Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 7, 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-2S/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200073
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8022200073.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci
žalobcu HOLZ-PRODUKT, s.r.o., so sídlom 080 05 Ruská Nová Ves 244, IČO: 36478377, zastúpeného
konateľkouspoločnostiA.B.,právnezastúpenéhoAdvokátskoukanceláriouSDLEGAL,s.r.o.,sosídlom
Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 9.
augusta 2018 Číslo: 101548589/2018 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 9. augusta 2018 Číslo: 101548589/2018 a

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov zo dňa 22. mája 2018 Číslo:
101009440/2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

Náhradu trov kasačného konania účastníkom konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu
kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až november 2014 na základe
oznámenia o daňovej kontrole č. 103860313/2016 zo dňa 08.09.2016. Daňová kontrola začala dňa
17.10.2016 v priestoroch kaviarne Beliér, ktoré zabezpečil daňový subjekt. Správca dane vydal
dňa 27.9.2017 Protokol č. 102046117/2017, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole doručoval žalobcovi na adresu trvalého pobytu konateľky žalobcu. Správca dane

považoval protokol za doručený dňom 27.9.2019 z dôvodu, že konateľka odmietla protokol na uvedenej
adrese prevziať. Daňový subjekt sa k výzve na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným v protokole
č.102046326/2017 vyjadril podaním zo dňa 3.10.2017. Správca dane rozhodnutím č. 101009440/2018
zo dňa 22.5.2018 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014
v sume 163,20 Eur.

Správca dane na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že hlavnou činnosťou
kontrovaného daňového subjektu bolo v obdobiach máj až november 2014 čistenie lesov,
štiepkovanie, výroba biomasy a recyklácia skladov, pričom spoločnosť tieto činnosti vykonávala svojimi
zamestnancami a v niektorých prípadoch prostredníctvom subdodávky. Správca dane zistil, že žalobcasivkontrolovanomobdobíuplatnilprávonaodpočítaniedanevsume163,20Eurzfaktúryč.XXXXXXXX
vyhotovenej spoločnosťou RM MART, s.r.o., v celkovej sume 979,20 eur. Predmetom fakturácie
zhromažďovanie a prevoz drevín.

Na základe odstúpených poznatkov od Kriminálneho úradu Finančnej správy bolo zistené, že
spoločnosť RM MART, s.r.o. vystavovala faktúry v mene pre rôznych odberateľov bez reálnych
zdaniteľných plnení. Faktúry vystavoval prokurista p. C. D.. Na základe zistených skutočností vznikli

pochybnosti o reálnosti zdaniteľných plnení, keďže osoba C. D. nemohla sa nachádzať na rôznych
miestach Slovenska a osobne zabezpečovať dodávky tovarov a služieb veľkému počtu odberateľov.

Správca dane zistil, že daňový subjekt RM MART s.r.o. existoval pod týmto obchodným menom od
9.4.2014, pričom od uvedeného dňa bol prokuristom spoločnosti p. C. D.. Konateľom spoločnosti bol od
februára 2014 občan Maďarskej republiky p. E. D.. Spoločnosť bola zrušená k dňu 18.3.2015 a zanikla

k dňu 9.4.2015.

Z odpovede maďarských daňových a colných orgánov č. 1565368/2015 z 19.10.2015 ako aj zo správy
maďarskej daňovej správy zo dňa 6.10.2017, zaslanej na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií, je zrejmé, že vyťažením osoby p. E. D. bolo zistené, že tento má vedomosť, že je konateľom

spoločnosť RM MART, s.r.o., avšak nemá žiadne informácie týkajúce sa jej ekonomickej činnosti,
nedisponujedokladmiavmenespoločnostinepodpisovalžiadnedokumentyaninepoverilžiadnuosobu,
abyvjejmenekonala.Uviedol,žehokontaktovalaneznámaosoba,pričommuponúkla50.000,-forintov,
aby prevzal úlohu konateľa spoločnosti RM MART, s.r.o..

Správca dane z úradného záznamu Daňového úradu Košice č. 102413227/2017 zo dňa 20.11.2017 mal
za preukázané, že na adrese F. XX, G. G., na ktorej sídli právny nástupca spoločnosti RM MART, s.r.o.
a to spoločnosť inavia, s.r.o., sa nachádza rodinný dom, ktorého majitelia nemajú vedomosť o žiadnom
sídle spoločnosti.

Správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov výzvou č. 100993946/2017 zo dňa 22.5.2017,
v zmysle ktorej sa mal predložiť dôkazy k prijatým zdaniteľným obchodom, na základe ktorých si
uplatnil odpočítanie dane v zdaňovacom období máj až november 2014. Žalobca vo vyjadrení zo dňa

24.7.2017 uviedol, že v tej dobe zadával na internete veľa inzerátov s požiadavkou hľadania lesníckych
firiem a živnostníkov, ktorí vykonávajú pilčícke a lesnícke ťažobné práce, keďže sa jednalo o obdobie
kalamity na území SR. O spoločnosti sa dozvedel tak, že ho oslovil p. D., ktorý tvrdil, že takéto
služby už vykonával a spolupracuje s lesnými pracovníkmi z regiónov Košice, Spiš a okolie. Následne
prebehlo ústne rokovanie medzi konateľom žalobcu a p. D. vo firme v prevádzke C. H. I., kde sa

dohodli, že p. D. zo začiatku dovezie 3 až 4 pracovníkov za účelom vyskúšania ako vedia odstraňovať
kalamitu na lesných cestách a chodníkoch. Zhruba po týždni si bol p. B. prezrieť vykonané práce,
kde označil určité nedostatky, ktoré boli následne odstránenie. Uviedol, že zadávanie a preberanie
prác prebehlo za prítomnosti pána D., s ktorým prebiehala aj komunikácia. Na základe spokojnosti s
týmito prácami p. D. ponúkol, že má viac pracovníkov a vie riešiť viac úsekov s viacerými skupinami.

Vzhľadom na spokojnosť s vykonanými prácami, žalobca pokračoval so spoločnosťou RM MART, s.r.o.
na odstraňovaní kalamity. To, či zamestnanci boli kmeňové alebo v subdodávke žalobca nemal dôvod
preverovať, keďže objednané práce, zadávanie a preberanie prác robil p. D. za firmu RM MART, s.r.o..
Spolupráca bola dojednaná do novembra 2014 a do tejto doby boli vystavované aj ďalšie objednávky
na základe odovzdaných vyčistených úsekov lesa. Žalobca neevidoval žiadne nástupné dochádzkové

časy na pracovisko, nakoľko sa jednalo o pracovníkom spoločnosti RM MART, s.r.o.. Uviedol, že boli
zamestnané ešte aj iné firmy, kde pracovalo dokopy niekoľko desiatok pracovníkov, za ktorých boli
zodpovednéjednotlivéfirmy.Poukázalnato,žeibatakýmtospôsobombolischopnízrealizovaťaukončiť
tento projekt v stanovenom termíne. Žalobca uviedol, že všetky úhrady pre firmu RM MART, s.r.o.
boli prevedené bankovým prevodom cez účet a tieto boli priebežne kontrolované investorom a jemu

nadriadenými inými zodpovednými kontrolnými orgánmi.Následne správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov výzvou č. 101695028/2017 zo dňa
4.8.2017, v zmysle ktorej sa mal predložiť dôkazy k prijatým zdaniteľným obchodom od spoločnosti
SKRM, s.r.o., na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.8.2017

na predmetnú výzvu uviedol, že spoločnosť SKRM, s.r.o. pozná už viac rokov, nakoľko spomínaná firma
taktiež pochádza z obce C. H. I. a taktiež vykonáva okrem iných činností aj pilčícke práce. Uviedol, že
samotný konateľ firmy vykonával v minulosti prácu pilčíka v lese, preto uvedenú spoločnosť žalobca
oslovil. Spoločnosť SKRM, s.r.o. ponúkla žalobcovi, že mu vie dodať práce v subdodávke. Práce a
manipuláciu na odstraňovaní kalamity priebežne dohadovali osobným zadávaním úsekov a pomocou

turistickým máp s vyznačením úsekov, kde sa práce prevádzali. Označenie bolo na popadaných
stromoch a pňoch sprejom s daným číslovaním. Úseky, ktoré im spoločnosť SKRM, s.r.o. fakturovala
u vypísané na jednotlivých faktúrach. Úseky, ktoré vykonávala firma, si osobne preberal p. B. a boli
odsúhlasené osobne s p. B., konateľom firmy SKRM, s.r.o.. V prípade, že sa zistili nedostatky fakturácia
neprebehla do ich odstránenia. Úhrady boli prevedené cez bankový účet.

Správcadanevyzvaldňa2.8.2017daňovýsubjektSKRM,s.r.o.,abysavyjadrilkzdaniteľnýmobchodom
od spoločnosti RM MART, s.r.o. v jednotlivých zdaňovacích obdobiach. Konateľ spoločnosti SKRM,
s.r.o. uviedol, že sporadicky vstupuje do obchodov formou sprostredkovania s cieľom dosiahnutia
ziskov aj mimo hlavnej činnosti s využitím buď jej majetku alebo skúseností, kontaktov a zručnosti

konateľa. V preverovaných obchodoch išlo o obdobné situácie, a to v prípade obchodu týkajúceho
sa zabezpečenia dodávky pilčíckych, manipulačných , čistiacich a pomocných prác pri odstraňovaní
kalamity v jednotlivých úsekoch lesa prostredníctvom subdodávky 5 osôb pilčíkov od spoločnosti RM
MART, s.r.o.

Z pojednávania so svedkom C. D. zo dňa 6.10.2017 vyplýva, že spoločnosť RM MART, s.r.o. nemala
žiadnych pilčíkov, preto mu známy, D. J., dal kontakt na pilčíka p. K., s ktorým sa osobne stretol a ten
zohnal ďalších ľudí, pričom potreboval minimálne 10-12 ľudí. Minimálne traja z pilčíkov pochádzali z
rodinyK.,ostatnémenasinepamätal,avšakuviedol,žeichzdokladuje.Čosatýkapráctietoorganizačne

zabezpečoval a v prípade potreby aj niektoré sám fyzicky vykonával. Dňa 12.10.2017 zaslal p. D.
správcovi dane kópie dohôd o pracovnej činnosti uzatvorené medzi zamestnávateľom RM MART, s..C.
a D. K., G. B., I. K., J. K., L. J., E. K. a dňa 17.10.2019 boli správcovi dane doručené kópie dohôd o
pracovnej činnosti M. A., L. N., O. N., M. P. a Q. K.. Sociálna poisťovňa na dožiadanie správcu dane
dňa 20.10.2017 oznámila, že spoločnosť RM MART, s.r.o. nikdy nebola vedená v evidencii Sociálnej

poisťovne ako platiteľ poistného.

Na základe uvedených skutočností správca dane právne uzavrel, že neboli splnené podmienky na
priznanie odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014 z dôvodu, žalobca dostatočne nepreukázal,
že došlo k dodaniu služieb od spoločnosti RM MART, s.r.o. a SKRM, s.r.o. v zmysle faktúry č.

XXXXXXXX.

