výške úrokovej sadzby žalobca v Žiadosti dôvodil poukazom na Rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci C-654/13 Delphi Hungary zo dňa 17.07.2014, z ktorého vyplýva, že
„pri neexistencii právnej úpravy Európskej únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého
členského štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za
ktorých majú byť takéto úroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných
nárokoch, založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby

prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie, čo v danom prípade
prislúcha overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu“. Podľa žalobcu je preto potrebné aplikovať
sadzbu 10 % p. a., nakoľko tak bude dodržaná zásada ekvivalencie a efektivity v zmysle judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. Podporne poukázal aj na Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.
zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.04.2013. Zdôraznil, že v súvislosti s daňovým preplatkom sa vydáva len

negatívne rozhodnutie, nakoľko pri pozitívnom rozhodnutí sa daňový preplatok vráti, a teda správca
dane rozhoduje len fakticky. Ak správca dane preplatok vrátiť nechce, má vydať negatívne rozhodnutie
a má tiež per analogiam vydať rozhodnutie aj o úroku v prípade, ak si daňovník úrok nárokuje. Dôvodom
vydania rozhodnutia o úroku je podľa žalobcu i to, že úrok z omeškania je v zmysle § 79 ods. 3 Daňovéhoporiadku daňovo-právnym nárokom, t. j. nie je možné sa ho domáhať súdnou cestou a právomoc o ňom
rozhodovať má len správca dane. Úrok z omeškania je zaradený medzi daňovo-právne nároky a ako
druh platby je zaradený pojmovo pod pojem „daň“ podľa § 2 písm. d) Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Daňový poriadok“). Z Daňového poriadku nevyplýva, že o úrokoch by mali rozhodovať súdy. Podľa
žalobcu by bolo odmietnutím spravodlivosti, ak by pre absenciu výslovného procesného ustanovenia
správca dane o nároku vznesenom daňovníkom na vrátenie úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku
odmietol vydať rozhodnutie. Z úpravy § 79 ods. 3 Daňového poriadku je zrejmé, že úrok musí byť

priznaný konštitutívnym rozhodnutím s tým, že v prípade zamietnutia žiadosti o jeho priznanie musí
byť vydané negatívne rozhodnutie v záujme zamedzenia svojvôle správcu dane. Žalobca tiež poukázal
na zásadu správy daní podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku ako i na to, že správca dane je povinný
zaoberať sa Žiadosťou nielen v časti o vrátenie preplatku, ale aj v časti úroku, ktorý je pojmovo daňou.
Konanie o úroku je podľa žalobcu konaním o daňovo-právnom nároku, a teda o právach a povinnostiach
daňovníka s tým, že podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku možno ukladať povinnosti a priznávať práva

len rozhodnutím, vydaným v daňovom konaní. V zmysle § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku sa
daňové konanie obligatórne začína na návrh účastníka daňového konania, pričom predmetná Žiadosť
žalobcu takýto návrh predstavuje.

5. Na Žiadosť žalobcu reagoval Daňový úrad Trenčín oznámením č. 101485130/2019 zo dňa 17.06.2019

tak, že uviedol, že nárok na uplatnenie sumy A. vo výške 25.048,- Eur podľa osobitných predpisov (podľa
§ 69 ods. 1 Daňového poriadku) na základe podaného daňového priznania k Dani za rok 2011 zo dňa
18.06.2012 uplynul dňa 31.12.2017. Z tohto dôvodu Daňový úrad Trenčín považoval Žiadosť žalobcu
ohľadom vrátenia odvedenej Dane za rok 2011 zo dňa 20.05.2019 za bezpredmetnú.

6. Proti oznámeniu č. 101485130/2019 zo dňa 17.06.2019 podal žalobca odvolanie zo dňa 03.07.2019,
ktoré odôvodňoval skutočnosťami, totožnými s tými, ktoré uvádzal vo svojej Žiadosti. Na odvolanie
žalobcu odpovedal Daňový úrad Trenčín oznámením č. 101825810/2019 zo dňa 29.07.2019, v ktorom
uviedol, že oznámenie správcu dane č. 101485130/2019 zo dňa 17.06.2019 nemá povahu rozhodnutia
a nie je považované na účely daňového konania za individuálny daňovo-právny akt, proti ktorému je

prípustnéodvolanie,oktorombyvsúlades§74Daňovéhoporiadkurozhodolodvolacíorgán–Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky.

7. Dňa 04.12.2019 Daňový úrad Trenčín vo veci Žiadosti žalobcu v časti vrátenia Dane na základe
podaného daňového priznania k Dani zo dňa 18.06.2012 vo výške 25.048,- Eur vydal rozhodnutie

č. 102792812/2019, ktorým podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku Žiadosti v danej časti nevyhovel
a žalobcovi Daň nevrátil. Daňový úrad Trenčín poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorým bola pozastavená účinnosť § 51b Zákona o dani z príjmov a súčasne poukázal i na
posunutie lehoty na podanie daňového priznania k A. do 15.10.2012. S poukazom na § 69 ods. 1
Daňového poriadku správca dane napokon v predmetnom rozhodnutí skonštatoval, že na základe

podaného daňového priznania žalobcu k Dani za rok 2011 zo dňa 18.06.2012 nárok na uplatnenie sumy
(vo výške 25.048,- Eur) uplynul dňa 31.12.2017.

8. Proti rozhodnutiu Daňového úradu č. 102792812/2019 zo dňa 04.12.2019 podal žalobca odvolanie zo
dňa 20.12.2019. O odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín č. 102792812/2019 zo

dňa 04.12.2019 rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 100697274/2020
zo dňa 17.03.2020 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
potvrdilo. V odôvodnení rozhodnutia Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedlo, že žalobca
žiadosť o vrátenie dane z emisných kvót za rok 2011 v sume 25.048,- Eur podal dňa 20.05.2019, čo je
po uplynutí 5 ročnej prekluzívnej lehoty vyrubiť daň, rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu podľa

osobitných predpisov (§ 69 ods. 1 Daňového poriadku). Nárok na uplatnenie tejto sumy zo zákona
zanikol ku dňu 31.12.2017. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky skonštatovalo, že Daňový úrad
Trenčín vo veci podanej Žiadosti žalobcu postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, keď jej nevyhovel
(§ 79 ods. 2 Daňového poriadku) a Daň žalobcovi odôvodnene nevrátil.

9. Žalobca sa správnou žalobou podanou na Krajský súd v Trenčíne domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutiaFinančnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepublikyč.100697274/2020zodňa17.03.2020,ktorým
potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 102792812/2019 zo dňa 04.12.2019 o nevyhovení
žiadosti žalobcu, doručenej dňa 20.05.2019 o vrátenie dane z emisných kvót za rok 2011 nazáklade podaného daňového priznania zo dňa 18.06.2012 vo výške 25.048,- Eur. Krajský súd Trenčín
Rozsudkom č. k. 11S/58/2020 – 142 zo dňa 21.04.2021 citované rozhodnutie Finančného riaditeľstva
a rozhodnutie Daňového úradu Trenčín zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na

ďalšie konanie s tým, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky zaviazal povinnosťou nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

10. Daňový úrad Trenčín následne vo veci opakovane rozhodol rozhodnutím č. 101737832/2021 zo dňa
16.09.2021 s tým, že žiadosti žalobcu, doručenej dňa 20.05.2019 o vrátenie neoprávnene zaplatenej

dane z emisných kvót za rok 2011 vo výške 25.048,- Eur nevyhovel. V odôvodnení skonštatoval,
že vo veci Dane za rok 2011 bola uzatvorená dohoda o mimosúdnom vyrovnaní medzi Slovenskou
republikou v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky a žalobcom pod č. 2020/044,
účinná 07.03.2020 (ďalej len „Dohoda o mimosúdnom vyrovnaní“), a to na základe žiadosti žalobcu
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo veci neoprávnene zaplatenej Dane za rok
2011, v ktorom si uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci“). Daňový úrad Trenčín uviedol, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody bol vyčíslený ako
bezdôvodne odvedená Daň vo výške 25.048,- Eur a príslušný úrok z omeškania. Náhrada škody vo
výške 25.048,- Eur bola žalobcovi uhradená dňa 18.03.2020. Čiastočné uspokojenie nárokov žalobcu

spočívalo v zaplatení časti nároku, predstavujúceho zaplatenú Daň v sume 25.048,- Eur, pričom
Daňový úrad Trenčín s prihliadnutím na predmetné nové skutočnosti dospel k odlišnému skutkovému
stavu, než bol ten, ktorý existoval v čase Krajským súdom Trenčín zrušeného rozhodnutia Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100697274/2020 zo dňa 17.03.2020. Daňový úrad Trenčín uzavrel,
že vychádzajúc zo zistených skutočností, a to síce, že Daň za rok 2011 bola žalobcovi v plnej výške

vrátená na základe Dohody o mimosúdnom vyrovnaní, aplikácia § 69 ods. 1 Daňového poriadku sa stala
bezpredmetnou.