Dňa 13.4.2018 sa správca dane telefonicky skontaktoval s p. B. konateľkou žalobcu, za účelom
dohodnutia termínu prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom v zmysle
§ 68 ods. 3 Daňového poriadku. Po tom, čo sa konateľka informovala o aké prerokovanie pripomienok

sa jedná, jej správca dane uviedol, že sa jedná o prerokovanie pripomienok a dôkazov, ktoré predložil
žalobca vo vyrubovacom konaní. Konateľka požiadala správcu dane o možnosť nazretia do spisu za
účelom oboznámenia sa s novými skutočnosťami. Po dohode bol stanovený termín nazretia do spisu na
deň 16.4.2018.J. B. pri nazretí do spisu uviedla, že po dohode s manželom upresní deň prerokovania
pripomienok, avšak napriek pokusu správcu dane o telefonické skontaktovanie sa s p. B., tento pokus

zostal bezvýsledný, nakoľko táto telefón nezdvihla. Dňa 18.4.2018 bol správcovi dane doručený list od
žalobcu, v ktorom bolo uvedené, že žalobca považuje daňovú kontrolu za neukončenú, nakoľko im nebol
riadne doručený protokol z daňovej kontroly.
Správca dane v oznámení č. 100830625/2018 zo dňa 26.4.2018 uviedol, že výzva na vyjadrenie
sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102046326/2017 zo dňa 27.9.2017 spolu s protokolom

č. 102046117/2017 zo dňa 27.9.2017 boli žalobcovi doručené dňa 27.9.2017 podľa § 30 ods. 4
Daňového poriadku, pričom o priebehu doručenia bol spísaný úradný záznam č. 102050807/2017 zo
dňa 27.9.2017, v ktorom zamestnanci správcu dane uviedli, že žalobcu poučili o následkoch odmietnutiaprevzatia písomnosti, teda o fikcii doručenia, preto uvedené písomnosti správca dane považoval za
doručené dňom 27.9.2017

V oznámení zo dňa 9.5.2018 žalobca oznámil správcovi dane, že predmetom ústneho pojednávania
nemôže byť prerokovanie pripomienok vo veci vyrubenia dane, nakoľko protokol nebol doručený v
súlade so zákonom a to s poukazom na miesto, kde sa protokol doručoval. Vzhľadom na uvedené
považoval žalobca danňovú kontrolu za neukončenú v lehote 1 roky.

Dňa 18.5.2018 správca dane spísal s daňovým subjektom zápisnicu o ústnom pojednávaní č.
100984857/2018 za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní, pričom
správca dane uviedol, že žalobca v rámci vyrubovacieho konania nepredložil žiadne nové skutočnosti,
dôkazy, ktoré by ovplyvnili výsledok daňovej kontroly. Žalobca do zápisnice uviedol, že nie je
zodpovedný za to, či spoločnosť RM MART, s.r.o. si na Sociálnej poisťovni splnila oznamovaciu

povinnosť a prihlásila svojich zamestnancov, resp. či ich poučila o BOZP. Taktiež poukázal na to, že mu
nebol doručený protokol v súlade so zákonom.
Správca dane sa s uvedenými námietkami žalobcu vysporiadal tak, že doručenie protokolu považuje za
súladné so zákonom a stanovisko Finančného riaditeľstva SR má informatívny charakter.

Žalobca v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie, v ktorom namietal tú skutočnosť, že nedošlo
k riadnemu začatiu daňovej kontroly, pretože úkony sa boli vykonávané mimo sídla žalobcu a mimo
úradných miestnosti daňového úradu. Taktiež namietal doručenie protokolu, keďže tento nebol doručený
elektronicky ani na adresu podľa Daňového poriadku, následkom čoho nedošlo k riadnemu doručeniu
protokolu, a teda daňová kontrola nebola skončená včas. Protokol z daňovej kontroly považoval za

nezákonný dôkaz. Žalobca taktiež namietal nedostatok odôvodnenia a nedostatky v hodnotení dôkazov
správcom dane. Žalobca poukázal na to, že nedošlo ani k samotnému začatiu daňovej kontroly,
keďže nebola spísaná zápisnica o tejto skutočnosti a doklady žalobcu boli bez potvrdenia prevzaté
a kontrolované v kaviarne BELIÉR Na základe uvedeného už samotný počiatok daňovej kontroly
podľa názoru žalobcu trpí vadou nezákonnosti. Namietal pravdivosť tvrdenia správcu dane, že ním boli

prevzaté doklady a po ich prevzatí, že boli vyhotovené ich kópie, keďže práve žalobca po naliehaní
zamestnancovsprávcudanevyhotovilkópievšetkýchdokladovzakontrolovanéobdobiaatietoodovzdal
zamestnancom správcu dane bez potvrdenia o ich prijatí. Žalobca namietal spôsob doručenia protokolu
z daňovej kontroly a v súvislosti s tým aj miesto, kde sa protokol doručoval, čo označil za konanie
správcu dane v rozpore s ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe

výkonu pôsobnosti orgánu verejnej moci (zákon o e-Governmente) a § 30 ods. 1 a 5 Daňového poriadku.
Uviedol, že nesprávne doručenie protokolu nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nenastalo,
preto nedošlo k ukončeniu daňovej kontroly v zákonnom stanovenej lehote. Žalobca poukázal aj na
stanovisko Finančného riaditeľstva k doručovaniu právnickej osobe, v ktorom nadriadený orgán správcu
dane uviedol, že protokol nebol správne a zákonne doručený. V súvislosti s uvedeným poukázal na

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2009, 8Sžf/29/2010, 6Sžf/52/2014, 1Sžf/52/2014 a
4Sžfk 10/2016 ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 29.6.2010 a zároveň konštatoval, že žalobca
nikdy neodmietol poskytnúť správcovi dane potrebnú súčinnosť. Čo sa týka samotného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia žalobca poukázal n a to, že odpočítanie dane nemôže byť viazané len na
splnenie si povinnosti iným daňovým subjektom a na túto skutočnosť musí správca dane pri daňovej

kontrole prihliadať a vysporiadať sa s ňou, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Sžf/1/2010 z 19.8.2010 ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03. V
tejto súvislosti žalobca namietal, že správca dane neprihliadol na to, že k neuznaným odpočítaniam
dane z vymenovaných dodávateľských faktúr existujú odberateľské faktúry na presne špecifikované
služby a objemy ich dodávok- vstupy a výstupy sa dajú presne časovo vymedziť a objemovo spárovať.

Preto považoval rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné a zmätočné. Podľa názoru žalobcu,
správca dane nedostatočne zistil skutkový stav, nevyvinul dostatok iniciatívy, aby vypočul konečného
prijímateľa služieb ako svedka, nič náležite nezdôvodnil, iba vyjadril pochybnosti a to všeobecnými a nič
nehovoriacimi frázami, pričom žalobca bol súčinný, správcovi predložil všetky daňové doklady, reagoval
na všetky výzvy a následne doručoval všetky dôkazy a vyjadrenia, o ktoré ho správca požiadal.II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán rozhodnutím č.101548589/2018 zo dňa 9.8.2018 potvrdilo
napadnuté rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel na DPH vo výške 163,20
Eura za zdaňovacie obdobie míj 2014. Odvolací orgán sa s námietkami žalobcu vysporiadal tak, že
čo sa týka začatia daňovej kontroly je daňový subjekt podľa § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku
povinný zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly. Z dôvodu, že v sídle

daňového subjektu neboli vhodné podmienky na vykonanie kontroly, daňový subjekt po dohode so
správcom dane zabezpečil miesto výkonu daňovej kontroly v priestoroch hotela Beliér. Podľa správcu
dane nie je pravdou, že tento navrhol uvedený priestor, pretože uvedený priestor zabezpečila konateľka
žalobcu. Žalovaný taktiež uviedol, že mu nevyplýva v zmysle ustanovení Daňového poriadku spisovať
zápisnicu o daňovej kontrole. Čo sa týka žalobcom predložených dokladov, k týmto žalovaný poukázal
na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. g) Daňového poriadku, v zmysle ktorého daňový subjekt má vo

vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta
podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy alebo
ich kópie. K námietke žalobcu, že protokol z daňovej kontroly nebol riadne doručený, žalovaný uviedol, ž
doručovanie písomnosti je v Daňovom poriadku upravené v unaveniach § 30 až 35, pričom protokol ako
aj výzva boli žalobcovi doručené dňa 27.9.2017 v súlade s ustanovením § 30 ods. 4 Daňového poriadku.

Žalovaný poukázal na to, že žalobca nazrel do administratívneho spisu dňa 2.10.2017 a vyhotovil si z
úradného záznamu o spôsobe doručenia protokolu fotokópiu, takže o skutočnostiach, ktoré súviseli s
doručením dokumentov mal vedomosť. Uviedol, že obaja konatelia boli v čase doručenia protokolu a
výzvy osobne prítomní a komunikovali so zamestnancami správcu dane a následne odmietli dokumenty
prevziať so záverom, aby ich správca dane zaslal na adresu sídla spoločnosti. Vzhľadom na uvedené

mal žalovaný za to, že došlo k odmietnutiu prijatia písomnosti v súlade s § 30 ods. 4 Daňového poriadku.
K stanovisku Finančného riaditeľstva žalovaný uviedol, že žalobca v tomto dopyte na predmetný
orgán zatajil relevantné skutočnosti, ktoré súviseli s doručovaním predmetnej písomnosti a ktoré v
konečnom dôsledku žalobca od zamestnancov správcu dane odmietol prevziať, preto táto odpoveď
bola vypracovaná na základe nepresne položenej otázky a v predmetnom konaní na ňu nemožno

prihliadať. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku sa výslovne neviaže na
osobnú formu doručenia písomnosti na miesto doručenia, preto sa písomnosť považuje za doručenú aj
v prípade, že pokus o osobné doručenie neprebiehal v mieste doručenia. Na základe uvedeného mal
za to, že nemožno na vec aplikovať závery vyslovené v rozsudkoch NS SR ani Ústavného súdu SR o
nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly po uplynutí jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.

Čo sa týka samotných zdaniteľných obchodov žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil reálnosť
prác v teréne v lokalite Vysoké Tatry, avšak spochybnil práce vykonané spoločnosťami RM MART, s.r.o.
a SKRM, s.r.o., keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že uvedené spoločnosti mu dodali služby

deklarované na vyššie uvedených faktúrach. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a)
a § 51 ods.1 písm. a) zákona o DPH, ktorých splnenie sa viaže na priznanie nároku na odpočet. Uviedol,
že správca dane oprávnene neakceptoval ako dôkaz p. D. predložené kópie dohôd o pracovnej činnosti
s 11 osobami, pretože neobsahovali dostatočné identifikačné údaje. Taktiež mal za to, že správca dane
oprávnene spochybnil tvrdenia p. D. z dôvodu, že nebolo fyzický možné, aby tento bol pri realizácií

viacerých zdaniteľných obchodov osobne.

Žalovaný uviedol, že daňový subjekt musí mať vedomosť o tom, či daňový subjekt, s ktorým uzatvára
obchodný vzťah, je funkčný a či riadne uskutočňuje podnikateľskú činnosť, preto nemožno tvrdiť, že ide
o prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu RM MART, s.r.o. na kontrolovaný subjekt. Na základe

uvedeného mal za to, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré od neho možno v rozumnej miere
požadovať, aby sa uistil, že zdaniteľný obchod nebude viesť k podozreniu k jeho účasti na daňovom
podvode (C-409/04).