11. Proti rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín č. 101737832/2021 zo dňa 16.09.2021 podal žalobca
odvolanie zo dňa 08.10.2021, nakoľko skutočnosť uzatvorenia Dohody o mimosúdnom vyrovnaní

nepovažoval za takú, že by mala právny účinok pre priebeh konania o jeho Žiadosti, ktoré je daňovým
konaním, upraveným Daňovým poriadkom s tým, že predmet konania predstavuje daňovo-právny nárok.
Podľa žalobcu Daňový úrad Trenčín pochybil, pokiaľ ide o samotný výklad Dohody o mimosúdnom
vyrovnaní, keďže táto sa vzťahuje iba na Daň a nie na úrok, čím nebol vyčerpaný celý predmet Žiadosti
žalobcu. Žalobca zotrval na tom, že má nárok na zaplatenie sumy určenej v jeho Žiadosti ako preplatok

v sume 25.048,- Eur, ako i na zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku.

12.OodvolanížalobcuvočirozhodnutiuDaňovéhoúraduTrenčínč.101737832/2021zodňa16.09.2021
rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102622750/2021 zo dňa 22.12.2021
tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101737832/2021 zo dňa 16.09.2021 potvrdilo, pričom

vodôvodnenípredmetnéhorozhodnutiauviedlo,žežalobcauzatvorilDohoduomimosúdnomvyrovnaní,
na základe ktorej mu bola vyplatená škoda vo výške odvedenej Dane v sume 25.048,- Eur, ktorú
požaduje žalobca vrátiť aj od správcu dane. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky tiež uviedlo, že
vo veci Dane bol už žalobca uspokojený v celom rozsahu, a to vyplatením uvedenej náhrady škody vo
výške odvedenej dane z emisných kvót s tým, že predmetom napadnutého rozhodnutia Daňového úradu

Trenčín nie je posúdenie žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani
za rok 2011, čo je samostatné konanie.

13. Správnou žalobou podanou na Krajský súd Trenčín sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102622750/2021 zo dňa 22.12.2021.

Krajský súd Trenčín Rozsudkom č. k. 13S/4/2022 – 173 zo dňa 18.01.2023 správnu žalobu žalobcu
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že nebolo sporné, že došlo
k protiprávnemu stavu, t. j., že zaplatenie Dane žalobcom bolo v rozpore s právom Európskej únie,
pričom k reparovaniu nezákonnosti môže dôjsť dvoma spôsobmi, a to buď vrátením Dane postupom
podľa Daňového poriadku, prípadne cestou náhrady škody v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci. Náhrada škody nemusí nevyhnutne predstavovať len neprávom
vymoženú (zaplatenú Daň), ale môže ísť aj o iné náklady a výdavky, ktoré vznikli v priamej príčinnej
súvislosti s porušením práva. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody podľa
citovanéhozákonalenakofinančnéprostriedkypredstavujúcezaplatenúDaňzarok2011.Cieľomobochpostupov je dosiahnutie odstránenia toho istého protiprávneho stavu, pričom nie je možné, aby bol tento
protiprávny stav odstránený súčasným využitím oboch dostupných prostriedkov, nakoľko by to neviedlo
k zamýšľanému výsledku. Aj keď ide formálne o dva samostatné nároky, oba majú základ v tých istých

skutkových a právnych okolnostiach a súčasne je ich cieľom dosiahnutie vrátenia Dane žalobcovi, ktorý
nebol povinný ju zaplatiť. Ak uznaná zaplatená škoda predstavuje v zmysle výslovne dohodnutého práve
túto zaplatenú Daň (splnenie verejnoprávnej povinnosti), tak nie je možné uvažovať o tom, že je možné
domáhať sa aj vrátenia tejto Dane, resp. uplatnenia ďalšieho spôsobu nápravy. Podľa Krajského súdu
Trenčín daňové orgány postupovali v súlade so zákonom, keď vyhodnotili zaplatenie sumy 25.048,-

Eur Ministerstvom financií Slovenskej republiky ako prekážku vrátenia Dane postupom podľa Daňového
poriadku. Vo vzťahu k požadovanému úroku Krajský súd Trenčín uviedol, že správca dane v tejto časti
meritórne nerozhodol o uplatnenom nároku žalobcu s tým, že ak má žalobca za to, že nebol prejednaný
nárok, ktorý si v administratívnom konaní riadne uplatnil, tak je potrebné, aby sa odstránenia tohto stavu
nečinnosti orgánu verejnej správy domáhal osobitnou správnou žalobou, a to žalobou proti nečinnosti
orgánu verejnej správy, pričom nebol dôvod na to, aby došlo k zrušeniu rozhodnutia Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102622750/2021 zo dňa 22.12.2021 na základe všeobecnej správnej
žaloby len z dôvodu, že má orgán verejnej správy konať a vydať rozhodnutie aj vo veci nároku na úrok,
resp. úrok z omeškania.

14. Na Žiadosť žalobcu v časti priznania úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani za rok 2011

reagoval Daňový úrad Trenčín oznámením č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022, v obsahu ktorého
uviedol, že Žiadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 zo dňa 20.05.2019 v časti
o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani za rok 2011 považuje za bezpredmetnú.
Daňový úrad Trenčín poukázal na § 79 ods. 3 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že k priznaniu

úroku dochádza zo zákona (nie na základe žiadosti daňového subjektu), o čom správca dane vydá
rozhodnutie,atovlehotedo15dníodvráteniapreplatku.DaňovýúradTrenčínkonštatoval,ževzhľadom
k tomu, že ku dňu vydania predmetného oznámenia č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022 preplatok
vrátený nebol, nemá správca dane možnosť úrok priznať (vypočítať), nakoľko úrok sa priznáva za každý
deň omeškania, t. j. odo dňa zaplatenia až do dňa vrátenia preplatku tak, ako to žiada žalobca v bode

39b Žiadosti zo dňa 20.05.2019.

15. Žalobca sa správnou žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy doručenou Krajskému súdu
Trenčín dňa 05.04.2023 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť konať a rozhodnúť v konaní
o nároku žalobcu na zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia Dane za rok 2011 v zmysle § 79

ods. 3 Daňového poriadku v lehote 15 dní odo dňa vrátenia administratívneho spisu správnym
súdom alternatívne, aby správny súd v prípade, že uzavrie, že konanie o úroku nebolo začaté
zaviazal žalovaného povinnosťou začať konanie a rozhodnúť o nároku žalobcu na zaplatenie úroku
z oneskoreného vrátenia Dane za rok 2022 (správne má byť rok 2011 - pozn. správneho súdu) v zmysle
§ 79 ods. 3 Daňového poriadku v lehote 15 dní odo dňa vrátenia administratívneho spisu správnym

súdom. Pre prípad úspechu si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

16. Žalobca v podanej správnej žalobe najprv zhrnul skutkový stav (bod 1. správnej žaloby), pričom
uviedol, že pred podaním správnej žaloby vyčerpal prostriedok nápravy podaním sťažnosti zo dňa
19.04.2022 na nečinnosť žalovaného (ďalej len „Sťažnosť“) podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o sťažnostiach“) s tým že žalovaný vybavil predmetnú
sťažnosť vydaním Oznámenia o výsledku prešetrenia sťažnosti č. 291607/2022 zo dňa 30.06.2022 tak,
že sťažnosť označil za neopodstatnenú (ďalej len „Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti“).

17. V rámci bodu 2. správnej žaloby žalobca uviedol, že žalovaný explicitne nerozhodol o časti

Žiadosti týkajúcej sa úroku a v súvislosti s úrokom žalobcu iba informoval prostredníctvom Oznámenia
zo dňa 26.01.2022, že Žiadosť v časti zaplatenia úroku považuje za bezpredmetnú, nakoľko
žalobcovi ešte nebol vrátený preplatok. Podľa podanej správnej žaloby je žalovaný nečinný z dôvodu,
že nevydal rozhodnutie o nároku žalobcu na zaplatenie úroku, čím zásadne zasahuje do práv žalobcu
na hospodárne a efektívne prejednanie veci a koná v rozpore s princípom právnej istoty. V nadväznosti

na nečinnosť žalovaného žalobca neúspešne podal Sťažnosť s tým, že na základe pokynu Krajského
súdu Trenčín vysloveného v konaní sp. zn. 13S/4/2022 sa následne domáha ochrany pred nečinnosťou
žalovaného podanou správnou žalobou. Žalobca považoval závery žalovaného v Oznámení o
výsledku prešetrenia sťažnosti za nekorešpondujúce so závermi daňových orgánov v ich rozhodnutiach(rozhodnutie správcu dane č. 101737832/2021 zo dňa 16.09.2021 a rozhodnutie Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky č. 102622750/2021 zo dňa 22.12.2021) spočívajúcich v tom, že Daň bola žalobcovi
vrátená a taktiež so závermi v Rozsudku Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13S/4/2022 zo dňa 18.01.2023.