Žalovaný mal za to, že v predmetnej veci žalobca vierohodnými, správcom dane overiteľnými dôkazmi

nepreukázal, že mu boli deklarované služby dodané tak, ako sú uvedené vo faktúrach, ktoré predložil
ku daňovej kontroly a tým nebolo preukázané, že pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi
daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočítanie dane. Čo sa týka rozhodnutia NSSR sp.zn.
3Sžf/1/2010, na ktoré poukazoval žalobca, žalovaný uviedol, že z obsahu predmetného rozsudkuvyplýva, že v konaní bolo zásadnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena za situácie, že
prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa, keď dodávateľ
nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral. Čo sa týka rozhodnutí SD EÚ na ktoré

poukázal žalobca tieto nebolo možné na vec aplikovať z dôvodu, že plnenie, o ktoré ide vo veci samej
predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku činnosť
ako ju definuje šiesta Smernica, pričom v danom prípade sa jedná o dodanie služieb, ktoré neboli
dodané deklarovanými obchodnými spoločnosťami, čiže nebola splnení podmienka podľa § 19 ods. 2
zákon o DPH. Podľa názoru žalovaného v predmetnej veci sa jednalo o umelo vytvorené obchodné

vzťahy (podvodné konanie), o ktorých samotný odberateľ musel vedieť, pretože fyzicky žiadnu služby od
deklarovaných dodávateľov neprijal ale formálne si uplatňoval odpočítanie dane z takto nadobudnutých
služieb. Mal za to, že správca dane objektívne zistil skutkový stav a prijatý právny záver dostatočne
odôvodnil, preto napadnuté rozhodnutie potvrdil.

III.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe

Voči rozhodnutiu žalovaného č. č.101548589/2018 zo dňa 9.8.2018 podal žalobca v zákonnom
stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal samotný začiatok daňovej kontroly, doručenie
protokolu z daňovej kontroly a v súvislosti s tým nezákonnosť samotného prvostupňového rozhodnutia
Daňového úradu Prešov č. 101009440/2018 zo dňa 22.5.2018 ako aj neukončenie daňovej
kontroly včas, nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesprávnosť skutkových zistení a

nezákonnosť získaných dôkazov.

Žalobca v správnej žalobe namietal, že daňová kontrola bola vykonaná v kaviarni BELIÉR, pričom o
tejto skutočnosti nebola spísaná zápisnica a doklady boli od žalobcu prevzaté bez potvrdenia tejto
skutočnosti. Na základe uvedeného má žalobca za to, že kontrolu nemožno považovať za začatú, keďže

jej začiatok kontroly trpí vadou nezákonnosti. Tvrdenie správcu dane, že tomuto boli predložené doklady,
z ktorých po prezretí boli vyhotovené kópie, označil žalobca za nepravdivé, keďže kópie dokumentov
vyhotovila externá účtovníčka a správca dane ich prevzal bez potvrdenia. Za nepravdivé žalobca označil
aj tvrdenie správcu dane, že originály dokumentov neboli žalobcovi vrátené v ten istý deň, keďže tieto
ním neboli ani prevzaté. Poukázal na to, že správca dane ani nezistil, či kópie sú totožné s originálmi

dokumentov.

Žalobca v správnej žalobe okrem iného namietal, že protokol mu nebol doručený na adresu sídla
spoločnosti ale zamestnanci správcu dane mu ho doručovali na adresu trvalého pobytu konateľky
kontrolovaného daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené má za to, že takýto spôsob doručenia je

nezákonný. Žalobca poukázal na to, že konateľka požiadala o riadne doručenie protokolu do sídla
spoločnosti, resp. elektronicky, čo však správca dane vyhodnotil ako odmietnutie prevzatia podľa §
30 ods. 4 Daňového poriadku a považoval zásielku za doručenú prostredníctvom fikcie. Podľa názoru
žalobcu iný spôsob doručovania je možný iba vtedy, ak je to vhodné a účelné, avšak aj v tomto prípade,
je možné doručovať iba na miesto doručenia podľa § 30 ods. 5 a 31 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca

namietal aj tú skutočnosť, že dňa 27.9.2017 nebol zamestnancami správcu dane poučený o tom, že
neprevzatieprotokolumázanásledokfikciudoručenia.Vzhľadomnato,žežalobcapovažovaldoručenie
protokolu za neúčinné a keďže daňová kontrola začala dňa 17.10.2016, mal žalobca za to, že nedošlo
k skončeniu daňovej kontroly v jednoročnej lehote. S poukazom na uvedené považoval prvostupňové
rozhodnutie Daňového úradu Prešov o vyrubení rozdielu dane za nezákonné. Poukázal na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/9/2007, 3Sžf/1/2009, 8Sžf/29/2010 a 6Sžf/52/2014. Žalobca uviedol,
že zmysle § 17 ods. 1 zákona o e-Governemente má správca dane povinnosť doručovať písomnosti
výhradne elektronicky, subsidiárne je možné doručovať písomnosti aj inak ako elektronicky, avšak len na
adresu sídla spoločnosti a nie do na adresu trvalého pobytu konateľov daňového subjektu. V dôsledku
nesprávneho doručenia protokolu, toto nemá právne účinky, a teda sa naň hľadí ako keby sa nestalo, v

dôsledku čoho nemohlo dôjsť k vyrubovaciemu konaniu a vydaniu rozhodnutia.Čo sa týka ďalšej námietky žalobcu týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia, žalobca má za to, že
každé rozhodnutie musí byť jasné a zrozumiteľné, pričom musí právne zdôvodniť všetky neuznané
výdavky s poukazom na presné uvedenie porušenia právneho predpisu. Žalobca mal za to, že

správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci. Poukázal na to, že predmetom daňovej kontroly
boli pilčícke a pomocné práce vykonané pre mesto Vysoké Tatry po kalamite v roku 2014, pričom
reálne došlo k odstráneniu polámaných stromov. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nespochybnil
vykonanie prác, avšak spochybňuje, kým boli práce vykonané. Poukázal na to, že správca dane
odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že žalobca nepreukázal dodanie zdaniteľného plnenia ako aj tým,

že z operatívneho preverovania osoby konateľa spoločnosti RM MART, s.r.o. malo byť preukázané,
že kontrolovaný zdaniteľný subjekt vystavoval faktúry bez reálnych zdaniteľných plnení, pričom osoba
prokuristu p. D. sa nemohla nachádzať na rôznych miestach Slovenska naraz, keď veľkému počtu
odberateľov zabezpečovať dodávky tovarov a služieb. Ďalším dôvod pre nepriznanie odpočtu DPH bola
tá skutočnosť, že konateľ spoločnosti RM MART, s.r.o., E. D., nemal vedomosť o činnosti spoločnosti
ako aj to, že p. D. mal byť nekontaktný počas výkonu daňovej kontroly a Sociálna poisťovňa oznámila

správcovi dane, že spoločnosť RM MART, s.r.o., nebola platiteľom poistného. Čo sa týka uvedených
skutkových zistení, žalobca namietal, že považuje za nelogické, aby správca dane neuznal odpočet
DPH, ak je preukázané, že práce boli fyzický v teréne vykonané a mestom Vysoké Tatry aj zaplatené a
následne zo strany žalobcu došlo k bezhotovostnej úhrade týchto prác na bankové účty spoločnosti RM
MART, s.r.o. a SKRM, s.r.o., ktoré práce vykonali. Čo sa týka tej skutočnosti, že žalobca nekomunikoval

s konateľom spoločnosti RM MART, s.r.o., tento uviedol, že konal s prokuristom p. D., ktorý robotníkov
na odstraňovanie kalamity aj fakticky dodal, preto nemal dôvod zisťovať, či tieto osoby sú prihlásené
v Sociálnej poisťovni. Poukázal aj na to, že dňa 6.10.2017 p. D. bol vypočutý a potvrdil dodanie
predmetných prác s uvedením konkrétnych mien pracovníkov.

Žalobca namietal aj nezákonne získané dôkazy, keďže napadnuté rozhodnutia vychádzajú aj z dôkazov
získaných po vyhotovení protokolu, teda po 27.9.2017, pričom tieto v protokole žiadnym spôsobom
nie sú uvedené, v priebehu daňovej kontroly neboli vykonané a žalobca sa k nim nemohol vyjadriť.
Konkrétne namietal zákonnosť operatívnych informácií z iných daňových konaní o tom, že spoločnosť

RM MART, s.r.o., resp. p. D. mal pre iné subjekty vystavovať faktúry, keďže prvýkrát sa o uvedenej
skutočnosti dozvedel až z napadnutého rozhodnutia a nie počas daňovej kontroly. Taktiež namietal
zákonnosť úradného záznamu Daňového úradu Košice č. 102413227/2017 zo dňa 20.11.2017, keďže
ide o informácie z iného daňového konania, ktoré boli získané dva mesiace po vyhotovení protokolu. Z
toho istého dôvodu namietal aj zistenia, že konateľ RM MART, s.r.o., p. D. nemal vedieť, že je konateľom

uvedenej spoločnosti, keďže tieto skutočnosti vyšli najavo až 6.10.2017, a taktiež aj správa Sociálnej
poisťovne bola získaná po skončení daňovej kontroly a žalobca sa k tejto skutočnosti už nemohol
vyjadriť. Žalobca namietal, že správca sa nevysporiadal s tou skutočnosťou, že p. D. označil osoby, ktoré
práce vykonávali. Poukázal na to, že správca dane nevypočul svedka B., konateľa SKRM, s.r.o, ktorého
žalobca navrhol ako svedka a taktiež sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal.

Poukázal na to, že existujú odberateľské faktúry na presne špecifikované služby a objemy dodávok,
t.j. vstupy a výstupy sa dajú presne časovo vymedziť a obsahovo a objemovo spárovať, pričom takéto
objemy dodávok, prísne limitované časom, nemohli byť vykonané iba vo vlastnej réžií žalobcu, ale boli
vykonávané dodávateľským spôsobom. Za základné ekonomické pravidlo žalobca označil, že ak sa
tovar nenakúpil, neexistuje, takýto tovar nemôže byť ani predaný, čiže nemôže existovať ani tržba z

neexistujúceho tovaru. Za logické vyústenie tohto pravidla žalobca považoval to, že nedodané služby
nemohli byť ďalej ani predané, preto úvahy o tom, že služby boli nakúpené od iného dodávateľa
sú bezpredmetné. Žalobca namietal, že správca dane bol 3 roka nečinný, pričom samotný žalobca
zabezpečil kontakt na svedka - prokuristu dodávateľskej spoločnosti a poskytol ho správcovi dane ešte
pred vydaním protokolu.

Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce pre riadne posúdenie

veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základe napadnutého rozhodnutia bol v rozpore
s administratívnym spisom a nemal v ňom oporu a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Nazáklade uvedeného žiadal žalobcu zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Prešov zo dňa 22.5.2018, č. 101009440/2018 a priznať nárok na náhradu trov konania.

IV.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 4.12.2018 uviedol, že tvrdenie žalobcu o mieste daňovej kontroly je
pre posúdenie zákonnosti začatia daňovej kontroly právne irelevantné, keďže práve uvedené miesto
zabezpečila žalobkyňa. Daňová kontrola sa začala 17.10.2016, t.j. v deň uvedený v oznámení č.
103860313/016 zo dňa 8.9.2016.
K nezákonnému doručeniu protokolu žalovaný uviedol, že o e-Governmente v ustanovení § 60b ods. 2

stanovuje, že orgán verejnej moci môže postupovať podľa osobitného predpisu, ktorým je v predmetnom
prípade Daňový poriadok. Z elektronického výkonu moci bola vyňatá agenda finančnej správy, v
ktorej elektronická komunikácia prebieha prostredníctvom portálu FS, teda sa jedná o elektronickú
komunikáciu podľa iného právneho predpisu. Žalovaný poukázal na to, že Daňový poriadok v ustanovení
§ 30 ods. 1 umožňuje doručovať písomnosť prostredníctvom správcu dane a v prípade ich odmietnutia

spája s takýmto konaním následok fikcie doručenia. Čo sa týka miesta doručovania, žalovaný uviedol,
že vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku neviaže osobnú formu doručenia
písomnosti na miesto doručenia, t.j. v prípade, ak adresát odmietne písomnosť prijať, považuje sa táto
za doručenú aj napriek tomu, že pokus o osobné doručenie neprebiehal v mieste doručenia. Vzhľadom
k uvedenému nesúhlasil žalovaný so žalobcom, že kontrola nebola v zákonnom stanovenej lehote.

K skutkovým okolnostiam žalovaný zotrval na skutkových zisteniach správcu dane, ktoré vo vyjadrení
zhrnul, pričom sa jedná o totožné závery ako vyplývajú z napadnutých rozhodnutí. Zároveň žalovaný
uviedol, že v danom prípade je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou „čiernej
práce“, napr. fyzickými osobami, ktoré nie súd podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré

neboli registrované na dani z pridanej hodnoty ale správca dane preukazne zistil, že neboli dodané
deklarovaným dodávateľom a to spoločnosťou RM MART, s.r.o.. Žalovaný uviedol, že správca dane
nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalitách Vysoké Tatry ale spochybnil práce vykonané osobou
uvedenou na predložených faktúrach, keďže uvedené nebolo v procese dokazovania preukázané.

Žalovaný uviedol, že pre posúdenie veci je podstatné, aby bolo preukázané, že došlo k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia osobou, ktorá toto zdaniteľné plnenie účtovala a kumulatívnemu naplneniu
základných podmienok pre uplatnenie odpočítania DPH v súlade so zákonom o DPH. Žalovaný zotrval
na svojom stanovisku, že žalobca v danom prípade nepreukázal vierohodnými a overiteľnými dôkazmi,
že mu boli deklarované služby dodané tak ako sú uvedené vo faktúrach a tým nebolo preukázané, že

pri týchto tovaroch a službách vznikla dodávateľovi daňová povinnosť a právo na odpočítanie dane.

Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom najvyšší súd
poukázal na základnú zásadu obchodného práva a to zásadu poctivého obchodného styku, v zmysle
ktorého štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností,

ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania ale aj o subjektoch, v spolupráci
s ktorými tak činí. Ak mu takéto vedomosti chýbajú, ide o výkon práva v rozpore s § 264 Obchodného
zákonníka, ktorý nepožíva právnu ochranu. Keďže v daňovom konaní platí prejednávacia zásada a
nie vyhľadávacia žalovaný uviedol, že žalobca mal povinnosť daň jednak priznať ale zároveň mal toto
tvrdenie aj preukázať, t.j. mal preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak ako ho

deklaroval žalobca v daňovom priznaní a to aj osobou, uvedenou na tomto doklade. V prejednávanom
prípade podľa žalovaného však bola spochybnená existencia deklarovaných zdaniteľných obchodov,
ktoré mali byť predmetom obchodovania v reťazci dodávateľov RM MART, s.r.o. - SKRM, s.r.o. a
HOLZ PRODUKT, s.r.o., keďže obchodom týchto spoločností svedčí iba existencia formálnych dokladov.
Uviedol, že najvyšší súd už viackrát judikoval, že podmienky, za ktorých vzniká nárok na odpočet sú

hmotnoprávnej povahy a ich preukázanie spočíva na daňovom subjekte (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím ÚS SR III.ÚS 78/2018 z
23.2.2011)K rozsudkom C- 354/03, C- 355/03, C- 484/03, na ktoré poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že
Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí v spojenej veci vyslovil, že nárok na odpočet dane nemôže byť

dotknutýskutočnosťou,ževreťazcidodávokjeniektorátransakciazaťaženádaňovýmpodvodom,avšak
uvedené rozsudky nemožno na predmetnú vec aplikovať, nakoľko Súdny dvor EÚ vychádzal z toho,
že plnenie predstavuje dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a ide o hospodársku
činnosť ako ju definuje 6.Smernica, avšak v danom prípade sa jedná o dodanie služieb, ktoré neboli
dodané deklarovanými obchodnými spoločnosťami, čiže nebola splnená podmienka podľa § 19 ods. 2

z. o DPH.

Poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/19/2011, v ktorom
najvyšší súd vyslovil právny názor na preukazovanie reálneho dodania deklarovaných služieb v rámci
obchodných vzťahov. Z uvedeného vyplýva, že ak správca dane získa oprávnené pochybnosti o tom,

či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie ale daňový subjekt musí
preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry.

Na základe uvedených zistení žalovaný zastáva názor, že správca dane dodržal zásadu ekonomického

dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu, pričom skutočným
obsahom podľa správcu dane bolo iba profitovať žalobcom na odpočítaní dane z pridanej hodnoty
za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarovaného ako nákup od tuzemského
dodávateľa, pri ktorých sa však reálnosť dodania nepotvrdila. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva
názor, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a po právnej stránke vec správne posúdil, preto

navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi trovy.

V.

Replika žalobcu

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.1.2019 uviedol, že zotrváva na všetkých svojich skutkových a právnych
tvrdeniach uvedených v žalobe.

K tvrdeniu žalovaného, že priestory Hotela Beliér zabezpečoval žalobca po dohode so správcom sa
podľa vyjadrenia žalobcu nezakladajú na pravde, keďže neexistuje žiadny cestovný príkaz ani súhlas
s pracovnou cestou do Hotela Beliér. K nezákonnosti doručenia protokolu žalobca uviedol, že spornou
skutočnosťou v predmetnom prípade sú účinky, resp. dôsledky, ktoré vyvoláva doručenie protokolu v
listinnej podobe na adresu trvalého pobytu konateľov žalobcu. Keďže žalobca má za to, že protokol

nebol doručený v lehote 1 roka od začatia daňovej kontroly akékoľvek dorubovanie dane v dôsledku
takto vykonanej kontroly je protiprávne. Žalobca zotrval na tom, že bolo v dostatočnej miere preukázané,
že práce boli aj reálne vykonané, čo v neposlednom rade nespochybňuje ani samotný žalovaný.

VI.
Duplika žalovaného

Žalovaný v duplike zo dňa 18.2.2019 poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku,

v zmysle ktorého má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane zabezpečiť
vhodné miesto a podmienky na vykonanie kontroly. Keďže v oznámení o začatí daňovej kontroly bolo
uvedené, že táto sa vykonáva v sídle žalobcu, pričom u neho neboli vhodné podmienky, žalobca po
dohode so správcom dane zabezpečil iné vhodné miesto na výkon daňovej kontroly. Z cestovného
príkazu ako aj z výpisu dochádzky zamestnankyne je zrejmé, že na služobnú cestu v deň začatia

daňovej kontroly bol vyhotovený riadny cestovný príkaz, v ktorom je uvedené miesto rokovania na
adrese sídla žalobcu a adrese sídla ekonómky žalobcu. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že
poverené zamestnankyne správcu dane sa dostavili na dresu miesta výkonu daňovej kontroly, ktoré bolo
dohodnuté so žalobcom. Skutočnosť, že žalobca v konečnom dôsledku na uvedenej adrese zabezpečilmiesto výkonu daňovej kontroly v deň jej začatia v priestoroch Hotela Beliér, žiadnym spôsobom
nemohli ovplyvniť. Podľa žalovaného zamestnankyne správcu dane nemohli predpokladať, že žalobca v
uvedenom hoteli nemá zriadenú žiadnu kanceláriu, pretože je bežnou praxou, že podnikateľské subjekty

majú v prenájme aj priestory hotelov. Žalovaný sa nevyhol ani pomenovaniu miesta začatia daňovej
kontroly, keďže toto je riadne uvedené v protokole z daňovej kontroly na prvej strane.

Čo sa týka účinnosti doručenia zotrval žalovaný na predchádzajúcich vyjadreniach a mal za to, že
protokol ako aj výzva na vyjadrenie boli riadne žalobcovi doručené dňom, kedy tieto odmietol prevziať.

Čo sa týka ustanovenia § 14 Daňového poriadku uvedené upravuje, ktoré osoby majú povinnosť
doručovať podania správcovi dane prostredníctvom elektronických prostriedkov, čiže predmetné
ustanovenie neobsahuje povinnosť elektronického doručovania zo strany správcu dane daňovým
subjektom ale túto povinnosť ukladá daňovým subjektom. Žalovaný mal za to, že daňová kontrola bola
vykonaná v súlade som zákonom a protokol je zákonný.

VII.
Priebeh konania pred správnym súdom

Krajský súd v Prešove ako súd vecne a miestne príslušný všeobecnú správnu žalobu prejednal v konaní
vedenom pod sp. zn. 2S/86/2018.

Rozsudkom č. k. 2S/86/2018-281 zo dňa 7.11.2019 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č.

101548589/2018 zo dňa 9.8.2018 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov č.
101009440/2018 zo dňa 22.5.2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho rozsudku správny súd poukázal na to, že prejednal konanie, v ktorom bol

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, pričom vychádzal z výkonu
daňovej kontroly, ktorá bola vykonávaná u žalobcu za zdaňovacie obdobie máj až november 2014, z
ktorej bol vyhotovený identický protokol č. 102046117/2017 zo dňa 27.9.2017. Správny súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 2S/86/2018 zo dňa 7.11.2019.

V rozsudku sp. zn. 2S/86/2018-281 zo dňa 7.11.2019 krajský súd považoval žalobcom uvedenú
námietku ohľadom doručovania protokolu o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 27.09.2017 za
opodstatnenú a dospel k záveru, že doručenie protokolu zo dňa 27.9.2017 nebolo vykonané v súlade
s § 30 ods. 5 v spojení s § 31 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko správcovi dane vyplývala povinnosť

doručiť protokol elektronickými prostriedkami, k čomu nedošlo. Aj za predpokladu, že by správca dane
považoval doručovanie zamestnancami správcu dane za účelné, teda nedoručoval by elektronickými
prostriedkami, nemožno doručovať písomnosti v rozpore s miestom doručenia, ktoré vyžaduje zákonné
ustanovenie v § 30 ods. 5 Daňového poriadku. Správca dane bol povinný teda doručiť protokol na adresu
sídla žalobcu. Správny súd sa v tomto ohľade stotožnil so žalobcovou žalobnou námietkou nesprávnosti

doručovania predmetného protokolu a považoval doručenie za nezákonné a teda neúčinné.

Ďalej krajský súd dôvodil tým, že s poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní má prioritne
dôkaznú povinnosť daňový subjekt a správca dane len následne verifikuje ním predložené skutočnosti,

pričom podľa ustanovenia § 24 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný čo najúplnejšie zistiť
skutkový stav, správny súd mal za to, že správca dane pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhnutý
výsluch osôb, ktoré podľa tvrdení prokuristu dodávateľa mali vykonávať práce na odstraňovaní kalamity.
Uvedenéosobybolivpredloženýchdohodáchopracovnýchčinnostiachoznačenémenom,priezviskom,
dátumom narodenia, rodným číslom, mestom trvalého bydliska ako aj číslom občianskeho preukazu,

preto správca dane dopytom na Register obyvateľov mohol zistiť konkrétnu adresu týchto osôb a
následne tieto predvolať na výsluch za účelom zistenia, či tieto osoby vykonávali pilčícke práce a pre aký
subjekt, prípadne za účelom zistenia iných skutočností relevantných pre predmetné daňové konanie.
Uvedenézisteniapovažovalsprávnysúdzarozhodujúceprezistenie,čitietooznačenéosobyvykonávalipráce, vyúčtované na jednotlivých faktúrach, pre spoločnosť RM MART, s.r.o. a SKRM,s.r.o. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti správny súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej
správybolonedostačujúcenariadneposúdenieveciapretonapadnutérozhodnutiespolusrozhodnutím

správcu dane zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.