Žalovaný formalisticky vykladá ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku (namiesto materiálneho
posúdenia nároku žalobcu na zaplatenie úroku), keď tvrdí, že podmienky predmetného ustanovenia
nie sú splnené, lebo Daň nevrátil správca dane, ale Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
financií Slovenskej republiky. Žalobca poukazoval na závery formulované Krajským súdom Trenčín v
Rozsudku č. k. 13S/4/2022 - 173 zo dňa 18.01.2023 (bod 34. a 39.) k povahe Dohody o mimosúdnom

vyrovnaní a sumy zaplatenej žalobcovi na základe tejto dohody. Poukazoval i na to, že v rámci správnej
žaloby, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov, o ktorej rozhodol
Krajský súd Trenčín citovaným rozsudkom, namietal absenciu rozhodnutia o úroku ako vadu samotných
rozhodnutí daňových orgánov. Krajský súd Trenčín však uzavrel, že nešlo o vadu napadnutých
rozhodnutí daňových orgánov, ale naopak o nečinnosť žalovaného, pričom v kontexte uvedeného
Krajský súd Trenčín inštruoval žalobcu na podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Žalobca podotkol, že Krajský súd Trenčín uzavrel, že z materiálneho hľadiska bol preplatok žalobcovi
vrátený a žalovaný je ohľadom otázky zaplatenia úroku nečinný. Vo vzťahu k splneniu podmienok
na podanie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 244 a nasl. zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) žalobca uviedol, že je
účastníkomadministratívneho(daňového)konaniazačatéhonazákladeŽiadosti,prostredníctvomktorej

sadomáhalvráteniapreplatkuazaplateniaúroku.Nakoľkopodmienkynavráteniepreplatkubolisplnené
(Daň bola od počiatku nezákonná) a preplatok bol žalobcovi vrátený (čo potvrdil aj Krajský súd Trenčín
v konaní sp. zn. 13S/4/2022) ex officio sa začalo konanie o úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
Žalovaný je preto v omeškaní s vydaním rozhodnutia o úroku a tým pádom nečinný.

18. Na záver správnej žaloby (bod 3. správnej žaloby) žalobca uviedol, že stav nečinnosti žalovaného
je právne neudržateľný, hrubým spôsobom zasahuje do práv žalobcu, pričom žalobca naďalej zotrváva
na svojom nároku na zaplatenie úroku ako je uvedený v Žiadosti, ktorý mu vyplýva z § 79 ods. 2 a 3
Daňovéhoporiadkuvspojenísčl.1ods.1,čl.2ods.2,čl.7ods.2akoajčl.152ods.4ÚstavySlovenskej
republiky pri rešpektovaní záväzných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-302/2017

zo dňa 12.04.2018, ktorým bola Daň označená za rozpornú s právom Európskej únie s účinkami ex
tunc a vo veci C-565/11 zo dňa 18.04.2013 (prípad Irimie), ktorým bola označená za rozpornú s právom
Európskej únie taká aplikácia vnútroštátnych predpisov, ktorá priznáva nárok na úroky až od podania
žiadosti a nie od zaplatenia dane.

19. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 15.05.2023 k správnej žalobe zhrnul skutkový stav veci
a uviedol, že Oznámenie žalovaného č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022, týkajúce sa úroku bolo
vydané až po expedovaní rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102622750/2021
zo dňa 22.12.2021, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín o nevyhovení žiadosti
žalobcu o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane a súčasne citované oznámenie bolo žalobcovi zaslané

ešte pred vydaním Rozsudku Krajského súdu Trenčín vo veci sp. zn. 13S/4/2022, t.j. v čase, kedy nebolo
zrejmé, či bude správna žaloba žalobcu vo veci napadnutého rozhodnutia Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky č. 102622750/2021 zo dňa 22.12.2021 zamietnutá.

20. Žalovaný tiež uviedol, že má vedomosť o tom, že prebieha na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.

zn. 20C/21/2020 konanie medzi žalobcom a Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií
Slovenskej republiky v rámci ktorého žalobca požaduje vyplatenie úroku zo sumy vrátenej Dane. Ďalej
poukázal na to, že vo veci úroku nezačal ex offo daňové konanie podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku,
pretože k vráteniu Dane ako preplatku v daňovom konaní podľa § 79 Daňového poriadku nedošlo,
čo však nevylučuje fakt, že k vráteniu sumy predstavujúcej Daň došlo v rámci konania o náhrade škody

podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

21. Žalovaný nesúhlasil s tým, že by závery uvedené v Oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti
nekorešpondovali so závermi daňových orgánov v ich rozhodnutiach a závermi Krajského súdu
Trenčín v Rozsudku sp. zn. 13S/4/2022 zo dňa 18.01.2023. Nie je sporné, že suma 25 048,- Eur

predstavujúcaDaňbolavrátenáprostredníctvomMinisterstvafinanciíSlovenskejrepubliky,pričomsuma
zodpovedajúca A. za rok 2011 bola žalobcovi vrátená nie ako preplatok podľa príslušných ustanovení
Daňového poriadku, ale ako náhrada škody. Žalovaný nemá procesnú možnosť rozhodnúť o úroku
z omeškania, resp. nemá na čo nadviazať, nakoľko správca dane Daň nevracal. Ustanovenie § 79ods. 3 Daňového poriadku je vyslovene naviazané na vrátenie daňového preplatku podľa § 79 Daňového
poriadku,pričomktakémutokonaniuzostranysprávcudanenedošloaaninemohlodôjsť,nakoľkonárok
navrátenieDanebolvysporiadanývinomkonaníMinisterstvomfinanciíSlovenskejrepubliky.Zákonným

dôvodom,prektorýniejemožnékonaťvoveciúrokuzoneskorenéhovráteniaDanejezneniecitovaného
ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pričom správca dane je povinný konať v súlade so zásadou
legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Zákon ustanovuje, že konanie z oneskoreného
vrátenia dane správca dane začína ex offo v prípade, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 2. V tomto zákonnom ustanovení nie je uvedené, že správca dane má alebo môže

konať vo veci oneskoreného vrátenia dane aj v prípade, že suma dane bola daňovému subjektu vrátená
iným štátnym orgánom alebo subjektom (napr. Ministerstvom financií Slovenskej republiky). Žalovaný
navrhol správnemu súdu, aby správnu žalobu žalobcu podľa § 249 SSP zamietol, nakoľko žalovaný
nebol nečinný, keď nepostupoval podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko na takýto postup
objektívne nevznikol právny dôvod. V danej veci neprebehlo konanie o vrátenie daňového preplatku,
a preto neexistuje právny dôvod na rozhodovanie o úroku zo sumy daňového preplatku podľa § 79 ods. 3

Daňového poriadku.

22. Žalovaný dal do pozornosti správneho súdu ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) SSP týkajúce
sa fakultatívnej možnosti správneho súdu prerušiť uznesením prebiehajúce správne súdne konanie
vzhľadom na súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 20C/21/2020 týkajúce

sa vyplatenia úroku zo sumy škody priznanej v konaní o náhrade škody, a to až do právoplatného
rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. Podľa žalovaného je predbežnou otázkou
v danom prípade záver vyplývajúci z rozhodnutia v občiansko-právnom konaní medzi žalobcom
a Slovenskou republikou (Ministerstvom financií Slovenskej republiky) týkajúci sa úhrady úrokov
z vyplatenej sumy predstavujúcej Daň.

23. Na vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe reagoval žalobca replikou zo dňa 07.06.2023, v ktorej
uviedol, že žalovaný neuvádza žiadne nové skutočnosti ani právne argumenty, ktorými by spochybnil
právnu argumentáciu žalobcu. Žalobca zotrval na tom, že argumentácia uvedená v Oznámení o úroku,
resp.vOznámeníovýsledkuprešetreniasťažnostinekorešpondujesozávermivrozhodnutížalovaného,

v ktorom uviedol, že Daň (resp. preplatok) už bol žalobcovi vrátený v plnej výške, pričom v Oznámení
o úroku žalovaný uzavrel, že žalobcovi preplatok ešte vrátený nebol. Žalovaný si podľa žalobcu
arbitrárne vyberá, kedy nárok žalobcu na úrok posúdi formalisticky (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku)
a kedy naopak materiálne (uzatvorenie Dohody o mimosúdnom vyrovnaní a zaplatenie sumy v nej
dohodnutej predstavuje odpadnutie predmetu konania o Žiadosti). Právny záver žalovaného, že „nemá

procesnú možnosť rozhodnúť o úroku z omeškania, resp. nemá na čo nadviazať, nakoľko správca
dane daň nevracal“, nemožno podľa žalobcu akceptovať. Žalovaný nemôže tam, kde sa mu to hodí
tvrdiť, že mu procesný predpis nedovoľuje vydať rozhodnutie alebo vykonať úkon a zároveň povedať,
že ten istý procesný predpis mu umožňuje zamietnuť nárok (alebo nekonať) z dôvodu, ktorý tento
procesný predpis rovnako neupravuje. Táto argumentácia podľa žalobcu vôbec nie je namieste tam,

kde žalovaný sám zapríčinil vzniknutý skutkový stav, keď odmietol žalobcovi vrátiť preplatok v riadnom
daňovom konaní (t.j. v konaní o Žiadosti), na základe čoho bol žalobca nútený iniciovať aj konanie,
ktoré viedlo k uzatvoreniu Dohody o mimosúdnom vyrovnaní. Žalobca zdôraznil, že nárok na preplatok
a úrok majú svoj podklad v práve Európskej únie a Daňový poriadok a Zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci sa aplikujú len subsidiárne v rozsahu, ako je to možné. Žalovaný

(správne má byť žalobca – pozn. správneho súdu) má právo na vrátenie preplatku a zaplatenie úroku
bez ohľadu na to, či tieto nároky uspokojí žalovaný alebo Ministerstvo financií Slovenskej republiky
v režime Daňového poriadku alebo Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Je ponechané výlučne na členskom štáte, ako sa s takýmto nárokom vysporiada, avšak musí sa
s ním vysporiadať v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity, a preto akýkoľvek rozpor v konaniach

žalovaného a Slovenskej republiky nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Žalobca tiež uviedol, že ak je žalovaný
toho názoru, že o úroku je možné rozhodnúť len po tom, čo on sám vráti preplatok, mal tak urobiť už
pri podaní Žiadosti, resp. Daň vôbec nevyberať, pretože bola v rozpore s právom Európskej únie.