VIII.
Konanie o kasačnej sťažnosti

Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalovaný kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods.
1 písm. g/ SSP. Namietal, že sa nestotožňuje s prijatým záverom v odôvodnení napadnutého rozsudku
správneho súdu (bod 68 rozsudku zo 7.11.2019. sp. zn. 2S/86/2018), v ktorom súd uviedol, že v konaní

správnych orgánov sa vyskytla vada, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov
oboch stupňov, súvisiaca s procesným postupom správcu dane s doručovaním protokolu z daňovej
kontroly z 27.9.2018 č. 102046117/2017, pretože v danom prípade doručovanie predmetného protokolu
žalobcovi, zamestnanci správcu dane Daňového úradu Prešov uskutočnili v súlade s procesným
predpisom - druhej vety ustanovenia 30 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého ak je to účelné

a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Podľa žalobcu § 30 ods. 5 v spojení s §
31 ods. 3 Daňového poriadku, neukladá povinnosť správcovi dane doručovať písomnosti daňovým
subjektom elektronickými prostriedkami, tak ako to uvádza správny súd v bode 68 rozsudku. Žalovaný
nesúhlasil s námietkou krajského súdu, že sa s pochybením správcu dane nevysporiadal a uviedol, že s
procesom doručovania protokolu zamestnancami správcu dane žalobcovi riadne zákonným spôsobom

vysporiadal, čo vyplynulo jednak z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z vyjadrenia k žalobe.
Žalovaný poukázal na procesnú stránku daňového práva, ktorý v ustanovení § 30 ods. 1 Daňového
poriadku ustanovuje, že správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to
účelné a možné, písomnosť doručujú zamestnanci správcu dane. Podľa ustanovenia § 30 ods. 2
daňového poriadku ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane

doručuje písomnosti prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb, iného orgánu, ak to ustanovuje
osobitný predpis alebo verejnej vyhlášky. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva záver, že daňový
poriadok stanovuje, že písomnosti v rámci správy daní sú doručované rôznymi spôsobmi, pričom
sú prednostne doručované elektronickými prostriedkami alebo zamestnancami správcu dane. Podľa
žalovaného z odôvodnenia kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku je zrejmé, že krajský súd

sa reálnym doručovaním protokolu zamestnancami správcu dane (§ 30 ods. 1 Daňového poriadku)
žiadnym spôsobom nezaoberal, ale v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdil, že „protokol bol správca
dane povinný žalobcovi doručiť elektronickými prostriedkami, k čomu nedošlo“. Sťažovateľ zároveň
poukázal na skutočnosť, že výnimku z povinnosti odosielania úradných dokumentov cez elektronickú
schránku na ÚPVS ustanovuje § 60b ods. 2 zákona o e-Governmente, podľa ktorého môže orgán

verejnej moci postupovať podľa osobitného predpisu, ktorý samostatne upravuje spôsob elektronickej
komunikácie. V prípade Finančnej správy SR ide o daňový poriadok, pričom z tohto dôvodu bola z
elektronického výkonu moci vyňatá agenda Finančnej správ SR, v ktorej elektronická komunikácia
prebieha prostredníctvom portálu Finančnej správy (PFS). Na základe uvedených skutočnosti tvrdenie
súdu, že zamestnanci správcu dane nedoručili protokol a výzvu žalobcovi elektronicky, je z jeho strany

nedôvodné, pretože v danom prípade správca dane bol povinný doručovať predmetné písomností podľa
procesného predpisu §§ 30 až 35 Daňového poriadku. Sťažovateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, správneho
súdu (bod 89 rozsudku) ohľadom výsluchu označených osôb.

VovzťahukmerituvecižalovanýpoukázalnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

ohľadom dôkazného bremena, z ktorej podľa žalovaného vyplynul záver, že ak správca dane spochybní
reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k
vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. Ak totiž daňovník reálne nepreukáže uskutočnenie
zdaniteľného plnenia, je vecou jeho podnikateľského rizika, aby znášal dôsledky tohto konania. Pri
uzatváraní obchodov si mal dostatočne zistiť a overiť dôveryhodnosť svojho zmluvného partnera, inak

sa vystavuje riziku neuznania takýchto výdavkov za daňové výdavky zo strany daňových orgánov.
Kasačnému súdu žalovaný navrhol, aby napadnutý rozsudok správneho súdu z 07.11.2019, č. k.
2S/86/2018-281 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Najvyšší správny súd SR ako súd kasačný rozsudkom sp. zn. 5Sžfk/22/2020 zo dňa 09.12.2021 zrušil
kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu č. k. 2S/86/2018-281 zo dňa 7.11.2019 a

vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozsudku kasačný súd rozhodol tak, že kasačnej sťažnosti žalovaného vyhovel a
napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom konaní bol

predmetom konania o kasačnej sťažnosti rozsudok, ktorým Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie
žalovaného z 9.8.2018 Číslo: 101548589/2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu
Prešov zo dňa 22.5.2018 Číslo: 101009440/2018 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Konanie
vychádza z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj až november 2014, z ktorej bol vyhotovený
protokol z 27.9.2017 č.: 102046117/2017. Nakoľko kasačný súd zrušil rozsudok Krajského súdu v
Prešove z dôvodov uvedených v odôvodnení zrušujúceho rozsudku, krajský súd postupoval v zmysle

vysloveného právneho názoru NSS SR a vo veci opätovne rozhodol.

IX.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

Podľa § 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,

opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 180 ods. 1 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom
prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny

opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

Podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy

bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH, poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu
v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené

bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých
najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového
zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami.
Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane.

Podľa § 30 ods. 4 Daňového poriadku, ak adresát bezdôvodne odmietne prijať písomnosť, je táto
doručená dňom, keď bolo prijatie odmietnuté; o tom musí doručovateľ adresáta poučiť.

Podľa § 30 ods. 5 Daňového poriadku, ak nejde o doručovanie elektronickými prostriedkami, doručuje
sa písomnosť na adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane; inak
sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla
(ďalej len „miesto doručenia“); ustanovenie § 9 ods. 11 tým nie je dotknuté.Podľa § 31 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, do vlastných rúk sa doručujú písomnosti, ak je deň
doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené
s právnou ujmou.

Podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku, písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe,
je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby, alebo osoba, ktorá
je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená

prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde
doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ
písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne
právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň
doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela.

Podľa § 32 ods. 1, 3, 4 a 7 Daňového poriadku na písomnosti správcu dane doručované elektronickými
prostriedkami (ďalej len „elektronický dokument“) sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitného
predpisu) Správca dane doručuje elektronický dokument osobe podľa § 14 a daňovému subjektu, ktorý
o to požiada. Elektronický dokument sa doručuje do elektronickej osobnej schránky osoby uvedenej v

odseku 3. Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,

miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia

oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa

odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.

Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo

dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán
môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac
o 12 mesiacov.

Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne
bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak
možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa
začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní.

Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a§ 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,
ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa
§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú

kontrolu.Vyrubovaciekonaniepodoručeníprotokolusvýzvoupodľa§49ods.1vykonáarozhodnutievo
vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2.

Podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej

správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania
pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane.
Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu.
Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov
vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na
prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný

záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu
podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania
poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.

Na prejednanie veci nariadil správny súd podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktoré sa
uskutočnilo dňa 07.02.2023. Na pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca žalobcu, žalovaný svoju
neúčasť ospravedlnil, správny súd preto vec prejednal v neprítomnosti žalovaného podľa § 114 SSP.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na žalobnom návrhu aj na žalobných bodoch,
pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 2S/86/2018-281, ako aj na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžf/22/2020, s ktorého závermi sa musí správny orgán
vysporiadať.

Správny súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s podstatnou námietkou žalobcu
a to, že protokol zo dňa 27.9.2018 č. 102046117/2017 nebol žalobcovi riadne doručený a stal
sa tak nezákonným dôkazom, o ktorý správca dane oprel svoje závery v rozhodnutí. V spojitosti
s tvrdeným nedoručením protokolu následne žalobca namietal aj neukončenie daňovej kontroly v

zákonom stanovenej lehote.

Najvyšší súd SR v bode 9 odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 8Sžfk/28/2020 zo dňa 27.1.2021 citoval
vo vzťahu k tejto námietke nasledovnú časť rozsudku sp. zn. 2S/85/2018 zo dňa 7.11.2019, ktorý sa

týka daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobia máj – november 2018 a teda aj veci
pôvodne vedenej pod sp. zn.: 2S/86/2018:

„10. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce najmä z
toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a
vyjadrení žalovaného k žalobe z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
11.Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok
obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

12.Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že kľúčovou otázkou pre posúdenie veci je preukázanie
doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly a naplnenia podmienok pre uplatnenie si odpočtu DPH
a s tým súvisiace unesenie dôkazného bremena zo strany sťažovateľa, resp. jeho prípadný prenos
na správcu dane. S poukazom na obsah spisu s týmto však bezprostredne súvisí aj čiastková otázkaviažucasaktomu,čisťažovateľprijalvšetkyrozumnéopatreniasodbornoustarostlivosťouvyplývajúcou
z jeho podnikateľskej činnosti za účelom zabránenia tomu, aby bolo reálne uskutočnenie zdaniteľných
obchodov, tak ako sú deklarované prostredníctvom daňových dokladov, spochybnené.

13.Kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nekonzistentný,
nepresvedčivý, zmätočný a vnútorne si vzájomne odporujúci a správny súd vec nesprávne právne
posúdil.
14.Na úvod kasačný súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej
republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako

aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom súdnictve
s odkazom na ustanovenie §139 ods. 2, Správneho súdneho poriadku. Z odôvodnenia rozhodnutia
správneho súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež
nedáva dostatočné záruky pre to. že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim
ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

15.Podľa názoru kasačného súdu je správny súd povinný sa vo svojom rozhodnutí vždy riadne
vysporiadať so všetkými podstatnými žalobnými námietkami a vyjadreniami žalovaného. Ak správny súd
správnej žalobe vyhovie a napadnuté rozhodnutie zruší, pričom sa riadne nevysporiada s námietkami
žalovaného alebo sa zabudne zaoberať niektorou z podstatných námietok žalobcu alebo žalovaného,
nemôžekasačnýsúdničiné,akojehorozhodnutiezrušiťavecmuvrátiťvzmysle§462ods.1Správneho

súdneho poriadku na ďalšie konanie a to i vtedy, ak by žalobné námietky kasačný súd mohol sám
spoľahlivo posúdiť z obsahu predložených spisov.
16.V prejednávanej veci kasačný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že správny súd si vo svojom
rozhodnutí sám odporuje, ak považoval daňovú kontrolu za neukončenú a protokol riadne nedoručený
a následne v bode 89 svojho rozhodnutia uvedie, že „V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov

najskôr sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou sa nedodržania zákonnej jednoročnej lehoty
na vykonanie daňovej kontroly a iba v prípade, ak správne orgány dospejú k záveru, že v dôsledku
neposkytnutia súčinnosti žalobcu došlo k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej jednoročnej
lehote, bude následne ich úlohou doplniť dokazovanie o žalobcom navrhnuté dôkazy a to doplniť
dokazovanie o výsluch osôb označených ako zamestnanci spoločnosti RM MART, s.r.o. a vysporiadať

sa s návrhom žalobcu na výsluch svedka D., ako aj svedka p. B., resp. tieto dôkazy vykonať". Toto
nemožno považovať zo strany krajského súdu za zrozumiteľné a presvedčivé vysvetlenie dôvodov,
prečo nemožno považovať protokol za doručený podľa § 30 ods. 4 daňového poriadku. Zo žiadneho
ustanovenia zákona (rozumej daňového poriadku a zákona o e-Governmente) nevyplýva záver, že by
právny úkon správcu dane, t. j. doručovanie protokolu prostredníctvom správcu dane, mal za následok

jeho neplatnosť a to aj v prípade, že sa nedoručovalo v sídle daňovníka, u ktorého bola vykonaná
daňová kontrola, ale v mieste, kde sa oprávnené osoby zdržiavali. Kasačný súd musel preto námietke
sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci v časti týkajúcej sa povinnosti doručovať protokol
výlučne elektronickým spôsobom vyhovieť, nakoľko správca dane môže doručovať písomnosti buď
elektronicky, alebo aj prostredníctvom svojich zamestnancov, nakoľko mu to umožňuje ust. § 30 ods. 1

daňového poriadku, pričom oba spôsoby doručenia sú rovnocenné. Pokiaľ ide o samotné meritum veci
kasačný súd odkazuje na svoju doterajšiu širokú a dostatočnú judikatúru.“
17. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná
v zmysle ustanovenia § 440 ods. 1 písm. g/ a f/ Správneho súdneho poriadku, a preto rozsudok
Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/85/2019 - 219 zo 07. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil podľa

ustanovenia § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku na ďalšie konanie. P ďalšom konaní bude
úlohou správneho súdu postupovať pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy v
spojení s rozhodnutím prvoinštančného orgánu verejnej správy vo vyššie naznačenom smere. V novom
rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd aj o náhrade trov konania v konaní o kasačnej sťažnosti
(ustanovenie 467 ods. 3 Správneho súdneho poriadku).“

V zrušujúcom rozsudku NSS SR pod sp. zn.: 5Sžfk/22/2020 zo dňa 9. decembra 2021 cituje:

„Kasačný súd konštatuje, že primárnou, predbežnou otázkou pre posúdenie predmetnej veci je
preukázanie doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly. Len prípadný záver správneho súdu

o tom, že daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej lehote jedného roka, dáva opodstatnenie
na následný meritórny prieskum rozhodnutia správneho orgánu. V predmetnej veci platí, že až po
jednoznačnom závere, že bol Protokol dňa 27.09.2017 žalobcovi za vyššie opísaného skutkového
záveru doručený, je možné zaoberať sa následnou otázkou o naplnení podmienok pre uplatnenie siodpočtu DPH a unesením dôkazného bremena zo strany žalobcu. V prípade záveru o neúčinnosti
doručenia protokolu o vykonaní daňovej kontroly, v dôsledku čoho by bola prekročená zákonná lehota
jedného roka, sa ďalšie skúmanie rozhodnutia správneho orgánu javí ako nadbytočné.

Hoci krajský súd v bodoch 67-74 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že bol Protokol doručený
nezákonne, a teda neúčinne, v záverečnom usmernení pre správny orgán v bode 89 napadnutého
rozsudkuuviedol:„Vďalšomkonaníbudeúlohousprávnychorgánovnajskôrsavysporiadaťsnámietkou
žalobcu týkajúcou sa nedodržania zákonnej jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a iba
v prípade, ak správne orgány dospejú k záveru, že v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu došlo

k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne ich úlohou doplniť
dokazovanie o žalobcom navrhnuté dôkazy a to doplniť dokazovanie o výsluch osôb označených ako
zamestnanci spoločnosti RM MART, s.r.o. a vysporiadať sa s návrhom žalobcu na výsluch svedka...,
resp. tieto dôkazy vykonať.“ Z uvedeného vyplýva, že krajský súd si v napadnutom rozsudku sám
odporuje,aknajprvpovažovaťdaňovúkontroluzaneukončenúaProtokolriadnenedoručenýanásledne
uložil správnym orgánom úlohu vysporiadať sa s námietkou týkajúcou sa nedodržania zákonnej lehoty.

V zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný právnym názorom,
ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku. Kasačný súd zdôrazňuje, krajský súd sa mal sám
jednoznačne vysporiadať s námietkou týkajúcou sa nedodržania zákonnej lehoty a toho, či došlo
k nedoručeniu Protokolu v zákonom stanovenej lehote v dôsledku neposkytnutia súčinnosti žalobcu.
Krajský súd v napadnutom rozsudku najprv uviedol, že Protokol nemožno považovať za doručený

a následne uviedol, že orgán verejnej správy má vo veci ďalej postupovať tak, že sa vysporiada
s námietkou o doručenie tohto Protokolu. Krajský súd rovnako nepresvedčivo vysvetlil dôvody, prečo
nemožno považovať Protokol za doručený podľa §30 ods. 4 Daňového poriadku, keď najprv konštatoval,
že správca dane bol povinný Protokol doručovať elektronicky a následne uviedol, že správca dane mal
Protokol doručovať v sídle daňovníka, u ktorého bola vykonaná daňová kontrola.

Kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný,
nepresvedčivý, zmätočný a vnútorne si vzájomne odporujúci.
V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov,
ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť
súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom súdnictve s odkazom na ustanovenie § 139

ods. 2 SSP. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu potom musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a správnymi závermi na druhej strane.
Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku
ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Správny súd nemusí
dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú

jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania.
Kasačný súd po preskúmaní obsahu, štruktúry a logických nadväznosti vyhodnotenia jednotlivých
skutkových dôvodov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd nepostupoval v intenciách

ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, druhá a tretia veta, pretože, ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu
verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako
má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať.
Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Kasačný súd zdôrazňuje, že postup pre
orgán verejnej správy v napadnutom rozsudku priamo odporuje zvyšnej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Toto je v rozpore s povinnosťou
krajského súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, ktorá je podstatnou súčasťou práva na riadny
a spravodlivý proces.
Vychádzajúc z uvedeného, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný dospel k záveru,
že kasačná sťažnosť je dôvodná v časti namietajúcej rozpory v záveroch krajského súdu v zmysle

ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) SSP, preto rozsudok krajského súdu v Prešove č. k.: 2S/86/2018-281
zo dňa 7. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 462 ods. 1 SSP na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu postupovať pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného
orgánuverejnejsprávyvspojenísrozhodnutímprvoinštančnéhoorgánuverejnejsprávytak,žesanajprv
sám jednoznačne vysporiada s tým, či bol v predmetnej veci Protokol riadne doručený, a teda či bola

daňová kontrola ukončená v zákonnej lehote. Len v prípade, ak krajský súd dospeje k jasnému záveru,
že Protokol bol účinne doručený v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, bude následne jeho úlohou
zaoberať sa otázkou dokazovania v daňovom konaní. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne
správny súd aj o náhrade trov konania v konaní o kasačnej sťažnosti (ustanovenie § 467 ods. 3 SSP).“Podľa § 469 SSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, krajský súd, aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

Správny súd je v zmysle § 469 SSP viazaný vyššie citovaným právnym názorom kasačného súdu, preto
námietku týkajúcu sa doručovania protokolu o daňovej kontrole žalobcovi a z nej plynúcu námietku o
nezákonnej dĺžke trvania daňovej kontroly posúdil ako nedôvodnú.

Knámietketýkajúcejsanedoručovaniapísomnostivpriebehudaňovejkontrolyavyrubovaciehokonania
elektronicky správny súd poukazuje najmä na znenie § 63 ods. 1, § 30 ods. 1 a § 32 ods. 1,3,4,7,8, §
14 ods. 2 písm. a) a § 165b ods. 3 Daňového poriadku, ako aj na relevantné ustanovenia (§ 60b ods.
1, 2 a § 60f ods. 1, ods. 6) zákona o e-Governmente upravujúcich podmienky doručovania písomnosti
v daňovom konaní, a to aj elektronickou formou.

V zmysle § 165b ods. 3 Daňového poriadku sa podľa ustanovenia § 32 Daňového poriadku o
elektronickom doručovaní malo postupovať najskôr od 1. januára 2016, aj to však len vo vzťahu k
jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na webovom sídle.

Podľa § 60f ods. 6 zákona o e-Governmente správca špecializovaného portálu alebo agendového
systému slúžiaceho na elektronickú úradnú komunikáciu s orgánmi finančnej správy v colnom konaní
alebo inom správnom konaní pred colným orgánom a v správe daní, nie je do 31. decembra 2020

povinný prepojiť informačné systémy verejnej správy v jeho správe s ústredným portálom, ak umožňuje
elektronickú komunikáciu s nimi prostredníctvom ústredného portálu iným spôsobom.

Z ustanovenia § 60f ods. 6 zákona o e-Governmente, ktorý je osobitným predpisom upravujúcim

elektronické doručovanie písomnosti pri výkone verejnej moci nevyplýva odlišné stanovenie povinnosti
elektronického doručovania správcom dane, než vyplýva z § 165 ods. 3 daňového poriadku v spojení
s § 32 Daňového poriadku.

Elektronické doručovanie vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty na webovom sídle Finančnej správy SR v
čase pred doručením napadnutých rozhodnutí zverejnené nebolo a Finančná správa SR doručovala do
31.12.2021 dokumenty elektronicky prostredníctvom svojho špecializovaného portálu Finančnej správy
SR len vo vzťahu k spotrebným daniam.

S ohľadom na obsah citovaných ustanovení je preto možné uzavrieť, že v čase doručovania protokolu
o daňovej kontrole žalobcovi neexistovala žiadna zákonná prekážka doručovania písomností správcu
dane daňovému subjektu osobným doručením v listinnej podobe v zmysle § 30 ods. 1 Daňového
poriadku.

Ustanovenie § 30 ods. 4 Daňového poriadku upravuje okolnosti osobného doručenia písomnosti
správcudaneadresátovi,pričomdôsledkybezdôvodnéhoodmietnutiaprijatiapísomnostivpodobefikcie
doručenia nespája s doručovaním realizovaným na konkrétnom mieste podľa § 30 ods. 5 Daňového

poriadku. Žalobnú námietku žalobcu ohľadom nezákonného doručenia protokolu preto správny súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

Na základe uvedeného je preto v súlade s právnym názorom žalovaného možné ustáliť, že daňová

kontrola u žalobcu začala v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňom uvedeným v oznámení
o daňovej kontrole č. 103860313/2016 zo dňa 08.09.2016 (dňa 17.10.2016) a skončila doručením
protokolu o daňovej kontrole č. 102046117/2017 dňa 27.9.2017, bola teda ukončená v termíne podľa §46 ods. 10 Daňového poriadku. Námietku žalobcu týkajúcu sa nezákonnej dĺžky daňovej kontroly preto
správny súd v intenciách právne záväzného názoru kasačného súdu považoval za nedôvodnú.

Žalobca namietal aj nezákonnosť začatia daňovej kontroly, keďže táto začala v priestoroch hotela
Bélier a nie v sídle daňového subjektu. Napriek tomu, že žalobca ako aj žalovaný venovali vo svojich
vzájomných vyjadreniach tejto otázke pomerne široký priestor a žalobca navrhol správnemu súdu aj
vykonanie ďalšieho dokazovania ohľadne toho, kto navrhol hotel Bélier ako miesto začatia výkonu

daňovej kontroly, správny súd túto námietku nepovažoval za natoľko zásadnú, aby bolo nevyhnutné v
jej intenciách dopĺňať dokazovanie v konaní o správnej žalobe.