24. Žalobca v replike poukázal na závery Rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 20C/21/2020

(bod 17.) zo dňa 03.05.2023 v znení: „V prejednávanej veci bolo nepochybné, že k porušeniu práva
Európskej únie došlo... Spolu s neoprávnene vybratou daňou sa vracia aj úrok za oneskorené vrátenie,
avšak konkrétny právny režim tohto vrátenia je ponechaný na rozhodnutí samotného členského štátu,
samozrejme, pri zachovaní zásady ekvivalencie a zásady efektivity... Súd riadiac sa uvedenými úvahamidospel k záveru, že v rámci slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy je táto ochrana zabezpečená
prostredníctvom osobitnej úpravy, obsiahnutej v daňovom poriadku...“. Ďalej uviedol, že žalovaný sa
nevysporiadal s podstatnou časťou argumentácie žalobcu, prečo je žalovaný nečinný a neprihliadol

na osobitosť nároku na zaplatenie úroku a len formalisticky odkázal na § 79 ods. 3 Daňového poriadku,
pričom Krajský súd Trenčín uzavrel, že z materiálneho hľadiska bol preplatok vrátený a hoci tento
bol vrátený po lehote, žalovaný o úroku nerozhodol, a preto je nečinný. Žalobca zotrval na podanej
správnej žalobe s tým, že keby žalovanému skutočne išlo o zákonnosť a právnu istotu, tak by vstúpil
do civilného súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 20C/21/2020

ako intervenient a pred civilným súdom by presadzoval názor, že úrok nemôže vrátiť, pretože nevracal
ani preplatok. Žalovaný tak nepostupoval preto z dôvodu, že by bol konfrontovaný s argumentáciou
Ministerstva financií Slovenskej republiky prezentovanou pred civilným súdom, s ktorou sa tento súd
stotožnil, že úrok sa vracia podľa Daňového poriadku ako daňovo-právny nárok. Žalobca očakáva,
že po vydaní Rozsudku sp. zn. 20C/21/2020 zo dňa 03.05.2023 žalovaný vstúpi ako intervenient aspoň
do odvolacieho konania a zotrvá na svojej argumentácii, ktorú tvrdí správnemu súdu a ktorá je v rozpore

s tvrdeniami Ministerstva financií Slovenskej republiky aj závermi Okresného súdu Bratislava I. Žalobca
označil za perfídny postup Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré v roku 2018 vydalo všetkým
správcom dane usmernenie, aby Daň nevracali, následne Daň vrátili podľa Zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, no úrok odmietli uhradiť s tým, že ide o daňovo-právny
nárok. Pokiaľ by Ministerstvu financií Slovenskej republiky išlo o zákonnosť a právnu istotu, tak by teraz

vydalo správcom dane usmernenie o povinnosti vracať úrok v režime Daňového poriadku, čo však tvrdí
len pred civilnými súdmi. Rovnako Ministerstvo financií Slovenskej republiky mohlo požiadať o vstup
do správneho súdneho konania podľa § 41 ods. 2 písm. d) SSP a tvrdiť správnemu súdu, že úrok mal
vrátiť žalovaný, avšak Ministerstvo financií Slovenskej republiky takto nepostupovalo, a preto žalobca
navrhol správnemu súdu, aby priznal Ministerstvu financií Slovenskej republiky postavenie osoby

zúčastnenej na konaní, keďže vyslovenie záveru správneho súdu bude mať dopad aj na Ministerstvo
financií Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti sa správcovia dane aj Ministerstvo financií Slovenskej
republiky (a rovnako tak aj civilné a správne súdy) zhodujú, že popri vrátení A., ktorá je v rozpore
s právom Európskej únie, sa má zaplatiť aj úrok, no žiadny z týchto subjektov sa necíti byť podľa
žalobcu kompetentný, aby úrok priznal, pričom na takýto stav právnej istoty nemôže doplácať žalobca

ako adresát právnej normy, ale samotný štát, ktorý je tvorcom právnych noriem, ktoré, keď sú nejasné,
tak ich je potrebné vykladať v prospech adresáta právnej normy a nie proti nemu. Žalobca k replike
pripojil Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 20C/21/2020 zo dňa 03.05.2023 a informáciu
o prijatých záveroch k dani z emisných kvót č. 60701418 zo dňa 26.10.2018.

25. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

26. Žalobca doručil správnemu súdu doplňujúce vyjadrenie zo dňa 16.04.2024 o právnych
skutočnostiach podstatných pre správne súdne konanie, v ktorom uviedol, že Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky dňa 23.11.2023 vydal Rozsudok v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sfk/26/2021,

ktorým zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa Hriňovská energetická, s.r.o. proti Rozsudku Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 74S/30/2020 zo dňa 26.05.2021, ktorým Krajský súd Banská Bystrica
zamietol správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky vo veci žiadosti obchodnej spoločnosti B. C., D. o vrátenie dane z emisných kvót a zaplatenia
úroku z oneskoreného vrátenia dane. Žalobca ďalej uviedol, že považuje za dôležité na predmetný

rozsudok poukázať a správnemu súdu predložiť argumentáciu, ktorá závery Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republike spochybňuje a ktorú bude posudzovať aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v rámci podanej ústavnej sťažnosti. V citovanom rozsudku Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, že kasačnom sťažnosťou napadnutý rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica je
založený na správnom právnom posúdení, keď zhodne s Krajským súdom Banská Bystrica uzavrel,

že nárok na vrátenie dane vyrubenej a zaplatenej v rozpore s právom Európskej únie a na zaplatenie
úroku za obdobie neoprávneného zadržiavania zaplatenej dane, je daňovo-právnym a hoci B. C.,
D. aj tento nárok vznikol a čiastočne bol aj nárok tejto spoločnosti uspokojený v sume protiprávne
zaplatenej dane v režime podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
tak nemožno vo zvyšku tento nárok priznať z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 79 ods. 5

Daňového poriadku. Žalobca sa s takýmito právnymi závermi Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republikyvovecivedenejpodsp.zn.3Sfk/26/2021nestotožnil,nakoľkoNajvyššísprávnysúdSlovenskej
republiky neposúdil, či daňovému subjektu (Hriňovská energetická, s.r.o.) mohla vzniknúť procesná
povinnosť podať daňové priznanie k A., ktorá je nevyhnutnou právnou skutočnosťou pre začatie plynutiaprekluzívnej lehoty podľa § 79 ods. 5 v spojení s § 69 ods. 1 Daňového poriadku. Podľa žalobcu
je v rozpore s princípom právnej istoty, aby sa daňový subjekt domáhal svojho nároku na základe
argumentácie o rozpore Dane s právom Európskej únie aj napriek tomu, že táto skutočnosť ešte nebola

v danom čase zo strany Súdneho dvora Európskej únie potvrdená. Pokiaľ si Najvyšší správny súd
Slovenskej republiky v odôvodnení citovaného rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sfk/26/2021
pomáha princípom právnej istoty, tento podľa žalobcu slúži na prospech daňových subjektov a nie
naopak.Ustanovenie§69ods.1Daňovéhoporiadkupresne,jasneazrozumiteľneustanovuje,že„nárok
na daňový preplatok zaniká po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať

daňové priznanie.“ Podľa žalobcu neexistuje žiadny dôvod, aby sa na toto znenie nemohol adresát
právnej normy spoľahnúť. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 16.04.2024 žalobca tiež poukázal na závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. III. ÚS 502/2015 a v Náleze sp. zn. III. ÚS
759/2017, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-278/20 zo dňa 28.06.2022 (bod 144.) a na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru
o zániku práva daňového subjektu vyplývajúceho z práva Európskej únie uplynutím lehoty podľa § 79

ods. 5 Daňového poriadku dospel bez toho, aby sa k danej otázke v súlade s čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie obrátil na Súdny dvor Európskej únie. Žalobca uviedol, že výklad pojmu „povinnosť podať
daňové priznanie“, ktorý je dispozíciou ustanovenia § 69 ods. 1 Daňového poriadku a s ktorou sa spája
začiatok plynutia prekluzívnej lehoty aj v § 79 ods. 5 Daňového poriadku je jediným právne relevantným
predpokladom pre riadne právne posúdenie, či si žalobca uplatnil svoj nárok včas. Faktické konanie