Podľa § 44 ods. 2 Daňového poriadku daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na
mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Už z citovaného ustanovenia je zrejmé, že daňový poriadok pripúšťa aj iné miesto výkonu daňovej
kontroly, než sú priestory daňového subjektu. Zároveň z uvedených ustanovení vyplýva, že o inom
mieste je potrebné uvažovať v zásade iba v prípadoch, ak výkon daňovej kontroly u daňového subjektu

nie je možný, alebo s ohľadom na dosiahnutie účelu kontroly je vhodnejšie ju vykonať na inom mieste.

Daňový poriadok nestanovuje, akým spôsobom má byť určené iné miesto výkonu daňovej kontroly.
V § 45 ods. 2 písm. b) Daňový poriadok stanovuje povinnosť daňového subjektu zabezpečiť vhodné

miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, nestanovuje však, že by bol správca dane povinný
takto zabezpečené miesto akceptovať (k tomu bližšie aj Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. 1.
vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015).

Podstatnou skutočnosťou pri určení miesta daňovej kontroly v zmysle citovaných ustanovení daňového
poriadku teda je to, aby dôvodom jeho výberu bolo lepšie dosiahnutie účelu daňovej kontroly na tomto
mieste, než u daňového subjektu a aby takto zvolené miesto bolo na výkon daňovej kontroly vhodné.

V súvislosti s vhodnosťou miesta daňovej kontroly konštatoval vo vzťahu k totožne znejúcej právnej
úprave § 85 ods. 2 daňového řádu Najvyšší správny súd ČR v rozsudku sp. zn. 1 Afs 11/2004
(891/2006 Sb. NSS) nasledovné závery: „Dotčené - ostatně nepříliš vhodně formulované - ustanovení
stanoví jednoznačně povinnost daňového subjektu „zajistit vhodné místo a podmínky k provádění
daňové kontroly“. To, jestli místo a podmínky (podle mínění daňového subjektu „vhodné“) vyhovují,

musí sám posoudit správce daně s ohledem na konkrétní okolnosti daňové kontroly, zejména rozsah
kontrolovaných písemností, její předpokládanou časovou náročnost, dostupnost takto zvoleného místa
pro pracovníky správce daně, jejich časové možnosti při vytížení dalšími pracovními úkoly atp. Výběr
místa, které daňový subjekt zajistil, proto musí podrobit své úvaze správce daně a využít jej nebo
nevyužít [a v takovém případě současně podle § 16 odst. 2 písm. g) d. ř. převzít doklady ke kontrole

provedené v sídle správce daně]. Opačný názor, zejména v tom smyslu, že daňový subjekt bude sám
svým výběrem určovat, kde se kontrola provede, nejenže nemá oporu v zákoně, ale mohl by fakticky
zmařit také cíl a smysl kontroly samotné.“

V danom prípade z obsahu správnej žaloby vyplýva, že samotná konateľka žalobcu oznámila správcovi
dane, že priestory daňového subjektu boli práve v tomto období vytopené a teda na výkon kontroly
nevhodné, preto navrhla, že doklady viažuce sa na výkon kontroly prinesie na príslušný daňový úrad.

V zmysle doposiaľ uvedeného správny súd konštatuje, že aj keby výber miesta začatia daňovej kontroly
prebehol tak, ako tvrdí žalobca a teda že miesto v hoteli Bélier určil správca dane a nie daňový
subjekt, ktorý navrhol výkon kontroly u správcu dane, uvedená skutočnosť sama osebe nespôsobujenezákonnosť daňovej kontroly a nepoužiteľnosť jej zistení v ďalšom konaní. Správca dane by nebol ani
v takomto prípade viazaný návrhom miesta výkonu kontroly zo strany daňového subjektu.

Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti zvoleného miesta kontroly, aj v zmysle citovaného názoru Najvyššieho
správneho súdu ČR je v tomto smere významným názor správcu dane, ktorý vhodnosť posúdi s ohľadom
nakonkrétneokolnostidaňovejkontroly.Názordaňovéhosubjektuonevhodnostitaktozvolenéhomiesta
by sa mohol premietnuť do záveru o nezákonnosti daňovej kontroly iba v tom prípade, ak by nevhodne

zvolené miesto malo za priamy dôsledok porušenie konkrétnych procesných práv daňového subjektu
resp.bymalopreukázateľnenegatívnydopadnapriebehavýsledokdaňovejkontroly.Takýtonásledok,v
podobe-nieibapotenciálneho-porušeniakonkrétnychverejnýchsubjektívnychprávdaňovéhosubjektu
nevhodnou voľbou miesta výkonu daňovej kontroly by musel žalobca v správnej žalobe tvrdiť a v zmysle
§ 121 ods. 1 SSP aj preukázať, čo sa v danom prípade nestalo. Dôkazy navrhnuté žalobcom mali iba
preukázať, ako došlo k tomu, že daňová kontrola začala v priestoroch hotela Bélier, avšak žiadnym

spôsobom nepreukazovali, že práve táto okolnosť zásadným spôsobom negatívne zasiahla do práv
daňového subjektu súvisiacich s výkonom daňovej kontroly a negatívne ovplyvnila jej priebeh.

Z uvedeného dôvodu nepovažoval preto správny súd za potrebné a hospodárne venovať širší priestor

vykonaniu dokazovania ohľadne tvrdení žalobcu a žalovaného týkajúcich sa spôsobu určenia miesta
začatia daňovej kontroly.

Čo sa týka žalobcovej námietky spočívajúcej v unesení jeho dôkazného bremena, o tom, že skutočne

došlo k zdaniteľnému dodaniu služieb, správny súd vzhľadom na to, že kasačný súd k meritórnemu
posúdeniu záverov žalovaného a správcu dane neuviedol žiaden konkrétny právny názor, iba poukázal
na existenciu rozsiahlej judikatúry bez jej ďalšej konkretizácie, opätovne posúdil túto časť žalobných
námietokvintenciáchaktuálnejrozhodovacejčinnostiSDEÚanaňunadväzujúcejjudikatúryÚstavného
súdu SR a všeobecných súdov.

Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-284/2011 vyplýva, že: „Články 2, 9, 14, 62, 63, 167, 168 a 178
smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa
majúvykladaťvtomzmysle,žeimodporuje,abysazaokolností,akosúokolnostidotknutévovecisamej,

zdaniteľnejosobezamietloprávoodpočítaťDPHzadodaniatovaruzdôvodu,žesozreteľomnapodvody
alebo nezrovnalosti spáchané na vstupe alebo výstupe tohto dodania sa toto dodanie nepovažuje za
skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná
osoba dane vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je
súčasťou podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty spáchaného na vstupe alebo na výstupe v

rámci dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

Priznanie práva na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe odoprieť len vtedy, ak sa po celkovom
posúdení všetkých skutočností a skutkových okolností prejednávanej veci vykonaného v súlade s

pravidlami dokazovania podľa vnútroštátneho práva preukáže, že táto osoba sa dopustila podvodu na
DPH, alebo vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie bolo súčasťou takého podvodu (pozri v
tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Maks Pen, C-18/13, EU:C:2014:69, bod 30, a uznesenie
z 10. novembra 2016, Signum Alfa Sped, C-446/15, neuverejnené, EU:C:2016:869, bod 36). Právo
na odpočítanie dane možno odoprieť len vtedy, ak tieto skutkové okolnosti boli z právneho hľadiska

dostatočne preukázané inak než na základe domnienok (pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra
2020, Crewprint, C-611/19, neuverejnené, EU:C:2020:674, bod 45).

V zmysle judikatúry SD EÚ správny orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť

komplexné a hĺbkové preskúmania týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné
činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (rozsudok z 19. októbra 2017, Paper Consult, C-101/16,
EU:C:2017:775, bod 51). Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej
osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba,ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto
práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať
a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na

strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby
v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid,
C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 61).

Podľa aktuálnej judikatúry SD EÚ, keďže „odopretie práva na odpočítanie dane predstavuje výnimku
z uplatnenia základnej zásady, ktorú toto právo predstavuje, daňovým orgánom prináleží z právneho
hľadiska dostatočne preukázať objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru,
že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu na DPH alebo že vedela alebo mala vedieť, že plnenie,
ktoré uvádza ako základ práva na odpočítanie dane, je súčasťou takého podvodu. Vnútroštátnym
súdom ďalej prináleží overiť, či dotknuté daňové orgány preukázali existenciu takýchto objektívnych

skutočností“ (uznesenie z 3. septembra 2020, Vikingo Fővállalkozó, C-610/19, EU:C:2020:673, bod 57
a tam citovaná judikatúra).

Daňovýporiadokvustanovení§24upravuje,žedôkaznúpovinnosťmádaňovýsubjekt,ktorýpreukazuje

všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v
priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na
preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, úplnosť, vierohodnosť, správnosť záznamov a evidencií,
ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že dôkazné bremeno je na strane daňového
subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).

S poukazom na konštatovanie, že v daňovom konaní má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt
a správca dane len následne verifikuje ním predložené skutočnosti, pričom podľa ustanovenia §24
ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, správny súd
mal za to, že správca dane pochybil, ak nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch osôb, ktoré podľa
tvrdení prokuristu dodávateľa mali vykonávať práce na odstraňovaní kalamity. Uvedené osoby boli v

predložených dohodách o pracovných činnostiach označené menom, priezviskom, dátumom narodenia,
rodným číslom, mestom trvalého bydliska ako aj číslom občianskeho preukazu, preto správca dane
dopytom na Register obyvateľov mohol zistiť konkrétnu adresu týchto osôb a následne tieto predvolať na
výsluchzaúčelomzistenia,čitietoosobyvykonávalipilčíckepráceapreakýsubjekt,prípadnezaúčelom
zistenia iných skutočností relevantných pre predmetné daňové konanie. Uvedené zistenia považoval

správny súd za rozhodujúce pre zistenie, či tieto označené osoby vykonávali práce, vyúčtované na
jednotlivých faktúrach, pre spoločnosť RM MART, s.r.o.

Správny súd poukazuje na fakt, že v preskúmavanom konaní žalobca bol so správcom dane súčinný,

doložil mu účtovnú dokumentáciu, fotodokumentáciu týkajúcu sa poskytovania služieb, vysvetlil spôsob
akým došlo k dodaniu služieb a ako boli zdaniteľné obchody vykonávané, doložil mapy úsekov, v ktorých
sa pilčícke práce vykonávali. Žalobca taktiež v administratívnom konaní navrhol výsluch p. D., prokuristu
spoločnosti RM MART, s.r.o., ktorá bola dodávateľom sporných služieb ako aj 11 osôb, ktoré p. D. označil
za osoby, ktoré pilčícke práce vykonali. Správny súd konštatuje, že uvedeným konaním žalobca vyčerpal

dôkaznú povinnosť týkajúcu sa tej skutočnosti, aby preukázal, že služby spočívajúce vo vykonaní prác
pri odstraňovaní kalamity v roku 2014 boli skutočne vykonané. Správnemu súdu nie sú zrejmé žiadne iné
dôkazy, ktorými by žalobca reálne mohol disponovať a ktoré by boli spôsobilé preukázať tú skutočnosť,
že mu práce boli skutočne dodané.

Z vykonaného dokazovania zachyteného v administratívnom spise je zrejmé, že žalobca konal s p.
D. ako prokuristom spoločnosti RM MART, s.r.o., ktorý potvrdil dodanie služieb ako aj vystavenie
predmetných faktúr. Nakoľko dodávateľ nemal vlastných zamestnancov, objednané služby vykonalprostredníctvom osôb, ktoré pre spoločnosť RM MART, s.r.o. vykonávali práce na základe dohôd o
pracovnej činnosti. Tieto dohody o pracovnej činnosti boli správcovi dane doručené, pričom správca
dane ich vyhodnotil ako irelevantné z dôvodu, že dohody neobsahovali dostatočne určité identifikačné

údaje. Žalobca navrhol výsluch týchto osôb, avšak správca dane ani žalovaný sa s uvedenou námietkou
žalobcu nevysporiadali. V uvedenom postupe správcu dane ako aj žalovaného konštatoval správny súd
vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

V rozsudku vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp) z 22. októbra 2015 SD EÚ konštatoval: „Ustanovenia
šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia,
zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002 sa majú vykladať v tom zmysle, že
bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na
odpočetdanezpridanejhodnotysplatnejalebozaplatenejzatovar,ktorýjejboldodaný,atozdôvodu,že

faktúruvystavilsubjekt,ktorýjepotrebnézhľadiskakritériíupravenýchtoutoprávnouúpravoupovažovať
za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu,
že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali
overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že
uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“

Z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva, že daňový subjekt je povinný prijať všetky rozumné opatrenia,
aby zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia a teda súčasťou daňového
podvodu. Správca dane, ako aj žalovaný konštatovali, že žalobca nevykonal všetky opatrenia, ktoré

od neho možno v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že nie je účastný na daňovom podvode,
keď za nevykonanie opatrení považovali tú skutočnosť, že žalobca nekonal s konateľom dodávateľa. K
uvedenému správny súd uvádza, že žalobca konal s prokuristom spoločnosti, ktorého oprávnenie konať
ako prokurista bolo zapísané v Obchodnom registri, teda v uvedenej skutočnosti správny súd nevidel
porušenie povinnosti žalobcu vykonať opatrenia, aby nebol súčasťou daňového podvodu. Na základe

uvedeného nie je z napadnutého rozhodnutia žalovaného zrejmé z čoho žalovaný vyvodil tú skutočnosť,
že žalobca mal vedomosť, že je účastný na daňovom podvode. Ak naďalej má správca dane ako aj
žalovaný za to, že žalobca vedel o jeho účasti na daňovom podvode, v uvedenom rozsahu je dôkazná
povinnosť práve na správcovi dane, aby uvedené preukázal a v rozhodnutí aj odôvodnil.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd mal za to, že zistenie skutkového stavu orgánom
verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a konštatovanie, že sa žalobca zúčastnil
na daňovom podvode, pokiaľ žalovaný na tomto závere trvá.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia ako aj správcu dane jednoznačne a na viacerých miestach vyplýva,
že žalovaný svoje závery o dôvodnosti nepriznania práva na odpočet dane oprel o skutočnosť, že
žalobca nepreukázal dodanie prác deklarovaným dodávateľom resp. subdodávateľsky spoločnosťou
RM MART, s.r.o. Žalovaný uviedol, že ak si daňový subjekt uplatní nárok na odpočítanie dane z

dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak,
ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na
tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená na ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá
reálnedodalaslužbuodberateľovi.Žalovanýtiežvýslovneuviedol,žečosatýkasamotnýchzdaniteľných
obchodov správca dane nespochybnil reálnosť prác v teréne v lokalite Vysoké Tatry, avšak spochybnil,

že práce boli vykonané spoločnosťou RM MART, s.r.o., keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
tom, že uvedené spoločnosti mu dodali služby deklarované na sporných faktúrach.

Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery aktuálnej rozhodovacej činnosti SD EÚ, konkrétne vo

veci Kemwater ProChemie a veci Vikingo Fővállalkozó, prípadne aj na závery súvisiaceho rozhodnutia
rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 Afs 334/2017 z 23.03.2022, ktoré boli
uvedené aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/2022 z 15.02.2022. V zmysle uvedených
rozhodnutí finančná správa je naďalej povinná vyhodnocovať všetky zadovážené dôkazy aj spôsobom,ktorý je na prospech daňového subjektu (napr. body 39 a 40 rozsudku Kemwater ProChemie), a teda
finančná správa musí prijať záver kladný pre daňový subjekt, ak vie taký záver získať aj z iných dôkazov
než len tých, ktoré tento subjekt predložil. Pochybnosti o identite dodávateľa či o presnom priebehu

dodávateľského reťazca však samé osebe nestačia na prijatie záveru, že právo na odpočítanie dane
nemožno priznať (body 45, 47 a 49 uznesenia Vikingo Fővállalkozó).

S ohľadom na vyššie uvedenú aktuálnu judikatúru aj v porovnaní s judikatúrou známou v čase

rozhodovaniaNajvyššiehosprávnehosúduSRokasačnejsťažnostižalovanéhojepretoprispochybnení
dodania služby deklarovaným dodávateľom z hľadiska posúdenia splnenia hmotnoprávnych podmienok
vzniku nároku na odpočet dane významnou otázka, či vzhľadom na skutkové okolnosti veci nie sú k
dispozícii údaje potrebné na overenie skutočného dodávateľa a jeho postavenia ako platiteľa DPH.
Dôkazné bremeno v tomto prípade bude primárne zaťažovať žalobcu.

Žalovaný sa touto otázkou nezaoberal s odôvodnením, že podľa jeho zistení služby neboli dodané,
keďže nemohli byť dodané deklarovanými dodávateľmi. S ohľadom na recentnú judikatúru sa však
kľúčovým stáva zistenie a preukázanie toho, či žalobcovi boli plnenia dodané iným subjektom, ktorý
by bol platcom DPH, a to aj v prípade preukázania, že služby neboli dodané dodávateľmi uvedenými

na faktúre. V tomto smere je nevyhnutné dať daňovému subjektu ako aj správcovi dane procesný
priestor zaoberať sa v rámci dokazovania aj touto otázkou, ktorá predmetom dokazovania v intenciách
prekonanej súdnej judikatúry nebola, preto správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane
zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

S ohľadom na uvedenú judikatúru SD EÚ preto správny súd považoval za potrebné z uvedených
dôvodov napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c)
a e) SSP.

Správca dane aj žalovaný sa pri právnom posúdení veci v súlade s doterajšou judikatúrou zameriavali
na otázku, či dodávateľmi žalobcu boli práve tie subjekty, ktoré boli označené v daňových dokladoch.
S ohľadom na judikatúru vo veci Kemwater ProChemie je však potrebné aj pri neznámej identite
dodávateľa skúmať, či bola služba v skutočnosti dodaná zdaniteľnou osobou. Toto dôkazné bremeno

leží na žalobcovi, a to vo vzťahu k jednotlivým plneniam. S ohľadom na to, že pri spochybnení dodania
služby osobou uvedenou na daňovom doklade nie je možné celkom vylúčiť dodanie inou osobou, ktorá
spĺňa podmienky pre postavenie platiteľa DPH, je potrebné vo svetle záverov uvedených v rozsudku
SD EÚ vo veci Kemwater ProChemie dať žalobcovi aj žalovanému priestor opätovne sa touto otázkou
zaoberať.

Po doplnení dokazovania na základe doposiaľ uvedených výhrad správneho súdu k postupu správcu
dane a rozhodnutiam konajúcich daňových orgánov bude preto potrebné zaoberať sa aj otázkou, či z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dodávateľ žalobcu mal postavenie platiteľa DPH, a to aj

v prípade, ak by skutočným dodávateľom nebola osoba uvedená na predložených daňových dokladoch,
ako aj otázkou, či takéto skutočnosti nevyplývajú z informácií, ktoré majú daňové orgány k dispozícii.

Čo sa týka žalobcom namietanej nezákonnosti dôkazov získaných v iných daňových konaniach, resp.

informácií získaných na základe medzinárodnej výmeny informácií a ich použitím v daňovom konaní
došlo k porušeniu práva žalobcu klásť svedkom otázky v zmysle § 45 ods. 1 písm. e/ Daňového
poriadku. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správca dane je v zmysle ustanovení daňového
poriadku, v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu, povinný prihliadať na všetko, čo vyšlo
v daňovom konaní najavo, a teda aj na zistenia poskytnuté správcami dane z iných daňových konaní.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedeckévýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Správny súd zastáva názor, že § 24 ods. 4 Daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane v rámci
zisťovania skutkového stavu prihliadal okrem iných, aj na dôkazy získané v inom daňovom konaní, resp.
v trestnom konaní. Uvedený postup správcu dane je prejavom základnej zásady správy daní (§ 3 ods.
3 Daňového poriadku), v zmysle ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo. Je pravdou, že použiteľnosť dôkazov v konaní je podmienená ich zákonnosťou, avšak
nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, ktorý nezákonnosť uvedených dôkazov vyvodzoval len
z titulu ich získania v inom konaní. Správny súd poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca uvedené
svedecké výpovede nespochybňoval, namietal iba porušenie práva klásť svedkom otázky. K porušeniu
práva žalobcu klásť svedkom otázky nedošlo, keďže toto právo možno uplatniť len v rámci ústneho
pojednávania pred správcom dane. Vzhľadom na uvedené žalobca postupoval správne, ak navrhol

výsluch týchto svedkov s tým, že mieni klásť týmto svedkom otázky. Bude úlohou správcu dane zistiť, čo
má byť vykonaným dokazovaním preukázané a v súvislosti s uvedenými zisteniami, vyhodnotiť potrebu
vykonať výsluchy svedkov, resp. tieto výsluchy aj vykonať za účasti daňového subjektu.

Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť dôkazov vykonaných až po vyhotovení protokolu správny súd

poukazuje na § 68 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane na základe písomného
vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne
zisťovanie. V danom prípade správca dane vykonal dokazovanie vyplývajúce z návrhov žalobcu (ústne
pojednávaniesosvedkomD.dňa6.10.2017),prípadnedokazovaniesmerujúcekprevereniuskutočností
vyplývajúcich z takto vykonaného dokazovania (kópie dohôd o pracovnej činnosti predložené správcovi

dane dňa 12.10.2017 svedkom D. a na to nadväzujúca žiadosť Sociálnej poisťovni zo dňa 13.10.2017).
Správca dane tiež v rámci vyrubovacieho konania dostal odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu
informácií, o ktorú žiadal už pred začatím vyrubovacieho konania dňa 21.3.2017. Z uvedeného vyplýva,
že správca dane sa pri vykonávaní dokazovania v priebehu vyrubovacieho konania nijak neodklonil
od limitov daných § 68 ods. 3 Daňového poriadku, pričom významným v tomto smere je, že správca

dane pred vydaním rozhodnutia o vyrubení dane vykonal so žalobcom ústne pojednávanie za účelom
prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní dňa 18.5.2018, o ktorom spísal zápisnicu
č. 100984857/2018 a ktorého sa žalobca zúčastnil. Žalobca mal teda možnosť oboznámiť sa s dôkazmi,
ktoré boli vykonané vo vyrubovacom konaní a zaujať k nim stanovisko. Aj túto jeho námietku preto
považoval správny súd za nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči
žalovanému právo na plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci plný
úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O trovách kasačného konania rozhodol súd podľa § 467 ods. 1 a 3 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP.
Žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania, pretože v konaní o kasačnej sťažnosti

nebol úspešný a u žalovaného nezistil osobitné dôvody vedúce k priznaniu náhrady trov konania.

Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. c) v spojení s § 444
ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanierozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.