(podanie daňového priznania) takýmto zákonom stanoveným predpokladom podľa žalobcu nie je.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky stanovuje povinnosť pre daňové subjekty domáhať sa svojho
práva pod sankciou zániku práva skôr, ako protiprávnosť Dane deklaroval Súdny dvor Európskej únie.
Daňové subjekty mali tak podľa Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ihneď od zaplatenie
Dane postupovať voči orgánom štátnej moci tak, aby im nezanikol nárok v lehote, ktorá začala plynúť

od prvého kalendárneho mesiaca kalendárneho roka nasledujúceho po roku, kedy došlo k faktickému
podaniu daňového priznania k Dani. V okolnostiach prípadu žalobcu nie je správny názor Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky, že účelom zakotvenia premlčacích, resp. prekluzívnych lehôt
je naplnenie princípu právnej istoty a že tento princíp platí aj pre postup pri správe daní podľa § 69
ods. 1 Daňového poriadku vo vzťahu k Dani. Podľa žalobcu bolo povinnosťou orgánov štátnej moci

protiprávnosť Dane zohľadňovať od samého počiatku (a to aj postupom podľa § 17 Daňového poriadku)
a správca dane mal povinnosť vyzvať žalobcu, aby v bezdôvodne podanom daňovom priznaní k
protiprávnej A. odstránil nedostatky v tom ohľade, že nemá povinnosť platiť žiadnu Daň. Žalobca
považoval záver Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3Sfk/26/2021 (bod
42, 43 a 46 citovaného rozsudku) o tom, že žalobca nebol dostatočne bdelý, pretože včas nepristúpil

k ochrane svojich práv voči správcovi dane, čím spôsobil zánik nároku, za rozporný so zásadou
efektivity. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-278/20 zo dňa 28.06.2022 vyplýva,
že sám Súdny dvor Európskej únie judikoval vo vyššie uvedenom rozhodnutí, že až do jeho rozhodnutia
nebolo možné predvídať, aké porušenie práva nakoniec Súdny dvor Európskej únie uvedie. Podľa
žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky opomenul v Rozsudku sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa

23.11.2023 pri svojom závere o zániku nároku (aplikujúc výhradne len lehoty podľa Daňového poriadku)
riadne posúdiť naplnenie zásady ekvivalencie. Riadna aplikácia zásady ekvivalencie vyžaduje povinnosť
zohľadniť aj lehotu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ktorý predpokladá uplatnenie nárokov v prípade porušenia práva Európskej únie. Dotknutý právny
subjekt musí mať možnosť priznania uplatneného nároku, ktoré mu vyplýva z práva Európskej únie,

minimálne za takých podmienok (v takých lehotách) za akých štát podľa vnútroštátnej právnej normy
priznáva nároky založené na porušení práva Európskej únie. V prípade porušenia práv Európskej únie
umožňuje Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uplatnenie nároku
v premlčacej lehote priaznivejšie, než akú upravuje ustanovenie § 79 Daňového poriadku, na čo bol
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky povinný podľa žalobcu v rámci aplikácie zásady ekvivalencie

prihliadnuť. Doplňujúce vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému doručené na vedomie dňa 22.04.2024.

27. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm.
a) citovaného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.06.2023 z krajských súdov na správne súdy

vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v
Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“). Vzhľadom na uvedené sa toto konanie vedené pôvodne na
Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11S/35/2023 viedlo na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp.TN-11S/35/2023. Vec pôvodne vedená pod sp. zn. TN-11S/35/2023 bola podľa § 152 ods. 9, 10 Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov

prevedená do súdneho registra „Sa“ pod novou spisovou značkou, pretože bola zapísaná do nesprávne
určeného registra, nakoľko podľa § 23 ods. 2 SSP sa jedná o sudcovskú vec, keďže ide o správnu
žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Vec bola náhodne pridelená do „samo-sudcovského“
súdneho oddelenia Správneho súdu v Banskej Bystrici a je vedená pod sp. zn. 23Sa/2/2023. Na základe
Opatrenia predsedu Správneho súdu v Banskej Bystrici 1SpR 48/24 zo dňa 31.10.2024 s účinnosťou

od 01.11.2024 bola vec vedená tunajším súdom pod sp. zn. 23Sa/2/2023 náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni
Správneho súdu v Banskej Bystrici určenej rozvrhom práce na vybavovanie agendy registrov 28Sa,
28Sas, 28Spa, 28Sd, 28Scud.

28. Správny súd Uznesením č. k. 23Sa/22/2023 - 166 zo dňa 07.02.2024 nepriznal Ministerstvu financií

Slovenskej republiky postavenie osoby zúčastnenej na konaní, nakoľko samotné Ministerstvo financií
Slovenskej republiky o pribratie do konania záujem neprejavilo a ani z okolností súdenej veci nevyplýva,
že by to bolo potrebné z dôvodu naplnenia požiadavky na spravodlivý proces (nemožnosť priameho
dotknutiaprávaleboprávomchránenýchzáujmovMinisterstvafinanciíSlovenskejrepubliky).Predmetné
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.02.2024.

29. Správna žaloba žalobcu je žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle § 6 ods. 2 písm.
e) SSP, v konaní na základe ktorej správny súd posudzuje či nečinnosť je nezákonná a protiprávna,
k čomu dochádza vtedy, ak tento orgán vo veci nekoná (je pasívny), aj keď podľa zákona má povinnosť
konať. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný dospel po preskúmaní veci

(bez nariadenia pojednávania, nakoľko účastníci konania nariadiť pojednávanie nežiadali) k záveru, že
správna žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy bola podaná dôvodne.

30. Podľa § 2 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) v správnom súdnictve poskytuje správny súd
ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej

správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) na účely tohto zákona sa rozumie
nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom
administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal

administratívne konanie.

32. Podľa § 242 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) žalobca sa môže žalobou domáhať
odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní.

33. Podľa § 243 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný; tým
nie je dotknuté ustanovenie § 46.

34. Podľa § 244 ods. 1 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) žalobcom je fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy

neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre.

35. Podľa § 245 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý podľa
žalobcumápovinnosťvydaťrozhodnutiealeboopatrenie,vykonaťúkonalebozačaťzúradnejpovinnosti
administratívne konanie.

36.Podľa§246ods.1,2SSP(vzneníúčinnomdo30.06.2023)(1)Vžalobesamusíokremvšeobecných
náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie druhu žaloby, b) označenie žalovaného, c) označenie
konania alebo veci, v ktorej sa žalobca domáha odstránenia nečinnosti, d) žalobné body, e) označenie
dôkazov, ak sa ich žalobca dovoláva, f) žalobný návrh. (2) K žalobe fyzickej osoby, právnickej osoby

a zainteresovanej verejnosti musí byť pripojené oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti podľa
osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom.37. Podľa § 250 ods. 1 a 2 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) (1) Ak správny súd po preskúmaní
zistí dôvodnosť žaloby, uznesením uloží žalovanému, aby v určenej lehote konal a rozhodol, vydal
opatrenie alebo vykonal úkon, prípadne začal z úradnej povinnosti administratívne konanie. Vydaním

tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a žalovaný je povinný správnemu súdu v určenej lehote
doručiť vydané rozhodnutie, opatrenie alebo oznámenie o vykonanom úkone, prípadne o začatí
administratívneho konania. (2) Vo výroku uznesenia podľa odseku 1 správny súd uvedie označenie
žalovaného, predmet konania a jeho číslo, ak ide o žalobu podľa § 242 ods. 1, uloženú povinnosť a
primeranú lehotu na jej splnenie, nie však dlhšiu ako tri mesiace; dĺžkou lehoty navrhnutou žalobcom

správny súd nie je viazaný. Na návrh žalovaného môže správny súd uznesením predĺžiť lehotu určenú
na odstránenie nečinnosti; navrhnutou dĺžkou lehoty správny súd nie je viazaný.

38. Podľa § 251 ods. 1 a 2 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) (1) Ak žalovaný svoju nečinnosť
v určenej lehote bezdôvodne neodstráni, správny súd mu i bez návrhu môže uznesením uložiť
pokutu. Pred rozhodnutím o pokute si správny súd môže vyžiadať stanovisko orgánu verejnej správy

nadriadeného žalovanému. (2) Ak orgán verejnej správy správnemu súdu preukáže odstránenie
nečinnosti, správny súd konanie uznesením zastaví.

39. Podľa § 147 ods. 1 písm. b), ods. 2 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) (1) Správny súd rozhoduje
uznesením, ak tak ustanovuje tento zákon. (2) Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku vrátane ustanovenia § 139 ods. 4 a § 141.

40. Podľa § 148 ods. 1, 2 SSP (v znení účinnom do 30.06.2023) (1) Uznesenie správny súd vyhlási
verejne, ak bolo vydané na pojednávaní vo veci samej alebo pri inom úkone správneho súdu. (2)
Uznesenie správny súd vyhotoví písomne a doručí ho, ak a) je proti nemu prípustný opravný prostriedok,

b) je to potrebné na vedenie konania alebo c) ide o uznesenie, ktorým sa v konaní ukladá nejaká
povinnosť.

41. Podľa § 493e SSP (v znení účinnom od 01.07.2023) konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie

je dotknuté.

42. Podľa § 2 písm. c) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie,
v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

43. Podľa § 3 ods. 1, 2, 7 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.(2) Správca dane postupuje pri správe
daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných
právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou

vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť
najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.(7) Daňové subjekty majú
pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

44. Podľa § 58 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku (1) Daňové konanie začína a) na návrh účastníka

daňového konania, b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo
osobitných predpisov.(2) Daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu
príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil
doplnené podanie.(4) Pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne
označené.

45. Podľa § 59 ods. 1 Daňového poriadku účastníkom daňového konania je daňový subjekt.

46. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3 a 5 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto

zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. (3) Ak tento zákon alebo osobitné
predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej
právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej
právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového

subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická
osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu;33) ak
ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o
zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci
túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením

ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť
plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a
číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania
s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s
uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v
elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje

podľa osobitného predpisu.20aa)(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje
inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s
návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

47. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej
v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo
sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo
jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému

subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

48. Správny súd prvotne skúmal, či sú splnené procesné podmienky na vedenie konania podľa § 244
SSP, z ktorého vyplýva, že súdnu ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy zákon priznáva

len takej fyzickej (alebo právnickej osobe), ktorá ako účastník administratívneho konania neúspešne
vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre, teda žalobcovi, ktorý sa
bezúspešne pokúsil dosiahnuť nápravu zákonom stanovenými prostriedkami. Z ustanovenia § 246
ods. 2 SSP vyplýva žalobcovi povinnosť pripojiť k správnej žalobe oznámenie o výsledku prešetrenia
sťažnosti podľa osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom. V preskúmavanom

prípade bolo zistené, že tieto zákonné podmienky žalobca splnil, keď podal žalovanému Sťažnosť
zo dňa 19.04.2022 podľa Zákona o sťažnostiach, v ktorej tvrdil, že ak bol podľa správcu dane
daňový preplatok žalobcovi vrátený dňom uskutočnenia plnenia v zmysle Dohody o mimosúdnom
vyrovnaní (t.j. dňom 18.03.2020, kedy bola žalobcovi zaplatená suma Dane 25 048,- Eur), správcovi
dane začala plynúť zákonná lehota podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku momentom vrátenia Dane

(t.j. dňa 19.03.2020 a uplynula dňa 03.04.2020), pričom správca dane do dňa spísania Sťažnosti
o úroku nerozhodol, a teda je viac ako 2 roky vo veci úroku nečinný. Žalobca k správnej žalobe
predložil Oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 30.06.2022, v ktorom žalovaný uviedol,
že Žiadosť žalobcu zo dňa 20.05.2019 (týkajúca sa úroku z oneskoreného vrátenia dane z emisných
kvót za rok 2011) bola vybavená Oznámením č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022, pričom žalovaný

nemal dôvod vydávať rozhodnutie o nepriznaní úroku, nakoľko takéto rozhodnutie by bolo predčasné,
keďže proti rozhodnutiu o nepriznaní preplatku na Dani bola podaná žalobcom správna žaloba. Žalovaný
tiež v Oznámení výsledku prešetrenia sťažnosti informoval žalobcu, že pokiaľ nie je vrátený preplatok
na Dani, správca dane nesmie vydať rozhodnutie o priznaní úroku, nakoľko by takýto úrok nevedel
ani vypočítať, a to vzhľadom na absenciu dňa vrátenia preplatku potrebného na výpočet úroku a pokiaľ

súd na základe žalobcom podanej správnej žaloby zaviaže správcu dane priznať a vyplatiť žalobcovi
preplatok, potom pristúpi správca dane aj k vydaniu rozhodnutia o úroku. Z vyššie uvedeného vyplýva,
že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby v zmysle § 244 ods. 1 SSP, keď preukázal,
že neúspešne vyčerpal sťažnosť podľa Zákona o sťažnostiach vo vzťahu k namietanej nečinnostižalovaného v súvislosti s podanou Žiadosťou žalobcu zo dňa 20.05.2019 v časti nároku na priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011.

49. Následne považoval správny súd za potrebné vysporiadať sa s procesným návrhom žalovaného na
prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP z dôvodu súdneho konania vedeného na Okresnom
súde Bratislava I. pod sp. zn. 20C/21/2020.

50. Správny súd uvádza, že podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP „ak správny súd neurobí iné vhodné

opatrenie,môžekonanieuznesenímprerušiť,akprebiehasúdnekonaniealeboadministratívnekonanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny
súd dal na takéto konanie podnet.“ Správny súdny poriadok v citovanom ustanovení § 100 ods. 2
písm. a) upravuje možnosť (nie povinnosť) správneho súdu prerušiť konanie z dôvodu vyskytnutia
sa predbežnej otázky. Rozumie sa tým otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie správneho súdu. V
zmysle rozhodovacej praxe možno takéto prerušenie očakávať najmä v tých prípadoch, keď správny

súd má pri svojom rozhodovaní posudzovať takú otázku, ktorá by inak mala byť rozhodnutá súdom v
civilnom (sporovom alebo i mimosporovom) procese, pričom neprerušením konania a nevyčkaním na
rozhodnutie v civilnom sporovom konaní by sa správny súd vystavil riziku nastúpenia neželanej situácie,
keď by tú istú otázku mohli súdy (civilný a správny) posúdiť odlišne, čím by bol výrazne oslabený princíp
právnej istoty. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe predniesol návrh na prerušenie konania podľa

§ 100 ods. 2 písm. a) SSP, a to z dôvodu vedeného občiansko-právneho konania ohľadom vyplatenia
úroku zo sumy škody (predstavujúcej Daň) priznanej v konaní o náhrade škody, pričom za predbežnú
otázku (t.j. takú, že môže mať význam pre prejednávanú vec pred správnym súdom) žalovaný označil
záver vyplývajúci z rozhodnutia v občianskoprávnom konaní medzi žalobcom a Slovenskou republikou
v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky týkajúci sa úhrady úrokov z vyplatenej sumy

predstavujúcej Daň.

51. Správny súd konštatuje, že po posúdení návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 100 ods.
2 písm. a) SSP nedospel k záveru, že by skutočnosť, že sa vedie občiansko-právne konanie o náhradu
škody vo výške 15 904,12 Eur (predstavujúcej žalobcom vyčíslený úrok z oneskoreného vrátenia sumy

Dane) spolu s príslušenstvom v zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky bolo
dôvodom na prerušenie konania v konaní o správnej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
V správnom súdnom konaní o predmetnej správnej žalobe žalobcu proti nečinnosti žalovaného orgánu
verejnej správy (Daňového úradu Trenčín) je predmetom konania zodpovedanie otázky, či spomínaný

orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní (predmetom konania
o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy môže byť aj zodpovedanie otázky, či orgán verejnej
správy protiprávne nezačal administratívne konanie z úradnej moci, avšak aktívne legitimovaným
domáhať sa odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v porušení povinnosti začať
administratívne konanie z úradnej povinnosti je podľa § 242 ods. 2 SSP len prokurátor, čo nie je

prejednávaný prípad), a teda správny súd vyhodnocuje otázku, ktorá sa týka procesného postupu
orgánu verejnej správy. Správny súd pri tomto type správnej žaloby skúma, či postup žalovaného orgánu
verejnej správy je v súlade so zákonom. V zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 593/2022-29 zo dňa 07.02.2023 „V konaní o žalobe proti nečinnosti nemožno preskúmavať
prípadné vady rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy alebo iných

zásahov orgánov verejnej správy, ktoré s námietkou pasivity organizačných štruktúr verejnej správy
nesúvisia.“ Vedené občiansko-právne konanie o náhrade škody proti žalovanému - Slovenskej republike
v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky a všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať význam
pre rozhodnutie vo veci samej (o predmete administratívneho konania, t.j. o návrhu žalobcu v časti
týkajúcej sa priznania úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani) nemajú pri správnej žalobe

proti nečinnosti orgánu verejnej správy relevanciu. Pokiaľ sú tieto okolnosti významné pre orgán verejnej
správy, potom ich orgán verejnej správy vyhodnocuje v rámci ním vedeného administratívneho konania
a následne rozhodnutia vo veci samej. Samotné okolnosti, ktoré by prípadne mohli byť významné pre
rozhodnutie o uplatňovanom nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku
na A., neospravedlňujú žalovaný orgán verejnej správy z jeho povinnosti konať (v zmysle viesť

administratívne konanie aj v rozsahu uplatneného nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia
Dane), ak mu táto povinnosť vyplýva z príslušnej právnej úpravy. Z uvedených dôvodov nevzhliadol
správny súd dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP a návrh žalovaného podľa§ 162 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení
s § 25 SSP zamietol.

52. Na základe obsahu podanej správnej žaloby a následných vyjadrení účastníkov konania správny
súd vníma medzi účastníkmi konania za spornú skutočnosť, či žalovaný, ako orgán verejnej správy,
je nečinný v začatom administratívnom konaní, ak svoj záver o bezpredmetnosti podanej Žiadosti
žalobcu zo dňa 20.05.2019 v časti týkajúcej sa žalobcom uplatneného nároku na priznanie úroku
zo sumy oneskorene vráteného daňového preplatku na Dani za rok 2011 nevyjadril v štandardnom

písomnom rozhodnutí, ale prostredníctvom neformálneho listu, a to Oznámením č. 100173109/2022
zo dňa 26.01.2022.

53.Správnysúdvovšeobecnostiuvádza,ženečinnosťorgánuverejnejsprávyakonezákonnýnegatívny
jav nastáva vtedy, keď príslušný orgán vo veci nekoná, aj keď podľa zákona má povinnosť konať.
Predmetom konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy je teda tvrdená bezdôvodná nečinnosť

orgánu verejnej správy. Predpokladom úspešnosti takejto správnej žaloby je zistenie, že orgán verejnej
správy (žalobcom označený žalovaný – Daňový úrad Trenčín) je nečinný, t. j. nekoná, hoci podľa zákona
povinnosť konať má a takáto pasivita orgánu verejnej správy je v rozpore s ustanovením právnej normy,
ktorá ho oprávňuje a súčasne aj zaväzuje konať a rozhodnúť.

54. Správny súd v tomto konaní riešil predovšetkým otázku, či v správnej žalobe žalobcom označený
žalovaný orgán verejnej správy – Daňový úrad Trenčín mal v preskúmanom prípade právomoc konať
a rozhodnúť v správnej žalobe žalobcom označeným spôsobom, t. j. konať a rozhodnúť štandardným
písomným rozhodnutím o Žiadosti žalobcu zo dňa 20.05.2019 v časti týkajúcej sa uplatnenia nároku
na priznanie úroku zo sumy oneskorene vráteného daňového preplatku na Dani. Žalovaný bol pritom

povinný dôsledne rešpektovať a aplikovať ústavné princípy podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Rozhodnutie správneho súdu podľa § 250 SSP nemôže založiť
právomoc orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť, t. j. správny súd nemôže označenému orgánu
verejnej správy (v postavení žalovaného) uložiť povinnosť konať a rozhodnúť spôsobom, ktorý mu

nevyplýva zo zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom Rozhodnutí sp. zn. 5Sžnč/3/2011
skonštatoval, že: „Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa teda rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré
mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby
správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať
predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe.“ ... „Nekonanie musí byť v rozpore

s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať,
vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/08).

55. Žalobca v podanej správnej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy žiadal, aby správny súd
uložil žalovanému povinnosť konať a vydať riadne odôvodnené a preskúmateľné rozhodnutie o úroku

za oneskorené vrátenie preplatku na Dani, pričom mal za to, že žalovaný explicitne nerozhodol o časti
Žiadosti žalobcu týkajúcej sa „úroku“ a v súvislosti s ním žalobcu iba „informoval“ prostredníctvom
oznámenia, že Žiadosť v časti o zaplatenie úroku považuje za bezpredmetnú, pretože žalobcovi ešte
nebol vrátený daňový preplatok.

56. V prejednávanej veci teda nešlo o taký prípad, že by žalovaný neurobil žiaden úkon, pretože došlo
k vydaniu listu – Oznámenia č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022, pričom vydanie tohto oznámenia,
ktorého doručenie žalobcovi nebolo medzi účastníkmi konania sporné, netvorí prekážku pre možné
posúdenie postupu žalovaného ako nečinnosti. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil,
že žalobca žiadosťou nazvanou ako „Žiadosť o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót

za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na dani z emisných kvót za rok
2011 zo dňa 20.05.2019“ podanou elektronickými prostriedkami ako všeobecné podanie pre finančnú
správu, ktorá bola zaevidovaná správcom dane pod evidenčným číslom 6/08548082/2019, požiadal
okrem vrátenia neoprávnene zaplatenej A. i o vrátenie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani,
pričom svoju Žiadosť odôvodnil najmä nezákonnosťou výberu predmetnej Dane v rozpore s právom

Európskej únie vrátane uvedenia ďalšej právnej argumentácie i odkazu na rozhodnutia slovenských
súdov a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie.57. Správny súd za podstatné považuje vo vzťahu k vyhodnoteniu namietanej nečinnosti žalovaného
posúdenie, či boli splnené Daňovým poriadkom stanovené procesné podmienky začatia daňového
konania na návrh daňového subjektu, a teda či podanie žalobcu – Žiadosť zo dňa 20.05.2019

(obsahujúce kumuláciu uplatnených nárokov) vyvolalo účinky začatia daňového konania. Relevantné
je posúdenie toho, či žiadosť žalobcu (daňového subjektu) bola podaná vecne príslušnému orgánu vo
veci konať a či v predmetnom podaní je požiadavka na priznanie práva navrhovateľovi, a teda návrh na
rozhodnutie o právach žiadateľa. Uvedené je potrebné posúdiť podľa obsahu podania (Žiadosti zo dňa
20.05.2019) tak, ako to predpokladá § 13 ods. 3 Daňového poriadku.

58. Podľa správneho súdu niet pochybností o tom, že žalovaný je správcom dane a že je vecne príslušný
na správu daní z príjmov podľa osobitného predpisu (Daňového poriadku), a teda aj na daňové konania
súvisiace s daňou z emisných kvót upravenou pôvodne s účinnosťou od 01.01.2011 v doplnenom
ustanovení § 51b Zákona o dani z príjmov, a preto procesným účinkom Žiadosti daňového subjektu zo
dňa 20.05.2019 bolo, že jej doručením správcovi dane sa začalo daňové konanie, ktorého predmetom

(posudzujúc podanie žalobcu podľa jeho obsahu) bol nielen žalobcom uplatnený nárok na vrátenie dane
z emisných kvót za rok 2011 zavedenej v rozpore s právom Európskej Únie, ale súčasne i priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia daňového preplatku na tejto A. a patrilo potom do právomoci žalovaného
rozhodnúť o Žiadosti žalobcu ako daňového subjektu i v časti uplatneného úroku z oneskoreného
vrátenia preplatku na predmetnej Dani.

59. Správny súd zdôrazňuje, že vychádzajúc z obsahu podania - Žiadosti zo dňa 20.05.2019 je zrejmé,
že jeho súčasťou je tak návrh žalobcu na vrátenie neoprávnene zaplatenej Dane, ako i požiadavka
žalobcu na priznanie práva na úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, a teda i návrh na rozhodnutie
o právach žalobcu ako žiadateľa vo vzťahu k úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Samotná

otázka, či je navrhovateľ (žalobca) ako žiadateľ aj nositeľom v Žiadosti uplatňovaného práva (v rozsahu
týkajúcom sa úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani) ako i otázka jeho vzniku, povahy, či jeho
trvania alebo zániku sú otázkami dôvodnosti daňovým subjektom uplatňovaného nároku a zisťovanie
odpovedí na ne tvorí predmet daňového konania. Úlohou správcu dane je zistiť rozhodné skutočnosti,
tieto následne právne posúdiť a svoje závery vyjadriť v rozhodnutí, a to v reflexii na žalobcom uvádzanú

argumentáciu v podanej Žiadosti zo dňa 20.05.2019, ktorej jadro tvoril rozpor Dane s právom Európskej
únie a nárok na jej vrátenie spolu s úrokom s odkazom na žalobcom v Žiadosti uvádzané rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie (najmä Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-302/2017
zo dňa 12.04.2018 a vo veci C-565/11 zo dňa 18.04.2013). Týmto však správny súd nevyslovuje
záver o tom, či žalobcovi ako daňovému subjektu nárok na úrok z oneskoreného vrátenia preplatku

na Dani patrí alebo nepatrí, nakoľko takéto právne posudzovanie, ktoré má vykonať správca dane,
nebolo podstatné pre rozhodnutie správneho súdu v predmetnej veci s ohľadom na skutočnosť, že
predmetom bolo preskúmanie nečinnosti žalovaného orgánu verejnej správy spočívajúcej v nevyjadrení
záveru o bezpredmetnosti Žiadosti žalobcu v časti týkajúcej sa návrhu na vrátenie úroku z oneskoreného
vrátenia preplatku na Dani formou písomného rozhodnutia.

60. Správny súd uvádza, že v časti uplatneného nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného
vrátenia preplatku na Dani doposiaľ Žiadosťou zo dňa 20.05.2019 začaté daňové konanie nebolo
zastavené podľa § 62 Daňového poriadku a ani nebolo vydané vecné rozhodnutie ohľadom uplatneného
nároku v zmysle § 63 Daňového poriadku (rozhodované bolo žalovaným len v časti nároku žalobcu

na vrátenie Dane za rok 2011). Iný spôsob ukončenia začatého daňového konania Daňový poriadok
nepozná, okrem situácie, kedy Daňový poriadok upravuje (napr. v ustanovení § 79 ods. 2 posledná
veta Daňového poriadku), že namiesto rozhodnutia, v prípade vyhovenia žiadosti daňového subjektu
o vrátenie daňového preplatku, sa tento vyplatí. O uvedenú situáciu skončenia daňového konania sa
však v danom prípade nejedná, keďže v konaní je nesporné, že úrok z oneskoreného vrátenia preplatku

na A. žalobcovi zaplatený nebol, keď o jeho zaplatenie sa vedie civilný spor. Právne účinky samotného
Oznámenia č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022 si možno potom len domýšľať bez toho, aby bolo
možné jednoznačne uzavrieť, či predmetné oznámenie spôsobilo samo osebe ukončenie daňového
konania iniciovaného žalobcovou Žiadosťou zo dňa 20.05.2019 v rozsahu uplatneného nároku na úrok
z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani.

61. Správny súd na základe vyššie uvedeného uzatvára, že žalobca podaním - Žiadosťou zo dňa
20.05.2019 inicioval začatie daňového konania v zmysle § 58 ods. 1 Daňového poriadku s tým, že toto
bolo v súlade s § 58 ods. 2 Daňového poriadku začaté dňom doručenia podania daňového subjektuorgánu príslušnému konať vo veci, pričom v časti žalobcom uplatnenej požiadavky na priznanie práva
na úrok z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani o ňom nebolo doposiaľ meritórne postupom podľa
Daňového poriadku rozhodnuté, pričom podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku „ukladať povinnosti alebo

priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť
doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.“

62. Pokiaľ žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uvádzal, že Daňový poriadok ustanovuje, že konanie
z oneskoreného vrátenia dane správca dane začína ex offo v prípade, ak správca dane vráti daňový

preplatok po lehote v odseku 2, správny súd uvádza, že nie je podstatné to, že by mohlo ísť aj o také
konanie, kde by bol povinný správca dane konať ex offo, nakoľko ani táto okolnosť nie je prekážkou pre
to, aby sa žalovaný orgán verejnej správy s takouto žiadosťou – návrhom na začatie administratívneho
(daňového) konania v rozsahu uplatneného nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia
preplatku na Dani nemusel vysporiadať riadnym procesným postupom podľa Daňového poriadku, teda
vydaním písomného rozhodnutia s náležitosťami podľa § 63 ods. 3 a 5 Daňového poriadku. Postup,

keď žalovaný Žiadosť žalobcu vybavil v časti uplatneného nároku na priznanie úroku z oneskoreného
vrátenia preplatku na Dani neformálnym Oznámením č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022, nemožno
podľa správneho súdu v okolnostiach prejednávanej veci považovať za dostačujúci. Pokiaľ sa
v Oznámení č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022 uvádza s odkazom na § 79 ods. 3 Daňového
poriadku, že „ku dňu vydania tohto oznámenia preplatok vrátený nebol, nemá správca dane možnosť

úrokzomeškaniapriznať...“,správnysúduvádza,žetaktolakonickyformulovanéstanoviskožalovaného
nepredstavuje odpoveď reflektujúcu na konkrétne argumenty žalobcu v Žiadosti v časti týkajúcej sa
uplatneného nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani. Správny súd
rozhodujúci v tejto veci (vzhľadom na to, že sa jedná o žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy
a správny súd ukladá žalovanému vo veci Žiadosti žalobcu v časti uplatneného nároku na priznanie

úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani povinnosť konať a vydať rozhodnutie), nevyjadruje
meritórny názor k tomu, či má byť úrok v súdenej veci priznaný alebo nie, nakoľko by tým prekročil
limity súdneho prieskumu dané typom správnej žaloby. Súčasne správny súd konštatuje, že Oznámenie
žalovaného č. 100173109/2022 zo dňa 26.01.2022 neobsahovalo ani poučenie o opravnom prostriedku,
a preto nespĺňalo požiadavky, ktoré Daňový poriadok kladie na rozhodnutie stanovené v § 63 Daňového

poriadku.

63. Správny súd poukazuje navyše na to, že za situácie, ak je vec sporná a do jej posúdenia v
nadväznosti na zistený skutkový stav môžu vstupovať ďalšie z pohľadu žalovaného orgánu verejnej
správy významné okolnosti a daňový subjekt sa nároku domáha písomným návrhom, je umocnená

potreba trvať na požiadavke, aby žalobca poznal posúdenie veci žalovaným vo väzbe na argumentáciu
žalobcu a aj úvahu žalovaného ako k tomuto posúdeniu dospel a aby sa prípadne mohol domáhať
prieskumu zákonnosti týchto záverov zodpovedajúcimi prostriedkami ochrany svojich práv. Správny súd
preto uzatvára, že žalovaný v danom prípade nedodržaním postupu stanoveného Daňovým poriadkom
odňal žalobcovi právo na to, aby rozhodnutie o jeho Žiadosti v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na

priznanie úroku z oneskorene vráteného preplatku na Dani bolo odôvodnené s náležitosťami podľa §
63 ods. 3 a 5 Daňového poriadku a okrem toho, takýmto postupom žalovaný žalobcovi ako žiadateľovi
odňal právo zaručené Daňovým poriadkom na dvojinštančnosť daňového konania. Povinnosť vydať
rozhodnutie o celom návrhu daňového subjektu, ktorým začalo daňové konanie, vyplýva z úpravy
daňového konania obsiahnutej v štvrtej časti Daňového poriadku v § 58 až § 66, pričom správny súd

nezistil prekážku, pre ktorú by nemohol tak žalovaný správca dane konať. Ak zákon upravuje postup
v administratívnom konaní (ako tomu bolo podľa správneho súdu aj v preskúmavanej veci) a žalovaný
orgán verejnej správy tento postup nedodrží a namiesto toho koná inak, napr. ako v tejto veci nevydá
rozhodnutie, ale vec vybaví neformálnym listom (oznámením), je nutné dospieť k záveru, že žalovaný
orgán verejnej správy zostal nečinný.

64. Správny súd ďalej uvádza, že pri tomto type správnej žaloby nebol priestor pre vyhodnocovanie
žalobcom v správnej žalobe uvádzanej argumentácie týkajúcej sa samotného uplatňovaného nároku
na úrok z oneskoreného vrátenia preplatku na Dani. Správny súd by prekročil svoje limity súdneho
prieskumu dané správnou žalobou proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Uvedené platí aj vo vzťahu

k doplňujúcemu vyjadreniu žalobcu, v ktorom žalobca polemizuje s právnymi závermi Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky vyslovenými v Rozsudku sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23.11.2023,
ktorým Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa - spoločnosti
Hriňovská energetická, s.r.o. proti Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 74S/30/2020 - 117zo dňa 26.05.2021, ktorým správnu žalobu žalobcu (Hriňovská energetická, s.r.o.) podľa § 190 SSP
zamietol. Správny súd pre úplnosť však dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť
sťažovateľa proti postupu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.

zn. 3Sfk/26/2021 a jeho rozsudku zo dňa 23.11.2023 odmietol, a to Uznesením I. ÚS 409/2024 - 24
zo dňa 24.07.2024. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky postupoval v predmetnom konaní (sp. zn. 3Sfk/26/2021) v medziach svojej právomoci
a nedopustil sa takého výkladu a aplikácie Daňového poriadku a Správneho súdneho poriadku, ktorými
by poprel ich účel a význam, a preto citovaný rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere,

že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne
neudržateľné alebo že by rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu
veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti.

65. Keďže správna žaloba žalobcu proti nečinnosti orgánu verejnej správy bola dôvodná, správny súd
podľa § 250 ods. 1 SSP uložil žalovanému povinnosť konať a vydať rozhodnutie vo veci Žiadosti žalobcu

zo dňa 20.05.2019 v časti týkajúcej sa jeho návrhu na priznanie úroku v súvislosti s oneskoreným
vrátením daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011, a to v lehote 60 dní od právoplatnosti
uznesenia. Správny súd zároveň určil žalovanému povinnosť doručiť správnemu súdu rozhodnutie
vydané v zmysle uvedenej povinnosti v lehote 10 dní od doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi.

66. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 SSP, podľa ktorého má právo na náhradu trov
konania účastník, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca bol v konaní celkom úspešný,
preto mu správny súd priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Výška trov
konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto uznesenia vydá súdny
úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Poučenie: Toto uznesenie nadobúda právoplatnosť jeho doručením.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 2, 3 SSP a
contr.).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačná
sťažnosť musí byť podaná na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 SSP) v lehote jedného mesiaca
oddoručeniarozhodnutiaoprávnenémusubjektu(§443ods.1SSP).Kasačnúsťažnosťtrebapredložiťv
potrebnompočterovnopisovsprílohamitak,abysajedenrovnopissprílohamimoholzaložiťdosúdneho
spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a
z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia

(sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, povinnosť zastúpenia
advokátom sa vzťahuje aj na spísanie kasačnej sťažnosti (§ 449 SSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jul 1, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Uznesenie – Nečinnosti orgánu verejnej správy Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024